Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 25, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/52/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418201777
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1418201777.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov

JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v spore žalobcu: L. H., F.. XX.X.XXXX, T. XX,
T., zastúpeného Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Kpt. Jaroša 29, Trenčín,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752,
zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k.
22Csp/78/2018-102, zo dňa 3.10.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi 495,61 eura potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým v zastavenej časti nepriznal žiadnej zo
strán nárok na náhradu trov konania a vo výroku o trovách konania vo veci samej mení tak, že žalobcovi
priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 47,84 %.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti istiny 174,90 eura zastavil; v zastavenej

časti žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 495,61 eura; žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu
100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 16.4.2018 domáhal
od žalovaného zaplatenia 670,51 eura titulom bezdôvodného obohatenia a náhrady trov konania.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie

s poukazom na to, že žalobca vzal žalobu v časti istiny vo výške 174,90 eura späť pred prvým
pojednávaním, konanie v tejto časti zastavil. O náhrade trov konania v zastavujúcej časti rozhodol podľa
§ 256 ods. 1 C.s.p. a contrario tak, že žiadna zo strán nemá v zastavenej časti nárok na náhradu trov
konania; dospel k záveru, že žiadnej zo strán sporu nemožno pričítať zavinenie na zastavení konania a
poukázal na samotný obsah žaloby, kde žalobca žiadal uložiť povinnosť žalovanému predložiť úhrady
žalobcu, nakoľko žalobca nimi nedisponoval a až po predložení týchto úhrad bolo možné ustáliť výšku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, v dôsledku čoho žalobca zobral späť žalobu v časti

istiny 174,90 eura.

3. Vo vzťahu k zostávajúcej časti predmetu konania mal na základe vykonaného dokazovania za
preukázané, že zo strany žalovaného bola zmluva o poskytnutí revolvin-gového úveru č. 8500038902podpísaná 10.1.2014 a žalobca ju podpísal 9.1.2014. Vzhľadom k tomu, že údaje v bodoch 5 a 6
zmluvy sú zhodné uviedol, že žalovaný návrh na uzavretie zmluvy žalobcu akceptoval, a teda medzi
sporovými stranami došlo k uzavretiu zmluvy, na základe ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobcovi

finančné prostriedky vo výške 1.500 eur, ktoré mal žalobca splácať v pravidelných 36 mesačných
splátkach vo výške 70,20 eura. Zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu ako aj predložených
listinných dôkazov mal zároveň za preukázané, že žalovaný reálne poskytol žalobcovi úver 1.246,16
eura, ktorý sa žalobca zaviazal splatiť v 36 mesačných splátkach po 70,20 eura. Následne bol žalobcovi
poskytnutý revolving 696,83 eura, a teda žalovaný poskytol žalobcovi celkom sumu 1.942,99 eura. V

konaní nebolo sporné, že žalobca uhradil žalovanému v splátkach celkovo 2.438,60 eura.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že strany uzatvorili zmluvu o úvere,
ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 v spojení § 2 písm.
a), písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.. Predmetná zmluva o revolvin-govom úvere č. 8500038902 je
zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka a má podobu

štandardnej formulárovej zmluvy typickej tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch opakovane a
spotrebiteľ, vzhľadom na formulárovú predtlač, jej obsah nemôže žiadnym podstatným spôsobom
ovplyvniť. Súčasne konštatoval, že to isté platí aj o dohode o poskytnutí služby, ktorá mala akcesorický
charakter vo vzťahu k zmluve o revolvingovom úvere č. 8500038902 a túto je podľa názoru súdu prvej
inštancie rovnako potrebné posudzovať v zmysle § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. či obsahuje všetky

podstatné náležitosti. Mal za to, že bola dodržaná písomná forma zmluvy v zmysle § 9 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z., keďže zmluva bola uzavretá na základe návrhu žalobcu v podobe žiadosti žalobcu
ako dlžníka o poskytnutie úveru zo dňa 9.1.2014 vyjadreného v bode 5 a prijatím návrhu dlžníka zo
strany žalovaného dňa 10.1.2014 vyjadrené v bode 6 zmluvy. Medzi návrhom a prijatím návrhu nie je
(okrem už spomínanej RPMN) žiaden podstatný rozdiel, v dôsledku ktorého by bolo možné toto prijatie

návrhu považovať za nový návrh, s ktorým by žalobca ako navrhovateľ zmluvy nesúhlasil. Pokiaľ však
ide o Oznámenie veriteľa o schválení revolvingového úveru dlžníkovi zo dňa 10.1.2014, toto súd prvej
inštancie považoval za jednostranný právny úkon zo strany žalovaného.

5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že uzatvorená zmluva vrátane dohody o poskytovaní služieb musí

okrem všeobecných náležitostí spĺňať aj osobitné náležitosti ustanovené zákonom o spotrebiteľských
úveroch (§ 9 zákona č. 129/2010 Z.z.). Po preskúmaní uzatvore-nej zmluvy však zistil, že táto
neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov, údaj o výške, počte a termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia
a priemernú ročnú percentuálnu mieru nákladov tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f),
písm. j), písm. k), písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z..

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmluve, resp. dohode je uvedená iba výška mesačnej splátky

70,20 eura, čo nepovažoval za súladné s § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.. Objasnil, že
významom tohto ustanovenia bolo, aby spotrebiteľ pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, koľko z
ktorej splátky, pripadá na istinu, úroky a iné poplatky poskytnutého úveru a mal tak možnosť vykonať
výber medzi viacerými ponúknutými úverovými produktmi od viacerých dodávateľov.

