Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Sa/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200139
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7020200139.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: H. G., nar.

XX.XX.XXXX, bytom M. XX, E., zastúpený: JUDr. Ján Lemeš, advokát, Žižkova 19, Košice proti
žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8, Bratislava o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 62549-7/2019-BA zo dňa 12.12.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava č. 62549-7/2019-BA zo
dňa 12.12.2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Spišská Nová Ves č. 4714/2019-SN-DvN
zo dňa 07.06.2019 a vec vracia prvostupňovému orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočka Spišská Nová
Ves na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou vo veciach sociálnych podanou elektronicky 19.02.2020 žalobca žiadal zrušiť
napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 12.12.2019, číslo 62549-7/2019 a rozhodnutie Sociálnej
poisťovne pobočka Spišská Nová Ves - správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 07.06.2019 č.
4714/2019/SN-DvN, vec jej vrátiť na nové konanie a priznať žalobcovi voči žalovanej právo na úplnú
náhradu trov konania.

2. Sociálna poisťovňa pobočka Spišská Nová Ves rozhodnutím č. 4714/2019/SN-DvN zo dňa
07.06.2019, žalobcovi nepriznala dávku v nezamestnanosti na jeho žiadosť z 14.12.2018. Rozhodnutie
odôvodnila v zmysle ustanovení § 104 ods. 1 a ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z o sociálnom poistení
a tiež znením čl. 61 ods. 1 a 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
číslo 883/2004 a konštatoval, že dňom 30.novembra 2018 žalobcu Úrad práce sociálnych vecí a rodiny
Spišská zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie a následne 14.decembra 2018 žalobca v

Sociálnej poisťovni pobočka Spišská Nová Ves uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Uviedol, že
žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie
od 30.novembra 2014 do 29.novembra 2018 nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti na území
Slovenskej republiky. Na území iného členského štátu Európskej únie žalobca preukázal poistenie
nezamestnanosti od 30.novembra 2014 do 23.novembra 2018.

3. Správny orgán prvého stupňa potrebné zistenia zhrnul takto: „pri skúmaní pracovných rodinných

osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného
členského štátu Európskej únie dospel k záverom vzhľadom na získané údaje /dokedy žalobca pracoval
na území Slovenskej republiky a odkedy sa zdržiaval v spojenom kráľovstve/ vychádzajúc aj s formulára
U 002. Podľa správneho orgánu prvého stupňa celková dĺžka pobytu a zamestnania žalobcu v spojenomkráľovstve bola orientovaná na trh práce, a preto konštatoval aj vytvorenie centrum záujmov žalobcu
v spojenom kráľovstve. Pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti pri posudzovaní väzieb
žalobcu na území Slovenskej republiky, počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského

štátu Európskej únie mal za to, že prácu tam vykonával za prítomnosti ďalšej blízkej osoby a že v zmysle
koordinačných predpisov sa pojem bydlisko má vykladať tak, že nejde o vyznačený trvalý pobyt, ale
miesto, kde sa osoba zdržiava.

4. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že koordinačné predpisy určujú pri skončení výkonu

zárobkovej činnosti potrebu uplatňovania nároku na dávku nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve
skončili zamestnanie uplatňovať nárok na dávku nezamestnanosti na území iného členského štátu
Európskej únie je možné len pri splnení podmienok požiadať o export tejto dávky na územie trvalého
pobytužiadateľa.Zhrnul,ževzmyslečl.65ods.2a5základnéhonariadenianiejemožnépoužiťpravidlo
sčítavania dôb poistenia a podľa čl. 61 základného nariadenia konštatoval, že žalobca pred uplatnením
nároku na dávku nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských

právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo
jeho bydlisko na území Slovenskej republiky.

5. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že žalobca nepožiadal o dávku nezamestnanosti na území
Spojeného kráľovstva a konštatoval, že hoci žalobca tvrdil, že chodil na územie Slovenskej republiky

2-3x ročne, súčasne však uviedol, že tam žil s družkou, kde ho navštevovali aj rodičia a na Slovensku
je spoluvlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie a to rodinného domu, so svojou družkou
každý v 1 , ktorú nadobudol darovacou zmluvou v roku 2017 pokladal orgán za krajinu kde má žalobca
centrum záujmov Spojené kráľovstvo.

6. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a nesúhlasil s tvrdením, že nemal zachovaný
centrumzáujmovnaSlovenskuavyslovilpresvedčenie,ževadministratívnomkonanínebolodostatočne
vykonané dokazovanie za účelom zistenia možnej dohody príslušných členských štátov podľa čl.
11 ods. 1 Nariadenia číslo 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania
Nariadenia číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Podľa žalobcu správny

orgánnezisťovaldostatočneskutkovýstavpremožnosťuzavretiatakejtodohodyastanovilcentrumjeho
záujmov nesprávne, pričom žalobca namietal, že podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení
je správny orgán povinný úplne zistiť skutočný stav veci a objasniť všetko rozhodujúce v prospech v
neprospech účastníkov konania účastníka.

7. Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania ohľadom zachovania pracovných osobných a iných väzieb,
ktoré sú rozhodujúce preto, aby bola započítaná i doba poistenia počas pracovného pomeru na území
spojeného kráľovstva ako členskej krajiny Európskej únie. Žalobca uviedol, že nikdy nemenil svoj trvalý
pobyt, aj keď žil a pracoval v Spojenom kráľovstve, kde si hľadal a našiel prácu aj od 31.03.2020.

8. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 12.12.2019, číslo 62549-7/2019-BA, zamietol odvolanie žalobcu a
potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Spišská Nová Nová Ves č. 4714/2019/SN-DvN zo
dňa 07.06.2019. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 30.11.2014 do 29.11.2018 žalobca nepreukázal žiadnu
dobu poistenia nezamestnanosti a v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu

Európskej únie - vo Veľkej Británii. Príslušná britská inštitúcia osvedčila vo formulári U 002 dňa 25.mája
2019, že od 16.mája 2009 do 23.novembra 2018 pracoval žalobca v tejto členskej krajine Európskej
únie a dôvodom ukončenia zamestnania bolo rozhodnutie zamestnanca.

9. Žalovaný v odôvodnení uviedol odvolacie námietky žalobcu a konštatoval, že na uvedenú vec sa

vzťahuje nariadenie číslo 987/2009 zo dňa 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania
nariadenia Európskeho spoločenstva číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
Žalobným námietkam, ktoré sa týkali nedostatočne nezisteného skutkového stavu a nesprávnemu
právnemu posúdeniu (§ 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení) žalovaný konštatoval, citujúc
§ 104 ods. 1 a 6 § 195 ods. 1 a 2 a § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení a § 61 2 ods.

1 nariadenie Európskeho parlamentu a rady číslo 883/2004 a citujúc aj čl. 61 ods. 2 a 65 ods. 5
písm. a) tohto nariadenia, že z týchto je zrejmé, že základná zásada je zohľadňovanie dôb poistenia
v nezamestnanosti dosiahnutých na území iných členských štátov Európskej únie. Ak Slovenská
doba poistenia nezamestnanosti bola dosiahnutá ako posledná, iba výnimočne možno zohľadniť dobupoistenia v zahraničí v inom členskom štáte, ak bola napr. dosiahnutá ako posledná, ak je zistené
preukázané, že žiadateľ si zachoval počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu
centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.

10. Podľa žalovaného správny orgán prvého stupňa sa pri zohľadňovaní dôb poistenia v
nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie správne riadil pri
uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti tým, že na území Slovenskej republiky doba poistenia v
nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť

dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie a táto výnimka zo základnej
zásady zahŕňa situáciu, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného
členského štátu Európskej únie centrum svojich záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.

11. Žalovaný mal za to, že správny orgán prvého stupňa o dávke v nezamestnanosti rozhodol správne
po preukázaní, že v posudzovanom období nedosiahol dobu poistenia Slovenskej republike a doby

dosiahnuté mimo územia Slovenskej republiky, dosiahnutú v inom členskom štáte Európskej únie na
území Veľkej Británie nie je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku nezamestnanosti s
odkazom na čl. 61 základného nariadenia. Uviedol, že v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia
je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku nezamestnanosti len v prípade preukázania
zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky. Žalovaný tak mal za to, že

v posudzovanej veci konštatoval, že žalobca si tieto nezachoval na území Slovenskej republiky.
Vychádzal z celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, ktoré správny orgán prvého stupňa
zhromaždil a tieto boli uvedené v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a jeho vyhlásení. Súčasne sa
správny orgán prvého stupňa pokúsil márne o jeho výsluch 19.septembra 2019, pretože v tom čase
sa nachádzal v zahraničí. Boli zohľadnené tiež informácie v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho

nariadenia a celkovo posúdená dostupná databáza informácií o rozhodujúcich skutočnostiach v zmysle
uvedeného čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je
možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými
skutočnosťami, predovšetkým trvalou prítomnosťou na území dotknutých členských štátov, pričom
konštatoval dlhodobé /viac ako 9 rokov/ zdržiavanie sa žalobcu z dôvodu výkonu pracovnej činnosti

na území iného členského štátu. Žalovaný mal za to, že z povahy a osobitných vlastností vykonávania
činnosti je predovšetkým miesto, rozhodujúcim momentom pre uvedené hodnotenia je trvalosť a dĺžka
trvania pracovného kontraktu. Podľa Sociálnej poisťovne pred odchodom do zahraničia bol žalobca
poistený v Slovenskej republike od 25.07.2008 do 25.01.2009. Podľa vyhlásenia jeho zamestnávateľa
vo Veľkej Británii sa zdržiava za účelom výkonu práce pre zamestnávateľa, pričom po celú dobu sa s ním

tam zdržiavala jeho blízka osoba - družka, jeho pracovný pomer bol ukončený na jeho podnet. Pokiaľ ide
o posúdenie rodinného stavu a rodinných väzieb, vzťah s družkou a návštevy rodičov na území Veľkej
Británie nezakladajú subjektívne hodnotenie o zachovaní trvalých väzieb žalobcu na území Slovenskej
republiky.Pokiaľideobytovúsituáciužalovanýjuhodnotilakostav,kedyvzahraničínevlastnížiadnybyt,
ako na Slovensku, kde vlastní jednu polovicu nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy z 31.10.2017.

