Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 20, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/234/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415206143
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4415206143.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcov: 1/ O.. C. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H., B. 2, 2/ mal. D. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., B. X a 3/ mal. O. L.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., B., všetci zast. Advokátskou kanceláriou Timoranská & Štofková,
s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 36 813 401, proti žalovaným: 1/ O. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. XXX, zast. JUDr. Tiborom Elzerom, advokátom so sídlom Nové Zámky,
Hlavné nám. 7, 2/ Groupama Garancia Biztosító Zrt., so sídlom Erzsébet királyné útja 1/C, Budapest
1146, Maďarsko, registrovaná Registrovým súdom Súdnej stolice pre hlavné mesto, číslo registrácie:

01-10-041071, konajúca prostredníctvom Groupama Garancia poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z
iného členského štátu, so sídlom Bratislava, Miletičova 21, IČO: 47 236 060, zast. JAVOR - TOKÁR,
advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Bratislava, Stará Vajnorská cesta 37, IČO: 36 264 750, o náhradu
nemajetkovej ujmy a o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty, o odvolaní žalobcov a žalovaných proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky z 28. júla 2017, č. k. 13C/198/2015-176, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa pozostalostnej
úrazovej renty a náhrady trov konania z r u š u j e a vec v týchto častiach vracia súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.

V ostatnej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaní v l. a 2. rade sú
povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 25.000 eur, žalobkyni v 2. rade sumu 30.000 eur a žalobcovi
v 3. rade sumu 30.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo
žalovaných povinnosť plnenia druhého žalovaného zaniká.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a 2. rade (ďalej aj „žalovaní“)
zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni v l. rade sumu 25.000 eur, žalobkyni v 2. rade sumu 30.000

eur a žalobcovi v 3. rade sumu 30.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalovaným v l. a 2. rade povinnosť zaplatiť spoločne a
nerozdielne žalobcom v 2. a 3. rade pozostalostnú úrazovú rentu po 200 eur každému z nich, vždy do
15 dňa toho-ktorého mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.
Zároveň žalobcom v l. až 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Právne vec
odôvodnil s poukazom na ust. § 11, § 13, § 15, § 16, § 415, § 427, § 428, § 429, § 448 Občianskeho
zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 92, § 93 zák. č. 461/2003 Z. z., § 4 zák. č. 381/2001 Z. z. § 5 o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zák. č. 381/2001 Z. z“., „ZoPZP“), § 62, § 75 ods. 1 Zákona o
rodine. V dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že k usmrteniu manžela žalobkyne v l. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade došlo pri dopravnej nehodedňa 08.12.2014, ako aj to, že dopravnú nehodu zavinil žalovaný v l. rade. Žalovaný v l. rade bol
rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 31.08.2016, č. k. 2T/88/2016-175 právoplatného
dňa 31.08.2016, uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona s

poukazom na ust. § 138 písm. h/ Tr. zákona a odsúdený. Ako vodič motorového vozidla spôsobil z
nedbanlivosti dopravnú nehodu a bola v jeho konaní preukázaná zodpovednosť za neoprávnený zásah
do práv na ochranu osobnosti žalobcov v 1. až 3. rade, a to do práva na ich súkromný a rodinný život,
ktorý bol smrťou ich blízkej, príbuznej osoby natrvalo narušený. Protiprávnym konaním žalovaného v 1.
rade došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských vzťahov tvoriacich základ a rámec súkromného života

žalobcov v l. až 3. rade. Uvedená zodpovednosť žalovaného v l. rade je objektívnou zodpovednosťou, t.
j. zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. Žalovaný v l. rade teda zodpovedá za nemajetkovú ujmu,
ktorá žalobcom vznikla a za vzniknutý následok. S poukazom na vyššie citované ust. zák. č. 381/2001
Z. z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti
za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v
rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej

nehody,zaktorúmožnopriznaťnáhradupeňažnouformou.Takátonáhradanemajetkovejujmyspadádo
rozsahu povinného zmluvného poistenia. Z tohto vyplýva, že žalovaný v 2. rade je pasívne legitimovaný.
Pokiaľ ide o žalobu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, z vyjadrenia a z obsahu spisu je nesporné,
že žalovaný v 2. rade bol vo vzťahu k žalovanému v 1. rade a uvedenému vozidlu poisťovateľom v
zmysle zák. č. 381/2001 Z. z. Nikdy túto skutočnosť žalovaný v 2. rade nespochybňoval a nároky

