Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 16, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115235797
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4115235797.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu

JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia, s. r. o., so
sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpený: JUDr. Ján
Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému:
B. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. XXX/X, XXX XX T., o zaplatenie 6 641,38 eura s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12C/665/2015 - 81 zo dňa 07. 02. 2018
v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/665/2015 - 113 zo dňa 15. 11. 2018 a opravným uznesením
č. k. 12C/665/2015 - 156 zo dňa 19. 11. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 12C/665/2015 - 81 zo dňa 07. 02. 2018 v spojení
s opravným uznesením č. k. 12C/665/2015 - 113 zo dňa 15. 11. 2018 a opravným uznesením č. k.
12C/665/2015 - 156 zo dňa 19. 11. 2019 v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e a v napadnutej
časti trov konania m e n í tak, že žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania v rozsahu 71,30 %.

II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6

641,38 eura s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 6 941,38 eura od 14. 01. 2013 do 18. 11.
2015, zo sumy 6 891,38 eura od 19. 11. 2015 do 17. 12. 2015, zo sumy 6 861,38 eura od 18. 12. 2015 do
19. 02. 2016, zo sumy 6 791,38 eura od 20. 02. 2016 do 10. 10. 2016, zo sumy 6 741,38 eura od 11. 10.
2016 do 18. 11. 2016, zo sumy 6 691,38 eura od 19. 11. 2016 do 27. 12. 2016, zo sumy 6 641,38 eura od
28. 12. 2016 do zaplatenia s tým, že súd povoľuje žalovanému dlžnú sumu splácať v splátkach po 50
eur mesačne a to vždy do 28. dňa v mesiaci až do zaplatenia, počnúc prvou splátkou v mesiaci február
2018 pod stratou výhody splátok (I. výrok), konanie v časti o zaplatenie sumy 1 463,19 eura s

príslušenstvom zastavil (II. výrok), žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 80,80 eura prostredníctvom:
Slovenská pošta, a. s., prevádzkovateľ systému, IČO: 36 631 124, so sídlom Partizánska cesta 9, 975
99 Banská Bystrica, po právoplatnosti tohto uznesenia (III. výrok) a o trovách konania rozhodol tak, že
žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške (IV. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 1 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods.
5, ods. 6, ods. 9, § 524 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z., § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v časti trov konania s
poukazom na § 255 ods. 1 CSP.3. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu (spoločnosťou Consumer
Finance Holding, a. s.) a žalovaným bola dňa 14. 11. 2011 uzatvorená zmluva o poskytnutí pôžičky,

na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému pôžičku vo výške 6 710,04 eura
a žalovaný sa zaviazal poskytnutú sumu splácať v 72 mesačných splátkach po 157,68 eura, pričom
celkovo sa splátkami zaviazal uhradiť sumu 11 352,96 eura. Náklady spotrebiteľa boli dohodnuté vo
výške 4 642,92 eura a celková suma pôžičky bola vo výške 11 352,96 eura. Ročná úroková sadzba bola
dojednaná vo výške 21 %, priemerná hodnota RPMN bola dojednaná vo výške 11,66 %, RPMN bola

vo výške 21 %. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli obchodné podmienky. V konaní nebolo sporným,
že žalovaný poskytnutý úver nesplácal riadne a včas, v dôsledku čoho právny predchodca žalobcu
listom zo dňa 23. 12. 2012 vypovedal zmluvu a vyzval žalovaného k úhrade celkového dlhu. Výzva bola
žalovanému doručovaná do vlastných rúk dňa 28. 12. 2012, žalovaný zásielku neprevzal v odbernej
lehote. Z prehľadu splátok a úhrad vyplývalo, že žalovaný uhradil sumu 1 078,40 eura. Pohľadávka
voči žalovanému bola na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi spoločnosťou

