Rozsudok Judgement was issued on Friday, March 6, 2020

Súd: Špecializovaný trestný súd
Spisová značka: 3T/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9519100047
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Hrubala

ECLI: ECLI:SK:SSPK:2020:9519100047.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Jána Hrubalu a členov senátu JUDr. Jána Giertliho a JUDr. Jozefa Šutku, na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 6. marca 2020 v Banskej Bystrici, v trestnej veci proti obžalovanému I. W. a spol. pre zločin
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. i) Trestného zákona, vedenej pod sp. zn. BB-3T/5/2019, takto

r o z h o d o l :

1/ T. U., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom V. 8,

2/ R. F., nar. XX.XXXXXX v Q., trvale bytom V. nad C., ul. T. XXX/X

s poukazom na právoplatne uznanú vinu rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok,
pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3T/5/2019 zo dňa 22.05.2019 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 5/2019 zo dňa 22.01.2020, ktorým boli obžalovaní spolu s I. W., nar.
XX.XX.XXXX, uznaní za vinných zo spáchania zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods.
1, ods. 2 písm. c), ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona a tiež s
poukazom na právoplatnosť uloženého trestu prepadnutia veci u obžalovaného R. F. na základe vyššie

uvedených rozhodnutí

s a o d s u d z u j ú :

obžalovaný T. U.

Podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36
písm. j), písm. l) Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona a s prihliadnutím na

ponúknutú záruku na nápravu obvineného od dôveryhodnej osoby na trest odňatia slobody vo výmere
3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného v čase
spáchania skutku súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a ukladá
mu probačný dohľad nad jeho správaním sa v skúšobnej dobe.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku súd obžalovanému u r č u
j e skúšobnú dobu vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 3 písm. c) Trestného poriadku súd obžalovanému u k l a d á primerané
obmedzenie - zákaz stretávania sa s I. W., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom V. nad C., sídlisko C.
XXXX/X na dobu 5 (päť) rokov.

Podľa § 4 ods. 4 Trestného poriadku súd p r i j í m a záruku dôveryhodnej osoby - starostu obce V.
K. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX za nápravu obžalovaného.Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona sa mu u k l a d á trest prepadnutia veci:
- finančná hotovosť v sume 950,- € (deväťstopäťdesiat eur), zložená na účte Špecializovaného trestného

súdu, K.: L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX
- finančná hotovosť v sume 23.535,- € (dvadsaťtritisícpäťstotridsaťpäť eur),zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, K.: L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX
- finančná hotovosť v sume 1.655,- € (jedentisícšesťstopäťdesiatpäť eur), zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, K.: L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX

- finančná hotovosť v sume 47.379,- € (štyridsaťsedemtisíctristosedemdesiatdeväť eur), zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, K.: L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX
- finančná hotovosť v sume 9.712,40 € (deväťtisícsedemstodvanásť eur štyridsať eurocentov), zložená
na účte Špecializovaného trestného súdu, K.: L XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.

obžalovaný R. F.

Podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36
písm. j), písm. l) Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona a s prihliadnutím na
ponúknutú záruku na nápravu obvineného od dôveryhodnej osoby na trest odňatia slobody vo výmere

3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného v čase
spáchania skutku súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a ukladá
mu probačný dohľad nad jeho správaním sa v skúšobnej dobe.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku súd obžalovanému u r č u
j e skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 51 ods. 2, ods. 3 písm. c) Trestného poriadku súd obžalovanému u k l a d á primerané

obmedzenie - zákaz stretávania sa s I. W., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom V. nad C., sídlisko C.
XXXX/X na dobu 4 (štyri) roky.

Podľa § 4 ods. 4 Trestného poriadku súd p r i j í m a záruku dôveryhodnej osoby - K.. R. Z., nar.
XX.XX.XXXX, starostu obce V. nad C., bytom V. nad C., N., XXX XX V. za nápravu obžalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 21.02.2019 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR (ďalej „prokurátor“) podal obžalobu,
okrem iného, aj na vyššie menovaných, v ktorej ich vinil zo spáchania vyššie uvedených trestných činov
na nasledujúcom skutkovom a právnom základe:

Obv. I. W., v časovom období najneskôr od mesiaca január roku 2013 do konca mesiaca august
roku 2013, so zámerom obchádzania daňovej povinnosti, konkrétne odvádzania spotrebnej dane z
tabakových výrobkov a dane z pridanej hodnoty v súvislosti s prevádzkovaním daňového skladu
spoločnosti A. s. r. o., so sídlom Q. XXX/X, XXX XX V. nad C., IČO:XX XXX XXX, ktorej je jediným
konateľom a spoločníkom, nachádzajúceho sa v Lučenci, časť S. č. XXXX doviezol za časové obdobie

december 2012 až august 2013 u Belgicky a Českej republiky na vyššie uvedenú spoločnosti A. M.
s.r.o. a na spoločnosť H. T., s.r.o., so sídlom G. 6, XXX XX Košice, IČO: XX XXX XXX, ktorej obchodné
meno využíva na svoje rôzne aktivity, prostredníctvom rôznych špedičných a prepravných spoločností
do skladov na území Slovenskej republiky tabakovú surovinu v množstve najmenej 84.800 kg, ktorú
následne prostredníctvom rôznych osôb a vozidiel po častiach navážal do uvedeného daňového skladu,

kde bola táto tabaková surovina prostredníctvom ďalších osôb spracovaná - narezaná na rezacom stroji
na tabak značky Hauni KTA 400 - KTZA, rok výroby 1967 a ďalej už ako tabak na fajčenie nabalený
do spotrebiteľských balení tabaku pod rôznymi obchodnými názvami, napr. Marco Polo, MP de luxe,
Rescator, a pod., ktorý bol následne ním samotným ako aj prostredníctvom obv. T. U., ktorý je jediným
konateľom a spoločníkom spoločnosti H. Z. s.r.o., so sídlom Q. XXX/X, V. nad C., IČO: XX XXX XXX,

obv. R. F., ktorý je jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti F. J. s.r.o., so sídlom T. 38X/X V. nad C.,IČO: XX XXX XXX, a taktiež ďalších osôb distribuovaný do širšej siete odberateľov na území Slovenskej
republiky, pričom oficiálne do daňových priznaní predkladaných prostredníctvom splnomocnených
osôb v mene spoločnosti A. M. s.r.o. príslušným správcom dane za jednotlivé zdaňovacie obdobia

uvádzal len malú časť tabakových výrobkov z množstva skutočne uvedeného do daňového voľného
obehu, konkrétne podľa daňových priznaní na spotrebnú daň z tabakových výrobkov podaných za
obdobie január 2013 až august 2013 malo byť uvedených do daňového voľného obehu len 1.824,39
kg tabakových výrobkov, z ktorých bola zaplatená spotrebná daň z tabakových výrobkov vo výške
129.732,38 € a podľa daňových priznaní na daň z pridanej hodnoty za obdobie január 2013 až august

