Uznesenie Judgement was issued on Thursday, March 11, 2020

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 15C/18/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4319201658
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mariana Pondelová
ECLI: ECLI:SK:OSLV:2019:4319201658.3

Uznesenie

Okresný súd Levice v právnej veci žalobcov: 1/ U. S., K.. XX.XX.XXXX, I. O. V. XXXX/XX, J., 2/ P. Q.,
K.. XX.XX.XXXX, I. O. W. Č.. XXX/XX, obaja žalobcovia zastúpení advokátkou: JUDr. Helena Kontrová,
AK so sídlom Semerovo č. 414, IČO: 31 823 807, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Veľké
Ludince, Veľké Ludince, IČO: 00 195 332, v konaní zastúpený advokátom: Mgr. Peter Nyúl, AK so sídlom
kpt. Jaroša 4, Levice, o určenie, že medzi stranami nie je nájomný vzťah, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie z a s t a v u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcom vo výške 100%. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na Okresný súd Levice ( ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) dňa

29.04.2019 domáhali určenia, že medzi stranami sporu nie je nájomný vzťah k poľnohospodárskym
nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobe.

2.Dňa11.12.2019bolosúdudoručenéspäťvzatiežalobyvcelomrozsahu.Vspäťvaztížalobyžalobcovia
uviedli, že žalobu podali na základe rozhodnutia o prerušení konania vydaného v správnom konaní
Okresným úradom Levice, pozemkovým a lesným odborom, číslo OU-LV-PLO-2019/002157-010 zo dňa

29.03.2019, kde boli žalobcovia odkázaní na podanie žaloby na súd za účelom posúdenia platnosti či
neplatnosti nájomných zmlúv (v žalobe uvedené ako predbežná otázka), čím žalobcovia preukazovali
naliehavý právny záujem na podaní žaloby. Žalobcovia ďalej poukázali na to, že uvedené rozhodnutie
o prerušení konania na základe upozornenia prokurátora o porušení zákona pri vydávaní rozhodnutia,
nenadobudlo právoplatnosť. Správny orgán vo veci konal ďalej, nanovo však o prerušení konania
s odkazom na podanie žaloby na súd nerozhodol. Žalobcovia uviedli, že najprv doriešia otázku

naliehavého právneho záujmu a v prípade potreby podajú žalobu opakovane. Z dôvodu späťvzatia
žaloby preto navrhli konanie zastaviť. Čo sa týka nároku na náhradu trov konania, tu žalobcovia navrhli,
aby z dôvodu osobitného zreteľa neboli zaviazaní na ich náhradu, pretože pre postup správneho orgánu
v rozpore so zákonom, oni konali v dobrej viere. Žalobcovia zároveň poukázali na skutočnosť, že
žalovaný nepostupoval v súlade so správnym poriadkom, keď ku svojim tvrdeniam nepripojil príslušné
listinné dôkazy a keď im odmietol poskytnúť nájomné zmluvy. K späťvzatiu žaloby došlo po vzájomných

vyjadreniach strán sporu a pred prvým pojednávaním.

3. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), žalobca môže vziať žalobu späť.

4. Podľa § 145 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.5. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

6. Keďže žalobcovia zobrali žalobu späť v celom rozsahu, okresný súd konanie zastavil v súlade s
citovanou zákonnou úpravou. Žalovaný nebol vyzvaný na vyjadrenie sa k späťvzatiu žaloby, pretože
prípadný nesúhlas so späťvzatím žaloby by bol právne irelevantný vzhľadom ku skutočnosti, že k
dispozičnému úkonu žalobcov došlo pred začatím predbežného prejednania sporu, resp. pojednávania.

7. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

8. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

10. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

11. Žalobcovia žiadali o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť v súlade s ustanovením § 257 CSP
pre dôvody uvedené v druhom odseku tohto rozhodnutia. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku
od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§256 ods. 1).

Súd výnimočné neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, teda nemusí
zaviazaťneúspešnústranusporunanáhradutrovkonania,resp.nemusízaviazaťstranu,ktoráspôsobila
vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, ktorými sú dôvody hodné
osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Čo sú to dôvody hodné osobitného zreteľa, ako aj výnimočné

okolnosti, to zákon bližšie nešpecifikuje. Existuje k tomu však už ustálená judikatúra (napr. UZN NS SR
sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010 alebo 3MCdo/46/2012). K dôvodom hodným osobitného zreteľa
môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často
vyskytujú,atentodôvodjedanýcharakteromtohtokonaniaalebocharakteromprocesnejsituácie.Avšak
nejedná sa o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (nález

Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, alebo I. ÚS 303/12). Musí sa jednať o prvok individualizácie (nález
ÚS ČR, II. ÚS 727/2000) a to hlavne z dôvodu negatívneho dopadu tohto ustanovenia na stranu sporu,
ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Okrem uvedeného pri dôvodoch hodných osobitného
zreteľa súd prihliada aj na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu
(teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy

konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov konania
dotknutá). Súd si zároveň všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj
v konaní. Aplikácia citovaného ustanovenia o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako
neprimeraná tvrdosť voči stranám sporu a nesmie odporovať dobrým mravom. (uznesenie Ústavného
súdu SR zo 6. 6. 2019, sp. zn. II. ÚS 113/2019).

