Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, December 1, 2020

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 5Csp/48/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8220201108
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Rebej

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2020:8220201108.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Marekom Rebejom v spore žalobcu: H. D., Q.. XX.XX.XXXX, U. Y.Á.

XXX/X, XXX XX U., právne zastúpeného: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov. hrdinov 163/66,
089 01 Svidník proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO:
35 807 598, právne zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníková 3A, 841
05 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ýzaplatiť žalobcovi sumu 700,00 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19.06.2020 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 2.160,26 Eur a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil žalobca tým, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. 7Csp/55/2018 o vydanie bezdôvodného obohatenia
a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok bol ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešný v
oboch uplatňovaných nárokoch, rozsudkom Okresného súdu Bardejov pod sp.zn. 7Csp/55/2018, zo

dňa 04.02.2019, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov pod sp.zn. 22Co/46/2019, zo dňa
14.05.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť 01.07.2019. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie
uviedol:
„5. Žalobca a žalovaný dňa 22.6.2018 uzatvorili zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalobcovi
poskytnutý úver vo výške 40.000,- Sk (1.327,76 Eura), ktorý mal vrátiť o sumu zvýšenú o príslušný
poplatok vo výške 14.600,- Sk (484,63 Eura) a celkovo zaplatiť sumu 54.600,- Eur v 3 mesačných
splátkach po 18.200,- Sk (60,13 Eura) počnúc dňom 20.6.2006. Podľa výpisu z klientskej zóny

žalovaného, tento na splatenie úveru podľa zmluvy č. XXXXXXX z 19.5.2006 uhradil sumu 3.188,02
Eur. Podľa žalobcom predloženého prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS
zo dňa 12.4.2018, žalobca 5.4.2018 predložil označenému združeniu podklady ohľadom zmluvy o
úvere č. XXXXXXX, po posúdení ktorých ho informovali o svojom názore, že zmluva je bezúročná
a bez poplatková a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Zároveň bol uvedeného dňa žalobca
informovaný o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane veriteľa, t.j. spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. v
sume 1.860,26 Eura a o práve súdnou cestou sa domáhať jeho vydania.

30. Po preskúmaní obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu súd konštatuje, že
predložená zmluva z hľadiska jej esenciálnych náležitostí neobsahuje zákonom vyžadovaný údaj o
ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, nazáklade čoho je potrebné v zmysle vyššie označeného ustanovenia považovať úver za bezúročný a bez
poplatkov.
31. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaný nemal nárok na zaplatenie úroku z úveru, ani akejkoľvek

inej odplaty v podobe poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutého úveru. V konaní nebolo sporné, že
žalobcovi bola vyplatená suma 40.000,- Sk, t.j. 1.327,76 Eur a žalovaný zaplatil na splatenie úveru
sumu 3.188,02 Eur, teda zaplatil o 1.860,26 Eur viac ako bol povinný zaplatiť, čo napokon osvedčuje
aj žalobcom predložený výpis z klientskej zóny k zmluve č. XXXXXXX. Uvedenú skutkovú okolnosť
žalovaný nijakým spôsobom nerozporoval. O túto sumu sa potom žalovaný bezdôvodne obohatil,

nakoľko mu žalobca plnil bez právneho dôvodu, keďže pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nemal
žalovaný nárok na plnenie úroku a ani inej odplaty, a teda žalobca nebol povinný plniť žalovanému
viac ako sumu ním vyčerpaného úveru. Z týchto dôvodov súd považoval žalobu v časti o vydanie
bezdôvodného obohatenia (zaplatenie sumy 1.860,26 Eur s príslušenstvom) za dôvodnú a žalobe
vyhovel v celom rozsahu vrátane úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy bezdôvodného
obohatenia odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby t.j. od 15.8.2018 do zaplatenia.

33. V danom prípade má však súd za to, že v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 3C/174/2016
nie je uplatnený totožný právny nárok, ktorý je uplatňovaný žalobcom v tomto súdnom konaní, v ktorom
si žalobca nárokuje vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nadplatku úhrad vykonaných
žalobcom na splatenie úveru č. XXXXXXX z 19.5.2006, t.j. nad sumu 1.327,76 Eur, pričom súd opätovne
poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v konaní nijakým spôsobom (a ani včas) relevantne nespochybnil,

že by žalobca na splatenie úveru nezaplatil sumu 3.188,02 Eur. V konaní vedenom tunajším súdom pod
sp. zn. 3C/174/2016 sa totiž žalovaný domáha zaplatenia sumy 1.059,46 Eur na úhradu podľa neho
žalobcom nesplnenej zmluvnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX z 19.5.2006
tvrdiacnesplatenieposkytnutéhoúveruaomeškaniesozaplatenímpriúveredohodnutýchsplátok.Inými
slovami povedané, žalovaný od žalobcu požaduje splatenie tej časti úveru, ktorý možno zahrnúť priamo

do sumy 1.327,76 Eur, o ktorej v tomto konaní žalobca tvrdí nielen to, že ide o sumu poskytnutého
úveru, ale aj to, že túto sumu už zaplatil a to dokonca v takom rozsahu, že tým zároveň u žalobcu
vzniklo bezdôvodné obohatenie. Ide tak o dva síce vzájomné, ale nepochybne odlišné nároky a nie jeden
nárok. Podľa názoru súdu skutočnosť, že obidva samostatne prerokúvané nároky súvisia so zmluvou o
úvere č. XXXXXXX z 19.5.2006 ešte neznamená, že v oboch konaniach je uplatňovaný jeden totožný

právny nárok (odlišný je hlavne právny dôvod uplatňovaných nárokov) a tak, že by v danom prípade
existovala prekážka už skôr začatého súdneho konania, pre ktorú by bolo dôvodné v danom prípade
konanie zastaviť. Keďže do dňa prerokovania veci súdom nedošlo k spojeniu oboch konaní a vo veci
vedenej pod sp. zn. 3C/174/2016 už bol vydaný meritórny rozsudok, súd má za to, že neexistoval dôvod,
ktorý by bránil v predloženej veci konať a rozhodnúť.