2013 bola zaplatená za uvedené množstvo tabakových výrobkov daň z pridanej hodnoty vo výške
33.895,39 €, avšak mimo uvedeného priznaného množstva tabakových výrobkov menovaní obvinení
v skutočnosti za uvedené obdobie uviedli bez príslušných daňových dokladov do daňového voľného
obehu prostredníctvom spoločnosti A. M., s.r.o. 4.927,24 kg tabakových výrobkov, spoločnosti H. Z. s.r.o.
57.930,57 kg tabakových výrobkov a prostredníctvom spoločnosti F. J. s.r.o. 24.211,81 kg tabakových
výrobkov, teda spolu 87.069,62 kg tabakových výrobkov, z ktorých mala byť odvedená spotrebná daň z

tabakových výrobkov vo výške 6.191.520,68 € a daň z pridanej hodnoty vo výške 1.553.291,64 €, čím
všetcitrajaobvineníkonalivrozpores§11ods.1zákonač.106/2004Z.z.ospotrebnejdaniztabakových
výrobkov v znení neskorších predpisov a v rozpore s § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov, na základe čoho za zdaňovacie obdobia január 2013 až august
2013 skrátili spotrebnú daň z tabakových výrobkov vo výške 6.191.520,68 € a daň z pridanej hodnoty vo

výške 1.553.291,64 €, teda celkovo skrátili daň vo výške 7.744.812,32 € v neprospech štátneho rozpočtu
Slovenskej republiky,

t e d a

obžalovaní I. W., T. U. a R. F.

- skrátili daň závažnejším spôsobom konania (ako členovia organizovanej skupiny) a taký čin spáchali
vo veľkom rozsahu,

č í m s p á c h a l i

obžalovaní I. W., T. U. a R. F.

- zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 4 Trestného zákona s

poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Po prieskume veci v zmysle § 243 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu konštatoval dôvody
predbežného prejednania obžaloby a vo veci dňa 14.03.2019 určil termín verejného zasadnutia na deň
09.04.2019, ktorý neskôr zmenil na deň 18.04.2019.

V rámci vysvetlenia zmyslu a účelu nariadenia predbežného prejednania obžaloby predovšetkým
uviedol, že ešte pred prípadným určením termínu hlavného pojednávania a rozsahu dokazovania
najmä vzhľadom k obsahu posledných výpovedí obvinených, ktorí sa priznali k tomu, že „viac tabaku
predávame len na základe dodacích listov na čierno a na faktúru ide veľmi málo tabaku“ zachovávajúc

zásadu hospodárnosti konania chce dať možnosť obvineným a prokurátorovi vyjadriť sa k možnostiam
uvedeným v § 243 ods. 5 druhá veta Trestného poriadku. Zároveň, v prípade nevyužitia možnosti
odklonu, bolo prítomným oznámené, že senát chce v intenciách § 243 ods. 5 prvá veta vypočuť
obvinených, identifikovať stranami v konaní nespochybňované veci a podľa toho v potrebnom rozsahu
redukovať rozsah potrebného dokazovania tak, aby bolo podľa možností učinené zadosť § 247 ods. 5

Trestného poriadku.

Prokurátor a obvinený nevyužili možnosť uzavrieť dohodu o vine a treste, zároveň však všetci traja
obvinení avizovali ochotu na hlavnom pojednávaní učiniť vyhlásenie o vine a nijakým spôsobom
nespochybňovali obsah skutku ako bol uvedený v obžalobe. Súd preto nariadil termín hlavného

pojednávania len na jeden deň a to na deň 22.05.2019.

Po otvorení hlavného pojednávania súd opätovne v súlade s ustanovením § 255 ods. 3 Trestného
poriadku zisťoval u prokurátora a obžalovaných, či nechcú uzavrieť dohodu o vine a treste. Žiadna zostránvkonanídohoduovineatresteuzavrieťnechcela,pričomvzmysle§256ods.1Trestnéhoporiadku
obhajcovia nevyužili svoje právo zaujať k predtým prečítanej obžalobe stanovisko, resp. uviedli, že ich
klienti chcú učiniť vyhlásenie o vine. Ešte predtým predseda senátu zistil, že v pojednávacej sieni sa

nachádza aj K. T. - starosta obce V., v ktorej obci má trvalý pobyt obžalovaný U., a u ktorého obhajca
tohto obžalovaného navrhol, aby túto osobu súd uznal ako osobu dôveryhodnú, ktorá môže poskytnúť
záruku na nápravu obžalovaného. V zmysle § 4 ods. 5 Trestného poriadku per analogiam súd umožnil
účasť tejto osoby v pozícii dôveryhodnej osoby, ktorá môže poskytnúť záruku na nápravu menovaného
obžalovaného.

Vrámcikomplexnéhopoučeniavšetkýchobžalovanýchpodľa§257ods.1Trestnéhoporiadkupredseda
senátu ich poučil aj o možnostiach urobiť niektoré z vyhlásení uvedených v tomto ustanovení pod
písmenami a), b), c) a súčasne obžalovaných poučil aj podľa § 257 ods. 2 Trestného poriadku.
Všetci prítomní obžalovaní učinili vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom,
že sú vinní zo spáchania žalovaných skutkov. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaných predseda senátu
týchto poučil aj v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku a položil im otázky, ktoré sú uvedené v

§ 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, ktorých zmysel smeruje k tomu, aby bolo
overené, či obžalovaní dostatočným spôsobom pochopili možné následky vyhlásenia o vine, ako i to, že
takéto vyhlásenie je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Všetci prítomní obžalovaní na kladené otázky predsedu senátu odpovedali slovom „áno“. Následne

senát po zistení kladného stanoviska prokurátora v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku uznesením
prijal vyhlásenie obžalovaných W.a, U. a F. o uznaní viny a zároveň v zmysle § 257 ods. 8 Trestného
poriadku vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaní priznali spáchanie skutkov sa nevykoná
a súd vykoná iba dôkazy, súvisiace s výrokom o treste vo vzťahu k týmto obžalovaným. Poškodená
strana si nárok na náhradu škody neuplatnila.

