Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, November 19, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/132/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200372
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200372.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a

sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu : MIKROVRT, spol.
s r.o., so sídlom Sládkovičova 67, 920 41 Leopoldov, IČO : 36 227 731, právne zastúpeného :
WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA S.R.O., so sídlom Horná 65/A, 974 01 Banská Bystrica,
proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102784592/2019
z 03. decembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo :

102784592/2019 zo dňa 03.12.2019 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo : 102257875/2019 zo
dňa 30.09.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava, kontaktné miesto Hlohovec (ďalej len ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej
správy nižšieho stupňa“) podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový
poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) rozhodnutím číslo: 102784592/2019 z 03. decembra 2019
(ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 850,70 eur za
nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie

roku 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Z
odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že podľa § 39 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z.
z. v znení neskorších predpisov na hlásenie sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a ustanovenia

osobitného predpisu vzťahujúce sa na daňové priznanie, pričom hlásenie sa považuje za daňové
priznanie, opravné hlásenie sa považuje za opravné daňové priznanie a dodatočné hlásenie sa považuje
za dodatočné daňové priznanie podľa osobitného predpisu. Ak bol zamestnávateľ, ktorý je platiteľom
dane, povinný podať prehľad a tento nepodal v lehote uvedenej v § 49 ods. 2 na podanie prehľadu,správca dane použije postup podľa osobitného predpisu. Ak zamestnávateľovi, ktorý je platiteľom dane,
za tento kalendárny mesiac vznikla povinnosť odviesť preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti
alebo žiadal správcu dane o vyplatenie daňového bonusu alebo zamestnaneckej prémie.

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov daňové priznanie sa podáva do
troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia a hlásenie sa podáva do konca apríla
po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca

kalendárneho mesiaca, za predchádzajúci kalendárny mesiac. V lehote na podanie daňového priznania
alebo hlásenia je povinný platiteľ dane, daňovník, dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň
aj zaplatiť.

Lehota na podanie hlásenia za zdaňovacie obdobie 2013 uplynula dňa 30.04.2014.

Daňový subjekt podal hlásenie k dani z príjmov zo závislej činnosti za rok 2013 dňa 07.04.2014.
Priznaná daň predstavovala sumu 22 101,03 Eur. Daň vo výške 1.437,92 Eur bola uhradená do dňa
splatnosti. Suma dane vo výške 19.245,19 Eur bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu. Suma dane

vovýške1.417,92Eur,čopredstavujepreddavokzanovember2013neboladotknutáreštrukturalizáciou,
prihlásená v reštrukturalizácii a nebola súčasťou reštrukturalizačného plánu. Daňový subjekt predmetnú
sumu neuhradil v ustanovenej výške a v ustanovenej lehote t. j. do 30.04.2014.

Správca dane vypočítal úrok z omeškania do dňa 30.04.2018, kedy uplynuli štyri roky omeškania s
platbou.

Podľa ustanovenia § 156 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov úrok
z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v
ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí
správcu dane
a) daň alebo rozdiel dane,

b) preddavok na daň,
c) splátku dane,
d) vybraný preddavok na daň,
e) daň vybranú zrážkou,
f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane.

Podľa § 156 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov správca dane vyrubí úrok z
omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej

sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci
po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená.
Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte
úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za
každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby

vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55; pri podaní
dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania
dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane
vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.
Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.05.2014 predstavovala 0,75 %.

Vzhľadom k tomu, že štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol
15 %, pri výpočte sa použila ročná úroková sadzba 15 %.Podľa § 161 č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, zaokrúhľuje sa daň, preddavok na daň, úrok z omeškania, pokuta a úrok na desiatky
eurocentov nadol.

Výpočet úroku z omeškania: dlžná suma 1417,92, deň splatnosti dane 30.04.2014, deň platby ku dňu
30.04.2018,početdníomeškania1461,úrokzomeškaniavEur850,75,sumaúrokuzomeškaniacelkom
850,70 Eur

3. Žalovaný rozhodnutím číslo: 102784592/2019 z 03. decembra 2019 (ďalej aj ako „napadnuté
rozhodnutie“)postupompodľa§74ods.4daňovéhoporiadkupotvrdilprvostupňovérozhodnutiesprávcu
dane.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný skonštatoval a to v rozsahu odvolacích
námietok, že tieto sú nedôvodné. Poukázal na to, že skutočnosťou rozhodujúcou pre vyrubenie úroku
z omeškania bolo nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie
roku 2013 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, čím bolo naplnené ustanovenie § 156 ods.