36. Vo vzťahu k žalobcom napadnutej zmluvnej podmienke uvedenej vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru v bode 13 v časti, podľa ktorej dve tretiny poplatku zahŕňajú náklady na vypracovanie
a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, súd konštatuje, táto
je absolútne neplatná jednak v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými
mravmi a tiež z ďalšieho samostatného dôvodu. V súlade s ustanovením § 53 odsek 1 Občianskeho

zákonníka súd túto podmienku považuje za neprijateľnú, nakoľko ide o ustanovenie spôsobujúce značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktoré spočíva
v neprimerane vysokej výške poplatku pri jeho prepočte na obdobie 12-tich mesiacov, v dôsledku
čoho úrok predstavuje výšku 48,6 % a poplatok výšku 97,3 %. Pre porovnanie súd uvádza, že banky
dojednávajú obdobný poplatok za spracovanie zmluvy len vo výške 1 % alebo 2 % z výšky úveru.

Zo zmluvy resp. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zároveň nevyplýva, za čo spotrebiteľ
tento poplatok platí. Takéto požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, keďže dodávateľ požaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré
po materiálnej stránke nie je dodané a nie je v jeho záujme. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského
úveru je nevyhnutné, aby sa nimi plnilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Neobstojí ani

prípadná námietka žalovaného vo vzťahu k odplate za poskytnutie úveru v tom smere, že nesie vyššie
podnikateľské riziko a žalobca nepreukazoval, aká bola obvyklá odplata za úvery poskytované inými
subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, pretože ani za situácie, že žalovaný poskytuje
úvery a znáša podnikateľské riziká, je dôvodné konštatovať, že toto riziko vyplýva priamo zo základných
znakov podnikania a žalovaný nemôže očakávať ochranu svojich nárokov, ktoré sú zjavne v rozpore so

zákonom. Z uvedených dôvodov preto súd dospel k jednoznačnému záveru o neprijateľnosti vo výroku
špecifikovaného zmluvného dojednania v bode 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru o tej
časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na vypracovanie, uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.“ S poukazom na § 3 ods. 5 a § 4 ods. 2písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa žalobca uviedol, že ako spotrebiteľ si uplatňuje
primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho spotrebiteľských práv, ktoré bol nútený brániť v
základnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby

sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj funkciu relutárnu. V danom prípade zdôraznil,
že žalovaný nielenže v zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 19.5.2006 používal neprijateľné zmluvné
podmienky, ale tiež aj konal spôsobom, ktorý je možné považovať za nekalé obchodné praktiky a
v rozpore s dobrými mravmi, v snahe obohatiť sa o sumu 1.860,26 Eur, čiže zo strany žalovaného
sa jednalo o viacnásobné porušenie práva. Keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie

svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, primerané finančné
zadosťučinenie preto požaduje vo výške 2.160,26 Eur, pričom nárok ako ho požaduje, zohľadňuje
skutočnosť, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil o sumu 1.860,26 Eur a za neprijateľnú
zmluvnú podmienku požaduje 300,00 Eur. Čo sa týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva,
tak táto otázka je definovaná rozsudkom v základnej veci, t.j. rozsudkom Okresného súdu Bardejov
sp.zn.7Csp/55/2018,zodňa4.2.2019ajehoodôvodnením,ktorýjehmotnoprávnoupodmienkounároku

na primerané finančné zadosťučinenie a z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať, ako
záväznej. Tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva v základnej veci nie je možné v
konaní o primerané finančné zadosťučinenia ani rozširovať, ani zužovať.

2. Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 27.07.2020 k žalobe uviedol, že ustanovenie § 3 ods. 5

zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoS“) síce priznáva spotrebiteľovi právo
domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať
reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške
je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv
na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú

nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov
prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch,
v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalovaný má za to, že predmetné rozhodnutie súdu, ktoré uvádza

žalobca majú dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaný
považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu prípadne priznanú náhradu finančného
zadosťučineniazaneprimeraneprísnuazaloženúnasvojvoľnomaarbitrárnomvýkladepráva.Priznanie
požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva
nie je možné už napraviť inak. Porušenie práve by nebolo možné napraviť inak napríklad v tom prípade,

ak by žalobcovo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané. Cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nie len jeho
deklaráciu. Žalobca má za to, že opätovné sankcionovanie by bolo vzhľadom na prechádzajúce konanie
neprimerane prísne. Žalovaný je ďalej toho názoru, že žalobcovi žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla a preto jeho priznanie by malo za následok
spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez
akéhokoľvek právneho dôvodu. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu
za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné zadosťučinenie
predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné

plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobcovi požadovaných finančných prostriedkov by
prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Žalobca
bol vo svojich konaniach úspešný, a preto už raz došlo k náprave porušeného práva. Žalovaný si
na tomto mieste dovoľuje úctivo požiadať príslušný súd, aby pri posudzovaní žalobcom uplatneného
práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobcu a žalovaného a pri rozhodovaní

vzal do úvahy aj konanie žalobcu, ktorý sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu,
že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí
s obsahom zmluvy, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemá k nim
žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobca svojim podpisom na zmluve ďalej prehlásil,
že si zmluvu prečítal, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných

podmienok. Žalobca mal možnosť si zmluvu pred jej podpisom prečítať. Žalovaný teda poskytol
žalobcovi úver v dobrej viere, že sú mu známe zmluvné dojednania. Za spornú považuje žalovaný aj
výšku požadovanej náhrady finančného zadosťučinenia. Žalobca nijako relevantne neodôvodnil výšku
požadovaného finančného zadosťučinenia (odhadom určené), ktoré určite nie je primerané a čo tedapovažuje za primeranosť. Všetky vyššie uvedené predpoklady priznania finančného zadosťučinenia
musiabyťnaplnenékumulatívne,t.j.nepostačujenaplnenielenniektorýchznich,alemusiabyťnaplnené
všetky súčasne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje subjektívny výklad a v praxi spôsobuje

aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované podľa akých kritérií sa má posudzovať,
či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom predmetného ustanovenia je často
deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako prostriedok zamedzenia zneužívania
silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa,

ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti
plynúce mu z existujúceho záväzkovo - právneho vzťahu. Dodávateľ spotrebiteľa (v danom prípade
žalovaný žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkovo - právneho vzťahu a vo väčšine
prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ (žalobca)
neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich
obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút

súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú
funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody. Primerané finančné zadosťučinenie má nesporne
sankčnú funkciu a jeho cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za
protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a odradiť odporcu alebo akúkoľvek
tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti (v zmysle generálnej prevencie). Sankčná

funkcia primeraného finančného zadosťučinenia teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk
európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej funkcie, teda funkciu
preventívnu. Nemožno však opomenúť, že práve inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže
byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. Preventívna funkcia
primeraného finančného zadosťučinenia má pôsobiť naprieč existujúcich spotrebiteľských právnych

vzťahov, t.j. má pôsobiť aj na dodávateľa, ale aj na spotrebiteľa. Priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia každému subjektu, t.j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade
nemožno chápať ako pozitívne preventívne pôsobenie. Práve naopak, takýto postup v aplikačnej
praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej
ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na

vlastný úsudok. V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma sa do popredia dostáva
kompenzačná funkcia (restitutio in integrum), t. j. navrátenia do predošlého stavu. V danom prípade bolo
žalobcovi priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda nie je čo kompenzovať. Žalobca
považuje finančné zadosťučinenie uplatnené žalobcom (vo výške 634,- Eur) za poskytujúce ochranu a
ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobcu. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať

za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé, pretože ide len o niekoľkonásobné uplatnenie a
priznanie sumy bezdôvodného obohatenia. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii
všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá
stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne
odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí

môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava
súladná s právnym poriadkom.

3. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 03.08.2020 k vyjadreniu žalovaného uviedol, že z ustanovenia
§ 3 ods. 5, veta tretia zákona č. 250/2007 Z.z. vyplýva, že súd prvej inštancie sa má zaoberať tým, či

je splnená hmotnoprávna podmienka priznania nároku na primerané finančné zadosťučinenie, teda či
bol spotrebiteľ v spotrebiteľskom spore úspešný a v súdenej veci to znamená, že súd prvej inštancie
sa má zaoberať tým, či bol žalobca v súdnych konaniach, vedených na Okresnom súde Bardejov,
sp.zn. 7Csp/55/2018 zo dňa 4.2.2019 (ďalej len Základné konanie) ako spotrebiteľ v zmysle zákona
proti žalovanému úspešný a čím je tento jeho úspech vyjadrený z hľadiska jeho kvantity a kvality. To

rozsudkom vydaným v základnom konaní a jeho odôvodnením je definované po stránke kvalitatívnej aj
kvantitatívnej porušenie spotrebiteľského práva a súd konajúci o primeranom finančnom zadosťučinení
nemôže dôjsť k iným záverom ohľadne rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, ako bol tento zistený
v základnom konaní, teda nie je oprávneným revidovať právoplatný rozsudok vydaný v základnom
konaní.Primeranéfinančnézadosťučinenieakosúčasťspotrebiteľskéhoprávašpeciálnymustanovením

a § 3 ods. 5 veta tretia zákona je potrebné vykladať podľa jeho znenia a nie podľa analógií, ktoré
sú na mieste v právnej úprave iných inštitútov, ale nie sú obsiahnuté v slovách a texte § 3 ods. 5
veta tretia zákona v zmysle základných zásad CSP. Ďalej žalobca poukázal aj na vývoj právnej úpravy
primeraného finančného zadosťučinenie (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.) do 09.06.2013 a po10.06.2013. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zákona, či už v pôvodnom alebo terajšom znení
žalobca uviedol, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne
kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho

výšku. Zároveň treba uviesť, že platné znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa ešte zmiernilo podmienky
poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje bez toho,
aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitným predpisom, bolo hoci aj len spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Aj pri výklade § 3
ods. 5 Zákona v znení účinnom do 09.06.2013 treba zdôrazniť, že zákonodarca formuloval uvedené

ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu bez toho, aby ujma nastala, alebo čo i len hrozila.
Postačovala aj len spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti privodiť ujmu spotrebiteľovi a základ
nároku na finančné zadosťučinenie bol daný (arg. „má právo“). Po 09.06.2013 právo na primerané
finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia
právaalebopovinnostiustanovenejZákonomoochranespotrebiteľaaleboosobitnýmipredpismi.Žiadne

matematické, psychologické, sociálne, či zdravotné, ani iné úvahy, ktoré by dávali do pomeru, ktorý
z účastníkov bol z komplexu vzájomných právnych vzťahov a z nich vyplývajúcich práv a povinností
viac, alebo menej poškodený, vôbec do úvahy neprichádzajú, a to ani snahou o využité inštitútu
dobrých mravov. Pri inštitúte primeraného finančného zadosťučinenia ide o osobitnú právnu úpravu,
ktorá nijako neobmedzuje obchodníka, aby svoje zákonné nároky mohol uplatniť voči spotrebiteľovi

riadne a včas a ak tak nerobí, nedáva súdu kompetenciu poskytnúť obchodníkovi, ktorý svoje práva
nevyužije ochranu, ako keby to bol on, kto je slabšou stranou a nepriznať spotrebiteľovi primerané
finančné zadosťučinenie, alebo ho extrémne znižovať, ak všetky zákonné podmienky na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľ splnil, ako je tomu v súdenej veci, poukazujúc napr.
na to, že ani spotrebiteľ nesplnil všetky svoje povinnosti. Primerané finančné zadosťučinenie nadväzuje

len na úspech spotrebiteľa v základnom konaní, nie aj na jeho hoci len čiastočný neúspech. Čiastočný
úspech spotrebiteľa v základnom konaní je vo vzťahu na naň nadväzujúce konanie o primeranom
finančnom zadosťučinení vždy 100 %-ným úspechom. Aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného
finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak
funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči

úspešnému spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do
sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj
pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil
voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite a ak
sa dopustí, tak nesie riziko neúspechu a sankcie vo forme primeraného finančného zadosťučinenia.