Pokiaľ ide o správy o povesti na jednotlivých obžalovaných, tieto boli buď pozitívne alebo neutrálne a
žiadnym spôsobom obžalovaným v zmysle posudzovania okolností prípadu a prípadných priťažujúcich
okolností neuškodili - skôr naopak, u všetkých posudzovaných boli jedným z podkladov na to, aby súd
konštatoval poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) tohto Trestného zákona (vedenie riadneho
života pred spáchaním trestného činu).

V minulosti boli súdom trestaní všetci obžalovaní, ani v jednom prípade však táto skutočnosť nebola
takého charakteru, aby súd konštatoval priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona.
Vo všetkých prípadoch išlo o odsúdenia staršieho dáta za menej závažné skutky a práve táto okolnosť
posudzujúc ju v súvislosti s dostatočne dlhým odsekom života, v rámci ktorého nebolo konštatované
porušenie zákona, dôvodila dokonca konštatáciu vedenia riadneho života v zmysle posúdenia tejto

skutočnosti ako poľahčujúcej okolnosti.
Ako už bolo uvedené, súd nevykonal dokazovanie ohľadne uznanej viny a za danej situácie bolo jeho
úlohou v podstate prevziať skutkovú vetu a právnu kvalifikáciu, ako je uvedená v obžalobe. Keďže však
vyhodnotenie miery zavinenia, účasti na skutku i pohnútky je súčasťou zákonom predpísaných úvah
súdu o treste, súd obžalovaných stručne vypočul aj k niektorým okolnostiam posudzovaného skutku.

Obžalovaný W. potvrdil, že to bol on, ktorý to celé riadil, bol to jeho nápad, nakoľko on mal daňový sklad.
Postupne do toho zaangažoval svojich rodinných príslušníkov - vyššie uvedených spoluobžalovaných.
Súd overoval aj niektoré súvislosti vyplývajúce z jeho výpovede v prípravnom konaní - celé to mal podľa
jeho vtedajšej výpovede riadiť a na celé ho nahovoriť medzitým zomrelý R. V., ktorého pobyt je vedený
ako pobyt bezdomovca - a zistil, že existenciu tejto osoby obžalovaný síce potvrdil a uviedol, že on

mu o tejto „černote“ hovoril, avšak „nebolo to tak, ako vypovedal v prípravnom konaní, že on to celé
riadil“. Tu sa žiada dodať, že stratégia obhajoby zvolená v prípravnom konaní sa už v rámci štúdia spisu
javila ako účelová a komplexnosť priznania sa obžalovaného na hlavnom pojednávaní v konečnom
dôsledku bola nielen faktorom umožňujúcim uznať poľahčujúcu okolnosť, ale aj faktorom, ktorý zohral
pre obžalovaného pozitívnu úlohu aj v rámci úvah o treste po regulácii sadzieb v rámci vyhodnotenia

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.
Obžalovaní U. a F. potvrdili zo strany obžalovaného W.a vyššie uvedené a uviedli, že tabak v podstate
len rozvážali. Vedeli však, že je predávaný „načierno“.
Po vyhodnotení všetkých relevantných skutočností prvostupňový súd vo veci dňa 22.05.2019 vyniesol
rozsudok,vrámciktoréhouznalvinuvzmysleobžaloby(viď.vyššie)ajednotlivýchobžalovanýchodsúdil

nasledovne:

obžalovaný I. W.Podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36
písm. j), písm. l) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona sa mu ukladá trest prepadnutia veci:
- finančná hotovosť v sume 87.XXX,- € (osemdesiatsedemtisícštyridsať eur), zložená na účte

Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L.
- finančná hotovosť v sume 2.485,- € (dvetisícštyristoosemdesiatpäť eur), zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L..

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

obžalovaný T. U.

Podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36
písm. j), písm. l) Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona a s prihliadnutím na ponúknutú záruku
na nápravu obvineného od dôveryhodnej osoby - starostu obce V. K.E. nar. XX.XX.XXXX bytom V. XXX

na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona sa mu ukladá trest prepadnutia veci:
- finančná hotovosť v sume 950,- € (deväťstopäťdesiat eur), zložená na účte Špecializovaného trestného
súdu, IBAN: L.
- finančná hotovosť v sume 23.535,- € (dvadsaťtritisícpäťstotridsaťpäť eur),zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L.

- finančná hotovosť v sume 1.655,- € (jedentisícšesťstopäťdesiatpäť eur), zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L.
- finančná hotovosť v sume 47.379,- € (štyridsaťsedemtisíctristosedemdesiatdeväť eur), zložená na účte
Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L.
- finančná hotovosť v sume 9.712,40 € (deväťtisícsedemstodvanásť eur štyridsať eurocentov), zložená

na účte Špecializovaného trestného súdu, IBAN: L..

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

obžalovaný R. F.

Podľa § 276 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36
písm. j), písm. l) Trestného zákona, 39 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere
4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona sa mu ukladá trest prepadnutia veci:
- finančná hotovosť v sume 2.005,- € (dvetisícpäť eur), zložená na účte Špecializovaného trestného

súdu, IBAN: L..

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát.

Voči častiam rozsudku týkajúcich sa trestov podali odvolanie všetci traja obžalovaní i prokurátor (uznanie

viny nenapadol nik a v tomto je rozsudok právoplatný aj po rozhodnutí odvolacieho súdu). Konkrétne
prokurátor požadoval prísnejšie tresty odňatia slobody pre všetkých obžalovaných (k ostatnému nemal
výhrady), obžalovaní W. a F. napadli uložený trest odňatia slobody a obžalovaný U. tak trest odňatia
slobody, ako aj trest prepadnutia veci.Odvolací Najvyšší súd SR vec prejednal na verejnom zasadnutí, odvolanie prokurátora ako nedôvodné
zamietol, „pod sadzbu“ (7 až 12 rokov odňatia slobody) s požitím § 39 ods. 1 trestného poriadku znížil

nepodmienečný trest odňatia slobody pre obžalovaného W.a (ohľadne tohto obžalovaného sa vec v
celom rozsahu stala právoplatnou) a prikázal prvostupňovému súdu opäť konať ohľadne celého trestu
u obžalovaného U. a ohľadne trestu odňatia slobody u obžalovaného F. (trest prepadnutia veci u tohto
obžalovaného takisto ostal právoplatný, podobne už nebolo možné konať ani o treste prepadnutia
majetku). Odvolací súd vo svojom rozhodnutí ohľadne vo výroku uvedených obžalovaných doslova

uviedol:

Pokiaľ však Špecializovaný trestný súd na jednej strane prijal záruku dôveryhodnej osoby za nápravu
obvinenéhoatútozohľadnilpriuloženítrestuodňatiaslobodyobž.U.ovianadruhejstranemenovanému
uložil nepodmienečný trest odňatia slobody, dostal sa tak do logického i právneho rozporu a poprel tak
zmysel a účel záruky.

