Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 31, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/33/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313202119
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4313202119.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcov: 1. B. L., nar. XX. XX. XXXX,
bytom XXX XX W., L. ul. XXX/XX, 2. B. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX W., L. ul. XXX/XX, 3. D. L.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX W., L. ul. XXX/XX, 4. U. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. č. XXX, 5. F.
M., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. č. XXX, proti žalovanému: R. L. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. U. T.
č. XXX, o zaplatenie 1.000.000 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Levice zo dňa 3. marca 2016, č. k. 11C/38/2013-327, v spojení s opravným uznesením zo dňa 8.
septembra 2016, č. k. 11C/38/2013-336, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcom v 1. až 5. rade sumu 12 266,93 eura s 5% ročným úrokom z omeškania od
23. 05. 2013 do 31. 12. 2014, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcom v 1. až 5. rade nepriznáva náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením (ďalej len „napadnutý rozsudok“) súd prvej
inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi (právnemu predchodcovi žalobcov v 1. až 5. rade - C.
M., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX) sumu 12 266,93 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od

23. 05. 2013 do 31. 12. 2014, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou, po pripustení jej zmeny, domáhal
od žalovaného zaplatenia sumy 300.000 Kč s 5 % úrokom z omeškania ročne od 07. 09. 2011 do
31. 12. 2014, sumy 100.000 Kč s 5 % úrokom z omeškania ročne od 22. 03. 2011 do 31. 12. 2014,
sumy 600.000 Kč s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01. 09. 2011 do 31. 12. 2014 na účet žalobcu

vedený v Česká spořitelna, Sokolovská 1, Praha 8, číslo účtu XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX, do 15
dní od dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že sumu 300.000 Kč žalovaný neoprávnene
vybral v hotovosti cez pokladňu z jeho sporožírového účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX vedeného
v Českej spořitelni v pobočke Praha 8 na Sokolovskej ulici 1, pričom si nebol vedomý žiadneho udelenia
splnomocnenia pre L. M. v súvislosti s týmto účtom a neurčil ho ani za spoludisponenta. Výber bol
uskutočnený dňa 07. 09. 2011. O zmiznutí peňazí sa dozvedel pri náhodnom výbere z bankomatu,
keď mu bankomat oznamoval nedostatočnú výšku prostriedkov na účte, a preto kontaktoval pobočku

Českej sporiteľne, od ktorej obdržal výpis z účtu, v ktorom bol potvrdený výber hotovosti cez pokladňu
vo výške 300.000 Kč dňa 07. 09. 2011. Následne podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa
pre podozrenie z krádeže a z rozhodnutia polície sa dozvedel, že výber peňazí uskutočnil žalovaný.
Sumu 100.000 Kč žiadal od žalovaného zaplatiť, nakoľko túto sumu žalovanému poukázal prevodomna jeho účet dňa 22. 03. 2011 a predstavovala zálohu na bývanie, ktorú od neho žalovaný požadoval
za tým účelom, aby pripravil pre neho bývanie v jeho dome, v jednej izbe, ale izbu pre neho nepripravili
a strčil ho do pivnice. Čo sa týka sumy 100.000 Kč, tak v banke nahlásil, že tých 100.000 Kč prevádzal

na bývanie a tento dôvod bol aj uvedený. Žalovanému uvedenú sumu len požičal, pretože mu len tak
100.000 Kč nechcel dať, keďže poberá len dôchodok. Uviedol, že bol v tom, že sa vyúčtuje z tých peňazí
nájomné, pretože žalovaný od neho pýtal peniaze na nájomné mesačne 300 eur a v takej výške ho
žalovanému aj platil. Peniaze žalobca vybral z automatu a v hotovosti ich žalovanému dal. Pokiaľ išlo
o sumu 600.000 Kč, ktorú žiadal zaplatiť od žalovaného, táto suma podľa žalobcu predstavovala 50 %

z hodnoty vecí, ktoré mu patrili, a ktoré sa nachádzali u žalovaného. Išlo o veci, ktoré uviedol v súpise
majetku predloženého súdu, pričom originál súpisu majetku robil ku konaniu o dedičstve po manželke
T. M., ktoré sa viedlo v Prahe. V súpise uviedol nákupnú cenu všetkých tých vecí. Uviedol, že suma
600.000 Kč predstavuje hodnotu celého jeho zariadenia, nábytku, ktoré si presťahoval z D. do domu
syna - žalovaného, keď prišiel k nemu bývať. Keď od neho odišiel, tak všetko tam zostalo a žalovaný
ich nemohol vydať, pretože ich predal.

3. Rozhodnutie právne oprel o ust. § 420 ods. 1 a 3, § 517 ods. 2, § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“). Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovi vznikla
škoda vo výške 300.000 Kč, v prepočte 12 266,93 eura (podľa kurzového prepočtu dňa 07. 09. 2011
- 1 euro = 24,456 Kč, keď došlo ku škode), nakoľko tým, že žalovaný si ponechal sumu 300.000 Kč,

ktorú vybral dňa 07. 09. 2011 z účtu žalobcu v banke a neodovzdal ju žalobcovi, spôsobil, že sa majetok
žalobcuzmenšilouvedenúsumu.Vkonanížalobcapreukázal,žežalovanýsumu300.000Kčdňa07.09.
2011 z účtu žalobcu v Českej spořitelni, a.s. v pobočke Hodonín, vybral v hotovosti cez pokladňu banky.
Uvedené vyplývalo aj z uznesenia Krajského riaditeľstva polície Juhomoravského kraja, Územného
odboru Hodonín, Obvodného oddelenia polície Hodonín zo dňa 23. 05. 2012, č. j. KRPB-78429-10/

