Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, February 26, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 24Sa/38/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200672
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5019200672.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Jančárovou,

v právnej veci žalobcu: Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. W. č. XXX, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej Číslo: 57151-2/2019-BA zo dňa 21.08.2019

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina ako prvostupňový orgán verejnej správy príslušný na
rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z. z.“ alebo „zákon o sociálnom poistení“) rozhodnutím
č. 4039/2019-ZA-DvN zo dňa 30.05.2019 o žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti, doručenej
Sociálnej poisťovni, pobočka Žilina dňa 23.05.2019, rozhodla tak, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z. podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na ust. §
104 ods. 1 a 6 zák. č. 461/2003 Z. z., čl. 61 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 písm. a) základného nariadenia

a konštatoval, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Žilina žalobcu Q. dňom 23.04.2019 zaradil
do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Ďalej uviedol, že podkladom na vydanie rozhodnutia boli
údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,
Žilina potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti. V posledných štyroch rokoch pred
zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 23.04.2015 do 22.04.2019 žalobca
na území Slovenskej republiky nepreukázal dobu poistenia v nezamestnanosti a dobu poistenia v
nezamestnanosti nepreukázal ani na území iného členského štátu Európskej únie. Prvostupňový orgán

verejnej správy z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných
a iných väzieb žiadateľa (žalobcu) na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území
iného členského štátu Európskej únie dospel k nasledovným záverom: celková dĺžka pobytu na území
Spojeného kráľovstva a stabilná pracovná situácia svedčia o tom, že žiadateľ si počas zamestnania v
Spojenom kráľovstve centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky nezachoval, naopak,
centrum svojich záujmov a bydlisko preniesol na územie Spojeného kráľovstva. Ako vyplýva zo všetkých
dostupných a preukázaných údajov, za štát bydliska žiadateľa na účely aplikácie článku 61 a 62

základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žiadateľa. Vzhľadom
na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žiadateľ (žalobca)
neukončildobupoisteniavnezamestnanostipodľaslovenskýchprávnychpredpisovapočasposledného
zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky,článok 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na neho nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo
sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 základného nariadenia. Z uvedeného dôvodu žiadateľovi
(žalobcovi) nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol.

2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy odvolanie, v ktorom
poukázal na formulár U1, ktorý odovzdal pracovníčke Sociálnej poisťovne počas zisťovania presného,
úplného skutkového stavu veci v súvislosti so zachovaním bydliska na území Slovenskej republiky dňa
23.05.2019 s tým, že sú v ňom uvedené všetky doby poistenia v nezamestnanosti, o čom svedčí aj

zápisnica v zmysle ust. § 189 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov zo dňa 29.05.2019, ku ktorej pripojil pracovnú zmluvu o začatí a ukončení P45
v počte 2 strany a doklady o zaplatení daní a nemocenského za roky 2015 až 2019 v počte 5 strán.
Dokazovanie vykonané ohľadne zachovania jeho pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na
Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie je
podľa jeho názoru v rozpore so skutočnosťou, o čom svedčí, že je v Slovenskej republike vlastníkom

nehnuteľnosti, za ktorú realizuje pravidelné platby, vrátane poistenia, daní a ostaných platieb, jeho matka
je umiestnená celoročne od roku 2012 v domove dôchodcov a on ako jediný syn pravidelne vykonáva
platbu za jej byt, o čom pripája potvrdenie a o skutočnosti, že do Slovenskej republiky cestuje, svedčia
výpisy z účtu dokladujúce kupovanie leteniek do Slovenskej republiky, a teda má vzťah, resp. väzby na
Slovenskú republiku, pričom pripojil ako dôkaz potvrdenie o umiestnení jeho matky v domove dôchodcov

odroku2012-1strana,výpiszlistuvlastníctvanehnuteľnostíč.XXXX-1strana,dokladozaplatenídane
z bytu za rok 2019 - 1 strana, doklad o predpise úhrady poistného za dom a byt - 1 strana, potvrdenie o
zaplatení daní z nehnuteľností za roky 2016 až 2019 - 1 strana, doklady zo slovenskej banky vedenej na
jeho osobu o trvalom príkaze úhrady za byt - 2 strany, rozhodnutie o miestnom poplatku za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady za rok 2019 - 1 strana, potvrdenie o uzavretí poistnej zmluvy zo

dňa 28.12.2015 - 3 strany, potvrdenie o uzatvorení poistnej zmluvy zo dňa 17.09.2018 - 3 strany ako aj
výpisy z jeho účtu z banky potvrdzujúce nákup leteniek do Slovenskej republiky - 9 strán. Žiadal, aby
prvostupňový orgán vyhovel jeho odvolania autoremedúrou a v prípade, že mu nevyhovie, aby odvolací
orgán po preskúmaní rozhodnutia toto zmenil alebo zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové
konanie a rozhodnutie.