Záruka za nápravu obvineného môže byť účinná až vtedy, keď ju súd prijme. Súd pri tomto posudzuje,
či ponúknutá záruka dáva predpoklady pre nápravu obvineného pôsobením dôveryhodnej osoby. Súd
po prijatí záruky (samostatným výrokom) pri rozhodovaní o treste (nie pri rozhodovaní o vine) berie na
ňu zreteľ, a to tým spôsobom, že

- upustí od potrestania,
- uloží taký druh trestu, ktorý nie je spojený s odňatím slobody,
- uloží trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu.

Ako je vidieť, prijatie záruky za nápravu obvineného má zmysel a jej prijatie je opodstatnené vtedy, keď

súd uloží obvinenému trest odňatia, ktorý nie je spojený s jeho výkonom. To sa v predmetnej veci nestalo.
Najvyššísúdsiosvojilúvahyiprávnezáverysúduprvéhostupňaodôvodnostiprijatiaponúknutejzáruky,
pretože súhlasí s tým, že obž. U., ale aj obž. F. boli len „výkonnými práporčíkmi“ obž. W.a, ktorý slovný
zvrat považuje za trefný a výstižný, zodpovedajúci všetkým okolnostiam prípadu. Preto je potrebné, aby
súd prvého stupňa vo veci opätovne vypočul na hlavnom pojednávaní starostu obce V. - V. T. a starostu

obce V. nad C. - K.. R. Z. (č.l. 6071), ktorí upresnia a vysvetlia ako (akými konkrétnymi krokmi) budú
pôsobiť na osoby obžalovaných U. a F. v prípade, ak by súd prijal nimi ponúknuté záruky.

Ak súd uzná opodstatnenosť ponúknutých záruk, rozhodne o ich prijatí samostatným výrokom v rámci
výroku o treste (§ 4 ods. 4 Trestného poriadku) a s ohľadom na vyššie uvedené, ale aj s ohľadom na

ustanovenie § 34 ods. 5 písm. a) Trestného poriadku a osoby obžalovaných U. a F., bude podľa názoru
najvyššieho súdu, možné a opodstatnené u menovaných uvažovať o uložení trestu odňatia slobody
nespojeného s jeho výkonom.

Jepotrebnésúhlasiťsobhajobou,ževovzťahukvýrokuotresteprepadnutiaveciobžalovanémuT.U.ovi

súd nevykonal ani jediný dôkaz, pričom o uložení tohto druhu trestu rozhodol preto, že: „Bolo zrejmé,
že ide o financie, ktoré páchatelia získali trestným činom. Predmetné sumy boli zaistené pri domových
prehliadkach, vo väčšine prípadov ide o naozaj vysoké sumy a súd nemal pochybnosti o tom, že doslova
ide o „tržby“, ktoré boli obžalovaným odovzdané osobami, ktoré tabakové výrobky bez dane nakupovali“.

K tomuto právnemu záveru, a samozrejme k výroku o treste prepadnutia veci, Špecializovaný trestný
súd dospel bez toho, aby vykonal aspoň základné dôkazy - prečítanie listinných dôkazov - príkaz na
domovú prehliadku, príkaz na prehliadku iných priestorov, zápisnicu o domovej prehliadke, zápisnicu o
prehliadne iných priestorov a pod. na hlavnom pojednávaní, a preto nebolo vôbec dokázané a nie je
zrejmé, ako sa sumy uvedené vo výroku o treste prepadnutia veci u obžalovaného T. U. „objavili“ v tomto

trestnom konaní, či sú správne, komu patria tam uvedené finančné prostriedky a vôbec nie je zrejmé,
kde sa teraz a prečo nachádzajú.

Základným predpokladom na rozhodnutie o uložení trestu prepadnutia veci je zistenie a dôkazné
preukázanie, že vec o prepadnutí ktorej sa rozhoduje patrí páchateľovi, pretože podľa § 60 ods. 4

Trestného zákona trest prepadnutia veci môže súd uložiť len ak ide o vec patriacu páchateľovi.

Vzmyslevyššieuvedenéhovecpatrípáchateľovi,akjuvdoberozhodovaniaonejvlastní,akjesúčasťou
majetku páchateľa, alebo pokiaľ s ňou fakticky ako vlastník nakladá, hoci nie je známy jej oprávnenývlastník či držiteľ. Obhajoba v odvolaní spochybnila skutočnosť, že peniaze patrili obžalovaného T. U.ovi
s tým, že „patrili matke, starej matke a otcovi“.

Otázkou vlastníctva, či obdobného práva inej osoby než páchateľa (v tomto prípade k peniazom), rieši
trestný súd ako predbežnú, ak o tejto otázke nebolo právoplatne rozhodnuté v civilnom procese.

Špecializovaný trestný súd, ak bude v ďalšom konaní uvažovať o opätovnom uložení trestu prepadnutia
veci obžalovanému T. U.ovi, bude musieť k tomu vykonať potrebné a náležité dokazovanie zohľadniac

aj návrhy na doplnenie dokazovania prednesené obhajobou a svoje úvahy a právne závery oprieť o toto
dokazovanie a jeho výsledky. To isté sa týka prípadného výroku o zhabaní veci.

Na základe právne záväzného stanoviska odvolacieho súdu prvostupňový súd vec opätovne prejednal
na hlavnom pojednávaní dňa 6.03.2020 a v intenciách názoru odvolacieho súdu doplnil dokazovanie.

