Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 31, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/47/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513235975
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1513235975.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov

senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobkyne: T. V.E., O.. XX.XX.XXXX,
Z. V. P. XXXX/X, V., právne zast. Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Radlinského 51, 811 07 Bratislava,
IČO: 47 231 157, proti žalovanému: OT kredit Slovakia, a.s., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO:
36 660 850, právne zast. Studio Legale, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 811 874, o
určenie neexistencie záložného práva v prospech žalovaného, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29.10.2018, č. k. 10C/366/2013-467, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa, po pripustení
zmeny žaloby uznesením č. k. 10C/366/2013-438 zo dňa 14.06.2018, domáhala určenia, že na byte
č. X na X. n.p. bytového domu P. Č.. X, X v V., F.. Č.. XXXX, postaveného na pozemkoch parcely
registra C parc. č. XXXX a XXXX, vchod P. Č.. X a na prislúchajúcom spoluvlastníckom podiele na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti 1426/100000, zapísaných
na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie

P., obec Bratislava-m.č. P., okres Bratislava (ďalej aj len ako „byt“) nie je záložné právo v prospech
žalovaného. Žalovanému súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, o
ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2.Rozhodnutievovecisamejprávneodôvodnilust.§151a,§151bods.1,prvávetaaods.2,§151cods.
1 až 3, § 151j ods. 1 a 2, § 151m ods. 6, § 37 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“, § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len

„Obchodnýzákonník).Vecnerozhodnutiezdôvodniltým,ževintenciáchprvéhorozhodnutiaodvolacieho
súdu - uznesenia č. k. 7Co/378/2016-366 zo dňa 30.08.2017, posudzoval charakter Zmluvy o úvere
č. XXXXXX zo dňa 22.12.2011, v znení jej dodatku zo dňa 29.05.2013, uzavretej medzi žalovaným
ako veriteľom a E. Č. ako dlžníčkou, riadiac sa právnymi úvahami druhoinštančného súdu, že v danom
prípade nie je možné bez prihliadnutia na právny charakter hlavného záväzku dospieť k záveru o tom, že
medzi stranami uzavretú Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti (bytu) zo dňa 29.05.2013
(ďalej len „Záložná zmluva“) je potrebné posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú. Záložná zmluva slúžila na

zabezpečenie záväzku, ktorý vyplýva z Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere zo dňa 29.05.2013 uzavretej s E.
Č., na sumu úveru 40 000 eur, z ktorej Zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaný poskytol ako veriteľ dlžníčke
úver s dohodnutým zmluvným úrokom 26,4 % p.a. a dlžníčka sa zaviazala poskytnuté prostriedky
veriteľovi vrátiť najneskôr do 22.12.2012, v zmysle Dodatku zo dňa 29.05.2013 do 29.05.2014. Zozáhlavia samotnej úverovej zmluvy ako i jej dodatku je nesporné, že úverový vzťah vznikol medzi
E. Č. ako dlžníčkou, jedná sa o úverovú zmluvu podnikateľskú, nie o zmluvu spotrebiteľskú, keď
zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, dlžník E. Č. je

špecifikovaný IČO-m a číslom zápisu do živnostenského registra. Obchodnoprávny charakter zmluvy je
podporený v článku 4 - Účel úveru: podnikateľský prevádzkový úver, tento podporuje i rozhodcovská
doložka v Dodatku č. 1. Skutočnosť, že uvedenú sumu 40 000 eur z tohto úverového vzťahu neeviduje
dlžníčka vo svojom účtovníctve, nemôže byť na zodpovednosti žalovaného, ktorý jej tento úver poskytol
na podnikanie, tvrdenie o ich použití na iný (súkromný) účel je vo vzťahu k obchodnoprávnemu a

podnikateľskému charakteru úverového vzťahu irelevantné. Hlavná Zmluva o úvere č. XXXXXX zo dňa
22.12.2011, v znení jej dodatku zo dňa 29.05.2013 (ktorej platnosť strany nenamietali) bola uzavretá
medzi podnikateľmi (žalovaným a dlžníčkou - fyzickou osobou, podnikateľom), avšak zabezpečovací
prostriedok bol uzatvorený medzi podnikateľom (žalovaným) a fyzickou osobou - nepodnikateľom
(žalobkyňou). Pokiaľ súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí iba konštatoval, že predmetné zmluvy o
úveroch, či už z roku 2010, 2011 alebo 2013 sú zmluvami, ktoré uzatvorila dlžníčka ako podnikateľka

doplnil, že išlo o zmluvy uzatvárané podľa Obchodného zákonníka, jednalo o podnikateľský prevádzkový
úver, čo deklaruje taktiež ustanovenie čl. 4 ods. 1 Zmluvy o úvere č. XXXXXX zo dňa 22.12.2011.
Žalovaný preukázal vyjadrením NBS zo dňa 21.02.2012, že je právnickou osobou poskytujúcou úvery
z vlastných zdrojov v rámci podnikateľskej činnosti právnickým a fyzickým osobám - podnikateľom. Súd
prehodnotil žalobkyňou napádaný dôvod neplatnosti Záložnej zmluvy ako zmluvy uzavretej v omyle a

tiesni a dospel k záveru, že dostatočne nepreukázala existenciu týchto dôvodov, Záložná zmluva je
tak platným právnym úkonom, ktorý neodporoval zákonu, ani ho nijakým spôsobom neobchádzal a u
žalobkyni sa pri uzatváraní Záložnej zmluvy nemožno dovolávať absencie vôle uzatvoriť tento právny
úkon, prípadne že by ho bola žalobkyňa urobila v omyle. Súd rovnako prehodnotil aj dôkazy - výsluch
svedkov E. Č. R. C.. M. a dospel k záveru, že napádaná Záložná zmluva bola uzatvorená zo strany

žalobkyne po zrelej úvahe, patričnom vysvetlení a bez omylu a absencie slobodnej vôle takúto zmluvu
uzavrieť. Mal za preukázané, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že dlh na základe Zmluvy o úvere č.
XXXX/XX zo dňa 20.08.2010 bol splatený, že žalobkyňa bola opätovne zapísaná ako vlastníčka bytu.
Žalobkyňa bola v čase podpisu Záložnej zmluvy evidovaná v katastri nehnuteľností ako vlastník zálohu,
čo bolo preukázané potvrdením Okresného úradu, katastrálny odbor, preto tento dôvod neplatnosti

napádanej Záložnej zmluvy bol podľa súdu prvej inštancie nedôvodný. Pokiaľ išlo o dôvod neplatnosti
Záložnej zmluvy pre nevedomosť, že žalobkyňa zabezpečuje nový záväzok, súd prvej inštancie bol toho
názoru, že na prvej strane každej zabezpečovacej zmluvy je presne a zrozumiteľne uvedený záväzok
dlžníčky, ktorý sa zabezpečuje, vrátane úverových podmienok, a to výškou záväzku, úrokovou sadzbou
a konečnou splatnosťou úveru, čo znamená, že žalobkyňa vedela, aký záväzok dlžníčky zabezpečuje.