12. Zároveň toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné

vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trovách konania.

13. Čo sa týka okolností tejto veci, žalobcovia poukázali na to, že dôvodom podania žaloby bolo práve
rozhodnutie správneho orgánu o prerušení konania, ktoré rozhodnutie opätovne doložili do konania (v

spise na č.l. 22 aj 163,164) s tým, že ak podávali takúto žalobu, konali v dobrej viere. Rozhodnutie,
na ktoré žalobcovia poukazujú bolo vydané v správnom konaní vedenom pod spisovou značkou OU-
LV-PLO-2019/002157-010 vo veci žiadateľky: R. V., bytom B. J. o vydanie rozhodnutia, že vzniká
podnájomný vzťah. Z výrokovej časti tohto rozhodnutia má súd preukázané, že uvedené konanie boloskutočne prerušené do doby vyriešenia predbežnej otázky, ktorou je platnosť či neplatnosť nájomných
zmlúv uzavretých medzi doterajšími prenajímateľmi, okrem iných aj žalobkyňa v 1/ rade a žalobca v
2/ rade (ako právny nástupca po B. Q.), keďže samotné posúdenie platnosti či neplatnosti nájomných

zmlúv je predmetom právneho posúdenia súdu (viď výrokovú časť rozhodnutia). Z odôvodnenia tohto
rozhodnutia je zároveň možné zistiť, že už v čase správneho konania existoval medzi stranami sporu
spor o tom, či nájomná zmluva je platná alebo nie. Správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukazuje na to, že žiadateľka (R. V.) uviedla, že nájom podľa neplatných nájomných zmlúv s
Poľnohospodárskym družstvom B. J. skončil ku dňu 31.12.2017 s tým, že vlastníci (okrem iných aj

žalobcovia) sa domáhajú absolútnej neplatnosti nájomných zmlúv. Poľnohospodárske družstvo na výzvu
správneho orgánu zaslalo vyjadrenie, v ktorom ale vyslovilo nesúhlas s právnym názorom žiadateľky, že
nájomné zmluvy uzavreté medzi družstvom a prenajímateľmi by mali byť absolútne neplatné. Obdobný
postoj zaujal žalovaný aj v tomto konaní, keď v rámci svojich písomných vyjadrení poukazoval na
existujúci nový nájomný vzťah, ktorého vznik však žalobcovia popierajú. Z uvedeného je zrejmé, že
medzi stranami sporu existuje dlhodobejší spor o ne/existenciu nájomného vzťahu, z ktorého dôvodu

podaná žaloba mala opodstatnenie a to aj bez ohľadu na prebiehajúce správne konanie. Je síce možné,
že určitým impulzom pre podanie takejto žaloby mohlo byť práve samotné správne konanie, kde sa
žiadateľka (osoba, ktorá nie je prenajímateľom) domáha vydania rozhodnutia, že vzniká podnájomný
vzťah, avšak túto skutočnosť nemožno považovať za výnimočnosť okolností tohto konania, pretože ak
žalobcovia mali už dávno pred podaním tejto žaloby zato, že nájomná zmluva je absolútne neplatná, bolo

namieste vyvolať práve určovacie konanie aj bez ohľadu na existenciu správneho konania, v ktorom
správny orgán rozhoduje dokonca o nároku inej osoby, akou sú strany sporu.

14. Pokiaľ bol medzi stranami sporu preukázaný spor o platnosť/neplatnosť nájomnej zmluvy a tomu
nadväzujúcu existenciu/neexistenciu nájomného vzťahu trvajúci už od 01.01.2018 (žalobcovia v žalobe

uvádzajú, že nájom mal skončiť ku dňu 31.12.2017), s prihliadnutím na tvrdenú absolútnu neplatnosť
nájomnej zmluvy, práve rozhodnutie v tejto veci by s konečnou platnosťou prinieslo vyriešenie tohto
sporu. Súd preto prijal záver, že v danom prípade toto konanie nie je ničím výnimočné a výnimočnosť u
nehonenastalaanizdôvodu,žemupredchádzalorozhodnutiesprávnehoorgánuoprerušenísprávneho
konania, pretože ako je už uvedené vyššie, správne konanie nemuselo nevyhnutne predchádzať

