Rozsudok Judgement was issued on Monday, June 29, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6To/44/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018010375
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Dudík

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:0018010375.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Dudíka a sudcov

JUDr. Anny Kohutovej a JUDr. Miroslava Baňackého, v trestnej veci obžalovaného L. Z. a spol., pre
spolupáchateľstvo zločinu lúpeže podľa § 20, § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. a iné, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 29. júna 2020 v Košiciach, o odvolaní okresného prokurátora a obžalovaných
proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 20. 4. 2020, sp.zn. 4T/75/2018 takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j napadnutý rozsudok vo výroku o treste

a spôsobe jeho výkonu u obžalovaných L. Z. a X. O..

Rozhodujúc vo veci sám, podľa § 322 ods. 3 Tr. por. u k l a d á

1/ obžalovanému L. Z., nar. X. X. XXXX v W., trvale bytom W., V.. F.. N. XXXX/XX, prechodne bytom
W., N. X, t.č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Košice, podľa § 188 ods. 2 Tr.zák. s použitím § 41 ods.
1, § 37 písm. h), § 38 ods. 4, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v

trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaraďuje obžalovaného L. Z. na výkon trestu odňatia slobody do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

2/ obžalovanému X. O., nar. X. X. XXXX v W., trvale bytom W., K. XXXX/XX, t.č. vo väzbe v ÚVV a
ÚVTOS Košice podľa § 188 ods. 2 Tr.zák. s použitím § 41 ods. 1, § 37 písm. h), § 38 ods. 4, § 39 ods.
1, ods. 3 písm. d) Tr.zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaraďuje obžalovaného X. O.Ý. na výkon trestu odňatia slobody do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

II.

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/75/2018, zo dňa 20. 4. 2020 boli
obžalovaní L. Z. a X. O. uznaní vinnými, a to
obžalovaný L. Z.- zo spolupáchateľstva zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr.zák. účinného do
31. 7. 2019
- z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.zák. účinného do 31. 7. 2019

obžalovaný X. O.
- zo spolupáchateľstva zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr.zák. účinného do
31. 7. 2019
- z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.zák. účinného do 31. 7. 2019,
- z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.zák. účinného do 31. 7. 2019,

na tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase okolo 23.00 hod. dňa 23. 1. 2018 v W. na parkovisku pri Zubnej poliklinike na
ul. L., teda na mieste verejnosti prístupnom obžalovaný X. O. najprv fyzicky napadol poškodeného W. N.,
nar. XX. XX. XXXX tým spôsobom, že ho bejzbalovou palicou udrel do ľavého ramena, potom päsťou do
tváre, kde mu zasiahol nos a ústa, následne bejzbalovou palicou do ľavej časti chrbta a ľavého stehna,

pričom obžalovaný L. Z. pristúpil k jeho priateľke poškodenej O. E., nar. XX. XX. XXXX a päsťou ju udrel
do oblasti hlavy, načo spadla na zem, následne poškodenú vtiahol do vozidla, kde od nej žiadal peniaze,
následne ju odviezli k bankomatu pri OC N. v W. na K. H., kde poškodená vybrala sumu 140 Eur, ktoré
vo vozidle odovzdala, pričom jej bolo vrátených 10 Eur, o čom spísali potvrdenie, čomu predchádzalo
to, že obžalovaný L. Z. ešte dňa 23. 1. 2018 v presne nezistenom čase po 22.00 hod. poškodených

vyhľadal v F. B. bare na ul. W. v W., kde požadoval vrátenie dlhu 130 Eur od poškodeného W. N.,
ktorý na to nereagoval, načo však reagovala poškodená O. E., že ona za priateľa dlh do dvoch týždňov
vyrovná, kde uvedeným konaním poškodený W. N. utrpel zlomeninu nosových kostí, zlomeninu zuba,
krvné podliatiny a pomliaždenie chrbta, driekovej oblasti vľavo, ľavého stehna a lýtka s dobou liečby
a dočasnej práceneschopnosti v trvaní 22 dní a poškodená O. E. utrpela tržnú ranu na ľavom obočí

s miernym podkožným krvným výronom v okolí s dobou liečby a dočasnej doby práceneschopnosti v
trvaní do 7 dní a škodu vo výške 130 Eur.

Za to súd uložil
obžalovanému L. Z.

podľa § 188 ods. 2 Tr.zák. s použitím § 41 ods. 1, § 37 písm. h), § 38 ods. 4 Tr.zák. účinného do 31. 7.
2019 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov a 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. účinného do 31. 7. 2019 zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

obžalovanému X. O.
podľa § 188 ods. 2 Tr.zák. s použitím § 41 ods. 1, § 37 písm. h), § 38 ods. 4 Tr.zák. účinného do 31. 7.
2019 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 (deväť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. účinného do 31. 7. 2019 zaradil obžalovaného na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 83 ods. 1 písm. g) Tr.zák. súd uložil zhabanie veci a to:
- 1 ks bejzbalová palica.

Podľa § 83 ods. 2 Tr.zák. vyslovil, že vlastníkom zhabanej veci sa stáva štát.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému X. O. nahradiť poškodenému W. N., nar. XX. XX. XXXX
v W., bytom W., B.. K. XXXX/XX škodu vo výške 547 Eur.

Proti tomuto rozsudku zahlásili odvolanie obžalovaní L. Z. a X. O., a to ústne do zápisnice o hlavnom
pojednávaní a prokurátor okresnej prokuratúry v zákonom stanovenej lehote.

Prokurátor okresnej prokuratúry v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že Okresný súd Michalovce

napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného L. Z. za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1,
ods. 2 písm. c) Tr. zák., spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a prečinu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a obžalovaného X. O. zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. c) Tr. zák., spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., prečinu výtržníctva podľa§ 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. V nadväznosti
na zmenu právnej kvalifikácie konania obžalovaného X. O. im súd uložil aj tresty. Je teda zrejmé, že u
obžalovaného X. O. odlišne od toho, ako bol skutok právne kvalifikovaný v obžalobe.

S rozhodnutím súdu v tejto časti sa prokurátor nestotožňuje.

Okresný súd svoje rozhodnutie o zmene právnej kvalifikácie konania obžalovaného X. O. odôvodnil tým,
že je veľmi dôležité dokazovanie úmyslu, aký následok svojím konaním chcel spôsobiť, resp. s akým

následkom bol uzrozumený. Pri dokazovaní skutočného úmyslu je potrebné vychádzať z vonkajších
prejavov trestného činu, teda zo samotného spôsobu konania, za okolností, ako k nemu došlo, aký bol
motív, čo útoku predchádzalo, ako bol útok vykonaný a či páchateľ zámerne útočil proti takej časti tela,
kde sú orgány dôležité pre život, aký nástroj bol použitý, ale tiež je potrebné skúmať aj intenzitu útoku
voči poškodenému.