TČ-2012-060613-ZJE, ako aj z výpovede žalovaného. Výber uvedenej sumy cez pokladňu vyplýval aj
z predloženého výpisu z účtu. Žalovaný výber z účtu žalobcu v banke vo výške 300.000 Kč uskutočnil
na základe toho, že mal dispozičné právo k účtu žalobcu, čo vyplývalo z uznesenia Polície Českej
republiky z 23. 05. 2012, ako aj z oznámenia Českej spořitelne, a.s., pobočka Sokolovská 1, 186 53
Praha 8 zo dňa 31. 08. 2011, adresovaného žalovanému, kde sa uvádzalo, že na základe písomnej

žiadosti mu spořitelna oznamuje, že jeho dispozícia na účte žalobcu stále trvá. Dôvodil, že žalovaný
síce preukázal, že výber sumy 300.000 Kč uskutočnil na základe toho, že mal dispozičné právo k účtu
žalobcu v banke, ale nepreukázal právny dôvod, na základe ktorého bol žalovaný oprávnený uvedenú
sumu si ponechať. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že majiteľom účtu v banke bol žalobca a
žalobca mal právo voči banke na vyplatenie peňazí z účtu v banke. Mal za to, že ak výber peňazí z účtu

neuskutočnil žalobca sám, ale výber peňazí uskutočnil žalovaný na základe toho, že mal dispozičné
právo k tomuto účtu, žalobcovi vznikol nárok, aby mu žalovaný po vybratí sumy 300.000 Kč túto sumu
odovzdal. Žalovaný žalobcovi sumu 300.000 Kč neodovzdal, tieto peniaze si ponechal a neskôr, ako
uviedol, ich minul na svoje potreby. Splatil z nich pôžičky a uhradil ďalšie náklady. Žalovaný síce uvádzal,
že peniaze mu žalobca daroval, že žalobca súhlasil, aby uskutočnil výber peňazí z banky, že viackrát

o tom hovorili, avšak žalovaný nepreukázal, že peniaze po ich vybratí z účtu žalobcu bolo možno
považovať za vlastníctvo žalovaného. Žalovaný nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že žalobca mu
tieto peniaze daroval. Žalobca popieral, že by žalovanému uvedenú sumu bol daroval. Uviedol, že
žalovanému nedal súhlas na výber tejto sumy z jeho účtu. O tento súhlas ho žalovaný nepožiadal a
ani ho o výbere neinformoval. Až z vykonaného vyšetrovania sa žalobca dozvedel, že peniaze vybral

žalovaný. K výberu peňazí došlo až po tom, keď bol umiestnený v zariadení pre seniorov. Súd prvej
inštancie ďalej uviedol, že v zmysle § 628 ods. 2 OZ, ak je predmetom daru hnuteľná vec, musí byť
darovacia zmluva písomná, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní. V danom prípade k
prevzatiu peňazí 300.000 Kč žalovaným došlo na základe výberu týchto peňazí z účtu žalobcu dňa 07.
09. 2011, pričom pri výbere peňazí ani pri ich prevzatí žalovaným nebol žalobca prítomný, a preto mal

za to, že na platnosť darovacej zmluvy sa v tomto prípade vyžadovala písomná forma darovacej zmluvy,
ktorej existenciu žalovaný nepreukázal, teda žalovaný nepreukázal, že došlo k platnému darovaniu
tejto peňažnej sumy zo strany žalobcu. Dodal, že iný dôvod, pre ktorý by žalovaný bol oprávnený
ponechať si vybratú sumu 300.000 Kč z účtu žalobcu, žalovaný neuvádzal. Rezultoval, že žalovaný
porušil svoju povinnosť podľa § 415 OZ počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku,

vybratú sumu 300.000 Kč žalobcovi neodovzdal, peniaze si ponechal a minul na svoje potreby, čím
zapríčinil, že žalobcovi vznikla škoda tým, že majetok žalobcu sa o túto sumu zmenšil. Uzavrel, že
žalovaný preto zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v sume 300.000 Kč, t. j. 12 266,93 eura,
a preto zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 12 266,93 eura. Dodal, že žalovanýsa dostal do omeškania s plnením tejto peňažnej sumy, preto stanovil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi aj úrok z omeškania zo sumy 12 266,93 eura od dňa nasledujúceho po dni, keď mu bola
doručená žaloba, v ktorej bol žalovaný preukázateľne vyzvaný na plnenie. Za deň doručenia žaloby

považoval deň 22. 05. 2013, keď v uvedený bola súdna zásielka (žaloba) žalovanému uložená na pošte
a v uvedený deň podľa poštovej pečiatky pošta súdu zaslala doručenku podpísanú žalovaným, takže v
uvedený deň si musel zásielku žalovaný prevziať, i keď dátum prevzatia na doručenke uvedený nie je.
Žalovaný sa tak dostal do omeškania s plnením uvedenej peňažnej sumy dňom 23. 05. 2013, odkedy mu
prislúchajú úroky z omeškania v rozsahu 5 % ročne až do 31. 12. 2014 zo sumy 12 266,93 eura. Plnenie