Relatívna neurčitosť hypotézy zákona sa tak stáva v konkrétnej súdenej veci absolútnou, konkrétnou
a určitou a to konkrétnym naplnením požiadavky zákona, ktorým je úspešné uplatnenie porušenia
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, čo je konkretizované
rozsudkomvzákladnomkonaní,naktorékonanieoprimeranomfinančnomzadosťučinenínadväzuje.Zo
zákona nevyplýva, aby spotrebiteľ dokazoval akúsi intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého

následku spotrebiteľa, ako ho pociťoval a prežíval a podobne. Spotrebiteľ má teda podľa zákona
tvrdiť a dokazovať len to, že na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi a nič iné. Zo zákona súčasne logicky vyplýva, že čo sa týka
rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, tak táto otázka je v teraz súdenej veci definovaná rozsudkom
vydaným v základnej veci, t. j. rozsudkom Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 7Csp/55/2018, zo dňa

4.2.2019 a jeho odôvodnením, ktoré sú hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané finančné
zadosťučinenie a z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať ako záväznej. Tento rozsah
zisteného porušenia spotrebiteľského práva v základnej veci nie je možné v konaní o primeranom
finančnomzadosťučineníanirozširovať,anizužovaťajeurčujúciajpreúvahusúduovýškeprimeraného
finančného zadosťučinenia. Aj keby sa zistilo v konaní o primeranom finančnom zadosťučinení

porušenie aj ďalšieho spotrebiteľského práva, aké zistil súd v základnom konaní, nemožno naň
prihliadať, nakoľko nebude spĺňať požiadavku zákona na úspech na súde, ale na druhej strane, ak
súd v základnom konaní zistil porušenie toho ktorého spotrebiteľského práva, nemôže súd konajúci
o primeranom finančnom zadosťučinení dôjsť k záveru, že o porušenie spotrebiteľského práva nejde.
Norma nikdy nevyžadovala ujmu, ale je pravdou, že do 09.06.2013 vyžadovala, aby konanie dodávateľa

bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Teda ani žiadna ujma, ale ani žiadna priama hrozba ujmy,
ale len možnosť privodiť ujmu. Od 10.06.2013 sa zrušila požiadavka ujmy aj čo i len možnosti privodenia
ujmy. Stačí úspech spotrebiteľa, čo sa týka spotrebiteľského práva na súde. Táto história normy má
svoj význam. Treba ju dodržiavať a nie je možné platnú právnu normu nahradiť dotvorením o pojmy,ktoré norma neobsahuje a patria do iného právneho inštitútu. K významu ujmy, že nie je podmienkou
základu nároku na posudzovaní primeraného finančného zadosťučinenia, poukázal napr. na uznesenie
Krajského súdu Prešov, sp. zn. 7Co/78/2017, z 30.10.2017, z ktorého odôvodnenia 20. vyberá: „Ust.

§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení skorších predpisov pre vznik tohto práva nevyžaduje, aby
spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti
dôjde.“ Zo skutočnosti, že výšku primeraného finančného zadosťučinenia určuje súd voľnou úvahou
logicky vyplýva, že ani výšku primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľ nedokazuje. Voľná
úvaha súdu však nemôže byť svojvôľou a už vôbec nie jej paušalizáciou. Jediným objektívnym kritériom

pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška škodlivého následku vyjadrená v
peniazoch, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobí, alebo mienil spôsobiť porušením spotrebiteľského
práva a predovšetkým z tohto objektívneho kritéria by mal súd pri úvahe o výške primeraného
finančného zadosťučinenia vychádzať. Pritom poukázal na trend v rozhodovacej praxi, keď prevažujú
rozhodnutia, v ktorých súdy priznali primerané finančné zadosťučinenie práve vo výške v akej bola
v súvislosti s obohatením sa dodávateľa, alebo v súvislosti so snahou dodávateľa bezdôvodne sa

na úkor spotrebiteľov obohatiť, uplatnená. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia prechádza
vývojom. Postupne bolo väčšinovou rozhodovacou praxou ustálené, že podľa zákona je nerozhodné,
či je spotrebiteľ v pozícii žalobcu alebo žalovaného, či sám svoje povinnosti voči dodávateľovi splnil
alebo nie, že primerané finančné zadosťučinenie mu patrí za porušenie spotrebiteľského práva vo
vzťahu ku každej spotrebiteľskej zmluve, uzatvorenej s tým istým dodávateľom a podobne, tak rovnako

vývojom prechádza aj určovanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia. Čo sa týka výšky
primeraného finančného zadosťučinenia, ako poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Prešov vyššie,
tak stále viac prevažuje prax priznávania primeraného finančného zadosťučinenia v takej výške, v akej
sa dodávateľ chcel na úkor spotrebiteľa obohatiť. Postupom času, by vzhľadom na zatiaľ mizivé účinky
ukladania primeraného finančného zadosťučinenia, logicky mal nasledovať trend nie znižovania výšky

primeraného finančného zadosťučinenia, ale jeho zvyšovania a zo žiadnej právnej normy nevyplýva
ani obmedzenie, že by sa tak nemohlo diať aj nad výšku súm, o ktoré sa dodávateľ obohatil, alebo
chcel obohatiť. Mylné chápanie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia môže mať základ v
názore, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa
žalobcu. Chápal by, ak by sa tvrdilo, že nemá slúžiť na bezdôvodné obohatenie sa žalobcu, ale nie, že

nemá slúžiť na obohatenie. Nakoľko inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nepozná žiadnu
alternatívu k peňažnej forme primeraného finančného zadosťučinenia, tak z toho vyplýva, že úspešnou
žalobou sa práve spotrebiteľ obohatiť musí. Nemožno však stotožňovať obohatenie s bezdôvodným
obohatením. Každé získanie finančných prostriedkov je predsa obohatením sa subjektu, ktorý finančné
prostriedkyzískal.Žalovanýakokebystotožňovallegálnezískaniefinančnýchprostriedkovsnelegálnym

bezdôvodným obohatením a každému, aj legitímnemu obohateniu sa pripisuje pejoratívny význam.
Je predsa rozdiel, či sa obohatí dodávateľ na úkor spotrebiteľa porušením zákona a na základe
rozsudku súdu musí toto bezdôvodné obohatenie vydať, alebo či sa na úkor dodávateľa „obohatí“
spotrebiteľ rozsudkom priznávajúcim primerané finančné zadosťučinenie, teda legálne a na základe
zákona. Stručnejšie a všeobecnejšie povedané, ak z názoru žalovaného vyplýva, že inštitút primeraného

