Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 17, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/364/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413218042
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4413218042.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa
Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcov: 1/ P. U., nar. X.X.XXXX, bytom B. Z., B. XX, 2/
T. U., nar. XX.X.XXXX, bytom B. Z., T. P. XX, B. Z., toho času E. B., XXX XX B. 1, S. 3, 3./ N.. T. X.,
nar. X.X.XXXX, bytom B. Z., T. P. XX, všetci zastúpení Mgr. Gergely Pšenák, advokát so sídlom Nitra,
Školská 3, proti žalovanej: Slovenská republika, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom

Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 3. augusta 2017, č. k. 9C/191/2013 - 252, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov pod bodmi I., III., V., VII. - IX. z
r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok, ďalej len "OSP", účinný do 30.6.2016, od 1.7.2016 ako súd prvej inštancie v zmysle § 12
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len "CSP") rozsudkom zo dňa 3. augusta 2017,
č. k. 9C/191/2013-252 (ďalej len „napadnutý rozsudok") prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 3.303,96 eura titulom náhrady účelne vynaložených trov konania
a sumu 5.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým
výrokom žalobu voči žalobcovi v 1. rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a náhrady

nemajetkovej ujmy zamietol.

2. Tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 3.153,96 eura titulom
náhrady účelne vynaložených trov konania a sumu 4.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Štvrtým výrokom žalobu voči žalobcovi v 2. rade v časti náhrady
účelne vynaložených trov konania a náhrady nemajetkovej ujmy zamietol.

3. Piatym výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 3.153,96 eura titulom
náhrady účelne vynaložených trov konania a sumu 9 500 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Šiestym výrokom žalobu voči žalobcovi v 3. rade v časti náhrady
účelne vynaložených trov konania a náhrady nemajetkovej ujmy zamietol.

4. Ďalšími výrokmi (výrokom VII., VIII., a IX.) súd priznal žalobcom v 1., 2., a 3. rade nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

5. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 3 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a
d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. f/, ods. 3, § 5 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3 a 4, ods.
3, 4, § 18 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov.6. Po vykonanom dokazovaní zistil, že uznesením vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ Nové Zámky zo dňa
20.5.2008 bolo podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku voči žalobcom v 1. až 3. rade vznesené
obvinenie za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 Tr. zákona k § 155 odsek 1

Tr. zákona, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona. Proti tomuto uzneseniu
žalobcovia v zákonnej lehote dňa 23.5.2008 podali sťažnosť, ktorá bola dňa 20.8.2008 okresným
prokurátorom zamietnutá, a to uznesením pod sp. zn. 1Pv 577/08-6 podľa § 193 odsek 1 písmeno c)
Tr. poriadku. V trestnom konaní bolo preukázané, že žalobcov zastupoval na základe plnomocenstva
počas celých štyroch rokov trvania tohto konania advokát Y.. T. W. so sídlom v B., až do právoplatného

oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Nové Zámky pod sp. zn. 2T/16/2009-687 zo dňa 22.2.2012
v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 4To/69/2012-729 zo dňa 19.7.2012, ktorým
boli odvolania okresného prokurátora a poškodeného zamietnuté podľa § 319 Tr. poriadku, keď súd
zistil, že odvolanie okresného prokurátora nebolo dôvodné a odvolanie poškodeného zamietol podľa
ustanovenia § 316 odsek 1 Tr. poriadku, lebo bolo podané neoprávnenou osobou.

7. Konštatoval, že pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu
škody spôsobenú orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci, môže byť v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. len štát. V súlade s ustanovením § 73 a § 135 CSP, aj ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003
Z. z. určuje, ktorý orgán koná v mene štátu. Z ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno f) jednoznačne vyplýva,
že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je orgán, ktorý má byť správne označený a ktorý koná

za štát v danom prípade.

8. Uzavrel, že boli splnené podmienky objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorej sa nemožno zbaviť v súlade s ustanovením § 3 odsek 2 citovaného
zákona. Vzhľadom na výsledok trestného konania vedeného proti žalobcom vo veci pod sp. zn.

2T/16/2009 Okresného súdu Nové Zámky, v ktorom boli žalobcovia oslobodení spod obžaloby, pretože
nebolo preukázané, že skutok, ktorý sa im kládol za vinu spáchali, je potrebné považovať uznesenie
vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ Nové Zámky z 20.5.2008 pod ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 ZP vo vzťahu
k žalobcom za nezákonné rozhodnutie. Z tohto hľadiska je tak isto potrebné označiť za nezákonnú
špecifickú formu rozhodnutia okresného prokurátora Zámkoch o podaní obžaloby na súd, v ktorom

sa navrhuje vyvodenie trestnej zodpovednosti voči žalobcom. Žalobcovia v konaní preukázali všetky
predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. súčasné kumulatívne splnenie troch
podmienok: 1. existenciu nezákonného rozhodnutia - predmetné uznesenie o vznesení obvinenia za
pokus zločinu ublíženia na zdraví zo dňa 20.5.2008, 2. vznik škody - vynaložené trovy obhajoby, 3.
príčinnúsúvislosťmedzinezákonnýmrozhodnutímavznikomškody,tedanutnosťnáhradytrovobhajoby

a hotových výdavkov v súvislosti s trestným stíhaním žalobcov, podľa ustanovenia § 18 odsek 1, 3
zákona č. 514/2003 Z. z.

9. Nestotožnil sa s právnymi názormi a závermi žalovaného v záverečnej reči, keď poukázal na
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 25C/110/2012-210 zo dňa 20.10.2016 a rozsudok

pod sp. zn. l0C/191/2014-185 zo dňa 19.10.2016, keď v obdobných veciach súdy žaloby zamietli z
dôvodu, že rozhodnutie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné iba na základe toho,
že trestné konanie bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom.

10. Pokiaľ išlo o náhradu účelne vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní, súd prvej inštancie

konštatovaluplatneniesumy14550euržalobcami,pričompovykonanomdokazovaníuznalpreukázanú
výšku škody (spočívajúcu vo vynaložených nákladoch na obhajobu) vo výške 9 461,88 eura s tým, že
súd žalobcovi v 1. rade priznal aj sumu 150 eur, ktoré mu vznikli v súvislosti s vypracovaním znaleckého
posudku znalcom z odboru dopravy. Žalobcom vzniká nárok na náhradu účelne vynaložených trov
trestného konania a súčasťou týchto trov sú aj trovy právneho zastúpenia, resp. obhajoby, ktoré

zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za obhajobu, ktorá sa určí ako tarifná odmena
advokáta. Dôvodnosť tohto nároku žalobcovia preukázali príjmovými pokladničnými dokladmi z č. l.
153, pokladničným dokladom zo dňa 8.12.2008, keď advokát JUDr. T. W. prijal od žalobcov v tento
deň sumu 400.000,- Sk (13.277,57 eur) a dňa 14.3.2013 sumu 1.500 eur za právne služby a úkony v
trestnom konaní. Z trestného spisu je možné si priamo overiť presne, kedy a v koľkých právnych úkonoch

