Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, July 31, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/200/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115227566
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4115227566.5

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa
Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: Q. O., rod. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. - E. XXX/
XX, K. - D., proti žalovanému: Poľnohospodárska pôda s. r. o., so sídlom Bratislava, Sibírska 55, IČO:
44 138 369, zastúpený Advokátskou kanceláriou LawService, s. r. o., so sídlom Zvolen, Stráž 3/223,
IČO: 36 861 723, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu

Okresného súdu Nitra č. k. 12C/490/2015-165 z 2. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania m e n í
tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
Stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

ďalej len „CSP“) uznesením č. k. 12C/490/2015-165 z 2. marca 2017, zastavil konanie a žalovanému
priznalnáhradutrovkonaniavplnejvýške.Vďalšomvýrokurozhodol,žežalobcovivraciasúdnypoplatok
vo výške 92,80 eura prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s. - prevádzkovateľ systému, so sídlom
Banská Bystrica, Partizánska cesta 9, IČO: 36 631 124, po právoplatnosti uznesenia.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 CSP.

3. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, že žalobca (pôvodne A. - pozn. odvolacieho súdu) sa
podanou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 11. 09. 2015 domáhal určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam. Pred začatím pojednávania žalobca písomne oznámil listom doručeným
prvoinštančnému súdu dňa 14. 10. 2016, že podanú žalobu berie v celom rozsahu späť. Vzhľadom na
vyjadrenie žalobcu ako aj tú skutočnosť, že k späťvzatiu žaloby došlo skôr ako sa začalo pojednávanie,

súd prvej inštancie konanie zastavil.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na § 256 ods. 1 CSP, a keďže
žalobca procesne zavinil zastavenie konania, žalovanému priznal náhradu trov konania v plnej výške,
konštatujúc, že zavinenie zastavenia konania je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a
nie podľa hmotného práva, preto ak žalobca zobral žalobu späť, v zásade platí, že zavinil zastavenie

konania, a preto je povinný uhradiť žalovanému jeho trovy (rozsudok NS SR sp. zn. 5 M Cdo 12/2008),
pričom ak vezme žalobca žalobu späť bez tohto, aby žalovaný jej nárok uspokojil, ide vždy na strane
takéhoto žalobcu o procesné zavinenie a takémuto žalovanému patrí náhrada trov konania (uznesenie
KS Ústí nad Labem sp. zn. 25 Co/550/2005).

5. O vrátení súdneho poplatku kráteného o sumu 6,70 eura rozhodol podľa § 11 ods. 3 a 4 zákona

č.71/1992Zb. o súdnych poplatkoch (99,50 eura - 6,70 eura = 9,80 eura).6. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách konania podala žalobkyňa A. O. v zákonnej lehote
odvolanie, žiadajúc odvolací súd, aby uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak,
že uloží žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 5 050,16 eura. Zároveň

si uplatnila trovy odvolacieho konania. Namietala, že jej súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práv na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), nedostatočne zistil skutkový

stav veci (§ 365 ods. 1 písm. g/ CSP) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

7. Ďalej uviedla, že žalobu vzala v celom rozsahu späť z dôvodu, že po podaní žaloby jej bolo
v správnom konaní na základe protestu prokurátora navrátené vlastnícke právo v evidencii katastra
nehnuteľností, určenia ktorého sa v predmetnom konaní domáhala. S poukazom na túto skutočnosť

sa mal súd prvej inštancie zaoberať pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania procesnou
zodpovednosťou oboch procesných strán, teda tak žalobkyne ako aj žalovaného. Keďže nárok na
náhradu trov konania nie je nárokom hmotnoprávnym, ale procesnoprávnym, je potrebné posudzovať
otázku zavinenia zastavenia konania z procesného hľadiska, čo súd prvej inštancie v odôvodnení
uznesenia aj konštatoval. Z procesného hľadiska sa žalobca počas prebiehajúceho sporu v správnom

konaní domohol nároku, ktorý si uplatnil v civilnej žalobe. V čase podania žaloby nemala žalobkyňa inú
možnosť, ako sa domáhať súdnej ochrany svojich práv. Nemohla sa spoliehať na to, že celá vec sa
vyrieši v správnom konaní, keďže na konanie prokurátora nemala vplyv. Nepodnecovala prokurátora,
aby sa v jej veci z dôvodu ochrany zákonnosti domáhal zrušenia vkladu vlastníctva zapísaného na
základe neplatnej kúpnej zmluvy. Vzhľadom k tomu je nesporné, že žaloba bola v tomto konaní podaná

dôvodne, a teda, že procesnú existenciu tohto konania a trov v ňom vzniknutých spôsobil žalovaný.
Zdôraznila, že ak by sa v katastrálnom konaní nedomohla svojich práv, resp. by nedošlo k vyhoveniu
protestu prokurátora, žalobu by späť nevzala a jej nárok by musel byť prejednaný v civilnom konaní.
Poznamenala, že nebola viazaná žiadnou lehotou na späťvzatie žaloby, avšak žalobu vzala späť v
dostatočnomčasovompredstihupredotvorenímprvéhopojednávaniavovecisamej,čímminimalizovala

