Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 24, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/7/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317215777
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1317215777.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a

členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci v spore žalobcu: R.
L., O..XX.XX.XXXX, V. R. Y. XXX, U., zastúpený: Mgr. Silvia Moravčíková, advokátka, so sídlom
v Bratislave, Mikulášska 29, proti žalovanému: IUVENTA - Slovenský inštitút mládeže, so sídlom
Bratislava, Karloveská 64, IČO: 00 157 660, zastúpený: Mgr. Katarína Berkešová, advokátka, so sídlom
Malacky, Břeclavská 3, o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
III zo dňa 11.03.2020, č.k. 44Cpr/20/2017-130, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom zamietajúcom výroku m e n í tak, že žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5% ročne
Zo sumy 643,73 eur od 16.07.2017 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.08.2017 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.09.2017 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.10.2017 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.11.2017 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.12.2017 do zaplatenia

Zo sumy 932,98 eur od 16.01.2018 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.02.2018 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.03.2018 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.04.2018 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.05.2018 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.06.2018 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.07.2018 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.08.2018 do zaplatenia

Zo sumy 932,98 eur od 16.09.2018 do zaplatenia
Zo sumy 932,98 eur od 16.10.2018 do zaplatenia
a vo zvyšku sa žaloba žalobcu zamieta.

II. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku 7,5 dňa vo
výške 364,20 eur zastavil, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 14

638,43 eur brutto, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného
založený pracovnou zmluvou zo dňa 20.05.1999 končí dňom 11.03.2020, žalobu vo zvyšku zamietol,
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 %, ktoré je žalovaný
povinný zaplatiť do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o výškenáhrady trov konania a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 977,50 eur do 3
dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Bratislava III.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie v napadnutej časti právne zdôvodnil § 47, § 79 ods. 1,2, § 134 ods.
1,2, § 118 ods. 1, § 144a zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“). Vecne
rozhodnutie v napadnutej časti zdôvodnil tým, že počnúc mesiacom 7/2017 patrí žalobcovi náhrada
mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku v sume 932,98 eur. Pri rozhodovaní o náhrade
mzdy zohľadnil žiadosť žalovaného, aby žalobcovi nepriznal náhradu mzdy presahujúcu 8 mesiacov.

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žiadosť žalovaného na zníženie náhrady
mzdy je dôvodná a síce v rozsahu nad 15 mesiacov. Súd prihliadol na skutočnosť, že žalobca sa
zamestnal od 24.10.2017 ( v Europapier Slovensko, s. r. o. ako skladník a hospodár ). Od 02.05.2018
sa žalobca zamestnal u zamestnávateľa DOPRASTAV SERVICES, s. r. o. ako samostatný technik
a dosahoval porovnateľný zárobok ako mal v pracovnom pomere u žalovaného, teda výkon práce
možno považovať za výhodnejší pre žalobcu než u žalovaného. Zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca

nedeklaroval jednoznačne záujem pokračovať u žalovaného, keď sám uviedol, že stratil dôveru v
žalovaného v dôsledku bezdôvodného prepustenia a aj vzhľadom na skutočnosť, že bývalá riaditeľka
pracuje u žalovaného ako zástupkyňa riaditeľa. Ustálil tak, že náhrada mzdy za 15 mesiacov je
dostatočnou sankciou pre žalovaného ako zamestnávateľa za neplatné skončenie pracovného pomeru
a zároveň satisfakciou pre žalobcu. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za 15

mesiacov á 932,98 eur, t. j. celkovo vo výške 13 994,47 eur, čo spolu s náhradou mzdy za jún 2017 v
sume 643,73 eur predstavovalo sumu 14 638,43 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3. Vovzťahukžalobcomuplatnenémunárokunazaplateniaúrokovzomeškaniazohľadnilrozhodovaciu
prax najvyššieho súdu, majúc za to, že náhrada mzdy nesúvisí s výkonom práce, tak ako je to napríklad

výslovne uvedené pri prekážkach v práci podľa § 144a písm. a) Zákonníka práce, keď mzda v zmysle §
118 ods. 1 Zákonníka práce je poskytovaná zamestnancovi za vykonanú prácu, pričom § 129 - splatnosť
mzdy upravuje mzdu za vykonanú prácu. Ani zo systematického začlenenia náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru nemožno vyvodiť, že by sa splatnosť mzdy mala vzťahovať na náhradu
mzdy podľa § 79 Zákonníka práce. Mal za to, že pri náhrade mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce

ide o sankciu a jej splatnosť nastáva až od rozhodnutia súdu, preto žalobu žalobcu v časti nároku na
zaplatenie úrokov z omeškania ako nedôvodnú zamietol.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Pomer úspechu strán sporu určil porovnaním

