Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 20, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/347/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1302896086
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1302896086.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcov: 1/ L.
V., V.. XX.XX.XXXX, P. A.V. XX, R., 2/ R. Š., V.. XX.XX.XXXX, P. B. X, R., 3/ Q. Š., V.. XX.XX.XXXX,
P. B. XX, V. E., 4/ P. Š.Á., V.. XX.XX.XXXX, P. B. XX, V. E., žalobcovia 1/ až 4/ zastúpení JUDr. Ivetou
Balalovou, advokátkou Ružová dolina 10, Bratislava, proti žalovanej: D. Q., V.. XX.XX.XXXX, P. Š. R. X,
P., zast. Benkóczki, Baláž - advokáti s.r.o., 29. augusta 36A, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.
augusta 2017 č.k. 14C 33/2002-299 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/ až 4/, ktorou sa domáhali
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX kat. úz. R. parc. č. XXX/X záhrade
o výmere 466 m2 v podiele 1-ice v prospech každej z nich titulom vydržania. Žalovanej priznal náhradu
trov konania v plnej výške. V priebehu tohto súdneho konania pôvodná žalobkyňa I. Š., nar. XX.X.XXXX
zomrela dňa XX.XX.XXXX, dedičmi po nej sú žalobcovia 1/ až 4/. Uznesením zo dňa 30.08.2017 bola

pripustená zmena žalobného petitu, ktorým sa žalobcovia 1/ až 4/ domáhali určenia, že predmetná
nehnuteľnosť patrí v 1-ici do dedičstva po zomrelom R. Š., zomr. XX.XX.XXXX a v 1-ici do dedičstva
po zomrelej I. Š., O.. XX.XX.XXXX.

2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcami, že predmetnú parcelu č. XXX/X vlastnil
pôvodne R. L., ktorý ju v roku 1963 dal rozparcelovať na tri parcely: parc. č. XXX/X; XXX/X D. XXX/
X a ako záhrady ich ponúkol majiteľom susediacich pozemkov. Iba k jednej záhrade rozparcelovanej

parcely bol priamy prístup a ďalšie dve záhrady boli prístupný iba cez prechádzajúce záhrady. Právna
predchodkyňa žalobcov s manželom R. Š. mali záujem na získaní záhrady za účelom zväčšenia výmery
záhrady v ich vlastníctve za domom, preto v roku 1968 odkúpili I.. Š. so žalobkyňou 1/ parc. č. XXX/
X o výmere 466 m2 od R. L., za ktorý kúpnu cenu zaplatili jeho dcére J. Y., o čom spísali i potvrdenie.
UzavrelitakkúpnuzmluvuopredajizáhradysR.L..Zdôvodu,žeR.Š.vrokuXXXXzomrel,rozhodnutím
Štátneho notárstva Bratislava - vidiek č. D 1699/86 sa jeho dedičkou stala žalobkyňa 1/. Žalobcovia
ako jednoduchí dedinskí ľudia nemali vedomosť, že kúpnu zmluvu mali uzavrieť písomne a dať ju

zaregistrovať na geodézii, aby ako vlastníci boli evidovaní na liste vlastníctva (ďalej len „LV“). Mali za
to, že kúpnu zmluvu uzavreli ústne, kúpnu cenu zaplatili a sú preto vlastníkmi záhrady. Po zaplatení
kúpnej ceny si parc. č. XXX/X oplotili, obrábali ju, sadili stromy, nakladali ako s vlastníctvom. Preto boli
prekvapení, keď po 30 rokoch po úmrtí R. L. ich oslovila jeho dcéra a právna predchodkyňa žalovanej J.Y. za účelom uzavretia nájomnej zmluvy za užívanie predmetnej nehnuteľnosti, čo žalobcovia odmietli,
pretože záhradu v roku 1968 odkúpili riadne. Z dôvodu, že právna predchodkyňa žalobcov s manželom
užívali predmetnú parcelu od roku 1968 nepretržite, táto bolo zakúpená na základe ústnej kúpnej zmluvy

od R. L., užívajú ju ako vlastnú a 30 rokov nikto ich vlastníctvo k nej nespochybňoval, podľa nich išlo o
dobromyseľnú držbu bez pochybnosti, že im záhrada patrí, ktorú z tohto dôvodu parc. č. XXX/X vydržali.
Mali za to, že vydržacia doba začala plynúť od roku 1982 do 1992 v zmysle novely OZ, zák. č.131/1982
Zb. J. Y. od žalobkyne 1/ s manželom prevzala za odpredaj parc. č. XXX/X kúpnu cenu, vedela o
uzavretej kúpnej zmluve v roku 1968, dokonca sama žalobcom povedala, že sa o nič nemusia starať,

že všetko sama zariadi. Žalobcovia jej verili, preto sa následne o prepis na geodézii nestarali. V roku
1999 Darovacou zmluvou J. Y. darovala predmetnú parcelu žalovanej. Na preukázanie svojich tvrdení
právna predchodkyňa žalobcov 1/ až 4/ a žalobkyňa 1/ pripojili dedičské rozhodnutie po neb. R. Š.V. č.
D 1699/86, potvrdenie o prevzatí sumy J. Y..

3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu, že právna predchodkyňa žalobcov I. Š. sa dlhé roky

snažila dosiahnuť nadobudnutie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu aj napriek
viacerým možnostiam pozemok odkúpiť. V minulosti právna predchodkyňa žalovanej J. Y. opakovane
s I.. Š. jednala o celej záležitosti, avšak nepodarilo sa dosiahnuť ani ústnu dohodu ohľadne kúpnej
ceny. I. Š. zneužila túto snahu J.. Y. a v súčasnosti tvrdí, že kedysi poskytnutá záloha kúpnej ceny
predstavovala kúpnu cenu pozemku v celom rozsahu. Záloha kúpnej ceny bola I.. Š. vrátená. J. Y.

bola ochotná uzatvoriť kúpnu zmluvu a robila kroky na jej uzavretie s náležitou starostlivosťou, o čom
bola I.. Š. vyrozumievaná. Predložila právnej predchodkyni žalobcov formulár, v tom čase potrebný k
uzatvoreniu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti, potvrdený Obecným úradom Malinovo, ale
I. Š.V. ho nikdy podpísaný nevrátila. J. Y. taktiež dohodla termín spísania zmluvy u notárky J.. T., na
ktorý sa nikto zo strany žalobcov nedostavil. V návrhu na vydanie predbežného opatrenia v konaní č.k.

11C 189/1996 právna predchodkyňa žalobcov konštatovala, že nešla vybavovať LV, lebo jej predávajúci
sľúbil, že ho vybaví, aj keď predchádzajúce vyjadrenia boli také, že o potrebe takéhoto postupu jej
rodina netušila. I.. Š. bola k právnemu ošetreniu tohto stavu vyzývaná zo strany právnych predchodcov
žalovanej, preto nemala dôvod predpokladať, že jej parc.č. XXX/X patrí. Z podaní právnej predchodkyne
žalobcov v konaní pred Okresným súdom Bratislava - vidiek č.k. 11 C 80/92 vyplýva, že právne vzťahy k

predmetu sporu nemá vysporiadané, pričom konanie z dôvodu späťvzatia žaloby I.. Š. bolo zastavené.
Až potom, čo právna predchodkyňa žalovanej sa začala žalobou o vypratanie nehnuteľnosti domáhať
ochrany vlastníctva, I. Š. dospela k záveru, že parcelu vydržala, napriek tomu, že parcela jej nikdy nebola
prevedená do vlastníctva zákonom predpísanou formou s nedodržaním ktorej zákon spája neúčinnosť
právneho úkonu a po celý čas jej užívania bola zo strany vlastníka žiadaná o uzavretie kúpnej zmluvy,

pričom nemala dôvod 10 rokov dobromyseľne predpokladať, že jej nehnuteľnosť ako vlastníčke patrí.

