Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 12, 2020

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 12Er/356/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709209138
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Zelený
ECLI: ECLI:SK:OSPP:2020:8709209138.2

Uznesenie

OkresnýsúdPopradvexekučnejvecioprávneného:L.N..A.H.P.X,XXXXXV.N.,IČW.,vzast.Mgr.LuX.
L. V..kS. proti povinnémM. spU. H.. PW., Q.6 vedenej súdnym exekútorom Mgr. Annou N.u, Exekútorský
úrad so sídlom Sartorisova 21, 82108 Bratislava, pod jeho sp. zn. EX 216/09, o vymoženie X.XXX,XX
eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdu súdnym exekútorom sa dňa 17.08.2009 začalo
exekučné konanie proti povinnému na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu-
Platobný rozkaz sp.zn. 16Ro/363/2007 vydaný Okreným súdom Poprad zo dňa 17.10.2007. Súd vydal
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 30.09.2009.

2. Dňa 26.06.2014 doručil súdny exekútor tunajšiemu súdu návrh na rozhodnutie o trovách exekúcie,
nakoľko na majetok povinného bol vyhlásený konkurz.

3. Súd šetrením zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. XK/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX
bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - povinného. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom
vestníku č. XXX/XXXX dňa XX.XX.XXXX.

4. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak tento zákon v § 243i
až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov
účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú
len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

5. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, exekúciu môže súd zastaviť
aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

6. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, exekúciu súd zastaví na
návrh alebo aj bez návrhu.

7. Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, proti rozhodnutiam podľa §
57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m) je prípustné odvolanie.

8.Podľa§167fods.2zákonač.7/2005Z.z.okonkurzeareštrukturalizáciivzneníneskoršíchpredpisov,
ak bol vyhlásený konkurz, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania,

v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje zanevymáhateľnú. Výťažok exekúcie, ktorý ešte nebol vydaný oprávnenému, exekútor po odpočítaní
odmeny a svojich trov, vydá oprávnenému.

9. Podľa § 48 prvá veta z. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov
na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať konanie o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa vyhlásením
konkurzu zastavujú.

10. Súd mal preukázané, že na majetok povinného bol po začatí exekúcie vyhlásený konkurz. Z
citovaného § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že začatie konkurzu vyhláseného podľa
z. č. 7/2005 Z. z. spôsobuje zastavenie exekučného konania na majetok podliehajúci exekúcii. Pojem
„exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú“ upravuje zastavenie exekúcie ex lege, t. j.
zastavenie exekučného konania nastáva vyhlásením konkurzu bez toho, aby exekučný súd vydával
osobitné uznesenie o zastavení exekúcie. Keďže nemožno platne a účinne zastaviť už raz zastavené

konanie, súd nerozhodol o zastavení exekúcie, nakoľko táto bola zastavená priamo zo zákona

11. Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 účastníkmi konania sú
oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva
tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

12. Podľa § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, za výkon exekučnej činnosti
podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a
náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.

13. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, náklady podľa § 196
uhrádza povinný.

14. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak dôjde k zastaveniu

exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

15. Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak sa exekúcia zastaví z
dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak
ide o vykonanie exekúcie na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo

na náhradu trov exekúcie, ktoré platil

16. Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného
bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na
návrh exekútora rozhodne o ich výške.

17. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci
nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku.

18. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

19.Exekučnékonaniesazačalodňa17.08.2009,t.j.dňomdoručenianávrhuoprávnenéhonavykonania
exekúcie súdnemu exekútorovi. Ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa

exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie
znáša oprávnený, však bolo do Exekučného poriadku zavedené až zákonom č. 348/2011 Z. z., ktorým
sa menil a dopĺňal zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých
zákonovvzneníneskoršíchprávnychpredpisovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov,aktorýupravil
rozhodovanie súdu o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného. Vzhľadom na skutočnosť,

že tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke, súd pri rozhodovaní o náhrade trov
exekúcie musel ustáliť, ktorú právnu úpravu použiť. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku
formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné
konanie začalo dňa 17.08.2009, teda pred 01.01.2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do31.12.2011,nakoľkoprirozhodovaníonáhradetrovexekúcieideorozhodovaniesíceprocesnéhopráva,
ktoré však má materiálnu povahu.

20. Charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej
intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré
boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať
pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj
v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu

v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie
subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Inými slovami, že účastník konania vstupuje do
konania s dôverou v právo s tým uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných
mu už pri začatí konania, bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie), a že tieto nebudú
menené, resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená
a teda nová právna úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu.

21. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania ako účastník) a
preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov
musí zostať nezmenená.

22. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
568/2016 zo dňa 13.09.2016, v zmysle ktorého: „Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o
rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva
pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej
zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím

novelizovaných znení procesných predpisov.“ V súlade s tým súd o náhrade trov exekúcie rozhodol
podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2011.

23. Nakoľko otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani zákon o konkurze a
reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.12.2011, podľa ktorého súd rozhodoval

(t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania), na základe analógie
procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase začatia
exekúcie) v spojení s § 262 ods. 1 CSP a rozhodoval o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie.

24. Súd nepopiera, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli

s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Nič na tom nemení ani zastavenie
exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade trov exekúcie
v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka.

25. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní

uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka exekútora tak nadobúda charakter
pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom
konaní exekútorovi vznikla proti povinnému, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka
titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom
konaní (per analogiam § 48 druhá veta z. č. 7/2005 Z. z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov

exekúcie od oprávneného.

26. Súd skúmal, či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné
zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie.

27. Súd by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov
exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený však nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas
exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

28. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2
Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že
majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege, z
dôvodu vyhlásenia konkurzu. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že ide o iný dôvod zastavenia exekúcie,ako pri zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, čo nakoniec vyplýva
aj z novelizácie ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, kde pri každom type zastavenia exekúcie je
náhrada trov exekúcie upravená inak.

29. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani náhradu trov exekúcie
oprávneným.

30. Súd nepopiera, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky

nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a kompenzované jeho v podstate
monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou
charakteristikou podnikania je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na
vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie
aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného,
resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie

súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V
tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele
proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06, I. ÚS
199/07, III. ÚS 351/07, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike
č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 423/2008, v ktorom

bolo okrem iného uvedené, že „sťažovateľ funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na
seba prevzal dobrovoľne. Činnosti, ktoré vykonal sťažovateľ, nevybočovali z bežného rámca povinností
súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol
na vykonávanie exekúcií).“

31. S poukazom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a
náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.