Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Sa/66/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200931
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7020200931.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, sudkyňou Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: Y. L.,

nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Y.N. G. N., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika,
právne zastúpenej: Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71, 815 05 Bratislava, Kancelária Košice,
Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru
Ružomberok, Námestie Andreja Hlinku 74, 034 01 Ružomberok, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č. č. PPZ-HCP-BB9-46-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020, o zaistení žalobcu, takto:

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žiadal včas podanou správnou žalobou z 9.12.2020, na správny súd, zrušiť rozhodnutie
rozhodnutie žalovaného: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, Námestie
Andreja Hlinku 74, 034 01 Ružomberok, zo dňa 02.12.2020, č.: PPZ-HCP-BB9-46-015/2020-AV,
týkajúce sa žalobcu: Y. L., nar. XX.XX.XXXX, štát. prísl. Y. G. N., bez dokladov totožnosti a nariadiť, aby
bol žalobca, štát. prísl. Y. G. N., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne

prepustený zo zaistenia a žalovaný povinný nahradiť žalobcovi trovy konania.

2. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil
žalobcu na účel výkonu rozhodnutia jeho administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 4 zákona na
čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12. 1. 2021. V odôvodnení uviedol, že pri kontrole žalobcu bolo
zistené, že žalobca sa nachádza na území Slovenskej republiky a území členských štátov Európskej
únie ako štátny príslušník sýrskej arabskej republiky bez platného cestovného dokladu. Žalobca sa tak

dopustil priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 v zátvorke zákon o pobyte
cudzincov).

3. Žalovaný odkázal na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (399/2016, ktorým sa ustanovuje
kódex únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb hranice v zátvorke kódex schengenských hraníc.
Žalobca nemá povolenie na pobyt ani platný cestovný doklad žalovaný mu oznámil začatie konania vo
veci jeho administratívneho vyhostenia z území Slovenskej republiky. V tomto zmysle bola so žalobcom

spísaná zápisnica, v ktorej sú zachytené jeho vyjadrenia za účasti tlmočníka z jazyka arabského do
jazyka slovenského a naopak, ktorému žalobca rozumie, skutočnosti hore uvedené boli zistené na
základe vlastného prehlásenia žalobcu, že nemá cestovný doklad, že nemá finančnú hotovosť na
pokrytie životných nežiada lekárske vyšetrenie ani právneho zástupcu a nemá zdravotné problémy.4. Žalovaný konštatoval, že boli splnené podmienky po lustrácii v informačných systémoch pre zaistenie
žalobcu, vykonania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Žalobca tak bol zaistený podľa §

88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, žalovaný zdôraznil, že žalobca nie je držiteľom platného
cestovného dokladu, nemá oprávnenie na pobyt, nevie si zabezpečiť stravovanie a ubytovanie na území
Slovenskej republike členských krajín sa zdržiava neoprávnene bez povolenia na pobyt a platného
cestovného dokladu účelom zaistenia je administratívne vyhostenie žalobcu, pretože podľa žalovaného
u žalobcu hrozí riziko úteku a neoficiálny pobyt po členských štátoch bez finančných prostriedkov,

prípadne riziko nezákonnej činnosti.

5. Žalovaný konštatoval, že súc si vedomý práva a na pohyb slobodný pohyb žalobcu tento podlieha
obmedzeniam v súlade so zákonom platným v demokratickej spoločnosti a jeho verejným záujmom
a uviedol dôvody zaistenia žalobcu, ktorým bolo konštatované riziko úteku žalobcu do vykonania
rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Žalovaný dôvodil, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) nedošlo

k porušeniu právu na slobodu a osobnú bezpečnosť žalobcu pozbavením jeho osobnej slobody na čas
nevyhnutne potrebný pre administratívne vyhostenie žalobcu (ekonomického migranta bez povolenia
na vstup cestovných dokladov a tiež rešpektovaním čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských právach
a základných slobôd. Žalovaný odkazuje na čl. 17 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak ako z dôvodov a spôsobom,

ktoré ustanoví zákon a konštatoval, že pritom zobral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu
a rady 2008/115/ zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na
účel návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej
republiky a ktorým bol uložený trest vyhostenia. Žalovaný odkázal na Chartu základných práv Európskej
únie a s odkazom na spisový materiál a zistenia o žalobcovi v tomto konaní, z dôvodov ktorých bol

administratívne vyhostený a dospel k záverom, že rozhodnutie bolo potrebné a je zákonné.