v peniazoch vyjadril v eurách z dôvodu, že nemal preukázané, že by žalovaný mal účet v cudzej mene,
a že niektorý z účastníkov je devízovým cudzozemcom, obaja účastníci majú trvalý pobyt v tuzemsku,
preto nemal splnené predpoklady podľa § 155 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pre vyjadrenie
plnenia v peniazoch v cudzej mene v rozsudku. Žalobu vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania
zamietol, keď žalobcovi na zvyšnú časť uplatneného úroku z omeškania z tejto sumy nárok nevznikol.
Dôvodil tiež, že žalovaný žiadal vykonať výsluch svedkyne K. M., ktorá sa ale na výsluch nedostavila zo

zdravotných dôvodov. Ďalší výsluch svedkyne nepovažoval za potrebný, mal za to, že i v prípade, že
by sa potvrdili skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným, nebolo by možné dospieť k právnemu záveru,
že došlo k darovaniu sumy 300.000 Kč žalobcom žalovanému. Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcu
na zaplatenie 100.000 Kč, bol toho názoru, že žalobca v konaní nepreukázal, že na zaplatenie tejto
sumy mu voči žalovanému vznikol nárok. Uviedol, že žalobca z vlastnej vôle poukázal uvedenú sumu na

základe platobného príkazu zo svojho sporožírového účtu na účet žalovaného dňa 07. 03. 2011, pričom
22. 03. 2011 uvedená suma po jej vrátení bola opäť poukázaná žalovanému. K poukázaniu tejto sumy
došlo v čase, keď ešte žalobca žil v Českej republike. Žalovaný dôvodnosť tohto nároku spochybňoval.
Žalobca nepreukázal, z akého právneho dôvodu vznikla žalovanému povinnosť žalobcovi sumu 100.000
Kč zaplatiť, uvádzal rôzne dôvody, pre ktoré uvedenú sumu žalovanému zaslal. Uviedol, že v banke

nahlásil, že sa tých 100.000 Kč prevádza na bývanie a tento dôvod bol aj uvedený. Tiež žalobca uviedol,
že on napísal na doklad v banke, keď dával príkaz, že ide aj o pôžičku, ale banka to tam nenapísala a
so žalovaným sa nerozprávali, kedy peniaze vráti. Žalobca tiež uviedol, že bol v tom, že sa vyúčtuje
z tých peňazí nájomné. Argumentoval, že žalobca svoj nárok na zaplatenie 100.000 Kč dostatočne
nešpecifikoval a ani neodôvodnil tak, aby bolo možné posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku v tejto

časti žaloby, tak čo do základu, ako aj výšky a žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie,
že žalovanému v tejto výške vznikol voči žalobcovi dlh a že sa s peňažným plnením v tejto výške dostal
do omeškania. Preto žalobu v časti o zaplatenie 100.000 Kč s 5 % úrokom z omeškania ročne od 22.
03. 2011 do 31. 12. 2014 zamietol. Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie 600.000 Kč
dôvodil, že žalobca uviedol, že táto suma predstavuje 50 % z hodnoty tých hnuteľných vecí, ktoré si

presťahoval z D. do bytu žalovaného. Tento majetok uviedol v súpise majetku, ktorý súdu predložil.
Uviedol, že originál súpisu majetku robil ku konaniu o dedičstve po manželke T. M., ktorá zomrela XX.
E.XXX a dedičské konanie sa viedlo v D. pričom originál súpisu majetku by mal byť v dedičskom spise.
Žalovaný spochybňoval dôvodnosť uplatneného nároku. Uviedol, že tieto veci sa u neho nenachádzajú,
že veci žalobcu sa nachádzajú u G. H.. V tých priestoroch, kde boli veci zložené, žalovaný nebol a z tých

vecí nič nezobral a neodpredal. Ďalej uviedol, že v dedičskom konaní sám žalobca priznal, že tie veci
nemajú žiadnu hodnotu. Išlo o veci staré 30 - 40 rokov, opotrebované. Uviedol, že žalobca v živote nemal
majetok v hodnote 600.000 Kč. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal žiadnym
dôkazom svoje tvrdenie, že všetky veci, ktoré tvoria súpis majetku, si skutočne prisťahoval z D. do bytu
žalovaného. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal hodnotu jednotlivých hnuteľných

vecí, či už nákupnú cenu vecí, ktorú uvádzal v súpise majetku alebo hodnotu vecí, v čase, keď mu
vznikla škoda. Uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že žalovanému v
sume 600.000 Kč vznikol voči žalobcovi dlh. Keďže nebolo preukázané, že žalobcovi žalovaný spôsobil
škodu v sume 600.000 Kč, a že sa s peňažným plnením v tejto výške dostal do omeškania, žalobu v časti
o zaplatenie 600.000 Kč s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01. 09. 2011 do 31. 12. 2014 zamietol.