zastupoval advokát a jeho advokátsky koncipient žalobcov. Presne z tohto reálneho zastúpenia súd
vychádzal pri tom, keď priznal žalobcom nárok v časti účelne vynaložených trov konania.11. Preskúmaním obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 2T/16/2009 súd dospel k záveru,
žetaktoúčtovanéúkonyprávnejslužbybolopotrebnévykonaťvzáujmeriadnejobhajobyžalobcov,preto
ich považoval súd za dôvodné a priznal ich nasledovne. Z celkovo uplatnených 58 úkonov prvoinštančný

súd priznal žalobcom 37 úkonov právnej služby v sume 8 255,47 eura, ktoré vykonal v období od
4.6.2008 do 19.7.2012, kedy o veci rozhodol uznesením Krajský súd v Nitre. Tiež si uplatnil aj náhradu
režijného paušálu za úkony spolu s DPH, keďže platcom DPH sa stal od 1.3.2008 a 20% DPH si
uplatňoval za 36 úkonov právnej pomoci. Priznal aj náhradu režijného paušálu za 37 úkonov v celkovej
sume258,26eur,tedaibazatie,kdepriznalajúkonyprávnejslužby.Ďalejpriznalžalobcomsumu978,16

eura, ktorá predstavuje 20% DPH za 22 úkonov právnej služby, nakoľko právny zástupca žalobcov bol
platcom DPH iba od 1.3.2009. Právny zástupca žalobcov pri účtovaní hodnoty úkonov za jednotlivé
úkony postupoval v súlade s ustanovením § 13 odsek 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnej služby s tým, že základnú sadzbu tarifnej odmeny znížil
o 20%, lebo išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Preto advokátovi za
jeden úkon právnej pomoci prináležala odmena v sume 222,31 eura.

12. Konkrétne priznal žalobcom úkony právnej služby v počte 37, za rok 2008: 4.6.2008 prevzatie
zastúpenia, 12.6.2008 výsluch, 27.6.2008 výsluch (3x), 24.10.2008 výsluch (3x), 14.11.2008 výsluch
(2x), 18.12.2008 výsluch, 30.12.2008 výsluch (2x). Za rok 2009: 24.2.2009 účasť na hlavnom
pojednávaní, 24.3.2009 účasť na hlavnom pojednávaní, 28.12.2009 zatykač pred Okresným súdom

Nové Zámky. Za rok 2010: 12.2.2010 účasť na hlavnom pojednávaní (2x), 30.3.2010 účasť na hlavnom
pojednávaní, 11.5.2010 účasť na hlavnom pojednávaní, 27.5.2010 účasť na hlavnom pojednávaní,
26.11.2010 účasť na hlavnom pojednávaní. Za rok 2011: 15.2.2011 účasť na hlavnom pojednávaní,
8.3.2011 účasť na hlavnom pojednávaní, 10.3.2011 oznámenie o výsluchu svedkov pred súdom,
5.4.2011 účasť na hlavnom pojednávaní, 19.9.2011 účasť na verejnom zasadnutí, 14.11.2011 účasť

na hlavnom pojednávaní (2x), 16.11.2011 účasť na hlavnom pojednávaní (2x), 23.11.2011 spísanie
písomných návrhov. Za rok 2012: 19.1.2012 účasť na hlavnom pojednávaní (2x), 22.2.2012 účasť na
hlavnom pojednávaní (2x), 19.7.2012 účasť na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Nitre. Náhradu
režijných paušálov za rok 2008 za 13 úkonov po 6,30 eura, spolu v sume 81,90 eura, za rok 2009 za 3
úkony po 6,95 eura, spolu v sume 20,85 eura, za rok 2010 za 6 úkonov po 7,21 eura, spolu v sume 43,26

eura, za rok 2011 za 10 úkonov po 7,41 eura, spolu v sume 74,10 eura, za rok 2012 za 5 úkonov po 7,63
eura, spolu v sume 38,15 eura, spolu v sume 258,26 eura. Náhrada 20% DPH prináležala právnemu
zástupcovi za 22 úkonov spolu v celkovej sume 978,16 eura vypočítanej zo sumy 4.890,82 eura (22
úkonov x 222,31 eura), keďže platcom DPH bol právny zástupca iba od 1.3.2009, teda za rok 2008
a ani za úkon 22.4.2009 mu nebolo možné priznať 20% DPH. Ostatné úkony, ktoré si uplatnil právny

zástupca, najmä porady s klientmi za každý rok od roku 2008 až do roku 2012, právny zástupca žiadnou
zápisnicou ani iným listinným dôkazom nepreukázal, že vykonal tieto porady so žalobcami, preto súd
tieto právne služby advokátovi nepriznal, a preto vo zvyšku účelne vynaložených trov konania nárok
žalobcov zamietol.

13. K uplatnenej nemajetkovej ujme prvoinštančný súd uviedol, že žalobcom vznikol nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, a to v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní a súd ju
posudzoval podľa ustanovenia § 17 odsek 3 vyššie citovaného zákona. Z ich výpovedí súd mal za
to, že žalobcovia utrpeli nepriaznivé zásahy do integrity vo všetkých oblastiach svojho života. Boli
vystavení rôznym nepríjemným a nepriaznivým situáciám, ako v oblasti pracovnej, tak aj najmä v

oblasti súkromnej a rodiny, okolia a známych, ktoré jednotliví žalobcovia preukázali jednak svojimi
výpoveďami a výpoveďami svedkýň a listinnými dôkazmi, keď pred začatím trestného stíhania ani jeden
zo žalobcov nepreukázal, že by bol trestne stíhaný alebo účastníkom priestupkového konania, mali
povesť bezúhonných ľudí.