trovy oboch strán. Do pozornosti odvolacieho súdu dala priebeh odkupovania sporných pozemkov
žalovaným, ich následný úmysel predať pozemky štátu s niekoľkonásobným ziskom, ako aj závery z
vyšetrovania. Konanie žalovaného považuje za špekulatívne, a teda nijakým spôsobom nemôže požívať
právnu ochranu. Poukazujúc na všetky uvedené skutočnosti sa domnieva, že nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobkyňa sama znášala trovy konania, ktoré musela vynaložiť na ochranu svojich práv

pred skupinou špekulantov. Nevyhnutnosť ochrany jej práv dokazuje skutočnosť, že súd na jej ochranu
nariadil neodkladné opatrenie. Procesná vina na zastavení konania u žalobkyne teda neexistuje.
Poukázala na skutkovo totožné veci vedené na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 18C/497/2015 a sp. zn.
10C/502/2015, v ktorých súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom
v odôvodnení oboch rozhodnutí konštatoval žalovaný, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania.

8. Žalobkyňa, okrem iného, namietala aj porušenie práva na spravodlivý proces, keď interpretácia
skutkového stavu je prísne formalistická, nespravodlivá a nezodpovedá skutočnosti. Napadnuté
uznesenie považuje za nedostatočne odôvodnené, keď sa súd nezaoberal príčinnou súvislosťou medzi
späťvzatím žaloby a právnymi skutočnosťami spojenými s protestom prokurátora, ktoré uviedol v

späťvzatí žaloby. Súd neprihliadol na to, že žalobkyňa sa počas konania domohla nároku, ktorý si v
žalobe uplatnila. Do pozornosti odvolacieho súdu dala rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL.
ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04 a III. ÚS 328/05. Záverom konštatovala, že pri dodržaní kritéria procesného
zavinenia je potrebné vec posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca
strana v konaní požadovala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s

tým, aby konanie bolo zastavené. V konaní je zrejmé, že žalobkyňa dosiahla to, čoho sa podanou
žalobou domáhala, teda „evidenčného obnovenia vlastníckeho práva v liste vlastníctva z titulu neplatnej
kúpnej zmluvy“, pretože žalovaný prehral svoj spor v konaní o proteste prokurátora. Vzhľadom k tomu
zastavenie konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP treba posudzovať tak, že ho procesne zavinil žalovaný.

9. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žalovaný uviedol, že v súvislosti s rozhodnutím súdu
prvej inštancie o trovách zastaveného konania je potrebné posudzovať zavinenie strany sporu len
z procesného hľadiska, teda podľa procesného výsledku. V tomto smere poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Ústí nad Labem sp. zn. 14Co/317/2008. Pokiaľ ide o žalobkyňou opísané skutočnostiv chronologickom slede, poukázal na to, že prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napríklad odpadnutie
predmetu sporu, pretože nič z toho nemožno pripočítať na ťarchu toho, kto sa bráni. V predmetnej veci
žalovaný popieral vlastnícke právo žalobkyne, preto nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti by mu

malo byť pričítané procesné zavinenie zastavenia konania a mal by byť zaviazaný na náhradu trov
konania. Vo veci nebolo vykonané žiadne dokazovanie, nie je teda zrejmé, aký by bol výsledok sporu.
Ak späťvzatie nemožno odôvodniť výsledkom správania sa žalovanej strany vo vzťahu k žalobným
požiadavkám, potom nemožno odvodiť súvislosť, a teda ani procesné zavinenie vo vzťahu k žalobe.
Vzhľadom k uvedenému je samotné správanie sa žalovaného irelevantné. Z obsahu predmetnej veci

nie je zrejmá súvislosť medzi zavinením žalovaného a zastavením konania. Správny orgán dospel k
záveru, že vlastnícke právo k pozemku nebolo na žalovaného prevedené platne a vkladové konanie
zastavil. Následne bola ako vlastníčka na list vlastníctva opäť zapísaná žalobkyňa. Protest prokurátora
bol podaný z dôvodu nerešpektovania predkupného práva štátu, v dôsledku čoho bola uzavretá kúpna
zmluva považovaná za absolútne neplatný právny úkon. Žalovaný záverom poukázal na to, že práve
žalobkyňa porušila svoje povinnosti vyplývajúce z predkupného práva, keď svoje nehnuteľnosti predala

žalovanému nerešpektujúc predkupné právo štátu.

10.OpodanomodvolanírozhodolKrajskýsúdvNitreakoodvolacísúduznesenímč.k.5Co/257/2017-23
z 30. novembra 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. februára 2018 tak, že napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že stranám nárok na

náhradu trov konania nepriznáva. Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia poukazujúc na zistené skutočnosti uviedol,
že dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie ohľadom konštatovania zavinenia žalobkyne za
zastavenie konania v dôsledku späťvzatia žaloby, pretože žalobkyňa vzala svoju žalobu späť bez toho,
aby takýto úkon bol vyvolaný správaním sa žalovaného v konaní, ale k späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu,

že v správnom konaní prokurátor úspešným protestom ochránil práva žalobkyne, ktorá už
potom nemala potrebu pokračovať v začatom konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Konštatoval, že žalovaný svojím neskorším správaním v konaní nedal žalobcovi taký podnet, ktorý by
ho primäl vziať podanú žalobu späť, teda nesplnil to, čo v žalobnom petite žalobca od neho požadoval.