6. K otázke nevyhnutnej doby zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný
uviedol: vydanie náhradného cestovného dokladu potrebného pre vyhostenie žalobcu je potrebné
zabezpečiť na zastupiteľskom úrade Sýrie ten sa na území Slovenskej republiky nenachádza stanovená

doba zaistenia pre žalobcu v zmysle napadnutého rozhodnutia na čas nevyhnutne potrebný najdlhšie do
12. 1. 2001 žalovaný odôvodnil, pričom tiež uviedol, že počas celej doby zaistenia bude správny orgán
postupovať v zmysle zákona o pobyte cudzincov a skúmať či trvá účel.

7. Žalovaný mal za to, že jeho rozhodnutím bola naplnená aj smernica Európskeho parlamentu a rady
2008/115/ES, ako aj § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov.

8. Žalovaný zdôraznil, že žalobca nemá finančné prostriedky, nevie zložiť finančnú záruku tak jeho
zaistenie je efektívne a praktické pre vykonateľnosť uvádzaného rozhodnutia o administratívnom

vyhostení. Pokiaľ ide o možné alternatívy riešenia zaistenia, žalovaný na základe správnej úvahy
o poznatkoch zistených o žalobcovi, uznal zaistenie žalobcu efektívnym prostriedkom na vykonanie
opatrení, ktoré členský štát prijal a dôsledky nelegálneho pobytu žalobcu na území Európskej únie
žalovaný pre sociálnu, zdravotnú a finančnú stránku žalobcu vychádzajúc z toho, že jeho umiestnenie
v zariadení pre zaistenie cudzincov je preventívnym opatrením, ktoré má zamedziť riziku úteku a

na zabezpečiť vykonanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu prípade keď nemá iné
možnosti najmä finančné a aby sa vec obišla bez donucovacích opatrení alebo za rešpektovania a
uplatnenia menej prísnych donucovacích opatrení podľa § 89 ods. 1 písm. a) a bez zákona o pobyte
cudzincov.

9. Žalobca v správnej žalobe nesúhlasil s napadnutým rozhodnutím žalovaného z dôvodu, že napadnuté
rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a preto vec nesprávne právne posúdil.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného je tiež nepreskúmateľné, pre nedostatočné odôvodnenie z pohľadu
účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu a zisťovania prekážok vyhostenia žalobcu. Podľa žalobcu

ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom
zabezpečiťjehovycestovanienazákladerozhodnutiaoadministratívnomvyhostení,nolimitomzaistenia
je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu
zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.10. Podľa žalobcu žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodnutím

č.: PPZ-HCP-BB9- 34-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa §
88 ods. 1 písm. b) tohto zákona rozhodol o zaistení žalobcu dňom 02.12.2020 na čas nevyhnutne
potrebný,najviacvšakdo12.01.2021naúčelvýkonuadministratívnehovyhostenia.Uviedol,žežalovaný
napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, a to že žalobca bol 01.12.2020 na území
Slovenska zadržaný, pričom bolo zistené, že nemá oprávnenie na pobyt. Z tohto dôvodu žalovaný

začal voči žalobcovi konanie o jeho administratívnom vyhostení a následne konanie vo veci zaistenia
podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu
administratívneho vyhostenia na podklade rozhodnutia o vyhostení vydaného žalovaným pod č. PPZ-
HCP-BB9-46-015/2020-AV dňa 02.12.2020. Žalovaný nemal na základe vykonaného dokazovania
pochybnosti o totožnosti a štátnej príslušnosti žalobcu, a preto je podľa neho reálny výkon rozhodnutia
o jeho administratívnom vyhostení.

11. Podľa žalobcu žalovaný v konaní nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v
domovskej krajine žalobcu a aké zaobchádzanie by mu hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny.
V odôvodnení rozhodnutia o vyhostení a taktiež rozhodnutia o zaistení nie je uvedená žiadna úvaha
žalovaného ohľadom krajiny vyhostenia. Článok 3 Dohovoru má absolútny charakter a prednosť aj

pred zákonom o pobyte cudzincov. Vrátením na územie Sýrie jednoznačne dôjde k porušeniu čl.
3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný nevykonal žiadne
dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Sýrii a ohľadom skúmania prekážok vyhostenia. Z ustálenej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že
medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná

súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania.

