Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 5, 2019

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 5Cpr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514211909
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Szárazová

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2019:7514211909.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Miriam Szárazovou, v spore žalobcu: Q.. B. Q., nar.

XX.X.XXXX, bytom R. XX, XXX XX W. I., právne zastúpená: JUDr. Mikuláš Buzgó, advokát, so sídlom
Štúrova č. 20, 040 XX Košice proti žalovanej: Obec Údol, IČO: 00330221, Údol 2, 065 45 Plavnica,
právne zastúpená: JUDr. Vladimír Dlugolinský, advokát, so sídlom Levočská 1, XXX XX W. I., v konaní
o náhradu mzdy s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni:
úroky z omeškania vo výške 8,5% ročne:
- zo sumy 35,12 eur od 1.8.2013 do 25.9.2014,

- zo sumy 627,71 eur od 1.9.2013 do 25.9.2014,
- zo sumy 337,17 eur od 1.10.2013 do 25.9.2014,
- zo sumy 290,54 eur do 1.10.2013 do 22.10.2014,
- zo sumy 209,46 eur, od 1.11.2013 do 22.10.2014 ,
- zo sumy 418,24 eur od 1.11.2013 do 24.2.2015,
úroky z omeškania vo výške 8,25% ročne:
- zo sumy 81,76 eur od 1.12.2013 do 24.2.2015,

- zo sumy 534,74 eur od 1.12.2013 do 27.4.2015,
- zo sumy 11,21 eur od 1.12.2013 do 24.6.2015,
- zo sumy 627,71 eur od 1.1.2014 do 24.6.2015,
- zo sumy 361,08 eur od 1.2.2014 do 24.6.2015,
- zo sumy 266,63 eur od 1.2.2014 do 19.8.2015,
- zo sumy 233,37 eur od 1.3.2014 do 19.8.2015,
zo sumy 424,16 eur od 1.3.2014 do 27.10.2015.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.

IV. Žalovanej náhradu uplatnených zavinených trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou na súd dňa 26.6.2014 domáhala zaplatenia náhrady mzdy voči
žalovanej vo výške 10.492,50 eur s prísl. ako i nahradenia trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že

Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom sp. zn. 1Cpr/1/2012 zo dňa 15.2.2013 v spojení s rozsudkom KS
v Prešove sp. zn. 4CoPr/2/2013 zo dňa 25.9.2013 rozhodol o neplatnosti výpovede. Žalobkyňa uviedla,
že dňa 26.6.2012, potom ako jej bola doručená výpoveď písomne oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom
zamestnávaní a prideľovaní práce v zmysle § 79 Zákonníka práce, ako aj odmeňovaní za prácu platom.Na základe doručenej výpovede výpovedná doba mala začať plynúť dňa 1.5.2012 a pracovný pomer mal
skončiť 30.6.2012. V čase od 28.6.2012 do 27.6.2013 bola žalobkyňa práceneschopná, nevykonávala
žiadnu inú zárobkovú činnosť, pričom doklady o práceneschopnosti zaslala žalovanej. Žalobkyňa

vyzvala zamestnávateľa (žalovanú) k uspokojeniu nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru
- k výplate mzdy a ďalšiemu zamestnávaniu listom zo dňa 21.11.2013, a to od 1.12.2013. Ďalej
žalobkyňa popísala komunikáciu so žalovaným vo vzťahu k prideľovaniu práce. Žalobkyňa uviedla,
že k opätovnému prideľovaniu práce došlo až 18.3.2014, avšak k finančným nárokom vyplývajúcim z
neplatného skončenia pracovného pomeru sa žalovaná nevyjadrila. Žalovaná vyhotovila nový platový

dekrét - oznámenie o výške a zložení funkčného platu, ktorý nekorešponduje s platobným dekrétom,
ktorý žalobkyňa mala do januára 2012, keď došlo k zníženiu jej mzdy, podľa jej názoru bez udania
dôvodu a bez zníženia úväzku, či prideľovanej práce a bez zmeny pracovnej zmluvy. Za sporné obdobie
žalobkyni bola doteraz vyplatená mzda za mesiac február 2014, marec 2014 a apríl 2014, preto si
žalobkyňa si uplatňuje nárok na mzdu za obdobie od 28.6.2013 do 1.2.2014. Žalobkyňa poukázala na §
134 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce a uviedla, že mzda jej patrí od 28.6.2012, keď prvýkrát svoje právo

