Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2019

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 23Cb/127/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109220004
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:1109220004.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: SPIŠSKÁ TEHELŇA, spol. s r. o. v
likvidácii, so sídlom Letecká 68, Spišská Nová Ves, IČO: 31 730 108, zastúpený: JUDr. Michal Treščák
ml., advokát, so sídlom Thurzova 6, Košice, proti žalovanému: Wienerberger s.r.o., so sídlom Tehelná
1203/6, Zlaté Moravce, IČO: 31 418 821, zastúpený: HKP Legal, s.r.o., so sídlom Krížikova 9, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 727 334, o zaplatenie sumy 1.115.758,25 eura, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/127/2011 - 481 zo dňa 10. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/127/2011 - 481 zo dňa 10. decembra 2018 p

o t v r d z u j e.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na
účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške
náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra výrokom I. rozsudku č. k. 23Cb/127/2011 - 481 zo dňa 10.12.2018 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.115.758,25 eura a výrokom II. rozsudku
súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na argumentáciu žalobcu v žalobe, podľa
ktorej konateľ spoločnosti Tehliarska výroba spol. s r.o., Ing. Vlastimil Koneval zaslal za spoločnosť
žalovanému návrh na predaj podniku z dôvodu, že jej spoločníci prejavili vôľu ukončiť podnikanie v
hlavnom predmete činnosti, vo výrobe tehál. Žalovaný návrh na predaj podniku spoločnosti Tehliarska
výroba spol. s r.o. neprijal vzhľadom na výšku požadovanej kúpnej ceny. Z toho dôvodu bol návrh na
odpredaj podniku predložený aj iným spoločnostiam. Na tento návrh reagovali dve spoločnosti, ktoré

ponuky prijali. Kúpna cena mala byť vyplatená priamo spoločníkom ako odplata za prevod obchodných
podielov. V čase, keď malo dôjsť k uzatvoreniu zmlúv o prevode obchodných podielov na tretie osoby,
prišiel žalovaný s ponukou, ktorá neznela na odkúpenie celého podniku, ale v jej zmysle mala byť
zabezpečená konsolidácia účtovného stavu a rozvoj jej obchodných aktivít. Najpodstatnejšia na tejto
ponuke bola jasne formulovaná vôľa žalovaného na spoluprácu na trhu výroby a predaja tehliarskych
výrobkov. Na základe tejto ponuky vstúpil zástupca spoločnosti do rokovania o budúcej spolupráci so
žalovaným. Dôležitou skutočnosťou bolo dominantné postavenie žalovaného na trhu s tehliarskymi

výrobkami a možnosť spolupráce a zachovania majetkovej účasti spoločníkov spoločnosti Tehliarska
výroba s.r.o. v spoločnosti.Žalovaný následne zistil, že spoločníci spoločnosti Tehliarska výroba s.r.o. sú tiež spoločníkmi žalobcu,
a že tieto dve spoločnosti majú uzatvorenú zmluvu, na základe ktorej žalobca dodáva spoločnosti
Tehliarska výroba s.r.o. tehliarsku surovinu na výrobu tehál. Z toho dôvodu žalovaný prejavil záujem aj

o uzatvorenie zmluvy so žalobcom. Žalovaný vypracoval právne dokumenty, ktoré predložil žalobcovi:
kúpna zmluva zo dňa 13.10.2005 uzatvorená medzi spoločnosťou Tehliarska výroba s.r.o. ako
predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, obchodná zmluva o podmienkach dodávky tehliarskej
suroviny zo dňa 13.10.2005 uzatvorená medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim,
prehlásenie spoločnosti Tehliarska výroba s.r.o., žalobcu a spoločníkov týchto spoločností. Žalovaný

trval na podpísaní týchto právnych dokumentov, odôvodňoval to obavou, že by mohlo dôjsť k zmareniu
pripravovanej spolupráce. Vážnosť vôle mala byť prejavená i zakotvením zmluvnej pokuty vo výške
20.000.000,- Sk. Žalovaný prejavil vážnosť svojej vôle i tým, že požadoval deštrukciu tunelovej pece,
zošrotovanie rýpadiel a podobne.

