Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 11, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/352/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112230371
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7112230371.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov

JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: F.. X. D., Z.. X.X.XXXX, B. A. XX, A.,
zastúpený advokátskou kanceláriou Juhás, Marják & Ferenci s.r.o., so sídlom v Košiciach, Mojmírova
12, IČO: XX XXX XXX, proti žalovaným: 1/ P. B., nar. X.X.XXXX, bytom Z. K. XX, A.Š., zastúpená
JUDr. Martinom Kožiakom, advokátom so sídlom v Košiciach, Murgašova 3 a 2/ F. K., nar. X.X.XXXX,
B. Z. K. XXX/XX, A., zastúpený AK JUDr. Ján Tokár, spol. s r.o., so sídlom v Košiciach, Werferova 1,
IČO: XXXXXXXX, o určenie vlastníckeho práva k bytu, o odvolaní žalobcu i žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 8. júna 2017 č.k. 35C/325/2012 - 304

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi vo vzťahu k žalovanej v 1. rade priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovanému v 2. rade vo vzťahu k žalobcovi priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom určil, že
žalobca je vlastníkom bytu č. 5, na 2. poschodí vo vchode č. XX bytového domu súp. Č.. X Z. R. A.,
postaveného na parcele registra C parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a podiel priestoru na spoločných

častiach a spoločných zariadeniach bytového domu vo veľkosti XXX/XXXXX a spoluvlastnícky podiel k
pozemku parcela registra C parc. č. XXXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX
m2, spoluvlastnícky podiel k pozemku parcela registra C, parc. Č.. XXXX, druh pozemku - zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2, spoluvlastnícky podiel k pozemku registra C, parc. č. XXXX, druh
pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, spoluvlastnícky podiel k pozemku parcela
registra C, parc. č. XXXX, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 vo veľkosti
XXX/XXXXX I. C., evidované Katastrálnym úradom A., Q. A. A., okres: A. D., H.: A. - Q., katastrálne

územie: Q. F., na liste vlastníctve č. XXXXX (ďalej len „byt“), žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol,
žalobcovi priznal voči žalovanej v 1. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovanému v 2. rade
priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení poukázal na prostriedky procesného útoku žalobcu, predovšetkým jeho skutkové
tvrdenia v priebehu sporu, najmä tvrdenie, že žalobca nemal nikdy v úmysle uzavrieť kúpnu zmluvu a
previesť svoje vlastníctvo k bytu na tretiu osobu, ako i že kúpna zmluva uzavretá dňa 6.9.2011 medzi

žalobcom a žalovaným je absolútne neplatná z dôvodu absencie podstatnej náležitosti zmluvy v zmysle
§ 5 ods. 1 písm. h) zák. č. 182/1993 Z.z., t.j. absencie úpravy práv k zariadeniam civilnej obrany, ktoré
sa nachádzajú v predmetnom bytovom dome, čo potvrdzuje pôdorysná mapka suterénu bytového domu
s tým, že do roku 2010 sa jednalo v zmysle § 11 vyhlášky č. 532/2006 Z.z. o plynotesný úkryt, ktorý bol vrovnakom roku prehodnotený a preradený na nižší druh ochrany (JÚBS), pričom v evidencii je tento kryt
civilnej ochrany vedený ako ochrana - stavba evidenčné číslo XXXXXXX, a takisto že je kúpna zmluva
neplatná podľa § 49a Občianskeho zákonníka, lebo ju žalobca uzatvoril v omyle, že ide o zábezpeku

na faktickú pôžičku, ktorý v ňom vyvolal žalovaný, od ktorého v bezhotovostnom styku prevzal len sumu
14.158,16 eur, ale nikdy nedošlo k odovzdaniu hotovosti vo výške 35.841,84 eur, ako sa to uvádza v čl.
V kúpnej zmluvy zo dňa 6.9.2011. Dodal, že žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil a označil
dôkazy: výsluch svedka A. T. B., kúpna zmluva zo dňa 6.9.2011 medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade
(č.l. 34), zakreslenie suterénu bytového domu (č.l. 33), výsluch svedka F. A. - správcu domu A. XX,

výsluch správkyne domu, či sa tam nachádza kryt CO (č.l. 110), výsluch žalobcu (č.l. 111), pripojené
spisy tunajšieho súdu 37C/75/2012 a 23C/19/2012, email zo dňa 10.12.2014 z oddelenia ekonomicko-
hospodárskej správy Mestskej časti Košice - Sever (č.l. 128), list vlastníctva č. 12982 (č.l. 131), výpoveď
svedka B. v uznesení ORPZ ČVS: ORP-1128/7-OEK-KE2012 HF z 25.7.2012 (č.l. 196), určenie trvalej
hodnoty bytu VRK Real Plus (č.l. 497), doklad o podaní trestného oznámenia na pána Č., výpoveď pani
V.J. zo SLSP z 25.7.2012, novinové články z 10.7.2013 (č.l. 209), rozsudok 15C/70/2012 Okresného

súdu Košice II prvá a posledná strana (č.l. 207) a zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 3.12.1997.

3. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal aj na obranu žalovanej, ktorá namietala nedostatok vecnej
aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby o určenie vlastníctva bytu, označila tvrdenia žalobcu
za účelové, vedené len snahou žalobcu predlžovať konanie o vypratanie predmetného bytu, vedené

pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 23C/19/2012, a za nesprávny označila argument žalobcu
o absolútnej neplatnosti zmluvy zo dňa 9.11.2011 z dôvodu absencie úpravy práv k zariadeniu civilnej
ochrany, tvrdiac pritom, že v suteréne bytového domu neboli a nie sú také zariadenia, a ani realizované
žiadne špecifické úpravy, a tak priestory nespĺňajú status zariadenia civilnej ochrany ani po formálnej, ani
po materiálnej stránke. Ďalej súd poukázal na prostriedky procesnej obrany žalovaného v 2. rade, najmä

jeho tvrdenie, že on od počiatku mal záujem na uzatvorení kúpnopredajnej zmluvy, nie na uzatvorenie
zmluvy o pôžičke, ako to tvrdí žalobca, a ak žalobca vedel, že v dome sa nachádza kryt civilnej ochrany,
uviedol ho do omylu, ak to zamlčal, pričom ak by kúpna zmluva zo dňa 6.9.2011 bola neplatná z dôvodu
absencie úprav k zariadeniam krytu civilnej ochrany, tak neplatná by musela byť aj predchádzajúca
zmluva, ktorou nadobudol byt žalobca, ktorý s ohľadom na okolnosti žalobca musel vedieť, že v dome

sa nachádza kryt civilnej ochrany, nemohol byť dobromyseľný pri vydržaní a naliehavý právny záujem
na požadovanom určení nemá.