11. V predmetnom konaní odvolací súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP
spočívajúce v celom procese týkajúcom sa priebehu výkupu pozemkov v kat. úz. J. a v tom, že po
podaní žaloby žalobkyňou, t. j. po 11. 09. 2015, bol podaný protest prokurátora Okresnej prokuratúry
Nitra smerujúci proti rozhodnutiu Okresného úradu Nitra č. V-5235/2015 z 24. 07. 2015, ktorým
bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného na základe kúpnej zmluvy uzavretej

medzi žalobkyňou ako predávajúcou a žalovaným ako kupujúcim. Protestu prokurátora bolo vyhovené
rozhodnutím Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor č. Upo 27/2016-4/TO z 26.01.2016, v ktorom
skonštatoval, že vlastnícke právo nebolo na žalovaného platne prevedené a do katastra nehnuteľností
opäť zapísal ako vlastníčku žalobkyňu, keď uzavretú kúpnu zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný
právny úkon. Vyhovením protestu prokurátora bolo navrátené vlastnícke právo žalobkyni, čím odpadol

dôvod podanej civilnej určovacej žaloby, čo primälo žalobkyňu vziať späť podanú žalobu. Práve tieto
skutočnosti považoval odvolací súd za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, pre ktoré
stranám nepriznal nárok na náhradu trov zastaveného prvoinštančného konania. Zároveň rozhodol aj
o trovách odvolacieho konania, a to tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania.

12. Žalovaný domnievajúc sa, že boli porušené jeho základné práva a slobody uznesením Krajského
súdu v Nitre č. k. 5Co/257/2017-231 z 30. novembra 2017, právoplatným 12. februára 2018, podal
ústavnú sťažnosť na Ústavný súde SR, ktorý uznesením č. k. I. ÚS 153/2018-10 z 16. mája 2018,
sťažnosť spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o., ktorou namietala porušenie svojich základných

práv a slobôd uvedeným uznesením Krajského súdu v Nitre, prijal na ďalšie konanie. Spoločnosť
Poľnohospodárska Pôda s. r. o. sa domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
ňou označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením Krajského súdu v Nitre a súčasne
žiadala napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň požiadala
o priznanie náhrady trov konania v sume 390,50 eura.

13. Ústavný súd SR o podanej sťažnosti rozhodol Nálezom č. k. ÚS 153/2018-28 z 18. júla 2018, v
ktorom rozhodol, že základné právo obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o., na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/257/2017 z 30. novembra 2017 porušené boli.

14. Ďalším výrokom uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/257/2017 z 30. novembra 2017 zrušil
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

15. Krajskému súdu v Nitre uložil povinnosť uhradiť trovy konania obchodnej spoločnosti
Poľnohospodárska Pôda s. r. o., v sume 390,50 eura na účet Advokátskej kancelárie LawServise, s. r.

o., so sídlom Zvolen, Stráž 3/223, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

16. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s. r. o. nevyhovel.

17. V odôvodnení nálezu ústavný súd, okrem iného, uviedol, že z vyžiadaného spisu Okresného súdu
Nitra sp. zn. 12C/490/2015 zistil, že v odvolaní z 16. marca 2017 proti uzneseniu okresného súdu č.

k. 12C/490/2015-165 z 2. marca 2017 (č. l. 168 až č. l. 173) a ani vo vyjadrení žalobkyne z 13. júna
2017 (č. l. 225 až č. l. 226) k stanovisku sťažovateľky z 23. mája 2017 (č. l. 216) nie je žiadna zmienka
strán sporu o určenie vlastníckeho práva k prípadnej aplikácii § 257 CSP v danej veci. Krajský súd
sťažovateľku (ale ani žalobkyňu) tak k prípadnej aplikácii § 257 CSP explicitne nevyzval, a teda o
podanom odvolaní rozhodol spôsobom, ktorý je arbitrárny, a tým ústavne nesúladný, pretože nevytvoril

procesný priestor umožňujúci sťažovateľke (strane sporu) vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému
použitiu tohto ustanovenia.

18. Ústavný súd zároveň ako ústavne nesúladnú vníma existenciu rozhodnutí krajského súdu vydaných
v skutkovo identických prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným spôsobom a sťažovateľke priznal nárok

na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania (bod 6). Zo svojej rozhodovacej
činnosti (II ÚS 569/2017) má však ústavný súd vedomosť aj o existencii rozhodnutia, ktorým krajský
súd potvrdil uznesenie okresného súdu o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100 % a
zároveň rozhodol o priznaní nároku žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania.

19. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných
sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery
vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty,
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú

alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa
argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty
v zmysle čl. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím v obdobnej veci
(osobitne ak ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ

súddospejenáslednekopačnémunázoru,jesúčasťoupožiadavkynadostatočnéodôvodneniesúdneho
rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní
principiálne neznamená právo účastníka na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však
znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz
zastávaného právneho názoru odchyľuje (III. ÚS 51/2014).