4.RozsudkomOkresnéhosúduBratislavaIIIč.k.14C33/2002-115zodňa31.08.2007súdprvejinštancie
určil, že právna predchodkyňa žalobcov I. Š. je podielovou spoluvlastníčkou v 1/2-ici predmetnej parcely
ažalobuvostatnejčasti(vočižalobkyni1/)zamietol.Zdôvoduodvolanípodanýchobomastranamisporu

odvolací súd Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 14Co/506/2008-231 zo dňa 31.3.2015 napadnutý
rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Súd prvej inštancie následne vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobkyne 1/, žalovanej,
svedkov J. Y., K. A., B.O. X., oboznámil sa s listinnými dokladmi: LV č. XXX kat. úz. R., potvrdením

o prevzatí sumy 1.485 Kčs zo dňa neuvedeného, Oznámením Obce Malinovo zo dňa 04.06.2007,
obsahom spisov bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek č.k. 11C 80/92, č.k. 7C 186/96, obsahom
dedičských spisov bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek č. D 585/7452/93; D 1601/95; 21D
566/97 po zomr. R. L., rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava - vidiek č. D 169/86 po zomr. R. Š.,
obsahom spisu Okresného súdu v Pezinku č. 13D 389/2012, č. 13C 1098/2009 po zomr. I.K. Š..

6. Zistil, že na LV č. XXX kat. úz. R. je ako výlučná vlastníčka parc.č. XXX/X záhrady o výmere 466 m2
zapísaná žalovaná na základe Darovacej zmluvy L.-XXX/XX.

7. Rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava - vidiek č.k. D 1699/86-14 zo dňa 18.12.1986, právopl.

18.12.1986 v dedičskej veci po R. Š., zomr. XX.XX.XXXX prevzala žalobkyňa 1/ ako dcéra poručiteľa
do vlastníctva rodinný dom súp. č. XXX s prístavbou v podiele 1-ice s povinnosťou výplaty ustupujúcim
dedičom Q. Š., O.. XX.XX.XXXX (dedičia po ňom sú žalobcovia 3/ a 4/) a R. Š. - žalobcovi 2/ ich
zákonných podielov 19.576 Sk, pričom bytové zariadenie prevzala do vlastníctva I. Š. ako manželkaporučiteľa. Zo Zápisnice o predbežnom vyšetrení zo dňa 14.11.1886 manželka poručiteľa a právna
predchodkyňa žalobcov 1/ až 4/ I. Š.Á. pri špecifikácii majetku poručiteľa uviedla, že bol vlastníkom v 1
rodinného domu v kat. úz. R. nachádzajúci sa na parcele č. XXX, ktorý nie je usporiadaný. Predmetnú

parc. č. XXX/X do súpisu majetku poručiteľa neuviedla.

8. Osvedčením o dedičstve vydaným J.. J. A. č. 13C/389/2012, Dnot 219/2012 zo dňa 02.10.2012,
právopl. 02.10.2012 v dedičskej veci po poručiteľke I. Š., O.. XX.XX.XXXX nehnuteľnosti zapísané na
LV č. XXXX kat. úz. R. ako parcely registra E parc. č. XXX/XXX; XXX/XXX; XXX/X; XXXX/XX nadobudol

žalobca 2/ v celosti so záväzkom výplaty ustupujúcim dedičom v prípade predaja, darovanie, iného
scudzenia alebo nájmu - žalobkyni 1/ podiel 1/3, žalobcom 3/ a 4/, každému podiel 1/6-iny. Žalovaní 1/
a 4/ do súpisu majetku poručiteľky parc. č. XXX/X neuviedli.

9. Rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava - vidiek č. D 585/78/11 zo dňa 20.06.1978, právopl.
20.06.1978vdedičskejvecipoporučiteľoviR.L.,zomr.XX.XX.XXXXokreminéhoprebraladovýlučného

vlastníctva parcely č. XXX/X; XXX/X; XXX/X záhrady kat. úz. R. J. Y. ako dedička poručiteľa.

10. Žalobkyňa 1/, dcéra zomr. I. Š. D. O.. R. Š., uviedla, že si pamätá, že v rokoch 1966 -1967 prišla
k nim J. Y. s nejakým starším pánom a ponúkli jej rodičom na odpredaj časť záhrady, t.č. parc. č.
XXX/X priamo susediacej zo zadnej strany s parc. č. XXX patriacou do vlastníctva jej rodičom. Bola

svedkom, že jej matka I. Š. vyplácala J.. Y. pred svedkom A. kúpnu cenu. Od rodičov vie, že J.. Y.Ý.
aj sľúbila vybaviť „prepis“ vlastníctva v evidencii nehnuteľností. Žalobkyňa si pamätá, že jej otec sa
viackrát zastavil u otca J. Y. R. L. za účelom zistenia, či je prepis vybavený. Od vyplatenia kúpnej ceny
rodičia užívali predmetnú parcelu. V rokoch 1991-1992 žiadala J. Y. od jej matky doplatenie kúpnej ceny
za uvedenú parcelu a že následne vybaví prepis vlastníctva predmetnej parcely. Právna zástupkyňa

žalobcov 1/ a 4/ poukázala na zákon č. 22/1966 Zb. o evidencii nehnuteľností, ktorý v § 4 a 7 uvádzal,
že sa majú zosúladiť zápisy v EN, čo mal uskutočniť užívateľ nehnuteľností. J. Y. bola prítomná pri
predaji predmetnej parcely, prevzala kúpnu cenu a zaviazala sa vybaviť prepis v EN, z čoho vyplývalo
oprávnené presvedčenie právnych predchodcov žalobcov, že predmetnú parcelu kúpili od vlastníka a
sú jej vlastníkmi. Po smrti R. L. právnym predchodcom žalobcov nebolo oznámené, že táto parcela bola

predmetom dedenia a zdedila ju J. Y., táto im oznámila až v roku 1981, keď im dávala podpisovať tlačivo
ažiadaladoplatokkúpnejzmluvy.Anivtomtoobdobíprávnipredchodcoviažalobcovnebolipresvedčení,
že nie sú vlastníkmi predmetnej parcely, pretože J.. Y. žiadala len doplatiť kúpnu cenu. Vzhľadom k tomu,
že Občiansky zákonník až novelou zák. č. 509/1991 Zb. zaviedol 10 ročnú vydržaciu dobu, ktorá mala
plynúť do 31.12.1991, kde bolo možné pred jej účinnosťou nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti len

pre štát a držiteľ nehnuteľnosti si mohol vybaviť osobné užívanie tejto nehnuteľnosti, aj keď k takému
vydržaniu a prechodu zápisu vlastníctva na štát nedošlo, nebránilo to k tomu, aby ďalej plynula vydržacia
lehota pre držiteľa nehnuteľnosti.