žalobcov plnil. Žalovaný v 2. rade je ako subjekt, ktorý je z povinného zmluvného poistenia vozidla
žalovanéhov1.radepoistníkomazodpovedázaspôsobenúnemajetkovúujmužalobcov.Týmboladaná
dôvodnosť žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy, čo do jej základu vo vzťahu k obom žalovaným
preukázaná. Pokiaľ ide o výšku náhrady, prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých
k porušeniu osobnostných práv žalobcov došlo. S prihliadnutím na skutkové okolnosti dopravnej nehody

zomrelému Mgr. L. O. nemožno pričítať spoluvinu za vznik dopravnej nehody. K úmrtiu došlo náhle,
čo nesporne vyvolalo v žalobcoch pocity šoku zo straty blízkej osoby. Je nepochybné, že spôsobenie
úmrtia člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia člena rodiny. Je to veľmi traumatizujúca
a smutná udalosť. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je
zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s ich prevádzkou. Usmrtenie pri dopravnej nehode

je nesporne najzávažnejším dôsledkom. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá
do rozsahu povinného zmluvného poistenia žalovaného v l. rade za škodu spôsobenú prevádzkou
jeho motorového vozidla. Ďalej mal za preukázané, že medzi žalobkyňou v l. rade a jej zosnulým
manželombolvýbornýmanželskývzťah,založenýnavzájomnejnáklonnosti,láske,toleranciiarešpekte,
spoločnom vedení rodinného života, bez akýchkoľvek morálnych a kultúrnych rozdielov v hodnotách,

prioritách a životných zásadách. Zastával rolu živiteľa, staral sa o deti po stránke výchovy a starostlivosti.
Tragická, neočakávaná a nesporne šokujúca smrť manžela mala a má u žalobkyne v l. rade okrem
prirodzených a všeobecných traumatizujúcich stavov (šok, prežívanie strachu, hľadanie príčin, pocitov
straty) aj ďalšie následky. Pokiaľ ide o mal. žalobcov v 2. a 3. rade, pri rozhodovaní o výške finančnej
satisfakcieprihliadolnamaloletosťpozostalýchdetí.Tragickousmrťouotcadošlokabsenciičlenarodiny,

k strate otca, na ktoré mal. deti mali právo v rámci práva na starostlivosť zo strany oboch rodičov.
Zabezpečoval deťom materiálne zázemie, sociálne, športové, či kultúrne aktivity a sprostredkovával im
morálne hodnoty a citové zázemie. O toto všetko mal. žalobcovia prišli a budú ochudobnení. Dospel
k záveru, že u všetkých žalobcov bolo porušené rovnaké osobnostné právo - právo na súkromie a
právo na rodinný život s tým, že vo vzťahu k žalobkyni v l. rade bolo jej právo narušené tragickou

smrťou manžela a u mal. žalobcov v 2. a 3. rade smrťou otca. Došlo k nezvratnému a nenahraditeľnému
narušeniu manželského zväzku, resp. zväzku otec - dieťa. Judikatúra v smere stanovenia výšky je
pomerne ustálená. Nemajetkovú ujmu nejde presne vyjadriť v peniazoch, pretože ju nemožno nikdy
reálne nahradiť. Poukázal pritom na rozhodnutia všeobecných súdov, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
a Ústavného súdu SR. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur pre žalobkyňu v l. rade a

po 30.000 eur každému zo žalobcov v 2. a 3. rade považoval za primeranú, vzhľadom na závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.
Dožadovanie sa finančného zadosťučinenia - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vzhľadom na
skutkový stav, bolo zo strany žalobcov v l. až 3. rade v plnom rozsahu dôvodné. Pri určovaní výšky
priznanej nemajetkovej ujmy postupoval tak, že zohľadnil všetky kritéria pre určenie jej výšky, vzal do

úvahy aj citové útrapy žalobcov v l. až 3. rade, ktoré sa prejavujú v rozdielnych životných aspektoch,
ide však o porovnateľné dôsledky spočívajúce v strate najbližšieho človeka (manžela, otca), preto nebol
zásadne dôvod diferencovať výšku nemajetkovej ujmy u žalobkyne v l. rade a u žalobcov v 2. a 3.
rade. Pokiaľ však súd predsa odstupňoval takúto nemajetkovú náhradu (rozdiel 5.000 eur v prospechmal. detí), urobil tak preto, že v prípade mal. detí išlo o pokrvné príbuzenstvo medzi otcom a deťmi,
ktoré nikdy nebude možné nahradiť, pričom v prípade manželky tak tomu nie je. Pokiaľ ide o nárok na
pozostalostnú rentu, konštatoval, že tento je upravený v § 448 tak, že na tento má nárok fyzická osoba,