1 daňového poriadku, podľa ktorého má správca dane povinnosť vyrubiť úrok z omeškania. Uviedol,
že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že správca dane najskôr vyrubil úrok z omeškania
za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti do dňa začatia
reštrukturalizačného konania (t.j. do 19.12.2013) a takto vyrubený úrok z omeškania bol prihlásený do
reštrukturalizačného konania prihláškou a následne správca dane prvostupňovým rozhodnutím vyrubil

„pokračujúci“ úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou odo dňa nasledujúceho po dni
začatia reštrukturalizačného konania až do dňa platby vrátane v súlade s § 156 ods. 2 daňového
poriadku. Žalovaný s poukazom na ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„zákon č. 7/2005 Z. z.“ alebo „ZoKR“) poukázal na to, že daňové konanie sa neprerušuje a správca dane

je povinný postupovať tak, ako mu to ukladá daňový poriadok. Ďalej argumentoval, že v zmysle § 158
ods. 1 daňového poriadku sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku daňový
nedoplatok, ktorým je v zmysle § 2 daňového poriadku dlžná suma dane po lehote splatnosti a daňou je
daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, pričom do reštrukturalizácie sa prihláškou
prihlasujú daňové nedoplatky vzniknuté do dňa predchádzajúceho dňu začatia reštrukturalizačného

konania. Tiež dôvodil, že sankcie môžu byť považované za pohľadávky na účely reštrukturalizácie
až po ich vyrubení a nezaplatení v lehote splatnosti, a že sankcia sa vyrubuje z dlžných súm, ktoré
boli splatné pred začatím reštrukturalizačného konania. Uviedol, že podľa súčasného znenia právneho
predpisu, v zmysle § 156 ods. 2 daňového poriadku, správca dane musí po začatí reštrukturalizačného
konania, počas reštrukturalizačného konania alebo po jeho skončení vyrubiť sankcie z pohľadávok,

ktoré sa prihlasovali do reštrukturalizačného plánu, pretože v nadväznosti na § 156 ods. 8 daňového
poriadku, k samotnému vyrubovaniu sankcií správca dane pristupuje až po začatí reštrukturalizačného
konania, počas reštrukturalizácie alebo po jeho skončení. S odkazom na ustanovenia § 63 ods.
1 a § 158 ods. 1 daňového poriadku poukázal na to, že podľa daňového poriadku sa po začatí
reštrukturalizačného konania považuje za pohľadávku daňový nedoplatok, teda nevyrubený úrok z

omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti sa nepovažuje za pohľadávku, ktorú bolo možné uplatniť
prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu. Ďalej dôvodil, že v danom prípade bolo
samotné reštrukturalizačné konanie ukončené, reštrukturalizačný plán bol potvrdený a reštrukturalizácia
bola ukončená uznesením súdu zo dňa 13.10.2014 zverejneným v Obchodnom vestníku 201/2014
dňa 21.10.2014. Tiež zdôraznil, že ide o obligatórnu povinnosť správcu dane vyplývajúcu z daňového

poriadku, preto na uvedenej povinnosti správcu dane nič nemení skutočnosť, že Okresný súd Trnava
povolil reštrukturalizáciu dlžníka, potvrdil reštrukturalizačný plán a dlžník realizuje platby voči správcovi
dane v súlade s týmto plánom dodajúc, že ani daňový poriadok, ani zákon č. 7/2005 Z. z. nezakladajú
účinky zákazu vyrubovania počas procesu reštrukturalizačného konania, reštrukturalizácie, ani po jej
skončení a pre správcu dane, ak sú na to zákonné dôvody, naďalej trvá povinnosť vyrubovania. Záverom

poukázal na to, že otázku zaplatenia sankcie postihujúcej majetok dlžníka rieši zákon č. 7/2005 Z. z.,
avšak sankcie vyrubuje správca dane v daňovom konaní v zmysle ustanovení daňového poriadku.II. Rozsah a dôvody správnej žaloby

5. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého
rozhodnutia s tým, že navrhol správnemu súdu zrušenie aj prvostupňového rozhodnutia správcu

dane majúc za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a
nesprávneho právneho posúdenie veci.

6. Žalobca poukázal na to, že v jeho prípade Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 09.12.2013
zverejneným dňa 19.12.2013 v Obchodnom vestníku č. 245/2013 začal reštrukturalizačné konanie,

uznesením zo dňa 15.04.2014 reštrukturalizáciu povolil a ustanovil správcu a následne uznesením
zo dňa 13.10.2014 zverejneným dňa 21.10.2014 v Obchodnom vestníku č. 201/2014 potvrdil
reštrukturalizačný plán a reštrukturalizáciu skončil.

7. Žalobca dôvodil, že napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím boli porušené
jeho subjektívne práva, in conreto, právo podnikať a právo vlastniť majetok, nakoľko tieto nezákonné
rozhodnutia priamo zasahujú do jeho majetkovej sféry, keďže mu ukladajú peňažnú povinnosť uhradiť
úrok z omeškania vyrubený v rozpore so zákonom.

8. Žalobca mal za to, že rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania bolo vydané v rozpore so
zákonom a nárok z neho vyplývajúci nemá oporu v platnom hmotnom práve, pričom konkrétne žalovaný
nesprávne aplikoval ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z., ako aj ustanovenia daňového poriadku vo
vzťahu k zákonu ZoKR s tým, že na danú vec je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia ZoKR.

