Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 17, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 9C/95/1995

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1195899958
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Hadrbulcová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1195899958.28

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci žalobcov: X./. J. L., V.

XX.XX.XXXX, P. H. Č.. XX, P.D., X./. I. T., V. XX.X.XXXX, H. Č.. XX, Bratislava, X./. F. T., V. XX.X.XXXX,
H. Č.. XX, Bratislava, všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou Čarnogurský ULC s.r.o., so sídlom:
Tvarožkova č. 5, Bratislava, IČO: 35 975 016, proti žalovanému: Národná transfúzna služba Slovenskej
republiky Bratislava, so sídlom: Ďumbierska č. 3, Bratislava, Slovenská republika, IČO: 30 853 015,
zastúpený Advokátskou kanceláriou VALÍŠ LEGAL, s.r.o., so sídlom Mostová č. 2, Bratislava, IČO: 36
834 611 o náhradu škody spôsobenej pri poskytovaní zdravotníckych služieb takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v 1. rade titulom bolestného sumu 2.987,45 eur a titulom

sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 29.874,52 eur , všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v 2. rade titulom bolestného sumu 2.987,45 eur a titulom
sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 597,49 eur, všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku
III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni v 3. rade titulom bolestného sumu 2.987,45 eur a titulom
sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 597,49 eur, všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
IV. Vo zvyšku uplatnených nárokov súd žalobu zamieta .

V. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100%.
VI. Žalovaná je povinná zaplatiť štátu trovy konania spojené so znaleckým dokazovaním v rozsahu
100%.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným rozhodnutím, ktoré vydá vyšší súdny úradník

o d ô v o d n e n i e :

1. ŽaloboupodanounaOkresnýsúdBratislavaIdňa7.4.1995 domáhalisažalobcovia protižalovaným:
Fakultnej nemocnici v Bratislave so sídlom Mickiewiczova 13, Bratislava a Nemocnici s poliklinikou
Staré Mesto so sídlom Bezručova 5, Bratislava náhrady škody na zdraví spôsobenej pri poskytovaní

zdravotníckych služieb.
2. Žalobca v 1. rade žiadal náhradu škody na tom základe, že v období od roku 1972 až do roku 1992
bol evidovaný ako darca krvi a krvnej plazmy na Klinike hematológie a transfuziológie v Bratislave na
Partizánskej 4, ktorá je klinikou Fakultnej nemocnice v Bratislave a počas darcovstva bol nainfikovaný
vírusovou hepatitídou "C".
3. Žalobcovia v 2. a 3. rade sa domáhali náhrady škody na tom základe, že dňa 2.10.1986 na
novorodeneckom oddelení II. Detskej kliniky Nemocnice s poliklinikou Staré Mesto im bola bez

predchádzajúceho vyšetrenia na prítomnosť infekčného agens podaná transfúzia krvi žalobcu v 1. rade,
v dôsledku čoho boli žalobcovia v 2. a 3. rade nainfikovaní vírusom hepatitídy "C".
4. Žalovaný v 1. rade žiadal návrh zamietnuť. Uviedol, že žalobca v 1. rade daroval na Klinike
hematológie a transfuziológie Fakultnej nemocnice v Bratislave od roku 1970 do roku 1972 bežnouformou krv a formou plazmaferézy prvýkrát 22.2.1972. V priebehu celého obdobia darovania krvi
bežnou formou a formou plazmaferézy bol spôsob odberu a spracovania krvi na klinike hematológie a
transfuziológie vykonávaný podľa platných predpisov vydaných Ministerstvom zdravotníctva za účelom

zníženia rizika prenosu potransfúznej hepatitídy krvnými prípravkami. Žalobca v 1. rade bol sledovaný
a postupovalo sa pri ňom podľa vtedy platných predpisov. Pre abnormálne pečeňové testy hodnotené
ako antikteristická hepatitída bol od mája 1977 trvalo vyradený z darovania krvi, po konzultácii s
prednostom kliniky mu bolo umožnené darovať plazmu výhradne na laboratórne účely. Po poučení
darcu a jeho ústnom aj písomnom súhlase bol zaradený do kádra darcov - plazmaferetikov v roku

1986. Skutočnosť, že nesmel darovať krv na liečebné účely a až na základe jeho písomnej žiadosti
boli dovolené výlučne odbery pre laboratórne účely, ukazuje, že vedel o svojom pečeňovom ochorení
a riziku prenosu hepatitídy. Navyše chodil do roku 1979 z tohto dôvodu na infektologickú ambulanciu.
Napriek tomu na transfúznom oddelení Nemocnice s poliklinikou Kramáre daroval krv svojim deťom -
žalobcom v 2. a 3. rade.
5. Žalovaný v 1. rade uviedol, že vyšetrenie protilátky proti vírusu hepatitídy C (anti-HCV) bolo na Klinike

hematológie a transfuziológie zahájené v roku 1992. Toto vyšetrenie sa na svetových pracoviskách
rutinne vykonáva od roku 1990. Ani v roku 1992 nebolo toto vyšetrenie povinné podľa predpisov
transfúznej služby.
6. Žalovaný v 2. rade vzniesol námietku pasívnej legitimácie. Uviedol, že žalobca v 2. rade bol
hospitalizovaný na II. detskej klinike Nemocnice s poliklinikou Staré Mesto, Bezručova 5, Bratislava v

dňoch 18.8.1986 - 7.10.1986. Žalobkyňa v 3. rade bola hospitalizovaná v dňoch 18.8.1986 - 17.10.1986.
Obom bola podaná krv, žalobcovi v 2. rade v dňoch 27.9.1986 a 2.10.1986, žalobkyni v 3. rade v dňoch
19.8.1986 a 2.10.1986 z dôvodu potreby jej podania, pričom bol zachovaný postup lege artis. Krv, ktorá
bola žalobcom v 2. a 3. rade podaná bola dodaná z Kliniky hematológie a transfúzie krvi na Partizánskej
ul. v Bratislave. Sérologické vyšetrenie krvi vykonávajú transfúzne kliniky, krvné konzervy po prevzatí

sa neotvárajú. V predmetnej veci žalovaný v 2. rade prevzal krvné konzervy sérologicky vyšetrené s
podkladmi k možnosti ich použitia. Zo strany žalovaného v 2. rade nedošlo k zanedbaniu zdravotnej
starostlivosti u žalobcov v 2. a 3. rade.
7. Na základe rozhodnutí Ministerstva zdravotníctva SR pôvodne označený žalovaný v 2. rade zanikol
a právnym nástupcom pôvodne označených žalovaných v 1. a 2. rade sa stala Fakultná nemocnica s

poliklinikou Bratislava, Ružinovská 6, Bratislava.
8. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov Dr. F. E., E.. R.. D. T.,
E.. E. A., D. Š., E.. D. Y., E.. B. K., Y..E.. R. X. E., F. E., S.. Q. E.X., R.. I. O., J.. J. B., R.. Y. Q., J. K.,
R.. F. Š., E.. S. T., S.. Z. N., S.. Z. Q., R.. X., znaleckými posudkami Lekárskej fakulty Univerzity Pavla
Jozefa Šafárika v Košiciach č. 4/2002 a Martinskej fakultnej nemocnice č. 16/2004, výsluchom znalcov

E.. R.. F. B., R.. R. Y., R.. E. Q., ako aj ďalšími listinnými dôkazmi a vo veci rozhodol rozsudkom zo
dňa 6.11.2007 tak, že žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobcov zaviazal
povinnosťou zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 37.154,- Sk na účet Okresného súdu Bratislava I.
9. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
29.5.2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 4.3.2010 pripustil na návrh žalobcov zmenu žalobného
petitu v tomto znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v l. rade sumu 132 775,68 eur, žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 165 969,59 eur, žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 3.
rade sumu 165 969,59 eur, žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy konania.
11. Uznesením zo dňa 18.5.2010 súd na návrh žalobcov podľa ust. § 92 ods. 3 / O.s.p. pripustil

zámenu účastníkov konania tak, že namiesto pôvodného žalovaného Fakultná nemocnica s poliklinikou
Bratislava Ružinovská 6 Bratislava IČO: 31813861 vstúpi do konania Národná transfúzna služba SR
Bratislava, so sídlom Limbová 3. Bratislava, IČO: 30853915 nakoľko z predloženého rozhodnutia
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2003 číslo 03775-3/2003-ORP je zrejmé,
že Ministerstvo vyčlenilo časť činnosti Oddelenia hematológie a transfúziológie z Fakultnej nemocnice

s poliklinikou Ružinov dňom 31.12.2003 a dňom 1.1.2004 do Národnej transfúznej služby SR previedlo
činnosť transfúziológie, s prevádzanou činnosťou a súvisiacimi právami a záväzkami známymi a
neznámymi. Práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov prešli 1.1.2004 na Národnú transfúznu
službu SR Bratislava.
12. Žalovaná - Národná transfúzna služba žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú

a žalovanej priznať náhradu trov konania. Uviedla, že v prípade žalobcu v I. rade nebolo doposiaľ
preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti za škodu právneho predchodcu žalovanej ( najmä
kauzálny nexus a aplikácia liberačného dôvodu). Podľa názoru žalovanej znalecké posudky vyhotovené
v tomto konaní jednoznačnú príčinnú súvislosť medzi darovaním plazmy žalobcom v 1. rade a vznikomhepatitídy typu C nekonštatujú, nakoľko nevylučujú iné cesty nákazy a nakoľko nie všetky non A non B
hepatitídy boli nevyhnutne neskôr diagnostikované ako hepatitída typu C. V konaní nebolo preukázané,
žebypostupprávnehopredchodcužalovanejbolnonlegeartis.Akbyajsúdvpriebehuďalšiehokonania

konštatoval zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej, je potrebné pri určení výšky náhrady škody
(najmä náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia) dôsledne rešpektovať princíp primeranosti
odškodnenia. V zmysle ustálenej súdnej praxe neexistujú dôvody na priznanie mimoriadneho zvýšenia
náhrady. Vo vzťahu k prípadnej zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcom v 2. a 3. rade
bolo podľa názoru žalovanej doposiaľ jednoznačne preukázané výpoveďami svedkov aj znaleckým

posudkom, že žalobca v 1. rade mal vedomosť o svojej nespôsobilosti na darovanie krvi na humánne
použitie, a napriek tomu krv svojim deťom daroval. Táto skutočnosť bola jedinou príčinou vzniku škody u
žalobcov v 2. a 3. rade. Ak by napriek tomu súd dospel k záveru o existencii zodpovednosti žalovanej za
škodu vzniknutú žalobcom v 2. a 3. rade, je nevyhnutné zobrať pri rozhodovaní o výške náhrady škody
na zreteľ nespochybniteľné závery znaleckého posudku o trvalej virologickej odpovedi žalobcov v 2. a 3.
rade, priaznivej prognóze a o neexistencii medicínskych dôvodov na akékoľvek obmedzenia v ich živote.

13. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie znaleckým posudkom súdneho znalca z odboru
zdravotníctvo odvetvie hematológia, transfuziológia - Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.
(FORENSIC), Boženy Nemcovej 8, Bratislava zo dňa 10.6.2012 číslo 101/2012 , doplnením znaleckého
posudku zo dňa 13.2.2013 číslo 101/2013, výsluchom znalca R.. S. P., výsluchom žalobcov v 2. a
3. rade, výpoveďou svedka Doc. MUDr. R. R. a ďalšími listinnými dôkazmi (zápisnica zo spoločného

rokovania vedenia kliniky a BSP úseku darcov krvi, resp. úseku darcov krvi resp. úseku výroby
transfúznych prípravkov KHTK v Bratislave dňa 01.07.1977 , prípis E.. R.. X., DrSc, vtedajšieho
hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva SSR zo dňa 17.06.1977 všetkým krajským odborníkom
pre hematológiu a transfúznu službu v SSR , list Doc. MUDr. X., E., vtedajšieho hlavného odborníka
Ministerstva zdravotníctva SSR zo dňa 17.06.1977 adresovaný Ministerstvu zdravotníctva SSR , list

Doc. R.. X., E., vtedajšieho hlavného odborníka Ministerstva zdravotníctva SSR zo dňa 23.08.1977
adresovaný Ministerstvu zdravotníctva SSR) a zistil nasledovný skutkový stav : Žalobca v 1. rade bol
darcom krvi od roku 1968 v Trnave, (od roku 1972 v Bratislave na Klinike hematológie a transfuziológie v
Bratislave. Od roku 1970 do r. 1972 boli u žalobcu v l. rade robené bežné odbery a neskôr plazmaferéza.
Zvýšené hepatálne testy zaznamenané v dokumentácii z 15.9.1976 sa upravili po diéte a od 28.4.1977

žalobca v 1. rade pokračoval v darcovstve. V máji 1977 boli uňho opätovne zaznamenané hraničné
hodnoty UBG + a SGPT, preto bolo darcovstvo zastavené. Žalobca v 1. rade sa dožadoval ďalšieho
darovania. Po konzultácii s Prof. MUDr. X. E. prednostom kliniky nebol vhodný ako darca a bola mu
odporúčaná starostlivosť u hematológa. Podľa záznamu z 21.7.1977 MUDr. P. nevylúčila prekonanú
anikterickú formu vírusovej hepatitídy. Pojem hepatitída C nebol v tom čase známy. Hepatitída sa

označovala ako Non A, Non B. Hepatálne testy boli sledované v pravidelných intervaloch s doporučenou
terapiouhepatoprotektívadiétnymrežimom.Vmarci1980bolžalobcav1.radepoučenýMUDr.Š.abolo
mu vysvetlené, že nie je vhodný na darovanie. Dňa 14.5.1986 sa žalobca dožadoval ďalšieho darovania.
Po opakovanej konzultácii s Prof. MUDr. X. E., prednostom kliniky hematológie a transfuziológie bolo
odsúhlasené darovanie iba pre laboratórne účely (Sanguitesty). Dňa 3.6.1986 bol žalobca v 1. rade

poučený o tomto spôsobe darovania a bolo mu odporučené zaočkovanie, s čím súhlasil. R.. Y. osobne
poučila žalobcu v 1. rade a žalobca v 1. rade obdržal preukaz na výrobu diagnostických sér. Dňa
20.8.1986 žalobca podpísal vyhlásenie o darovaní krvi a orgánov a dňa 30.9.1986 na transfuziologickom
oddelení Dérerovej nemocnice s poliklinikou v Bratislave daroval krv žalobcom v 2. a 3. rade, ktorá im
bola podaná dňa 2.10.1986 na novorodeneckom oddelení Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou

Staré Mesto.V auguste 1976 v rámci pravidelných laboratórnych vyšetrení darcov boli u žalobcu v l.
rade po prvýkrát zistené zvýšené hodnoty pečeňových (hepatálnvch) enzýmov, ktorých aktivita kolísala.
Od júla 1977 bol žalobca v 1. rade sledovaný na Klinike infektológie s dg. záverom vírusový infekčný
zápal pečene bez žltačky (Hepatitis vírosa anicterica.) Vtom istom čase bol žalobca v l. rade Klinikou
hematológie a transfúziológie vyradený z darcovstva krvi i plazmy, neskôr mu boli realizované odbery

krvi a plazmy len za účelom výroby laboratórnych sanguitestov. Žalobca v l. rade po narodení žalobcov
v 2. a 3. rade dvojičiek I. D. F. T. dňa 18.8.1986 a zistení anémie (chudokrvnosti) u oboch detí, poskytol
k indikovanej transfúzii pre obe deti svoju krv ktorá bola obom podaná dňa 2.10.1986 (z odberu dňa
30.9.1986), kedy boli obe deti infikované vtedy ešte stále neznámym vírusom hepatitídy C. v danom
čase bol žalobca v 1. rade vyradený z darcovstva krvi a plazmy. Vírus hepatitídy C bol objavený až

v roku 1989 a postupne boli do klinickej praxe aj zavedené laboratórne metódy na identifikáciu tohto
vírusu z krvi. Dňa 15.4.1992 bola u žalobcu v 1. rade prvýkrát potvrdená infekcia vírusom hepatitídy
C. Žalobcovi v 1. rade v ďalšom procese diagnostiky bola virologicky i morfologicky z biopsie pečene
stanovená diagnóza chronickej hepatitídy C a žalobca v l. rade sa podrobil opakovaným kúram liečby.Doteraz sa však nepodarila eliminácia vírusu z jeho organizmu, je označený ako tzv. non-responder (bez
potvrdenej eliminácie vírusu hepatitídy C) a stanovená dg. chronickej vírusovej infekcie pečene typ C
je stále prítomná. Žalobcovia v 2. a 3. rade: I. T. D. F. T., majú prakticky identický priebeh ochorenia.

Obaja dostali po narodení dňa 2.10.1986 kvôli anémii (chudokrvnosti) transfúziu krvi, ktorá bola od ich
otca , žalobcu v 1. rade, kedy došlo k infikovaniu oboch detí vtedy ešte nepoznaným vírusom hepatitídy
C. U oboch žalobcov v 2.a 3. rade pre občasné mierne zvýšenie hladín hepatálnych enzýmov a pri
ďalšej diagnostike bola potvrdená anti-HCV pozitivita ( prítomnosť protilátok proti vírusu hepatitídy C )
dňa 1.2.1994. Odvtedy sú žalobcovia v 2. a 3. rade dispenzarizovaní u imunológa a hepatológa s dg.

chronickej hepatitídy C. V rokoch 1998 až 2007 bola u žalobcov v 2. 3. rade opakovane potvrdená
pozitivita HCV-RNA, u žalobcu v 2. rade I. T. aj biopticky potvrdená chronická infekcia pečene vírusom
hepatitídy C. Preto bola v decembri 2007 u oboch žalobcov v 2. a 3. rade indikovaná kombinovaná
imunomodulačná a antivírusová liečba, kedy po ročnej liečbe dochádza k eliminácii vírusu, upravujú
sa aj hodnoty hepatálnych enzýmov a od roku 2009 je u žalobcov 2 a 3 dosiahnutá trvalá virologická
odpoveď.

14. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 9C 95/1995 - 723 zo dňa 28. novembra
2013 tak, že, zamietol žalobu žalobcov ktorou sa domáhali náhrady škody na zdraví ( žalobca 1./
škody vo výške 132.775,68 €, žalobcovia 2./, 3./ každý vo výške 165.969,59 € ) spôsobenej pri
poskytovaní zdravotníckych služieb, na tom základe, že žalobca 1./ v období od roku 1972 až do
roku 1992 bol evidovaný ako darca krvi a krvnej plazmy na Klinike hematológie a transfuziológie v

Bratislave na Partizánskej 4, ktorá je klinikou Fakultnej nemocnice v Bratislave a počas darcovstva
bol nainfikovaný vírusovou hepatitídou "C" a žalobcovia 2./, 3./ na tom základe, že dňa 2.10.1986
na novorodeneckom oddelení II. Detskej kliniky Nemocnice s poliklinikou Staré Mesto im bola bez
predchádzajúceho vyšetrenia na prítomnosť infekčného agens podaná transfúzia krvi navrhovateľa
1./, v dôsledku čoho boli nainfikovaní vírusom hepatitídy "C". Po právnej stránke svoje rozhodnutie

prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 238, § 421 ods. 1,2, 3 § 441 Občianskeho zákonníka
v znení platnom do 30.6.1988 a dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade nemôže ísť o
zodpovednosť podľa § 238 Občianskeho zákonníka, pretože nejde o škodu, ktorá by mala pôvod v
povahe prístroja, nástroja, či veci, ktoré sa použili, ale v samotnom spôsobe vykonania odberu krvi
a krvnej plazmy. ( R 15/1986). Z tohto dôvodu prvostupňový súd posúdil zodpovednosť právneho

predchodcu žalovanej podľa ustanovenia § 421 Občianskeho zákonníka. Táto zodpovednosť je
zodpovednosťou subjektívnou, rozhodujúce je zavinenie. V celom doterajšom konaní nebolo zavinenie
právneho predchodcu žalovanej preukázané, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že postup
právneho predchodcu žalovanej bol jednoznačne vykonaný lege artis v súlade s vtedy známym stavom
medicínskych poznatkov (hepatitída typu C bola objavená až v roku 1989) a podľa platných predpisov.