12.Podľažalobcužalovanývodôvodnenínapadnutéhorozhodnutianezaujalžiadnestanoviskokreálnej
schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o jeho vyhostení a pokiaľ nie je
výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, nie je ani zaistenie prípustné

a znamená porušenie čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

13. Žalobca namieta, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, kam
mieni žalovaný vyhostiť žalobcu. Pritom žalobca sa bojí návratu do Sýrie, kde prebieha ozbrojený
vojenský konflikt a jeho vyhostenie do Sýrie by tak znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru. Ministerstvo

zahraničných vecí a európskych záležitostí SR neodporúča slovenským občanom cestovať do Sýrie
vzhľadom na prebiehajúcu občiansku vojnu a cesty do Sýrie sú spojené s vysokým rizikom, (zdroj:
Sýrska arabská republika - Detail web obsahu - Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí
SR (mzv.sk). Z dôvodu vojnového konfliktu v Sýrii Slovenská republika už niekoľko rokov nerealizuje
nútené návraty do Sýrie a ani Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) nerealizuje ani dokonca

dobrovoľné návraty do Sýrie z dôvodu vysokého bezpečnostného rizika pre všetky zainteresované
osoby, lebo bezpečnostná situácia v Sýrii je veľmi zlá. V predmetnej veci neprichádza do úvahy ani
vrátenie žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko žalobca po celú dobu jeho
úteku zo Sýrie prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine, a preto v jeho
veci neexistuje ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia

Slovenskej republiky. Vo veci žalobcu nebolo začaté ani readmisné konanie a ani dublinské konanie.

14. Uviedol, že tak v posudzovanej veci žalobcu, v zmysle Najvyššieho súdu správny orgán mal
povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca,
najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. (NS SRsp. zn. 1Sza/8/2015), nielen

otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý
jeúčastníkomadministratívnehovyhostenianajmävkontexteDohovoručinávratovejsmernice.Uviedol,
že aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, pritom vyplýva, že
limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom
konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou s poukazom na čl. 5 ods. I písm. f)

Dohovoru Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je
úzka súvislosť. / keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani
pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Reálnosť vyhostiteľnosti je
podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Ak nieje cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení
navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ
vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa,

ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s
dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a
organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva
dôvodné pochybnosti o účele zaistenia.
15. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené

aj podľa, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda
nepreskúmateľné. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 SZa/7/2016). Zo spisového materiálu,
ktoréhoobsahomjeajadministratívnyspisžalovanéhovyplýva,ževovzťahukvyhostiteľnostižalovanýv
rozhodnutíovyhostenípochybil,aklenskonštatoval,ževzmysle§81zákonač.404/2011z.z.preskúmal
prekážky administratívneho vyhostenia, pretože podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 z. z. v rozhodnutí
o vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený a v ďalšom sa nezaoberal s tým, v akých

podmienkach sa bude tento nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a následného vyhostenia
do krajiny pôvodu.( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lOSzak/11/2016 z 17.10.2016

16. Žalobca poukázal i na čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo

16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych
príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (tzv. návratová smernica")
Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo
iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené
v odseku 1. V tejto súvislosti upozornil na právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp.

zn. lSZa/9/2016: Vyššie uvádzané kritérium reálneho predpokladu vyhostenia možno aplikovať v dvoch
prípadoch. Sú to jednak prípady, kedy štátny príslušník tretej krajiny de facto nevyhostiteľný, napr.
nedisponuje platným cestovným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu odmieta nový
cestovný doklad vydať a jednak prípady, kedy vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy. Pokiaľ
odporca poukazoval na nutnosť zaistenia navrhovateľa, nakoľko je to v záujme verejného poriadku a

bezpečnosti odvolací súd, aj v súvislosti s vyššie prezentovanou požiadavkou eurokonformného výkladu
návratovej smernice uvádza, že v tejto sa nenachádza možnosť zaistenia z dôvodov verejného poriadku
a členské štáty nemôžu použiť zaistenie prisťahovalcov na účely odsunu ako formu „ ľahkého trestu
odňatia slobody". Hlavným cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali
vykonanie povinnosti návratu útekom. Účelom článku 15 nie je chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré

predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť. Uvedenou problematikou sa zaoberal aj
Súdny dvor vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70: „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov
verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností
uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) teda
nemôže sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice.