Prečítal všetky listinné dôkazy týkajúce sa zásahov do domovej slobody i iných ústavou garantovaných
slobôd u obžalovaného U. a oboznámil súpisy nájdených vecí vrátane fotodokumentácie zachytávajúcej
okrem iného aj stav a presné miesto nájdených balíkov bankoviek a mincí vrátane ich obalov s nápismi.
Vypočul svedkov L., rodinných príslušníkov obžalovaného U. a tiež osoby, ktoré mu prikázal vypočuť
odvolací súd v intenciách, ako už bol vypočutý starosta obce V., poskytujúci záruku za obžalovaného U..

Pokiaľ ide o skúmanie pôvodu nájdených bankoviek a mincí u obžalovaného U., ktoré financie mu podľa
názoru obhajoby mali dať jeho rodičia a títo o ich vrátenie požiadali vyšetrovateľa už v rámci prípravného
konania, z dôvodu vysvetlenia svojich záverov súd považuje za potrebné doslova citovať z výpovedí tak
otca obžalovaného ako aj jeho matky.

Otec svedok T. U.: „Ja som peniažky, veľa cestujem, náhodou sa mi niečo stane, synovi dal. S tým, že
ak bude potrebovať, môže s nimi disponovať. Ja už si nemôžem pamätať, sú to toľké roky, dal som mu.
Zobral som pôžičku z VÚB banky, 10.000 Eur, 10.000 Eur som mal svojich, a tie som, čo ja viem mu
dal alebo požičal... Mal ich k dispozícií...

... ja som mu ich nedal, ja som ich dal jeho mame. Ja som to dal jej, nejak som to neriešil. Už kedy
presne neviem. Teda odovzdal som svojej manželke 20.000 Eur...viem o tom, že moja manželka dala
synovi peniaze. Ja som sa nestaral do tohto, ja som dal peniaze, to je normálne, rodina a tak ... Ja som
obyčajný človek dedinský... o tom, že to dala, viem z rozhovoru s ňou...

... Pôžičku som si požičal preto... mal som možnosť, dobre som zarábal, požičal som si, chcel som
rekonštruovať dom. Na rekonštrukcií domu furt pracujem.

Človek musí mať nejaký kapitálik, nemal som čas na to, to je jedna vec. Jednoducho som tie peniažky

dal žene.

Požičal som si to niekedy v roku 2012 alebo 2013 vo VÚB. Banka mi pôžičku previedla na účet. Ja som
manželke odovzdal peniaze v stoeurovkách. Asi som to vyberal z bankomatu, ja si to už nepamätám.
Myslím, že na limit na výbery z automatu mám 500 Eur. Manželke som to dal tie peniaze naraz. Bol

som aj v pobočke banky....“

Matka obžalovaného svedkyňa M. U.ová: „Ja som mala pri synovi 30.000 Eur a oni - policajti ich zobrali.
Naozaj som žiadala o ich vrátenie. Ja som synovi dala peniaze, on začal podnikať, ak mu bude treba,
aby mal. Ja som sa nestarala o to, že čo. Syn mal peniaze odložené v takom trezoríku. Ja som synovi

dala 30.000 Eur. Nejak pred tým ako sa toto stalo, keď začal podnikať, nejak trištvrte pred tým, neviem...

... Tých 30.000 Eur som si našporila. Tých 30.000 Eur som mala už sama z doby, keď som už nežila s
manželom. Aj môj manžel viem, že dal synovi nejaké peniaze, dal mu 20.000 Eur. Manžel dal tie peniaze
ku mne a tam sa odložili. Ja som synovi dala 30.000 Eur a manžel 20.000 Eur. Aj manžel chodil do

roboty, zarobil. Už neviem v akých to bolo bankovkách, čo mi dal manžel, všelijakých. Ja neviem, to
nebolo naraz, čo som synovi dala peniaze. Tých 30.000 Eur som mala doma.Ja som v tom čase pracovala v potravinách ako vedúca predajne. Mala som v tom čase aj dôchodok,
zarábala som okolo 500 Eur. Mám účet v banke, tam mi chodí dôchodok. Výplatu mi zamestnávateľ
vyplácal v hotovosti, bola to firma M-J.. Neviem ako dlho som šporila túto sumu. Ja nemíňam zbytočne.

Žijemvrodinnomdome,okremobžalovanéhomámeštedvedeti.Jasomtiepeniazedalaobžalovanému
s tým, že keď bude mať tak mi vráti. Dala som mu ich „ak ich bude potrebovať“. Ja som mu ich sama
ponúkla. Neviem, či ich pýtal, už si to nepamätám. Ostatným deťom som takéto peniaze nedala.“

Svedok L. nespochybnil, že vydal orgánom činným v trestnom konaní sumu 9.712,40 Eur, o čom bola

spísaná na hlavnom pojednávaní oboznámená zápisnica. Podľa jeho vyjadrenia v celej sume išlo o
peniaze,ktorémalzrozvozutabaku(„týchkrabíc“),ktorémalodU.,čiženebolopochýb,žeišloopeniaze
určené tomuto obžalovanému a pochádzali od drobných odberateľov tabakových výrobkov.

Starosta obce V. nad C. K. R. Z. ako dôveryhodná osoba poskytujúca záruku za obžalovaného F. bol
prítomný počas celého hlavného pojednávania a potvrdil, že to, čo je uvedené v ponúkanej záruke za

obžalovaného R. F. platí v celom rozsahu, čítanú ponuku osobne vypracoval a podpísal ju. Ďalej doslova
uviedol:

„Ja som starostom v obci už 14 rokov a R. F. poznám od jeho mladosti, vyrastali sme na jednej ulici, i
keď je o niečo mladší. Ja viem, že je obžalovaný za závažnú trestnú činnosť. V obci, ktorá má tritisíc

obyvateľov, dá sa povedať, poznám všetkých, i tých ktorí robia problémy, sú odkázaní na sociálnu pomoc
a pod. R. F. však nikdy k problémovým osobám v našej obci nepatril, platí to čo som uviedol v záruke.
R. F. aj niekoľkokrát do roka pomáhal obci, bol ochotný pomôcť s rôznymi vecami, vozil futbalistov a
pod. Ja som ochotný sa o neho naďalej zaujímať v prípade pomoci mu pomôcť a podľa mňa on to bude
akceptovať.“

Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý aj správca farnosti obce Y.. M. Y., ktorý síce dával záruku za
obžalovaného W.a, avšak pozná aj obžalovaného F.. Hodnotí pozitívne skutočnosť, že sa priznal a nemá
žiadne negatívne referencie o jeho živote, skôr pozitívne.