uplatnila a rozhodujúcim obdobím predchádzajúcim tomuto obdobiu je prvý štvrťrok kalendárneho roka
2012, kde jej priemerná mzda bola 1.110,50 eur mesačne. Ďalej uviedla, že pri neplatnom skončení
pracovného pomeru jej patrí náhrada za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 22,5 dňa za kalendárny rok
2012 a 14 dní ako zostatková dovolenka za kalendárny rok 2011. Žalobkyňa má za to, že pracovný
pomer neskončil a plynie jej nárok na celú dovolenku za kalendárny rok 2012, t.j. 45 dní, z ktorých jej bolo

preplatených 22,5 dňa. Žiada o vyplatenie sumy zodpovedajúcej nevyplatenej dovolenke za kalendárny
rok 2012, krátenej v zmysle § 109 Zákonníka práce z dôvodu práceneschopnosti v rozsahu 15 dní a
za rok 2013, takisto krátenej z dôvodu práceneschopnosti v rozsahu 37,5 dňa, pričom nárok za 52 dní
nepreplatenej dovolenky je vo výške 2.719,- eur. V závere poukázala, že žalovaná v mesiaci apríl 2012
pristúpila k zníženiu mzdy zo sumy 1.189,- eur na 905,- eur, pričom nedošlo k zmene pracovnej zmluvy.

2. Žalovaná sa k podanej žalobe vyjadrila dňa 6.10.2014 a uviedla, že je si vedomá povinnosti vyplatiť
žalobkyni náhradu mzdy v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce, avšak neuznáva nárok
žalobkyne na výplatu za nevyčerpanú dovolenku vo výške 10.495,20 eur. Súhlasí, že by mala žalobkyni
poskytnúť náhradu mzdy za obdobie od 28.6.2013 do 1.2.2014, nakoľko v čase od 28.6.2012 do

27.6.2013 bola práceneschopná. Zároveň uviedla, že nesúhlasí s výpočtom náhrady mzdy uvedeným v
žalobe, nakoľko sa na daný spor nevzťahuje postup podľa § 134 Zákonníka práce. Žalovaná poukázala,
že na výpočet výšky náhrady mzdy sa má použiť zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, a to § 29 ods. 1 až 3.
Zároveň poukázala na § 4 ods. 4, ods. 5. ods. 6 a § 30 ods. 3. Podľa názoru žalovanej nárok žalobkyne,

čo do výšky priemerného zárobku, ktorý bol vyčíslený postupom podľa § 134 Zákonníka práce právne
neobstojí a citované ustanovenia zákonníka práce sa na žalobkyňu nevzťahujú. Poukázala na ust. § 4
ods. 7 a § 26 Zák. č. 553/2003. Ďalej poukázala na oznámenie o výške o zložení funkčného platu zo dňa
15.3.2014 na základe, ktorého žalovaná stanovila žalobkyni výšku funkčného platu od 1.1.2013 na sumu
810,50 eur. Žalovaná ďalej neuznáva nárok na preplatenie dovolenky za rok 2012 a rok 2013 vo výške

2.719,- eur. Uviedla, že tento nárok nemôže žalobkyni patriť, pretože neodpracovala potrebný počet dní
a neprideľovanie práce počas sporu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nepredstavuje
prekážku v práci, ktorá by sa inak pre účely dovolenky posudzovala ako výkon práce. Keďže žalobkyni
nevznikol nárok na dovolenku v zmysle § 101 Zákonníka práce a patrí jej nárok na náhradu mzdy vo
výške funkčného platu, počnúc dňom kedy oznámila zamestnávateľovi - žalovanej, že trvá na ďalšom

zamestnávaní, nie je žiaden dôvod na to, aby za rovnaké obdobie obdŕžala ďalšiu náhradu mzdy z
dôvodu nevyčerpanej dovolenky. V závere žalovaná poukázala, že aj napriek pracovnej zmluve zo
dňa 2.1.2011, v ktorej bola dohodnutá funkcia riaditeľky ZŠ a MŠ Údol, poverenie na výkon funkcie
riaditeľky ZŠ a MŠ Údol, ktorú vykonávala žalobkyňa na základe poverenia od 17.4.2012 sa skončilo
dňom 2.7.2012, keď na základe výberového konania bola do funkcie vymenovaná nová riaditeľka. V

tejto súvislosti poukázala žalovaná na § 5 ods. 9 zák. č. 553/2003 Z.z..

