Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/354/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617215878
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7617215878.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcov 1. Y. L., nar. XX. X. XXXX, bytom L.
XX, R., Č. A., 2. Q. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom L. XX, R., Č. A., obaja právne zastúpení Mgr. Otom
Salokym, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 94, proti žalovaným: 1. W. D., nar. XX.X.XXXX, bytom
Š. XXX, 2. F. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. XXX, obaja zastúpení JUDr. Jánom Slovinským, advokátom,

so sídlom Štefánikovo nám. 13, Spišská Nová Ves, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o
odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 25.mája 2018 sp.zn.
7C/87/2017

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 25.mája 2018 č.k. 7C/87/2017-86 a
vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdSpišskáNováVes(ďalejlensúdprvejinštanciealebolensúd)rozsudkomzodňa25.mája
2018, č.k. 7C/87/2017-86 určil, že stavba - rodinný dom č. súp. 168 postavený na parc. KN-C č. 659 v
kat.úz. Švedlár je v celosti v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov (výrok I.) a vyslovil, že žalobcovia
majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením (výrok II.).

2.Rozhodoltakožalobe,ktorousažalobcoviadomáhaliurčeniavlastníckehoprávakpredmetnejstavbe
s odôvodnením, že v roku 1963 požiadali Miestny národný výbor vo Švedlári o pridelenie stavebnej
parcely za účelom výstavby rodinného domu. Vtedy im bola pridelená parcela, za ktorú aj zaplatili a
začali s výstavbou rodinného domu, ktorú dokončili do úrovne venca bez strechy. Žalobca v 1. rade
dňa 1. 8. 1963 nastúpil na základnú vojenskú službu, preto sa v stavebných prácach nepokračovalo.
Nakoľko bola stavba postavená na mokrinách a nebola zastrešená, vplyvom počasia, dažďa a tuhej

zimy došlo k zrúteniu obvodových múrov. Na jar v roku 1964 im MNV Švedlár pridelil náhradnú parcelu,
a to parcelu, ktorá je toho času označená KN - C č. 659 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520
m2, na ktorej začali s výstavbou rodinného domu. V tom istom roku svojpomocne (za pomoci rodiny a
známych) vybudovali základy domu, prízemie s dvomi miestnosťami a pivnicou. Pri týchto prácach im
najviac pomáhal brat žalobkyne v 2. rade a žalovaného v 1. rade - Q. D. a ich strýko N. D.. Na stavbu
dohliadal H. C. - bratranec žalobkyne v 2. rade. Žalobca v 1. rade sa po skončení základnej vojenskej

služby 31. 7. 1965 vrátil domov a žalobcovia takto spoločne pokračovali v stavbe nadzemného podlažia
a podkrovia za pomoci N. D., murára Y. A. a tesára C. L.. V roku 1967 bola stavba zastrešená eternitovou
strechou, podkrovie z finančných dôvodov zostalo nedokončené. Stavba však už bola obývateľná. Bolo
v nej 7 miestností, z toho 2 na prízemí a 5 s komorou v nadzemnom podlaží. Žalobcovia v roku 1968 z
finančných dôvodov odišli za prácou do Česka, a to spoločne so žalovanými v 1. a 2. rade. V postavenom
rodinnom dome zostali bývať N. D. s manželkou G. D., ktorí sa o tento dom súp. č. 168 starali, aby

nedošlo k jeho poškodeniu a zničeniu, ako sa to stalo s predchádzajúcou stavbou. Žalobcovia pracovali
v Čechách v JZD Kasalice a na adrese Pravy č. 17, neskôr na č. 23 mali nahlásený prechodný pobyt. Vroku 1972 sa žalobcovia s deťmi Y. K. Q. (nar. v roku 1962 a v roku 1966) vrátili na Slovensko do domu
č. 168 vo Švedlári, kde mali hlásený aj trvalý pobyt. Deti žalobcov tu pokračovali v školskej dochádzke,
avšak asi po trištvrte roku sa opäť vrátili do Čiech, kde sa usadili na trvalo. Nikdy však neurobili žiaden

úkon, ktorým by previedli vlastníctvo k rodinnému domu č. súp. 168 vo Švedlári na inú osobu, alebo
ktorým by sa vlastníctva k domu vzdali. V rodinnom dome nechali bývať strýka a tetu, teda manželov
N. K. G. D.. V Čechách bývali žalobcovia aj žalovaní na spoločnej adrese v obci Pravy č. 17. V roku
1970 sa žalovaným narodil syn W.. Títo sa ešte v tom roku vrátili na Slovensko do obce Švedlár, kde
bývali u rodičov Q. L. K. W. D., a to v dome č. súp. 174, v ktorom mali od roku 1965 hlásený trvalý