Zmluvouododávkesažalobcazaviazalnadodávkutehliarskejsurovinyzosvojhodobývaciehopriestoru

na základe objednávok žalovaného, ktoré sú považované za samostatný návrh na uzavretie zmluvy.
Žalovaný bol v zmysle zmluvy oprávnený objednať maximálne 100.000 m3 tehliarskej suroviny ročne
za kúpnu cenu 350 Sk/m3. Žalobca ako predávajúci sa zaviazal, že počas platnosti a účinnosti zmluvy
neuzavrie zmluvu so žiadnou treťou osobou, ktorej predmetom bude dodávanie tehliarskej suroviny.
Porušenie tejto povinnosti by žalovaný sankcionoval zmluvnou pokutou vo výške 6.000.000,- Sk za

každé jedno porušenie. Za prvý kalendárny rok trvania zmluvy žalovaný nezaslal žalobcovi objednávku,
na základe ktorej by si od neho objednal dodanie čo i len časti tehliarskej suroviny. Žalobca mal
pochybnosť o dobromyseľnosti a vážnosti prejavenej vôle žalovaného, listom zo dňa 13.11.2006 ho
upozornil na jeho konanie. Žalovaný v liste zo dňa 04.12.2006 uviedol, že podľa zmluvy bol oprávnený,
a nie povinný odoberať tehliarsku surovinu. Žalovaný ani po tejto výzve nezaslal žalobcovi žiadnu

objednávku.
Počas prvého roka trvania zmluvy boli žalobcovi zasielané viaceré objednávky na odber tehliarskej
suroviny: spoločnosť Jašim s.r.o. zaslala žalobcovi objednávku na odber 20.000 m3, spoločnosť
Vranovská tehelňa s.r.o. zaslala objednávku na 60.000 m3, spoločnosť Saltima s.r.o. na odber 9.000
m3 tehliarskej suroviny. Uvedené objednávky bol žalobca povinný odmietnuť, z dôvodu, že by tým

porušil povinnosť stanovenú zmluvou a vystavil by sa tak hrozbe uplatnenia sankcie žalovaným.
Konanímžalovanéhobolinaplnenéznakynekalosúťažnéhokonaniapodľa§44Obchodnéhozákonníka.
Žalovaný ponúkol žalobcovi spoluprácu podmienenú získaním kontroly nad ich podnikaním, konal v
rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody, buď z porušenia záväzkového
vzťahu alebo inej povinnosti určenej Obchodným zákonníkom. Porušením inej právnej povinnosti

určenej Obchodným zákonníkom je aj nekalosúťažné konanie. Protiprávnym konaním žalovaného bola
žalobcovi spôsobená škoda spočívajúca v ušlom zisku, ktorý mohol dosiahnuť v prípade dodávky tretej
osobe. Výška škody je špecifikovaná ako ušlý zisk na základe objednávok tretích osôb, ktoré boli
žalobcovi doručené.

3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, žaloba bola pôvodne podaná na Okresnom súde Košice I,
ktorý vec dňa 17.03.2009 postúpil Okresnému súdu Bratislava I. Okresný súd Bratislava I vec predložil
na rozhodnutie kompetenčného sporu Krajskému súdu v Bratislave, ktorý uznesením zo dňa 23.06.2011
určil, že miestne príslušným na prejednanie veci je Okresný súd Nitra. Následne Okresný súd Nitra vec
predložil 10.01.2012 Najvyššiemu súdu SR z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci, ktorým mu však vec

bola vrátená ako súdu vecne a miestne príslušnému.

4. Vo veci bolo prvýkrát rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 23Cb/127/2011 - 266 zo dňa
10.01.2014. Súd prvej inštancie vo svojom skoršom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení, podľa
ktorých dňa 13.10.2005 uzatvorili strany sporu obchodnú zmluvu o podmienkach dodávky tehliarskej

suroviny. Žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci si dohodli základné - rámcové podmienky
spolupráce pri kúpe a predaji tovaru, tehliarskej suroviny. V čl. IV. ods. 1 zmluvy bolo dohodnuté, že
žalovaný (kupujúci) je oprávnený objednať u žalobcu (predávajúceho) formou písomnej objednávky
tehliarsku surovinu v celkovom množstve nepresahujúcom 100.000 m3 tehliarskej suroviny ročne.
Zmluva bola uzatvorená na dobu dvoch kalendárnych rokov odo dňa podpisu zmluvy (podľa súdu prvej