konaniu o tejto určovacej žalobe. Podľa názoru súdu jednoznačne ani skutočnosť, že žalobcovia
pristúpili k riešeniu ich sporu až po tom, ako bolo vyvolané správne konanie osobou, ktorá ani nie
je stranou sporu, nemožno považovať za výnimočnosť okolností, ale len za rozhodnutie samotných
žalobcov, ktorí aj napriek tomu, že v žalobe z roku 2019 tvrdia, že nájomný vzťah mal skončiť už
31.12.2017, takmer počas celého roka 2018 zotrvávali v stave tejto právnej neistoty a neobrátili sa na

súd už skôr. Z akého dôvodu, to v žalobe neuvádzajú. Z listinných dokladov je ale zrejmé, že situáciu
začali riešiť až po tom, ako o uvedené pozemky prejavila záujem obhospodarorovateľka - R. V., čo bolo
až v 9/2018.

15. S prihliadnutím na uvedené súd prijal záver, že nie je splnená prvá zákonná podmienka, ktorou

je výnimočnosť prípadu. Aj napriek tomu, že zákon vyžaduje kumulatívne splnenie uvedených dvoch
podmienok, t. j. pre to, aby súd nerozhodol o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP je
postačujúce nenaplnenie čo aj len jednej z uvedených zákonných podmienok, súd sa zaoberal aj
druhou, ktorou súd dôvody hodné osobitného zreteľa.

16.Čosatýkadôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa,ajvtomtoprípadesúdprijalzáver,ženiesúrovnako
splnené a to ani vo vzťahu ku konaniu, ako ani vo vzťahu k stranám sporu.

16.1. Pri posúdení samotného konania, súd dospel k záveru, že toto konanie nie je ničím zvláštne, resp.
sa nejedná ani o také konanie v ktorom by nastala nešpecifická procesná situácia, ktorú by súd prípadne

mohol považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Jedná sa o bežnú žalobu, ktorou žalobcovia
sledujú vyriešenie spornosti existencie alebo neexistencie nájomného vzťahu so žalovaným, ktorá má
svoje opodstatnenie vždy pri vzniku daného sporu, ak nie je možné ho vyriešiť mimosúdne (čo v danom
prípade možné nie je vzhľadom na tvrdenú absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy).

16. 2. Súd rovnako prípadné dôvody hodné osobitného zreteľa nevzhliadol ani na strane strán sporu. Z
obsahu spisu vyplýva, že žalobcom nebolo priznané oslobodenie od platenia súdneho poplatku, takáto
žiadosť nebola v konaní ani podaná, žalobcovia súdny poplatok zo žaloby riadne uhradili. Aj keď
žalobcovia neprodukovali dôkazy preukazujúce nielen ich majetkovú situáciu ale ani majetkovú situáciužalovaného, ako ani neuviedli, nezdokladovali, prečo by trovy konania mal znášať práve žalovaný, ktorý
nijako nemohol ovplyvniť svoje postavenie žalovaného, súd dospel k záveru, že z dôvodu späťvzatia
žaloby v konaní v ktorom žalovanému už vznikli trovy konania, by bolo výrazným spôsobom zasiahnuté

do jeho majetkových práv, keďže bol vystavený viacerým konaniam v ktorých mu vznikli trovy právneho
zastúpenia a len z dôvodu, že žalobcovia sa bez bližšieho zdôvodnenia rozhodli zobrať žalobu späť, by
vzniknuté trovy konania mal znášať sám. Navyše s vedomím, že sa do postavenia žalovaného dostane
opätovne, pretože žalobcovia zvažujú možnosť podania rovnakej žaloby voči žalovanému a teda bude
opätovne vystavený ďalším trovám konania. Tu súd poukazuje aj na to, že rôzni žalobcovia, zastúpení

vždy tou istou právnou zástupkyňou, vyvolali na okresnom súde spolu 7 takmer identických žalôb
(týkajúcich sa len iných nehnuteľností) vždy voči jednému žalovanému - Poľnohospodárske družstvo B.
J., ktoré sú vedené na okresnom súde pod spisovými značkami 12C/18/2019, 14C/11/2019, 8C/19/2019,
11C/19/2019, 16C/19/2019, 12C/19/2019 a 15C/18/2019. Lustráciou spisov súd zistil, že okrem
konania 11C/19/2019, došlo vo všetkých konaniach k späťzvatiu žaloby - konanie 11C/19/2019 bolo
zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku.