pobyt. Žalovaní si postavili (s výstavbou začali v roku 1971) vlastný rodinný dom vedľa rodičovského
domu, v ktorom však mali dlhodobé spory s ďalšími susedmi - manželmi R.A.. Preto sa rozhodli v roku
1983 svoj rodinný dom predať C. a H. D., o čom spísali kúpnu zmluvu na MNV vo Švedlári. Vtedy sa N.
K. G. D. nad nimi zľutovali a bez súhlasu a vedomia žalobcov, kým si žalovaní zabezpečia iné vlastné
trvalé bývanie, umožnili sa im nasťahovať do rodinného domu postaveného žalobcami. V roku 1984 G.
D. zomrela a následne v roku 1985 v Pardubickej nemocnici aj N. D.. Zomreli nemajetní. Obom pohreb

zabezpečovali žalobcovia a žalobkyňa v 2. rade uhrádza aj nájomné za ich hrobové miesta.

3. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaných, ktorí navrhovali žalobu zamietnuť ako
nedôvodnú. Svoje vlastnícke právo k stavbe - domu č. súp. 168 odvodzujú od právneho predchodcu,
a to pôvodného zhotoviteľa stavby N. D., od ktorého predmetnú nehnuteľnosť kúpili na základe ústnej

kúpnej zmluvy za 50.000,- Kčs a vlastníctvo k pozemku odvíjajú od práva osobného užívania k pozemku,
ktoré prechádza s prevodom vlastníctva stavby na pozemku postavenej na nadobúdateľa stavby. Dom
nerušene užívali približne od roku 1970. Poukázali na ustanovenie § 198 Občianskeho zákonníka
platného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992, v zmysle ktorého právo osobného užívania pozemkov slúžilo k
tomu, aby si občania na pozemkoch mohli vystavať rodinný dom, rekreačnú chatu, alebo garáž, alebo

zriadiť záhradu. Toto právo bolo možné zriadiť aj k pozemkom, na ktorých tieto stavby už boli vystavané,
pričom stavba musela spĺňať kritéria osobného vlastníctva, teda muselo ísť o dom postavený v osobnom
vlastníctve. Koncepcia Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej
spätnosti vlastníctva stavby alebo bytu s právom osobného užívania pozemku. Táto zásada znamenala,
že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na

ňom nachádza, môže byť len jeden a ten istý občan. Žalovaní majú za to, že ich vlastnícke právo k
predmetnej stavbe rodinného domu je nesporne preukázané a v čase vydania rozhodnutia o pridelení
pozemku do osobného užívania boli preukázateľne aj vlastníkmi stavby. Súčasný zápis na LV č. XXX v
kat. území Švedlár, podľa ktorého sú vedení len ako vlastníci parcely č. 659, považujú za nesprávny,
spôsobený nesprávnym výkladom dobovej právnej úpravy zo strany príslušnej správy katastra, ktorá

pri zápise vlastníckeho práva vychádzala len z ustanovenia § 872 ods. 1 prechodných ustanovení
Občianskeho zákonníka.

4. Právne vec posúdil podľa § 126, § 127, § 143, § 128 ods.1, 2 , § 130 ods.1 a § 133 Obč.zák. v znení
účinnom od 1.4.1964 do 31.12.1991 a dospel k záveru o dôvodnosti návrh žalobcov, ktorý odôvodňujú

svoje vlastnícke právo k stavbe rodinného domu na parc. č. KNC 659 v kat. území Švedlár originárnym
nadobudnutím vlastníckeho práva k stavbe, ako novo vytvorenej veci (uskutočnením tejto stavby pre
seba ako manželia).

5. Vychádzal z úvahy, že pre posúdenie okamihu vzniku stavby ako veci je rozhodujúci okamih, v ktorom

je stavba vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého počnúc všetky ďalšie stavebné práce
smerujú už k dokončeniu takto druhovo i individuálne určenej veci. K tomu v prípade nadzemných
stavieb dochádza vytvorením stavu, kedy je už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom zrejmé aspoň
dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Od tohto okamihu všetky ďalšie práce smerujú iba k
dokončeniu veci, ktorá už vznikla, niekomu patrí a je aj spôsobilým predmetom zmluvných dojednaní.

Pritom je irelevantné, že ešte nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože vznik stavby nie je totožný
s jej stavebnou dokončenosťou.