Žalovaný nemal v zmysle ust. § 151md ods. 3 Občianskeho zákonníka povinnosť žalobkyni doručovať
listiny o zániku zabezpečovacieho inštitútu, ktorý zánik zabezpečovacieho prevodu z 22.08.2010 a
z 22.12.2011 bol doručovaný osobne aj žalobkyni následne potvrdený oznámením príslušnej správy
katastra. Z napadnutej Záložnej zmluvy jasne vyplýva, že sa zabezpečuje už existujúci v poradí druhý
úver dlžníčky (bod 2.1, 2.3) ako aj Dodatok č. 1 k Zmluve o úvere č. XXXXXX, ktorým sa posunula

konečná splatnosť úveru do 29.05.2014 a kvôli ktorému sa zmluvné strany dňa 29.05.2013 stretli.
Tvrdeniežalobkyne,žebolapripodpiseZáložnejzmluvyuvedenádoomylu,nemáoporuvhodnovernom
dôkaze. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobkyňa nebola uvedená do omylu, vedela, že dlh
ktorý zabezpečovala napádanou Zmluvou o zabezpečovacom práve je novým dlhom E. Č. zo zmluvy
č. XXXXXX z 22.12.2011 a Dodatku č. 1 k nej, nevedomosť o tom, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti

prešlo späť na ňu nespôsobuje omyl prejavu podpísania a uzavretia napádanej Záložnej zmluvy. Zo
skutočnosti, že dňa 29.05.2013 uzatvoril žalovaný s dlžníčkou dodatok k Zmluve o úvere č. XXXXXX
(v ktorom sa dlžníčka zaviazala uhradiť poskytnutý úver zo dňa 22.12.2011 do 29.05.2014) a v rovnaký
deň aj Záložnú zmluvu, mal za pravdepodobné, že ju žalobkyňa podpísala z dôvodu možnej realizácie
výkonu zabezpečovacieho prevodu práva, ktorý jej bol oznámený 03.04.2013, teda z obavy, že príde

o byt. V tento deň žalovaný doručil správe katastra vyhlásenie o vzdaní sa zabezpečovacieho prevodu
práva. S poukazom na charakter Záložnej zmluvy ako zabezpečovacieho inštitútu uviedol že žalovaná
(pozn. odvolacieho súdu: správne má byť uvedené žalobkyňa) si už pri uzatváraní zmluvy musela byť
vedomá toho, že môže v budúcnosti nastať situácia, že strana, ktorá na seba prevzala záväzok zo
zmluvy, ho nebude schopná dobrovoľne splniť. Žalovaný ako účastník obchodnoprávneho záväzkového

vzťahu Zmluvy o úvere, v znení jej Dodatku zo dňa 29.05.2013, ktorý je stranou oprávnenou domáhať
sa splnenia konkrétnej povinnosti, si zabezpečuje splnenie hlavného záväzku záväzkom vedľajším,
čím popri sebe pôsobia dva záväzky, dva obchodnoprávne záväzkové vzťahy a obvykle právny osud
vedľajšieho záväzkového vzťahu nasleduje právny osud hlavného právneho vzťahu a zánik hlavnéhozáväzku má za následok zánik vedľajšieho záväzku. Prehodnotil svoje predchádzajúce posúdenie tak,
že Záložnú zmluvu nemožno považovať za spotrebiteľskú, pretože ako akcesorický vzťah k Zmluve o
úvere č. XXXXXX zo dňa 22.12.2011, v znení jej Dodatku zo dňa 29.05.2013, ktorá je obchodnoprávny

záväzkom, je riadená rovnakým obchodnoprávnym režimom. Ďalšie dôvody neplatnosti Záložnej zmluvy
(jej podpísanie skôr ako vznikol zabezpečovaný záväzok z Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere č. XXXXXX,
jej podpísanie C.. U. M. ako predsedom predstavenstva, ktorý v tom čase nebol oprávnený konať za
žalovaného, nepomer hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke) vyhodnotil súd prvej inštancie s
odkazom na vykonané dokazovanie ako nedôvodné.

3. Na základe cit. ustanovení Občianskeho zákonníka dovodil, že je zrejmé, že Záložná zmluva slúžila
na zabezpečenie záväzku, ktorý vyplýval z nového právneho úkonu, ktorý žalovaný označil ako Dodatok
zo dňa 29.05.2013 k Zmluve o úvere č. XXXXXX zo dňa 22.12.2011, v ktorom žalovaný ako veriteľ
poskytol dlžníčke E. Č. nové podmienky splatenia úveru a nové úrokové dojednania. Po opakovanom
a doplnenom dokazovaní vyhodnotil námietky žalobkyne týkajúce sa uvedenia menovanej do omylu pri

uzatváraní Záložnej zmluvy zo dňa 29.05.2013 za nedôvodné a Záložnú zmluvu posúdil ako platnú,
majúc za to, že táto nie je neplatná z dôvodu, že by žalobkyňa bola v omyle pretože účastníci úverového
vzťahu, ktorého záväzok zabezpečovala žalobkyňa zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva jej neoznámili, že ide o podľa obsahu nový zmluvný vzťah, resp. dohodu o zmene úverových
podmienokpredchádzajúcejúverovejzmluvyč.XXXXXXz22.12.2011,zktorejzáväzokmalbyťsplatený

do 22.12.2012. V čase podpisu napádanej Záložnej zmluvy 29.05.2013 tento úverový vzťah mal byť
ukončený, vyrovnaný dlžníkom. Toto tvrdenie vyvracia výpoveď svedkov E. Č. a C.. M., ktorí zhodne
uviedli, že žalobkyňa mala dostatočný časový priestor si prečítať a uvedomiť si aký dokument podpisuje
ako i znenie napádanej Záložnej zmluvy. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno týkajúce sa absencie
slobodnej vôle, existencie tiesne príp. omylu, ktorý by vyvolali podpísanie napádanej zmluvy a jej

neplatnosť,pretožalobuakonedôvodnúzamietol,atoajspoukazomnaaplikáciuzásaduzodpovednosti
samotného účastníka za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ na prejednávanú vec.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 251 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1, 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“) tak, že plne úspešnému

žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

5. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b), d), e), f) a h) CSP. Namietala záver prvoinštančného súdu o tom, že Zmluva o úvere zo dňa
22.12.2011 v znení jej Dodatku zo dňa 29.05.2013 je obchodnoprávnym záväzkom, v dôsledku čoho aj

Záložnázmluvaakoakcesorickákpredmetnejúverovejzmluvesariadiobchodnoprávnymrežimom,keď
zo záveru odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, že bez prihliadnutia na právny
charakter záväzku hlavného záväzku nie je možné posúdiť prípadný charakter zabezpečovacieho
záväzku, nevyplýva automaticky bez prihliadnutia na jej argumentáciu, že keď je hlavný záväzok
obchodnoprávny, musí byť aj vedľajší záväzok obchodnoprávny. Poukázala na argumentáciu v podaní

zo dňa 21.12.2017, kde rozoberá vzťah medzi ust. § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka a ust. §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s odkazom na odbornú literatúru a rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (NS SR) sp. zn. 5 Ndc 10/2016, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Tarcău
a vo veci Costea. Namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej zásadnou argumentáciou
o aplikácii noriem na ochranu slabšej strany pri posudzovaní platnosti Záložnej zmluvy, preto je

rozsudok prekvapivý, odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá požiadavkám spravodlivého procesu. Na
mieste je zodpovedať otázku, prečo by malo jej postavenie ako (ne)spotrebiteľky automaticky bez
ďalšieho závisieť od toho, či zabezpečuje občianskoprávny alebo obchodnoprávny záväzok, ktorého
nebola stranou, v súvislosti s tým je významná otázka neprimeranej hodnoty zálohu k hodnote
zabezpečovaného záväzku a hodnotenie tohto nepomeru ako rozporného s dobrými mravmi, resp.

považovať ho za neprimeranú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu neplatnosť Záložnej zmluvy. Jej
postavenie je rozhodujúce pre posúdenie otázky splnenia náležitostí jej vôle (sloboda vôle, resp. omyl vo
vôli) a dobromyseľnosti žalovaného pri uzatváraní Záložnej zmluvy. Súd prvej inštancie sa nezaoberal
jej argumentáciou o neplatnosti zabezpečovaného záväzku - Úverovej zmluvy z r. 2013 s poukazom
na neplatnosť dojednania o splácaní úveru, a to aj v prípade, ak by sa táto neplatnosť hodnotila podľa

obchodnoprávnych predpisov a poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 2Obo 17-18/2015 (R 86/2018).
Ďalej namietala, že na absolútnu neplatnosť ako dôsledok rozporu s dobrými mravmi či poctivým
obchodným stykom, prihliada súd ex offo, a v prípade neplatnosti úverovej zmluvy nemá Záložná
zmluva čo zabezpečovať. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou o tom, že žalovanýmal a mohol mať vedomosť, že dlžníčka žalovaného E. Č. v skutočnosti uzatvárala úverovú zmluvu
na súkromné účely, že žalovaný mal konať s odbornou starostlivosťou a preveriť si finančnú situáciu
dlžníka, keď z vyjadrenia konkurznej správkyne vyplynulo, že dlžníčka nebola v situácii, keby by mohla

úver splácať z podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz (sprístupnenie zoznamu
prihlásených pohľadávok a výsluch správkyne konkurznej podstaty dlžníčky E. Č.) a žiadala doplniť
toto dokazovanie na odvolacom súde. Namietala právne posúdenie konania v mene žalovaného, keď
zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia, ktoré do dnešného dňa neboli
zapísané (C.. M. ako predseda predstavenstva) a žalovaný nepreukázal, že by jej v čase podpisu

Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013 preukázal skutočnosť, že bol opätovne do funkcie zvolený, preto
nie je možné považovať Záložnú zmluvu za platnú. Zápis (záznam) o vzdaní sa zabezpečovacieho
prevodu práva bol podpísaný a doručený správe katastra dňa 29.05.2013 a záznam bol vykonaný až dňa
18.06.2013, preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že bola v čase podpisu Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013
evidovaná ako vlastníčka nehnuteľnosti, je v rozpore s listinnými dôkazmi, s čím sa prvoinštančný
súd sa nevysporiadal. Rovnako sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jej argumentáciou ohľadne

absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu neexistencie záväzku v čase jej uzatvárania, keď
podľa centrálneho registra osvedčených podpisov vyplýva, že Záložná zmluva bola podpísaná skôr
(poradové číslo osvedčeného podpisu O 344300/2013) ako Dodatok č. 1 Zmluvy o úvere (poradové
číslo osvedčeného podpisu O 344360/2013). Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže na náhradu

trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
03.01.2019, v ktorom uviedol, že sa plne stotožňuje s odôvodnením a právnym posúdením napadnutého
rozsudku.Majúczato,žesúdprvejinštanciesprávneposúdilúverovézmluvyzr.2010,2011alebo2013,

ktoré uzatvorila dlžníčka E.Z. Č. so žalovaným ako podnikateľka (prevádzkový úver), ako uzatvorené
podľa Obchodného zákonníka a poukázal na potvrdenie NBS predložené v konaní o poskytovaní úverov
žalovaným na podnikateľské účely. Prvoinštančný súd správne posúdil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno pre svoje tvrdenia o konaní v omyle a v tiesni ako dôvodoch neplatnosti Záložnej zmluvy. Podľa
jeho názoru je Záložná zmluva zo dňa 29.05.2013 platným právnym úkonom, ktorý neobchádza zákon

ani mu neodporuje. K argumentácii žalobkyne o tom, že nebola vlastníčka predmetu zálohu v čase
podpisu Záložnej zmluvy poukázal na to, že v konaní predložil dôkaz, že správe katastra najprv doručil
kvitanciu (oznámenie) o splnení záväzku dlžníčky a následne návrh na vklad záložného práva podľa
Záložnej zmluvy, teda záložné právo vzniklo v súlade s platným právom. Súd prvej inštancie správne
vyhodnotil Záložnú zmluvu ako akcesorickú k úverovej zmluve, ktorá je podriadená obchodnoprávnemu

režimu ako obchodnoprávny záväzok. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako správny potvrdil.