K takémuto názoru dospeli aj znalci v predchádzajúcom priebehu konania. Z uvedeného dôvodu
na strane právneho predchodcu žalovanej je daný liberačný dôvod podľa § 421 ods. 3 Občianskeho
zákonníka. V danom prípade a s prihliadnutím na vyššie uvedené závery všetkých znaleckých posudkov
vyhotovených v tomto konaní, bolo potrebné zaoberať sa primárne otázkou príčinnej súvislosti medzi
darovaním plazmy navrhovateľom 1./ rokoch 1972 - 1977 a diagnostikovaním hepatitídy typu C v roku

1992, ktorú príčinnú súvislosť navrhovateľ 1./ síce tvrdil, ale vykonané dokazovanie ju nepreukázalo.
V danom prípade nebola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi darcovstvom plazmy a
súčasnými zdravotnými problémami navrhovateľa 1./ , nakoľko nemožno vylúčiť iné formy nákazy
hepatitídou typu C, ktorá sa podľa znaleckých posudkov prenáša aj inak .(lekárske zákroky, sexuálnym
stykom, neznámy prenos, a pod.). V otázke príčinnej súvislosti medzi tvrdenou udalosťou a vznikom

škody zaťažuje dôkazné bremeno navrhovateľa. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov príčinná
súvislosť medzi zavineným protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody na zdraví musí byť
bezpečne preukázaná; nestačí tu samotná pravdepodobnosť. Pokiaľ niektorú zo skutočností, ktoré
prichádzajú do úvahy ako príčiny vzniku škody, bez ktorých by škodlivý následok nebol nastal, je
potrebné posúdiť z toho hľadiska, či išlo o konanie alebo opomenutie protiprávne, potom dôkaznú

povinnosť ohľadne protiprávneho úkonu, ako aj príčinnej súvislosti má poškodený žalobca (R 21/1992,
Rozsudek Nejvyššího sondu České republiky z 27.9.1990. I Cz 59/90). Súd prvej inštancie mal zato, že
záveryznaleckýchposudkov,ktorébolivkonanívypracovanéLekárskoufakultouUniverzity P.J.Šafárika
v Košiciach a Inštitútom forenzných medicínskych expertíz s.r.o. (FORENSIC),v Bratislave jednoznačne
nepostačujú na konštatovanie zodpovednosti odporcu (resp. jej právneho predchodcu) za škodu na

zdraví, nakoľko v danom prípade nie je jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť ako nevyhnutný
predpoklad zodpovednosti za škodu. Nie je možné urobiť jednoznačný záver o tom, že príčinou vzniku
chronickej hepatitídy typu C u navrhovateľa 1./ bol odber krvnej plazmy vykonaný právnym predchodcom
odporcu, pričom znaleckým posudkom konštatovaná pravdepodobnosť, resp. nemožnosť vylúčenia,že sa navrhovateľ 1./ infikoval vírusom hepatitídy typu C práve pri odbere krvnej plazmy v roku 1977
pre tento záver nepostačuje. Súd prvej inštancie sa zaoberal posúdením zodpovednosti žalovanej
za škodu žalobcov 2./, 3./ a dospel k záveru, že žalobe ani v tejto časti nie je možné vyhovieť. Pre

posúdenie prípadnej zodpovednosti právneho predchodcu žalovanej za škodu spôsobenú žalobcom 2./,
3./ je primárne a kľúčové posúdenie, či žalobca 1./, ktorý im po narodení daroval krv, vedel o tom, že nie
je vhodným darcom alebo nie. Z vykonaného dokazovania, ako aj zo záverov znaleckých posudkov
jednoznačne vyplynulo, že žalobca 1./ o tejto skutočnosti napriek svojim tvrdeniam vedel a bol náležíte
poučený a napriek tejto skutočnosti sa rozhodol darovať krv svojim deťom, čo bolo jedinou a výlučnou

príčinou vzniku škody žalobcov 2./, 3./. Skutočnosť, že žalobca 1./ vedel o tom, že je z darcovstva
krvi vylúčený, je jednoznačná z dôvodov, že : a) už v roku 1977 urobila E.. P. záver o anikterickej
vírovej hepatitíde; žalobca 1./ nemôže tvrdiť, že o tejto skutočnosti nevedel, nakoľko je preukázané, že
bol s touto diagnózou ďalej sledovaný a liečený v pravidelných intervaloch na Klinike infektológie. Toto
potvrdzuje aj záver Znaleckého posudku Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. (FORENSIC),
Boženy Nemcovej 8, Bratislava zo dňa 10.6.2012 číslo 101/2012 (str. 3); b) následne bol žalobca 1./

vyšetrený R.. Š. D. Y.. X. a bolo mu oznámené, že nie je vhodným darcom, bola mu odporúčaná
liečba u hepatológa a hematológa; c)v roku 1986 prednosta Kliniky hematológie a transfúziológie
prof. R.. X. DrSc. na naliehanie navrhovateľa 1./ mu povolil darovanie na laboratórne účely a o tejto
skutočnosti bol poučený MUDr. Y. a obdržal preukaz na výrobu diagnostických sér; d) znalecký posudok
Inštitútu forenzných medicínskych expertíz s.r.o. (FORENSIC), v Bratislave zo dňa 10.6.2012 číslo

101/2012 v poznámke č. 3 pod čiarou na str. 4 jednoznačne konštatuje vedomosť navrhovateľa 1./
o vylúčení z darcovstva. Napriek uvedeným skutočnostiam navrhovateľ 1./ z vlastného rozhodnutia
daroval krv svojim deťom - žalobcom 2./, 3./ a urobil tak neštandardne na transfuziologickom pracovisku
na Kramároch, hoci dovtedy pôsobil ako darca plazmy na laboratórne účely na transfuziologickom
pracovisku na Partizánskej ulici a ako pravidelný darca mal vedomosť o tom, že každý darca má darovať

krv vždy len na jednom konkrétnom pracovisku z dôvodu, aby bolo možné odsledovať a kontrolovať
dodržanie predpísaných intervalov odberov (v tom čase neexistovalo počítačové prepojenie pracovísk
a databáz). Z neznámeho dôvodu žalobca 1./ ani neinformoval personál transfuziologického pracoviska
na Kramároch, že je pravidelným darcom krvi na pracovisku na Partizánskej, čo by znamenalo okamžitú
komunikáciu medzi týmito pracoviskami. Transfúzia pre žalobcov 2./, 3./ prebehla zo strany právneho

predchodcu žalovanej lege arlis. Na základe uvedených skutočností prvostupňový súd dospel k záveru,
že medzi postupom právneho predchodcu žalovanej a vznikom škody u žalobcov 2./, 3./ neexistuje
príčinná súvislosť a zodpovednosť žalovanej v takom prípade nie je možné konštatovať. Z dôvodu, že
nie je daná zodpovednosť odporcu za škodu, nakoľko príčina vzniku škody nespočívala na strane jej
právneho predchodcu, súd sa nezaoberal otázkou vyčíslenia uplatnených nárokov navrhovateľov 2./,

3./. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že Znalecký posudok Inštitútu forenzných medicínskych expertíz
s.r.o. (FORENSIC), Boženy Nemcovej 8, Bratislava zo dňa 10.6.2012 číslo 101/2012 konštatuje
jednoznačne že : a) u žalobcov 2./, 3./ bola dosiahnutá trvalá úplná virologická odpoveď na liečbu a
došlo k eliminácii vírusu hepatitídy typu C; ide o stav blížiaci sa vyliečeniu, b) subjektívne zdravotné
problémy žalobkyne 3./ nie je možné dať do príčinnej súvislosti s liečbou chronickej hepatitídy typu

C; c) u žalobcov 2./, 3./ neexistuje medicínsko-klinický dôvod pre signifikantnejšie zhoršenie prognózy
vývoja ich zdravia a neexistujú medicínske dôvody na obmedzenia obvyklého spôsobu života. Keďže
u nich poškodenie zdravia bolo dočasné, došlo k eliminácii vírusu hepatitídy typu C, predpokladaný
vývoj je jednoznačne priaznivý a nie sú dané žiadne obmedzenia pre obvyklý spôsob života, v danom
prípade nie je daný dôvod na priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti mal prvostupňový súd vykonaným dokazovaním dostatočne preukázané,
že žalovaná , resp. jeho právni predchodcovia pri poskytovaní zdravotníckych služieb žalobcom 1./, 2./,
3./ konali lege artis na úrovni vtedajších poznatkov lekárskej vedy, v súlade s vtedy platnými predpismi.
Znaleckým dokazovaním mal súd preukázané, že poznatky o víruse hepatitídy C (HCV) sa vo svete
datujú od roku 1989, na Slovensku sa detekcia protilátok anti-HCV stala štandardnou metodikou od

roku 1991-1992 a tiež mal preukázané, že postup právneho predchodcu odporcu pri odbere krvnej
plazmy v r. 1976-1992 bol vykonaný v súlade s vtedy platnými predpismi a konalo sa lege artis. Taktiež
mal preukázané, že žalobca 1./ bol poučený v roku 1980 R.. Š., že nie je vhodný na darovanie krvi a
plazmy pre klinické účely a opakovane v roku 1986 MUDr. Y. a Prof. MUDr. X. E. pre zvýšené hepatálne
testy a z týchto dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania prvostupňový súd

rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.
15. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1./, 2./, 3./ ktorí
žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť. V odvolaní namietali, že zodôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd opakovane (ako v prípade v poradí prvého rozsudku) vychádzal
pri rozhodovaní o ich nárokoch výlučne z dôkazov predložených žalovanou, jej tvrdení a zo znaleckých
posudkov č. 4/2002 a č. 16/2004, ktorých výpovedná hodnota je v niektorých prípadoch v porovnaní

so súdnym spisom viac ako otázna. Súd prvej inštancie na dôkazy nimi predložené neprihliadol a
ani sa nevysporiadal s obsahom výpovedí svedkov, ktorých oni navrhli. K vedomosti žalobcu 1./ o
svojom zdravotnom stave uviedli, že je zjavné, že jeho zdravotná dokumentácia, ktorá sa nachádza
ako dôkaz v súdnom spise vykazuje známky manipulácie a najmä obsahuje už spomínanú poznámku
"Nevydávať potvrdenia o zdravotnom stave" zo dňa 22.06.1977, ktorej pravdepodobnou autorkou je

R.. Š.. Lekári z KHTK tým porušili a opakovane porušovali platné predpisy. Žalobca 1./ ktorému bola
14.07.1977 zistená diagnóza "Hepatitis virosa anicterica", mal byť natrvalo vyradený z darovania a
podľa žiadnych predpisov lekári mu nesmeli povoliť darovanie plazmy na Sanguitesty, nemali o tom
ani uvažovať. Naopak, tým, že mu v darcovskej dokumentácii opakovane nechávali záznam "Môže
pokračovať" ho opakovane uvádzali do omylu, že len vtedy ho zavolajú na odber krvi na plazmaferézu,
keď je zdravý. Nie je pravdou, že by bolo preukázané, že právny predchodca žalovanej poučil žalobcu

1./ o jeho ochorení. Naopak, je len preukázané, že boli realizované odbery krvného materiálu. Žalobca
1./ teda preukázateľne nemohol vedieť o svojom ochorení v čase darovania krvi svojim deťom. V tejto
súvislosti poukázali nato, že z vyjadrenia Štátneho zdravotného ústavu hl. mesta SR Bratislavy č.
ŠZÚ/70-589-9513/98 zo dňa 01.10.1998 vyplýva, že lekári z KHTK porušili ohlasovaciu povinnosť a v
roku 1992 a ani do 01.10.1998 právny predchodca žalovanej nenahlásil prípad pozitivity na hepatitídu

žalobcu1./,akomutoukladalipredpisy.Pokiaľideozáversúdu,ženebolapreukázanápríčinnásúvislosť
medzi nakazením žalobcu 1./ a darovaním plazmy, k tomu uviedli, že takéto skutkové zistenie súdu
prvého stupňa nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Okrem toho ide o nové skutkové zistenie súdu
prvého stupňa, keď v poradí prvom rozsudku totiž súd absenciu príčinnej súvislosti ako dôvod pre
zamietnutie žaloby neuviedol, keď vtedajšie odôvodnenie oprel najmä o záver, že postup zdravotníckeho

zariadenia bol lege artis. Z uvedeného nového skutkového zistenia teda vyplýva aj nové, tzv. prekvapivé
právne posúdenie veci. Žalobca 1./ dostatočne preukázal, že nikdy nebol informovaný o tom, že je
nositeľom vírusu hepatitídy, lebo darcovská dokumentácia zo dňa 22.06.1977 obsahuje poznámku
"Nevydávať potvrdenia o zdravotnom stave" a následne sa diagnóza: "Hepatitis virosa anicterica"
vyskytuje v zdravotnej dokumentácii žalobcu 1./ (lekárske správy z 01.07.1977, 14.07.1977, 13.10.1977

od MUDr. P., ktoré sú založené v súdnom spise). Žalovaná vôbec nepreukázala, že žalobca 1./ bol už
nakazený pri darovaní plazmy. K nesprávnemu právnemu posúdeniu uviedli, že preukazovanie príčinnej
súvislosti pri škode na zdraví vzniknutej infikovaním prenosnou chorobou je mimoriadne náročné.
Akceptovanie právneho názoru o potrebe jednoznačnej nespochybniteľnej príčinnej súvislosti medzi
darcovstvom plazmy a infikovaním by ad absurdum znamenalo, že žalobca 1/ by musel po viac ako 17

rokoch od svojho nakazenia predložiť súdu konkrétnu krvnú vzorku, ihlu a pod. Za rozhodujúci dôkaz
treba v tomto smere považovať jeho zdravotnú dokumentáciu a v tejto sa prvý záznam o zvýšených
hodnotách hepatálnych enzýmov objavuje v roku 1977, teda v rovnakom období ako u ostatných
nakazených darcov. V uvedenom čase bol žalobca 1./ stále pravidelným darcom. Právny názor súdu
prvého stupňa o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi darovaním plazmy a infikovaním sa hepatitídou

C u žalobcu 1/ preto podľa názoru neobstojí. Podporne k tomuto poukázali na odôvodnenie uznesenia
NS SR sp. zn. 5Cdo 346/2012 zo dňa 11.09.2013 v právnej veci účastníkov S.. Q. E. c/a Národná
transfúzna služba o náhradu škody na zdraví, kde ide o skutkovo a právne identickú vec. Z vykonaného
dokazovania v tomto konaní vyplynulo, že žalobca, pán S.. Q. E., sa nakazil vírusom hepatitídy C pri
darovaní krvnej plazmy dňa 21.03.1977 a zvýšené pečeňové testy mu boli zistené v máji 1977. Q. E.

krv na plazmaferézu daroval celkovo 3 krát a bol na odbere spolu so žalobcom 1./ dňa 14.12.1976.
Neskôr pán E. krv daroval ešte dňa 24.03.1977 a následne mu bola zistená diagnóza: "Hepatitis virósa
anicterica", bol natrvalo vyradený z darovania. Žalobca 1./ v období od 22.02.1972 do 28.04.1977
daroval krv na KHTK na plazmaferézu celkovo 32 x (dôkaz je v darcovskej dokumentácii, ktorá je v
spise). Pri každom odbere jeho krvi na plazmaferézu bolo vždy prítomných 10-12 spoludarcov, ktorí

tiež darovali krv na plazmaferézu. On dával krv na plazmu celkovo s 320 darcami, pričom mnohí
boli neskoršie vyradení z darovania natrvalo. Je preto absolútne nemožné, aby sa jeho ochorenie
posudzovalo inak než tak, že jeho ochorenie je v príčinnej súvislosti s darovaním krvi na plazmaferézu
v rokoch 1976-1977, keď v druhej polovici roku 1976 na KHTK prepukla medzi darcami epidémia
hepatitídy. Z tohto dôvodu sú pevne presvedčení a dôkazy v súdnom spise to potvrdzujú, že žalobca

1/ sa nakazil na KHTK v rokoch 1976-1977 pri darovaní krvi na plazmaferézu, kedy prepukla hepatitída
medzi darcami. Je preto nespochybniteľná aj príčinná súvislosť s jeho ochorením a darovaním krvnej
plazmy v rokoch 1976-1977 a následnom diagnostikovaní hepatitídy C zistenej u žalobcu 1./ v roku
1993, ktorá bola iným darcom krvi uznaná. K zodpovednosti za škodu podľa § 438 Občianskehozákonníka uviedli, že súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, že odberná sústava, ktorou právny
predchodca žalovaného realizoval odber krvnej plazmy, nespĺňa definíciu prístroja. K tomuto uviedli,
že krv a plazma žalobcu 1/ sa dostávali pri plazmaferéze v dôsledku odbernej sústavy do kontaktu s

krvným materiálom iných darcov a následne naspäť do tela darcu. Kontakt cez odbernú ihlu teda nebol
jediným kontaktom žalobcu 1/ s nakazeným krvným materiálom. Okrem toho s poukazom na súdom
uvádzaný judikát R 15/1986 sú toho názoru, že pokiaľ sa na odber krvného materiálu používa nesterilná
ihla, škoda vznikla nielen spôsobom odberu krvi. V posudzovanom prípade preto nastala podľa ich
názoru objektívna zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej za vzniknutú škodu. I v prípade, že

by zodpovednosť zdravotníckej organizácie mala byť posudzovaná na subjektívnom princípe v zmysle
§ 421 Občianskeho zákonníka , je jednoznačné, že zavinenie na strane zdravotníckeho zariadenia
bolo preukázané. Skutočnosť, že právny predchodca žalovanej nepostupoval pri odbere krvnej plazmy
lege artis, je potvrdená svedeckými výpoveďami svedkov a vyplýva i z obsahu súdneho spisu. Právny
predchodcažalovanejnevykonalpriodbereplazmyaanineskôrpritransfúziikrvižalobcom2./,3./všetky
nevyhnutné ochranné opatrenia proti prenosu infekčných chorôb. V tomto smere zdôraznili, že nie je

rozhodujúce, že hepatitída C bola oficiálne zapísaná do zoznamu chorôb WHO až v roku 1993. Aj vtedy
platné právne predpisy a interné usmernenia a najmä úroveň poznania lekárskej vedy, nedovoľovali
vykonávať odber krvného materiálu nesterilnou ihlou. V tomto smere za rozhodujúci dôkaz možno
považovať Publikáciu "Transfúzna služba" z roku 1976 v ktorej sa uvádza, že sa na zosávanie plazmy
od viacerých darcov používa jednorazový materiál. Vo svojich správach Ministerstvu zdravotníctva

Slovenskej socialistickej republiky spomína, že pri odberoch sa tak nepostupovalo, pretože "v tom čase
súpravy v takom množstve neboli, ale postupne, keď boli k dispozícii jednorazové, tak sa používali". Z
tohto dôvodu majú za preukázané, že zo strany znaleckých organizácií ide už o notoricky známy prejav
stavovskej súdržnosti so zdravotníckym zariadením. Ako opakovane uvádzali vo svojich podaniach,
nesprávnyspôsobodberukrvnéhomateriáluaaplikovanietransfúziejepotrebnéposudzovaťizhľadiska

všeobecnej prevenčnej povinnosti definovanej ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ
právnypredchodcažalovanejrealizovalodberodviacerýchdarcovjednouihlou,dodvojlitrovejsklenenej
fľaše, vystavil ich tak riziku nákazy krvou prenosnými ochoreniami. Ďalším porušením prevenčnej
povinnosti zo strany právneho predchodcu žalovanej bolo neinformovanie žalobcu 1./ o jeho zdravotnom
ochoreníajehonenahláseníakoosobyinfikovanejinfekčnouchoroboupríslušnémuúradu.Rovnakoboli

žalobcovia 2./, 3./ nakazení predovšetkým z dôvodu, že pri krvnej transfúzii bola použitá krv, ktorá nebola
testovaná na prítomnosť infekčných chorôb. Bez povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že im bola
aplikovaná krv od viacerých darcov, teda nielen od žalobcu 1./. Záverom v tejto časti odvolania poukázali
nato, že právny predchodca žalovanej vo viacerých iných konaniach uznal svoju zodpovednosť na
zdraví iných darcov a pokiaľ sa viedlo dokazovanie k otázke lege artis išlo vzhľadom na existujúce

rozhodnutia o otázku ktorá bola v iných konaniach už právoplatne vyriešená. Žalobcovia ďalej namietali,
že súd prvej inštancie im niekoľkými spôsobmi odňal možnosť konať pred súdom a to vzhľadom na
nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keď sa súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s ich
právnou argumentáciou. Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom
neuvádza a teda ani argumentačne nereaguje na fakt, že: 1. zdravotná dokumentácia žalobcu 1./

preukázateľne obsahuje pokyn lekára "Neinformovať o zdravotnom stave!", a preto nemal odkiaľ mať
vedomosť o tom, že nie je spôsobilý na darovanie; 2. / podľa rozsudku vtedajšieho Obvodného súdu
Bratislava I so sp. zn. 8C 615/78 zo dňa 10.04.1980 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave
zo dňa 14.05.1981, sp. zn. 6Co 572/80, bola na základe poznatkov vtedajšej lekárskej vedy a podľa
vtedy platného práva ustálená zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej za vznik škody na zdraví

darcov; 3. podľa rozhodnutia iného senátu Okresného súdu Bratislava I, ktorý v skutkovo a právne
zhodných konaniach zaviazal žalovanú na náhradu škody (rozsudky OS BA I č.k. 22Ct 5/2003-143 zo
dňa 11.07.2008, č.k. 11C 53/1999-362 zo dňa 24.04.2010), žalovaná zodpovedá za škodu vzniknutú na
zdraví darcov; 4. samotní hlavní odborníci vtedajšieho Ministerstva zdravotníctva SR ako napr. toľko
spomínaný Prof. MUDr. R. X. DrSc. v dobovej korešpondencii z roku 1977 uznávali, že sa pri odbere

plazmy nerešpektovali poznatky vtedajšej lekárskej vedy a porušovali interné smernice a všeobecne
záväzné právne predpisy; 5. Navrhovatelia argumentovali vo svojich podaniach okrem objektívnej
zodpovednosti právneho predchodcu žalovaného za škodu a porušenia lege artis, že odber krvnej
plazmy a transfúzia krvi žalobcom 2/ a 3/ boli realizované v rozpore s ustanovením § 415 Občianskeho
zákonníka; je potom rozhodnutie súdu prvého stupňa nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Namietali aj

arbitrárnosť záverov súdu prvého stupňa v otázke príčinnej súvislosti, vedomosti žalobcu 1./ o jeho
diagnóze a postupe lege artis. K porušeniu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí uviedli,
že je neúnosné, aby v prípade viacerých osôb, ktoré sa zjavne nakazili za rovnakých okolností, v
rovnakom čase a na rovnakom mieste, súd prvého stupňa dospel k odlišnému právnemu záveru akoiné senáty Okresného súdu Bratislava I. Záverom vo svojom odvolaní uviedli, že z ich strany bolo
preukázané , že žalobca 1/ patril do skupiny darcov a krvnej plazmy, ktorí sa nakazili v roku 1977
infekčnou hepatitídou pri plazmaferéze; boli mu zatajené informácie o jeho ochorení; pri odbere krvnej

plazmy a krvi sa nedodržiavali základné zásady asepsy, t.j. krvný materiál sa neodoberal sterilným
spôsobom,pričomuvedenýstavkonštatovaliivtedajšíodbornícivrezortezdravotníctva;vinýchsúdnych
konaniach bola právoplatne konštatovaná zodpovednosť žalovanej za škodu na zdraví.
16. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná, ktorá žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. K odňatiu možnosti konať uviedla, že sa

