Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, June 24, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/59/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200568
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2014200568.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.

Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Z.
X/XX, XX XXX K., Poľská republika, zastúpeného spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., Tvrdého 783/4, Žilina,
proti žalovanému Sociálna poisťovňa - ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 25246-2/2014-BA zo dňa 14.05.2014, za účasti obchodnej
spoločnosti WEBUNG, s.r.o., Palárikova 76, Čadca, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. 25246-2/2014-BA zo dňa 14.05.2014 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu.

III. Účastníkovi konania WEBUNG, s.r.o., sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 25246-2/2014-BA zo
dňa 14.05.2014, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Čadca č. 47910-1/2013-CA zo dňa 30.10.2013, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol

tak, že žalobcovi ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o., nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.10.2013 podľa slovenskej
legislatívy.

2.
Žalobca namietal, že žalovaný rozhodol v rozpore s požiadavkou na aplikáciu čl. 16 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len Nariadenie), v zmysle ktorého sa na žalobcu

vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky, s poukazom na čl. 13 ods. 3 Nariadenia, nakoľko
žalobca vykonával činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky. Za pochybenie považuje
to, že žalovaný vo svojom procesnom postupe neúplne zistil skutkový stav veci a aplikoval naň
nesprávny hmotnoprávny predpis, pričom svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnil, keď iba poukázal
na ustanovenia právnych predpisov a dôsledne sa nevysporiadal s individuálnou situáciou žalobcu. V
odôvodnení rozhodnutia konštatoval iba to, že výsledkami vykonanej kontroly nebolo preukázané, že by
žalobca vykonával činnosť na území Slovenskej republiky, pričom však podkladom rozhodnutia neboli

relevantné zistenia kontroly jeho zamestnávateľa, počas ktorej bola správnemu orgánu predložená
všetka existujúca dokumentácia zamestnanca, čím bolo vyčerpané dôkazné bremeno v súvislosti s
reálnym výkonom činnosti žalobcu. Zdôraznil, že koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia je
okrem iného založená na princípe rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúceosoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni
občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva, čo
žalovaný porušuje svojim diskriminačným postupom voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľska.

K porušeniu tohto princípu došlo tiež tým, že u iných zamestnancov toho istého zamestnávateľa za
rovnakých pracovných podmienok Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve
ako legislatívne uplatniteľnej. Diskriminačný charakter má tiež oznámenie žalovaného týkajúce sa
spoločností, ktoré na území Slovenska vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy, podľa ktorého:
„u zamestnancov uvedených firiem, u ktorých doteraz nebolo rozhodnuté, akým právnym predpisom

podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv.
schránkové firmy a na území SR nedochádza k reálnemu výkonu činnosti ich zamestnancov, príslušná
pobočka Sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniknutí poistenia, t.j., že nepodliehajú slovenským
právnym predpisom“. Uvádzané podľa žalobcu evokuje a smeruje k vydávaniu rozhodnutí šablónového
charakteru, bez spoľahlivo zisteného skutkového stavu.

3.
Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.09.2014 navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na všeobecnú
situáciu, keď zaznamenal nárast registrácií tzv. "poľských zamestnávateľov", ktorí prihlásili na povinné
sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí
od 25 do 50 eur a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín. Sociálna poisťovňa akceptovala návrh

poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ZUS Varšava, na uzatvorenie dohody v súlade s článkom
16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle ktorej je v prípade týchto
zamestnancov určené poľské zákonodarstvo. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy je rozhodujúci nielen
status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s
uplatniteľnými predpismi a ich zneužívaniu. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov

na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe
podnetov ZUS Varšava odôvodnených vznikom firiem, cieľom činnosti ktorých nebol výkon zamestnania
mimo hraníc Poľska, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike
z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Pre určenie uplatniteľnej legislatívy
v zmysle Nariadenia č. 883/2004 v spojení s Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.