inštancie čl. VII. ods. 1, v skutočnosti však čl. XII. ods. 1). V čl. VIII. ods. 1 písm. b) (v skutočnosti
však podľa čl. XIII. ods. 1 písm. b)) zmluvy sa predávajúci, teda žalobca zaviazal počas trvania
zmluvy neuzatvoriť so žiadnou treťou osobou zmluvu, ktorej predmetom bude dodávanie tehliarskej
suroviny z dobývacieho priestoru na území Európskej únie. Porušenie tejto povinnosti predávajúcimsa považuje za podstatné porušenie zmluvy, ktoré zakladá kupujúcemu právo na zmluvnú pokutu
vo výške 6.000.000,- Sk (čl. XIII. ods. 1 zmluvy). Žalovaný si po uzatvorení zmluvy neobjednal u
žalobcužiadnutehliarskusurovinu.Žalobcoviboladoručenáobjednávkanadodávkutehliarskejsuroviny

spoločnosťou Vranovská tehelňa s.r.o. zo dňa 16.01.2006 v objeme 60.000 m3 v najbližších rokoch.
Objednávkou zo dňa 04.11.2005 si od žalobcu objednala spoločnosť Jašim s.r.o. tehliarsku surovinu v
objeme 20.000 m3. Objednávkou zo dňa 20.11.2006 si od žalobcu objednala spoločnosť SALTIMA, spol.
s.r.o. tehliarsku surovinu v objeme 9.000 m3. Žalobca objednávateľom oznámil, že objednávku nemôže
zrealizovať vzhľadom na skutočnosť, že je viazaný zmluvami o výhradnej spolupráci uzatvorených s

inou spoločnosťou.

5. V právnych záveroch svojho 1. meritórneho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v odôvodnení
rozhodnutia o kompetenčnom spore Krajský súd v Bratislave uviedol, že predmetom konania je náhrada
škody podľa § 373 Obchodného zákonníka, a nie nárok vzniknutý nekalosúťažným konaním. Okresný
súd Nitra sa cítil byť viazaný týmto právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, čo uviedol ako dôvod

pre ktorý nárok uplatnený žalobcom posudzoval ako nárok na náhradu škody uplatnenú podľa § 373 a
nasl.Obchodnéhozákonníka.Súdprvejinštanciepoukázalnato,žepredpokladmivznikuzodpovednosti
za škodu v zmysle § 373 Obchodného zákonníka sú: a) protiprávny úkon, b) vznik škody, c) príčinná
súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, pričom existencia všetkých troch predpokladov
zodpovednosti musí byť preukázaná poškodeným. Ďalej súd prvej inštancie rozviedol, že protiprávnym

úkonom musí dôjsť k porušeniu zákonnej alebo zmluvnej povinnosti, pričom v danom prípade nebolo
preukázané porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného a ani porušenie povinnosti vyplývajúcej
z Obchodného zákonníka. V čl. IV. ods. 1 zmluvy bolo dohodnuté oprávnenie žalovaného, nie povinnosť,
odobrať od žalobcu tehliarsku surovinu nepresahujúcu 100.000 m3 ročne. Záväzok žalovaného nebol
dohodnutý tak, aby ho zaväzoval odobrať minimálne množstvo suroviny ročne. To znamená, že žalovaný

nebol povinný odobrať ročne určité množstvo suroviny, minimálne množstvo. Žalovanému v uvedenom
článku nebola upravená, dohodnutá žiadna povinnosť, iba oprávnenie. Z uvedeného teda vyplýva,
že nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, taká povinnosť žalovanému zo zmluvy nevyplývala, bolo
dohodnuté iba oprávnenie. Keďže nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti, nebol splnený základný
predpoklad pre priznanie náhrady škody podľa § 373 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie preto

dospel k záveru o potrebe žalobu zamietnuť, pretože žalobca dôvodnosť svojho nároku nepreukázal.

