Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/140/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415212463
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4415212463.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň

JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: K. M., nar. XX. XX.
XXXX, bytom N. D., T. M. XXXX/XX, zast. Mgr. Máriou Špacírovou, advokátkou so sídlom Nové Zámky,
Rákocziho 12, proti žalovaným: 1. P. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. D., N. X, zast. JUDr. Klárou
Decsiovou, advokátkou so sídlom Nové Zámky, Radničná 4 a 2. P. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. D.,
N. X, o zaplatenie 7150 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky zo dňa 08. 09. 2017, č. k. 17C/412/2015-149, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalovaní

v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 4050 eur s 8,25% úrokom z
omeškania od 26. 01. 2015 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu z a m i e t a .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaným v 1. a v 2. rade (ďalej len „žalovaní“) uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 5850 eur s 8,25% úrokom z omeškania zo
sumy 4050 eur od 26. 05. 2014 do zaplatenia a zmluvnú pokutu po 50 eur mesačne od 26. 05. 2015
do zaplatenia za každý nezaplatený mesiac, a to do 3 dní od jeho právoplatnosti. Konanie v časti o

zaplatenie 50 eur zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 64 %, o ktorom rozhodne samostatným rozhodnutím.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobkyne H. M., sa žalobou domáhal
voči žalovaným zaplatenia sumy 7150 eur s príslušenstvom z dôvodu, že medzi ním ako veriteľom a
žalovanými ako dlžníkmi došlo dňa 06. 04. 2011 k uzatvoreniu dohody o splácaní úveru v sume 4500 eur
bezúročne podľa dohodnutého splátkového kalendáru každého 25-teho dňa v mesiaci v splátkach po

100 eur s tým, že prvá splátka mala byť uhradená dňa 25. 04. 2011 osobne do rúk veriteľa. Žalovaní tiež
prehlásili, že termín budú dodržiavať a pre prípad, že ho nedodržia sú ochotní znášať penále za každý
nezaplatený mesiac vo výške 50 eur. Zároveň so žalovanými uzatvoril aj ústne zmluvy o pôžičke a to v
septembri 2012 na sumu 450 eur a v októbri 2012 na sumu vo výške 150 eur tak, že žalovaným požičal
celkovo sumu 5100 eur, pričom žalovaní mu uhradili v mesiacoch jún - september 2013 po 100 eur a
od uvedenej doby žiadnu splátku neuhradili. Uznesením zo dňa 12. 09. 2016 č. k. 17C/412/2015-47
rozhodol o pokračovaní v konaní s dedičom pôvodného žalobcu a to s K. M. (žalobkyňa) v zmysle § 63

odsek 2 zák. č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), pretože pôvodný žalobca zomrel dňa
15. 12. 2015. V nadväznosti na podanie žalobkyne zo dňa 29.09.2016, ktorým zobrala žalobu v časti
týkajúcej sa istiny 50 eur späť, postupujúc podľa § 145 ods. 2 CSP konanie v tejto časti zastavil.3. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 37 ods. 1, § 39, § 39a, § 101, § 103, § 110 ods. 1, § 544
ods. 1-3, § 558, § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Na základe vykonaného
dokazovania mal preukázané, že žalovaní dňa 06. 04. 2011 podpísali listinu, ktorú žalovaná v 2. rade

spísala, s názvom Dohoda o splácaní úveru, v prvej časti ktorej čestne prehlásili, že prevzali od H. M.
úver vo výške 4500 eur bezúročne dňa 15. 03. 2010 v N. D. a v jej ďalšej časti sa dohodli na splátkovom
kalendári 100 eur mesačne vždy k 25. dňu v mesiaci s tým, že prvá splátka bola splatná 25. 04. 2011,
vyplácaná osobne veriteľovi a tiež sa dohodli pre prípad nedodržania dohody na penáloch vo výške 50
eurzakaždýnezaplatenýmesiac.Včasti prevzatiaúveruvovýške4500eur, posudzujúclistinupodľajej