988/2009 a vykonávacím Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 je rozhodujúce
preukázanie nadväznosti na reálny výkonu činnosti, ako jeden zo základných faktorov na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Rovnako zásadný význam má
aj preukázanie naplnenia kritéria registrovaného sídla zamestnávateľa v zmysle čl. 14 vykonávacieho
nariadenia.

4.
Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca od 26.02.2013 do 07.03.2013 vykonala u zamestnávateľa žalobcu
kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky, pričom zistila, že na adrese sídla spoločnosti nemá zamestnávateľ samostatnú kanceláriu,

v čase kontroly sa tam nezdržiaval žiaden jeho zamestnanec, ani sám konateľ. Podľa neskoršieho
vyjadrenia konateľa zamestnanci spoločnosti roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem v rôznych
mestách Slovenskej republiky, prácu im zadáva poštou, telefonicky alebo e-mailom, pracovné zmluvy sú
dojednávané individuálne. Neboli predložené doklady preukazujúce konkrétne výkony práce, dochádzať
z Poľska do rôznych miest Slovenskej republiky na pracovný čas v rozsahu max. 10 hodín mesačne

sa však ak javí ako neefektívne a vzbudzuje podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej
republiky. Okrem toho žalobca nemal vystavený ani formulár PD A1.
Vznik a zánik povinného poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. nie je podmienený podaním prihlášky
alebo odhlášky, tieto majú iba deklaratórnu povahu, nemôžu zakladať povinné sociálne poistenie, ani
deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej

únie. S námietkou oneskoreného vydania rozhodnutia v odvolacom konaní sa vysporiadala tak,
ho považuje za vydané včas, nakoľko v období prerušenia odvolacieho konania lehoty na vydanie
rozhodnutia neplynuli. Poukázala na právnu úpravu obstarávania podkladov a hodnotenia dôkazov
Sociálnou poisťovňou, návrh príslušnej poľskej inštitúcie zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie dohody o
určení poľského zákonodarstva a vyvrátila námietku, že vo vzťahu k žalobcovi ako občanovi Poľskej

republiky bolo postupované diskriminačne pri určovaní uplatniteľnej legislatívy, nakoľko k jeho prípadu
pristupovala rovnakým spôsobom, ako k ostatným zamestnancom, cudzím štátnym príslušníkom, v
obdobnom postavení.5.
Krajský súd v Trnave rozsudkom 14 S/128/2014-172 zo dňa 27.10.2017 žalobe vyhovel, preskúmavané
rozhodnutie žalovaného zo dňa 14.05.2014 podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP ako nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

6.
Na základe opravného prostriedku žalovaného tento rozsudok zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk/1401/2018 zo dňa 26.02.2020.

7.
V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že sa krajský súd opomenul s otázkou určenia
uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou v zmysle koordinačných nariadení. Otázka, či žalobca
spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských

štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia
určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom
členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by
totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci
spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak

predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či
konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie
sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú
rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov

nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto
situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie
v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.
Bez toho, aby bola záväzne určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné
rozhodovať o hmotnoprávnej otázke, či je alebo nie je žalobca osobu vykonávajúcou činnosť ako

zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Krajský
súd posudzoval rozhodnutie v merite veci bez toho, aby preskúmal, či na vydanie takéhoto rozhodnutia
bola žalovaná príslušná.

8.

V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný tvrdí, že poľská legislatíva bola v prípade žalobcu určená v
zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Z administratívneho spisu žalovaného predloženého
kasačnému súdu takýto postup jednoznačne nevyplýva. Spis neobsahuje ani preklad listu, o ktorom
žalovaný tvrdí, že na jeho podklade bola následne záväzne určená pre žalobcu poľská legislatíva
postupom podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť,

že v každom prípade musí byť takéto určenie žalovaným preukázané a určenie uplatniteľnej legislatívy
nesmie byť arbitrárne. Prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom
štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne
predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia).