Vychádzajúc z ustanovení ZoKR, najmä z § 120 ods. 1 až 3 dôvodil, že na základe diferenčného
kritéria času vzniku pohľadávky v reštrukturalizácii možno rozlišovať dve základné skupiny pohľadávok
veriteľov dlžníka, a to (I.) pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou podľa ustanovenia § 121 a nasl.
ZoKR a (II.) prednostné pohľadávky, pričom pohľadávky uplatňované v reštrukturalizácii prihláškou
predstavujú rozhodujúcu skupinu pohľadávok, tzv. staré dlhy, ktorých (s)plnenie je účelom a cieľom

reštrukturalizácie, ide o pohľadávky, ktoré vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania s tým,
že osoby oprávnené z takýchto pohľadávok sú povinné v záujme aspoň čiastočného uspokojenia
ich prihlásiť spôsobom ustanoveným ZoKR do reštrukturalizácie s tým, že pokiaľ tieto prihláškou
uplatnené nebudú, v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom, zanikne právo tieto nároky
voči dlžníkovi vymáhať. Dôvodil ďalej, že v zmysle ZoKR sa riadne a včas prihlásené pohľadávky

veriteľov dlžníka zahŕňajú do reštrukturalizačného plánu a sú v zmysle neho uspokojované a za
prednostné pohľadávky ZoKR považuje také peňažné pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré vznikli voči
dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, t.j. po jeho začatí, pričom na ne nepôsobia účinky začatia
reštrukturalizačného konania a ani sa spravidla nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu.

9. Za rozhodujúce kritérium pre uspokojovanie peňažných pohľadávok v reštrukturalizácii žalobca
považoval moment vzniku pohľadávky, ktorý v danom prípade nastal pred začatím reštrukturalizácie,
pričom nerelevantným podľa neho je, kedy bolo rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania vydané,
resp. kedy sa stalo splatným. Poukázal na to, že pohľadávka vyplývajúca z rozhodnutia správcu dane

mala byť prihlásená do reštrukturalizácie, ak nie ako príslušenstvo k pôvodnej pohľadávke, ktorou je daň
zpridanejhodnotyzapríslušnéobdobie,sktoroujevovzťahuakcesority,takminimálneakopodmienená
pohľadávka v zmysle § 120 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., pričom neprihlásením tejto pohľadávky právo
vymáhať nároky zaniklo momentom potvrdenia reštrukturalizačného plánu. V tejto súvislosti poukázal na
to, že žalovaný opomína, že pohľadávka vyplývajúca z prvostupňového rozhodnutia bude vždy závisieť

od primárnej pohľadávky, a to čo do právneho dôvodu i výšky, a je teda príslušenstvom primárnej
pohľadávky.10. Žalobca mal ďalej za to, že nakoľko bol reštrukturalizačný plán súdom potvrdený, právo vymáhať
neprihlásenépohľadávky,vrátaneriadneneprihlásenéhopríslušenstvapohľadávkyúplnezanikloapreto
nezákonne vyrubený úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie, od ktorej sa

vyrubený úrok odvíja, po potvrdení reštrukturalizačného plánu nemá a nemôže mať oporu v platnom
práve, nakoľko celkom zjavne odporuje účelu ZoKR a samotnej reštrukturalizácii. V tejto súvislosti
ďalej dôvodil, že nakoľko účel reštrukturalizácie je ozdravenie podniku dlžníka a pomerné uspokojenie
veriteľov pri zachovaní podniku a podnikania dlžníka sú obdobné rozhodnutia ako prvostupňové
rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie celkom zjavne v rozpore s legitímnym očakávaním, ku ktorému

sa hlási aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 06.02.2008, sp. zn. PL. ÚS
10/04), nakoľko v rozpore s právnymi predpismi stanovujú povinnosť dlžníkom uhrádzať pohľadávky
neprihlásené do reštrukturalizácie, i keď vznikli pred reštrukturalizáciou a teda podliehajú režimu ZoKR.

11. Žalobca okrem zrejmej nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia

poukázal aj na nesprávnosť výpočtu úroku z omeškania, nakoľko tieto sú vypočítané k poslednému dňu
uplynutia štvorročnej doby odo dňa splatnosti jednotlivých dlžných súm. Poukázal tiež na to, že bližšie
uvedenie jednotlivých dátumov je na strane 3. rozhodnutia, pričom žiaden čiastkový vyrubený úrok
z omeškania nespadá začiatkom i koncom omeškania do obdobia pred začatím reštrukturalizačného
konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že nakoľko o začatí omeškania s úhradou dlhu žalovaný resp.

správca dane musel mať vedomosť, je o to významnejšia skutočnosť, že túto pohľadávku vo forme
príslušenstva do reštrukturalizačného konania neprihlásil ako podmienenú pohľadávku a to z dôvodu,
že časť úroku z omeškania zodpovedajúcu obdobiu spred reštrukturalizácie správca dane riadne
prihlásil do reštrukturalizácie dodajúc, že pri výpočte správnosti výšky úroku z omeškania vychádzal
z ustanovenia § 138 ods. 2 ZoKR, ktorého aplikáciu správca dane a žalovaný pri výpočte úroku