obsahu, vyhodnotil ju ako uznanie dlhu, keď v tejto časti spĺňala formálne náležitosti v zmysle § 558 OZ,
t. j. dôvod a výšku dlhu. Žalovaní totiž písomne uznali (čestne prehlásili), že prevzali úver vo výške 4500
eur dňa 15. 03. 2010 od právneho predchodcu žalobkyne, aj keď bola nazvaná ako dohoda o splácaní
úveru, pričom zvýraznil, že listina bola spísaná osobami bez právneho vedomia, ktorá skutočnosť však
nespôsobuje jej neplatnosť. Argumentoval, že uznanie dlhu plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá
vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania. Procesným dôsledkom uznania dlhu

je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka. Dlžník uznaním dlhu potvrdzuje jeho existenciu,
pričom môže namietať, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania netrval. Vyvrátiteľnú právnu domnienku
o tom, že v dobe uznania dlhu záväzok existoval, nemožno vyvracať samotným negatívnym tvrdením
žalovaného o neexistencii záväzku. Ani všeobecné popretie záväzku nie je dôvodom na preskúmanie
nároku súdom. Súdna prax pripúšťa možnosť vyvrátiť právnu domnienku, ak je preukázané, že dlh

vôbec nevznikol. V nadväznosti na to konštatoval, že žalobkyňa v konaní nemala povinnosť preukazovať
vznik dlhu a jeho výšku. Uviedol, že žalovaní sa v konaní bránili len negatívnym tvrdením, že dlh
nevznikol a tým, že dohoda o splácaní úveru je neplatná s poukazom na § 37, 39 a 39a OZ, pretože
ju podpísali pod nátlakom a vyhrážkami. Takéto konanie predchodcu žalobkyne v konaní preukázané
nemal, keď samotní žalovaní sa na pojednávaní dňa 05. 04. 2017 vyjadrili, že listinu nepodpísali pod

tlakom, žalovaný v 1. rade vypovedal aj k priateľskej povahe p. M., ktorú skutočnosť potvrdzovali tiež
svedkovia V. J., K. W. a V. K.. Neboli tak splnené podmienky na vyhlásenie neplatnosti predmetnej listiny
a ani rozpor s § 37 a 39 OZ. Poukázal na to, že žalovaní zhodne vypovedali, že im bola v roku 2010
poskytnutá pôžička vo výške 1500 eur bez akéhokoľvek písomného potvrdenia, ktorú mali splatiť so 100
%úrokom,atvrdili,žeprávnemupredchodcovižalobkyne uhradilicelkomsumu7280eurtitulompôžičky

a to od augusta 2010 do novembra 2011 spolu vo výške 1500 eur, od januára 2012 do decembra 2013 vo
výške 4800 eur a v roku 2014 spolu 980 eur. K svojmu tvrdeniu predložili svoje čestné prehlásenie z 25.
04. 2017, avšak tvrdené skutočnosti, a to výšku pôžičky a jej uhradenie vo výške 7280 eur iným listinným
dôkazom nepreukázali, nepreukázali to ani výpoveďami nimi navrhnutých svedkov, ktorí sa k dohode o
splácaní úveru vyjadriť nevedeli a nemali vedomosť ani o tom, že by žalovaní splácali pôžičku a v akej

výške. Pokiaľ svedok S. vypovedal, že videl, ako žalovaný v 1. rade dával trikrát peniaze p. M., nevedel
však uviesť v akej výške, táto výpoveď sa zhodovala aj s tvrdením žalobkyne, že z dlhu bola vrátená
suma vo výške 450 eur v štyroch častiach, pričom pri poslednej splátke vo výške 100 eur v septembri
2013 bola prítomná. Mal za to, že žalovaní nijakým spôsobom nepreukázali výšku poskytnutej pôžičky
v roku 2010, keď pri odovzdaní pôžičky právnym predchodcom žalobkyne žalovanému v 1. rade nikto