4. Rozhodnutie o trovách konania právne oprel o ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a
konštatoval, že každý z účastníkov mal v konaní čiastočný procesný úspech, preto rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcej časti, napadol v zákonnej lehote odvolaním
žalovaný. Uviedol, že žaloba je nepravdivá a plná klamstiev. Žalobca mu chcel prenechať všetok
majetok, a preto mal dispozičné právo k jeho účtu. Žalobca musel svoj byt v D. opustiť z dôvodu
prehratého súdneho sporu. V januári 2011 ho prosil, aby ho zobral k sebe bývať a spolu s manželkoumu to umožnili. Po dohode so žalobcom bol ubytovaný v trojizbovom apartmáne, v ktorom bolo o neho
maximálne postarané. Chýbala mu však trvalá zdravotná starostlivosť, z ktorého dôvodu odišiel do
zariadenia pre seniorov. Do zariadenia ho zaviezol aj so všetkými vecami, ktoré si žalobca zbalil. Sumu

300.000 Kč im chcel darovať, na E. sa vybrať nedali, a preto mu ich kázal vybrať v W.. O darovaných
peniazoch žiadal vypočuť svedkyňu K. M., ktorá sa na predvolanie nedostavila kvôli vážnej chorobe
a žiadala odročenie pojednávania. Zdôraznil, že vo veci bol zaslaný návrh na prešetrenie zdravotného
stavu žalobcu, pričom súd prešetrenie nenariadil. Žalobca si vymýšľal, prekrúcal fakty, nastupovala u
neho demencia pri Alzheimerovej chorobe a uvedenému súd nevenoval žiadnu pozornosť. Mal za to, že

súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v plnom rozsahu, a preto dospel k nesprávnemu právnemu
záveru.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v 1. rade písomným podaním, v ktorom označila
tvrdenia žalovaného za klamlivé. Mala za to, že žalovaný presvedčil žalobcu, aby sa presťahoval k nemu
zozištnýchdôvodov.Domnievalasa,žetomunasvedčovaloito,žežalobcaposlalpeniazenaobstaranie

jeho pohrebu jej. Od žalobcu mala vedomosť, že za bývanie u žalovaného si za všetko platil prehnane
vysoké sumy a nebolo o neho riadne postarané, a preto sa rozhodol od žalovaného odísť. Uviedla,
že mentálne zdravie žalobcu zodpovedalo jeho vysokému veku. Mala za to, že žalobca žalovanému
peniaze nedaroval, o tom, že mu žalovaná suma chýba sa dozvedel z výpisu banky a o skutočnosti, že
ich z účtu vybral žalovaný sa dozvedel zo šetrenia polície.

7. Žalobca v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že do finančných a
majetkových vecí žalobcu sa nestaral.

8. Žalobca v 3. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že do finančných a

majetkových vecí žalobcu sa nestaral, mal za to, že žalobca sám rozhodol o svojich peniazoch.

9. Žalovaný vo svojej replike tvrdil, že žalobkyňa v 1. rade ani raz nenavštívila otca, právneho
predchodcu žalobcov, nezaujímala sa o neho, chcela len obrať otca o peniaze a cennosti. Zdôraznil,
že otcovi pomohol vybaviť slovenské občianstvo, čo ho stálo veľa dní dovolenky a peňazí. Otec musel

pochopiť, že zdravotná starostlivosť mu bude poskytnutá až keď bude mať zdravotné poistenie. Uviedol,
že jeho manželka vybavovala lieky, keďže pracuje ako zdravotná sestra v G. v nemocnici. Otcovi varil
denne dva druhy jedál na obed a na večeru, otec im dobrovoľne dával 5 eur na potraviny, ale minuli
dvojnásobok na rôzne maškrty a zákusky, sladkosti, kávu, čaj a podobne. Byt, v ktorom býval žalobca
bol zariadený pekne a sám chcel bývať samostatne pokiaľ bude vládať, za prenájom dával 150 eur

za spotrebu elektriny, kúrenia, vodné a stočné. Mal za to, že žalobkyňa v 1. rade využila psychický a
zdravotný stav otca. Otec po nástupe do zariadenia každý deň vybral peniaze v banke v hotovosti 550
eur, tieto peniaze vyberali právne oni a vybielili účet otca. Tvrdil, že otec mal v osobnom príručnom
trezore v hotovosti v českých korunách a v eurách asi stotisíc českých korún, cennosti aj po manželke,
zlato a iné šperky v hodnote asi 2 000 eur, čo sám otec tvrdil a tieto veci zmizli. Uviedol, že otec poslal

peniaze žalobkyni v 1. rade za pohreb, čo označil za logické, keďže býva neďaleko od cintorína a pozná
najlepšie pomery a dodávateľov. Práve na ňu aj prepísal celý rodičovský dom, pričom sa dohodli, že on
nebude z rodičovského domu nič žiadať.

10. Žalobkyňa v 1. rade vo svojej duplike uviedla, že spor nie je o jej osobe, ale o neoprávnene vybratých

peniazoch z otcovho účtu, ktoré mali byť predmetom dedičstva. Mala za to, že žalovaný mal tieto peniaze
vrátiť, pretože o tieto peniaze boli ukrátení ostatní dedičia z dedičstva. Z policajných spisov bolo zrejmé
a dokázané, že bez vedomia a súhlasu majiteľa účtu žalovaný vybral z účtu právneho predchodcu
žalobcov sumu 300.000 Kč. Poukázala na výpoveď právneho predchodcu žalobcov v konaní, ktorý tvrdil,
že náhodou zistil, že mu hotovosť bola z účtu odcudzená tvrdil, že ich nikdy žalovanému nedal, tvrdil, že

žalovaný sa o neho riadne nestaral, neinformoval sa o ňom, a preto mu nechcel dať svoje celoživotné
úspory. Dodala, že rovnako sa správal aj k jeho matke a nekontaktuje ich. Dodala, že otcovi preukazy a
občiansky nevybavoval, pretože aj v okamihu smrti otec mal české občianstvo a trvalý pobyt v Čechách.
Tvrdila, že aj keď dostala peniaze od otca, bolo to aj s určením účelu ich použitia, v roku 2008 sumu
50.000 Kč dostala s účelom upraviť miesto posledného odpočinku jeho a jeho rodičov, čo aj urobila.