7. Žalobkyňa v podaní doručenom prvoinštančnému súdu dňa 28.01.2019 doplnila, že na úverovú
zmluvu je potrebné prihliadnuť z toho dôvodu, že ak by bola táto neplatná, nemožno tvrdiť, že

záložné právo vzniklo a má za to, že nebola vyvrátená argumentácia žalobkyne o spotrebiteľskom
charaktere Záložnej zmluvy aj v prípade, ak by sa úverová zmluva považovala za obchodnoprávnu. K
potvrdeniu NBS o poskytovaní úverov žalovaným na podnikateľské účely uviedla, že jeho predloženie
neznamená, že žalovaný nemohol poskytnúť finančné prostriedky spotrebiteľovi. Účel poskytnutia
finančných prostriedkov nie je možné posudzovať formalisticky, ale materiálne vzhľadom na skutočné

použitie prostriedkov. V konaní bolo poukazované najmä na nedostatok slobody vôle žalobkyne pri
uzatváraní Záložnej zmluvy v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo spôsobuje absolútnu
neplatnosť Záložnej zmluvy.

8. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne ďalej nevyjadril.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané

dôvodne.10. Podľa ust. §151a Občianskeho zákonníka, záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej
príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky
z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je včas a riadne splnená.

11. Podľa ust. § 151b ods. 1, 1 veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka, záložné právo sa zriaďuje písomnou
zmluvou schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho
orgánu alebo zákonom. V zmluve o zriadení záložného práva sa určí pohľadávka , ktorá sa záložným
právom zabezpečuje, a záloh.

12. Podľa ust. § 151c ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, záložným právom možno zabezpečiť
peňažnú pohľadávku ako aj peňažnú pohľadávku ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas
trvania záložného práva určiteľná. Záložným právom možno zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v
budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od plnenia podmienky. Záložné právo prechádza pri prevode alebo
prechode pohľadávky zabezpečenej záložným právom na nadobúdateľa pohľadávky. To platí aj vtedy

ak ide o inú zmenu v osobe oprávnenej zabezpečenej pohľadávky.

13. Podľa ust. § 151j ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom
nie je riadne a včas splnená môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu
záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu

na dražbe podľa osobitného zákona alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných
zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Ak pohľadávka zabezpečená
záložným právom nie je riadne a včas plnená môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať
sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Akákoľvek dohoda
uzatvorená pred splatnosťou pohľadávky zabezpečenej záložným právom, na ktorej základe sa záložný

veriteľ môže uspokojiť tým, že nadobudne vlastnícke právo k veci, bytu alebo nebytovému priestoru,
alebo iné právo a inú majetkovú hodnotu, na ktorej je zriadené záložné právo, je neplatná ak zákon
neustanovuje inak.

14. Podľa ust. § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka, pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ

v mene záložcu.

15. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne, inak je neplatný.

16. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo
účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

17. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP). S

odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje
jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené
opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľky.

18. Vo vzťahu k odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) C.s.p. (súd

prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza. Uvedený
odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu

by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv
odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu
zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46
ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky.Každékonaniesúdualeboinéhoorgánu,ktoréjevrozporesozákonom,jeporušenímÚstavou
zaručenéhoprávanasúdnuochranualeboinúprávnuochranu(I.ÚS26/1994).Pojem„procesnýpostup“
bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúraprejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávnení
a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,
5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký

postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu
a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude
znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj
na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného

nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní
veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľke realizáciu jej procesných práv a ktorá by jej zmarila
možnosť aktívnej účasti na konaní.

19. K odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací

súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,

ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.)
treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli

za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené.

20. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa po pripustení zmeny žaloby

domáhala určenia, že na byte nie je (neexistuje) záložné právo v prospech žalovaného, zriadené na
základe Záložnej zmluvy, ktorú žalobkyňa považuje za absolútne neplatný právny úkon. Pri posúdení
dôvodnosti uplatneného nároku súd prvej inštancie postupoval správne, ak v intenciách (prvého)
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu skúmal charakter hlavného záväzku (Zmluvy o úvere č.
XXXXXX zo dňa 22.12.2011, v znení jej Dodatku zo dňa 29.05.2013), a v závislosti od tohto záveru

posudzoval právny režim Záložnej zmluvy, a to s ohľadom na argumentáciu žalobkyne, že v prípade
Záložnej zmluvy ide o zmluvu spotrebiteľskú. Zmluva o úvere upravená ust. § 497 až § 507 Obchodného
zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že tento právny vzťah sa bez ohľadu na povahu
jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. Rovnako platí s odkazom na ust. § 261 ods. 1 a 2
Obchodného zákonníka aj to, že Obchodným zákonníkom sa riadia záväzkové vzťahy medzi osobami

tam uvedenými (podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa
týkajú podnikateľskej činnosti a medzi subjektami verejného práva a podnikateľmi pri ich podnikateľskej
činnosti). V prejednávanej veci bola (hlavná) Zmluva o úvere č. XXXXXX zo dňa 22.12.2011, v znení
jej Dodatku zo dňa 29.05.2013 uzavretá medzi podnikateľmi - žalovaným a dlžníčkou E. Č. - fyzickou
osobou podnikateľom pri výkone ich podnikateľskej činnosti, keď (i) podnikateľský prevádzkový úver bol

poskytnutý podnikateľke E. Č.Š. ako dlžníčke (ii) veriteľom - žalovaným, ktorý bol (je) právnickou osobou
poskytujúcou úvery z vlastných zdrojov v rámci podnikateľskej činnosti právnickým a fyzickým osobám -
podnikateľom (ako vyplýva z výpisu z obchodného registra ako aj z potvrdenia NBS zo dňa 21.02.2012).
Uvedené vyplýva aj z jednotlivých ustanovení Zmluvy o úvere č. 132011 v znení Dodatku (čl. 4.1., 7.1.4.,
7.2.4) ako aj z vyjadrenia dlžníčky v konaní, keď uviedla, že úver použila na podnikanie, úvery splácala

zo zarobených prostriedkov a keďže sa jej ako podnikateľke darilo, verila, že to tak bude aj naďalej.

