Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 23, 2012

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 14C/59/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711204522
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ľudmila Ostrolucká

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2012:6711204522.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred samosudkyňou Ľudmilou Ostroluckou v právnej veci žalobcu M.. M.

O.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomH.2,O.S.,XXXXXU.,štátneobčianstvo:SR,zastúpenéhoURBÁNI
& PARTNERS, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO:
36 646 181, proti žalovanému MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s.r.o. so sídlom Bratislavská 1/A, Záhorská
Bystrica, 843 56 Bratislava, IČO: 31 444 873, zastúpenému ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o.,
Advokátka kancelária so sídlom Trnavská 11, 831 04 Bratislava, IČO: 36 857 769, o ochranu osobnosti,
takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý odvysielať v Televíznych novinách o 19.00 hod. ospravedlnenie žalobcovi do

15 dní od právoplatnosti rozsudku v tomto znení:

„Týmto sa ospravedlňujeme za neoprávnený zásah do dobrého mena advokáta JUDr. Jozefa Malovca,
so sídlom v Lučenci, keď sme dňa 12. 03. 2009 nesprávne informovali o tom, že JUDr. Jozef Malovec
podplatil svedka. Táto informácia sa nezakladala na pravde a JUDr. Jozef Malovec sa žiadneho
trestného činu nedopustil“.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V zvyšujúcej časti o zaplatenie sumy 190.000,- € z titulu nemajetkovej ujmy súd žalobu z a m i e t a.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 01. 03. 20101, ktorá bola doručená súdu dňa 07. 03. 2011 domáhal
voči žalovanému ochrany osobnosti, keď žiadal, aby súd uložil povinnosť žalovanému odvysielať v

Televíznych novinách ospravedlnenie v tomto znení: „Týmto sa ospravedlňujeme za neoprávnený zásah
do dobrého mena advokáta JUDr. Jozefa Malovca, so sídlom v Lučenci, keď sme dňa 12. 03. 2009
nesprávne informovali o tom, že JUDr. Jozef Malovec podplatil svedka. Táto informácia sa nezakladala
na pravde a JUDr. Jozef Malovec sa žiadneho trestného činu nedopustil." Súčasne sa žalobca domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 200.000,- € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tiež
náhrady trov konania. Žalobu podal podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Odôvodnil ju tým,
že dňa 12. 03. 2009 žalovaný odvysielal v Televíznych novinách o 19.00 hod. vysielacieho času na

svojom programe Markíza, okrem iného informáciu, v ktorej uviedol jednak: a) celé jeho meno, b)
skutočnosť, že je advokátom, c) zverejnil informáciu o tom, že je v postavení obvineného z trestného
činu, d) prezentoval záver, podľa ktorého má polícia dostatok dôkazov o tom, že spáchal trestný čin.
Žalovaný ďalej obrazom uviedol opakovane zábery na sídlo jeho advokátskej kancelárie, na detailprofesijnéhooznačeniaadvokátskejkanceláriesuvedenímjehoceléhomena,pričomonnemalmožnosť
sa k uvedenej reportáži vyjadriť. Týmto konaním žalovaný významne zasiahol do jeho práv a právom
chránených záujmov, a teda konal v rozpore s § 12 Občianskeho zákonníka. On pôsobil v tomto čase

ako advokát so sídlom svojej advokátskej kancelárie v Lučenci. Bol váženým občanom, advokátom,
ktorý požíval svoje dobré meno, pričom si ho za roky svojej praxe vybudoval svojho prácou. Preto
je nemysliteľné, aby ktokoľvek do jeho dobrého mena ako advokáta zasahoval, nakoľko táto forma
profesijného pôsobenia je závislá na jeho osobnostnom profile advokáta ako osoby. Spojenie jeho
osoby ako advokáta s trestnou činnosťou je neprijateľné a to i s poukazom na zásadu prezumpcie

neviny. Ďalej je to neprijateľné i z pohľadu jeho klientov, ako aj širokého okolia, nevynímajúc odborné
kruhy. S ohľadom na formu tohto zásahu prostredníctvom televízneho vysielania v programe, ktorý sa
hrdí najvyššou sledovanosťou v Slovenskej republike je takýto zásah negatívne vnímaný aj z pohľadu
laickej verejnosti na celom území SR. Rozhodne nemôže byť v súlade so záujmami fyzickej osoby,
aby jej celé meno, pracovisko a postavenie bolo niekoľkokrát vyslovené v spojení s trestnou činnosťou,
špecifikáciou postavenia v trestnom konaní a prezumovaní výsledku trestného konania, pokiaľ toto

konanie nie je právoplatne skončené. Je preto názoru, že žalovaný mal morálnu povinnosť jeho meno
neuviesť, prípadne sa obmedziť na iniciálky jeho mena, a už v žiadnom prípade nemožno tolerovať
zábery na sídlo jeho advokátskej kancelárie a tabuľku s jeho profesijným označením advokáta. Tieto
zábery nemožno považovať ani za ilustračné, pretože žalovaný si dal námahu vycestovať do Lučenca
kvôlitýmtokonkrétnymzáberom,ktorévovzťahukcelejreportážisledovaliúmyseljehodiskreditácieako

advokátaasledovaliúmyselprejudikovaťzáverotom,žetrestnýčinspáchal,očomsvedčiaajinformácie
dodané samotným reportérom žalovaného. Jeho trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené z dôvodu,
že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Na základe tohto je potom
nesporné, že tvrdenie o tom, že „polícia zadržala advokáta a podnikateľa z lučeneckého okresu, ktorý
podplatili svedka" bolo plne nedôvodné, prezumovalo záver trestného konania o jeho vine z trestného

činu podplácania, pričom takouto informáciou žalovaný začal celú reportáž. Z uvedených slovných
spojení je nesporné, že prezumpcia neviny bola flagrantne porušená v jeho neprospech. Žalovaný
samozrejme v danom čase nezískal jeho stanovisko a tento teda mu nedal ani priestor na to, aby na
uvedené tvrdenia reagoval. Celá reportáž bola nevyvážená, tendenčná a porušujúca základné princípy
fungovania demokratického štátu a trestného konania. Prezumpcia neviny ako jedno zo základných jeho

práv nebola vôbec uplatnená. Týmto došlo k porušeniu článku 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. U človeka, ktorý ešte nebol právoplatne odsúdený za trestný čin, ale je len
podozrivým zo spáchania trestného činu sa uplatňuje tzv. prezumpcia neviny, t.z. že takýto človek je
považovaný za nevinného, kým sa jeho vina jednoznačne nepreukáže. Právo verejnosti na informácie
ohľadom osoby podozrivej z trestnej činnosti je obmedzené Zákonom č. 211/2000 Z.z. o slobodnom

prístupe k informáciám. Ten v § 11 ods. 1, písm. d) stanovuje obmedzenie prístupu k informáciám
týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov, alebo orgánov činných v trestnom konaní, okrem informácie
o rozhodnutí, alebo o výsledku konania. Z uvedeného teda vyplýva, že televízie nemôžu zverejňovať
meno, či iniciály, ani podobizeň podozrivej osoby, pokiaľ ešte súd právoplatne v tej veci nerozhodol.
Pokiaľ už k rozhodnutiu došlo, médiá sú oprávnené podľa uvedeného ustanovenia informovať verejnosť

o výsledku súdneho rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že tieto ustanovenia žalovaný porušil, jeho právo
na satisfakciu je dané. Je nesporné, že reportáž žalovaného zasiahla významne do jeho života, jeho
občianskej cti zvýraznenej tým, že pôsobí ako advokát a v minulosti bol predsedom Okresného súdu
Lučenec, t.j. vykonáva približne 30-ročnú aktívnu právnu prax. Uverejnením jeho celého mena bolo
verejnosti prezentované jeho súkromie, rovnako tak priamymi zábermi na jeho advokátsku kanceláriu

a jej profesijné označenie. Nikdy nedal súhlas s uvedenými televíznymi zábermi žalovaného, ktoré
zachytávalo účelovo jeho advokátsku kanceláriu a jej označenie, nakoľko žalovaný účelovo kvôli týmto
záberom navštívil priamo Lučenec, nevystačil si len s ilustračnými zábermi používanými obvykle v danej
situácii.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby, alebo jen prejavov osobnej povahy sa smú

vyhotoviť, alebo použiť len s jej privolením. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia privolenie
nie je potrebné, ak sa vyhotovia, alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové
snímky, zvukové, alebo obrazové a zvukové záznamy, na úradné účely na základe zákona. Ďalej v
žalobe poukázal na § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Podľa neho prezentované použitie reportážemožno považovať za použitie v rozpore s oprávnenými záujmami jeho ako fyzickej osoby, nakoľko
žiadny advokát logicky, nemôže mať záujem na tom, aby jednostranne zameraná reportáž o ňom bola
prezentovaná širokému a vopred neurčenému okruhu verejnosti, súčasným, či potenciálnym klientom,

kolegom a rodine. tento fakt podčiarkuje to, že poslaním advokáta je pôsobiť presne na opačnej strane,
ako bolo vykreslené žalovaným, a tento fakt výrazne ovplyvnil správanie sa jeho okolia. Žalovaný sa mu
doteraz za tento zásah neospravedlnil a na jeho pokus o mimosúdne vyporiadanie reagoval tak, že sa
vlastne nič nestalo. Preto mu nezostáva nič iné, ako si uplatniť nárok na ospravedlnenie žalobou. Je však
zrejmé, že samotné ospravedlnenie s ohľadom na intenzitu, závažnosť a formu zásahu žalovaného do

jeho osobnostných práv nepostačuje. Týmto zásahom mu vznikla i nemajetková ujma, ktorú nemožno
považovať za nahradenú samotným ospravedlnením žalovaného. Do úvahy je potrebné vziať charakter
zásahu, postavenie žalovaného na mediálnom trhu Slovenskej republiky, jeho sledovanosť a taktiež
skutočnosť, že on je osobou verejne známou a činnou, či už v súčasnej, alebo v predchádzajúcej právnej
praxi, je advokátom s dlhodobou praxou, tradíciou, požíva určitú úctu s ohľadom na svoje postavenie,
vek a profesijné zameranie. Jeho manželka je notárkou v Meste Lučenec, na ktorej sa dôsledky tohto

zásahu podpísali aj zdravotne. Obidvaja sú osobami verejne činnými, známymi a preto ujma jedného
z nich je vnímaná dostatočne intenzívne v spoločnosti, v ktorej sa pohybujú a pracujú. Zásah ovplyvnil
aj jeho klientelu, v dnešnej ekonomicky náročnej dobe je potrebné dobré meno udržiavať a zveľaďovať,
čo vo vzťahu k jeho klientom odvysielaním predmetnej reportáže sa značne sťažilo. Nakoľko výška
náhrady priznanej súdom by mala predstavovať paušalizovanú náhradu, nie je možné vyjadriť presnú

výšku spôsobenej škody. Nárok na nemajetkovú ujmu odôvodnil §-om 13 Občianskeho zákonníka. Z
týchto dôvodov uplatnil nárok voči žalovanému žalobou skladajúci sa z povinnosti žalovaného zverejniť
ospravedlnenie za porušenie prezumpcie neviny a nárok na satisfakciu vo výške 200.000,- €, hoci
táto suma nepredstavuje a ani nemôže predstavovať účinnú satisfakciu za to, že celá verejnosť bola
ovplyvnená konaním žalovaného na jeho úkor.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 31. 05. 2011, ktoré bolo doručené súdu dňa 07. 06. 2011 v žalobe žalobcu
uviedol, že s obsahom žaloby sa v celom rozsahu nestotožňuje, žalobu považuje za nepreskúmateľnú
z dôvodov nedostatku preukázaných dôkazných prostriedkov v časti odôvodnenia nepravdivosti a
klamlivosti odvysielaných informácií. Pri spracovaní predmetného príspevku vychádzal zo skutkového

stavu pravdivého a overeného v čase prípravy a vysielania príspevku, všetky informácie pochádzali
z dôveryhodných zdrojov a teda sa mohol dôverne o ich pravdivosť oprieť. Rovnako má za to,
že tvrdenia žalobcu v žalobe sú vytrhnuté z kontextu a to vzhľadom na celkový rozsah a spôsob
odvysielaných informácií. K požiadavke žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že nevyhnutnou
podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka je,

aby neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať porušenie, alebo ohrozenie osobnosti fyzickej
osoby a dôstojnosť, alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti musí byť zníženia v značnej miere.
Žalobcu tak zaťažuje dôkazné bremeno a je povinný dokázať príčinnú súvislosť medzi neoprávneným
zásahom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Z hľadiska § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka
je právne relevantná len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným

zásahom v značnej miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti. V
samotnom žalobnom návrhu absolútne absentuje samotné odôvodnenie nároku žalobcu na peňažné
zadosťučinenie. žalobca navyše žiadnym spôsobom nepreukázal, aká ujma mu bola reálna spôsobená,
resp. akým spôsobom bola jeho povesť reálne poškodená. Zo žaloby žalobcu nie je potom zrejmé,
že bola splnená podmienka neoprávnenosti, že morálne zadosťučinenie sa javí ako nedostačujúce

a že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, jeho
profesionálna česť, z čoho podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je v tomto prípade neopodstatnený. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz
na preukázanie svojich tvrdení v tejto časti žaloby, jedná sa z jeho strany o výlučne všeobecné a
tendenčné tvrdenia prezentované v snahe obohatiť sa na jeho úkor, preto v tejto časti považoval žalobu

za nepreskúmateľnú. Žiadal žalobu z týchto dôvodov v celom rozsahu zamietnuť.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09. 01. 2012, ktoré bolo doručené súdu dňa 12. 01. 2012 k žalobe
doplnil, že je vysielateľom televíznej programovej služby TV MARKÍZA na základe licencie udelenej mu
Radou pre vysielanie retransmisiu SR v súlade so zákonom č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii.

V zmysle tohto zákona ako vysielateľ na základe licencie je povinný zabezpečiť všestrannosť informácií
a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby a predovšetkým zabezpečiť samotný prístup
verejnosti k informáciám. Tak tomu bolo aj v prípade príspevku označeného žalobcom. Nárok žalobcu
uplatňovaný podanou žalobou vo vzťahu k odvysielanému príspevku by v prípade jeho úspešnéhouplatnenia popieral ústavou garantovanú slobodu prejavu a právo na informácie. Poukázal na to, že
podľačlánku26Ústavy„Slobodaprejavuaprávonainformáciesúzaručené.Každýmáprávovyjadrovať
svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom, alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu..." Podľa nálezu ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 28/96 „ slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť, alebo zamlčať svoje
city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idei a informácie sa
každému umožňuje dozvedieť sa informáciu s získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej
informáciu spracovať pre svoju potrebu a potrebu iných." V zmysle článku 7 Ústavy „Medzinárodné

zmluvy o ľudských a právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie
nie je potrebný zákon, medzi národné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva, alebo povinnosti fyzických
osôb, alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,
majú prednosť pred zákonmi." V tejto súvislosti preto nadobúda osobitné postavenie Dohovor o ochrane
ľudských práv a slobôd dojednaný v Ríme dňa 04. 11. 1950, uverejnený ako Oznámenie pod č. 209/1992
Zb. Podľa Ústavy ako ja Dohovoru musí byť pre obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie

predovšetkým splnená podmienka nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti, pričom toto obmedzenie
musí sledovať legitímny cieľ, nesmie prekročiť nevyhnutnú mieru postačujúcu pre ochranu legitímneho
záujmu. Pojem „nevyhnutný" v demokratickej spoločnosti predpokladá, že obmedzujúci zásah orgánu
verejnej moci zodpovedá naliehavej sociálnej potrebe, že je primeraný sledovanému legitímnemu cieľu
a že motívy, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny orgán, aby ho ospravedlnili, sú relevantné a dostatočné.

V sporoch o ochranu osobnosti potom musí byť zohľadnená aj sloboda prejavu, ak sú na to splnené
podmienky. Pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade skúmať, kto,
o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu
proporcionality určiť, ktorá slobody má byť uprednostnená. Predmetný príspevok vznikol, na základe
zverejnenia oficiálnych správ - tlačová beseda Prezídia policajného zboru, vyjadroval sa na nej Tibor

Gašpar, riaditeľ Úradu boja proti korupcii a Ján Packa, prezident Policajného zboru. Zároveň sa k veci
vyjadrovala aj hovorkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici Nina Spurná. Nezverejnil tak svojvoľne
informácie o žalobcovi, informácie poskytol za využitia parafrázy, teda len spracoval východiskové
informácie, t.j. informácie získané z oficiálnych správ. V predmetnej veci išlo v zásade o správu so
základnou informáciou bez komentára, a teda typickú pre spravodajstvo. Divák zaznamenal správu o

trestnom stíhaní. Všetky výroky, ktoré odzneli v reportáži sú v celom kontexte integrálnou súčasťou celej
správy za použitia podmieňovacieho spôsobu, resp. vyjadrovacích prostriedkov, ako „podľa polície",
„ho mal navštíviť advokát", „mal podľa polície svedka presne naučiť". Reportáž nie je urážlivá, ani
útočná, ani neslušná. Má za to, že sa tak mohol rozumne spoliehať na informácie získané z oficiálnych
zdrojov. Uvedenú zásadu podporuje Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím vo veci Bladet Tromso

a Stensaas proti Nórsku, kde sa vyslovil, že tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach
legitímneho záujmu, má bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola
povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa", ktorú
nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo verejnosti byť informovaná. Rovnako poukázal
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Selicto proti Fínsku, z ktorého vyplýva,

že novinári musia verejnosť slobodne informovať o udalostiach vychádzajúcich z informácií získaných
z oficiálnych zdrojov. Prioritný je pôvod informácií, i keď citácie obsahujú len niektoré výpovede. V
tomto smere ďalej podporne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 326/09 zo
dňa 04. 03. 2010. Ďalej vo vyjadrení uviedol, že za situácie, ak novinár vychádza z dôveryhodných
informácií s cieľom priniesť správu o otázkach legitímneho verejného záujmu postupujúc tak v dobrej

viere a v súlade s novinárskou etikou a napriek tomu je za výkon slobody prejavu postihnutý, je
zrejmé, že takýto postup výrazne (dokonca absolútne) odstrašuje médiá od šírenia informácií o otázkach
legitímneho verejného záujmu. Tým sa súčasne devalvuje hodnota slobody prejavu v demokratickej
spoločnosti, ktorá má pre ňu podľa Európskeho súdu pre ľudské práva zásadný význam. Korupcia
je otázkou verejného záujmu, nakoľko sa jedná o spoločenský jav, ktorý je vnímaný ako jedna z

najväčších hrozieb pre stabilitu demokratického a právneho štátu, trhovej ekonomiky, sociálneho a
ekonomického pokroku. K právu verejnosti na informácie o veciach verejného záujmu dal do pozornosti
i Nález ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 zo dňa 28. 10. 2010. Odvysielanie pravdivých
informácií o veciach dôležitého verejného záujmu nie je spôsobilé zásahu do osobnosti dotknutej
osoby. V zmysle Etického kódexu novinára vydaného Slovenským syndikátom novinárov pod dôležitým

verejným záujmom sa rozumie okrem iného „zabránenie využívaniu verejnej moci, riadne fungovanie
spoločenských inštitúcií, ochrana morálky a základných spoločenských hodnôt". S prihliadnutím na
aktuálne spravodajstvo v čase odvysielania dotknutého príspevku boli odvysielané pravdivé informácie,
pričom z obsahu príspevku je zrejmá informácia o vznesení obvinenia žalobcovi, nie o jeho vine,a divákom bola výslovne prezentovaná informácia o aktuálnom stave konania. Sám žalobca vo
svojom žalobcom návrhu uvádza, že v príspevku zverejnil informáciu o tom, že žalobca je v postavení
obvineného z trestného činu. Rovnako v príspevku odznela informácia, že žalobca bol vo väzbe a

teda je zrejmé, že nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Preto má za to, že odvysielaním príspevku
nedošlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny. Meno žalobcu ako osoby podozrivej bolo uvedené
v štádiu po vznesení obvinenia. Informácia o vine žalobcu neodznela. V čase vysielania reportáže
mali výroky redaktora základ vo faktoch, pričom nič nedokazovalo, že fakty sú nepravdivé. K otázke
porušenia princípu prezumpcie neviny doplnil., že tento princíp deklaruje nemožnosť o zadržanom, o

osobevoväzbe,obvinenom,obžalovanom,čioneprávoplatneodsúdenominformovaťakoopáchateľovi
trestného činu, ale len ako osobe podozrivej zo spáchania trestného činu. Tak tomu bolo aj vo vysielaní,
čím nedošlo k porušeniu, resp. spochybneniu daného princípu. „Prezumpciu neviny neporušujú také
výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu." V tejto súvislosti poukázal
na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 83/01. Samotné označenie mena žalobcu nie je možné
dávať do súvisu, resp. považovať za porušenie princípu prezumpcie neviny. K samotnému nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenému žalobcom sa podľa neho vyžaduje splnenie podmienky, ak
zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce a tým aj neúčinné a ak neoprávneným
zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere,
pričom posledné z uvedených kritérií je nutné posudzovať z objektívneho hľadiska. Zadosťučinenie v
peniazoch môže súd priznať až vtedy, ak na základe konkrétnych zistení dospeje k záveru, že u tejto

fyzickej osoby ku zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v značnej miere skutočne došlo. Zároveň je na
strane žalobcu potrebné preukázať príčinnú súvislosť medzi údajným zásahom do práva žalobcu a
vznikomnemajetkovejujmy.Vdanomprípademusímaťsúdunadvšetkypochybnostizapreukázané,na
základe konkrétnych zistení, že k zníženiu dôstojnosť a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere
skutočne došlo. Žalobca však nepreukázal, že práve a jedine v dôsledku odvysielanej reportáže došlo

k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a už vôbec nepreukázal, že sa tak stalo v značnej
miere. Súd pri priznávaní takéhoto nároku musí vždy vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a
na základe neho založiť svoje rozhodnutie a to na celkom konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách a
dôkazoch, keď v tomto smere sa odvolal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 15/03. Plné
meno žalobcu bolo viackrát odvysielané i v TV JOJ v hlavnom večernom spravodajstve, konkrétne sa

jednalo o reportáž zo dňa 08. 12. 2009 s názvom „Údajné úplatky bez komentára". V dotknutej reportáži,
ktorá bola odvysielaná niekoľko mesiacov po odvysielaní jeho reportáže, bolo viackrát spomenuté
slovné spojenie „Advokát Jozef Malovec" a z reportáže bolo zrejmé, že sa jedná o Lučenecký okres.
Táto reportáž sa týka troch káuz, ktorými sa zaoberal Špecializovaný trestný súd v Pezinku, a kde
žalobca v pozícii obžalovaného čelil obvineniu z brania úplatku. Okrem TV JOJ sa uvedenou kauzou

opakovane zaoberal aj denník SME ako o korupčných aférach z Lučenca. V zmysle vyššie uvedeného
je zrejmé, že s menom žalobcu boli opakovane spájané viaceré korupčné aféry, a to počas dlhšieho
obdobia až doteraz. Tvrdenie žalobcu v zmysle jeho žalobného návrhu, že v dôsledku odvysielania
reportáže ním došlo k zásahu do jeho osobnosti, považoval preto za účelové. Je preto otázkou, čo
mohlo ovplyvniť postavenie žalobcu v spoločnosti, teda či to bolo jeho začaté trestné stíhanie, alebo

jeho skoršie začaté trestné stíhanie, alebo jeho opakovaná väzba, alebo články v denníku SME, alebo
reportáž v TV JOJ. Je mylné domnievať sa, že príčinnou súvislosťou bolo výlučne odvysielanie jeho
reportáže. Účelovosť postupu žalobcu vidí aj v tom, že až po dvoch rokoch odvysielania reportáže si
uplatnil svoj žalobný návrh. Teda až po ukončení trestného stíhania sa stala zrejmou skutočnosť, že
žalobca začal pociťovať vzniknutú ujmu. Zábery na tabuľku s označením mena žalobcu nevyhotovil v

snahe diskreditovať žalobcu, ako to tvrdí žalobca, ale tieto svedčia o skutočnosti, že si v snahe získať
vyjadrenie žalobcu vycestoval na miesto jeho pôsobenia. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol vo
väzbe, nebolo možné, aby žalobca poskytol novinárovi rozhovor ku kauze, kvôli ktorej bol vo väzbe.
Preto sa pokúšal získať vyjadrenie od jeho kolegov z jeho kancelárie, resp. sa snažil zistiť meno jeho
právneho zástupcu, ale neúspešne. On sám nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom trestného spisu,

preto nemal možnosť v čase prípravy reportáže získať prípadné kontaktné údaje iných osôb, ako boli
napríklad obhajca žalobcu. Napriek uvedeného však treba posudzovať vyhotovenie príspevku ako
príspevku vyhotoveného v súlade so zákonnou spravodajskou licenciou. Čo sa týka záberu na tabuľku
s profesijným označením žalobcu, tu dal do pozornosti, že sa jednalo o zábery verejného priestranstva,
pričom v zmysle Etického kódexu novinárov je novinár oprávnený bez výslovného súhlasu dotknutej

osoby vyhotovovať záznam a zbierať informácie na verejných priestranstvách. O následnej skutočnosti,
že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené, nemal vedomosť. Dozvedel sa to až z listu žalobcu zo dňa
03. 12. 2010, ktorým žalobca žiadal od neho ospravedlnenie, resp. zaslanie ospravedlňujúceho listu
a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- €, pričom uvedenú sumu odôvodnil ako dostatočnúsatisfakciu na vyváženie vzniknutej ujmy. Je potom zarážajúce, že v rámci tohto súdneho konania
už za účinnú satisfakciu považuje sumu 200.000,- €. K samotnej výške náhrady nemajetkovej ujmy
uplatňovanej žalobcom poukázal na prípad Marônek proti Slovenskej republike z roku 2001, kde sa

suma200.000,-SkjavilaEurópskemusúdupreľudsképrávaakoprehnaná(neprimeraná).Akouviedolv
odpovedi na žiadosť žalobcu, nebol by žiaden problém s odvysielaním následnej reportáže, kde by bola
informácia o zastavení trestného stíhania odvysielaná, avšak žalobca o uvedené vôbec nepožiadal, ani
si neuplatnil nárok na odvysielanie opravy podľa § 21 Zákona o vysielaní. Preto má za to, že prvotným
motívom žalobcu v rámci mimosúdneho riešenia sporu nebola snaha o očistenie si dobrého mena. On

nepristupuje k tvorbe a vysielaniu reportáží s cieľom vyvolať senzáciu. Snahu objektívne informovať
verejnosť ilustroval aj na prípade reportáže odvysielanej televíznou programovou službou TV MARKÍZA
dňa 21. 12. 2011 v rámci ktorej bola odprezentovaná aktuálna správa týkajúca sa osoby žalobcu.
Tu žalobca nemal záujem vyjadriť sa k veci, vyjadrenie poskytoval jeho právny zástupca, ktorý sa k
veci vyjadril a ktoré vyjadrenie bolo aj odvysielané. Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobca bol v
čase odvysielanie príspevku osobou verejného záujmu, čo okrem iného tvrdí žalobca vo svojej žalobe.

Žalobca seba aj svoju manželku označil za „osoby verejne činné a verejne známe". Rovnako v zmysle
Nálezu Ústavného súdu IV. ÚS 107/2010 vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov
a inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. advokátov a pod. U takýchto osôb sa
pri strete práva na informácie a práva na ochranu osobnosti posúvajú hranice v prospech práva na
informácie. Pozitívna, či negatívna činnosť osoby verejného záujmu, ktorá sa v konečnom dôsledku

dotýka širšieho spoločenstva ľudí a teda ho ovplyvňuje, prestáva byť výlučne súkromnou vecou tejto
osoby. Osoba verejného záujmu sa vedome vystavuje podrobnému skúmaniu svojich činov zo strany
novinárov a verejnosti a vzhľadom na to, musí preukazovať väčšiu mieru tolerancie spočívajúcu aj v
informovaní verejnosti o jeho konaní prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov. Zásahom
do práva na ochranu osobnosti u osôb verejného záujmu nie je preto poskytnutie informácie týkajúcej

sa výkonu ich profesie, ale výlučne informácie týkajúcej sa ich súkromného života. Má za to, že
súd nemôže svojim rozhodnutím zaviazať vysielateľa, ktorý má oprávnenie na vysielanie na základe
licencie podľa Zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii, spôsobom neprimeraným a nad rámec
zákona zasahovať do programovej tvorby vysielateľa. V tomto smere poukázal i na § 15 Zákona o
vysielaní. Podľa neho žalobca v konaní nepreukázal základ nároku, teda že odvysielanou reportážou

zasiahol neoprávnene do jeho práv, žalobca ďalej nepreukázal ani zákonné predpoklady na priznanie
mu morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Žalobca v podaní zo dňa 18. 06. 2012, ktoré bolo doručené súdu dňa 22. 06. 2012 v žalobe doplnil,

že ako advokát vykonávajúci dlhodobo svoju prax, požíva svoje dobré meno za účelom vykonávania
slobodného povolania - advokácie. Základným poslaním advokácie podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 586/2003
Z.z. o advokácii je pomáhať uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len „klient") v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Toto

sa podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii deje zastupovaním klientov v konaní pred súdmi, orgánmi
verejnej moci a inými právny mi subjektmi, obhajobou v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád,
spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správou majetku klientov a ďalšie
formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu. Advokácia
je poslaním,, ale zároveň je výkonom povolania, ktorý viac ako ktorékoľvek iné povolanie závisí od

dobrého mena osoby, jeho cti a osobnosti. Dobré meno je v tomto prípade základom fungovania
advokácie, v dnešnej dobe zvlášť. Rovnako pri výkone povolania v zamestnaneckom pomere je zásah
do osobnostnej sféry neželaný s tým rozdielom, že u advokáta je spôsobilý značne ovplyvniť ďalšie
fungovanie a výkon povolania, zatiaľ čo pri zamestnaneckom pomere nie. V tomto smere je rovnako od
advokáta, sudcu či prokurátora požadovaná bezúhonnosť a prezentovanie opaku, alebo prejudikovanie

vinytretímiosobamijenanajvýšneželateľnýmjavom,žiaľvdnešnejdobezostranymédiíjavombežným.
Najbežnejšom formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace
úsudky (kritika). Zákon však poskytuje ochranu proti takýmto zásahom, ak ide o zásah neoprávnený.
Nakoľkouznesenieovzneseníobvinenianiejelistinouverejnou,nevidížiadnydôvodnato,abyjejobsah
bol zverejňovaný. Vznesenie obvinenia je procesným inštitútom trestného práva, nie hmotnoprávnym,

ktorý by judikoval záver o vine. O to viac je zarážajúce, ak reportáž začína slovami, že sa trestný čin stal,
hoci reportér žalovaného podľa všetkého vedel a musel vedieť, že spáchanie trestného činu ešte nie
je preukázané. Nedôsledné rozlišovanie medzi jednotlivými štádiami trestného konania, ako aj snaha
o senzáciu je hlavným ,,lait" motívom tohto konania žalovaného. Neobstojí tvrdenie žalovaného o tom,že odvysielaním reportáže nechcel zasiahnuť do jeho osobnostnej sféry, pretože žalovaný aktívne nad
rámec tlačovej besedy zisťoval ďalšie skutočnosti a informácie vo veci, nakoľko jeho meno na tlačovej
besedeneodznelo.Tietozískanéinformácievšakbolipoužitélen najehoťarchu,keďvreportážiodznelo

jeho celé meno v spojitosti so spáchaním trestného činu korupcie a následne bolo nasnímané aj jeho
sídlo advokátskej kancelárie. Nakoľko jeho meno je zreteľné aj na profesijnom označená advokátskej
kancelárie, nemožno hovoriť o objektívnej reportáži. Na rozdiel od iných prípadov, kedy sa v takejto
situácii použijú iniciály osôb a ilustračné zábery, prípadne sa aspoň znemožní čitateľnosť textu jeho
rozmazaním, v tomto prípade žalovaný nič takéto nepoužil. Na druhej strane žalovaný však rovnako

aktívne nekonal vtedy, keď sa údajne pokúšal získať jeho stanovisko. Je zrejmé, že pokiaľ bol vzatý
do väzby, nemal ani možnosť reagovať. Žalovaný tento priestor na vyjadrenie neponúkol ani jeho t.
č. nebohej manželke JUDr. G. O., ani nikomu inému z jeho rodiny. V tomto smere teda nemožno
hovoriť o snahe objektívne informovať, keď je „nadpráca" pre získanie podrobností na jednej strane,
nekorešponduje so snahou o objektívne získanie názoru vo veci. Neobstojí tiež tvrdenie žalovaného
o tom, že je jeho povinnosťou informovať o zvlášť závažných trestných činoch verejných činiteľov

uvedením celého mena páchateľov a to jednak z toho dôvodu, že takýto „výber závažných" činov je čisto
subjektívny narážajúci na ochranu osobnosti a ochranu osobných údajov a taktiež z dôvodu, že advokát
nie je verejným činiteľom podľa žiadneho právneho predpisu. Napríklad Trestný zákon obsahuje výpočet
verejných činiteľov, advokát medzi nimi nie je. Aj napriek tomu Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 05.
01. 2001 sp. zn. II. ÚS 44/00 uviedol, že právo na súkromie, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním zverejňovaním,
aleboinýmzneužívanímúdajovosvojejosobenemožnoodňaťaniverejnečinnýmosobám.Neprípustné
je pritom uspokojovanie túžby po senzácii, alebo aj škandalizácii. Žalovaný svojim konaní porušil aj ním
predložený Etický kódex, pretože neinformoval pravdivo a úplne. Informácie zverejnené žalovaným boli
nepravdivé. O to viac je potom relevantný aj názor Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 61/2000, zo

súdnej praxe 14/2001, podľa ktorého „je bez právneho významu skutočnosť, z akého zdroja osoba, ktorá
zasiahla do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka zverejnené poznatky získala.
Rozhodujúce je iba to, že zverejnením týchto informácií mohlo dôjsť k zásahu do práv dotknutej osoby."
V čase, keď je voči určitej osobe vznesené obvinenie, je táto osoba nevinná, jej procesné postavenie
je známe len orgánom činným v trestnom konaní a tejto osobe. Nikto iný nemá žiadny dôvod, aby mu

táto informácia bola zverejnená. V tejto súvislosti poukázal tiež na článok 10 Európskeho dohovoru o
ochrane základných ľudských práv a základných slobôd, kde v ods. 1 sa hovorí, že každý má právo na
slobodu prejavu, avšak ods. 2 pripúšťa určité limity slobody prejavu v záujme ochrany spoločenských
hodnôt. ktorých hodnota je vyššia a dôležitejšia ako sloboda prejavu. Sloboda prejavu nie je bezbrehá,
ale má svoje limity tam, kde začína ochrana osobnosti jednotlivca. Súdna prax už opakovane judikovala,

že médiá pri zachovaní práva na šírenie informácií nepožívajú neobmedzenú slobodu, keď toto právo je
spojené aj s povinnosťou a zodpovednosťou poskytovať presné a dôveryhodné informácie pri dodržaní
etických pravidiel, bez porušenia, alebo ohrozenia cti, dôstojnosti, vážnosti, či dobrého mena inej osoby.
V posudzovanom prípade by rovnakú ujmu ako on pociťovala akákoľvek fyzická osoba v jeho postavení
v danom mieste, čase a funkcii. Podporne k tomu poukázal na uznesení Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 3Cdo 137/2008, podľa ktorého spočíva právo na súkromie v práve fyzickej osoby samostatne sa
rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života
sprístupnené iným, alebo zverejnené. Tiet poukázal na rozhodnutie ochrana osobnosti vs právo na
slobodu prejavu, ktoré vydal Európsky súd pre ľudské práva dňa 04. 10. 2011 v prípade Ringier Axel
SpringerSlovakia,a.s.protiSlovenskejrepublike,kdeuvedenáspoločnosťžalovalaSlovenskúrepubliku

pre porušenie práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a základných slobôd a právo na slobodu prejavu zaručeného článkom 10
tohto dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil sťažnosť spoločnosti za neprijateľnú. Pokiaľ ide
o článok 10 dohovoru Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že výsledok vnútroštátneho konania na
ochranu osobnosti predstavoval zásah do práva na slobodu prejavu sťažujúcej sa spoločnosti. Tento

zásah bol v súlade so zákonom a sledoval legitímny cieľ ochrany práv iných, konkrétne ochrany povesti.
Európsky súd pre ľudské práva preto námietku týkajúcu sa porušenia práva na slobodu prejavu zamietol
ako zjavne nepodloženú. Ďalej poukázal na to, že podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Co
15/97, R 45/2000, ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv fyzickej osoby dôjde v televíznom
vysielaní, treba tu vychádzať z toho, že tento zásah mal širokú publicitu. Takýto zásah, ktorý spočíval

napríklad v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate
zakladá nárok dotknutej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch má fyzická osoba aj vtedy, keď morálna satisfakcia už nie je
aktuálna. Verejnosť sa v dôsledku odvysielania reportáže žalovaného dozvedela z jeho súkromia viac,než by si on a jeho rodina želeli a utrpela tiež jeho profesijná česť, ktorú si počas odbornej kariéry
sudcu a advokáta budoval.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o advokácii, advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraný spôsobom a dôsledne využíva
všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje
za prospešné, podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia postupuje pri výkone advokácie tak, aby
neznižovaldôstojnosťadvokátskehostavu.Vzáujmetohojepovinnýdodržiavaťpravidláprofesijnejetiky

a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory. Reportáž žalovaného jednoznačne potierala dodržiavanie
týchto jeho povinností a navodila dojem advokáta - páchateľa, ktorý je nežiadúci. Žalovanému dal
možnosť aj na mimosúdne vyriešenie veci. Nakoľko žalovaný si formálne nepripúšťa neoprávnenosť
svojho zásahu, tento pokus zostal neúspešný. Žalovaný v konaní predkladá iné dokumenty, ktorými sa
snaží preukázať, že zásah do osobnostnej sféry nenesie zodpovednosť len on sám. Tým ako keby si
nebol istý správnosťou svojho postupu, pretože je zrejmé, že žalovaný nepoužíva „rovnaký meter" vo

všetkých reportážach a meno a priezvisko osoby obvinenej z trestného činu nezverejňuje. Predkladané
dokumenty sa netýkajú žalovaného, ale iných subjektov, pričom pred zverejnením reportáže žalovaného
tieto iné subjekty celé jeho a priezvisko neuviedli, ani neprezentovali záver, že by spáchal trestný čin tak,
ako to znie už z prvej vety reportáže žalovaného, kde žalovaný absolútne nedôsledne použil získané
informácie z tlačovej besedy a neprezentoval jeho procesné postavenie. Tiež dal do pozornosti, že výkon

advokácie je vlastne podnikaním, ktoré výlučne závisí od osoby advokáta a jeho dobrého mena. Ani
v prípade, ak by bol v pozícii sudcu, či prokurátora, nech sa javí byť zásah akokoľvek protiprávny,
pravdepodobne by nemal také dôsledky v sfére činnosti a výkone povolania, pretože sudca či prokurátor
môžu svoju činnosť vykonávať ďalej v nezmenenom rozsahu, zatiaľ čo u advokáta to nie je možné.
Reportáž mala široký ohlas verejnosti, informácia bola vnímaná negatívne a neposkytovala objektívne

informácie. On požíval dobré meno a žil usporiadaným rodinným životom. Dôsledky informácií, ktoré
prenikli na verejnosť znáša doposiaľ a čelí im už sám ako vdovec, bez svojej manželky M.. G. O. a to v
dôsledku rapídneho zhoršenia zdravotného stavu po prezentovaní nepravdivých informácií žalovaným.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobu ako účastníka konania, svedkov L.. I. A., R. F.,

M.. M. O., S. W., L. D., A. O., A. O., N. H., O.. U. W., M.. Z. O., prehratím videozáznamu televízneho
vysielania žalovaného zo dňa 12. 03. 2009 ohľadne sporného príspevku na DVD nosiči, uznesením
Úradu Špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 142/08 - 45
zo dňa 19. 01. 2010, „prepisom" reportáže odvysielanej TV JOJ v hlavnom večernom spravodajstve
zo dňa 08. 12. 2009 s názvom „Údajné úplatky bez komentára", výpisom z článku z denníka SME

„Policajtiodhalilikorupciunasúde",výpisomzčlánkuzdenníkaSME„VkorupčnejaférezLučencastiahli
obžalobu", Správou o činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry za rok 2005, listom žalobcu adresovanom
žalovanému zo dňa 03. 12. 2010 označeným ako „Návrh na mimosúdne konanie", oznámením Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 19. 12. 2011, listom žalovaného adresovaným
žalobcovi zo dňa 27. 12. 2010 označenom ako „Stanovisko k návrhu na mimosúdne konanie zo dňa

03. 12. 2010, prehratím videozáznamu televízneho vysielania žalovaného zo dňa 21. 12. 2011 ohľadne
príspevku „Súd ich oslobodil" na DVD nosiči, ďalej agentúrnou správou SITA zo dňa 20. 12. 2011
zverejnenou jeden deň pred odvysielaním tohto príspevku, rozhodnutím Tlačovej rady SR č. k.4/2011 zo
dňa 14. 06. 2011, odborným stanoviskom prof. MUDr. Stanislava Špánika, CSc., interná - onkologická
klinika, Onkologický ústav sv. Alžbety, Heydukova 10, 812 50 Bratislava zo dňa 02. 04. 2012, prehratím

videozáznamu televízneho vysielania žalovaného zo dňa 02. 01. 2012 ohľadne príspevku „Dobil svoju
priateľku" na DVD nosiči, správou Slovenskej advokátskej komory Bratislava zo dňa 17. 04. 2012,
Rokovacím poriadkom tlačovej rady Slovenskej republiky, ktorý bol schválený dňa 26. 02. 2009, keď
zistil tento skutkový stav:

Dňa 12. 03. 2009 žalovaný v Televíznych novinách o 19.00 hod., vysielacieho času na svojom programe
„Markíza" odvysielal príspevok, reportáž, v ktorej uviedol: moderátor TV: „Polícia zadržala advokáta
a podnikateľa z lučeneckého okresu, ktorí podplatili svedka. Ten aj nakoniec svoju výpoveď zmenil
a podnikateľa, ktorý čelil obžalobe z ublíženia na zdraví súd oslobodil"; redaktor TV: „A. M. O. mal
napadnúť muža v reštaurácii a spôsobiť mu zranenia. Okresný súd v Lučenci však nemal dostatok

dôkazov a rozhodol v prospech podnikateľa"; Nina Spurná: „Z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok
spáchal obžalovaný"; redaktor TV:,,Tento verdikt sa mu podľa polície podarilo získať tým, že zaplatil
svedka. Niekoľkokrát ho mal navštíviť advokát obžalovaného Jozef Malovec"; M. B. (riaditeľ Úradu boja
proti korupcii): „Ako úplatok mu ponúkal 1,2 milióna Sk a nešpecifikované osobné motorové vozidlo";redaktor TV:,, Advokát mal podľa polície svedka presne naučiť, ako má spochybniť to, čo povedal
na začiatku vyšetrovateľovi a sudcovi"; Ján Packa (prezident Policajného zboru PZ): „Už aj suma
ponúkaného úplatku vo výške 1,200.000,- Sk a ponúkané auto svedčí o tom, že teda evidentne mu

záležalo na tom, aby z toho vyšiel úplne"; redaktor TV: „ Zamestnanci advokátskej kancelárie obvinenie
Jozefa Malovca nekomentujú. Polícia tvrdí, že má dostatok dôkazov, ktoré usvedčujú advokáta aj
podnikateľa. Zaoberať by sa ale mali aj výpoveďou svedka, ktorý krivo svedčil"; Jozef Gašpar (riaditeľ
Úradu boja proti korupcii): „Je v predmete vyhodnocovania aj jeho konanie"; redaktor TV: „Advokát
aj s podnikateľom sú teraz stíhaní väzobne, no a za to, že svedka naviedli ku krivej výpovedi im

hrozí až osemročné väzenie". Žalovaný ďalej obrazom pri odvysielaní tohto príspevku, tejto reportáže
uviedol opakovane zábery nám sídlo advokátskej kancelárie žalobcu, na detail profesijného označenia
advokátskej kancelárie s uvedením celého mena, priezviska, profesie žalobcu.

K okolnostiam odvysielaného príspevku, reportáže žalobca sa vyjadril tak, že uvedeným konaním
žalovaný významne zasiahol do jeho práv a právom chránených záujmov, nakoľko v tomto období

pôsobil ako advokát so sídlom svojej advokátskej kancelárie v Lučenci, kde i nateraz takto pôsobí.
Svoje dobré meno si budoval za roky svojej praxe, pričom je nemysliteľné, aby ktokoľvek do jeho
dobrého mena ako advokátka zasahoval. Spojenie jeho osoby ako advokáta s trestnou činnosťou je
neprijateľné a to predovšetkým s poukazom na zásadu prezumpcie neviny. Rozhodne nemôže byť v
súlade s jeho záujmami, aby celé jeho meno, pracovisko a postavenie bolo niekoľkokrát vyslovené v

tomto príspevku, v tejto reportáži v spojení s trestnou činnosťou. Bol názoru, že žalovaný mal morálnu
povinnosť jeho meno neuviesť, prípadne sa len obmedziť na iniciálky mena a už v žiadnom prípade
nemožno tolerovať zábery pri reportáži na sídlo jeho advokátskej kancelárie a tabuľku s jeho profesijným
označenýmakoadvokáta.Poukázalnato,žejehotrestnéstíhanie,ktoréhosatýkalapredmetnáreportáž
bolo právoplatne zastavené z dôvodu, že bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné

stíhanie viedlo. Ďalej doplnil, že vo veci bol vzatý do väzby dňa 04. 03. 2009, prepustený bol z väzby
po 12 dňoch a to na základe príslušného súdneho rozhodnutia. Predmetná reportáž bola odvysielané v
čase, keď bol vo väzbe. Po prepustení z väzby bolo naďalej voči nemu vedené trestné stíhanie. Poukázal
však na tú skutočnosť, že celý prípad bol postavený voči jeho osobe na základe výsluchu svedka, agenta
M. W., avšak je pozoruhodné, že od začiatku trestného stíhania a dokonca ešte pri odposluchoch, keď

komunikovali s agentom orgány polície, bolo jednoznačne preukázané, že sa jedná o osobu, ktorá trpí
duševnou chorobou, schizofréniou a to už 15 rokov, ktorú okolnosť doložil v rámci svojej sťažnosti proti
vzatiudoväzby.Inapriektýmtoskutočnostiamorgányčinnévtrestnomkonanísadodnešnéhodňa,teda
ani do rozhodnutia o zastavení trestného stíhania touto skutočnosťou nezaoberali, ale zastavili trestné
stíhanie z dôvodu, že sa skutok nestal. Ďalej poukázal na to, že príspevok bol odvysielaný v hlavnom

vysielacom čase, teda zámerne v tom čase, keď uvedenú televíznu reláciu sledovalo najviac ľudí. On
sa dozvedel o odvysielaní tejto relácie potom, ako bol prepustený z väzby, keď ho o tom informovala
predovšetkým jeho rodina, známi a príbuzní.

Prostredníctvom svojho právneho zástupcu doplnil, že celú reportáž považuje za neobjektívnu a to

bez ohľadu na výsledky vyšetrovania, pretože v čase jej odvysielania žalovaný tvrdil skutočnosti, ktoré
mali byť ešte len výsledkom trestného konania ohľadne toho, kto a aký skutok spáchal, pričom z
reportáže jednoznačne vyplýva, že nebola dodržaná ani tzv. „povrchná zásada prezumpcie neviny",
použitím podmieňovacieho spôsobu, alebo odkazom, že „pravdepodobné je", alebo nejakým podobným
spôsobom. Je zrejmé, že informácie z reportáže prostredníctvom televízneho vysielania žalovaného

sa dostali do určitého okruhu, ktorý je vzhľadom k tomu, že sa jedná o žalovaného pomerne široký, a
teda bola zasiahnutá informáciami odvysielanými v tejto televíznej reportáži nielen jeho sféra rodinná
a blízkych známych, ale aj sféra odborná a celá široká slovenská verejnosť. V nepochybnom rade
bola zasiahnutá celá sféra advokátov, ako aj jeho bývalých kolegov na Okresnom súde v Lučenci,
nakoľko z titulu svojej pôsobnosti ako advokát a z titulu svojej predchádzajúcej pôsobnosti ako predseda

Okresného súdu Lučenec požíval dobré meno v týchto kruhoch, ktoré si približne za 40 rokov praxe
vydobil svojou prácou a svojím doterajším pôsobením, pričom konštatovanie, že spáchal konkrétny
trestný čin, čo vyplýva z predmetnej reportáže považoval za predčasné, nezodpovedné, zavádzajúce a
nehodnémena,ktoréžalovanýnatrhupožíva.Žalovanýpriniesolveľmirýchloinformácieotom,žepodľa
jeho tvrdení spáchal určitý trestný čin, takisto si dal námahu, aby vycestoval až do Lučenca a nasnímal

obrazovú podobu sídla jeho advokátskej kancelárie, čo nemožno považovať jednoznačne za ilustračný
záber, avšak pokiaľ došlo k zastaveniu trestného stíhania, tu už žalovaný nemal žiadnu snahu o tejto
skutočnosti ďalej informovať, nie to sa mu minimálne ospravedlniť a uviesť na pravú mieru skutočnosti
uvádzané v jeho reportáži v roku 2009. Dnes v jeho pozícii sa môže ocitnúť ktorýkoľvek advokát,právnik, sudca, alebo iná osoba závislá na svojom dobrom mene, ktoré jediné jej garantuje schopnosť
pracovať, zarábať, podnikať nehovoriac o zložke ľudskej dôstojností súkromia, keď je nesporné, že
takýto zásah vyvolá dôsledky u každej osoby, ktorá by sa ocitla na jeho pozícii. Zásah v relácii smeroval

voči nemu ako advokátovi, teda ako osobe právne znalej, keď sa nemohol a nemal ako účinne brániť
proti tomuto zásahu v tomto čase, nakoľko bol vzatý do väzby. Žalovaný tieto informácie vypátral „na
vlastnú päsť", keď chcel priniesť senzáciu do svojho spravodajstva. Samotná skutočnosť o tom, že
informoval, že spáchal trestný čin, zanechala hlbokú stopu u jeho manželky, ktorá v tomto čase pôsobila
ako notárka v Meste Lučenec, u jeho synov, vnukov a ďalšej širšej rodiny, ktorá žije v okolí Lučenca.

Druhou kategóriou, ktorá bola týmito informáciami žalovaného zasiahnutá, sú jeho bývalí kolegovia,
sudcovia, ktorí ho vnímali ako človeka profesijne sa toho času živiaceho advokáciou, dodržiavajúceho
etické princípy výkonu povolania advokáta a rešpektujúceho jednu zo základných zásad trestného
konania a to prezumpciu neviny. Ďalšou kategóriou, ktorá bola zasiahnutá v jeho okolí sú advokáti,
kolegovia súčasní. Treťou skupinou sú jeho klienti, ktorí v dôsledku týchto zverejnených informácií s ním
ďalej spolupracovať nemienili, keď doteraz pociťuje, že mu je dávané najavo a to aj na iných súdoch,

alebo v iných okruhoch, že je spájaný s trestnou činnosťou bez ohľadu na to, že sa skutok nestal,
pre ktorý sa viedlo trestné konanie. Samotná skutočnosť a obsah trestného stíhania bol známy len
jemu a rozhodne nie širokej laickej verejnosti a preto ujma, ktorá mu vznikla odvysielaním reportáže
žalovaného je neodvrátiteľná a neodstrániteľná, pričom k jej zmenšeniu neprispel ani samotný žalovaný
tým, že by sa mu bol akýmkoľvek spôsobom ospravedlnil a objektivizoval skutkový a právny stav vo

veci, v ktorej priniesol prvotné informácie. Jeho dôstojnosť bola znížená vo väčšej miere ak bežného
občana SR a to práve preto, že do tejto vážnosti je potrebné pričítať jeho spoločenské postavenie a
postavenie jeho najbližšej rodiny. Zásah žalovaného do jeho osobnostnej sféry je o to významnejší, že
bol nepravdivý, hoci aj pravdivý zásah môže naplniť znaky práva na ochranu osobnosti, avšak jeho
nepravdivosť len podčiarkuje absurditu správania sa žalovaného, nakoľko žalovaný sa doteraz nepoučil

a pravdepodobne ani tento prípad ho nepoučil o tom, ako sa má stavať k prezumpcii neviny. Preto
považoval za porušenie všetkých morálnych noriem správania sa, ak bolo uvedené celé jeho meno a
priezvisko, obrazový záznam jeho advokátskej kancelárie spolu s tabuľkou profesijného označenia v
čase,keďneboloisté,akýbude výsledoktrestnéhostíhania,nehovoriacotom,ževprípadenegatívneho
výsledku trestného stíhania sa jedná o neželanú publicitu. Jeho ujma, ktorá týmto zásahom mu bola

spôsobená je znásobená tým, že zasiahla do jeho osobnosti, zasiahla do jeho súkromia, do jeho
dobrého obchodného mena ako advokáta, dobrého mena ako fyzickej osoby. Nemôže sa už z tohto
pohľadu domôcť toho, aby reportáž už nikdy nebola odvysielaná, pretože tento krok je nezvratný,
keď potom jediným možným nárokom je to, aby sa odstránili následky, ktoré žalovaný predmetnou
reportážou vyvolal. Preto žalobou žiada ospravedlnenie, a ako satisfakciu úhradu nemajetkovej ujmy

v sume 200.000,- €. Táto zodpovedá jeho postaveniu v spoločnosti, postaveniu v profesných kruhoch,
zodpovedá ujme, ktorú utrpel v dôsledku odvysielanej reportáže a ktorú pociťuje i v dôsledku toho,
že klienti v okolí Lučenca vedomí si odvysielanej reportáže nesmerujú za ním, ako to bolo pred
odvysielaním tejto reportáže. Aj porovnaním judikatúry v obdobných veciach, kedy dokonca nešlo ani
k dezinformácii o spáchaní trestného činu, ale išlo o tzv. „bulvárne informácie", táto suma približne

zodpovedala jeho nárokom uplatneným v tomto konaní. Osobitne zdôraznil skutočnosť, že zdravotný
stav jeho manželky sa po odvysielaní reportáže rapídne zhoršil a žiaľ jeho manželka už nežije. Zastáva
názor, že aspoň čiastočná satisfakcia vo forme rozhodnutia súdu môže zapôsobiť u jeho klientov, teda
existujúcich klientov, ktorí mu verili a ostali pri ňom, veriac v to, že právne služby im poskytne osoba
nevinná.

Podľa uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č.k. VII/2 Gv
142/08-45zodňa19.01.2010,ktorénadobudloprávoplatnosťdňa02.02.2010trestnéstíhanievedené
voči žalobcovi ako obvinenému a stíhanému pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného
zákona a návod na zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 21 ods. 1 písm. b), § 346 ods. 1,

ods. 3 písm. b) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona bolo zastavené
podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý
sa trestné stíhanie viedlo, keď išlo o zastavenie trestného stíhania vedeného proti žalobcovi, ktoré sa
týkalo spornej reportáže.

Žalobca listom zo dňa 03. 12. 2010 požiadal žalovaného v dôsledku zásahu odvysielanou televíznou
reportážou do jeho práva na ochranu osobnosti, o písomné ospravedlnenie sa voči jeho osobe, ktoré
však považoval, za nedostatočne primerané a postačujúce vzhľadom na povahu a intenzitu spôsobenia
nepriaznivého následku do jeho osobnostnej sféry v dôsledku odvysielanej reportáže a preto súčasnežiadal aj o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to
vo výške najmenej 50.000,- €, lebo len takto podľa neho možno docieliť satisfakčnú funkciu priznania
náhrady nemateriálnej ujmy zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy

postihnutím jeho osoby. Súčasne mu dal na vedomie, že v opačnom prípade sa bude svojho práva
domáhať súdnou cestou.

Žalovaný na tejto list žalobcu reagoval svojim listom zo dňa 27. 12. 2010, v ktorom uviedol, že
má za to, že všetky informácie z príspevku pochádzali z oficiálneho zdroja, teda z tlačovej besedy

riaditeľa Úradu boja proti korupcii a policajného zboru a policajného prezidenta. Všetky informácie teda
pochádzajú od oficiálnych zdrojov ako je zrejmé aj z videozáznamu, pričom išlo o tvrdenia polície, ktoré
uviedol v príspevku v podmieňovacom spôsobe. Zábery na advokátsku kanceláriu bol i zhotovené v
momente, keď sa snažil dať priestor aj druhej strane a skontaktovať sa s jeho právnym zástupcom,
keďže v tom čase bol v policajnej cele. Napriek tejto snahe sa to nepodarilo, no snahu poskytnúť
priestor druhej strane sa snažil ilustrovať zábermi na navštívenú advokátsku kanceláriu. Zverejnenie

jeho plného mena v prípade neho ako advokátka obvineného z korupcie považoval za konanie vo
verejnom záujme a to napriek tomu, že advokát síce nie je považovaný za verejného činiteľa, no v
prípade, ak existuje podozrenie, v ním zobrazenom príbehu už aj obvinenie z korupčného skutku,
ktoré umožňuje vysloviť podozrenie, že sa advokát snažil zvrátiť spravodlivý súdny proces korupciou,
považoval odvysielanie a zverejnenie takejto informácie za konanie vo verejnom záujme. V predmetnom

prípade je možné považovať súdny spor a podozrenie z jeho ovplyvňovania za snahu o obmedzenie
fungovania spoločenských inštitúcií, ale aj za snahu o narušenie morálky a základných spoločenských
hodnôt. Aj preto pristúpil k zverejneniu jeho plné mena. Ďalej v liste uviedol, že ku korupčným deliktom
advokátov prikladá zvýšenú mieru pozornosti aj štát, ktorý sa už dlhšiu dobu snaží práve za takéto
skutky zaviesť nulovú toleranciu. Tiež ďalej uviedol, že chápe skutočnosť., že jeho obvinenie bolo neskôr

zrušené, no médiá sa len veľmi ťažko a zdĺhavo dostávajú k negatívnym rozhodnutiam orgánov činných
v trestnom konaní. V prípade, že by ho bol kontaktoval a túto skutočnosť mu riadne tlmočil, nemal z
pohľadu vysielateľa žiaden problém túto novú skutočnosť opätovne prehodnotiť a odvysielať. Čo sa týka
uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu vo výške 50.000,- €, k tomu uviedol, že v jeho požiadavke
absentuje riadne a nevyvrátiteľné odôvodnenie tohto finančného nároku. Mal za to, že žalobca doposiaľ

žiadnym spôsobom nepreukázal, aká ujma mu bola reálna spôsobená, resp. akým spôsobom bola jeho
povesťreálnepoškodená.Vzhľadomnatietoskutočnostipovažovaljehonávrhnauzavretiemimosúdnej
dohody v rozsahu, ako žalobca považoval za neopodstatnený.

Svedkyňa L.. I. A. k predmetu sporu uviedla, že so žalobcom sú priatelia, sú rodinnými priateľmi, poznajú

sa už dávno, už ich rodičia boli priatelia. Počas vysokej školy pracovala s kolegyňou, ktorej manžel
bol prokurátorom a teda spolupracoval so žalobcom. Televíznu reportáž odvysielanú v televízii Markíza
dňa 12. 03. 2009 týkajúcu sa žalobcu nevidela. Kolegyne, známi jej však telefonovali ohľadne tohto
prípadu, čo sa vlastne deje. Pýtali sa jej, či niečo o tom vie, teda čo sa deje v tejto rodine. Nepovedali jej
však, čo bolo odvysielané, takže nevedela reagovať na to, čo bolo odvysielané, lebo to nevidela. V tejto

súvislosti jedna otázka ich známych bola taká, že či žalobca nepracuje a že či nemá ani svoju firemnú
tabuľu na dome, keď to bežala skontrolovať, firemná tabuľa však na dome bola. Jej sa všetci pýtali, čo sa
deje, ale ona sa na to nemohla opýtať ani svojej priateľky, teda manželky žalobcu, keďže bola v takom
stave, v akom bola a nepýtala sa na tieto okolnosti ani u žalobcu. Jej vzťah po týchto udalostiach sa
nezmenil ani k žalobcovi, ani k jej manželke, bolo to tak, že si vzájomne museli pomáhať. Osobu žalobcu

vníma tak, že je to človek priateľský, kamarátsky, obidvaja manželia, teda žalobca i jeho už toho času
nebohá manželka boli 200 % ľudia, či už sa týka ich manželstva, či už odbornosti, poradenstva. Nemá
žiadnu vedomosť o tom, že by okrem televízie Markíza i napríklad televízia JOJ vo svojej hlavnej relácii
odvysielala nejaké informácie o žalobcovi. Nemala vedomosť o tom, čo bolo predmetom kauzy, ktorá
bola odvysielaná Markízou .Na telefonáty, ktoré dostávala od ľudí po odvysielaní relácie reagovala tak,

že povedala, že o tom nevie a že neverí, že by žalobca v takýchto nejakých problémoch bol obvinený.
Žalobcu si váži.

Svedkyňa R. F. k predmetu sporu uviedla, že bola v rodinnom vzťahu s manželkou žalobcu, bola jej
sesternicou. So žalobcom sa stretávajú, zaujímajú sa s o seba a to aj po smrti jeho manželky. Aj osobne

sa náhodne stretávajú. Jej vzťah k žalobcovi je teraz taký, že si ho vysoko váži. Televízne noviny
odvysielané v TV Markíza dňa 12. 03. 2009 a reportáž týkajúcu sa žalobcu videla. Potom, čo videla túto
reláciu dostala šok a to z toho dôvodu, že nevedela, čo sa robí, o čom je reč, v relácii bol menovaný celý
titul žalobcu, ukazovali tam jeho tabuľu na kancelárii. Tiež počula, že ho za niečo zatkli. Vyhodnotila tútoreportáž ako „hrom z jasného neba", neverila, že niekto môže byť takto uvedený do médií bez bližšieho
vysvetlenia a udania, čo sa vlastne stalo. Manželka žalobcu, jej sesternica bola veľmi obľúbená, mala
veľmi dobré meno. Malovcovci pracovali pôvodne na súde, žalobca bol predsedom súdu dlhšie roky.

Ich meno v Lučenci, v malom meste bolo zapísané v dobrom, nič o nich nebolo negatívne. Odvysielaná
relácia vyvolala na ňu otázky od známych, od susedov, bolo to nepríjemné. Žalobca nebol doma, ale
manželky žalobcu po odvysielaní relácie sa na to opýtala, manželka žalobcu bola veľmi zúfalá, sama
nevedela, čo sa robí, jej čestná povaha to veľmi ťažko znášala, teda odvysielanie relácie. V žiadnych
iných médiách nevidela, ani nečítala žiadne ďalšie informácie o žalobcovi. Ani v televízii nevidela žiadnu

inú reportáž týkajúcu sa žalobcu. Jej vzťah sa k žalobcovi, ani k jeho rodine po odvysielaní tejto reportáže
nezmenil, žalobca je veľmi ústretový, dobrý človek. Má k nemu taký istý vzťah, ako pred odvysielaním
relácie, plne mu dôveruje. Tomu, čo bolo odvysielané v predmetnej reportáži neverila, a neverí tomu ani
dodnes. Neverila informáciám, ktoré boli v reportáži odvysielané o žalobcovi. Lučenec je malé mesto
a ako všade, ľudia sú v ňom takí, že niektorí sa aj tešia takýmto problémom, pustia si fantáziu pekne
rozširovať a potom z toho vznikajú nepravdivé, nepekné obvinenia. Deti, vnúčatá žalobcu to museli

veľmi ťažko znášať. Čo sa týka predmetnej reportáže, boli v nej také zábery, že tam ukazovali na
kanceláriu žalobcu na jeho tabuľu s menom „JUDr. Jozef Malovec". Presné znenie komentára v relácii
si nepamätala, ale v relácii bolo uvedené celé meno žalobcu v súvislosti s podplácaním svedka, že ho
navádzali na nejakú krivú výpoveď, presné znenie si už nepamätala. Podobizeň žalobcu v relácii nebola
zverejnená. Nevie, o akú kauzu išlo, ktorá bola predmetom reportáže, keď uviedla ďalej, že neverí, že by

takéto niečo bolo, jej to hneď pripadalo vykonštruované. Samozrejme v čase odvysielania relácie mala
kontaktsmanželkoužalobcuaodnejvedela,žeježalobcavoväzbe.Ožiadnychviacerýchopakovaných
trestných stíhaniach žalobcu korupčného charakteru nevedela, nepočula, teda až do tejto reportáže, ani
ľudia o ničom takom do tohto času nehovorili.

Svedok M.. M. O. k sporu uviedol, že je advokátom a žalobca je jeho kolegom. Pôsobia ako advokáti v
jednom meste, avšak nemajú spoločnú advokátsku kanceláriu. Poznajú sa asi od roku 2003, stretávajú
sa však len v rámci pracovných vzťahoch, teda ako kolegovia, keď zastupujú rôznych klientov, či už v
trestných veciach, alebo v civilných veciach. Ako rodiny sa nenavštevujú. Žalobcu pozná ako seriózneho
kolegu, keď sa dohodnú na určitých veciach, žalobca to vždy dodržal. Svoj vzťah k nemu hodnotil ako

pozitívny. Predmetnú reportáž o žalobcovi odvysielanú v televíznych novinách TV Markíza videl. Táto
reportáž už aj „z profesionálnej deformácie" vyvolala u neho pohoršenie z hľadiska toho, ako v nej boli
prezentované určité veci. Napríklad odznelo tam plné meno žalobcu a tiež, že niečo žalobca konkrétne
spravil, teda že sa dopustil nejakého trestného činu, potom tam bola zverejnená tabuľka advokátskej
kancelárie žalobcu, keď to vyznelo tak, ako by to bola jasná, istá vec, že sa to takto stalo. Jeho vzťah k

žalobcovi sa po odvysielaní tejto reportáže nezmenil, keďže žalobcu pozná ako človeka, tak tej reportáži
neuveril. Potom, ako videl túto reportáž, tak asi na druhý deň mu manželka hovorila, že sa o tom píše
aj na „teletexte", tak si to prečítal. Ďalšie informácie po odvysielaní tejto reportáže a po prečítaní na
„teletexte" o žalobcovi už nevidel, ani nečítal v iných médiách. On sám tejto reportáži neuveril, ale iní
ľudia, ktorí nepoznali žalobcu ako kolegu, ale poznali ho ako advokáta pôsobiaceho v Lučenci, mohli

tomu uveriť. Aj jeho klienti sa ho pýtali v súvislosti s touto reportážou, či je niečo pravda na tom, čo bolo
odvysielané v tejto reportáži, alebo nie. Podľa jeho subjektívneho názoru takáto reportáž je spôsobilá
narušiť dobré meno osoby, o ktorej je takáto reportáž a u žalobcu určite išlo aj o poškodenie jeho
dobrého profesného mena. Pokiaľ vypovedal, že v TV Markíza v reportáži nebola odvysielaná pravda,
k tomu doplnil, že v reportáži to vyznelo tak, že „spáchal, spravil, alebo dopustil sa, teda niečo v tom

zmysle", on má však za to, že u nás platí prezumpcia neviny, preto záver o tom, či žalobca niečo spáchal,
alebo nespáchal môže urobiť jedine súd. Z relácie vyznelo to, ako keby bolo jasné, že žalobca spáchal
konkrétny trestný čin. Pamätal si, že tam malo ísť o nejaké ovplyvňovanie svedka. V čase odvysielania
reportáže mu nebolo známe, že žalobca je vo väzbe. Nebol si istý, či táto skutočnosť vyplynula z
reportáže. Pokiaľ sa jeho klienti dožadovali odpovede ku kauze odvysielanej v TV Markíza, týkali sa len

jej, žiadnych iných vecí sa netýkali. Mal vedomosť o nejakých trestných stíhaniach, v ktorých figuroval
žalobca, ale predtým, ako bola odvysielaná táto reportáž a o iných. Dozvedel sa o nich z „teletextu"
a potom v rámci rozprávania sa s kolegami. Pokiaľ ide o predchádzajúce trestní stíhania žalobcu, ako
tieto mali vplyv na postoj klientely k žalobcovi, to nevedel posúdiť, lebo v tomto čase bol advokátskym
koncipientom, ako advokát pôsobí od roku 2006, čo sa týka predmetnej kauzy, ktorá bola odvysielaná v

TV Markíza, k tomu uviedol, že vo veciach, kde súd ustanovil za obhajcu žalobcu, tak bol ustanovený za
náhradného obhajcu, keď tiež potom, ako bolo ukončené zastúpenie žalobcom, niektorí jeho klienti sa
obrátili o pomoc na neho, teda klientov, ktorých zastupoval na základe plnej moci žalobca prevzal on v
dôsledku tých skutočností, že došlo k ukončeniu zastupovania. na základe plnej moci. Aké pohnútky maliklienti žalobcu, u ktorých došlo k ukončeniu zastupovania žalobcom na základe plnej moci, teda či ich
žalobca nemohol ďalej zastupovať, alebo títo klienti stratili voči nemu dôveru, to nevedel uviesť. Žalobca
nemohol zastupovať ďalej týchto klientov, keďže bol vo väzbe, nemohol reálne vykonávať advokáciu, či

už v trestných, alebo v civilných veciach. Ako dlho trvalo toto obdobie, to nevedel uviesť. Ďalej uviedol,
že sekretárka od žalobcu sa s ním spojila, že do jej kancelárie chodili klienti, ktorí už nechceli, aby ich
žalobca zastupoval a že chcú iné právne zastúpenie a teda či by ich nezobral a že je to z dôvodu tej
medializácie.

Svedok S. W. k predmetu sporu uviedol, že žalobcu pozná ako starý Lučenčan, pozná ho vyše 40
rokov. Spolu sa vidia málo, ale kontaktujú sa, sú v podstate susedmi. Kontaktujú sa, keď treba jednému,
alebo druhému pomôcť. Jeho vzťah k nemu je normálny. Reláciu odvysielanú TV Markíza v televíznych
novinách o žalobcovi videl. Relácia vyvolala v ňom to, že ho to trošku aj rozčúlilo, pretože žalobcu pozná
niekoľko rokov, tento bol mu nápomocný v trestných veciach, keď bol požiadaný o poradenstvo aj v
oblasti firemnej, keďže je podnikateľom. Najhoršie bolo to, že v relácii bolo uverejnené „JUDr. Malovec",

pričom doplnil, že „dobre, že mi oči nevypadli, keď som to videl, ja som tomu nechcel veriť". Nechcel
veriť tomu, že zverejnia takto človeka už bez ohľadu na to, či ho odsúdia. Keď to takto bolo zverejnené,
minimálne 50 % ľudí žalobcu pozná v meste, on ako podnikateľ sa kontaktuje s ľuďmi na rôznych
miestach, v rôznych kruhoch, všade sa to spomínalo. Pýtali sa ho, či o tom niečo nevie, že je blízko,
on však z toho bol sám prekvapený. Brali ho za trestanca, pretože tak to bolo povedané „v televízore".

Urobilisamozrejmezlémeno.Jehovzťahpoodvysielanítejtoreportážesakžalobcovinezmenil,nakoľko
vedel, že to bude len blamáž, že ho dali len do takého svetla. Veľa ľudí ho pozná, tak sa hovorilo: „jemu
sa dám obhajovať, teda takému trestancovi?". Keď takéto slová lietajú, tak je to už aj posmech. Jeho
vzťah po odvysielaní tejto reportáže sa k žalobcovi nezmenil, pretože ho pozná dlhé roky. Nechcel tomu
ani veriť, čo povedali v reportáži, nešlo mu to nijako do hlavy, teda ako to mohli takto opísať. Ďalšie

informácie o žalobcovi v súvislosti aj s prípadnými inými kauzami z iných médií nemal. Reportáži nechcel
veriť, bolo tam vypísané všetko, meno, bolo tam všetko vyfotené, jasne tam bolo uvedené, že ide o
trestný čin, teda že žalobca spáchal trestný čin. Pred odvysielaním reportáže počul „choďte za Jožkom,
je dobrý právnik", potom to však už zaniklo. Žalobcu si váži. Po odvysielaní reportáže nechcel veriť tomu,
čo tam bolo uvedené. O tom, že je žalobca trestne stíhaný sa dozvedel len vtedy, keď to „vybuchlo",

dovtedy o tom nič nepočul.

Svedkyňa L. D. k sporu uviedla, že je zamestnankyňou žalobcu, pracuje u neho ako administratívny
pracovník od roku 1992 a to stále. So žalobcom majú vzťah čisto pracovný. Predmetnú reportáž
videla. Bolo to negatívne voči kancelárii, voči pracovníkom kancelárie, voči rodine žalobcu, voči

spolupracovníkom, kolegom žalobcu. Keď videla reportáž, bola v tom, že sa nezakladá na pravde
obvinenie, čo uviedla televízia Markíza. Osobne tomu neuverila, pretože so žalobcom pracuje a vedela a
vie, ktorého spisu sa predmetná vec týkala. V kancelárii pracujú len oni dvaja a cez jej ruky prechádzajú
všetky spisy. Osobne teda informáciám odvysielaným v tejto relácii neuverila. Po odvysielaní relácie sa
však zmenilo to, že klienti začali chodiť do advokátskej kancelárie vypovedávať plnú moc a to základe

reportáže v televízii Markíza. Vedelo o tom veľa ľudí. Jej osobne sa stalo, že prišli klienti do advokátskej
kancelárie po odvysielaní tejto reportáže, vypovedali plnú moc a bolo to v niekoľkých prípadoch, nie v
jednom, pričom sa stalo, že povedali aj doslova tak „že videli reportáž v TV Markíza, kde bol pán doktor
Malovec obvinený z trestného činu a že vypovedajú plnú moc". Pred odvysielaním tejto reportáže za
ňou ako pracovníčkou advokátskej kancelárie nikto nebol z televízie Markíza, aby sa prípadne vyjadrila

k tejto veci.. O snímaní advokátskej kancelárie televíziou Markíza jej hovorili susedia. Ona osobne
pri tomto snímaní nebola. Susedia jej ironicky hovorili, že budú v televízii. Jej vzťah po odvysielaní
reportáže v televízii Markíza sa k žalobcovi nezmenil, naďalej pracuje v jeho advokátskej kancelárii.
So žalobcom mimo pracovnej úrovne sa nestretávajú, a ani sa nestretávali. Po odvysielaní reportáže
veľa ľudí, známych jej volalo, zastavovalo ju a pýtalo sa, či zostane naďalej pracovať v advokátskej

kancelárii,tiežjejhovorili,žeúdajnetonevyzerádobre.Väčšinoutobolikolegoviazosúdu,zprokuratúry,
čo sa jej na to pýtali. Nevedela uviesť isto, ale ešte „toto" bolo uvedené aj nejakých novinách, kde
tiež bolo uvedené plné meno žalobcu, teda ohľadne tohto prípadu. Nevedela uviesť, o aké noviny išlo,
bolo to už dávno. Žalobca sa stále pohybuje vo svojich kruhoch, teda v právnických kruhoch. Je bývalý
predseda súdu, jeho manželka bola tiež advokátka, sudkyňa na Okresnom súde v Lučenci a keď sa stal

žalobca predsedom okresného súdu, tak išla pracovať ako notárka. Pohyboval sa viac-menej v týchto
kruhoch a stále sa aj pohybuje v týchto kruhoch, má veľa známych. Myslí si, že táto reportáž zanechala
dôsledky na dobrom mene žalobcu vo vzťahu k tejto spoločnosti, ktorú uviedla. Veľa „spisov" od nich
odišlo, žalobca bol predsedom súdu, tak ho veľa ľudí vyhľadávalo, mal veľmi dobré meno, aj so svojoumanželkou, reportáž zanechala neblahé dôsledky, veľa „spisov" odišlo. Tiež ľudia hovorili o žalobcovi
tak, že bohužiaľ už nemá také meno, ako mal, a preto sa jej aj pýtali, či zostane u neho aj naďalej
pracovať. V prepočte ročne mávali okolo 70-80 spisov, teraz je to 30-34 spisov ročne, teda do 40 spisov

ročne. Pokiaľ uviedla, že reportáž z TV Markíza bola negatívna voči pracovníkom, rodine, kolegom,
myslela to tak, že negatívna bola na zamestnancov súdu, prokuratúry, „vyšetrovačky", negatívna bola
v tom zmysle, že tomu nikto neveril, pretože žalobcu veľa ľudí pozná. Čo sa týka hospodárskej krízy,
ktorá začala od roku 2008, k tomu uviedla, že kto má problémy, tak si právnika vyhľadá, i keď iste aj
kríza sa odzrkadlila počtovo na klientele žalobcu. V čase, keď bola odvysielaná reportáž, vedela, že

žalobca je vo väzbe a vedela, že aj prečo, v Markíze uviedli, že spáchal trestný čin. Či bola žalobcovi
pozastavená z advokátskej komory advokátska činnosť, k tomu uviedla, že si nie je istá. Spisy sa však
odovzdávaliJUDr.Mochnackému,ktorýbolpoverenýnatútodobuakoadvokát generálnouplnoumocou
na zastupovanie žalobcu. Takáto situácia bola aj predtým, asi to bolo v roku 2005, keď vtedy agendu
za žalobcu vybavoval JUDr. T., advokát z Lučenca. Žalobca bol opakovane vo väzbe počas výkonu
advokácie.Prvýkrát,keďsatostaloakeďzastúpeniavoveciachprevzalJUDr.T.,nebolototakévypuklé,

ako keď Markíza odvysielala predmetnú reportáž. Reportáž odvysielanú TV JOJ nevidela. Žalobcu si
váži, je jej zamestnávateľom a je to dobrý človek. Jej postoj po odvysielaní reportáže v TV Markíza
sa k žalobcovi nezmenil. Po odvysielaní reportáže v TV Markíza sa tiež stávalo, že prichádzali do
advokátskej kancelárie klienti, nosili vypovedanie plnej moci a žiadali si „spisy" späť, tiež si žiadali vrátiť
poskytnuté zálohy na zastupovanie. Tržby sa teda znížili po odvysielaní reportáže v TV Markíza.

Svedok A. O. k sporu uviedol, že žalobca je jeho otcom. Čo sa týka reportáže odvysielanej v TV Markíza,
ktorá sa týkala jeho otca, tú videl. Otec v tomto čase nebol doma, bol vzatý do väzby. Bolo to povedané
aj v reportáži. Keď reláciu videl, v tomto čase žil ešte s rodičmi v spoločnej domácnosti, reláciu videla
aj jeho, toho času už nebohá mama. Keď pozerali televízne noviny a začala tá reportáž, tak si mysleli,

že otca už odsúdili, lebo tak to vyznelo. Bolo zverejnené celé jeho meno, dvere do domu, kde má
kanceláriu, tiež bola zverejnená jeho advokátska tabula, čo je nad dverami. Ako odznela reportáž, na
druhý deň ľudia v práci sa ho pýtali, či je otec odsúdený a na ako dlho. On im hovoril, že nie je odsúdený,
ľudia sa na to „poškŕňali". Nevedel, čo si má myslieť o tom, čo bolo uvedené v reportáži. Mama však
na to reagovala veľmi zle, plakala, triasla sa. Nikto z televízie však za nimi neprišiel opýtať sa na ich

stanovisko, aby to mohli vyvrátiť. Nestalo sa tak ani pred odvysielaním reportáže, ani po odvysielaní
reportáže. Vzťah k otcovi má dobrý aj po odvysielaní tejto reportáže, aj pred odvysielaním reportáže mal
s otcom dobrý vzťah, jeho vzťah sa k nemu nezmenil. Po odvysielaní tejto reportáže ďalšie reportáže v
televízii nesledoval, po jej odvysielaní bolo to nepríjemné, ľudia sa na nich dívali tak, že niektorí známi
odvracali pohľad, keď ho stretli, alebo ho pozorovali, keď bol napríklad na káve. Po odvysielaní tejto

reportážesaužvžiadnychmédiáchnestretolstým,čobysadotýkalojehootca.Poodvysielaníreportáže
v TV Markíza čisto rodinné vzťahy sa v ich rodine nezmenili, zmenil sa však ,,klientelizmus", čo sa
týka u nich v záložni, keďže pracuje v záložni v Lučenci ako vedúci. Tiež nastala zmena klientely i u
otca po odvysielaní tejto reportáže, povedala mu to mama, povedala mu, že otec má málo klientov.
Po odvysielaní reportáže nikto sa k nim a k ich rodine nesprával vyslovene nepriateľsky, ale boli tam

pohľady, pošuškávanie. Dá sa povedať, že Lučenec s tým žil, na každom rohu sa o tom rozprávalo.
Odvysielanie reportáže uškodilo veľmi otcovi, lebo mal menej práce. V relácii to bolo odvysielané tak,
že otec to spáchal, myslel si, že tak ako to bolo odvysielané, že otec to spáchal. Podľa neho nie je
možné napraviť nijakým spôsobom vzťah spoločnosti k jeho otcovi po odvysielaní tejto reportáže. Z
reportáže pochyboval, že je otec nevinný, nevedel, čo si má o tom myslieť. Za akých okolností bol otec

vzatý do väzby, to si nepamätal. Nevie dôvody, prečo otec išiel do väzby. On po odvysielaní reportáže
sa nekontaktoval na redakciu s požiadavkou napríklad o opravu, alebo s akoukoľvek inou požiadavkou
ohľadom tejto reportáže. Skutočnosť, že otec bol vzatý do väzby a je trestne stíhaný nepôsobila na neho
dobre, mama to znášala veľmi zle. Mal vedomosť o tom, že otec je stíhaný trestne aj v inej trestnej veci
a to od roku 2004, ale vôbec to nebolo medializované ako všetko toto. Nakoniec otec bol oslobodený.

Tieto skutočnosti sa odrazili na zdravotnom stave obidvoch rodičov. Otca si však váži.

Svedok A. O. k sporu vypovedal, že je synom žalobcu. reportáž odvysielanú v TV Markíza ohľadne
otca videl. Po odvysielaní reportáže zostal šokovaný, pretože bol presvedčený o nevine svojho otca. Z
reportáže zostal prekvapený v tom ohľadne, že tam počul celé meno otca, ako aj to, že spáchal trestný

čin. Myslel si, že snáď bol odsúdený v nejakom ,,super rýchlom trestnom konaní". Všade však platí
prezumpcianevinyapokiaľniejeniektoodsúdený,takbysanemalouvádzaťceléjehomeno.Vreportáži
tiež videl záber na bránu otcovej kancelárie a detailný pohľad ne menovku, vývesný štít advokátskej
kancelárie, kde bolo napísané meno otca, titul otca. Po odvysielaní reportáže si musel vymeniť telefónnečíslo preto, lebo mu stále niekto volal a on nemá rád falošných ľudí, lebo mu hovorili, ako im je to
ľúto. Nie všetci to mysleli úprimne. Matka reagovala na to tak, že sa z toho zrútila. Vážne ochorela,
následne zomrela a i keď netvrdil, že je to spojené práve s týmto, ale určite jej to dopomohlo. Spúšťacím

mechanizmom mohol byť stres, čo povedal aj lekár, ktorý sa o ňu staral. Reakciu po reportáži pocítil aj on
a to poklesom klientov u neho v záložni, v autobazáre. Na jeseň musel autobazár zavrieť. Matka sa i po
tejto udalosti držala, do práce chodila pekne upravená, ale z roboty išla rovno domov a nenavštevovala
sa so známymi, s ktorými sa stretávala predtým, teda pred reportážou. Vzťah rodiny po odvysielaní tejto
reportáže sa k nim nezmenil. Majú pomerne úzku rodinu. Len jeho bývalý svokor, s ktorým nemá dobré

vzťahy sa pred jeho synom vyjadril, že nech „otec zhnije v base". Čo sa týka iných informácií ohľadne
otca v súvislosti s nejakými inými kauzami uviedol, že noviny nekupuje, niekedy v minulosti bolo niečo
odvysielané v TV JOJ, ale nebolo to takým spôsobom, ako predmetná reportáž, nebolo tam spomenuté
plné meno otca, ale len iniciály, ale bolo použité len slovo advokát. Okrem tohto prípadu otec bol už
v minulosti vo väzbe, v tejto veci bol otec oslobodený, čo sa týka tejto druhej veci, kedy bol otec vo
väzbe, táto bola vykonštruovaná. Otec bol jeden z najmladších predsedov súdov v Československu,

pričom do doby, kým nebola táto reportáž odvysielaná, tak okrem kolegov advokátov zvykol sa stretávať
a pohybovať sa i s bývalými kolegami, staršími sudcami, ktorí si ho vážia ako bývalého šéfa. Tiež mal
veľa priateľov medzi lekármi, podnikateľmi, akurát politika ho veľmi nezaujímala. takto to bolo celý život,
čo si pamätal do tej reportáže. Otec bol chorý síce aj predtým, ako bola odvysielaná reportáž, ale po
jej odvysielaní ako keby stratil „iskru, silu" a vidí, že napríklad na kávu chodí sám, málo sa stretáva s

ľuďmi, s ktorými sa stretával predtým, a čo sa týka sudcov, to sa už nestretáva s nikým. S podnikateľmi,
to sa stretáva aj naďalej, ale so sudcami nie, možno že ešte s pár lekármi. Potom, ako bola odvysielaná
reportáž, stalo sa, keďže s otcom majú kancelárie vedľa seba v jednom dome, že počul v kancelárií
nejaké „hulákanie", keď prišiel, tak mu sekretárka otca povedala, že je všetko v poriadku, keď odišiel
dotyčný človek, tak sekretárka otca prišla za ním a povedala mu, že tento človek prišiel pýtať zálohu na

zastupovanie späť, lebo podľa neho otec bude „v base" a preto prišiel pýtať naspäť peniaze. Pár ľudí
prišlo i za mamou do práce , tam ju otravovali. Jeho sa tiež pár ľudí pýtalo, že kedy sa otec vráti a čo s
ním bude, lebo že videli v TV Markíza, že spáchal ten čin a že sa tak skoro teda nevráti. Po akú dobu
mal otec pozastavený výkon advokácie, to nevedel uviesť. Pokiaľ matka po reportáži sa začala menej
navštevovať so známymi, dôvodom nebolo to, že je chorá, lebo nevedela, že je chorá.

Svedkyňa M.. Z. O. k sporu uviedla, že žalobcu pozná, je to jej kolega. Ona je sama advokátkou, keď
vykonáva advokátku prax od roku 1996 v Lučenci. Je Lučenčanka, v Lučenci žije od svojho narodenia. V
súvislosti s pracovnými vzťahmi prichádzala do kontaktu so žalobcom v minulosti a aj teraz, v minulosti
to bolo častejšie, teraz je už tých kontaktov menej. Osobnými priateľmi však nie sú, ani sa nenavštevujú,

kontaktujú sa len pracovne. Predmetnú reláciu videla. V relácii ju zarazilo najmä to, že televízia ukázala
tabuľu s celým označením mena JUDr. Malovca. Vtedy si hneď uvedomila, keďže Lučenec je malé
mesto, že to bude mať rozsiahle následky pre prax žalobcu. V podstate sa to ťahá od roku 2005, keď i
ona sama v roku 2006 bola trestne stíhaná. Následne si mysleli, že už bude pokoj a že sa budú môcť
venovať svojej práci, keď následne v roku 2009 žalobca mal znovu problémy a na základe informácie

v tejto reportáži sa dozvedela, že bol vzatý do väzy. Vie, že v takejto situácii, a to vie hlavne podľa
seba, trpí najmä rodina, vedela si preto predstaviť, ako to bude s praxou žalobcu, keďže v obdobnej
situácii bola i ona. Lučenec je malomeštiacke mesto, ľudia sa s v takýchto prípadoch od človeka odvrátia,
ako keby bol nakazený nejakou chorobou, človek zrazu zistí, že nemá kamarátov. Veľakrát sa stalo, že
klienti žalobcu na základe tejto informácie od neho odišli a prišli za ňou a žiadali ju o poskytnutie právnej

pomoci, keď určite išli aj za inými kolegami z advokácie. Informácii, ktorá bola v reportáži, že žalobca
bol vzatý do väzby uverila. Určite by si v reportáži nedovolili povedať túto informáciu, keby nebola
pravdivá. Nevedela, prečo práve v prípade žalobcu sa zverejnilo celé jeho meno, tiež priezvisko, ak to
nebolo za účelom poškodenia jeho dobrého mena, keď v iných prípadoch sa takto nepostupuje. Ona
dobre vychádzala so žalobcom pred odvysielaním predmetnej reportáže, a dobre s ním vychádza aj po

odvysielaním reportáže, nikdy sa mu chrbtom neobrátila. Nevie však, ako by sa zachovala, keby sama
neprežila obdobnú situáciu. Dokonca aj ľudia z profesie, sudcovia, prokurátori, advokáti, policajti, ktorí
dovtedy s človekom dobre vychádzajú, sa potom boja človeku prihovoriť, lebo čo, keď ich budú dávať
do súvisu s tým, čo sa stane, alebo stalo. Žiadne iné reportáže o žalobcovi okrem predmetnej nevidela,
ani nečítala. Správy ju nezaujímajú, medializácia má hrozné následky pre ľudí. Ona sama sa napríklad

dozvedela o svojom trestnom stíhaní z teletextu a v podstate sa o tom nedozvedela ani sama, ale jej to
povedali druhí. Meno žalobcu v reportáži odznelo v spojení s druhom kauzy korupcie, keď v tomto období
všetky kauzy sa týkali korupcie. V reportáži podľa nej nebola dodržaná zásada prezumpcie neviny,
keďžebolavreportážiuverejnenáfiremnátabuľažalobcu.Reportážnaňunepôsobilaobjektívne.Vždyjuzarazí, že vždy sa rýchlo niečo mediálne začne, ale potom niet toho, kto zverejní výsledok kauzy, aby sa
očistilo meno. Čo sa týka kauzy žalobcu, o ktorej bola i predmetná reportáž, vie, že trvala veľmi dlho, lebo
medzi kolegami sa o tom zvykli baviť a z týchto informácií má i vedomosť, že žalobca bol spod obžaloby

oslobodený. Žalobcu si váži ako každého staršieho kolegu. Podľa nej reportáž bola neobjektívna, v
reportáži nemal čo hľadať pohľad na celé firemnú tabuľu žalobcu s uvedením celého jeho mena a
profesijného označenia. Dovolila si tvrdiť, že v tom okamihu celý okres vedel, o koho sa jedná. Nejde o
Bratislavu, kde sa ľudia nepoznajú. Zvlášť to bolo preto, že žalobca a jeho rodina patria medzi vážené
rodiny mesta a to preto, že žalobca pracuje nielen celé roky ako advokát, ale pracoval ako predseda

súdu a jeho manželka bola notárka, takže celú jeho rodinu v meste poznajú.. Ona v čase odvysielania
reportáže nemala možnosť skúmať a zisťovať, či informácie podané v reportáži prostredníctvom média
sú pravdivé, alebo nie. Pri odvysielaní reportáže nikto z ľudí sa nezamýšľa, či informácia je pravdivá,
alebo nie, hlavné je, že je tu znovu nejaká senzácia a že sa každý na tom dobre zabáva, samozrejme,
je to na účet toho, kto tým potom trpí. Aj jej kauza bola medializovaná a to prostredníctvom televízie,
novín. Reportáž televízie JOJ nevidela čo sa týka informácií ohľadne žalobcu.

Svedok N. H. k sporu vypovedal, že je redaktorom spravodajstva u žalovaného, je jeho interným
zamestnancom. Čo sa týka predmetnej reportáže, túto spracovával ako redaktor. V danom prípade
polícia informovala, že bude informovať o korupčnej afére v justícii, bolo to formou zvodky, ktorá
obsahovala, že bude tlačová beseda. Na tlačovej besede si robil poznámky, celú tlačovú besedu

nakrúcala kamera. Tam bolo informované o „lučeneckom prokurátorovi Jozefovi M." Po tlačovke v
podstate zistil, o koho sa vlastne jedná, keď chcel získať i stanovisko druhej strany, teda od jeho kolegu,
prípadne advokáta, keďže v danom prípade išlo o advokáta. V každom príspevku dáva priestor aj druhej
strane, aby sa bránila. On sám konkrétne na mieste samom, teda v Lučenci nebol, vyslal tam kolegyňu,
advokát bol práve vo väzbe, ale kolegyňa, ktorú tým poveril, chcela získať na základe jeho pokynu

informácie od kohokoľvek, kto ho v advokátskej kancelárii zastupoval. Nepodarilo sa to, lebo tam nikoho
nenašla. Zábery, ktoré sú v relácii, boli zhotovené na tvári miesta v Lučenci, boli zhotovené v deň,
keď bola odvysielaná reportáž. Zdrojom informácií bola tlačová beseda policajného zboru. Príspevok
v reportáži bol odvysielaný tak, ako ho spracoval. Vzhľadom k tomu, že tak, ako avizovala polícia,
teda že išlo o korupčný prípad z justície, keď polícia tvrdila dané skutkové stavy, teda čo mal dotyčný

urobiť, sa v takomto prípade zverejňuje meno i priezvisko dotyčnej osoby. Po odvysielaní reportáže ho
žalobca nekontaktoval, ani nikto z jeho rodiny, čo sa týka odvysielaného príspevku v reportáži. Polícia
sa však už potom nepochváli, že nejaký prípad zle urobili, alebo že nebol dostatočný počet dôkazov.
Mohli ho kontaktovať aj cez televíziu Markíza, kedykoľvek, mohla byť k tomu urobená nová reportáž a
mohla byť podaná informácia, že to bolo zastavené. V danom prípade išlo o aktualitu z daného dňa,

nikto o tom nerozhoduje, či sa aktualita uverejní, musí sa uverejniť, lebo je to aktualita z daného
dňa. Na tlačovej besede sa v podstate povie všetko z vyšetrovacieho spisu, doplňujúce informácie
sa novinári o kauze pýtajú však aj po skončení tlačovej besedy. Určite však v tomto prípade nemal
možnosť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu. Po zastavení trestného stíhania žalobu žiadna tlačová
beseda Prezídia Policajného zboru nebola. O tejto skutočnosti nevyšla ani agentúrna správa SITA.

V žiadnom prípade však nebolo jeho úmyslom zdiskreditovať žalobcu a prejudikovať záver o tom,
že trestný čin spáchal. Dôvodom reportáže tiež určite nebolo vyvolanie senzácie. Ku každej reportáži
pristupuje zodpovedne a snaží sa vždy, aby boli obidve strany oslovené. Má vedomosť, že s osobou
žalobcu a s ním spojenými korupčnými kauzami sa zaoberali aj iné médiá. On používa pri reportážach
o trestných činoch rovnaký prístup a to so všetkou zodpovednosťou. Nie vždy však použije v reportáži

celé meno dotknutej osoby. Ale tam, kde je verejný záujem a hlavne v takomto prípade, keď išlo o
podozrenie z korupcie v justícii, a keď to porovnal s inými prípadmi advokátov, vždy v reportáži uvádza
celé meno a priezvisko. Keď je jednoducho advokát podozrivý z korupcie, nech je z Košíc, z Bratislavy,
zo stredného Slovenska, vždy u neho dáva plné meno, priezvisko s tým, že dáva možnosť, aby sa
ak veci vyjadril. Na tlačovej konferencii bolo informované, že ide o lučeneckého advokáta Jozefa M.,

po tlačovej besede im bolo potvrdené, že ide o Jozefa Malovca. V predmetnej veci u žalobcu uviedol
celé meno a priezvisko z dôvodu verejného záujmu. Ak by mu ktokoľvek zo strany žalobcu zavolal, že
nastal nejaký posun, že bol pustený z väzby, mohlo mu to byť oznámené, nebol by žiaden problém
o tom informovať. Žiaden metodický pokyn, kedy má, alebo nemá zverejniť celé meno a priezvisko
dotknutej osoby nie je. Keď robí veci v súvislosti so súdmi, alebo na súde, vždy uvádza plné meno a

priezvisko. ,,Trestné" robí pravidelne, robí vraždy, vždy uvedie meno, priezvisko vraha, tento má na súde
sa možnosť vyjadriť. Pracovníčka, ktorá bola na mieste samom v Lučenci nerobila reportáž, na základe
jeho pokynu vycestovala do Lučenca, aby zohnala niekoho z kancelárie, aby tento dal číslo na advokáta,ktorý žalobcu zastupuje v predmetnej veci. On nemal odkiaľ vedieť, kto zastupuje žalobu v danom čase.
Na tlačovej besede nebolo povedané meno zástupcu, to si musia novinári zistiť sami.

Svedok Mgr. U. W. k predmetu sporu uviedol, že pracuje ako šéfredaktor spravodajstva TV Markíza od
01. 01. 2009. Ako šéfredaktor pri každej bežnej práci každý deň v redakcii má vedomosť o tom, aké témy
sa pripravujú na vysielanie do Televíznych novín. Diskutuje o ich spracovaní s jednotlivými redaktormi. O
tomtopríspevkuvedel,pretoženaporadepreberajúkaždútému.Ohľadnetohtosipamätal,žePrezídium
PZ zvolalo tlačovú besedu o prípadoch, ktoré vyšetruje Úrad boja proti korupcii. Keďže korupcia pre nich

je predmetom verejného záujmu, tak sa rozhodli na túto tlačovú konferenciu vyslať štáb aj s redaktorom.
Sám pôsobil niekedy ako redaktor a preto z praxe vie, že polícia na týchto tlačových besedách zvyčajne
prezentuje viacero prípadov, informuje o vznesení obvinenia, aj o konkrétnych skutočnostiach týkajúcich
sa konkrétneho prípadu. On už potom, keď to bolo aj v tomto prípade tak, so získanými informáciami
nemá styk. Následne býva ďalšia porada, kde sa hovorí síce o témach, ale nie s jednotlivými redaktormi,
ale s jednotlivými vedúcimi vydania, ktorí majú na starosti dramaturgiu Televíznych novín. Preberú

si, aké boli tlačové besedy, vyhodnotia, či je téma zaujímavá, či je na nej verejný záujem. Redaktor
potom na téme pracuje ďalej, zbiera informácie, osloví druhú stranu. Keď má redaktor zozbierané všetky
informácie, tak sa väčšinou zaujíma o spracovanie, pretože sú si plne vedomí toho, že obvinenie polície
nemusí byť niečo konečné. Novinár sa musí spoľahnúť na informácie prezentované oficiálnymi úradmi
tak, ako to bolo v tomto prípade, keď informácie boli získané z tlačovej konferencie Prezídia Policajného

zboru, pričom tam bolo aj potvrdzujúce stanovisko hovorkyne Krajského súdu z Banskej Bystrice. Pri
spracovávaní informácií si však uvedomujú aj tú zodpovednosť, že kým nie je niekto odsúdený, tak
sa hľadí na neho ako na nevinného. Preto sa vždy snažia získať i stanovisko druhej stany. Má za to,
že v príspevku má byť jednoznačne uvedené procesné postavenie dotknutej osoby, teda ak je niekto
z niečoho obvinený, tak v príspevku má zaznieť, že bol z toho obvinený. V tomto konkrétnom prípade

si však nepamätal, či videl konečnú formu daného príspevku. Predtým, ako mal vypovedať si prehral
daný príspevok a prečítal si k nemu textový prepis. Vie teda, že v príspevku odznelo plné meno a
priezvisko žalobcu. K tomu uviedol, čo vyplýva aj z etických zásad, že korupcia je verejným záujmom,
štát proti nej bojuje. Advokátov považuje za súčasť justície, preto ich treba považovať za verejné osoby
a keď, ako to bolo v tomto prípade, obvinenie bolo spojené s výkonom advokácie, tak sa jednoducho

pristupuje k zverejneniu celého mena, samozrejme pri dodržaní prezumpcie neviny s tým, že obsah
reportážejednoduchohovoríotom,čohovorípolíciaatedavdanomprípade„žepolíciaobvinila".Ktomu
doplnil, že v príspevkoch sa používajú rôzne jazykové prostriedky, parafráza, podmieňovací spôsob a
podobne. Podstatné je, aby bolo zrejmé, že ide o prvú fázu trestného konania. O tom, že v januári 2010
Špeciálna prokuratúra trestné stíhanie žalobcu zastavila, o tom informáciu nemali. Prokuratúra svoje

rozhodnutia nezverejňuje, a ani polícia a to na rozdiel od súdov, ktoré svoje rozhodnutia zverejňujú.
Čo sa týka reportáže z decembra 2011, informácia k nej vyšla zo súdu v tlačovej agentúre, na základe
čoho sa rozhodli, že spracujú túto informáciu. Po odvysielaní reportáže z marca 2009 ich zo strany
žalobcu ohľadom reportáže nikto nekontaktoval. Nebol by žiaden problém a je to bežná prax, že keď sa
nezoženie stanovisko, pretože niekto je vo vyšetrovacej väzbe, alebo sa s ním nepodarí skontaktovať,

takakákoľvekinformácia,ktorúbydostalioddotknutého,stálabyzaodvysielanie,pretožejenovinárskou
povinnosťou, keď sa ozve, dať mu priestor na vyjadrenie. V žiadnom prípade nebolo úmyslom redakcie
zdiskreditovať touto reportážou žalobcu. Reportáž nebola pripravená za účelom vyvolania senzácie.
Ani potom, čo bolo zastavené trestné stíhanie žalobcu, ani žalobca, ani nikto z jeho blízkych, ani jeho
zástupca ich nekontaktoval. Vzhľadom k tomu, že si uvedomuje zodpovednosť, ktorú novinári majú, že

akákoľvek informácia môže zasiahnuť do kohokoľvek povesti a je na zvážení a to aj v tomto prípade
súdu, či verejný záujem a ochrana slobody slova prevažuje nad ochranou osobnosti. Akou vetou začína
predmetná reportáž, to si nepamätal. Či v tomto prípade bola dôsledne dodržaná novinárska etika, k
tomu uviedol, že tak, ako advokáti, aj novinári sú len ľudia, ale za svoju redakciu môže povedať, že urobili
všetko preto, aby aj v tomto prípade boli dodržané všetky etické zásady. Nie preto, že je to výnimočný

prípad, alebo že je niečím nezvyčajným, ale preto, lebo tak robia vždy. Myslí si, že osobnostné práva
sú dôležité, ale je na spoločnosti, ako nastaví vzhľadom na verejný záujem rovnováhu a hranicu medzi
právom na ochranu osobnosti a právom na informácie a aby ich verejnosť mohla prijímať vo verejnom
záujme. Toto patrí však jedine súdu, aby o tom rozhodol.

SlovenskáadvokátskakomoraBratislavavlistezodňa17.04.2012súduoznámila,žežalobcovikomora
rozhodnutím zo dňa 13. 01. 2006 v zmysle § 8 ods. 2 písm. b/ Zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii
pozastavila výkon advokácie a následne rozhodnutím zo 17. 03. 2006 zrušila rozhodnutie o pozastavení
výkonu advokácie. Výkon advokácie mal žalobca pozastavený v období od 01. 02. 2006 do 17. 03.2006, druhýkrát podľa § 8 ods. 1 písm. b/ Zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii pozastavila komora
žalobcovi výkon advokácie od 05. 03. 2009 rozhodnutím predsedníctva z 13. 03. 2009. Toto rozhodnutie
po pozastavení výkonu advokácie zrušilo predsedníctvo rozhodnutím zo 17. 03. 2009, dokedy mal

žalobca výkon advokácie pozastavený.

Zodbornéhostanoviskaprof.MUDr.StanislavaŠpánika,CSc.,Interná-onkologickáklinika,Onkologický
ústav sv. Alžbety, Bratislava zo dňa 02. 04. 2012, ktoré bolo vyhotovené na žiadosť žalobcu vyplýva,
že diagnóza nádorového ochorenia JUDr. G. O. bola definitívne potvrdená dňa 03. 06. 2009. Vplyv

psychických otrasov, traumatizácie a stresov na vznik nádorového ochorenia je veľmi pravdepodobný,
jednoznačný dôkaz však zatiaľ nebol podaný. Psychický otras spôsobený väzobným stíhaním manžela,
ako spúšťač, resp. významný kofaktor vzniku nádorového ochorenia manželky JUDr. Jozefa Malovca
sa nedá vylúčiť, na druhej strane sa nedá rozhodne ani potvrdiť.

Žalobca v rámci súdneho konania dokladal Rozhodnutie Tlačovej rady SR č.k. 4/2011 zo dňa 14. 06.

2011, ktoré bolo v rámci dokazovania oboznámené, keď poukazoval, že týmto rozhodnutím rozhodla
TlačováradaSRoporušeníetickéhokódexunovináravtomzmysle,žežalovaný,vtomtoprípadedenník
NOVÝ ĆAS zverejnil plné meno a priezvisko dotknutej osoby a toto nebolo dôvodné a ani potrebné v
posudzovanej reportáži. Týmto poukazoval na to, že zverejnenie mena a priezviska nie je automaticky
v zmysle „Etického kódexu novinárov možné, pričom v tomto prípade sa nejednalo ani o osobu, voči

ktorej bolo začaté trestné stíhanie.

V rámci dokazovania sa súd oboznámil i s Kódexom etiky a profesionálneho správania sa novinárov,
ktorý nadobudol účinnosť od 27. 01. 2004 a ktorým bol žalovaný viazaný v čase odvysielanie spornej
reportáže.

Žalovaný v súvislosti s tým, že žalobca predložil na dôkaz Rozhodnutie Tlačovej rady SR č.k. 4/2011 zo
dňa 14. 06. 2011 predložil Rokovací poriadok Tlačovej rady SR, keď poukázal na § 1 tohto poriadku, v
zmysle ktorého Tlačová radca SR koná a prijíma rozhodnutia o sťažnostiach, ktoré sa týkajú porušenia
zásad novinárskej etiky stanovených Kódexom novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov vo

všetkých titulov periodickej tlače na Slovensku a v ich redakciách, alebo vydavateľstvách. Tlačová
rada nie je oprávnená rozhodovať vo veciach týkajúcich sa televíznych vysielateľov, jej rozhodnutia sú
záväzné len pre tlačové médiá. Tiež poukázal na to, že skutkový základ porušenia etického kódexu
konštatovaný v Rozhodnutí Tlačovej rady SR č.k. 4/2011 nemá nič spoločné s jeho príspevkom, preto nie
je možné oba prípady zrovnávať. Navyše zverejnenie mena priezviska denníkom NOVÝ ČAS vzhľadom

na samotný charakter prípadu v danom prípade nepredstavoval verejný záujem.

Žalobca ďalej v súdnom konaní ako dôkaz dokladal zvukovo-obrazový záznam reportáže žalovaného
odvysielanej v Televíznych novinách žalovaného dňa 02. 01. 2012 na DVD nosiči, keď reportáž bola
oboznámená prehratím. Reportáž mala názov: „Dobil svoju priateľku", keď reportážou preukazoval, že

nie sú v nej uvedené ani meno, ani iniciály osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, hoci táto bola
zamestnancom samosprávneho kraja a tak bola verejne činnou osobou (textový prepis reportáže je na
č. l. 287 spisu), keď tento dôkaz mal slúžiť na vyvrátenie tvrdení o tom, že sa rešpektuje nejaký verejný
záujem na uvedení celého mena a priezviska žalobcu v spornej reportáži, keď žalovaný namietal,
že dotknutý príspevok nie je predmetom tohto súdneho konania a teda jeho obsah pre posúdenie

prejednávanej veci je irelevantný. Poukázal, že obsahom príspevku nebola korupcia, ktorá je jedno zo
základných otázok verejného záujmu, preto obsah dotknutých príspevkov zrovnávať nemožno. Tiež
je potrebné rozlišovať procesné postavenie podozrivého v tomto prípade na rozdiel od žalobcu, voči
ktorému v čase zverejnenia reportáže už bolo vznesené obvinenie.

Žalovaný do súdneho konania dokladal obrazovo-zvukový záznam na DVD nosiči ohľadne reportáže
odvysielanej dňa 21. 12. 2011 v jeho televíznom vysielaní pod názvom „Súd ich oslobodil" (textový prepis
reportáže je na č .l. 139 spisu), keď súd vykonal dôkaz jeho prehratím. V tomto dôkaze poukazoval
najmä na vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu v tejto reportáži JUDr. Ľubomíra Hrežďoviča, ktorý
tu konštatoval, že dôsledkom trestného konania: „Kauza lučeneckého advokáta Jozefa Malovca a

prokurátora Ondreja Guláša je uzavretá". Obaja sú nevinní. Najvyšší súd ich oslobodil spod obžaloby,
keď zamietol odvolanie prokuratúry, kauzu zmietol zo stola aj špecializovaný trestný súd, podľa ktorého
nemala obžaloba dôkazy o korupčnom správaní advokáta a prokurátora. ",,Počas tých 7 rokov bol
vystavený rôznym konzekvenciám vyplývajúcim z tohto konania...v oblasti osobnostných a ľudskýchpráv."Preukazovalním,žekzásahudoosobnostnýchprávžalobcudošlo nievpríčinnejsúvislostisjeho
reportážou. Žalobca k tomuto dôkazu uviedol, že s predmetnou vecou nesúvisí, pretože ide o kauzu z
roku 2005, pričom má za to, že žalovaný v tomto prípade takýmto spôsobom chcel urobiť zadosťučinenie

vo veci tejto kauzy z roku 2005, čo však neurobil v posudzovanom prípade.

Žalobca dokladal zvukovo-obrazový záznam z relácie odvysielanej dňa 12. 03. 2009 v Televíznych
novinách o 19.00 hod. v TV Markíza na DVD nosiči, keď súd vykonal dôkaz prehratím tohto zvukovo-
obrazového záznamu z DVD nosiča (textový prepis reportáže je žurnalizovaný na č .l. 44 spisu).

Žalovaný svoje tvrdenie o tom, že plné meno žalobcu bolo viackrát odvysielané i inou televíziou,
konkrétne TV JOJ a to v hlavnom večernom spravodajstve dokladal predpisom reportáže odvysielanej
na TV JOJ dňa 08. 12. 2009 s názvom „Údajné úplatky bez komentára", keď prepis reportáže získal z
online databázy médií poskytovanej spoločnosťou Slovakia online, s.r.o. Bratislava (č. l. 54 spisu), keď
okrem TV JOJ sa kauzou, ktorej sa dotýkala predmetná reportáž zaoberal aj denník SME v článkoch

„Policajtiodhalilikorupciunasúde"zodňa16.12.2005a,,V korupčnejaférezLučencastiahliobžalobu"
zo dňa 24. 10. 2006, čo tiež dokladoval (č .l. 55-57 spisu).

Žalovaný ďalej do súdneho konania dokladal Správu o činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry za rok
2005 (č .l. 58-54 spisu), keď poukázal v súvislosti s touto správou na to, že v tejto správe sú označení

prokurátori, ktorí boli trestne stíhaní v súvislosti s kauzami, ktorých sa dotýkali reportáž odvysielaná v
TV JOJ a články v denníku SME.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby, alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú
vyhotoviť, alebo použiť len s jej privolením.

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia, alebo použijú
písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové, alebo obrazové a zvukové záznamy
na úradné účely na základe zákona.

Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy

sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť, alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké
a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani takéto použitie však
nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.
1najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosoby,alebojejvážnosťvspoločnosti,

má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhradu podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Právo na ochranu osobnosti upravuje Občiansky zákonník ako jednotné právo. Jeho funkciou je
zabezpečiť v občianskoprávnej oblasti ochranu osobnosti fyzickej osoby a jej individuálnej integrity ako
nutnej podmienky jej dôstojnej existencie a jej slobodného rozvoja. Občianskoprávna úprava ochrany
osobnosti vychádza z druhej hlavy Ústavy SR, najmä z jej článkov 14, 15, 16, 19, 20 a 21. Podľa článku
19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a

na ochranu mena. Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti tak, ako je to zvýraznené v dikcii §
11 Občianskeho zákonníka a ako to vyplýva aj z dôvodovej správy, je česť občana v jeho rozmanitých
spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom.
Podľa stanoviska súdnej praxe predmetom ochrany občana je aj jeho česť v odborných kruhoch, vktorých je známy svojou odbornou prácou a činnosťou. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a
dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívny spôsobilý privodiť tejto osobe ujmu, dotknutá osoba môže
uplatniť právne prostriedky na ochranu. K zásahu do cti a dôstojnosti môže dôjsť rôznym konaní či

prejavmi. Za neoprávnený zásah možno považovať aj pravdivé tvrdenie, ak je spôsobilé ohroziť vážnosť
fyzickej osoby. Osobitne treba posudzovať kritiku verejne činných osôb. Na rozdiel od súkromných osôb
verejne činná osoba sa nevyhnutne a vedome podrobuje dôkladnej kontrole každého svojho slova a činu
zo strany širokej verejnosti, ako aj zo strany novinárov a preto musí preukázať vyššiu mieru tolerancie.

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel, k záveru, že žalobca podal voči žalovanému dôvodne
žalobu v časti, v ktorej sa domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti odvysielať v Televíznych
novinách ospravedlnenie v zmysle žalobného petitu. Žalovaný dňa 12. 03. 2009 odvysielal v Televíznych
novinách o 19.00 hod. vysielacieho času na svojom programe Markíza reportáž týkajúcu sa žalobcu,
keď touto reportážou zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu, do jeho občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti, tiež do jeho mena, priezviska a prejavov osobnej povahy. Bolo to tým, že už v

úvode reportáže podal informáciu, že „polícia zadržala advokáta a podnikateľa z lučeneckého okresu,
ktorí podplatili svedka...", keď v ďalšom texte reportáže v príčinnej súvislosti s touto informáciou uviedol
dvakrát plné meno a priezvisko žalobcu, tiež skutočnosť, že sa jedná o advokáta s tým, že obrazovým
záznamom zverejnil jeho meno, priezvisko, profesné označenie advokáta zosnímaním tabuľky jeho
advokátskej kancelárie. Túto informáciu podal tak, že bolo dôvodné z tejto informácie vykladať záver

o vine žalobcu z prečinu podplácania. Takto podanou informáciou nerešpektoval základné právo
žalobcu, aby bolo na neho nahliadané ako na nevinného, pokiaľ nie je právoplatným rozsudkom súdu
rozhodnuté o opaku (prezumpcia neviny). Prezumpcia neviny je jedným z princípov právneho štátu a
výkonu súdnictva. Prezumpcia neviny je jednou zo základných zásad súdneho trestného procesu, je
garantovaná § 2 ods. 2 Trestného poriadku, tiež je obsiahnutá vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv

prijatej Organizáciou spojených národov 10. decembra 1948 (článok II. ods. 2), v Európskom dohovore o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol dojednaný v Ríme dňa 04. 11. 1950 a uverejnený
ako oznámenie pod č. 209/1992 Z. b. (článok 6 ods. 2), tiež v Listine základných práv a slobôd z roku
1991 v článku 40 ods. 2 a je tiež zakotvená aj v Ústave SR v článku 50 ods. 2. Treba zdôrazniť, že medzi
účastníkmi konania nebolo sporné, že informácie, ktoré podával žalovaný v predmetnej reportáži, ktorá

bola reportážou bez komentára mali základ, resp. zdroj v oficiálnej tlačovej besede Prezídia Policajného
zboru. Je teda zrejmé, že žalovaný informácie nezverejnil svojvoľne, východiskové informácie získal z
oficiálnych správ, ktoré spracoval. Potom možno mať za to, že sa mohol rozumne spoliehať na tieto
informácie získané z oficiálnych zdrojov. V tomto smere treba poukázať na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku, tiež vo veci Selicto proti Fínsku,

z ktorých vyplýva, že tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu má
bežné právo spoliehať sa obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý
prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa", ktorú nepochybne tlač zohráva, tiež,
že novinári musia verejnosť slobodne informovať o udalostiach vychádzajúcich z informácií získaných
z oficiálnych zdrojov. V tomto smere podporne treba poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp. zn. II.ÚS 326/09, z ktorého vyplýva, že z hľadiska formy „kritiky" je veľmi dôležitý zdroj informácie
a žáner relácie, v ktorej výrok odznel. Žalovaný však v predmetnom súdnom konaní nepreukázal ako
odzneli východiskové informácie, ktoré spracoval pri reportáži na tlačovej besede Prezídia Policajného
zboru, preto, či spornou reportážou došlo k zásahu do právom chránených záujmov žalobcu podľa
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nutne treba vychádzať zo znenia týchto informácií tak, ako

boli podané v reportáži žalovaného. Žalovaný síce v konaní poukazoval na to, že mu nič nebránilo
využiť pri spracovaní týchto informácií získaných z oficiálnej tlačovej besedy tzv. parafrázu (lingvistická
operácia, ktorá spočíva vo vyjadrení toho istého obsahu, ako má východiskový výraz, konštrukcia,
alebo výpoveď inými výrazovými prostriedkami), avšak aj pri využití tejto lingvistickej operácie žalovaný
mal rešpektovať právo žalobcu, že pokiaľ nebol právoplatne odsúdený za prečin, s ktorým jeho meno,

priezvisko, profesné označenie a obrazový záznam tabule jeho advokátskej kancelárie boli spojené v
reportáži, hľadí sa na neho ako na nevinného (prezumpcia neviny), čo žalovaný nerešpektoval hneď
úvodnou informáciou v svojej reportáži. V tejto súvislosti treba ešte poukázať na to, že síce prezumpcia
neviny je právna fikcia, ktorá je záväzná len pre orgány činné v trestnom konaní a neobmedzuje slobodu
názoru a myslenie osôb nezúčastnených v konaní, napríklad ani novinárov a teda nemožno ju vykladať

tak, že zabraňuje informovať čo i televízii o podozrení z kriminálneho jednania konkrétneho človeka,
prípadne publikovať svedectvo osôb a informácie o postupe štátnych orgánov v rámci trestného konania,
lebo takýto výklad by znemožňoval podať pravdivú informáciu o záležitostiach verejného záujmu, čo
nepochybne oblasť trestnosti/ v tomto prípade korupcie / je, avšak sám pri podávaní takýchto informáciímusí rešpektovať povinnosť zdržať sa výrokov, ktorými by bolo na podozrivého (obvineného) hľadené
tak, ako by už bol právoplatne odsúdený. V tomto ohľade treba prisvedčiť žalobcovi, že keby žalovaný
v reportáži uviedol len podozrenie z prečinu u žalobcu, neprezumovalo by to záver trestného konania

o vine žalobcu z prečinu, konkrétne v tomto prípade z prečinu podplácania. Žalobca v čase reportáže
bol len obvinený z tohto prečinu, a teda bez ohľadu na výsledok trestného konania žalovaný v čase
odvysielania reportáže informáciou o žalobcovi tak, ako ju podal v úvode reportáže, porušil prezumpciu
neviny. Je pravdou, že text celej reportáže treba vykladať v súvislosti s ostatnými výrokmi, ktoré v
reportáži odzneli s prihliadnutím aj na ďalšie vyjadrovacie prostriedky použité v relácii ako „advokát

mal podľa polície svedka presne naučiť...", „tento verdikt sa mu podľa polície podarilo získať tým, že
zaplatil svedka...", „advokát mal podľa polície svedka presne naučiť...", ale súčasne treba prihliadnuť
na to, že žalovaný je televíziou s celoúzemnou pôsobnosťou, reportáž odznela v hlavnom večernom
televíznom spravodajstve a bola určená tomu najširšiemu okruhu celej spoločnosti, predovšetkým bola
určenáširokémuokruhulaickejverejnosti,uktorejinformáciezverejnenévreportážireálnemohlivzbudiť
presvedčenie, že žalobca sa prečinu podplácania dopustil. Ako vnímala informáciu odborná právnická

verejnosť vyplýva z výpovede svedka JUDr. M. O.o, ktorý vypovedal „v tejto reportáži odznelo, že spravil
niečo konkrétne, teda že sa dopustil nejakého trestného činu", ako vyznievali informácie zverejnené v
tejto reportáži pre laickú verejnosť možno vyvodiť z výpovede svedka S. W., ktorý vypovedal, že po
odvysielaní reportáže okolie vnímalo žalobcu tak „brali ho ako trestanca, pretože takto to bolo povedané
v tom televízore", tiež z výpovede svedka A. O., ktorý vypovedal, že celá reportáž sa začala tak, „mysleli

sme si, že ho už odsúdili, lebo tak to vyznelo", tiež „ako reportáž odznela, na druhý deň ľudia v práci
sa ma pýtali, či je otec odsúdený a na ako dlho". Podporne treba poukázať i na výpoveď svedka A. O.,
ktorý vo výpovedi uviedol, „keď som reportáž vzhliadol, zostal som prekvapený, že som tam počul celé
jeho meno, ako aj to, že spáchal trestný čin, myslel som si, že snáď bol odsúdený v nejakom súper
rýchlom trestnom konaní". Z týchto dôkazov potom možno uzavrieť, že tak u laickej, ako i u odbornej

(právnickej) verejnosti informácie v celom kontexte podané v reportáži vyvolali presvedčenie, že žalobca
sa prečinu, s ktorým bolo spájané jeho meno a priezvisko v predmetnej relácii dopustil, a že bol zaň aj
právoplatne odsúdený. Informácia, že žalobca sa dopustil prečinu podplácania sa ukázala nepravdivá,
pretože uznesením Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/2 Gv 142/08 -
45 zo dňa 19. 01. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02. 02. 2010 voči žalobcovi trestné stíhanie

pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona (okrem iného) bolo zastavené preto, že je
nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo. Obrana žalovaného preto v tom,
že z obsahu reportáže, príspevku je zrejmá informácia len o vznesení obvinenia voči žalobcovi, nie o
jeho vine a že divákom bola výslovne prezentovaná informácia o aktuálnom stave trestného konania
je nedôvodná. Verejnosť ako vyplýva z vykonaného dokazovania, i keď v relácii odznelo, že žalobca je

stíhaný väzobne, vnímala informácie v celom kontexte reportáže, najmä v spojení s dotknutým výrokom
tak, že žalobca sa prečinu, teda trestnosti dopustil. Je tiež potrebné vziať zreteľ na to, že laická
verejnosť nerozoznáva rozdiely v termínoch výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody. Je pravdou,
že v čase vysielania reportáže mali výroky redaktora základ vo faktoch, avšak pri ich prezentovaní
došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny. Ako sám uvádzal žalovaný, tento princíp deklaruje

nemožnosť o zadržanom, o osobe vo väzbe, obvinenom, obžalovanom, či o neprávoplatne odsúdenom
informovať ako o páchateľovi trestného činu, ale len ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného
činu. Takto to však vo vysielaní žalovaného nebolo. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré
len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu tak, ako sa uvádza v Náleze Ústavného
súdu SR sp. zn. III.ÚS 83/01, ale v posudzovanom výroku tomu tak nebolo. V tejto súvislosti treba tiež

poukázať na výpoveď svedka N., ktorý spracovával informácie odznené na tlačovej besede Prezídia
Policajného zboru, keď vo svojej výpovedi tento uviedol, že v danom prípade, ako avizovala polícia,
išlo o korupčný prípad z justície, keď polícia tvrdila aj dané skutkové stavy, teda čo mal dotyčný urobiť,
pričom v takomto prípade sa zverejňuje meno a priezvisko dotyčnej osoby, čo bolo i v posudzovanom
prípade, avšak ako sám ďalej uviedol, polícia na tlačovej besede informovala, pokiaľ ide o dotyčnú

osobu, že,, ide o lučeneckého advokáta Jozefa M". Dnes prostredníctvom internetu je možné zistiť si, o
koho ide, keď sú poskytnuté také údaje, ako „lučenecký advokát Jozef M.", čo bolo i v tomto prípade, keď
následne polícia po tlačovej besede potvrdila, že v tomto prípade ide o Jozefa Malovca. Z jeho výpovede
vyplynulo, že polícia na tlačovej besede informovala, „čo mal dotyčný urobiť", teda neinformovala, že
to urobil, a preto žalovaný v spornej relácii nepravdivo informoval v úvodnej vete: „polícia zadržala

advokáta a podnikateľa z lučeneckého okresu, ktorý podplatili svedka", pretože z informácií získaných
na tlačovej besede Prezídia Policajného zboru, ktoré boli zdrojom pre danú reportáž, takáto informácia
nevyplynula. Svedok N. H. vypovedal, že tu odznela informácia „mal dotyčný urobiť", teda nie informácia,
že „dotyčný urobil". Navyše na oficiálnej tlačovej besede Prezídia Policajného zboru ani neodznelocelé meno (meno a priezvisko) žalobcu. Právo na česť a dôstojnosť je považované za významné
osobnostné právo. Ochrana v tomto kontexte sa rozširuje i o dobrú povesť. Dobrá povesť ako hodnota
charakterizovaná ako vážnosť, ktorú určitá osoba získala, alebo nepožíva v spoločnosti, ochrana cti nie

je oddelená od ochrany osobnosti. Žalovaný dotknutým výrokom vo svojej reportáži neúmerne zasiahol
do tohto právom chráneného práva žalobcu. V konaní bolo preukázané, že vo výroku rozsudku opísané
výrazové prostriedky a informácia boli svojim obsahom spôsobilé zasiahnuť do osobnosti žalobcu, jeho
občianskej cti, ľudskej dôstojnosti. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalovaný podával
informácie vo veci verejnej, keď vecou verejnou sú všetky agendy štátnych inštitúcií, ako i činnosť

osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t.j. napríklad činnosť miestnych politikov, celoštátnych politikov,
úradníkov, sudcov, advokátov... (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 453/03). Nepochybne korupcia
je otázkou verejného záujmu, nakoľko sa jedná o spoločenský jav, ktorý je vnímaný ako jedna z
najväčších hrozieb pre stabilitu demokratického a právneho štátu, v tomto treba prisvedčiť žalovanému.
V súvislosti so žalobcom bola informovaná teda ,,vec verejná," ale v posudzovanom prípade ochrana
cti, dôstojnosti, dobrého mena žalobcu, mala byť v rovnováhe so slobodou prejavu zakotvenou v článku

10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Médiá nesmú prekročiť určitú hranicu
týkajúcusanajmäochranydobrejpovestiapráviných,keďichúlohoujenajmäsprostredkovaťverejnosti
informácie a myšlienky týkajúce sa verejného záujmu, avšak takým spôsobom, ktorý je v súlade so
zodpovednosťou, ktorá médiám prislúcha. Ochrana práv novinárov pri šírení informácií týkajúcich sa
verejnéhozáujmuvyžaduje,abytítokonalivdobrejviere,nazákladepravdivýchpodkladovaposkytovali

„spoľahlivéapresné"informácievsúladesnovinárskouetikou.Zustanoveniaods.2článku10Dohovoru
vyplýva, že sloboda prejavu musí byť vykonávaná „Zodpovedne a s ohľadom na záväzky", čo platí
pre médiá, i keď informujú o záležitostiach vážneho verejného záujmu. Relevantnými pre posúdenie
rovnováhy medzi konkurujúcimi si záujmami je tiež zásada prezumpcie neviny vyplývajúca z článku 6
ods. 2 Dohovoru, podľa ktorej musí byť na osobu nahliadané ako na nevinnú, dokiaľ nie je súdom

vyslovená jej vina (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva č. 42435/02, vo veci White proti
Švédsku). V tejto súvislosti je tiež treba poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva č.
21980/93 vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku, z ktorého súd cituje: „v súlade so zavedenou
rozhodovacou praxou súdu sa vyžaduje ..., aby súd zistil, či napadnutý „zásah" zodpovedá naliehavej
spoločenskej potrebe", či bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, ktoré štátne orgány

uviedli k jeho ospravedlneniu sú relevantné a dostatočné. Pri posúdení, či takáto „potreba" existuje a aké
opatrenia je za týmto účelom nutné prijať, disponujú štátne orgány určitou mierou uváženia. Tá však nie
je obmedzená, ale ide ruka v ruke s európskym dohľadom predstavovaným súdom, ktorého úlohou je
vyniesť konečné rozhodnutie o tom, či je obmedzenie zlučiteľné so slobodou prejavu chránenou článkom
10". Z uvedeného možno vyvodiť, že je potom na súde, ktorý dotknutý výrok posudzuje, aby stanovil túto

hranicu. V posudzovanom prípade podľa názoru súdu žalovaný tak, ako informáciu v dotknutom výroku
reportáže podal, zasiahol do osobnostných práv žalobcu neúmerne, v rozpore s právom, nerešpektujúc
zásadu prezumpcie neviny. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, prezumpciu neviny neporušujú
také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu (Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. III.ÚS 83/01). Žalovaný však takýto výrazový prostriedok v dotknutom výroku nepoužil, nepoužil

výrazový prostriedok ohľadne žalobcu, že tento je podozrivý zo spáchania určitej trestnej činnosti,
ale použil výrazový prostriedok, že sa trestnej činnosti dopustil. Aj z Kódexu etiky a profesionálneho
správania sa novinárov schváleného dňom 27. 01. 2004, ku ktorému žalovaný pristúpil vyplýva, že
novinári sa zaviazali prezentovať spravodajstvo a publicistiku korektne a nestranne a na prvom mieste
budú klásť dôraz na dôležitosť a relevantnosť, keď budú : „rešpektovať právo na spravodlivý súd". Pri

podaní informácie v dotknutom výroku žalovaný konal tak v rozpore s týmto svojim záväzkom. I keď v
danom prípade hranica povolenej kritiky, nakoľko u žalobcu išlo o osobu verejne činnú (advokáta) je
širšia, ako vo vzťahu k obyčajnému občanovi, ide o zákonom nepovolenú kritiku (porušenie prezumpcie
neviny). Takáto kritika by bola oprávneným zásahom proti nežiadajúcemu spoločenskému javu (korupcii)
len pri použití primeraných výrazových prostriedkov. Je ignoráciou základných práv a slobôd občana

zverejňovanie akýchkoľvek neprávd. Ak sú v kritike, či v charakteristike určitých javov, či osôb použité
výrazy, ktorých výklad či význam je v značnom nepomere k pravde, či k cieľu kritiky, a na dosiahnutie
cieľa informovať a realizovať tak ústavné právo na slobodu prejavu (článok 10 Dohovoru) a právo
na informácie je možný postup aj bez takýchto výrazov, a pritom z týchto výrazových prostriedkov je
zrejmý nevyvážený charakter k právu, ktoré bolo chránené, v tomto prípade k právu na ochranu cti a

dôstojnosti, ide o informovanie a kritiku neprimeranú, ktorá vždy je spôsobilá zasiahnuť do práva na
ochranu osobnosti fyzickej osoby. Spojenie žalobcu ako advokáta s trestnou činnosťou ,, ...podplatili
svedka" s uvedením jeho mena, priezviska, s uvedením obrazu tabule jeho advokátskej kancelárie, tak
bolo spôsobilé zasiahnuť do jeho osobnostných práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ikeď sa žalovaný spoliehal na informácie, ktoré predával v dotknutej reportáži na „oficiálny zdroj", pri ich
prezentovaní si nepočínal s náležitou starostlivosťou použitia výrazových prostriedkov, ktoré objektívne
mohli navodiť, a aj navodili u širokej verejnosti záver, že žalobca sa trestnej činnosti dopustil. V tomto

mal byť žalovaný o to dôslednejší, že sa mu nepodarilo získať stanovisko k tejto veci od žalobcu, hoci sa
o to snažil tak, ako to vyplynulo z výpovede svedka N. H.. Preto, že žalobca bol vo väzbe, sa mu to však
nepodarilo. V súvislosti so zverejnením celého mena a priezviska žalobcu v predmetnej reportáži je tiež
treba poukázať na výpoveď svedka N. H., ktorý vypovedal, že na tlačovej besede Prezídia Policajného
zboru boli podané informácie, že ide o „lučeneckého advokáta Jozefa M.", teda orgány činné v trestnom

konaní na tejto tlačovej besede nezverejnili celé meno a priezvisko žalobcu. Svedok si zabezpečil
identifikáciu osoby žalobcu prostredníctvom informácií získaných zo sociálnej siete ,len ,,mimo tlačovej
besedy", teda po tlačovej besede bolo potvrdené, že ide o žalobcu. Je pravdou, že žalobca v tom čase
bol už trestne stíhaný, avšak informácia, že išlo o Jozefa Malovca, teda žalobcu s uvedením celého
mena a priezviska nemala základ v tlačovej besede Prezídia Policajného zboru. Ako svedok N. H. k tejto
skutočnosti dovypovedal, či v takomto prípade je zverejnené celé meno a priezvisko dotknutej osoby

záleží na jeho uvážení, teda na uvážení redaktora, ktorý spracúva danú reportáž. Neexistuje žiaden
predpis, ktorý by postup v takomto prípade upravoval. V súvislosti s rešpektovaní prezumpcie neviny je
dôležité poukázať i na výpoveď svedka O.. U. W., ktorý vo výpovedi uviedol, že „uvedomujeme si aj tú
zodpovednosť, že kým nie je niekto odsúdený, tak sa hľadí na neho ako na nevinného". Poukázal vo
svojej výpovedi tiež na to, že korupcia je verejným záujmom, štát proti nej bojuje a to aj proti korupcii

v justícii, keď advokátov považuje za súčasť justície a navyše, keď ako to bolo v tomto prípade, to
bolo spojené s výkonom advokácie, jednoducho pristupujú k zverejneniu celého mena, samozrejme pri
dodržaní prezumpcie neviny s tým, že obsah reportáže jednoducho hovorí o tom, čo hovorí polícia, teda
v danom prípade „že polícia obvinila". V príspevkoch používajú rôzne jazykové prostriedky, parafrázu,
podmieňovací spôsob a podobne. Podstatné je, aby bolo zrejmé, že ide o prvú fázu trestného konania. Z

jehovýpovedetedamožnouzavrieť,žereportážmápoužívaťtakéjazykovéprostriedky,abybolozrejmé,
čo nebolo v danom prípade, že ide o prvú fázu trestného konania. Z prvého výroku predmetnej reportáže
jednoznačne vyplýva, čo už súd odôvodnil, akoby sa žalobca trestnosti už dopustil. Tento svedok
ešte doplnil, že si uvedomujú zodpovednosť, ktorú novinári majú, teda že akákoľvek informácia môže
zasiahnuť do kohokoľvek povesti a je na zvážení v každom prípade súdu, či verejný záujem a ochrana

slobody slova prevažuje nad ochranou osobnosti. V posudzovanom prípade súd na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že právo žalobcu na ochranu osobnosti prevažuje nad ochranou slobody
slova a prejavu a preto poskytol osobnosti žalobcu ochranu. Podľa názoru súdu napriek tomu, že v
danej veci išlo o vec verejného záujmu (korupciu), nebolo etické za porušenia princípu prezumpcie
neviny uviesť v danej reportáži celé meno, priezvisko žalobcu v spojení v profesným označením a

obrazovým záberom tabule sídla jeho advokátskej kancelárie. Právo verejnosti na informácie ohľadom
osoby podozrivej z trestnej činnosti je obmedzené tiež Zákonom č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon o slobode informácií), v znení neskorších
predpisov, ktorý v § 11 ods. 1 písm. d/ stanovuje obmedzenie prístupu k informáciám týkajúcich sa
rozhodovacej činnosti súdov, alebo orgánov činných v trestnom konaní, okrem informácie o rozhodnutí

alebo o výsledku konania. I v zmysle Zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene
Zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov, konkrétne § 19 ods.
1, programová služba a všetky jej zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom
zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Žalovaný tak zasiahol významne do
práv a právom chránených záujmov žalobcu, do jeho práva na ochranu mena prejavov osobnej povahy,

dôstojnosti a cti. Tiež obrazovou snímkou sídla advokátskej kancelárie, kde bola tabuľka s označením
mena, priezviska a profesijného označenia žalobcu, ktorú zverejnil v predmetnej reportáži bez súhlasu
žalobcu, i keď bola zosnímaná na verejnom priestranstve, nakoľko bola použitá v predmetnej reportáži
na identifikáciu žalobcu, bola použitá v rozpore s oprávnenými záujmami žalobcu. Ešte treba doplniť, že
sloboda prejavu, na ktorú sa žalovaný v predmetnej veci odvoláva je obmedzená limitačnou klauzulou

v článku 26 ods. 4 Ústavy SR. Dôvodom obmedzenia môže byť aj ochrana práv iných, teda aj základné
právo na česť, dôstojnosť, ochranu mena, prejavov osobnej povahy v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobca nepreukázal, že práve v príčinnej súvislosti s jeho

reportážou došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, keďže plné meno žalobcu bolo viackrát
odvysielané i TV JOJ v hlavnom večernom spravodajstve dňa 08. 12. 2009 a to v súvislosti s inými
„korupčnými kauzami", tiež že v súvislosti s inými „korupčnými kauzami" informoval o žalobcovi i denník
SME dňa 16. 12. 2005 a dňa 24. 10. 2006, o čom dokladal dôkazy (č .l. 54 - 57 spisu), k tomu súduuvádza, že je pravdou, že TV JOJ v reportáži dňa 08. 12. 2009 zverejnila viackrát meno, priezvisko
žalobcu, ako i to, že ide o advokáta a to v súvislosti s informáciami o „korupčných aférach z Lučenca",
avšak z výpovedí vypočutých svedkov L. D., A. O., A. O., M.. Z. O., L.. I. A., R. F., M.. M. O. i S. W.

vyplýva, že k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry žalobcu došlo práve odvysielaním reportáže
žalovaného,keďanijedenztýchtosvedkovnepotvrdil,žebyvidelreportážTVJOJ,naktorúsaodvolával
žalovaný a že by práve v súvislosti s reportážou odvysielanou v TV JOJ došlo k reakcii okolia žalobcu
na reportáž. Treba tiež uviesť, že v denníku SME neboli zverejnené celé identifikačné údaje žalobcu,
a rovnako ako i v súvislosti s reportážou odvysielanou v TV JOJ, ani v súvislosti s článkami v denníku

SME tak, ako vyplýva z výpovede uvedených svedkov nebolo preukázané, že nimi došlo k zásahu v
osobnostnej sfére žalobcu. Žalobca výpoveďami svedkov dostatočným spôsobom preukázal, že práve
reportážou žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, teda že je daná
príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom žalovaného a vyvolaným následkom v osobnostnej
sfére žalobcu.

Žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal okrem ospravedlnenia i náhrady nemajetkovej ujmy
v sume 200.000,- € ako satisfakčnej náhrady. V tejto časti súd posúdil nárok žalobcu za dôvodný v
časti a prisúdil žalobcovi v súvislosti s neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv nárok na
nemajetkovú ujmu voči žalovanému v sume 10.000,- €, v prevyšujúcej časti nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol.

Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme súd vychádzal z § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka.

Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá
splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t.j., ak sa morálne zadosťučinenie javí v konkrétnom

prípade nepostačujúcim a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, alebo
jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch
sú podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka taxatívne ustanovené dve kritériá, z ktorých musí súd
pri svojom rozhodovaní vychádzať a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Závažnosť vzniku nemajetkovej ujmy sa

posudzuje najmä so zreteľom na intenzitu zásahu, rozsahu zásahu a na ohlas zásahu ako aj dĺžku jeho
trvania.

Pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že nebol potvrdený záver o značnom znížení dôstojnosti žalobcu a
jeho vážnosti v spoločnosti, čo je jednou zo základných podmienok priznania nároku na nemajetkovú

ujmu, treba poukázať na to, že televízne vysielanie a práve televízne vysielanie žalovaného je z hľadiska
rozsahu jeho pôsobenia jedným z najdostupnejších zdrojov informácií širokej verejnosti. Informácie boli
odvysielané vo večernom spravodajstve, v Televíznych novinách, ktoré patria medzi najsledovanejšie
spravodajstvá. Ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv dôjde takýmto médiom, treba vždy
vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. To v prípade, že zásah bol spojený so znížením dôstojnosti

fyzickej osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti (o taký zásah ide jednoznačne pri tvrdenej, avšak
právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti), zakladá nárok oprávnenej osoby
domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo bolo i v prípade žalobcu (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1Co 15/97). Žalobca vo výpovedi v konaní pred súdom objasnil, akú ujmu utrpel
vo svojej cti, a to nielen v súkromnom živote, ale i ako advokát v profesijnej oblasti. Žalobca pochádza z

váženej lučeneckej rodiny, vždy požíval dobré meno občana i advokáta. Vykonával dlhoročnú advokátku
prax, ktorú vykonáva stále, pred výkonom advokácie pôsobil ako predseda Okresného súdu v Lučenci,
jeho manželka bola dlhoročnou notárkou, keď za roky svojej praxe si vybudoval svoje dobré meno
advokáta. Spojenie osoby advokáta s trestnou činnosťou je neprijateľné z hľadiska akéhokoľvek, najmä
však v súvislosti so Zákonom č. 586/2003 Z.z., o advokácii v znení neskorších predpisov, a na požívaní

jeho dobrého mena, či už ako občana, či už ako advokáta závisí ďalší výkon jeho profesie. Súd
preto má za to, že morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia za takéhoto skutkového stavu je
nedostačujúce. Síce je pravdou, že ,,v očiach" vypočutých svedkov L.. I. A., R. F., M.. M. O., Štefana W.,
L. D., A. O. i A. O., ako i JUDr. Z. O. nedošlo k zníženiu dôstojnosti žalobcu po odvysielaní predmetnej
relácie, pretože títo informáciám neuverili vzhľadom k tomu, že žalobcu poznali ako váženého občana,

dobrého advokáta, avšak z ich výpovedí jednoznačne vyplýva, ako reagovalo okolie žalobcu na tieto
informácievreportáži,predovšetkýmvprofesnejoblasti,keďnapríkladsvedkyňaJUDr.Z.O.vypovedala
„dokonca aj ľudia z Vašej profesie, sudcovia, prokurátori, advokáti, policajti, ktorí dovtedy s Vami dobre
vychádzali sa potom boja Vám prihovoriť...". Tiež z výpovede svedkyne L. D. vyplýva, že po odvysielaníreportáže došlo k úbytku klientely u žalobcu a to v príčinnej súvislosti s predmetnou reportážou, keď
uvedené vyplýva i z výpovede svedka JUDr. M. O., ktorý sčasti prebral klientov od žalobcu, vyslovil svoj
názor, že podľa neho reportáž bola spôsobilá narušiť dobré meno žalobcu, predovšetkým dobré meno

advokáta. To, že odvysielaná reportáž významne zasiahla i do súkromného života žalobcu vyplýva z
výpovede R. F., A. O., A. O., z ktorých výpovedí jednoznačne vyplýva, ako odvysielanou reportážou
bola zasiahnutá rodina žalobcu, predovšetkým jeho manželka, deti a najbližší známi. V konaní sa síce
nepreukázalsúvisúmrtiamanželkyžalobcuvsúvislostisneoprávnenýmzásahomdoosobnostnýchpráv
žalobcu, keď odborné vyjadrenie predložené žalobcom od prof. MUDr. Stanislava Špánika zo dňa 02.

04. 2012 uvedené nepotvrdzuje, avšak že po odvysielaní reportáže bol ovplyvnený týmto rodinný život
žalobcu, čo vyplýva už z výpovede uvedených svedkov. Čo sa týka vyjadrenia miery, akou bola zásahom
zníženádôstojnosť,alebovážnosťosobyvspoločnosti,trebavychádzaťznáslednejreakcie,ktorúzásah
vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostrední fyzickej osoby. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je
opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným zníženým postavenia
fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej

ujmy nemožno napraviť inak, ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia
(rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo 15/03). V posudzovanom prípade k neoprávnenému zásahu
žalovaného došlo verejným spôsobom (v hromadnom informačnom prostriedku), v danom prípade už
zmierniť zásah do osobnostných práv žalobcu nemožno zvrátiť, preto podľa názoru súdu prichádza v
súdenej veci i peňažná satisfakcia. Treba tiež v súvislosti s priznaním nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch poukázať i na to, že otázka jej priznania, či nepriznania závisí od individuálneho
hodnotenia každého osobitného prípadu. V posudzovanom prípade s prihliadnutím na dotknutého
žalobcu možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu a trvanie
nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jeho dôstojnosti v spoločnosti pociťovala ako závažnú
spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na jeho mieste a v jeho postavení. I keď náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch zásadne má satisfakčnú funkciu, nemožno opomenúť, že má spĺňať
i preventívne a výchovné ciele. Znamená to pôsobiť jej priznaním i výchovne, aby nedochádzalo v
budúcnosti k podobným neoprávneným zásahom do osobnostných práv. Treba ešte poukázať i na
to, že prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je osobná ujma spojená s
osobitne citeľným znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje

a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak, ako cestou primeraného
zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Súd pri priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vychádzal i z toho, že žalovaný reportáž zverejnil, keď žalobca bol vo väzbe, a tak sa
nemohol voči informáciám zverejneným v reportáži účinne brániť. Neprehliadnuteľné je i to, že žalobca
žalovaného pred podaním žaloby na súd vyzval na ospravedlnenie, i s nárokom na nemajetkovú ujmu v

peniazoch vo výške 50.000,- €, na ktorú žalovaný reagoval odmietavo. Súd tiež prihliadol na to, že od
zverejnenia reportáže žalovaný ďalej zverejnenú „kauzu" nesledoval, aby zjednal nápravu po zastavení
trestného stíhania žalobcu. Neobstojí tak, ako vyplynulo z výpovede svedka Mgr. U. W., že žalovaný
nemal možnosť sa dozvedieť o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi, pretože „prokuratúra
svoje rozhodnutia nezverejňuje", keď bolo v záujme verejnosti, aby sa dozvedela i výsledok „korupčnej

kauzy", o čo sa však žalovaný „náležite nepostaral". Súvis s reportážou odvysielanou žalovaným pod
názvom „Súd ich oslobodil" v Televíznych novinách dňa 21. 12. 2011 televíznou programovou službou
TV Markíza, v ktorej bola odprezentovaná aktuálna správa týkajúca sa osoby žalobcu, avšak ohľadne
výsledku iných „káuz" súd nevidí, hoci žalovaný týmto preukazoval svoju snahu objektívne informovať
verejnosť svojimi reportážami s cieľom nie vyvolávať senzáciu. Tak, ako odvysielal predmetnú reportáž,

mohol odvysielať a mal reálnu možnosť odvysielať i reportáž ohľadne žalobcu týkajúcu sa kauzy
popísanej v spornej reportáži. Vzhľadom na výsledky dokazovania sa však súdu javí primeraná výška
náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcu v sume 10.000,- €, požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy
žalobcom v sume 200.000,- € je podľa názoru súdu neprimeraná, pre jej priznanie z vykonaného
dokazovania nevyplývajú dôkazy, preto ako satisfakciu za porušenie právom chránených osobnostných

práv súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- €, v prevyšujúcej časti súd
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodne podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, keď ide o zložitý prípad, pričom vyčíslenie trov konania s

konečnou výškou ku dňu vyhlásenia rozsudku, keď nebolo zrejmé, aké trovy konania k tomuto dňu ešte
vzniknú, nebolo dobre možné.Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia,
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§

204 ods. 1, prvá veta O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci

sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., t.j.
1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
4. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

7. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát
8. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9. sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli

alebo ak také dôvody neexistovali
10. bol odvolacím súdom schválený zmier
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), t.j.
1. sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

2. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej
3. odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
4. ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O.s.p.).