Consumer Finance Holding, a. s. a žalobcom postúpená na žalobcu a oznámenie o postúpení
pohľadávky bolo žalovanému doručené listom zo dňa 30. 09. 2016. Súd prvej inštancie argumentáciu
žalovaného, že text obchodných podmienok bol nečitateľný a rozmazaný považoval za nedôvodnú,
pretože text obchodných podmienok bol čitateľný, aj keď napísaný drobným písmom. K nesprávnej
výške RPMN súd prvej inštancie uviedol, že RPMN bola vypočítaná správne, údaj nie je mätúci, ani

nejednoznačný.Napriektomu,žemesačnásplátka157,68euranebolarozdelenánaistinu,úrokaďalšie
poplatky, zmluva jednoznačne obsahovala určenie sumy poskytnutej žalovanému v sume 6 710,04 eura
a obsahovala aj výšku nákladov spotrebiteľa v sume 4 642,92 eura, t. j. celkovo mal žalovaný
vrátiť sumu 11 352,96 eura (6 710,04 eura + 4 642,92 eura = 11 352,96 eura).
Predmetný vzťah súd prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľský a aplikoval ustanovenia Občianskeho

zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy
14.11.2011,keďvychádzalztoho,žežalobcavystupujeakopodnikateľažalovanýakospotrebiteľ,ktorý
nemá postavenie podnikateľa a nemohol ovplyvniť obsah zmluvy, vrátane všeobecných podmienok. V
danom prípade zmluva obsahovala všetky náležitosti vyžadované podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a s názorom žalovaného, že úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov, sa nestotožnil. Zmluva obsahovala označenie druhu spotrebiteľského úveru
- pôžička, označenie veriteľa, označenie spotrebiteľa, termín konečnej splatnosti úveru 11/2017, celkovú
výšku spotrebiteľského úveru 11 352,96 eura a obsahovala aj údaj o úrokovej sadzbe 21 % a správny
údaj o RPMN 21 %. Pokiaľ išlo o náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., súd
prvej inštancie konštatoval, že zmluva obsahuje výšku splátky bez jej rozdelenia. Podľa názoru súdu

prvej inštancie predmetné zákonné ustanovenie je v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu
a rady č. 2008/48/ES ako právne záväzného aktu Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods.
2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho
dvora EÚ zo dňa 09. 11. 2016 v právnej veci C 42/15 Home Credit Slovakia a. s. c/a I. S., ktorým je
slovenský súd viazaný. V tomto rozsudku SD EÚ vyslovil, že zmluva o úvere by sa mala považovať za

zmluvu bez úrokov a poplatkov, len pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Žalovaný nemohol mať žiadne pochybnosti o rozsahu
svojho záväzku, pretože zmluva obsahovala všetky náležitosti, vedel aká suma je mu poskytnutá, aký
je dohodnutý úrok, RPMN bola určená správne, vedel aké budú náklady, akú sumu celkovo bude
musieť vrátiť, kedy je konečná splatnosť úveru. Súd prvej inštancie výšku úroku 21 % nepovažoval za

neprimeranú, pričom neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom by bolo možné považovať
takú výšku úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä
s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaných bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek. Súd prvej inštancie úrok vo výške 21 % neposúdil za úžeru, pretože podstatne neprevyšuje
obvyklú úrokovú mieru.

4. V prejednávanej veci si žalobca pôvodne uplatňoval sumu 8 104,57 eura, ktorá predstavovala rozdiel
medzi predpísanými splátkami na úver 8 019,78 eura, vrátane zmluvnej pokuty vo výške 1 121,43 eura,
poplatkov vo výške 41,76 eura a celkovými úhradami zo strany žalovaného vo výške 1 078,40 eura. V
priebehukonaniažalobcazobralžalobuspäť včastiozaplateniesumy1313,19euraspríslušenstvom,

pozostávajúcu zo sumy 1 121,43 eura titulom zmluvnej pokuty, sumy 41,76 eura titulom poplatkov a
sumy150eur,ktorúžalovanýzaplatilplatbami,atosumou50eurdňa18.11.2015,sumou30eurdňa17.
12. 2015 a sumou 70 eur dňa 19. 02. 2016, pričom žiadal priznať sumu 6 791,38 eura s príslušenstvom.
Vzhľadom na ďalšie úhrady žalovaného počas konania v celkovej výške 150 eur, t. j. dňa 10. 10. 2016suma 50 eur, dňa 18. 11. 2016 suma 50 eur, dňa 27. 12. 2016 suma 50 eur, si žalobca uplatňoval sumu 6
641,38 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie rešpektujúc dispozitívne oprávnenie žalobcu konanie
o zaplatenie sumy 1 463,19 eura s príslušenstvom zastavil. V tomto smere poukázal na to, že žalobca si

po čiastočnom späťvzatí žaloby voči žalovanému neuplatňoval žiadne poplatky, žiadnu zmluvnú pokutu,
žiadne iné sankcie a úrok si uplatnil iba zo 7 nezaplatených splátok do vypovedania zmluvy v sume
1 103,76 eura, zvyšná žalovaná suma je len istina úveru bez úroku, ktorý si žalobca po vypovedaní
zmluvy neuplatňoval, pretože úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia
poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky a za obdobie po splatnosti úveru prichádzajú do úvahy