11. Žalovaná poukázala na nesplnenie podmienok vydržania predmetnej parcely žalobcami 1/ až 4/,

keďže sa nejednalo o spôsobilý predmet vydržania, t.j. akékoľvek pozemky neboli do 31.12.1991
spôsobilým predmetom vydržania a prípadnému dobromyseľnému držiteľovi mohlo vzniknúť len právo
na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku v zmysle § 135a ods. 2 Obč. zák. v znení do
31.12.1991. Žalobcovia podľa nej nepreukázali dobromyseľnú držbu, pretože vedeli, že k definitívnemu
nadobudnutiu vlastníctva nehnuteľnosti bola potrebná zmena v EN, čo vyplýva i z podanej žaloby na

Okresný súd Bratislava - vidiek č. 11C 80/92. Žalobcovia 1/ až 4/, resp. ich právni predchodcovia sa
mohli stať spoluvlastníkmi predmetnej parc.č. XXX/X nadobudnutím vlastníctva pred 01.01.1992 alebo
nadobudnutím vlastníctva vydržaním dňa 01.01.1992 alebo neskôr. V prípade možnosti nadobudnutia
pred 01.01.1992 je potrebné vydržanie posudzovať podľa § 135a OZ v znení pred účinnosťou zák.
č. 509/1991 Zb., kedy pozemok nebolo možné až do 01.01.1992 nadobudnúť do vlastníctva, bolo

možné len uzavrieť dohodu o osobnom užívaní pozemku podľa § 135a ods. 2 Obč. zák. v znení pred
účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb. Pokiaľ takáto dohoda nebola uzavretá a oprávnená držba pozemku
tu už dňa 01.01.1992 nebola, nemohol podľa žalovanej držiteľ nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním.
V prípade žalobcov, resp. ich právnych predchodcov k uzavretiu takejto dohody o osobnom užívaní
pozemku do 31.12.1991 nedošlo. Ak by žalobcovia 1/ až 4/, resp. ich právni predchodcovia nadobudli

vlastníctvo k spornej parcele pred dňom 01.01.1992, sporný pozemok nebol v danom období spôsobilým
predmetom vydržania. V prípade možnosti nadobudnutia predmetnej parcely dňa 01.01.1992 alebo
neskôr je potrebné vydržanie posudzovať podľa § 134 Obč. zák. v znení po účinnosti zák. č 509/1991
Zb. Žalobcovia 1/ až 4/, resp. ich právni predchodcovia nikdy neboli oprávnenými držiteľmi v zmysle §130 ods. 1 Obč. zák., nakoľko preukázateľne nikdy neboli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní,
že im vlastnícke právo k pozemku patrí, čo potvrdzuje skutočnosť, že žalobkyňa 1/ a I. Š. podali dňa
30.03.1992 na súd pod č.k. 11C 80/92 žalobu na určenie vlastníctva k uvedenej parcele proti právnej

predchodkyni žalovanej J. Y.L., ktoré bolo neskôr zastavené. Vzhľadom na odhodlanie podať takúto
žalobu, príprava a podanie si vyžaduje určitý nie krátky časový úsek, z čoho je zrejmé, že právna
predchodkyňažalobcovI.Š.nebolauždňa01.01.1992dobromyseľná,žejejvlastníckeprávokpozemku
patrí. Navyše už začiatkom 80. rokov minulého storočia sa právna predchodkyňa žalovanej J. Y. snažila
riadne dokončiť kontraktačný proces kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k uvedenej parcele na právnu

predchodkyňu žalobcov 1/až 4/, pričom za týmto účelom boli v roku 1981 vyhotovené aj dotazník a
čestné vyhlásenie na registráciu a spoplatnenie tejto zmluvy, v ktorých je uvedené a I. Š. podpísané,
že vlastníkom predmetnej parcely je J. Y.. Kúpna zmluva však napísaná ani podpísaná nebola. Právna
predchodkyňa žalobcov I. Š. najneskôr v roku 1981 bola preukázateľne informovaná o skutočnom
vlastníctve veci, čo vyvolalo u nej prinajmenšom pochybnosti o vlastníctve parcely. To, že v minulosti
došlo ohľadne prevodu predmetnej parcely len k rokovaniam o uzavretí kúpnej zmluvy, k čomu však

nedošlo, nakoľko sa účastníci zmluvy nikdy s vtedajším vlastníkom parcely na kúpe nedohodli a zmluvu
žiadnu nepodpísali. Tento nedostatok sa snažila J. Y. odstrániť a kontraktačný proces ukončiť už v
roku 1981 a neskôr i začiatkom 90. rokov. Žalobcovia, príp. ich právni predchodcovia vedeli, že aj
keby kúpna zmluva bola riadne uzavretá, k jej prevodu bolo ešte potrebné zabezpečiť prepis v EN, čo
potvrdila žalobkyňa 1/ vo svojej výpovedi dňa 16.3.2007 v konaní č.k. 11C 80/92. K prevodu vlastníctva

predmetného pozemku na právnych predchodcov žalobcov nikdy nedošlo, o čom títo od počiatku vedeli,
preto neboli nikdy oprávnenými držiteľmi sporného pozemku, pretože nikdy neboli dobromyseľní, že
im tento pozemok patrí. Dedičským rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava - vidiek č. D 585/78
nadobudla sporný pozemok po neb. R. L.H. J. Y. a následne v roku 1999 žalovaná. Pokiaľ by žalobcovia,
resp.ichprávnipredchodcovianadobudlivlastníctvokspornémupozemkudňa01.01.1992aleboneskôr,

žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia v žiadnom prípade neboli dobromyseľní, že im sporný
pozemok patrí.

12. Z výpovede svedkyne J. Y., dcéry neb. R. L., zistil, že v minulosti jej otec oznámil, že okrem iných
i parc. č. XXX/X bude svedkyňa po jeho smrti dediť. Z dôvodu, že podľa vtedy platných predpisov bolo

možné vlastniť výlučne 8á záhrady, rozhodla sa parc.č. XXX/X predať. Po rozparcelovaní pôvodnej
parc.č. XXX, tieto odpredala manželom A., X. a Š.. V čase rozparcelovávania pôvodnej parcely, z ktorej
vznikla i parc. č. XXX/X, sa dostavila do rodinného domu A., kde jej všetci traja kupujúci zaplatili zálohy
kúpnych cien za predané parcely, ktoré v tom čase boli ešte vo vlastníctve jej otca. Š. jej zaplatili sumu
1.485 Kčs podľa svojho uváženia, pred týmto dňom sa s právnymi predchodcami žalobcov 1/ až 4/ nikdy

o výške kúpnej ceny za parc.č. XXXX/X nedohadovali. Od X., A. D. Š. prevzala zálohy kúpnej ceny z
dôvodu, že ju o to požiadal jej otec Michal L. s tým, že tieto financie si svedkyňa s jeho vedomím nechala.
Svedkyňa potvrdila, že právni predchodcovia žalobcov si následne parc.č. XXX/X oplotili a užívali. Po
smrti otca M. L. v roku XXXX mala svedkyňa záujem vyhotoviť písomnú kúpnu zmluvu, predmetom
ktorej mal byť prevod vlastníctva k parc. č. XXX/X na manželov Š., za ktorým účelom i týchto oslovila a

vypísala Dotazník na MNV R., k čomu však nedošlo. Po roku 1990, v čase zmien právnych predpisov,
sa opätovne snažila vlastnícky vysporiadať parc. č. XXX/X, vybavila i spísanie kúpnej zmluvy u notárky
s tým, že od právnej predchodkyne žalobcov 1/ až 4/ žiadala doplatiť kúpnu cenu vo výške 20 Sk/m2,
čo však R. Š. odmietla. Z tohto dôvodu podala na súd žalobu o vypratanie tejto nehnuteľnosti a v roku
1999 ju darovala žalovanej ako svojej vnučke.

13. Svedok K. A. vo svojej výpovedi uviedol, že v roku 1996 nechal R. L. rozparcelovať parc. č. XXX
kat. úz. R. a ponúkol ju na odpredaj Š., X. D. A., ktorí ponuku prijali. R. L. im ponúkol odpredaj za kúpnu
cenu 3,50 Sk/m2 s prihliadnutím na doplatok za ovocné stromy, v celkovej sume 600 Kčs. R. L. určil
kúpnu cenu všetkým trom kupujúcim, ktorú kúpnu cenu prevzala jeho dcéra J. Y., ktorú na tento úkon

splnomocnil. Kúpnu cenu predávajúci nezvyšoval.