Súd konštatuje, že prokurátor nepreukázal, aby obžalovaný X. O. mal v úmysle spôsobiť poškodenému
ťažkú ujmu na zdraví, keďže jednak obžalovaný poprel, aby niečo také mal v úmysle a ďalej súd
poukazuje aj na výpoveď znalkyne MUDr. O., z ktorej vyplýva, že údery boli vedené len strednou
intenzitou a nevylúčila na hlavnom pojednávaní, že úder na hlavu bol vedený päsťami a nie palicou.

Ďalej súd venuje pozornosť aj tomu, že nie každý útok na hlavu, kde je životne dôležitý orgán, musí
automaticky znamenať kvalifikáciu skutku podľa § 155 ods. 1 Tr. zák.

Čo sa týka útoku, ktorý smeroval aj na chrbát a stehno, s poukázaním na popretie úmyslu obžalovaného
spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví a strednú intenzitu útoku, nebol preukázaný úmysel spôsobiť ťažkú ujmu

na zdraví.

Súd ďalej uvádza, z akého dôvodu kvalifikoval konanie obžalovaného X. O. aj v zmysle § 156 ods. 1
Tr. zák., keď napadol poškodeného palicou.

Opätovne,akovpredchádzajúcichpodanýchodvolaniach,ajterazpodrobnepoukazuje,zakéhodôvodu
sa nestotožňuje so zmenou právnej kvalifikácie u obžalovaného X. O..

K naplneniu subjektívnej stránky zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. nestačí,
že obžalovaný jednal úmyselne, ale musí byť preukázané, že jeho úmysel smeroval k spôsobeniu

následkov uvedených v tomto ustanovení, teda k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví. Tento úmysel
musí byť buď priamy, teda páchateľ vedel, že môže spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť
alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také
porušenie alebo ohrozenie nespôsobí alebo nepriamy, keď páchateľ nevedel, že svojím konaním môže
také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery

vedieť mal a mohol.

Súd svoje rozhodnutie, že sa nejedná o naplnenie skutkovej podstaty podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. oprel o
vyjadrenie znalkyne MUDr. O., že zranenie tváre mohlo vzniknúť aj úderom päsťou a taktiež, že intenzita
použitého násilia bola stredná.

Forma zavinenia pri tomto trestnom čine sa dá často zistiť len na základe nepriamych dôkazov, ako
napríklad z použitej zbrane, z intenzity útoku, zo spôsobu jeho vykonania a z pohnútky činu.

Pre jednoznačný záver, že páchateľ chcel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví poškodeného úmyselne

netreba dokazovať, že páchateľ chcel spôsobiť práve také poranenie ako v danom prípade vzniknúť
mohlo a ako to popísal znalec, teda poranenia život ohrozujúce. Tento záver je odôvodnený už tým, že
páchateľ konal v úmysle spôsobiť poškodenému poranenie aspoň takej intenzity, ktoré má charakter
ťažkej ujmy na zdraví.

Vovecibolvypracovanýznaleckýposudokzodboruzdravotníctvoafarmácia-odvetviesúdnelekárstvo,
znalkyňou MUDr. O. O., z ktorého vyplýva, že poškodený W. N. utrpel poranenia a to kožnú odreninu
na chrbtovej ploche nosa s miernym opuchom, zlomeninu nosových kostí bez posunu, krvné podliatinya pomliaždenia chrbta a driekovej oblasti vľavo, krvnú podliatinu a pomliaždenie ľavého stehna a krvnú
podliatinu a pomliaždenie ľavého lýtka.

Všetky poranenia mohli vzniknúť tak, ako to uviedol poškodený, teda fyzickým útokom vedeným zo
strany inej osoby bitím baseballovou palicou. Poškodený bol touto palicou do tela udretý spolu najmenej
5-krát, pričom útoky boli vedené strednou intenzitou a prudkosťou, a to spredu do oblasti tváre najmenej
jedenkrát a odzadu do chrbta, drieku a ľavej dolnej končatiny poškodeného do stehna a lýtka najmenej
štyrikrát.

Pričom, ak by bol poškodený do uvedených oblastí udretý veľkou intenzitou a prudkosťou, mohlo
dôjsť k vzniku aj vážnejších zranení, najmä viacpočetných zlomenín tvárovej časti lebky s vpáčením
úlomkov kostí do dutinového systému tvárového skeletu spojené s výraznejším krvácaním, ohrozujúce
najmä dýchanie a zároveň mohlo dôjsť k poraneniu zmyslových orgánov (oko, čuch) a tým aj vážnejšie
poškodenie zdravia, naviac silnejšími údermi do chrbta mohlo dôjsť k zlomeninám hrudných stavcov

najmävmiestevýbežkovchrbticovýchstavcov,priväčšejintenziteúderovdooblastiľavéhodriekumohlo
dôjsťkzraneniamvnútornýchorgánov(ľavejobličky)apriúdereväčšejintenzitydoľavejdolnejkončatiny
bol možný vznik zlomenín kostí, najmä predkolenia, kde v tomto prípade by išlo o ťažšie zranenia.

Priemerná doba liečby zlomeniny nosa je pri nekomplikovanom hojení v trvaní 2 - 3 týždne, v prípade

krvných podliatin a pomliaždení 2 - 3 týždne a v prípade zlomeniny zuba sa doba liečby odvíja podľa
charakteru zranenia a od spôsobu ďalšej liečby v trvaní 3 - 6 týždňov. Liečba u poškodeného spojená
s práceneschopnosťou v dňoch od 24. 1. 2018 do 14. 2. 2018, spolu 22 dní je primeraná zraneniam
poškodeného.

Na hlavnom pojednávaní bola znalkyňa vypočutá, pričom dodala, že pri vypracovaní znaleckého
posudku vychádzala z výpovedí poškodeného, ale aj z výpovede samotného obžalovaného X. O., ktorý
ale označil za útočníka inú osobu. Z vyšetrených okolností nevyplývalo, žeby mal byť útok vedený do
tvárovej oblasti aj päsťou. Teoreticky tieto zranenia môžu vznikať aj úderom päsťou.

Nie je zrejmé, prečo súd uveril tvrdeniam obžalovaného X. O. o tom, že poškodeného N. neudrel palicou
do tváre. Znalkyňa na hlavnom pojednávaní len teoreticky pripustila možnosť vzniku zranení tváre aj
týmto mechanizmom.

Poškodený N. počas celého prípravného konania a počas celého súdneho konania zotrval na tom, že bol

obžalovaným O. udretý do tvárovej časti palicou. Táto výpoveď je podporená aj výpoveďou poškodenej
E..

Konanie obžalovaného X. O. je kvalifikované v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., teda, že započal
konanie, ktoré bezprostredne smerovalo k úmyselnému spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví iného.

