Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, October 21, 2020

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 14C/13/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118208350
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Tulejová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2020:1118208350.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Tulejovu, v sporovej veci žalobcu: Q. W.,

B.. XX.XX.XXXX, X. P.. S. XX, XXX XX O., zast. JUDr. Lubomír Műller, euroadvokát, Symfonická 1496/9,
158 00 Praha 5, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 11.133.- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Súd nepriznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I domáhal od žalovanej zaplatenia
11.133,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom
Vojenského obvodného súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996 sp. zn. 1T 97/96 v znení rozsudku Vyššieho

vojenského súdu Trenčín sp. zn. 3To 36/97 zo dňa 23.05.1996 bol uznaný vinným z trestného činu
nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený k trestu
odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne v I. NVS. Dôvodom odsúdenia bolo to, že pre
svoje svedomie a náboženské vyznanie odoprel vykonať vojenskú službu.
2. Ďalej uviedol, že podľa rozsudku Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
07.07.2011 vo veci Bayatyan proti Arménii je perzekúcia osôb pre odopretie vojenskej služby z
náboženských dôvodov porušením práva na slobodu náboženstva podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Aplikáciu tohto rozsudku na pomery Slovenskej republiky rieši
Ústavný súd SR v uznesení č.k. IV. ÚS 161/2014 - 11 zo dňa 13.03.2014 vo veci N. P. tak, že je na
odstránenie dôsledkov kriminalizácie odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia, alebo
náboženského presvedčenia je spravidla potrebné aplikovať zákon č. 119/1990 Zb. Ústavný súd SR
nehovorí konkrétne ktoré ustanovenie zákona č. 119/1990 Zb. by sa malo použiť. Vo veci prejedávanej
Ústavným súdom SR použil Okresný súd Bratislava I § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a vyslovil
účasť odsúdeného na súdnej rehabilitácii. Podobne postupovali súdy aj v ďalších podobných prípadoch.

V prípade žalobu išlo o jeho odsúdenie pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa
§ 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Tento trestný čin je vyslovene uvedený v § 4 písm. e)
zákona č. 119/1990 Zb.
3. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.03.2016 č.k. 9NT 2/2015 bola vyslovená účasť
žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analógiám. Žalobca bol
odsúdený po 01.01.1990 a preto § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. musí byť použitý per analógiám s
prihliadnutím k tomu, že Ústava SR žiadny iný nástroj na nápravu ako zákon č. 119/1990 Zb. neuvádza.

Žalobca dňa 31.05.2016 požiadal žalovaného o odškodnenie a požadoval náhradu nemajetkovej ujmy
s tým, že žalovaná dňa 23.11.2016 odškodnenie zamietla pretože nie je daný právny titul pre priznanie
odškodnia podľa zákona č. 119/1990 Zb. lebo žalobca bol väznený v období po 01.01.1990. Žalobca
tvrdil, že pokiaľ bol ale žalobca rehabilitovaný per analógiám podľa zákona č. 119/1990 Zb., tak má peranalógiámpodľarovnakéhozákonaajnároknaodškodnenie.Žalobcasadomáhanáhradynemajetkovej
ujmy vo výške 11.33,.- Eur za nezákonné väznenie v období od 12.6.1996 do 15.5.1997 a preukazoval
to potvrdením o prepustením z výkonu trestu. Súčasne si uplatňuje náhradu trov konania.

4. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 12.3.2019 uviedol, že trvá na odškodnení. Uviedol, že nenavrhol
žiadne dokazovanie ale za dôkazy, ktoré preukazujú nezákonné väznenie sú prílohy k žalobe, ktoré
preukazujú väznenie a následnú rehabilitáciu. Žiadal priznať nemajetkovú ujmu nakoľko k výkonu trestu
došlo až po 1.1.1990.
5. Žalobca na preukazovanie svojho nároku predložil dôkazy : potvrdenie o prepustení z výkonu

trestu odňatia slobody zo dňa 15.05.1997, uznesenie Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 09.03.2018
č.k. 9Nt 2/2015, žiadosť o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 31.05.2016, odpoveď Ministerstva
spravodlivosti SR zo dňa 23.11.2016, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.02.2018 č.k.
8C/90/2016.
6. Žalovaná v písomnom stanovisku zo dňa 17.12.2018 žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Namietala, že nie sú splnené podmienky pre priznanie odškodnenia podľa zákona č.119/1990 Zb.