úroky z omeškania. Keďže právny predchodca žalobcu pristúpil k vypovedaniu zmluvy, od tejto doby
žalobca nemá nárok na úrok z úveru a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania.
Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6 641,38
eura s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 6 941,38 eura od 14. 01. 2013 do 18. 11. 2015, zo
sumy 6 891,38 eura od 19. 11. 2015 do 17. 12. 2015, zo sumy 6 861,38 eura od 18. 12. 2015 do 19.
02. 2016, zo sumy 6 791,38 eura od 20. 02. 2016 do 10. 10. 2016, zo sumy 6 741,38 eura od 11. 10.

2016 do 18. 11. 2016, zo sumy 6 691,38 eura od 19. 11. 2016 do 27. 12. 2016, zo sumy 6 641,38 eura
od 28. 12. 2016 do zaplatenia s tým, že súd povolil žalovanému dlžnú sumu splácať v splátkach
po 50 eur mesačne, a to vždy do 28. dňa v mesiaci až do zaplatenia, počnúc prvou splátkou v mesiaci
február 2018 pod stratou výhody splátok. Súd prvej inštancie povolil žalovanému splácať priznanú
sumu v splátkach s poukazom na jeho pomery, keď dosahuje príjem 600 eur mesačne, má vyživovaciu

povinnosť k maloletému dieťaťu a okrem toho má výdavky spojené s bývaním, stravovaním, cestovné
výdavky a výdavky spojené so splácaním úveru v Tatrabanke a. s. Zároveň rozhodol o vrátení súdneho
poplatku vo výške 80,80 eura kráteného o sumu 6,70 eura (87,50 - 6,70 = 80,80 eura), prostredníctvom
prevádzkovateľa systému Slovenskej pošty a. s. po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal

nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Uviedol, že žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené, a preto
žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov proti žalovanému ako neúspešnej strane sporu, pričom neboli
zistené žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa ani v okolnostiach danej veci, ani u strán
sporu, a to s poukazom na § 257 CSP.

5. Proti tomu rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP a navrhol, aby súd určil spotrebiteľský úver zo spotrebiteľskej zmluvy
č. 5010673 uzatvorenej dňa 14. 11. 2011 za bezúročný a bez poplatkov a dovolil nesplatenú časť úveru
vo výške 5 041,64 eura splácať po 50 eur mesačne. Uviedol, že s právnym predchodcom žalobcu
(Consumer Finance Holding a. s.) uzatvoril úverovú zmluvu s tým, že išlo o formulárovú, predtlačenú

typovú zmluvu, ktorú mu právny predchodca žalobcu predložil na podpis a bola koncipovaná tak, že
nezabezpečujerovnosťavyváženosťúčastníkovzmluvnéhovzťahu, nemoholpritomovplyvniťjejobsah
a musel ju podpísať tak, ako mu bola predložená na podpis. Predmetná zmluva neobsahuje povinné
náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, absentuje v zmluve rozdelenie splátky na istinu
úrok a ďalšie poplatky, v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na

to, že výška pôžičky bola 6 710,04 eura, celkovo splatil 1 668,40 eura a nesplatená výška úveru je 5
041,64 eura. Mal za to, že zákon o spotrebiteľských úveroch je platný a plne aplikovateľný na predmetný
spotrebiteľský úver a poukaz súdu prvej inštancie na Rozsudok súdneho dvora C 42/2015 vo veci Home
Credit a I. S. považoval za nesprávne právne posúdenie veci. V tomto smere poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 8Co/34/2017 z 15. 06. 2017, ako aj rozhodnutia ostatných krajských

súdov a okresných súdov Slovenskej republiky, v ktorých sa nestotožnili s predmetným rozsudkom
Súdneho dvora. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07, v zmysle ktorého k
znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty, ktorého
neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva, pričom súčasťou uvedeného princípu je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká

odpoveď, teda, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak
dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom stanovenej povinnosti pri zabezpečovaní
jednoty rozhodovania.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdiť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%. Uviedol, že predložená zmluva obsahovala všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvnými stranami bola riadne podpísaná a neobsahuje žiadne
neprijateľné podmienky. Rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci C 42/15 Home Credit Slovakia a.s. c/a I. S. ako case-law Súdneho dvora EÚ predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii
právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa článku 7 ods. 3 druhá
veta Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, to znamená, že

predmetný rozsudok je záväzný aj pre všeobecné súdy Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené
považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, pričom poukázal na to, že žalovaný neuviedol žiaden
relevantný dôvod, pre ktorý by žalobcovi nemal byť priznaný nárok na zaplatenie žalovanej sumy s
príslušenstvom a trovy konania.

7. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že právny predchodca žalobcu dňa 23. 12. 2012 od zmluvy
odstúpil a žiadal vyplatiť len sumu do istiny a úrok z omeškania, žiadne príslušenstvo nežiadal zaplatiť. V
danom prípade bol úver poskytnutý vo výške 6 710,04 eura, pričom uhradil sumu 1 228,40 eura, rozdiel
do istiny tak predstavuje 5 481,64 eura. Odstúpenie od zmluvy je spravidla jednostranným právnym
úkonom s tým, že ak dôjde k platnému odstúpeniu od zmluvy, zmluva sa od počiatku zrušuje. Keďže
odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušila od začiatku, čím došlo k zániku práv a povinností zo zmluvy,

účastníci zmluvného vzťahu sú si povinní vrátiť vzájomné plnenie, t. j. plnenia reálne poskytnuté bez
navýšeniaapoplatkov,ktorévyplývalipôvodnezozmluvy.Vprípadebezdôvodnéhoobohateniasaprávo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Žalovaný preto vzniesol námietku
premlčania a žalobu považuje za nedôvodne podanú a namieta aj neplatné postúpenie pohľadávky

na žalobcu. V tomto smere poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov Slovenskej republiky. Ohľadne
trov konania žiadal, aby ich odvolací súd žalobcovi nepriznal s poukazom na § 257 CSP. Z uvedených
dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a nové rozhodnutie,
resp. ponechal rozhodnutie na zváženie súdu a v prípade neuznania námietky premlčania žiadal o
možnosť splácať nesplatenú časť vo výške istiny v mesačných splátkach po 50 eur a žalobcu zaviazať

na náhradu trov konania.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu,
ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovaným (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho
preskúmaní zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie len v rozsahu odvolacích dôvodov
žalovaného (§ 380 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie. Odvolacie námietky žalovaného nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Keďže

ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné
rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach
na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
12. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu (Consumer Finance Holding a. s.) a
žalovanýuzatvorilidňa14.11.2011zmluvuospotrebiteľskomúverepodľazákona č.129/2010Z.z.,

ktorú nazvali zmluva o poskytnutí pôžičky. Na daný zmluvný vzťah súd prvej inštancie správne aplikoval
predpisy Občianskeho zákonníka o spotrebiteľoch a zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.
z. (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) z dôvodu, že ide o dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky. Právny predchodca
žalobcu pri poskytnutí úveru a uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti

a žalovaný je fyzickou osobou, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Keďže v danom prípade ide
o spotrebiteľský úver upravený zákonom o spotrebiteľských úveroch, súd prvej inštancie postupoval
správne, keď pristúpil ku skúmaniu predmetnej zmluvy z pohľadu dodržania podstatných náležitostízmluvyuvedenýchv§9ods.2zákonač.129/2010Z.z. ospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomku
dňu 14. 11. 2011. Podľa citovaného zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy je okrem iného aj uvedenie
dobytrvaniazmluvy ospotrebiteľskomúvereatermínkonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. f), písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.).

13. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca je aktívne vecne

legitimovaným v spore, a že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky náležitosti v
zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca predmetnú pohľadávku voči žalovanému nadobudol platne,
a to zmluvou o postúpení pohľadávky ku dňu 19. 09. 2016, o čom právny predchodca žalobcu
upovedomil žalovaného oznámením zo dňa 30. 09. 2016, ktoré bolo odovzdané dňa 03. 10. 2016
na poštovú prepravu druhou triedou na adresu trvalého pobytu žalovaného, čo preukazuje podací
hárok č. EPH007851051. V tomto smere odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali

neplatnosť postúpenia pohľadávky na žalobcu. Žalovaný pritom ani nekonkretizoval dôvody, pre ktoré
by postúpenie pohľadávky na žalobcu malo byť neplatným právnym úkonom.