20. Ústavný súd uložil krajskému súdu opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobkyne majúc na zreteli, že
spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP (ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je kritériom
ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré
nebude možné vyhodnotiť ako zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

21. Krajský súd v Nitre po vrátení veci Ústavným súdom Slovenskej republiky vo veci opätovne konal
a rozhodol o odvolaní žalobkyne uznesením č. k. 5Co/215/2018-268 z 28. septembra 2018, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 5. decembra 2018 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku o
náhrade trov konania potvrdil. Žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sa v celom rozsahu
stotožňujesrozhodnutímsúduprvejinštancie,ktorýstručne,jasneavýstižneposúdilpodstatnéskutkové
okolnostiprípaduakonštatoval,ktoréztýchtoskutočnostípovažovalzapreukázanéazakýchvychádzal
pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, pričom poukázal na rozsudok. Najvyššiehosúdu SR sp. zn. 5 M Cdo/12/2008. Na podporu správnosti prvoinštančného rozhodnutia v napadnutej
časti výroku o trovách dodal, že v zmysle § 256 CSP sa procesné zavinenie posudzuje iba z procesného
hľadiskaazavineniejetrebainterpretovaťvovzťahukpríčinnejsúvislosti,vktoromjesprávaniesastrany

sporu príčinou (napr. prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany.
Za zavinenie treba považovať potom aj odpadnutie predmetu sporu, keďže takúto skutočnosť nemožno
pripočítať na ťarchu žalovaného, ktorý sa v konaní len bránil.

22. Na podporu svojho právneho názoru uviedol, že žalobkyňa zavinila zastavenie konania tým, že

zobrala žalobu späť bez toho, aby žalovaný splnil to, čo od neho požadovala, a teda jej vznikla povinnosť
nahradiť žalovanému ako druhej procesnej strane trovy konania. Poukázal pritom na Uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 05. 2014 sp. zn. 7M Cdo 1/2014, v ktorom uviedol:
„Ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p. (teraz § 256 ods. 1 CSP - pozn. odvolacieho súdu) vyjadruje výnimku
zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci vo veci vyjadrenej v § 142 O.s.p. Toto
ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon má za následok

zastavenie konania. Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s § 146 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že ak
súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania
otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu
trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne
podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku

chovania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ
domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom
konaní úspešný alebo nie (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sžo 225/2010).

23. Ďalej odvolací súd poukázal na to, že v obdobnej skutkovej a právnej veci Krajský súd v Nitre

uznesením č. k. 25Co/336/2017-138 právoplatným dňa 28. marca 2018, uznesenie súdu prvej inštancie
v napadnutej časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žalovanému (ktorým bola
Poľnohospodárska pôda s.r.o., so sídlom Bratislava, Žehrianska 3) priznáva náhradu trov konania voči
žalobkyni vo výške 100 %, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Obdobne
rozhodol v podobnej veci aj Krajský súd v Nitre právoplatným uznesením č. k. 8Co/262/2017-394 z

29. novembra 2017, ktorým uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o
trovách konania zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a
žalovanému priznal aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Toto právoplatné
uznesenie napadol žalobca sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, o ktorej rozhodol
ústavný súd č. k. III. ÚS 280/2018-15 uznesením z 17. júla 2018, ktorým sťažnosť sťažovateľa odmietol

pre neprípustnosť.

24. Odvolací súd poukázal v odôvodnení rozhodnutia aj na to, že nielen rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 5Co/257/2017 z 30. novembra 2017 bolo zrušené ústavným súdom a vec bola vrátená
tomuto súdu na ďalšie konanie, ale zrušené a vrátené na ďalšie konanie bolo aj rozhodnutie Krajského

súduvNitrevkonanívedenompodsp.zn.9Co/375/2017z29.januára2018,ktorýmtentosúduznesenie
okresného súdu zmenil tak, že nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán, pretože „na
rozdiel od súdu prvej inštancie videl dôvody pre aplikáciu § 257 CSP tak, aby každá zo strán znášala
svoje trovy konania“.

25. Pokiaľ ide o § 257 CSP, v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, odvolací súd poznamenal, že nevzhliadol dôvod na jeho aplikáciu,
keďže to žiadna zo strán nenavrhla, a preto ani nevyzýval strany na vyjadrenie k prípadnej aplikácii tohto
moderačného ustanovenia.

26. S poukazom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru, ako súd prvej
inštancie ohľadom konštatovania zavinenia žalobkyne za zastavenie konania v dôsledku späťvzatia
žaloby, pretože žalobkyňa vzala svoju žalobu späť bez toho, aby takýto jej úkon bol vyvolaný správaním
sa žalovaného v konaní. Prvoinštančný súd správne konštatoval, že žalobkyňa zavinila zastavenie
konania, keď vzala žalobu späť. Konštatoval, že súd prvej inštancie správne vychádzal pri právnom

posúdení z procesného zavinenia na zastavení konania s tým, že nemožno prihliadať na potenciálnu
úspešnosť žalobkyne v konaní z hľadiska hmotného práva. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa vzala žalobu
späť bez toho, aby žalovaný splnil to, čoho sa podanou žalobou domáhala, preto je potrebné nad mieruvšetkých pochybností konštatovať, že v takomto prípade je procesné zavinenie za zastavenie konania
na strane žalobkyne.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní.