3. O podanom odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná rozhodnutím číslo: 57151-2/2019-BA zo dňa
21.08.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovanej“) tak, že odvolanie žalobcu
zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina č. 4039/2019-
ZA-DvN zo dňa 30.05.2019. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná poukázala na výrok prvostupňového

rozhodnutia, obsah podaného odvolania, pričom citovala ust. § 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom
poistení,článok61ods.1,2,5písm.a),článok1písm.j)Nariadenia(ES)EurópskehoparlamentuaRady
č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) a článok
11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup
vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a poukázala na skutkové

zistenia, ktoré skutkovo aj právne vyhodnotila so záverom, že podľa platného právneho stavu žalobcovi
nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol, a preto žalovaná rozhodla spôsobom uvedeným vo výroku
rozhodnutia. Žalovaná pritom konštatovala, že podľa Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,
Žilinač.ZA1/OSO/ZAM/2019/26350zodňa03.05.2019navrhovateľ(žalobca)bolzaradenýdoevidencie
uchádzačov o zamestnanie dňom 23.04.2019. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej

poisťovni, pobočka Žilina dňa 23.05.2019. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do
evidencieuchádzačovozamestnanie,t.j.od23.04.2015do22.04.2019,navrhovateľnepreukázalžiadnu
dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku
v nezamestnanosti, pričom navrhovateľ (žalobca) v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. S poukazom na obsah

administratívneho spisu žalovaná zistila, že žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného
členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie a 23.05.2019 predložil Sociálnej poisťovni, pobočka
Žilina, formulár U1 zo dňa 10.05.2019, v ktorom príslušná britská inštitúcia ohľadom žalobcu osvedčila
nasledovné údaje: v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania od 14.04.2015 do 06.04.2019, v
bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania výpoveď zamestnanca a v bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na

dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych
predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Nakoľko v konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľ
preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného
členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina povinná posúdiť, či je možnétakúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom
61 základného nariadenia. Žalovaná konštatovala, že navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do
evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej

slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutúnaúzemíVeľkejBritániedocelkovejdobypoisteniavnezamestnanostivsúladesčlánkom61
ods.1základnéhonariadenialenvprípadepreukázaniazachovaniapevnýchväziebabydliskanaúzemí
Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie.
V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území

Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a
skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o
dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo
dňa 23.05.2019. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie
získané výsluchom navrhovateľa uskutočneného dňa 29.05.2019, z ktorého bola spísaná zápisnica,
ktorú navrhovateľ osvedčil svojím podpisom. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle

článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých
dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - navrhovateľ sa v zmysle údajov,
ktoré uviedol počas výsluchu dňa 29.05.2019, zdržiaval na území Veľkej Británie v období od marca
2005 do apríla 2019, t.j. viac ako 14 rokov;

b) situáciu navrhovateľa vrátane.
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým, miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z
informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do Veľkej Británie bol
navrhovateľ na území Slovenska poistený v nezamestnanosti v troch pracovných pomeroch, ktoré

celkovo trvali približne 2 roky. Počas výsluchu dňa 29.05.2019 navrhovateľ uviedol, že na území Veľkej
Británie pracoval ako operátor výroby u dvoch zamestnávateľov. V zmysle formulára U1 (bod 3.4) zo
dňa 10.05.2019 bol posledný pracovný pomer navrhovateľa vo Veľkej Británii ukončený z jeho podnetu.
Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 23.05.2019 navrhovateľ
uviedol, že počas pobytu v inom členskom štáte Európskej únie si zamestnanie na území Slovenska

nehľadal. Na základe uvedených skutočností môže na navrhovateľovu pracovnú situáciu vo Veľkej
Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh;
- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľ sa na území Veľkej Británie nezdržiaval s blízkou
osobou. Počas pobytu vo Veľkej Británii mal navrhovateľ na Slovensku matku. Počas výsluchu dňa
29.05.2019 navrhovateľ uviedol, že na Slovensko sa vracal 3x ročne (v máji na dva týždne, v auguste

na tri týždne a v decembri na jeden týždeň). V odvolacom konaní predložil výpisy z banky, podľa ktorých
boli na účte navrhovateľa uskutočňované platobné transakcie, z ktorých bolo možné usúdiť, že šlo o
kúpu leteniek. Uvedené však žiadnym spôsobom nepreukazuje, či išlo o letenky pre navrhovateľa, kedy
sa daná cesta uskutočnila, miesto odletu a príletu a dĺžku pobytu v danej krajine;
- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - navrhovateľ na území Slovenska vlastní

nehnuteľnosť - dom, ktorý nadobudol do vlastníctva v roku 2016. V uvedenej nehnuteľnosti v súčasnosti
býva a má v nej evidovaný aj trvalý pobyt. Na území Veľkej Británie býval za posledných 10 rokov v
jednom podnájme;
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovateľ bol
zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé,

že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Veľká Británia.
Žalovaná ďalej uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne
nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného

obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu,
ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z
príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t.j. pracovníkov, ktorí sa do
štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí
udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš

širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 základného nariadenia tak,
aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť
v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Podľa žalovanej navrhovateľ
sa vo Veľkej Británii zdržiaval viac ako 14 rokov a v tomto období mal vo Veľkej Británii stabilnúpracovnú situáciu, preto zachovanie istých rodinných väzieb na Slovensku jednoznačným spôsobom
nepreukazuje, že počas zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie mal centrum záujmov na
Slovensku. V konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti bolo okrem uvedeného prihliadnuté na

všetky zistené skutočnosti. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú však skutočnosti stanovené
v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods.
1 písm. b) vykonávacieho nariadenia, v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko navrhovateľa. Dĺžka
prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia
(viac ako 14 rokov), aj situácia navrhovateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná

pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností
na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si bydlisko na území Slovenskej
republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachoval.

4. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca, navrhujúc zrušenie
rozhodnutia žalovanej, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátenie veci správnemu orgánu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že v marci 2005 odišiel za prácou do Veľkej Británie, kde
pracoval od apríla 2006. Jeho práca nebola stabilná, vystriedal viacero zamestnávateľov a krátky čas bol
aj nezamestnaný. V zahraničí si zabezpečil ubytovanie v podnájme spolu s ďalšími podnájomníkmi, kde
mal k dispozícii jednu izbu, kuchyňa a hygienické zariadenia boli spoločné. Vo Veľkej Británii bol sám,
bez iného rodinného príslušníka. Na území Slovenskej republiky mal naďalej trvalý pobyt, tu zostala jeho

matka, za ktorou sa niekoľkokrát ročne vracal podľa toho, ako mu to umožňovala práca. Nikdy nemal
v úmysle sa vo Veľkej Británii natrvalo usadiť, naopak, aj naďalej udržiaval svoje záujmy v Slovenskej
republike. Do Slovenskej republiky sa vrátil v apríli 2019 zo zdravotných dôvodov i preto, že tu
mal svoju rodinu, po návrate sa prihlásil na úrade práce a zároveň požiadal o dávku v nezamestnanosti.
Vo Veľkej Británii nemal ani jedno bydlisko trvalé a aj keď tu pracoval viac ako 14 rokov, nikdy nemal

úmysel sa tam trvale usadiť. Miesto, kde sa vo Veľkej Británii zdržiaval, bolo podľa jeho názoru iba
obvyklým miestom, kým miesto, kde sa pri každej možnej príležitosti vracal, kde mal svoje zázemie,
rodinu, kde využíval aj lekársku starostlivosť a kde plánoval svoju budúcnosť, bolo v F. W. v Slovenskej
republike. Žalobca namietal, že žalovaná vykonala dokazovanie formulárom SED U1 z Veľkej Británie,
vypísanýmVyhlásenímžiadateľanaúčelyposúdeniabydliskaajehovýsluchom,žiadneinédokazovanie

v konaní nevykonala. Jeho samotný výsluch bol formálny bez snahy zistiť skutočný stav veci, keď
konajúci správny orgán ani nezisťoval jeho úmysel usadiť sa vo Veľkej Británii, či vrátiť sa do Slovenskej
republiky. Žalovaná sa nevysporiadala so všetkými skutočnosťami ohľadne spôsobu určenia bydliska
v zmysle čl. 11 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, keď žalovaná ani správny orgán
v prvom stupni nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie

skutočného miesta jeho bydliska. Rozhodujúcim pri tomto posudzovaní mal byť jeho úmysel a dôvody,
ktoré ho viedli k presťahovaniu do zahraničia. Ak by mal úmysel trvalo sa usadiť vo Veľkej Británii, zháňal
by si tam trvalé bývanie, lepšie platenú prácu, navštevoval by školu vo Veľkej Británii, snažil by sa o
získanie občianstva a úspory by si neposielal na účet v Slovenskej republike a poistné sporenie by pre
neho nemalo význam. Je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť a nedostatok dôkazov, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

5. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe doručenom správnemu súdu dňa 08.09.2020 navrhla žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť stotožňujúc sa pritom so skutkovými a právnymi dôvodmi obsiahnutými v žalobou

napadnutom rozhodnutí. Zdôraznila, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v
nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol
dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného
je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom
si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej

výšky dávky v nezamestnanosti). Poukázala na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli
doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu, nemajú právo výberu členského štátu
Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Centrum záujmov dotknutej osoby
je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a)

dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, b) situáciu dotknutej osoby vrátane
povahyaosobitnýchvlastnostíkaždejvykonávanejčinnosti,predovšetkýmmiesta,kdesatakátočinnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, jej rodinného stavu
a rodinných väzieb, jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná a členského štátu, ktorýsa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Žalovaná tiež zdôraznila, že možnosť uplatniť si
nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou
zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná

osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad
nezamestnanosti. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá
osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby
tento štát neniesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať
o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na

zachovanie trvalého pobytu na Slovensku a na prítomnosť jeho matky na Slovensku, žalovaná uviedla,
že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. Poukázala pritom na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v ktorom Najvyšší súd SR (v bode
26) jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje
len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť,
ktorá neodzrkadľuje realitu. V súvislosti s prítomnosťou žalobcovej matky na Slovensku, umiestnenej

v domove dôchodcov, žalovaná uviedla, že na túto skutočnosť bolo pri posudzovaní jeho bydliska
prihliadnuté, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí na strane 4 a 6. Opakovane poukázala na
Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009,
v zmysle ktorého by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť
oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné

zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalobca sa v
Spojenom kráľovstve zdržiaval viac ako 14 rokov a v tomto období mal na tomto území stabilnú
pracovnú situáciu, preto zachovanie istých rodinných väzieb na Slovensku jednoznačným spôsobom
nepreukazuje, že počas zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie mal centrum záujmov
na Slovensku. Základné nariadenie definuje pojem „bydlisko“ jednoznačne. V zmysle čl. 1 písm. j)

základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa názoru žalovanej je
nepochybné, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve (v súlade s čl. 65 ods. 2
základného nariadenia miesto bydliska sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na
území členského štátu Európskej únie) žalobca zvyčajne býval na území Spojeného kráľovstva (s čím
sa žalobca evidentne stotožňuje, pretože v žalobe na strane 3 uviedol, že miesto, kde sa v Spojenom