9.
Podľa názoru kasačného súdu žalovaný bol povinný vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy poľskou
inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred
právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže
nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho

zabezpečenia.

10.
Právne úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu čo do preukázania, či žalobca reálne
činnosť zamestnanca na území SR vykonával a tiež čo do miesta podnikania zamestnávateľa, považuje

kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné.

11.K judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzanej žalovaným kasačný súd dodáva, že
vzhľadom na odlišný právny názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu SR
Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v uznesení č.k. 1 Vs/1/2018 prijal záver, ktorým

judikatúruvtejtooblastizjednotil.Vtomtouzneseníuviedol,žedefinitívneurčenieuplatniteľnejlegislatívy
iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia
alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako
inštitúcie podľa čl. 1 písm. b) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatívne.
Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť

určitá, čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať
a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu.

12.
Vzhľadomnauvedenéargumentykasačnýsúddospelkzáveru,žekrajskýsúdvychádzalznesprávneho
právneho posúdenia veci. Rozhodnutie žalovaného síce bolo potrebné zrušiť, avšak z dôvodu, že

žalovaný bez zákonného dôvodu predčasne posudzoval existenciu sociálneho poistenia podľa právnych
predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným
v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom.

13.

Za nedostatok v postupe krajského súdu považoval kasačný súd súčasne skutočnosť, že rozhodnutie
vo veci bolo prijaté sudcom, hoci od začatia konania (pred zmenou procesných predpisov) v nej konal
a rozhodoval senát krajského súdu.

14.

Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci tunajšiemu súdu súd vec prejednal za splnenia procesných
podmienok postupom podľa § 114 SSP (zák. č. 162/2015 Z.z.) v spojení s § 491 ods. 1 SSP v
neprítomnosti účastníkov konania, z ktorých žalobca a žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní vopred
ospravedlnili (v senáte zloženom pre zmenu v organizácii práce na Krajskom súde v Trnave vyplývajúcu
z rozvrhu práce na rok 2020 čiastočne z iných členov senátu, ako tomu bolo v čase pôvodného pridelenia

veci),apooboznámenísasobsahomspisovéhomateriálu,vrátaneadministratívnehospisužalovaného,
dospel opätovne k záveru o dôvodnosti žaloby.

15.
Podľa obsahu spisového materiálu napadnuté rozhodnutie bolo vydané v správnom konaní, v ktorom

bola u zamestnávateľa WEBUNG, s.r.o., vykonaná kontrola zameraná na preukázanie skutočného
výkonu činností každého zamestnanca na území Slovenskej republiky, pričom sa nepodarilo preukázať,
že prideľoval prácu zamestnancom počas trvania pracovnoprávneho vzťahu, ani, že zamestnanci prácu
na území hodín mesačne a mzdou Slovenskej republiky reálne vykonávali.

16.
Na základe toho bolo vydané prvostupňové rozhodnutie č. 47910-1/2011-CA zo dňa 30.10.2013,
ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobcovi ako zamestnancovi nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom
01.10.2013 podľa slovenskej legislatívy.

17.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že pracuje v zmysle platnej
pracovnej zmluvy ako promotér služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo jeho
klientmi a v zmysle pracovnej zmluvy je jeho náplňou práce kontakt s potenciálnymi klientmi, najmä však

distribúcia reklamných letákov na území SR. Namietal nedostatočné zistenie stavu ohľadne výsledkov
kontroly v sídle zamestnávateľa, nakoľko je logické, že on pracuje najmä v teréne.

18.
Podľa obsahu odôvodnenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca zo dňa 30.10.2013

je záver o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti od 01.10.2013 podľa slovenskej legislatívy výsledkom vyhodnotenia zistení
kontroly zamestnávateľa žalobcu zo dňa 26.02.2013 zameranej na overenie reálneho výkonu činnostizamestnancov,ktorouvýkončinnostižalobcuvzamestnaneckompomerenaúzemíSlovenskejrepubliky
nebol preukázaný.

