Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 18, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoCsp/1/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4320200891
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4320200891.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený (advokátska kancelária): Remedium Legal,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: X. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Ul. Š. T., XXXX/XX, I., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Veľký Dvor 12, Želiezovce, o
zaplatenie 249,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice č.
k. 9Csp/3/2020-146 zo dňa 23. októbra 2020, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou prvoinštančnému súdu dňa 23.01.2020 sa žalobca domáhal, aby súd žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 249,63 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 249,63 eura od 18.12.2018 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Žalobca žalobu
odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 17.12.2018 uzatvorenej medzi
postupcom: Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 a žalobcom,
postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca uzatvoril so žalovaným dňa
28.03.2015 Zmluvu č. 5061323906/0900, na základe ktorej postupca poskytol žalovanému peňažné

prostriedky.Žalovanýneplnilvstanovenýchtermínochsplátky,čímporušilsvojupovinnosťpodľazmluvy.
Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 350,63
eura a pozostávala z istiny vo výške 249,63 eura, z riadneho úroku vo výške 60,50 eura, z úroku
z omeškania vo výške 20,50 eura a z poplatkov vo výške 20,- eur v súlade s prílohou k Zmluve
o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v
predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu
postúpenia pohľadávky. Žalovaná suma tak predstavuje podľa žalobcu sumu vo výške 249,63 eura,

pričom pozostáva z neuhradenej istiny úveru. Žalobca si tak zvyšnú časť dlžnej sumy pozostávajúcej z
neuhradeného riadneho úroku vo výške 60,50 eura, z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 20,50
eura a z neuhradených poplatkov vo výške 20,- eur neuplatňuje. Žalobca si ďalej uplatnil zákonný úrok
z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy a to počnúc
dňom 18.12.2018, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. Súd žalovanému
doručil žalobu spolu s jej prílohami a zároveň ho v zmysle § 167 ods. 2 CSP vyzval, aby sa k nej
vyjadril.Žalovanýsižalobusprílohamiauznesenímsp.zn.:9Csp/3/2020-87zodňa06.04.2020prevzal

dňa 15.04.2020, avšak k žalobe sa písomne nevyjadril, skutkové tvrdenia žalobcu nijakým spôsobom
nepoprel. Na základe výzvy súdu zo dňa 20.05.2020, aby žalobca preukázal platné postúpenie bankovej
pohľadávky, t. j. splnenie predpokladov na jej postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 (nech
preukáže doručenie výzvy zo strany banky žalovanému), ako aj predložil doklady o čerpaní a splácanífinančných prostriedkov žalovaným, bol súdu zo strany právneho zástupcu žalobcu predložený prehľad
finančných operácií na predmetnom účte ako aj časť podacieho hárku Slovenskej pošty, a. s., z ktorého
vyplýva, že žalovanému bola adresovaná listová zásielka podaná na poštovú prepravu dňa 08.01.2019,

ktorá sa s najväčšou pravdepodobnosťou týkala oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2019.
Súd ďalej vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín predložených žalobcom a ďalšími
listinami tvoriacimi obsah spisu a vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 297 písm. b)
CSP nakoľko mal za to, že v predmetnom spore ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia
veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 1.000,-

eur. Súd tak rozsudok verejne vyhlásil podľa § 219 ods. 3 CSP dňa 23.10.2020. Súd sa konkrétne
oboznámil so žalobou, zmluvou o postúpení pohľadávok a jej prílohou, návrhom na uzatvorenie Zmluvy
o Kreditnej karte s prílohami 1 - 3 (doplňujúce informácie o klientovi, súhlas s overením schopnosti úver
splácať a poskytnutím údajov do príslušného registra, poplatky), prijatím návrhu na uzatvorenie Zmluvy
o Kreditnej karte, všeobecnými obchodnými podmienkami, produktovými obchodnými podmienkami pre
kreditné karty a povolené prečerpania, Sadzobníkom poplatkov a náhrad Slovenskej sporiteľne, a. s.,

výzvou zo dňa 21.09.2017, výzvou zo dňa 12.09.2018, oznámením o postúpení pohľadávky, pokusom
o zmier, výsledkom vyhľadávania v Obchodnom vestníku ohľadom žalovaného, uznesením Okresného
súdu Levice sp. zn.: 9Csp/3/2020 - 87 zo dňa 06.04.2020, vyjadrením PZ žalobcu zo dňa 02.06.2020,
prehľadom finančných operácií a podacím hárkom Slovenskej pošty, a. s.

2. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným) rozsudkom Okresný súd Levice ako súd
prvej inštancie podanú žalobu (v celom rozsahu) zamietol a súčasne o trovách strán sporu voči sebe
navzájom rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznáva.

3. Skutkový stav sporu súd prvej inštancie zistil nasledovne:

Právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a. s.) ako veriteľ prijal dňa 28.03.2015 návrh
žalovaného na uzatvorenie Zmluvy o kreditnej karte s nasledovnými podmienkami: druh úveru:
spotrebiteľský revolvingový úver, typ kreditnej karty: Štedrá karta CTLS, schválený úverový rámec:
300,- eur, typ a výška úrokovej sadzby: premenlivá, závisí od výšky čerpania celkového úverového
rámca ku koncu účtovného obdobia zníženého o sumy splátok klienta uhradených do najbližšieho

dňa splatnosti, RPMN 39,55 %, celková čiastka, ktorú klient zaplatí pri uvedených predpokladoch a
RPMN: 357,59 eura, pričom žalovaný sa zaviazal vrátiť peňažné prostriedky v minimálnych splátkach
vo výške 15,- eur, a to kedykoľvek, najneskôr však do dňa splatnosti, ktorým je 20. deň v mesiaci.
Výzvou zo dňa 21.09.2017 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému, že je v omeškaní so
splácaním pohľadávky ku dňu 31.08.2017 vo výške 330,56 eura s príslušenstvom. Opätovnou výzvou

zo dňa 12.09.2018 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému, že z dôvodu omeškania so
splácaním pohľadávky, vyhlásila banka mimoriadnu splatnosť pohľadávky, čím sa stala splatnou v celom
rozsahu. Zároveň žalovanému oznámil, že výška splatnej a nezaplatenej pohľadávky predstavuje ku
dňu 12.09.2018 sumu 345,77 eura a tiež ho upozornil, že ak dlžnú sumu neuhradí, banka je oprávnená
postúpiť pohľadávku tretej osobe. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1059/2018/CE zo

dňa 17.12.2018 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a. s., so
sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653) nadobudol žalobca voči žalovanému pohľadávku
špecifikovanú v prílohe č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok. V zmysle tejto prílohy predstavoval
zostatok pohľadávky sumu 350,63 eura, ktorý pozostával z istiny vo výške 249,63 eura, z riadneho
úroku vo výške 60,50 eura, z úrokov z omeškania vo výške 20,50 eura a z poplatkov vo výške 20,-

eur. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 03.01.2019 oznámil právny predchodca žalobcu
žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
pokusom o zmier zo dňa 02.01.2020 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 363,66 eura
v lehote do 12.01.2020. Z prehľadu finančných operácií na účte žalovaného vyplýva, že celková suma
debetných operácií na účte žalovaného predstavuje sumu 4.547,48 eura a pozostáva z výberov kartou,

platieb kartou a odchádzajúcich platieb z účtu vo výške 4.346,88, ďalej z poplatkov vo výške 108,60 eura
a z úrokov vo výške 92,- eur. Súčet kreditných operácií na účte žalovaného predstavuje sumu 4.217,35
eura, z ktorých na istinu bola započítaná suma vo výške 4.097,25 eura, na poplatky suma vo výške
88,60 eura a na riadny úrok suma vo výške 31,50 eura. Rozdiel kreditných a debetných operácií na účte
žalovaného tak predstavuje sumu vo výške - 330,13 eura (4.217,35 eura - 4.547,48 eura) a pozostáva

z istiny vo výške 249,63 eura, z riadneho úroku vo výške 60,50 eura a z poplatkov vo výške 20,00 eur,
z ktorej si žalobca v rámci svojho dispozičného oprávnenia uplatňuje neuhradenú časť istiny úveru vo
výške 249,63 eura.4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav
veci, ako aj s poukazom na citované ustanovenia Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. - §
497), Občianskeho zákonníka (OZ - zákon č. 40/1964 Zb. - § 52 ods. 1 a 2, § 39, § 41, § 524 ods. 1 a 2),

zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (§ 1
ods. 2, § 2 písm. a), b)), zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (§ 92 ods. 8) a Civilného sporového poriadku
(CSP - zákon č. 160/2015 Z. z. - § 151 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2), odôvodnil nasledovne:
V konaní bolo preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným existoval záväzkový
vzťah titulom zmluvy o kreditnej karte uzavretej podľa § 497 Obchodného zákonníka, ktorá je súčasne

spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej
uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na právny
vzťahzaloženýzmluvouokreditnejkartejetakpotrebnéaplikovaťajpríslušnéustanoveniaObčianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) ako aj zákon č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. V predmetnej veci sa súd v prvom rade zaoberal otázkou vecnej legitimácie

strán sporu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného žalobca preukázal predložením zmluvy o kreditnej
karte, nakoľko ide o dlžníka zo zmluvného vzťahu, plnenie z ktorého zmluvného vzťahu je predmetom
konania. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú
uzavrel s veriteľom zmluvy o kreditnej karte. V prípade bankových pohľadávok je však potrebné okrem
ustanovenia § 524 Občianskeho Zákonníka aplikovať aj ustanovenie „lex specialis“, t. j. ustanovenie §

92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Žalobcu v tomto smere zaťažovala povinnosť preukázať
dodržanie postupu uvedeného v tomto ustanovení a teda povinnosť preukázať, že právny predchodca
žalobcu, Slovenská sporiteľňa, a. s. ako veriteľ pohľadávky, písomne vyzval žalovaného ako dlžníka
na úhradu dlhu a tento bol napriek výzve v omeškaní s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych
dní. Splnenie zákonom predpísaného postupu je tak predpokladom postúpenia splatnej bankovej

pohľadávky na tretí subjekt. Žalobca súdu spolu so žalobou predložil písomnú výzvu vypracovanú
Slovenskou sporiteľňou, a. s. adresovanú žalovanému, v rámci ktorého banka konštatovala, že z
dôvodu omeškania so splácaním pohľadávky banky zo zmluvy, vyhlásila banka mimoriadnu splatnosť
pohľadávky, čím sa stala splatnou v celom rozsahu. Banka zároveň oznámila dlžníkovi, že výška splatnej
a nezaplatenej pohľadávky predstavuje ku dňu 12.09.2018 sumu 345,77 eura a tiež ho upozornila, že v

prípade ak dlžnú sumu neuhradí, banka je oprávnená postúpiť pohľadávku tretej osobe. Žalobca však v
konaní ani napriek výzve súdu nepreukázal, že jeho právny predchodca reálne túto listinu žalovanému
doručil, nakoľko žalobca na základe výzvy súdu predložil podací hárok Slovenskej pošty, a. s., z ktorého
vyplýva, že žalovanému bola zaslaná listová zásielka, ktorá bola podaná na poštovú prepravu dňa
08.01.2019 a zrejme sa týka listovej zásielky označenej ako „pokus o zmier“ zo dňa 02.01.2020,

keď písomná výzva právneho predchodcu žalobcu je zo dňa 12.09.2018 a k samotnému postúpeniu
predmetnej pohľadávky došlo podľa prílohy k Zmluve o postúpení pohľadávok dňa 17.12.2018. Písomná
výzva sa musí pritom dostať do dispozičnej sféry dlžníka, lebo ide o úkon, ktorého splnenie je
predpokladom ďalšieho právneho úkonu a to postúpenia pohľadávky bankou, za predchádzajúceho
splnenia ďalších dvoch podmienok, a síce, že ide o splatnú pohľadávku a dlžník je napriek písomnej

výzve nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o
bankách ďalej vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá
nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova
uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej
nesplácanémudlhuatoajosobe,ktorániejebankou.“Toutoprávnouúpravoumalzákonodarcanamysli

oprávneniebankypostúpiťčasťpeňažnéhozáväzku,sktorýmjedlžníkpozákonomurčenúdobunapriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Takáto právna úprava by mala bankové inštitúcie motivovať k tomu,
aby vyvinuli kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní záväzku zo
strany dlžníka, aby pasivita banky v tomto smere nemala za následok, že sa počas trvania záväzkového
vzťahu budú pripisovať na účet dlžníka poplatky, úroky z omeškania a iné sankcie. V konaní však

nebolo preukázané ani to, že žalobcom uplatnená pohľadávka je splatná, nakoľko žalobca nepreukázal
platné zosplatnenie pohľadávky, nepreukázal, že sa výzva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
ako aj oznámenie o zosplatnení dostali do dispozičnej sféry žalovaného a nepreukázal ani predčasné
ukončenie zmluvného vzťahu, v dôsledku čoho by sa pohľadávka stala splatnou takýmto spôsobom,
nakoľko zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Súd svoje vyššie prezentované názory opiera aj o