3. V priebehu konania dňa 15.6.2018, žalovaná doručila súdu znalecký posudok č. 6/2018
vypracovaný Ing. Darinou Luščíkovou na výpočet náhrady mzdy zo obdobie 28.6.2013 do 1.2.2014,
výpočet odvodových povinností za zamestnanca zamestnávateľa, výpočet náhrad za dovolenku.

4. Žalobkyňa v podaní doručenom súdu dňa 12.7.2018 a jeho doplní doručenom súdu dňa 31.7.2018
uviedla, že nie je zrejmé s akými dokladmi sa znalkyňa oboznámila pri vypracovaní ZP. Žalobkyňa
uviedla, že oznámenie o výške a zložení funkčného platu prevzala dňa 26.3.2014. Má za to, ževymeriavací základ pre výpočet náhrady mzdy je 1.110,50 eur - priemerný zárobok za 1. štvrťrok 2012.
Žalobkyni nie je známe, či zamestnávateľ - žalovaná si splnila odvodovú povinnosť voči poisťovniam
a správcovi dane, znalecký posudok neposkytuje dôkaz, či odvod dane za konkrétne obdobie bol

odvedený. Namietala, že výška náhrady mzdy mala byť vypočítaná podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce.
Žalobkyňa nesúhlasila s výpočtom nároku na dovolenku v znaleckom posudku a má za to, že v rokoch
2011 až 2016 odpracovala celý fond pracovnej doby, čím jej vznikol nárok na plnú dovolenku v každom
kalendárnom roku. Ďalej žalobkyňa poprela absencie v práci v roku 2016 a poukázala na nepreplatenie
nadčasových hodín a krúžkovej činnosti v sume 1.421,- eur a taktiež nemala zaplatený osobný príplatok

za vedenie kroniky školy, súťaže žiakov na recitačnom prednese.

5. Žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 4.1.2018 oznámila, že
žalobkyni bola vyplatená na jej účet náhrada čistej mzdy v celkovej sume 4.534,74 eur. Žalovaná z
dôvodu nedostatku finančných prostriedkov túto sumu vyplatila v splátkach: dňa 25.9.2014 sumu 1.000,-
eur, dňa 25.10.204 sumu 500,- eur, dňa 24.2.2015 sumu 500,- eur, dňa 27.4.2015 sumu 534,73 eur,

dňa 24.6.2015 sumu 1.00,- eur, dňa 19.8.2015 sumu 500,- eur, dňa 27.10.2015 sumu 500,- eur. Túto
skutočnosť žalovaná oznámila dňa 7.9.2017 i právnemu zástupcovi žalobkyne.

6. Na pojednávaní dňa 7.1.2019 právny zástupca žalobkyne uviedol, že žalobkyňa si uplatňuje náhradu
mzdydo14.3.2014, kedysaujalaplnohodnotneprácevofunkciiučiteľkyariaditeľky.Namietalsprávnosť

výpočtu funkčného platu, a podľa jeho názoru pre výpočet mal byť použitý funkčný plat vo výške 1.110,50
eur, ktorý bol žalobkyni oznámený pri uvedení do funkcie. Právny zástupca žalobkyne zobral žalobu v
prevyšujúcej časti sumy 7.609,98 eur späť a súd konanie v tejto časti s poukazom na § 142 CSP zastavil
na pojednávaní dňa 7.1.2019, teda predmetom konania ostala suma 7.609,98 eur s príslušenstvo.

7. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že oznámenie o výške funkčného platu k 1.1.2013 prevzala až dňa
26.3.2014.Uviedla,žepodoručenívýpovedechodiladopráceužoddecembra2013,pričomvykonávala
rôzne administratívne práce. Školu za prítomnosti starostu prevzala dňa 14.3.2014. Poukázala, na to,
že jej nebola vyplatená dovolenka, namietala zápisy o jej absencii v práci v mzdovom liste v roku 2016.
Žalobkyňa potvrdila, že jej bola vyplatená suma 4.534,73 eur, avšak uviedla, že finančné prostriedky jej

boli následne z platu zrážané.

8. Právny zástupca žalovanej poukázal na to, že žalovaná vyplatila náhradu mzdy žalobkyni a výpočet
mzdy žalovanej bol správny, pričom poukázal na znalecký posudok č. 6/2018, ktorý v
konaní predložila žalovaná. Má za to, že náhrady za dovolenku počas neprideľovania práce žalobkyni

neprináležia a poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/6/2008, ktoré v konaní predložil. Uviedol,
že žalobkyni bola za mesiac február 2014 vyplatená mzda. K platovému výmeru uviedol, že v zmysle
zák. č. 553/2003 Z.z.. sa výmer vykonáva každoročne, a nakoľko prebiehalo súdne konanie o neplatnosť
rozviazania pracovného pomeru, platový výmer bol žalobkyňou prevzatý až v roku 2014.