4.Prirozhodovanívychádzalsúdzozistenia,že:1/zmluvouoprevodevlastníctvabytuzodňa3.12.1997
došlo k prevodu vlastníckeho práva k označenému bytu č. 5, na 2. poschodí bytového domu č. súp.

XX, na ul. A. XX V. A. a príslušných spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach
domu a pozemkoch z predávajúceho F. A. na kupujúceho žalobcu, ktorej vklad bol povolený Okresným
úradom Košice I, katastrálnym odborom dňa 8.1.1998 pod č. V XXXXX/XX s tým, že prílohou k
zmluve bol aj nákres podlaží uvedeného bytového domu, kde v suteréne boli zakreslené aj priestory
označené skratkou CO (civilná ochrana), 2/ kúpnou zmluvou zo dňa 6.9.2011 žalobca ako predávajúci

previedol na žalovaného ako kupujúceho vlastníctvo k predmetnému bytu za kúpnu cenu 50.000,- eur,
splatnú v piatich častiach, a to v sume 35.841,84 eur, ktorá mala byť zaplatená z vlastných zdrojov
kupujúceho pred podpisom zmluvy v hotovosti do rúk predávajúceho, čo predávajúci podpisom na
zmluve potvrdil, čiastka 7.447,76 eur mala byť kupujúcim zaplatená z vlastných zdrojov dňa 6.9.2011
zaslaním peňažných prostriedkov na účet dražobnej spoločnosti vedenej v Tatra Banke a.s., suma

2.015,11 eur mala byť zaplatená kupujúcim z vlastných zdrojov dňa 6.9.2011 zaslaním peňažných
prostriedkov na účet vedený v UniCredit bank Slovakia a.s., titulom zostatku dlhu v exekúcii vedenej pod
Ex 168/2011, čiastka 690,73 eur bola zaplatená kupujúcim z vlastných zdrojov dňa 6.9.2011 zaslaním
peňažnýchprostriedkovnaúčetvedenýmvUniCreditBankSlovakiaa.s.titulomzostatkudlhuvexekúcie
vedenej pod Ex 650/2010, obe vedené u JUDr. Róberta Tutka, súdneho exekútora a suma 4.004,56

eur bola zaplatená kupujúcim z vlastných zdrojov dňa 6.9.2011 zaslaním peňažných prostriedkov na
účet vedený vo VÚB a.s. titulom nedoplatku spojeného s užívaním bytu pre Bytové hospodárstvo
s.r.o., pričom návrh na vklad vlastníckeho práva titulom kúpnej zmluvy zo dňa 6.9.2011 bol podaný
tak žalobcom, ako aj žalovaným v 2. rade dňa 6.9.2011, kedy bolo požiadané o zrýchlené povolenie
vkladu, 3/ kúpnou zmluvou zo dňa 4.11.2011 uzavretou medzi žalovaným v 2. rade ako predávajúcim

a žalovanou v 1. rade ako kupujúcou, došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému bytu, ktorej
vklad bol Správou katastra povolený dňa 21.11.2011 pod V 9283/11, 4/ dňa 4.11.2011 uzavrela žalovaná
v pozícii prenajímateľa so žalobcom v pozícii nájomcu zmluvu o nájme predmetného bytu na dobu určitú
od 4.11.2011 do 3.2.2012, s možnosťou predĺženia s tým, že poplatok za predmet nájmu bol 0,- eur,platby spojené s užívaním bytu - energie, koncesionárske poplatky, poplatky TV a internet mal žalobca
uhrádzať priamo príslušným inštitúciám s tým, že ako nájomca mal predkupné právo na kúpu predmetnej
nehnuteľnosti do doby platnosti nájmu a v prípade, že si predkupné právo neuplatní do doby skončenia

nájmu, bol povinný nehnuteľnosť uvoľniť, 5/ ako výlučný vlastník označeného je zapísaná žalovaná v 1.
rade (list vlastníctva č. XXXXX H. A. D., H. A. - Q., A..Ú.. Q. F.).

5. Zo spisu Obvodného úradu A. Č. súd prvej inštancie zistil, že na základe žiadosti zo dňa 25.1.2010
o preradenie ochrannej stavby CO evidenčného čísla 08-01-001 na ulici A. XX V. A., bola dňa

18.2.2010 zamestnancami odboru civilnej ochrany, krízového riadenia Obvodného úradu Košice,
vykonaná obhliadka všetkých priestorov, bol spracovaný záznam o ohliadke, v ktorom je konštatované,
že sú splnené podmienky § 7 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 532/2006 Z.z. o podrobnostiach
na zabezpečenie stavebných technických požiadaviek a technických podmienok zariadení civilnej
ochrany, teda je možné vykonať preradenie ochrannej stavby na nižší druh ochrany, v súlade so
znaleckým posudkom č. 30/2009 vypracovaným Ing. Petrom Sčerbom. Pri rozhodovaní prvoinštančný

súd vychádzal tiež zo zistení z obsahu výpovedí sporových strán, svedkov D.. P. B., D.. U. A. ako i z
listu Mestskej časti Košice - Sever zo dňa 25.2.2016, že kryt CO pod ev. č. 08-01-001 na Komenského
61 je vedený v evidencii prehľadu ochranných stavieb v Mestskej časti Košice - Sever pod poradovým
číslom 1.

6. Po právnom posúdení sporu podľa § 36 ods. 1, § 37, § 39, § 41a ods. 2, § 49a, § 125, § 134 ods.
1, § 151a, § 552, § 553, § 588, § 602 , § 607 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1 písm. h)
zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 42/1994
Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 5, § 7, § 8 ods. 1, § 9, § 12 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva
vnútra SR č. 532/2006 Z.z. o podrobnostiach na zabezpečenie stavebnotechnických požiadaviek a

technických podmienok zariadení civilnej ochrany (ďalej aj „vyhláška“), vychádzajúc zo zistenia, že
kúpnou zmluvou zo dňa 6.9.2011 prešlo pôvodné vlastnícke právo k bytu, svedčiace žalobcovi titulom
zmluvy o prevode vlastníctva zo dňa 3.12.1997, na žalovaného a následne kúpnou zmluvou zo dňa
4.11.2011 na žalovanú, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba o určenie vlastníckeho práva je
voči žalovanému nedôvodná, lebo žalovaný nie je vlastníkom označeného bytu. Poukazom na rozsudky