Poukázala na § 1 ods. 1, podľa ktorého účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia,
ktoré sú v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti a na § 33 ods. 2, ktorý sa má použiť na
rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi
v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému
odškodneniu podľa prv platných predpisov. Vychádzajúc z uvedeného mala žalovaná za to, že bez

ohľadu na existenciu uznesenia Okresného súdu Bratislava zo dňa 09.03.2016, sp. zn. 9Nt 2/2015,
ktorým súd vyslovil per analógiám podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. účasť žalobcu na súdnej
rehabilitáciivcelomrozsahuvovzťahukrozsudkuVojenskéhoobvodnéhoBratislavazodňa17.04.1996,
sp. zn. 1 T 97/96 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996,
sp. zn. 4 To 91/96, žalovaná mala za to, že takúto analógiu pri priznaní odškodnenia (a nakladaní s

prostriedkami štátneho rozpočtu) zo strany Ministerstva spravodlivosti SR ako orgánu rozhodujúceho
o odškodnení podľa zákona č. 119/1990 Zb., nebolo a nie je možné použiť. Rozhodnutia, na ktoré
poukázal žalobca (rozsudok ESĽP zo dňa 07.07.2011 vo veci Bayatyan proti Arménii a uznesenie ÚS
SR č. k. IV. ÚS 161/2014 - 11 zo dňa 13.03.2014 vo veci N. P.) označil za skutkovo odlišné, ktoré nie je
možné použiť na danú vec. Podstatným rozdielom je to, že vo veci prejedávanej ÚS SR bol sťažovateľ

uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa §265 ods. 1 Trestného zákona č.
86/1959 Zb. rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 22.12.1959, t.j. v období ktorý
zodpovedá účelu zákona č. 119/1990 Zb. vymedzenému v jeho § 1 ods.1. Žalobca bol ale odsúdený v
čase,kedyslovenskýprávnyporiadokumožňovalodopretievýkonuvojenskejslužbyzdôvodusvedomia
alebo náboženského presvedčenia, čím nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, v dôsledku čoho nemožno prihliadať na rozsudok ESĽP zo dňa 07.07.2011
vo veci Bayatyan proti Arménsku, ktorý reflektuje na situáciu, kedy právny poriadok túto možnosť
nepripúšťa. Tieto skutočnosti potvrdzuje aj samotný odsudzujúci rozsudok Vojenského obvodného
súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996 sp. zn. 1T 97/96 v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu
Trenčín sp. zn. 3To 36/97 zo dňa 23.05.1996, ktorý konštatoval, že žalobca svoju zákonnom stanovenú

povinnosť možnosť odopretia vojenskej služby nevyužil. Ak Okresný súd Bratislava I uznesením č. k.
9Nt/2/2015 zo dňa 9.3.1916 vyslovil účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii pre analógiám podľa § 33
ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. nezakladá to aj žalobcov nárok na odškodnenie podľa tohto zákona.
Pri priznávaní odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. je nevyhnuté osobitne skúmať či sú splnené
všetky podmienky pre jeho priznanie. V danom prípade tieto podmienky s poukazom na časové hľadisko

vydania odsudzujúceho rozsudku, zásah do osobnej slobody a účel zákona, splnené nie sú.
7. Žalovaná ďalej zdôraznila, že bez ohľadu na vyššie uvedené argumenty a závery má žalovaná za
to, že zákon č. 119/1990 Zb. vo všeobecnosti (teda i v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje odškodnenie
podľa tohto zákona, na rozdiel od prípadu prejednávaného v tomto konaní) nepredpokladal možnosť
náhrady nemajetkovej ujmy a žalovaná má za to, že pre takýto postup neexistuje ani žiaden iný právny