28.Žalobkyňadomnievajúcsa,žeboliporušenéjejzákladnéprávaaslobodyuznesenímKrajskéhosúdu

v Nitre č. k. 5Co/215/2018-268 z 28. septembra 2018, právoplatným 5. decembra 2018, podala ústavnú
sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý uznesením č. k. I. ÚS 225/2019-12 z 4. júna 2019, sťažnosť A. O.,
nar. XX. XX. XXXX, ktorou namietala porušenie svojich základných práv a slobôd uvedených v sťažnosti
uznesením Krajského súdu v Nitre, prijal na ďalšie konanie. A. O. sa domáhala vydania nálezu, ktorým
by ústavný súd vyslovil porušenie ňou označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením
Krajského súdu v Nitre a súčasne žiadala napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na

ďalšie konanie. Zároveň požiadala o priznanie náhrady trov konania v sume 623,27 eura.

29. Ústavný súd SR o podanej sťažnosti rozhodol Nálezom č. k. ÚS 225/2019-41 z 20. augusta 2019, v
ktorom rozhodol, že základné právo A. O. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/215/2018
z 28. septembra 2018 porušené boli.

30. Ďalším výrokom uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/215/2018 z 28. septembra 2018 zrušil
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

31. Krajskému súdu v Nitre uložil povinnosť uhradiť trovy konania A. O. v sume 623,27 eura na účet
Advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Hviezdoslavovo námestie
25, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

32. V odôvodnení nálezu ústavný súd, okrem iného, vytkol, že krajský súd sa k otázke vyriešenia miery
zavinenia na späťvzatí žaloby postavil prísne formalisticky, keď zavinenie bez hlbšieho a dôslednejšieho
skúmania (napr. z akých dôvodov bola žaloba podaná, aká aktivita bola vyvíjaná jednotlivými stranami
sporu v priebehu konania) pripísal na ťarchu strany, ktorá úkon späťvzatia vykonala.

33. Ústavný súd konštatoval, že na okresnom ako aj krajskom súde prebieha niekoľko konaní, v ktorých
ako žalovaná spoločnosť vystupuje Poľnohospodárska Pôda s. r. o., a v tejto súvislosti poukázal na
nejednotnú prax tak okresného, ako aj krajského súdu v otázke priznania náhrady trov konania v prípade
späťvzatia žaloby. V tejto súvislosti poukázal na Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 569/2017 z 20.
marca 2018, ktorým sa vyhovelo ústavnej sťažnosti, ktorú podala Poľnohospodárska Pôda s. r. o., v

skutkovo a právne takmer totožnej veci, kde bolo krajskému súdu vytýkané nedostatočné odôvodnenie
zmeny právneho názoru krajského súdu, a teda rozhodnutie krajského súdu o trovách konania bolo
zrušené a vrátené na ďalšie konanie.

34. So sťažovateľkou Ústavný súd nesúhlasil ohľadom tvrdenia o porušení označených základných práv

sťažovateľky, pokiaľ nebola krajským súdom explicitne vyzvaná na vyjadrenie sa k aplikácii § 256 ods.
1 CSP, poukazujúc pritom na Nález ústavného súdu sp. zn. III. 98/2018 z 2. mája 2018. Ústavný súd
konštatoval, že v uvedenom prípade síce vytýkal ústavný súd krajskému súdu, že neumožnil strane
vyjadriť sa k aplikácii § 257 CSP, avšak išlo o inú procesnú situáciu od sťažovateľkinej.

35. V ďalšom konštatoval, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť krajského súdu o tej istej
právnej otázke je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom na
princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie tohto problému a
zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti krajského súdu. Ústavný súd svojím rozhodnutím iba otvára
cestu na riešenie problému v rámci odvolacieho konania. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v tejto

súvislosti konštatovať, že zmena právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia zo
strany súdu, prečo k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu právnej
istoty ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci budú
obdobne právne posudzované.36. Ústavný súd konštatoval, že z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver, že žaloba sťažovateľky
bola podaná dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na dôvodnosť žaloby z hmotnoprávneho hľadiska,

ktorá sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania určovacej žaloby
sťažovateľka ako žalobkyňa nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K späťvzatiu
žaloby viedli objektívne dôvody - protest prokurátora, na ktorý sťažovateľka a ani žalovaný nemali
dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva sťažovateľky, čím odpadol
predmet žaloby. Vzhľadom na to je v danom prípade opodstatnený záver, že stranám sa nárok na

náhradu trov predmetného konania nepriznáva.

37. S poukazom na uvedené uložil krajskému súdu opätovne rozhodnúť v rámci odvolacieho konania,
majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP (ako aj v čl. 6 ods.
1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie
ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných

zákonných ustanovení.

38. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), viazaný právnym názorom ústavného súdu, vec znova v napadnutej časti výroku uznesenia
prvoinštančnéhosúduotrováchkonaniaprejednalbeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.

1 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), a dospel k záveru, že uznesenie
súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o priznaní náhrady trov konania žalovanému v plnej výške
je potrebné s poukazom na § 388 CSP zmeniť, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie,
ani zrušenie.

39. Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení
alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe
je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

40. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP

s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

41. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

42. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

43. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

44. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

45. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

46. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že strana sporu, ktorá v konaní, spravidla v spore, uspela, má, zásadne, právo na to, aby sa jej
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sachce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

47. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide
o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je
prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.
Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a

šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Trovy konania a ich
náhrada plnia aj quasi sankčnú funkciu, a to najmä pri aplikácii princípu procesnej zodpovednosti za
zavinenie (§ 256 CSP) a čiastočne aj v súvislosti s celkovou náhradou trov konania protistrany.

48. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).
Ak bude § 252 CSP rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok

na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto
nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na vlastné nebezpečenstvo a nesú tak zodpovednosť
za výsledok sporu. Nemožno pritom nezohľadniť aj okolnosť, že zásada za ručenie za výsledok sporu
má aj nepochybný význam výchovný, a to že zdržiava strany od ľahkomyseľného vedenia sporu.

49. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď
strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila,
dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je
teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane takto potom vzniká povinnosť
nahradiť trovy konania víťaznej strane. Ak nie sú tieto okolnosti splnené, strana nemá na náhradu trov

konania nárok a vynaložené trovy znáša trvale zo svojho.

50. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne kritérium priznania náhrady
trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného
nároku.Zásadaúspechuvoveci(zásadazodpovednostizavýsledoksporu)charakteristickápresporové

konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy
konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Ako už je uvedené vyššie, nejde však o náhradu všetkých trov,
ktoré strana v konaní vynaložila, ale iba trov konania vymedzených v ustanovení § 251. To znamená
všetkýchtrov,ktorésúpreukázané,odôvodnené,účelnevynaloženéaktorévzniklivkonanívsúvislostis
uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom

(t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku,
ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. U žalobcu ide o
plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol
naposledyurobenývovecisamej(vprípadežalobynaplnenieidenielenoistinu,aleajopríslušenstvo),t.
j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom

pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana plný úspech v spore, prizná sa jej celá náhrada trov konania.
Ak žiadna zo strán nemala v spore plný úspech, má každá z nich úspech čiastočný, t. j. každá zo strán
sporu (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala strana úspech v spore len
čiastočný, potom sa náhrada trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú
náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej úspešnosti

oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán
sporu. Ak sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej
zo strán sporu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda zásadný vplyv pomer
úspechukonkrétnejsporovejstranyvočiprotistrane.Priznanienáhradytrovkonaniavšakmôžuovplyvniť
aj ďalšie skutočnosti, napr. závislosť rozhodnutia o výške plnenia od úvahy súdu alebo od znaleckého

posudku. Pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej,
zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov
rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania.

51. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je

však doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za
zavinenie je transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť
tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trovkonania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu.

52. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a

dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04).
Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť
meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť
nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Pojem „procesné zavinenie“ je pritom nevyhnutné
vykladať komplexne a extenzívne. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je považovaný aj
žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne

podanej žaloby. Pokiaľ sporovej strane možno pričítať procesné zavinenie trov konania, ktoré by inak
neboli vznikli, súd prizná ich náhradu protistrane (§ 256 ods. 2 CSP). Povinným subjektom môže byť aj
svedok či znalec, kvôli neospravedlnenej neprítomnosti ktorých muselo byť odročené pojednávanie.

53. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z

akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami
sporu a medzi stranami sporu navzájom. K zastaveniu konania môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia
žaloby, či už úplného, alebo čiastočného (§ 145 CSP), z dôvodu neodstrániteľného nedostatku
podmienky konania (§ 161 ods. 1 CSP), z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky konania, ktorý
sa nepodarilo odstrániť (§ 161 ods. 3 CSP). Zavinenie môže pritom existovať na strane žalobcu aj na

strane žalovaného.

54. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP je
súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver súdu
o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne nedospel k záveru, že sú

splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). Súd za
daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

55. Ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti § 257 CSP za výsledok (§ 255) a od

zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa budú tak naďalej generálnym
dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania, pričom nový § 257 CSP je formulovaný podstatne

všeobecnejšie než § 150 ods. 1 a 2 OSP a vytvára väčší priestor na voľnú úvahu súdu. Použitie
tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o
nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to

dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.

56. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že predmetom odvolacieho konania je výrok
uznesenia súdu prvej inštancie v časti trov konania, ktorým súd žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v plnej výške, poukazujúc pritom na procesné zavinenie žalobkyne na zastavení konania,

v dôsledku späťvzatia žaloby.

57. Odvolací súd vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/2019-41 z 20. augusta
2019, ktorým je odvolací súd viazaný, dôslednejšie skúmal okolnosti vzniku sporu, teda skutočností,
ktoré žalobkyňu viedli k tomu, aby sa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva na súde podanou

žalobou o určenie vlastníckeho práva. Skutočnosť, že žalobkyňa vzala žalobu späť nie je v konaní
sporná, rovnako tak nie je sporné ani to, že by mala za bežných okolností vychádzajúc z príslušných
ustanovení Civilného sporového poriadku znášať zodpovednosť za zastavenie konania. Odvolací súd
však konštatuje, že nemožno na všetky veci nahliadať paušálne, ale je potrebné zohľadniť individualitujednotlivých konaní a prihliadať aj na okolnosti, ktoré žalobcu v tom ktorom konaní viedli k späťvzatiu
žaloby a či v danej veci nie sú dané výnimočné okolnosti, ktoré by žalobcu zbavili zodpovednosti za
toto zastavenie.