finančného zadosťučinenia nemá slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, tak z § 3 ods. 5 veta tretia
Zákona vyplýva presný opak. Ak inštitút primeraného finančného zadosťučinenia „očistíme“ od všetkých
prívlastkov, tak svojou podstatou práveže nie je ničím iným, ako tým, že na jednej strane obohacuje
spotrebiteľa na úkor dodávateľa o odmenu za úspech v spotrebiteľskom súdnom konaní a na druhej
strane finančným sankcionovaním ako trestom postihuje dodávateľa za porušovanie spotrebiteľského

práva. Zákon nepočíta s morálnou satisfakciou a s peňažným zadosťučinením len ako jej doplnkom,
alebo alternatívou, ale počíta výlučne len s finančnou satisfakciou, v ktorej už logicky je obsiahnutá
aj satisfakcia morálna. Pokiaľ sa žalovanému javí, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
by mal slúžiť na akýsi duplicitný postih dodávateľa a duplicitnú výhodu spotrebiteľa, tak kým príslušná
právna norma platí, tak je to pravda. Je to logické, spravodlivé a morálne. Nevyhnutnou podmienkou

priznania primeraného finančného zadosťučinenia je práve jeden postih dodávateľa a jedna výhoda
spotrebiteľa vyjadrená úspechom spotrebiteľa a neúspechom dodávateľa v základnom konaní a v
prípade priznania primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi, logicky musí ísť o druhú
nevýhodu dodávateľa a druhú výhodu spotrebiteľa. Stačí, aby dodávateľ dodržiaval zákon a nemôže
existovať ani jeden prvý postih v základnom konaní, ani druhý postih v konaní o primerané finančné

zadosťučinenia.

4. Žalovaný v písomnom podaní doručenom súdu dňa 31.08.2020 k vyjadreniu žalobcu uviedol,
že neuznáva žalobcom vznesený nárok na finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo dovýšky. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok
na finančné zadosťučinenie. Má za to, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko
neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie

finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Poukázal na skutočnosť, že ako môže byť poskytnutá
dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil
záväzky, ku ktorým pristúpil. Žalovaný poukázal na duplicitu požadovaných peňažných plnení zo
strany žalobcu. Žalobca sa na jednej strane domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, a na strane
druhej požaduje zároveň aj finančné zadosťučinenie. Takýto súhrn finančných nárokov vznesených

voči žalobcovi považuje za šikanózny. Na záver žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobcovi nič
nebránilo podať návrh na doplnenie žaloby o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
už v predošlom konaní Právny zástupca žalobcu tým, že podáva osobitne žalobu na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia nekoná v prospech klienta, ale vo svoj vlastný, čím sa snaží
vyúčtovať si ďalšie trovy právneho zastúpenia, pričom takéto konanie právneho zástupcu nie je
ojedinelé. Konanie žalobcu formou žaloby na priznanie finančného zadosťučinenia nie je adekvátne

okolnostiam. Žalobca sa teda mohol brániť primerane aj iným spôsobom, než zľahčovaním svojho
neobozretného a ľahostajného konania. Žalovaný má za to, že domáhanie Žalobcu primeraného
finančného zadosťučinenia, nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti, nebolo by vhodné ju
priznať a nebola náležitým spôsobom odôvodnená.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 01.12.2020, na ktoré riadne a včas predvolal právneho
zástupcužalobcuaprávnehozástupcužalovaného,pričomnapojednávaniesadostavilprávnyzástupca
žalobcu. Právny zástupca žalovaného sa na pojednávanie nedostavil. Podaním doručeným súdu dňa
24.11.2020žalovanýospravedlnilsvojuneúčasťnapojednávaníasúhlasilsuskutočnenímpojednávania
v jeho neprítomnosti. Keďže boli splnené procesné podmienky podľa § 180 C.s.p. na prejednanie veci

v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného, súd vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti.

6. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že sú splnené všetky predpoklady na priznanie
primeranéhofinančnéhozadosťučinenia.Nadrámecžalobyuviedol,ženapriekprávoplatnémurozsudku
v predchádzajúcej veci, žalovaný dobrovoľne neplnil rozsudkom priznané plnenie. Žalobca musel podať

návrh na začatie exekúcie a až následne bola suma exekútorom vymožená. K dobrovoľnému plneniu
zo strany žalovaného teda nedošlo.

7. Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením listín a to rozsudku Okresného súdu
Bardejov č.k. 7Csp/55/2018-88, rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 22Co/46/2019-126, ako aj

ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

8. Rozsudkom Okresného súdu Bardejov č.k. 7Csp/55/2018-88 zo dňa 04.02.2019 vo veci žalobcu
proti žalovanému o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 1.860,26

Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.860,26 Eur od 15.08.2018 do zaplatenia (I.
výrok), ďalej určil, že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 19.5.2006, uzavretej
medzi stranami sporu uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v bode 13 v časti,
podľa ktorej „dve tretiny poplatku zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou“ je neprijateľná (II. výrok). Zároveň žalobcovi vo vzťahu k

žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok). V odôvodnení rozsudku
súd okrem iného uviedol nasledujúce:
„29.Zmluvaoúvereč.XXXXXXXXz19.5.2006jespotrebiteľskouzmluvou,nakoľkožalovanývystupoval
v postavení dodávateľa pri jej uzatváraní a konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Je teda nesporné, že na uvedený spotrebiteľský úver sa
vzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch.
30. Po preskúmaní obsahu zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu súd konštatuje, že
predložená zmluva z hľadiska jej esenciálnych náležitostí neobsahuje zákonom vyžadovaný údaj o
ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, na

základe čoho je potrebné v zmysle vyššie označeného ustanovenia považovať úver za bezúročný a bez
poplatkov.
31. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaný nemal nárok na zaplatenie úroku z úveru, ani akejkoľvek
inej odplaty v podobe poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutého úveru. V konaní nebolo sporné, žežalobcovi bola vyplatená suma 40.000,- Sk, t.j. 1.327,76 Eur a žalovaný zaplatil na splatenie úveru
sumu 3.188,02 Eur, teda zaplatil o 1.860,26 Eur viac ako bol povinný zaplatiť, čo napokon osvedčuje
aj žalobcom predložený výpis z klientskej zóny k zmluve č. XXXXXXX. Uvedenú skutkovú okolnosť