prítomný nebol a žalovaní výšku tejto pôžičky nepreukázali ani výpoveďami navrhnutých svedkov V. S.,
V. K. a V. J., ktoré výpovede nepovažoval za dôveryhodné vzhľadom na ich samotný obsah. Konštatoval,
že žalovaní v sporovom konaní neuniesli dôkazné bremeno tvrdenia o tom, že dlh nevznikol, preto ich
zaviazal na zaplatenie sumy 4050 eur titulom uznania dlhu, (predstavujúcej rozdiel medzi uznanou
sumou 4500 eur a uhradenými splátkami vo výške 450 eur), keď v zmysle dohody o splátkach bol

celý dlh splatný dňa 25. 01. 2015. K námietke premlčania vznesenej žalovanou v 2. rade poukázal na
ust. § 110 odsek 1 OZ, a skutočnosť, že uznanie dlhu bolo žalovanými podpísané dňa 06. 04. 2011,
z ktorého dôvodu premlčacia lehota doposiaľ neuplynula. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust.
§ 517 odsek 1, 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. účinného v čase vzniku omeškania a
zaviazal žalovaných aj na zaplatenie úroku z omeškania majúc za preukázané z predloženej listiny o

mediácii zo dňa 29. 08. 2014, že žalovaní boli vyzvaní mediátorom na uhradenie dlhu a dňa 26. 05. 2014
už boli v omeškaní s úhradou dlhu vo výške 4050 eur. Zároveň zaviazal žalovaných aj na zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 1800 eur od 19. 06. 2012 do 25. 05. 2015 za 36 mesiacov, ktorá bola
vyčíslená právnym predchodcom žalobkyne do 25. 05. 2015 a následne odo dňa jej vyčíslenia, keď
žalovaní doposiaľ svoj dlh neuhradili. Dôvodil, že zmluvná pokuta musela byť stanovená tak, aby jej

výška bola zistiteľná ku dňu porušenia zmluvnej povinnosti, na ktorú sa viaže a oprávnenému vznikne
právo na jej zaplatenie, ak nastala okolnosť, ktorej sa týka. V tejto súvislosti zvýraznil, že dohoda bola
spísaná osobami práva neznalými, preto aj s poukazom na úpravu znenia petitu považoval v Dohode o
splácaní úveru zo dňa 06. 04. 2011 penále za zmluvnú pokutu. Zmluvná pokuta bola dohodnutá v zmysle§ 544 odsek 1 - 3 OZ, bola dojednaná jej výška ako aj spôsob určenia a nepovažoval ju za neprimerane
vysokú s ohľadom na poskytnutú sumu pôžičky, ktorá nebola žiadnym iným spôsobom zabezpečená.
Vo zvyšnej časti zmluvnej pokuty vo výške 650 eur žalobu zamietol, keď námietku premlčania vznesenú

žalovanou v 2. rade vyhodnotil ako dôvodnú v časti od 25. 04. 2011 do 18. 06. 2012. Zároveň žalobu
zamietol aj v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 600 eur titulom ústnej zmluvy o pôžičke. Opierajúc sa
o ust. § 657 OZ dôvodil, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže môže
byť uzatvorená i ústne, pričom jej podstatnou náležitosťou je určenie jej predmetu a k jej uzatvoreniu
zákon vyžaduje skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Na veriteľovi preto spočíva dôkazné bremeno

nielen tvrdenia, že zmluva bola uzatvorená, ale že bolo podľa nej dlžníkovi i plnené. Žalobkyňa, ktorú
zaťažovalo dôkazné bremeno však v konaní nepreukázala, že by došlo k odovzdaniu vyššie uvedenej
sumy titulom zmluvy o pôžičke.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 odsek 1 Civilného sporového
poriadku, keď pomer úspechu žalobkyne voči žalovaným bol vo výške 82 % : 18 %, čo predstavuje

rozdiel v prospech žalobkyne 64 %, ktorej ako úspešnej preto v tomto rozsahu priznal nárok na náhradu
trov konania.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná v 2. rade len v jeho
vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia žaloby,

alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Tvrdila, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní
nevysporiadal so všetkými argumentami uvádzanými v jej odpore, ako aj v písomných a ústnych
vyjadreniach. Dohodu o splácaní úveru označila za neplatný právny úkon, pretože išlo o fiktívny,
simulovaný právny úkon, v ktorom úplne absentovala vôľa žalovaných uzavrieť tento právny úkon.