58.Odvolacísúdskôr,akoopätovnevecprejednalzistil,žežalobkyňaA.O.,nar.XX.XX.XXXX,bytomK.
- D., E. XXX/XX dňa XX. XX. XXXX zomrela. Dedičské konanie po žalobkyni ako poručiteľke prebiehalo
pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 13D/30/2020, ktoré skončilo uznesením č. k. 13D/30/2020-110
z 12. mája 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. mája 2020, ktorým súd schválil dohodu o

vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov - poručiteľky a jej pozostalého manžela, ktoré
zaniklo smrťou poručiteľky a zároveň aj schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, na základe
ktorej sa jediným dedičom a právnym nástupcom po poručiteľke stal Q. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom
K. - D., E. XXX/XX. O pokračovaní s právnym nástupcom odvolací súd rozhodol uznesením č. k.
5co/200/2019-333 z 17. júna 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25. júna 2020.

59. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu sa odvolací súd primárne zameral na zistenie skutočností
predstavujúcich podľa odvolacieho súdu dôvody hodné osobitného zreteľa, skúmaním ktorých dospel
k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa nezavinila zastavenie konania, keď vzala žalobu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam späť, vychádzajúc z okolností, ktoré ju k tomuto dispozičnému
úkonu viedli.

60. Zavinenie nemožno zároveň konštatovať ani na strane žalovaného, pretože tento neplnil to, čo od
neho žalobkyňa podanou žalovanou žiadala. Dôvodom na späťvzatie žaloby, ktoré žalobkyňu primäli
k tomu, aby žalobu vzala späť bolo splnenie toho, čo žalobou žiadala, avšak ako už bolo uvedené
nie žalovaným, ale tretím subjektom (prokurátorom v správnom konaní). Žalovaný svojim neskorším

správaním sa v konaní nedal žalobkyni taký podnet, ktorý by ju primäl vziať podanú žalobu späť, teda, že
splnil to, čo v žalobnom petite žalobkyňa od žalovaného žiadala. Odvolací súd zdôrazňuje, že rovnako
tak žalovaná, hoci žalobu vzala späť, konala tak z objektívnych dôvodov, ktoré nezavinila a na ktoré
musela v konaní reagovať práve tým, že žalobu vzala späť, keď v dôsledku konania tretej osoby, ktorej
konanie nemohla nijako ovplyvniť, prišlo k odpadnutiu predmetu sporu.

61. Odvolací súd zamerajúc sa na pozíciu žalobcu ako stranu konania, ktorá vzala žalobu späť dôsledne
skúmal okolnosti, ktoré ho viedli k tomu, aby podal žalobu o určenie vlastníckeho práva, ako aj k tomu,
že vzal žalobu späť. V tomto smere opätovne poukazuje na spôsob a okolnosti, v dôsledku ktorých
žalobcaprišielosvojevlastníckeprávoknehnuteľnostiam,určeniakuktorýmsavtomtokonanídomáhal.

Výkup pozemkov v katastrálnom území J. určených pre výstavbu strategického objektu v okrese Nitra
(automobilová továreň pre výrobu osobných automobilov zn. Jaguár) bol spojený s činnosťou viacerých
podnikateľských subjektov, ktorých účelom bolo získať vlastnícke právo k pozemkom potrebným pre
realizáciu uvedeného strategického podniku, ktoré najskôr od fyzických osôb skupovali a neskôr
predávali ďalej. Výkup bol realizovaný, ako sa ukázalo neskôr (po podaní žaloby v tejto veci) spôsobom,

ktorý obchádzal právne predpisy. Takýmto konaním pôvodný vlastník prišiel o svoje vlastnícke právo, čo
v konečnom dôsledku vyvrcholilo do množstva súdnych sporov, keď Okresný úrad, katastrálny odbor,
povolil vklad vlastníckeho práva, aby na ingerenciu prokuratúry svoje rozhodnutie korigoval.

62. Pôvodná žalobkyňa v predmetnej veci poukazovala na to, akým spôsobom prišla o svoje vlastnícke

právo, čo ju v konečnom dôsledku prinútilo podať žalobu o určenie vlastníckeho práva, na ktoré
ako na tvrdené skutočnosti odvolací súd prihliadol. Po podaní žaloby pôvodnou žalobkyňou, t. j. po
11. 09. 2015, bol podaný protest prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra smerujúci proti rozhodnutiu
Okresného úradu Nitra zo dňa 24. 07. 2015, č. V-5235/2015, ktorým bol povolený vklad vlastníckeho
práva v prospech žalovaného na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi pôvodnou žalobkyňou

ako predávajúcou a žalovaným ako kupujúcim. Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor, v konaní č.
V-5235/2015 predmetnému protestu prokurátora vyhovel rozhodnutím z 26. 01. 2016 č. Upo 27/2016-4/
TO, pričom v ňom skonštatoval, že vlastnícke právo na žalovaného nebolo platne prevedené a do
katastra nehnuteľností opäť zapísal ako vlastníka pôvodnú žalobkyňu, a to z dôvodu, že uzavretá kúpna
zmluva bola vyhodnotená ako absolútne neplatný právny úkon. Vyhovením protestu prokurátora bolo