základ. Keďže žalobca (zastúpený advokátom) neuviedol v žalobe žiadne právne odôvodnenie tohto
nároku (s výnimkou odkazu na jediné rozhodnutie ESĽP), žalovaná z opatrnosti a i s existenciou
skúseností s množstvom obdobných konaní (v ktorých boli žalobcovia právne zastúpení totožným
právnym zástupcom ako žalobca v tomto konaní), v ďalšom texte sa vyjadrí k možnej právnej kvalifikácii
s tým, že podľa žiadnej z nich nárok žalobcu nemôže byť dôvodný. K neprípustnosti priznania nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v tomto prípade žalovaná poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 29.11.2011, sp. zn. 8Co/85/2011, v zmysle ktorého „pokiaľ sa v ust. § 23 ods. 1
zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda
výslovne neupravuje ani nárok na nemateriálnu ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobomako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj
iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože
by tým neprípustne prekročili hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzené v

Ústave SR, resp. predtým Ústave ČSFR, inak povedané, pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil
nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak pri
jeho prijatí prípadne neskôr urobil, pokiaľ tak však nespravil sám v rámci vlastnej ústavnej a zákonnej
kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní“.
8. Poukázala na to, že záverom k demonštratívnosti výpočtu uvedeného v § 23 ods. 1 zákona č.

119/1990 Zb. poznamenala, že vychádzajúc aj z právnych noriem obsiahnutých v šiestom oddiele
cit. zákona, zákonodarca neupravil rozsah resp. rozmedzie nárokov na odškodnenie len v § 23 ods.
1 cit. zákona, ale jednotlivé ďalšie možné/prípustné „zložky“ nároku na odškodnenie zákonodarca
upravil tiež aj v § 25 a § 27 zákona o súdnej rehabilitácii, pričom právnou normou obsiahnutou v § 24
zákona o súdnej rehabilitácii následne podrobnejšie upravil, ako sa má pri uplatňovaní vybraných (tam
uvedených) nárokov z procesného hľadiska postupovať. Práve komplexný pohľad na právnu úpravu

šiesteho oddielu zákona o súdnej rehabilitácii., osobitne zdôrazňujúc úpravu obsiahnutú v § 23 ods.
2 zákona č. 119/1990 Zb., je podľa názoru žalovanej dôvodom, pre ktorý zákonodarca v porovnaní s
právnou úpravou obsiahnutou v § 27 zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších
predpisov doplnil demonštratívnosť výpočtu obsiahnutého v § 23 ods. 1 zákona o súdnej rehabilitácii,
čím tak podľa názoru žalovanej chcel zákonodarca (len) zdôrazniť existenciu aj ďalších, v tomto zákone

uvedených, nárokov na odškodnenie, a teda nie ponechať „otvorený“ okruh možných zložiek nároku na
odškodnenie (porovnaj aj ustanovenie § 27 ods. 1 písm. f) zákona č. 82/1968 Zb. a § 23 ods. 2 zákona
o súdnej rehabilitácii).
9. Žalovaná ďalej uviedla, že možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá preukázanie
vzniku nemajetkovej ujmy, a to vo forme preukázania konkrétnych následkov v živote poškodeného.

Len takto možno ustáliť následne i primeranosť výšky priznanej nemajetkovej ujmy. V tomto prípade
na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy, resp. za účelom preukázania dôvodnosti výšky, žalobca
ani len nenavrhol žiadne dôkazy. Dôsledkom takéhoto postupu žalobcu v civilnom sporovom konaní
nemôže byť nič iné ako neúspech žalobcu. Vo všeobecnosti je možné skonštatovať, že zmyslom
náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s

konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemateriálnej ujmy, ktorá poškodenej osobe vznikla,
a aspoň takýmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Za týmto účelom je potrebné v
konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z dôvodu ustálenia
výšky takejto peňažnej ...Namietala, že žalobca doposiaľ nenavrhol žiadne dokazovanie, na základe

ktorého by bolo možné žalobcovi priznať akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bez
vykonania akéhokoľvek dôkazu nie je možné posúdiť otázku vzniku nemajetkovej ujmy, resp. jej prejavy
v živote žalobcu a uskutočniť akúkoľvek relevantnú úvahu, na základe ktorej by bolo možné určiť
primeranú sumu odškodnenia. Bez ohľadu na akékoľvek právne závery vedúce k nedôvodnosti žaloby
ako takej má žalovaná za to, že už z tohto predneseného dôvodu žalobca v tomto konaní nemôže byť