Argumentovala, že k poskytnutiu úveru vo výške 4500 eur dňa 15.03.2010 pôvodným žalobcom nedošlo,
túto sumu od právneho predchodcu žalobkyne nikdy neprevzali a žalobkyňa nepreukázala odovzdanie
tejto sumy žalovaným. Pokiaľ súd prvej inštancie skúmal platnosť dohody o splácaní úveru len z
hľadiska, či túto podpisovali pod nátlakom, takéto skúmanie platnosti právneho úkonu nepovažovala za
dostatočné. V tejto súvislosti dodala, že súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s otázkou, či zo strany

pôvodného žalobcu nedošlo k úžere, čo by malo za následok neplatnosť dohody a s ich tvrdením, že
pôžičku splatili. Nesúhlasila s tým, aby boli zaviazaní zaplatiť zo sumy 4050 eur úroky z omeškania a
zmluvnú pokutu, nakoľko už v tejto sume boli pôvodným žalobcom započítané aj rôzne úroky, úroky
z omeškania a penále. Poukázala na to, že pôvodný žalobca si dlžné sumy dlžníkov svojvoľne menil
a navyšoval. Vytkla, že prvoinštančný súd sa nezaoberal otázkou možnosti nepriznania penálov ako

zmluvnej pokuty a využitia jeho moderačného oprávnenia týkajúceho sa zníženia výšky zmluvnej pokuty,
ktorú považovala za neprimerane vysokú. Akcentovala, že nárok je nedôvodný, pretože Dohoda o
splácaní úveru je v rozpore s § 37, § 39a, § 544, § 545 a § 566 OZ, nespĺňa zákonné náležitosti uznania
dlhu, a peňažné prostriedky žalovaní v plnom rozsahu vrátili pôvodnému žalobcovi.

6. K odvolaniu žalovanej v 2. rade sa vyjadrila žalobkyňa písomným podaním, v ktorom žiadala rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedla, že vo veci predložila dostatočné množstvo dôkazov a vyjadrení,
boli vypočutí svedkovia a súd prvej inštancie vo veci rozhodol po podrobnom vykonaní dôkazov. Mala
za to, že súd prvej inštancie postupoval správne za splnenia procesných podmienok, vykonal navrhnuté
dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalovanej v 2. rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

385 ods. 1 CSP, s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods.
3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.

8. V tomto konaní sa právny predchodca žalobkyne žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovaným
v 1. a 2. rade zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 7.150 eur s 8,25% úrokom z omeškania zo

sumy 4.700 eur od 26.05.2014 do zaplatenia a zmluvnú pokutu po 50 eur mesačne od 26.05.2014
do zaplatenia z titulu nesplatených pôžičiek. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom žalobe
vyhovel v časti týkajúcej sa sumy 5850 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy
4050 eur od 26. 05. 2014 do zaplatenia a v časti zmluvnej pokuty po 50 eur mesačne od 26. 05.2015 do zaplatenia za každý nezaplatený mesiac, ktoré zaviazal žalovaných zaplatiť spoločne a
nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Konanie v časti o zaplatenie 50 eur zastavil a vo
zvyšnej časti žalobu zamietol, ktoré výroky pre absenciu odvolania strán sporu nadobudli právoplatnosť.

Predmetom odvolacieho konania tak zostala len odvolaním napadnutá vyhovujúca časť rozsudku súdu
prvej inštancie a nadväzujúci výrok o náhrade trov konania.