6. Proti prvému meritórnemu rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom tunajší odvolací súd
rozhodol uznesením č. k. 26Cob/73/2014 - 292 zo dňa 11.12.2014 tak, že napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o

odvolaní zdôraznil, že záväznosť rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave o príslušnosti Okresného
súdu Nitra bola Okresným súdom Nitra nesprávne pochopená. Z ustanovenia § 105 ods. 3 O.s.p.
(v tom čase účinného procesného predpisu) vyplývajúca viazanosť súdu, ktorému má byť vec podľa
rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená, znamená výlučne toľko, že súd, ktorý bol v kompetenčnom
spore určený za súd príslušný, je povinný vec prejednať a rešpektovať tak procesné rozhodnutie v

otázke príslušnosti. Tento súd však už v žiadnom prípade nie je viazaný právnym názorom nadriadeného
súdu o právnej kvalifikácii nároku uplatneného žalobou, pretože nadriadený súd sa pri rozhodovaní o
kompetenčnom spore vecou meritórne nezaoberá a viazanosť prvostupňového súdu právnym názorom
nadriadeného súdu vysloveným v tomto smere zo zákona nevyplýva. Súdu prvej inštancie bolo preto
odvolacím súdom vytknuté, že s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej mu vznikol nárok na náhradu

škody spôsobenej nekalosúťažným konaním žalovaného v zmysle § 53 v súvislosti s § 44 ods. 1
Obchodného zákonníka, sa súd prvej inštancie nemôže vysporiadať iba holým poukazom na závery
vyslovené v odôvodnení procesného rozhodnutia o príslušnosti, podľa ktorých nadriadený súd pre
účely určenia miestnej príslušnosti nepovažoval daný spor za spor z nekalej súťaže. Úlohou súdu prvej
inštancie za danej situácie bolo vecne sa vysporiadať v odôvodnení napadnutého rozsudku s ťažiskovou

argumentáciou žalobcu a z dôvodu, že tak súd prvej inštancii neurobil, jeho rozhodnutie bolo zaťažené
vadou nedostatku jeho odôvodnenia. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy existenciu generálnej klauzuly
nekalosúťažného konania upravenú v § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a v jej zmysle neposúdil,
či žalobcom popísané konanie žalovaného takýto charakter nemá, a či v nadväznosti na uvedené
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody podľa § 53 Obchodného zákonníka. Odvolací súd preto

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval za arbitrárny, ktorý pre nedostatok dôvodov podľa
konštantnej judikatúry odníma žalobcovi možnosť konať pred súdom. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
prvé meritórne rozhodnutie prvoinštančného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec podľa
§ 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.7. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní po doplnení dokazovania dospel k nasledujúcim skutkovým
zisteniam.

8. Rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky zo dňa 21.05.1998, číslo 98/FH/3/1/80,
úrad vyslovil súhlas s koncentráciou, ktorá vznikla získaním kontroly spoločnosťou Weinerberger
Slovenské tehelne spol. s r.o. nad spoločnosťou Brich Slovakia, a.s. (prevod akcií). Z odôvodnenia
protimonopolného úradu vyplýva, že v roku 1997 mal žalobca podiel na relevantnom trhu s páleným

murivovým materiálom 1,49 % a žalovaný 30,39 %. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky
rozhodnutím zo dňa 15.02.2005, č. 2005/ZK/3/1/015 zastavil konanie vo veci koncentrácie podnikateľa
Wienerberger - Slovenské tehelne, spol. s r.o., pretože dôvod na konanie nebol daný. Podľa výpisu z
obchodného registra má žalobca zapísaný aj predmet činnosti: výroba a predaj pálených keramických
tehál a tehliarskych výrobkov a iných pálených výrobkov z hliny. Žalovaný má okrem iného zapísaný
predmet činnosti: výroba tehál, pálenej krytiny, stropných konštrukčných prekladov. Predmetom zmluvy

o podmienkach dodávky tehliarskej suroviny zo dňa 13.10.2005 je dodávka tehliarskej suroviny
po vyťažení žalobcom žalovanému. Obvodný banský úrad v Spišskej Novej Vsi rozhodnutím zo
dňa 06.11.2007, č. 546-1440/2007-I zrušil žalobcovi banské oprávnenie vydané dňa 19.12.1996. V
odôvodnení uviedol, že SPIŠSKÁ TEHEĽNA, spol. s r.o. nevykonáva banskú činnosť v lehote dlhšej ako
dva roky. Žalobca sa k tomuto konaniu banského úradu nevyjadril. Okresný súd Košice I. uznesením

zo dňa 04.02.2016, sp. zn. 29CbR/69/2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 01.04.2016, rozhodol o
zrušení spoločnosti SPIŠSKÁ TEHEĽNA, spol. s r.o. s likvidáciou.