kráľovstve zdržiaval, bolo miesto jeho obvyklého pobytu), a preto práve na tomto území si vytvoril svoje
bydlisko. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nikdy nemal v úmysle trvalo sa usadiť na území Spojeného kráľovstva,
žalovaná uviedla, že žalobca sa celkovo zdržiaval a pracoval na území Spojeného kráľovstva viac ako
14 rokov, čo podľa názoru žalovanej nie je možné v žiadnom prípade považovať za dočasný, prípadne
za krátkodobý pobyt. Nakoľko v mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených

v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto
nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. Zdôraznila pritom, že úmysel nie je možné
považovať za rozhodujúcu skutočnosť svedčiacu jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Ak by sa prijal
takýto záver, miesto bydliska by v konaniach o nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo potrebné
skúmať, pretože v zásade vo väčšine obdobných prípadov účastníci konania tvrdia, že ich úmyslom

bolo vždy vrátiť sa na Slovensko, ako je to v prípade žalobcu. Takýto právny záver by nebol v súlade
s koordinačnými predpismi a odporoval by účelu základného a vykonávacieho nariadenia. Subjektívne
skutočnosti ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu, pocit domova a podobne
nemôže v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne, t.j. skutočnosti jednoznačne definované v
čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia - dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej

osoby (pracovnú, rodinnú, bytovú situáciu a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely). Poukázala
pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 21.10.2018, z ktorého citovala.
Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaná nezisťovala, či došlo resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými
inštitúciami členských štátov Európskej únie na určenie skutočného miesta jeho bydliska podľa čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia, žalovaná konštatovala, že nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo

veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou. Príslušná britská
inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa čl. 11 ods.
1 vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia
usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Spojenom kráľovstve.
Nakoľkovšaktakémurozporunedošlo,zvolilažalovanápriamoaplikáciukritériístanovenýchvčl.11ods.

1písm.a)ab)vykonávaciehonariadenia,vktorejsúvislostitieždaladopozornostirozsudokNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018, a to najmä body 29. až 31., v ktorých sa Najvyšší súd
SR zaoberal otázkou potreby zisťovania názoru inštitúcie iného členského štátu na bydlisko dotknutej
osoby. Pokiaľ žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosťalebo nedostatok dôvodov, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového
stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, žalovaná poukázala na
ust. § 121 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca v rozpore s uvedeným neuviedol, v čom podľa neho spočíva
nesprávnosť právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosť rozhodnutia a taktiež neuviedol žiadne
skutočnosti, na základe ktorých považuje zistenie skutkového stavu veci za nedostatočné, prípadne
ktoréskutočnostimalibyťpodľajehonázoruvkonaníonárokunadávkuvnezamestnanostidôslednejšie
zistené a preukázané. Žalovaná v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti prihliadla a

dôslednevyhodnotilavšetkyzistenéskutočnosti,pričomvykonanédokazovanievovecibydliskažalobcu
považuje za presné a úplné. Súčasne poukázala na ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veci
posúdenia bydliska napr. sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13.12.2017, sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa
30.01.2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd SR stotožnil s
právnym názorom Sociálnej poisťovne, ústredie ohľadne bydliska a zistenie skutkového stavu považoval
za dostatočné. Záverom uviedla, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez

pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti
žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na
území Spojeného kráľovstva, jeho rodina aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za
bydlisko žalobcu na daňové účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Spojenom
kráľovstve zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do

evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych
predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Spojeného kráľovstva
zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
Žalovaná súhlasila s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

6. Žalobca v súdom stanovenej lehote repliku k vyjadreniu žalovanej nepodal.

7. Krajský súd v Žiline ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok (ďalej len SSP) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP preskúmal napadnuté
rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy, vrátane postupov

orgánov verejnej správy, ktorý vydaniu predmetných rozhodnutí predchádzal a to v celom rozsahu (§ 203
ods. 2 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žaloba žalobcu je osobitným druhom
správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti SSP. K správnym
žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach správne súdy pristupujú v zásade neformálne. Podľa §
134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP, pričom medzi tieto výnimky
patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, ak je žalobcom fyzická osoba.

8. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, nakoľko nezistil
žiadny z dôvodov v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP, pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie

nariadiť, žalobca v žalobe nežiadal nariadiť pojednávanie a žalovaná vo vyjadrení k žalobe súhlasila s
prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. V súlade s ust. § 137 ods. 4 SSP správny súd oznámil
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke dňa
19.02.2021 a verejne vyhlásil rozsudok dňa 26.02.2021.

9. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom v čase
právoplatnosti rozhodnutia žalovanej (02.09.2019) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak
v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v
nezamestnanosti najmenej dva roky.

Podľa § 104 ods. 6 citovaného zákona rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v
nezamestnanosti.

Podľa § 195 ods. 1 citovaného zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné

podklady na rozhodnutie.Podľa § 195 ods. 3 citovaného zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci
objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech,
alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 209 ods. 1 citovaného zákona rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva
písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať
predpísané náležitosti.

Podľa § 209 ods. 2 citovaného zákona rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o
odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.

Podľa § 209 ods. 3 citovaného zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy

konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka
Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.

Podľa § 209 ods. 4 citovaného zákona v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri

hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Podľa čl. 1 písm. j) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné
nariadenie“) na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy
podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím
dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby
poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.

Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy
doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného
členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté
v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a)
sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade
s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej
činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte

inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má
byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64,
úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského
štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba.

Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na
ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 (ďalej len vykonávacie nariadenie) ak je rozdiel v stanoviskách
inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné
nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základecelkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré
môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,

na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

10. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa
rozhodovalo v administratívnom konaní. Úlohou správneho súdu v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať
zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné právne predpisy. Úlohou
súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav veci, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie

obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou
postupuorgánovverejnejsprávypredchádzajúcehovydaniurozhodnutia(napr.rozhodnutieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Sžo/32/2014).

11. Predmetom preskúmavacieho konania bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým nebol žalobcovi priznaný nárok
na dávku v nezamestnanosti.

12. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o
zamestnanie dňom 23.04.2019. O dávku v nezamestnanosti požiadal žiadosťou doručenou Sociálnej

poisťovni, pobočka Žilina dňa 23.05.2019. V konaní nie je sporné, že v posudzovanom období
posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od
23.04.2015 do 23.04.2019 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu
bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V konaní rovnako nebolo
sporné, že žalobca v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie -

Veľkej Británii, pričom predložením formulára osvedčeného príslušnou zahraničnou inštitúciou žalobca
preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od
14.04.2015 do 06.04.2019. Pracovný pomer žalobcu bol ukončený na jeho podnet.

13. V konaní zostalo sporné, či v preskúmavanom prípade orgány verejnej správy dospeli k správnemu

záveru, že nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 ods. 1 nariadenia
č. 883/2004 (základné nariadenie), t. j. dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej
Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti žalobcu. Na posúdenie uvedenej skutočnosti
bolo rozhodujúce zodpovedanie otázky, či žalobca v posudzovanej veci preukázal zachovanie pevných
väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu

Európskej únie - Veľkej Británie. Spornou teda ostala otázka, či bydlisko žalobcu počas jeho posledného
zamestnania vo Veľkej Británii je alebo nie je možné považovať na území SR za zachované pre účely
vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade článkom 61 základného nariadenia.

14. Podmienky na dávku v nezamestnanosti sú vymedzené v § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z.

o sociálnom poistení a v prípade, že poistenec dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti iba podľa
právnych predpisov SR, sa uplatňuje bezvýhradne. Inak je tomu v prípade, ak poistenec, ktorý si
uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa citovaného ustanovenia zákona o sociálnom poistení
získal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti aj (alebo len, t. j. výlučne) podľaprávnych predpisov iných členských štátov Európskej únie, pretože bol na ich území zamestnaný a tým
realizoval slobodu voľného pohybu osôb, ako je tomu v prípade žalobcu. Za uvedenej skutkovej situácie
je potrebné posudzovať splnenie podmienok na dávku v nezamestnanosti, ktorú si žalobca uplatnil

podľa slovenských právnych predpisov, v súlade s relevantnými ustanoveniami základného nariadenia
a vykonávacieho nariadenia, ktoré sú priamo aplikovateľné aj na území SR (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o
EÚ, ktorej je SR členom). Podľa čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ má nariadenie všeobecnú
platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Cieľom
základného nariadenia je zamedziť kolíznemu pôsobeniu viacerých vnútroštátnych poriadkov týkajúcich

sa sociálneho zabezpečenia jednotlivca. Základné nariadenie upravuje v kapitole 6 nároky na dávku
v nezamestnanosti na úniovej úrovni. Z čl. 61 v spojení s čl. 1 základného nariadenia vyplýva, že
základným pravidlom pre určenie príslušnej inštitúcie je sociálno-poistný vzťah v čase uplatnenia nároku
na dávku v nezamestnanosti alebo miesto bydliska žiadateľa alebo jeho rodinných príslušníkov.

15. Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia (č. 883/2004)

sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoréhokoľvek členského
štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že
daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby
poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca doby poistenia
podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov

o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo Veľkej Británii môžu
zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného
základného pravidla, podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi SR,
ako keby sa na neho vzťahovali tieto predpisy počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v
prípade, ak si na území SR zachoval počas tohto obdobia svoje bydlisko (napr. rozsudok NS SR sp.

zn. 7Sžso/5/2012 z 30.01.2013).

16. Prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaná postupovali v súlade s vyššie citovanými právnymi
predpismi, keď na základe skutkového zistenia, že žalobca v posudzovanom období získal dobu
poistenia v nezamestnanosti len vo Veľkej Británii, posudzovali, či je možné túto dobu zohľadniť na

účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov SR v zmysle článku 61 ods.
2 v spojení s článkom 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia. Z uvedených článkov totiž vyplýva,
že dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobca získal na území Veľkej Británie možno podľa
slovenských právnych predpisov zohľadniť pre nárok na dávku v nezamestnanosti len v prípade, že si
žalobca počas svojej poslednej činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii zachoval pevné väzby a bydlisko

na území SR. Posudzovanie otázky zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu počas výkonu
jeho posledného zamestnania na území Veľkej Británie bolo teda v preskúmavanej veci rozhodujúce.
Bydliskom je podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia miesto, kde osoba zvyčajne býva. Jeho
určenie súvisí v zmysle článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s určením centra záujmov dotknutej
osoby (žalobcu) a to na základe posúdenia všetkých dostupných informácií, ktoré súvisia s kritériami