14. Svedkyňa B. X., sestra svedkyne J. Y. a dcéra neb. R. L. uviedla, že v minulosti jej otec ponúkol Š.,
X. D. A. na odpredaj parcely nachádzajúce sa v blízkosti ich rodinných domov, pričom po jeho smrti mali
tieto parcely pripadnúť J. Y.. Otec svedkyne sa s uvedenými rodinami dohodol na kúpnej cene, ktorú

prevzala J. Y..15. Z Potvrdenia zo dňa neuvedeného a spísaného v maďarskom jazyku v zmysle doslovného prekladu
prekladateľom R.. R. Z. súd prvej inštancie zistil, že J. Y., I.. L. vlastnoručným podpisom potvrdila, že Š.
I. vyplatila pozemok, sumu 1.485 Kčs. Podpisy: Š., A., Y..

16. Podľa Dotazníka a čestného vyhlásenia na registráciu a spoplatnenie kúpnopredajnej zmluvy z
roku 1981 vyplneného svedkyňou J. Y. ona ako prevodca mala na R. Š. a manželku Rozáliu previesť
parc. č. XXX/X záhradu o výmere 466 m2 v kat. úz. R. za dohodnutú kúpnu cenu 4Kčs/m2, t.j. 1.864
Kčs. Z Dotazníka a čestného vyhlásenia na registráciu a spoplatnenie kúpnopredajnej zmluvy zo dňa

21.10.1991 vyplneného svedkyňou J. Y. vyplýva, že ako prevodca mala previesť na žalobkyňu 1/ s
manželom F. V. Y..Č.. XXX/X za dohodnutú kúpnu cenu 20 Kčs/m2, t.j. 9.320 Kčs.

17. Zo spisu bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek č. 11C 80/92 súd prvej inštancie zistil, že
právna predchodkyňa žalobcov 1/ až 4/ a žalobkyňa 1/ podali dňa 30.03.1992 na súd žalobu o určenie
vlastníctva, okrem iného i k parc. č. XXX/X kat. úz. R. titulom vydržania. V žalobe bolo uvedené, že

za parc. č. XXX/X bola vyplatená kúpna cena 1.145 Kčs zo dňa 11.04.1954, ale prevod nebolo možné
vykonať, pretože pozemok v užívaní JRD nebol vlastníkmi spoplatnený. J. Y. si uplatňovala doplatenie
kúpnej ceny 10.000 Kčs, už koncom roka 1991 im to oznamovala a v januári 1992 špecifikovala doplatok
kúpnej ceny s požiadavkou spísania kúpnej zmluvy na Štátnom notárstve, čo bolo i Š. odmietnuté,
pretože pozemok užívali v dobrej viere ako vlastný. Vo veci bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd určil

I. Š. a žalobkyňu 1/ za podielové spoluvlastníčky parcely, avšak z dôvodu odvolania podaného J. Y.,
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie. Z dôvodu
vyslovených záverov v zrušujúcom uznesení I.. Š. a žalobkyňa 1/ vzali žalobu späť, pričom konanie bolo
právoplatne dňa 09.11.1992 zastavené. Svedkyňa J. Y. v tomto konaní na pojednávaní dňa 22.04.1992
uviedla, že kúpna cena, ktorá jej v minulosti za parc.č. XXX/X bola Š. vyplatená považovala za zálohu

kúpnej ceny. Snažila sa kúpnu zmluvu zaregistrovať, čoho dôkazom je čestné prehlásenie, avšak prevod
parcely na katastri nehnuteľnosti nebol uskutočnený. V januári 1991 prišla za I. Š. za účelom doplatenia
kúpnej ceny, znova vyplnila Dotazník, ktorý Š. nebol podpísaný a požadovala doplatenie kúpnej ceny
9.320 Kčs.

18. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 126 ods. 1, § 134 ods. 1, 3, §
130 ods. 1, § 133 ods. 2, § 135a ods. 1, 2, § 872 ods. 5, § 137 písm.c/ Občianskeho zákonníka. Z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov 1/ až 4/ I. Š. D. R.
Š. mali v roku 1967 od právneho predchodcu žalovanej R. L. odkúpiť nehnuteľnosť parc. č. XXX/X
o výmere 466 m2 záhrada v kat. úz. R. s tým, že manželia Š. zaplatili predávajúcemu k rukám jeho

dcéry - svedkyne J. Y. sumu 1.485 Kčs, ktorá na tento úkon bola splnomocnená. Táto skutočnosť
nebola medzi stranami sporu sporná a mal ju potvrdenú jednak písomným Potvrdením o prevzatí sumy,
jednak výpoveďami svedkov J. Y., K. A., B. X.. Svedkyňa J. Y. zároveň kupujúcim - manželom Š.
prisľúbila zabezpečiť „prepis vlastníctva“, t.j. formálne náležitosti prevodu, k čomu však nedošlo ani
počas života predávajúceho R. L., ani následne po jeho smrti v roku XXXX. Od uvedenej doby začali

manželia Š. predmetnú nehnuteľnosť užívať. Predmetná parcela bola predmetom dedenia po neb. R.
L., ktorú skutočnosť oznámila právnym predchodcom žalobcov 1/ až 4/ svedkyňa J. Y. v roku 1981 s
tým, že im odovzdala na podpis vyplnený Dotazník a čestné vyhlásenie na registráciu a spoplatnenie
kúpnopredajnej zmluvy v roku 1981, kde bola uvedená kúpna cena za prevod predmetnej parc. č XXX/
X suma 1.864 Kčs, ktorú však Š. nepodpísali a neodovzdali predávajúcej - svedkyni J.. Y.. Následne,

ani v roku 1991, kedy opätovne predložila svedkyňa Y. právnej predchodkyni žalobcov 1/ až 4/ I.K. Š.,
príp. žalobkyni 1/ s manželom za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov k predmetnému pozemku
Dotazník s uvedením kúpnej ceny 9.320 Sk, aj toto bolo zo strany žalobcov odmietnuté. Žalobkyňa 1/
vo svojej výpovedi potvrdila, že po vyplatení kúpnej ceny v roku 1967 za parc. č. XXX/X k rukám dcéry
predávajúceho právnymi predchodcami žalobcov 1/ až 4/, sa R. Š. viackrát zastavil u R. L. zisťovať, či

„prepis vlastníctva“ je zrealizovaný, uvedomujúc si, že k evidencii vlastníctva Š. bolo potrebné uzavrieť
kúpnu zmluvu písomne a vyplniť Dotazník za účelom jej registrácie. Aj napriek vedomosti manželov Š. o
tejto skutočnosti, títo v roku 1981 odmietli uzavrieť písomne Kúpnu zmluvu podpísať Dotazník vyplnený
svedkyňou J. Y., ktorá predmetný pozemok po smrti svojho otca R. L. zdedila s tým, že predovšetkým
odmietli doplatiť požadovanú kúpnu cenu. Následne žalobou zo dňa 15.03.1992, doručenou súdu dňa

30.03.1992 sa právna predchodkyňa žalobcov I. Š. a žalobkyňa 1/ na súde domáhali určenia svojho
podielového spoluvlastníctva k predmetnej parcele z titulu vydržania (totožných skutkových okolností
ako i v žalobe, ktorá je predmetom tohto konania), ktorú však v zmysle záverov odvolacieho súdu vzali
späť.19. Súd prvej inštancie konštatoval, že hlavným predpokladom vyhovenia žalobe žalobcov 1/ až 4/ je
preukázanie splnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva k parcele č. XXX/X záhrade o výmere

466 m2 v kat. úz. R. v zmysle § 134 OZ. Žalobcovia 1/ až 4/ svoj nárok odvodzujú od uzavretej Kúpnej
zmluvy v ústnej forme v roku 1967 medzi kupujúcimi právnymi predchodcami žalobcov- manželmi
Š. a predávajúcim právnym predchodcom žalovanej R. L., ktorej predmetom bola parc. č. XXX/X za
kúpnu cenu 1.485 Kčs, ktorí právni predchodcovia žalobcov 1/ až 4/ ju od roku 1967 užívajú. Vydržanie
ako osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona musí spĺňať nasledovné

podmienky: 1. musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, 2. držba musí byť oprávnení a 3.držba musí byť
nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby.