7. Skonštatoval, že z úverovej zmluvy a dohody o splátkach nie je možné zistiť ani údaj o dobe trvania
zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.), ktorú náležitosť
nemožno stotožňovať s počtom splátok uvedených v dohode. Bol názoru, že význam uvedeného
ustanovenia spočíva vo vedomosti spotrebiteľa o hraničnom termíne, dokedy musí úver uhradiť už
pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere a tak posúdiť, či je vôbec spôsobilý v takom časovom

horizonte úver splatiť. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej
splatnostiúveru,pričomktomutozáverumožnodôjsťajgramatickýmvýkladomdotknutéhoustanovenia,
ktoré rozlišuje pojem "doba trvania zmluvy" a pojem "termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru".
V zmluve o revolvingovom úvere doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru ani nie
sú uvedené. Pokiaľ žalovaný poukazoval na zmluvné dojednania, ktoré mali tvoriť súčasť zmluvy o

revolvingovom úvere, pričom z uvedených dojednaní z čl. 4 ods. 4.5 malo vyplývať, že dátum splatnosti
poslednej splátky je zároveň termínom konečnej splatnosti, súd sa s týmto argumentom nestotožnil. V
spotrebiteľských vzťahoch nie je prípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
boli zahrnuté do zmluvných dojednaní, na ktoré samotná zmluva len odkazuje a to jednak práve sohľadom na spotrebiteľskú povahu vzťahu a zároveň s odkazom na kogentne vyžadovanú písomnú
formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Písomná forma je zachovaná, ak je zmluva obsiahnutá v
dokumentepodpísanomvšetkýmijejúčastníkmi.Zmluvnédojednaniabynemaliobsahovaťustanovenia,

ktoré predstavujú dohodu o zákonom stanovených náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj
preto, že bežný spotrebiteľ nepredpokladá úpravu pre neho najvýznamnejších skutočností týkajúcich
sa základných podmienok spotrebiteľského úveru v menej prehľadných dojednaniach. Napokon súd
prvej inštancie neprihliadol ani na špecifikáciu doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti, na
ktorú žalovaný poukazoval v súvislosti s Oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, nakoľko toto

Oznámenie žalovaného o schválení úveru nemožno považovať za zmluvu a nie je ani jej súčasťou,
ale ide o jednostranný právny úkon zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie uzavrel, že absencia
náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/25010 Z.z. spolu s chýbajúcim rozpisom
splátok na istinu, úroky a poplatky spôsobuje, že úverová zmluva sa v zmysle § 11 písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

8. Ďalej poukázal na to, že v zmluve absentuje aj náležitosť § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z.;
žalovaný v zmluve uviedol ročnú úrokovú sadzbu vo výške 45 %. Podľa štatistických údajov Národnej
banky Slovenska zistených na internetovej stránke NBS, v mesiaci január 2014 bola priemerná úroková
sadzba u spotrebiteľských úveroch od 1 do 5 rokov poskytovaných bankami 12,91 %. Považoval za
evidentné, že v prípade predmetnej úverovej zmluvy zo dňa 10.1.2014, sa jedná o viac ako trojnásobné

prekročenie tejto priemernej úrokovej sadzby; je všeobecne známe, že subjekty poskytujúce úvery z
vlastných zdrojov vyžadujú úroky vyššie než úroky požadované bankami v danom čase. Miera tohto
prekročenia, v ktorej sú ešte úroky požadované nebankovými subjektmi akceptovateľné, však nesmie
prekročiť rámec dobrých mravov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 26.4.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011 a na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, účinný ku dňu

uzavretia zmluvy s tým, že uvedené ustanovenie ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle
požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali údaje aj o
týchsubjektochfinančnéhotrhu,ktoréposkytujúneprimeranéažúžerníckeúroky;výškaobvyklejodplaty
musí preto vychádzať z údajov finančných inštitúcií poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané
odplaty riadiac sa zásadou dobrých mravov upravených § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom

prípade úrok dojednaný v zmluve zo dňa 10.1.2014 prekročil 100 % priemernej úrokovej sadzby za úvery
poskytované bankami v danom čase. Podľa ustálenej judikatúry súdov sú úroky akceptovateľné, pokiaľ
neprekročia práve dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby za úvery poskytované bankami. Vyššie
úroky sú úroky v rozpore s dobrými mravmi, preto súd prvej inštancie v danej veci úrok dojednaný v
predmetnej zmluve považoval za úrok v rozpore s dobrými mravmi a vzhľadom k tomu ustanovenie

úverovej zmluvy v časti dohodnutých úrokov za neplatné.

9. V súvislosti s dohodou o poskytovaní služieb skonštatoval, že ide o typickú formulárovú zmluvou,
ktorú uzatvorili strany sporu, a to žalovaný ako dodávateľ a žalobca ako spotrebiteľ. Jedná sa o služby,
ktoré sú viazané na samotný poskytnutý úver. Dojednaná odplata za tieto služby bola v dohode uvedená

sumou253,84eura.Súdprvejinštancieboltohonázoru,žedohodaoposkytovaníslužiebbolalenumelo
vytvorená žalobcom ako samostatná zmluva, aj keď je nadväzujúca na úverovú zmluvu. V skutočnosti
však je potrebné ju vnímať ako súčasť úverovej zmluvy. Jedná sa o službu, ktorá mala byť poskytovaná
zo strany žalovaného, a to v priamej súvislosti s poskytnutým úverom. Predmetom dohody mal byť
záväzokveriteľaposkytnúťdlžníkovinajehožiadosťaposplneníurčitýchpodmienokslužbuspočívajúcu

v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu a záväzok dlžníka
zaplatiť veriteľovi odplatu za poskytnuté služby. S poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka súd prvej
inštancie uvedenú dohodu považoval za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a poznamenal,
že v rozpore s dobrými mravmi sa na účely zákona o ochrane spotrebiteľa rozumie najmä konanie, ktoré
je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel

morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú
nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej dohody (§ 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane
spotrebiteľa).

