Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 27, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/236/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710202883
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1710202883.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu

JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: V. E., N.. XX. X. XXXX,
A. F. R., B. XXX/X, právne zast. advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava, proti
žalovanému: V. E., N.. XX. XX. XXXX, A. B. XXX/X, F. R., C.. Č.. A. A. XX, F. R., právne zast. advokátom
JUDr. Jindřichom Stoszekom, Černyševského 26, Bratislava, o vylúčenie z užívania rodinného domu,
na odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok z 13. marca 2018 č.k. 4C/72/2010-216,
takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

Žalovanémusaprotižalobkyni priznáva nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala úplného
vylúčenia žalovaného z užívania rodinného domu súp. Č.. XXX, nachádzajúceho sa na B. L. M. Y. F.
R., postaveného na pozemku parc. č. XXXX/XX, kat. územie Jánošíková, okres Senec, zapísaného na

LV č.XXXX, ktorý patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva a zároveň zrušil uznesenie Okresného
súdu Pezinok č.k. 4C/72/2010-33 zo dňa 20. 4. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
č.k. 11Co/18/2011-100 zo dňa 28. 2. 2011. Súd prvej inštancie zároveň napadnutým rozsudkom priznal
žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu sú bývalí manželia, pričom v
ich bezpodielovom spoluvlastníctve je rodinný dom súp. Č.. XXX nachádzajúci sa na B. L. M. Y. F.

R., postavený na pozemku parc. č. XXXX/XX, kat. územie Jánošíková, zapísaný na LV Č..XXXX. V
súčasnosti prebieha konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu, v ktorom sa
rieši aj to, do výlučného vlastníctva ktorého z bývalých manželov bude predmetný dom prikázaný. Toto
konanie doposiaľ nie je skončené. V uvedenom rodinnom dome strany sporu spolu bývali s v tom čase
2 maloletými deťmi. Za trvania manželstva viedli spoločnú domácnosť a to až do roku 2010, Okresný
súd Pezinok predbežným opatrením zo dňa 20. 4. 2010 č. k. 4C/72/2010-33 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 2. 2011č.k. 11Co/18/2011-100, žalovaného dočasne vykázal zo

spoločného obydlia z dôvodu len v tom čase predbežne osvedčenej skutočnosti, že sa voči žalobkyni
a maloletým deťom dopúšťal fyzického alebo psychického násilia, alebo hrozby takéhoto násilia.
Žalovaný žalobkyňu od roku 2010 žiadnym spôsobom nekontaktoval a teda k prejavom fyzického,
prípadne psychického násilia, ani hrozby takéhoto násilia ani mimo domácnosti, z ktorej bol dočasnevykázaný, odvtedy nedošlo a ani v súčasnosti nedochádza. Jeho vzťahy s dcérami sa znormalizovali,
v súčasnosti udržiavajú normálny, aj osobný kontakt. Aktuálne žalovaný vlastní byt, v ktorom vedie
spoločnú domácnosť so svojou chorou matkou, o ktorú sa stará, na základe čoho nemá záujem vrátiť

sa do domácnosti v dome, ktorý je predmetom konania, má len záujem o to, aby mu žalobkyňa vyplatila
finančnú náhradu za jeho spoluvlastnícky podiel. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že v rámci
trestného konania vedeného na základe trestného oznámenia žalobkyne z februára 2010 na žalovaného
orgány činné v trestnom konaní v roku 2012 dospeli k záveru, že sa nepreukázalo v trestnoprávnom
zmysle také fyzické alebo psychické násilie zo strany žalovaného, ktoré by odôvodňovalo vznesenie

obvinenia žalovanému. Trestné konanie z tohto dôvodu bolo zastavené.

3. V žalobe podanej na súd prvej inštancie dňa 24. 5. 2010 žalobkyňa uvádzala, že žalovaný sa voči
nej a dcéram dopúšťa fyzického a psychického násilia, správa sa agresívne a násilne, v dôsledku čoho
na neho podala trestné oznámenie.