6. Z dokazovania (z účastníckych výpovedí žalobcov, aj z výpovedí svedkov osobne prítomných na
pojednávaní a ich čestných prehlásení) mal súd za preukázané, že sporný rodinný dom č. súp. 168

postavený na parc. C - KN 659 v kat. území Švedlár stavali žalobcovia, jeho výstavbu realizovali za
výdatnej pomoci (fyzickej účasti N. D. na stavbe domu, výpomoc pri starostlivosti o deti, poskytovanie
stravy a podobne), ktorí však výstavbu domu nefinancovali. Žalobcovia stavali rodinný dom pre seba,
ako pre manželov, do bezpodielového spoluvlastníctva. Z predloženej fotodokumentácie a s výpovedesvedkov súd vzal za preukázané, že v roku 1967 bola už osadená strecha, teda rodinný dom existoval
ako spôsobilý predmet vlastníctva, samostatná vec. Súd konštatoval, že žalobcovia nikdy nemali vôľu
odpredať svoj rodinný dom žalovaným (alebo akýmkoľvek iným subjektom) a nikdy neučinili taký právny

úkon, ktorým by vlastníctvo stavby - sporného rodinného domu previedli na inú osobu, iba nechali
bývať v rodinnom dome strýka a tetu žalobkyne v 2. rade (a zároveň žalovaného v 1. rade) N. K. G.A.
D. a žalovaných. Žalovaní žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázali, žeby žalobcovia rodinný dom
previedli na nich, resp. žeby od nich prevzali čo i len čiastočnú výplatu za odpredaj rodinného domu.

7. Súd neopomenul tú skutočnosť, že žalobcovia postavili tzv. „čiernu stavbu“, teda nepovolenú stavbu,
nakoľko z výsledkov dokazovania vyplynulo, že nedisponujú žiadnymi listinnými dôkazmi, ktoré by
preukazovali, že mali na stavbu oprávnenie podľa verejno-právnych predpisov. Administratívno-právne
si vzťah k stavbe nevysporiadali ani dodatočne, teda v ďalších rokoch. Takýmto pasívnym prístupom
práve oni spôsobili to, čo sa so stavbou ďalej udialo. Nezákonný stav preto musia riešiť predmetnou
žalobou. Podľa súdu prvej inštancie aj keď žalovaní v dome už roky bývajú a do jeho rekonštrukcie vložili

určité investície, aj oni postupovali v rozpore so zákonom, keď dom užívali (a užívajú aj dodnes) bez
majetkoprávneho vysporiadania, platnej a účinnej kúpnej zmluvy a podobne.

8. Čo sa týka tvrdenia žalovaných, ktorí vlastníctvo k rodinnému domu odvíjajú od kúpnej zmluvy
uzavretej s N. D., súd v závere konštatoval, že výpovede žalovaných a nimi navrhnutých svedkov

považuje za nepresvedčivé a pre daný prípad účelové. Žalovaní žiadnym relevantným dôkazom
nepreukázali, žeby mali podľa ich vedomia fiktívneho vlastníka rodinného domu N. D. a jeho manželku
vyplatiť sumou 50.000,- Kčs. Pokiaľ žalovaní opierajú dôvod na zamietnutie žaloby o skutočnosť, že sú
vlastníkmi parcely č. C KN č. 659, na ktorej je postavený sporný rodinný dom, k tomu súd poukázal na
rozhodnutia, ktoré boli vydané v roku 1989 ONV, finančným odborom v Spišskej Novej Vsi, považujúc ich

za rozporné a nelogické, pretože sa v nich uvádza, že pozemok do osobného užívania bol žalovaným
pridelený na výstavbu rodinného domu, pričom pozemok má byť zastavaný najneskoršie do 2 rokov. Už
obsah týchto rozhodnutí je podľa prvoinštančného súdu dôkazom toho, že príslušný úrad nepostupoval
dôsledne pri zriaďovaní práva osobného užívania k pozemku, o čom svedčí aj zamietnutie žiadosti o
vydanie stavebného povolenia na novostavbu. K ďalšej obrane žalovaných s poukazom na ustanovenie

§ 189 Občianskeho zákonníka účinného v rozhodnom čase, v ktorom žalovaní uvádzajú, že právo OSU
bolo možné zriadiť aj k pozemkom, na ktorých stavby už boli vystavané, súd uvádza, že príslušný
úrad mal postupovať dôsledne pri zisťovaní, kto bol skutočným staviteľom, a teda pôvodným domnelým
vlastníkom stavby. Navyše žalobcovia sa v tomto konaní nedomáhajú určenia vlastníckeho práva k
pozemku pod stavbou a vlastníctvo žalovaných k tomuto pozemku zatiaľ nerozporujú.

9. Súd vychádzal z úvahy, že Občiansky zákonník v § 120 ods. 2 výslovne uvádza, že stavby nie sú
súčasťou pozemku, takže je možné, aby vlastníkom pozemku a stavby, ktorá je na ňom zriadená, boli
rozdielne osoby. Toto pravidlo superfiecies solo non cedit bolo do nášho právneho poriadku zavedené
v roku 1950. V danom prípade nemožno odvodzovať vlastníctvo k stavbe od vlastníctva k pozemku tak,

ako to majú na mysli žalovaní, nakoľko výsledky dokazovania jednoznačne preukázali a žalovaní to ani
žiadnymi relevantnými dôkazmi nevyvrátili, že nie žalovaní realizovali výstavbu predmetného rodinného
domu, ale boli to práve žalobcovia, ktorí predmetný rodinný dom stavali a financovali, resp., že vlastníkmi
sporného rodinného domu sú práve oni titulom kúpy od domnelého vlastníka. Teda nastala situácia, že
vlastníkom pozemku pod stavbou sú podľa súdu žalovaní a vlastníkom stavby sú žalobcovia. Súd preto

určil, že rodinný dom č. súp. 168 patrí v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov.

10. Podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2 CSP súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania voči
žalovaným v celom rozsahu, pretože boli v konaní v celom rozsahu úspešní.

11. Proti uvedenému rozsudku podali žalovaní v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.1
písm.f/ a h/ CSP a navrhli, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu v plnom
rozsahu odmietne (pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci).

12. Opakovane uviedli, že nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti kúpou nehnuteľnosti od jej
pôvodnýchvlastníkov,t.j.N.D.K.G.D.zasumu50.000,-Kčs,ktorézískalipredajomsvojejnehnuteľnosti
a z úspor. Predmetnú stavbu užívajú nerušene od roku 1970, od kedy majú nahlásený aj trvalý pobytna tejto adrese, o čom svedčí predložené potvrdenie obce Švedlár. Naopak žalobcovia nepreukázali
svoje tvrdenie, že na adrese Švedlár 168 mali trvalé bydlisko. Ďalej namietali, že nie je zrejmé, akým
titulom došiel konajúci súd k záveru, že stavebníkmi stavby sú práve žalobcovia. Zároveň zdôraznili, že

súčasné vymedzenie pojmu rozostavaná stavba sa v Katastrálnom zákone nachádza až od 15.4.2004.
Namietali, že žalobcovia sa domáhajú vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti bez preukázania
akýchkoľvek podkladov, či už o pridelenie stavebnej parcely, stavebného povolenia, či potvrdenie o
trvalom pobyte v spornej nehnuteľnosti. Na rozdiel od nich žalovaní síce nevedeli preukázať existenciu
kúpnej zmluvy, avšak doložili potvrdenie o trvalom pobyte, žiadosť o vydanie dodatočného stavebného

povolenia, poistky a rôzne úhrady týkajúce sa dokončenia spornej nehnuteľnosti a riadnej starostlivosti
o ňu. Poukázali na svoj vyšší vek a zlý zdravotný stav, v dôsledku čoho si niektoré skutočnosti presne
nepamätajú a namietali, že súd prihliadol na čestné vyhlásenia svedkov, ktorí sa na pojednávanie
nedostavili a ich výpoveď nebolo možné overiť. Upriamili pozornosť na tú skutočnosť, že v sporne
nehnuteľnosti bývajú od roku 1970, pričom žalobcovia si začali nárokovať vlastnícke právo až v roku
2016, keď stavba je v súčasnosti výrazne zhodnotená. Poukázali aj na to, že po smrti N. D. v roku 1980

žalobcovia mali vedomosť o tom, že žalovaní obývajú túto nehnuteľnosť, avšak nepodnikli žiadne právne
kroky smerujúce k vyporiadaniu vlastníckych práv, čím výrazným spôsobom znemožnili žalovaným sa
brániť s poukazom na časový odstup a zhoršujúci sa zdravotný stav žalovaných. Napokon opakovane
poukázali na rozhodnutie o pridelení pozemku, teda do osobného užívania žalovaným v roku 1989,
v ktorej súvislosti zdôraznili, že v zmysle ust. § 198 ods.1 OZ účinného v tom čase bolo možné toto

právo zriadiť aj k pozemkom, na ktorých stavby už boli vystavané a koncepcia Občianskeho zákonníka
v tom čase vychádzali zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby s právom osobného užívania pozemku,
čo uznávala aj súdna prax R 84/1967 a R 78/1969, t.j. subjektom práva osobného užívania pozemku a
subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza mohol byť len jeden a ten istý občan.

13. V písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcovia uviedli, že odvolacie dôvody nie sú dané
a nie sú dané ani dôvody na zmenu alebo zrušenie rozsudku, preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil. Popreli pravdivosť tvrdenia žalovaných, že od roku 1970 nerušene užívajú
sporný rodinný dom a majú v ňom nahlásený trvalý pobyt. Zároveň upriamili pozornosť na to, že
žalovaní nepreukázali existenciu kúpnej zmluvy, od ktorej odvodzujú svoje vlastnícke právo, a to ani

prostredníctvom nimi navrhnutého svedka. Poukázali na výpoveď žalovanej v 2. rade, z ktorej vyplýva,
že do roku 1983 bývali žalovaní v dome, ktorý postavili a v danom roku ho odpredali C. D.. Tento svedok
vypovedal, že od žalovaných kúpil dom v roku 1978 a výslovne poprel, že by bol svedkom odovzdania
peňazí N. D. zo strany žalovaných. Namietali aj tvrdenia o hlásení trvalého pobytu od roku 1970, a to
s poukazom na údaje v prihlasovacej karte, kde je iba prečiarknuté číslo 185 a dopísané číslo 168 a