nestotožňuje s argumentáciou žalobcov o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd
prvého stupňa v rozsudku opakovane zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané, že by postup právneho
predchodcu žalovanej bol non lege artis, nakoľko nedošlo k porušeniu žiadneho právneho predpisu.
Súd dospel k záveru, že plazmaferéza bola vykonaná v súlade so vtedajšími štandardmi, postupmi
a usmerneniami, bez ohľadu na to, ako sa tieto postupy javia vo svetle dnešných medicínskych
poznatkov, pričom navrhovatelia v konaní nepreukázali opak. Uvedené súd v rozsudku viac krát

zdôraznil. Prvostupňový súd pri tom zobral do úvahy predovšetkým tú skutočnosť, že vírus hepatitídy
typu C nebol v 70. rokoch minulého storočia nikde vo svete známy. K nesprávnym skutkovým zisteniam
odporca uviedol, že navrhovateľovi 1/ pečeňovými testami nebola v roku 1977 zistená hepatitída typu
C, ale anikterická vírusová hepatitída, tzv. hepatitída non A non B. Je všeobecne známe v odborných
kruhoch, že nie všetky hepatitídy typu non A non B diagnostikované pred objavením vírusu hepatitídy

typu C môžu byť z hľadiska súčasných medicínskych poznatkov považované za hepatitídy typu C
(potvrdené o.i. výsluchom svedka doc. Martina Mistríka - hlavného odborníka SR pre hematológiu). Je
síce možné, že navrhovateľ 1./ sa niekedy pred rokom 1977 nakazil anikterickou vírusovou hepatitídou,
avšak takáto "non A non B" hepatitída nemusí mať súvis s hepatitídou typu C diagnostikovanou u
neho až v roku 1992, t.j. o 15 rokov neskôr. Skutočnosť, že tomu tak nado všetku pochybnosť bolo,

v konaní nepreukázal. Navrhovateľ 1./ bol lekársky sledovaný a postupovalo sa pri ňom podľa vtedy
platných predpisov. Od mája 1977 bol trvalo vyradený z darovania krvi. Po jeho poučení jeho ústnom
aj písomnom súhlase bol zaradený do kádra darcov - plazmaferikov v roku 1986. Súd v rozsudku
správne a s prihliadnutím na všetky vykonané dôkazy uviedol, že skutočnosť, že žalobca 1./ nesmel
darovať krv na liečebné účely a až dodatočne, na základe jeho písomnej žiadosti mu boli dovolené

výlučne odbery pre laboratórne účely jasne indikuje, že vedel o svojom pečeňovom ochorení a riziku
prenosu hepatitídy, keď navyše bol pravidelne od roku 1979 z uvedeného dôvodu sledovaný a liečený
na klinike infektológie. Tvrdenia o nevedomosti o jeho ochorení sú preto podľa názoru súdu prvého
stupňa nelogické a účelové. Aj napriek výslovnému zákazu žalobca 1./ z vlastného rozhodnutia daroval
krv svojim deťom - žalobcom 2./, 3./ a navyše, aj napriek poučeniu a vtedajšej praxi, ktorá mu musela

byť známa, bol krv darovať na inom transfuziologickom pracovisku ako na tom, kde bol vedený ako
darca a o tejto skutočnosti personál zariadenia neinformoval, aj keď bol povinný učiniť tak. Argument, že
prvostupňový súd nerozhodol tak, ako iné súdy rozhodli v iných konaniach nepovažujeme za relevantný.
Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok má (najmä v otázke posúdenia predpokladov zodpovednosti za
škodu) charakter individuálneho aktu, rozšírenie záverov rozsudku na právne vzťahy osôb, ktoré nie sú

jehoúčastníkmi,jevylúčené.Ajkebysaodvolacísúdstotožnilsargumentácioužalobcovoprecedenčnej
povahe rozhodnutí iných súdov, je nevyhnutné zdôrazniť, že navrhovatelia v odvolaní účelovo uvádzajú
iba časť súdnych konaní. Žalovaná poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3.12.
2012, sp. zn. 3Co 179/2011, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 19C
133/1998 zo dňa 27. 9.2006, ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu JUDr. Z. P. proti žalovanej o náhradu

škody na zdraví v skutkovo identickej právnej veci. K nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaná
uviedla, že žalobcovia v konaní opakovane a výlučne namietali spôsob vykonania plazmaferetického
zákroku - konanie non lege artis. Prvostupňový súd správne dospel k záveru, že v tomto prípade
nemôže ísť o zodpovednosť podľa § 238 Občianskeho zákonníka, pretože nejde o škodu, ktorá by mala
pôvod v povahe prístroja, nástroja, či veci, ktoré sa použili. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že

samotná povaha odborovej ihly nemôže "per se" spôsobiť následok tvrdený žalobcami. Ako vyplýva z
rozsudku R 2/1987 k § 238 Občianskeho zákonníka "je vylúčené, aby bola posúdená zodpovednosť
zdravotníckej organizácie za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka, ktorá nemala príčinu v povahe
konkrétneho použitého prístroja alebo inej veci, ale v samotnom zdravotníckom zákroku, prípadne v
spôsobe jeho vykonania. V takomto prípade zodpovedá zdravotnícka organizácia podľa ust. § 421

Občianskeho zákonníka". Zodpovednosť podľa tohto ustanovenia je zodpovednosťou subjektívnou,
pričom je potrebné zdôrazniť, že zavinenie nadväzuje a vzájomne sa prelína s predvídateľnosťou škody.
Z vykonaného dokazovania, vrátane znaleckých posudkov, je zrejmé, že súd pri rozhodovaní zobral do
úvahy, že právny predchodca žalovanej nemohol predpokladať akékoľvek negatívne následky svojhokonania a jeho postup bol vykonaný lege artis v súlade s vtedy známym stavom medicínskych poznatkov
(hepatitída typu C bola objavená až v roku 1989.
17. Na vyjadrenie žalovanej písomne reagovali žalobcovia písomným podaním doručeným odvolaciemu

súdu dňa 11.2.2014. Opätovne zdôraznili, že nie je rozhodujúce, že hepatitída C bola oficiálne zapísaná
do zoznamu chorôb WHO až v roku 1993. Aj vtedy platné právne predpisy a interné usmernenia a
najmä úroveň poznania lekárskej vedy nedovoľovali vykonávať odber krvného materiálu nesterilnou
ihlou. Vzhľadom nato, že boli porušené viaceré predpisy tvrdili, že opakovane používanou ihlou od
predchádzajúceho darcu, nemožno získať sterilný odber od nasledujúceho darcu, a dodržiavaním

sterilného získavania plazmy, by nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k epidémii hepatitíd, nezávisle od
toho, či sa vedela hepatitída C diagnostikovať alebo nie a žalobca 1/ by nemal poškodené zdravie.
Použitie jednej ihly na odsávanie plazmy od viacerých darcov je v rozpore s požiadavkou "plazma sa
získava sterilne", pretože odsávacia ihla ponorená do krvnej plazmy prvého darcu už nie je sterilná a
nemôže byť použitá na odsávanie plazmy od ďalšieho darcu, resp. ďalších darcov. Vírusová hepatitída
zistená žalobcovi 1/ nebola hlásená na SČK, ani hygienickej stanici a ani obvodnému územnému

lekárovi, čím bola nepochybne táto ohlasovacia povinnosť porušená, čo bolo pri žalobcovi 1/ porušením
vyhlášky č. 46/1966 Zb. Navrhovateľ 1./ nikdy nebol pozývaný na odbery krvi na plazmaferézu
podľa Metodického pokynu Vestník MZ SSR č. 10/1975, bol preto zdravotníckymi pracovníkmi z KHTK
sústavne a opakovane uvádzaný do omylu a žalovaná v konaní nepreukázala, že by bol býval žalobca
1./ náležite poučený, že nesmie darovať krv iným ľuďom. Postup právneho predchodcu žalovanej pri

odbere plazmy bol v príkrom rozpore s Metodickým opatrením č. 27 / Vestník MZ SSR z 13.10.1973/ ,
lebo neznížil riziko prenosu potransfúznej hepatitídy krvnými prípravkami, ale naopak, riziko prenosu
potransfúznej hepatitídy zvýšil až natoľko, že v roku 1977 nastal hromadný výskyt vírusovej hepatitídy
na KHTK v Bratislave. Porušením prevenčnej povinnosti zo strany právneho predchodcu žalovanej
bolo aj neinformovanie žalobcu 1./ o jeho ochorení a jeho nenahlásení ako osoby infikovanej infekčnou

chorobou príslušnému úradu. Rovnako boli žalobcovia 2./, 3./ nakazení predovšetkým z dôvodu, že
pri krvnej transfúzii bola použitá krv, ktorá nebola testovaná na prítomnosť infekčných chorôb. Bez
povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že im bola aplikovaná krv od viacerých darcov, teda nielen
od žalobcu 1/. V tejto súvislosti nie je teda rozhodujúce, či bola alebo nebola darcom splnená povinnosť
informovať pri darovaní krvi, že v osobe žalobcu 1./ ide o darcu (pričom on tvrdí, že o tejto skutočnosti

informoval "novorodenecké oddelenie, Bezručova 3, Bratislava" listom zo dňa 20.8.1986, v ktorom je o.i.
uvedené: "Som vedený ako darca na Partizánskej ul. v Bratislave") a že tento údaj mal byť príslušnému
zdravotníckemuzariadeniuznámy,aleto,žesavdanejdobezjavnenevykonávaložiadnetestovaniekrvi
darcov na infekčné choroby. Trval na tom, že škoda na zdraví žalobcu 1/ vznikla v dôsledku okolností,
ktoré majú pôvod v povahe odsávacej súpravy, ktorá bola použitá na odsávanie krvnej plazmy od

viacerých, spravidla 10-12 darcov, a po odsatí plazmy sa krvinky vracali transfúziou späť do žíl darcom.
Pretože nešlo o jednorazovú súpravu na odsávanie krvnej plazmy, zodpovednosti za takto vzniknutú
škodu sa nemožno zbaviť, a to ani s odkazom na § 421 ods. 3 vtedy platného Občianskeho zákonníka.
Vzniku škody právny predchodca odporcu preukázateľné zabrániť mohol, keby bol býval dodržal všetky
platné právne predpisy v rokoch 1976-1986 pri odbere krvi na plazmaferézu na KHTK v Bratislave.

18. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1./,2./,3./ rozsudkom
zo 25. septembra 2014 č.k. 9 Co 81/2014-795 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že základ predmetného nároku na náhradu škody treba s
poukazom na ustanovenie § 868 Občianskeho zákonníka posúdiť podľa Občianskeho zákonníka v
znení platnom do 1. 1. 1992 a správne prvoinštančný súd posudzoval, či žalovaný resp. jeho právny

predchodca zodpovedá za škodu v zmysle § 421 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď mal zato, že nie je
možné posudzovať vec v zmysle § 238 Občianskeho zákonníka podľa ktorého organizácia zodpovedá
i za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri
poskytnutí služby použili. V zmysle citovaného ustanovenia organizácia zodpovedá za škodu len vtedy,
ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci použitej pri

poskytovaní služby. Výklad pojmu „okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci treba
chápať tak, že o takéto okolnosti ide najmä“ tam, kde škoda vznikla v dôsledku vady použitého prístroja
aleboinejveci.Akniejepreukázané,žeprávetietookolnostivyvolalipoškodeniezdravia,niejenaplnený
základný predpoklad zodpovednosti za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka. Je však vylúčené
aby podľa tohto ustanovenia bola posúdená zodpovednosť zdravotníckej organizácie za škodu, ktorá

nemala príčinu v povahe konkrétneho použitého prístroja alebo inej veci, ale v samom zdravotníckom
zákroku, prípadne v spôsobe jeho vykonania. V takomto prípade zdravotnícka organizácia zodpovedá
za škodu podľa ustanovenia § 421 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že v prípade žalobcu 1./ nie je možné posudzovať zodpovednosť žalovaného,resp. jeho právneho predchodcu podľa ustanovení §238 Občianskeho zákonníka, keď škoda nebola
spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci /ihly, odsávacej súpravy/...,
keď pôvod v povahe prístroja alebo inej veci nemá ani tá okolnosť, že pacient žalobca 1./ sa pri

ošetrení v zdravotníckom zariadení právneho predchodcu žalovaného dostal do styku s osobou, ktorá
bola nosičom určitého vírusu a od nej sa prípadne nakazil. Odvolací súd len v tomto smere poukazuje
nato, že sám žalobca 1./ odôvodňoval svoj návrh tým, že právny predchodca žalovaného v roku 1977
pri odbere krvnej plazmy a krvi nedodržal základné zásady asepsy, t. j. krvný materiál sa neodoberal
sterilným spôsobom neboli dodržané základné prevenčné povinnosti, ktoré by zabránili vzniku škody

na jeho zdraví. Aplikácia ustanovenia § 238 Občianskeho zákonníka nie je možná ani vo vzťahu k
žalobcom 2./ a 3./, ktorý si svoje nároky odvodzovali od toho, že žalobcovi 1./ právny predchodca
žalovanéhovedomezatajilinformácieojehozdravotnomstaveatýmtonezákonnýmpostupomprávneho
predchodcužalovanéhoaporušenímjehopovinnostípritransfúziikrvivzmyslevtedyplatnýchpredpisov
a prevenčnej povinnosti došlo k ich infikovaniu hepatititídou typu C. To znamená, že žalobcovia 2./
a 3./ si ani neuplatňovali náhradu škody na zdraví, ktorá mala byť spôsobená okolnosťami, ktoré

majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ale táto mala byť spôsobená porušením konkrétnych
povinností právneho predchodcu žalovaného pri transfúzii krvi. Vzhľadom na uvedený záver potom
prvoinštančný súd správne skúmal splnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu
podľa § 421 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého organizácia zodpovedá občanovi za
škodu, ktorú mu spôsobila porušením právnej povinnosti. Podľa § 421 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa

organizácia zodpovednosti zbaví, ak preukáže, že škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré možno od nej požadovať. Svojej zodpovednosti sa však nemôže zbaviť poukazom na to,
že plnila opatrenie nadriadených orgánov. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu
v zmysle citovaného ustanovenia sú a) porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná
súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d) zavinenie. Dôkazné bremeno ohľadom

preukázania existencie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu zaťažuje poškodeného, teda v
prejednávanej veci žalobcov. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je
v rozpore s objektívnym právom. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo
k porušeniu právnej povinnosti ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných
noriem, ktoré mal škodca zachovávať. Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku

zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah
príčiny a následku, pričom vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný
a nie sprostredkovaný. Zavinením sa rozumie psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku
škode. Tento vzťah je vyjadrený buď ako priamy alebo nepriamy úmysel alebo ako vedomá alebo
nevedomá nedbanlivosť. V oblasti poskytovania zdravotníckej starostlivosti sú zdravotnícke zariadenia

postupovať v súlade s poznatkami lekárskej vedy a takýto postup je označovaný ako „lége artis“.
Nedodržanie týchto pravidiel je protiprávnym konaním. Všetko je treba posudzovať tzv. „ex ante“, t. j.
na základe poznatkov, ktoré mal lekár k dispozícii v čase svojho rozhodnutia, resp. v čase prevedenia
zákroku. Špecifikom sporov o náhradu škody na zdraví v súvislosti s poskytovaním zdravotníckej
starostlivosti spočíva v tom, že otázku či zdravotnícke zariadenia postupovalo ,,lege artis“ je nutné

posudzovať za pomoci znalcov - lekárov a podkladom pre právny záver o porušení povinnosti je
spravidla znalecký posudok z odboru zdravotníctva. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
zastávalnázor,žekžiadnemuporušeniuprávnejpovinnostiprávnehopredchodcužalovanéhovovzťahu
k žalobcovi 1./ nedošlo, pretože postup právneho predchodcu žalovaného bol lége artis. Uvedené
závery vyplývajú zo Znaleckého posudku Lekárskej fakulty Univerzity P.J. Šafárika č. 4/2002, ktorá

konštatovala, že postup pri odbere krvnej plazmy vykonávanej u právneho predchodcu žalovaného
- Klinika hematológie a transfuziológie v Bratislave rokoch 1976-1977 bol lége artis a to v súlade s
Metodickým pokynom o plazmaferéze - Vestník MZ SR č. 28/1970 č. 12 zo dňa 30. 12. 1970, ďalej
z vyjadrenia Ministerstva zdravotníctva SR, sekcia zdravotnej starostlivosti zo dňa 3. 2. 1997 keď,
komisia zriadená podľa Výnosu Ministerstva zdravotníctva SR 1034/92/- D/2-H na základe sťažnosti

žalobcu 1./ nezistila zavinenie pracovníkov právneho predchodcu žalovaného, ani postup non lége artis.
Nepriamo tieto závery vyplývajú aj z kontrolného Znaleckého posudku Martinskej fakultnej nemocnice
č. 16/2004, ktorý nekonštatoval porušenie právnych predpisov pri odbere krvnej plazmy a len uviedol,
že v odborovej norme Zmiešaná ľudská krvná plazma ON 864810 (MZ ČSR), JK 265 schválená
14. 6. 1977, nie je uvedené či odsávanie plazmy sa má robiť jednou alebo viacerými odsávacími

súpravami, keď konkrétny pracovný postup si stanovovalo každé pracovisko osobitne. Postup lége
artis potvrdili aj svedecké výpovede pracovníkov právneho predchodcu žalovaného MUDr. F. E. /č. l.
45 spisu/, E.. R.. D. T./č. l. 46 spisu/, MUDr. E. A. / č. l. 50, 122 spisu/, Prof. MUDr. R. X. /č. l. 76,
118 spisu/. Odvolací súd sa s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, stotožňuje zo závermisúdu prvej inštancie, že plazmaferéza bola vykonaná v súlade s vtedajšími štandardmi, postupmi a
usmerneniami,bezohľadunato,akosatietopostupyjaviavosvetlesúčasnýchmedicínskychpoznatkov.
Listy a metodické usmernenia prof. R.. X. DrSc. ktoré v konaní predložili žalobcovia, sú podľa názoru

odvolacieho súdu právne irelevantné, nakoľko hodnotia ex post postup, ktorý prebehol v súlade s
vtedajšími predpismi a až následne, keď sa vyskytol problém tieto predpisy sa začali prehodnocovať a
boli prijaté metodické opatrenia a to v roku 1978 /Metodické opatrenie uverejnené v bode 6, vo Vestníku
MZ SSR čiastka 16-17 z 15. 10. 1978/. Rovnako nie je možné dospieť k záveru o porušení prevenčnej
povinnosti definovanej ustanovením §415 Občianskeho zákonníka právnym predchodcom žalovaného.

Citované ustanovenie ukladá povinnosť každému postupovať vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby
nezapríčinil vznik škody, a jeho aplikácia prichádza od úvahy vtedy, ak neexistuje konkrétna právna
úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje /pozri uznesenie NS ČR sp. zn.
25 Cdo 1427/2001/, čo ale nie je daný prípad, keď postup pri odbere krvnej plazmy bol upravený vyššie
citovanými Smernicami MZ SSR a preto neprichádza do úvahy použitie ustanovenia § 415 Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd ďalej má zato, že ak by sa teoreticky aj pripustilo určité porušenie právnych

povinností právneho predchodcu žalovaného, ktoré ale v konaní preukázané nebolo, návrhu žalobcu
1./ by nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný ďalší zákonný predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou
na zdraví žalobcu 1./, keď nebol jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi darovaním krvnej
plazmy v roku 1977 a vznikom chronickej hepatitídy typu C, ktorá mu bola potvrdená dňa 15. 04.