17.Žalobcasanachádzavzaisteníčistoformálne,bezakéhokoľvekreálnehopredpokladuzrealizovania
návratu do inej tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a
neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať. Vyhostenie na územie Sýrie nie je
prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Dohovoru. Vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať zaistenie
žalobcu za nezákonné a v rozpore s Čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad,

že bude možné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia. Žalovaný
napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so
zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu
efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia. Napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre absentujúcu správnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých

závažných skutkových okolností v predmetnej veci, ako to bolo uvedené vyššie.
18. K otázke zaisťovania sýrskych štátnych príslušníkov sa Najvyšší súd SR vyjadril aj v jeho
rozsudku napr. sp. zn. lSzak/2/2020 z 22.05.2020, kedy plne v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou kasačného súdu rozhodol o nariadení prepustenia sýrskeho občana zo zaistenia z dôvodu jeho
neefektívnosti a okrem iného aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci Kadzoev C-357/09,

ktorým súdny dvor vyslovil záver, že dôvodom pre držanie cudzincov v zaistení nemôžu byť ani okolnosti
týkajúce sa žiadnych zdrojov obživy či ubytovania a pod. Vzhľadom k vyššie uvedenému má žalobca
za to, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu a preto jeho
zaistenie nie je prípustné. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil. Napadnuté rozhodnutie je zároveňnepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu absencie
určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, je rozhodnutie zároveň nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých

rozhodnutí správnych orgánov.
19. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosti určenia krajiny
vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol
efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny. Zistené
prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v

zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území
Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť
zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
20. Z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení, však nie je zrejmé,
ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej
konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom

zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia
vážnej ujmy žalobcovi. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na právny názor vyslovený Najvyšším
súdom SR v jeho rozsudku sp. zn. lSža/31/2014 zo dňa 02.09.2014. „Odvolací súd považuje za dôležité
zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom
vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny

vrátený. V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne
zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, a tak doplniť podklad pre rozhodovanie do tej miery,
aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Tejto povinnosti nie je správny orgán zbavený ani
ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na
podporusvojichtvrdenídôkazy,ktorésúmuznáme.Keďženapadnutérozhodnutiezávažnýmspôsobom

zasahuje do právnych pomerov účastníka konania, najmä do základných práv a slobôd chránených
nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohovormi, musí byť vydané na
základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný bol povinný vykonať zisťovania
z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú
účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom

konaní.(cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSža/34/2010).
21. Rozhodnutie žalovaného trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti
stanovenej dĺžky doby zaistenia. Keďže v Sýrii prebieha ozbrojený konflikt, pre ktorý je aj vyhostenie
žalobcu nerealizovateľné, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nieje zrejmé, na základe akých
dôkazov dospel žalovaný k záveru, že výkon núteného návratu žalobcu je možné zrealizovať a že na

jeho výkon postačuje stanovená doba zaistenia. Po dobu niekoľkých rokov sa nútené návraty do Sýrie
nerealizujú, a preto nie je zrejmé, z akých dôkazov a akej konkrétnej praxe zariadení pre cudzincov
žalovaný vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia žalobcu. Nútený návrat do Sýrie nie je možné
zrealizovať ani za hypoteticky maximálnej doby zaistenia cudzinca v zmysle zákona o pobyte cudzincov.
22. V zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná

práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať,
či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím
o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi.
Podľa názoru odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie
zákona, že cudzinec môže byť zaistený „ na čas nevyhnutne potrebný", je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka

zaistenia musí byť tiež náležíte odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré
odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku
doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou
vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou
inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011)... " (napr. rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012, Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014 a pod.)

23. Keďže v napadnutom rozhodnutí žalovaného ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení
žalobcu absentuje uvedenie krajiny, kam má byť žalobca vyhostený, logicky nie je ani možné

skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s
tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a
účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotnézabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. ( obdobne cit.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSZa/7/2016).
24. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležíte a na individuálnom princípe prejednávania

veci dĺžku stanovej doby zaistenia žalobcu, pričom v zmysle citovaných rozhodnutí všeobecných súdov
je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba
zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.
25. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný zopakoval argumenty odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia.