Súd na základe vykonaného dokazovania a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, po vyhodnotení
týchto dôkazov, za preukázané podstatné skutkové tvrdenia považuje:
9. Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom zo dňa 15.2.2013 sp. zn. 1Cpr/1/2012 určil, že výpoveď zo
dňa 16.4.2012 z pracovného pomeru, uzatvoreného medzi účastníkmi konania, pracovnou zmluvou zo
dňa2.1.2011,danážalovanoužalobkynijeneplatná.KrajskýsúdvPrešoveuznesenímzodňa25.9.2013

sp. zn. 4CoPr/2/2013, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

10. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 2.1.2011 má súd preukázanú výšku
funkčného platu od uvedeného dátumu 2.1.2011 v sume 1.110,50 eur. (č.l. 215)

11. Oznámením o výške a zložení funkčného platu zo dňa 15.3.2014 bola s účinnosťou od 1.1.2013
žalobkyni oznámená výška funkčného platu vo výške 810,50 eur. (č.l.28)

12. Z mailovej komunikácie, ktorú predložil právny zástupca žalobkyne má súd preukázané, že právny
zástupca žalovanej dňa 7.9.2017 oznámil právnemu zástupcovi žalobkyne, že zo strany žalovanej bola

vyplatená čistá mzda v sume 4.534,73 eur a žalovaná odviedla za zamestnanca odvody do zdravotnej
poisťovne sumu 233,40 eur, do sociálnej poisťovne sumu 548,38 eur a daňovému úradu sumu 518,72
eur.13. Sociálna poisťovňa pobočka Stará Ľubovňa podaním zo dňa 20.11.2017 oznámila, že vo vzťahu k
zamestnankyni B. Q. za obdobie od 28.6.2013 do 1.2.2014 boli vykázané u zamestnávateľa Základná
škola s Materskou školou L. vymeriavacie základy na platenie poistného na sociálne poistenie, ktoré boli

vykázané vo výkaze poistného a príspevkov za obdobie 6/2014 - výkazom podaným len za menovanú.
Za obdobie 2/2014 bola menovaná vykázaná už v riadnom mesačnom výkaze poistného a príspevkov.
Zároveň Sociálna poisťovňa pobočka Stará Ľubovňa oznámila, že z uvedených vymeriavacích základov
bolo zamestnávateľom poistné na jednotlivé druhy poistenia v plnej výške uhradené (č.l. 131).

14. Žalovaná vyplatila žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4.534,73 eur v splátkach, a to dňa 25.9.2014
sumu 1.000,- eur, dňa 22.10.204 sumu 500,- eur, dňa 24.2.2015 sumu 500,- eur, dňa 27.4.2015 sumu
534,73 eur, dňa 24.6.2015 sumu 1.00,- eur, dňa 19.8.2015 sumu 500,- eur, dňa 27.10.2015 sumu 500,-
eur. Túto skutočnosť žalovaná oznámila dňa 7.9.2017 (č.l. 208-201).

15. V znaleckom posudku č. 6/2018 znalkyňa Ing. Darina Luščíková uviedla, že žalobkyni mala byť

vyplatená čistá náhrada mzdy za jún 2013 v sume 35,12 eur, za júl 2013 až december 2013 v sume
627,71 eur mesačne a za január 2014 v sume 657,53 eur. Pre výpočet náhrady mzdy vychádzala
z podkladov: pracovná zmluva zo dňa 2.1.2011, oznámenie o výške a zložení funkčného platu od
1.1.2013 (č.l. 167), oznámenie o výške a zložení funkčného platu od 1.1.2014 (č.l. 168). Ďalej znalkyňa
vypočítala náhradu mzdy v hrubom za obdobie od júna 2013 do januára 2014 a porovnala ho s výpočtom

zamestnávateľa - žalovanej. Porovnaním výpočtov náhrad je preukázané, že žalovaná vypočítala
náhradu hrubej mzdy za uvedené obdobie zhodne ako bola vypočítaná znalkyňou, s výnimkou mesiaca
január 2013, kedy žalovaná vypočítala náhradu mzdy o 80,20 eur vyššiu ako znalkyňa.

Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia:

16. Podľa 4 ods. 7 zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme a k osobitné predpisy zamestnávateľ je povinný písomne oznámiť zamestnancovi
výšku a zloženie funkčného platu pri uzatvorení pracovnej zmluvy, pri zmene druhu práce alebo pri
úprave funkčného platu.

17. Podľa § 26 ods. 1 zák. č. 553/2003 Z.z. vedúcemu zamestnancovi, ktorý je štatutárnym orgánom,
určí plat podľa § 4 ten, kto ho do funkcie ustanovil, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Ak tohto
vedúceho zamestnanca do funkcie ustanovil kolektívny orgán, plat mu určí ten, kto vystupuje v mene
tohto kolektívneho orgánu.

18. Podľa § 29 ods. 1, 2 zák. č. 553/2003 Z.z, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov
podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o mzde, je ňou plat podľa tohto zákona. Ak osobitné predpisy,
ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o
priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone
inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na

jeho použitie.

19. Podľa § 29 ods. 3 zák. č. 553/2003 Z.z. ak sa pri výpočte peňažných plnení vychádza podľa
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisovzpriemernéhočistéhozárobkuzamestnanca,zisťujesatento
zárobok z funkčného platu odpočítaním súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie

a dôchodkové zabezpečenie, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové
dôchodkové poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a
sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, za ktorý sa tento čistý funkčný plat zisťuje.

20. Podľa § 29 ods. 4 zák. č. 553/2003 Z.z. pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje

tento zákon, zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a 5, § 118 ods. 2
až 4, § 119 ods. 2, § 120 až 122, § 122a ods. 2 až 4, § 122b ods. 2 až 4, § 123 ods. 2 a 3, § 124, §
127 ods. 1 až 3, § 128, § 134 a 135 Zákonníka práce.

21. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo

ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhradapatrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

22. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

23. Podľa § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013,
výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania
po 31. januári 2013.

24. Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.

25. Úroková sadzba z omeškania v právnych vzťahoch vzniknutých do 31.1.2013 v období od 8.5.2013
do 12.11.2013 bola 8,5% a v období od 13.11.2013 do 10.6.2014 bola 8,25%.

Súd dospel k právnemu záveru:
26. V prvom rade súd musel ustáliť obdobie, za ktoré žalobkyni mala žalovaná vyplatiť náhradu mzdy. V

samotnej žalobe žalobkyňa uviedla, že si uplatňuje nárok na náhradu mzdy za obdobie od 28.6.2013 do
1.2.2014. Neskôr na pojednávaní dňa 9.1.2019 (cca po 5 rokoch od podania žaloby) uviedla, že nárok
si uplatňuje do 14.3.2019, kedy nastúpila do práce a v závere tohto pojednávania uviedla, že si nárok
uplatňuje do 19.3.2014, kedy došlo k opätovnému prideľovaniu práce ako riaditeľky ZŠ s MŠ. Žalovaná
uviedla, že za obdobie od 1.2.2014 bol žalobkyni vyplatený riadne funkčný plat, o čom predložila výpis

z účtu z ktorého vyplýva, že plat za február 2014 vo výške 657,53 eur bol žalobkyni poukázaný na jej
účet dňa 27.3.2014, plat za marec 2014 vo výške 682,89 eur bol poukázaný na účet dňa 16.4.2014 (č.l.
218,2019). Taktiež z oznámenia Sociálnej poisťovne pobočka Stará Ľubovňa vyplýva, že za žalobkyňu
bol vykázaný riadny mesačný výkaz za obdobie február 2014 a bolo odvedené poistné na jednotlivé
druhy poistenia za zamestnávateľa a zamestnanca. Súd dáva do pozornosti, že predmetnom konania

je náhrada mzdy za obdobie kedy žalobkyni nebola prideľovaná práca a plat jej nebol riadne vyplatený
a nie ustálenie skutočnosti, kedy sa žalobkyňa opätovne stala riaditeľkou ZŠ s MŠ L.. Vzhľadom na to,
že žalovaná za mesiac február 2014 vyplatila žalovanej plat riadne, čo preukázala výpisom z účtu, súd
ustálil,žepredmetomkonaniajenáhradamzdyzaobdobieod28.6.2013do1.2.2014aniedo19.3.2014.