uvedenými v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (písm. a)). Hoci sa tieto kritéria majú v zásade
uplatňovať na stav dosiahnutia vzájomnej dohody inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov,
o určení bydliska dotknutej osoby (žalobcu) je postup ich priamej aplikácie právne udržateľný aj v
prípade neexistencie rozdielnych stanovísk inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení
bydliska dotknutej osoby, čo Najvyšší súd SR konštatoval vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sžso/26/2016

z 30.01.2018. Určenie bydliska žalobcu v posudzovanom období (§ 104 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení) na území Veľkej Británie na základe určenia centra jeho záujmov zistením a vyhodnotím
skutočností vymedzených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré bolo rozhodujúcim
skutkovým zistením pre posúdenie nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, bolo preto správne.
Z toho vyplýva, že žalovaná i prvostupňový orgán verejnej správy žalobcovi správne nepriznali nárok

na dávku v nezamestnanosti, pretože pre jeho priznanie neboli splnené zákonné predpoklady. Žalobca
nezískal bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v
nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, čo v konaní nebolo sporné, a preto orgány
verejnej správy správne konštatovali, že žalobcovi mohol vzniknúť nárok na uplatnenú dávku len
v prípade, že si v posudzovanom období počas jeho posledného zamestnania pred zaradením do

evidencie uchádzačov o zamestnanie vo Veľkej Británii zachoval bydlisko na Slovensku, čo nebolo
preukázané, a preto orgány verejnej správy rozhodli v súlade so zákonom.17. Správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a rozhodnutím žalovanej má za
to, že zistenie skutkového stavu bolo postačujúce pre riadne posúdenie veci, skutkový stav mal oporu
v administratívnom spise, žalovaná aplikovala na vec správne právne predpisy a vec náležite právne

posúdila. Žalovaná sa vo svojom rozhodnutí dôsledne zaoberala všetkými relevantnými kritériami, ktoré
má na mysli citovaný článok 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pre určenia centra záujmov žalobcu.
Správna úvaha žalovanej v otázke vyhodnotenia centra záujmov žalobcu vychádzajúc z vykonaného
dokazovania je logická, ucelená, koherentná bez vzájomných rozporov. S ohľadom na celkovú dĺžku
pobytu žalobcu v rozhodnom období na území Veľkej Británie (žalobca na území Veľkej Británie pracoval

ako operátor výroby u dvoch zamestnávateľov, posledný pracovný pomer bol ukončený dohodou zo
strany žalobcu zo zdravotných dôvodov, pracovné pomery boli uzatvorené na dobu neurčitú), pričom
žalobca vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 23.05.2019
uviedol, že počas pobytu v inom členskom štáte Európskej únie si zamestnanie na území Slovenska
nehľadal, možno jeho pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou
orientáciou na britský pracovný trh. Žalobca sa na území Veľkej Británie nezdržiaval s blízkou osobou, je

slobodný, bezdetný, počas jeho pobytu vo Veľkej Británii jeho matka žila na území Slovenskej republiky.
Do zápisnice v zmysle ust. § 189 zákona č. 461/2003 Z. z. zo dňa 29.05.2019 za účelom zistenia
presného, úplného skutkového stavu a dokazovania skutočností pre posúdenie zachovania bydliska na
území SR, žalobca ako žiadateľ o dávku v nezamestnanosti okrem iného uviedol, že pred odchodom
do zahraničia pracoval na Slovensku od 18.04.1995 do 30.04.1997 ako zamestnanec s pravidelným

príjmom u troch zamestnávateľov, dĺžku pobytu na území členského štátu Spojeného kráľovstva uvádza
v období od marca 2005 do 06.04.2019 podľa formulára U1. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu
neurčitú. Po príchode z UK požiadal o dávku v nezamestnanosti, pretože tu mal a má trvalé bydlisko.
Po skončení pracovného pomeru o predmetnú dávku v UK nežiadal, z dôvodu zhoršenia zdravotného
stavu a urýchleného odchodu na Slovensko. O možnosti evidovať sa na úrade práce v zahraničí sa

neinformoval, informoval sa ohľadne nemocenskej dávky a následného poberania nemocenského. Z
toho dôvodu o exporte dávky v nezamestnanosti nemal ani vedomosť. Slovensko navštevoval 3x za rok
- v máji na dva týždne, v auguste na tri týždne a v decembri na jeden týždeň (vždy v čase dovolenky)
za účelom návštevy rodiny, sviatkov. Na Slovensko cestoval letecky. K zdaňovaniu pravidelného príjmu
dochádzalo na území UK a daňové priznanie podával prostredníctvom zamestnávateľa. Na Slovensku

daňové priznanie nepodával. Počas zamestnania v UK býval v jednom podnájme (za posledných desať
rokov), ktorý si zabezpečil sám. Na Slovensku vlastní nehnuteľnosť približne od 28.01.2016 - rodinný
dom na bývanie v obci F., v ktorej býva a má tam aj trvalý pobyt. Hypotekárny úver na bývanie nemá.
Počas pobytu v štáte EÚ mal na území SR zriadený bankový účet, nemá životné poistenie na Slovensku.
Má záujem ostať na Slovensku žiť a pracovať, do zahraničia sa neplánuje vrátiť. V odvolacom konaní

predložil výpisy z banky, podľa ktorých boli na účte žalobcu uskutočňované platobné transakcie, z
ktorých možno usúdiť, že išlo o kúpu leteniek, avšak uvedené dostatočným spôsobom nepreukazuje,
či išlo o letenky pre žalobcu, kedy sa daná cesta uskutočnila, kde bolo miesto odletu a príletu a aká
bola dĺžka pobytu v danej krajine. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovanej, ktorá na základe
dostatočných skutkových zistení správne určila, že bydlisko žalobcu v posudzovanom období bolo