Žalovaný zvýraznil, že za miesto bydliska sa pre daňové a iné účely považuje miesto a krajina výkonu
pracovnej činnosti.

12.Žalovanýmalzato,žecelkovádĺžkadobapobytuaviacako9rokovspoločnýbytsdružkouarodičmi,
stabilita zamestnania na území Veľkej Británie s prihliadnutím na primeranú bytovú situáciu v zahraničí

sú podkladom pre záver odvolacieho správneho orgánu že Sociálna poisťovňa, pobočka Spišská
Nová Ves ako správny orgán prvého stupňa správne vyhodnotil správne rozhodujúce skutočnosti pre
posúdenie opodstatnenosti, oprávnenosti nároku na dávku v nezamestnanosti žalobcu. Ten sa dlhodobo
zdržiaval, býval, pracoval a trávil čas s rodinnými príslušníkmi na území Veľkej Británie, kde platil dane a
odvody a v takejto situácii, vo chvíli, keď nespĺňa podmienky zákona o sociálnom poistení pre priznanie

dávky v nezamestnanosti z dôvodu doby poistného vzťahu, nie je možné hodnotiť v zmysle čl. 11 ods. 1
Nariadenia zachovanie centra záujmov žalobcu na Slovensku. Pojem bydlisko je odlišný od pojmu trvalý
pobyt, pričom bydliskom a trvalým pobytom sa rozumie miesto, kde sa osoba zdržiava obyčajne

13. Žalovaný vysvetlil v odôvodnení, že len výnimočne sa nárok na dávku v nezamestnanosti môže

uplatniť inde, ale prednostne sa uplatní v štáte posledného zamestnania, čo smeruje sa k rovnomernému
a spravodlivému rozdeľovaniu finančných nákladov členských krajín, preto cieľom nariadenia bolo
podporiť hľadanie práce v členskom štáte, kde pred tým dotknutá osoba bezprostredne platila odvody
a poistenie a tento štát má niesť bremeno výplaty dávky nezamestnanosti. Podľa žalovaného malžalobca zákonnú povinnosť požiadať o dávku nezamestnanosti na území Veľkej Británie. V zmysle
čl. 64 základného nariadenia žalobca mohol požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do
ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, žalobca však nevysvetlil prečo tak neurobil.

14. Žalovaný skúmal či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť,
to vyžaduje dôsledne rozanalyzovať povinnosti podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. všetko, čo
je potrebné pre prípad zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, kde sa dávka v
nezamestnanosti uplatňuje. Žalovaný poznamenal, že v zmysle britských právnych predpisov ako

vyplýva z jeho formulára, zamestnanie žalobcu bolo ukončené výpoveďou z jeho strany, preto podľa
žalovaného žalobca mal požiadať o nárok na dávku nezamestnanosti v členskom štáte kde pracoval
a kde si zachoval väzby. Uplatniť nárok na vyplácanie dávky nezamestnanosti Slovenskej republike
predpokladá v zmysle koordinačných predpisov povinnosť zachovať si centrum záujmov, ktoré sa
posudzuje v zmysle základného nariadenia. Podľa tohto je bydlisko miesto, kde sa osoba zvyčajne
zdržiava a býva a ktoré odzrkadľuje skutočnú realitu zdržiavania sa osoby na mieste. Žalovaný v zmysle

čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na území členského štátu Európskej únie žil a pracoval viac
ako 9 rokov a podľa čl. 11 odsek 1 písm. b) konštatoval, že žalobca si nezachoval centrum záujmov
a väzby na územie Slovenskej republiky. Možno teda zhrnúť, že žalobca je osobou, ktorá nespĺňa
podmienky slovenskej právnej úpravy pre priznanie nároku dávku nezamestnanosti pre nedodržanie
zákonom upravenej dĺžky poistenia, v takomto prípade z dôvodu vykonávania zárobkovej činnosti v inom

členskomštáte,vktoromsinároknadávkunezamestnanostineuplatnil.Prejejzachovanieazapočítanie
tejto doby poistenia z iného členského štátu je potrebné, aby bol žalobca preukázal centrum záujmov
v Slovenskej republike.