žalobného petitu a výroku rozsudku, ktorým vo veci rozhodol. Zohľadnil skutočnosť, že žalobca sa
domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( 50% ) a náhrady mzdy ( 50% ). V časti
prvého nároku bol plne úspešný, v časti náhrady mzdy sa domáhal zaplatenia 32 825,02 eur, v časti
náhrady mzdy za dovolenku vo výške 364,20 eur zobral žalobu späť, teda žalobca procesne zavinil
zastavenie konania v časti o zaplatenie 364,20 eur, žalobca bol v časti o náhradu mzdy úspešný v

rozsahu cca 40 % ( 40 % z 50 % je 20 %), t. j. celkový úspech žalobcu predstavuje 70 % ( 50 + 20 = 70
%) . S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

5. Proti zamietajúcemu výroku a závislému výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie

žalobca, dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. b), h) a f) C.s.p. . Uviedol, že svoj výslovný nezáujme
o pokračovanie v práci u žalovaného vyslovil až na poslednom pojednávaní dňa 12.02.2020, a to z
dôvodu, že predchádzajúci štatutárny zástupca, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer, je stále u
žalovaného zamestnaný. Súd prvej inštancie nevzhliadol na to, že uzatváral s novými zamestnávateľmi
pracovné zmluvy pôvodne na dobu určitú, pričom jeho pracovný pomer v spoločnosti DOPRASTAV

SERVICES, s.r.o. sa zmenil na neurčitý čas až s účinnosťou od 01.05.2019 na základe dodatku č. 1 zo
dňa 04.04.2019 k pracovnej zmluve č. 34/08/2018. Avšak ani zmena dĺžky doby pracovného pomeru u
jeho ďalšieho zamestnávateľa nemala vplyv na jeho rozhodnutie sa k žalovanému vrátiť. Rovnako súd
prvej inštancie nepostupoval správne ani pri hodnotení rokovania procesných strán vo februári 2019.
Dôvodom daného stretnutia bola snaha o mimosúdne ukončenie predmetnej veci. Možnosť pokračovať

v práci mu nebola žalovaným jednoznačne vyjadrená, najmä s ohľadom na skutočnosť, že pôvodné
pracovné miesto bolo zrušené. Poukazovanie na existenciu porovnateľného resp. vyššieho zárobku
zamestnanca u nového zamestnávateľa je už prekonané. Pričom za rozpor s dobrými mravmi nemožno
považovať ani skutočnosť, že sa po neplatnom skončení pracovného pomeru u žalovaného zamestnal,ani to, že jeho zamestnanie naďalej trvá, ani ohodnotenie jeho práce. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žiadosť žalovaného o zníženie náhrady mzdy práve nad rozsah 15 mesiacov je dôvodná, čím došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal aj nesprávne právne posúdenie v časti zamietnutia
nároku na úroky z omeškania, a to z dôvodu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe. Poukázal na
rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu ( NS SR sp.zn. 6Cdo/246/2010, sp.zn. 1Cdo/116/2008,
nález Ústavného súdu SR 494/203,II ÚS 161/2009), ktoré dospeli k záveru, že k omeškaniu na strane
zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri nesplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u

jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, a
nie právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ak zamestnávateľ
nárok na náhradu mzdy včas a riadne nesplní, dostáva sa do omeškania s plnením nároku na náhradu
mzdy. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel a rozhodnutie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti zmenil a v celom rozsahu žalobe vyhovel a priznal mu nárok na náhradu
trov konania.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Odvolací súd postupom podľa § 382 C.s.p. majúc za to, že na vec sa vzťahujú ustanovenia všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolipoužitéasúprerozhodnutie

vo veci rozhodujúce, vyzval strany, aby sa k možnému použitiu vo výzve citovaných ustanovení vyjadrili.

8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a
§ 380 ods. 1 C.s.p.). Predmetom odvolacieho prieskumu bol zamietajúci výrok rozhodnutia súdu prvej
inštancie a závislý výrok o trovách konania, preto zostávajúce odvolaním nenapadnuté výroky, nadobudli

právoplatnosť. Odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je v časti dôvodné.

9. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom zo dňa 15.04.2019
č.k. 44Cpr/20/2017-63 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom zo dňa
08.06.2017podľa§68ods.1písm.b)Zákonníkaprácaaprevzatéžalobcomdňa09.06.2017,jeneplatné
(rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.06.2019). Žalovaný požiadal o nepriznanie náhrady mzdy
žalobcovi v rozsahu presahujúcom 8 mesiacov.

10. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada
mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za
čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov,
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

11. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

12. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade sust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré

súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v
hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti aleboak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ustanovení § 192 a § 193 C.s.p..

13. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. V podanom odvolaní odvolateľ namietal nesprávnosť skutkových ako aj právnych záverov
týkajúcich sa posudzovania žiadosti žalovaného na zníženie nároku na náhradu mzdy ako aj to, že
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti trpí nedostatočným odôvodnením.

Podľa odvolacieho súdu táto námietka odvolateľa neobstojí. Ust. § 79 Zákonníka práce upravuje práva
a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné, v dôsledku
rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe,
ktoré učinil zamestnávateľ a jeho platnosť zamestnanec neuznáva (podal preto na súd žalobu o
určenie jej neplatnosti) a v ktorom panuje (až do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti

rozviazania pracovného pomeru alebo do doby, než dôjde k platnému rozviazaniu pracovného pomeru
inak) neistota, či pracovný pomer skutočne skončil (podľa zamestnávateľom učineného rozviazania
pracovného pomeru), alebo či bude (môže) pokračovať. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný požiadal
súd o zníženie náhrady mzdy žalobcovi za obdobie presahujúce 8 mesiacov ( pojednávanie dňa
15.04.2019). Žiadosť zamestnávateľa o zníženie, prípadné o nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79

ods. 2 Zákonníka práce predstavuje z procesného hľadiska obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec
domáha zaplatenia náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Z obsahu spisu je zrejmé, že
prvoinštančný súd skúmal, či žalobcovi patrí náhrada mzdy aj za ďalšie obdobie, nielen zákonný nárok
za 12 mesiacov a s prihliadnutím na platnú judikatúru zisťoval, či žalobca v tomto ďalšom období ( po
uplynutí 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru ) bol zamestnaný, ak áno, kde, na

akej pracovnej pozícii, či táto zodpovedala jeho kvalifikácii a tiež, aký dosahoval príjem. Vychádzajúc
z toho, že žalobca bol od 02.05.2018 zamestnaný v spoločnosti DOPRASTAV SERVICES, s.r.o., v
obdobnom druhu práce ako u žalovaného a dosahoval porovnateľný zárobok ako u žalovaného, ako
aj s poukazom na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej po uplynutí 12 mesiacov ustupuje sankčná a
satisfakčná funkcia náhrady mzdy do úzadia a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia, súd prvej inštancie

dospel k správnemu záveru, že žalobcovi nárok na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 15 mesiacov,
nepatrí.

15. Za dôvodné však považoval odvolací súd odvolanie žalobcu vo vzťahu k nepriznaniu úrokov z
omeškania z priznanej náhrady mzdy. Pokiaľ Zákonník práce odkazuje na všeobecné ustanovenia

Občianskeho zákonníka, je nutné poznamenať, že všeobecné ustanovenia sa v Občianskom zákonníku
nenachádzajú len v jeho ustanoveniach § 1 až § 122 (t.j. v prvej časti Občianskeho zákonníka),
ale tiež v ustanoveniach § 488 až § 587 Občianskeho zákonníka (t.j. v prvej hlave ôsmej
časti Občianskeho zákonníka, upravujúcej záväzkové právo), kde je zaradené aj ustanovenie § 517
Občianskeho zákonníka. Judikatúra súdov v otázke priznávania úrokov z omeškania spolu s náhradou

mzdy prešla vývojom, čo vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 246/2010, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že k omeškaniu na
strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza
u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť
a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V odôvodnení

tohto uznesenia Najvyšší súd SR o.i. uviedol, že .. „ pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie
peňažnéhonároku,ktorýzanikásplnením,pričomúčastníkjepovinnýnárokdruhéhoúčastníkauspokojiť
včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto
prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie,
t.j. ak zamestnávateľ neposkytne Plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku.

Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym
predpisom; z ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce (v súčasnosti § 129 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z.
Zákonníka práce, poznámka odvolacieho súdu) vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná
pozadu za mesačné obdobie (ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolodohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.
Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený
pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok nevzniká. Týmto deklaratórnym

rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie
náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku
na náhradu mzdy je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe
žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce (teraz § 77 zákona č. 311/2001 Z.z., poznámka odvolacieho
súdu), omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti

náhrady mzdy“. Obdobným spôsobom riešil otázku omeškania zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy
pri neplatnom skončení pracovného pomeru Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení
sp.zn. 1 Cdo 116/2008, v ktorom navyše poukázal na to, že „.....úrok z omeškania je vo svojej podstate
majetkovou sankciou. Má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu
náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ).
Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil,

resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota
plnenia uplynula“. Podobne ako opodstatnený posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky nárok na
priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy, a to z obdobných dôvodov v konaní sp.zn. 5Cdo
269/2007. Neudržateľnosť záveru, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku
z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov

voči zamestnancovi vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR zo 04.07.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017.
Ostatne ústavný súd k opačnému záveru nedospel ani vo veci sp. zn. II. ÚS 494/2013. Tu dôvodom
nepriznania úroku z omeškania zamestnancovi z náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru všeobecnými súdmi nebol záver o tom, že zamestnancovi právo na úroky z omeškania vo
všeobecnosti nepatrí (resp. že ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na vec nedopadá),

ale konkrétne okolnosti veci, keď všeobecné súdy úroky z omeškania z náhrady mzdy zamestnancovi
nepriznali s ohľadom na výšku priznanej náhrady mzdy, ktorú považovali za primerané zadosťučinenie
a dostatočnú sociálnu ochranu pre zamestnanca a zároveň i dostatočnú sankciu pre zamestnávateľa.
Naopak, ústavný súd aj v tejto veci (stotožniac sa s rozhodnutím najvyššieho súdu sp.zn. 1Cdo
116/2008 zo 17. decembra 2009) dospel k záveru, podľa ktorého „nevyplatenie náhrady mzdy v lehote

splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej
pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia)
pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce,
či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí,
že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula“. Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania
s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z
omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky číslo

87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov, pričom ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by k tomuto záveru
bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy
pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom
kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok

z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
spis. zn. III. ÚS 460/2017 zo 4. júla 2017 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009).

16. V nadväznosti na uvedené možno dospieť k záveru, že právne závery súdu prvej inštancie, na

základe ktorých nepriznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Odvolací súd tak odlišne od súdu prvej inštancie posúdil nárok žalobcu na zaplatenie
úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy ako dôvodný, pričom výšku úrokov z
omeškania určil v súlade s Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, viazaný pritom výškou úrokov z omeškania uplatnenou

v konaní žalobcom.

17. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
(zamietajúcom výroku) zmenil podľa § 388 C.s.p., tak, že priznal žalobcovi úroky z omeškania z náhradymzdy za jednotlivé mesiace, tak ako je uvedené vo výroku rozsudku odvolacieho súdu, keď výška
náhrady mzdy nebola sporná a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.

18. O trovách konania t.j. prvoinštančného konania aj odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol v
súlade s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. (o nároku na náhradu trov
konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) a § 396 ods. 1, 2 C.s.p..
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je
základným nárokom zamestnanca, ktorý môže uplatniť na súde, od ktorého sa potom odvodzujú aj jeho

prípadné ďalšie (peňažné) nároky s tým súvisiace. Keďže žalobca bol úspešný čo do právneho základu,
t.j. čo do určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vznikol mu zákonný nárok na
náhradu mzdy za 12 mesiacov s tým, že rozhodnutie o výške jeho ďalšieho nároku na náhradu mzdy
za obdobie presahujúce 12 mesiacov už záviselo od úvahy súdu, ktorý posúdil v tejto časti dôvodnosť
ním uplatňovaného nároku na náhradu mzdy čo do jeho výšky na základe konkrétnych skutkových
zistení, týkajúcich sa v danej veci, a to v rozsahu 15 mesiacov. Možno tak uzavrieť, že žalobca mal

plný úspech čo do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia v danom prípade závisela výlučne
od úvahy súdu, preto zamietnutie žaloby v časti náhrady mzdy za obdobie presahujúce 15 mesiacov
nebolo prejavom procesného úspechu žalovaného, ale dôsledkom úvahy súdu. Tento záver vyplýva
aj z komentára k ust. § 255 C.s.p. (Š., U.., I., F..,V., L.., U., F.., V., L.., Z., U.., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 927). Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné úspech

strán sporu posudzovať samostatne vo vzťahu k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru
(100%), vo vzťahu k určeniu výšky nároku na náhradu mzdy (100%) a vo vzťahu k nároku na náhradu za
dovolenku (100%), a to k celkovému možnému úspechu v konaní 300%. Pokiaľ išlo o určenie neplatnosti
a určenie výšky nároku na náhradu mzdy bol čistý úspech žalobcu v rozsahu 200%. Pokiaľ išlo o nárok
na náhradu za dovolenku v sume 364,20 eur, z dôvodu procesného zavinenia na zastavení konania na

strane žalobcu, bolo dôvodným priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalovanému.
Žalobca tak mal celkom v konaní úspech 67% (200:300x100) a žalovaný mal celkom v konaní úspech
33% (100:300x100), čistý úspech žalobcu v celom konaní tak bol v rozsahu 34% ( 67% - 33%). O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).