19.
Naproti tomu žalovaný v obsahu preskúmavaného rozhodnutia vychádzal zo zistenia, že uplatniteľné
právo vzťahujúce sa na žalobcu v období od 01.10.2013 bolo určené poľskou inštitúciou sociálneho
zabezpečenia, pričom toto určenie sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia stalo
definitívnym uplynutím dvoch mesiacov odo dňa, kedy bola Sociálna poisťovňa, ústredie informovaná o

tejto skutočnosti. Žalovaný v priamom rozpore s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia konštatoval,
že Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca nerozhodla, že dotknutí zamestnanci účastníka konania,
v danom prípade pán T. K., nemôžu vykonávať práce na území Slovenskej republiky a taktiež
nepoprela platnosť pracovnej zmluvy, ale rozhodla v súlade so základným nariadením v spojení s
vykonávacím nariadením, že dotknutým zamestnancom nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenských právnych

predpisov sociálneho zabezpečenia v období, kedy tieto práce na území Slovenskej republiky
vykonávali.

20.
Podľa čl. 16 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009

(ďalej len „vykonávacie nariadenia“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo viacerých členských
štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

21.
Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne

určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

22.
Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna

dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo, že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

23.

Podľačl.16ods.4vykonávaciehonariadeniaakexistujeneistotavoveciurčeniauplatniteľnýchprávnych
predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských
štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských
štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na
dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné

ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú
vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní
sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

24.

Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

25.

Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku
1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského
štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej
inštitúcie.26.
V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba, občan Poľskej republiky, s bydliskom v Poľskej

republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú
zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1 základného
nariadenia priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenia) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V
zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve)

je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a
priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva
a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie
pre konkrétny prípad.

27.

Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V
prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie
uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

28.
V prípade žalobcu poľská legislatíva ako uplatniteľná legislatíva mala byť určená v zmysle čl. 16
ods.4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi poľskou inštitúciou sociálneho poistenia a Sociálnou
poisťovňou, pričom túto dohodu by podľa žalovaného mal potvrdzovať list zo dňa 10.12.2013
adresovaný poľskej strane (ZUS) obsahujúci stanovisko žalovaného k riešeniu situácie 1236 bližšie

neidentifikovaných osôb - zamestnancov piatich zamestnávateľov pôsobiacich na území SR.

29.
Rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 9
Sžsk/141/2018 súd tento doklad pre nedostatok identifikácie osôb, na ktoré by sa dohoda orgánov

sociálneho poistenia mala vzťahovať, považoval za neurčitý, nepreukazujúci existenciu dohody o určení
legislatívy uplatniteľnej na žalobcu.

30.
Žalovaný tak podľa zistenia súdu predčasne posudzoval existenciu sociálneho poistenia žalobcu podľa

právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby uplatniteľná legislatíva bola záväzne určená
postupom stanoveným koordinačnými nariadeniami a nimi určeným príslušným orgánom, ktorým je
príslušná poľská inštitúcia ZUS nakoľko v konaní nebolo sporným, že žalobca má bydlisko v Poľskej
republike a podľa čl. 16 ods.2 vykonávacieho nariadenia má uplatniteľné právne predpisy určiť práve
inštitúcia členského štátu bydliska dotknutej osoby.

31.
Súd preto preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) v spojení s § 491 ods.1
SSP ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie,vktoromžalovanýsvojpostupvovecipodriadivýsledkuurčeniauplatniteľnejlegislatívypoľskou

inštitúciou ZUS.

32.
V konaní úspešnému žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP, s tým,
žeovýškenáhradypodľa§175ods.2SSPbuderozhodnutésamostatnýmuznesenímpoprávoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

33.
O náhrade trov konania ďalšieho účastníka WEBUNG, s.r.o. súd rozhodol s poukazom na skutočnosť,
že tomuto účastníkovi v konaní žiadne trovy nevznikli.

34.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.