15. Žalovaný pokiaľ ide o investície žalobcu na Slovensku, nadobudnutie rodinného domu v podielovom

spoluvlastníctve darovaním od rodičov a jeho zámery žiť a pracovať na území Slovenskej republiky
komentoval tak, že v priebehu samotného konania sa žalobca nedostavil na výsluch. Jeho právny
zástupca vysvetlil, že sa nachádza na území iného členského štátu. Podľa žalovaného samotný fakt
vlastníctva nehnuteľnosti nezaváži pre posúdenie rozhodujúcich okolnosti priznania nároku uvedenej
dávky v nezamestnanosti. Bytová situácia žalobcu bola podľa žalovaného uspokojená na území Veľkej

Británie a pre zodpovedanie otázky centra záujmov a pre zachovanie bydliska nezavážilo samotné
vlastníctvo rodinného domu na Slovensku, lebo žalovaný považoval túto vec za uzavretú zistenými inými
skutočnosťami.

16. Žalovaný pokiaľ ide o otázku dohody príslušných inštitúcií vo veci určenia centra záujmov uviedol,

že sa 14.augusta 2019 písomne obrátil na príslušnú Britskú inštitúciou so žiadosťou o spoluprácu a
vyjadrenie k otázke centra záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Veľkej
Británie. Britská inštitúcia na urgenciu zo 14.11.2019 , dňa 02.12.2019 zaslala vyjadrenie v ktorom
potvrdila, že navrhovateľ mal svoje bydlisko obvyklý pobyt na území veľkej Británie od 16.mája 2009 do
23.novembra 2018 a žalobca nepožiadal v inom členskom štáte o možnosť tzv. reexportu dávky.

17. Žalovaný k otázke subjektívneho úmyslu žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia
uviedol, že toto sa využíva iba v prípade zistenia podľa čl. 11 ods. 1, pretože však miesto bydliska
a centrum záujmov je pre uplatnenie objektívnych kritérií podľa čl. 11 odsek ods. 1 vykonávacieho
nariadenia dané, nevznikli pochybnosti podľa žalovaného, aby bolo nadbytočné aplikovať čl. 11 ods.

2 a zisťovať subjektívny úmysel žalobcu. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca
podľa žalovaného nevyjasnil, ak namietal, že tiež neboli posúdené objektívne a spravodlivo otázky
centra jeho záujmov a bydliska v dôsledku dlhodobého a dlhoročného pôsobenia na území Veľkej
Británie za súčinnosti britskej inštitúcie sa stanovil centrum jeho záujmov vo Veľkej Británii počas
celého posudzovaného obdobia. Podstata námietky žalobcu spočíva v prehliadnutí jeho subjektívneho

hodnotenia centra záujmov pre možnosti uplatniť dávku v nezamestnanosti na území domovského
členského štátu Európskej únie so započítaním poistenia v inom členskom štáte, v ktorej bol poistený.

18. Podľa žalovaného na území Slovenskej republiky mal žalobca bankový účet a pre zachovanie
trvalého pobytu i vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti, a financie potrebné pre rekonštrukciu nehnuteľnosti,

tovšaknepovažovalzazachovaniecentrazáujmovvSlovenskejrepublike.Žalovaný favorizoval právne
posúdenie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.septembra 2009 a podľa č. 11
základného nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia upravujúce otázky
podpory v zamestnanosti pri strate zamestnania zamestnancov pracujúcich a žijúcich v rozdielnychčlenských krajinách. Poukázal na mnohé rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle
ktorých, sa najvyšší súd stotožnil s výkladom predmetných právnych predpisov spôsobom ako ich
vykladá žalovaný. V zmysle jeho rozhodovacej praxe dospel k záveru, že pre centrum záujmov je

rozhodujúcim, či splnil podmienky právneho poriadku Slovenskej republiky a či je možné započítať dobu
poistného vzťahu v inom členskom štáte počas vykonávania pracovnej činnosti./čl. 11 ods. 1 a 2 /

19. Žalovaný sa však stotožnil s argumentáciou uvedenou v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
a dôvodil, že žalobca uviedol, že predložil žalovanému formulár U 002 vydaný na území Spojeného

kráľovstva o tom, že tam vykonával zárobkovú činnosť od 16.mája 2009 do 23.novembra 2018 a mal
tam uzavretý pracovný pomer na neurčitý čas, ktorý skončil z vlastného podnetu. Na území Spojeného
kráľovstva sa zdržiavali s družkou, ale s rodičmi na Slovensku mal pevné väzby a v Spojenom kráľovstve
nepožiadal o dávku v nezamestnanosti. Na Slovensko sa vracal niekoľko krát ročne, s družkou vlastní
rodinnýdomdarovanýrodičmi,maltubankovýúčet,priateľov. Podľažalobcusprávneorgánynesprávne
zhodnotili jeho rodinné pomery bez náležitého zistenia skutkového stavu posúdili centrum jeho záujmov

mimo územia Slovenskej republiky. Pretože nesplnil podmienky doby trvania poistenia v Slovenskej
republike vzhľadom na jeho bydlisko podľa § 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia na žalobcu sa
nevzťahuje sčítanie dôb v zmysle § 61 Základného nariadenia.