10. Mal za zrejmé, že sa jedná o formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako zvýhodnenie
spotrebiteľa poskytovaním "nadštandardných" služieb. V danom prípade uzavre-tím dohody sa však
žalovaný iba snažil obísť ustanovenia o najvyššej prípustnej odplate za spotrebiteľský úver ako aj
judikatúru súdov týkajúcu sa úroku z úveru v rozpore s dobrými mravmi a ustanovenia zákona ospotrebiteľských úveroch týkajúce sa uvedenia skutočného údaja o RPMN, ktorý spotrebiteľovi zaručuje
možnosť porovnať výhodnosť jednotlivých úverov. Takýto postup žalovaného považoval za výslovne
špekulatívny v snahe obísť zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, preto nemôže

požívať právnu ochranu (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zo strany súdu a takúto dohodu považoval
za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a so zákonom a celý postup žalovaného za jeho obchádzanie,
pričom žalovaný nepreukázal, že v prípade dohody a poskytovaní služieb sa jednalo o doplnkovú službu,
ktorúžalobcauzavrieťnemusel.Vzhľadomnacelkovýcharakterpredmetnejdohodyakoajvýškuodplaty
za služby, nemožno takúto službu považovať jednoznačne za doplnkovú.

11. Z predložených listinných dôkazov mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že z pôvodne
dojednanej výšky úveru 1.500 eur bola žalobcovi reálne poskytnutá iba suma 1.246,16 eura. Dôvodil,
že uvedená skutočnosť mala v konečnom dôsledku vplyv na výšku RPMN, pričom poukázal v prvom
rade na to, že v žiadosti o poskytnutie úveru bola uvedená iba predpokladaná výška RPMN 45%
a následne v bode 6 - údaje o schválenom spotrebi-teľskom úvere revolvingového typu je RPMN

uvedená vo výške 44,96 %. Napokon v Oznámení veriteľa o schválení úveru zo dňa 10.1.2014 je RPMN
uvedená tiež vo výške 44,96 %. Predmetné údaje o RPMN, ktoré sú jednak v žiadosti o poskytnutí
úveru a následne v Oznámení veriteľa o schválení úveru uvedené v rozdielnych výškach, pôsobia
zmätočne, ktorá skutočnosť už sama o sebe nezodpovedá zákonnej úprave o ochrane spotrebiteľa.
Zmyslom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa bolo, aby spotrebiteľ pri rozhodovaní medzi viacerými

úverovými produktmi mal možnosť zohľadniť výhodnosť jednotlivých poskyto-vaných produktov, pre
ktorú skutočnosť má rozhodujúci význam aj údaj o RPMN. Nakoľko žalovaný uviedol spotrebiteľovi
pri podpise žiadosti o schválení úveru a následne v Oznámení o schválení úveru rozdielne údaje o
RPMN, nepovažoval takýto postup žalovaného za súladný so zákonom o spotrebiteľských úveroch,
keď žalovaný naviac pri výpočte RPMN nezohľadnil skutočnosť, že žalobcovi bol poskytnutý úver v

skutočnosti len vo výške 1.246,16 eura, avšak RPMN bola vypočítaná zo sumy 1.500 eur, čím žalovaný
znemožnil dosiahnuť žalobcovi reálnu predstavu o poskytovanom úvere zodpovedajúci skutočnosti.
Ozrejmil, že z výpočtu RPMN pre spotrebiteľský úver vyplýva, že pri výške úveru 1.246,16 eur s
pravidelnou splátkou 70,20 eura, dobe splácania 36 mesiacov, pri splatení celkovej sumy 2.527,20
eura skutočná RPMN predstavuje 68,89 %. Skutočnosť, že žalovaný výšku RPMN vypočítal nie z

reálne poskytnutej sumy 1.246,16 eura, ale zo sumy 1.500 eur spôsobila, že v úverovej zmluve je
uvedená nesprávna výška RPMN v neprospech spotrebiteľa, v dôsledku čoho sa úver v zmysle § 11
písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Napokon aj skutočnosť,
že výška RPMN pri poskytnutí spotrebiteľského úveru nebola uvedená v samotnej žiadosti/zmluve o
poskytnutí spotrebiteľského úveru (kde bola uvedená len predpokladaná výška), ale až následne v

Oznámeníveriteľaoposkytnutíspotrebiteľskéhoúveru(akojednostrannéhoprávnehoúkonu)spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.

12. Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/59/2017, zo dňa 11.5.2017, podľa
ktorého RPMN predstavuje jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky

náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti
či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet,
teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky
RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN,
nakoľko obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých

pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23.4.2008, a to v článku 10 ods. 2 písm. g).

13. Mal za nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tieto údaje chýbajú, pričom nie je uvedené
aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN a zároveň údaj o RPMN je rozdielny v zmluve o

revolvingovom úvere a v Oznámení veriteľa o schválení revolvingového úveru, a preto aj z tohto dôvodu
dospel k záveru, že úver poskytnutý žalovaným bol bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na to, že
súd prvej inštancie posúdil poskytnutý úver ako bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. pre nesplnenie náležitostí uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, bližšie sa nevyjadril k (ne)splneniu všetkých namietaných náležitostí, nakoľko to nepovažoval

za potrebné.

14. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca poskytnutý úver
vrátane revolvingu (696,83 eura) v celom rozsahu splatil, a to vo výške 2.438,60 eura. Žalobca sa vkonaní domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (po čiastočnom späťvzatí žaloby) v sume 495,61
eura ako rozdiel medzi skutočne zaplatenou sumou úveru a výškou úveru poskytnutou žalovaným. Na
uvedenom základe súd prvej inštancie v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 39, §

43c ods. 1, § 44 ods. 1, ods. 2, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 6, § 451 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b), písm. d), písm. g) § 9 ods. 1, ods. 2 písm.
f), písm. i), písm. j), písm. k), písm. y), § 11 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. dospel
k záveru, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 495,61 eura je dôvodný, a
preto žalovaného zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia. O náhrade trov konania rozhodol v

zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný,
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

16. Proti výrokom II. - IV. rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f)
a písm. h) C.s.p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať

mu nárok na náhradu trov konania. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov
jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že súd prvej inštancie
výrokom o trovách konania v zastavujúcej časti rozhodol nesprávne, pretože špecifikácia žalovanej
sumy vychádzala z toho, že žalobca si pôvodne nesprávne, teda vlastnou chybou, spočítal nárok a
určil ho o 174,90 eura vyšší než ako bolo preukázané. Žalovaný nezavinil, že žalobca si uplatňoval

viac; naopak, ak by sa žalovaný v konaní nebránil námietkou voči výške žalovanej sumy, žalobca by sa
neoprávnene obohatil. Zavinenie na zastavení konania a dôvody jeho zastavenia sú preto pričítateľné
výlučne žalobcovi. Vo vzťahu k meritu veci nesúhlasil s právnym názorom konajúceho súdu, že zmluva
o úvere je bezúročná a bez poplatkov. V súvislosti s uvádzaním sumy splátky ako náležitosti zmluvy
ozrejmil, že tento údaj bol riadne v zmluve uvedený tak, ako vyžaduje zákon a aký výklad k ustanoveniu

§ 9 ods. 2 písmeno k) zákona č. 129/2010 Z.z. zaujala aj súdna prax, pričom poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 22.2.2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017. Pokiaľ ide o uvádzanie konečnej splatnosti
úveru, považoval za potrebné uviesť, že táto náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť v zmysle únijného
práva dôvodom pre bezúročnosť úveru. Tu poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci C-42/15,
ktorý v bode 58 vyslovil, že uvedené ustanovenie (pozn. čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES) by sa však

nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2
uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že (výrok 4) článok 23
smernice2008/48samávykladaťvtomzmysle,ženebránitomu,abyčlenskýštátvosvojejvnútroštátnej
právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku

10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov,
pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku.

17. Poukázal na to že to, že náležitosť "konečná splatnosť úveru" nepozná únijné právo

napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu
dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej
úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať
požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej
splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe

bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod
bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie
rozsahu záväzku spotrebiteľa.

18. Pokiaľ ide o zákonnú požiadavku uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru, táto bola v

posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to 1) určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, 2) spôsobom vyplývajúcim z článku 4.,
ods.4.5zmluvnýchdojednaní,vzmyslektorýchdátumsplatnostiposlednejsplátkyuvedenývOznámení
o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, 3) spôsobom vyplývajúcim zo splátkového
kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. Podporne poukázal

aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný súdny dvor uvádza, že ohľadne
splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na
konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok (výrok II rozsudku v spomenutej veci). Logickým dôsledkom aprepojením tohto záveru s náležitosťou "termín konečnej splatnosti" je to, že postačuje také uvedenie
údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov,
čo bolo zo strany žalovaného splnené - žalobca mal objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín

splatnosti prvej i poslednej splátky úveru (vychádzajúc z počtu splátok a obsahu Oznámenia veriteľa
o schválení úveru a splátkového kalendára). Zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie
obsahovala,atospôsobomvyplývajúcimzobsahujednotlivýchdokumentov,ktorépodľavôlezmluvných
strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť.

19. Bol názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru aj o tom, že v zmluve nie
sú uvedené predpoklady použité na výpočet RPMN, pričom uviedol že tieto sú definované v článku 3
označenom ako Celková výška úveru, RPMN, v bode 3.1.

20. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že výška RPMN nie je určená správne, pretože pri
výpočte sa nevychádzalo zo sumy 1.246,16 eura ale zo sumy 1.500 eur, pretože závery súdu prvej

inštancie nemajú oporu v zistených skutočnostiach a ani v zákone. Zdôraznil, že výpočet RPMN musel
pochopiteľne vychádzať z celej sumy úveru, a nielen z tej časti, ktorá sa vyplatila v prospech účtu
žalobcu. Ak by sa postupovalo spôsobom, ako uvádza súd prvej inštancie, potom by nešlo o výpočet
podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Úver bol žalobcovi poskytnutý v sume
1.500 eur tým spôsobom, že časť vo výške 1.246,16 eura bola prevedená na určený účet a časť

poskytnutá v rámci započítania. Takýto spôsob poskytnutia úveru posúdil ako platný a zákonný napríklad
aj Krajský súd v Banskej Bystrici zo dňa 27.3.2018, sp. zn. 43CoSr/1/2018.

21. Namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval podľa správneho zákonného ustanovenia,
ktorým je § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je

poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku,
objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Finančným trhom sa rozumie "sústava
subjektov finančného trhu, jeho nástrojov a transakcií (finančných investícií) s týmito nástrojmi a medzi

týmito subjektmi. Pritom ide o nepriame sprostredkované financovanie, ktorého rizikom je návratnosť
finančných prostriedkov", resp. "je hmotne motivované, inštitucionálne organizované nakupovanie a
predávanie peňazí." (J., M., Ď., M. a kol. Finančné právo. 1 vydanie. T.. C. H. T.. 2012). Zákonodarca
v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej
jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch

rôznychposkytovateľochúverov-bankovýchanebankovýchsubjektoch-sícemôžebyťúrokovásadzba
(jej výška) výrazne odlišná, avšak napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená
aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca preto
výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov
- uvedené teda nenachádza oporu v oblasti komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov. V

zákone bolo výslovne určené, že pri porovná-vaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj
spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Žalobca
toto vôbec nerešpektuje, rovnako ako fakt, kedy aplikáciu ním označeného ustanovenia vylučuje práve
hore citované ustanovenia podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Porovnávanie s údajmi bánk je
samo o sebe nesprávne - banka si svoj "zisk" účtovala v danom období aj za vedenie úverového účtu,

spracovanie platieb a pod., čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí, ale bol tam celý
rad ďalších položiek, ktoré musel dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Za podstatné prevýšenie sa
považuje také, ktoré je viac ako o 25-27 percentuálnych bodov.

22. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu nestotožnil sa s názorom žalovaného, že žalobca procesne

zavinil zastavenie konania v časti 174,90 eur, pretože tak ako uvádza súd v bode 8 rozsudku, nemožno
zo žiadnej strán pričítať zavinenie na zastavení konania, keďže ustáliť výšku bezdôvodného obohatenia
bolo možné až úkonom na strane žalovaného (predloženie dokladov o uskutočnených úhradách). Vo
vzťahu k absencii údajov o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a poukazu
žalovaného na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 uviedol, že najvyšší súd založil

svoj výklad len na teleologickom výklade zákona č. 129/2010 Z.z. (úmysel zákonodarcu vyjadrený v
dôvodovej správe k nemu) bez toho, aby posúdil, či nedošlo prípadne aj k neúmyselnému chybnému
transponovaniu smernice do vnútroštátneho práva a bez toho, aby skúmal, aký význam zákonodarca
prisúdilpredmetnémuslovnémuspojeniuvčase,kedyhozákonodarcapoužilvovnútroštátnomprávnomporiadku po prvýkrát. Navyše, pri teleologickom výklade celkom opomenul tú časť dôvodovej správy k
novele zákona č. 129/2010 Z.z. (zákonu č. 279/2017 Z.z.), ktorým zákonodarca vyslovene uvádza, že
"ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad

rámec podmienok stanovených smernicou" a z tejto dôvodovej správy do svojho rozhodnutia selektívne
vybral len tú časť, ktorá podporuje jeho závery, pričom bližšie ozrejmil dôvody svojho nesúhlasu s
predmetným rozhodnutím.

23. K absencii údaju o konečnej splatnosti úveru poukázal na rozsudok Krajského súdu Trenčín sp.

zn. 4Co/333/2017, zo dňa 27.03.2018, ktorým podporil svoj právny názor o absencii tejto obligatórnej
náležitosti zmluvy. Nesúhlasil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
záveru o tom, že v zmluve nie sú uvedené predpoklady použité na výpočet RPMN. Odsek 3.1 Zmluvy,
na ktorý sa odvoláva a ktorý má byť predpokladom pre výpočet RPMN nie je postačujúci v rozsahu,
ktorý je potrebný na zabezpečenie ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany pri poskytovaní
spotrebi-teľských úverov. Pokiaľ ide o samotný údaj RPMN poukázal na to, že v žiadosti žalobcu o

poskytnutie úveru (bod 5 zmluvy) je uvedená hodnota RPMN v sadzbe 45 %, pričom táto žiadosť žalobcu
sa považuje za písomný návrh na uzatvorenie zmluvy, a to podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým
osobám,jenávrhomnauzavretiezmluvy(ďalejlen"návrh"),akjedostatočneurčitýavyplývaznehovôľa
navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Následne žalovaný úver schválil, ale v časti údaju

o RPMN uviedol inú sadzbu (44,96 %), a teda možno konštatovať, že čo sa týka povinnej náležitosti
- uvedenia RPMN, vzhľadom na to, že žalovaný uviedol inú, než žalobcom uvádzanú hodnotu RPMN,
nedošlo k ustáleniu tohto parametra úveru, a teda medzi účastníkmi zmluvy nebola riadnym spôsobom
ani v zmluve písomne zakotvená hodnota RPMN. Schválenie úveru žalovaným (bod 6 zmluvy) totiž
predstavuje v časti údaju o RPMN prijatie návrhu, ktoré obsahuje zmeny (§ 44 ods. 2 Občianskeho

zákonníka). Takéto prijatie návrhu so zmenou v časti RPMN je podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka
odmietnutím návrhu, pretože podľa tohto ustanovenia prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady,
obmedzeniaaleboinézmeny,jeodmietnutímnávrhuapovažujesazanovýnávrh.Tým,žežalovanýsíce
schválil úver, ale so zmenenou hodnotou RPMN, takéto schválenie so zmenou je odmietnutím návrhu
žalobcuvčastiRPMNapovažujesazanovýnávrh,ktorýopätovnevyžadujeschváleniezostranydlžníka

- žalobcu. Keďže však k takémuto schváleniu zmenenej hodnoty RPMN zo strany žalobcu už následne
písomne nedošlo, nemožno hovoriť o tom, že by si boli strany písomne v zmluve jednoznačne ustálili
a zakotvili RPMN, a teda tento údaj predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje. Keďže
teda v zmluve nebola riadne písomne dohodnutá výška RPMN úveru, treba konštatovať, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje túto povinnú náležitosť zmluvy vyžadovanú v § 9 ods. 2 písm. j)

zákona č. 129/2010 Z.z., čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru s poukazom na §
11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z..