Naviac, čo je podstatné, ak by súd aj teoreticky pripustil možnosť vzniku zranení tváre aj mechanizmom -
úderom päsťou, z akého dôvodu úplne vypustil danú kvalifikáciu, keďže znalkyňa vo svojom znaleckom
posudku dodala, že silnejšími údermi do chrbta mohlo dôjsť k zlomeninám hrudných stavcov najmä v
mieste výbežkov chrbticových stavcov, pri väčšej intenzite úderov do oblasti ľavého drieku mohlo dôjsť

k zraneniam vnútorných orgánov (ľavej obličky) a pri údere väčšej intenzity do ľavej dolnej končatiny bol
možný vznik zlomenín kostí, najmä predkolenia, kde v tomto prípade by išlo o ťažšie zranenia.

To, že poškodeného N. bil obžalovaný X. O. palicou do chrbta a ľavej dolnej končatiny, v podstate priznal
aj samotný obžalovaný O..

Je však toho názoru, že znalec sa môže vyjadriť len k možným mechanizmom vzniku jednotlivých
zranení a znalec nikdy nemôže uviesť, že zranenie vzniklo s istotou tak, alebo tak. Vždy to o uvedení
pravdepodobného mechanizmu vzniku zranenia a je už na súde, aby na základe vypracovaného
znaleckého posudku v súhrne s ostatnými vykonanými dôkazmi vyslovil záver, že skutok bol spáchaný

týmto mechanizmom.

V danom konkrétnom prípade bol mechanizmus vzniku zranenia tváre poškodeného a to palicou
podporený aj samotnou výpoveďou poškodeného, ktorý na uvedenom zotrval aj v konaní pred súdom.Nie je zrejmé, prečo potom súd danú časť výpovede poškodeného nebral v úvahu a ďalšiu časť mal za
pravdivú, preukázanú na základe vykonaného dokazovania.

Súdďalejpoukazujenato,žeintenzitapoužitéhonásiliabolastredná.Zuvedenéhodôvodubolokonanie
obžalovaného X. O.G. právne kvalifikované vo forme pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. Je zrejmé, najmä
z podaného znaleckého posudku a výpovede MUDr. O. O., že pokiaľ by intenzita použitého násilia bola
väčšia, tak by jednoznačne došlo k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví.

Keby obžalovaný nemal v úmysle spôsobiť poškodenému N. ujmu v zmysle § 155 ods. 1 Tr. zák., tak
by si na poškodeného nebral z vozidla baseballovú palicu. V tomto prípade mal poškodený šťastie len
vtom, že intenzita použitého násilia bola „len“ stredná.

Zo všetkých uvedených skutočností je nutné vyvodiť záver, že obžalovaný mal v úmysle spôsobiť

poškodenému ťažkú ujmu na zdraví. Tento úmysel je nutné hodnotiť aj vzhľadom na hore uvedené ako
priamy úmysel, nakoľko obžalovaný X. O. chcel spôsobom uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť
záujem chránený týmto zákonom.

Skutočnosť, že následok bol iný, než si obžalovaný predstavoval, páchateľovi neprospieva a nevylučuje

jeho zavinenie.

Je presvedčený, že dôkazy zhromaždené vo vyšetrovacom spise a vykonané v konaní pred súdom sú
dostatočným podkladom na vyslovenie záveru o tom, že obžalovaný X. O. sa dopustil skutku, tak ako
je to uvedené v obžalobe a že tento mal byť kvalifikovaný ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2

písm. c) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., prečin výtržníctva podľa §
364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. spáchaný v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec

vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvostupňovému.

Obžalovaný L. Z. v písomných dôvodoch svojho odvolania uviedol, že okresný súd rozhodol vzhľadom
na uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 17. 1. 2020, v ktorom odvolací súd vyjadril svoj právny názor. Čo
satýkavykonanéhodokazovania,takjehovinuuznal„nazákladesvedeckýchvýpovedípoškodenýchW.

N., ale hlavne O. E. v prípravnom konaní, ktorá uviedla, že on s priateľkou od nej pýtali vrátenie peňazí
poškodeného jej priateľa W. N. a následne ich obidvaja obžalovaní prepadli bejzbalovou palicou, pričom
on od nej zároveň po násilnom vtiahnutí do auta s tým, že si z neho nebude robiť pi..., žiadal vrátenie
peňazí, čo následne aj z dôvodu strachu urobila po odvode obžalovanými k najbližšiemu automatu,
pričom táto výpoveď bola vykonaná bezprostredne po spáchaní trestného činu a ďalšie zmeny výpovedí

boli zrejme vykonané len za účelom určitým spôsobom pomôcť mu a obžalovanému O. v súvislosti s
očakávaným vysokým trestnom za tento trestný čin“.

Týmto odôvodením okresný súd spochybňuje spáchanie zločinu lúpeže. Ak by vychádzal z tejto
výpovede poškodenej, tak takého jeho konanie by teoreticky zakladalo spáchanie zločinu vydierania

podľa § 189 Tr. zák., na čo poukázal aj odvolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 6To/86/2018 zo dna
22. 11. 2018: „V prípade, že uvedená požiadavka bola vyslovená po použití násilia s cieľom dosiahnuť
vrátenie finančnej čiastky, bude prichádzať do úvahy právne posúdenie konania obžalovaných podľa §
189 Tr. zák., teda trestný čin vydierania.“

Odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Michalovce je v rozpore s jeho výrokovou časťou.

Okresnýsúdodôvodňujeďalejsvojerozhodnutie:„ObžalovaníL.Z.aX.O.týmtosvojímkonanímnaplnili
všetky znaky skutkovej podstaty prečinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., účinného do 31. 7. 2019 po objektívnej aj subjektívnej stránke,

pretože spoločným konaním použili násilie v úmysle zmocniť sa finančných prostriedkov, ktoré predtým
mal údajne odcudziť priateľ poškodenej priateľke poškodeného L. Z. v práci, spáchali predmetný skutok
so zbraňou - bejzbalkou a po subjektívnej stránke sa jedná o priamy úmysel v zmysle § 15 písm. a)Tr. zák., pretože obaja obžalovaní vedeli o protiprávnosti svojho konania, chceli sa ho dopustiť, aj sa
ho dopustili.“

Obžalovaný na rozdiel od názoru Okresného súdu Michalovce, ktorý je viazaný právnym názorom
Krajského súdu v Košiciach, má za to, že prokurátor Okresnej prokuratúry v Michalovciach, ako
nositeľ dôkazného bremena na hlavnom pojednávaní nad všetku pochybnosť nepreukázal jeho vinu zo
zločinu lúpeže. Prokurátor nepredložil žiadny dôkaz, že sa dohodli pred spáchaním skutku na tom, že
spoločne napadnú poškodenú, resp. poškodeného. Súd tiež konštatuje, že prokurátor nepredložil žiadny

relevantný zákonný dôkaz, ktorý by usvedčil ich oboch z toho, že proti poškodeným použili násilie alebo
hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci.