Právny názor správneho súdu

26. Krajský súd v Košiciach, ako vecne a miestne príslušný súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného a podľa ustanovenia § 206 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej
len „SSP“), postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná.

27. Podľa § 229 SSP, správny súd správnu žalobu zamietol a konštatuje, že žalovaný sa zaoberal
všetkými skutočnosťami a na základe náležite zisteného skutkového stavu zákonným spôsobom
rozhodol.

28. Predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu rozhodnutím podľa
§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, ktorým zaistil žalobcu na účel výkonu rozhodnutia jeho
administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 4 zákona na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.
1. 2021, lebo žalobca bol administratívne vyhostený z dôvodu podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov v znení neskorších predpisov.

29. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, správny súd
uvádza, že vzhľadom na argumentáciu obsiahnutú v správnej žalobe, ako i napadnutom rozhodnutí
námietka nie je dôvodná a nie je spôsobilá na vyvodenie záveru o nedostatočnom zistení skutkového
stavu.

30. Predmetom súdneho prieskumu je správna žaloba žalobcu, ktorou napáda rozhodnutie žalovaného
a žiada ho zrušiť a žalobcu zo zaistenia prepustiť. Žalovaný konštatoval, že zistil svojou kontrolnou
činnosťou, že bol žalobca zaistený ako cudzí štátny príslušník na území Slovenskej republiky,
pričom nepreukázal v zmysle slovenského právneho poriadku, konkrétne zákona o pobyte cudzincov

oprávnenie zdržiavať sa.

31. Správny súd, ako bolo vyššie konštatované, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k
záveru, že žalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní
správne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne odôvodnil. Jeho

rozhodnutie je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa§47ods.3správnehoporiadkuvodôvodnenírozhodnutiasprávnyorgánuvedie,ktoréskutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 131i zákona 73/2020 Z. z. upravujúceho tzv. prechodné ustanovenia súvisiace s krízovou

situáciou spôsobenou ochorením COVID-19, / v časti XVI týkajúci sa zákona č.404/2011/, ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súvislosti s
ochorením COVID-19 podľa ods. 9 tohto ustanovenia, tak, že sa výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení odkladá počas trvania krízovej situácie, a tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo
zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu.

Podľa ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov: „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie
policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej
republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho
vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušníktretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom
má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom
vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V

rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov,
ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2 zákona.
Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka

tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“
Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nikoho nemožno mučiť alebo
podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno

pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového
zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa

neoprávnene zdržiavajú na ich území ( ďalej len „ tzv. návratová smernica") využitie zaistenia na účely
odsunubymalobyťsohľadomnapoužitéprostriedkyasledovanécieleobmedzenéaviazanénazásadu
primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu, a ak by
uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta, tzv. návratovej smernice zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie

obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
Podľa ustanovenia § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, cudzinca nemožno administratívne vyhostiť
do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti
k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do

štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu
taký trest môže byť uložený. 1/Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola
ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej
skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť
štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. /2/

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa
odseku 1 alebo odseku 2.
32. Správny súd zhŕňa v správnej žalobe žalobcu namietané dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c/,e/,d/
zákona č. 162/2015 z. o správnom konaní, t.j. že napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu
je formálne, pretože došlo k porušeniu procesných ustanovení zákona o správnom konaní a to §

32 ods. 1 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Z. z. a čl. 3 čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd zaistením žalobcu pri zisťovaní skutkového stavu, pričom došlo
žalovaným k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
odôvodnenia.
33. Podľa § 131i zákona 73/2020 Z. z. upravujúceho tzv. prechodné ustanovenia súvisiace s krízovou

situáciou spôsobenou ochorením COVID-19, / v časti XVI týkajúci sa zákona č.404/2011/, ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súvislosti s
ochorením COVID-19 podľa ods. 9 tohto ustanovenia, tak, že sa výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení sa odkladá počas trvania krízovej situácie a tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo
zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu.

34. Súd uvádza, že žalovaný z Európskeho informačného systému nezistil, že by žalobca bol žiadateľom
o azyl v členskej krajine Európskej únie a schengenského priestoru. Žalobca nemá doklady totožnosti
a jeho totožnosť je založená len na jeho tvrdení. Za takejto situácie musí byť k dispozícii práve pre toto
zisťovanie.