Starosta obce V. už v predmetnej veci bol vypočutý, a uviedol, že všetko platí tak ako to opisoval na
hlavnom pojednávaní dňa 22.05.2019. Naďalej je s obžalovaným aj v osobnom kontakte, zapája ho do
verejného života v obci a zopakoval, že sa priženil do veľmi slušnej rodiny. V spolupráci s obžalovaným
mieni pokračovať, on to akceptuje.

Pokiaľ ide o uloženie trestu vo výroku uvedeným obžalovaným, súd považuje za potrebné na úvod tejto
časti odôvodnenia opätovne zosumarizovať všetky základné pravidlá týkajúce sa ukladania trestov.

Podľa § 34 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu
zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol

riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere
ako je ustanovené v Trestnom zákone. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený
čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,

poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. U organizátora,
objednávateľa, návodcu a pomocníka sa prihliada aj na význam a povahu ich účasti na spáchanom
trestnom čine.

Poľahčujúce a priťažujúce okolnosti sú v Trestnom zákone taxatívne vymenované v ustanoveniach

§ 36 a 37. V zmysle § 38 ods. 1 Trestného zákona na okolnosť, ktorá je zákonným znakom
trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá
podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby alebo okolnosť,
ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd v zásade
musí prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností a

to v odsekoch 3 a 4 tohto ustanovenia Trestného zákona predpísaným spôsobom (v tomto prípade
prevažovali poľahčujúce okolnosti, priťažujúce neboli konštatované žiadne), preto sa horná hranica
zákonom ustanovenej hranice znižovala o jednu tretinu - spôsob zníženia upravuje § 38 ods. 8 Tr. zák.).U spolupáchateľov súd v zmysle § 34 ods. 5 Trestného zákona prihliadne i na to, akou mierou konanie
každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona súd môže tiež mimoriadne znížiť trest pod zákonom stanovenú
sadzbu a to v prípade, ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za
to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom v jeho osobitnej časti bolo pre páchateľa
neprimeraneprísneanazabezpečenieochranyspoločnostipostačujeajtrestkratšiehotrvania.Vzmysle
§ 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu

však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto zákona
dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov. V zmysle § 51 Trestného zákona
súd môže za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody
neprevyšujúceho tri roky, ak páchateľovi zároveň uloží probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej
dobe. Podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody,
ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije

a pracuje a na okolnosti prípadu má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu
páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

V súvislosti s úvahami o treste, ktorými sa súd riadil pri jeho ukladaní, je potrebné opätovne pripomenúť,
že všetci obžalovaní sa k trestnej činnosti priznali. Túto okolnosť súd v konečnom dôsledku vyhodnotil

ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l/ Trestného zákona (nešlo o čisto účelové priznanie
sa v úplne poslednej fáze trestného stíhania), nakoľko dospel k záveru, že v tomto prípade došlo k
aspoň k čiastočnému priznaniu sa obžalovaných už v prípravnom konaní - zrejme pod ťarchou najmä
listinných dôkazov a niektorých výpovedí svedkov, ktoré sa v spise nachádzali. Úplné priznanie sa bolo
doslova skompletizované na hlavnom pojednávaní a súd akceptoval aj vyslovenú ľútosť nad spáchaným

skutkom pričom jej úprimnosť sčasti dokladovali aj predložené záruky dôveryhodných osôb. U obidvoch
obžalovaných išlo o starostov obcí, kde majú obžalovaní trvalý pobyt.

Učinenie vyhlásenia o vine u všetkých obžalovaných s poukazom aj na vyššie uvedené fakty z hľadiska
úvah o druhu a výmere trestu teda zohralo výrazne pozitívnu úlohu u všetkých obžalovaných. Na

tomto mieste odôvodnenia rozsudku je možné bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že pokiaľ
by súd vo veci vykonal dokazovanie a vina obžalovaných by bola preukázaná, pričom by sa konalo
v rámci doby, ktorú možno považovať za dobu primeranú na riešenie takýchto prípadov (čo nebol
tento prípad), je veľmi pravdepodobné, že u všetkých obžalovaných by súd reálne uvažoval o
trestoch odňatia slobody spojených s ich výkonom a to v rámci zákonom stanovenej sadzby, pričom

predovšetkým u obžalovaného W.a vzhľadom k okolnostiam prípadu (najmä výške skrátenia dane, z
ktorej pravdepodobne profitoval hlavne on) by sa úvahy súdu zrejme pohybovali v strede tejto sadzby
alebo v jej hornej polovici. Trestná sadzba za trestný čin za ktorý bola uznaná vina je 7 až 12 rokov
odňatia slobody, pričom ide o sadzbu, v rámci ktorej nie je možné podmienečné odloženie výkonu trestu
odňatia slobody.

Je však notoricky známym faktom tá skutočnosť, že uplynutie dlhšej doby od spáchania trestnej činnosti
po vynesie právoplatného rozsudku je v zmysle ústavnej i medzinárodno-právnej judikatúry faktorom,
ktorý nie je možné nebrať do úvahy a má výrazne pozitívny vplyv pre jednotlivých páchateľov v smere,
že súd už len na základe tohto faktu musí zvažovať rôzne benefity pre páchateľov - a to nie len vrátane

úvah o uložení trestu na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, ale aj úvah, ktoré pripúšťajú použitie
ustanovenia Trestného zákona o tzv. mimoriadnom znížení trestu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona
podľa pravidiel, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení (pomerne jednoznačne sa ohľadne tejto veci v
takýchto intenciách vyjadril aj odvolací súd).