4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. V odôvodnení
napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Pre rozhodnutie vo veci samej už len osvedčenie
nestačí, existencia fyzického alebo psychického násilia musí byť v konaní preukázaná. Žalobkyňa v
čase po podaní žaloby vo veci samej neoznačila žiadne také ďalšie rozhodujúce skutkové okolnosti
o existencii fyzického alebo psychického násilia, eventuálne existencii čo i len hrozby takéhoto násilia

zo strany žalovaného voči nej, ev. ich deťom v čase po roku 2010, ktoré by umožnili súdu nad
všetku pochybnosť prijať odôvodnený záver o možnom psychickom alebo fyzickom násilí voči nej zo
strany žalovaného v budúcnosti, prípadne hrozby takéhoto násilia. Pokiaľ sa žalobkyňa vyjadrila, že
je pre ňu nepredstaviteľné, že by sa mal žalovaný vrátiť späť do domu, mať doňho prístup, tu súd
zdôrazňuje, že je zásadný rozdiel v tom, či ide len o nemožnosť si predstaviť prítomnosť žalovaného

v dome (napr. z dôvodu realizácie doposiaľ ešte trvajúceho jeho spoluvlastníckeho práva k domu)
alebo o „neznesiteľnosti spolužitia so žalovaným v dôsledku fyzického alebo psychického násilia voči
nej“, ktoré by sa naviac muselo vyznačovať značnou intenzitu, teda muselo by byť spôsobilé natoľko
znížiť kvalitu spolužitia v spoločnej nehnuteľnosti, že toto spolužitie bude možné objektívne považovať
za neznesiteľné. Vo vzťahu k „neznesiteľnosti spolužitia so žalovaným“ žalobkyňa neuviedla žiadnu

relevantnú argumentáciu, neoznačila žiadne prostriedky procesného úroku, preto musel súd jej žalobu
ako nedôvodnú (v čase rozhodovania súdu vo veci samej) pre neunesenie jej dôkazného bremena,
zamietnuť. Súd nepopiera, že z vykonaných dôkazov vyplynulo, že medzi stranami sporu došlo pred
podaním žaloby k narušeniu ich vzájomných vzťahov vážnym spôsobom, že ich spolužitie bolo konfliktné
a vyústilo v neprimerané správanie sa žalovaného, aj pod vplyvom alkoholu, k žalobkyni a ich deťom,

vnímané žalobkyňou ako forma psychického a fyzického násilia, čo neskôr vyústilo do rozvodu ich
manželstva. Po podaní návrhu žalobkyňou na nariadenie predbežného opatrenia a uloženia povinnosti
žalovanému, aby do predmetného domu nevstupoval, žalovaný, riadiac sa vydaným predbežným
opatrením, do bytu nevstupoval a k žiadnym konfliktom medzi stranami nedošlo.“ S poukazom na tieto
závery súd prvej inštancie žalobu zamietol.

5. Súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné vypočuť svedkov navrhnutých žalobkyňou (J.. K. D.Á.,
F. E., W. E., J. Q.), keďže ich výpoveďou malo byť preukázané násilné správanie sa žalovaného v
minulosti - v roku 2010 a v rokoch tomu predchádzajúcich, čo bolo však pre rozhodovanie súdu prvej
inštancie v roku 2018 už právne bezvýznamné. Dodal, že svedkovia by prípadne len potvrdili skutkový

stav, tvrdený žalobkyňou v čase podania žaloby na súd (v roku 2010), ale pre rozhodnutie vo veci (v roku
2018) je tento už bývalý skutkový stav v súčasnosti neaktuálny. Tento by preto nebol právne relevantný
a súčasné správanie sa žalovaného, prejavujúceho záujem len o majetkové vyporiadanie BSM formou
poskytnutia finančnej náhrady za jeho spoluvlastnícky podiel na domovej nehnuteľnosti, nebol podľa
súdu prvej inštancie podstatný pre posúdenie dôvodnosti žaloby.

6. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie žalobu zamietol, v zmysle ust. § 335 ods. 1 v
spojení s § 336 ods. 4 C.s.p. zrušil uznesenie súdu prvej inštancie z 20. 4. 2010 č. k. 4C 72/2010-
33, ktorým tento súd nariadil predbežné opatrenie spočívajúce v uložení zákazu žalovanému vstupovať
do predmetného rodinného domu. Súčasne zrušil aj uznesenie odvolacieho súdu z 30. 6. 2010 č. k. 3

Co 115/2010- 58, ktorým odvolací súd potvrdil spomenuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bolo
nariadené predbežné opatrenie.7.Výrokonárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancieodôvodniltakto:„Onárokunanáhradutrov
konania, vzhľadom na plný úspech žalovaného, súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vzhľadom na plný úspech

žalovaného v konaní o veci samej mu súd musel priznať plný nárok na náhradu trov konania.“

8. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Uviedla, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré preukazujú dôvodnosť

žaloby a úspech v konaní viazal na dokazovanie skutočností, ktoré v čase podania žaloby nebolo
možné spravodlivo od žalobkyne požadovať. Súd prvej inštancie na pojednávaní žiadal žalobkyňu,
aby preukázala, že napriek skutočnosti, že súd vyhovel návrhu na vydanie predbežného opatrenia a
zamedzil žalovanému užívanie nehnuteľnosti zákazom vstupu, že k násiliu naďalej dochádza. Takáto
požiadavka bola podľa názoru žalobkyne v rozpore so zákonom a znamená, že obeť násilia musí
preukázať, že voči realizácii násilia je úplne bezbranná a že fakticky ani táto žaloba jej ochrane

nepomôže. Ďalej uviedla, že klásť na obeť povinnosť dokázať, že po využití účinnej ochrany naďalej
prebieha násilie je preto nezmyselné a v rozpore s podstatou súdneho procesu a dôkazného bremena.
V konaní žalobkyňa produkovala všetky možné dôkazy na preukázanie toho, čo sa v jej domácnosti
dialo, keďže je všeobecne známy fakt, že domáce násilie je možné ťažko dokazovať práve v dôsledku
toho, že sa deje za zatvorenými dverami. Z trestného konania, ktoré bolo vo veci týchto skutkov vedené,

pritom vyplýva, že išlo o obzvlášť závažnú formu násilia v podobe tak fyzického ako aj sexuálneho
a psychického násilia na žalobkyni, ale aj na spoločných deťoch. Keďže súd nepripustil výsluch dcér
strán sporu, k odvolaniu pripojila ich čestné vyhlásenia, ktoré podľa nej preukazujú neznesiteľnosť
ďalšieho spolužitia v ďalšej domácnosti. K veci ďalej dodala, že súd prvej inštancie sa v rozpore Civilným
sporovým poriadkom snažil dosiahnuť stav, kedy by akékoľvek ďalšie neskôr označené dôkazy neboli

prípustné, čo učinil po viacerých rokoch absolútnej nečinnosti. V tomto smere považovala za rovnako
nesprávne,žežalovanéhosúdnevyzvalkoznačeniutakýchtotvrdeníaprodukovaniudôkazov,keďtento
zostal v spore celú dobu absolútne pasívny, čo súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyhodnotil.
Až na otázky právnej zástupkyne žalobkyne uviedol súd niektoré tvrdenia, ktoré sa však javia len
málo vieryhodné a sú vyvrátené výpoveďami oboch dcér. Tvrdenia žalovaného považovala za stručné,

pretože nemal žiadne relevantné tvrdenia ani argumenty pre obhájenie jeho nárokov. Samotný žalovaný
neuvádzal, že o užívanie nehnuteľnosti má záujem a z dokazovania vyplynulo, že tento majetok užívať
nepotrebuje. Záverom uviedla, že nie je zrejmé, z akého dôvodu zmenil súd prvej inštancie status quo,
ktoré dlhoročne chránilo žalobkyňu v jej obydlí a umožnil tak žalovanému, aby aj bez akejkoľvek potreby
mohol kedykoľvek užívať predmetnú nehnuteľnosť.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

11. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil
správneskutkovýstavveci,vecpoprávnejstránkesprávneposúdilanapadnutýrozsudokajpresvedčivo

odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a
konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také relevantné
dôvody, ktoré by pre ňu ako žalobkyňu privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky žalobkyne uvedené
v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených
skutočností a právneho posúdenia veci.