Tvrdila, že od otca nikdy peniaze nežiadala, aj keď mala nízky príjem. Nemala vedomosť o existencii
osobného trezoru otca, okrem osobného trezoru v DSS Bonavita, kde mal otec uloženú finančnú čiastku
na nevyhnutné náklady a na nepredvídané situácie. Otec daroval 500 eur DSS Bonavita pri nástupe,
ďalej uložil 1 000 eur do trezoru a mesačne platil 450 eur a o uvedenom vedela priložiť aj potrebnédoklady. Uviedla, že o závete otca nemala vedomosť, pokiaľ sa o ňom nedozvedela od zamestnancov
DSS. O otcovej vôli ohľadne prepísania rodinného domu na ňu sa dozvedela od advokátky, ktorá jej
zavolala, že sa chce s ňou stretnúť v úradnej veci. Všetky právne úkony boli uskutočnené na podnet otca

bez nátlaku a prehováranie. S otcom sa navštevovali, až do chvíle, kým sa neodsťahoval k žalovanému.

11. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutej vyhovujúcej časti viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení
si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné
v napadnutej časti podľa ust. § 388 CSP zmeniť. Pri posudzovaní veci samej a pri rozhodnutí o nej
vychádzal odvolací súd zo skutkových zistení ustálených v konaní súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).

12. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

13. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

15. V prejednávanej veci sa právny predchodca žalobcov v 1. až 5. rade od žalovaného domáhal

zaplatenia sumy 300.000 Kč s 5 % úrokom z omeškania ročne od 07. 09. 2011 do 31. 12. 2014, sumy
100.000 Kč s 5 % úrokom z omeškania ročne od 22. 03. 2011 do 31. 12. 2014, sumy 600.000 Kč s 5 %
úrokom z omeškania ročne od 01. 09. 2011 do 31. 12. 2014 na účet žalobcu vedený v Česká spořitelna,
Sokolovská 1, Praha 8, číslo účtu XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX, do 15 dní od dňa právoplatnosti
rozsudku. Žalobu odôvodnil tým, že sumu 300.000 Kč žalovaný neoprávnene vybral v hotovosti cez

pokladňu z jeho sporožírového účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v Českej spořitelni v
pobočke Praha 8 na Sokolovskej ulici 1, pričom si nebol vedomý udelenia žiadneho splnomocnenia
pre L. M. v súvislosti s týmto účtom a neurčil ho ani za spoludisponenta. Výber bol uskutočnený dňa
07. 09. 2011. O zmiznutí peňazí sa dozvedel pri náhodnom výbere z bankomatu, keď mu bankomat
oznamoval nedostatočnú výšku prostriedkov na účte, a preto kontaktoval pobočku Českej sporiteľne, od

ktorejobdržalvýpiszúčtu,vktorombolpotvrdenývýberhotovosticezpokladňuvovýške300.000Kčdňa
07. 09. 2011. Následne podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa pre podozrenie z krádeže.
Sumu 100.000 Kč žiadal od žalovaného zaplatiť, nakoľko túto sumu žalovanému poukázal prevodom
na jeho účet dňa 22. 03. 2011 a predstavovala zálohu na bývanie, ktorú od neho žalovaný požadoval
za tým účelom, aby žalovaný pripravil pre neho bývanie u neho, a to bývanie v dome žalovaného v

jednej izbe, ale izbu pre neho nepripravili a strčil ho do pivnice. Čo sa týka sumy 100.000 Kč, tak v
banke nahlásil, že sa tých 100.000 Kč prevádza na bývanie a tento dôvod tam aj uviedli. Žalovanému len
peniaze požičal, pretože len tak mu 100.000 Kč nechcel dať, keďže poberá len dôchodok. Uviedol, že bol
v tom, že sa vyúčtuje z tých peňazí nájomné, ale žalovaný od neho pýtal peniaze na nájomné mesačne
300 eur, ktoré aj žalovanému platil. Pokiaľ ide o sumu 600.000 Kč, táto suma predstavovala 50 % z

hodnoty vecí, ktoré mu patrili, a ktoré sa nachádzali u žalovaného, pretože si ich tam presťahoval, keď
prišiel k nemu bývať a žalovaný mu ich nevydal, pretože ich predal. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol
napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1. tohto odôvodnenia. Predmetom odvolacieho
konania je vyhovujúca časť výroku rozsudku, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu
12 266,93 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 23. 05. 2013 do 31. 12. 2014, do 15 dní od dňa

právoplatnosti rozsudku.

16. Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, preskúmaval rozsudok
v napadnutej vyhovujúcej časti a pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len podstatnými námietkami
žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvoinštančného súdu predchádzajúcim

vydaniu rozhodnutia z hľadísk, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.17. Z hľadiska skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, vo vzťahu k odvolaním napadnutému
vyhovujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého vychádzal i odvolací súd pri svojom
rozhodovaní, bolo nesporne preukázané, že právny predchodca žalobcov bol majiteľom sporožírového

účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX vedeného v Českej spořitelni, a.s. (ďalej len „účet“) a z výpisu
účtu žalobcu vyplývalo, že dňa 07. 09. 2011 bol uskutočnený výber hotovosti 300.000 Kč. Z uznesenia
Polície Českej republiky, Krajského riaditeľstva polície Juhomoravského kraja, Územného odboru
Hodonín, Obvodného oddelenia polície Hodonín z 23.5.2012 č.j. KRPB-78429-10/TČ-2012-060613-ZJE
(ďalej len „uznesenie polície“) vyplývalo, že týmto uznesením podľa § 159 ods. 1 Trestného poriadku sa

odkladá trestná vec podozrenia zo spáchania prečinu Krádež podľa § 205 ods. 1, ods. 3 Trestného
zákona, ktorého sa mal dopustiť podozrivý L. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. U. T. č. XXX tým, že
dňa 07. 09. 2011 v T., v pobočke Českej spořitelne, a.s. na Ul. Národní třída č. 44 v Hodoníne mal
neoprávnene vybrať cez pokladňu zo sporožírového účtu číslo XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX majiteľa
C. M., nar. XX. XX. XXXX, finančnú čiastku vo výške 300.000 Kč, keď dispozičné právo k vyššie
uvedenému účtu mal mať len poškodený C. M. a nikoho nesplnomocnil na žiadny úkon v súvislosti s

týmto účtom, čím mal C. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom L., M. XXX/X, D. X, t. č. Q. D. R. N., T. XX,
D. A., Slovenská republika, spôsobiť škodu vo výške 300.000 Kč, pretože vo veci nejde o podozrenie
z prečinu a nie je na mieste vec vybaviť inak. Z odôvodnenia tohto uznesenia okrem iného vyplývalo,
že z oznámenia Českej spořitelne, a.s., Olbrachtova 62, Praha 4 bolo zrejmé, že sporožírový účet č.
XXXXXXXXX/XXXX bol založený dňa 09. 09. 1993, majiteľom účtu je právny predchodca žalobcov a

v období od 09. 09. 1993 do 13. 06. 2004 a v období od 30. 06. 2004 do 10. 11. 2011 mal žalovaný
dispozičné právo k uvedenému účtu. Z pokladničného dokladu - výber bolo zistené, že finančnú čiastku
300.000 Kč dňa 07. 09. 2011 o 13.58 hod. v Českej spořitelni, a.s., pobočka Hodonín, Národná trieda
č. 44, vybral cez pokladňu žalovaný. Z obsahu spisu tiež vyplývalo, že právny predchodca žalobcov C.
M., nar. XX. XX. XXXX, zomrel dňa XX. XX. XXXX. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 27. 05.

2019, č. k. 11C/38/2013-374 rozhodol, že v konaní pokračuje s dedičmi žalobcu, súčasne označenými
žalobcami v 1. až 5. rade. Ako závetný dedič vystupoval v dedičskom konaní i žalovaný, no z dôvodu,
že žalovaný je v konaní už procesnou stranou, proti ktorému bola žaloba podaná, i keď je právnym
nástupcom žalobcu, stranou sporu na strane žalobcu sa nestal.

18. Pokiaľ ide o vec samú, je potrebné konštatovať, napriek tomu, že odvolací súd vo výroku zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu
a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto skutkových a právnych

zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Z odôvodnenia
jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie
rozhodnutia zodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladú zákonné ustanovenia.
Prvoinštančný súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia v intenciách § 220 ods. 2 CSP uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie
majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú
odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany

subjektívneho práva oboch sporových strán a ich rovnosti v uplatnení práva. Rozhodnutiu v napadnutej
časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočností,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 - § 194 a § 205 CSP, alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, ktoré nesprávne vyložil. I keď odvolací súd vo
výroku svojho rozsudku zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku,
ide prakticky o potvrdzujúce rozhodnutie, v ktorom sa úprava týkala spôsobu výplaty žalovanej sumy
z dôvodu, že právny predchodca žalobcov počas konania zomrel. Rovnako tak odvolací súd nezistil v

konaní vady namietané žalovaným v odvolaní. Žalovaný vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku rozsudku vo
svojom odvolaní zotrval na tvrdení, že právny predchodca žalobcov mu sumu 300.000 Kč daroval.19. Podľa § 420 ods. 1, 3 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

20. V ustanovení § 420 je zakotvená všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb, ktorá
prichádza do úvahy vždy vtedy, keď nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu, ktoré
sú upravené v § 421 až § 437, resp. v ďalších ustanoveniach Občianskeho zákonníka (pozri napr. § 769
až 771). Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je: protiprávny úkon, spôsobenie
škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj

zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide o subjektívnu zodpovednosť, v prípade,
keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa
§ 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia
zavinenia). Pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto
za škodu zodpovedá, a medzi poškodeným. Obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať
náhradu škody a povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. V ust. § 420

ods. 1 je vyjadrená zásada, že každý, t. j. tak fyzická, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil
určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho
vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe
škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením

povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu
podľa tohto ustanovenia. V súvislosti s odsekom 3 ustanovenia § 420 OZ však treba konštatovať, že
ďalšou podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je aj zavinené konanie škodcu, aj keď
zavinenie škodcu sa podľa odseku 3 predpokladá. Pri vymedzení pojmu zavinenie treba vychádzať
z toho, že zavinenie je určitý psychický, vnútorný vzťah škodcu k vlastnému konaniu priečiacemu sa