iba u žalovanej v 2. rade je uvedené, že má mať trvalý pobyt hlásený od 10.10.1970 na súp. čís. 168.
Podľa nich z vykonaného dokazovania vyplýva, že stavebníkmi sporného domu boli práve žalobcovia,
keď už v dodatočnom stavebnom konaní žalobcovia vyhláseniami Y. A. K. Q. D. preukázali, že dom
stavali pre seba. Naopak tvrdenie žalovaných o kúpe domu od N. D. zostalo celkom v rovine tvrdenia.
Súd prvej inštancie rozhodol o pripustení dokazovania čestnými vyhláseniami svedkov Y. A., C. C. K. Q.

D. z dôvodu ich zdravotného stavu. Napokon sa vyjadrili , že vlastníctva k spornému domu sa domáhajú
preto, že jedna vec je nechať užívať svoju vec inému, popritom nechať ho starať sa o ňu, avšak iné je
nechať ho privlastniť si danú vec.

14. Žalovaní v odvolacej replike zdôraznili, že potvrdenie Obecného úradu Švedlár o trvalom pobyte

žalovaných od roku 1970 je verejnou listinou a jej dôkazná sila je vyššia ako u súkromnoprávnej listiny,
čo je aj čestné vyhlásenie. V tejto súvislosti uviedli, že na zmenu trvalého pobytu je potrebný súhlas
vlastníka nehnuteľnosti, preto v prípade, ak by vlastníkmi nehnuteľnosti na adrese Švedlár 168 boli
žalobcovia, potrebovali by ich súhlas. Aj z toho vyplýva, že skutočnými vlastníkmi nehnuteľnosti boli D.,
od ktorých žalovaní dom neskôr odkúpili. Ďalej odvolatelia uviedli, že žalobcovia boli u svedka A. D.

doma, kde sa s ním rozprávali a kládli mu sugestívne a kapciózne otázky. Aj keď nedisponujú kúpnou
zmluvou, svoje tvrdenia podložili potvrdením Obecného úradu Švedlár a rozhodnutím Okresného
národného výboru Spišská Nová Ves o pridelení pozemku v roku 1989, ktoré verejné listiny potvrdzujú
logickú a ucelenú verziu žalovaných o odkúpení nehnuteľnosti a jeho následnom užívaní.

15. Ďalšie podania vo veci podané neboli.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadeniapojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaných je dôvodné.

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016

s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

18. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

19. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než

ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

20. Súd prvej inštancie v danom prípade na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav, pričom príčinou neúplných skutkových zistení bola

okolnosť, že súd prvej inštancie neskúmal všetky právne významné skutočnosti, v dôsledku čoho vec
nesprávne právne posúdil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že boli naplnené uplatnené odvolacie
dôvody a je daný dôvod pre zrušenie rozsudku v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP.

21.Predmetomsporujeurčenievlastníckehoprávakstavbe-rodinnémudomuč.súp.168postavenýna

parc. KN-C č. 659 v kat.úz. Švedlár. Žalobcovia odôvodňujú svoje vlastnícke právo k stavbe rodinného
domu na parc. č. KNC 659 v kat. území Švedlár originárnym nadobudnutím vlastníckeho práva k stavbe,
ako novo vytvorenej veci. Žalovaný popierajú vlastníctvo žalobcov a tvrdia, že vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti nadobudli oni kúpou nehnuteľnosti od jej pôvodných vlastníkov, t.j. N. D. K. G. D..

22. Podľa výpisu z LV č. XXX v kat. území Š. žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
parcely č. 659 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520 m2 v 1/1, pričom titulom nadobudnutia je
dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku registrovaná na Štátnom notárstve v Spišskej
Novej Vsi pod č. A. XXX/XX. Dohoda bola registrovaná na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do
osobného užívania, ktoré vydal Okresný národný výbor, finančný odbor v Spišskej Novej Vsi, dňa 6. 4.

1989 na základe žiadosti zo dňa 19. 8. 1988. Pozemok bol zapísaný pôvodne na LV č. X vo vlastníctve
Československého štátu a v správe MNV Švedlár. Podľa textu predmetného rozhodnutia bol pozemok
pridelený žalovaným do osobného užívania na výstavbu rodinného domu, s tým, že má byť zastavaný
najneskoršie do 2 rokov. K tomuto rozhodnutiu bolo pridelené rozhodnutie o umiestnení stavby, pričom
aj v dohode o zriadení práva osobného užívania pozemku sa uvádza, že pozemok musí byť zastavaný

podľa údajov ONV, odboru výstavby v Spišskej Novej Vsi.