9. Súd prvej inštancie následne dospel k záveru, že ani po doplnení dokazovania žalobca nepreukázal
dôvodnosť žalobou uplatneného nároku, a žalobu preto rozsudkom č. k 23Cb/127/2011 - 411 zo

dňa 03.08.2016 opätovne zamietol. Súd prvej inštancie poukázal na to, že ustanovenie § 44 ods. 1
Obchodného zákonníka je tzv. generálnou klauzulou, vymedzením základných znakov konania, ktoré
je považované za nekalosúťažné a teda zakázané. Tak ako už bolo uvedené, nekalou súťažou je
konanie, ktoré kumulatívne spĺňa tieto znaky: a) ide o konanie v hospodárskej súťaži, b) konanie musí
byť v rozpore s dobrými mravmi, c) je spôsobilé privodiť ujmu inými súťažiteľom. Na to, aby konaním

súťažiteľov mohlo dôjsť k nekalosúťaživému konaniu treba, aby sa pri splnení ostatných podmienok
produkty súťažiacich subjektov stretli na trhu, a to v predmete, čase a priestore (rozhodnutie NS SR,
sp. zn. 4Obo/245/2004). Hospodárska súťaž nie je zákonom definovaná, jej základná úprava je v
Ústave Slovenskej republiky. Hospodárska súťaž má slúžiť na možnosť slobodne podnikať za účelom
dosiahnutia zisku. Ochrana súťaže má zabezpečovať súťažnú rovnováhu na trhu. Pojem dobré mravy je

vždy právnou otázkou. Dobré mravy súťaže možno označiť ako pravidlá a zvyklosti, ktoré sa dodržiavajú
v konkurenčnom prostredí, a ktoré samotní súťažitelia považujú za zodpovedajúce podnikateľskej
korektnosti (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obo 180/94). Pojem dobré mravy súťaže je potrebné odlíšiť od
všeobecného pojmu dobré mravy v občianskom práve.

10. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na skutočnosť, že obchodná zmluva uzatvorená
medzi účastníkmi konania sa vzťahovala na dodávku tehliarskej suroviny žalobcom (predávajúcim)
žalovanému (kupujúcemu). Zmluva bola uzatvorená dňa 13.10.2005 na obdobie dvoch rokov. V čase
uzatvorenia zmluvy mal žalobca oprávnenie na vykonávanie banskej činnosti, oprávnenie mu bolo
vydané v roku 1996. Z historického výpisu z obchodného registra súd zistil, že sporové strany boli

oprávnené podnikať pri výrobe a predaji tehál. Žalobca a ani žalovaný nemali v obchodnom registri
zapísaný predmet činnosti, ťažba tehliarskej suroviny a jej predaj. Žalobca bol oprávnený nakupovať
a predávať stavebný materiál a suroviny. Z uvedeného vyplýva, že relevantným trhom, teda trhom,
na ktorom sa mohli sporové strany stretnúť a medzi sebou súťažiť, bol len trh výroby a predaja
tehál. Keďže zmluva zo dňa 13.10.2005 sa týkala dodávky tehliarskej suroviny, jej plnenie sa nemohlo

uskutočňovať v rámci hospodárskej súťaže. Na základe rozhodnutia banského oprávnenia mohol
žalobca ťažiť tehliarsku suroviny pre vlastnú potrebu, túto spracovať a následne vyrábať tehly. Okrem
toho je potrebné upozorniť na to, že príslušný banský úrad dňa 06.11.2007 zistil, že žalobca už viac
ako dva roky nevykonával banskú činnosť, teda banskú činnosť nevykonával už v čase uzatvorenia
zmluvy so žalovaným dňa 13.10.2015, a teda tým, že sa zaviazal dodávať surovinu žalovanému, mohlo