14. U žalobcu v 1. rade súd prvej inštancie videl zásah v pracovnej oblasti, pretože od roku 2008
podľa potvrdenia jeho zamestnávateľa Ministerstva vnútra SR Bratislava, bol menovaný od roku 2008 a
ustanovenývofunkciiC.L..Vtomtočasebolstíhanýnaslobodeazároveňdiskriminovanývzamestnaní,
lebo neskôr od 1.3.2009 bol zaradený - ustanovený do funkcie inšpektor Oddelenia Z. polície X.-L., C.
Z. polície X., C. správy Z. polície O., čím sa dostal do nižšej platovej triedy ako jeho mladší kolegovia,

a pokiaľ im boli prideľované finančné odmeny, tak tieto žalobca v 1. rade nedostával. To potvrdil aj jeho
priamy nadriadený čestným prehlásením z č. 1. 20, ktorý potvrdil aj iné zásahy, ktoré utrpel v pracovnej
oblasti žalobca v 1. rade, a to koncom roku 2008 vykonal riaditeľ C. ZP X. T.. G. P. kontrolu počas služby
voči žalobcovi v 1. rade, pričom zistil závadu pri ukladaní zbraní, a to nezapečatenie trezoru so zbraňamia napriek tomu, že táto závada nebola závažná, viacerí príslušníci Oddelenia ŽP X.-L. nemali pečatidla
vôbec pridelené, bolo priamemu nadriadenému žalobcovi v 1. rade prikázané navrhnúť žalobcovi v 1.
rade najvyšší možný disciplinárny trest, a to zrážku z platu 15% po dobu 3 mesiacov. Uvedený trest

bol aj žalobcovi v 1. rade uložený. V súčasnosti žalobca v 1. rade vykonáva príslušníka Krajskej polície
v Bratislave od 1.1.2011. Zamestnávateľ žalobcu v 1. rade okrem toho potvrdil, že v spornom období,
teda v čase trestného stíhania, bol žalobca v 1. rade preložený na funkcie podľa oznámenia z č. 1.
128 na základe organizačných zmien, a preto bol v roku 2009 a aj v roku 2011 ustanovený na nižšiu
funkciu ako na predchádzajúcom služobnom zaradení. Čo sa týka osobného a najmä rodinného života,

utrpel ujmu, ktorú preukázala svedecká výpoveď jeho manželky, T.. W. U., ktorá uviedla, že tieto roky si
pamätáakozléroky,čosatýkapsychickéhostavunajmäjejmanžela.Pocítilitovšakobajavmanželstve,
pretože jej manžel bol nervózny, často sa hádali, nervózny bol z toho, že bol v práci diskriminovaný aj
kolegami aj nadriadenými, pretože ho chceli odstaviť z výkonu služby. V tom čase on bol v štátnej službe
ako policajt, aj v súčasnosti je. V tom období svedkyňa - manželka mala prvé tehotenstvo. ktoré mala
rizikové, bola sledovaná a hospitalizovaná v nemocnici a porodila v júni 2012, pôrod mala predčasný

práve zo zdravotných dôvodov, pretože v tomto čase, teda v období tehotenstva, bolo v ich manželstve
viac nervozity a úzkosti ako pred trestným stíhaním. Uviedla, že netvrdí, že predčasný pôrod bol práve
dôsledkom trestného stíhania jej manžela, ale určite to prežívala nechtiac s ním a odrazilo sa to práve
na jej zdravotnom stave a prežívalo to aj ich dieťa. Za najhoršie obdobie trestného stíhania považovala
Vianoce roku 2009, keď na jej manžela bol vydaný zatykač, ale nebol vzatý do väzby, následne bol

prepustený. Z týchto dôvodov súd žalobcovi v 1. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,-
eur s poukazom na všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a
preukázanú. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi v 1. rade zamietol.

15. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade videl prvoinštančný súd zásah taktiež do sféry pracovnej, pretože

v čase trestného stíhania bol zamestnaný u súkromného podnikateľa ako prevádzkar a trestné stíhanie
malo na neho negatívny vplyv v tom smere, že v mesiaci máj 2008 zamestnávateľ obdržal z polície
telefonát, že žalobca v 2. rade mal spáchať násilný trestný čin a na základe týchto skutočností prišlo
v júni 2008 k rozviazaniu jeho pracovného pomeru, pretože zamestnávateľ stratil voči nemu dôveru a
prišiel o prácu. Nové zamestnanie si už nájsť nevedel vzhľadom na trestné stíhanie. V tomto období bol,

tak ako to sám cítil, pod neustálym tlakom a stresom z možného odsúdenia z niečoho, čo nespáchal.
Počas štyroch rokov pociťoval zároveň negatívny pohľad a postoj verejnosti, ktorý charakterizoval tým,
že keď prišiel do určitého podniku alebo kaviarne, tak si o ňom ľudia pošuškávali, že je to bitkár, násilník a
tieto reakcie ľudí sa mu spätne dostali do uší. Ako ďalej súd prvej inštancie aktuálne uviedol, bol žalobca
v 2. rade bol opätovne trestne stíhaný a je vo väzbe ohľadom veci, ktorú prejednáva Okresný súd Nové

Zámky č. k. 3T/130/2015. Z týchto dôvodov súd žalobcovi v 2. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 4.000 eur s poukazom na všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu
za dôvodnú a preukázanú. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi v 2. rade zamietol.

16. Čo sa týka žalobcu v 3. rade, u neho sa jednalo o zásah v oblasti pracovnej a najmä rodinnej.

Túto ujmu pociťoval v oblasti pracovnej z dôvodu, že celé trestné konanie voči jeho osobe bolo začaté
bezdôvodne. V tom období bol ženatý, študoval na vysokej škole, na nitrianskej univerzite a všetci, ktorí
s ním prichádzali do styku vedeli, že je trestne stíhaný, čo mu neuľahčilo štúdium, lebo všetky zápočty a
skúšky mal ako posledný a v tom čase aj pracoval ako tréner športového klubu a je aj majiteľom takéhoto
klubu, zaoberá sa bojovým umením, bol a je registrovaný na sociálnych sieťach, čo mu skomplikovalo

jeho prácu, lebo veľmi ťažko sa mu vysvetľovalo pred rodičmi detí, ktoré v tom čase trénoval, že v
skutočnosti sa nestalo to, čo sa mu kladie za vinu, najmä v súvislosti s tým, keď sa musel zúčastňovať
medzinárodných líg a súťaží a ďalej túto ujmu pociťuje a pociťoval najmä v osobnom a rodinnom živote,
lebovrodinemáajďalšíchpolicajtovaboloťažkéimvysvetľovať,akosatovskutočnostistalo,niktomuv
rodine neveril, najmä jeho svokor, ktorý s tým nie je vysporiadaný ani v súčasnosti, keď už dávno existuje

právoplatný oslobodzujúci rozsudok. Obdobie štyroch rokov trestného stíhania mu v oblasti rodinného
života poznačilo najmä obdobia sviatkov ako boli Vianoce, narodeniny a pod., pretože nevedel sa z
ničoho tešiť, aj keď si bol istý, že nič nevykonal. Počas trestného konania jeho manželka bola tehotná,
nebolavypočutávtrestnomkonaní,malavšakveľmiťažkýpriebehtehotenstva,čopreukázalasamotnou
svedeckou výpoveďou jeho manželka a listinnými dôkazmi, a to lekárskymi správami zo dňa 7.6.2013

a 30.12.2009, ktoré potvrdzujú, že po prvom otehotnení došlo k jej potratu, nakoľko vykrvácala, čo sa
dozvedela v popradskej nemocnici po hospitalizácii. Neskôr sa jej podarilo otehotnieť druhýkrát a tiež
to bolo v období, keď jej manžel bol trestne stíhaný v roku 2010. Opäť ťažko znášala toto tehotenstvo abola hospitalizovaná. Hospitalizáciu odmietla a bola v kľudovom režime, nemohla byť však v tom čase
zamestnaná a teda ich príjem bol nízky, pretože zarábal iba manžel.