23. Následne dňa 23. 1. 1990 ONV v Spišskej Novej Vsi - odbor výstavby, územného plánovania a
stavebnéhoporiadkuvkonanípodč.1065/89nažiadosťovydaniestavebnéhopovoleniananovostavbu
rodinného domu na parc. č. 659 v kat. území Švedlár W. D. odpovedal, že dňa 19. 1. 1990 bolo miestnym

šetrením zistené, že v danom prípade sa nejedná o novostavbu rodinného domu, ale iba o jeho opravu,
nakoľko W.Y. D. objekt odkúpil od strýka, má 30 rokov a potrebuje opravu. Príslušný úrad doporučil
žiadateľovi, aby požiadal MNV vo Švedlári na vydanie stavebného povolenia na opravu rodinného domu
a žiadosti o vydanie stavebného povolenia na novostavbu rodinného domu nevyhovel, resp. ju zamietol.24. Súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že pozemok bol pridelený žalovaným do osobného
užívania za účelom výstavby rodinného domu a v tomto rozhodnutí sa neuvádza, že by predmetný

pozemok už bol zastavaný domom alebo akoukoľvek inou stavbou, avšak následne z tejto skutočnosti
avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s obsahom vyššie uvedeného dôkazu + listiny z 23.1.1990
a nevyvodil z neho žiadne skutkové ani právne závery.

25. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom

nevysporiadal ani s tou skutočnosťou, že stavba predmetného rodinného domu bola postavená na
pozemku (v tom čase) vo vlastníctve Československého štátu (v roku 1940 odkúpená politickou obcou
Švedlár), keďže žalobcovia v konaní nepreukázali, že by im bol predmetný pozemok pridelený do
osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu.

26. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej v danom období, keď v zmysle § 217

Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v období, kedy malo dôjsť k započatiu a tvrdenému ukončeniu
stavby žalobcami) rodinný dom mohol byť v osobnom vlastníctve v tom prípade, ak bol vystavaný
užívateľom na pozemku na ten účel určenom. Zároveň v zmysle § 221 Občianskeho zákonníka, ak
zriadil na pozemku stavbu občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať alebo ktorý bol oprávnený ho
užívať na iný účel rozhodoval o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi mohol vlastníctvo k stavbe priznať

len ak boli preto dôvody hodné osobitného zreteľa a zároveň súd mohol rozhodnúť, že stavebník je
povinný stavbu na svoj náklad odstrániť. S účinnosťou od 1.4.1964 tak Občiansky zákonník umožňoval
občanom prostredníctvom práve osobného užívania stavať na cudzom pozemku, ale v prípade ak občan
zriadil stavbu na pozemku, ktorý nebol oprávnený užívať, alebo na ktorom v rámci užívania nemal právo
stavby, rozhodoval o vlastníctve stavby súd v zmysle ust. § 221 OZ. Pretože konanie stavebníka bolo v

takomto prípade neoprávneným zásahom do práv vlastníka alebo užívateľa pozemku, toto ustanovenie
umožňovalo súdu priznať vlastníctvo stavby neoprávnenému stavebníkovi iba výnimočne a to vtedy, ak
pretobolidanédôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Inakvzásadesúdpriznalvlastníctvostavbyvlastníkovi
pozemku alebo nariadil odstránenie stavby na náklady stavebníka.

27. Podľa § 198 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného v rozhodnom čase od 1.4.1964 do 1.1.1992,
teda aj ku dňu uzavretia dohody o zriadení práva osobného užívania žalovaných k pozemku) právo
osobnéhoužívaniapozemkovslúžiktomu,abysiobčanianapozemkoch,kuktorýmsaprávozriadimohli
vystavať rodinný domček, rekreačnú chatu alebo garáž alebo zriadiť záhradku. Toto právo je možné
zriadiťajkpozemkom,naktorýchtietostavbyužsúvystavanéalebozáhradkyzriadené.Právoosobného

užívania nie je časovo obmedzené a prechádza na dedičov.

28. V zmysle vtedy platného § 198 a nasl. občiansko-právny vzťah osobného užívania pozemkov bol
právny vzťah, ktorý vznikol medzi socialistickou organizáciou (štátom) na strane jednej a občanom
na strane druhej, ktorého súčasťou bolo občanove subjektívne právo (oprávnenie) užívať pozemok

v socialistickom vlastníctve. Toto právo bolo účelovo určené, časovo neobmedzené, odplatné a
samostatne zmluvne nebolo možné ho previesť. Toto právo osobného užívania pozemku predchádzalo
s prevodom vlastníctva stavby postavenej na pozemku na nadobúdateľa stavby (§ 218).