Pre naplnenie znakov skutkovej podstaty spolupáchateľstva zločinu lúpeže v zmysle ustanovenia § 20
k § 188 Tr. zák. je nevyhnutné poukázať na to, že páchateľ musí proti inému použiť násilie alebo hrozbu
bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, pričom k takémuto konaniu by muselo dôjsť

vzhľadom na ustanovenie § 20 Tr. zák., teda po predchádzajúcej vzájomnej dohode, resp. spoločným
konaním, čo aj vyplýva z príslušného znenia skutkovej podstaty § 188 Tr. zák., resp. ustanovenia § 20
Tr. zák.

Faktom je, že ani doplnením dokazovania na opakovaných hlavných pojednávaniach po zrušujúcich

rozhodnutiach druhostupňového súdu nebolo preukázané, aby svojím konaním naplnil všetky
obligatórne znaky skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 Tr. zák., a to najmä vzhľadom na
výpoveď poškodenej O. E., ktorá na hlavnom pojednávaní poprela, aby či už on alebo obžalovaný X. O.
od nej alebo od poškodeného W. N. žiadali finančné prostriedky, ale ona sama navrhla, aby ju odviezli
k bankomatu, odkiaľ peniaze vybrala a vrátila ich jeho priateľke.

Doplnením dokazovania opätovným výsluchom poškodenej (v poradí 7. výsluchom v trestnom konaní)
odvolacím súdom na verejnom zasadnutí dňa 17. 1. 2020 nebolo podľa jeho názoru preukázané, aby sa
dopustili zločinu lúpeže. Poškodená zotrvala na svojej výpovedi, ktorú učinila na hlavnom pojednávaní
dňa 12. 11. 2019 a zdôvodnila, resp. vysvetlila rozpory s výpoveďou z prípravného konania. Krajský súd

poňal jej subjektívny pocit - strach z obžalovaných po predchádzajúcom útoku, kvôli čomu odovzdala
peniaze - ako dôkaz spáchania zločinu lúpeže.

Zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. je trestným činom, spáchanie ktorého je možné iba zavinením
úmyselným,pričomzavineniejevnútorným,psychickýmvzťahomčlovekakurčitýmskutočnostiam,ktoré

zakladajú trestný čin, resp. ide o subjektívny vzťah páchateľa k jeho činu, ktorý tu musí byť, aby mohol
byť páchateľ braný na zodpovednosť za svoj čin, pričom zavinenie je jedným z obligatórnych znakov
skutkovej podstaty každého trestného činu. V prípade zločinu lúpeže, resp. vydierania sa vyžaduje
zavinenie úmyselné. Toto je možné preukázať primárne výsluchom samotného páchateľa, nepriamo aj
ďalšími inými dôkazmi, ktoré však musia na seba nadväzovať tak, aby tvorili súvislý celok, resp. záver,

o ktorom nie sú pochybnosti.

V súvislosti s týmto považuje akceptáciu subjektívneho pocitu poškodenej (bez toho, aby bola
akýmkoľvek spôsobom násilne vyzývaná na odovzdanie peňazí) ako preukázanie jeho úmyslu, teda
konštatovanie o tom, že poškodená vedela o údajnom úmysle páchateľov zmocniť sa cudzej veci za

konštatovanie, ktoré je v rozpore s právnou teóriou ohľadom úmyselného zavinenia, pretože právna
teória v takom prípade pracuje so vzťahom vedomia páchateľa ku svojmu konaniu a jeho následkom, a
nie so vzťahom vedomia poškodenej o konaní páchateľa.

Krajský súd opakovane poukazoval za skutočnosť, že „k fyzickému napadnutiu poškodených

predchádzalo uplatnenie nároku zo strany obžalovaných na vrátenie sumy 130 Eur, pričom celé
následné konanie smerovalo na dosiahnutie tohto cieľa - vrátenie peňazí“. Takéto tvrdenie nevyplýva
z vykonaného dokazovania. Samotná poškodená vo svojej výpovedi potvrdila, že v F. B. bare sa
rozprávala o vrátení peňazí so svedkyňou O. a s ňou sa slušne dohodla na vrátení peňazí, čo potvrdila
samotnásvedkyňaatedaneboldôvod,abyvzápätínapadlipoškodenýchstým,žechcúodnichpeniaze.

Teda v F. B. bare (obžalovaný O. tam ani nebol prítomný) s poškodenými ani nekomunikovali. Táto
skutočnosť spochybňuje taktiež ich úmysel získať peniaze násilím.Prvostupňový ani odvolací súd sa nevysporiadali s jeho námietkou, že peniaze, ktoré mali násilím
získať, neboli pre nich. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že s peniazmi, ktoré vybrala poškodená z
bankomatu, ani neprišli do fyzického kontaktu. Poškodená peniaze dala (o čom dokonca chcela mať

potvrdenie, čo veľmi nepreukazuje, že z nich mala strach) priamo svedkyni O.. Takéto konanie môže
naznačovať spáchanie trestného činu hrubého nátlaku v zmysle § 191 ods. 1 Tr. zák.: „Kto iného násilím,
hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy núti plniť povinnosť zo záväzku, na ktorej splnenie má
inak tretia osoba nárok, potrestá sa odňatím slobody na jeden až tri roky.“

Z vyššie uvedených dôvodov preto nadriadenému súdu - Krajskému súdu v Košiciach navrhol rozsudok
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/75/2018 zo dňa 20. 4. 2020 podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm.
b), písm. e) Tr. por. zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Obžalovaný X. O. v písomnom odôvodnení svojho odvolania uviedol, že odvolanie proti rozsudku
zahlásil z dôvodu, že nesúhlasí s výrokom rozsudku súdu prvého stupňa ani čo do výroku o vine a ani

čo do výroku o treste.

Z obžaloby okresného prokurátora, ktorá bola doručená na súd prvého stupňa dňa 13. 6. 2018, skutkovo
prokurátor vymedzil jeho konanie tak, že „v presne nezistenom čase okolo 23.00 hod. dňa 23. 1. 2018,
po predchádzajúcej spoločnej dohode v W., na parkovisku pri zubnej poliklinike na ul. L., teda na mieste

verejnosti prístupnom, najprv fyzicky napadol poškodeného W. N....“..

S ohľadom na citáciu skutkového stavu vyplývajúceho z obžaloby okresného prokurátora poukazuje na
to, že v priebehu konania pred súdom zo strany obžaloby nebolo preukázané, aby ku konaniu či už
jeho alebo obžalovaného L. Z. existovala nejaká „predchádzajúca spoločná dohoda“, že na parkovisku

„...fyzicky napadnú obžalovaný O. poškodeného W. N. a obžalovaný L. Z. poškodenú O. E.“.