z omeškania opomenul. Rovnako s poukazom na ustanovenie § 2 písm. b) daňového poriadku
argumentoval, že úrok z omeškania je obsahom slova daň výlučne na účely daňového poriadku a
preto zastal názor, že vyrubený úrok z omeškania je daňou výlučne na účely daňového poriadku a na
účely reštrukturalizačného konania je svojou povahou príslušenstvom k istine, ktoré malo byť v zmysle
ustanovení ZoKR prihlásené do reštrukturalizácie. V tejto súvislosti dôvodil, že podľa ustanovenia § 156

ods. 2 daňového poriadku sa úrok z omeškania vyrubí do dňa začatia reštrukturalizačného konania
dodajúc, že daňový poriadok nikde neuvádza, že úrok z omeškania je možné vyrubiť aj za obdobie po
začatí reštrukturalizačného konania a preto je nevyhnutné aplikovať ustanovenia ZoKR. S poukazom
na uvedené zastal názor, že úrok z omeškania vyrubený správcom dane nie je možné považovať
za samostatný daňový nedoplatok, obsahom tohto pojmu je výlučne na účely daňového poriadku a

zdieľa osud dane (istiny) ako primárnej pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej vzniká z titulu deliktuálnej
zodpovednosti daňového subjektu. Preto je úrok z omeškania vyrubený žalovaným súčasťou pojmu
daňový nedoplatok, nie však z titulu samostatného postavenia, ale akcesorického vzťahu k daňovému
nedoplatku vo forme vyrubenej dane.

12. Za relevantný žalobca považoval právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí
sp. zn. 1 Sžf/2/2016, v zmysle ktorého z charakteru úrokov z omeškania ako súčasti dane vyplýva,
že vznikajú spoločne s istinou, s tým, že majú narastajúcu tendenciu, pričom zákonodarca priamo
ako koniec lehoty pre narastanie úrokov z omeškania stanovil ako referenčný dátum deň začatia

reštrukturalizačného konania.

13. S poukazom na vyššie uvedené žalobca navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie vrátane
prvostupňového rozhodnutia správcu dane a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. Súčasne

si uplatnil náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Taktiež žalobca navrhol, aby správny súd priznal
správnej žalobe odkladný účinok.

14. Žalobca v správnej žalobe nepožiadal o nariadenie pojednávania [§ 182 ods. 1 písm. g/ zákona č.

162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“).III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

16. Po zosumarizovaní priebehu administratívneho konania k dôvodom žaloby poukázal na to, že podľa

ZoKRsavreštrukturalizáciiuspokojujúlendaňovénedoplatky(naúčelyreštrukturalizácie-pohľadávky),
ktoré z časového hľadiska vznikli do začatia reštrukturalizačného konania, pričom na daňové nedoplatky,
ktoré vznikli po začatí reštrukturalizačného konania, nepôsobia účinky ZoKR, ale výlučne len účinky
daňového poriadku. Ďalej poukázal na to, že daňový nedoplatok je definovaný v § 2 písm. f) daňového
poriadku, ako dlžná suma dane po lehote splatnosti dane, pričom daňou sa rozumie nielen daň podľa
osobitných predpisov, ale aj úrok z omeškania, pričom v zmysle § 158 ods. 1 daňového poriadku sa na

účely konkurzu a reštrukturalizácie za pohľadávku považuje daňový nedoplatok.

17. V nadväznosti na § 158 ods. 1 daňového poriadku uviedol, že podľa daňového poriadku sa po
začatí reštrukturalizačného konania za pohľadávku považuje daňový nedoplatok, teda nevyrubený

úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti, sa nepovažuje za pohľadávku, ktorú bolo
možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu dodajúc, že podľa ZoKR
reštrukturalizácii podliehajú pohľadávky vzniknuté do začatia reštrukturalizačného konania a len takto
vzniknuté pohľadávky sa prihlasujú prihláškou do reštrukturalizácie. Preto pre správcu dane, pri
prihlasovaní daňových nedoplatkov (na účely reštrukturalizácie pohľadávok) do reštrukturalizácie, je

podstatná definícia daňového nedoplatku v nadväznosti na § 158 ods. 1 a 3 daňového poriadku, nie
vznik pohľadávky podľa ustanovenia § 120 ods. 2 posledná veta ZoKR s tým, že správca dane v zmysle
daňového poriadku prihlasuje do reštrukturalizácie daňové nedoplatky, neprihlasuje pohľadávky podľa §
120 ods. 2 ZoKR, ako ani daňové pohľadávky. Preto predmetná pohľadávka v nadväznosti na § 2 písm.
f) a § 158 ods. 1 a 3 daňového poriadku neexistovala.

18. Dôvodil ďalej, že daňový poriadok v § 158, ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane
k vyrubeniu úroku z omeškania v súvislosti so začatím reštrukturalizačného konania alebo s povolením
reštrukturalizácie neobmedzuje, pričom takéto obmedzenie nie je možné vyvodzovať ani z ustanovení

ZoKR. Poukázal na to, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie sa týka sankcie -
vyrubeného úroku z omeškania, pričom ukladanie sankcií upravené v daňovom poriadku v § 154 až
157 je daňovým konaním s tým, že podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku, po vyhlásení konkurzu
alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu s odkazom na
ZoKR. Upozornil ďalej na to, že podľa § 47 ods. 2 ZoKR sa daňové konanie neprerušuje a preto bolo

povinnosťou správcu dane za nesplnenie povinnosti žalobcovi uložiť sankciu.

19. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že úrok z omeškania je obsahom slova daň výlučne na
účely daňového poriadku. Tvrdil, že daňový poriadok v § 158 ods. 1 jednoznačne definuje, že na účely

konkurzu a reštrukturalizácie sa považuje za pohľadávku daňový nedoplatok a preto nie je dôvodné
tvrdenie žalobcu, že úrok z omeškania je príslušenstvo k istine, ktoré malo byť v zmysle ustanovení
ZoKR prihlásené do reštrukturalizácie.

20. Tvrdil ďalej, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie sa týka sankcie -
vyrubeného úroku z omeškania, pričom uloženie predmetnej sankcie, majúcej povahu peňažného
plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej procesnej povinnosti, a preto je aktom
donucovacej povahy, t.j. má povinnosť prinútiť daňový subjekt, aby porušované pravidlá vyžadované
zákonom dodržiaval. Uviedol, že niet pochýb o tom, že predmetný úrok z omeškania bol vyrubený

žalobcovi za porušenie plnenia si takejto povinnosti dodajúc, že v každom začatom konaní, ktoré
môže viesť k uloženiu správnej sankcie, sa musí vyniesť rozhodnutie, ktorým sa konanie končí,
pričom kým sa neprijme rozhodnutie a kým neuplynie premlčacia lehota, konanie zostáva otvorené
a právna situácia zostáva nevyjasnená s tým, že uvedenému korešponduje aj ustanovenie § 63 ods.1 daňového poriadku, v zmysle ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať právo podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak. Preto skonštatoval, že na vznik povinnosti zaplatiť sankcie nepostačuje

naplnenie podmienok ustanovených v zákone, ale právne relevantnou skutočnosťou pre vznik takejto
povinnosti je až autoritatívny vrchnostenský akt vyhlásený spôsobom, ktorý je predpísaný zákonom
stanovenou formou, t.j. až vydaním rozhodnutia o sankcii.

21. V súvislosti so spomínaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS
SR“) sp. zn. 1Sžf2/2016 zo dňa 23.05.2017, žalovaný odkázal na odôvodnenie rozsudku NS SR sp.
zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, v ktorom bola riešená podobná skutková situácia (úrok
z omeškania bol vyrubený až po skočení reštrukturalizácie, porušenie povinnosti žalobcu zaplatiť
predmetnú daň v zákonnej lehote), v ktorom najvyšší súd dôvodil, že : „ V danom prípade boli
sankcie uložené za porušenie zákonných povinností za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového

priznania v zákonnej lehote, za nezaplatenie dane z príjmov zo závislej činnosti podaním hlásenia v
zákonnej lehote a za neodvedenie preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti v ustanovenej lehote.
Svojou povahou sa jedná o správne sankcie. Uloženie predmetnej administratívnej sankcie, majúcej
povahu peňažného plnenia (úroku z omeškania), sleduje účel vymáhania určitej procesnej povinnosti, a
preto je aj aktom donucovacej povahy, t.j. má povinnosť prinútiť daňový subjekt, aby porušované pravidlá

vyžadované zákonom dodržiaval.“ Žalovaný v súvislosti so spomenutým rozsudkom tiež poukázal
na záver najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že : „...sankčný úrok, resp. úrok z omeškania, ako
sankcie podľa daňových predpisov, nie je možné považovať za príslušenstvo pohľadávky ako zákonom
stanovený úrok z omeškania a nie je ani záväzkom akcesorickým, ale sa jedná o sankciu za porušenie
konkrétnych zákonných povinností, t.j. v danom prípade za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním

daňového priznania v lehote. Nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale porušením uvedených
povinností vzniká právo správcovi dane vyrubiť sankciu. Až vyrubením sankcie vzniká správcovi dane
pohľadávka. Ak by správca dane sankciu nevyrubil, pohľadávka na sankciu by ani nevznikla. Na jej vznik
teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie so zaplatením dane, resp.
s neodvedením preddavku na daň v určených lehotách, poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb),

ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie o sankcii, t.j. jej vyrubenie v zmysle daňového
poriadku (§ 63 ods. 1, § 156 ods. 2).“

22. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nepožiadal o nariadenie pojednávania, pričom bol správnym

súdom poučený podľa § 105 ods. 2 písm. a/ SSP (č. l. 51).

23. Žalobca v replike reagoval na vyjadrenie žalovaného, pričom jeho vyjadrenie zodpovedalo obsahu
správnej žaloby.

24. Žalovaný dupliku nepodal.

IV. Relevantná právna úprava

25.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

26. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových

subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.27. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

28. Podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim
po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu,
a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu
nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v

reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení
reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.

29. Podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v
lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane.

30. Podľa § 156 ods. 2 piatej až siedmej vety daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania
za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby
vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do
dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane

vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z
omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa
počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

31. Podľa § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť

rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň,
splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane.

32. Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie
považuje za pohľadávku.

33. Podľa § 158 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu
alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí
reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po
začatí reštrukturalizačného konania.

34. Podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie
správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.

35. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. reštrukturalizačný plán (ďalej len "plán") je listina

upravujúca vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (ďalej len "účastník plánu"),
ako aj rozsah a spôsob uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok,
prípadne akcionármi dlžníka. Po potvrdení plánu súdom je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu.

36. Podľa § 159 zákona č. 7/2005 Z. z. ak dlžník alebo preberajúca osoba ani do 30 dní od doručenia

výzvynesplníriadneavčasvočiúčastníkoviplánupohľadávkualeboinýzáväzokvyplývajúcimuzplánu,
plán sa tým stáva voči účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.

37. Podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. začatie reštrukturalizačného konania má tieto
účinky: pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o

výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú.

38. Podľa § 138 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a
príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania,

sa do plánu nezahŕňajú; tieto nároky sa v prípade potvrdenia plánu súdom považujú v celom rozsahu
za odpustené.39. Podľa § 155 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení
plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu; ustanovenia plánu o
novom úvere sú účinné voči každému.

40.Podľa§155ods.3zákonač.7/2005Z.z.plánpotvrdenýsúdomsapovažujezaprávnyúkonurobený
voformeaspôsobom,ktorýjevyžadovanýosobitnýmipredpismiprevznik,zmenualebozánikprávalebo
záväzkov obsiahnutých v pláne. Ak je pre vznik, zmenu alebo zánik práva alebo záväzku obsiahnutého v
pláne potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, právo alebo záväzok vznikne, zmení sa alebo zanikne

až rozhodnutím príslušného orgánu; príslušný orgán nemôže odmietnuť vydať potrebné rozhodnutie len
z dôvodu, že plán ako právny úkon nie je urobený vo forme alebo spôsobom vyžadovaným osobitným
predpisom.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

41. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených

žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho
konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti
rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali
o nariadenie pojednávania v lehote stanovenej Správnym súdnym poriadkom (§ 181 ods. 1 písm. g/) a
správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v

spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a
dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

42. Správny súd uznesením č. k. 14S/132/2019 zo dňa 20.02.2020 zamietol návrh na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe.

43. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca priznanú DPH za obdobie roku 2013 vo

výške 22 101,03 eur zaplatil tak, že daň vo výške 1417,92 eur uhradil do dňa splatnosti a sumu 19
245,19 eur zahrnul do reštrukturalizačného plánu. Suma 1417,92 eur čo predstavuje preddavok na dani
za november 2013, nebola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu. Žalobca uvedenú sumu neuhradil
v lehote 30.04.2014. Rovnako je preukázané, že správca dane vydal rozhodnutie až po zverejnení
reštrukturalizačného plánu, čo znamená, že u žalobcu nastali účinky plánu ( § 155 ZoKR ).

44.Uznesenímzodňa09.12.2013,sp.zn.36R/7/2013,uverejnenomvObchodnomvestníkuč.245/2013
dňa 19.12.2013, Okresný súd Trnava začal reštrukturalizačné konanie voči žalobcovi, uznesením zo
dňa 13.10.2014, sp. zn. 36R/7/2013, zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 201/2014 dňa 21.10.2014
Okresný súd Trnava povolil reštrukturalizáciu žalobcu, potvrdil reštrukturalizačný plán žalobcu a ukončil

reštrukturalizáciu.

45. Spornou právnou otázkou medzi účastníkmi konania bolo, či správca dane a následne žalovaný
postupovali v súlade s daňovým poriadkom a zákonom č. 7/2005 Z. z., keď žalobcovi dopočítali ďalší
úrok z omeškania v sume 850,75 eur za obdobie počas reštrukturalizácie a po jej skončení, (§ 156 ods.

8 daňového poriadku), keď ide o pohľadávku, ktorá bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu a tento
bol súdom potvrdený, čím nastali jeho účinky podľa § 155 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z.

46. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca dňa 07.04. 2014
podal daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva, že vlastná daňová povinnosť

predstavovala sumu 22 101,03 eur. Obsah administratívneho spisu je ďalej tvorený iba prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane, odvolaním daňového subjektu, predkladacou správou správcu dane a
napadnutým rozhodnutím. Administratívny spis správcu dane, ani žalovaného neobsahuje žiadne listiny
týkajúce sa samotnej reštrukturalizácie žalobcu.47. Vychádzajúc však z odôvodnenia tak prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia
žalovaného, a rovnako z vyjadrenia k správnej žalobe správny súd uzavrel, že pre vydanie týchto

rozhodnutí bola relevantná iba tá skutočnosť, že žalobca nezaplatil DPH za predmetné zdaňovacie
obdobie v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške a konajúce orgány verejnej správy tak vôbec nebrali
do úvahy reštrukturalizáciu žalobcu a jej účinky, ktoré sú však v danom prípade pre právne posúdenie
veci relevantné. Naviac žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia výslovne uviedol, že dlžník
realizuje platby voči správcovi dane v súlade s reštrukturalizačným plánom, teda netvrdil, že žalobca

reštrukturalizačný plán porušil.

48. ŽalobcavsprávnejžalobetvrdilatospoukazomnarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017, že keďže bol reštrukturalizačný plán súdom potvrdený, právo
vymáhať neprihlásené pohľadávky (prípadne riadne neprihlásené podmienené pohľadávky) vrátane
riadne neprihláseného príslušenstva k pohľadávke úplne zaniklo. Rovnako tvrdil, že ide o nezákonne

vyrubený úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie, od ktorej sa vyrubený úrok
odvíja, nakoľko po potvrdení reštrukturalizačného plánu, nemá a nemôže mať oporu v platnom práve,
keďže celkom zjavne odporuje účelu ZoKR a samotnej reštrukturalizácii a tiež dôvodil ustanovením §
138 ods. 2 ZoKR. Z obsahu správnej žaloby preto vyplýva argumentácia žalobcu smerujúca k tomu,
že správca dane a žalovaný mu z dôvodu reštrukturalizácie nemali dorubiť ďalší úrok z omeškania z

daňovej pohľadávky, ktorá bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu.

49. Žalovaný na potvrdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového
rozhodnutia poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017. Správny súd preto posudzoval, či predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu v skutkových otázkach zodpovedá skutkovému stavu danej veci. Z odôvodnenia
rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017) vyplýva pre správny
súd zásadná skutková okolnosť a to, že v konaní posudzovanom najvyšším súdom bol úrok z
omeškania vyčíslený odo dňa splatnosti daňovej povinnosti do dňa jej skutočnej úhrady, pričom daňová
povinnosť bola splnená pred samotnou reštrukturalizáciou a preto ani nemohla byť v reštrukturalizácii

uplatnená. Túto skutočnosť mal správny súd preukázanú z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/56/2014 zo dňa 27.08.2014, ktorý bol na základe odvolania žalobcu
posudzovaný najvyšším súdom. Z uvedeného preto vyplýva, že v danom prípade bola daňová povinnosť
splnená pred reštrukturalizáciou a až dodatočne, po ukončení reštrukturalizácie, bol dopočítaný úrok
z omeškania do dňa úhrady dane. Preto vychádzajúc z uvedených skutkových okolností daného

prípadu je namieste uzavrieť, že porovnávané skutkové okolnosti sú diametrálne odlišné od skutkových
okolností posudzovaného prípadu a preto je daný rozsudok, s výnimkou záveru o konštitutívnom účinku
rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania, na daný prípad nepoužiteľný.

50. V posudzovanom prípade sú právne relevantné dve základné skutočnosti, ktoré absentujú vo
vyššie uvádzanom prípade a to, že daňový nedoplatok (nezaplatená daň) žalobcu nebol do začatia
reštrukturalizácie uhradený a ďalej, že daňový nedoplatok spolu s úrokom z omeškania bol zahrnutý do
reštrukturalizačného plánu. Ďalšou relevantnou skutočnosťou je, že reštrukturalizačný plán bol súdom
dňa 13.10.2014 potvrdený, pričom správca dane, ani žalovaný neodvodzovali zákonnosť napadnutých

rozhodnutí na základe skutočnosti, že došlo k neúčinnosti reštrukturalizačného plánu z dôvodu jeho
neplnenia žalobcom, práve naopak žalovaný tvrdil, že žalobca reštrukturalizačný plán riadne plní.

51. Správny súd v danom prípade posudzoval vecnú správnosť rozhodnutia, ktorým bol vyrubený

úrok z omeškania (v priebehu reštrukturalizácie) do dňa 30.04.2018. Je nesporné, že splatnosť
dane nastala dňa 30.04.2014 a od uvedeného dňa sa žalobca dostal do omeškania. Správca dane
vypočítal úrok z omeškania zo sumy 1417,92 eur odo dňa splatnosti dane do 30.04.2018, pričom
úrok z omeškania za uvedené obdobie predstavoval sumu 850,75 eur. Daňový nedoplatok spolu
s úrokom z omeškania bol zahrnutý do reštrukturalizačného plánu, ktorý bol potvrdený súdom a

nadobudol účinnosť jeho zverejnením v Obchodnom vestníku t. j. dňa 21.10.2014. V tejto súvislosti je
potrebné upozorniť žalovaného, že reštrukturalizačným plánom boli nastavené nové lehoty splatnosti,
pred uplynutím ktorých sa žalobca nemohol dostať do omeškania s tým, že tieto nové lehoty splatnosti
nahrádzajú lehoty splatnosti uvedené v ustanovení § 156 ods. 1 daňového poriadku.52. Základným predpokladom pre vyrubenie úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 a ods. 2 daňového

poriadku je skutočnosť, že daňový subjekt je v omeškaní. Uvedená skutočnosť však v danom prípade
nebola naplnená, pričom je potrebné opätovne zdôrazniť, že správca dane, ani žalovaný nezaložili svoje
rozhodnutie na skutočnosti, že došlo k neúčinnosti reštrukturalizačného plánu.