20. Vyslovil, že Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie až do novelizácie zákonom č.
131/1982 t.j. do 1. apríla 1983 neupravoval. Až uvedená novela OZ v § 132a, § 135a novo upravila
ochranu držby a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred

1.4.1983 s tým, že tento čas sa neskončil skôr než 1.4.1984. V prípade pozemku bolo možné vydržať
iba pozemok, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania a vlastníctvo k takémuto
pozemku však nadobudol štát. Občan nadobudol zo zákona právo na uzavretie dohody o osobnom
užívaní. Podľa platnej úpravy v čase od 01.04.1984 do 31.12.1991 nemohol nadobudnúť vlastníctvo k
akémukoľvek predmetu vydržaním štát ani organizácia, ale len občan. Jedinú výnimku tvorili pozemky,

ku ktorým by sa mohlo zriadiť právo osobnému užívania, ktoré vydržal občan v prospech štátu, pokiaľ
ich mal v držbe nepretržite 10 rokov a občanovi vzniklo tak právo na uzavretie dohody o osobnom
užívaní pozemku. Vlastníkom nehnuteľnosti sa počínajúc dňom 1. januára 1992 stane osoba, ktorá
má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, keď sa stala
oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať

aj dobu pred týmto dňom /R 83/2002/. Právni predchodcovia žalobcov vstúpili do držby predmetného
pozemku v roku 1967, pričom, ako je vyššie uvedené, OZ v tom čase účinný držbu a vydržanie nepoznal
a neupravoval. Až novela účinná od 01.03.1983 nanovo upravila možnosť vydržania, avšak v prípade
pozemku, mohli žalobcovia 1/ až 4/, resp. ich právni predchodcovia vydržať pozemok len v prospech
štátu a títo mali právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní, k čomu však u nich nedošlo, preto im toto

právozaniklo.Konštatoval,žeoprávnenádržbajefaktickéovládanievecialebovykonávanieprávaspäté
s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi, v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva tieto
patria. Pri oprávnenej držbe musia byť splnené nasledovné podmienky: 1.faktické ovládanie veci alebo
vykonávaniepráva,2.vôľanakladaťsvecoualeboprávomakososvojimi,3.dobráviera,žemuvecalebo
výkon práva patria. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť

podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú
vydržaciu dobu dôvodné. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že mu vec patrí, teda že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práv a

vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. Dobrá viera zaniká v okamžiku,
kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu
vec právom patrí, na čom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bude i naďalej subjektívne v dobrej viere.
Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, teda
aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Dobromyseľnosť držiteľa

musí trvať po celú zákonom predpísanú dobu potrebnú na vydržanie.

21. V tejto súvislosti mal súd prvej inštancie preukázané, že právni predchodcovia žalobcov 1/ až 4/
neboli dobromyseľní, že vlastnícke právo k parc. č. XXX/ nadobudli kúpnou zmluvou z roku 1967 a
že im toto právo patrí ako vlastníkom. Uviedol, že je síce pravdou, že v roku 1967 zaplatili určitú

kúpnu cenu za odkúpenie predmetnej parcely, avšak od uzavretia predmetnej zmluvy mali vedomosť,
že k účinnému prevodu vlastníctva k predmetnej parcele môže dôjsť až jej registráciou v EN, čo mal
potvrdené výpoveďou žalovanej a I. Š., ktoré tvrdili, že po uzavretí zmluvy sa ich právny predchodca R.
Š.V. chodil viackrát pýtať R. L., či je „prepis“ už vybavený. Rovnako ani pri jednom z rodičov žalobcov
po ich úmrtí pri spisovaní ich majetku pred notárom v dedičskom konaní nik z dedičov neuviedol, že

by poručitelia boli vlastníkmi predmetnej parcely. Presvedčenie právnych predchodcov žalobcov 1/ až
4/, že im uvedená parcela nepatrí bolo v konaní potvrdené i skutočnosťou, že právna predchodkyňa
žalovanej J. Y. sa viackrát snažila vlastnícke vzťahy k predmetnému pozemku usporiadať, za ktorým
účelom vyplnila už v roku 1981 a následne v roku 1991 Dotazník na registráciu kúpnej zmluvy, ktorámala byť vypracovaná písomne, avšak s odmietnutím žalobcov odvolávajúc sa na nesúhlas so zvýšenou
kúpnou cenou. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov a aj samotní žalobcovia 1/ až 4/ mali
vedomosť,žekriadnemuprevoduvlastníctvakparc.č.XXX/Xnikdynedošlo,vylučujetvrdeniežalobcov,

že ich právni predchodcovia boli oprávnenými držiteľmi predmetného pozemku, čo preukazujú jednak
závery vykonaného dokazovania odôvodňujúce tvrdenia, že so zreteľom na všetky uvedené okolnosti
právni predchodcovia žalobcov neboli dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo k pozemku patrí.
Ich prípadná dobromyseľnosť bola s určitosťou narušená predkladaním zo strany J. Y. na vyplnenie
Dotazníka na registráciu kúpnej zmluvy, ktorý mal byť podkladom pre písomné vyhotovenie riadnej

kúpnej zmluvy, už v roku 1981 a následne v roku 1991, ako i skutočnosť, že v marci 1992 podali na súd
žalobu o určenie vlastníckeho práva k tejto parcele. Uviedol, že aj napriek tomu, že právni predchodcovia
žalobcov I. D. R. Š. vstúpili do držby parc. č. XXX/X v roku 1967, podľa vtedy platnej judikatúry sa 10
ročná vydržacia doba mohla počítať od 01.01.1983 a mohla najskôr uplynúť 01.01.1993 za súčasného
splnenia podmienky oprávnenej držby podľa § 130 ods. 1 OZ. Z dôvodu, že v konaní však súd vôbec
nemal splnenú podmienku preukázania oprávnenosti držby právnych predchodcov žalobcov 1/ až 4/, že

im vlastnícke právo k predmetnej parcele patrí, súd v zmysle § 134 ods. 1 OZ s prihliadnutím na § 137
písm. c/ CSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.