rozsudok NSSR 7Cdo 26/2017 zo dňa 28.03.2018, v ktorom sa NSSR vysporiadal s podmienkami, za
akýchmožno,resp.nemožnopostúpiťpohľadávkupatriacubankebuďinejbankealeboajsubjektu,ktorý
nie je bankou a síce, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých
môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splneniaktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.). Postúpenie pohľadávky
bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je tak potrebné

považovať za konanie v rozpore so zákonom a tento právny úkon je tak absolútne neplatný podľa §
39 Občianskeho zákonníka, na ktorú neplatnosť súd ex offo prihliada. Keďže postúpenie predmetnej
pohľadávky je neplatným právnym úkonom, žalobca nie je veriteľom žalovaného, a preto súd žalobu
pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v celom rozsahu zamietol. V tomto smere súd opäť
poukazujenaprávnynázoraargumentáciuNSSRvrozsudku7Cdo26/2017zodňa28.03.2018akoajna

právny názor NSSR vyslovený v rozsudku 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018. O nároku na náhradu trov
konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol tou stranou sporu, ktorá bola s ohľadom
na výsledok konania v konaní plne úspešná. Nakoľko však žalovanému preukázateľne v súvislosti s
týmto konaním žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnil, súd vyslovil, že žalovanému proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
5. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol len žalobca v celom rozsahu domáhajúci sa

jeho zmeny, tak aby jeho žalobe bolo (plne) vyhovené, resp. aby bol rozsudok zrušený a vec vrátená
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávnychskutkovýchzisteníaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,keďsúdmutiežnesprávnym
postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriaci procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. V prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v konaní bolo podľa jeho názoru

celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky,
ktoré mu ukladá ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže žalovaný bol v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
(konkrétne 571 dní) a zároveň bolo preukázané, že bol postupcom žalovaný opakovane vyzvaný na
úhradu omeškaných splátok a to okrem iných výziev, výzvou zo dňa 21.9.2017 a zo dňa 12.9.2018

(oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti), preto prvoinštančný súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda zo strany postupcu nedošlo k porušeniu
citovaného ustanovenia zákona o bankách a porušeniu bankového tajomstva. Ďalej sa nestotožňuje s
právnym názorom provinštančného súdu o plynutí lehoty až po doručení písomnej výzvy banky, nakoľko
toto z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách výslovne nevyplýva (uvedené nie je) a je v rozpore s

ustanovením § 517 ods. 1 OZ. V tomto smere žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
IIÚS 796/2016, na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/351/2017-153 zo dňa 24.5.2018 a na
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/2/2019 z 20.2.2020 ako aj na svoje podanie zo
dňa 2.6.2020, prílohou ktorého bola platobná história zmluvného účtu. V konaní tvrdil a tvrdí, že žalovaný
bolvčasepostúpeniapohľadávkyvomeškanípodobudlhšiuako90kalendárnychdní,pričomdoručenie

výzvy postupcom žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepoprel a teda potom nie je potrebné toto
preukázať ďalšími listinnými resp. inými dôkazmi. Žalovaný bol v konaní absolútne pasívnym. V prípade,
ak súd vyhodnotil otázku ohľadom postúpenia pohľadávky ako spornú, mal obligatórnu povinnosť v
zmysle § 297 CSP (a contrario) nariadiť vo veci pojednávanie. Má za to, že v spore preukázal splnenie
podmienok postúpenia, keď navyše pre postoj žalovaného v konaní nebolo preukázanie splnenia týchto

podmienok navyše ani potrebné. Ďalej poukázal na štyri ďalšie rozhodnutia Krajských súdov v Trnave,
Trenčíne a v Bratislave.

6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalobcu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia §
387 ods. 1 CSP potvrdiť ako rozhodnutie (vo výroku) vecne správne, keď súčasne o trovách odvolacieho
konania strán sporu voči sebe navzájom rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému,

ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z
dôvodu, že mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli a žiadne si ani neuplatňoval.
8. Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu (v skutkových i právnych záveroch) stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP
sa v odôvodnení svojho rozhodnutie obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, keď na zdôraznenie jeho správnosti aj s ohľadom na odvolacie dôvody:
- odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018
(publikovaný pod R 60/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, ktorý rozsudok žalobca
nesporne ako účastník aj tejto rozhodovanej veci pozná), z ktorého rozhodnutia vyplýva povinnosť súduprihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti) na absolútnu neplatnosť postúpenia, ako aj to, že
ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež právo
klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky, keď postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v

rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon, teda neobstojí záver odvolateľa o tom, že v
konaní nebolo potrebné preukázanie splnenia podmienok podľa ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o
bankách a že pri neexistencii popretia platnosti postúpenia pohľadávky žalovaným súd musel považovať
platnosť postúpenia za nesporné skutkové tvrdenia a nemohol sám túto otázku posudzovať.
- jednou z podmienok, o ktorej hovorí vyššie uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu je preukázateľné

zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie
dlhšie ako 90 dní. Žalobca v konaní preukazoval zaslanie písomnej výzvy dlžníkovi podacím hárkom
zo dňa 08.01.2019 a k odvolaniu priloženým podacím hárkom zo dňa 14.09.2018. Odvolací súd je toho
názoru, že podací hárok zo dňa 08.01.2019 je potrebné spájať s oznámením o postúpení pohľadávky zo
dňa 03.01.2019, čo nie je výzvou v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Aj napriek tomu, že súd prvej
inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že asi sa predmetná zásielka týkala pokusu o zmier (bod

22 napadnutého rozsudku), správne bolo konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal
zaslanie písomnej výzvy zo dňa 12.09.2018. Žalobca zaslanie tejto výzvy preukázal až podacím hárkom
doručeným súdu prvej inštancie spolu s odvolaním. Súd prvej inštancie prípisom zo dňa 25.05.2020
vyzval žalobcu (č. l. 97), aby súdu podľa § 150 ods. 2 CSP preukázal platné postúpenie bankovej
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, tzn. že preukáže doručenie výzvy zo strany banky

žalovanému a zároveň, aby predložil doklady o čerpaní a splácaní finančných prostriedkov žalovaným.
Na uvedenú výzvu žalobca reagoval predložením platobnej histórie žalovaného a podacím hárkom
zo dňa 08.01.2019 (č. l. 120). Odvolací súd je toho názoru, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať
odoslanie výzvy žalovanému zo dňa 12.09.2018 pred rozhodovaním súdu prvej inštancie, nie v rámci
odvolacieho konania, preto odvolací súd na predložený podací hárok zo dňa 14.09.2018 podľa § 366

CSPacontrarioneprihliadal.Žalobcaaninetvrdil,žehobezsvojhozavinenianemoholpredložiťvkonaní
pred súdom prvej inštancie, pričom výnimka zo zákazu koncentrácie konania podľa § 296 CSP sa v
spotrebiteľských sporoch vzťahuje len na spotrebiteľa, nie na dodávateľa.
- sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej
skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť

alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže, teda pokiaľ sa žalobca domáhal voči
žalovanému uhradenia postúpenej bankovej pohľadávky, bolo jeho povinnosť nie len tvrdiť, ale aj
preukázať splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
- odvolací súd dospel k záveru, že aplikácia § 151 ods. 1 a 2 CSP bola v okolnostiach prejednávanej veci
neopodstatnená. Prejavuje sa tu korelácia bremena tvrdenia a bremena popretia tvrdenia protistranou.

Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany
poprieťtvrdeniažalobcu,akžalobcasamotnýzanedbalsvojupovinnosťtvrdenia.Povinnosťstranysporu
tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8
CSP - procesné povinnosti a procesné bremená). Keďže žalobca sám nepreukázal splnenie povinnosti
podľa § 92 ods. 8 CSP, nemohol súd prvej inštancie nekritický prevziať žalobcom tvrdený skutkový stav

a jeho žalobe vyhovieť.
- v súlade s § 297 písm. b) CSP pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku
jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez
príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur. Spornosť ako kritérium pre nenariadenie pojednávania sa v
súlade s citovaným ustanovením Civilného sporového poriadku týka zisteného skutkového stavu a v

konkrétnychokolnostiachvecibolapožiadavkanespornostiskutkovýchtvrdenísplnenátým,žežalovaný
sa k žalobe nevyjadril. Inštitút materiálnej korekcie nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich
povinnosť tvrdiť. Z predloženého spisu vyplýva, že žalovaný bol súdom prvej inštancie pred rozhodnutím
vo veci vyzvaný, aby preukázal doručenie výzvy zo strany banky žalovanému. Okresný súd teda inštitút
materiálneho korektívu uplatnil a jeho nevyužitím samotným žalobcom sa sám vystavil riziku procesnej

sankcie v podobe straty sporu, a preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu,
že súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (bližšie uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna
2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019).
9. Zo všetkých zhora označených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).