na území Veľkej Británie, a to s poukazom na stabilnú pracovnú situáciu žalobcu vo Veľkej Británii,
zabezpečenie bývania vo Veľkej Británii formou podnájmu, bez hľadania pracovného uplatnenia na
Slovensku, vzhľadom na rodinnú situáciu žalobcu, vzhľadom na jeho rodinný stav a rodinné väzby a na
skutočnosť, že daňové povinnosti si plnil na území Veľkej Británie, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska
sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Veľká Británia. Za situácie, že žalovaná celkovú

dĺžku pobytu, pomerne stabilnú pracovnú situáciu vo Veľkej Británii, jednoznačnú orientáciu na britský
pracovný trh, ale aj rodinnú situáciu žalobcu vyhodnotila silnejšie, ako ostatné skutočnosti (prítomnosť
matky na Slovensku, kúpa rodinného domu v januári 2016 v obci F. W., návštevy na Slovensku 3x ročne),
ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku, boli vyhodnotené v súlade s predloženými dôkazmi a
pokiaľ žalovaná konštatovala, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa žalobca v tomto čase

dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný i mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území
Veľkej Británie, vyhodnotila ako skutočnosti preukazujúce vytvorenie centra záujmov žalobcu počas jeho
zamestnania práve na území Veľkej Británie, v dôsledku čoho nie je možné považovať bydlisko žalobcu
počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie - vo Veľkej Británii za zachované
na území Slovenskej republiky, je výsledkom správneho posúdenia záver žalovanej, že vzhľadom na

uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, a preto nie je
možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku
nároku na dávku v nezamestnanosti, v súlade s článkom 61 základného nariadenia, a teda záver, žežalobca nesplnil podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení, je výsledkom správneho právneho posúdenia veci.

18. Námietka žalobcu týkajúca sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci nebola dôvodná,
pretože nemala oporu v relevantnej právnej úprave i vo vykonanom dokazovaní orgánmi verejnej
správy. Správny súd poukazuje na to, že v článku 11 vykonávacieho nariadenia sú uvedené kritéria
pre spôsob určenia bydliska. Týmto sa určuje bydlisko nielen v prípade rozdielnych stanovísk inštitúcií
pri určení bydliska osoby, ale ide o kritériá, z ktorých aj v preskúmavanej veci žalovaná vychádzala.

Žalovaná sa v dôvodoch rozhodnutia dostatočne zaoberala otázkou trvalosti a prítomnosti žalobcu
na území dotknutého členského štátu a v tomto smere vykonala postačujúce dokazovanie, zároveň
zisťovala a vyhodnocovala konkrétnu situáciu žalobcu v kontexte s jeho pobytom a jeho zamestnaním
na území Veľkej Británie, rodinnú situáciu a rodinné väzby žalobcu rovnako podrobne skúmala a v
dostatočnom rozsahu posúdila aj ďalšie skutočnosti uvedené vo vyhlásení žalobcu na účely posúdenia
bydliska, okrem iného skutočnosť, že žalobca sa na Slovensko pravidelne vracal (hoci bez toho,

aby dostatočne preukázal frekvenciu týchto návratov konkrétnymi dôkazmi), ďalej prihliadla na jeho
rodinné väzby, najmä prítomnosť matky na Slovensku, na skutočnosť, že si na Slovensku zakúpil aj
nehnuteľnosť, hradil poplatky z toho vyplývajúce ako i niektoré poplatky za byt vo vlastníctve matky.
Z vykonaného dokazovania a z listín založených v administratívnom spise nepochybne vyplýva, že
závery žalovanej vychádzajú okrem listinných dôkazov predložených samotným žalobcom aj z výsluchu

žalobcu vykonaného prvostupňovým orgánom verejnej správy tak, ako už bolo vyššie uvedené, a preto
tvrdenie žalobcu, že na základe vykonaného dokazovania sa nemožno bez akýchkoľvek pochybností
stotožniť s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobcu na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods.
1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, je možné považovať len za vyjadrenie nesúhlasu
žalobcu s vyhodnotením predložených vykonaných dôkazov žalovanou. Vyslovenie nesúhlasu samo

o sebe nemôže spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutiu v dôsledku žalobcom nedôvodne
tvrdeného nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Žalobca v žalobe neuviedol, v čom boli
skutkové závery žalovanej v rozpore so zistenými skutočnosťami alebo ich vyhodnotenie v rozpore so
zásadami logického uvažovania. Správny súd sa s argumentáciou žalovanej vo vzťahu k zachovaniu
bydliska žalobcu v posudzovanom období na území Veľkej Británie stotožnil. Z dokladov predložených