9. Z hľadiska skutkového stavu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 06. 04. 2011
v písomnosti nazvanej „Dohoda o splácaní úveru“ podpísanej právnym predchodcom žalobkyne ako

veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi, žalovaní prehlásili, že od právneho predchodcu žalobkyne H. M.
prevzali bezúročný úver vo výške 4 500 eur dňa 15. 03. 2010. Zároveň sa dohodli, že tento budú žalovaní
splácať v splátkach po 100 eur mesačne vždy 25-teho dňa v mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa
25. 04. 2011 do rúk veriteľa a v prípade nedodržiavania tejto dohody sú žalovaní ochotní znášať penále
každý nezaplatený mesiac v sume 50 eur. Žalovaní v nadväznosti na túto dohodu zaplatili právnemu
predchodcovi žalobkyne celkovo sumu 450 eur a to splátkami v mesiacoch jún - september 2013.

10. Podľa § 657 zák. č. 40/1965 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ) zmluvou o pôžičke prenecháva
veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

11. Podľa § 558 OZ ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladása,žedlhvčaseuznaniatrval.Pripremlčanomdlhumátakéuznanietentoprávnynásledok,
len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

12. Uznanie dlhu predstavuje zabezpečovací prostriedok, prostredníctvom ktorého dochádza k

zabezpečeniu práv a povinností zo záväzkov. Ide o jednostranné vyhlásenie, resp. jednostranný právny
úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že zaplatí svoj dlh čo do
dôvodu a výšky. Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval.
Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať písomnú
formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška

pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť.

13. Vymedzením dôvodu dlhu sa myslí určenie jeho právneho titulu, z ktorého vznikol, t. j. primárneho
záväzku. Pre platnosť uznania dlhu dlžník nemusí mať právnu vedomosť o tom, z ktorého konkrétneho
právneho titulu vznikol jeho dlh, musí ho však aspoň nepriamo označiť tak, aby bolo objektívne zistiteľné,

o aký záväzok, resp. inú právnu skutočnosť ide.

14.V súvislosti so sľubom zaplatiť dlh platí, že nepostačuje len samotné uznanie existencie dlhu, ale je
potrebný prísľub dlžníka, že svoj existujúci dlh zaplatí. V opačnom prípade by nešlo o platné uznanie
dlhu. Uvedené vyplýva i z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít. Samotný prísľub dlžníka, že svoj

dlh zaplatí, nemusí byť striktne formalistický, t. j. stačí ak z dlžníkovho písomného prejavu vyplýva vôľa
splniť dlh.

15. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa sumy 4 050 eur založil na závere, že
listina zo dňa 06. 04. 2011 podľa jej obsahu je uznaním dlhu zo strany žalovaných v zmysle § 558 OZ

v súvislosti s čím poskytol i obsiahlu argumentáciu dôvodov, na ktorých svoj záver vyvodil. Zároveň
sa vysporiadal i s námietkami žalovaných, ktorými rovnako ako v odvolaní, tento záver spochybňovali.
Keďže odvolací súd sa v tejto časti v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
využijúc postup podľa § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov,
ktoré si ako správne, presvedčivé a výstižné osvojil. Na zdôraznenie ich správnosti dodáva, že v

zhodesprvoinštatnančnýmsúdomzdieľanázor,žeobsahomposudzovanejlistiny,vyhotovenejdokonca
samotnou žalovanou v 2. rade, je prejav vôle žalovaných smerujúci k uznaniu dlhu, ktorý je predmetom
(okrem iného) uplatnenej žaloby. Predmetná listina totiž spĺňa obsahové náležitosti uznania dlhu, keď z
nej nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva záväzok žalovaných, t. j. dôvod vzniku pohľadávky, ktorým bolo
poskytnutie pôžičky dňa 15. 03. 2010, výška tejto pohľadávky - 4500 eur a vôľa žalovaných ju zaplatiť

v dohodnutých splátkach v presne určenej výške a dobe splatnosti. Zákonným dôsledkom uznania
záväzku je tak právna domnienka, že záväzok žalovaných v čase uznania existoval (trval). Keďže právna
domnienka existencie záväzku v čase jeho uznania je vyvrátiteľná, dlžník môže dodatočne namietať, že
záväzok vôbec nevznikol alebo v čase jeho uznania už neexistoval (bol splnený). Žalovaných preto vtomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré v konaní neuniesli. Na svoje tvrdenia, že uznanie dlhu
podpísali pod nátlakom a vyhrážkami, že pôžička im právnym predchodcom žalobkyne v roku 2010 bola
poskytnutá len vo výške 1500 eur a túto splatili totiž neposkytli žiaden hodnoverný dôkaz, preukazujúci