voči ktorej má zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, nehovorí, že táto povinnosť musí
byť určená súdom. Predpis o sociálnom poistení, na ktorý Občiansky zákonník odkazuje pri posúdení
nároku na pozostalostnú rentu hovorí o výživnom, ktoré zomrelý mal určené súdnym rozhodnutím, tak
toto platí v prípade uplatnenia si poúrazovej renty len podľa predpisu o sociálnom poistení. Je nesporné,
že zomrelý otec mal. žalobcov v 2. a 3. rade mal počas svojho života zákonnú vyživovaciu povinnosť voči

deťom, ktorú si plnil dobrovoľne. Bolo by nespravodlivé, absurdné, diskriminačné a v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 OZ), ak by po jeho smrti jeho mal. deti, voči ktorým si svoju vyživovaciu povinnosť plnil
dobrovoľne, mali byť znevýhodnené oproti deťom, na ktoré povinné osoby neplnia svoju vyživovaciu
povinnosť dobrovoľne, ale len po určení jej výšky súdom. Preto nič nebráni súdu rozhodnúť o výške
pozostalostnej renty. Vychádzal z ust. § 89 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. a priznal ju po 200 eur
mesačne každému zo žalobcov v 2. a 3. rade. Suma úrazovej renty predstavuje pri vymeriavacom

základe dôchodkového poistenia zomrelého za rok 2013 vo výške 5.690,09 eura denný vymeriavací
základ v sume 12,47 eura, mesačne teda sumu 379,29 eura. Žalobcovia v 2. a 3. rade poberajú obaja
sirotský výsluhový dôchodok v sume 164,85 eura, ktorú sumu je nutné od mesačnej úrazovej renty
odpočítať, nakoľko kryje jej časť, t. j. mesačná úrazová renta by mala predstavovať sumu 214,44 eura.
Keďže si žalobcovia v 2. a 3. rade nárok na pozostalostnú rentu uplatnili len vo výške 200 eur, nemohol

im priznať vyšší nárok, nemohol prekročiť ich návrhy. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil v zmysle
§ 255 ods. 1 CSP a žalobcom v konaní plne úspešným (čo do základu ich nárokov, pri ktorých výška
nároku záležala výlučne na posúdení súdom), priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške
týchto trov konania rozhodne súd podľa § 261 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote všetky strany sporu.

3. Žalobcovia v jeho zamietajúcej časti, týkajúcej sa počiatku povinnosti platiť pozostalostnú úrazovú
rentu. Navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmeniť tak, že žalovaní v l. a 2. rade sú povinní

platiť spoločne a nerozdielne žalobcom v 2. a 3. rade pozostalostnú úrazovú rentu po 200 eur každému
z nich od 08.12.2014 do doby trvania nároku na výživné pre nezaopatrené dieťa, vždy do 15-tého
toho ktorého dňa v mesiaci k rukám matky žalobcov v 2. a 3. rade. Žalovaní v l. a 2. rade sú povinní
zaplatiť spoločne a nerozdielne každému zo žalobcov v 2. a 3. rade pozostalostnú úrazovú rentu za
obdobie od 08.12.2014 do 28.07.2017 každému v sume 6.329 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Výrok súdu prvej inštancie v tejto časti považujú za nesprávny. Prvoinštančný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože sa domáhali priznania nároku na
pozostalostnú úrazovú rentu každý vo výške 200 eur v žalobe od 08.12.2014 do doby trvania nároku.
Nárok im vznikol už dňom smrti ich otca. Otec žalobcov bezpochyby mal vyživovaciu povinnosť a nebolo
preukázané, že by za obdobie od 08.12.2014 do právoplatnosti napadnutého rozsudku nemali nárok

na výživné, alebo že by tento bol uspokojený. Žalovaní v l. a 2. rade nikdy nenamietali skutočnosť a
nepopierali nárok žalobcov uplatnený v žalobe. Preto majú za to, že pokiaľ ide o dobu trvania nároku, sa
toto obdobie stalo nesporným. Súd sa v rámci predmetného rozsudku nezaoberal, resp. neprihliadol na
skutočnosti, ktoré žalobcovia v 2. a 3. rade majú za preukázané. V napadnutom rozsudku teda absentuje
zdôvodnenie, pre ktoré bola žaloba v časti pozostalostnej úrazovej renty za dobu od 08.12.2014 do

právoplatnosti rozsudku zamietnutá. Na základe vyššie uvedeného majú za to, že prvoinštančný súd
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nevyvodeniu správneho právneho záveru.