navrátené vlastnícke právo na pôvodnú žalobkyňu, čím prišlo k odpadnutiu dôvodu podanej civilnej
určovacej žaloby, čo si v konečnom dôsledku vyžiadalo potrebu vziať pôvodnou žalobkyňou žalobu
späť. Správnosti záveru o absencii zavinenia pôvodnej žalobkyne v tomto konaní nasvedčuje aj právne
záväzný právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu.63. Odvolací súd vyššie uvedené skutočnosti posúdil ako dôvody hodné osobitného zreteľa, keď
pôvodná žalobkyňa podala žalobu na súde prvej inštancie dôvodne, pretože nemala v čase podania

určovacej žaloby inú právnu možnosť, ako sa domáhať ochrany svojich práv. Vzhľadom k okolnostiam,
ktoré však nastali až po tom, ako túto žalobu podala a ktoré v zásade nemohla nijakým spôsobom
ovplyvniť, bolo potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňu k späťvzatiu viedli objektívne dôvody. Ako
poznamenal aj ústavný súd, k splneniu toho, čoho sa pôvodná žalobkyňa podanou žalobou domáhala,
prišlo vyhovením protestu prokurátora a následným postupom Okresného úradu Nitra, katastrálneho

odboru,naktorýnemalidosahtakpôvodnážalobkyňaakoanižalovaný.Vyhovenímprotestuprokurátora
a navrátením vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyni prišlo k tomu, že odpadol predmet konania, pričom
túto situáciu nebolo možné z hľadiska princípu hospodárnosti vyriešiť inak, ako tým, že pôvodná
žalobkyňa vzala svoju žalobu späť. Prihliadnuc na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru,
že zavinenie za zastavenie konania tak nemožno pričítať ani jednej stane, teda ani pôvodnej žalobkyni
ani žalovanému.

64. Ústavný súd Slovenskej republiky v oboch vydaných nálezoch v predmetnej veci poukázal na
diametrálne odlišnú rozhodovaciu činnosť tak Okresného súdu Nitra ako aj Krajského súdu v Nitre,
čo považuje za ústavne neudržateľné. Odvolací súd poznamenáva, že rozhodovacia prax uvedených
súdov je naozaj nejednotná, čo neprispieva k zachovaniu elementárnych princípov právneho štátu,
medzi ktorými zastáva princíp právnej istoty nepochybne zásadné postavenie. Princíp právnej istoty

bol premietnutý aj do základných článkov Civilného sporového poriadku zdôrazňujúc jeho významné
postavenie v súdnom konaní. Uvedené závery ústavného súdu primäli Občianskoprávne kolégium
Krajského súdu v Nitre prijať zjednocujúce stanovisko k rozhodovaniu o nároku na náhradu trov konania
vo veciach Poľnohospodárskej pôdy. Na zasadnutí Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Nitre
dňa 6. februára 2020 bolo prijaté zjednocujúce stanovisko záväzné aj pre ostané senáty tohto súdu,

v zmysle ktorého zohľadniac početnú judikatúru Ústavného súdu SR vo veciach Poľnohospodárskej
pôdy (Nálezy sp. zn. I ÚS 225/2019, IV. ÚS 614/2018, II ÚS 210/2019, II ÚS 338/2018, I ÚS 168/2018,
II ÚS 261/2018, III ÚS 298/2018, I ÚS 222/2019, rozhodnutie senátu Krajského súdu v Nitre č. k.
6Co/205/2018-433 zo dňa 29. 11. 2019) je odôvodnený záver, v zmysle ktorého vo veciach, v ktorých
dôjde k späťvzatiu žaloby z objektívnych dôvodov, ktoré procesne nezavinila žiadna zo strán sporu,

je opodstatnené vysloviť záver, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Zohľadniac
okolnosti vzniku sporu, ako aj skutočnosti, ktoré vedú k späťvzatiu určovacích žalôb žalobcami dospel
odvolací súd k záveru, že takéto rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania je v súlade s Nálezmi
ÚS a má oporu v čl. 2 CSP a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

65. Odvolací súd opätovne posúdiac všetky skutočnosti, ktoré sú mu z obsahu súdneho spisu ako
aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, viazaný pritom závermi v náleze Ústavného súdu SR sp.
zn. Il. ÚS 225/2019-41 z 20. augusta 2019, vychádzajúc pritom aj zo Zjednocujúceho stanoviska
Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre dňa 6. februára 2020 dospel k záveru, že v
predmetnej veci je v kontexte rozhodovania o nároku na náhradu trov konania moderovať rozhodnutie o

náhrade trov konania (§ 256 ods. 1 CSP) aplikáciou § 257 CSP, keď dôvody hodné osobitného zreteľa
vylúčili zavinenie na oboch stranách sporu, keď žalobkyňa nezapríčinila vznik sporu, pretože nemala
inú právnu možnosť ochrany svojich práv a zároveň žalovaný nemal možnosť so žalobou akýmkoľvek
spôsobom disponovať.

66. Vyššie uvedené skutočnosti viedli odvolací súd k procesnému postupu v zmysle § 388 CSP, keď
neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti a rovnako
tak neboli splnené podmienky na jeho zrušenie, preto rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že stranám sa nárok na náhradu trov
konania nepriznáva.

67. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na § 255 ods.
2 CSP v spojení s § 396 ods. 2 CSP tak, že stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva, keď obe strany mali v odvolacom konaní rovnaký procesný úspech ako aj neúspech.

68. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).