V tomto prípade je zrejmé, že od doby posledného čiastkového útoku na záujem chránený Trestným
zákonom uplynula doba viac ako sedem rokov, pričom na takto dlho trvajúcom trestnom stíhaní
jednotliví obžalovaní nenesú žiadnu vinu. Ide síce o závažnú trestnú činnosť, v tomto prípade bola
však relatívne jednoducho dosledovateľná posúdením deklarovaných obchodno-právnych vzťahov a
posúdením jednotlivých pokladničných dokladov dokladujúcich „fakturovaný tovar s daňou“ a „malých

a veľkých“ dodacích listov dokladujúcich zrejme skutočne dodané množstvo tovaru (stopy č. 2,7 a 12
- byt), čo veľmi zrozumiteľne vysvetlila aj vo veci pribratá znalkyňa z odboru ekonómie. (Za takejto
situácie, kedy naviac neboli nikým spochybňované procesy týkajúce sa dovozu spracovania a faktického
dodávania tabaku bol doslova zarážajúci aj prokurátorom v inak z hľadiska zákonom požadovanéhoodôvodnenia obžaloby takmer nijak nezdôvodnenej obžaloby navrhovaný rozsah dokazovania, pričom,
samozrejme, súd z hľadiska obžalovacej zásady nebol oprávnený skúmať dôvody „trestnoprávneho
nekonania“ orgánov činných v trestnom konaní voči odoberateľom tabakových výrobkov bez dane ani

voči niektorým ďalším do celej schémy podozrivo zaangažovaným osobám.)

Ako teda vyplýva z vyššie uvedeného urýchlenie konania učinením vyhlásenia o vine sa môže stať
súčasťou okolností prípadu, ktoré v konečnom dôsledku, vyhodnotiac aj ďalšie súvislosti, možno
považovať za tak mimoriadne, že umožnia mimoriadne zníženie trestu v zmysle už uvedeného

ustanovenia Trestného zákona. Ani v tomto prípade nešlo o zanedbateľný fakt, avšak základnou
skutočnosťou, ktorá senát doviedla k záveru, že v tomto prípade je možné v konečnom dôsledku u
všetkých obžalovaných využiť ustanovenie § 39 Trestného zákona, sú okolnosti, ktoré súd sčasti popísal
už vyššie a ktoré ešte doplní o ďalšie úvahy. V súvislosti s dobou trvania trestného stíhania treba dodať,
že za istých okolností Európsky súd pre ľudské práva považuje za problematické už trvanie trestného
stíhania nad šesť rokov. Nemôže byť totižto sporu o tom, že trest ako následok trestnej činnosti musí

byť vyslovený čo najbezprostrednejšie po spáchaní trestnej činnosti. Samozrejme, najmä v prípadoch
zložitej ekonomickej trestnej činnosti, tento čas možno rátať nie len na mesiace, ale aj na roky.

Vovzťahukvýnimočnostiniektorýchokolnostíjevšakvprvomradepotrebnéuviesťto,ževrámciprvého
konania súdu prvého stupňa ani v prípade jedného z obžalovaných súd nedospel k záveru, že vec je

možné vybaviť trestom, ktorý by nebol spojený s výkonom odňatia slobody. Nie je totiž možné nevidieť
rozsah trestného činu, pričom jeho následkom štát prišiel o sumu 7.744.812 Eur, čo je suma, ktorá mala
byť odvedená v prospech štátneho rozpočtu, pričom odvedená nebola. Fakt, že nejde o sumu, ktorú
si obžalovaní „prisvojili“ a o takúto sumu zväčšili svoj majetok (zväčšenie majetku možno odhadnúť na
sumu medzi jedným až dvomi miliónmi Eur), síce nie je celkom bez významu, ale zďaleka nemôže hrať

takpodstatnúrolu,ktorábyumožnilakonštatáciupodmienokumožňujúcichpodmienečnéuloženietrestu
odňatia slobody za súčasnej aplikácie § 39 Trestného zákona. Tento názor však prvostupňový súd po
rozhodnutí súdu odvolacieho korigoval.

Odkaz odvolacieho súdu ohľadne trestov spojených či nespojených s obmedzením osobnej slobody

bol naozaj jasný - tresty najmä za situácie, kedy sa prijíma záruka dôveryhodnej osoby považoval za
neprimerane prísne a v podstate priamo to naznačuje viacerými aj vyššie uvedenými formuláciami
svojho rozhodnutia.

V súvislosti s ponúknutými prevzatiami záruky za nápravu obvineného je v súlade s § 4 ods. 4 Trestného

poriadku potrebné zdôrazniť, že v návrhu na prevzatie záruky (prípadne jeho doplnením výsluchom
predstaviteľa záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) treba vždy uviesť aj konkrétne spôsoby
prevýchovného pôsobenia na obvineného. Na prijatie takejto záruky a výslovné opretie postupu súdu o
ponuku prevzatia záruky nepostačuje všeobecne sľúbiť sledovanie a skúmanie správania sa odsúdenej
osoby, a nepostačuje všeobecný prísľub „priaznivého ovplyvňovania jeho vývoja“. V každej takejto

záruke musí byť uvedené ako konkrétne záruku poskytujúca osoba alebo organizácia bude vplývať na
odsúdeného, aké sú jej možnosti takéhoto vplyvu, pričom na konkretizáciu prevýchovných postupov,
ktorých potreba v tomto prípade je nespochybniteľná, nemožno rezignovať.

Na rozdiel od obžalovaného W.a (aj tam však názor prvostupňového súdu odvolací súd korigoval)

u obžalovaných U. a F. súd už pri prvom prejednaní veci konštatoval okolnosti prípadu umožňujúce
mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, a to tak v zmysle okolností prípadu
ako aj pomerov páchateľa. Ako už bolo uvedené obidvaja títo obžalovaní boli „akýmisi výkonnými
práporčíkmi“ vôle obžalovaného W.a, ktorý celé protiprávne konanie vymyslel i organizoval. S vysokou
mierou pravdepodobnosti možno predpokladať i to, že na ziskoch celej schémy konania sa títo

obžalovaní podieľali vo výrazne menšom rozsahu než obžalovaný W..

Obidvaja títo obžalovaní majú svoje stabilizované rodinné prostredie, pričom reálnosť ich prevýchovy
naznačujú i vo veci poskytnuté ponuky na prevzatie záruk na nápravu obžalovaných. Samozrejme,
nebolo možné nevidieť aj stanovisko odvolacieho súdu, takže súd opätovným výsluchom starostu obce

V. (U.) a tiež výsluchom starostu obce V. nad C. (F.) overil možnosti vplyvu týchto osôb na prevýchovu
páchateľov a dospel k záveru, že ich možnosti priaznivo ovplyvňovať prevýchovu obžalovaných majú
reálny základ a ich snaha je mienená úprimne. Preto záruky spôsobom ako to pripomienkoval odvolací
súd prijal a uložil tak obžalovanému U.ovi ako aj obžalovanému F.ovi takmer identické tresty odňatiaslobody nespojené s ich výkonom (u obžalovaného U. z hľadiska súdom predpokladanej väčšej
participácii na skutku uložil dlhšiu skúšobnú dobu v rámci podmienečného odsúdenia), pričom do
kontroly správania sa odsúdených v rámci skúšobnej doby zaangažoval aj probačného a mediačného

úradníka. Uložil tiež primerané obmedzenie - zákaz stretávania sa s „hlavným“ páchateľom, čo okrem
iného znamená aj zákaz návštev počas výkonu trestu právoplatne odsúdeného W.a.