pravdivosť ich tvrdení tak, ako na to poukázal prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, s
ktorým sa odvolací súd stotožnil, preto ho duplicitne opakovať nebude. V danom prípade tak žaloba bola
opodstatnená v rozsahu 4050 eur uplatnenej pohľadávky predstavujúcej rozdiel medzi výškou uznanej
pohľadávky a jej splatenej časti (4500 eur - 450 eur), ako i 8,25% úroku z omeškania z tejto sumy od
26. 05. 2014 do zaplatenia určeného v súlade s § 517 ods. 1,2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR

č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení.
Správne preto súd prvej inštancie v tejto časti žalobe vyhovel.
16. Preskúmavaným rozsudkom bola žalobkyni z titulu zmluvnej pokuty priznaná i suma 1800 eur za
obdobie od 19. 06. 2012 do 25. 05. 2015 (36 mesiacov) a zmluvná pokuta 50 eur mesačne za každý
nezaplatený mesiac od 26. 05. 2015 do zaplatenia, keď provinštančný súd mal za to, že v Dohode o
splácaní úveru zo dňa 06. 04. 2011 si jej účastníci dohodli zmluvnú pokutu v zmysle § 544 ods. 1 - 3

OZ, ktorú nepovažoval za neprimerane vysokú a ktorú boli žalovaní pre nesplnenie povinnosti splácať
uznaný dlh povinní zaplatiť.

17. Zmluvná pokuta ako jeden zo zabezpečovacích prostriedkov je upravená v § 544 a § 545
Občianskeho zákonníka. Zmluvná pokuta je peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v

prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, i keď porušením takto zabezpečenej povinnosti nevznikne
veriteľovi škoda (§ 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zmluvnou pokutou možno zabezpečovať
akúkoľvek právnu (zmluvnú alebo zákonnú) povinnosť, ktorá sa môže týkať peňažného alebo iného
plnenia. Zákon teda nevylučuje možnosť dojednania zmluvnej pokuty za omeškanie s plnením
peňažného záväzku. Dohoda o zmluvnej pokute musí mať obligatórne písomnú formu. Jej nevyhnutnou

náležitosťou je uvedenie výšky pokuty, prípadne aspoň spôsob, akým bude stanovená (§ 544 ods.
2 Občianskeho zákonníka). Výška zmluvnej pokuty nie je v Občianskom zákonníku upravená a
nestanovuje sa tu ani spôsob jej určenia. Dojednanie jej výšky či spôsobu určenia je teda vecou
dohody účastníkov. Účelom zmluvnej pokuty zakotvenej v ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho
zákonníka je donútiť dlžníka hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta

teda predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju (najmä) zmluvnú povinnosť,
vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie, t. j. pokutu. Dojednaná zmluvná
pokuta má teda v prvom rade čeliť porušeniu povinnosti (funkcia prevenčná) lebo ak bude zabezpečená
povinnosť plnená, bola hlavná funkcia zmluvnej pokuty vyčerpaná. Vedľa toho má zmluvná pokuta i
funkciu reparačnú (uhradzovaciu), lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu

vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka. Zároveň však v sebe zmluvná pokuta môže
zahrňovať i ďalšie čiastky, ktoré predstavujú trest (sankciu) pre toho, kto povinnosť porušil, čo vyplýva z
výslovného znenia ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka, ktoré povinnosť hradiť zmluvnú pokutu
činí nezávislou na vzniku škody. Inými slovami povedané, zmluvná pokuta je peňažitá čiastka, ktorú
je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, na ktorú je pokuta

viazaná a to bez ohľadu na to, či porušením povinností vzniká veriteľovi škoda.