35. Žalobca nedôvodne namietal porušenie čl. 3 čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd zaistením žalobcu, ktoré je podľa jeho názoru nezákonným, lebo k obmedzeniu
osobnej slobody žalobcu nedošlo napriek tomu, že žalovaný nemá k dispozícii zistenia či žalobcu
možno vyhostiť do Sýrskej arabskej republiky alebo inej tretej krajiny, pretože nezistil potrebné údajeo krajinách. Žalobca tiež nedôvodne namietal, že aj podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady
o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky sa vyžaduje pre účely zaistenia

sledovanie toho, či tieto ciele nie sú obmedzené a či sú reálne.

36. Podľa správneho súdu toto zisťovanie je v súčasnej situácii sťažené a zaistenie žalobcu je v
záujme žalobcu, jeho bezpečnosti, a najmä zdravia aj pred pandémiou Covid 19, ako súd nižšie
rozvedie. Žalovaný aj zmysle tejto smernice môže vykonať potrebné šetrenia, či je odsun žalobcu

možný a konanie žalovaného nebude narážať aj na už existujúcu judikatúru najvyšších súdnych autorít.
Pokiaľ je žalobca občanom Sýrskej arabskej republiky poukázal na to, že v Sýrii je vojnový stav a
žalovaný sa nevysporiadal s otázkou bezpečnosti tejto krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený, toto
zisťovanie žalobca nesprávne mal za to, že žalovaný vôbec neskúmal podmienky možnosti vykonania
administratívneho rozhodnutia o vyhostení žalobcu a efektivity jeho zaistenia a údajne v rozhodnutí ani
neuviedol krajinu, kde má byť žalobca vyhostený. Napadnuté rozhodnutie konštatuje, že žalobca nie

je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a môže byť síce zaistený a vyhostený do
ktorejkoľvek krajiny, ale v uvedenej krajine musí mať zabezpečené bezpečné navrátenie do tejto krajiny,
čím je mu poskytnutá medzinárodná ochrana.
37. Súd konštatuje, ak je možné určiť krajinu vyhostenia, v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov, je možné že podmienky zaistenia pre realizáciu administratívneho vyhostenia žalobcu

založeného na právoplatnom rozhodnutí je efektívne a možné za splnenia vyhostiteľnosti žalobcu.
Súd pripomína, že v situácii žalobcu, ktorý je bez dokladov, je zisťovanie uvedeného v jeho záujme.
Preto žalovaný správne posúdil otázku zaistenia žalobcu, urobil tak síce aj v zmysle zákona o pobyte
cudzincov, ale odkázal aj na druh medzinárodných vyššie uvedených právnych noriem, ktorými je
Slovenská republika viazaná. Z dôvodu nielen ochrany verejného záujmu, ale aj bezpečnosti pokladal

žalovaný rešpektujúc právoplatné podmienky § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov za dôvodné jeho
zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia.
38. Súd konštatuje možnosti vybavenia náhradného cestovného dokladu a neexistencia žiadnych
prekážok pre administratívne vyhostenie v zmysle všetkých medzinárodných právnych predpisov, nielen
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd uvádza, že sa stotožňuje s tým,

čo je uvedené v náleze Ústavného súdu SR z 19. 10. 2010, že limitom zaistenia je naplnenie účelu
a reálnosť vyhostenia. Hoci žalobca tvrdí, že v Sýrii podľa Ministerstva zahraničných vecí nie je pre
žalobcuzaručenábezpečnosť,pretožesamotnéministerstvoneodporúčaslovenskýmštátnymobčanom
cestovať do tejto krajiny a v rozhodnutí žalovaný vôbec neuvádza ako tento stav aktualizoval a kde
zisťoval, v ktorej medzinárodnej alebo štátnej organizácii relevantným spôsobom nie formálnym túto

otázku, správny súd pokladá jeho rozhodnutie aj za preskúmateľné. Je potrebné konštatovať, že v
súčasnej pandemickej situácii došlo k novelizácii zákona o pobyte cudzincov, ako je uvedené a účinná
novela zákona v čase vydania rozhodnutia reaguje sa na bezpečnostnú situáciu v Slovenskej republike i
v medzinárodnom merítku, kedy je obmedzená nielen komunikácia, ale aj mobilita slovenských štátnych
občanov aj osôb, ktoré sú vyhostené z uvedeného dôvodu.