53. Reštrukturalizácia je zákonom riadený proces ozdravenia podniku, ktorého cieľom je uspokojovanie

veriteľov vo väčšom rozsahu ako pri konkurze a zachovanie prevádzky podniku. Na tento účel zákon
pripúšťa, aby prostredníctvom reštrukturalizačného plánu dochádzalo k rôznym zmenám v právach a
povinnostiach dlžníka v reštrukturalizácii a jeho veriteľov. Medzi opatrenia, potrebné na dosiahnutie
cieľa reštrukturalizácie, patrí aj predĺženie lehoty splatnosti pohľadávok veriteľov, resp. aj ich čiastočné
odpustenie, čo vyplýva z § 135 ods. 2 písm. a/ zákona č. 7/2005 Z. z. Záväzná časť plánu obsahuje
určenie všetkých práv a záväzkov, ktoré majú účastníkom plánu vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť,

pričom, ako vyplýva z § 132 ods. 41 zákona č. 7/2005 Z. z., po potvrdení plánu súdom, je plán
záväzný pre všetkých účastníkov plánu. Voči žalovanému sa plán stal účinným dňom zverejnenia
uznesenia v Obchodnom vestníku, pričom týmto dňom zároveň došlo k zmene v záväzku žalobcu
voči žalovanému, konkrétne k zmene splatnosti priznanej dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie roku 2013. Preto po dni schválenia reštrukturalizačného plánu mal správca dane právo

predpísať žalobcovi úrok z omeškania z pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie len vtedy, ak by sa
dostal do omeškania s platením takto zmenenej pohľadávky. Táto skutočnosť však podľa odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia nenastala.

54. Správny súd považuje za potrebné sa súčasne stotožniť s právnym záverom žalovaného a
to s poukazom na právne závery vyplývajúce z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24.05.2017 a sp. zn.
2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018, že rozhodnutie, ktorým sa vyrubuje úrok z omeškania za nezaplatenie
daňovej povinnosti riadne a včas, má konštitutívny charakter a že úrok z omeškania (do začatia

reštrukturalizácie) je možné vyrubiť aj po ukončení reštrukturalizácie, ak bol v danom období dlžník v
omeškaní. S prihliadnutím však na zákonné účinky začatia reštrukturalizačného konania, medzi ktoré
nepatrí zastavenie alebo prerušenie daňového konania (§ 114 ods. 1 ZoKR a contrario), však možno
konštatovať, že ustanovenie § 156 ods. 2 daňového poriadku pre prípad začatia reštrukturalizácie
daňového subjektu výslovne upravuje, do ktorého dátumu možno vyrubiť úrok z omeškania, teda aj úrok

z omeškania z riadne prihlásenej pohľadávky, t.j. len za obdobie omeškania s platením spadajúce do
dňa začatia reštrukturalizačného konania.

55. Vychádzajúc z vyššie uvedeného zastáva správny súd zastáva názor, že úrok z omeškania

vzťahujúci sa k pohľadávke zahrnutej do reštrukturalizačného plánu je, s poukazom na ustanovenie
§ 156 ods. 2 daňového poriadku, zákonné dorubiť iba do začatia reštrukturalizačného konania
pochopiteľne za splnenia podmienky, že dlžník riadne reštrukturalizačný plán plní resp. splní. Správny
súd v tejto súvislosti uvádza, že týmto právnym názorom nedochádza k odklonu od právneho názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozhodnutiach sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo

dňa 22.02.2017, sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24.05.2017 a sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018,
nakoľko, v danom prípade je rozhodujúca skutočnosť, že vyrubené úroky z omeškania sa vzťahujú k
riadne prihlásenej pohľadávke, pričom v citovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sa rovnako
dotýkali úrokov z omeškania vyrubených po skončení reštrukturalizácie, nešlo ani v jednom prípade
o pohľadávku riadne prihlásenú v reštrukturalizácii, ktorú skutkovú okolnosť považuje správny súd v

danom prípade za rozhodujúcu.

56. S poukazom na body 50 až 55 tohto rozsudku správny súd uzavrel, že konajúce orgány verejnej
správy vydaním svojich rozhodnutí nezohľadniac účinky potvrdenia reštrukturalizačného plánu vec
nesprávne právne posúdili, ktorá skutočnosť je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia vrátane

rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa a to podľa § 191 ods. 1 písm. c) v spojení s §
191 ods. 3 písm. a) SSP. Správny súd s poukazom na § 191 ods. 4 SSP vec vrátil na ďalšie konanie
Daňovému úradu Trnava.57. V ďalšom konaní bude úlohou správcu dane oboznámiť sa s reštrukturalizačným plánom žalobcu,
lehotami splatnosti uplatnenej pohľadávky (priznanej DPH za zdaňovacie obdobie roku 2013) a jeho
plnením, pričom možnosť dorubiť ďalší úrok z omeškania bude daná výlučne v prípade, ak by žalobca

neuhradil svoj záväzok v určených lehotách splatnosti, čo by následne znamenalo splnenie podmienok
predpokladaných ustanovením § 159 ZoKR.

58. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní

nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny
súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

59. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP
nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania

rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

60. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolsképrávnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.