29. Zrušiť právo osobného užívania pozemku, na ktorom stavba stála podľa § 208 nebolo možné. V

opačnom prípade by sa vytvoril natrvalo neudržateľný právny stav. Právo osobného vlastníctva občana
k stavbe by zostalo nedotknuté, zatiaľ čo právny dôvod užívania pozemku by bol zrušený. Súdna prax
tiež napríklad dospela k záveru, že ak pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, v ktorom je
stavba zriadená na pozemku v osobnom užívaní len jedného manžela prikáže súd stavbu do výlučného
vlastníctva druhému manželovi, prejde na tohto manžela spolu so stavbou i právo osobného užívania

k pozemku.

30. Právo osobného užívania pozemkov malo podľa § 198 presné účelové určenie, ktoré tvorilo základný
znak tohto práva. Z povahy a účelu práva osobného užívania pozemku vyplýva, že ak sa zriaďuje k
pozemku na ktorom už stavba stojí, musí stavba spĺňať kritéria osobného vlastníctva, resp. musí ísť o

tam postavený dom v osobnom vlastníctve. Ak by však išlo o pozemok zastavaný domom, ktorý tvorí
predmet súkromného vlastníctva, nie je možné k nemu zriadiť právo osobného užívania, pretože by to
bolo v rozpore s funkciou tohto práva (R 120/1967).31. Koncepcia občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej spätosti
vlastníctva stavby (rodinného domčeka, chaty a garáže), resp. vlastníctva bytu s právom osobného
užívania pozemku (§ 198 ods. 1 a § 218 ods. 1). Táto zásada, ktorú uznávala aj súdna prax (R 84/1967

a R 78/1969), znamenala, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho
práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza, môže byť len jeden a ten istý občan. Bolo by v rozpore s
účelom a povahou práva osobného užívania pozemkov, ak by sa toto právo zriadilo jednému občanovi
a vlastnícke právo k stavbe, ktorá na pozemku stojí by patrilo inému občanovi alebo organizácií. Aj
v prípade dedenia sa uplatňovala zásada, že osobným užívateľom pozemku a vlastníkom stavby na

pozemku postavenej, má byť jeden a ten istý občan (R 84/1967).

32. Z rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania žalovaným č. Fin224/89-Pá zo
dňa 6.4.1989 vyplýva, že do času tohto rozhodnutia bol predmetný pozemok vo vlastníctve
Československého štátu a v správe MNV Švedlár. Žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi predmetnej parcely na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku

registrovaná na Štátnom notárstve v Spišskej Novej Vsi pod č. A. XXX/XX registrovanej na základe
rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, ktoré vydal Okresný národný výbor, finančný
odbor v Spišskej Novej Vsi, dňa 6. 4. 1989.

33.Súdprvejinštanciesauvedenýmiskutočnosťaminezaoberal,napriektomu,žespoukazomnavyššie

uvedenú právnu úpravu platnú v čase výstavby rodinného domu je potrebné dôsledne sa vysporiadať
s tým, či v prípade, ak výstavbu realizovali žalobcovia, či títo mohli nadobudnúť vlastnícke právo k
tejto nehnuteľnosti, nakoľko sa jednalo o neoprávnenú stavbu (keďže túto stavbu realizoval v takom
prípadeobčan,ktorýneboloprávnenýpozemokužívať).Vkonanínebolopreukázané,žebyrozhodnutím
súdu bolo určené vlastnícke právo žalobcov a žalobcovia netvrdili ani nepreukázali existenciu dôvodov

hodných osobitného zreteľa, kedy by výnimočne bolo možné vlastnícke právo im priznať.

34. Rovnako pozornosti súdu ušlo, že svedkyňa C. C. v čestnom prehlásení z 21.8.2017 uviedla, že jej
sestra Q. L. s manželom začali stavať v roku 1963 rodinný dom čís. popisné 168 v Spálenej ulici vo
Švedlári. Rozpor odvolací súd vzhliadol v tom, že samotní žalobcovia uvádzali, že v roku 1963 započali

stavbu iného rodinného domu, ktorý nedostavali (prvého rodinného domu, u ktorého došlo k zrúteniu
obvodových múrov) a až na jar v roku 1964 mali započať výstavbu predmetného domu. Uvedené sa
vzťahuje aj na čestné prehlásenie svedka Q. D. z 24.8.2016, ktorý obdobne uvádzal, že žalobcovia
započali výstavbu rodinného domu v roku 1963.