žalovaný nijakým spôsobom nerozporoval. O túto sumu sa potom žalovaný bezdôvodne obohatil,
nakoľko mu žalobca plnil bez právneho dôvodu, keďže pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nemal
žalovaný nárok na plnenie úroku a ani inej odplaty, a teda žalobca nebol povinný plniť žalovanému
viac ako sumu ním vyčerpaného úveru. Z týchto dôvodov súd považoval žalobu v časti o vydanie
bezdôvodného obohatenia (zaplatenie sumy 1860,26 Eur s príslušenstvom) za dôvodnú a žalobe

vyhovel v celom rozsahu vrátane úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy bezdôvodného
obohatenia odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby t.j. od 15.8.2018 do zaplatenia.
32. Žalovaný správne vo svojom vyjadrení k žalobe uvádza, že totožnosť sporu je daná dvoma kritériami,
ktorými sú totožnosť predmetu sporu a totožnosť strán, pričom totožnosť strany sa neurčuje z hľadiska
procesného postavenia. O tých istých účastníkov ide teda aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv
rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení a tiež vtedy, ak v neskoršom konaní

vystupujú právni nástupcovia účastníkov z už skončeného konania (uznesenie NS SR, sp. zn. 5Cdo
282/2010). Totožnosť predmetu je daná v prípade, ak predmetom druhého, neskôr začatého sporu je
ten istý nárok, ktorý je uplatnený už v spore prvom. Totožnosť nároku nemôže byť posudzovaná len
podľa žalobného návrhu, ale musí byť posudzovaná tiež podľa jeho právneho dôvodu. Týmto dôvodom
je právny pomer, o ktorý žalobca svoj nárok opiera a ktorý vychádza najavo zo súhrnu skutočností,

ktoré žalobca tvrdí na odôvodnenie svojho návrhu. Totožnosť predmetu konania je totožnosť nároku
uplatneného z rovnakého skutkového základu či skutkového deja. Totožnosť predmetu konania je daná
vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (uznesenie NS SR, sp. zn. 5Cdo 280/2010). Ako správne
uviedol vo svojom vyjadrení žalovaný, ak nie je splnený čo len jeden znak totožnosti veci (a predmetu

konania), nemôže ísť o tú istú vec.
33. V danom prípade má však súd za to, že v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 3C/174/2016
nie je uplatnený totožný právny nárok, ktorý je uplatňovaný žalobcom v tomto súdnom konaní, v ktorom
si žalobca nárokuje vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nadplatku úhrad vykonaných
žalobcom na splatenie úveru č. XXXXXXX z 19.5.2006, t.j. nad sumu 1.327,76 Eur, pričom súd opätovne

poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v konaní nijakým spôsobom (a ani včas) relevantne nespochybnil,
že by žalobca na splatenie úveru nezaplatil sumu 3.188,02 Eur. V konaní vedenom tunajším súdom pod
sp. zn. 3C/174/2016 sa totiž žalovaný domáha zaplatenia sumy 1.059,46 Eur na úhradu podľa neho
žalobcom nesplnenej zmluvnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX z 19.5.2006
tvrdiacnesplatenieposkytnutéhoúveruaomeškaniesozaplatenímpriúveredohodnutýchsplátok.Inými

slovami povedané, žalovaný od žalobcu požaduje splatenie tej časti úveru, ktorý možno zahrnúť priamo
do sumy 1.327,76 Eur, o ktorej v tomto konaní žalobca tvrdí nielen to, že ide o sumu poskytnutého
úveru, ale aj to, že túto sumu už zaplatil a to dokonca v takom rozsahu, že tým zároveň u žalobcu
vzniklo bezdôvodné obohatenie. Ide tak o dva síce vzájomné, ale nepochybne odlišné nároky a nie jeden
nárok. Podľa názoru súdu skutočnosť, že obidva samostatne prerokúvané nároky súvisia so zmluvou o

úvere č. XXXXXXX z 19.5.2006 ešte neznamená, že v oboch konaniach je uplatňovaný jeden totožný
právny nárok (odlišný je hlavne právny dôvod uplatňovaných nárokov) a tak, že by v danom prípade
existovala prekážka už skôr začatého súdneho konania, pre ktorú by bolo dôvodné v danom prípade
konanie zastaviť. Keďže do dňa prerokovania veci súdom nedošlo k spojeniu oboch konaní a vo veci
vedenej pod sp. zn. 3C/174/2016 už bol vydaný meritórny rozsudok, súd má za to, že neexistoval dôvod,

ktorý by bránil v predloženej veci konať a rozhodnúť.
34. S ohľadom na uvedené súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 1.860,26 Eur spolu s úrokom
z omeškania, ktoré si uplatnil v intenciách nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do
31.1.2013, a to vo výške 5 % ročne zo sumy 1.860,26 Eur odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby,
t.j. od 15.8.2018 do zaplatenia.

35. Pokiaľ ide o druhý z uplatnených nárokov, t.j. určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky,
procesnoprávna podmienka existencie osobitného právneho predpisu umožňujúceho určenie takejto
právnej skutočnosti na základe návrhu žalobcu ako spotrebiteľa vyplýva priamo z ust. § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka v spojení s vyššie citovaným ustanovením § 298 ods. 2 C.s.p., podľa
ktorého ak súd na základe neprijateľnej zmluvnej podmienke uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi

bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ktorá bola dohodnutá v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.Žiada sa poznamenať, že týmto spôsobom sa napĺňa cieľ Smernice Rady č. 93/13/EHS zo 6.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
36. Vo vzťahu k žalobcom napadnutej zmluvnej podmienke uvedenej vo všeobecných podmienkach