Z prípravného konania je taktiež zrejmé, že od vznesenia obvinenia voči nemu bol obviňovaný okrem
iných aj z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a až tesne pred podaním obžaloby
listom zo dňa 1. 6. 2018, ktorý bol jeho obhajcovi doručený dňa 4. 6. 2018, došlo k zmene právnej

kvalifikácie jeho konania z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. na zločin ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 20. 4. 2020 taktiež vyplýva, že vzhľadom na
uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 17. 1. 2020 a právny názor odvolacieho súdu vyslovený v tomto

uznesení, ktorým je súd prvého stupňa viazaný, po doplnení vykonaného dokazovania prečítaním
obsahu uznesenia odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vo vzťahu k nemu vyhlásil rozsudok, ktorým
ho uznal za vinného zo spolupáchateľstva zločinu lúpeže podľa § 188, ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.,
prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ako aj z prečinu ublíženia na zdraví podľa §
156 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. 7. 2019.

Súd prvého stupňa zároveň podrobne odôvodnil jeho uznanie za vinného z prečinu podľa § 156 ods. 1
Tr. zák., teda rozdielne od návrhu obžaloby (obžaloba ho žiadala uznať za vinného zo zločinu ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák.), kde okrem iného poukázal na tú skutočnosť, že túto právnu
kvalifikáciu nenamietal vo svojich zrušujúcich uzneseniach ani odvolací súd, pričom súd prvej inštancie

poukázal na to, že obžaloba neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu zo spáchania zločinu
podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., ale práve naopak vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa súd
prvého stupňa dospel k záveru, že bolo preukázané, že sa dopustil prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 156 ods. 1 Tr. zák.

Svojím odvolaním, ktoré zahlásil priamo na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa, podal
odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa, a to tak z hľadiska uznania viny, ako aj z hľadiska
uloženého trestu.

Je toho názoru, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa na hlavných pojednávaniach,

ako aj vykonaným dokazovaním pred odvolacím súdom na verejnom zasadnutí dňa 17. 1. 2020 nebolo
preukázané, aby sa dopustil konania, ktorým by naplnil všetky znaky skutkovej podstaty zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., za ktorý ho uznal súd prvého stupňa vo výroku rozsudku
zo dňa 20. 4. 2020 za vinného.V súlade s ustanovením § 188 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.,
1. Kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci,

potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.
2. Odňatím slobody na sedem až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku
jedna závažnejším spôsobom konania.

Podľa jeho názoru, keďže pre naplnenie subjektívnej stránky zločinu lúpeže podľa § 188 Tr. zák. sa

vyžaduje úmysel páchateľa, nebolo preukázané, aby mal úmysel nejakým spôsobom od poškodeného
W. N. (použil násilie výlučne voči poškodenému W. N.) získať finančné prostriedky. Takýto úmysel u
neho nebol preukázaný a z tohto dôvodu považuje rozsudok súdu prvého stupňa v tomto výroku za
nesprávny, nemajúci základ vo vykonanom dokazovaní pred súdom.

Zároveň poukazuje, že súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 4. 10. 2018, následne 7. 2. 2019, tretím

rozsudkom zo dňa 13. 6. 2019, ako aj štvrtým rozsudkom zo dňa 12. 11. 2019 na základe vykonaného
dokazovania v kontradiktórnom konaní pred súdom prvého stupňa ho neuznal za vinného zo zločinu
lúpeže, čo aj riadne zdôvodnil. Z tohto zločinu ho uznal za vinného až po tom, čo Krajský súd v Košiciach
štvrtýmuznesenímzodňa17.1.2020,sp.zn.6To/98/2019opätovnezrušilrozsudoksúduprvéhostupňa
zo dňa 12. 11. 2019, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil povinnosťou rešpektovať vyslovený právny

názor odvolacieho súdu uvedený v citovanom uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17. 1. 2020.

Poukazuje na tú skutočnosť, že od rozhodnutia súdu prvého stupňa (v poradí štvrtý rozsudok zo dňa
12. 11. 2019) došlo k zmene dôkaznej situácie len v tom, že odvolací súd na verejnom zasadnutí dňa
17. 1. 2020 doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa iba výsluchom poškodenej O. E.,

ktorej výpoveď vo vzťahu k nemu nezmenila nič na dôkaznej situácii vo vzťahu k obžalobe zo spáchania
skutku lúpeže podľa § 188 Tr. zák.

Práve naopak, poškodená O. E. na verejnom zasadnutí pred Krajským súdom v Košiciach potvrdila, že
zotrváva na svojej výpovedi z hlavného pojednávania zo dňa 12. 11. 2019 a zároveň na otázku jeho

obhajcu uviedla, že z jeho úst žiadne slová nepočula, teda nevyvrátila jeho tvrdenie v tom, že jeho
úmyslom bolo iba dať príučku poškodenému W. N., aby v budúcnosti neokrádal ženy. Skutočnosť, ktorú
konštatoval aj odvolací súd, že svedkyňa bola na verejnom zasadnutí dňa 17. 1. 2020 vystresovaná,
podľa názoru obžalovaného nepreukazuje, že bola vystresovaná z dôvodu, že bola v pojednávacej
miestnosti odvolacieho súdu v prítomnosti obžalovaných, ale naopak, čo uviedla aj samotná poškodená,

avšakniejetouvedenévzápisnicizverejnéhozasadnutia,žebolavystresovanáztoho,žesazúčastňuje
výsluchu na krajskom súde.

Z výpovede vypočutých svedkov ako aj poškodených v rámci kontradiktórneho pojednávania
pred Okresným súdom Michalovce nevyplýva, aby akýmkoľvek spôsobom pri použití násilia voči

poškodenému W. N. prejavil úmysel zmocniť sa cudzej veci, pričom bolo preukázané, že vo vzťahu k
poškodenej O. E. sa žiadneho násilia nedopustil a s touto vôbec ani nekomunikoval.

Taktiež podľa jeho názoru žiadnym spôsobom nebolo preukázané, ako to tvrdí obžaloba v písomnom
vyhotovení obžaloby, že sa mal s obžalovaným L. Z. spoločne dohodnúť, že napadnú poškodených

na parkovisku pri Zubnej poliklinike na ul. L. v W., pričom ich úmysel v rámci takejto dohody vynútiť si
od nich vrátenie peňazí preukázaný nebol. Práve naopak, je toho názoru, že v priebehu vykonaného
dokazovania bolo preukázané, že nemal vedomosť, že v deň 23. 1. 2018 došlo k nejakému stretnutiu
medzi poškodenými a obžalovaným L. Z. a svedkyňou M. O. v bare F. B. a dôvodom, prečo v čase, keď
malo dôjsť k spáchaniu skutku bol on v motorovom vozidle spolu s obžalovaným L.W. Z. a svedkyňou

M. O., nebola dohoda o tom, že vyhľadajú a pod hrozbou násilia vymôžu uhradenie ukradnutých peňazí
pre svedkyňu M. O., ale skutočnosť, že on požiadal obžalovaného L. Z., aby ho odviezol domov.