dôjsť k obnoveniu jeho podnikateľskej činnosti v banskej činnosti. Keďže sporné strany podnikali na
relevantnom trhu iba v oblasti výroby a predaj tehál, a nie v ťažbe tehliarskej suroviny, jej následnom
predaji, nebola splnená základná podmienka generálnej klauzuly (§ 44 ods. 1 Obchodného zákonníka),
teda podnikanie v hospodárskej súťaži.11. Tento rozsudok napadol odvolaním opätovne žalobca, pričom namietal, že odôvodnenie písomného
vyhotoveniach rozsudku nekorešponduje s ústnym odôvodnením po jeho vyhlásení na pojednávaní

konanom dňa 03.08.2016. Písomné vyhotovenie odôvodnenia rozsudku totiž obsahuje záver, že
nešlo o podnikanie v hospodárskej súťaži a medzi sporovými stranami neexistoval relevantný trh. Na
pojednávaní však bol rozsudok po jeho vyhlásení odôvodnený inak, súd konštatoval, že relevantný
trh medzi žalobcom a žalovaným existoval a zároveň prezentoval odlišné dôvody zamietnutia
žaloby. Takýto postup podľa žalobcu zasahuje do práv strany sporu a spôsobuje nepreskúmateľnosť

rozsudku. Odvolateľ zároveň navrhol odvolaciemu súdu, aby konfrontoval obsah zvukového záznamu
z pojednávania zo dňa 03.08.2016 s písomným vyhotovením rozsudku.

12. Tunajší súd, ako súd odvolací po prejednaní uvedeného odvolania žalobcu dospel k záveru o
jeho opodstatnenosti a napadnutý rozsudok uznesením zo dňa 15.02.2018 zrušil podľa § 389 ods.
1 písm. b) CSP pre odňatie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu súdu bolo

znemožnené preskúmanie súladu ústneho a písomného odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože
na zvukovom zázname nebolo zaznamenané jeho vyhlásenie a odôvodnenie. Odvolací súd sa preto
priklonil v prospech procesnej strany, ktorá podala odvolanie.

13. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní nariadil na deň 10.12.2018 pojednávanie, na ktorom strany

zotrvali na svojich doterajších prednesoch a právnej argumentácii a nemali ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania. Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní opätovne vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu
zamietol a ústne ho odôvodnil v súlade z vyššie uvedeným písomným odôvodnením v poradí druhého
meritórneho rozhodnutia.

14. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 CSP tak, že
plne úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania. O výške trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 262 ods. 2 CSP.

15. Proti tomuto ostatnému rozsudku podal žalobca opäť včasné odvolanie. Odôvodnenie v rozsudku

označil za zmätočné a nezrozumiteľné, keď konajúci súd bez nadväznosti a ďalšieho vysvetlenia
kumuloval jednotlivé časti svojich skorších úvah obsiahnutých v predtým zrušených rozhodnutiach spolu
s názormi odvolacieho súdu, pričom podľa žalobcu nie je zrejmé, kde začína skutočného odôvodnenie
nového rozhodnutia a nielen zhrnutie doterajších právnych názorov vyjadrených súdom prvej inštancie
v pôvodných rozhodnutiach. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu v odôvodnení rozsudku obmedzil

výlučne na skúmanie prvej podmienky naplnenia skutkovej podstaty nekalosúťažného konania na strane
žalovaného podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda či ide o konanie v hospodárskej
súťaži. Zo záverov súdu vyplýva, že už túto podmienku vyhodnotil ako nesplnenú, keďže podľa jeho
názoru sporové strany neboli subjektmi súťažiacimi na relevantnom trhu. Preto nemôže ísť podľa súdu
prvej inštancie o konanie v hospodárskej súťaži a ani nekalosúťažné konanie. Na základe tohto jediného

záveru došlo k zamietnutiu žaloby. Žalobca však tento záver súdu prvej inštancie považuje za nesprávny,
nakoľko podľa jeho názoru nekorešponduje s vykonaným dokazovaním, pričom súd pri jeho vyvodení
na vykonané a žalobcom namietané dôkazy neprihliadal a s týmito sa nevysporiadal. Ak by sa bol súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal argumentmi predostretými v písomnom
odvolaní zo dňa 05.01.2017, týkajúcimi sa posúdenia existencie relevantného trhu ako podmienky

konania subjektov v rámci hospodárskej súťaže, nemohol by dospieť k vyššie uvedenému záveru. Súd
prvej inštancie nesprávne a v rozpore s odborným výkladom pojmu relevantný trh tento posudzoval
len ako porovnanie predmetov podnikania žalovaného a žalobcu zapísaných v obchodnom registri.
Žalobca viackrát v konaní poukazoval, že súd nesprávne posudzoval splnenie podmienky existencie
relevantného trhu iba ohľadne ťažby a predaja tehliarskej suroviny.