27. Ďalšou spornou otázkou medzi stranami sporu bola výška platu, ktorá mala byť podkladom pre
výpočet náhrady mzdy. Žalobkyňa žiadala náhradu podľa §134 ods. 2 Zákonníka práce, keď rozhodným
obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok pričom
uviedla, že jej priemerná mzda bola 1.110,50 eur. Žalovaná s týmto nesúhlasila a uviedla, že na daný
spor sa nevzťahuje postup podľa § 134 Zákonníka práce, ale zák. č. 553/2003 Z.z. Súd

poukazuje na vyššie citované znenie § 29 ods. 4 zák. č. 553/2003 Z.z., z ktorého jasne vyplýva,
že ustanovenia § 134 Zákonníka práce sa pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje
tento zákon neuplatní. Na právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou sa uplatňuje zák. č. 553/2003
Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, preto aplikácia
ustanovenia § 134 Zákonníka práce je vylúčená. Súd má teda zato, že pre výpočet náhrady mzdy sa

má s poukazom na citované ustanovenia zák. č. 553/2003 Z.z., použiť výška funkčného platu. Výška
funkčného platu v období od 1.1.2013 bola určená v sume 810,50 eur. Žalobkyňa v konaní namietala
oznámenie o výške a zložení funkčného platu zo dňa 15.3.2014, z dôvodu, že jej bolo doručené až
26.3.2014, avšak nikdy sa nedomáhala určenia neplatnosti tohto oznámenia o určení výšky a zloženia
funkčného platu. Podľa názoru súdu na platnosť určenia zloženia a výšky funkčného platu nemá vplyv

skutočnosť, že oznámenie o jeho určení bolo žalobkyni doručené až dňa 26.3.2014. Keďže žalobkyňa
nepodala žalobu na súd o určenie neplatnosti určenia výšky a zloženia funkčného platu, súd ho
považuje za platný. Vzhľadom na uvedené znalkyňa pri výpočte náhrady mzdy vychádzala zo správnych
vstupných údajov, ktoré jej boli poskytnuté žalovanou, t.j. výšky funkčného platu v sume 810,50 eur. Súdnevykonal žalobkyňou navrhovaný dôkaz na doplnenie znaleckého posudku, aby náhrada mzdy bola
vypočítaná z podkladov - oznámenia o výške a zložení funkčného platu, ktoré predložila žalobkyňa, t.j.
oznámenia zo dňa 2.1.2011, kedy bol žalobkyni určený plat vo výške 1.110,50 eur, keďže oznámenie o

zložení a výške funkčného platu zo dňa 15.3.2014 súd považuje za platné.

28. Súd nepriznal žalobkyni požadované náhrady za nevyčerpanú dovolenku, poukazujúc na závery
uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, zo dňa 26.2.2009, sp. zn. 3Cdo/6/2008, z ktorého vyplýva,
že náhrada mzdy za dovolenku nemôže zamestnancovi patriť aj preto, že neodpracoval potrebný

počet dní a neprideľovanie práce počas trvania sporu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru nepredstavuje prekážku v práci, ktorá by sa inak pre účely dovolenky posudzovala ako výkon
práce. Zo znaleckého posudku Ing. Luščíkovej č. 6/2018 vyplýva, že za obdobie, ktoré je predmetom
konania - 28.6.2013 do 1.2.2014, nárok na dovolenku žalobkyni neprináleží. V roku 2013 žalobkyňa
nepracovala, teda jej nevznikol nárok na dovolenku. V roku 2014 pracovala 9 mesiacov, čo predstavuje
výmeru dovolenky 33,75 dňa, ktoré boli prenesené do roku 2015. Toto obdobie už nie je predmetom

tohto konania a naviac poukazujúc na závery znaleckého posudku (strana 10 ZP) žalobkyňa vyčerpala
33 dní dovolenku v roku 2015, a zostatok z roku 2014 už nie je možné preniesť do nasledujúceho
obdobia a preplatiť. Preplatiť je možné len tú časť, ktorá presahuje 4 týždne základne výmery dovolenky.
U pedagogických zamestnancov, ktorí majú nárok na dovolenku v trvaní 45 dní, sa môže preplatiť
maximálne25dnídovolenkyzakalendárnyrok,atoajvprípadeakzamestnancovizostalväčšízostatok.

Teda zostatok dovolenky, ktorý je 20 dní a menej ako 20 dní, a ktorý zamestnanec nevyčerpá ani do
konca nasledujúceho kalendárneho roka, nie je možné preplatiť a táto dovolenka prepadá. Pokiaľ ide o
nárok na preplatenie dovolenky za rok 2016 súd opätovne konštatuje, že tento nárok nie je predmetom
tohto konania a žalovaná preukázala výpisom z účtu, že tento nárok bol žalobkyni vyplatený v sume
305,70 eur (č.l. 201, 202).

29. Nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru sa vyplácajú v hrubej mzde - v danom prípade
z funkčného platu vo výške 810,50 eur. Žalobkyni mala byť vyplatená náhrada mzdy vo výške 5.835,23
eur. V predmetnom konaní ako už bolo uvedené, žalovaná zaplatila žalobkyni náhradu za čistú mzdu
(vo výške 4.534,73 eur) a uhradila i odvody do sociálnej poisťovne (vo výške 548,38 eur), zdravotnej

poisťovne (vo výške 233,40 eur) a daňovému úradu v období od 29.5.2014 do 27.10.2015 (v sume
518,72 eur). Súčet uvedených súm predstavuje 5.835,23 eur. Teda žalobkyni bol v priebehu konania
jej nárok vyplatený čiastkovými úhradami žalovanej v období od 25.9.2014 do 27.10.2015 (bod 14
rozsudku).Tútoskutočnosťoznámilažalovanážalobkyniminimálneprostredníctvomprávnehozástupcu
v maily zo dňa 7.9.2017 (čl. 119). Úhrady mzdy a odvodov vykonané žalovanou a výpočty týchto

nárokov znalkyňou v znaleckom posudku č. č. 6/2018 sú zhodné, preto súd v prevyšujúcej časti nároku
žalobkyne ako nedôvodný zamietol.

30. Súd priznal žalobkyni zákonné úroky z omeškania z príslušnej sumy čistej náhrady mzdy. Žalovaná
sa dostala do omeškania s vyplatením jednotlivých náhrad márnym uplynutím jednotlivých výplatných

termínov (R64/2017, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 4.7.2017).
V zmysle pracovnej zmluvy článok IV bod 4.2. (č.l. 165) mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie,
a to najneskôr do 18. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobkyňa si však uplatnila nárok na
úroky z omeškania až od 1.8. za júnovú mzdu, teda akoby mzda bola splatná k 30. dňu resp. 31. dňu
nasledujúceho mesiaca. V zmysle § 216 ods. 1,2 2 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu a

môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú iba vtedy, ak určitý spôsob
usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Vzhľadom na uvedené súd priznal
žalobkyniúrokyzomeškaniatakakosiichuplatnilavžalobnomnávrhuod1.dňanasledujúcehomesiaca
zo súm čistej náhrady mzdy, tak ako boli vypočítané znalkyňou, (č.l. 6 ZP, č.l. 153 súdneho spisu) vo
výške 8,5% ročne t.j. zo sumy 35,12 eur od 1.8.2013 do 25.9.2014, zo sumy 627,71 eur od 1.9.2013

do 25.9.2014, zo sumy 337,17 eur od 1.10.2013 do 25.9.2014, zo sumy 290,54 eur do 1.10.2013 do
22.10.2014, zo sumy 209,46 eur, od 1.11.2013 do 22.10.2014, zo sumy 418,24 eur od 1.11.2013 do
24.2.2015, a vo výške 8,25 % ročne sumy 81,76 eur od 1.12.2013 do 24.2.2015, zo sumy 534,74 eur
od 1.12.2013 do 27.4.2015, zo sumy 11,21 eur od 1.12.2013 do 24.6.2015, zo sumy 627,71 eur od
1.1.2014 do 24.6.2015, zo sumy 361,08 eur od 1.2.2014 do 24.6.2015, zo sumy 266,63 eur od 1.2.2014

do 19.8.2015, zo sumy 233,37 eur od 1.3.2014 do 19.8.2015, zo sumy 424,16 eur od 1.3.2014 do
27.10.2015. Súd zohľadnil čiastkové úhrady žalovanou, a to dňa 25.9.2014 v sume 1.000,- eur, dňa
22.10.204 v sume 500,- eur, dňa 24.2.2015 v sume 500,- eur, dňa 27.4.2015 v sume 534,73 eur, dňa
24.6.2015 v sume 1.00,- eur, dňa 19.8.2015 v sume 500,- eur, dňa 27.10.2015 v sume 500,- eur.31. Dňa 31.5.2019 právny zástupca žalobkyne súdu doručil podanie, na ktoré súd neprihliadol, pretože
na pojednávaní dňa 6.5.2019 súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.

O trovách konania súd rozhodol takto:
32. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. Podľa § 256 ods. 2 CSP ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd
prizná náhradu týchto trov protistrane.

35. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

36. Okrem základných ustanovení o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 255 CSP) alebo
podľa zásady zavinenia (§ 256 CSP) prichádza do úvahy aj aplikácia dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP. Rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania preto nie je iba rozhodovanie

podľa základných ustanovení (§ 255 a § 256 CSP), ale aj úvaha o možnej úprave rozsahu nároku
na náhradu trov konania na základe dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pretože na
tomto základe aj v celom rozsahu úspešný účastník konania môže mať nárok na náhradu trov konania
iba čiastočný alebo mu možno náhradu trov konania nepriznať aj úplne. Účelom je umožniť súdu
zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva

súdu cez dôvody hodné osobitného zreteľa. Použitie tohto ustanovenia znamená odchýlku od zásady
zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie, pretože má dopad na toho, kto by
mal inak právo na náhradu trov konania. Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy, keď sú v konaní
naplnené zákonné predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak z osobitných dôvodov súd
náhradu trov neprizná.

37. Základným predpokladom pre použitie ustanovenia § 257 CSP v súvislosti s náhradou trov konania
je preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto môžu byť dané charakterom konania,
charakterom procesnej situácie, ale taktiež môžu byť dané aj sociálnym aspektom strany sporu.

38. V prejednávanom prípade súd vzhliada dôvody hodné osobitného zreteľa v procesnej situácii, ktorá
nastalavtomtosporeuobochstrán.Jenesporné,žežalobkyňapodalažalobu dňa26.6.2014-dôvodne.
V priebehu konania, do vytýčenia prvého pojednávania (11.2.2016), však žalovaná uhradila všetky
nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobkyni (posledná úhrada bola vykonaná dňa
27.10.2015). Žalobkyňa však na túto skutočnosť vôbec nereagovala (až dňa 7.1.2019 kedy žalobkyňa

žalobu v prevyšujúcej časti nad sumu 7.609,98 zobrala späť). Naviac v konaní u oboch strán sporu
dochádzalo k opakovaným návrhom na odročovanie pojednávania, keď sa strany sporu dostavili
prvýkrát na pojednávanie dňa 8.6.2017 (pojednávania boli pred tým vytýčené na deň 11.2.2016,
23.3.2016, 22.6.2016, 3.11.2016, 17.3.2017, 28.4.2017), pričom toto pojednávanie nebolo otvorené,
nakoľko strany sporu prejavili záujem o mimosúdne vyriešenie veci. Súd vytýčil ďalší termín na deň

20.10.2017 (žalobkyňa a jej právny zástupca sa na nedostavili na pojednávanie) a následne súd
prvýkrát pojednával a vypočul obe strany sporu až dňa 7.1.2019. Ďalej súd vytýčil pojednávanie na deň
28.3.2019, potom na deň 8.4.2019 , ktoré boli odročené z dôvodu žiadosti právneho zástupcu žalobkyne.
Poukazujúc na takýto prístup ku konaniu, oboch strán sporu, súd vidí dôvod hodný osobitného zreteľa
na nepriznanie náhrady trov konania žiadnej strane.

39. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní dňa 6.5.2019 žiadal priznať nárok na tzv. separátne -
zavinené trovy konania v zmysle § 256 ods. 2 CSP, za vypracovaný znalecký posudok. Uviedol, že z
dôvodu postoja žalobkyne musel byť vypracovaný znalecký posudok a tento potvrdil tvrdenia žalovanej.
Žalovaná tak, zbytočne vynaložila náklady na zabezpečenie znaleckého posudku, pretože suma náhrad

bola žalobkyni uhradená na jej účet. Súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Predpokladom uloženia
povinnosti na náhradu trov je, že zavinené porušenie procesnej povinnosti malo za následok trovy, ktoré
protistrana vynaložila zbytočne. Povinnosť na náhradu trov konania teda vzniká, ak a) vznikli trovy, ktoré
neboli efektívne vynaložené, pretože procesný úkon bol zmarený, b) vznik týchto trov bol v príčinnejsúvislosti so zavinením. Pri náhrade trov podľa § 256 ods. 2 CSP ide o trovy, ktoré by inak neboli v
priebehu konania vznikli a ktoré nesúvisia s riadnym vedením sporu. V danom prípade žalovaná zadala
vypracovanie znaleckého posudku v dôsledku svojej procesnej obrany, preto podľa názoru súdu jej

nemôžu byť priznané tieto trovy ako trovy zavinené v zmysle § 256 ods. 2 CSP. Preto súd náhradu
uplatnených zavinených trov konania žalovanej nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch
písomných vyhotoveniach.

Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.

Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.