Taktiež poukazuje na to, že v priebehu konania bolo preukázané, že on žiadne finančné prostriedky
od nikoho ani nepožadoval a ani nedostal a jeho úmyslom nebolo ani nijakým spôsobom pomáhať

obžalovanému L. Z. vymôcť finančné prostriedky od poškodených. Nemal vedomosť ani o takomto
úmysle na strane obžalovaného L. Z..Taktiež považuje za potrebné uviesť, že aj keď mal ublížiť poškodenému W. N. použitím bejzbalovej
pálky, je potrebné prihliadať aj na to, že sa nejednalo o žiadnu štandardnú bejzbalovú pálku, ale o
malú bejzbalovú pálku, čo oboznámil súd prvého stupňa aj na hlavnom pojednávaní s prezentáciou

bejzbalovej pálky.

Je teda toho názoru, že nebolo preukázané vykonaným dokazovaním, aby sa dopustil zločinu lúpeže
v spolupáchateľstve. V tomto smere poukazuje na to, že ustanovenie § 20 Tr. zák. špecifikuje
spolupáchateľstvo.

V zmysle ustanovenia § 20 Tr. zák., ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo
viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám.

Je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, tak ako to tvrdí vyššie, aby v súvislosti s napadnutím
poškodených sa jednalo o spoločné konanie, na ktorom by sa vopred dohodli. Dôvod, čo chcel riešiť

obžalovanýL.Z.privystúpenízmotorovéhovozidlaspoškodenouO.E.muniejeznámyajehoúmyslom
vo vzťahu k poškodenému W. N. bolo „dať mu príučku“. O takomto jeho úmysle svedčí aj skutočnosť, že
jeho útok voči poškodenému bol vedený strednou intenzitou a prudkosťou, a teda nevyvinul maximálne
násilie, ktoré vyvinúť mohol, ale len takú intenzitu, aby dal poškodenému „príučku“.

V zmysle čl. 1 Ústavy SR, „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“

Vnútorným a podstatným znakom a zásadou Trestného kódexu či už v SR, ale aj každého štátu
Európskej únie, ktorej SR je členom je, aby boli náležite objasnené skutočnosti, ktoré obžalovaného
zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú, rovnako ako skutkové objasnenie veci, jeho správne právne

posúdenie a ochrana jeho práv v priebehu celého trestného konania, a to vo všetkých otázkach
tak, aby obžalovanému nebol pripočítaný čin, ktorý nespáchal alebo ktorého spáchanie mu nebolo
náležite preukázané a aby nikto nebol potrestaný prísnejšie, ako zodpovedá jeho vine preukázanej v
kontradiktórnom konaní pred súdom.

Rešpektovaniu týchto znakov zodpovedá aj rozhodovacia činnosť ÚS SR, ktorá priznáva judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva aj normatívne pôsobenie.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia, či
obžaloby voči nemu.

Právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 citovaného dohovoru a z neho vyplývajúca judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo náležite odôvodnené a

presvedčivé, nakoľko len takéto rozhodnutie súdu môže byť zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie
je arbitrážny.

V rámci celého konania vedeného pred súdom, v zmysle základných zásad, na ktorých je demokratický
a právny štát postavený, je potrebné dôsledne rešpektovať jednak prezumpciu neviny obžalovaného,

ale aj zásadu „in dubio pro reo“.

Sohľadomnavyššieuvedenéskutočnostijetohonázoru,žerozhodnutiesúduprvéhostupňanapadnuté
jeho odvolaním, ktoré je zdôvodnené týmto podaním, nerešpektuje reálny skutkový stav zistený v
kontradiktórnom konaní pred súdom prvého stupňa a popiera aj zásadu „in dubio pro reo“.

Z vyššie uvedených dôvodov obžalovaný X. O. navrhol, aby Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po
preskúmaní napadnutého rozsudku sám rozhodol rozsudkom vo veci, ktorým odvolaniu obžalovaného
vyhovie a s ohľadom na odvolanie obžalovaného uloží primeraný trest, resp. aby zrušil rozsudok
Okresného súdu Michalovce sp.zn. 4T/75/2018-921 zo dňa 20. 4. 2020 a vrátil vec súdu prvého stupňa

na nové konanie a rozhodnutie.

Obžalovaný X. O. vo svojom vyjadrení k odvolaniu prokurátora okresnej prokuratúry uviedol, že sa
nestotožňuje s dôvodmi odvolania okresného prokurátora, ktoré uviedol vo svojom odvolaní vočirozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 20. 4. 2020. Poukazuje na to, že súd prvého stupňa s ohľadom
na vykonané dokazovanie o obžalobe okresného prokurátora rozhodol pred vyhlásením rozsudku zo
dňa 20. 4. 2020 už štyri krát, a to svojím rozsudkom zo dňa 4. 10. 2018, rozsudkom zo dňa 7.

2. 2019, rozsudkom zo dňa 13. 6. 2019, rozsudkom zo dňa 14. 11. 2019, v ktorých ho stále uznal
za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., teda vo všetkých štyroch
predchádzajúcichrozsudkochsúduprvéhostupňadošloprirozhodnutísúdukzmeneprávnejkvalifikácie
skutku uvedeného v obžalobe, a to zo zločinu podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu na prečin
podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.

Voči všetkým predchádzajúcim štyrom rozsudkom súdu prvého stupňa podal prokurátor odvolanie s tým,
žeodvolacísúdanivjednomuznesení,ktorýmzrušilrozsudoksúduprvéhostupňa,nespochybnilzmenu
právnej kvalifikácie tohto skutku (zmena právnej kvalifikácie oproti obžalobe) a taktiež ani v poslednom
zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17. 1. 2020 odvolací súd nevyslovil právny
názor, ktorým by vytkol súdu prvého stupňa zlú právnu kvalifikáciu tohto skutku.

Na túto skutočnosť poukázal aj súd prvého stupňa pri odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom vytýka
odvolaniu okresného prokurátora v súvislosti so zmenou právnej kvalifikácie skutku uvedeného v
obžalobe súdom prvého stupňa, že okresný prokurátor jednostranne hodnotí dôkazy vykonané pred
súdom v rámci kontradiktórneho konania v jeho neprospech. Poukazuje na to, že okresný prokurátor

zrejme účelovo prehliada dôležitú skutočnosť, ktorá bola zistená v prípravnom konaní, a o ktorej dôkaz
sa nachádza aj v spise súdu, na ktorú poukázal aj súd prvého stupňa pri odôvodnení svojho rozhodnutia,
a to na str. 4, kde poukázal aj na skutočnosť vyplývajúcu z jeho výpovede, že z dôvodov úderu do tváre
poškodeného došlo k roztrhnutiu kože na jeho ruke. Fotodokumentácia takéhoto poškodenia jeho ruky
sa nachádza v súdnom spise, nakoľko bola zabezpečená hneď pri prvom jeho výsluchu v prípravnom

konaní.