17. Celé tehotenstvo znášala zle a chodila na rôzne zákroky do nemocnice. Pôrod mala prostredníctvom
cisárskeho rezu, keďže k spontánnemu pôrodu nedošlo. Uviedla, že v rodine vládla napätá atmosféra,
pretože celá rodina sa pozerala na jej manžela, ako aj na ňu inými očami, často boli hádky v rodine,
napätie, nervozita, veľakrát panoval, čo sa osoby svedkyne týkalo určitý smútok, pretože každý sviatok
bol pre nich ako manželov zlým, lebo manžel svedkyne bol v strese, v nervozite, nedokázali si nič užiť,

ona častokrát plakala po večeroch. Rodina ju za toto odsudzovala, dávali jej to pocítiť rodičia pri každej
návšteve a stretnutí. Od tej doby, ako obdržal jej manžel oslobodzujúci rozsudok sa situácia zmenila a
zlepšila. Potvrdila aj skutočnosti, ktoré uviedol vo svojej výpovedi jej manžel v oblasti pracovnej a štúdiu
na vysokej škole, čo sa týka skúšok a zápočtov. Svedkyňa tiež potvrdila, že zo začiatku žila so žalobcom
v 3. rade ako pár v spoločnej domácnosti a až v roku 2010 sa stali manželmi. Z týchto dôvodov súd
žalobcovi v 3. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 9.500 eur s poukazom na všetko vyššie

uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a preukázanú. Vo zvyšku nároku súd
žalobu voči žalobcovi v 3. rade zamietol.

18. V závere uviedol, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a
preto priznal žalobcom nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 odsek 2 citovaného

zákona. Táto náhrada by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňa najmä peňažnú
náhradu. Morálnu ujmu utrpeli všetci traja žalobcovia, a táto im bola spôsobená poškodením občianskej
cti,poškodenímdobrejpovestiakonásledoktrestnéhokonania.Priúvaheovýškenáhradynemajetkovej
ujmy súd okrem už vyššie uvedených okolností, ktoré posudzoval jednotlivo u každého žalobcu,
prihliadol k povahe trestného činu, zo spáchania ktorého boli žalobcovia obvinení, a taktiež prihliadol

k dĺžke trestného konania. Obvinenie bolo žalobcom vznesené 20.5.2008 za pokus zločinu ublíženia
na zdraví podľa § 14 Tr. zákona k § 155 odsek 1 Tr. zákona spáchaného formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Tr. zákona, a toto obvinenie z uvedeného trestného činu je spôsobilé privodiť pre žalobcov
povesť násilníkov hrubo zasahujúcich do súkromia inej osoby. Celé trestné stíhanie trvalo spolu s
trestným konaním do 19.7.2012, a teda išlo o neakceptovateľnú dĺžku trvania trestného konania, ktorého

následky sa prejavovali počas trvania celej tejto doby u každého žalobcu, s výnimkou žalobcu v 2. rade,
u ktorého iba vo sfére pracovnej a u všetkých ostatných najmä vo sfére rodinnej, zdravotnej a záujmovej.
Podľa § 17 odsek 3 písmeno b) vyššie citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
nej došlo. Z uvedeného vyplýva, že súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch je

oprávnený a povinný prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo k samotnému trestnému stíhaniu pri
plnom rešpektovaní zákonnej požiadavky, že súd rozhodujúci o nemajetkovej ujme podľa § 17 odsek
2 citovaného zákona je viazaný rozsudkom súdu v trestnom konaní. S poukazom na všetko vyššie
uvedené a na priebeh celého trestného konania, mal súd za to, že je dôvodné priznať žalobcom takú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej výška je len na úvahe súdu a nie je žiadnou vyhláškou ani

zákonom taxatívne vymedzená, ako ju súd priznal osobitne každému žalobcovi a vo zvyšku ju zamietol.
Každú sumu, o ktorej súd rozhodol jednotlivo vo svojich výrokoch, zaviazal žalovaného k povinnosti
zaplatiť ich žalobcom v 1. až 3. rade do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

19. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP a priznal ich žalobcom v 1., 2., a 3. rade, každému

osobitne v rozsahu 100% z tej sumy, ktorú priznal žalobcom v jednotlivých výrokoch, pretože ich
považoval za dôvodné, a podľa § 262 odsek 1 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 CSP.

20. Proti tomuto rozsudku, voči vyhovujúcich výrokov (I., III., V.) a voči výrokom o náhrade trov konania

(VII.,VIII. a IX) podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol.

21. Poukázal na § 6 ods. 1 a ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. s konštatovaním, že právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.22. Nesúhlasil so záverom súdu, že bolo potrebné považovať oslobodenie spod obžaloby za dôvod
nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13.11.2013 sp. zn. II. ÚS 163/2016, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia

nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho
vydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousaneskôrzrôznych
dôvodov nepotvrdila. Za rôzne dôvody bolo treba v danej veci považovať iné posúdenie žalovaného
skutku a vykonaných dôkazov súdom ako vyšetrovateľom a následne prokurátorom v konaní o sťažnosti
žalobcov proti uzneseniu o vznesení obvinenia a v podanej obžalobe. Nezákonné rozhodnutie ako

podmienka zodpovednosti štátu za prípadnú škodu, musí byť jednoznačne konštatované v priebehu
trestného konania.

23. Pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu žalovaný v odvolaní namietal, že súd pri svojom rozhodnutí
vychádzal len z výpovedí žalobcov a ich najbližších rodinných príslušníkov, ktorých tvrdenia, ale neboli
podložené žiadnym objektívnym dôkazom, ktorý by preukazoval zásah do tejto sféry života žalobcov

práve následkom uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 20.05.2008. Toto konštatovanie sa vzťahuje
najmä na zdravotné problémy manželiek žalobcov v 1. a 3. rade, ktoré vo svojich výpovediach opisovali
len svoje subjektívne pocity, a nie objektívnym dôkazom podložené tvrdenia, o súvislosti ich problémov
práve s nezákonným uznesením o stíhaní ich manželov.