úspešný.
10. K uplatneným úrokom z omeškania žalobcom žalovaná uviedla, že ak by aj bol žalobcovi takýto
nárok vznikol, žalobca z titulu nemajetkovej ujmy na tento nemá právny nárok. V tejto súvislosti
poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 6 Cdo
185/2011, v ktorom sa uvádza, cit.: „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká

až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty
splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“
11. Žalovaná v podaní zo dňa 1.10.2020 trvala na zamietnutí žaloby a poukázala na to, že žalobca
si uplatnil spoločne jednou žiadosťou o odškodnenie zo dňa 31.5.2016 a uplatnené nároky žalobcu
sa odvíjali od toho istého titulu. Súčasne poukázal na rozhodnutia tunajšieho súdu v ktorých bolo

rozhodované ( 9C 13/2018 a 8C /90/2016) a žaloby boli zamietnuté, pričom ak by súd rozhodol inak by
to bolo z pohľadu právnej istoty právne neudržateľné.
12. Súd konal a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu. Právny zástupca žalobcu sa na
pojednávanie nedostavil, písomne sa ospravedlnil z dôvodu epidemiologickej situácie a žiadal, aby súd
rozhodol bez jeho prítomnosti ako aj prítomnosti žalobcu na základe predložených listinných dôkazov.

13. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k.
9Nt/2/2015 zo dňa 9.3.2016, právoplatným dňa 9.3.2016, žiadosťou o odškodnenie zo dňa 31.5.2016,
odpoveďou žalovanej zo dňa 23.11.2016, obsahom spisu Vojenského obvodového súdu Bratislava, sp.
zn. 1T 97/96 a zistil nasledovný skutkový stav:14. Súd z dôkazu predloženého žalobcom a to potvrdenia o prepustení zo dňa 15.5.1997 zistil, že bol
vo výkone trestu o období od 12.6.1996 do 15.5.1997.
15. Súd z uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016 zistil, že žalobca

bol účastný rehabilitácie súdnej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2 per analógiám zák. 119/1990Zb. o súdnej
rehabilitácii v znení neskorších predpisov a to vo vzťahu k rozsudku Vojenského obvodového súdu
Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.4.1996 v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne
zo dňa 23.05.1996 č. k. 4To-91/96.Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 9.3.2016.
16. Z obsahu spisu Vojenského obvodového súdu Bratislava konajúci súd zistil, že rozsudkom

Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.4.1996 bol žalobca uznaný vinným
z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona,
pretože po tom čo opakovane odoprel prevziať povolávací rozkaz OVS Trnava č. 020578, podľa ktorého
mal nastúpiť vojenskú základnú službu dňa 04.10.1994 k VU 8700 Michalovce, mu bol povolávací
rozkaz vyhlásený ústne, pričom vojenskú službu nenastúpil a to ani do 24 hodín po lehote určenej v
povolávacom rozkaze. pretože mu v tom bráni jeho náboženské presvedčenie, teda v úmysle vyhnúť

sa trvalo vojenskej činnej službe nenastúpil službu v ozbrojených silách do 24 hodín po uplynutí lehoty
určenej v povolávacom rozkaze. Za to bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov
nepodmienečne. Na výkon trestu bol žalobca zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto
rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré Vyšší vojenský súd Trenčín uznesením zo dňa 23.05.1996 č.
k. 4To-91/96 zamietol. Uznesením Vojenského obvodového súdu zo dňa 15.05.1997 č. k. 2Pp-33/97

bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody s určením skúšobnej doby na 12
mesiacov. Žalobca bol vo výkone trestu od 12.06.1996 do 15.05.1997, tj. 11 mesiacov a 4 dni.
17. Žalobca žiadosťou o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 31.5.2016, doručenou MS SR dňa
31.05.2016, požiadal o odškodnenie a zadosťučinenie na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava
I č. k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, ktorým bola per analógiám