20. V správnej žalobe žalobca odvolanie namietal a nesúhlasil s tvrdením, že nemal zachovaný

centrumzáujmovnaSlovenskuavyslovilpresvedčenie,ževadministratívnomkonanínebolodostatočne
vykonané dokazovanie za účelom zistenia možnej dohody príslušných členských štátov podľa čl.
11 ods. 1 Nariadenia číslo 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania
Nariadenia číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Podľa žalobcu správny
orgánnezisťovaldostatočneskutkovýstavpremožnosťuzavretiatakejtodohodyastanovilcentrumjeho

záujmov nesprávne, pričom žalobca namietal, že podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení
je správny orgán povinný úplne zistiť skutočný stav veci a objasniť všetko rozhodujúce v prospech v
neprospech účastníkov konania účastníka.

21. Podľa žalobcu, ale počas relevantnej doby poistenia žalobca odvádzal poistné do odvodových

systémovinéhočlenskéhoštátu,pretomázato,žedohodačlenskýchštátovprezefektívneniepoistného
podpory v nezamestnanosti nie je vylúčený postup podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č.
987/2009. Samotný čl. 11 ods. 1 spomínaného nariadenia stanovuje postup vykonávania základného
nariadenia, ktorým sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií.

22. Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania ohľadom zachovania pracovných osobných a iných
väzieb, ktoré sú rozhodujúce preto, aby bola započítaná i doba poistenia počas pracovného pomeru na
území spojeného kráľovstva ako členskej krajiny Európskej únie. Žalobca uviedol, že nikdy nemenil svoj
trvalý pobyt, aj keď žil a pracoval v Spojenom kráľovstve, kde si hľadal a našiel prácu aj od 31.03.2020.

23. Žalobca namietal, že obsahové náležitosti čl. 11 ods. 1 v odpovedi britskej inštitúcie zamestnanosti
nie sú dostatočné a namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nesprávne a nezákonné.
Sociálna poisťovňa tak nedospela k správnemu záveru, že jeho väzby na Slovenskej republike nie sú
zachované a nárok na podporu v nezamestnanosti mu nepatrí, hoci žalobca naposledy pracoval na

území Slovenskej republiky 25.07.2008 do 25.01.2009 a potom sa zdržiaval v Spojenom kráľovstve,
kde pracoval od 16.05.2009 do 23.11.2018.

24. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 17.júna 2020 uviedol, že pri posudzovaní odvolania žalobcu
proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Spišská Nová Ves sa riadil nariadeniami Európskeho

parlamentu a Rady, ktorým sa stanovujú postupy základného vykonávacieho nariadenia zmysle čl. 11
ods. 1 a napriek situácii, že žalobca nepožiadal o dávku v nezamestnanosti v inej členskej krajine
Európskej únie vychádzajúc aj z obsahu administratívneho spisu je možné ustáliť, že správne právne
posúdenie v zmysle čl. 11 ods. 1 je založené na zhode oboch úradov, teda slovenského úradu
zamestnanosti a britského úradu zamestnanosti a vytvára tak spravodlivú situáciu, za ktorej sa úrady

členských krajín dohodli o bytovej situácii a centre záujmov žalobcu napriek informáciám, ktoré mali k
dispozícii a ktorých jednotnosť je zaručená .25. Žalovaný opakovane zdôraznil, že uplatnenie čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do
úvahy až vtedy, ak nedôjde k zhode názorov inštitúcii na úmysel dotknutej osoby pokiaľ ide o zachovanie
rozhodujúcich kritérií pre určenie členského štátu, ktorý je oprávnený, povinný na vyplácanie dávky

nezamestnanosti, pričom kritéria, ktoré sú uplatnené v čl. 11 odsek 1 podľa žalovaného zodpovedajú
poslednej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne žalovaný uvádza rozsudok sp.
zn. 1 Sžo/38/2017 zo dňa 21.10.2018, ktoré v bode 30 tohto rozhodnutia konštatuje, že otázka bydliska
je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná do tej miery, že ani úmysel a snaha
dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu, a nie rozhodujúca ani citová väzba k

rodiskualebobydliskoalebokrajinealeboplánbudúcnostisapresťahovať,aleskutočnébydlisko,miesto
kde osoba zotrváva a býva, kde býva s úmyslom mať tam centrum svojich záujmov. Preto žalovaná
považovalarozhodnutiesprávnehoorgánuprvéhostupňazazákonnéanámietkyžalobcu,ktorésatýkali
nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia hodnotila ako nedôvodnú.

IV.

Dôvody rozhodnutia správneho súdu

26. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny
poriadok) o správnej žalobe v sociálnych veciach (§ 199 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie, ako aj obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k

záveru, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov je potrebné zrušiť z procesnoprávnych
dôvodov uvedených v ustanoveniach § 191 ods. 1 písm. c), e) SSP.

27. Konanie v preskúmavanej právnej veci sa riadi právnou úpravou obsiahnutou v zákone o sociálnom
poistení (konanie vo veciach sociálneho poistenia - § 172 a nasl. uvedeného zákona).

28. Podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel
obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne všetky
rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.

Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede
účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky,
správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o

ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede (§
196 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení).
Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak
v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 104 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia
v nezamestnanosti.
Podľa § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa
vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci

konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.
Podľa § 196 ods. 7 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
Podľa § 209 ods. 1, druhá veta, ods. 4 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie musí byť v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu

veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri
hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné
nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie,

zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania
alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania
alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského
štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľnéprávne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania
alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu
sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s

uplatniteľnými právnymi predpismi.
V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm.
a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila v
súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
• doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

• doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
• doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.
V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete
odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá

má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi
predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje
inštitúcia miesta bydliska.
Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z

29.04.2004 (ďalej len "Nariadenie") o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na účely tohto
Nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009,
ktorýmsastanovujepostupvykonávaniaNariadenia(ES)č.883/2004okoordináciisystémovsociálneho

zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa čl. 11 ods. 2 uvedeného nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných
skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie

skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z
uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

29. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, na základe ktorej mala byť preskúmavaná právna vec
žalobcu vykonaním dokazovania v administratívnom konaní a následne právne posúdená, súd dospel

k záveru, že správne orgány oboch stupňov sa uvedenými právnymi predpismi dôsledne neriadili.

30. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti dňa
14.12.2018 potom, ako bol rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dňa 30.11.2018
zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V predmetnej veci nevykonal správny orgán prvého

stupňa a ani žalobca žiaden výsluch na bližšie zistenie skutkového stavu a hoci správne orgány
požiadali príslušné britské inštitúcie o poskytnutie informácie, ktoré by bližšie objasnili skutkový stav, v
administratívnomspisesanachádzalenformulárU1zodňa,kdepríslušnábritskáinštitúciaosvedčila,že
žalobca bol v období od 25.07.2008 do 25.01.2019 zamestnaný, ukončenie zamestnania bolo na podnet
zamestnanca. Tento formulár je súčasťou administratívneho spisu v anglickom jazyku bez doslovného

prekladu v slovenskom jazyku, v dôsledku čoho nie je možné zistiť a verifikovať jeho obsah. Súd na
základe uvedeného považuje tento dokument za nepreskúmateľný, pretože nie je zrejmé, čo sa v ňom
doslovne uvádza.31. Vychádzajúc zo záverov obsiahnutých v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, žalobca
mohol dosiahnuť dobu poistenia v nezamestnanosti započítaním doby poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutej na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61

ods. 1 základného nariadenia, ak by preukázal zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky
počasvýkonuposlednéhozamestnanianaúzemíčlenskéhoštátuEurópskejúnie.Správnyorgánprvého
stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ si počas zamestnania na území Veľkej Británie centrum záujmov
na území Slovenskej republiky nezachoval, naopak, centrum svojich záujmov a bydlisko si v danom
období preniesol na územie Veľkej Británie. S týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný správny orgán.

Vychádzali z toho, že pracoval vo Veľkej Británii. Išlo o dlhodobý 9 ročný výkon zamestnania vo Veľkej
Británii. Spolu s navrhovateľom vo Veľkej Británii aj jeho priateľka, kde sa dlhodobo zdržiavali, bývali a
svoj pracovný i mimopracovný čas trávili vo Veľkej Británii, dokonca v tejto krajine platil zákonné odvody
a dane.

32. Žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí citoval rozhodnutie Správnej komisie pre

koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti či. 65
ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 cezhraničnými pracovníkmi a ktoré
mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko
na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát, „je v súčasnosti prijateľné prenesenie
zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov

(t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a
určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac
nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl.
65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo
samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.“

33. Preto podľa neho uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného
zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná
osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie
práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na

poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní
mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie.
V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov
príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti

v štáte posledného zamestnania (bez ohľadu na dôvody) a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom
členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné
dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v
nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade
zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku

v nezamestnanosti. Preto článok 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nebol v tomto prípade podľa
žalovaného rozhodujúci, keďže otázka bydliska bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia.

34. Z obsahu žaloby vyplýva, že spornou skutočnosťou zásadného právneho významu, na základe

ktorej žalovaný správny orgán nepriznal žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti, je posúdenie
zachovania centra záujmov žalobcu počas jeho pobytu a vykonávania zamestnania vo Veľkej Británii a
záver, že dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie nie je možné zohľadniť
na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

35. Z obsahu skutkovej a právnej argumentácie správnych orgánov oboch stupňov zároveň vyplýva,
že správne orgány uviedli, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať
v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov,
kde trávi svoj voľný čas. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej
osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania.