objektívnemu právu a ku škode ako k výsledku tohto konania. Naproti tomu príčinnou súvislosťou treba
rozumieť určitý objektívny vzťah medzi skutočnosťou zakladajúcou zodpovednosť, t. j. medzi porušením
právnej povinnosti, a výsledkom, t. j. škodou. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah je založený na
dvoch zložkách: na zložke vedomostnej a zložke vôľovej. Vedomostnou zložkou rozumieme vnímanie,
t. j. odraz predmetov a javov v zmyslových orgánoch, ako aj predstavu predmetov a javov, ktoré

subjekt vnímal skôr, alebo ku ktorému dospel úsudkom na základe znalostí alebo skúseností. Vôľovou
zložkousarozumiepredovšetkýmchcenie,aleajuzrozumenie.Priúmyselnomzavineníjezastúpenátak
vedomostná, ako aj vôľová zložka zavinenia. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. V ust. §
420 ods. 3 je zakotvená prezumpcia zavinenia toho, kto za škodu zodpovedá. Ak sa preukáže, že škodca
spôsobil niekomu škodu porušením právnej povinnosti (dôkazné bremeno postihuje poškodeného),

zo zákona sa predpokladá, že škodca škodu zavinil. Existenciu zavinenia škodcu poškodený nemusí
dokazovať. Prezumpcia zavinenia je teda výhodou pre poškodeného. Podľa odseku 3 sa zodpovednosti
zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil; prezumpcia zavinenia je teda vyvrátiteľnou domnienkou.
Dôkazné bremeno však v tomto prípade postihuje škodcu.

21. Podľa § 628 ods. 1 OZ, darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje
obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

22. Podľa § 628 ods.2 OZ, darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a
pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

23. Občiansky zákonník nepredpisuje pre uzavretie darovacej zmluvy osobitnú právnu formu. Z hľadiska
formy možno rozlišovať reálnu darovaciu zmluvu a konsenzuálnu darovaciu zmluvu. O reálnu darovaciu
zmluvu sa jedná vtedy, ak s uzavretím zmluvy dochádza k fyzickému odovzdaniu daru, zväčša z ruky
do ruky. Konsenzuálna darovacia zmluva je zmluva, na základe ktorej dôjde k reálnemu odovzdaniu

veci až v budúcnosti, kedy darca odovzdáva dar až po vzniku darovacej zmluvy (tzv. obdarovaný prijíma
sľub darcu). Pre konsenzuálnu zmluvu predpisuje ustanovenie § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka
písomnú formu.

24. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd tiež zdôrazňuje, že sporové konanie

je ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie
dôkazy je vecou strán sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením
dvoch bremien: bremena tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a bremena tieto
skutočnosti preukázať. Ustanovenie § 132 ods. 1 CSP stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovomkonaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, a teda zásadne na stranách sporu leží iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,
nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového

stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú tú stranu sporu, ktorá
síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo
do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon tak určuje
dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je daný
výsledkomvykonanéhodokazovania.Dôsledkomtoho,žetvrdeniestranysporuniejepreukázanéanina

základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu
nepriaznivé rozhodnutie. V predmetnom konaní, ktoré je konaním sporovým a v ktorom platí prejednacia
zásada, so zreteľom na jeho kontradiktórnosť, súd prvej inštancie zhora popísané zásady i dôsledne
aplikoval.

25. Podľa čl. 8 CSP, že strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo

veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

26. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

27. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

28. Podľa ust. § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

29. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v sporovom konaní sa uplatňujú, okrem iných

zásad, i zásada kontradiktórnosti, kedy je v konaní nutná procesná aktivita sporových strán, ktoré sú
zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich
tvrdení; každá procesná strana má právo oboznámiť sa a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy
protistrany, zmeny; zásada sudcovskej a zákonnej koncentrácie, kedy strany musia predložiť všetky
svoje dôkazy, ktoré sú v tom čase dostupné do termínu určenom súdom. Procesná pasivita niektorej zo

strán sporu má za následok neunesenie dôkazného bremena. S poukazom na ust. § 383 je odvolací súd
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, pričom v predmetnej veci odvolací súd
nezistil naplnenie podmienok pre aplikáciu ust. § 366 CSP i z dôvodu, že žalovaný v odvolaní žiadne
nové skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysporiadal, nepredložil.

30. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalovaného a na zvýraznenie správnosti napadnutého
rozsudku dodáva, že v konaní bolo nesporne preukázané vykonaným dokazovaním, že žalobcom ako
právnym nástupcom pôvodného žalobcu vznikla škoda vo výške 300.000 Kč, v prepočte 12 266,93 eura
(podľa kurzového prepočtu ku dňu 07. 09. 2011, kedy došlo ku škode, 1 euro = 24,456 Kč). Je tomu tak
z dôvodu, že žalovaný bez vedomia a súhlasu právneho predchodcu žalobcov vybral z jeho účtu dňa