21. Z uvedeného je v danom prípade nepochybné, že Zmluva o úvere č. XXXXXX zo dňa 22.12.2011,
v znení jej Dodatku zo dňa 29.05.2013 je zo zákona (nie dohodou strán podľa ust. § 262 ods.1 Obchodného zákonníka) podriadená Obchodnému zákonníku. Prvoinštančný súd sa správne
vysporiadal s tým, že na uvedenom posúdení právneho režimu Zmluvy o úvere č. XXXXXX v znení
Dodatku č. 1 zo dňa 29.05.2013 nezmení nič argumentácia a námietky žalobkyne tak v konaní pred

súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní ohľadne toho, či žalovaný mal a mohol mať vedomosť, že
dlžníčka E. Č. v skutočnosti uzatvárala úverovú zmluvu na súkromné účely a na aký účel reálne
použila prostriedky poskytnutého úveru. Súd poukazuje aj na čl. 4.2 Zmluvy o úvere č. XXXXXX,
v znení Dodatku č. 1 zo dňa 29.05.2013, v ktorom dlžníčka vyhlásila, že použila úver výlučne na
úhradu svojich prevádzkových nákladov, ktoré vznikli/vzniknú v súvislosti s výkonom podnikateľskej

činnosti v zmysle predmetu činnosti podnikania podľa výpisu zo živnostenského registra a naviac
podľa ust. 7.2.4. sa dlžník zaviazal použiť úverové prostriedky na jeho podnikateľské účely. Prípadné
nepravdivé vyhlásenie dlžníka alebo porušenie tejto zmluvnej povinnosti dlžníkom (v prípade ktorých
je stranami dohodnutý sankčný režim v čl. 8 a 9 Zmluvy o úvere), ani príp. zámer dlžníka ich porušiť
už pri podpise zmluvy a skutočnosť, že úver neeviduje dlžník vo svojom účtovníctve, nemôže byť
na ťarchu a zodpovednosti žalovaného ako veriteľa, ktorý jej tento úver poskytol na podnikanie.

Uvedené skutočnosti nemôžu mať vplyv na posúdenie režimu Zmluvy o úvere ako obchodnoprávneho
vzťahu. Rovnako prípadné nepravdivé informácie o finančnej situácii dlžníka (naviac spoliehajúc sa
na pravdivosť vyhlásení dlžníka ohľadne jeho finančnej situácie v čl. 7.1.2 a 7.1.3 Zmluvy o úvere)
a dohoda zmluvných strán o výške a termínoch splátok úveru, sú bez významu k posúdeniu režimu
a platnosti úverovej zmluvy uzatváranej medzi podnikateľmi, ako osobami, u ktorých sa predpokladá

konanie zmluvných strán s náležitou a primeranou odbornou starostlivosťou. Pri posúdení charakteru
a režimu Záložnej zmluvy je potrebné vychádzať z toho, že ide o zabezpečovací prostriedok, pre ktorý
(rovnako ako aj pre iné zabezpečovacie prostriedky) je charakteristické uplatnenie dvoch základných
zásad, a to zásady akcesority a subsidiarity. Podstatou zásady akcesority je vedľajšia, akcesorická
povaha voči záväzku, ktorý zabezpečuje. Z uvedeného vyplýva závislosť zabezpečovacieho vzťahu od

hlavného záväzku. Z tohto hľadiska sú vedľajším právnym vzťahom závislým od hlavného právneho
vzťahu. Podstatou zásady subsidiarity je, že uplatnenie zabezpečovacieho prostriedku je možné až
potom, čo nie je možné realizovať hlavný záväzok. Úpravu zabezpečovacích inštitútov, po ktorých
môže veriteľ siahnuť už pri kreovaní zmluvného vzťahu, nachádzame v Občianskom zákonníku aj
Obchodnom zákonníku. Dôležitým kritériom pre určenie vzťahu medzi Občianskym zákonníkom a

Obchodným zákonníkom pri použití zabezpečovacích inštitútov v obchodnoprávnych vzťahoch je to,
že pri úprave obchodnoprávnych vzťahoch sa primárne použijú ustanovenia Obchodného zákonníka
a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú v prípade, ak niektorú situáciu nie je možné v
obchodnoprávnych vzťahoch upraviť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zároveň platí podľa ust.
§ 261 ods. 7 Obchodného zákonníka, že záväzkovou časťou Obchodného zákonníka (tretia časť -

Obchodné záväzkové vzťahy) sa spravujú vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v
záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou Obchodného zákonníka, ako aj záložné právo
k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v
rozsahu ustanovenom osobitným zákonom. Vo všeobecnosti tak platí pri identifikácii resp. vymedzovaní
tohto pomeru vzťah lex generalis (ktorým je ako základný právny predpis súkromného práva Občiansky

zákonník) a lex specialis (ktorým je Obchodný zákonník).

22. Pri využití záložnej zmluvy ako zabezpečovacieho inštitútu v obchodnoprávnom vzťahu je nutné
vychádzať zo všeobecnej subsidiarity použitia Občianskeho zákonníka a právny režim stanoviť
pri prvotnom použití Obchodného zákonníka, a keďže v ustanoveniach Obchodného zákonníka

absentuje komplexná úprava, resp. Obchodný zákonník vlastnú úpravu nemá, daný stranami
použitý zabezpečovací nástroj - záložné právo na zabezpečenie záväzku v obchodných vzťahoch
- sa bude posudzovať výlučne podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje právnu
úpravu záložného práva v ust. § 151a až § 151me Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc tak z
obchodnoprávneho záväzkového režimu Zmluvy o úvere č. XXXXXX, v znení Dodatku č. 1 zo

dňa 29.05.2013 ako hlavného záväzku, rovnaký režim v zmysle ust. § 261 ods. 7 Obchodného
zákonníka platí aj pre Záložnú zmluvu ako akcesorický záväzok podriadený hlavnému záväzku.
Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa preto spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka (porovnaj rozsudok NS SR z 18. mája 2000 sp. zn. 4 Obo 115/99). Súd
ohľadne posúdenia režimu Záložnej zmluvy poukazuje na Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 70/2018 z