4. Žalovaný v 1. rade v odvolaní žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a priznať nižšiu
nemajetkovú ujmu, a to podľa zváženia odvolacieho súdu a vo veci priznania pozostalostnej úrazovej

renty rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Čo sa týka uplatneného nároku z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy, tento nie je dôvodný. Nesúhlasí ani s priznanou výškou, nakoľko táto nie je adekvátna
predovšetkým k jeho možnostiam. Je nemajetný, nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, ani žiaden hodnotný
hnuteľný majetok a jediným zdrojom jeho príjmu sú zárobky z práce v relatívne nízkej výške, ktoré mu
postačujú len na krytie nevyhnutných nákladov na život. Teda súd nezohľadnil jeho reálne možnosti

a nárok je de facto reálne nevymožiteľný. Priznanie nároku na pozostalostnú rentu je v rozpore s §
93 zák. č. 461/2003 Z. z., ktorá sa určuje vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol
poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti. Vyživovacia povinnosť vo všeobecnosti síce vyplýva zo
zákona, ale konkrétnu výšku v zmysle § 93 cit. zákona a povinnosť túto výšku uhrádzať určuje súdsvojim rozhodnutím. V danom prípade výška výživného súdom stanovená nebola, a preto ani nevznikol
nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Pokiaľ ide o priznanie nároku žalobcom na náhradu trov konania
v plnom rozsahu, nie je dôvodné a je v rozpore s § 255 CSP. Žalobcovia neboli úspešní v celom rozsahu

uplatneného nároku, nemajetková ujma im bola priznaná ani nie vo výške 1/3 uplatneného nároku.
Žalobkyňa v 1. rade bola úspešná len v 25% pomere uplatneného nároku a žalobcovia v 2. a 3. rade len
v podiele 30%. Navrhuje rozhodnúť o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania.

5. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie voči všetkým výrokom a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnutý rozsudok trpí
vadami podľa § 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Závažnosť vzniknutej ujmy je dostatočne zrejmá, súd však neuvádza ako posúdil okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva prišlo a bližšie sa im nijak nevenuje. Nešpecifikuje svoju úvahu o
primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie zohľadnil
pri svojej úvahe o výške primeraného zadosťučinenia postoj žalovaného v 1. rade, ktorý prejavil
ľútosť a priznal sa k spáchaniu trestného činu. Nárok, i napriek jeho nesporne satisfakčnej funkcie
by nemal predstavovať likvidačnú sumu, ktorá je z majetkových pomerov žalovaného v l. rade zrejme

neuspokojiteľná. Namietal nesprávne posúdenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
je neprimerane vysoká. Namieta nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu
žalovaného v 2. rade. Podľa vnútroštátneho práva uplatniteľného vo veci samej, nie je náhrada
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode pokrytá z
povinného poistenia zodpovednosti poisteného za škodu, čo je konštantne judikované pred aj po

vydaní rozsudku ESD vo veci Haasová najvyššími súdnymi autoritami. V Slovenskej republike neprišlo
k zmene vnútroštátnej právnej úpravy a táto aj po rozhodnutí ESD ostala nezmenená. Podľa § 16
OZ, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu
podľa ustanovení tohto zákona. Je toho názoru, že povinné zmluvné poistenie motorových vozidiel
nepokrýva náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR. Náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do
rozsahu poistného krytia titulom povinného zmluvného poistenia. Nie je dôvod postupovať inak, ako
na základe vnútroštátneho práva, ktoré správne implementovalo smernice, ani vykladať vnútroštátne
právoinak,nežakotoukladajúzaužívanévnútroštátnepostupy.Jednotlivecvsúkromnoprávnomvzťahu
nemôže byť postihovaný za prípadné nesplnenie povinností členského štátu implementovať smernicu

do vnútroštátneho právneho poriadku. Ak sa splnenia povinnosti vyplývajúcej zo smernice, domáha
jednotlivec voči štátu, ide o nesplnenie jeho povinnosti (horizontálny účinok). Priznanie priameho účinku
smernice aj voči druhému jednotlivcovi (vertikálny účinok) by iba znižoval motiváciu členských štátov na
riadnu a včasnú implementáciu smernice a zároveň by sankcionoval osoby v súkromnoprávnom vzťahu
za nesplnenie povinnosti štátom. Ústavný súd SR nie je najvyššou súdnou autoritou v zmysle sústavy

všeobecného súdnictva. Ústavný súd preto nie je alternatívou, ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej
republiky. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil. Rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v