14. Vychádzajúc z príslušnej dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. je potrebné uviesť, že
sa zmluva bude považovať za bezúročnú a bez poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie

môže spochybniť spotrebiteľa v posúdení rozsahu svojho záväzku, pričom na základe uvedeného sú
upravené dôsledky porušenia povinnosti. V dôvodovej správe k § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
sa zdôrazňuje zásadný význam ochrany spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné
množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu spotrebiteľského úveru a podmienky

upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena
poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže čerpať finančné
prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v
akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky vyplývajúce mu

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Predmetné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.
z. treba vykladať eurokonformne tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie
vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v
súhrne ku splátke, ktorá zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Keďže spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy
má byť informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, odvolací

súd označenie konečnej splatnosti v zmluve ako: „Termín konečnej splatnosti (mesiac/rok) 11/2017“,
považoval za dostatočné z hľadiska informovania spotrebiteľa o dobe trvania jeho povinnosti splácať
predmetný úver. V zmluve bola dohodnutá výška mesačnej platby v sume 157,68 eura a dohodnutý bol
aj počet 72 splátok, pričom vo Všeobecných podmienkach (SLPO), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť
zmluvy, je stanovený termín splátok, a to v 20. deň v mesiaci, pokiaľ nie je v splátkovom kalendári a/

alebo v zmluve a/alebo podmienkach a/alebo VOP dohodnuté inak s tým, že v jednotlivých splátkach
je zahrnutý dohodnutý anuitný úrok, príslušná časť istiny a poistenie (čl. 6.2 VOP) a splatnosť prvej
splátky je definovaná v nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy a/alebo doručení služby, pokiaľ nie je
dohodnuté inak (čl. 6.4 VOP). Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákonom č. 129/2010 Z.
z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia
v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia
vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol
dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (napr. rozsudok SD EÚ z 25. apríla

2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods.
71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé
vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej
smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (rozsudok SD EÚ
z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatiquedu Centre Ouest

Atlantique a Préfetde la région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky
vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v čo najväčšej možnej miere
vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie
do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Ustanovenie § 9ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené
na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Okrem toho čl. 22 ods. 1 cit.
smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú

zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení
tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o
spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. Tieto
ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 15.
novembra 2016 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu
istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť
každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods.
1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave.“ Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm. h) a i)

smernice 2008/48/ ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie náležitosti
nežustanovujesmernica.Ztohovyplýva,žecitovanýmustanoveniamsmernicebyodporovaltakývýklad
§ 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona, podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú
jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením
SlovenskárepublikaporušujeprávoEurópskejúnie,ktorévčl.22ods.1cit.smernicezakazujeprísnejšiu

úpravu. Prípustný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., teda že takéto
rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra
legem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V ňom zvolenú formuláciu
totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). V zmluve tak postačuje uviesť výšku a termín splátky ako

jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá
tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by
zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj S., V.: Pokus
o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s.,
proti I. S., Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 7).

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že predmetná zmluva spĺňala
náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. interpretovaného v zhode s rozsudkom
Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti I. S.
a námietka žalovaného, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, neobstojí. Uzavretá zmluva

obsahuje všetky podstatné náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., a preto
nie je možné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.

16. V konaní nebolo sporné ani to, že žalovaný už počas trvania zmluvného vzťahu porušil svoje

povinnosti, čo malo za následok vypovedanie zmluvy právnym predchodcom žalobcu listom zo dňa 23.
12. 2012 spolu s výzvou na úhradu dlžnej sumy 7 231,38 eura v lehote 5 dní od doručenia vypovedania,
pričom zásielka sa vrátila od žalovaného späť právnemu predchodcovi žalobcu dňa 03. 01. 2013 ako
neprevzatá v odbernej lehote. Argumentáciu žalovaného o odstúpení od zmluvy právnym predchodcom
žalobcu odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, keďže v danom prípade nedošlo k odstúpeniu od

zmluvy, ale k jej vypovedaniu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj odvolaciu
námietku žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, keď podľa názoru
žalovaného bolo potrebné posúdiť nárok uplatnený žalobou ako bezdôvodné obohatenie s tým, že ide
o plnenie z právneho úkonu, ktorý odpadol. Rovnako nedôvodná je aj námietka premlčania vznesená
žalovaným, pretože právny predchodca žalobcu si uplatnil svoj nárok žalobou doručenou súdu prvej

inštancie dňa 09. 12. 2015, teda v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť od 08.
01. 2013 (5 dní od 03. 01. 2013, kedy sa vrátila zásielka právnemu predchodcovi žalobcu) a posledným
dňom bol deň 08. 01. 2016. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že právny predchodca žalobcu si dlžnú
pohľadávku uplatnil od žalovaného včas, a preto ju nemožno považovať za premlčanú.

17.Podľanázoruodvolaciehosúdužalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovi,ktorémusvedčíaktívnavecná
legitimácia v spore, sumu dlžného úveru vo výške 6 941,38 eura (suma 1 103,76 eura predstavuje 6.
až 12. splátku, suma 6 127,62 eura predstavuje predčasne zosplatnenú istinu úveru), avšak v priebehu
konania žalovaný uhradil sumu 300 eur, a preto zostatok dlžnej sumy úveru predstavuje 6 641,38 eura. Zprehľadu splátok a úhrad vyplýva, že žalovaný do podania žaloby uhradil sumu 1 078,48 eura. Žalovaný,
hoci v odvolaní tvrdil, že uhradil sumu 1 668,40 eura a v odvolacej replike tvrdil, že uhradil sumu 1
228,40 eura, v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že výška ním vykonaných

úhrad predstavuje celkovú sumu 1 668,40 eura.

18. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP).

19. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

20. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

23. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

24. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

25.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Odvolací súd sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti výroku o trovách konania, v

rámci ktorého súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške, majúc za to, že mal
vo veci plný úspech. V tomto smere súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezdôvodnil, ako posúdil
nárok na náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené pre čiastočné späťvzatie žaloby.
Žalobca (resp. jeho právny predchodca) sa podaným návrhom domáhal zaplatenia sumy 8 104,57 eura
a v priebehu konania zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 1 463,19 eura, z ktorej žalovaný

po podaní žaloby na súd uhradil sumu 300 eur. Žalobcovi tak možno pričítať procesné zavinenie na
zastavení konania v časti 1 163,19 eura (14,35 % zo žalovanej sumy), v ktorej vzal žalobu späť bez
uvedenia dôvodu a mal by preto znášať trovy žalovaného v súvislosti s čiastočným zastavením konania
ohľadne sumy 1 163,19 eura. V časti sumy 300 eur možno pričítať procesné zavinenie na zastavení
konania žalovanému, keďže plnil dlžnú pohľadávku až po podaní žaloby na súd (3,70 % zo žalovanej

sumy). Žalobca tak má nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu k priznanej sume
6 641,38 eura v rozsahu 81,95 % a vo vzťahu k zastavujúcej časti konania o zaplatenie sumy
300 eur v rozsahu 3,70 %. Po zohľadnení nároku žalovaného na náhradu trov konania v zastavujúcej
časti konania ohľadne sumy 1 163,19 eura v rozsahu 14,35 % to znamená, že pomerný úspech žalobcu
predstavuje v časti trov prvoinštančného konania 71,30 % (85,65 % - 14,35 % ). Odvolací súd preto

zmenil napadnutý rozsudok v časti trov prvoinštančného konania podľa § 388 CSP tak, že žalobca
má nárok na ich náhradu proti žalovanému iba v rozsahu 71,30 % s tým, že o výške náhrady trov
prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
27. Ohľadom možnej aplikácie § 257 CSP v časti náhrady trov konania odvolací súd poznamenáva,

že v danej veci nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie
tohto ustanovenia. Uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť
kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. V posudzovanej
veci išlo o zaplatenie sumy titulom neuhradeného zostatku spotrebiteľského úveru a okolnosti daného
prípadunemajútakývýnimočnýcharakter,abypoužitietohtoustanoveniaodôvodňovali.Zatakýtodôvod

nemožno považovať ani skutočnosť, že na strane žalovaného vystupuje spotrebiteľ. V konaní neboli
preukázané žiadne majetkové, sociálne alebo osobné pomery žalovaného, na ktoré by súd mal pri
posudzovaní prípadnej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliadať, a ktoré by zakladali
dôvodnosť pre aplikáciu § 257 CSP.28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalobcovi nárok na ich

náhradu proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

29. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen,
ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľ v sporoch s
ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo

zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom
zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec
alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).