žalovanou správny súd nezistil, že by došlo k rozdielnym stanoviskám dotknutých inštitúcií sociálneho
zabezpečenia Veľkej Británie a Slovenska o určení bydliska žalobcu, žalovaná vychádzala z toho, že
bydliskom žalobcu v čase jeho zamestnania a poistenia na území iného členského štátu bolo územie
Veľkej Británie, kde sa zdržiaval po dobu viac ako 14 rokov. Námietku žalobcu, ktorý uviedol, že na
území Veľkej Británie neplánoval zostať dlhodobo, pričom žalovaná mala skúmať jeho úmysel vrátiť

sa na územie Slovenskej republiky, správny súd vyhodnotil ako irelevantnú. Dĺžka prítomnosti na
území členského štátu Európskej únie (čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia) viac ako 14
rokov, aj situácia žalobcu (čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia) stabilná pracovná situácia
vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Veľkej
Británie, dostatočne preukazujú, že žalobca si centrum záujmov v posudzovanom období na Slovensku

počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu
uplatnením relevantných kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti,
nebolo dôvodné aplikovať čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať subjektívny úmysel žalobcu. Žalobca
sám žiadne ďalšie dôkazy na doplnenie dokazovania pred orgánmi verejnej správy pre ešte úplnejšie
zistenie skutkového stavu nenavrhol vykonať, ani ich neoznačil. Žalobca bol poučený v zápisnici zo dňa

29.05.2019, aby sa vyjadril k jej obsahu, na otázku, či si želá uviesť ešte nejaké ďalšie skutočnosti, alebo
návrhy, ktoré sú predmetom zápisnice uviedol, že všetky skutočnosti na posúdenie bydliska uviedol
vyššie v zápisnici a nemá žiadne námietky voči jej obsahu. Jeho námietku, že samotný výsluch bol
formálny bez snahy zistiť skutočný stav veci, keď konajúci správny orgán ani nezisťoval jeho úmysel
usadiť sa vo Veľkej Británii, či vrátiť sa do Slovenskej republiky, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

V čl. 11 vykonávacieho nariadenia sú pod písmenami a) a b) zakomponované prípustné úniové kritériá
na stanovenie bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie. Avšak tieto kritériá sa majú
najmä uplatňovať na stav dosiahnutia vzájomnej dohody inštitúcií dvoch alebo viacerých inštitúcií
členských štátov. Zo skutkového stavu pre správny súd ale vyplýva, že inštitúcia vo Veľkej Británii ako
príslušná inštitúcia podľa čl. 1 písm. q) základného nariadenia prostredníctvom formuláru U1 naznačila,

že žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských zákonov nevznikol. Tiež samotný
žalobca nenaznačil, že tento postoj britskej inštitúcie spochybňoval právnou cestou pred príslušnými
orgánmi Veľkej Británie, a ani žalovaná tento postoj britskej inštitúcie nerozporovala. Preto postup podľa
článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na urovnanie rozporov vzájomnou dohodou nie je možný. Spoukazom na uvedené musel správny súd vyhodnotiť ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, že žalovaná
sa nevysporiadala so všetkými skutočnosťami ohľadne spôsobu určenia bydliska v zmysle uvedeného
článku 11 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, keď žalovaná ani správny orgán v prvom

stupni nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného
miesta jeho bydliska. Správny súd takisto poukazuje aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018, podľa ktorého skutočnosti ako platenie nájomného
za byt na Slovensku, trávenie dovoleniek na území Slovenska, vedenie bankového účtu na území
Slovenska či stavebné sporenie založené na Slovensku, nemusia ani vo svojom súhrne viesť k záveru o

tom, že väzby dotknutej osoby na území Slovenskej republiky je možné považovať za zachované do tej
miery, aby bolo možné konštatovať, že si tu dotknutá osoba zachovala svoje bydlisko. V tejto súvislosti
možno poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa
13.12.2017, z ktorého možno odvodiť podobne reštriktívny výkladový prístup k otázke zachovania si
bydliska na Slovensku. Taktiež rozsudky správnych súdov, na ktoré vo svojej argumentácii vo vyjadrení k
žalobe poukázala žalovaná, podporujú reštriktívny prístup k aplikácii Európskych aj domácich právnych

noriem týkajúcich sa spornej otázky.

19. Hoci mal žalobca na území Slovenskej republiky matku, ktorú navštevoval a nehnuteľnosť, za
ktorú platil daň, resp. hradil poplatky za byt vo vlastníctve matky, poplatky za odpad atď., ide o
skutočnosti, s ktorými Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia

U2 z 12.06.2009 priamo počíta, avšak nepriznáva im relevanciu v smere preukazujúcom udržanie
dostatočných väzieb na domovský štát, keď uvádza, že už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš
širokýmvýkladompojmu„bydlisko“malarozšíriťoblasťuplatneniačlánku65nariadenia(ES)č.883/2004
tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú
činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Opakovane vykonávané

zamestnanie vo Veľkej Británii, dĺžka pobytu mimo územia Slovenskej republiky v tej istej krajine, sú
tými skutočnosťami, ktoré z hľadiska argumentačnej relevancie odsúvajú na vedľajšiu koľaj argumenty
použité žalobcom v správnom konaní a podporené ním predloženými dôkazmi. Okrem toho, u dospelých
osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, pričom ak aj dospelé deti
trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia svojich rodičov na Slovensku, strávia s nimi

voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových
úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať.

20. Ak by v prípade žalobcu bola mu priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, nezodpovedalo
by to účelu sledovanému základným nariadením, ktorým je rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie

finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi
dávky. Účelom článku 61 ods. 2 základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte,
v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a
zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných
predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok

na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje
podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v
nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte
Európskej únie.

21. S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uplatnil v správnej žalobe,
neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190
SSP zamietol.

22. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario

tak, že žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal, súd náhradu trov konania nepriznal. Rovnako súd
nepriznal náhradu trov ani žalovanej v zmysle § 168 SSP a contrario.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1
mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnutérozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.