1992. Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu
nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, či pripustenie možnosti vzniku škody
v dôsledku jeho protiprávneho konania, ale príčinná súvislosť musí byť naisto daná. O vzťah príčinnej
súvislosti ide vtedy, ak škoda na zdraví vznikne v dôsledku konkrétneho zavineného protiprávneho
úkonu škodcu, teda ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Vzhľadom

nato, že existencia príčinnej súvislosti sa nepredpokladá, musí byť bezpečne preukázaná, nestačí tú
iba pravdepodobnosť a ako už bolo uvedené dôkazné bremeno je v tomto smere na strane žalobcov.
Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že táto príčinná súvislosť v konaní
preukázaná nebola. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že žalobca 1./
sa infikoval vírusom chronickej hepatitídy typu C v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy, keď podľa

Znaleckého posudku Lekárskej fakulty Univerzity P.J.Šafárika č. 4/2002, ochorenie je známe od roku
1989, prenáša sa hlavne krvou medzi i. v narkomanmi, menej prípadov je po infúzii krvi, zriedkavo
pohlavným stykom, úzkym kontaktom v rodinách z matky na dieťa, keď ani pri tejto infekcii sa vo viac ako
40 % nedarí zistiť akým spôsobom sa infekcia preniesla. Z kontrolného Znaleckého posudku Martinskej
fakultnej nemocnice č. 16/2004 vyplýva, že hepatitída C sa prenáša parenterálne - krvou, zdravotníckymi

výkonmi pri nedostatočnej sterilizácii a dezinfekcii nástrojov, ale je možný aj prenos úzkym kontaktom
v rodine, či pohlavnom styku, keď v mnohých prípadoch sa u anti-HCV pozitívnych osôb nezistí cesta
prenosu infekcie a vzhľadom k tomu, nie je možné príčinnú súvislosť vzniku ochorenia žalobcu 1./
s jeho pôsobením darcu krvi a krvnej plazmy na Klinike hematológie a transfuziológie v Bratislave v
rokoch 1972-1992 ani jednoznačne potvrdiť ani jednoznačne vylúčiť. K rovnakým záverom dospeli aj

znalecká organizácia Inštitút forezných medicínskych expertíz, s. r. o. vo svojom Znaleckom posudku
č. 101/2012, resp. MUDr. Ivan P. zodpovedný za vypracovanie znaleckého posudku /č. l. 680 spisu/ a
svedok MUDr. B. K. , špecialita na hematológiu a transfuziológiu /č. l. 65 spisu/. Z vyššie uvedeného
potom vyplýva, že ani jeden zo znaleckých posudkov, svedkovia nevedeli jednoznačne ustáliť príčinnú
súvislosť medzi nakazením žalobcu 1/ hepatitídou typu C a odberom krvnej plazmy v rokoch 1972-1977,

znalecké posudky, svedkovia hovoria o určitej rôznej miere pravdepodobnosti, avšak príčinnú súvislosť
jednoznačne nepotvrdzujú, uvádzajú aj iné cesty /možnosti/ nákazy hepatitídou typu C po roku 1977
a dokonca uvádzajú, že v cca 40 % prípadoch nie je možné zistiť spôsob prenosu infekcie. Podľa
týchto znaleckých posudkov a zdravotnej dokumentácie boli u žalobcu 1./ zvýšené hepatálne testy už v
septembri roku 1976, keď v roku 1977 nebola žalobcovi zistená hepatitída typu C /táto vtedy ani nebol

známa, nebolo ju možne diagnostikovať/, ale anikterická vírusová hepatitída, tzv. hepatitída non A non
B, ale nie všetky hepatitídy typu non A non B diagnostikované pre objavením vírusu hepatitídy typu
C môžu byť považované za hepatitídu typu C. Za tejto dôkaznej situácie podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo možné urobiť jednoznačný záver o tom, že príčinou vzniku chronickej hepatitídy typu C
u žalobcu 1./ bol odber krvnej plazmy vykonaný právnym predchodcom žalovaného v roku 1977. Iba

pravdepodobnosť, resp. nemožnosť vylúčenia, že sa žalobca 1./ infikoval vírusom hepatitídy typu C
práve pri odbere krvnej plazmy v roku 1977, pre tento záver nepostačuje. Vo vzťahu k nárokom žalobcov
2./, 3./ odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že ani v ich prípade neboli
rovnako preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 421 ods. 1 Občianskehozákonníka. Postup právneho predchodcu žalovaného (Kliniky hematológie a transfuziológie Dérerovej
NsP, II. Detskej kliniky NsP Staré mesto) pri transfúzii krvi žalobcov 2./, 3./ bol v súlade s príslušnými
predpismi t. j. bol lége artis, čo vyplýva z vyššie citovaných znaleckých posudkov č. 4/2002 a č. 16/2004,

z výsluchu svedkyne R.. R.I. X. ,vedúcej II. Detskej kliniky NsP Staré mesto(č. l. 185 spisu), z Vyjadrenia
MZ SR, sekcia zdravotnej starostlivosti zo dňa 5. 10. 1995, keď Znalecká komisia MZ SR prešetrovala
sťažnosť žalobcu 1./. Ak žalobcovia namietali porušenie povinností právneho predchodcu žalovaného,
ktoré odvodzovali z vyjadrenia Štátneho zdravotného ústavu hl. mesta SR č. ŠZÚ/70-589-9513/98 zo
dňa 01. 10. 1998, podľa ktorého Klinika hematológia a transfuziológie Partizánska 4, Bratislava, od roku

1992 doteraz nenahlásila prípad anti- HCV pozitivity žalobcu 1./, tak prípadne porušenie tejto povinnosti
nemohlospôsobiťsamoosebepoškodeniezdraviažalobcu1./,resp.zdraviažalobcov2./,3./kuktorému
malo dôjsť v roku 1977, resp. v 1986 a právny predchodca žalovaného mal porušiť svoje povinnosti až
po roku 1992. Vykonaným dokazovaním ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia a to predovšetkým výsluchmi svedkov, R.. E.K. A. (č. l. 50, 122 spisu), MUDr. D.
Y. (č. l. 57 spisu), Prof. MUDr. R. X. E.. (č. l. 76, 118 spisu), znaleckými dokazovaním, oboznámením

sa zo zdravotnou dokumentáciou (lekárska správa zo dňa 5. 3. 1980 - poučený, že nie je vhodný na
darovanie; lekárska správa zo dňa 30. 5. 1986 - poučený, že je možné darovanie na laboratórne účely;
lekárska správa zo dňa 3. 6. 1986 potvrdená podpisom žalobcu 1./ - poučený o sangviteste, o očkovaní,
o možnosti darovať krv na laboratórne účely) bolo preukázané, že žalobca 1./ bol oboznámený so
svojím zdravotným stavom t. j., že je vylúčený z darcovstva. Ak žalobca 1./ tvrdil opak, tak uvedená

skutočnosť, ostala len v rovine tvrdení bez splnenia si svojej dôkaznej povinnosti a uvedenú skutočnosť
nespochybňuje ani jeho tvrdenie, že zdravotná dokumentácia, ktorá sa nachádza ako dôkaz v súdnom
spise vykazuje známky manipulácie. Podľa svedkov MUDr. F. E. (č. l. 45 spisu), Doc. MUDr. D. T. (č.
l. 46 spisu) bola žalobcovi 1./ vydaná kompletná zdravotná dokumentácia, bol to on, kto vrátil len časť
zdravotnej dokumentácie a to vo fotokópii ale skutočnosti o vedomosti zdravotného stavu vyplývajú zo

zdravotnej dokumentácie, ktorá bola založená do spisu práve žalobcom 1./. Ak žalobca 1./ napriek svojej
vedomosti o tom, že môže darovať krv a plazmu vzhľadom na svoj zdravotný stav len na laboratórne
účely podpísal dňa 20. 8. 1986, t. j. po dvoch mesiacoch Prehlásenie o možnosti darovať krv, krvnú
plazmu, krvné doštičky, kožu, kostnú dreň alebo obličku pre záchranu života a zdravia svojich detí
a manželky a následne sa dňa 30. 9. 1986 aj napriek tejto skutočnosti rozhodol darovať krv svojim

deťom žalobcom 2./, 3./, nemôže žalovaný niesť zodpovednosť za poškodenie zdravia žalobcov 2./,
3./ v zmysle všeobecných predpisov Občianskeho zákonníka, keďže zo strany právneho predchodcu
žalovaného nedošlo k žiadnemu porušeniu povinností pri transfúzii krvi žalobcov 2./, 3./ a absentuje
tu akákoľvek príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcov 2./, 3./ a postupom právneho
predchodcu žalovaného. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie, ktorým prvoinštančný súd návrh žalobcov na náhradu škody na zdraví zamietol,
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, keď v danom prípade neboli u žalobcov 1./, 2./, 3./
splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 421 Občianskeho zákonníka.
19. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podali sťažovatelia (žalobcovia 1./,2./,3./) podľa čl.
127 ods. 1 Ústavy sťažnosť. Ústavný súd SR Nálezom sp. zn. II. ÚS 716/2016-92 zo dňa 24.10.2017

rozhodol, že: 1. Základné právo J. L., I. T. D. F. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2014
a jeho rozsudkom z 25. septembra 2014 porušené boli. 2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 9 Co 81/2014 z 25. septembra 2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie. 3. J. L., I. T. a F. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 354,88 € (slovom
tristopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktorú im je Krajský súd v Bratislave povinný uhradiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s.
r. o., Tvarožkova 5, Bratislava. V odôvodnení svojho Nálezu Ústavný súd SR okrem iného uviedol a to
k námietke sťažovateľa 1./ týkajúcej sa posúdenia zodpovednosti právneho predchodcu žalovanej za

škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka, že v súvislosti s označenou námietkou sťažovateľa 1./ sa
ústavný súd zaoberal predovšetkým tou jeho argumentáciou, podľa ktorej vo viacerých svojou povahou
obdobných veciach rozhodli všeobecné súdy na všetkých stupňoch súdnej sústavy (vrátane krajského
súdu) odlišne, než ako rozhodol v napadnutom rozsudku krajský súd. Pre účely náležitého posúdenia
veci sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením sťažovateľom označených rozhodnutí okresného súdu

v spojení s rozhodnutiami krajského súdu (rozsudok okresného súdu č. k. 22 Ct 5/2003-143 z 11. júla
2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 312/08 z 22. októbra 2009, rozsudok okresného
súdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 162/2010
z 25. augusta 2011). Z odôvodnenia týchto rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy svoje rozhodnutiapo skutkovej stránke odôvodnili tým, že žalobcovia boli ako darcovia krvi a krvnej plazmy pri jej odbere
u právneho predchodcu žalovanej nakazení vírusovou hepatitídou typu C a takto zistený skutkový stav
právne posúdili podľa § 238 Občianskeho zákonníka. Z predmetných rozsudkov všeobecných súdov,

ako aj z označeného rozhodnutia bývalého Najvyššieho súdu ČSR nevyplýva a ústavný súd ani nezistil
žiadnurelevantnúodlišnosť,ktorábysamaosebeakokoľvekodôvodňovalaodlišnýpostupvoznačených
veciach v porovnaní s vecou sťažovateľa 1./, pričom ani krajský súd v napadnutom rozsudku, ako ani
v rámci svojho vyjadrenia k sťažnosti sťažovateľov takúto skutočnosť neuvádza. Tvrdenie krajského
súdu, že závery sťažovateľom 1./ označených rozhodnutiach všeobecných súdov o tom, že „nie je

možné automaticky vzťahovať aj Jána Vávru na a jeho deti, keď nadovšetko vírus hepatitídy typu C
bol objavený až v roku 1989“, nie sú dostatočnou argumentačnou reakciou na ním uvádzané tvrdenia,
pretože táto je z pohľadu kľúčovej argumentácie sťažovateľa 1./ neúplná a čiastočne „mimobežná“. V
okolnostiach danej veci považoval ústavný súd za podstatnú skutočnosť to, že v čase rozhodovania
krajského súdu vo veci sťažovateľov už existovali rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých tieto
súdy zaujali k sťažovateľom 1./ nastolenej právnej otázke týkajúcej sa zodpovednosti žalovanej za

škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja [pôvodne regulovanej v § 238
Občianskeho zákonníka (aktuálne upravenej v § 421a Občianskeho zákonníka, pozn.)] na všetkých
stupňoch súdnej sústavy zásadne odlišné stanoviská [napr. rozsudok okresného súdu sp. zn. 22 Ct
5/2003 z 11. júla 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 312/08 z 22. októbra 2009,
rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. 3 Co 162/2010 z 25. augusta 2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 346/2012 z 11.
septembra 2013, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 159/2010 z 28. októbra 2011, porovnaj
aj správu bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. Cpj 44/85 zo 4. augusta 1986 publikovanú pod č.
2/1987 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk]. Súčasťou týchto rozhodnutí je právny názor, podľa
ktorého použitie nesterilného nástroja zakladá objektívnu zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za

škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi pôvod v povahe prístroja alebo inej veci použitej pri plnení
záväzku. Napriek tomu krajský súd na túto skutočnosť v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným
spôsobom nereagoval, t. j. existenciu diametrálne odlišných právnych názorov všeobecných súdov
k zásadným otázkam, ktoré boli predmetom jeho rozhodovania, v zásade ignoroval. Aj keď výrok
právoplatného rozsudku vrátane právneho názoru uvedeného v jeho odôvodnení je v súlade s § 228

ods. 1 Civilného sporového poriadku (pôvodne § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) záväzný
pre strany sporu v konkrétnom prípade [iudex ius dicit inter partes (k tomu pozri napr. P., A. Teória
práva. Praha : D. Č.Ě., s. r. o., 2013. s. 60)], tak princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej
ochrany práv, ktoré sú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým
súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, si v konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci vyžadoval, aby sa so zásadnými argumentmi sťažovateľa 1./, z ktorých vyvodzoval objektívnu
zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka, krajský
súdnáležitýmspôsobomvysporiadal. Ústavnýsúdužvminulostiviackrátkonštatoval,ženeoddeliteľnou
súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty, ktorého
komponentom je predvídateľnosť práva, ako aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci

v súlade s právom a zákonom ustanovenými požiadavkami, ktorá v podmienkach materiálne chápaného
demokratického právneho štátu vylučuje priestor pre prípadnú svojvôľu. Princíp právnej istoty spočíva
okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány
budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať
(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie

právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie
princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v
oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým
zakladá dôvera fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne

odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť

identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k
naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Podľa názoru ústavného súdu za situácie, keď sa krajský súd
odchýlil od právneho názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického prípadu [vsúvislosti s otázkou právneho posúdenia zodpovednosti za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka
(aktuálne § 421a Občianskeho zákonníka)], bolo jeho povinnosťou minimálne poukázať na už existujúce
rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných právnych názorov, a na

tomto základe náležite zdôvodniť, prečo sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa. Ak tak
krajský súd v danom prípade neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej istoty ako jeden z
princípov právneho štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány
verejnej moci (mutatis mutandis IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 75/09). To zakladá arbitrárnosť jeho rozsudku.
Ústavný súd v okolnostiach danej veci netvrdil, že práve ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie

krajského súdu je po právnej stráne nesprávne, keďže takáto úloha mu z jeho postavenia vo vzťahu
k všeobecným súdom nevyplýva, avšak krajský súd pri právnom posudzovaní otázky zodpovednosti
žalovanej podľa § 238 Občianskeho zákonníka nenaplnil požiadavku predvídateľnosti práva a právnej
istoty, a pokiaľ sa bude chcieť odchýliť od sťažovateľom 1./ označenej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov, musí tento odchylný postup náležite zdôvodniť. Ako už bolo uvedené, krajský súd rozhodol v
úplne totožnej veci (so zhodným skutkovým stavom veci, avšak s inými účastníkmi konania) odlišným

spôsobom. S ohľadom na už uvedené preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa 1./ na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). K námietke sťažovateľa 1./ týkajúcej sa posúdenia zodpovednosti
právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka uviedol, že ťažiskovým
argumentom, na ktorom je založená predmetná námietka sťažovateľa 1./, je skutočnosť, že krajský

súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho odvolacou
argumentáciou, v rámci ktorej polemizoval s názorom okresného súdu o zavinenom protiprávnom
postupe právneho predchodcu žalovanej, ktorého sa mal dopustiť v súvislosti s odberom jeho krvnej
plazmy v rozhodujúcom období, a tým aj naplnení predpokladov jeho zodpovednosti za škodu podľa §
421 Občianskeho zákonníka. Krajský súd svoje rozhodnutie síce odôvodnil s poukazom na skutkové

záveryvyplývajúcezrozsudkuokresnéhosúdu,alezjehoobsahuniejezrejmé,akoreagovalnakľúčové
námietky sťažovateľa 1./ týkajúce sa povinnosti zdravotníckeho zariadenia zachovávať vysokú mieru
sterility odbernej súpravy pri odbere krvi a krvnej plazmy, požiadavku, ktorá podľa názoru sťažovateľa
1./ vyplýva priamo z právnej úpravy a na ktorú v odvolacom konaní aj poukázal (zákon č. 20/1966 Zb.
o starostlivosti o zdravie ľudu v znení neskorších predpisov a iné), resp. zo všeobecnej „prevenčnej“

povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôraznil,
že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a

obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje aj na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj
právo na určitú kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. To však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B
uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i
právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z napadnutého rozsudku krajského
súdu však nevyplýva, ako sa s touto časťou argumentácie sťažovateľa 1./ vysporiadal po právnej
stránke a túto ponechal bez primeranej reakcie. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za
potrebné uviesť, že v prípade, ak je určité konanie spojené s istou mierou rizika (napr. poskytovanie

zdravotníckej starostlivosti), ktoré je zároveň konajúcou osobou predvídateľné a ovládateľné je takýto
subjekt potom povinný vykonať aj všetky tie opatrenia, ktoré sú z pohľadu rozumne uvažujúcej a
primerane obozretnej a informovanej osoby potrebné na jeho odvrátenie alebo zmiernenie. V prípade,
ak sa následne takéto riziko materializuje, potom možno zmysluplne predpokladať, že všetky opatrenia
potrebné na jeho odvrátenie alebo zmiernenie vykonané neboli (porovnaj napr. BGE 120 II 248, s.

249 - 251, rozhodnutie Spolkového súdu Švajčiarska z 29. 7. 1994). V okolnostiach danej veci to
potom znamená, že ak všeobecné súdy dospejú k záveru o tom, že v rozhodujúcom období úroveň
medicínskeho poznania predpokladala prenos vírusových ochorení pri použití jednej odberovej sústavy
od viacerých darcov teda nedodržaní zásad prísnej asepsy a zároveň nevykonala všetky tie opatrenia,ktoré sú nevyhnutne potrebné na zabezpečenie sterilného prostredia pri odbere krvnej plazmy, tak
je nutné prijať taký záver, že zároveň neboli dodržané podmienky riadneho poskytovania zdravotnej
starostlivosti. S ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa 1./ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). K námietke sťažovateľa 1./ týkajúcej
sa posúdenia miery dôkazu o príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy v rozhodujúcom
období a poškodením jeho zdravia, keď podstatou argumentácie je jeho nesúhlas s vysokým stupňom
dôkazného štandardu, a to jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej

plazmy u právneho predchodcu žalovanej v rozhodujúcom období a poškodením jeho zdravia tým,
že došlo k biologickému prenosu vírusovej hepatitídy typu C ústavný súd v prvom rade uviedol,
že príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty,
na ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v
súdnom konaní je jedným z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu
proti žalovanému. Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne

nevymedzuje pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi
príčinou a jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primáme úlohou aplikácie práva
prejavujúcej sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Určenie príčinnej súvislosti tak nielen z
tohto hľadiska predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej
procesnej konštrukcie, na ktorej je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu. Z

odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že príčinnú súvislosť medzi skúmanými
javmi, z ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva ten druhý (následok), možno z procesného hľadiska
považovať za preukázanú vtedy, ak je kauzálna väzba medzi nimi jednoznačne preukázaná, pričom iba
pravdepodobnosť o jej existencii nestačí. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že
z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich

skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je
každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov
súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne
potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera
neistotybudeskorovždyvpriebehujehodokazovaniaprítomná.Zuvedenéhopotomacontrariovyplýva,

že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže
byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú
dôkaznýmbremenomdoobjektívneneprekonateľnýchdôkaznýchproblémov.Uvedenéplatíotoviac,že
kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade
nie je ani zmyslovo ani bezprostredne a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno

spravidla predpokladať iba na základe určitého kvantitatívneho stupňa pravdepodobnosti, a to obvykle
na základe predchádzajúcich skúseností založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov. V
tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika spoznávania minulých javov, najmä príčinnej
súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom, že základným východiskom pri uvažovaní
o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj

dokazuje (affirmanti incumbit probatió), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania
príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne zložitých
sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé usporiadanie
procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach
strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. D. M., CSc.,

a kolektív. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s. 252). Jednou z
oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv. medicínskoprávne spory, ktoré sú
charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin
spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo
významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase

neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní
zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr. E., D. - E.,
B.. Q. v civilním právu se zameraním na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav štátu a práva AV CR,
2016. s. 180). Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát
zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom

je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomemosť medzi
úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a
s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s
poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosťpreventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú
do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti
spravidla nemá. V prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu

súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu
dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou
realizovateľnosťou. Práve objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie
postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného
sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť

unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo
strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu
v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových
tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti. Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj
z pohľadu ústredných funkcií zodpovednosti sa škodu, ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z
pohľadu naplnenia týchto funkcií zodpovednostného práva požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre

účely unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu
v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je vzhľadom na už uvedené cieľ, ktorý je
nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto chápanej a aplikovanej miery dôkazu
o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii hmotného práva tým, že na jednej
strane žalovanému poskytuje neadekvátnu výhodu v súdnom konaní a na strane druhej neodôvodnene

poškodzuje žalobcu, čo je zároveň v rozpore aj s princípmi procesného práva. V medicínskoprávnych
sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu
vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto
prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného
práva, a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení

tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto
situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho
odškodnenieanadruhejstranezáujemnatom,abypovinnosťnanáhraduškodyzaťažovalaibatoho,kto
škoduskutočnespôsobilalebojumoholsvojímkonanímodvrátiť.Neistotavovzťahukpríčinnejsúvislosti
musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom, ako uvádza Z.. Š., požiadavka spravodlivého vyváženia

faktickejnerovnostisporovýchstránjevzásadenaplnenávprípade,akjevpochybnostiachrozhodnutév
prospechtoho,komuvzniklaujma(porovnajDr.Z.Š..Dukazníbremenovcivilnímsoudnímsporu,Praha,
1931. s. 114). Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania
príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne v sporoch, ktoré
majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient), je v štandardnom type

dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami
tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej
súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom má
zužuvedenýchdôvodov„navrch“zdravotníckezariadenie,keďženažalobcu(poškodeného)akoslabšiu
stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje

dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne
konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane
konštatuje, že zásada rovnosti účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod
pojmomrovnostiúčastníkovkonaniajepotrebnérozumieťrovnosťichpríležitostí.Toznamená,žekaždej
procesnej strane by mala byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju

nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou
zbraní rozumie požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok,
ktoré ju z pohľadu konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú.
Cieľom zásady rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto
definovanú rovnosť strán spadá nielen realizácia ich oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena.