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1Cdo 3/2003, 1Cdo 56/2003, 48/2004 ZSP) súd prvej
inštancie konštatoval, že v čase rozhodovania súdu je v katastri nehnuteľností evidovaná ako výlučná
vlastníčka predmetného bytu žalovaná a preto žalobcovi svedčí naliehavý právny záujem na určení
vlastníckeho práva k bytu v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), lebo jedine súdnou cestou sa žalobca môže domôcť opätovného zápisu jeho

vlastníckeho práva k bytu, a žalobcovi svedčí aj aktívna legitimácia v konaní, lebo žalobca je nositeľom
tvrdeného vlastníckeho práva, ktorý žiada v konaní určiť. Ako predbežnú otázku súd skúmal (ne)platnosť
prevodu vlastníckeho práva k označenému bytu a uzavrel, že kúpna zmluva zo dňa 6.9.2011, ktorou
žalobca previedol vlastnícke právo k bytu na žalovaného, je absolútne neplatná, lebo v nej absentuje
kogentná náležitosť podľa § 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov,t.j.úpravaprávkzariadeniamcivilnejochrany.Zuvedenéhopotomsúdvyvodil,žepriaplikácii
rímskej zásady nemo plus iuris, nemôže byť platná ani nasledujúca kúpna zmluva medzi žalovaným a
žalovanou, pretože nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má. V tejto súvislosti súd dôvodil,
že v obytnom dome A. XX,XX,XX,XX sa nachádzajú suterénne priestory označené a aj evidované
príslušnou mestskou časťou ako kryt civilnej ochrany - ochranná stavba ev.č. 08-01-001 tak, ako ich

definuje ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva a čo vyplýva
aj z § 12 ods. 1 vyhlášky č. 532/2006 Z.z. o podrobnostiach na zabezpečenie stavebnotechnických
požiadaviek a technických podmienok zariadení civilnej ochrany, pričom z gramatického aj slovného
výkladu ustanovení § 12 ods. 1 a 2 vyhlášky vyplýva, že špecifické úpravy akýchkoľvek vhodných
priestorov (ktoré predtým neboli definované a evidované ako ochranné stavby) je potrebné vykonať

iba v čase potreby (vojny, mimoriadnej udalosti), a preto interpretáciu ustanovení vyhlášky žalovanými
prvoinštančný súd považoval za nesprávnu. Usúdil, že v tomto konkrétnom prípade sú suterénne
priestory riadnymi ochrannými stavbami v zmysle zákona č. 42/1994 Zb. aj v súlade s vyhláškou
č. 532/2006 Z.z., tieto sú evidované príslušnou mestskou časťou, a teda im nemožno uprieť status
zariadení civilnej ochrany. Poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 10. februára 2010, sp. zn. I.

ÚS 50/2010-11 v zmysle ktorého „... na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k
platnémuprevoduvlastníckehoprávaknehnuteľnosti,atedanemožnouvažovaťoochranevlastníckeho
práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť
požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorejnikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám“, súd prvej inštancie vyhodnotil ako absolútne
neplatnú aj kúpnu zmluvu zo dňa 4.11.2011, uzavretú medzi žalovaným a žalovanou s tým, že ani pri
uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností, nemal súd možnosť

dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná“, alebo „neuzná“, (resp. či ju zohľadní, alebo
nezohľadní), keďže na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd prihliadnuť
vždy aj bez návrhu (z úradnej povinnosti, ex officio). Dodal, že žalovanému by mohol voči žalobcovi
vzniknúť iba nárok na náhradu škody v dôsledku nesplnenia si informačnej povinnosti, keď žalobca
žalovaného neupozornil a ani žalovanému k vyhotoveniu kúpnej zmluvy zo dňa 6.9.2011 nepredložil

pôvodnú zmluvu o prevode vlastníctva bytu zo dňa 3.12.1997, ktorej prílohu tvoril nákres jednotlivých
poschodí, vrátane suterénnych priestorov so zakreslenými zariadeniami a priestormi civilnej ochrany.

7. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že v tomto konkrétnom prípade ani u jedného zo žalovaných neboli
súbežne splnené všetky štyri podmienky vydržania danej nehnuteľnosti, pretože minimálne podmienka
10-ročnej ničím nerušenej držby nebola splnená, nakoľko žalovaní sa v roku 2013 stali stranami tohto

sporu a dozvedeli o žalobe žalobcu o určenie vlastníckeho práva, a to doručením uznesenia o nariadení
predbežného opatrenia žalovanej dňa 11.5.2013 (č.l. 52) a doručením uznesenia o pripustení zmeny
na strane žalovaného dňa 28.5.2013 (č.l. 56), t.j. týmto momentom bola ich nerušená držba prerušená.
Doplnil, že pozná obsah nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015, v ktorom
ústavný súd judikoval, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú

úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery, čím sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka(princípnemoplusiurisadaliumtransferepotestquamipsehabet,t.j.niktonemôžepreviesťna

inéhoviacpráv,nežkoľkosámmá),pričomaknemožnozachovaťmaximumzobidvochzákladnýchpráv,
treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto
typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu s tým,
že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný
sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu

po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. K uvedenému súd prvej inštancie vyslovil, že
ten, kto kupuje nehnuteľnosť od nevlastníka, vlastnícke právo nenadobudne, napriek tomu, že koná
v dobrej viere v zápis do katastra nehnuteľností, nakoľko akceptácia záveru, že pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k prevádzanej nehnuteľnosti postačuje len dobrá viera nadobúdateľa v zápis do
katastra nehnuteľností, by spôsobila v slovenskom právnom poriadku obsolentným inštitút vydržania,

ktorý podmieňuje nadobudnutie vecí zákonom určenú dobu trvania oprávnenej držby tejto veci (§
134 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie prisvedčil argumentácii žalovaných, že v dôsledku
neplatnosti kúpnych zmlúv zo dňa 6.9.2011 a 4.11.2011 z dôvodu chýbajúcej náležitosti podľa § 5 ods.
1 písm. h) zákona č. 182/1993 Z.z., z tohto istého dôvodu nie je platná ani zmluva o prevode vlastníctva
bytu z F. A. na žalobcu zo dňa 3.12.1997. Konštatoval, že aj zmluva o prevode vlastníctva k bytu zo

dňa 3.12.1997 je z dôvodu chýbajúcej náležitosti podľa § 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 182/1993 Z.z.
absolútne neplatná a vyvodil záver, že žalobcovi svedčí vlastnícke právo k bytu z titulu vydržania, lebo
u žalobcu (na rozdiel od žalovaných) sú splnené všetky podmienky vydržania: 1/ byt je spôsobilým
predmetnom vydržania, 2/ žalobca bol oprávneným držiteľom tejto veci po celú 10-ročnú vydržaciu dobu,
3/ bol dobromyseľný, že mu vec patrí a 4/ nakladal s vecou ako so svojou, keď titulom na vstup do držby

je zmluva o prevode vlastníctva zo dňa 3.12.1997. V ďalšom súd prvej inštancie vyhodnotil posudzovaný
právny úkon - kúpnu zmluvu zo dňa 6.9.2011, aj ako disimulovaný právny úkon pôžičky s dohodnutou
zábezpekou vo forme bytu a kvalifikoval ho ako absolútne neplatný právny úkon aj z tohto dôvodu.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že

úspešnému žalobcovi vo vzťahu k žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % a keďže
vo vzťahu k žalovanému v 2. rade žalobca nebol úspešný, preto súd priznal žalovanému v 2. rade
voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu tiež 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnutím vydaným vyšším súdnym úradníkom.

9. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobca i žalovaná.

10. Žalobca podal odvolanie voči výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému a proti výroku, ktorým
žalovanému v 2. rade súd priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to z dôvodu,že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ CSP), že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), že súd prvej inštancie
dospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(§365ods.1písm.f/CSP)a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h/CSP).Navrholzmeniťrozsudokvjehonapadnutejčasti,žalobevyhovieťvcelomrozsahuapriznaťmu
voči žalovanej a žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú žalovaní povinní nahradiť

žalobcovispoločneanerozdielnespolusnáhradoutrovodvolaciehokonania.Tvrdiac,žepodaniežaloby
o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti v sebe obligatórne zahŕňa aj posúdenie (ne)platnosti právneho
úkonu, žalobca mal za to, že nevyhnutne musia byť ako pasívne vecne legitimovaní tak zmluvné
strany zmluvy, resp. účastníci iného právneho úkonu, ktorý je predmetom posúdenia (t.j. žalovaný), tak
osoby zapísané v katastri nehnuteľnosti ako vlastníci. Zdôraznil, že na rozdiel od žalobcu, žalovaný je
kvalifikovanou osobou, keďže pôsobí v oblasti trhu s nehnuteľnosťami, preto sú pri uzatváraní takýchto

typov zmlúv na neho kladené zvýšené požiadavky týkajúce sa odbornej starostlivosti a ako profesionál v
odbore, bez ohľadu na to, či uzatvára zmluvu ako fyzická osoba nepodnikateľ, alebo v mene spoločnosti
ako jej štatutárny orgán, je povinný konať s odbornou starostlivosťou a zohľadňovať všetky aspekty
prevodu nehnuteľnosti, vrátane právnych, alebo si na tieto účely zaobstarať inú osobu s potrebnými
znalosťami, a preto opomenutie zistenia základnej informácie o nadobúdanej nehnuteľnosti, ktorá má

bezprostredný vplyv na platnosť zmluvy, je závažným porušením konania s odbornou starostlivosťou,
preto súdom zmienený nárok na náhradu škody skutočne zostáva len v rovine hypotetickej, keďže bolo
predovšetkým v záujme žalovaného uzavrieť perfektný právny úkon. Pre prípad, že by sa odvolací súd
nestotožnil s jeho argumentáciou, žalobca súdu prvej inštancie vytkol, že pri rozhodovaní o trovách
konania nevzal do úvahy výnimočnosť situácie na strane žalobcu a existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú aplikáciu postupu podľa § 257 CSP a ak súd prvej inštancie
nezohľadnil pomery strán sporu, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré súdne rozhodnutia (R 24/1964, rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 5/2006) a tvrdil, že dôvody hodné osobitného
zreteľa spočívajú v predmete sporu, v ktorom sa domáhal určenia vlastníckeho práva k bytu z dôvodu

neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 6.9.2011 a následnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 4.11.2011,
existencii naliehavého právneho záujmu voči žalovanému, ktorý spôsobil neplatnosť kúpnej zmluvy zo
dňa 6.9.2011 jednak formuláciou textu kúpnej zmluvy, ako i uvedením žalobcu do omylu, keď postavenie
žalovaného ako strany sporu umožnilo žalovanému v plnej miere využiť práva prináležiace strane sporu
(napr. predkladať vlastné dôkazy a vyjadrovať sa k predloženým dôkazom), lebo ak by žalovaný bol len

v postavení svedka, mohla by nastať situácia, kedy by žalobca nebol schopný zabezpečiť svedka podľa
§ 197 ods. l CSP. Za výnimočné okolnosti sporu žalobca označil aj fakt, že otec žalovanej a žalovaný
koordinovane prostredníctvom ďalšej osoby „previedli“ byt a žalobca bol nútený domáhať sa určenia
vlastníckeho práva k vlastnému bytu, ktorý nemohol ako vlastník užívať, de facto sa stal bezdomovcom
s nutnosťou uhrádzať mesačné nájomné za ubytovacie služby v rôznych nocľahárňach, či krátkodobých

prenájmoch, ale aj spoločenskú ujmu, prinajmenšom v očiach svojho okolia (rodiny, príbuzných či
známych). Upozornil, že žalovaný počas svojej výpovede výslovne uviedol, že to nebola jeho prvá
nehnuteľnosť, ktorú kupoval ako fyzická osoba a je u neho bežné, že drží u seba aj 35.000 eur, a preto
podľa žalobcu by došlo k absolútnej tvrdosti, ak by osoba, ktorá ma za bežných okolností k dispozícii
rádovo desaťtisíce eur, bola oprávnená vymáhať priznané trovy voči osobe s nepatrným príjmom, len

ťažko postačujúcim na uhrádzanie elementárnych životných potrieb žalobcu, na ktorého úhrada trov
konania žalovanému bude mať nepriaznivé, ba až likvidačné následky, keďže nebude schopný v tejto
situácii nahradiť žalovanému trovy konania, ktorého príčinou bolo aj nemorálne konanie žalovaného a v
krajnom prípade by musel byť dokonca scudzený predmetný byt, ktorý po rokoch súdneho konania, za
predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, bude predstavovať opätovný domov žalobcu.