24. Pokiaľ žalobcovia a vypočuté svedkyne ako vážny zásah do práv žalobcov v predmetnej trestnej
veci popisovali hrozbu väzbou, tak vydanie príkazov na zatknutie v priebehu súdneho konania dňa
14.12.2009 nebolo v príčinnej súvislosti so škodou, ktorú si žalobcovia nárokujú z titulu nezákonného
uznesenia o vznesení obvinenia, a to z dôvodu, že vydanie týchto príkazov nie je priamym následkom
uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré súd prvej inštancie označil za nezákonné. Tieto príkazy, ako

to vyplýva z trestného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 2T/16/2009, boli vydané práve z
dôvodov marenia trestného konania žalobcami, a preto vznik akejkoľvek ujmy spôsobenej vydaním a
realizovaním týchto príkazov na zatknutie, nie je v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia
a nezakladá dôvodnosť nárokov uplatnených žalobcami.

25. Tento záver sa vzťahuje aj na žalobcami uvádzanú a súdom akceptovanú neprimeranú dĺžku trvania
trestného konania - 4 roky, ktorú súd označil za neakceptovateľnú dĺžku trestného konania (bod 34.
rozsudku), v ktorej súvislosti súd prvej inštancie nechal bez povšimnutia skutočnosť, že dĺžka súdneho
konania bola ovplyvnená aj konaním žalobcov.

26. Súd vykonané dokazovanie vyhodnotil jednostranne v prospech žalobcov, keď pracovnú
„diskrimináciu“ žalobcu v 1. rade v dôsledku opakovaného vykonania organizačných zmien v štruktúrach
L. zboru, predtým Z. polície, žalobcu v 2. rade v dôsledku skončenia pracovného pomeru dohodou
a následnou nemožnosťou nájsť si zamestnanie a žalobcu v 3. rade v dôsledku sťaženia štúdia na
vysokej škole, posúdil ako dôsledok prebiehajúceho trestného stíhania. Za dôsledok trestného stíhania

v prípade žalobcu v 1. rade súd označil aj nepriznávanie odmien, hoci ide o nenárokovateľnú zložku
mzdy a uloženie najvyššieho disciplinárneho opatrenia, hoci ide o samostatný výkon disciplinárnej
právomoci príslušného orgánu, konajúceho o zavinenom porušení povinností policajta. Súd hodnotiac
osoby žalobcov v rozpore so zisteným skutkovým stavom konštatoval, že všetci žalobcovia pred začatím
trestného stíhania neboli trestne stíhaní, ktorý záver ale v prípade žalobcu v 2. rade odporuje obsahu

trestného spisu a v prípade žalobcu v 3. rade sa na tohto len hľadí ako by nebol súdne trestaný (bod
33. rozsudku).

27. Ako nepreskúmateľné vyhodnotil žalobca v odvolaní rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti
vzťahujúcej sa na priznanie nemajetkovej ujmy, najmä rozhodnutie o jej výške pre jednotlivých žalobcov,

je pre nedostatok riadneho odôvodnenia v tejto časti aj nepresvedčivé.

28.Vovzťahukmajetkovejškode(priznanejspoluvovýške9611,88eura)žalobcauviedol,ženazáklade
vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na § 12 ods. 3, § 13
ods. 2 (účinného do 31.5.2010 a nasl. obdobia), § 14 ods. 1, písm. d/, 2, 3 písm. d/ , 5 písm. b/ a § 20b

vyhl. č. 655/2004 Z.z. a názor, podľa ktorého bolo potrebné (ak bol daný základ zodpovednosti) priznať
náhradu za účelne vynaložené trovy konania vypočítané podľa vyhlášky. Žalobcovia nepreukázali vznik
trov konania a súd vychádzal iba z účtovných dokladov predložených žalobcami. Súd vychádzal z
rovnakej výšky odmeny pri všetkých úkonoch právnej služby, čo nebolo správne. Poukázal na to, žezákladná sadzba tarifnej odmeny za zastupovanie klienta v trestnom konaní v danom prípade, v ktorom
si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o
stíhaní žalobcov ako obvinených zo zločinu, pri ktorom zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého

horná hranica je desať rokov, je jedna osmina výpočtového základu, a preto táto sadzba v roku 2008
predstavovala sumu 79 eur, v roku 2009 sumu 86,93 eura, v roku 2010 sumu 90,17 eura, v roku 2011
sumu 92,63 eura a v roku 2012 sumu 95,37 eura. Označené sadzby tarifnej odmeny sa následne v
súlade s ust. § 13 odsek 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

znižovali do 31.05.2010 o 20% a od 01.06.2010 o 50%, keďže obhajca v trestnom konaní zastupoval
všetkých troch žalobcov.

29. Konkrétne namietal, že pri určení rozsahu uznaných úkonov právnej služby obhajoby v trestnom
konaní nesprávne uznal aj účasť na výsluchoch dňa 30.12.2008 a na hlavnom pojednávaní dňa
27.05.2010, hoci išlo o účasť obhajcu na výsluchoch, resp. pojednávaní súvisiacich s inou trestnou

vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou vecou, z ktorej si žalobcovia uplatnili nároky
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v ktorej veci si náhradu škody podanou žalobou
neuplatnili (trestná vec žalobcu v druhom rade pôvodne vedená na Okresnom riaditeľstve Policajného
zboru Nové Zámky pod číslom ORP 1462/OSV-NZ-2008). Súd prvej inštancie ešte nesprávne posúdil

úkonobhajobyz24.02.2009akoúčasťnahlavnompojednávaní,hociišlooúčasťnaverejnomzasadnutí
o predbežnom prejadnaní obžaloby a z 19.09.2011 ako účasť na verejnom zasadnutí, hoci išlo len
o výsluchy obžalovaných. V prípade uznaných úkonov účastí na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo
odročené bez prejednania veci a účastí na verejnom zasadnutí, priznal obhajcovi odmenu v plnej výške
základnej sadzby tarifnej odmeny, hoci v zmysle § 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov obhajcovi patrila odmena len vo výške jednej štvrtiny odmeny, resp. jednej
polovice odmeny.

30. Súd prvej inštancie doklady predložené žalobcami uznal za riadne účtovné doklady (bod 32.

rozsudku), hoci oba doklady predložené žalobcami nespĺňajú základné náležitosti účtovného dokladu
tak, ako ich určuje ust. § 10 cit. zákona.

31. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

32. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP)
ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), po prejednaní veci bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za
použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu

a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) dospel k záveru,
že odvolanie je čiastočne opodstatnené, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti výrokov pod bodmi I., III., V., napadnutého rozsudku ako aj vo výroku o trovách konania výrokov
pod bodmi VII. - IX. podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Rozsudok v II., IV. a VI. zamietajúcich výrokoch v dôsledku absencie odvolania

nadobudol právoplatnosť.

33.1. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

33.2. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

33.3. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva vtakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

33.4. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

33.5. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

33.6. Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

34. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia,
pričom štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v zákone. Výkladom tohto
ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný, či
čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu
medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo

skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon tiež len všeobecné súhrnné
zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť vyvodené. Právo (strany sporu) a
povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti
služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž preukázať jeho správnosť, logicky, vnútorne kompaktne a

neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na právne závery,
ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je i prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní súdnych rozhodnutí, ktoré preto musia byť preskúmateľné.