V ústavnoprávnej rovine potom platí, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj zásada
rovnosti zbraní, čo v civilnom súdnom konaní zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na
strany sporu kladené a ktoré nesmú byť neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako
celok považovať za spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco
B t. proti Maďarsku z 1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na

jednu stranu civilného sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania
teda vyžaduje, aby dôkazné bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo
vychádza zo všeobecnej požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Z
uvedeného možno urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná napreukázanie príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany
sporu zjavne neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho
je aj dôkazné bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek

zmysluplnú úvahu o možnosti jeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako
jedného z komponentov práva na spravodlivé súdne konanie. S ohľadom na už uvedené ústavný súd
dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku nálezu). Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní posúdiť mieru pravdepodobnosti prenosu

tohto vírusového ochorenia na sťažovateľa 1./, a to metódou vylúčenia menej pravdepodobných variant
a určenie varianty najpravdepodobnejšej, stanovenej kritériom nezainteresovanej racionálne uvažujúcej
osoby pri zohľadnení obvyklého chodu vecí v čase, keď došlo k prenosu vírusového ochorenia na
sťažovateľa 1. / (tzv. dôkaz primá facie) tak aby o pravdivosti takto stanoveného skutkového deja neboli
rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti priebehu rozhodujúcich skutočností nebude možné
teoreticky úplne vylúčiť. Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom príčinnej

súvislosti nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič nebráni tomu, aby slabšie postavenie
sťažovateľovbolovokolnostiachdanejvecikompenzovanémodifikáciouzákladnejkonštrukciebremena
tvrdenia alebo dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného,
teda odklonom od štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto prístup bude
vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností danej veci. Nad rámec už uvedeného považoval ústavný

súd za potrebné ďalej uviesť, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí svoj záver o jednoznačnom
nepreukázaní príčinnej súvislosti vzniku ochorenia sťažovateľa 1./ s jeho pôsobením ako darcu krvi
a krvnej plazmy u právnej predchodkyne žalovanej v rokoch 1972 až 1992 založil aj na predpoklade
možného prenosu vírusovej hepatitídy typu C aj iným spôsobom jej prenosu, a to napriek tomu, že
takýto záver z dokazovania nevyplýval, a tiež z neho nevyplynulo, že by sťažovateľ 1. / patril medzi

nejaké rizikové skupiny obyvateľstva, ktoré vzhľadom na rizikový charakter svojho správania sú vo
zvýšenej miere ohrození možnosťou nákazy vírusovej hepatitídy typu C. K námietke sťažovateľa 2./
a sťažovateľky 3./ týkajúcej sa posúdenia vedomosti sťažovateľa 1./ o jeho zdravotnom stave, ktorú
podstatu argumentácie tvorí námietka svojvoľného posúdenia krajského súdu náležitej informovanosti,
a tým aj vedomosti sťažovateľa 1./ „ o jeho diagnóze a s tým súvisiacej vedomosti o ochorení

pri darovaní krvi novonarodeným sťažovateľom 2/ a 3/“, ako skutočnosti vylučujúcej zodpovednosť
právneho predchodcu žalovanej za škodu na zdraví, ktorá im vznikla v súvislosti s podanou transfúziou
krvi pochádzajúcej od sťažovateľa 1./ ústavný súd poukázal nato, že Krajský súd svoje zistenie o
náležitom informovaní sťažovateľa 1./ o jeho zdravotnom stave v čase darovania krvi sťažovateľovi 2./ /
a sťažovateľke 3./ po skutkovej stránke odôvodnil tým, že „výsluchmi svedkov, R.. E. A...., R.. D.O. Y....,

Y.. R.. R. X., E...., znaleckými dokazovaním, oboznámením sa zo zdravotnou dokumentáciou (lekárska
správa zo dňa 5. 3. 1980 - poučený, že nie je vhodný na darovanie; lekárska správa zo dňa 30. 5. 1986
- poučený, že je možné darovanie na laboratórne účely; lekárska správa zo dňa 3. 6. 1986 potvrdená
podpisom žalobca /./ - poučený o sangviteste, o očkovaní, o možnosti darovať krv na laboratórne účely)
bolo preukázané, že žalobca 1./ bol oboznámený so svojím zdravotným stavom t. j., že je vylúčený

z darcovstva “. Ako už ústavný súd uviedol, súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS
78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Z napadnutého rozsudku krajského súdu síce vyplýva, že sa

zaoberal otázkou možnej vedomosti sťažovateľa 1./ / o jeho prípadnej nespôsobilosti darovať krv na
liečebné účely, avšak z obsahu jeho odôvodnenia nemožno identifikovať proces hodnotenia tej časti
argumentácie sťažovateľa 2./ a sťažovateľky 3./, v rámci ktorej poukazovali na protichodné záznamy
vyplývajúce zo zdravotnej dokumentácie sťažovateľa 1./ a dôvodne spochybňujúce interpretačnú
alternatívu o vedomosti sťažovateľa 1./ o svojom zdravotnom stave, ktorú bez primeranej reakcie

na túto argumentáciu sťažovateľa 2./ a sťažovateľky 3./ prijal krajský súd. V súvislosti s vedením
zdravotnej dokumentácie a jej možnými interpretačnými variantmi týkajúcimi sa jej obsahu považuje
ústavný súd nad rámec uvedeného za potrebné uviesť, že nedostatky v jej evidencii, prípadne jej možné
rozdielne interpretačné varianty ojej obsahu nemôžu ísť na ťarchu pacienta, pretože je to práve príslušné
zdravotnícke zariadenie, ktoré je povinné pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (vedenie zdravotníckej

dokumentácie pacienta nevynímajúc) postupovať s odbornou starostlivosťou. Vychádzajúc zo svojich
zistení ústavný súd zastáva názor, že závery, ku ktorým krajský súd dospel vo vzťahu k vyriešeniu
základnej otázky - či bol sťažovateľ 1./ primeraným spôsobom informovaný o svojom zdravotnom stave a
následkoch, ktoré mu z tejto situácie do budúcna vyplývali, nemožno považovať za jasne, zrozumiteľnea presvedčivo vyargumentované, keďže nedáva v zásade žiadne konkrétne odpovede na podstatné
argumenty sťažovateľa 2./ a sťažovateľky 3./.Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že
napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa 2./ a sťažovateľky 3./ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
K námietke sťažovateľa 2./ a sťažovateľky 3./ týkajúcej sa posúdenia lége artis postupu právneho
predchodcužalovanejpripodanítransfúziekrvi,ktorívsúvislostisuvedenounámietkoutvrdia,žekrajský
súd nereagoval primeraným spôsobom na ich tvrdenie, že im podaná krv od sťažovateľa 1. / bola

dodaná „z KHTK a na novorodeneckom oddelení v NsP Staré mesto krvné konzervy prevzali z KHTK
sérologicky vyšetrené s podkladmi o možnosti ich použitia, lekári na KHTK museli mať po oboznámení
sa s krvnou konzervou č. 3982 s menom sťažovateľa 1/ vedomosť, že sa v nej nachádza krv sťažovateľa
1/. Predmetná konzerva mala byť vyradená... Z uvedených zistení jasne vyplýva, že... lekári z KHTK
nezachytením krvnej konzervy sťažovateľa 1/ sú priamo zodpovední za nakazenie sťažovateľov 2/ a
3/ vírusovou hepatitídou C v roku 1986...“. Krajský súd na túto ich argumentáciu reagoval iba tým,

že ,,postup právneho predchodcu žalovaného (Kliniky hematológie a transfuziológie Dérerovej NsP, II.
Detskej kliniky NsP Staré mesto) pri transfúzii krvi žalobcov 2./, 3./ bol v súlade s príslušnými predpismi t.
j. bol lége artis, čo vyplýva z vyššie citovaných znaleckých posudkov č. 4/2002 a č. 16/2004, z výsluchu
svedkyne R.. R. X., vedúcej II. Detskej kliniky NsP Staré mesto (č. I. 185 spisu), z Vyjadrenia MZ
SR, sekcia zdravotnej starostlivosti zo dňa 5. 10. 1995, keď Znalecká komisia MZ SR prešetrovala

sťažnosť žalobcu 1./. Ak žalobcovia namietali porušenie povinností právneho predchodcu žalovaného,
ktoré odvodzovali z vyjadrenia Štátneho zdravotného ústavu hl. mesta SR č. SZU/70-589-9513/98 zo
dňa 01. 10. 1998 podľa ktorého Klinika hematológia a transfuziológíe, Partizánska 4, Bratislava od roku
1992 doteraz nenahlásila prípad anti-HCV pozitivity žalobcu 1./, tak prípadne porušenie tejto povinnosti
nemohlospôsobiťsamoosebepoškodeniezdraviažalobcu1./,resp.zdraviažalobcov2./,3./kuktorému

malo dôjsť v roku 1977, resp. v 1986 a právny predchodca žalovaného mal porušiť svoje povinnosti až
po roku 1992.“ Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia ani v
tejto časti nepostupoval v súlade s už uvedenými požiadavkami vyplývajúcimi aj z relevantnej judikatúry
ESĽP (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.), ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež
nespochybniteľné viazaný. Tento svoj názor zakladá ústavný súd predovšetkým na tom, že príslušná

časť odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nereaguje na sťažovateľom 2./ a sťažovateľkou 3./
predostretú argumentáciu o porušení povinnosti právneho predchodcu žalovanej identifikovať a zachytiť
krvnú konzervu s biologickým materiálom sťažovateľa 1./. S poukazom na svoju doterajšiu judikatúru,
ako aj judikatúru ESĽP ústavný súd prisvedčuje názoru sťažovateľa 2./ a sťažovateľky 3./ , že krajský
súd námietky „v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nevzal do úvahy a v nadväznosti na okolnosti

skutkového stavu ich žiadnym spôsobom právne nevyhodnotil, čím porušil ústavné právo na súdnu
ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR “.Takéto odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku
krajského súdu vo vzťahu k meritómemu zisteniu považuje ústavný súd za nedostatočné, a preto
vyznievajúce ako nepresvedčivé, čo je dostatočným argumentom na vyslovenie jeho arbitrámosti a
dôvodom vyslovenia porušenia práv sťažovateľa 2. a sťažovateľky 3./ aj v tejto časti. Odôvodnenie

napadnutéhorozsudkukrajskéhosúdujepodľanázoruústavnéhosúduzovšetkýchuvedenýchdôvodov
za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia nedostatkov vo vzťahu k záveru, ku ktorému krajský
súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje, že tento záver vyznieva nepresvedčivo a na ujmu
sťažovateľov. Tým došlo, podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).
20. Po zrušení veci Ústavným súdom Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) preskúmal a prejednal
vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle v
zmysle § 389 ods. 1 písm. b),c) C.s.p. zrušiť, keďže postupom prvoinštančného súdu bolo porušené

právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy a doplnenie dokazovania nie je účelné odvolacím súdom.
V zmysle § 193 C.s.p. súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku
alebo zániku spoločnosti. V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde, ak Ústavný súd právoplatnérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť.
V tomto konaní alebo postupe je viazaný názorom Ústavného súdu. V rámci doktríny záväznosti

rozhodnutí ústavného súdu je potrebné rozlišovať kasačnú záväznosť a precedenčnú záväznosť. V
posudzovanej veci má rozhodnutie ústavného súdu kasačnú záväznosť (záväznosť nálezu v konkrétnej
veci) vyplývajúcu z vyššie citovaných právnych predpisov, pretože ústava výslovne nerieši záväznosť
rozhodnutí ústavného súdu vydaných podľa čl. 127 ústavy. Vzhľadom k tomu sú všeobecné súdy
vrátane najvyššieho súdu povinné túto kasačnú záväznosť, ktorá je vystavená prísnejším požiadavkám

ako záväznosť precedenčná (všeobecná; v podobných veciach) premietnuť (a rešpektovať) vo svojich
rozhodnutiach (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 119/2018). Odvolací súd vo svojom rozsudku
zo 25. septembra 2014 č.k. 9 Co 81/2014-795 vyslovil záver o nedôvodnosti žaloby z dôvodu absencie
predpokladovvznikuzodpovednostizaškodu,avšakvzhľadomnakasačnúzáväznosťnálezuústavného
súdu z 24. októbra 2017 sp. zn. II. ÚS 716/2016-92 a právne závery v ňom vyslovené, neostávalo
odvolaciemu súdu nič iné, ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súd prvej

inštancie v zmysle § 391 ods. 1 C.s.p. na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd poukázal
na to, že svojím vyššie citovaným rozsudkom zo č.k. 9 Co 81/2014-795, ktorý bol Ústavným súdom
SR vyššie citovaným nálezom zrušený, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým
súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcov ktorým sa domáhali náhrady škody na zdraví (žalobca
1./ škody vo výške 132.775,68 €, žalobca 2./, 3./ každý vo výške 165.969,59 €) spôsobenej pri

poskytovaní zdravotníckych služieb, na tom základe, že žalobca 1./ v období od roku 1972 až do
roku 1992 bol evidovaný ako darca krvi a krvnej plazmy na Klinike hematológie a transfuziológie v
Bratislave na Partizánskej 4, ktorá je klinikou Fakultnej nemocnice v Bratislave a počas darcovstva
bol nainfikovaný vírusovou hepatitídou "C" a žalobcovia 2./, 3./ na tom základe, že dňa 2.10.1986
na novorodeneckom oddelení II. Detskej kliniky Nemocnice s poliklinikou Staré Mesto im bola bez

predchádzajúceho vyšetrenia na prítomnosť infekčného agens podaná transfúzia krvi žalobcu 1./, v
dôsledku čoho boli nainfikovaní vírusom hepatitídy "C". V danom prípade teda odvolací súd dospel
k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie a len bližšie a podrobnejšie v odôvodnil vo
svojom rozhodnutí prečo považuje žalobu za nedôvodnú a detailnejšie sa zaoberal námietkami žalobcov
ktoré boli súčasťou odvolania, ale ktoré žalobcovia namietali už v konaní pred súdom prvej inštancie

vo svojom Vyjadrení k doterajšiemu priebehu konania zo dňa 7.9.2009 (pozri č.l. 454 - 488, 493 spisu),
Vyjadrení k podaniu žalovaného zo dňa 31.10.2013 (pozri č.l. 694 - 716 spisu). Vzhľadom na uvedené
odvolací súd dospel k záveru, že dôvody, ktoré viedli Ústavný súd SR k zrušeniu rozsudku odvolacieho
súdu a ktoré mali za následok, že bolo porušené právo žalobcov na spravodlivé súdne konanie a
spravodlivý súdny proces ( pozri odsek 6. - 6.5.1. ) sú dôvodmi aj pre zrušenie napadnutého rozsudku

súdu prvej inštancie. V čase odvolacieho súdu ale aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie existovali
rozhodnutia všeobecných súdov (pozri č.l. 462-481, 493, 741, 752 spisu), v ktorých tieto súdy zaujali
k právnej otázke týkajúcej sa zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú
pôvod v povahe prístroja (pôvodne regulovanej v § 238 Občianskeho zákonníka, aktuálne upravenej
v § 421a Občianskeho zákonníka) na všetkých stupňoch súdnej sústavy zásadne odlišné stanoviská

[napr. rozsudok okresného súdu sp. zn. 22 Ct 5/2003 z 11. júla 2008 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 3 Co 312/08 z 22. októbra 2009, rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24.
apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 162/2010 z 25. augusta 2011, uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 346/2012 z 11. septembra 2013, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4
Cdo 159/2010 z 28. októbra 2011, porovnaj aj správu bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. Cpj 44/85

zo 4. augusta 1986 publikovanú pod č. 2/1987 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Súčasťou
týchto rozhodnutí je právny názor, podľa ktorého použitie nesterilného nástroja zakladá objektívnu
zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi pôvod v povahe
prístroja alebo inej veci použitej pri plnení záväzku. Vzhľadom na tieto závery Ústavného súdu bude
preto povinnosťou súdu prvej inštancie ak zotrvá na svojom právnom názore, že v prejednávanej

veci nemôže ísť o zodpovednosť podľa § 238 Občianskeho zákonníka náležite vysvetliť a zdôvodniť,
prečo sa odchýlil od právneho názoru vysloveného v iných vyššie citovaných rozhodnutiach súdov.
Odvolací súd vzhľadom na Nález ÚS SR zastáva názor, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s
argumentáciou žalobcov (pozri č.l. 694 spisu) o zavinenom protiprávnom postupe právneho predchodcu
žalovanej, ktorého sa mal dopustiť v súvislosti s odberom jeho krvnej plazmy v rozhodujúcom období,

a tým aj naplnení predpokladov jeho zodpovednosti za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka
a námietkami žalobcov týkajúcich sa povinnosti zdravotníckeho zariadenia zachovávať vysokú mieru
sterility odbernej súpravy pri odbere krvi a krvnej plazmy, požiadavka ktorá podľa žalobcov vyplýva
priamo z právnej úpravy a na ktorú v odvolacom konaní aj poukázal (zákon č. 20/1966 Zb. o starostlivostio zdravie ľudu v znení neskorších predpisov a iné), resp. zo všeobecnej „prevenčnej“ povinnosti
podľa § 415 Občianskeho zákonníka. ÚS SR vo svojom Náleze vyslovil právny názor, že v prípade,
ak je určité konanie spojené s istou mierou rizika (napr. poskytovanie zdravotníckej starostlivosti),

ktoré je zároveň konajúcou osobou predvídateľné a ovládateľné je takýto subjekt potom povinný
vykonať aj všetky tie opatrenia, ktoré sú z pohľadu rozumne uvažujúcej a primerane obozretnej a
informovanej osoby potrebné na jeho odvrátenie alebo zmiernenie. V prípade, ak sa následne takéto
riziko materializuje, potom možno zmysluplne predpokladať, že všetky opatrenia potrebné na jeho
odvrátenie alebo zmiernenie vykonané neboli (porovnaj napr. BGE 120 II 248, s. 249 - 251, rozhodnutie

Spolkového súdu Švajčiarska z 29. 7. 1994). V okolnostiach danej veci to potom znamená, že ak súd
prvej inštancie dospeje k záveru o tom, že v rozhodujúcom období úroveň medicínskeho poznania
predpokladala prenos vírusových ochorení pri použití jednej odberovej sústavy od viacerých darcov
teda nedodržaní zásad prísnej asepsy a zároveň nevykonala všetky tie opatrenia, ktoré sú nevyhnutne
potrebné na zabezpečenie sterilného prostredia pri odbere krvnej plazmy, tak je nutné prijať taký
záver, že zároveň neboli dodržané podmienky riadneho poskytovania zdravotnej starostlivosti. K záveru

súdu prvej inštancie, že v danom prípade nebola jednoznačne preukázaná príčinná súvislosť medzi
darcovstvom plazmy a súčasnými zdravotnými problémami žalobcu 1./ , nakoľko nemožno vylúčiť iné
formy nákazy hepatitídou typu C, ktorá sa podľa znaleckých posudkov prenáša aj inak (lekárske zákroky,
sexuálnym stykom, neznámy prenos, a pod.) a k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu
k otázke príčinnej súvislosti medzi tvrdenou udalosťou a vznikom škody odvolací súd poukazuje na

závery ÚS SR ohľadne dôkaznej povinnosti tzv. medicínskoprávnych sporoch ( pozri odsek 6.3.). Bude
preto úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní posúdiť mieru pravdepodobnosti prenosu tohto
vírusového ochorenia na žalobcu 1./, a to metódou vylúčenia menej pravdepodobných variant a určenie
varianty najpravdepodobnejšej, stanovenej kritériom nezainteresovanej racionálne uvažujúcej osoby
pri zohľadnení obvyklého chodu vecí v čase, keď došlo k prenosu vírusového ochorenia na žalobcu

1./ (tzv. dôkaz primá facie) tak aby o pravdivosti takto stanoveného skutkového deja neboli rozumné
pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti priebehu rozhodujúcich skutočností nebude možné teoreticky
úplne vylúčiť. Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom príčinnej súvislosti
nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič nebráni tomu, aby slabšie postavenie žalobcov bolo
v okolnostiach danej veci kompenzované modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo

dôkazného bremena, a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom
od štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto prístup bude vyžadovať
spravodlivé posúdenie okolností danej veci. ÚS SR dospel k záveru, že v súvislosti s vedením zdravotnej
dokumentácieajejmožnýmiinterpretačnýmivariantmitýkajúcimisajejobsahunedostatkyvjejevidencii,
prípadne jej možné rozdielne interpretačné varianty o jej obsahu nemôžu ísť na ťarchu pacienta, pretože

je to práve príslušné zdravotnícke zariadenie, ktoré je povinné pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
(vedenie zdravotníckej dokumentácie pacienta nevynímajúc) postupovať s odbornou starostlivosťou.
Vzhľadom na uvedené je predčasný záver súdu prvej inštancie že žalobca 1./ ktorý žalobcom 2./,3./
po narodení daroval krv, vedel o tom, že nie je vhodným darcom a bol náležíte poučený a napriek
tejto skutočnosti sa rozhodol darovať krv svojim deťom, čo bolo jedinou a výlučnou príčinou vzniku