časti týkajúcej sa úrazovej renty. Suma pozostalostnej úrazovej renty alebo úhrn súm pozostalostných
úrazových rent po tom istom poškodenom nesmie presiahnuť sumu úrazovej renty, na ktorú mal alebo
by mal poškodený nárok pri 100% strate pracovnej schopnosti (§ 93 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z.).
Poškodený by mal pri 100% strate zárobkovej schopnosti nárok na úrazovú rentu 30,4167 x 80% DVZ
(12,47 eura) x 100 %/100, 30,4167 x 80% 12,47 eur x 1 = 303,43 eura. Súd prvej inštancie priznal

žalobcom v 2. a 3. rade v úhrne úrazovú rentu 400 eur, teda v rozsahu väčšom, na ktorú by mal
poškodenýnárokpri100%stratepracovnejneschopnosti,atedavrozporesvyššiecitovanýmzákonným
ustanovením. O trovách konania navrhol rozhodnúť podľa pomeru úspechu tak, že žalobcom nemal
priznať nárok na náhradu trov konania, pretože žalobcovia boli vo veci procesne neúspešní, pretože
pomer úspechu žalovaného v 2. rade prevyšuje pomer úspechu toho-ktorého žalobcu.

6. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že sa pridržiava svojho
odvolania a nesúhlasí s peňažným nárokom na pozostalostnú úrazovú rentu z dôvodov uvedených v
odvolaní, ktoré žalovaný v l. rade podrobne písomne odôvodnil. K odvolaniu žalovaného v 2. rade savyjadril v tom smere, že pozostalostná renta žalobcom neprináleží v priznanej výške. Taktiež sa stotožnil
i s odvolaním, pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania. Žiadal rozhodnúť tak, že žiadna zo strán
nemá nárok na náhradu trov konania.

7. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uvádzal, že napadnutý rozsudok
neobsahuje odôvodnenie určenia výšky a splatnosti úrazovej renty, a preto je nepreskúmateľný.
Uvedené nároky považuje za ním skôr vznesené námietky za nedôvodné. K odvolaniu žalovaného
v 1. rade uviedol, že súhlasí s námietku žalovaného v l. rade o neprimeranosti výšky priznanej

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a s týmto tvrdením sa stotožňuje a odkazuje na zhodné
dôvody uvádzané v ním podanom odvolaní. Poukazuje rovnako na ním namietaný rozpor s ust.
§ 93 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Pokiaľ ide o námietku (ne)určenej vyživovacej
povinnosti, túto považuje za dôvodnú. Napadnutý rozsudok vôbec neobsahuje v tomto smere žiadne
odôvodnenie,apretojenepreskúmateľný.Nesprávneodkazujena§89ods.1vyššiecitovanéhozákona,
ktoré nie je možné aplikovať na určenie výšky pozostalostnej úrazovej renty. Opätovne poukazuje na

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v tejto časti, ktorá je dôsledkom aplikácie nesprávneho
ustanovenia právneho predpisu. Vzhľadom na tento názor nie je možné sa k tomu bližšie vyjadriť.

8. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade navrhli rozsudok súdu prvej
inštancievčasti,vktorejboltentonapadnutýodvolanímžalovanéhov2.radepotvrdiťakovecnesprávny.

Vplnomrozsahusastotožňujúsprávnymnázoromprvoinštančnéhosúduvyjadrenýmvrozsudku,pokiaľ
ide o pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade. Námietky žalovaného v 2. rade sa stali neaktuálnymi
a sú vyriešené.

9. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379

a § 380 CSP), po zistení, že odvolanie podali v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strany, v
neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), prejednal odvolanie žalobcov a žalovaných
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP pri splnení si povinnosti upravenej v
ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov a žalovaných je sčasti dôvodné. Preto
odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, že v I. výroku rozsudok

súdu prvej inštancie zmenil pokiaľ ide o solidaritu plnenia žalovaných, v II. výroku a naň nadväzujúcom
IV. výroku rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil v týchto častiach na ďalšie konanie.
Zamietajúci výrok pre absenciu odvolania nadobudol právoplatnosť.