Hospodárska súťaž je súťaž dvoch alebo viacerých súťažiteľov o zákazníka alebo o odbyt tovarov
na relevantnom trhu. Relevantným trhom je pritom priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu
takých výrobkov, výkonov, prác a služieb, ktoré sú na uspokojenie určitých potrieb z hľadiska užívateľa
zhodné alebo zastupiteľné. Nie je možné mechanicky porovnávať predmet podnikania sporových

strán formálne zapísaný v obchodnom registri, ale relevantný trh je potrebné skúmať a posudzovať z
viacerých hľadísk. Predmetom tohto konania nebola len sporná dodávka tehliarskej suroviny, ale vopred
premyslené likvidačné nekalosúťažné konanie žalovaného, v dôsledku ktorého bol žalobca vylúčený z
relevantného trhu. Pri posudzovaní pôsobenia na relevantnom trhu je potrebné najmä prihliadnuť naúdaje zapísané v obchodnom registri (nielen) a poukázať na to, že predmetom podnikania sporových
strán v rozhodnom čase bola výroba a predaj tehál, či sprostredkovanie predaja pálených tehál a iných
tehliarskych výrobkov. V čase uzatvárania obchodnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bol ešte

žalobca vlastníkom tehliarskej technológie na výrobu pálených tehál, pričom teda nemôže byť sporné,
že obe spoločnosti sa na území Slovenskej republiky venovali výrobe pálených tehál. Až následne
došlo titulom spornej zmluvy k predaju tejto technológie žalovanému, pričom to bol vopred premyslený
postup žalovaného, ako znemožniť žalobcovi akúkoľvek činnosť v oblasti obchodovania s tehliarskymi
výrobkami. V tomto smere bolo nevyhnutnosťou, aby súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní vysporiadal

so skutočnosťou, že sporové strany boli konkurentmi na relevantnom trhu s páleným murivovým
materiálom a obaja vyrábali pálené tehly, čo preukazuje Rozhodnutie Protimonopolného úradu SR (ďalej
len PMÚSR) č. 98/FH/3/1/80 z 21.05.1998, ktoré je súčasťou súdneho spisu. V odôvodnení rozhodnutia
je uvedená analýza stavu relevantného trhu s páleným murivovým materiálom pred a po tejto
koncentrácii. V tabuľkách na str. 7 a 8 tohto rozhodnutia sú medzi rozhodujúcimi výrobcami páleného
murivového materiálu na území SR Protimonopolným úradom zaradení ako žalovaný Wienerberger

Slovenské tehelne, spol. s r.o., tak aj žalobca - Spišská tehelňa spol. s r.o.. Uvedené rozhodnutie
preukazuje, že žalobca a žalovaný pôsobili na spoločnom relevantnom trhu, teda prvá podmienka
nekalosúťažnéhokonania,asícekonanievhospodárskejsúťaži,bolanaplnená.Akovyplývazviacerých
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Sž/108/2003) „Protimonopolný úrad
SR je ako ústredný orgán štátnej správy kompetentným a vecne oprávneným orgánom na definovanie

relevantných trhov.“ Súd prvej inštancie názor Najvyššieho súdu SR nerešpektuje a k namietanému
určeniu relevantného trhu Protimonopolným úradom sa ani len nevyjadruje. Súd prvej inštancie síce
v odôvodnení bod 28. spomenul dotknuté rozhodnutie Protimonopolného úradu, avšak bez toho aby
následne toto dal do vzťahu s ostatnými dôkazmi, a najmä aby v jeho svetle posúdil existenciu
relevantného trhu. Bez ďalšieho po skonštatovaní obsahu tohto rozhodnutia uvádza opätovne, že

relevantný trh nemohol existovať z dôvodu iných predmetov podnikania zapísaných v OR SR, a to
bez toho, aby uviedol svoju úvahu, prečo nerešpektuje konštatovanú existenciu relevantného trhu
Protimonopolným úradom, resp. prečo tento posudzuje svojvoľne podľa vlastného kritéria. Takýto
postup súdu v rámci odôvodnenia súdneho rozhodnutia nemožno považovať za zadosťučinenie princípu
spravodlivého súdneho konania a princípu právnej istoty premietajúcich sa v požiadavke riadneho a

presvedčivého súdneho rozhodnutia.