vyslovená jeho účasť na súdnej rehabilitácii podľa § § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení.
Žiadal, aby mu bola priznaná náhrada okrem iného aj náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 11.333,- Eur.
18. Z odpovede žalovanej zo dňa 23.11.2016 adresovanej žalobcovi na žiadosť o odškodnenie vyplýva,
že vychádzajúc zo zákona č. 119/1990 Zb. jeho žiadosti o odškodnenie nevyhovuje, keďže nie je daný
právny titul pre priznanie odškodnenia podľa uvedenej právnej úpravy vzhľadom na to, že žiadateľ bol

odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1994 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Vojenského obvodového
súdu Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.04.1996 v spojení s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu
Trenčín sp. zn. 4To 91/96 zo dňa 23.05.1996, teda v období po 01.01.1990.
19. Podľa § 1 ods. 1,2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je zrušiť

odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti
rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných
dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle
preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na
úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom

odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených
nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Činy,
ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej
deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických
právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným

právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.
20. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a)
náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 2500,-
Kčs, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na
zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody

nazdraví,kuktorejdošlovsúvislostisväzboualebovýkonomtrestuodňatiaslobody,pokiaľtátonáhrada
nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 200,- Kčs, výkonu väzby vo
výške 600,- Kčs za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 150,- Kčs za každý
mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá
náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,

e)náhraduzaplatenéhopeňažnéhotrestualeboúhrnuvykonanýchzrážokzodmenyzaprácuprivýkone
trestu nápravného opatrenia.
21. Podľa § 23 ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, veta prvá, odškodnenie v plnom rozsahu sa
poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piatehooddielu alebo také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený
spod obžaloby.
22. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje

podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom.
23. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok treba uplatniť na súde v lehote troch
rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší
trestaleborozhodnutia,ktorýmsatrestnéstíhaniezastavilo;inaknárokzaniká.Počaspredchádzajúceho

prerokúvania nároku podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre
uplatnenie nároku neplynie.
24. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel ustanovenia tohto zákona sa použijú
obdobne k rehabilitácii a odškodneniu osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s
trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, i keď nebolo zahájené
trestné konanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa skôr platných predpisov. Ustanovenie §

27 sa použije obdobne.
25. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 18/1992 Zb. o civilnej službe v znení platnom a účinnom v rozhodnom
období (ďalej len „zákon č. 18/1992 Zb.“), civilnou službou je služba, ktorú je občan podliehajúci
služobnej povinnosti povinný podľa tohto zákona vykonať, ak z dôvodov svedomia alebo náboženského
vyznania odmieta vykonávať vojenskú základnú (náhradnú) službu alebo vojenské cvičenia.

26. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 18/1992 Zb., vyhlásenie o odopretí výkonu vojenskej základnej
(náhradnej) služby alebo vojenských cvičení (ďalej len „vyhlásenie“) z dôvodov uvedených v § 1 ods. 1
môže písomne podať len odvedenec najneskôr do 30 dní od ukončenia odvodného konania. Podľa § 2
ods. 1 písm. a) zákona č. 18/1992 Zb., na vyhlásenia podané po lehotách sa neprihliada.
27. Súd na základe vykonaného dokazovania a dôkazov predložených stranami sporu mal za

preukázané ,že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 1T 97/96 zo dňa 17.4.1996
a rozsudkom Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 4To 91/96 zo dňa 23.5.1996, že žalobca bol
uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného
zákona a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, pričom pre výkon trestu bol
zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Žalobca vykonal trest odňatia slobody od 12.6.1996

do 15.5.1997 .Tieto skutočnosti medzi stranami nebolo sporné. V konaní nebolo sporné nebolo ani to,
že uznesením tunajšieho súdu č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatným dňa 09.03.2016, bola
vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analógiám zákona č. 119/1990
Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského
obvodového súdu Bratislava sp.zn. 1T 97/96 zo dňa 17.04.1996 v spojení s rozsudkom bývalého

Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 4To 91/96 zo dňa 23.05.1996. V konaní bolo nesporné,
že žalobca na základe tohto uznesenia, žiadosťou doručenou MS SR dňa 31.05.2016, požiadal o
odškodnenie, okrem iného aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 11.333,- Eur. V konaní bolo
preukázané, že Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti žalobcu na odškodnenie nevyhovelo, z dôvodu,
že nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. vzhľadom na to,

že žalobca bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1994 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého
Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 1T 97/96 zo dňa 17.04.1996 v spojení s rozsudkom
Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp.zn. 4To 91/96 zo dňa 23.05.1996, teda v období po 01.01.1990.
28. Sporným v konaní bolo to, či žalobcovi na základe rozhodnutia tunajšieho č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa

09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, o jeho účasti na súdnej rehabilitácii, patrí odškodnenie
za náhradu nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc z uznesenia tunajšieho súdu č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa
09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, ktorým bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii
podľa § 33 ods. 2 per analógiám zákona č. 119/1990 Zb. bol súd toho názoru, že žalobcom uplatnený
nárok je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. Vychádzajúc z § 33 ods. 2 zákona č.

119/1990 Zb., podľa ktorého sa odškodné poskytuje osobám nezákonne zbavených osobnej slobody v
súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, dospel súd k
záveru, že názor žalovanej pre nepriznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. je správny.
29. Treba uviesť, že slovenský právny poriadok v čase odsúdenia žalobcu umožňoval odopretie
výkonu vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského presvedčenia, čim nemohlo dôjsť

k porušeniu čl. 9 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, v dôsledku čoho nemožno prihliadať
na rozsudok ESĽP zo dňa 07.07.2011 vo veci Bayatyan proti Arménsku, ktorý reflektuje na situáciu,
kedy právny poriadok takúto možnosť nepripúšťa. Napokon uvedené potvrdzuje aj samotný odsudzujúci
rozsudok Vojenského obvodného súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn. 1 T 97/96 v spojenís rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 4 To 91/96, ktorý
konštatuje, že žalobca svoju zákonnom stanovenú možnosť na odopretie vojenskej služby nevyužil.
Žalobca však toto právo nevyužil. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej pretože v čase výkonu

trestu mal žalobca možnosť uplatniť odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo
náboženského presvedčenia.
30. Podľa názoru súdu žalobcovi nemožno uplatnený nárok priznať podľa zákona č. 58/1969 Zb. pretože
zákon č. 119/1990 Zb. je špeciálnym zákonom o súdnej rehabilitácii a keďže žalobcovi bola uznesením
tunajšieho súdu č.k. 9Nt/2/2015 zo dňa 09.03.2016, právoplatným dňa 09.03.2016, vyslovená účasť

na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analógiám zákona č. 119/1990 Zb. je potrebné aj jeho
nárok na odškodnenie posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. Podľa všeobecnej zásady o zákone
všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené
podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu
všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými
žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi

a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší.
31. Súd neprihliadol na žalobcom uvádzané rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Bayatyan proti Arménii zo dňa 07.07.2011 ani na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 161/2014 -
11 zo dňa 13.03.2014 vo veci N. P., pretože tie riešili skutkovo odlišné prípady, kedy arménsky právny
poriadok neumožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského

presvedčenia a kedy bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa §
265 ods. 1Trestného zákona č. 86/1959 Zb. rozsudkom zo dňa 22.12.1959, t.j. v období ktorý zodpovedá
účelu zákona č. 119/1990 Zb. vymedzenému v jeho § 1 ods.1. V článku 25 ods. 2/ Ústavy SR je
zakotvené,ženikohonemožnonútiť,abyvykonávalvojenskúslužbu,akjetovrozporesjehosvedomím,
alebo náboženským vyznaním. V tomto ustanovení je tiež uvedené, že podrobnosti ustanoví zákon, v

danom prípade je to zákon o civilnej službe. Žalobca bol odvedený dňa 06.05.1994. V tom čase mohol
odmietnuť základnú službu podľa zákona č. 18/1992 Zb. podľa § 2 ods. 1 písm. a/ a to najneskoršie do
30 dní od ukončenia odvodného konania z dôvodov svojho svedomia alebo náboženského vyznania.
Tieto skutočnosti vyplývajú aj z rozsudku Okresného súdu v Bratislave sp. zn. 9C 13/2018, ktoré súd
stranám sporu známe. Súd na základe predložených dôkazov žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

32. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.