35. Ďalšie čestné prehlásenia týchto svedkov z 12.3.2018, síce už obsahujú údaj o stavbe v r.1964
-1967, jedná sa ale o rozpor, ktorý je nevyhnutné odstrániť. Zároveň je potrebné zohľadniť, že tieto
prehlásenia sú svedkami síce podpísané, avšak je zrejmé, že boli písané rukou inej osoby. Práve s
poukazom na skutočnosť, že sa jedná o jediné dôkazy, ktoré by mali osvedčovať podstatné tvrdenia
žalobcov (a to, že predmetnú nehnuteľnosť stavali oni), od ktorých odvodzujú svoje vlastnícke právo,

pretože nedisponujú žiadnymi listinnými dôkazmi, sa javí ako nevyhnutné odstrániť tieto rozpory a za
tým účelom týchto svedkov vypočuť tak, aby im bolo možné klásť doplňujúce otázky a aby bolo zrejmé,
či sa jedná o skutočnosti, ktoré si oni pamätajú (aby ich uviedli svojimi vlastnými slovami).

36. V neposlednom rade odvolací súd má za to, že vzhľadom na námietku žalovaných o nadobudnutí

predmetnej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou od nimi tvrdeného vlastníka, ako aj vzhľadom na nespornú
existenciu rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania žalovaných v roku 1989, nespornú
skutočnosť, že žalovaní predmetnú nehnuteľnosť od toho času nerušene užívali (až do roku 2016) a
nehnuteľnosť zveľaďovali, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa aj otázkou, či žalovaní
nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, ktorá skutočnosť by bola právnou

prekážkou pre rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobcov. Súd prvej inštancie sa touto otázkou
vôbec nezaoberal.

37. V tejto súvislosti odvolací súd opakovane poukazuje na to, že povahe a účelu práva osobného
užívania pozemku v zmysle § 198 ods. 1 OZ by sa priečilo zriadenie práva osobného užívania pozemku

vtedy, keby vlastníkom rodinného domku, rekreačnej chaty alebo garáže postavených na pozemku, ku
ktorému je zriaďované právo osobného užívania, zostával aj naďalej niekto iný, ako užívateľ pozemku;
právo osobného užívania pozemku v zmysle § 198 ods. 1 OZ nemohlo by byť tiež zriadené k pozemku
zastavanému obytným domom v súkromnom vlastníctve (4Cz6/69).38. Právny režim zastavaného pozemku v osobnom užívaní vykazoval oproti nezastavanému pozemku
značné rozdiely. Tieto rozdiely vyplývali z toho, že s pozemkom, ku ktorému sa viazalo toto užívacie

právo bola pevne spojená stavba v osobnom vlastníctve užívateľa. Pritom právo osobného vlastníctva
a právo osobného užívania boli síce viazané na samostatné predmety, funkčne však spolu tvorili jeden
celok. Toto je zrejmé z vysvetliviek k § 217 OZ, ktorý hovoril o užívaní zastavaného pozemku. Platila
teda zásada, že medzi vlastníctvom k pozemku a vlastníctvom k stavbe na ňom zriadenej, musí byť
jednota. Z rozhodnutia Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi č. 1065/89 zo dňa 23.1.1990

okrem iného vyplýva, že nadobudnutie vlastníckeho práva predmetného rodinného domu odkúpením
akceptovali aj štátne orgány, t.j. Okresný národný výbor v Spišskej Novej Vsi. S uvedenou skutočnosťou
je nevyhnutné sa vysporiadať aj v tomto konaní.

39. Dôvodne teda žalovaní namietali, že koncepcia Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase
vychádzala zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby s právom osobného užívania pozemku s poukazom

na § 198 ods. 1 a § 218 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorú zásadu uznávala aj súdna prax (R 84/1967
a R 78/1969), čo znamenalo, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho
práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádzala, mohol byť len jeden a ten istý občan. Bolo v rozpore s
účelom a povahou práva osobného užívania pozemkov, ak by sa toto právo zriadilo jednému občanovi a
vlastnícke právo k stavbe, ktorá na pozemku stojí, by patrilo inému občanovi alebo organizácii (obdobne

rozhodnutie 2Cz7/71). Uvedené je potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní prípadného nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním.

40. Súd prvej inštancie sa s uvedenými otázkami dôsledne nevysporiadal a preto odvolací súd nemohol
preskúmať, či ne/došlo k vzniku vlastníckeho práva žalobcov.

41. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
predčasné a vzhľadom na nedostatok odôvodnenia je rozhodnutie nepreskúmateľné, preto odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

42. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude dôsledne sa vysporiadať so všetkými vyššie
uvedenými otázkami relevantnými pre rozhodnutie o vlastníckom práve žalobcov, vysporiada sa
so všetkými námietkami žalovaných, najmä sa bude dôsledne zaoberať tým, kto bol stavebníkom
predmetnej nehnuteľnosti, či žalobcovia aj v prípade, že boli stavebníkmi mohli nadobudnúť vlastnícke

právo k predmetnej nehnuteľnosti v zmysle vtedy platnej právnej úpravy, zároveň posúdi, či nedošlo k
vzniku vlastníckeho práva žalovaných vydržaním, čo by bránilo určeniu vlastníckeho práva žalobcov.

43. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

44.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).