12. K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by
v čase po vysťahovaní žalovaného v roku 2010 medzi stranami sporu dochádzalo zo strany žalovaného
k takému konaniu, ktoré by odôvodňovalo aplikáciu § 146 ods. 2 Obč. zák. Žalobkyňa nepreukázala,
že by žalovaný od vysťahovania sa zo sporného domu v roku 2010, voči žalobkyni alebo jej blízkym

osobám používal fyzické alebo psychické násilie alebo, že by použitím takéhoto násilia hrozil. Rovnako
žalobkyňa nepreukázala, že by sa žalobca dopúšťal v súčasnosti takého konania, ktorým by narúšal
pokojné užívanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na B. L. M. F. R. žalobkyňou. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na to, že pre súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, to znamená, žesúd nemôže pri rozhodovaní brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, ale v čase vyhlásenia
rozhodnutia už netrvajú a nemôže ani anticipovať skutočnosti, ktoré v čase vyhlásenia rozhodnutia ešte
nenastali. Predpokladom pre vyhovenie predmetnej žalobe je preukázanie, že ďalšie spolužitie medzi

stranami sporu či už manželmi alebo bývalými manželmi alebo vo vzťahu k blízkym osobám, ktoré žijú v
predmetnej nehnuteľnosti, sa stalo neznesiteľným. V konaní takéto skutočnosti neboli preukázané. Súd
mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že žalovaný zmenil svoje správanie po podaní žaloby
a do predmetnej nehnuteľnosti v ktorej býva žalobkyňa už nechodí. Možno uzavrieť, že nemá žiadny
zmysel vylučovať žalovaného z užívania predmetnej nehnuteľnosti za situácie, keď túto nehnuteľnosť

neužíva, nebýva v nej a ani o to nejaví záujem.

13. Skutočnosť, že žalovaný v konaní o vyporiadanie BSM požaduje vyplatenie jeho podiel na spornej
nehnuteľnosti, nemá pre rozhodnutie v prejednávanej veci význam. Je nepochybné, že žalovaný má
v konaní o vyporiadanie BSM právo navrhovať spôsob vyporiadania vrátane prikázania predmetnej
nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne oproti jej povinnosti vyplatiť mu vyrovnací podiel.

14. K žalobkyňou namietanej obave z hrozby násilia zo strany žalovaného po právoplatnom zrušení
predbežného opatrenia resp. zamietnutí jej žaloby odvolací súd uvádza, že v tomto prípade má
žalobkyňa viaceré právne prostriedky na ochranu svojej osoby pred akýmikoľvek fyzickými či
psychickými útokmi žalovaného, ak by k nim skutočne došlo. V prípade, ak žalovaný zmení svoje

správanie a k žalobkyni sa začne správať agresívne, žalobkyni nič nebráni domáhať sa ochrany
svojich práv právnymi prostriedkami. Z výpovede žalovaného je však zrejmé, že nemá záujem byť zo
žalobkyňouvakomkoľvekkontakte.Nemázáujempredmetnúnehnuteľnosťužívaťazároveňmazáujem
o vyporiadanie BSM, do ktorého spadá aj predmetný rodinný dom.

15. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu zamietol. Preto
odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
bola žaloba zamietnutá.

16. Keďže žaloba vo veci samej bola zamietnutá, súd prvej inštancie postupoval správne, keď

napadnutým rozsudkom v zmysle § 335 ods. 1 v spojení s § 336 ods. 4 C.s.p. zrušil uznesenie súdu
prvej inštancie, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie, ako aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
bolo toto uznesenie potvrdené. Preto odvolací súd potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. aj tento výrok
napadnutého rozsudku.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p).

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).