22. O nároku na náhradu trov konania procesných strán rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP a žalovanej ako úspešnej procesnej strane priznal voči žalobcom 1/ až 4/, ktorí

boli v spore neúspešní, nárok na náhradu trov konania v plnej výške, s tým, že v zmysle § 262 ods. 2
CSP o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie

žalobcovia 1/ až 4/, ktorí žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a ich žalobe vyhovieť.
Dôvodili tým, že v zmysle toho, že právni predchodcovia žalobcov sa dohodli na všetkých náležitostiach
kúpnej zmluvy, zaplatili kúpnu cenu a dcéra predávajúceho sa zaviazala, že vybaví prepis na geodézii,
oplotili si pozemok a nerušene ho užívali. Predávajúci R. L. zomrel v roku XXXX, ale ich právnym
predchodcom nikto neoznámil, že pozemok, na kúpe ktorého sa v roku 1968 dohodli a zaplatili kúpnu

cenu, je predmetom dedičstva po zomrelom a vlastníkom predmetného pozemku sa stala ako dedička
J. Y.. Poukázali na ust. § 4 ods. 1 a 2 a § 7 ods. 1 zákona č. 22/1964 Zb., z ktorých mali za preukázané,
že pri uzatváraní kúpnej zmluvy sa dcéra predávajúceho J. Y. zaviazala, že nahlási na geodézii
zmenu vlastníka nehnuteľnosti. Tak sa dohodli predávajúci aj kupujúci, preto boli kupujúci jednoznačne
presvedčení, že všetky náležitosti prevodu nehnuteľnosti splnili a sú tak vlastníkmi kúpeného pozemku.

Tieto skutočnosti podľa nich dosvedčila aj J. Y. na pojednávaniach. Právna predchodkyňa žalovanej
vo svojich výpovediach tvrdila, že podľa nej nebola vyplatená v roku 1968 kúpna cena za predmetný
pozemok a mal jej byť doplatený doplatok, avšak sama uvádzala, že pozemok predávala ona, pričom
nebola v tom čase vlastníčkou pozemku, ale jeho vlastníkom bol jej otec R. L., ktorý aj pozemok
ich právnym predchodcom predal. Táto tiež nevedela presne uviesť, kedy a v akej výške jej mal

byť doplatok doplatený. V roku 1981 chcela J. Y. od ich právnych predchodcov podpísať Dotazník a
Čestné vyhlásenie, ale títo mali za to, že všetky skutočnosti, ktoré sa v týchto dokladoch nachádzajú,
zodpovedajú tomu, že kúpili pozemok a sú jeho vlastníkmi, preto nemôže byť z týchto dokladov
preukázané, že nie sú vlastníkmi pozemku, ktorý kúpili. Doklady podpísali ako formalitu, ktorá nič
nemenila na veci a ani suma, ktorá tam bola za predmetný pozemok uvedená, bola iba nepatrne odlišná

od kúpnej ceny, ktorá bola zaplatená v roku 1968. Právna predchodkyňa žalovanej im však neoznámila,
že pozemok nie je ich vlastníctvom a že ho užívajú neoprávnene. Sama J. Y. uviedla, že nechcela za
takú kúpnu cenu pozemok predať, i keď pozemok nebol v čase predaja v jej vlastníctve, a teda ona ani
pozemok nepredávala. Kúpna cena bola dohodnutá s vlastníkom pozemku, ktorý aj tento pozemok chcel
predať, čo potvrdila aj J. Y. a tiež, že ho aj predal jej otec, ktorý bol vlastníkom nehnuteľnosti. Uviedli,

že Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., platný a účinný od 1.4.1964, vydržanie ako jeden zo spôsobov
nadobudnutia vlastníckeho práva neupravoval. Poukázali na inštitút vydržania a mali za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z vykonaného
dokazovania bolo podľa nich preukázané, že ich právni predchodcovia uzatvorili s predávajúcim R.
L. kúpnu zmluvu na predmetný pozemok, pričom sa dohodli na kúpnej cene, ktorú aj podľa želania

predávajúceho vyplatili jeho dcére J. Y.. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy s R. L.Á. bolo dohodnuté, že
prepis vlastníckeho práva na geodézii vybaví J. Y., jeho dcéra, ktorá je aj právnou predchodkyňou
žalovanej. Podľa zákona o evidencii nehnuteľností mal vlastník nahlásiť zmenu vlastníka nehnuteľnosti
a toto mala vykonať J. Y., ktorá to vo svojej výpovedi aj potvrdila, ale počas celého súdneho konanianevedela povedať, prečo tak neurobila. Žalobcovia tiež poukázali na ust. § 3 Obč. zák. s tým, že právna
predchodkyňa žalovanej J. Y. vedome nevybavila prepis vlastníctva na predaných nehnuteľnostiach, a
aj keď sa stala dedičkou predmetnej nehnuteľnosti po zomrelom R. L., tak túto skutočnosť neoznámila

ich právnym predchodcom. Uviedli, že v roku 1981 ich právnym predchodcom dala podpísať Dotazník a
Čestné vyhlásenie, ktorú skutočnosť brali ako formalitu, lebo tak ako oni nemali kópiu z týchto dokladov,
tak im nebolo povedané, že nie sú vlastníkmi pozemku. Právna predchodkyňa im len hovorila, že chce
doplatiť za predmetný pozemok, ale suma, ktorá bola na dokladoch uvedená, bola skoro totožná so
sumou, ktorú pred 13 rokmi zaplatili za pozemok. J. Y., ako osoba, ktorá predmetný pozemok zdedila

po R. L., počas celého konania nepreukázala, že by bola vyzvala ich právnych predchodcov na vrátenie
pozemku, alebo jeho vypratanie. Taktiež podľa nich nepreukázala, že by ich bola do súdneho konania
vyzvala na doplatenie kúpnej ceny, len tvrdila, že kúpna cena, ktorú v roku 1968 zaplatili, je iba záloha a
mali jej doplatiť doplatok. Nevedela však povedať, aký to mal byť doplatok a kedy sa mal doplatiť a najmä
prečo sa mal doplatiť jej, keď v tom čase ešte žil jej otec, ktorý bol pôvodne vlastníkom nehnuteľnosti,
ktorý aj dohodol s ich právnymi predchodcami predaj pozemku a kúpnu cenu, ktorú aj zaplatili. Mali za

to, že J. Y. celý čas konala účelovo, nevybavila prepis nehnuteľnosti na geodézii a ani nemala záujem
ho vybaviť. Aj po zdedení uvedeného pozemku vo veci nekonala a v deväťdesiatych rokoch zistila,
že pozemky začali mať oveľa vyššiu cenu, tak sa začala domáhať svojho vlastníctva. Považovali tak
jej konanie za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Vytýkali súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal
ustanoveniami § 4 a § 7 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení neskorších predpisov,

na ktoré poukazovali a preukazovali tým, že keď ich právni predchodcovia nadobudli nehnuteľnosť od
R. L. a zaplatili za ňu kúpnu cenu, ktorú si určil predávajúci, tak J. Y. sa zaviazala, že vybaví prepis na
geodézii,čopodľauvedenéhozákonamohlaurobiťavosvojichvýpovediachtútoskutočnosťajpotvrdila,
len účelovo tvrdila, že chcela doplatiť nejakú, neurčitú kúpnu cenu, a to ani sama nevedela povedať kedy
malabyťdoplatená.Vkonanínikdypodľanichnebolopreukázané,žebybolazaplatenázanehnuteľnosť

len záloha, ale v potvrdení, ktoré je založené v spise, je uvedené, že J. Y. prevzala 1 485 Kčs, ktoré boli
zaplatené za záhradu. Pokiaľ by to podľa nich bola len záloha, ako tvrdila J. Y., tak by to bolo v potvrdení
uvedené tiež, kedy a aký doplatok sa má uhradiť. Toto tvrdenie J. Y. nepovažovali za pravdivé a nebolo
preukázané. Mali za to, že ich právni predchodcovia zaplatili za záhradu celú dohodnutú kúpnu cenu,
čo podľa nich jednoznačne preukazuje potvrdenie o úhrade, preto aj nadobudli presvedčenie, že sú

vlastníkmi pozemku. Odôvodnenie rozsudku považovali za nepreskúmateľné a nepresvedčivé, majúc za
to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli v konaní preukázané
a pri ich vyhodnocovaní dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
V prípade potvrdenia rozsudku odvolacím súdom žiadali vzhľadom na výnimočné okolnosti danej
veci a dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď spor zbytočne nevyvolali, rozhodol odvolací súd o

náhrade trov konania podľa § 257 CSP. Poukázali na to, že predmetnú žalobu musel podať ich právny
predchodca z dôvodu, že právna predchodkyňa žalovanej začala spochybňovať jeho vlastnícke právo
k nehnuteľnosti a preukázala sa koncom deväťdesiatych rokov listom vlastníctva, kde je uvedená ako
vlastníčka parcely, ktorú ich právni predchodcovia odkúpili v roku 1968 od R. L.. Ich právny predchodca
preto nevyvolal spor svojvoľne, ale podať žalobu na súd o vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti bolo

jediné riešenie na zosúladenie stavu z roku 1968, keď ich právni predchodcovia odkúpili nehnuteľnosť so
stavom, keď bola zapísaná v katastri nehnuteľností na právnu predchodkyňu žalovanej. Podľa žalobcov
obsah základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru riešia prípady, keď treba nájsť v okolnostiach
prípadu spravodlivú rovnováhu.