20. júna 2018, podľa ktorého: „Z konštrukcie obchodných záväzkových vzťahov vyplýva, že aj keď
sa v obchodných záväzkových vzťahoch použije právna úprava zmluvného typu upravená len v
Občianskom zákonníku, neprestáva byť tento vzťah obchodnoprávnym vzťahom.“ Z uvedeného podľa
názoru odvolacieho súdu vyplýva, že medzi zmluvy, ktoré spadajú do obchodnoprávneho režimu bezohľadu na povahu ich strán, patrí záložná zmluva, ktorá zriaďuje záložné právo k zabezpečeniu práva
zo záväzkového vzťahu podriadeného obchodnoprávnemu režimu, a to aj za predpokladu, že žiadna
zo strán nie je podnikateľom, čo je aj prípad posudzovanej Záložnej zmluvy. Odvolací súd sa tak v

plnom rozsahu stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o obchodnoprávnom charaktere Záložnej
zmluvy. Subsidiárna aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na záložnú zmluvu zabezpečujúcu
obchodnoprávny záväzok znamená (len) toľko, že na tento inštitút sa použije relevantná právna úprava
ust. § 151a až § 151me Občianskeho zákonníka, bez vztiahnutia aplikácie ostatných ustanovení
Občianskeho zákonníka na daný vzťah (t. j. aj bez ustanovení o ochrane spotrebiteľa - ust. § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka). Samotná skutočnosť, že záložcom (vlastníkom zálohu odlišným od dlžníka)
bola v danom prípade žalobkyňa ako fyzická osoba, nič nemení na obchodnoprávnom režime Záložnej
zmluvy a neznamená (automaticky) jej prekvalifikovanie na zmluvu spotrebiteľskú len z dôvodu, že
záložcom je fyzická osoba nepodnikateľ. Inými slovami, spotrebiteľským vzťahom je aj záložná zmluva,
avšak len tá, ktorá súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (hlavnou) a záložná zmluva sama o sebe, bez
posúdenia hlavného záväzku, nespĺňa definíciu spotrebiteľskej zmluvy. Napádanú Záložnú zmluvu tak

nemožno považovať za spotrebiteľskú, pretože ako akcesorický vzťah k Úverovej zmluve č. XXXXXX
zo dňa 22.12.2011, v znení jej Dodatku zo dňa 29.05.2013, je riadená obchodnoprávnym režimom.
Z uvedeného záveru o tom, že žalobkyňa nevystupovala pri uzavretí Záložnej zmluvy ako spotrebiteľ
vyplýva, že nie je dôvodná jej argumentácia, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s aplikáciou
noriem na ochranu slabšej strany pri posudzovaní platnosti Záložnej zmluvy, vrátane námietok ohľadne

neprimeraných podmienok spôsobujúcich neplatnosť Záložnej zmluvy (neprimeranej hodnote zálohu
k hodnote zabezpečovaného záväzku, rozporu s dobrými mravmi, spôsobe splácania úveru a výšok
splátok).

23. Podľa žalobkyňou citovaného rozsudku NS SR z 29.03.2017, sp. zn. 2 Obo 17-18/2015 (R 86/2018):

„Posúdeniu, či je právny úkon v súlade s dobrými mravmi, nebráni skutočnosť, že právny úkon bol
výsledkom zmluvnej voľnosti strán v rámci ich profesionálneho podnikania, prípadne rizika spojeného
s týmto podnikaním. Súlad právnych úkonov s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka
je potrebné skúmať pred aplikáciou § 265 Obchodného zákonníka podľa individuálnych okolností
jednotlivého prípadu. Dobré mravy pôsobia ako korektív aj v situáciách, ak zmluvu uzatvára osoba

v strete záujmov, kedy sú práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe.“
Citované rozhodnutie sa týkalo posúdenia platnosti manažérskych zmlúv, ktoré podpisovali žalovaní
sebe navzájom a pre prípad zrušenia ktorých bola dojednaná peňažná sankcia výlučne pre jednu
zmluvnú stranu (žalobcu) a vysoké odstupné (240-násobok mesačnej odmeny konateľa). Predmetom
uvedeného konania bolo vydanie bezdôvodnému obohatenia (vyplateného odstupného) žalovanými

a dôvodom záveru súdu, že ide o absolútne neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho
zákonníka bolo, že manažérske zmluvy obsahujú nevyváženosť vzájomného plnenia, ktorá skutočnosť
je zjavná, nezdôvodniteľná, zdôraznená navyše tým, že v danom prípade išlo síce de iure o konanie
konateľov v mene spoločnosti, de facto však išlo o ich konanie sebe navzájom. Podľa cit. rozhodnutia
zmluvná voľnosť a s ňou spojená zmluvná vyváženosť nespochybniteľne podlieha posúdeniu podľa §

39 Občianskeho zákonníka, a preto nemožno dospieť k záveru, že obsah časti právneho úkonu nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, že obsahuje nevyváženosť vyplývajúcu z výsledku konsenzu
zmluvných strán. Naopak skúmanie zmluvnej vyváženosti je umocnená v prípadoch, kedy sa koná v
rozpore s dobrými mravmi, ako tomu bolo v prejednávanom prípade. Posudzovanie ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi sa skúma prv ako

§ 265 Obchodného zákonníka a platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy. To znamená, že aj v rámci
obchodných vzťahov je neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi.

24. O takýto prípad v prejednávanej veci s poukazom na splácanie záväzku zo Zmluvy o úvere 132011
v znení Dodatku z 29.05.2013, s vyvodením neplatnosti dojednania o splácaní úveru ako rozporného

s dobrými mravmi podľa citovaného rozhodnutia R 86/2018, však nešlo. Z vykonaného dokazovania v
konaní pred súdom prvej inštancie nepochybne vyplynulo, že žalovaný dlžníčke E.Z. Č. poskytol úver vo
výške40000eur,ktorýsazaviazalasplácaťv11splátkachpo880euraposlednejsplátkevsume40.880
eur. Rovnaký režim splácania úveru bol stranami dohodnutý aj v Zmluve o úvere č. 2010/06 zo dňa
20.08.2010 (suma úveru 40 000 eur, splatnosť 1 rok, splátky 11 x 1.200 eur, 1x 41.200 eur), aj v Zmluve