24. Vo vzťahu k výške odplaty za úver nesúhlasil s námietkami žalovaného a mal za to, že úrok
45 % nemôže byť za žiadnych okolností považovaný za "odplatu obvyklú na finančnom trhu" a takáto

úroková sadzba jednoznačne a bez pochybností "podstatne" prevyšuje odplatu obvyklú na finančnom
trhuajprizohľadneníspôsobu,mieryzabezpečeniazáväzku,objemuposkytnutýchprostriedkovalehoty
splatnosti. Výška stanovenej úrokovej sadzby presahuje dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby, preto
v časti úrokov je potrebné považovať dojednanie za neplatné a úver za bezúročný a bezpoplatkový. Ako
jeden z údajov, ktoré absentujú v zmluve je uvedenie priemernej RPMN (čím došlo k porušeniu § 9 ods. 2

písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z.), čo súd konštatuje v bode 45 napadnutého rozsudku, pričom žalovaný
sa týmto záverom súdu prvej inštancie nijakým spôsobom v odvolaní nezaoberal a nenapadol ho, pri
čom tento údaj sám o sebe v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. spôsobuje bezpoplatkovosť a bezúročnosť
spotrebiteľského úveru.

25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku je vecne správny. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 26.5.2020 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

26. Je nepochybné, že strany uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 v spojení s § 2 písm. a), písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.,
keďže žalovaný poskytol žalobcovi úver v rámci svojho podnikania a žalobca pri uzatváraní zmluvynekonal v rámci podnikateľskej činnosti. Predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná. Vzhľadom
na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov vo forme úveru poskytnutého veriteľom spotrebiteľovi, právny vzťah účastníkov zmluvy sa

spravuje zákonom č. 129/2010 Z.z.; zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonom predpísané
náležitosti uvedené v § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.; tieto náležitosti regulujú formálnu i obsahovú
stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je
nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionované v zmysle § 11 zákona
č. 129/2010 Z.z..

27. Žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie úveru ako bezúročného
a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. V tejto časti možno prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného,
že súd prvej inštancie vo vzťahu k § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vec po právnej
stránke posúdil nesprávne, keďže vychádzajúc z účelu a zmyslu sledovaného § 9 ods. 2 písm. k) cit.

zákona, nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je
konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky; pokiaľ cit. právna norma hovorí o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ju eurokonformne vykladať tak, že sa tým
neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom
a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a

iné poplatky.

28. Odvolacím súdom preferovaný eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z. v plnej miere korešponduje s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR, pričom
možno konštatovať, že právnu otázku náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovanie

obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo vzťahu k vyššie uvedenej spornej otázke
možno považovať v súčasnosti za vyriešenú nielen uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.10.2019,
sp. zn. 7 Cdo 112/2019, na ktoré poukazoval žalovaný ale aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR zo dňa
23.4.2018, sp. zn. 4 Cdo 187/2017, zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 3 Cdo 45/2018, zo dňa 26.9.2018, sp. zn.
4 Cdo 65/2018, zo dňa 26.8.2019, sp. zn. 2 Cdo 186/2018, zo dňa 13.6.2019, sp. zn. 6 Cdo 113/2018,

zo dňa 25.2.2020, sp. zn. 1 Cdo 183/2018. Vo všetkých týchto rozhodnutiach najvyšší súd posudzoval
správnosť interpretácie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. (obsahovo zodpovedá neskoršiemu
§ 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z.) pričom gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k
záveru, že nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v
nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo

väzbe na istinu, úroky a poplatky). Nesprávny právny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku ako
takého; pre vznik právnych následkov vyplývajúcich z § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 totiž
postačuje absencia čo i len jednej z náležitostí zmluvy uvedenej v cit. ustanovení.

29. Žalovaný ďalej namietal nesprávne právne posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov
z dôvodu, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.
129/2010Z.z.,ktorývyžaduje,abybolavzmluveuvedenádobatrvaniazmluvyospotrebiteľskomúverea
termín konečnej splatnosti. Vo vzťahu k uvedeným náležitostiam zmluvy odvolací súd v názorovej zhode
so súdom prvej inštancie poznamenáva, že zmluva o revolvingovom úvere túto náležitosť skutočne

neobsahuje. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti musí
spotrebiteľská zmluva obsahovať a tak explicitné ustanovenie, akým je § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.
129/2010 Z.z., cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu termínu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Termín konečnej splatnosti a ani doba trvania zmluvy v
Zmluve o revolvingovom úvere nie je uvedený a tento nemožno určiť ani na základe ostatných údajov

uvedených v zmluve, keďže v predmetnej zmluve je uvedený len počet splátok (36), periodicita splácania
(mesačne) a úplne absentuje uvedenie dátumu prvej splátky; a tak, keďže nie je zrejmý dátum počiatku
povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť ani dobu trvania zmluvy.

30. Nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalovaného, že pre údaj o prvej splátke a termíne

konečnej splatnosti je postačujúce uvedenie týchto dní v listine označenej ako Oznámenie veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi (č.l. 10), nakoľko predmetná listina nie je súčasťou Zmluvy o revolvingovom
úvere; predstavuje iba jednostranné Oznámenie veriteľa, ktoré žalovaný písomne neodsúhlasil. Na
ozrejmenie právnej a skutkovej stránky veci odvolací súd opätovne pripomína, že sporové stranyuzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere, v ktorej tento údaj vyslovene absentuje a Oznámenie veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi z 5.1.2015 je jednostranný právny úkon zo strany žalobcu, ktorý nemožno
považovať za zmluvné dojednanie. Naviac zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 zákona

č. 129/2010 Z.z. musí mať písomnú formu, a teda musí byť účastníkmi zmluvy podpísaná. Oznámenie
o schválení úveru dlžníkovi preto nemôže byť považované za písomne uzavretú zmluvu, nakoľko
žalovaným nebolo podpísané. Názor odvolacieho súdu neboli spôsobilé zmeniť ani námietky žalobcu, že
zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie "termínu konečnej splatnosti" spôsobom vyplývajúcim
z článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky (uvedený

v Oznámení o schválení úveru) je dňom konečnej splatnosti úveru, pretože tento spôsob nerešpektuje
zákon o spotrebiteľ-ských úveroch, ktorý vyžaduje písomnú formu. Ak teda žalobca potom vychádza z
toho, že žalovaný akceptoval Oznámenie o schválení úveru, pretože podmienky v ňom uvedené prijal
a podľa nich plnil, potom takýto spôsob uzatvorenia zmluvy by musel viesť k záveru o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti zmluvy podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. z dôvodu, že zmluva o
spotrebiteľskomúverenemápísomnúformupodľa§9ods.1.Odvolacísúdvtejtosúvislostinepovažoval

za správne ani presvedčenie žalovaného, že zákonná požiadavka vyplývajúca z § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva aj zo splátkového kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť
zmluvy o revolvingovom úvere, nakoľko z obsahu zmluvy nevyplýva, že žalobcovi bol v deň uzatvorenia
zmluvy predložený splátkový kalendár, ktorý podľa obsahu zmluvy, bol jej neoddeliteľnou súčasťou.

31. Odvolací súd považuje za správny aj záver súdu prvej inštancie, že úver je bezúročný a
bez poplatkov z dôvodu, že neobsahuje správny údaj o RPMN a predpoklady použité na výpočet tejto
RPMN. RPMN určuje percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť
za obdobie jedného roka v súvislosti s úverom, či pôžičkou, ich správou a ďalšími výdavkami spojenými
s ich čerpaním, teda všetky náklady, ktoré sú s tou-ktorou pôžičkou spojené. RPMN teda v sebe zahŕňa

všetkynákladyspôžičkou,čiúveromspojené-napr.poplatkyzauzatvoreniezmluvy,zasprávuúveru,za
prevody peňažných prostriedkov, za poistenie schopnosti splácať a pod. RPMN je číslom, ktoré umožní
spotrebiteľovi lepšie vyhodnotiť výhodnosť alebo nevýhodnosť poskytovanej pôžičky, či úveru.

32. Nemožno súhlasiť so žalovaným, že úver bol poskytnutý v sume 1.500 eur tým spôsobom,

že vo výške 1.246,16 eura bola časť úveru prevedená na určený účet a časť poskytnutá v rámci
započítania, preto RPMN bola správna, pretože súd prvej inštancie dohodu o zaplatení poplatku posúdil
ako neplatnú; závery súdu prvej inštancie žalovaný v podanom odvolaní nijako nespochybnil. V dôsledku
uvedeného preto ani nemohlo dôjsť k platnému započítaniu pohľadávok. Odvolací súd zároveň uvádza,
že argumentácia žalovaného o správnej výške RPMN neobstojí ani v prípade, ak by sa na dohodu o

poskytnutí služby nazeralo ako na platný právny úkon, nakoľko odplatu "za službu" vo výške 253,84
eura si žalovaný vyúčtoval už v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či žalobca využije svoje
právo požiadať o odklad platenia splátok alebo nie, pričom napriek snahe žalovaného navodiť dojem
"samostatného dojednania" predmetné dojednanie nie je možné hodnotiť ako nezávislé od uzavretej
zmluvy, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Ak teda žalovaný inkasoval v súvislosti s

poskytnutým úverom od žalobcu 253,84 eura, potom bol povinný zaplatenie tohto poplatku zahrnúť do
nákladov spojených s úverom. Teda aj nezahrnutím tohto poplatku do celkových nákladov spojených
s úverom, výška RPMN nebola určená správne, čím žalovaný znemožnil žalobcovi dosiahnuť reálnu
predstavu o poskytovanom úvere zodpovedajúcu skutočnosti.

33. Odvolacísúdsanestotožnilanisnámietkužalovaného,žezmluvaoúvereobsahujepredpoklady
použité na výpočet RPMN poskytnutého úveru, pričom argumentoval tým, že predpoklady použité na
výpočetRPMNsúdefinovanévčlánku3označenomakoCelkovávýškaúveru,RPMN,kdevbode3.1sa
uvádza:Ročnoupercentuálnoumierounákladovjesadzba,ktorásavypočítavapodľaprílohyč.2zákona
č. 129/2010 Z.z., z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (s

výnimkoupoplatkov,ktorémusíspotrebiteľzaplatiťzanedodržanieakýchkoľvekzáväzkovustanovených
v Zmluve o RÚ), výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru a doby splácania. K uvedenému odvolací
súd uvádza, že pokiaľ ide o predpoklady použité na výpočet RPMN, tieto sú konkrétne upravené v
§ 19 ods. 2 až 5 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom zákon v súlade so Smernicou 98/7/ES stanovuje
dva základné predpoklady na výpočet RPMN (§ 19 ods. 3, ods. 4) a súbor desiatich dodatočných