10. Predmetom konania v zmysle žaloby žalobcov bola náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcov v

l. až 3. rade vo výške po 100.000 eur každému a vyplatenia pozostalostnej úrazovej renty po 200
eur mesačne pre žalobcov v 2. a 3. rade od 08.12.2014, do doby trvania nároku na výživné pre
nezaopatrené deti, ktorá im vznikla zásahom do ich osobnostných práv pri dopravnej nehode zavinenej
žalovaným v l. rade dňa 08.12.2014. Pri tejto nehode, zavinenej žalovaným v l. rade, zomrel Mgr. L.
O., manžel žalobkyne v l. rade a otec žalobcov v 2. a 3. rade. Dopravnú nehodu spôsobil žalovaný

v l. rade, ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 31.08.2016 č. k.
2T/88/2016-175 pre prečin usmrtenia O.. L. O.. Uvedeným trestným rozsudkom, vychádzajúc z ust.
§ 193 CSP, bola preukázaná zodpovednosť žalovaného v l. rade za neoprávnený zásah do práv na
ochranu osobnosti žalobcov v l. až 3. rade. Došlo do zásahu do súkromia žalobcov. Súčasťou práva na
súkromie a rodinný život je i právo na spolužitie s inými členmi rodiny. Smrťou manžela žalobkyne v l.

rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade, v pomerne mladom veku 43 rokov, v dôsledku dopravnej nehody,
nepochybne došlo k nenapraviteľnej citovej ujme na strane žalobcov. Aj z výsluchov svedkov vyplynulo,
že žalobkyňa v l. rade - manželka veľmi zle znášala smrť manžela a taktiež i žalobcovia v 2. a 3.
rade - deti zosnulého sa nevedeli vysporiadať so smrťou otca, čo sa odrazilo aj na ich zdravotnom a
psychickom stave. Súd prvej inštancie podrobne odôvodnil blízke rodinné vzťahy žalobcov so zosnulým,

preto s poukazom na uvedené prijal správny právny záver, že žaloba je zo strany žalobcov podaná
dôvodne. Ujmu, ktorú jednotliví žalobcovia (manželka a mal. deti) utrpeli, by aj z objektívneho hľadiska
každá osoba považovala za ťažkú a nenapraviteľnú. Z uvedeného dôvodu nepostačuje iba morálne
zadosťučinenie, ale je treba žalobcom poskytnúť aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorej cieľom je
aspoň čiastočné zmiernenie utrpenej ujmy, berúc do úvahy najmä to, že navrátenie do pôvodného

stavu neprichádza do úvahy. V konaní bol nepochybne preukázaný neoprávnený zásah do zákonom
chráneného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej
osoby. Taktiež bola preukázaná existencia nemajetkovej ujmy v jej osobnostnej integrite a príčinná
súvislosť medzi nimi. Napokon bolo preukázané aj protiprávne konanie žalovaného v l. rade, ktorý bolprávoplatným rozsudkom uznaný za vinného, že inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a spáchal tento
čin závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona.

11. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne žalobe vyhovel, keď zaviazal žalovaných v l. a
2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v l. rade sumu 25.000 eur a žalobcom v 2. a 3. rade po
30.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Zároveň priznal žalobcom v 2. a 3. rade aj pozostalostnú
úrazovú rentu po 200 eur od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Zamietajúci výrok
nadobudol právoplatnosť pre nedostatok podaného odvolania. Proti rozsudku podali odvolanie žalovaní

v 1. a 2. rade, pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy a výšku pozostalostnej úrazovej renty.
Žalobcovia podali odvolanie čo do počiatku stanoveného platenia pozostalostnej úrazovej renty.

12. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v 2. rade, týkajúceho sa jeho pasívnej legitimácie, dospel odvolací
súd k záveru, že prvoinštančný súd správne vec vyhodnotil a vec správne právne posúdil, v plnom
rozsahu sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku týkajúce sa danej problematicky a považoval

ho za správny. Súd prvej inštancie rozsudok v tejto časti podrobne a v dostatočnej miere zdôvodnil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti a
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uvádza nasledovné dôvody. V konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy za zásah do osobnostných práv predstavovaných právom na súkromný a rodinný život, spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode je nutné vyriešiť, či je daná pasívna legitimácia poisťovne

vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových
vozidiel. Pod pojmom škoda použitým v zák. č. 381/2001 Z. z. treba tento pojem vykladať extenzívne
v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po
blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva

na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je
zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Usmrtenie pri dopravnej nehode
je najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť
predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za
takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by

to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne
poskytnutá a vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu
škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre
účely ZoPZP je pritom aj ústavne konformným, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi

zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch a povinným zmluvným poistením
zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Pri výklade pojmu škoda pre účely
ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. ZoPZP bol totiž výsledkom
transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.09.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu
tejto smernice je zrejmé, i keď nedefinuje pojem škoda, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu
a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny
„akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú
aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (napr. rozsudok SD EÚ

zo 06.05.2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). Nie je preto možné nezahrnutie do pojmu
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla i dnešné náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých
po obeti dopravnej nehody (keďže usmrtenie znamená a vždy znamenalo zánik právnej subjektivity
primárne poškodeného a takto i možnosti uplatňovania akejkoľvek náhrady ním samotným - čo neplatí a
ani nemôže platiť o pozostalých). Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že v zmysle ust. § 4