11. Žalovaná podala odvolanie proti výroku, ktorým súd určil, že žalobca je vlastníkom bytu č. X, Z. X. X.
vo vchode č. XX bytového domu súp. č. X Z. R. A. a proti výroku, ktorým žalobcovi priznal voči žalovanej
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa

§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zmeniť,
žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Namietla správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva zo dňa6.9.2011 je absolútne neplatným právnym úkonom. Poukazom na znenie ustanovenia § 9 ods. 1, §
12 ods. 2 vyhlášky MV SR č 532/2006 Z.z. o podrobnostiach na zabezpečenie stavebnotechnických
požiadaviek a technických podmienok zariadení civilnej ochrany, žalovaná v tejto súvislosti vyjadrila

nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že priestory v suteréne bytového domu
A.O. XX,XX,XX,XX v A., sú zariadeniami civilnej ochrany a zopakovala, že žiadne špecifické úpravy
v suteréne bytového domu A.O. XX,XX,XX,XX V. A. neboli a nie sú realizované, nepreukázal ich ani
žalobca a nevyplývajú ani zo žiadneho listinného dôkazu, a priestory nachádzajúce sa v suteréne
bytového domu A. XX,XX,XX,XX V. A. neslúžia na civilnú ochranu a vzhľadom na ich nevyhovujúci stav a

absenciu špecifických úprav ani slúžiť nemôžu, preto sa úprava práv k zariadeniam civilnej ochrany ako
podstatnánáležitosťzmluvyoprevodevlastníctvabytuupravenávustanovení§5ods.1písm.h)zákona
č. 182/1993 Z.z. na ne nevzťahuje. Pripomenula, že pôdorys suterénu bytového domu A. XX,XX,XX,XX
V. A. s vyznačením „CO“ tvoril prílohu zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 3.12.1997 medzi
MestomKošiceažalobcomakokupujúcim,keďpredmetnépriestoryešteboliplynotesnýmúkrytom,tieto
priestory však prestali byť plynotesným úkrytom dňa 25.2.2010, teda viac ako sedemnásť kalendárnych

mesiacov pred uzavretím kúpnej zmluvy dňa 6.9.2011 medzi žalobcom a žalovaným, uvedené priestory
nie sú ako zariadenia civilnej ochrany zapísané v katastri nehnuteľností, žiaden subjekt nezabezpečuje
povinné pravidelné odborné prehliadky (čo explicitne vyplýva aj z e-mailu Mestskej časti Košice - Sever
zo dňa 10.12.2014 svedčiaci o prezentovaní úmyslu kontaktovať majiteľov za účelom ich sprístupnenia
k obhliadke), nikto za uvedené priestory neplatí príspevky do fondu prevádzky, údržby a opráv, a teda

podľa žalovanej ide len samostatný nebytový priestor, resp. o spoločné priestory v bytovom dome,
ku ktorým úprava práv bola súčasťou kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 6.9.2011.
Žalovaná nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca bol uvedený do omylu, že
si požičiava finančné prostriedky na vyrovnanie svojich dlhov a jeho byt mal byť len zábezpekou. V tejto
súvislosti zopakovala svoju argumentáciu, že kúpna zmluva, uzavretá dňa 6.9.2011 medzi žalobcom

a žalovaným, spĺňa všetky zákonné formálne i obsahové náležitosti a jednoznačne z nej vyplýva
úmysel a záväzok žalobcu ako predávajúceho previesť svoje vlastnícke práva za dohodnutú kúpnu
cenu na kupujúceho, pričom ani prípadné nezaplatenie kúpnej ceny celkom alebo v časti nespôsobuje
zánik alebo neplatnosť kúpnej zmluvy. Poukazom na viaceré súdne rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 192/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.

zn. 33Cdo 512/2000, nález Ústavného súdu SR zo 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 143/2007) žalovaná označila za absurdné a účelové
tvrdenie vysokoškolsky vzdelaného žalobcu, že nevedel čo podpisuje, resp. že si chcel len požičať
peniaze a podľa žalovanej nemožno ani len uvažovať, že by kúpna zmluva zo dňa 6.9.2011 mala
povahu iného právneho úkonu (zabezpečovacej zmluvy, resp. zmluvy o pôžičke), ani o prípadnom

ústnom alebo konkludentnom uzavretí zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom nehnuteľnosti a za
nesprávny označila aj úsudok súdu prvej inštancie v odseku 83 odôvodnenia jeho rozsudku, že žalovaný
dojednal so žalobcom, že daný byt môže naďalej užívať s tzv. predkupným právom, lebo kúpna zmluva
zo dňa 6.9.2011 neobsahuje žiadne zabezpečovacie ustanovenia, ustanovenia o predkupnom práve,
práve spätnej kúpy a pod., lebo predkupné právo bolo podľa žalovanej dojednané iba v nájomnej

zmluve. Pokiaľ súd prvej inštancie citoval právnu vetu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2MCdo 2/2006, podľa žalovanej uvedená právna veta sa viaže na odlišný právny prípad a
upravuje úplne odlišné právne inštitúty, a to zmluvu o záložnom práve a kúpnu zmluvu s odkladacou
podmienkou, pričom v danom prípade nebola uzatváraná ani žiadna záložná zmluva, ani žiadna
odkladacia podmienka a ani žiadny iný právny inštitút, ktorý by viazal prechod vlastníctva na vznik,

resp. nastanie nejakých podmienok či okolností. Za nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a
nesprávne právne posúdenie označila žalovaná úsudok súdu prvej inštancie, že Ing. Kövary vo svojom
výsluchu priznal vypracovanie príloh, „kde je uvedený skutočný priebeh transakcií“, že žalovaný, ako
aj žalovaná pristúpili na možnosť tzv. „spätnej kúpy“ a tiež prvoinštančným súdom hodnotené uzavretie
právnych úkonov ako disimulovaných právnych úkonov pôžičky s dohodnutou zábezpekou vo forme

bytu a ich kvalifikovanie ako absolútne neplatných právnych úkonov. Napokon žalovaná upriamila
pozornosť na jej dobromyseľnosť pri nadobúdaní predmetného bytu od osoby zapísanej na príslušnom
liste vlastníctva a súvisiacu judikatúru (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016
sp. zn. I. ÚS 549/2015, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2007 sp. zn.
4Cdo 274/2006), prikláňajúcu sa na stranu nadobúdateľa v dobrej viere oproti nedbalému vlastníkovi.

12. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu podčiarkla, že odvolanie žalobcu smeruje proti
výrokom, ktoré sa netýkajú žalovanej a zotrvala na odvolaní, ktoré podala.13. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu a žalovanej uviedol, že rozsudok súdu prvej
inštancie považuje v II. a IV. výroku za vecne správny, a preto ho navrhol potvrdiť. K tvrdeniam žalobcu
v odvolaní žalovaný zdôraznil, že žalobca sa počas celého konania, aj v odvolaní, snaží podsúvať súdu,

že pôsobí v oblasti trhu s nehnuteľnosťami, a preto sú na neho kladené zvýšené požiadavky týkajúce sa
odbornej starostlivosti, a teda že je zodpovedný za to, že zmluva nemala náležitosti, ktoré údajne mala
mať, hoci zmluvu uzatvoril ako fyzická osoba. Podľa žalovaného ani orgány štátu a územnej samosprávy
nie sú jednotné v tom, či sa v predmetnom objekte nachádzajú kryty CO, respektíve aké kryty by sa
tam mali nachádzať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na § 12 vyhlášky MV SR č. 532/2006 Z.z. a

na argumentáciu žalovanej v odvolaní ohľadom existencie, respektíve neexistencie CO krytov, s ktorou
sa plne stotožnil a fakt, že vklad vlastníckeho práva povolil Okresný úrad Košice, katastrálny odbor,
ktorý je štátnym orgánom a v zmysle príslušných zákonov má tento povinnosť skúmať súlad zmluvy a
jej príloh so zákonmi. Osobitne zdôraznil, že prílohou prvého návrhu na vklad V15979/97 bol situačný
nákres, z ktorého vyplývalo, že v dome kryty civilnej ochrany v minulosti boli (neskôr boli preradené do
nižšieho stupňa ochrany), a preto nevidí dôvod, prečo by na neho mali byť kladené väčšie nároky ako na

príslušný štátny orgán, ktorému by tvrdená existencia CO krytov mala byť známa z jeho činnosti. Dodal,
že pre tento spor je podstatnejšie to, že ak v dome kryty naozaj sú, tak žalobca mal a musel vedieť,
že v objekte sa nachádzajú CO kryty, nakoľko jednak disponoval zmluvou s Mestom Košice, z ktorej
toto vyplývalo, a taktiež dlhodobo býval v predmetnom dome a napriek tomu na danú skutočnosť nikoho
neupozornil, čo v odseku 69 konštatoval aj súd prvej inštancie, a preto žalobca podľa názoru žalovaného

nemohol byť s ohľadom na všetky okolností v držbe dobromyseľný, nakoľko disponoval informáciou, že
v predmetnom dome sa nachádzajú CO kryty, a teda nemohol ani byt vydržať. Podčiarkol, že žalobca
útočí na jeho osobu, hoci on splnil všetko, na čom sa dohodol so žalobcom, ktorý sa do danej situácie
dostal svojím postojom k plneniu si povinností a ktorý, ak by sa o veci staral so starostlivosťou riadneho
hospodára, tak by bez ohľadu na iné musel vedieť, že v objekte sú CO kryty, a to už len z domových

schôdzí. Okrem toho žalovaný poukázal na výpovede strán sporu a na to, že ani pána B. a ani žalovanú
do momentu inkriminovaných udalosti nepoznal a žalovanej predal byt s vedomím a na žiadosť žalobcu,
preto je neudržateľná jeho argumentácia, že nemal v úmysle uzavrieť kúpnu zmluvu a že konal v omyle
a ak žalobca podpísal, že kúpnu cenu prevzal a neexistuje žiaden iný dôkaz, že tomu tak nebolo, nevie,
na základe čoho súd dospel k záveru, že nedošlo k úhrade kúpnej ceny.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovanej je

neopodstatnené.

15. Napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového
stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, §
194 a § 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia,alebožebypoužitézákonnéustanovenianesprávnevyložil,akžalobuurčenievlastníckeho
práva zamietol voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný v čase rozhodovania súdu už nebol vlastníkom

označeného bytu a ak svoj záver o vyhovení žalobe vyvodil z úsudku, že žalobcovi svedčí aktívna
legitimácia a má i naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k bytu v zmysle § 137 písm. c)
CSP, lebo jedine súdnou cestou sa žalobca môže domôcť opätovného zápisu jeho vlastníckeho práva k
bytu, ktorého ako výlučná vlastníčka v čase rozhodovania súdu v katastri nehnuteľností bola evidovaná
žalovaná a správne rozhodol, že žalobca je vlastníkom označeného bytu. V tomto smere odvolací súd

odkazuje na právne normy a správne a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

16. Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) a b) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie v spore, ktoré žalobca vo svojom odvolaní súdu prvej inštancie neopodstatnene vytýkal

v podstate len paušálne a bez bližšej konkretizácie. Odvolací súd preto na tomto mieste konštatuje,
že prvoinštančný súd svoje rozhodnutie odôvodnil dostatočne presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy
predložené na podporu tvrdení žalobcu i žalovaných, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal,pričomtakžalobcoviakoajžalovanýmvytvorilvšetkyprocesnépodmienky,abyvpriebehusporuuplatnili
a realizovali všetky svoje procesné práva. Z odôvodnenia rozsudku je úplne zrejmé, prečo neprisvedčil
námietkam žalobcu (vo vzťahu k výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému) ako i námietkam

žalovanej (vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku) a z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom
všetky žalobné námietky a argumentáciu žalobcu i žalovaných v priebehu. Rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd pri svojom
rozhodovaní rešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a
právnej argumentácie, pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam, ak žalobu vo vzťahu k žalovanému zamietol a ak žalobe
vyhovel potom, ako posúdil predbežnú otázku platnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a
žalovaným dňa 6.9.2011. Vyvodil pritom správny právny záver, že kúpna zmluva zo dňa 6.9.2001 je
absolútne neplatná pre nedodržanie kogentného ustanovenia § 5 ods. 1 písm. h) zák. č. 182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v znení účinnom v čase uzavretia tohto posudzovaného
úkonu, následne správne usúdil, že v dôsledku absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu, nemohla

platne nadobudnúť vlastníctvo k bytu ani žalovaná, ktorá uzatvorila so žalovaným kúpnu zmluvu dňa
4.11.2011 a potom dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca je vlastníkom označeného
bytu, pretože byt, ktorý nadobudol kúpnou zmluvou uzavretou s Mestom Košice dňa 3.12.1997, užíval
nepretržite v dobrej viere, že je jeho vlastníkom po zákonom stanovenú dobu a vecne správne rozhodol,
ak vo vzťahu k žalovanej vyhovel žalobe o určenie vlastníckeho práva k bytu.

17. Žalobca v odvolaní uplatneným odvolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ CSP) podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodne spochybňuje správnosť právneho
záveru súdu prvej inštancie v jeho výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému za stavu, ak žalovaný
bezpochybykudňurozhodovaniasúduprvejinštancienebolvlastníkomoznačenéhobytu.Nasprávnosti

tohto záveru nemôže nič zmeniť argumentácia žalobcu, že podanie žaloby o určenie vlastníctva k
nehnuteľnosti v sebe obligatórne zahŕňa aj posúdenie (ne)platnosti právneho úkonu (argumentum a
maiori ad minus), a preto nevyhnutne musia byť ako pasívne vecne legitimovaní tak zmluvné strany
zmluvy, resp. účastníci iného právneho úkonu (t.j. žalovaný), ktorá oporu v zákone nenachádza.