predpokladov uvedených v prílohe č. 2 bod II. zákona 129/2010 Z.z. Cieľom určenia predpokladov na
výpočet RPMN je zabezpečiť, aby bola RPMN počítaná konzistentne. Základným predpokladom pri
výpočte RPMN je predpoklad, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že
veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluveo spotrebiteľskom úvere; predpoklad, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje zmeny úrokovej
sadzby spotrebiteľského úveru a zmenu poplatkov zahrnutých v ročnej percentuálnej miere nákladov,
ktoré sa však nedajú určiť v čase jej výpočtu, vychádza sa pri výpočte RPMN z predpokladu, že úroková

sadzba spotrebiteľského úveru a ostatné poplatky zostanú nemenné a budú platiť až do konca platnosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V prílohe 2 bod II zákona č. 129/2010 Z.z. je ďalej uvedený súbor
desiatich dodatočných predpokladov, ktorých úlohou je určiť postup pri výpočte RPMN vtedy, ak zložky,
ktorémajúbyťzahrnutédocelkovýchnákladovspojenýchsúverom,niesúznámealeboichniejemožné
v čase výpočtu RPMN určiť alebo sa môžu líšiť v závislosti od spôsobu uplatňovania zmluvy o úvere.

34. Zo znenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že veriteľ je v zmluve o
úvere povinný uviesť, z ktorého konkrétneho predpokladu pri výpočte RPMN vychádzal; všeobecný
odkaz žalovaného na prílohu č. 2 bod II nedáva spotrebiteľovi žiadnu informáciu o tom, ktorý z
dodatočných predpokladov žalovaný pri výpočte RPMN skutočne použil. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere tak jednoznačne tento údaj neobsahuje.

35. S poukazom na vyššie uvedené interpretačné a právne východiská, tak neboli skutočnosti
uvádzané žalovaným ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie, na
ktorých založil svoje rozhodnutie. Keďže žalovaný v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd
ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou

aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

36. Žalovaný napadol odvolaním aj výrok o trovách konania vrátane výroku súdu prvej inštancie
o trovách konania v zastavujúcej časti.

37. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

38. Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby má význam pri posudzovaní nároku na náhradu
trov konania. Ohľadom trov konania platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je

zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Jej podstatou je to, že trovy konania nahrádza ten,
kto zavinil ich vznik. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256
C.s.p.. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, povinnosťou súdu pri
rozhodovaní o trovách konania je skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch
procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel

zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil
zastavenie konania. Nakoľko nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim z procesného
práva, je potrebné túto otázku posudzovať z hľadiska vzťahu výsledku správania sa žalovaného k
požiadavkám žalobcu t.j. z procesného hľadiska; ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného
nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by žalobca bol v konaní vo veci samej úspešný alebo nie.

Ak by žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie
žalovaného, a teda nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca.

39. Pri posudzovaní procesného zavinenia je preto potrebné určiť predmet sporu, ktorý je
vymedzený žalobou, resp. následnými dispozitívnymi úkonmi žalobcu; v danej veci sa žalobca žalobou

podanou na súde 16.4.2018 domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť 670,51 eura titulom
vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia. S poukazom na skutočnosť, že žalobca zobral žalobu
späť avšak nie v reakcii na správanie žalovaného k jeho požiadavkám, je jednoznačne odôvodnený
záver, že to bol žalobca, kto procesne zavinil zastavenie konania v časti 174,90 eura. Na uvedenom
závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca už v podanej žalobe žiadal, aby žalovaný predložil

doklady preukazujúce úhrady žalobcu na úvere, nakoľko to bol práve žalobca, koho zaťažovalo dôkazné
bremeno v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný má preto v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p.
právo na náhradu trov konania, teda všetkých preukázaných, odôvodnených a účelne vynaložených
výdavkov, ktoré mu v súvislosti s bránením jeho práva v zastavujúcej časti konania vznikli.

40. Tým,žesúdnerozhodujeotrováchkonaniačiastkovoalevovzťahukvýsledkukonaniaakocelku,
pri rozhodovaní o trovách konania ako celku sa musí prihliadať aj na to, kto procesne zavinil čiastočné
zastavenie konania. Preto treba najskôr posúdiť (v režime § 256 ods. 1 C.s.p.) čiastkovú otázku, čo
bolo dôvodom, že konanie muselo byť z časti zastavené a s prihliadnutím k tomuto čiastkovému záveruzhodnotiť (podľa § 255 C.s.p.) celkovú otázku, z akej časti bola tá - ktorá strana úspešná. Ak je dané
procesné zavinenie žalobcu na čiastočnom zastavení konania, je treba z pohľadu § 255 C.s.p dôvodiť,
že v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci úspech. Ak však žalobca vzal pre správanie sa žalovaného

čiastočne späť žalobu, ktorá bola podaná dôvodne, treba dôvodiť, že žalobca mal v tejto časti úspech.

41. V prejednávanej veci sa žalobca pôvodne domáhal proti žalovanému zaplatenia 670,51 eura; v časti
čo do zaplatenia 174,90 eura vzal žalobu späť. Čiastočné späťvzatie žaloby procesne zavinil žalobca,
preto je potrebné z pohľadu § 255 C.s.p. dôvodiť, že v tomto rozsahu bol žalobca neúspešný. Súd

zaviazal žalovaného na zaplatenie 495,61 eura, čo predstavuje jeho úspech v konaní. Úspech žalobcu
voči žalovanému potom predstavuje 73,92 % (495,61x100 : 670,51). Úspech žalovaného predstavuje
26,08 % (100 % - 73,92 %). Celkový úspechu žalobcu proti žalovanému potom predstavuje 47,84 %.

42. Na uvedenom základe odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých častiach
týkajúcich sa trov prvoinštančného konania, vo výroku II. a IV. zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky

na ich potvrdenie, ani na ich zrušenie (§ 388 C.s.p.).

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania čo do

merita veci plný úspech.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).