35. Odvolací súd sa aj vzhľadom na odvolacie dôvody zameral na skúmanie, či v konaní (ne)došlo

k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom, pod ktorou treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v
občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada
konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

36. Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, čo je
jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd
ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ust. §
220 ods. 2 CSP vedie v konečnom dôsledku k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie
súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie
vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

37. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalobcu dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje vady v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP z dôvodu, že
napadnutý rozsudok je v časti týkajúcej sa určenia výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom v 1. - 3.
rade (alebo ďalej len „žalobcom“) nepreskúmateľné. Vo vzťahu k zistenej výške majetkovej škody, ktorú

prvoinštančný súd priznal žalobcom prvoinštančný súd nárok (čiastočne) nesprávne právne posúdil a
nesprávne (neúplne) zistil skutkový stav v zmysle § 389 ods. ods. 1 písm. c/ CSP, preto odvolací súd
napadnutý rozsudok v napadnutých častiach a výrokov o náhrade trov konania zrušil a vrátil spor súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

38. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobcovia sa domáhali pôvodne zaplatenia sumy vo výške
19.540,62 eur a uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcom sumu vo výške 150 eur, a sumy
(titulom náhrady nemajetkovej ujmy) vo výške 25.000 eur žalobcovi v 1. rade, žalobcovi v 2. rade sumu
22.500 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 33.000 eur. Následne s úpravou petitu a neskôr súdom prvejinštancie upraveným postupom bol upresnený petit žalobného návrhu, podľa ktorého sa žalobcovia
domáhali, aby žalovaný bol povinný zaplatiť titulom náhrady účelne vynaložených trov konania žalobcovi
v 1. rade sumu 4.950 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25.000 eur, žalobcovi v 2. rade

sumu 4.800 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a titulom náhrady nemajetkovej ujmy
sumu22.500eur,žalobcoviv3.radesumu4.800eurtitulomnáhradyúčelnevynaloženýchtrovkonaniaa
titulomnáhradynemajetkovejujmysumu33.000eur.Uvedenéhosadomáhalinazákladetejskutočnosti,
že im bolo vznesené obvinenie pre spáchanie trestného činu, podaná obžaloba až napokon boli spod
obžaloby všetci oslobodení, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchali obžalovaní. Nezákonným

rozhodnutím im tak bolo zasiahnuté do rodinného a pracovného života.

39.1. Podľa § 73 CSP, Na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o
konaní za štát.

39.2. Podľa § 21 ods. 4 OSP účinného do 30.6.2016, za štát pred súdom koná štátny orgán v

rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa
osobitného predpisu.

40. Aj keď nebolo predmetom odvolacích dôvodov námietka orgánu konajúceho za štát odvolací
súd poukazuje na správne ustálenie orgánu štátu v zmysle § 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý za

štát koná. Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej
pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu
nesúvisí. Pasívna legitimácia je právny pojem, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej
povinnosti, vyplývajúcej z hmotného práva. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania
je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak

je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať.

41. Zákonom č. 412/2012 Z.Z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. sa s účinnosťou od
01.01.2013 zmenilo aj ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré určovalo orgán konajúci v mene
štátu. V zákone č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. absentujú prechodné

ustanovenia, je potom potrebné vychádzať pri rozhodovaní z ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení s účinnosťou od 01.01.2013.

42. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné situácii, kedy strana žalobcu odvodzuje svoj nárok na
náhraduškodyspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím,ktoré(negatívnevymedzené)nevzišlozosituácie,

keď prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, ale (vymedzené
pozitívne) v tomto prípade po vznesení obvinenia bola zamietnutá sťažnosť obvinených prokurátorom
a následne podaná obžaloba, a preto súd prvej inštancie správne ustálil Generálnu prokuratúru SR ako
orgán konajúci za štát v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.1.2013.

43. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

44. Vzhľadom na odvolacie dôvody odvolací súd poukazuje na pomerne ustálenú prax v otázke
podmienok pre existenciu zodpovednosti štátu v prípade nezákonného rozhodnutia.

45. Z uznesenia najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009 zverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014 možno vyčítať, že pre
správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať len z jeho
jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky
a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení
(zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať
extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenietrestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania

sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu
sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania.

46. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je
skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania), je potrebné hľadať nielen v čl.
46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálneho právneho
štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány
činnévtrestnomkonanívyhodnotilipôvodnépodozrenie,aleto,čisaichpodozrenieskutočnevtrestnom

konaní potvrdilo (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 590/08 I zo 17.
júna 2008 a sp. zn. IV. ÚS 642/05 z 28. augusta 2007).

47. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z
analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby.
Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.

Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov
činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania
(NSSR sp. zn. 4Cdo/66/2018 zo dňa 21. novembra 2018).

48.Žalobcoviažalujúcivtomtokonaníštátsa domáhalinápravyujmy,ktoráimbolaspôsobnávdôsledku

vzneseného obvinenia, ktoré nebolo napravené ani v rámci dozorovej činnosti prokurátora, pretože
napokon bola podaná obžaloba v trestnej veci obžalovaných, ktorí (ako sa ukázalo neskôr), boli spod
obžaloby oslobodení, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchali. Oslobodenie spod obžaloby (z
tohto dôvodu) malo na účely naplnenia podmienok existencie nezákonného rozhodnutia a na účely
výkladu ust. § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. rovnaký účinok ako zrušenie rozhodnutia príslušným orgánom,

pretože až po oslobodzujúcom rozhodnutí sa zbavili účinku nezákonného (na účely zákona 514/2003
Z.z.) rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje správne závery súdu prvej inštancie
týkajúce sa existencie nezákonného rozhodnutia.

49. Len pre úplnosť odvolací súd vyslovuje názor, a ten je v súlade s námietkou žalovaného v odvolaní,

ktorý poukazujúc na Nález Ústavného súdu z 13.11.2013 sp. zn. II. ÚS 163/2016 konštatoval
(a s tým sa odvolací súd stotožňuje), že nie každé vznesenie obvinenia a následné oslobodenie
je dôvodom pre existenciu nezákonného rozhodnutia so zodpovednosťou štátu. Podľa názoru súdu
nebude ani každý dôvod oslobodenia spod obžaloby (v aktuálnych podmienkach podľa § 285 TZ)
dôvodom pre konštatovanie nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Dôvodom zrejme nebude,

ak bude spod obžaloby osoba oslobodená z dôvodu, že nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedná,
alebo ako obvinená mladistvá, ktorá v čase činu neprekročila pätnásty rok veku, nedosiahla takú úroveň
rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohla rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie,
alebo trestnosť činu zanikla.