škody žalobcov 2./, 3./ a preto nie je daná zodpovednosť právneho predchodcu žalovaného za škodu
im spôsobenú a rovnako je predčasný záver, že transfúzia pre žalobcov 2./, 3./ prebehla zo strany
právneho predchodcu žalovaného lege artis. S poukazom na právny záver ÚS SR bude úlohou súdu
prvej inštancie opätovne vyriešiť otázku, či vzhľadom na zdravotnú dokumentáciu a spôsob jej vedenia
zdravotníckym zariadením bol žalobca 1./ primeraným spôsobom informovaný o svojom zdravotnom

stave a následkoch, ktoré mu z tejto situácie do budúcna vyplývali a či transfúzia pre žalobcov 2./,
3./ prebehla zo strany právneho predchodcu žalovaného lege artis. Vzhľadom na vyššie uvedené a
právne závery v Náleze ÚS SR odvolací súd dospel k záveru, že nedostatočným odôvodnením rozsudku
bolo porušené právo žalobcov na spravodlivý proces a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy a doplnenie dokazovania nie je účelné odvolacím

súdom a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b),c) C.s.p.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p.. V ďalšom konaní bude súd prvej
inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa §
391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Po splnení povinností a vyriešení otázok uvedených v odsekoch 14.1., 14.2.,
14.3.,14.4 súd prvej inštancie opätovne posúdi či základ nároku žalobcov 1./,2./,3./ na náhradu škody

zdraví je daný a v prípade kladného vyriešenia tejto otázky bude potrebné ďalej sa zaoberať výškou
uplatnenej škody zo strany žalobcov. Následne súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodne, keď v
rozhodnutí nesmú absentovať dôvody rozhodnutia, rozhodnutie musí byť presvedčivé a preskúmateľné
a musí mať všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2,3,4 C.s.p.. V novom rozhodnutí rozhodne súdprvej inštancie ako o trovách prvostupňového tak i odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 C.s.p.). Záverom
odvolací súd považoval za potrebné zdôvodniť prečo pri spôsobe rozhodnutia o odvolaní žalobcov
nebral v úvahu ustanovenie § 390 C.s.p., podľa ktorého je zásadne povinnosťou odvolacieho súdu

rozhodnúť v merite veci, ak už raz bol prvoinštančný rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie
konanie. V preskúmavanej veci bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 6.11.2007, č.k.
9C/95/1995-377 ktorým bola žaloba zamietnutá zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 29.5.2009 č.k. 12Co/106/2008-442 a vec bola prvoinštančnému súdu vrátená na ďalšie konanie.
I napriek rešpektovaniu záverov vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (nález

Ústavného súdu SR z 25. októbra 2017, č. k. III. ÚS 379/2017-35) však odvolací súd s prihliadnutím na
výnimočnosť prejednávaného prípadu dospel k záveru, že za okolností, aké sú v preskúmavanej veci,
by rozhodnutím vo veci samej odvolacím súdom bolo porušené základné právo žalobcov na spravodlivý
proces a takéto rozhodnutie by bolo nielen v rozpore s čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku; ktorý
ako jeden z cieľov civilného sporového konania definuje vydanie spravodlivého rozhodnutia, avšak aj v
rozporesozákladnýmzmyslomaúčelomcivilnéhosporovéhokonania,ktorýmjeposkytnutiemateriálnej

ochrany ohrozeným alebo porušeným právam žalobcom ako subjektov, ktorý sa s takouto požiadavkou
obrátili na všeobecný súd. V prvom rade odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že v poradí prvý
rozsudok súdu prvej inštancie, prvé zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, napadnutý rozsudok, ako
aj rozsudok odvolacieho súdu, ktorý bol zrušený Nálezom ÚS SR boli vydané za účinnosti O.s.p. Postup
podľa § 390 C.s.p. by podľa názoru odvolacieho súdu striktne prichádzal do úvahy vtedy keby po zrušení

odvolacím súdom v poradí nové rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané už za účinnosti C.s.p, lebo
potom by strany sporu mohli v konaní pred súdom prvej inštancie uplatniť všetky svoje procesné práva,
námietky, procesné úkony ktoré im priznáva C.s.p. a zároveň by si mohli splniť aj svoje povinnosti, čo
ale nie je prípad v prejednávanej veci, keďže ako už bolo uvedené bol nový napadnutý rozsudok vydaní
ešte za účinnosti O.s.p. Ďalej odvolací poukazuje na skutočnosť, že v poradí prvý rozsudok súdu prvej

inštancie bol ako vyplýva z prvého zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č.k. 12Co/106/2008-442
zrušený pre procesné pochybenia, keď súd prvej inštancie si neurobil jasno v okruhu účastníkov v konaní
a ani neustálil čo je predmetom konania čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom s tým, že
odvolací súd sa vôbec nevyjadroval k otázkam základu nárokov nakoľko to považoval za predčasné a
teda odvolacím súdom nebol vyslovený žiadny právny názor k základu uplatňovaného nároku. Za danej

situácie odvolací súd zastáva názor, že iba zrušením napadnutého rozsudku a jeho vrátením na súd
prvejinštancienanovéprejednanie,sadôslednezabezpečístranámuplatnenievšetkýchichprocesných
práv, námietok, zabezpečí možnosť reagovať na skutkové zistenia a právne závery významné pre
rozhodnutie v merite veci a zároveň možnosť (v rámci tzv. dvojinštančného konania) náležite overiť
(preskúmať) ich správnosť na základe riadneho opravného prostriedku. Pokiaľ ide o tzv. dvojinštančnosť

konania, odvolací súd si je vedomý, že dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho
konania (sporového či mimosporového) ani ústavne zaručeným právom (pozri nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS
389/2017, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2223/2019). Je ale prejavom úsilia minimalizovať možné
pochybenia v rozhodnutiach súdov prvej inštancie, ktoré je opodstatnené aj za cenu predĺženia konania
(o dobu odvolacieho konania), ako aj za cenu jeho predraženia (o trovy odvolacieho konania). Vo svetle

vyššie uvedených právnych záverov je potom v preskúmavanej veci vzhľadom na špecifické okolnosti
prípadu v danej veci nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť z dôvodu zabezpečenia dôslednej realizácie
práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie v merite veci je vzhľadom na právne závery Ústavného súdu
SR vyjadrené v Náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016-92 zo dňa 24.10.2017 totiž potrebné založiť na nových
skutkových okolnostiach a tiež právnych záveroch, a za tohto stavu nemožno v záujme minimalizácie

pochybení súdu prvej inštancie vychádzať z existencie rozumných dôvodov, pre ktoré by v tomto prípade
bolo možné považovať rozhodnutie veci s konečnou platnosťou (iba) v jednom stupni za súladné s
právom na spravodlivý proces; a to v neposlednom rade i s prihliadnutím na skutočnosť, že hoci
náprava porušenia tohto základného práva nie je vylúčená ani prostredníctvom dovolania, prípadne v
konaní o individuálnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR, zabezpečenie súladu procesného postupu a

meritórneho rozhodnutia s právom na spravodlivý proces je primárne povinnosťou všeobecných súdov
v prvej a druhej inštancii.
21. Súd prvej inštancie po zrušení rozsudku riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý je
preň záväzný, doplnil dokazovanie vyjadreniami sporových strán, listinami predloženými stranami a
oboznámením sa s rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava I v obdobných veciach.

22. Žalobcovia sa písomným podaním zo dňa 20.02.2019 vyjadrili k súdnemu konaniu. Žalobcovia v
tomto podaní poukázali na právne záväzné závery v Náleze Ústavného súdu a zrušujúcom uznesení
Krajského súdu v Bratislave . Zároveň poukázali na skutočnosť, že právny predchodca žalovanej uznal
v iných prípadoch svoju zodpovednosť za škodu na zdraví iných darcov, ktorí sa nakazili v rovnakomprostredí a v podstate v rovnakom čase ako žalobca 1/ okrem iných aj: darca p. K. J.. sp. zn. 8C 95/78;
darca p. Vozár J. sp. zn. 8C 149/78; darca p. Ing. Q. Y.. sp. zn. 8C 150/78; darca p. E. J.. sp. zn. 8C
151/78; darca p. Maďar D. sp. zn. 8C 152/78; darca p. Q. Y.. sp. zn. 8C 157/78; darca p. X. R.. sp.

zn. 8C 158/78; darca p. Q. I.. sp. zn. 8C 163/78; darca p. T. M. sp. zn. 8C 164/78; darca p. S.. P. P.
sp. zn. 8C 159/78; darca p. Y. L.. sp. zn. 8C 183/78; darca p. S.. B. L.. sp. zn. 8C 184/78; darca p.
X. J.. sp. zn. 8C 659/78, a iní. Za situácie, ak žalobca 1/ preukázateľne a preukázane patril do tejto
skupiny osôb, sú splnené podmienky, aby súd rozhodoval len o výške nárokov žalobcov. Podaním zo
dňa 07.10.1998 sa Žalobcovia titulom sťaženia spoločenského uplatnenia á domáhali náhrady spolu

14.000.000,- Sk. Žalobcovia špecifikovali uplatnené nároky v nasledovnej výške: Žalobca v 1. rade
132.775,68 eur (4.000.000,- Sk), žalobca v II. rade 165.969,59 eur (5.000.000,- Sk) , žalobkyňa v
III. rade 165.969,59 eur (5.000.000,- Sk). Žalobcovia sú toho názoru, že maximálna výška bodového
ohodnotenia bolestného doposiaľ ustálená v tomto konaní len čiastočne zohľadňuje prežité útrapy, preto
považujú jeho mimoriadne zvýšenie za odôvodnené., nakoľko choroba zásadným spôsobom poznačila
celý doterajší život žalobcov.

23. Žalovaná strana sa k vyjadreniu žalobcov písomne vyjadrila podaním doručeným súdu dňa
29.3.2019 žalovaná strana uviedla, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11 C 53/1999
konštatuje objektívnu zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej bez akéhokoľvek odôvodnenia,
prečo sa odchýlil od skorších rozhodnutí v tejto veci (napr. R 2/1987) a právnej doktríny (viď citácie
vyššie); Krajský sud v Bratislave toto rozhodnutie bez ďalšieho skúmania potvrdil. Rozhodnutie

Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 11C 53/1999 konštatuje objektívnu zodpovednosť právneho
predchodcu žalovanej bez akéhokoľvek odôvodnenia, prečo sa odchýlil od skorších rozhodnutí v tejto
veci (napr. R 2/1987) a právnej doktríny (viď citácie vyššie); Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie
potvrdil bez vysporiadania sa s námietkou žalobcu o nesprávnej právnej kvalifikácii. Rozhodnutie
Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 10Ct 9/2003 sa otázkou právnej kvalifikácie zodpovednosti

právneho predchodcu vôbec nezaoberal; rovnako ako ani potvrdzujúce rozhodnutie Krajského súdu.
Keď uvažujeme v intenciách inštitútu právnej istoty, boli to práve súdy vo vyššie uvedených konaniach,
ktoré nezdôvodnili, prečo sa odchýlili od skoršieho právneho názoru vysloveného v rozsudku R 2/1987,
ktorý bol riadne publikovaný a ktorý logicky odôvodnil aplikáciu ustanovenia § 421 v prípade tvrdeného
postupu non lege artis pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že

rozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré sa zrušujúce uznesenie Krajského súdu odvoláva, právnu
kvalifikáciu buď vôbec neriešili a v rozsudku neuviedli, alebo ju bez akéhokoľvek právneho odôvodnenia
posúdili nesprávne podľa ustanovenia § 238 Občianskeho zákonníka. Rozsudok Okresného súdu a
potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu boli v tomto kontexte jedinými rozhodnutiami, ktoré logicky a
správne dostatočne odôvodnili posúdenie zodpovednosti právneho predchodcu žalovanej podľa § 421

Občianskeho zákonníka, a to v súlade s právnou doktrínou a skoršími rozhodnutiami všeobecných
súdov. K požadovanej výške náhrady škody žalobcu v 1. rade žalovaná uviedla, že Znalecký posudok
navrhuje v súlade s § 6 ods. 2 Vyhlášky č. 35/1965 Zb. zvýšenie základnej sadzby odškodnenia na
dvojnásobok. Zároveň na str. 25 Znaleckého posudku znalecká organizácia uvádza, že môže ísť o
prípad hodný osobitného zreteľa a invokuje postup podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb. Úvaha

podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky je pri tom výlučne právnou otázkou, ktorej posúdenie je v právomoci súdu
a znalec sa k nej nemôže vyjadrovať. K prípadnému zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia uviedla nasledovné: Podľa § 2 ods. 1 in fine Vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška č. 32/1965 Zb.“)
odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Podľa §

4 ods. 1 in fine Vyhlášky č. 32/1965 Zb. odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť
primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené
možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb.
v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2. Predpokladom primeraného

zvýšenia čiastky zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistených lekárom (v zmysle ustanovenia
§ 6 ods. 2 Vyhlášky č. 32/1965 Zb.) je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú záver, že
obmedzenie poškodeného nie je možné vyjadriť len základným odškodnením za bolesť alebo sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré už samo predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé dôsledky
pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb

a úloh (R 10/1992 Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31.10.1998, sp.zn. 1Cz 60/88). Záver znaleckej
organizácie o zvýšení základnej sadzby je v rozpore s čiastkovými závermi Znaleckého posudku.
Znalecká organizácia totiž napr. v odpovedí na otázku č. 3 o obmedzeniach kvality života žalobcu v 1.
rade uvádza, že v rodinnom prostredí pri dodržaní základných hygienických návykov je prenos infekciehepatitídy typu C minimálny, až raritný a infikovaná osoba nepredstavuje pre okolie či už v práci alebo
v bežnom spoločenskom živote žiadne riziko ohrozenia verejného zdravia, a preto v tejto súvislosti
neexistuje žiadne medicínske odôvodnenie na vyhýbanie sa bežnému rodinnému, spoločenskému a

kultúrnemu životu. Vzhľadom na uvedené sú tvrdenia žalobcu v 1. rade o obavách z reinfikovania
žalobcov v 2.a 3. rade neopodstatnené. Nie je pravdou, že by podľa platného právneho stavu mohol
lekár či stomatológ odmietnuť ošetrenie žalobcu, ako ani to že by bol neprimerane obmedzený rodinný
či spoločenský život žalobcu (s výnimkou nemožnosti požívať alkoholické nápoje).Primerané zvýšenie
nad stanovené najvyššie výmery odškodnenia v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965

Zb. prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy
kultúrne, športové či iné zapojenie poškodeného pred úrazom bolo na vysokej úrovni a mimoriadne
(R 10/1992, Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31.10.1998, sp.zn. 1Cz 60/88), čo v danom prípade
nezodpovedá skutočnosti. Navyše mala za to, že v rámci princípu proporcionality odškodnenia by mal
súd, pokiaľ dospeje k návrhu, že nárok žalobcu v 1. rade je dôvodný, zobrať do úvahy aj skutočnosť,
že diagnostika vírusu hepatitídy typu C nebola v danom období známa a nevyšetrovala sa nikde vo

svete. Na Slovensku sa začala u každého darcu krvi a/alebo plazmy vyšetrovať až v roku 1993. K
požadovanej výške náhrady škody žalobcov v 2. rade a 3. rade žalovaná uviedla: Podľa § 4 ods. 1
Vyhlášky č. 32/1965 Zb. odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to
v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote. Podľa § 4 ods. 2 písm.

a) Vyhlášky č. 32/1965 Zb. odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia nepatrí za poškodenie
prechodného rázu, ktoré vedie len k dočasnému sťaženiu spoločenského uplatnenia. Znalecký posudok
konštatuje jednoznačne nasledovné: a) U žalobcov v 2. a 3. rade bola dosiahnutá trvalá úplná virologická
odpoveď na liečbu, b) U žalobcov v 2. a 3. rade došlo k eliminácii vírusu hepatitídy typu C; ide o stav
blížiaci sa vyliečeniu, c) Subjektívne zdravotné problémy žalobkyne v 1. rade nie je možné dať do

zjavnej príčinnej súvislosti s liečbou chronickej hepatitídy typu C.d) U žalobcov v 2. a 3. rade neexistuje
medicínsko-klinický dôvod pre signifikantnejšie zhoršenie prognózy vývoja ich zdravia, e) U žalobcov
v 2. a 3. rade neexistujú medicínske dôvody na obmedzenia obvyklého spôsobu života. Keďže teda u
žalobcov v 2. a 3. rade (i) poškodenie zdravia bolo dočasné, (ii) došlo k eliminácii vírusu hepatitídy typu
C, (iii) predpokladaný vývoj je jednoznačne priaznivý a (iv) nie sú dané žiadne obmedzenia pre obvyklý

spôsob života, v danom prípade nie je podľa nášho názoru daný žiadny dôvod na priznanie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia. V tejto časti teda nesúhlasíme so závermi Znaleckého posudku,
pretože záver o priznaní odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je v rozpore s objektívnymi
nálezmi znalca a jeho hodnotením zdravotného stavu žalobcov v 2. a 3. rade. Právny zástupca žalobcov
v 2. rade a 3. rade odôvodňuje priznanie náhrady za sťaženie ich spoločenského uplatnenia aj názorom

ošetrujúceho lekára R.. N., podľa ktorého nie je možné vylúčiť relaps chronickej hepatitídy typu C,
ani xenibioticky podmienené poškodenie pečene. Takéto odôvodnenie je irelevantné, nakoľko inštitút
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia má za účel odškodnenie preukázateľných a reálnych
následkov, a nie neistých a potenciálnych následkov. Aktuálny stav žalobcov v 2. rade a 3. rade je taký,
že neodôvodňuje priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Bez ohľadu na uvedené,

v žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s návrhom právneho zástupcu žalobcov, aby aj v prípade
žalobcov v 2. a 3. rade súd skonštatoval okolnosti hodné mimoriadneho zreteľa podľa § 7 ods. 3
Vyhlášky č. 35/1965, nakoľko na takéto zvýšenie objektívne neexistujú dôvody. Primerané zvýšenie nad
stanovené najvyššie výmery odškodnenia v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb.
prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy kultúrne,

športové či iné zapojenie poškodeného pred úrazom bolo na vysokej úrovni a mimoriadne (R 10/1992,
Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31.10.1998, sp.zn. 1Cz 60/88), čo v danom prípade nezodpovedá
skutočnosti.
24. Žalobcovia písomným podaním zo dňa 23.4.2019 sa vyjadrili k výške náhrady škody a upravili
žalobný petit nasledovne: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v prvom rade sumu 32.775,68 EUR

titulom bolestného a sumu 100.000 EUR titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, a to všetko v
lehote troch dni od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v druhom rade sumu
65.969,59 EUR titulom bolestného a 100.000 EUR titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, a to
všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni v treťom
rade sumu 65.969,59 EUR titulom bolestného a sumu 100.000 EUR titulom sťaženia spoločenského

uplatnenia, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi v prvom rade, žalobcovi
v druhom rade a žalobkyni v treťom rade sa voči žalovanému priznáva právo na náhradu trov konania a
právnehozastúpeniavrozsahu100%krukámprávnehozástupcužalobcov.Žalovanýjepovinnýzaplatiťštátu trovy konania spojené so znaleckým dokazovaním v rozsahu 100 %. Súd na pojednávaní konanom
dňa 23.4.2019 zmenu žalobného petitu podľa návrhu žalobcov pripustil.
25. Žalovaná strana sa k vyjadreniu žalobcov vyjadrila písomným podaním doručeným súdu dňa

2.5.2019, v ktorom k uplatnenej výške náhrady škody uviedla : V zmysle Znaleckého posudku č.
101/2012 a Doplnenia znaleckého posudku č. 101/2013 v prípade žalobcov bolo odškodnenie za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia stanovené podľa vyhlášky Ministerstva zdravotníctva a
spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o
odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení vyhlášky č. 47/1995 Z.z. účinnej

od 01.04.1995 do 31.03.1999 (ďalej len „Vyhláška č. 32/1965“). Znalecký posudok č. 101/2012 a jeho
doplnenie č. 101/2013 určili bodové ohodnotenie nasledovne: Žalobca v 1. rade: Odškodnenie za bolesť
- priznaných 300 bodov. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia - priznaných 3000 bodov.
Žalobca v 1. rade Hodnota bodu 60 Sk (1,99 Eur) podľa vyhlášky Odškodnenie za bolesť 18.000 Sk
(597,49 Eur)Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia 180.000 Sk (5.974,91 Eur). Žalobca
v 2. rade: Odškodnenie za bolesť - priznaných 300 bodov. Odškodnenie za sťaženie spoločenského

uplatnenia - priznaných 300 bodov.
Žalobca v 2. rade Hodnota bodu 60 Sk (1,99 Eur) podľa vyhlášky Odškodnenie za bolesť 18.000 Sk
(597,49 Eur). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia 18.000 Sk (597,49 Eur). Žalobca
v 3. rade: Odškodnenie za bolesť - priznaných 300 bodov. Odškodnenie za sťaženie spoločenského
uplatnenia - priznaných 300 bodov. Žalobca v 3. rade Hodnota bodu 60 Sk (1,99 Eur) podľa vyhlášky

Odškodnenie za bolesť 18.000 Sk (597,49 Eur). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia
18.000 Sk (597,49 Eur). Podľa § 4 ods. 1 in fine Vyhlášky č. 32/1965 Zb. odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v
rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Podľa § 7 ods.
3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
Ide však výlučne o kompetenciu súdu a o právnu otázku, o ktorej nerozhoduje znalec. Predpokladom
primeraného zvýšenia čiastky zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistených lekárom (v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 2 Vyhlášky č. 32/1965 Zb.) je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú
záver, že obmedzenie poškodeného nie je možné vyjadriť len základným odškodnením za bolesť alebo

sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré už samo predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé
dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských
potrieb a úloh (R 10/1992 Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31.10.1998, sp.zn. 1Cz 60/88).Znalecký
posudok č. 101/2012 napr. v odpovedi na otázku č. 3 o obmedzeniach kvality života žalobcu v 1.
rade uvádza, že v rodinnom prostredí pri dodržaní základných hygienických návykov je prenos infekcie

hepatitídy typu C minimálny, až raritný a infikovaná osoba nepredstavuje pre okolie či už v práci alebo
v bežnom spoločenskom živote žiadne riziko ohrozenia verejného zdravia, a preto v tejto súvislosti
neexistuje žiadne medicínske odôvodnenie na vyhýbanie sa bežnému rodinnému, spoločenskému a
kultúrnemu životu. Vzhľadom na uvedené sú tvrdenia žalobcu v 1. rade o obavách z reinfikovania
žalobcov v 2.a 3. rade neopodstatnené. Nie je pravdou, že by podľa platného právneho stavu mohol

lekár či stomatológ odmietnuť ošetrenie žalobcu, ako ani to že by bol neprimerane obmedzený rodinný
či spoločenský život žalobcu (s výnimkou nemožnosti požívať alkoholické nápoje). U žalobcov v 2.
a 3. rade Znalecký posudok č. 101/2012 uvádza dosiahnutie trvalej virologickej odpovede. Aj keby
súd konštatoval zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej, sumy odškodnenia, ktoré žalobcovia
požadujú, sú neprimerané, nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní a nie je dôvod na zvýšenie

sumy odškodného v takto exesívnom rozsahu. Na pojednávaní dňa 23.4.2019 predložil žalobca v 2.
rade lekársku správu ošetrujúceho lekára MUDr. R. N., PhD., kde sa konštatuje vzostup pečeňových
enzýmov, avšak bez konkrétneho záveru o prípadnom relapse ochorenia. Zdravotný stav žalobcu v 2.
rade nie je toho času ustálený, naplánované sú kontroly. Pre určenie aktuálneho zdravotného stavu
žalobcov v 2. a 3. rade, z ktorého môže súd v danom prípade vychádzať, však platí Znalecký posudok č.