o úvere č. 2011/02 zo dňa 11.04.2011 (suma úveru 35.000 eur, splatnosť 1 rok, splátky 11 x 1.050 eur, 1 x
36.050 eur), ktoré boli dlžníčkou v celom rozsahu splatené. Je teda možné dovodiť, že dohoda o takomto
rozloženísplácaniaúveruzodpovedalabežnej,zavedenejazaužívanejpraximedzizmluvnýmistranami,
čomu zodpovedalo aj následné konanie strán pri kontrahovaní podmienok podľa nadväzujúcej Zmluvy oúvere č. XXXXXX zo dňa 22.12.2011, v znení jej Dodatku zo dňa 29.05.2013, ktorým bola, okrem zmeny
iných podmienok, posunutá splatnosť do 29.05.2014, a ktorý úver ako jediný dlžníčka žalovanému
nesplatila. Splácanie každého úveru zabezpečovala žalobkyňa či už formou zabezpečovacieho prevodu

práva k bytu alebo záložného práva k bytu, a pri ich podpise platnosť dojednania o výške splátok podľa
úverových zmlúv preukázateľne nenamietala. Naviac z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase
podpisu Dodatku a Záložnej zmluvy dňa 29.05.2013 mala vedomosť o tom, že dlžníčka úver podľa
Zmluvy o úvere zo dňa 22.12.2001 nespláca riadne. Z napadnutej Záložnej zmluvy jasne vyplýva, že
zabezpečuje už existujúci úver dlžníčky (bod 2.1, 2.3), ktorému bol Dodatkom č. 1 k Zmluve o úvere

posunutá konečná splatnosť úveru do 29.05.2014. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že s poukazom na opakované zabezpečenie úveru dlžníčky a charakter Záložnej zmluvy ako
zabezpečovacieho inštitútu si žalobkyňa už pri uzatváraní Záložnej zmluvy musela byť vedomá toho,
že môže v budúcnosti nastať situácia, že strana, ktorá na seba prevzala záväzok z Úverovej zmluvy
(dlžníčka), ho nebude schopná dobrovoľne splniť a veriteľ (žalovaný) bude oprávnený pristúpiť k výkonu
zabezpečenia.

25. Argumentáciu odvolateľky rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-110/14 „Costea“ nie je možné na
daný prípad aplikovať, keď rozhodujúcim kritériom pre posúdenie, či sa jednalo o obchodnoprávny
vzťah súvisiaci s podnikaním fyzickej osoby - podnikateľa, bol účel poskytnutého úveru, ktorý je v
prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačný - podnikateľský prevádzkový úver.

V rozhodnutí sa totiž uvádza: „...fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s
bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať ...
za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto
advokáta. Skutočnosť, že pohľadávka vyplývajúca z uvedenej zmluvy je zabezpečená záložnou
zmluvou,uzavretoutoutoosobouakozástupcomjejadvokátskejkancelárieavzťahujúcousanamajetok

určený na ... podnikanie ... tejto osoby, ako je budova vo vlastníctve tejto kancelárie, nie je ... relevantná.“

26. Rovnako neobstojí argumentácia odvolateľky rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-74/15 „Tarcău“,
podľa ktorého v prípade fyzickej osoby, ktorá sa zaručila za splnenie záväzkov obchodnej spoločnosti, je
vnútroštátny súd povinný preukázať, či táto osoba konala v rámci obchodu, podnikania alebo povolania,

alebo z dôvodu funkčného vzťahu k tejto spoločnosti, ako je jej riadenie alebo nezanedbateľná účasť
na jej základnom imaní, alebo či konala za súkromným účelom (pri konaní za súkromným účelom, by
osoba bola považovaná za spotrebiteľa), keď z uvedeného rozhodnutia tiež nevyplýva, že by mohla
byť žalobkyňa v prejednávanej veci považovaná za spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na to, že zo
Záložnej zmluvy boli presne, zrozumiteľne a jednoznačne zistiteľné základné parametre úveru v čl. 2.1,

vrátane úplnej identifikácie dlžníčky ako podnikateľky, žalobkyňa sama potvrdila, že vedela o predĺžení
splatnosti úveru. Bolo na žalobkyni, aby sa pri uzatváraní Záložnej zmluvy oboznámila s obsahom
záväzku, ktorého splnenie zabezpečuje vlastnou nehnuteľnosťou v rozsahu, akom to považovala za
nevyhnutné. Skutočnosť, že žalobkyňa si napriek tomu, že z jej strany šlo o pomoc priateľke - dlžníčke
E. Č., bola alebo mohla byť vedomá podmienok poskytovaného zabezpečenia a okolností uzavretia

zmluvných dokumentov, vyplynula z vykonaného dokazovania (výsluch dlžníčky E. Č.R., C.. U. M. ako aj
samotnej žalobkyne). Žalobkyňa mala dostatok času pred podpisom Záložnej zmluvy sa s jej obsahom
a podmienkami oboznámiť. Zanedbanie tejto povinnosti žalobkyňou, vrátane nepreverenia si pomerov
na strane dlžníčky, ktorej ako priateľke dôverovala, nemôže byť nedôvodne prenášané na žalovaného
ako veriteľa.

27. Bez významu k vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie je aj odvolacia námietka
odvolateľky o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie, že žalobkyňa bola v čase podpisu Záložnej
zmluvy dňa 29.05.2013 evidovaná ako vlastníčka bytu s poukazom na vzdanie sa zabezpečovacieho
prevodu práva, vyhotoveného a doručeného správe katastra dňa 29.05.2013, zapísaného až dňa

18.06.2013. Podľa Občianskeho zákonníka vec do zálohu môže dať len jej vlastník, ktorý môže byť
rozdielny od záložného dlžníka. Je síce pravdou, ako uvádza žalobkyňa, že v čase podpisu Záložnej
zmluvy nebola žalobkyňa evidovaná v katastri ako vlastník bytu, a to z dôvodu predchádzajúceho zápisu
zabezpečovaciehoprevoduprávakbytu.Zabezpečovacízáväzokvšakzanikázánikomzabezpečovanej
pohľadávky, pričom zápis tejto skutočnosti sa vykoná v katastri nehnuteľnosti záznamom, ktorý zápis

má len deklaratórne účinky a nemá tak vplyv na vznik, zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti. Z
toho potom možno vyvodiť, s prihliadnutím na prioritu a charakter zápisov v katastri nehnuteľností,
že záložné právo k zálohu na základe záložnej zmluvy nadobudne záložný veriteľ za predpokladu,
že v čase rozhodovania katastrálneho úradu (predtým správy katastra) o povolení vkladu záložnéhopráva je záložca vlastníkom zálohu (nie v čase podania návrhu alebo podpisu záložnej zmluvy), čo v
danom prípade bolo splnené. Z listinných dôkazov v konaní vyplynulo, že záznam podľa Z-9723/13
(vzdanie sa zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva) predchádzal vkladu záložného práva podľa

V-11892/13 (na základe Záložnej zmluvy), teda v čase rozhodovania katastrálneho úradu o povolení
vkladu záložného práva na Základe záložnej zmluvy bola žalobkyňa ako záložca vlastníkom predmetom
zálohu (bytu).

28. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s tým, že žalobkyňa

nepreukázala existenciu dôvodov neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu, že ju uzavrela v omyle a tiesni,
teda existenciu nedostatku náležitosti vôle podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Rovnako
prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že s ohľadom na okolnosti uzatvárania Záložnej zmluvy je táto
zmluva platným právnym úkonom, ktorý neodporoval zákonu, ani ho nijakým spôsobom neobchádzal,
a to s odkazom na výsluchy svedkov E.Á. Č. R. C.. U. M., ako aj na to, že Záložná zmluva bola
uzatvorená zo strany žalobkyne po zrelej úvahe, patričnom vysvetlení zmluvných inštrumentov, bez

omylu a absencie slobodnej vôle takúto zmluvu uzavrieť. Z vykonaného dokazovania (s prihliadnutím
na priateľské vzťahy žalobkyne a dlžníčky E.Q. Č.) vyplynulo aj to že, na žalobkyňu nebol vyvíjaný
žiaden nátlak pri uzatváraní Záložnej zmluvy, žalobkyňa mala vedomosť o jednotlivých úveroch dlžníčky,
ich príp. nesplácaní (oznámenie o začatí výkonu zabezpečovacieho prevodu v 04/2013, t. j. pred
podpisom Záložnej zmluvy) alebo ich platení a s tým súvisiacim zánikom zabezpečenia (potvrdenie o

zániku zabezpečovacieho prevodu z 19.12.2011 a z 29.05.2013). V prípade uzavretej Záložnej zmluvy
žalobkyňa vedela, aký záväzok dlžníčky zabezpečuje, že ide o dlh v zmysle Zmluvy o úvere č. XXXXXX
v znení Dodatku zo dňa 29.05.2013. Rovnako nie je možné prisvedčiť argumentácii žalobkyne ohľadne
absolútnej neplatnosti Záložnej zmluvy z dôvodu neexistencie záväzku zo Zmluvy o úvere č. XXXXXX v
znení Dodatku zo dňa 29.05.2013 v čase uzatvárania Záložnej zmluvy dôvodiac poradím osvedčených

podpisov (číslom overovacej doložky) podľa notárskeho centrálneho registra (teda podpísaním Záložnej
zmluvy skôr ako vznikol záväzok z Dodatku č. 1 Zmluvy o úvere), a to mimo iné s ohľadom na to,
že čo sa týka formy právneho úkonu, pre platnosť úverovej zmluvy Obchodný zákonník (ust. § 497
Obchodného zákonníka) nevyžaduje ani len písomnú formu tohto úkonu, a už vôbec nie osvedčený
podpis ktorejkoľvek zo strán úverovej zmluvy (veriteľa alebo dlžníka).

29. V neposlednom rade aj dôvod neplatnosti Záložnej zmluvy spočívajúci v jej podpísaní C.. U.
M. ako predsedom predstavenstva, ktorý podľa žalobkyne v tom čase nebol oprávnený konať za
žalovaného, vyhodnotil súd prvej inštancie s odkazom na vykonané dokazovanie ako nedôvodný. S
týmto konštatovaním sa odvolací súd plne stotožňuje a iba na okraj dopĺňa, že ide o účelové tvrdenie

žalobkyne, keď C.. M. preukázateľne bol nepretržite (i napriek opakovanému zvoleniu do funkcie)
predsedom predstavenstva od 30.07.2007 (a je ním aj dnes). Zapisovaným údajom do obchodného
registra je deň vzniku funkcie a po jej skončení deň skončenia funkcie, jeho opakované zvolenie
dozornou radou na nasledujúce 5-ročné funkčné obdobie bez prerušenia (kontinuálne) takýmto údajom
nie je, keďže napokon fakticky o žiadnu zmenu o zapísaných údajoch ani nejde. Súd mimo iné poukazuje

aj na to, že zápis dňa vzniku funkcie do obchodného registra nemá konštitutívne účinky. Oprávnenie
C.. U. M. ako predsedu predstavenstva konať v mene žalovaného vyplývalo zo zápisu v obchodnom
registri, bolo v súlade so skutočným stavom a nebolo žalobkyňou nijak spochybňované.

30. Odvolateľkou namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e)

C.s.p. , je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnutédôkazynemôžebyťvsporovomkonaníspôsobilýmodvolacímdôvodom.Vpodanomodvolaní

odvolateľkanamietala,žesúdprvejinštancienevykonaldôkaz,atosprístupneniezoznamuprihlásených
pohľadávok a výsluch správkyne konkurznej podstaty dlžníčky E. Č.. Odvolací súd poukazuje na to, že
v danej veci správkyňa konkurznej podstaty odpovedala na otázky strán sporu písomne dňa 11.12.2015,
za ktorým účelom žalobkyňa predložila v podaní zo dňa 09.10.2015 svoje otázky pre správkyňu L..
V. B.. Nevykonanie dôkazu - končeného zoznamu prihlásených pohľadávok - súd v priebehu konania

riadne zdôvodnil s poukazom na hospodárnosť konania, keď vykonanie tohto dôkazu bezprostredne
nesúviselo s predmetom konania a posúdením dôvodnosti nároku žalobkyne. Vzhľadom k uvedenému
odvolací súd s rozhodnutím súdu prvej inštancie nevykonať ďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto
rozhodnutia súhlasí, majúc za to, že nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorýmsúd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom(porovnaj aj rozhodnutia NS SR uverejnené
pod R 37/1993 a pod 125/1999, uznesenie NS SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). Odvolací
súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby súd vykonal

všetky ňou navrhnuté dôkazy, a aby sa stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, ani právo na to, aby bola strana v spore úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami.

31. V podanom odvolaní odvolateľka uplatnila aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d)

C.s.p. majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú
subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná
povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej
realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto

ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu
bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez
poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo
posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods.
2). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie uvedeného

odvolacieho dôvodu.

32. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľky odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľky odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

33. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (vrátane
výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie ), preto rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil.

34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému voči žalobkyni, s
tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods.

2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá
súdny úradník.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).