ods. 2 ZoPZP zodpovedá taký záver, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu
krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Žalovaný v 2. rade, ako poistiteľ, zodpovednosti za škodu je pasívne legitimovaným subjektom,
ktorému na základe § 15 ods. 1 prvá veta ZoPZP vznikla povinnosť nahradiť škodu žalobcom. S
prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla je pojem škoda treba vykladať extenzívne tak, že pod škodou treba
rozumieť aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody podľa § 11 a § 13
OZ. Z uvedeného dôvodu je v tejto veci daná pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade - poisťovnevykonávajúcej zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie.

13. Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, a
preto na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto
neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Pokiaľ by však v dôsledku neoprávneného zásahu
došlo ku škode, uplatnenie ďalšieho druhu občianskoprávnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti za
škodu podľa § 420 a nasl. OZ je viazané na existenciu zavinenia subjektu zásahu. Subjektívny prvok

zavinenia má však význam pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 OZ v rámci
zohľadnenia okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

14. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 OZ) je, že
sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nezdá s ohľadom na okolnosti prípadu
postačujúcimi, a to bez ohľadu k tej skutočnosti, či žalobca voči žalovanému uplatnil aj nárok na náhradu

škody. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z
foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu,
ktorý ale bude musieť vychádzať jednak z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho
prípadu. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie
a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za

ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, ako i k osobe postihnutej hlavne k jej veku a k postaveniu. Pri
určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom, sa výška určuje jednorazovou čiastkou, a
zákon pri určení tejto výšky nestanovuje žiadne medze. Stanovuje však dve podstatné kritéria, taxatívne
uvedené v ust. § 13 ods. 3 OZ a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a široko chápané okolností,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ktorú zákonnú úpravu je súd

povinný rešpektovať.

15. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznanej nemajetkovej ujmy, namietanej oboma žalovanými, sa
odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti a využijúc postup
podľa § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Na potvrdenie

správnosti záverov súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na

prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto i primerane vysvetlil. Z odôvodnenia
jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že
žalovaní sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú neznamená, že jeho
zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné

ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe sčasti
vyhovel a vo zvyšku zamietol. Poukazuje pritom na podrobné dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa v plnej miere stotožňuje a na tieto v podrobnostiach poukazuje.

16. Pokiaľ však ide o spôsob plnenia, keď súd prvej inštancie svojim rozsudkom zaviazal žalovaných

v l. a 2. rade spoločne a nerozdielne (solidárne) zaplatiť žalobkyni v 1. rade 25.000 eur a žalobcom v
2. a 3. rade po 30.000 eur, i napriek tomu, že takýmto spôsobom žalobcovia rozhodnúť nežiadali sa
odvolací súd nestotožňuje. Žalobcovia sa žalobou domáhali sa deleného plnenia s tým, že v rozsahu
plnenia jedného zo žalovaných povinnosť plnenia ďalších žalovaných zaniká.

17. V zmysle § 511 ods. 1 OZ platí, že ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému
veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek
z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Uvedené ustanovenie upravuje tzv.
pasívnu solidaritu, ktorá je vyjadrená termínom „spoločne a nerozdielne“. Je charakterizovaná viacerými

subjektmi na dlžníckej strane, ktorých povinnosťou je splniť dlh tomu istému veriteľovi spoločne a
nerozdielne. Funkcia pasívnej solidarity spočíva vo väčšom zabezpečení pohľadávky veriteľa a uľahčení
jej uplatnenia.18. V zmysle § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo poisťovateľovi a je povinný tento
nárok preukázať. Z toho vyplýva, že poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti

má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie, ako osoba, ktorá
škodu priamo spôsobila. Poškodený môže priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho
náhradu škody. To však neznamená, že by z ustanovení ZoPZP bolo možné vyvodzovať pasívnu
solidaritu poisteného a poisťovateľa. Pre účely preskúmavanej veci treba preto zdôrazniť, že súd nie je
oprávnený uložiť žalovaným povinnosť splniť záväzok spoločne a nerozdielne iba na základe vlastnej