18. Ak sa totiž žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, pri ktorej je v katastri
nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník niekto iný, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne naliehavý
právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností (výpis z LV preukazuje vlastnícke právo) a na jeho právne účinky, je odôvodnený záver, že
právnepostaveniežalobcujezatejtosituácieneistéažebezpožadovanéhourčeniabyjehoprávomohlo

byť aj ohrozené. Pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva je podkladom pre vykonanie
zmeny v zápise v katastri nehnuteľností, je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym
prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi stranami. Umožňuje totiž
dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti.
Žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu musí preto smerovať proti všetkým tým, ktorí sú ako

vlastníci nehnuteľností zapísaní v katastri nehnuteľnosti. Keďže v zmysle ust. § 228 CSP rozsudok o
určení vlastníckeho práva je záväzný pre strany sporu, môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v
zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti, len ak stranami sporu boli všetky osoby aktuálne
(v čase rozhodovania), zapísané v katastri ako vlastníci. V spore o určenie vlastníckeho práva žaloba
smeruje len proti tomu, kto je ako vlastník nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností. Len ak by

žaloba nesmerovala proti všetkým týmto osobám (popierajúcim vlastnícke právo žalobcu) naliehavý
právny záujem na požadovanom určení by nebol daný. Iba v prípade sporu o neplatnosť kúpnej zmluvy
musia byť stranou všetci, ktorí túto zmluvu uzavreli, prípadne ich právni nástupcovia, a to buď ako
žalobcovia alebo ako žalovaní. Ak v spore ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, predmet sporu
sa preto týka tak predávajúceho, ako aj kupujúceho. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že odvolacia

námietka spočívajúca v tvrdení žalobcu, že jeho žaloba o určenie vlastníctva k bytu musí smerovať i voči
žalovanému, ktorý nie je zapísaný v katastri nehnuteľnosti, je neopodstatnená, lebo v danom prípade
sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva a nedomáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. Túto
otázku súd prvej správne riešil ako otázku predbežnú.

19. Súd prvej inštancie predbežnú otázku (ne)platnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a
žalovaným dňa 6.9.2011 správne právne posúdil a vychádzajúc zo správnej premisy, že zmluva o
prevode bytu pod sankciou neplatnosti musí obsahovať dojednania o podstatných náležitostiach zmluvy,správne vyvodil, že je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie kogentného
ustanovenia § 5 ods. 1 písm. h) zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

20. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v znení účinnom v
čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným dňa 6.9.2011, zmluva o prevode vlastníctva
bytuanebytovéhopriestoruvdomemusíbyťpísomnáaokremvšeobecnýchnáležitostímusíobsahovať:
a) popis bytu alebo nebytového priestoru v dome a príslušenstva bytu, vymedzenie polohy bytu alebo
nebytového priestoru v dome označením čísla bytu, čísla vchodu a opisom nebytového priestoru,

určenie rozsahu podlahovej plochy a vybavenia bytu a nebytového priestoru v dome, b) vymedzenie
veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na spoločných
častiach domu, spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, na pozemku zastavanom domom a
na priľahlom pozemku, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu je určená podielom podlahovej plochy
bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov
v dome, ak sa pri priľahlom pozemku nepostupuje podľa písmena, c) určenie a popis spoločných

častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku a prípadné určenie,
ktoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu, časti príslušenstva a priľahlého pozemku
užívajú len niektorí vlastníci bytov a niektorí vlastníci nebytových priestorov, d) úpravu práv k pozemku
zastavanému domom a k priľahlému pozemku, e) vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu na
priľahlom pozemku dohodou nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru s vlastníkom domu, f)

zistenie technického stavu bytu a nebytového priestoru podľa znaleckého posudku s uvedením opráv,
ktoré treba nevyhnutne vykonať v najbližších dvanástich mesiacoch, ak o to nadobúdateľ bytu alebo
nebytového priestoru požiada, g) vyhlásenie nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru v dome
o pristúpení k zmluve o spoločenstve vlastníkov alebo k zmluve o výkone správy a h) úpravu práv
k zariadeniam civilnej ochrany, ak sú také objekty v dome, po predchádzajúcom súhlase príslušných

orgánov. Podľa poznámky k § 5 ods. 1 písm. h) zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným dňa 6.9.2011,
je týmto osobitným predpisom zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z.z. o civilnej
ochrane obyvateľstva, v znení neskorších predpisov, ktoré v § 4 ods. 1 definuje zariadenia civilnej
ochrany ako ochranné stavby a stavby alebo ich časti a technologické súčasti, ktoré sú predurčené na

plnenie úloh civilnej ochrany, pričom za ochranné stavby sa na účely tohto zákona považujú a) ochranné
a úkrytové priestory všetkých kategórií a typov, b) chránené pracoviská, ktoré slúžia civilnej ochrane.

21. Z citovaného ustanovenia plynie, že úprava práv k zariadeniam civilnej ochrany je poslednou z
obligatórnych náležitostí zmluvy o prevode vlastníctva k bytu. Úprava práv k týmto priestorom civilnej

ochrany môže mať formu vecného bremena zriadeného v prospech, ale aj v neprospech vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome alebo vo forme spoluvlastníckeho práva, alebo sú tieto priestory
vymedzené ako spoločné priestory a spoločné zariadenia domu a v zmluve o prevode vlastníctva bytu
sa vymedzí, ktoré z týchto spoločných priestorov a spoločných zariadení v dome sú určené na ochranu
obyvateľstva v prípade mimoriadnej udalosti podľa § 3 ods. 2 zák. č. 42/1994 Z.z.. Údržba a financovanie

týchto objektov závisí od toho, či sú vymedzené ako spoločné časti alebo spoločné zariadenia domu (v
takom prípade sú financované z fondu prevádzky, údržby a opráv všetkými vlastníkmi v dome) alebo sú
v katastri nehnuteľnosti zapísané ako samostatný nebytový priestor. V takom prípade by mal ich údržbu
zabezpečovať vlastník, ktorým je spravidla mesto alebo obec.

22. V posudzovanom spore nepochybne z obsahu spisu (a tiež zo spisu Obvodného úradu Košice
ČA/2010/00138) vyplýva, že v evidencii prehľadu ochranných stavieb v Mestskej časti A. - Q. je pod
poradovým číslom 1 pod ev. č. 08-01-001 vedený kryt civilnej ochrany v dome na Komenského 61, ako
i že na základe žiadosti zo dňa 25.1.2010 o preradenie ochrannej stavby CO evidenčného Č. XX-XX-
XXX na ulici A. XX v Košiciach, bola dňa 18.2.2010 zamestnancami odboru civilnej ochrany, krízového

riadenia Obvodného úradu Košice, vykonaná obhliadka všetkých priestorov, bol spracovaný záznam o
ohliadke, v ktorom je konštatované, že sú splnené podmienky § 7 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č.
532/2006 Z.z. o podrobnostiach na zabezpečenie stavebných technických požiadaviek a technických
podmienok zariadení civilnej ochrany, teda je možné vykonať preradenie ochrannej stavby na nižší druh
ochrany, v súlade so znaleckým posudkom č. 30/2009 vypracovaným Ing. Petrom Sčerbom. Za takejto

situácie potom nemôže obstáť odvolacia námietka žalovanej, že úprava práv k zariadeniam civilnej
ochrany ako podstatná náležitosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu upravená v ustanovení § 5 ods.
1 písm. h) zákona č. 182/1993 Z.z. sa na kúpnu zmluvu zo dňa 6.9.2011 nevzťahuje, lebo v dome
sa nenachádza objekt civilnej ochrany, keďže priestory nachádzajúce sa v suteréne bytového domuA. XX,XX,XX,XX V. A. nespĺňajú definíciu zariadenia civilnej ochrany, neslúžia na civilnú ochranu a
vzhľadom na ich nevyhovujúci stav a absenciu špecifických úprav ani slúžiť nemôžu a žiadne špecifické
úpravy v suteréne bytového domu A. XX,XX,XX,XX V. A. neboli realizované. Odvolací súd hodnotí ako

správny úsudok súdu prvej inštancie, že v tomto konkrétnom prípade sú suterénne priestory riadnymi
ochrannými stavbami v zmysle zákona č. 42/1994 Zb. tieto sú evidované príslušnou mestskou časťou
a nemožno uprieť status zariadení civilnej ochrany. Na správnosti tohto záveru nemôže nič zmeniť
samotný fakt, že boli splnené podmienky preradenia tejto ochrannej stavby na nižší druh ochrany a
ani tvrdenie žalovanej, že za uvedené priestory nie sú platené príspevky do fondu prevádzky, údržby a

opráv, že ide „o samostatný nebytový priestor, resp. o spoločné priestory v bytovom dome“, ku ktorým
úprava práv bola súčasťou kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 6.9.2011.

23. Pretože v posudzovanom spore ide v dôsledku absencie dojednania o podstatnej náležitosti zmluvy
o neplatnosť absolútnu, pre rozhodnutie je nevýznamné ďalšie konanie zmluvných strán, na ktoré
poukazovala i žalovaná vo svojom odvolaní (námietky vo vzťahu k záveru súdu o tom, že žalobca bol

uvedenýdoomylu,žesipožičiavafinančnéprostriedkynavyrovnaniesvojichdlhovajehobytmalbyťlen
zábezpekou). V danom spore nemajú význam ani námietky strán zavinenia neplatnosti, lebo absolútnej
neplatnosti sa môže dovolať i ten, kto ju spôsobil.

24. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie i v tom, že v okolnostiach posudzovaného sporu

sa nemožno prikloniť na stranu žalovanej nadobúdateľky za stavu, ak kúpna zmluva zo dňa 6.9.2011
bola absolútne neplatná, a ak žalovaný ako prvý kupujúci bytu žalobcu sa nestal nikdy jeho vlastníkom
a preto v prípade jej ďalšieho prevodu ani v prospech žalovanej nesvedčí vlastnícke právo, ktoré by
malo byť odvodené od vlastníckeho práva žalovaného. Tento záver prvoinštančného súdu je plne podľa
názoru odvolacieho súdu súladný i s judikatúrou ústavného súdu, ktorou bola stanovená povinnosť pre

všeobecnésúdyzohľadňovaťšpecifickéokolnostiaindividuálnesúvislostikaždéhokonkrétnehoprípadu
tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona
v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej procesnej strany.
Právna veta v bode 19 uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2010 sp. zn. I.
ÚS 50/2010-11, podľa ktorej „...Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje

kumulatívnesplneniedvochprávnychskutočností.Prvoujeuzavretieplatnejzmluvyojejprevode(titulus
acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení
vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe
absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne
uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému

prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva
hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť
požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto
nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.“, je podľa názoru odvolacieho súdu plne aplikovateľná
aj v posudzovanom spore. Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní poukazovala na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, ten sa týka posudzovania problematiky
nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci privatizáciou zo štátneho majetku, a teda odlišných
relevantnýchskutkovýchokolnostíaprávnychotázok,akojetomuvdanomspore,obdobneakoNajvyšší
súdSlovenskejrepublikyvosvojomrozhodnutízodňa18.decembra2007sp.zn.4Cdo274/2006satýka
okolnosti, ak bol pôvodný nadobúdací titul zrušený a vyslovil, že dodatočné zrušenie nadobúdacieho

titulu (príklepu) svedčiaceho v prospech vydražiteľa nemá za následok súčasne aj zánik vlastníckeho
práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere.

25. Napokon odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie aplikoval na rozhodnutie o náhrade trov
konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným správne zákonné ustanovenie a aj v tejto časti

správne rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie. Odvolací súd nepovažuje za
dôvodnú odvolaciu námietku, v ktorej žalobca vidí dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú
aplikáciu postupu podľa § 257 CSP, ak tieto majú spočívať v predmete sporu a v odvolaní označených
pohnútkach, ktoré ho viedli k podaniu žaloby voči žalovanému. Za výnimočné okolnosti sporu nemožno

podľa názoru odvolacieho súdu považovať ani fakt, že otec žalovanej a žalovaný mal podľa tvrdenia
žalobcu koordinovane prostredníctvom ďalšej osoby „previesť“ byt a žalobca bol nútený domáhať sa
určenia vlastníckeho práva k vlastnému bytu, nakoľko v spore o určenie vlastníctva bytu bol procesne
úspešný vo vzťahu k žalovanej, v ktorom žalobcovi, zastúpenému v spore advokátom, bol priznanýnárok na náhradu trov konania. Neobstojí preto ani poukaz žalobcu na nepatrný príjem žalobcu, zjavne
v nepomere s finančnou situáciou žalovaného. Ani odvolací súd nevidí v skutočnostiach označených
žalobcami dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, ktoré si nemožno

vykladať tak, že možno kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov
konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu.

26.Vzhľadomnauvedenémožnokonštatovať,žežalobcomaanižalovanouuvádzanéodvolaciedôvody
dané nie sú, preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil vrátane

vecne správneho výroku o trovách konania a podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a §
262 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolaní procesne úspešnému
žalobcovi vo vzťahu k žalovanej v 1. rade a žalovanému v 2. rade vo vzťahu k žalobcovi. Žalovaná
nemala úspech v odvolacom konaní, a tak jej náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).