07. 09. 2011 sumu 300.000 Kč, ktorú mu neodovzdal, ponechal si ju, ktorým konaním žalovaného sa
majetokprávnehopredchodcužalobcovzmenšilosumu300.000Kč.Uvedenébolopreukázanévýpisom
z účtu právneho predchodcu žalobcov uznesením Polície Českej republiky, výpoveďami právneho
predchodcu žalobcov i samotného žalovaného. Žalovaný výber sumy 300.000 Kč potvrdil a uviedol, že
sumu peňazí aj minul pre svoje potreby. Žalovaný v konaní tvrdil, že právny predchodca žalobcov mu

tieto peniaze daroval, čo právny predchodca žalobcov v konaní poprel a žalovaný na preukázanie tohto
tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie darovacej zmluvy, ktorou by mu bol právny
predchodca žalobcov uvedenú sumu peňazí daroval. Súd prvej inštancie v tomto smere správne právne
argumentoval, že v danom prípade by sa v prípade existencie darovacej zmluvy jednalo o konsenzuálnu
darovaciu zmluvu, pretože právny predchodca žalobcov pri vyberaní peňazí z jeho účtu nebol prítomný

a sám ich žalovanému neodovzdal, a preto v uvedenom prípade by musela existovať písomná darovacia
zmluva, ktorej predmetom by bola suma 300.000 Kč. Žalovaný tak v konaní nepreukázal právny dôvod,
na základe ktorého bol oprávnený si ponechať sumu 300.000 Kč patriacu právnemu predchodcovi
žalobcov a nepreukázal existenciu písomnej darovacej zmluvy, ktorou by mu bol právny predchodcažalobcov daroval sumu 300.000 Kč. Z uvedeného dôvodu žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá vznikla
právnemu predchodcovi žalobcov v sume 300.000 Kč, t. j. 12 266,93 eura. Keďže v priebehu konania
právny predchodca žalobcov zomrel a do jeho práv vstúpili jeho dedičia, s ktorými súd prvej inštancie i

odvolací súd pokračovali v konaní, preto odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v
1.ažv5.radesumu12266,93eura. Preúplnosťvovzťahukodvolacímnámietkamžalovanéhoodvolací
súd dáva do pozornosti, že výsluch svedkyne K. M., rovnako ako súd prvej inštancie, odvolací súd
nepovažoval za potrebný, pretože i v prípade, že by sa potvrdili skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným,
nebolo by možné dospieť k inému právnemu záveru, než, že nedošlo k darovaniu sumy 300.000 Kč zo

strany právneho predchodcu žalobcov žalovanému. Pokiaľ žalovaný namietal nepreverenie zdravotno-
psychického stavu právneho predchodcu žalobcov, odvolací súd má za to, že tvrdenia o psychickom
stave právneho predchodcu žalobcov žalovaným bolo možné považovať za jeho subjektívne, ničím
nepodložené tvrdenia. Z obsahu spisu, z výpovedí strán sporu, z písomných vyjadrení právneho
predchodcu žalobcov nemožno konštatovať, že by psychický a mentálny stav právneho predchodcu
žalobcov nebol v poriadku a nezodpovedal i vysokému veku právneho predchodcu žalobcov. Súd

prvej inštancie preto správne uvedenému nevenoval pozornosť, odhliadnuc od skutočnosti, že uvedené
skúmanie by v súčasnosti ani nebolo možné, nakoľko právny predchodca žalobcov už nežije.

31. Podľa § 517 ods. 1 prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

32. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania

s plnením peňažného dlhu.

33. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením tejto peňažnej sumy, preto odvolací súd stanovil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. až 5. rade aj úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 12
266,93 eura odo dňa 23. 05. 2013 do 31. 12. 2014, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný

sa dostal do omeškania s plnením žalovanej sumy odo dňa nasledujúceho po dni, kedy mu bola
doručená žaloba (22. 05. 2013), teda odo dňa 23. 05. 2013, pretože v žalobe bol žalovaný preukázateľne
vyzvaný na úhradu dlžnej sumy. Dňa 22. 05. bola žaloba v súdnej zásielke žalovanému uložená
na pošte a v uvedený deň podľa poštovej pečiatky pošta súdu prvej inštancie zaslala doručenku
podpísanú žalovaným, takže v uvedený deň si musel zásielku žalovaný prevziať, i keď dátum prevzatia

na doručenke uvedený nie je. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola 0,00 %, preto žalobcovi prislúchajú úroky z omeškania
v rozsahu 5 % ročne od 23. 05. 2013 do 31. 12. 2014 zo sumy 12 266,93 eura. Odvolací súd vyjadril
plnenie v peniazoch v eurách, nakoľko nemal preukázané, že by žalovaný mal účet v cudzej mene, ani
že niektorý zo strán sporu je devízovým cudzozemcom. Strany sporu majú trvalý pobyt v tuzemsku.

Odvolací súd preto nevzhliadol predpoklady podľa § 218 ods. 2 CSP pre vyjadrenie plnenia v peniazoch
v cudzej mene v rozsudku.

34. Odvolací súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť dlžnú sumu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku
a uvádza, že podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku

a súd môže len v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. V prejednávanej veci odvolací súd má
za to, že lehota 3 dni na splnenie povinnosti žalovaným vo vzťahu k výške uloženej povinnosti by bola
neprimerane krátka. Lehota 15 dní podľa názoru odvolacieho súdu poskytuje žalovanému dostatočný
priestor na jej úhradu a v prípade, že ňou aktuálne nedisponuje, i dostatočný priestor na jej zabezpečenie
prostredníctvom na to určených peňažných subjektov.

35. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

36. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.38. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP a v konaní úspešným žalobcom v 1. až v 5. rade náhradu trov konania nepriznal, i keď s ohľadom
na výsledok konania principiálne by bolo namieste priznanie náhrady trov konania žalobcom. V danej

veci však možnosť priznania jej náhrady trov konania vylučovala skutočnosť, že žalobcom v 1. až 5.
rade v konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).