16.3. Žalovaný však musel v jednotlivých konaniach podávať vyjadrenia, zúčastňovať sa pojednávaní.
Keďže v tomto konaní (a aj iných) bol zastúpený právnym zástupcom, vznikli mu s tým samozrejme aj
trovy konania (v prejednávanej veci sa jedná o trovy právneho zastúpenia).

16. 4. Odhliadnúc aj od uvedeného, že žalovaný bol vystavený viacerým konaniam rôznych žalobcov,
súd poukazuje na jednu závažnú vec, ktorou je konštatovanie samotných žalobcov, ktorí už v momente
späťvzatia žaloby zvažujú možnosť podania opätovnej žaloby s rovnakým predmetom konania (možno s
iným zdôvodnením naliehavého právneho záujmu, čo vyplýva z vyjadrenia žalobcov „žalobcovia doriešia
najprv otázku naliehavého právneho záujmy a v prípade potreby podajú žalobu opakovane“), avšak voči

tomu istému žalovanému.

17. Z vyššie uvedeného súd prijal záver, že v tomto konaní nie je splnená ani jedna z podmienok,
ktorých splnenie zákon vyžaduje k tomu, aby mohol súd rozhodnúť podľa § 257 CSP. Súd preto o
nároku na náhradu trov konania nerozhodol tak, že ich náhradu žiadnej zo strán konania nepriznal.

Navyše súd by takéto rozhodnutie považoval aj za rozhodnutie, ktoré by odporovalo dobrým mravom,
a to práve z dôvodu postoja samotných žalovaných, ktorí na jednej strane žalobu zoberú späť a
to bez bližšieho zdôvodnenia prečo urobili takýto dispozitívny úkon ( žalobcovia sa viac zameriavali
na to, čo bolo dôvodom podania tejto žaloby) a na druhej strane ale zvažujú jej opätovné podanie,
čo evokuje to, že žalobcovia majú stále pochybnosti v otázke ne/existencie nájomného vzťahu.

Pokiaľ tieto pochybnosti u žalobcov pretrvávajú, bolo namieste na podanej žalobe zotrvať. Ak sa tak
nestalo, žalobcovia musia znášať následky svojho rozhodnutia, v danom prípade v podobe náhrady
trov konania. Nie je akceptovateľné, aby bol žalovaný vystavený trovám tohto konania, ktoré by si pri
aplikácii citovaného ustanovenia mal znášať sám, a následne (po podaní ďalšej žaloby, možno len s
iným odôvodnením naliehavého právneho záujmu), by bol vystavený ďalším trovám konania. Ako už

bolo uvedené vyššie, ak už bola podaná žaloba, nič nebránilo žalobcom v konaní pokračovať až do
právoplatného skončenia konania meritórnym rozhodnutím. Pokiaľ sa žalobcovia však rozhodli žalobu
zobrať späť, súd je toho názoru, že práve oni zavinili zastavenie konania.

18. Keďže súd dospel k záveru, že na rozhodnutie o trovách konania nie sú splnené zákonné podmienky

podľa § 257 CSP, súd preto rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP a to
podľa zásady zodpovednosti za zavinenie.

19. Ak žalobcovia bližšie nezdôvodnili prečo došlo k späťvzatiu žaloby, ktorú navyše zvažujú podať
opätovne, je jednoznačné preukázané, že zastavenie konania zavinili práve žalobcovia. V konaní je

ďalej preukázané, že žalobcovia pristúpili k späťvaztiu žaloby síce pred prvým pojednávaním, avšak až
po tom, ako boli vykonané prvé procesné úkony - vyjadrenia k žalobe. Tiež je preukázané, že žalovaný
sa k žalobe vyjadril prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu, teda v konaní mu už vznikli
trovy, na ktorých náhradu si uplatnil aj nárok. S prihliadnutím na uvedené dôvody, súd preto priznal
nárok na náhradu trov konania práve žalovanému a to v súlade s ustanovením § 256 ods. 1 CSP. Pokiaľ

žalobcoviavspäťvzatížalobypoukazujúnarozhodnutiesprávnehoorgánuoprerušeníkonania,resp.na
tú skutočnosť, že žalovaný odmietol poskytnúť žalobcom nájomné zmluvy, pričom aj správnemu orgánu
predložil listinné doklady až na základe upozornenia, ani toto konštatovanie nevyvracia tú skutočnosť,že práve žalobcovia zavinili zastavenie konania. Možno to mať skôr za dôvody, ktoré viedli žalobcov k
podaniu tejto žaloby, vo vzťahu k čomu súd uviedol svoju argumentáciu v predchádzajúcich odsekoch.

20. Súd preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom a to práve v rozsahu
100 %. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, tak
ako je to uvedené vo výroku č. 2 tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, proti
ktorého uzneseniu smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.