poskytnutia úveru v bode 13 v časti, podľa ktorej dve tretiny poplatku zahŕňajú náklady na vypracovanie
a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, súd konštatuje, táto
je absolútne neplatná jednak v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými
mravmi a tiež z ďalšieho samostatného dôvodu. V súlade s ustanovením § 53 odsek 1 Občianskeho
zákonníka súd túto podmienku považuje za neprijateľnú, nakoľko ide o ustanovenie spôsobujúce značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktoré spočíva
v neprimerane vysokej výške poplatku pri jeho prepočte na obdobie 12-tich mesiacov, v dôsledku
čoho úrok predstavuje výšku 48,6 % a poplatok výšku 97,3 %. Pre porovnanie súd uvádza, že banky
dojednávajú obdobný poplatok za spracovanie zmluvy len vo výške 1 % alebo 2 % z výšky úveru.
Zo zmluvy resp. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zároveň nevyplýva, za čo spotrebiteľ
tento poplatok platí. Takéto požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, keďže dodávateľ požaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré
po materiálnej stránke nie je dodané a nie je v jeho záujme. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského
úveru je nevyhnutné, aby sa nimi plnilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Neobstojí ani
prípadná námietka žalovaného vo vzťahu k odplate za poskytnutie úveru v tom smere, že nesie vyššie
podnikateľské riziko a žalobca nepreukazoval, aká bola obvyklá odplata za úvery poskytované inými

subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, pretože ani za situácie, že žalovaný poskytuje
úvery a znáša podnikateľské riziká, je dôvodné konštatovať, že toto riziko vyplýva priamo zo základných
znakov podnikania a žalovaný nemôže očakávať ochranu svojich nárokov, ktoré sú zjavne v rozpore so
zákonom. Z uvedených dôvodov preto súd dospel k jednoznačnému záveru o neprijateľnosti vo výroku
špecifikovaného zmluvného dojednania v bode 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru o tej časti

poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na vypracovanie, uzatvorenie zmluvy o
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.“

9. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 14.05.2019 č.k. 22Co/46/2019-126 na základe odvolania
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 7Csp/55/2018-88 zo dňa 04.02.2019 potvrdil

napadnutý rozsudok (I. výrok) a nepriznal stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania (I. výrok).
V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol:
„12. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie má za to, že zmluva o úvere uzatvorená
medzi stranami sporu dňa 19.05.2006 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka
(§ 52 a nasl. v spojení s § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb.), keďže ide o formulárovú zmluvu,

kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, keďže pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. V zmluve o úvere okrem údajov potrebných na identifikáciu žalobcu (meno a
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje umožňujúce

identifikovať žalobcu ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského registra, iné oprávnenie ako
živnostenský list) vôbec uvedené nie sú.
13. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného
zákonníka. Predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou

zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§
52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide
teda o typický občianskoprávny vzťah. Z obsahu spisu možno vyvodiť záver, že v prípade namietanej
zmluvy ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah žalobca ovplyvniť nemohol. Za typovú zmluvu, ktorá sa
používa vo viacerých prípadoch (štandardná, formulárová) treba považovať nielen všeobecné obchodné

podmienky,aleajpredformulovanézneniarôznychvariantzmlúv,resp.zmluvnýchustanovení.Zatakejto
situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.
14. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ). Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť
zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje

sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku
netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo
vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení
Obchodného zákonníka.15. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré žalobca ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred, a to pre väčší počet
spotrebiteľov. Žalovaný má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu

konania nebolo žalovaným tvrdené, a ani preukázané, aby úver poskytoval žalobcovi za účelom výkonu
zamestnania, povolania alebo podnikania. Veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu
19.05.2006 je fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania
a spotrebiteľom podľa § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

16. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Účelom
uvádzania zákonom stanovených náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere je zabezpečiť
spotrebiteľovi dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z
neho vyplývajú.
17. V zmluve o úvere chýba akýkoľvek údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Tento údaj
predstavuje jednu z náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ.

S neuvedením ročnej percentuálnej miery nákladov sa nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Citovaný zákon však v § 4 ods. 2 písm. g) poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu, a to v tom,
že v prípade, ak nie je ročná percentuálna miera nákladov uvedená v zmluve, spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri takejto právnej úprave, ak zmluva o úvere zo dňa 19.05.2006
údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neobsahovala, žalovanému nemohol vzniknúť zákonný

nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď žalobe
o vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom z omeškania vyhovel.
18. Správny bol aj záver súdu prvej inštancie o určení zmluvnej podmienky v zmluve o úvere, uvedenej
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v bode 13 v časti, podľa ktorej „dve tretiny poplatku
zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým

spojenou“. Je potrebné dodať, že už v iných súdnych konaniach bola podmienka s rovnakým významom
určená za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Stalo sa tak napríklad rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 11C/42/2012- 46 zo dňa 13.09.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
5Co/219/2013- 91 zo dňa 21.08.2014, rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/351/2015-72
zo dňa 16.09.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/222/2016 zo dňa

24.04.2017, či rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5C/265/2014-51 zo dňa 14.04.2016 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/172,173/2016 zo dňa 26.09.2017. V tejto
súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 53a odsek 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,
ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo

vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,
alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa
používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými
spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd
uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.
19. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
20. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa jeho námietky existencie prekážky
rozhodnutej veci v podobe vydaného rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že sú zmätočné,
nakoľko v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný netvrdil uvedenú skutočnosť, a ani súd prvej
inštancie sa ňou nezaoberal. Odvolací súd poukazuje na to, že novoty v odvolacom konaní nie

sú prípustné v zmysle § 366 CSP. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z
tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že je právo odvolateľa použiť v
odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
neuplatnila, konanie pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe
nových skutočností a dôkazov je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. V

danom prípade odvolací súd má za to, že ani jeden z dôvodov, kedy možno použiť nové skutočnosti v
odvolacom konaní nie je v tomto prípade splnený, a ani sám odvolateľ nejaký netvrdil.
21. Vecne správnemu výroku o bezdôvodnom obohatení a určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky
zodpovedá vecne správny výrok o nároku na náhradu trov konania. Žalobca bol v konaní plne úspešný,preto mu v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 22. S
prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok vo všetkých jeho výrokoch ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP)“.

10.RozsudokOkresnéhosúduBardejovč.k.7Csp/55/2018-88zodňa04.02.2019vspojenísrozsudkom
Krajského súdu v Prešove č.k. 22Co/46/2019-126 zo dňa 14.05.2019 nadobudli právoplatnosť dňom
01.07.2019.

11. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tento zákon
upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť
orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo
zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len „združenie“) a označovanie výrobkov cenami. Tento zákon
sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej

republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky.

12. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý

na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

13. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu vyplývajúci z § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje
právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie

je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda
nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k
takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

14. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť

požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Práve inštitút relutárnej náhrady
nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred
diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za
diskriminačné správanie účinné, primerané a odradzujúce.

15. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca úspešne uplatnil porušenie
svojich práv ustanovených osobitným predpisom v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov sp.zn.
7Csp/55/2018-88. V predmetnom konaní sa žalobca od žalovaného domohol vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 1.860,26 Eur na skutkovom a právnom základe, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
uzatvorená medzi stranami sporu neobsahovala obligatórne náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. a), g)

zákona č. 258/2001 Z.z. Uvedená vada zmluvy o spotrebiteľskom úvere spôsobila, že predmetný úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z.). Zároveň sa
žalobca v predmetnom konaní domohol určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky ohľadne dojednania
o administratívnom poplatku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Závery tunajšieho súdu
obsiahnuté v rozsudku č.k. 7Csp/55/2018-88 zo dňa 04.02.2019 boli na základe odvolania podaného

žalovaným potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 22Co/46/2019-126 zo dňa 14.05.2019.
Žalobca teda relevantným spôsobom preukázal porušenie zákonnej povinnosti žalovaného poskytnúť
spotrebiteľský úver v súlade s právnymi predpismi, predovšetkým v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch a bez neprijateľných a teda neplatných zmluvných podmienok a od spotrebiteľa nevyžadovať túčasť plnenia, na ktoré pre neplatnosť konkrétnych zmluvných podmienok nemá nárok. Žaloba je preto
čo do základu nároku žalobcu dôvodná.

16. Keďže výška primeraného finančného zadosťučinenia nie je predmetom žiadnej právnej úpravy, súd
v rámci voľnej úvahy vyhodnocuje primeranosť s ohľadom na konkrétne okolnosti veci. Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Z hypotézy právnej normy

v časti, na základe ktorej možno priznať spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (zákonom č. 250/2007
Z. z.) a osobitnými predpismi zodpovedá, jednoznačne vyplýva podmienka úspešného uplatnenia
porušenia práva, alebo povinnosti ustanoveného zákonom č. 250/2007 Z. z., alebo osobitnými predpismi
spotrebiteľom. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká
konkrétna majetková ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

17. Vyhodnotiac všetky okolnosti prípadu súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 700,00 Eur v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., a to za bezdôvodné obohatenie vo
výške 500,00 Eur a za neprijateľnú zmluvnú podmienku vo výške 200,00 Eur. Súd bral do úvahy tú
skutočnosť, že žalovaný ako dodávateľ pripravil zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá nemala všetky

náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň obsahovala neprijateľnú podmienku
ohľadne administratívneho poplatku a to napriek predchádzajúcim rozhodnutiam súdov Slovenskej
republiky, ktoré vyhlasovali túto zmluvnú podmienku za neprijateľnú. Žalovaný vo vzťahu k žalobcovi
požadoval zaplatenie aj tej časti nároku, ktorý vyplýval z neprijateľnej zmluvnej podmienky a tento
sa až následne súdnou cestou domohol vrátenia tejto časti titulom bezdôvodného obohatenia. Súd

zohľadnil aj skutočnosť prezentovanú právnym zástupcom žalobcu na pojednávaní, že žalovaný po
právoplatnosti rozsudku tunajšieho súdu sp.zn. 7Csp/55/2018 nepristúpil k dobrovoľnému vydaniu
bezdôvodného obohatenia, čo prinútilo žalobcu podať návrh na začatie exekúcie a žalovaný plnil
až v rámci exekučného konania. Preto pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ako
nemajetkovej ujmy súd považoval za dôvodné zohľadňovať satisfakčnú, ale hlavne tiež sankčnú funkciu

primeraného finančného zadosťučinenia, ktorej podstatou je odradiť dodávateľa od nekalého konania,
ktorého sa dopustil voči spotrebiteľovi. Súd je tak toho názoru, že celková suma 700,00 Eur ako finančné
zadosťučinenie (t.j. 200,00 Eur za neprijateľnú zmluvnú podmienku a 500,00 Eur za bezdôvodné
obohatenie), je primeraná pre dovŕšenie satisfakcie porušených práv žalobcu ako spotrebiteľa a
súčasne popri judikovanej povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi žalovaného

sankcionuje tak, že svojím účinkom prispieva k upusteniu od uplatňovania obdobných nekalých praktík
voči iným spotrebiteľom. Vzhľadom na konkrétne okolnosti súdenej veci tak priznaná suma 700,00
Eur, zodpovedá zákonom akcentovanej ochrane spotrebiteľa a má aj dostatočnú sankčnú funkciu, aby
žalovaný od obdobného konania v budúcnosti upustil. Súd nemohol pri rozhodovaní zohľadniť námietku
žalovaného o ľahostajnom postupe žalobcu v rámci kontraktačného postupu. Právoplatným rozsudkom

Okresného súdu Bardejov sp.zn. 7Csp/55/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 22Co/46/2019 bol žalovaný označený za účastníka zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý
nepostupoval s odbornou starostlivosťou a predostrel žalobcovi formulovanú zmluvu, ktorú vopred sám
pripravil. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov má poznať zákonnú právnu
úpravu poskytovania úverov, vrátane všetkých náležitostí, ktoré zákon stanovuje, pričom ním vopred

pripravená formulovaná zmluva neobsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti, čo žalobca ako
spotrebiteľovplyvniťnemoholazároveňžalovanýmpripravenázmluvaobsahovalaneprijateľnúzmluvnú
podmienku. Vzhľadom k uvedenému súd prvým výrokom rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 700,00 Eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia a v prevyšujúcej časti o
zaplatenie 1.460,26 Eur žalobu II. výrokom ako nedôvodnú zamietol.

18. Záverom súd uvádza, že už podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).19.Podľa§262ods.1C.s.p.,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

20. Podľa § 255 ods.1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. spojení
s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca bol v konaní čo do základu nároku úspešný v plnom rozsahu, pričom
výška priznaného finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu, preto súd priznal žalobcovi voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania súd
rozhodne po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd
Bardejov, v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Podľa ust. § 365 ods.1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods.2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods.3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok).