Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoCsp/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1719200101
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1719200101.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko,a.s.,sosídlomHodžova11,Žilina,IČO:31575951,protižalovanému:L.D.,nar.X.XX.XXXX,
Q. L. XXX, U., o zaplatenie 2 551,58 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok č. k. 8Csp/5/2019-118 zo dňa 29. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa lehoty
na plnenie potvrdzuje.

Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2
551,58 €, úrok vo výške 116,77 €, úroky z omeškania vo výške 1,36 €, úrok z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 2 551,58 € od 21.12.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 116,77 € od 21.12.2018 do zaplatenia, a to v pravidelných mesačných splátkach po 50,- € k 15.
dňu v mesiaci odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky
riadne a včas sa stáva zročné celé priznané plnenie. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady bude

rozhodnuté samostatným uznesením.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a 2 a § 504 Obchodného
zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 a § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1, 2 a 8 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Súd prvej inštancie
mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o

úvere č. XXXXXXXXXXXXXX dňa 24.10.2016 na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné
prostriedky vo výške 3 000,- € ako bezúčelový úver a fixnou splatnosťou a úrokovou sadzbou 12,9 %
p.a., poplatok za poskytnutie úveru bol 150,- €, poplatok za poistenie 1,24 €, súbor A), výška anuitnej
splátky predstavovala 50,42 €, termín splatnosti bol 15.11.2016. Z prehľadu splátok do predčasného
zosplatnenia mal súd za preukázané, že žalovaný splatil sumu 448,42 €, ktorá bola započítaná na istinu.

1.2. Podľa súdu prvej inštancie medzi žalobcom a žalovaným prišlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere podľa

§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Napriek tejto skutočnosti bolo potrebné posúdiť zmluvu podľa
príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch pretože sa jednalo o poskytnutie úveru, kde
pôvodný veriteľ vystupoval ako právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej
podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, teda fyzická osoba, ktorá nekonala vrámci predmetu svojho podnikania alebo povolania (§ 2 písm. a/, b/ zákona o spotrebiteľských úveroch).
V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o úvere charakter absolútneho obchodu,
neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem,

má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného
zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Žalovaný si svoje zmluvné
povinnosti riadne a včas neplnil. Z uvedeného dôvodu žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru v zmysle
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podaním zo dňa 20.12.2018 žalobca vyhlásil úver za predčasne
splatný a túto skutočnosť oznámil žalovanému. Žalobca si teda v rozhodnom období splnil svoju zmluvnú

povinnosť poskytnúť žalovanému úver, avšak žalovaný si svoju povinnosť, a síce uhrádzať tomuto
splátkyzaposkytnutýúver,nesplnil.Spoukazomnauvedenépovažovalsúdnárokžalobcunazaplatenie
časti istiny za poskytnutý úver v celkovej sume 2 551,58 € za dôvodný (3 000,- € mínus
splátky istiny 448,42 €). Žalovaný v konaní existenciu žalobcovej pohľadávky nenamietal, ani v konaní
nijakým spôsobom nespochybnil jej výšku. Súd tak nemal preukázané, že by žalovaný uhradil žalobcovi
žalovanú sumu 2 551,58 € s príslušenstvom, a preto súd žalobe v celom rozsahu vo výroku I. vyhovel.

Súd priznal žalobcovi aj úrok 116,77 €, čo predstavuje dohodnutý úrok podľa zmluvy, ktorý bol žalovaný
povinný splatiť do zosplatnenia, ako aj úrok z omeškania 1,36 € z dôvodu omeškania úhrady splatných
splátok.

1.3. Žalobca si podanou žalobou voči žalovanému okrem priznaných súm s príslušenstvom uplatňoval

aj úrok z úveru vo výške 12,9 % ročne z nezaplatenej istiny 2 551,58 € od 21.12.2018 do zaplatenia,
v danej časti prvoinštančný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie uviedol, že si je
vedomý toho, že súdna prax v otázke nároku na úroky z úveru za čas po jeho predčasnom zosplatnení
nie je jednotná, o čom svedčia i žalobcom poukázané rozhodnutia krajských súdov, avšak v tejto otázke
sa súd priklonil k názoru, že veriteľovi patria úroky z úveru len na čas do splatnosti dlhu, následne sa

dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Súd sa oprel o judikatúru vyšších
súdov, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v
rozhodnutí pod č. R59/1998 (sp. zn. 4 Cdo 143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského
súdu Prešov č. k. 29Co 131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci
sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje

celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania
a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali
tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného
súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi

z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu“. Istina je
suma poskytnutých finančných prostriedkov zo strany veriteľa vo forme úveru (§ 503 ods. 1 veta prvá
Obchodného zákonníka). Zmluvné úroky sú vždy splatné vo forme úveru podľa § 503 ods. 1 vety prvej
Obchodného zákonníka. Teda zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné
prostriedky, t.j. spolu s istinou. To znamená, že doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa zhoduje

s dobou splatnosti úveru. Celková suma úrokov však musí byť zaplatená do splatnosti dlžného zostatku
úveru. Žalobca ako veriteľ preto nemohol oprávnene požadovať od žalovaného ako dlžníka zmluvné
úroky aj po splatnosti istiny z úveru. Po dni vyhlásenia celého úveru za splatný dňa 20.12.2018 sa ďalej
istina úveru zmluvne neúročí. Preto žalobcovi prináležia len úroky z omeškania, vychádzajúc z podstaty
zmluvného úroku, ktorý je odplatou za používanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi

do doby splatnosti.

1.4. O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z.

1.5. Súd prvej inštancie vyhovel žiadosti žalovaného o splnenie peňažnej povinnosti v splátkach, a to
podľa § 232 ods. 3, 4 C.s.p.. Prihliadal na osobné, príjmové a sociálne pomery žalovaného, nakoľko bol
evidovaný na úrade práce, kde mu nie je vyplácaná žiadna podpora, má tri vyživovacie povinnosti, z
toho dve vo výške 80,- €, a jednu určenú vo výške 100,- €, je vlastníkom nehnuteľnosti, a to rodinný
dom, kde platí hypotekárny úver vo výške 184,- €. Žalovaný uviedol, že splácaním výživného a úveru

mu pomáha jeho mama. Žalobca nesúhlasil s výškou splácania 50,- €, navrhol splácanie v sume 213,-
€, s ktorou žalovaný nesúhlasil, nakoľko to nie je v jeho možnostiach, preto súd umožnil žalovanému
pohľadávku splácať v splátkach po 50,- € mesačne, pod stratou výhody splátkach.1.6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
2 C.s.p. tak, že nárok na náhradu trov konania priznal žalobcovi, nakoľko bol v konaní plne úspešný,
pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu, v ktorom bola žaloba čiastočne zamietnutá, a v rozsahu týkajúcom
sa lehoty na plnenie, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Prvoinštančnému súdu vytkol, že

dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,ažerozhodnutiesúduprvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca mal za to, že nárok na zaplatenie
úrokutrváodposkytnutiapeňažnýchprostriedkovažpoichvrátenie,tedaajpopredčasnomzosplatnení.
Poukázal na § 497, § 502 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka a súvisiaci Komentár IURA EDITION, podľa
ktorého povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru trvá až do jeho vrátenia. Strany si môžu vznik a zánik
povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve dojednať odchylne. Ďalej

citoval § 13 ods. 3 a § 16 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorých odvodzoval svoj nárok na
zmluvný úrok po predčasnom zosplatnení úveru. Namietal, že výklad súdu prvej inštancie by znamenal,
že porušenie zmluvy zo strany dlžníka sankcionuje veriteľa, ktorý prichádza o dohodnutý zmluvný úrok
a zvýhodňuje dlžníka vo forme zníženia úroku na úroveň zákonného úroku z omeškania. Reštriktívne
ustanovenie vo vzťahu k nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení neobsahuje žiadny právny

predpis, takúto normu mala zaviesť novela Občianskeho zákonník z roku 2013, ktorá však nebola prijatá.

2.1. V ďalšej časti svojho odvolania žalobca na podporu svojho názoru o nároku na zmluvný úrok po
zosplatnení úveru obsiahlo citoval z judikatúry súdov, a to na prvom mieste z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Cdo 113/2018 zo dňa 30.7.2019, ďalej z rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 3Co 108/2017 zo dňa 29.5.2018, 8Co 206/2018 zo dňa 27.11.2018, 8Co 138/2017 zo dňa
27.3.2018; Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co 12/2017 zo dňa 31. januára 2017; Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 43Co 23/2017 zo dňa 29.11.2017 a neskorších rozhodnutí senátu 43Co, ako
aj z rozhodnutí sp. zn. 17Co 121/2018 zo dňa 3.4.2019 a 41Co 52/2019 zo dňa 15.8.2019; Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 12Co 116/2017 zo dňa 19.6.2018, 8Co 193/2017 zo dňa 7.12.2017, 7Co 366/2017

zo dňa 30.11.2017, 7Co 4/2018 zo dňa 30.11.2018, 12Co 4/2018 zo dňa 11.12.2018, 7Co 326/2017 zo
dňa 31.5.2018, 7Co 203/2017 zo dňa 19.7.2018, 12 Co 116/2017 zo dňa 19.6.2018, 12 Co 115/2017
zo dňa 25.10.2018, 12Co 4/2018 zo dňa 30.11.2018, 12Co 70/2018 zo dňa 26.10.2018 a 8Co 1/2019
zo dňa 7.3.2019; Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co 297/2017 zo dňa 13.2.2018, 5Co 311/2017
zo dňa 15.2.2018, 5Co 250/2017 zo dňa 13.2.2018, 5Co 414/2017 zo dňa 27.3.2018, 5Co 339/2017

zo dňa 22.3.2018, 3Co 248/2017 zo dňa 9.8.2018, 5Co 372/2017 zo dňa 22.3.2018, 5Co 8/2018 zo
dňa 22.5.2018, 5Co 465/2017 zo dňa 10.5.2018, 5Co 6/2018 zo dňa 22.5.2018, 5Co 60/2018 zo
dňa 30.8.2018, 3Co 248/2017 zo dňa 9.8.2018, 5Co 77/2019 zo dňa 20.6.2019 a 3Co 346/2017 zo
dňa 28.9.2018; Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co 22/2018 zo dňa 29.1.2019, 14Co 29/2018
zo dňa 15.1.2019, 25Co 71/2018 zo dňa 31.1.2019, ako aj odlišné stanovisko predsedníčky senátu k

rozhodnutiu sp. zn. 9Co 38/2018 zo dňa 18.10.2018. Žalobca poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 33Cdo 212/2014 zo dňa 21.8.2014, s ktorým sa žalobca stotožnil a podľa ktorého pre
posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nemožno obe sadzby úrokov sčítať, a že zákonné
úroky z omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali.

2.2. K výroku v časti týkajúcej sa lehoty na plnenie, ktorým súd prvej inštancie povolil žalovanému
splátky vo výške 50,- € žalobca namietal, že súd smie v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. určiť dlhšiu paričnú
lehotu len v odôvodnených prípadoch, vychádzajúc z relevantných skutkových tvrdení podložených
zodpovedajúcimi dôkazmi. Žalobca mal za to, že súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa
možností žalovaného uhradiť dlžnú pohľadávku a vychádzal iba z tvrdení žalovaného, ktoré neboli

podložené dôkazmi. Žalobca považoval rozhodnutie súdu za nespravodlivé a zvýhodňujúce len jednu
stranu, nakoľko pri výške mesačných splátok 50,- € bude žalovaný len istinu splácať viac ako štyri
roky. Uvedené považoval žalobca za popretie účelu súdneho konania, ako aj predčasného zosplatnenia
úveru. Poukázal na rozsudok najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 116/2012 zo dňa 18.3.2013. Výška
splátok je dokonca nižšia, než výška v zmysle úverovej zmluvy (50,24 €). Takéto rozhodnutie môže

motivovať klientov banky, aby si neplnili svoje záväzky. Žalovaný počas celého konania neuskutočnil
ani jednu úhradu. Žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co
145/2017 zo dňa 31.7.2017, 15Co 185/2017 zo dňa 27.9.2017 15Co 103/2019 zo dňa 14.8.2019;
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 116/2017 zo dňa 30.1.2018; Krajského súdu v Nitre sp. zn.8Co 135/2017 zo dňa 25.5.2017, 6Co 164/2017 zo dňa 30.1.2018; Krajského súdu v Prešove sp. zn.
17Co 17/2017 zo dňa 27.7.2017; Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co 392/2017 zo dňa 28.5.2018 a
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co 33/2017 zo dňa 22.2.2017.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že väčšie splátky nemá ako platiť, pričom priložil
potvrdenie o zaplatení splátky.

4. Žalobca nevyužil svoje právo a repliku k vyjadreniu žalobcu nepodal.

5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu t.j. v
zamietajúcej časti podľa § 380 ods. 1 C.s.p. na odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné ako vo výroku vecne
správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť, aj keď z iných dôvodov.

6. Na odvolacie pojednávanie sa nedostavil žalobca, predvolanie mu bolo riadne doručené, svoju
neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil a súhlasil s rozhodnutím v jeho neprítomnosti. Podľa §
180 v spojení s 378 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodol, že bude konať v neprítomnosti žalobcu.
7. Na odvolacom pojednávaní odvolací súd poučil v zmysle § 382 C.s.p. strany sporu že bude skúmať
splnenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch,

a to s ohľadom na následok ich nedodržania vyplývajúci z § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
v čase uzavretia zmluvy spočívajúci v tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a vyzval
ich aby sa k tomuto vyjadrili.

7.1. Žalovaný na pojednávaní zotrval na svojich vyjadreniach prednesených v doterajšom priebehu

konania. Žiadal, aby mohol splácať úver v splátkach vo výške 50,- €. Poukázal na skutočnosť, že jeho
úver bol poistený.

8.Pooboznámenísasobsahomspisuodvolacísúdmázato,žesúdprvejinštancieriadnezistilskutkový
stav veci podľa ktorého žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 24.10.2016 zmluvu o

úvere č. XXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3 000,- €, ktorý sa
žalovaný zaviazal uhradiť v 96 anuitných mesačných splátkach vo výške 50,42 € splatných vždy v 15.
deň v mesiaci s termínom splatnosti prvej splátky dňa 15.11.2016 a (konečnou) splatnosťou úveru dňa
15.10.2024. V zmluve bolo poistenie úveru označené ako Súbor poistenia A. Úroková sadzba bola v
zmluve stanovená ako fixná, vo výške 12,9 % ročne. Poplatok za poskytnutie úveru predstavoval 150,- €

a poplatok za poistenie splácať úveru 1,24 € mesačne. Výška ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej
aj ako „RPMN“) úveru bola podľa zmluvy 15,69 %, pri priemernej výške RPMN 14,48 %. Celková
čiastka, ktorú musí klient (dlžník) zaplatiť bola podľa zmluvy 4 990,32 €. Z dokumentu označeného ako
Prehľad splácania vyplýva, že žalovaný celkovo na splátkach úveru uhradil sumu 1 135,28 €.

9. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

9.1. Podľa § 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje

poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

9.2. Podľa § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy na
účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom

všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

9.3. Podľa § 2 písm. h/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy na
účely tohto zákona sa rozumie celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,9.4. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka

musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

9.5. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).

9.6. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech

spotrebiteľa.

10. Vyššie špecifikované zmluvné podmienky úveru vychádzali zo Žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa
24.10.2016,vktorejbolaobsiahnutáičasťsnázvomPoistenieúveru,kdeakotyppoisteniabolouvedené
„Poistenie schopnosti splácať úver“, a ako súbor poistenia bol uvedený „Súbor A“. Podľa článku 8

Obchodných podmienok pre úvery občanom - Prima banka Slovensko, a.s. účinných od 15.8.2016,
vznikom poistenia vzniká klientovi povinnosť platiť poplatok za poistenie schopnosti splácať úver splatný
spolu s príslušnou splátkou úveru. Výška tohto poplatku je uvedená v Sadzobníku. Tento poplatok musí
klient platiť za celé poistné obdobie bez ohľadu na to, kedy došlo k zániku poistenia. Klient nemusí platiť
osobitné poistné. Poistné je zahrnuté v poplatku za poistenie schopnosti splácať úver.

11. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu podľa
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane hoci súd rovnako správne považoval predmetnú
zmluvu i za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, z
odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by sa prvoinštančný súd zaoberal skúmaním splnenia náležitostí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovených v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci K.-XX/XX, podľa ktorého súd
členského štátu EÚ je povinný ex offo skúmať existenciu údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom
úvere a i bez návrhu aplikovať sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Podľa názoru

odvolacieho súdu nie je navyše dôvod (analogicky) z tohto prieskumu vylučovať iné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorých absencia taktiež má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
Súdny dvor EÚ konkrétne uviedol, že neexistencia údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve
o spotrebiteľskom úvere, ktorý má podstatný význam v kontexte smernice Rady XX/XXX/EHS z 22.
decembra1986oaproximáciizákonov,inýchprávnychpredpisovasprávnychopatreníčlenskýchštátov,

ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a
Rady XX/X/ES zo 16. februára 1998, môže predstavovať rozhodujúcu okolnosť pre vnútroštátny súd
v rámci jeho analýzy otázky, či podmienka zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúca sa jeho nákladov,
v ktorej sa nenachádza takýto údaj, je zrozumiteľná v zmysle článku 4 smernice XX/XX/EHS. Ak
nejde o takýto prípad, tento súd má možnosť aj bez návrhu posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti

týkajúce sa uzavretia tejto zmluvy je opomenutie údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v jej
podmienke týkajúcej sa nákladov tohto úveru spôsobilé prisúdiť tejto doložke nekalú povahu v zmysle
článkov 3 a 4 smernice XX/XX/EHS. Napriek tomu bez ohľadu na priznanú možnosť posúdiť túto
zmluvu z hľadiska smernice XX/XX/EHS, smernica XX/XXX/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu umožňuje aj bez návrhu uplatniť ustanovenia preberajúce do vnútroštátneho práva

článok 4 tejto poslednej uvedenej smernice a stanovujúce, že neexistencia údaja o ročnej percentuálnej
miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

13. Posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa právneho názoru odvolacieho súdu nespĺňa

náležitosť vyplývajúcu z § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, nakoľko je v nej uvedená nesprávna výška RPMN a nie je v nej správne uvedená
celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Súčet mesačných splátok (96 × 50,42 €) predstavuje
sumu 4 840,32 €, pričom údaj v zmluve označený ako „celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť“,obsahuje sumu 4 990,32 €. Žalobca zjavne do tejto celkovej čiastky ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť
(4 990,32 €) zahrnul poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150,- €, avšak nezhrnul do nej mesačné
poplatky za poistenie schopnosti splácať úver (Súbor poistenia A), ktoré boli vo výške 1,24 € mesačne,

hoci tieto boli súčasťou zmluvných podmienok a žalovaný reálne mal platiť splátky vo výške 51,66 €.

13.1. Pojem celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, použitý v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona
o spotrebiteľských úveroch je legálne definovaný v § 2 písm. h/ tohto predpisu ako: „súčet celkovej
výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom“.

Legálna definícia pojmu celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom je uvedená v §
2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní
a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo

aby ho získal za ponúkaných podmienok. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ v spojení s § 2 písm.
h/ a § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch teda vyplýva, že údaj o celkovej čiastke, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, musí v sebe zahŕňať aj poplatky za doplnkové či vedľajšie služby spojené so
spotrebiteľským úverom. Tento údaj nemá zahŕňať iba také doplnkové či vedľajšie služby, ktorými nie je
podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.

14. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom posudzovanej zmluvy dospel k záveru, že zo žiadneho
jej ustanovenia nevyplýva, že by poskytnutie úveru, resp. jeho poskytnutie za daných podmienok, nebolo
podmienené poistením schopnosti splácať úver. Poistenie schopnosti splácať úver bolo poňaté do textu
vlastnej zmluvy a zahrnuté medzi základné úverové podmienky, ako výška úveru, úroková sadzba, počet

a výška splátok atď. Nie je na samostatnom dokumente a nie je graficky ani systematicky odlíšené od
zvyšku zmluvy. Z pohľadu priemerného spotrebiteľa sa teda predmetné dojednanie javí ako integrálna
súčasť zmluvy. V zmluve, ani v žiadosti o poskytnutie úveru nemal spotrebiteľ možnosť vybrať si variant
bez poistenia, v zmluve nie je žiaden priestor prejaviť osobitný súhlas alebo nesúhlas s poistením, a
nie je ani zrejmé, aký by to mohlo mať eventuálne dopad na poskytnutie úveru alebo jeho výšku. Z

obchodných podmienok žalobcu možnosť nevybrať si poistenie rovnako nevyplýva. Poistné je podľa
nich kryté poplatkom za poistenie úveru, ktorý je priamo súčasťou zmluvných podmienok a navyšuje sa
oň splátka. Celkovo je vyššie opísaný spôsob, akým žalobca dosiahol súhlas spotrebiteľa s poistením,
možné považovať tiež za nekalú obchodnú praktiku v zmysle § 7 zákona č. 250/2007 Z. z. Spotrebiteľ
mal zjavne záujem o uzavretie zmluvy o úvere a jeho ekonomický záujem bol získať úver. Spolu s tým

mu však žalobca nanútil i poistenie schopnosti splácať úveru, bez možnosti prejaviť s ním súhlas alebo
nesúhlas. Spotrebiteľ mal iba možnosť zmluvu o úvere spojenú s poistením uzavrieť alebo neuzavrieť
ako celok.

15. V neposlednom rade súd musí zohľadniť absolútne netransparentné podmienky schvaľovania

úverov veriteľmi (a to všetkými bankovými i nebankovými), kedy je spotrebiteľ, ktorý sa často nachádza
vo finančnej tiesni, vydaný napospas ničím neobmedzenej ľubovôli dodávateľa (veriteľa). Dodávateľ
v zmluve neuvádza, ani iným spôsobom nezverejňuje podmienky pre schválenie poskytnutia úveru,
pričom jeho rozhodnutie o schválení alebo neschválení úveru nie je žiadnym spôsobom preskúmateľné.
Za týchto okolností je netransparentný proces schvaľovania úveru dodávateľom potrebné považovať za

úplne svojvoľný. Spotrebiteľ je tak vystavený nátlaku dodávateľa súhlasiť s každou ním predostretou
zmluvnou podmienkou či osobitnou zmluvou, aby tak zvýšil pravdepodobnosť, že dodávateľ mu schváli
poskytnutie úveru. Poplatky za poistenie za týchto okolností teda mali byť zahrnuté do celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a tým aj do výpočtu RPMN. Nakoľko ich
tam veriteľ nezaradil a pri výpočte RPMN na ne neprihliadal, tieto zákonom požadované náležitosti (§ 9

ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch) neboli v zmluve uvedené správne.

16. Neuvedenie údaja o RPMN v presnej výške má bez ďalšieho za následok uplatnenie zákonnej
sankcie podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy. Súčasne nevedenie správnych údajov o RPMN a o celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný

zaplatiť (§ 9 ods. 1 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch) spôsobuje, že sú splnené i podmienky
vyžadované širším ustanovením § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch). Následkom
tejto vady zmluvy sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, preto má
žalobca nárok iba na vrátenie istiny úveru.17. V zmysle zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3 000,- €. Žalovaný celkovo
uhradil na splátkach úveru sumu 1 135,28 € (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie). Súd prvej

inštancie zaviazal žalovaného na úhradu istiny 2 551,58 € s príslušenstvom, hoci len priznaná istina
predstavuje viac, než na čo mal podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobca nárok. Nakoľko
vo vyhovujúcej časti rozsudok nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť, odvolací súd
nemohol rozhodnutie súdu prvej inštancie napraviť. Vzhľadom na to, že súčet žalovaným zaplatenej
sumy a toho, čo žalobcovi priznal súd prvej inštancie, presahuje výšku pôvodnej istiny úveru (3 000,-

€), nepriznal odvolací súd žalobcovi nárok na zaplatenie úroku, ktorý bol predmetom tohto odvolacieho
konania.

18. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti napadnutej
odvolanímžalobcuakovovýrokuvecnesprávnypotvrdilpodľa§387ods.1C.s.p.,ikeďzinýchprávnych
dôvodov.

19. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaním v rozsahu ním napadnutého výroku rozsudku súdu prvej
inštancie v časti, ktorým bolo rozhodnuté o dlhšej lehote na plnenie vo forme povolenia splátok žalobcovi
vo výške 50,- € mesačne.

19.1. Ustanovenie § 232 C.s.p. umožňuje súdu v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu na
plnenie ako štandardné tri dni od právoplatnosti rozsudku. Toto ustanovenie bližšie nešpecifikuje, akým
spôsobom môže byť lehota na plnenie odložená. Okrem zrejmého spôsobu, ktorým je jednoduché
predĺženie lehoty na plnenie z troch dní na dlhší časový úsek, nič nevylučuje, aby v prípade
peňažného plnenia súd rozhodol o povinnosti plniť rozsudkom priznanú sumu v splátkach. Civilný

sporový poriadok neobsahuje presný výpočet podmienok, za splnenia ktorých súd môže odložiť
vykonateľnosť rozhodnutia. Zákon tu dáva súdu priestor na uplatnenie svojej úvahy, ktorá by mala byť
zameraná na dosiahnutie spravodlivého a primeraného usporiadania pomerov medzi stranami sporu.
Súd by sa mal z povahy veci riadiť najmä osobnými, majetkovými či príjmovými pomermi oboch strán
sporu. Mal by prihliadať na to, ako uložené plnenie zasiahne do sféry povinného, ako aj na to ako

prípadné odloženie vykonateľnosti zasiahne do sféry oprávneného. Každé odloženie vykonateľnosti
rozhodnutia predstavuje zásah do oprávneného záujmu subjektu, ktorému bolo priznané plnenie, na
jeho čo najskoršie uspokojenie. Preto takýto zásah musí byť odôvodnený dôležitými dôvodmi na strane
povinného. Zistenia súdu sa následne premietajú do rozhodnutia, či odklad vykonateľnosti povolí a
v prípade peňažného plnenia aj do rozhodnutia o výške a frekvencii splátok. Vzhľadom na potrebu

zabezpečiť možnosť núteného výkonu rozhodnutia v prípade jeho dobrovoľného neplnenia zo strany
povinného sa javí ako nevyhnutné vo výroku odkladajúcom vykonateľnosť súdneho rozhodnutia v
splátkach uviesť i sankciu straty výhody splátok pre prípad ich neplnenia, nakoľko bez tejto sankcie by
mal oprávnený možnosť domáhať sa núteného výkonu len vo vzťahu k riadne nesplneným splátkam,
čím by bolo bezpochyby neprimerané zasiahnuté do jeho práv.

19.2. Odvolací súd dospel v zmysle vyššie uvedeného k záveru, že súd prvej inštancie ustanovenie §
232 C.s.p. v posudzovanej veci aplikoval správne. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v priebehu
konania vo výkone trestu odňatia slobody (kde mu bol napríklad doručený i platobný rozkaz), hoci
neskôr bol prepustený. Súdu prvej inštancie bolo z jeho činnosti známe, že žalovaný má vyživovacie

povinnosti a uveril tvrdeniu žalovaného, že je nezamestnaný (ktoré však bližšie nepreveril). Na strane
druhej, hoci to súd prvej inštancie výslovne neuviedol, je všeobecne známe, že žalobca je etablovanou
bankovou inštitúciou. Takto zistený skutkový stav podľa názoru odvolacieho súdu tvorí za daných
okolností dostatočný podklad pre rozhodnutie, ktorým sa žalovanému povolí plniť súdnym rozhodnutím
priznanú sumu v splátkach. O nepriaznivosti sociálnej situácie žalovaného by bolo neúčelné vykonávať

ďalšie podrobné dokazovanie, ktoré by len potencionálne navýšilo trovy stranám sporu a predĺžilo
konanie, a ktoré by v konečom dôsledku mohlo byť obsiahlejšie, ako dokazovanie vykonané za účelom
rozhodnutia vo veci samej. Z už zistených (vyššie uvedených) skutočností sa nedá rozumne vyvodiť
iný záver ako ten, ku ktorému dospel prvoinštančný súd. Dôvodom, ktorý vyvolal samotný posudzovaný
spor, bola práve nepriaznivá sociálna situácia žalovaného, ktorý sa dostal do výkon trestu odňatia

slobody a nezvládol splácať svoje záväzky. Na druhej strane je potrebné tiež uviesť, že nemožno mať
pochybnosti o finančnej sile žalobcu ako banky, ktorá podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska.19.3. Pokiaľ ide o výšku mesačných splátok 50,- €, súd prvej inštancie ju (zaokrúhlene) stanovil vo
výške zodpovedajúcej splátkam pôvodného úveru. Hoci je bežnou praxou, že splátky určené v súdnom
rozhodnutí sú vyššie ako splátky, ktoré bol pôvodne dlžník povinný platiť, nič v zásade nebráni ani

ich rozvrhnutiu v identickej výške, pokiaľ sa tým veriteľ nedostane do zjavnej nevýhody. Veriteľom je
v tomto prípade banka, ktorú odložené splnenie dlhu finančne neohrozí. Dlhšia lehota splatnosti bude
čiastočne kompenzovaná dlhšou dobou, počas ktorej bude dlžník platiť súdom prvej inštancie priznané
úroky z omeškania. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že takáto výška splátok je v rozpore
s účelom predčasného zosplatnenia úveru a súdneho konania ako takého. Dôsledkom predčasného

zosplatnenia úveru nie je okamžité vrátenie dlžných peňažných prostriedkov veriteľovi, ide iba nástroj,
ktorý veriteľovi umožňuje domáhať sa od dlžníka, ktorý porušil svoj záväzok zo zmluvy, celej dlžnej
sumy a nečakať na dátum konečnej splatnosti úveru. Následné vymoženie peňažných prostriedkov
spravidla trvá i v takejto situácií niekoľko rokov, nakoľko musí prebehnúť súdne a spravidla i exekučné
konanie. Výsledkom (tohto) súdneho konania bude vykonateľný rozsudok, ktorý je dlžník povinný bez
ďalšieho plniť (i keď v splátkach), pričom následkom nezaplatenia čo i len jednej zo splátok riadne

a včas je zosplatnenie celého súdom priznaného plnenia, čo umožňuje veriteľovi okamžite iniciovať
exekúciu. Uvedené znamená podstatne silnejšie postavenie veriteľa, než pred vydaním rozsudku. Za
týchto okolností odvolací súd výšku splátok nepovažuje za nespravodlivú.

19.4. Odvolací súd z uvedených dôvodov aj rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej

sa lehoty na plnenie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešná žalovaný, preto by mu vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovanému však podľa obsahu spisu

žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný nemá voči
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nebude potom ani potrebné, aby o výške náhrady
trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodoval súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).