V tejto súvislosti zároveň pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle
čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých
dostupnýchinformáciísinavrhovateľvytvorilpočasposlednéhozamestnaniacentrumzáujmovnaúzemí
Veľkej Británie.36. So zreteľom na uvedené správny súd konštatuje, že v administratívnom konaní nebolo podľa
jeho názoru dostatočne vykonané dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná

dohoda členských štátov, alebo štátov Európskeho hospodárskeho priestoru podľa čl. 11 ods. 1
Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska). Pre
prípad, že by dohoda nebola možná medzi štátmi, je potrebné vykonať dôsledné dokazovanie, pre
objasnenie všetkých východiskových právnych kritérií postupu podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho

nariadenia (v nadväznosti na článok 11 ods. 1), a až potom právne ustáliť, či je možné považovať
bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie priestoru
za zachované na území Slovenskej republiky.

37. Správne orgány dostatočne nezisťovali či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými
inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež vôbec nezisťovali úmysel žalobcu

objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu vo Veľkej Británii
počas tam vykonávaných dôb zamestnania zachovať alebo nezachovať si prioritne pevné väzby a
centrum záujmov na území SR.

38. Úmysel žalobcu aké skutočnosti a okolnosti ho viedli k tomu, že v rozhodujúcom období, pracoval

v zahraničí správne orgány bližšie neskúmali. Prvostupňový správny orgán, ale ani žalovaný správny
orgán v preskúmavanej veci nepostupovali súdom uvádzaným spôsobom a preto sa s týmito
skutočnosťami nemohli v odôvodnení rozhodnutí dostatočne ani vysporiadať i s poukazom na čl. 11 ods.
2 nariadenia.

39. Správny súd konštatuje, že správne orgány bez náležitého zistenia skutkového stavu nedôsledne
posúdili centrum záujmu žalobcu a následne vec uzavreli s tým, že pred uplatnením nároku na dávku
v nezamestnanosti žalobca nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych
predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie mu vzhľadom na
jeho bydlisko v zmysle čl. 65 ods. 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje čl. 61 základného

nariadenia.

40. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb
na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie
teda dospeli oba správne orgány k predčasným záverom. Preto podľa správneho súdu podstatným

nedostatkom tohto konania pred prvostupňovým správnym orgánom, ktorý ovplyvnil aj zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia je skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu vyplýva iba to, že nárok na dávku v nezamestnanosti žalobca nemá podľa § 104 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení preto, že žalobca preukázal iba dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného
členského štátu Európskej únie a to Veľkej Británie.

41. Žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázal na článok 11
ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/209 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi), avšak
sa náležite nevyporiadal s dikciou ust. čl. 11 ods. 1 uvedeného Nariadenia, t. j. zisťovaniu či posúdenie
rôznychkritérií,ktorévychádzajúzpríslušnýchskutočností,uvádzanýchvčl.11ods.1,nevediekdohode

medzi dotknutými inštitúciami členských štátov, ktoré skutkovo namietal žalobca v správnej žalobe a
ktoré sú v podstate námietkou podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP.

42. Až po tomto zistení vystupujú z hľadiska dôkazného do popredia okolnosti týkajúce sa určenia miesta
bydliska žalobcu, pričom aj vtedy sa za rozhodujúce považuje úmysel, tak ako to vyplýva zo skutočností

a dôvodov, ktoré žalobcu viedli k pobytu na území Veľkej Británie. Práve uvedené nariadenie sleduje
podľa názoru súdu najmä zámer, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných
okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia touto dávkou sociálnych systémov
členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento
typ dávky poistenia zamestnanej osoby. Hoci členský štát, ktorý prijal odvody do poistných fondov od

žalobcu, je bez záujmu žalobcu, ako občana Európskej únie z inej členskej krajiny vybaviť pozitívne, aj
za situácie spoločného trhu prace a voľného pohybu pracovnej sily a jeho odchodu za prácou, v čase
nezamestnanosti v domovskom členskom štáte.43. Správny súd poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1
a 3 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutiapostupovaťtak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavvecianatenúčeljejukladáobstarať

potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne
všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka
konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby
nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne
žalobca nezostal mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov, ako je

to v prípade žalobcu.

44. Rozhodnutie správneho orgánu o požadovaných nárokoch žalobcu musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného skutočného stavu veci. Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení svojho nového
rozhodnutia následne uvedie, vychádzajúc zo znenia § 191 ods. 6, prvá veta SSP (viazanosť správneho
orgánu právnym názorom správneho súdu v ďalšom konaní), ktoré skutočnosti boli podkladom pre jeho

rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a aké právne predpisy aplikoval, súc
viazaný právnym názorom správneho súdu, uvedeného v odôvodnení tohto rozsudku.

45. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa odstrániť súdom
vytýkané nedostatky administratívneho konania a obsahu rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov,

a to podľa obsahu odôvodnenia tohto rozsudku. V tejto súvislosti sa javí byť nevyhnutným aj vypočutie
žalobcu a vysporiadanie sa aj s jeho prípadnými dôkaznými návrhmi, poprípade požiadať príslušnú
britskú inštitúciu o vyjadrenie sa k predmetnej veci.