24. Žalovaná vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti odvolaniu
žalobcov navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, považujúc
odvolanie žalobcov za nedôvodné. Poukázala na ustanovenia § 46 ods. 1, § 132a ods. 1, § 135a ods.
1, 2, § 507a ods. 1,3, § 868 Občianskeho zákonníka, ktorým sa priečia odvolacie dôvody žalobcov.

Za nedôvodnú považovala aj námietku žalobcov týkajúcu sa odôvodnenia napadnutého rozsudku,
keď toto odôvodnenie je presvedčivé, preskúmateľné, zákonné a v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.
Poukázala na to, že argumentácia žalobcov uvedená v odvolaní je totožná s ich argumentáciou v
konaní, pričom súd prvej inštancie vyslovil správny záver, že právni predchodcovia žalobcov neboli so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní, že im dotknutý pozemok patrí, na platnosti a pravdivosti

ktorého záveru nič nemení ani staronová argumentácia žalobcov obsiahnutá v odvolaní. Uviedla, že
medzi stranami sporu nebolo sporné, že právni predchodcovia neuzavreli žiadnu písomnú zmluvu,
predmetomktorejbybolprevoddotknutéhopozemku,pretoužprimárnenemaližiadnydôvoddomnievať
sa so zreteľom na všetky okolnosti, že sa stali vlastníkmi dotknutého pozemku. Naopak, následnéudalosti (predloženie dotazníka a čestných vyhlásení na podpis J. Y. v roku 1981) podľa nej ich len
museli utvrdiť vo vedomí, že nie sú vlastníkmi dotknutého pozemku, pričom toto ich vedomie sa v
objektívnej sfére premietlo aj v tom, že po smrti R. Š. sa jeho dedičia nedožadovali zahrnutia dotknutého

pozemku do dedičstva po menovanom. Konštatovala, že podľa ustálenej judikatúry (napr. rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1659/2005) nie je podstatné, či vlastník veci informujúci „domnelého
vlastníka“ o skutočnom (právnom) vlastníctve veci svoje tvrdenia súčasne (alebo neskôr v priebehu
premlčacej doby) doloží či nedoloží. Postačí, že jeho ingerencia vo veci je spôsobilá vyvolať u do tej doby
oprávneného držiteľa pochybnosti o vlastníctve. Skutočnosť, že jej stará matka J. Y. predložila v roku

1981 právnym predchodcom žalobcov na podpis dotazník a čestné vyhlásenia vo veci zabezpečenia
prevodu vlastníckeho práva k dotknutému pozemku, ktorá navyše nebola medzi stranami sporu sporná,
musela u právnych predchodcov žalobcov logicky vyvolať prinajmenšom pochybnosti o tom, či im
dotknutý pozemok vlastnícky patrí, čo nič nemení na tom, že právni predchodcovia žalobcov museli už
v čase rokovania o prevode dotknutého pozemku s R. L. D. J. Y. vedieť, že zmluva o jeho prevode musí
byť písomná a bez uzavretia písomnej zmluvy nemali dôvod sa domnievať, že sú vlastníkmi dotknutého

pozemku. Za nedôvodný považovala odkaz žalobcov na ust. § 7 ods. 1 písm. a/ vtedajšieho zákona
č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, podľa ktorého vlastníci, organizácie spravujúce národný
majetok a užívatelia nehnuteľností sú povinní na zabezpečenie stáleho súladu zápisov v evidencii
nehnuteľností so skutočným stavom hlásiť do 15 dní príslušnému Miestnemu národnému výboru každú
zmenu užívateľa, druhu pozemku (kultúry), spôsobu užívania a hraníc pozemkov. Juliana Pokrývková

totiž nemala žiaden dôvod uvedenú povinnosť plniť (bez ohľadu na to, že právnym predchodcom
žalobcov neúspešne predložila na podpis dotazník a čestné vyhlásenia na zabezpečenie riadneho
prevodu dotknutého pozemku). Navyše pri takejto argumentácii žalobcov sa logicky podľa nej vynára
otázka, prečo, ak boli podľa nich so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že sa stali
vlastníkmi dotknutého pozemku, si túto povinnosť nesplnili právni predchodcovia žalobcov ako užívatelia

dotknutého pozemku. Podľa nej právni predchodcovia žalobcov vedeli, že nie sú vlastníkmi dotknutého
pozemku. Za scestnú označila žalovaná aj argumentáciu žalobcov, že J. Y. konala v rozpore s § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ktorý výkon práv a povinností viaže na dobré mravy, a to nielen z dôvodu,
že v rozhodnom čase až do 1.1.1992 naše občianske právo inštitút dobrých mravov vôbec nepoznalo,
ale predovšetkým z dôvodu, že to bola práve J. Y., ktorá sa aktívne snažila uvedenú záležitosť doriešiť,

avšak neúspešne, a to výlučne z dôvodov na strane právnych predchodcov žalobcov. K odvolaniu
žalobcov v časti týkajúcej sa trov konania uviedla, že dôvody hodného osobitného zreteľa v zmysle §
257 CSP neexistujú, práve naopak, z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobcovia a ani ich
právni predchodcovia nikdy neboli vlastníkmi ani dobromyseľnými držiteľmi dotknutého pozemku, v inom
súdnom konaní, ktoré je prerušené z dôvodu tohto konania, sa už viac sako 21 rokov snaží domôcť

meritórneho súdneho rozhodnutia vo veci vypratania dotknutého pozemku, na základe ktorého by jej
vlastnícke právo k nemu prestalo byť len tzv. holým vlastníctvom, bez možnosti výkonu akýchkoľvek
reálnych oprávnení vlastníka, žalobcovia (pôvodne ich právni predchodcovia)dotknutý pozemok už
uvedenú dobu protiprávne držia, užívajú ho, požívajú jeho plody a úžitky, a to všetko bezodplatne a na
úkor jej práv ako vlastníka.

25. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom, ktorý nebolo potrebné zopakovať ani dopĺňať (§ 385 ods.
1 CSP), prejednal vec bez pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 SCP v spojení
s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

26. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého právne i vecne
správne vyhodnotil, z vykonaného dokazovania vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie
aj náležite a v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, preto odvolacia námietka žalobcov v tomto
smere nebola dôvodná. Odvolací sa s odôvodnením napadnutého rozsudku aj stotožňuje (§ 387 ods. 2

CSP). Preto len na zdôraznenie správnosti odvolací súd skonštatoval základné dôvody, pre ktoré nebolo
možné prisvedčiť odvolacím námietkam žalobcov.

27. Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu právnych predchodcov žalobcov do držby
predmetného pozemku (teda v roku 1968) nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec

neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou
vykonanou zák. č. 131/1982 Zb., účinnou od 1.4.1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený
(vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania,
keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníkavykonanou zák. č. 509/1991 Zb., účinnou od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti
s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku, predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby
vykonávanej aj pred 1.1.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou

právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k
1.1.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným
(t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto
dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

28. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré
svedčia záveru o existencii dobrej viery, sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia
(titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je
so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo
subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z

ktorého dôvodu sa odvodzuje vznik práva. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere, alebo nie, je potrebné
vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania. Je potrebné
vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu
prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že

mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný omyl je omyl, ku ktorému došlo
napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne
zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného
a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Preto, ak sa niekto uchopí

držbynehnuteľnostinazákladeústnejzmluvyoprevodenehnuteľnosti,nemôžebyťsohľadomnavšetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k
nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym
úkonom nehnuteľnosti.

29. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru i existencii dobrej viery, sú
okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti
tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej
viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych
hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého dôvodu sa odvodzuje vznik práva. Posúdenie,

či je držiteľ v dobrej viere, alebo nie, je potrebné vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho
hľadiska samotného účastníka konania. Je potrebné vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal
po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti
možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.

Ospravedlniteľný omyl je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou
mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať.
Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo
nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný.

30. V danom prípade žalobcovia, resp. jeho právni predchodcovia svoj vstup do držby odvodzujú z ústne
uzavretej dohody o prevode nehnuteľnosti uzavretej v roku 1967 s právnym predchodcom žalovanej, s
tým, že od roku 1968 predmetný pozemok užívajú. Na preukázanie svojho tvrdenia, že došlo k uzavretiu
ústnej dohody o prevode nehnuteľnosti, predložili písomné potvrdenie zo dňa neuvedeného a spísaného

v maďarskom jazyku v zmysle doslovného prekladu prekladateľom R.. R. Z. súd prvej inštancie zistil, že
J. Y., rod. L. vlastnoručným podpisom potvrdila, že Š. I. vyplatila pozemok, sumu 1.485 Kčs. Podpisy:
Š., A., Y.. Pokiaľ v roku 1967 právni predchodcovia žalobcov aj zaplatili určitú kúpnu cenu za odkúpenie
predmetnej parcely, od uzavretia predmetnej zmluvy mali vedomosť, že k účinnému prevodu vlastníctva
kpredmetnejparcelemôžedôjsťažjejregistráciouevidenciinehnuteľností,čomalpotvrdenévýpoveďou

žalovanej a I. Š., ktoré tvrdili, že po uzavretí zmluvy sa ich právny predchodca R. Š. chodil viackrát
pýtať R. L., či je „prepis“ už vybavený. Tiež ani pri jednom z rodičov žalobcov po ich úmrtí pri spisovaní
ich majetku pred notárom v dedičskom konaní nik z dedičov neuviedol, žeby poručitelia boli vlastníkmi
predmetnej parcely. Presvedčenie právnych predchodcov žalobcov 1/ až 4/, že im uvedená parcelanepatrí bolo v konaní potvrdené i skutočnosťou, že právna predchodkyňa žalovanej J. Y. sa viackrát
snažilavlastníckevzťahykpredmetnémupozemkuusporiadať,zaktorýmúčelomvyplnilaužvroku1981
a následne v roku 1991 Dotazník na registráciu kúpnej zmluvy, ktorá mala byť vypracovaná písomne,

avšak s odmietnutím žalobcov odvolávajúc sa na nesúhlas so zvýšenou kúpnou cenou. Skutočnosť, že
právni predchodcovia žalobcov a aj samotní žalobcovia 1/ až 4/ mali vedomosť, že k riadnemu prevodu
vlastníctva k parc. č. XXX/X nikdy nedošlo, vylučuje tvrdenie žalobcov, že ich právni predchodcovia boli
oprávnenými držiteľmi predmetného pozemku, čo preukazujú jednak závery vykonaného dokazovania
odôvodňujúce tvrdenia, že so zreteľom na všetky uvedené okolnosti právni predchodcovia žalobcov

neboli dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo k pozemku patrí. Ich prípadná dobromyseľnosť bola s
určitosťou narušená predkladaním zo strany J. Y. na vyplnenie Dotazníka na registráciu kúpnej zmluvy,
ktorý mal byť podkladom pre písomné vyhotovenie riadnej kúpnej zmluvy, už v roku 1981 a následne v
roku 1991, ako i skutočnosť, že v marci 1992 podali na súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k tejto
parcele.Súdprvejinštancietakdospelksprávnemunázoru,žeajnapriektomu,žeprávnipredchodcovia
žalobcov Ružena a R. Š. vstúpili do držby parc. č. XXX/X v roku 1967, resp. v roku 1968, podľa vtedy

platnej judikatúry sa 10 ročná vydržacia doba mohla počítať od 01.01.1983 a mohla najskôr uplynúť
01.01.1993 za súčasného splnenia podmienky oprávnenej držby podľa § 130 ods. 1 OZ. Z dôvodu,
že v konaní však súd vôbec nemal splnenú podmienku preukázania oprávnenosti držby právnych
predchodcov žalobcov 1/ až 4/, že im vlastnícke právo k predmetnej parcele patrí. V dobe, keď sa právni
predchodcovia žalobcov ujali držby, t.j. v roku 1967-1968, platný Občiansky zákonník pre nadobudnutie

vlastníctva k nehnuteľnosti vyžadoval písomnú scudzovaciu zmluvu (§ 46 ods. 1) a zároveň registráciu
zmluvyštátnymnotárstvom,kuktorejvdanejvecinedošlo.Pokiaľprávnipredchodcoviažalobcovvstúpili
do držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej
forme, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní o tom, že im nehnuteľnosť patrí a v
zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Obč. zákonníka nemôžu byť držiteľmi oprávnenými, i keď boli subjektívne

presvedčení, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje a že jej zápis
v katastri nehnuteľností je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu
opiera, nemôže viesť k vydržaniu. Za týchto okolností, keď žalobcovia nepreukázali dobromyseľnosť ich
právnych predchodcov pri vstupe do držby, nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti titulom
vydržania. Pokiaľ spornú nehnuteľnosť napriek tomu užívajú, zasahujú tak neoprávnene do vlastníckeho

práva žalovanej v zmysle § 126 ods. 1 Obč. zákonníka. Odvolacie dôvody v odvolaní žalobcov, ktoré
spočívali len v zopakovaní tvrdení žalobcov v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa tento
aj vysporiadal, neboli dôvodné.

31. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods.

1 CSP, keď tento nárok priznal v konaní úspešnej žalovanej, nakoľko podmienky pre uplatnenie
ust. § 257 CSP. Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa nie sú okolnosti uvedené žalobcami, ktorí
poukazovali na to, že predmetnú žalobu musel podať ich právny predchodca z dôvodu, že právna
predchodkyňa žalovanej začala spochybňovať jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti a preukázala sa
koncom deväťdesiatych rokov listom vlastníctva, kde je uvedená ako vlastníčka parcely, ktorú ich

právni predchodcovia odkúpili od R. L. a preto nevyvolal spor svojvoľne, ale podať žalobu na súd o
vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti bolo jediné riešenie na zosúladenie stavu z roku 1968, keď ich právni
predchodcovia odkúpili nehnuteľnosť so stavom, keď bola zapísaná v katastri nehnuteľností na právnu
predchodkyňu žalovanej.

32. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 CSP a žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní,

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).