V tomto smere poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por., ktoré upravuje jednu zo základných
zásad trestného konania, ktorou je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní postupovať tak, aby
bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť obstarávať dôkazy z úradnej povinnosti
a majú povinnosť s rovnakou starostlivosťou objasňovať skutočnosti svedčiace tak proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, pričom tieto dôkazy majú vykonávať tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Prokurátor na jednej strane vytýka súdu prvého stupňa, že bral do úvahy vyjadrenie znalkyne na
hlavnom pojednávaní, ktorá pripustila, že úraz u poškodeného W. N. mohol nastať aj formou úderu do
tvárovej časti poškodeného päsťou a odôvodňuje to svojím stanoviskom v tom, že hodnotenie záverov
znaleckého posudku znalca a jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní patrí výlučne súdu a znalec sa
nemôže nikdy s istotou vyjadriť, že zranenie vzniklo tak alebo tak. V tomto smere tvrdenie prokurátora

považuje zjavne za v rozpore s jeho názorom, nakoľko znalkyňa nehodnotila, akým spôsobom došlo
k zraneniu poškodeného, ale len pripustila obidve alternatívy, že k zraneniu mohlo dôjsť aj úderom
bejzbalovou palicou, ale aj úderom päsťou. Súd prvého stupňa aj s ohľadom na ďalšie dôkazy, ktoré
prokurátor prehliada, dospel k záveru a uveril aj jeho výpovedi, že k poraneniu tváre poškodeného došlo
údermi päsťou.

V tomto smere poukazuje na výpoveď svedkyne M. O. na hlavnom pojednávaní dňa 13. 6. 2019, ktorá
vo svojej výpovedi uviedla jednak tú skutočnosť, že poškodený W. N. dostal po tvári asi päsťou, ale aj
na výpoveď poškodeného W. N. z toho istého pojednávania, kde pripustil, že mohol mať viac vypité, ako
to tvrdil pôvodne, ako tiež na tú skutočnosť, že voči nemu nezazneli z jeho strany žiadne výroky.

Taktiež poškodený W. N. pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 10. 9. 2018 nevylúčil, aby
úderdojehotvárezjehostranybolrealizovanýrukou,pričomzároveňtiežnaotázkuprokurátorauviedol,
že počas útoku, ani pred útokom mu on nič nehovoril.

Je toho názoru, že v konaní bolo preukázané nielen jeho výpoveďou, že poškodeného udrel do tvárovej
časti rukou a nie bejzbalovou palicou.Nestotožňuje sa ani s názorom na právnu kvalifikáciu obžaloby vo vzťahu k tomuto skutku, a to ani z
hľadiska štádia a namieta, aby jeho konanie bolo pokusom trestného činu a malo smerovať k dokonaniu
trestného činu s úmyslom privodiť poškodenému W. N. ťažké ublíženie na zdraví. Nie je mu zrejmé, na

základe akých skutočností prokurátor dospel k záveru, že sa jednalo z jeho strany z hľadiska štádia o
pokus trestného činu. Odpoveď na túto otázku nedáva ani odvolanie prokurátora.

Podľa jeho názoru pri pokuse trestného činu ide o také vývinové štádium trestného činu, ktoré
predstavuje také konanie, ktorého sa má páchateľ dopustiť v úmysle spáchať trestný čin a smerovať

k dokonaniu trestného činu, avšak tento trestný čin nedokonať. Nie je mu zrejmé, na základe čoho
prokurátor dospel k záveru, že nedokončil konanie, ktoré mal v úmysle. Práve naopak, tvrdí, ako to tvrdil
aj v priebehu celého dokazovania v rámci kontradiktórneho konania pred súdom prvého stupňa, že mal v
úmysle dať poškodenému „príučku“ a tento svoj úmysel aj zrealizoval a nie je pravdou, aby mal v úmysle
pokračovať ďalej pri útoku na poškodeného W. N., v úmysle spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví.

Z tohto dôvodu je toho názoru a súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že zo strany prokurátora
nebol preukázaný jeho úmysel dopustiť sa ťažkého poškodenia zdravia poškodeného W. N.. Z odvolania
prokurátora ani nevyplýva, na základe akých skutočností a dôkazov prokurátor považuje jeho úmysel
na spáchanie zločinu podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. za preukázaný.

Čo sa týka poukazovania prokurátora na závery znalca, ako aj na skutočnosť, že znalec iba na hlavnom
pojednávaní pripustil možnosť vzniku úrazu poškodeného W. N. aj úderom päsťou, v tomto smere
poukazuje, že rozsah skúmania znalca je daný uznesením orgánu činného v trestnom konaní, kde
špecifikuje aj otázky, na ktoré znalec má v záveroch svojho znaleckého posudku odpovedať.

Keďže dôkaz o zranení jeho ruky bol súčasťou vyšetrovacieho spisu už v čase pribratia znalca, nemôže
posúdiť, z akých dôvodov znalec pri vypracovaní znaleckého posudku pracoval iba s alternatívou úderov
bejzbalovou palicou. Je však toho názoru, že znalkyňa, ktorá bola vypočutá na hlavnom pojednávaní, pri
oboznámení sa aj s možným iným úrazovým dejom iba svojím stanoviskom pripustila možnosť vzniku
zranení aj úderom päsťou.

Je toho názoru, že práve s ohľadom na zásadu uvedenú v § 2 ods. 10 Tr. por. bolo vecou obžaloby,
a teda prokurátora s ohľadom na obsah vyšetrovacieho spisu a zabezpečené dôkazy sa s touto
otázkou vysporiadať či už podaním návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania alebo odstránením
pochybností pri výsluchu znalkyne na hlavnom pojednávaní.

Taktiež sa nestotožňuje s názorom prokurátora, že zo znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou
MUDr. O. O. (citáciou niektorých ustanovení znaleckého posudku), že už len tým, že znalkyňa v
znaleckom posudku v rámci teoretických úvah uviedla, že ak by zo strany obžalovaného X. O. bol
útok väčšej intenzity, mohlo dôjsť aj k ťažkému ublíženiu na zdraví u poškodeného W. N.. Zo záverov

znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že útok bol vedený strednou intenzitou, bolo spochybnené,
resp. nebolo preukázané, aby udrel poškodeného W. N. do tváre bejzbalovou palicou. Preto úvahy
prokurátora a jeho tvrdenie o tom, že pri útoku vedenom voči poškodenému W. N. mal v úmysle tomuto
privodiť ťažké ublíženie na zdraví, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko takýto úmysel zo
strany obžaloby v priebehu celého konania preukázaný nebol.