101/2012, ktorý udáva docielenie trvalej virologickej odpovede - stav blížiaci sa vyliečeniu. Ak majú byť
zmeny zdravotného stavu žalobcu v 2. rade zohľadnené v prípadnom priznaní náhrady škody, možno tak
vykonať až po tom, ako bude jeho zdravotný stav ustálený (§ 9 ods. 1 Vyhlášky č. 32/1965). Následne, ak
má byť po ustálení stavu prípadná zmena zdravotného stavu a následkov u žalobcu v 2. rade podkladom
pre prípadné rozhodnutie súdu o priznaní odškodnenia, bude potrebné vykonať doplnenie aktuálne

platného Znaleckého posudku č. 101/2012.
26. K vyjadreniu žalovanej zo dňa 2.5.2019 sa vyjadrili žalobcovia písomným podaním zo dňa 24.6.2019,
v ktorom uviedli, že žalobcovia vyslovene namietajú argumentáciu vo Vyjadrení žalovanej 05/2019 a
najmä tabuľkový bodový výpočet. Tabuľkový výpočet uvedený žalovanou hrubo neodráža mimoriadnuzávažnosť ochorenia žalobcov, priebeh ochorenia, strata detstva žalobcu 2 a žalobkyne 3 a celkové
vytrpené fyzické a psychické útrapy. Súd podľa názoru žalobcov má pri stanovovaní výšky finančnej
náhrady za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzať z vyhlášky č. 32/1965 Zb., nakoľko

rozhodujúci je čas vzniku ochorenia žalobcov 1, 2 a 3. Vyhláška pripúšťa mimoriadne zvýšenie náhrady
za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Nie je stanovená horná hranica finančnej náhrady.
Mimoriadne zvýšenie náhrady za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia pripustil samotný
znalecký posudok č. 101/2012 v znení dodatku. V znaleckom posudku sú uvedené nasledovné závery:
„Súčasneznaleckáorganizáciauvádza,ževdanomprípademôžeísťoprípadhodnýosobitnéhozreteľa,

pri ktorom nie je vylúčený postup podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.“„Pozn. znaleckej organizácie:
odškodnenie za bolesť v tomto prípade z odborného hľadiska nevystihuje úplne a jasne všetky akútne
zdravotné ťažkosti navrhovateľov, ktoré mohli mať súvislosť so základným ochorením, pričom však
jednotlivé čiastkové príznaky a vykonané medicínske úkony nie je možné bodovať samostatne a
sumarizovať ich v jednom hodnotení návrhu odškodnenia za bolesť.“ Žalobcovia sa v tejto súvislosti
plne pridržiavajú svojho vyjadrenia k znaleckému posudku. Je zjavné, že vo všetkých troch prípadoch

sú tu splnené podmienky pre mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Akákoľvek priznaná finančná náhrada môže len zmierniť prežívané útrapy pri žalobcovi 1/ a neustály
strach z progresu choroby, ako aj neustály strach žalobcu 2 a žalobkyne 3 z toho, že kedykoľvek sa
im môže hepatitída C vrátiť, alebo v jej dôsledku môžu dostať závažné ochorenie pečene, medzi ktoré
patrí okrem iného aj rakovina. Žalobcovia sú toho názoru, že maximálna výška bodového ohodnotenia

bolestnéhoasťaženiaspoločenskéhouplatnenialenčiastočnezohľadňujeprežitéútrapy,pretopovažujú
jeho mimoriadne zvýšenie za odôvodnené. Choroba zásadným spôsobom poznačila celý doterajší život
žalobcov.Vpodrobnostiachžalobcoviaodkazujúnasvojudoposiaľpísomneprednesenúargumentáciuk
mimoriadnemu zvýšeniu náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V neposlednom rade,
konštantná judikatúra (napr. NS SR, č. k. 3Cdo/209/2017) mimoriadne zvýšenie bolestného a náhrady

sťaženia spoločenského uplatnenia neobmedzuje iba na prípady sťaženia uplatnenia poškodeného vo
verejnej, umeleckej, kultúrnej alebo obdobnej oblasti. Žalobca 1 podstupoval mimoriadne náročnú liečbu
a doposiaľ nie je vyliečený. Žalobcovia 2 a 3 podstupovali mimoriadne náročnú liečbu v období celého
ich detstva. Boli poznačení natoľko, že ich obdobie maloletosti a dospievania ani nemožno označiť za
šťastné detstvo. Právny predchodca žalovaného sa žalobcovi 1 nikdy ani len neospravedlnil a dlhodobo

zatajoval jeho ochorenie. Dlhé roky života žalobcov s nevyliečiteľnou chorobou, poškodenie životne
dôležitého orgánu ľudského tela, stres, opakujúca sa nákladná liečba, zničené detstvo, nespavosť,
obmedzenie v koníčkoch, výrazné obmedzenie aktívneho spôsobu života, natrvalo obmedzený intímny
život, potreba vytvorenia „vlastného miesta“ v domácnosti, ako aj neustály stres z možnosti nakazenia
blízkych osôb, sú všetko skutočnosti, ktoré je podľa názoru žalobcov, potrebné zohľadňovať pri

posudzovaní odškodnenia za sťažené spoločenské uplatnenie. Nezanedbateľná je aj skutočnosť,
že žalobca 1 v úmysle pomôcť druhým, daroval krvnú plazmu a bol pri tejto činnosti nakazený
nevyliečiteľnou chorobou, pričom pripomenúť je potrebné aj psychický stav žalobcov počas 90. rokov
keď im bola diagnostikovaná hepatitída typu C, „pocit hanby“ z ochorenia, ktoré sa u bežnej, priemerne
informovanej populácii v prevažnej miere spája skôr s intervenóznym užívaním drog, resp. testovacími

zariadeniami ako s nakazením sa pri darovaní krvnej plazmy. Záverom uviedli, že s ohľadom na vyššie
uvedené skutočnosti je preukázané, že argumentácia žalovanej vo Vyjadrení žalovanej 05/2019 je hrubo
zavádzajúca, skreslená a vytrhnutá z kontextu. Žalobcovia vyslovene namietali návrh žalovanej na
doplnenie znaleckého posudku č. 101/201. Žalobcovia sa 25 rokov súdia o náhradu škody na zdraví a
ďalšie vykonávanie dôkazov je nehospodárne. Dôležité je, že žalovaná v tomto konaní nepreukázala,

že nakazenie žalobcu 1 nevzniklo v príčinnej súvislosti s konaním právneho predchodcu žalovanej.
Žalovaná v tomto prípade nepredložila žiadny dôkazný materiál na potvrdenie inej cesty prenosu nákazy
hepatitídy typu C po roku 1977 u žalobcu 1. Žalovaná objektívne nepoukázala na žiadne rizikové osoby,
udalostialeborizikovésexuálnečiinésprávaniežalobcu1,ktorébykonkrétneviedlikpodozreniuzformy
nakazenia hepatitídou C. Žalovaná nepredložila žiadnu lekársku dokumentáciu alebo iný nezvratný

dôkaz,ktorýmbyspochybnil,ženavrhovateľsanenakazilvepidémiinonAnonBhepatitídnapracovisku
KHTK FN v Bratislave v rokoch 1976 - 1977. Žalovaná nepredložila žiadny dôkaz, že k nákaze žalobcu 1
došlo neskôr, v inej dobe a v inej príčinnej súvislosti než v rokoch 1976 - 1977 na KHTK na Partizánskej v
Bratislave. V rokoch 1975 - 1977 bol žalobca 1 aktívnym darcom krvi, resp. krvnej plazmy. Bol v tom čase
preukázateľne zdravým jedincom; veď podmienkou odberov u viacnásobného darcu je lekársky overený

bezchybný zdravotný stav. Jedinou dokázanou, vyšetrenou a zdokumentovanou rizikovou udalosťou v
živote žalobcu 1 z hľadiska možnosti nakazenia vírusom hepatitídy C bola predmetná plazmaferéza v
dobe prebiehajúcej epidémie non A non B hepatitíd na KHTK na Partizánskej v Bratislave s dokázaným
non lege artis postupom jej vykonávania, a to jednoznačne pre možnosť zapríčiniť prenos akejkoľvekinfekcie. Desiatky ďalších darcov z tohto obdobia, ktorí sa v tom období podrobili rovnakému zákroku
na tomto pracovisku, následne na to takisto ochoreli na non A non B hepatitídu a mali postupne po
zavedení kauzálnej diagnostiky potvrdenú hepatitídu C. Výsledky súdneho vedeného konaného ešte

pred Obvodným súdom Bratislava I; okamih objavenia sa príznakov ochorenia hepatitídy non A a non
B; nezanedbateľný počet darcov krvnej plazmy, ktorým bola v relatívne krátkom časovom horizonte po
darovaní krvnej plazmy diagnostikovaná hepatitída non A non B, následne posúdená ako hepatitída
typu C; závery znaleckého posudku o neobjavení iného možného spôsobu nákazy u žalobcu 1, ako
aj fakt, že väčšina prípadov ,diagnostikovaných pred objavením hepatitídy typu C ako hepatitída typu

non A a non B, sa následne preukázali ako hepatitída typu C. Všetky uvedené skutkové zistenia spolu
vednú k jednoznačnému záveru, že príčinná súvislosť v danom konaní preukázaná bola. Žalobcovia sa
pridržiavajú svojej doterajšej argumentácie a žiadajú žalobe vyhovieť a priznať im náhradu trov konania
v celom rozsahu.
27. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcov zo dňa 24.6.,2019 vyjadrila podaním doručeným súdu dňa
12.9.2019, v ktorom uviedla, že vzhľadom na opakujúcu sa argumentáciu protistrany nepovažuje za

potrebné sa vyjadriť k vyjadreniu žalobcov. Žalovaná zároveň uviedla, že v tejto fáze nemá žiadne
ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, s výnimkou návrhu na doplnenie znaleckého posudku
vypracovaného Inštitútom forenzných medicínskych expertíz s.r.o., číslo 101/2012, zo dňa 10. 06. 2012,
vznenídoplneniaznaleckéhoposudkučíslo101/2013,zodňa13.2.201,vzmyslenávrhupredneseného
právnym zástupcom žalovanej na pojednávaní dňa 27. 06. 2019.

28. Súd na pojednávaní konanom dňa 19.9.2019 návrh žalovanej strany na doplnenie dokazovania
doplnením znaleckého posudku č. 101/2013 zamietol z dôvodu hospodárnosti konania, ako aj z dôvodu,
že vo veci je možné rozhodnúť na základe už vykonaného dokazovania.
29. Súd prvej inštancie riadiac sa právne záväzným názorom Ústavného súdu a odvolacieho súdu
má za to, že základ predmetného nároku na náhradu škody treba s poukazom na ustanovenie § 868

Občianskeho zákonníka posúdiť podľa Občianskeho zákonníka v znení platnom do 1. 1. 1992.
30. Podľa ust. § 238 tohto zákona organizácia zodpovedá i za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré
majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri poskytnutí služby použili, tejto zodpovednosti
sa nemôže zbaviť.
31. Podľa § 421 ods. 1 Občianskeho zákonníka organizácia zodpovedá občanovi za škodu, ktorú mu

spôsobila porušením právnej povinnosti.
32. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia škoda je spôsobená organizáciou, ak bola
spôsobená v rámci plnenia jej úloh tými, ktorí tieto úlohy plnili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

33. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia organizácia sa zodpovednosti zbaví, ak preukáže, že
škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od nej požadovať. Svojej
zodpovednosti sa však nemôže zbaviť poukazom na to, že plnila opatrenie nadriadených orgánov.
34. Podľa § 441 Obč. zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu
pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

35. Podľa § 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia
bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným
poškodením na zdraví, účinnej v čase vzniku ochorenia žalobcov 1, 2 a 3. sa odškodňujú jednorazove .
36. Podľa § 2 ods. 1/ vyhlášky č. 32/1965 Zb. odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené
poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb

ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia
na zdraví a priebehu liečenia.
37.Podľa§2ods2/yhl.č.32/1965Zb.odškodneniezabolesťnepatrí:a)zajednoduchéduševnéreakcie
napostihnutieorganizmu,ktorésúprechodnéhorázu,b)zazmenyvorganizme,ktorésútakkrátkodobé,
že ich netreba liečiť, prípadne ich nemožno ani objektívne zistiť, c) za bolesť budúcu (následnú) a za

bolesť vznikajúcu zo zmien predtým už existujúcich.
38. Podľa § 4 ods. 1/ vyhlášky č. 32/1965 Zb. sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje,
ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného,
pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh
(ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe

následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného
uplatniť sa v živote a spoločnosti.
39. Podľa § 5 ods. 2/ vyhlášky č. 32/1965 Zb. ak spoločenské uplatnenie občana bolo už obmedzené
predchádzajúcimi zmenami zdravotného stavu, hodnotia sa iba následky, ktoré vznikli v dôsledkuposudzovaného poškodenia na zdraví, prípadne viedli k podstatnému zhoršeniu predchádzajúcich
zmien zdravotného stavu. Ak bol poškodený pre skoršie sťaženie spoločenského uplatnenia už
odškodnený a ak sa odškodňuje nastavšie zhoršenie pôvodného poškodenia na zdraví, ktoré sa

nepredpokladalo pri pôvodnom hodnotení, odpočíta sa mu zo sumy, ktorá by zodpovedala jeho
terajšiemu stavu (§ 6 ods. 2), suma pôvodne z tohto dôvodu priznaná.
40. Podľa § 6 ods. 1,2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia
sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom
posudku. Suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane zvýši až na

dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre
uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito
predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom
živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža
alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10.
41. Podľa § 7 ods. 1,2,3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a
zasťaženiespoločenskéhouplatneniazjednéhopoškodenianazdravínesmiepresiahnuťsumu240000
Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk. V prípadoch hodných osobitného
zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a
to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

42. Odvolací súd v rozhodnutí, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, uviedol, že čase
rozhodovania súdu prvej inštancie existovali rozhodnutia všeobecných súdov (pozri č.l. 462-481, 493,
741, 752 spisu), v ktorých tieto súdy zaujali k právnej otázke týkajúcej sa zodpovednosti žalovanej
za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja (pôvodne regulovanej v § 238
Občianskeho zákonníka, aktuálne upravenej v § 421a Občianskeho zákonníka) na všetkých stupňoch

súdnej sústavy zásadne odlišné stanoviská [napr. rozsudok okresného súdu sp. zn. 22 Ct 5/2003 z 11.
júla 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 312/08 z 22. októbra 2009, rozsudok
okresného súdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp.
zn. 3 Co 162/2010 z 25. augusta 2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 346/2012 z 11.
septembra 2013, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 159/2010 z 28. októbra 2011, porovnaj

aj správu bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. Cpj 44/85 zo 4. augusta 1986 publikovanú pod č.
2/1987 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Súčasťou týchto rozhodnutí je právny názor, podľa
ktorého použitie nesterilného nástroja zakladá objektívnu zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia za
škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi pôvod v povahe prístroja alebo inej veci použitej pri plnení
záväzku. Subjektom zodpovednosti podľa tohto ustanovenia je každý, kto plní určitý záväzok. pri plnení

ktorého boh použité určité prístroje alebo iné veci, pokiaľ škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré
majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa použili. Keďže zákon hovorí o každom, treba
toto ustanovenie aplikovať tak na fyzické osoby, ako aj na právnické osoby, ktoré pri plnení záväzku
používajú prístroje alebo veci. Z hľadiska vzniku tejto absolútnej objektívnej zodpovednosti sa vyžaduje,
aby existovala príčinná súvislosť medzi použitím určitých prístrojov alebo iných vecí pri plnení záväzku,

najmä medzi okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré boli použité
pri plnení záväzku, a škodou, ktorá bola týmito okolnosťami spôsobená. Predpokladom nároku na
náhradu škody u žalobcu 1/ bolo teda zistenie, že žalobca ochorel vírusovou hepatitídou typu C v
príčinnej súvislosti s takým vykonaním lekárskeho zákroku (v jeho dôsledku) právneho predchodcu
žalovanej, pri ktorom bol použitý nástroj zdrojom nákazy. O objektívnu zodpovednosť zdravotníckeho

zariadenia (odporcu) za škodu spôsobenú žalobcovi ide vtedy, ak k ochoreniu žalobcu došlo v dôsledku
použitia nesterilnej ihly pri lekárskom zákroku (v danom prípade nie je dôležité, či zákrok bol urobený
v tom čase lége artis, ale to, či v dôsledku tohto zákroku došlo k poškodeniu zdravia u žalobcu
1/. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca 1/ J. L. bol od roku 1972 pravidelný
darca krvi a neskôr aj krvnej plazmy na Klinike hematológie a transfuzológie v Bratislave. v auguste

1976 v rámci pravidelných laboratórnych vyšetrení darcov boli u neho po prvýkrát zistené zvýšené
hodnoty pečeňových (hepatálnvch) enzýmov, ktorých aktivita kolísala. Od júla 1977 bol žalobca v
1. rade sledovaný na Klinike infektológie sdg. záverom vírusový infekčný zápal pečene bez žltačky
{Hepatitis virosa anicteríca.) Zo znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic.sk. č. 101/2012
súd vyplýva, že žalobca v 1. rade bol s najväčšou pravdepodobnosťou v priebehu rokov 1972 až

1976 počas vykonávania plazmaferézy na Klinike hematológie a transfuziológie v Bratislave infikovaný
vírusom hepatitídy C. V tom istom čase bol J. L. Klinikou hematológie a transfuziológie vyradený
z darcovstva krvi i plazmy, neskôr mu boli realizované odbery krvi a plazmy len za účelom výroby
laboratórnych sanguitestov. Žalobca v 1. rade J. L. po narodení žalobcov v 2. a 3. rade dvojičiek I. D.F. T. 18.8.1986 a neskôr zistení anémie (chudokrvnosti) u oboch detí, poskytol k indikovanej transfúzii
pre obe deti svoju krv, ktorá bola obom podaná dňa 2.10.1986 (z odberu dňa 30.9.1986), kedy boli
obe deti infikované vtedy ešte stále neznámym vírusom hepatitídy C. Vírus hepatitídy C bol objavený

až v roku 1989 a postupne boli do klinickej praxe aj zavedené laboratórne metódy na identifikáciu
tohto vírusu z krvi. Dňa 15.04.1992 bola u žalobcu v 1. rade J. L. prvýkrát potvrdená infekcia vírusom
hepatitídy C. Ako je uvedené v časovom slede vo výpise zo zdravotnej dokumentácie J. L. v ďalšom
procese diagnostiky bola virologicky i morfologicky z biopsie pečene stanovená diagnóza chronickej
hepatitídy C a žalobca 1/ sa podrobil opakovaným kúram liečby. Doteraz sa však nepodarila eliminácia

vírusuzjehoorganizmu,jeoznačenýakotzv.non-responder(bezpotvrdenejeliminácievírusuhepatitídy
C) a stanovená ag. chronickej vírusovej infekcie pečene typ C je stále prítomná. Žalobcovia v 2. a
3. rade: I. T., nar. XX.X.XXXX, a F. T., V.. XX.X.XXXX, obaja bytom H. XX, Bratislava majú prakticky
identický priebeh ochorenia. Obaja dostali po narodení dňa 2.10.1986 kvôli anémii (chudokrvnosti)
transfúziu krvi. ktorá bola od ich otca, žalobcu 1/ J. L., kedy došlo k infikovaniu oboch detí vtedy ešte
nepoznaným vírusom hepatitídy u oboch žalobcov v 2. a 3. rade pre občasné mierne zvýšenie hladín

hepatálnych enzýmov a pri ďalšej diagnostike bola potvrdená anti-HCV pozitivita dňa 1.2.1994. Odvtedy
sú žalobcovia v 2. a 3. rade dispenzarizovaní u imunológa a hepatológa s dg. chronickej hepatitídy C.
Neskôr v rokoch 1998 až 2007 bola u žalobcova v 2. a 3. rade opakovane potvrdená pozitivita HCV-RNA,
u žalobcu 2. I. T.D. aj biopticky potvrdená chronická infekcia pečene vírusom hepatitídy C. Preto bola v
decembri2007uobochžalobcovv2.a3.radeindikovanákombinovanáimunomodulačnáaantivírusová

liečba, kedy po ročnej liečbe dochádza k eliminácii vírusu, upravujú sa aj hodnoty hepatálnych
enzýmov a od roku 2009 je u žalobcova 2 a 3 dosiahnutá trvalá virologická odpoveď. Z predmetného
znaleckého posudku vyplýva, že vírusová hepatitída typ C je spôsobená vírusom, ktorý sa prenáša
parenterálne (prenos telesnými tekutinami), najmä však krvnou cestou. Kontagiozita (infekčnosť) vírusu
hepatitídy C je v porovnaní s vírusom hepatitídy B neporovnateľne nižšia, preto aj riziko prenosu