39. Nie je možné relevantne konštatovať závery predostreté žalobcom, že rozhodnutie je nezákonné,
pretože žalovaný nesprávne právne posúdil zistené okolnosti týkajúce sa žalobcu o reálnosti jeho
vyhostenia a nevenoval sa len skutočnosti, že štátny príslušník tretej krajiny sa nenachádza na území
Slovenskejrepublikyvsúladesjejprávnymipredpismiteda,ženemápovoleniepobytuariadnycestovný

doklad.

40. K právoplatnosti rozhodnutia o vyhostení správny súd konštatuje, že samotné ustanovenie §
131i zákona 73/2020 Z. z. upravujúceho tzv. prechodné ustanovenia súvisiace s krízovou situáciou
spôsobenou ochorením COVID-19, / v časti XVI týkajúci sa zákona č.404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov

umožňuje do jedného mesiaca po ukončení núteného obmedzenia vyhostenia cudzincov a núdzového
stavu zastaviť transfery týkajúce sa administratívneho vyhostenia občanov z tretích krajín. Aj s ohľadom
na dobu zaistenia, ktorú stanovil žalovaný do 12. 1. 2021 správny súd má za to, že v priebehu konania
pred súdom sa v oblasti zisťovania potrebného pre administratívne vyhostenie žalobcu, mohlo naplniť
očakávané žalobcom, totiž zisťovanie, či sú splnené obe podmienky administratívneho vyhostenia

žalobcu t.j. možnosť získania náhradného cestovného dokladu a bezpečnosť krajiny, do ktorej bude
žalobca vyhostený s odkazom na citované zákonné ustanovenie § 177 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov. Preto správny súd pokladá žalobné námietky žalobcu za nielen predčasne uvádzané ako
nesplnené, ale tiež ako nenaplnené z hľadiska bezpečnosti ochrany života a zdravia žalobcu.41. Správny súd konštatuje, že v uvedenom zariadení v Sečovciach je žalobca umiestnený za
štandardne až nadštandardne poskytovaných podmienok slovenským štátom do doby, kedy vyhostenie

v zmysle opatrení prijatých Slovenskou republikou pre šírenie pandémie Covid 19 situácie, bude možné.

42. Záverom správny súd ešte dodáva, že vychádzajúc z judikatúry súdov, ktorú predostrel žalobca
k nevyhostiteľnosti žalobcu s odkazom na čl. 3 a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je treba povedať,

že obmedzenie osobnej slobody je nie len v záujme verejnej bezpečnosti Slovenskej republiky, ale je
aj v záujme samotného žalobcu, a to v dôsledku pandemickej situácie, ktorá je nielen v európskych
krajinách, ale v celosvetovom meradle predmetom opatrení a neustáleho zabezpečovanie ochrany
zdravia občanov členských krajín a aj občanov tretích krajín.
43. Nie je možné sa tiež stotožniť sa námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia podľa § 191 ods. 1
písm. e) v dôsledku nedostačujúce a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorý v čase

vydávania rozhodnutia pokladal zaistenie za zabezpečovací prostriedok, že žalobca bude k dispozícii
pre potrebné vybavovanie v súvislosti s kontaktom so sýrskou arabskou republikou, prípadne tretími
krajinami ochotnými prijať žalobcu, a neujde ak má zámer smerovať do západnej Európy.
44. Súd pripomína, že treba povedať, že nie je vylúčené, aby týmito krajinami boli aj krajiny kam žalobca
v zmysle svojich zámerov uvedených v zápisnici o jeho výsluchu v konaní o administratívnom vyhostení,

či zaistení a v dôsledku realizácie rozhodnutia o administratívnom vyhostení uviedol, čo je aj v záujme
žalobcu.
45. Možno teda očakávať a vyžadovať priestor, aby slovenské štátne orgány konali a v zmysle
administratívnych úkonov zabezpečili všetko potrebné pre administratívne vyhostenie žalobcu v súlade
s možnosťami Slovenskej republiky.

46. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci zaistenia
podľa § 240 SSP zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.
47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na
ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo
veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku

to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a

to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba
dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované.
podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa

neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu
musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že

sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.