Navrhol preto, aby odvolací súd o odvolaní prokurátora v súlade s ustanovením § 319 Tr. por. rozhodol
tak, že odvolanie zamieta ako nedôvodné.

Krajský súd na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil nasledovné.

Je potrebné uviesť, že vo veci už rozhodoval Krajský súd v Košiciach, a to uznesením dňa 22. 11. 2018
pod sp. zn. 6To/86/2018, uznesením dňa 28. 3. 2019 pod sp. zn. 6To/21/2019, uznesením dňa 12. 9.

2019 pod sp. zn. 6To/54/2019 a uznesením dňa 17. 1. 2020 pod sp. zn. 6To/98/2019, pričom vo všetkých
vyššie uvedených rozhodnutiach boli rozsudky okresného súdu zrušené a vec bola vrátená okresnému
súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.Z posledného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17. 1. 2020 pod sp. zn. 6To/98/2019
jednoznačne vyplýva, že zo strany obžalovaných L.É. Z. a X. O. bolo použité násilie v úmysle získať
finančné prostriedky, pričom fyzickému napadnutiu poškodených zo strany obžalovaných predchádzalo

uplatnenie nároku obžalovanými na vrátenie sumy 130 Eur.

Krajský súd ďalej konštatoval, že nové dôkazy vo veci už nie je potrebné vykonať, pretože všetky
dostupné dôkazy boli vykonané.

Krajský súd v Košiciach na verejnom zasadnutí dňa 17. 1. 2020 vypočul poškodenú O. E., pričom táto
pri svojom výsluchu bola evidentne v strese a v podstate potvrdila tú skutočnosť, že peniaze odovzdala
kvôli tomu, že mala z obžalovaných strach po predchádzajúcom fyzickom útoku, chcela mať od nich už
pokoj a konala v strachu, nie slobodne.

Okresný súd následne vytýčil hlavné pojednávanie na deň 20. 4. 2020, v zmysle § 269 Tr. por. čítal

listinné dôkazy (č.l. 914), vypočul obžalovaného L. Z., ktorý uviedol, že je vo väzbe už 27 mesiacov, celé
mu to pripadá nespravodlivé voči jeho osobe, a rozhodol tak, ako to už bolo vyššie prezentované.

Napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku, a v
ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci.

Zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. vykonal okresný
súd všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu
zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, vrátane obhajobných tvrdení obžalovaných.

Okresný súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. jednotlivo, vo vzájomných
súvislostiach, ako aj v celom ich súhrne logickým a predpísaným spôsobom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 Tr. por. dostatočne vyložil, o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov

a dôsledne sa zaoberal aj obhajobou obžalovaných L. Z. a X. O..

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaní sa dopustili konaní tak, ako je uvedené vo
výroku napadnutého rozsudku.

Okresný súd správne vychádzal z vykonaného dokazovania, a to z výpovede obžalovaného L. Z.,
obžalovaného X. O., poškodených W. N. a O. E., svedkyne M.Í. O., znaleckého posudku znalkyne MUDr.
O. O., ako aj ostatných listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu.

Prvostupňový súd v skutkovej vete výroku svojho rozsudku ohraničil a konkretizoval trestný skutok, ktorý
je vyjadrením zisteného skutkového stavu.

V súlade so zákonom tento skutkový stav okresný súd aj správne posúdil, keď konanie obžalovaného L.
Z. právne kvalifikoval ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. a prečin výtržníctva

podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a u obžalovaného X. O. ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods.
2 písm. c) Tr. zák., prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a prečin ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.

Čosatýkanamietanejprávnejkvalifikáciezostranyprokurátoraokresnejprokuratúryohľadomtrestného

činu ublíženia na zdraví, aj krajský súd má za to, že vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní
nebolo preukázané, aby obžalovaný X. O. svojím konaním naplnil všetky znaky pokusu ublíženia na
zdraví podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. 1 Tr. zák., avšak naplnil všetky znaky skutkovej podstaty ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., a to tak, že fyzicky napadol poškodeného W. N. bejzbalovou
palicou, spôsobil mu zranenia uvedené v znaleckom posudku znalkyne z odboru zdravotníctva s dobou

liečenia práceneschopnosti v trvaní 22 dní.

Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom okresného súdu, že obžalovaný L. Z. spoločným
konaním s obžalovaným X. O. proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a takýčin spáchal závažnejším spôsobom konania a dopustil sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom
hrubej neslušnosti a výtržnosti najmä tým, že napadol iného a obžalovaný X. O. spoločným konaním
s obžalovaným L. Z. proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a taký čin spáchal

závažnejším spôsobom konania, dopustil sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti
a výtržnosti najmä tým, že napadol iného a inému úmyselne ublížil na zdraví.

Vzhľadom na uplatnené námietky obžalovaných v písomných dôvodoch odvolania ohľadom výšky
uložených trestov krajský súd považuje za potrebné uviesť tieto skutočnosti.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky pre jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa

má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi
uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Podľa § 39 ods. 3 písm. d) Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však

súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná
hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov.

V posudzovanej veci krajský súd zistil, že okresný súd pri určení druhu a predovšetkým výmery trestu
precenil osoby páchateľov a ich predchádzajúce odsúdenia.

Uložené tresty obžalovaným okresným súdom by boli neprimerane prísne vzhľadom na okolnosti
prípadu, ktorými sú dlhotrvajúca väzba obžalovaných vyvolaná rozhodnutiami okresného súdu, ktoré
boli štyrikrát zrušené odvolacím súdom, pričom sa jedná o skutkovo jednoduchú vec, ktorá sa nevymyká
z bežného rámca trestnej činnosti uvedeného druhu.

Krajský súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že väzba je citeľným zásahom do práv a osobnej
slobody obžalovaných v priebehu trestného konania.

Naviac obžalovaní na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Košiciach dňa 29. júna 2020 oľutovali svoje

konanie.

Krajský súd berúc do úvahy všetky uvedené zákonné kritériá dospel k záveru, že na splnenie účelu trestu
vzmysle§34ods.1,ods.4Tr.zák.jepotrebnéuložiťobžalovanémuL.W.Z.úhrnnýtrestodňatiaslobody
v trvaní 3 rokov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným

stupňom a stráženia, pretože v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním skutku bol vo výkone trestu
odňatia slobody pre úmyselný trestný čin a obžalovanému X. O. bolo potrebné uložiť úhrnný trest odňatia
slobody v trvaní 4 rokov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním skutku nebol vo
výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin.

Krajský súd nezistil pochybenie prvostupňového súdu, pokiaľ ide o rozhodnutie v rámci adhézneho
konania, a preto v tejto časti zostal napadnutý rozsudok odvolacím súdom nedotknutý.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd o odvolaní obžalovaných L. Z. a X. O. a prokurátora okresnej

prokuratúry rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.