18. Ako už bolo uvedené, dojednanie zmluvnej pokuty a jej výška je zásadne vecou vzájomnej dohody
strán. Neznamená to však, že by v každom jednotlivom prípade mohla byť zmluvná pokuta dojednaná
v neobmedzenej výške. Zákon výslovne neupravuje obmedzenie dojednania zmluvnej pokuty, preto je

nutné toto obmedzenie skúmať pri posudzovaní súladu dojednania o zmluvnej pokute s dobrými mravmi
v zmysle § 39 OZ.

19. Podľa § 39 OZ je neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Výkon práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov

nesmie byť mimo iného v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

20. Dobré mravy netvoria spoločenský normotvorný systém, ale sú skôr meradlom etického hodnotenia
konkrétnych situácií zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého konania a
pod. Sú definované ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji

osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú prijímané rozhodujúcou časťou
spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ku konkretizácii takto všeobecne stanovených pravidiel
je potrebné použiť ďalších vodidiel, z ktorých možno usúdiť, čo je vo vzťahu k zmluvnej pokute v súlade
so spoločenskými, kultúrnymi a mravnými normami. Pri skúmaní platnosti dojednania o zmluvnej pokutez hľadiska dobrých mravov je nutné uvážiť jej funkcie a v súvislosti s jej výškou je potrebné, aby zahŕňala
škody, ktoré možno rozumne v danom vzťahu s porušením povinnosti očakávať, preto musí byť jej výška
dostatočná, nie však premrštená. Pri posudzovaní primeranosti dojednanej výšky zmluvnej pokuty je

totiž potrebné prihliadnuť k celkovým okolnostiam úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval. Do
úvahy je treba taktiež vziať výšku úrokov z omeškania, ktoré tiež predstavujú sankciu za porušenie
povinnostiivýškuzabezpečenejčiastky,zktorejmožnotaktiežusúdiťnaneprimeranosťzmluvnejpokuty
s ohľadom na vzájomný pomer pôvodnej a sankčnej povinnosti.

21. V danom prípade súčasťou „Dohody o splácaní úveru“ zo dňa 06. 04. 2011 bola i medzi stranami
dojednaná zmluvná pokuta, čo nespochybňovali ani žalovaní. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej
inštancie, posudzujúc dohodu o zmluvnej pokute vo svetle zhora uvedených teoreticko právnych
východísk, dospel k záveru, že pre neprimeranú výšku zmluvnej pokuty je neplatná pre rozpor s dobrými
mravmi. V tomto smere bolo potrebné vychádzať z celého obsahu sporom dotknutej dohody, ktorá
okrem uznania dlhu, obsahovala záväzok žalovaných uznaný dlh splatiť v splátkach po 120 eur mesačne

počnúc dňom 25. 04. 2011 do 25-teho dňa v mesiaci do rúk právneho predchodcu žalobkyne. V prípade
nedodržania povinnosti žalovanými zaplatiť splátku, si tak strany dohody dojednali zmluvnú pokutu vo
výške 50 eur. Znamená to, že zmluvnou pokutou nebolo zabezpečené splnenie dlhu, ale dohodnutého
splátkového kalendára. Za danej situácie tak zmluvná pokuta vo výške 50 eur predstavujúca 50% z
neuhradenej splátky 100 eur nie je, s ohľadom i na ďalšie osobitosti prípadu, primeraná zabezpečovanej

povinnosti a je v rozpore s dobrými mravmi, z ktorého dôvodu je neplatná. V tejto časti preto odvolací
súd uplatnený nárok považoval za neopodstatnený a žalobu zamietol.

22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti podľa § 388 CSP zmenil, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie

spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozhodnutia.

23. O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 2 CSP
tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, vzhľadom na takmer približne rovnaký
rozsah ich čiastočného úspechu v konaní, keď žalobkyňa bola úspešná v časti, ktorou jej bolo prisúdené

plnenie a žalovaní v časti, v ktorej bolo konanie zastavené a žaloba zamietnutá.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).