je pri tomto type významne nižšie. Najväčšie riziko nákazy je pri priamom podaní infikovanej krvi
transfúziou, u osôb zneužívajúcich psychoaktívne látky injekčnou cestou je to intravenózna aplikácia
drog kontaminovanými ihlami, nechránený pohlavný styk, najmä análny. Z pohľadu dlhodobého života
s touto diagnózou a vnímania ochorenia môže na postihnutého pôsobiť chronická hepatitída C ako
faktor, ktorý negatívne vplýva na kvalitu jeho života v prejavoch chronickej únavy, zníženej schopnosti

sústredenia sa a zníženej výdrže v pracovných aktivitách. Pri ochorení pečene treba tiež dodržiavať
dietetické opatrenia - pečeňovú diétu. Vo všeobecnosti treba zvýšiť príjem bielkovín, v strave by mal
byť dostatok vitamínov najmä (A,D,E,K), u stavov po infekčnom zápale pečene sú vhodné mlieko a
mliečne výrobky. Pri pečeňovej diéte treba eliminovať prípravu potravín vyprážaním alebo fritovaním,
jedlá sa majú pripravovať bez pridania tuku. Vzhľadom na známu prognózu pretrvávajúcej aktívnej

infekcie vírusom hepatitídy C, ktorá jednoznačne speje v konečnom dôsledku, aj keď po relatívne dlhom
čase trvania choroby (roky až desiatky rokov) k trvalej a nezvratnej prestavbe štruktúry tkaniva pečene
cirhóze pečene. Cirhóza pečene v poslednom štádiu je ochorenie, ktoré priamo alebo prostredníctvom
akútnych komplikácií vedie k smrti. Cirhóza pečene predstavuje aj významne vyššie riziko vzniku
primárneho karcinómu pečene. Toto ochorenie môže preto významne viesť k skráteniu života. Častým

navrhovaným riešením je transplantácia pečene. avšak tento výkon predstavuje ďalšie komplikácie
zdravotného stavu a vyžaduje si aj komplexnú dlhodobú liečbu. U žalobcu v 1. rade J. L. ide o dlhodobé
trvanie ochorenia (od roku 1972 1976, doteraz). J. L. prekonal opakovanú cielenú kauzálnu liečbu
chronickej hepatitídy, no liečba doposiaľ nebola účinná. Možno konštatovať, že tento priebeh ochorenia
pri neúspešnosti liečby a prognóza skrátenia života sú limitujúce faktory pre kvalitu života J. L. s

týmto ochorením. Navyše samotná infekcia je často sprevádzaná únavovým syndrómom, znížením
výkonnosti, poruchami spánku, neurasténiou (nervová slabosť s viacerými prejavmi), nesústredenosťou,
čo nepochybne tiež vplýva na kvalitu života. Manažment liečby hepatitídy si dlhodobo vyžaduje aj
pravidelné kontroly u lekára spojené s odberom krvi, iné nutné špeciálne vyšetrenia ako napr. biopsia
pečene a nesporne náročnú liečbu s častými prechodnými nežiaducimi účinkami podávaných liekov

negatívne oplývajú na kvalitu života. U žalobcov v rade 2 a 3 I. D. F. T. bola kvalita života znížená
v čase prebiehajúcej infekcie vyššie spomínanými negatívnymi príznakmi chronickej hepatitídy C,
obmedzením telesnej námahy, zákazom výkonnostného športu, opakovanými lekárskymi vyšetreniami,
dodržiavaním diéty a podobne. Obmedzenie nastalo aj v súvislosti s liečbou antivírusovými látkami. Po
eliminácii vírusu z organizmu žalobcov v 2. a 3. rade neexistujú u žalobcov v 2. a 3. rade dôvody pre

vyhýbanie sa bežnému rodinnému, spoločenskému a kultúrnemu životu. Ich obmedzenie v obvyklom
spôsobe života nemá momentálne u žalobcov v 2. a 3. rade medicínske opodstatnenie. U žalobcu v
1. rade sa doposiaľ napriek opakovaným aplikáciám protivírusovej terapie v dvojkombinácii (PEG-IFN-
alfa sribavirínom (04-10/1994, 09.2002-08.2003, 0711/2009) nepodarilo eliminovať vírus hepatitídy C zorganizmu, pretrváva u neho aktívna chronická infekcia s miernou metabolickou aktivitou. U žalobcu v
2. rade I. T. bola po ročnej kombinovanej liečbe (PEGINF-alfa2a s Ribavirinom v okt. 2008) dosiahnutá
trvalá virologická odpoveď, u žalobkyne v 3. v rade F. T. bola po ročnej kombinovanej liečbe (PEGINF-

alfa2a s Ribavirinom) dosiahnutá v máji 2009 až do 18.8.2010 trvalá virologická odpoveď. Stav žalobcov
v 2. a 3. rade je možné klasifikovať ako docielenie trvalej virologickej odpovede. Podľa súčasného
celosvetového expertného stanoviska je to stav blížiaci sa vyliečeniu.
43. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že právny predchodca žalovanej uznal v iných
prípadoch svoju zodpovednosť za škodu na zdraví iných darcov, ktorí sa nakazili v rovnakom prostredí a

v podstate v rovnakom čase ako žalobca 1/ okrem iných aj: darca p. K. J.. sp. zn. 8C 95/78; darca L. J.
sp. zn. 8C 149/78; darca p, S., Q. Y.. sp. zn. 8C 150/78 darca Y.. E. J.. sp. zn. 8C 151/78; darca p. R. E..
sp. zn. 8C 152/78; darca p. ; Q. Y.. sp. zn. 8C 157/78; darca p. X. R., sp. zn. 8C 158/78; darca p. Q. R.
sp. zn. 8C 163/78; darca p. T. R.. sp. zn. 8C 164/78; darca p. Ing. P. Y.. sp. zn. 8C 159/78; darca p. Y. L..
sp. zn. 8C 183/78; darca p. Ing. B. V. sp. zn. 8C 184/78; darca p. X. J.. sp. zn. 8C 659/78, a ini. Súd mal v
danom prípade preukázané, že žalobca v 1. rade bol v priebehu rokov 1972 až 1976 počas vykonávania

plazmaferézy na Klinike hematológie a transfuziológie v Bratislave infikovaný vírusom hepatitídy C.
Súd mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi ochorením žalobcu v 1. rade použitím prístroja právneho
predchodcu žalovanej pri odbere krvnej plazmy v rokoch 1976-1977. Odsávacia súprava, ktorou právny
predchodcažalovanejrealizovalodsávaniekrvnejplazmy,spĺňadefiníciuprístroja.Krvaplazmažalobcu
1 / sa dostávali pri plazmaferéze v dôsledku odsávacej súpravy do kontaktu s krvným materiálom iných

darcov, lebo plazma sa odsávala jednou odsávacou ihlou od 10-12 darcov a následne sa erytrocyty
vracali transfúziou naspäť do tela darcu. Kontakt cez odsávaciu ihlu teda nebol jediným kontaktom
žalobcu 1 / s nakazeným krvným materiálom. z doterajšieho priebehu Bolo preukázané, že sa žalobca
1/ nakazil prostredníctvom nesterilnej odsávacej ihly, ktorá je súčasťou odsávacej súpravy a zmiešaním
jeho krvného materiálu erytrocytov s krvným materiálom iných darcov pri plazmaferéze, lebo plazma sa

na KHTK v 1977 roku odsávala krvavou nesterilnou ihlou od 10-12 darcov a erytrocyty boli hneď vracané
späť do žíl darcom. Spomínaná odsávacia súprava vzhľadom na svoju charakteristiku nepochybne
splna zákonnú definíciu prístroja. Je preto zrejmé, že nakazenie žalobcu 1 / je potrebné posudzovať
aj ako škodu vyvolanú povahou pristroja. Zodpovednosť za škodu podľa §238 OZ je objektívna. Ide
o absolútnu objektívnu zodpovednosť, to znamená, že zákon nepripúšťa žiaden liberačný dôvod. Je

teda zrejmé, že žalovaná ako právny nástupca KHTK v Bratislave je nositeľom povinnosti nahradiť
žalobcovi v 1. rade škodu na zdraví podľa §238 OZ. Súd ma vykonaným dokazovaním preukázané, že
žalobcovia 2/ a 3/ boli nakazení vírusom hepatitídy C dňa 2.10.1986. Obaja dostali po narodení dňa
2.10.1986 kvôli anémii (chudokrvnosti) transfúziu krvi. ktorá bola od ich otca, žalobcu 1/ J. L., kedy došlo
k infikovaniu oboch detí vtedy ešte nepoznaným vírusom hepatitídy u oboch žalobcov v 2. a 3. rade

predovšetkým z dôvodu, že pri krvnej transfúzii bola použitá krv, ktorá nebola testovaná na prítomnosť
infekčných chorôb. Transfúzna stanica na Kramároch pozvala korenšpodenčným lístkom žalobcu 1/
darovať krv pre jeho novonarodené dvojičky s poznámkou „Prídite darovať krv pre svoje novonarodené
dvojičky dňa 30.9.1986, lebo sú anemické (chudokrvné) a majú tú istú krvnú skupinu A1 Rh pozit.“
ako žalobca 1/. Žalobca v tom čase nemal vedomosť o tom, že je nositeľom vírusovej hepatitídy C,

nakoľko informácia o tom, že je nositeľom vírusovej hepatitídy C, mu bola oznámená v novembri 1993.
V prípade žalobcov v 2. a 3. rade bola preukázaná príčinná súvislosť medzi ochorením žalobcov v 2. a 3.
rade a vykonaním lekárskeho zákroku - transfúzie krvi dňa 2.10.1986 na Kramároch, pričom pri krvnej
transfúzii bola použitá krv, ktorá nebola testovaná na prítomnosť infekčných chorôb, v dôsledku čoho
došlo k poškodeniu zdravia žalobcov v 2. a 3. rade. Žalovaná ako právny nástupca škodcu je nositeľom

povinnosti nahradiť žalobcom v 2. a 3. rade škodu na zdraví, ktorá im vznikla.
44. Pri poškodení zdravia sa jednorázové odškodňujú bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia
poškodeného. Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne
samostatné zložky náhrady škody na zdraví. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej
ujmy a majú slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých

a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote. Vyhláška č. 32/1965 Zb. zvlášť upravuje
podmienky, za ktorých sa poskytuje odškodnenie za bolesť, a zvlášť podmienky pre odškodnenie
sťaženia spoločenského uplatnenia. Rovnako osobitne stanovuje zásady pre hodnotenie oboch druhov
odškodnenia. Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na sťaženie
spoločenského uplatnenia a naopak. Ak bola poškodenému poskytnutá ako odškodnenie peňažná suma

z dôvodu bolestného, pričom dodatočne budú splnené - vzhľadom na zhoršenie zdravotného stavu - aj
podmienky pre priznanie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (alebo naopak), nie
je vylúčené priznanie tohto ďalšieho nároku45. Odškodnenie za bolesť patrí za vytrpenú bolesť, nie za bolesť budúcu (následnú), ktorá sa
odškodňuje v rámci nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťaženie spoločenského
uplatnenia sa odškodňuje vtedy, ak má škoda, resp. ujma na zdraví preukázateľne trvalé a

výraznejšie nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného. na uspokojovanie jeho životných
a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh. Inak vyjadrené, sťažením
spoločenského uplatnenia treba rozumieť jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na
plnom osobnom a rodinnom. spoločenskom, politickom, kultúrnom, športovom živote, jednak sťaženie
či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu budúceho životného partnera,

resp. možnosti ďalšieho sebavzdelávania. Súd musí vždy skúmať, aké predpoklady mal pre životné a
spoločenské uplatnenie poškodený pred vzniknutou ujmou na zdraví.
46. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje vo forme jednorázovej peňažnej
sumy podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov. Základom su stanovené sadzby
s bodovacím systémom, pričom počet bodov, z ktorého sa pri odškodnení vychádza, stanoví lekár
v lekárskom posudku. Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa (§ 7 ods. 3 cit.

vyhlášky) môže súd tieto sumy primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez
akéhokoľvek obmedzenia, hlavne bez ohľadu na základný počet bodov zistený lekárom v zmysle zásady
plnej a tým i spravodlivej nápravy. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia má kompenzovať
imateriálnu ujmu spočívajúcu v zhoršení postavenia poškodeného v spoločnosti. Má kompenzovať
to, že vplyvom zdravotných obmedzení sa zhoršujú možnosti poškodeného uplatniť sa v rôznych

oblastiach života a takto prichádza o určitú kvalitu života ako takú. Za prípad hodný mimoriadneho
zreteľa (§7 ods. 3 vyhlášky) možno považovať nezvratné a trvalé poškodenie zdravia, v dôsledku
ktorého došlo k označenému obmedzeniu funkčnosti jedného najvýznamnejších orgánu v ľudskom
tele (v danom prípade pečene) ako celku, a to nesprávnym nezodpovedným a neprofesionálnym
postupom zdravotníckeho zariadenia. Medzi kritéria, ktoré treba posudzovať pri priznávaní odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia patri: a) závažnosť spôsobenej škody na zdraví tzn,. či boli
poškodené životne dôležité orgány b) možnosť vyliečenia alebo eliminácie spôsobenej škody tzn. či v
dôsledku poškodenia je poškodený obmedzený vo svojom spôsobe života a či je nútený k pravidelným
kontrolám u lekárov, ďalším operačným zákrokom, či sa v dôsledku poškodenia zdravia stal aspoň do
určitej miery závislý na prístrojovom vybavení c) prípadne aj miera zavinenia škodcu. Odškodnenie

za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne
nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a
spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia
je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom
a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie, či dokonca

priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho
sebavzdelávania.
47. Pri výpočte náhrady škody súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 101/2013 znaleckej organizácie
forensic.sk. a vyhl. č. 32/1965 Zb.
48. Znaleckým posudku žalobcovi v 1. rade bolo priznané odškodnenie za bolesť vo výške 150 bodov

zvýšených o 50% za bolestivý spôsob liečby - opakovaná liečba interferonom a 50% za biopsiu pečene =
300 bodov. Za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo žalobcovi 1/ priznaných 1500 bodov zvýšených
podľa § 6 ods. 2 na dvojnásobok, teda na 3000 bodov.
49. Žalobcovi v 2. rade bolo priznané odškodnení za bolesť vo výške 150 bodov zvýšených o 100% za
bolestivejší spôsob liečby- opakovaná liečba interrferónom a biopsiu pečene = 300 bodov. Za sťaženie

spoločenského uplatnenia bolo žalobcovi v 2. rade priznaných 300.- bodov.
50. Žalobkyni v 3. rade bolo priznané odškodnení za bolesť vo výške 150 bodov zvýšených o 100% za
bolestivejší spôsob liečby- opakovanú liečbu interrferónom a biopsiu pečene = 300 bodov. Za sťaženie
spoločenského uplatnenia bolo žalobkyni v 3. rade priznaných 300.- bodov.
51. Pri výpočte mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia súd vychádzal

z počtu bodov tvoriacich súhrn ohodnotení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia uvedených v
znaleckom posudku znaleckej organizácie forensic.sk č.101/2013.
52. U žalobcu v 1. rade berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu dospel k záveru, že je dôvodné priznať
10 násobok základného bodového ohodnotenia bolesti , teda u bolestného z počtu 150 bodov x 60.-
Sk = 9.000.- Sk , desaťnásobok je 10x 9.000 = 90.000.- Sk, t.j. 2.987,45 eur. Z titulu SSÚ súd priznal

žalobcovi v 1. rade 10 násobok základného bodového ohodnotenia z počtu 1 500 bodov x 60.- Sk =
90.000.- Sk, desaťnásobok je 10 x 90.000 = 900.000.- Sk, t.j. 29.874,52 eur.
53. U žalobcu v 2. rade súd dospel k záveru, že je dôvodné mu priznať 10 násobok základného
bodového hodnotenia bolesti z počtu 150 bodov x 60.- Sk = 9.000.- Sk, desaťnásobok je 10 x 9.000 =90.000.- Sk, t.j. 2.987,45 eur. Súd žalobcovi mimoriadne zvýšenie SSU nepriznal z dôvodu, že pre
použitie ustanovenia § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 nie sú splnené predpoklady a titulom SSU mu priznal
odškodnenie stanovené znalcom v znaleckom posudku vo výške 300 bodov x 60.- Sk = 18.000.- Sk,

t.j. 597,49 eur.
54. U žalobkyne v 3. rade súd dospel k záveru, že je dôvodné jej priznať 10 násobok základného
bodového hodnotenia bolesti z počtu 150 bodov x 60.- Sk = 9.000.- Sk, desaťnásobok je 10 x 9.000.- =
90.000.- Sk, t.j. 2.987,45 eur . Súd žalobkyni v 3. rade mimoriadne zvýšenie SSU nepriznal z dôvodu,
že pre použitie ustanovenia § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 nie sú splnené predpoklady a titulom SSU jej

priznal odškodnenie stanovené znalcom v znaleckom posudku vo výške 300 bodov x 60.- Sk = 18.000.-
Sk, tj. 597,49 eur.
55. Súd pri aplikácii ustanovenia § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. u žalobcov prihliadol najmä k
okolnostiam, za ktorých došlo k nakazeniu žalobcov vírusom hepatitídy typu C, ako aj (a to najmä) k
prognózebudúcehovývojaichzdravotnéhostavu.Znaleckýmposudkomč.101/2012znalcaforensic.sk.
mal súd preukázané, že žalobcu v 1. rade J. L. ide o dlhodobé trvanie ochorenia (od roku 1972

1976, doteraz). Ján Vavro prekonal opakovanú cielenú kauzálnu liečbu chronickej hepatitídy, no liečba
doposiaľ nebola účinná. Možno konštatovať, že tento priebeh ochorenia pri neúspešnosti liečby a
prognóza skrátenia života sú limitujúce faktory pre kvalitu života J. L. s týmto ochorením. Navyše
samotnáinfekciaječastosprevádzanáúnavovýmsyndrómom,zníženímvýkonnosti,poruchamispánku,
neurasténiou (nervová slabosť s viacerými prejavmi), nesústredenosťou, čo nepochybne tiež vplýva

na kvalitu života. Manažment liečby hepatitídy si dlhodobo vyžaduje aj pravidelné kontroly u lekára
spojené s odberom krvi, iné nutné špeciálne vyšetrenia ako napr. biopsia pečene a nesporne náročnú
liečbu s častými prechodnými nežiaducimi účinkami podávaných liekov negatívne oplývajú na kvalitu
života. U žalobcov v rade 2 a 3 I. D. F. T. bola kvalita života znížená v čase prebiehajúcej infekcie
vyššie spomínanými negatívnymi príznakmi chronickej hepatitídy C, obmedzením telesnej námahy,

zákazom výkonnostného športu, opakovanými lekárskymi vyšetreniami, dodržiavaním diéty a podobne.
Obmedzenie nastalo aj v súvislosti s liečbou antivírusovými látkami. Po eliminácii vírusu z organizmu
žalobcov v 2. a 3. rade neexistujú u žalobcov v 2. a 3. rade dôvody pre vyhýbanie sa bežnému
rodinnému, spoločenskému a kultúrnemu životu. Ich obmedzenie v obvyklom spôsobe života nemá
momentálne u žalobcov v 2. a 3. rade medicínske opodstatnenie. U žalobcu v 1. rade sa doposiaľ

napriek opakovaným aplikáciám protivírusovej terapie v dvojkombinácii (PEG-IFN-alfa sribavirínom
(04-10/1994, 09.2002-08.2003, 0711/2009) nepodarilo eliminovať vírus hepatitídy C z organizmu,
pretrváva u neho aktívna chronická infekcia s miernou metabolickou aktivitou. U žalobcu v 2. rade I.
T. bola po ročnej kombinovanej liečbe (PEGINF-alfa2a s Ribavirinom v okt. 2008) dosiahnutá trvalá
virologická odpoveď, u žalobkyne v 3. v rade F. T. bola po ročnej kombinovanej liečbe (PEGINF-alfa2a s

Ribavirinom) dosiahnutá v máji 2009 až do 18.8.2010 trvalá virologická odpoveď. Stav žalobcov v 2. a 3.
rade je možné klasifikovať ako docielenie trvalej virologickej odpovede. Podľa súčasného celosvetového
expertného stanoviska je to stav blížiaci sa vyliečeniu.
56. Vzhľadom k vyššeuvedeným zisteniam má súd za to, že súdom priznané odškodnenie bolestného
a SSU u žalobcova 1 2 3 je primerané. Žalobca v l. rade si celkovo uplatnil voči žalovanej nárok na

zaplatenie 4.000.000.- Sk ( 132.775,68 eur). Žalobcovia v 2. a 3. rade si uplatnili nárok na zaplatenie
3.000.000. Sk ( 165.969,59 eur) každý. Súd má za to, že priznané odškodnenie žalobcov je primerané
zistenému skutkovému stavu a v súlade so zákonnou úpravou vyhl. č. 32/1965 Z., preto vo zvyšku
uplatneného nároku žalobu zamietol.
57. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok

platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
58. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. v spojení s ust. § 262
ods. 1/ CSP. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu v konaní (§ 255 CSP). Súd má za to, že žalobcovia mali vo veci úspech , nakoľko žalobcovia

boli čo do základu nároku úspešní a rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku i
od úvahy súdu. Z uvedených dôvodov súd zaviazal žalovanú stranu povinnosťou zaplatiť žalobcom
náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z rovnakého dôvodu súd zaviazal žalovanú stranu aj
na náhradu trov štátu, ktoré vznikli znaleckým dokazovaním. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným rozhodnutím,

ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2/ CSP.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.
Ak povinný nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie môže oprávnený podať súdu návrh na

vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.