50. Vzhľadom na obsah a rozsah zistených skutočností je treba konštatovať, že zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 514/2003 Z.z. je v tomto prípade daná.

51. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa do
okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt

trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje
do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o
obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd
Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005).52. Zákon č. 514/2003 Z.z. prešiel viacerými novelizáciami (v počte 5). Problematiky ustanovenia §
17 o náhrade nemajetkovej ujmy zákona č. 514/2003 Z.z. sa dotkli dve novely vykonané zákonom

č. 517/2008 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2009 a zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.
januára 2013. V období od. 1. júla 2004 do 31. decembra 2008 uvedené ustanovenie obsahovalo
dva odseky (ods. 1 znel „Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.“ ods. 2 „V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.“). Novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z.z. stanovila
kritériá pre určovanie výšky nemajetkovej ujmy doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla minimálnu výšku
nemajetkovej ujmy pre odškodňovanie väzby (§ 17 ods. 4). Obsahovala prechodné ustanovenie § 27b
ods. 1, podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa
riadi predpismi účinnými do 31. decembra 2008, 7 Cdo 262/2015 16. 03. 2016

53. V tejto súvislosti je potrebné povedať, že ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 1. januárom
2009 (čo je aj tento prípad), mal súd vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31. decembra 2008.
Novelou zákona č. 514/2003 Z.z. vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z. (od 1. januára 2013) v §
17 došlo k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu

limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. K
definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (Pl. ÚS 16/95). Právo poškodeného na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či
zbytočnými prieťahmi v konaní, bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení

ďalších podmienok (napr. oslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať ustanovenie § 17 v zmysle tejto
novely (zákon č. 412/2012 Z.z.) na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred
1. januárom 2013 (uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané 30. novembra 1999), by znamenalo
pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti novely vzniklo poškodenému právo na náhradu
nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou

(zákon č. 412/2012 Z.z.) zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného
odškodnenia, ale spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej
nádeje poškodeného na satisfakciu, a bol by aj porušením zákazu retroaktivity (NSSR sp.zn. 7 Cdo
262/2015 16. 03. 2016).

54. Odvolací súd mal v tejto súvislosti výhrady k posúdeniu nároku žalobcov spočívajúcich v
nemajetkovej ujme aplikovaním ust. § 17 ods. 3 a 4 zák.č. 514/2003 Z.z. na ktorý súd prvej inštancie
poukázal.

55. Vzhľadom na pohľad judikatúry a naplnenie podmienok právneho štátu je treba konštatovať, že

súd prvej inštancie právnym posúdením a aplikovaním § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., viď bod 26
napadnutéhorozsudku(hocivýslovnesalimitáciounemajetkovejujmybližšievodôvodnenínezaoberal),
aplikoval nesprávny právny predpis. Na druhej strane odvolací súd konštatuje, že aplikovateľnosť kritérií
obsahovo uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. (ktoré prvoinštančný súd zisťoval) plne
korešponduje s posudzovaním zásahov do života poškodených sudmi aj v čase pred účinnosťou a

zavedením ust. § 17 ods. 3 cit. zákona. Inými slovami, hoci súd prvej inštancie nesprávne aplikoval
ust. § 17 ods. 3 cit. zákona, obsahovo vystihol kritéria, ktoré judikatúra časovo spred obdobia ich
zavedenia akceptovala a aj zisťovaním napĺňala. Preto bude v ďalšom konaní a v rozhodnutí prihliadnuť
na aplikovateľnosť uvedených ustanovení.

56.1. Podľa § 187 ods. 1 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

56.2. Podľa § 187 ods. 2 CSP, dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina,
odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný,

určí ho súd.

57. Pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcami v 1. až 3. rade odvolací súd poukazuje
nato, že súd na základe vykonaného dokazovania mohol vychádzať (od účinnosti CSP v zásadebezvýnimočne) len z takých dôkazných prostriedkov, ktoré strana sporu navrhla, ktoré boli vykonané
v rámci dokazovania a pre spor priniesli relevantné a postačujúce zistenia. Odvolací súd považuje
skutkovézisteniasúduprvejinštancieuvedenévbode20(resp.28)odôvodnenianapadnutéhorozsudku

za správne.

58. Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie zistený skutkový stav a odvolací dôvod (odvolacia námietka)
týkajúci sa vykonaného dokazovania, keď súd vychádzal pri rozhodnutí len z výpovedí žalobcov a ich
najbližších rodinných príslušníkov, odvolací súd konštatuje, že samotný procesný postup realizovaný

súdom prvej inštancie nebol nesprávny. Z navrhnutých dôkazných prostriedkov, ktoré súd pripustil
do procesu dokazovania v užšom zmysle slova, zistil skutočnosti týkajúce sa konkrétnych zásahov
voči žalobcom v rôznych oblastiach života, ktoré napĺňali kvalifikované zásahy. Zistenému skutkovému
stavu podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vyčítať nič, okrem toho, že subjektívne pociťované
strádanie v tom čase, ktoré pociťovala manželka žalobcu v 1. rade, resp. v 3. rade neboli v rámci
odôvodnenia celkom zrozumiteľne „pripísané“ na ujmu žalobcu v 1. rade, ale tieto stavy boli popísané

ako ujmy manželky žalobcu v 1. rade. Poškodeným na tieto účely a žalobcom v tomto spore bol
žalobca v 1. rade a nie jeho manželka. Je však potrebné zároveň povedať, že z celkového kontextu
odôvodnenia možno zistiť, že zásah, ktorý vnímala manželka žalobcu v 1. rade je vlastne svedectvom
zásahu jej manžela - žalobcu v 1. rade, resp. v 3. rade v situácii nezákonného rozhodnutia a stíhania.
Hoci žalovaný v odvolaní poukazoval na súdom nesprávne zistený skutkový stav ohľadne neexistencie

predchádzajúceho trestného stíhania žalobcu v 2. a 3. rade, uvedené by podľa názoru odvolacieho súdu
nemalo vplyv na posudzovanie a dôsledky zásahu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a
stíhania týchto žalobcov. Ani skorej stíhanej osobe nemožno odoprieť pravo nebyť stíhaný na základe
iného nezákonného rozhodnutia.

59. V súvislosti s určovaním konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd poukazuje na závery
Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 7 Cdo 145/2011 12. 12. 2012), ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že „Hoci výšku nemajetkovej náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na
okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú

najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku ustanovenia
§ 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a
podobne (viď aj Rč 21/1995). I keď odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že uplatnený
nárok vo výške 53 110,27 eur je so zreteľom na ustanovenie § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,

primeraným, túto „primeranosť“ ničím neodôvodnil, nevykonal žiadne porovnanie konkrétneho prípadu
so zákonnými kritériami uvedenými v ustanovení § 17 ods. 3 zák. č. 541/2004 Z.z., ktoré odcitoval a tak
sa odôvodnenie jeho rozhodnutia v napadnutej časti stalo nepreskúmateľným“.

60. Odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku spočívajúcu v nepreskúmateľnosti časti rozsudku

týkajúcej sa súdom priznaných súm nemajetkovej ujmy jednotlivým žalovaným konštatuje, že súd prvej
inštancie v rozpore s § 220 ods. 2 CSP neodôvodnil výšku jednotlivých súm nemajetkovej ujmy vo
vzťahu k ich samotnej výške a jednak nezdôvodnil diferencovanosť priznaných súm, tomu ktorému
žalobcovi. Takto v dôsledku nedostatočného odôvodnenia znemožnil nesprávnym procesným postupom
strane žalovaného uskutočňovať mu patriace procesné práva (možnosť sa brániť odvolaním dôvodmi

smerujúcimi k neexistujúcej argumentácii) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 389 ods. 1 písm.
b/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

61. Odvolací súd k priznanej majetkovej ujme poukazuje na to, že súd prvej inštancie v rámci zisteného

skutkového stavu ustálil v zmysle § 18 zák. č. 514/2003 Z.z. škodu spočívajúcu v účelne vynaložených
trov konania. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci počíta s náhradou
škody, ktorá zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trovy konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Pre súdom priznateľnú nárokovateľnosť tejto náhrady je
rozhodujúcim kritériom účelnosť vynaložených trov. Možno konštatovať, že osoba stíhaná v trestnom

konaní sa môže dať zastúpiť aj viacerými advokátmi, čím zostáva naplnená možnosť stíhanej osoby
uplatniť si v plnej miere právo na obhajobu, ale to, či budú v konaní o náhrade škody voči štátu (podľa
zák. č. 514/2003Z.z.) priznateľné ako náhrada za činnosť oboch obhajcov záleží taktiež od naplnenia
kritéria účelnosti. Obdobne to platí pre mnohosť úkonov advokáta, ktorých kritériom priznateľnosti jeich účelnosť. V zásade nie je na mieste úplné a podrobné skúmanie účelnosti, toho ktorého úkonu
právnej služby vykonaného advokátom (či nevyhnutne smerovalo k odstráneniu nezákonného stavu),
pretože to by ani nebolo celkom dosť možné zistiť, alebo zistiť len z nemalými ťažkosťami. V zásade

je treba povedať, že zastúpenie jediným advokátom s účelne vykonanými úkonmi právnej služby je
potrebné považovať za úkony vedúce o odstráneniu negatívneho vplyvu nezákonného rozhodnutia
a stíhaniu osoby, preto je ich potrebné považovať za účelné. Nemožno však hodnotenie účelnosti
ponechať bokom v situácii silných indikátorov (najmä za situácie relevantných námietok protistrany v
konaní), že úkony právnej služby účelné alebo vykonané vôbec neboli. V takom prípade je potrebné

ich účelnosť a existenciu v konaní o náhrade škody zistiť a posudzovať (porovnaj napríklad rozsudok
NS ČR sp. zn. 30Cdo 2533/2013 zo dňa 22.01.2014). Účelnosť je samozrejme iným kritériom ako
správne právne posúdenie úkonu právnej služby podľa kritérií právneho predpisu upravujúceho odmeny
advokáta v podmienkach Slovenskej republiky podľa advokátskej tarify.

62. V tejto súvislosti a vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd konštatuje, že súd

prvej inštancie správne vychádzal zo záveru o vynaložení peňažných prostriedkov žalobcami, ktorí
uhradili sumu 400 000 Sk (13277,56 eura) a sumu 1500 eur ich právnemu zástupcovi. Nemožno účinne
namietať, že uvedené príjmové doklady neobsahovali všetky náležitosti daňového dokladu, pretože je
z nich zrejmé, kto, komu, v akej výške a z akého dôvodu plnil, preto je z uvedených dokladov (č.l.153)
potrebné vychádzať.

63.1. Podľa § 12 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., pri obhajobe v trestnom konaní vo veciach, v ktorých súd
prvého stupňa rozhoduje na neverejnom zasadnutí, je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby jedna dvadsaťštvrtina výpočtového základu.

63.2. Podľa § 12 ods. 3 cit. vyhl., pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou
sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje
trest odňatia slobody, ktorého horná hranica a) neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového
základu, b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu, c)
prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna šestina výpočtového základu.

63.3. Podľa § 13 ods. 3 cit. vyhl. platnej do 31.5.2010, základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20%,
ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
63.4. Podľa § 13 ods. 3 cit. vyhl. platnej od 1.6.2010, základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%,
ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

63.5. Podľa § 20b cit. vyhl., za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané pred 1. júnom 2010, patrí
advokátovi odmena podľa doterajších predpisov."

64. Odvolací súd aj vzhľadom na odvolacie dôvody konštatuje, že súd prvej inštancie nedostatočne

zdôvodnil vyčíslenie a priznanie majetkovej škody spočívajúcej v tarifnej odmene obhajcu žalobcov,
ktorú mu uhradili. Jednak vo vzťahu k právnemu posúdeniu uviedol len ust. § 13 ods. 2 advokátskej
tarify, a to bez časovej účinnosti uvedeného ustanovenia vo vzťahu k 20 % zníženiu odmeny a taktiež
nie je zrejmé z akého ustanovenia súd vyvodil výšku základnej odmeny advokáta vo výške 222,31
eura. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval odôvodnenie rozsudku v časti majetkovej škody za

nepreskúmateľný a preto ho postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

65. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude riadiť sa právne záväzným názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), odstrániť vytýkané nedostatky a opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie

odôvodniť spôsobom tak, aby bolo v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

66. V konkrétnostiach je v ďalšom postupe treba považovať základ nároku (zodpovednosti štátu) za
daný, orgán konajúci za štát za správny, zistený skutkový stav ohľadne zásahov do života žalobcov
za dostatočný. Potrebné bude primerane a zákonným spôsobom odôvodniť súdom určenú výšku

nemajetkovej ujmy, pre toho ktorého žalobcu s odôvodnením primeranosti výšky priznávanej sumy ako
aj podstatu diferenciácie výšky priznávanej sumy medzi jednotlivými žalobcami ako aj správne právne
aplikovať ust. zák. č. 514/2003 Z.z. a taktiež dostatočne zistiť a odôvodniť (vrátane právneho posúdenia)
základnú sumu odmeny (vrátene jej zníženia) obhajcu žalobcov a vysporiadať sa s argumentmi žalobcuuvedenými v podanom odvolaní týkajúce sa nesprávneho zistenia skutkového stavu ohľadne úkonov
právnej služby obhajcu a tiež ich namietanú kvalifikáciu (hlavné pojednávanie, hlavné pojednávanie
odročené bez prejednania veci, verejné zasadnutie).

67. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

68. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§
393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).