úvahy a bez zákonnej legitimácie. To platí pre konštitutívne, ale aj pre deklaratórne rozhodnutia. Ak
je v civilnom sporovom konaní na jednej alebo oboch procesných stranách viacero účastníkov, ide o
procesné spoločenstvo (aktívne alebo pasívne). V závislosti od intenzity prepojenia jednotlivých strán
v takomto procesnom spoločenstve so zreteľom na obsah ich vzájomného hmotnoprávneho vzťahu,
prípadne spoločného vzťahu k tretím osobám sa rozlišuje spoločenstvo samostatné (pri ktorom každý
spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne) a nerozlučné (ktoré je charakterizované tým, že

rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne). Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo
nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. O
nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný
a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi. V danom prípade z právnej úpravy, ktorú treba
aplikovať na vzájomný vzťah žalovaného v l. a žalovaného v 2. rade (t. j. zo zák. č. 381/2001 Z.z.)

nevyplýva, že by predmet konania nemohol byť prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému
z nich. To znamená, že medzi žalovanými v l. a 2. rade ide o pasívne spoločenstvo samostatných
spoločníkov. Delené záväzky sú pravidlom. Delené budú teda všetky záväzky, ktoré nie sú nedielne a
nie sú solidárne. Keďže Občiansky zákonník pripúšťa solidaritu záväzkov iba vtedy, ak to ustanovuje
zákon, prípadne výrok súdu, alebo je vymienené zmluvou, delené záväzky sú pravidlom.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že
žalovaní v l. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 25.000 eur, žalobkyni v 2. rade sumu
30.000 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 30.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v
rozsahu plnenia jedného zo žalovaných povinnosť plnenia druhého žalovaného zaniká.

20. Odvolací súd pri prejednávaní veci dospel k záveru, že námietky strán sporu, týkajúce sa
pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, výšky nemajetkovej ujmy, považoval za nespôsobilé
spochybniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a na tieto neprihliadal. Uvedené odvolacie dôvody
neboli naplnené. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje,

že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v danej veci zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Ako už bolo uvedené, prvoinštančný súd v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh
konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a
prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou,
pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv,
ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Napadnutému
rozhodnutiu v tejto časti nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli,
že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP
alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada v zmysle § 365 ods. 1 písm. d)
CSP, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Iná však bola situácia pokiaľ ide o priznanie pozostalostnej úrazovej renty. Žalobcovia a žalovaní
vo svojom odvolaní namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti týkajúcej sa počiatku a výšky

priznanej pozostalostnej renty. Súd prvej inštancie k počiatku priznanej pozostalostnej úrazovej renty
nič neuviedol, iba priznal tento nárok od právoplatnosti rozsudku i napriek tomu, že žalobcovia sa tohto
nároku domáhali od 08.12.2014, kedy došlo k úmrtiu manžela žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2.rade následkom dopravnej nehody. V napadnutom rozsudku absentuje zdôvodnenie, pre ktoré v časti
pozostalostnej úrazovej renty za dobu od 08.12.2014 do právoplatnosti rozsudku žalobu zamietol.

22. Právo strany sporu a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z
potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného
aktu (rozhodnutia). Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž preukázať jeho správnosť, logicky vnútorne
kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na
právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je prostriedkom

kontrolysprávnostipostupusúduprivydávanísúdnychrozhodnutí,ktorépretomusiabyťpreskúmateľné.
V opačnom prípade sa strane sporu odníma možnosť konať pred súdom pre porušenie procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v súdnom konaní a teda i porušuje právo na spravodlivé súdne
konanie.

23. Odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k odvolacím námietkam žalobcov a žalovaného v

2. rade, ktoré sú naplnené. Žalovaný poukazoval na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade

ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa
čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom;

táto vada konania odvolacím súdom zistená bola. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie,
pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového
zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie),

pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne
použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávneho vyložil.

24.Odvolací súd si v tomto smere plne osvojil odvolacie námietky žalobcu i žalovaného v 2. rade
ako dôvodné. Za situácie, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nespĺňa požiadavku, aby bolo vnútorne

konzistentné, presvedčivé a jeho obsah umožňoval uskutočniť odvolací prieskum. Súd prvej inštancie sa
preto dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho bola stranám sporu odňatá možnosť konať pred súdom.
K naplneniu práva na spravodlivý proces tak mohlo dôjsť len kasačným rozhodnutím odvolacieho súdu
v napadnutej časti.

25. Odvolací súd musí prihliadnuť na uvedenú vadu, a preto z vyššie uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, týkajúcej sa pozostalostnej úrazovej renty podľa
§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP). Súd prvej
inštancie v ďalšom konaní opätovne rozhodne o nároku žalobcov, pričom svoje rozhodnutie odôvodní

tak, aby spĺňalo zákonné požiadavky naň kladené, a vyporiadajúc sa v ňom i so všetkými námietkami
strán sporu uplatnenými v ich odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania
odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).