46. Záverom k predmetu konania správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 7 Sžso/5/2012 z 30.1.2013. „Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61
ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských
právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že

žalobkyňataktodobypoisteniapodľaslovenskýchprávnychpredpisovbezprostrednepredjejzaradením
doevidencieuchádzačovozamestnanienedosiahla,bolopotrebnéposúdiť,čisadobypoisteniazískané
v inom členskom štáte môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré
predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v
súlade s právnymi predpismi slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej

poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko.
V administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci
tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobca mal zachované bydlisko na území Slovenskej
republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia)
a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie.

Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť
„centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie
sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná
posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov
môže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa.

Na základe doterajšieho dokazovania sa preto nemožno bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s
názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli.
Ďalej treba pripomenúť, že súčasťou skúmania a zistenia „miesta bydliska“ nie je len preukázanie
skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v Slovenskej republike, ale aj skúmanie reálnych

podmienok existencie bývania o mieste pobytu - výkonu zamestnania. O tejto skutočnosti žalovaná
nevykonala žiadne dokazovanie.
Napokon bude potrebné, aby žalovaná osvedčila nielen zhodu názorov na bydlisko žalobkyne v zmysle
čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s príslušnou inštitúciou na území Gibraltáru ale i následne určila
po vzájomnej dohode s touto inštitúciou „centrum záujmov“ dotknutej osoby. Bez vykonania dokazovania

o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nebolo doložené riadne vykonaným dokazovaním a
preto súd prvého stupňa nepochybil, keď jej rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec jej vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.47. Záverom správny súd poznamenáva, že sa oboznámil aj s obsahom rozsudkov NS SR, na ktoré
poukázala žalovaná vo svojom vyjadrení, avšak konštatuje, že od skutočného naplnenia možností i
povinností podľa čl. 11 ods. ods. 2 nariadenia je potrebné, aj v ich súvislostí a znalostí doposiaľ vykonané

dokazovanie doplniť a zodpovedať obsahové požiadavky čl. 11 ods. 1 nariadenia. Zodpovedať treba
najmä, prečo aj zo strany Slovenskej republiky bolo potrebné favorizovať názor o nezachovaní centra
záujmov u žalobcu, vzhľadom na jeho vlastnícke pomery, situácie v Slovenskej republike a prečo britský
orgán zamestnanosti má za to, že žalobca mal centrum záujmov v Británii, pri takejto zistenej realite.
Rovnako je potrebné vysvetliť, prečo nie je možné dávku v nezamestnanosti presunúť medzi členskými

štátmi za situácie, že žalobca počas doby nezamestnanosti v Slovenskej republike našiel zamestnanie
v inom členskom štáte. Predmetné súdne rozhodnutia podľa názoru súdu neobsahujú zovšeobecňujúce
právne závery majúce zároveň zásadný právny význam pre závery súdu v preskúmavanej právnej veci,
pričom zmena v automatickom posúdení v zmysle označenej judikatúry je predsa možná, ak skutkové
okolnosti nie sú dosť, alebo vôbec totožné.

48. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na obsah prvostupňového rozhodnutia a na jeho „holé“
konštatovania o dĺžke pobytu mimo územia SR, dobe zamestnania žalobcu atď. a to bez ich hlbšej
skutkovej a právnej analýzy a bez predchádzajúceho zistenia subjektívnych hľadísk a postojov žalobcu
k otázke zachovania bydliska a centra záujmov na území Slovenskej republiky.

49. Správny súd dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov
v rozsahu a z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 191 ods. 1 písm. c), e) SSP, keďže zistenie
skutkového stavu žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci. Je preto predčasným a právne hodnotenie veci správnymi orgánmi je nesprávne, čo
zakladáprávnydôvodprezrušenieadministratívnychrozhodnutípodľa§191ods.1písm.c,d)SSP. Bez

komplexného posúdenia zásadných otázok týkajúcich sa predmetného konania sú teda rozhodnutia pre
nedostatokdôvodovpredovšetkýmvotázkachhodnoteniacentrazáujmovžalobcuazachovaniaobsahu
pojmu jeho bydliska, s ktorými sa správne orgány v administratívnom konaní dôsledne vysporiadali len
na základe tvrdenej dohody medzi členskými krajinami.

50. Úlohou prvostupňového správneho orgánu bude predovšetkým v nadväznosti na právny názor
správneho súdu týkajúci sa ďalšieho priebehu administratívneho konania doplniť vo veci dokazovanie
jednak z úradnej povinnosti, ako aj na základe možných dôkazných návrhov účastníka konania
(žalobcu). Po doplnení dokazovania bude povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa vydať vo
veci nové rozhodnutie spĺňajúce všetky procesnoprávne kritéria obsiahnuté v ustanoveniach zákona

o sociálnom poistení citovaných v odôvodnení tohto rozsudku s poukazom na § 191 ods. 3 a ods. 6
správneho súdneho poriadku.

51. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust § 167 a nasl. SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný priznal úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 175 ods.

2 SSP správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od
doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského

súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; aksa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský

súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ

poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.