Pokiaľ ide o uložené tresty prepadnutia veci, súd v plnom rozsahu akceptoval návrhy prokurátora
a vyslovil trest prepadnutia veci - finančných súm, pretože bolo zrejmé, že ide o financie, ktoré

páchatelia získali trestným činom. Predmetné sumy boli zaistené pri domových prehliadkach, vo väčšine
prípadov ide o naozaj vysoké sumy a súd nemal pochybnosti o tom, že doslova ide o „tržby“, ktoré
boli obžalovaným odovzdané osobami, ktoré tabakové výrobky bez dane nakupovali. Vlastníkom
prepadnutej veci sa stáva štát.

Toto je konštatovanie, ku ktorému súd dospel v rámci prvého prejednania veci, pričom doplnené

dokazovanie na tomto závere nič nezmenilo. Súd je toho názoru, že vzhľadom na vyššie citované
vyjadrenia rodičov obžalovaného nie je potrebná nejaká špeciálne podrobná analýza, ktorá by vysvetlila
nedôveryhodnosť a účelovosť týchto výpovedí.

Jeevidentné,žetietovýpovedeniesúkonzistentnéachýbalogikavysvetleniasúvislostí-nepresvedčivé

je vysvetlenie „požičania z pôžičky na rekonštrukciu domu“, tiež „požičania (darovania) na podnikanie“,
najmä ak typ „podnikania“ obžalovaného U. nevyžadoval žiadne vstupné financie, nedôveryhodne
vyznievajú i T. U.om popisované výbery z bankomatu, ako aj spôsob šetrenia M.y U.ovej z dôchodku a
platu predavačky, a tiež nijak nezdôvodnené „finančné“ uprednostnenie jedného dieťaťa pred druhými.

Čo je však dôležitejšie (vyššie uvedené je vskutku len na margo situácie) sú zistené detaily súvisiace
so spôsobom uloženia políciou nájdených financií a ich označením, pričom v podstate „na margo“ je i
to, že žiadna suma v „stoeurovkách“ v celkovej výške 20.000 Eur nebola nájdená a bankovky v hodnote
100 Eur spolu ani v jednom prípade umiestnenia financií nemajú hodnotu 20.000 Eur (dar/pôžička od
otca poskytnutá/neposkytnutá od mamy). Bankovky boli nájdené alebo odovzdané nasledovne :

- finančná hotovosť v sume 950,- € bola nájdená pri prehliadke motorového vozidla, ktoré “na obchody“
používal obžalovaný U.
- finančná hotovosť v sume 23.535,- € bola nájdená v byte a izbe obžalovaného U. sídl. C. č. XX, byt č.
XX, peniaze v igelitke, časť pozväzovaná gumičkou (stopa č. 8)

- finančná hotovosť v sume 1.655,- € nájdená takisto v byte obž. U., bankovky a mince voľne pohodené
(stopa č. 7)
- finančná hotovosť v sume 47.379,- € nájdená takisto v izbe obž. U. v trezore pod posteľou v dvoch
obálkach s nápismi „od septembra 2011 do októbra 21 2012“ - 10%“ a „od 22.10.2012 = 20%“ (stopa
č. 22)

-afinančnúhotovosťvsume9.7XX,40€odovzdalsvedokL.,pričomsúdnepochyboval,žeišloopeniaze
pochádzajúce z trestnej činnosti

Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku súd uloží trest prepadnutia veci, ak ide o vec, ktorú
páchateľ získal trestným činom alebo ako odmenu. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nielen u finančnej

hotovosti odovzdanej svedkom L.om, ale aj u ostatných súm nemôže byť pochýb, že o takéto financie
ide. Evokujú to nielen nápisy na obálkach, ale aj skladba nájdenej hotovosti, kedy vo väčšine prípadov
ide o bankovky nižšej nominálnej hodnoty, vo viacerých prípadoch boli takto „uskladnené“ dokonca aj
mince. Spôsob páchania trestnej činnosti spočíval v odpredaji bez účtovných dokladov a „na hotovosť“
drobným odberateľom, čiže „tržby“ boli často prijaté v menších sumách počítaných na desiatky alebo

stovky - presne tak, ako to dokladuje nájdené v priestoroch, ktoré užíval obžalovaný U..

Áno, od rodičov požičané alebo darované peniaze obžalovaný nemusel uskladniť v bankovkách, ktoré
prijal, peniaze mohol použiť, rozmeniť, uložiť v banke a pod., avšak vo svetle vyššie uvedeného sa takýto
scenár javí byť priam vylúčený, minimálne veľmi nepravdepodobný. Podľa názoru súdu zistené skôr

dokladujeto,žerodičiažiadnepeniazesvojmusynovinedaliakebyajdali,nevylučujetonielenmožnosť,
ale doslova potrebu uloženia trestu prepadnutia majetku, ako najadresnejšieho trestu zasahujúceho
do majetku obžalovaného zbavujúceho ho z príjmov z trestnej činnosti. I keby obžalovaný rodičovské
peniaze akýmkoľvek spôsobom minul - napríklad aj na podnikanie - nič to nemení na tom, že nájdené avydané bankovky a mince nie sú tie peniaze, ktoré mu rodičia eventuálne dali, ale peniaze, ktoré získal
nelegálnym obchodovaním. Podmienky na nariadený zásah do majetku tak v takomto prípade existujú.

Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
obžalovaní I. W., T. U. a R. F.

- skrátili daň závažnejším spôsobom konania (ako členovia organizovanej skupiny) a taký čin spáchali
vo veľkom rozsahu,

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje
v lehote 15 pracovných dní od jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti
toho, komu treba rozsudok doručiť. Prokurátor môže podať odvolanie pre nesprávnosť ktoréhokoľvek
výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka. Poškodený môže podať
odvolanie len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Osoba oprávnená podať odvolanie proti

niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený. O odvolaní
rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky.

V Banskej Bystrici dňa 6. marca 2020