16. Podľa žalobcu je nepochybné, že žalovaný sa snažil na území Slovenskej republiky získať
dominantné postavenie na trhu s tehliarskou výrobou. Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná
napríklad Rozhodnutím PMÚSR č. 2005/ZK/3/1/015 zo dňa 15.02.2005, ktoré bolo vydané v konaní o

koncentrácii podnikateľa Wienerberger - Slovenské tehelne, spol. s r.o. s časťami podnikov podnikateľov
SETA Tehelne, a.s. a Tehelňa Martin, a.s.. Aj z dostupných internetových zdrojov vyplýva, (napríklad
z portálu www.etrend.sk, ale aj z portálov www.stavba.sk a www.wienerberger.sk), že po koncentrácii
žalovaného s časťami podnikov SETA Tehelne, a.s. a Tehelňa Martin, a.s. a odkúpení aktív od žalobcu
došlo k likvidácii tehliarskej výroby nielen žalobcu a žalovaný každoročne enormne zvyšoval svoje

obraty. Žalobca má za to, že v konaní bolo preukázané nekalosúťažné konanie žalovaného a nesprávne
rozhodnutie súdu prvej inštancie je výsledkom jeho nesprávneho výkladu ust. § 44 ods. 1 Obchodného
zákonníka a nedostatočného vysporiadania sa s rozhodujúcimi argumentmi žalobcu pri rozhodovaní v
rámci odôvodnenia rozhodnutia.

17. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že žalobou uplatnený nárok bol v konaní riadne a nesporne
preukázaný, a odvolaním sa preto domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok s poukazom na §
388 CSP zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalovaného zaviaže k náhrade trov konania.

18. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vo

vzťahu k námietke žalobcu, že súd sa nezaoberal skúmaním ďalších podmienok objektívnej stránky
skutkovej podstaty nekalej súťaže, žalovaný uviedol, že konštrukcia skutkovej podstaty podľa § 44
Obchodného zákonníka je postavená na potrebe kumulatívneho naplnenia všetkých jej podmienok, a
preto stačí nenaplnenie jednej z nich, aby skutková podstata nekalej súťaže nebola naplnená. Preto z
pohľadu správnosti výroku rozsudku nie je potrebné, aby súd zisťoval v takomto prípade naplnenie aj

ostatných podmienok nekalej súťaže.

19. Podstatu svojich námietok žalobca podľa žalovaného zhrnul do vety:„Predmetom tohto konania nebola 1) len sporná dodávka tehliarskej suroviny, ale 2) vopred premyslené
nekalosúťažné konanie žalovaného, v dôsledku ktorého bol žalobca vylúčený z relevantného trhu.“.

20. Žalovaný má za to, že predmetom konania môže byť len dodávka tehliarskej suroviny a okolnosti s
tým súvisiace. Poukazoval na záver súdu, že právna povinnosť žalovaného na odber suroviny nebola
preukázaná, a to ani v minimálnych množstvách. Bolo zodpovednosťou žalobcu, aby si zmluvu pred
jej podpisom riadne prečítal, prípadne sa poradil s odborne spôsobilou osobou. V prípade nesúhlasu
s obsahom návrhu zmluvy žalobcovi nič nebránilo, aby ju neuzatvoril. Príslušné ustanovenie zmluvy

(článok IV) bolo formulované jasne, určite a nezakryte.

21. Žalovaný ďalej poukazoval na tvrdenie žalobcu, že „v čase uzatvorenia obchodnej zmluvy medzi
žalobcom a žalovaným bol ešte žalobca vlastníkom tehliarskej technológie na výrobu pálených tehál,
pričom teda nemôže byť sporné, že obe spoločnosti sa na území SR venovali výrobe pálených tehál.
Až následne došlo titulom spornej zmluvy k predaju tejto technológie žalovanému, pričom to bol vopred

premyslený postup žalovaného, ako znemožniť žalobcovi akúkoľvek činnosť v oblasti obchodovania s
tehliarskymi výrobkami.“

22. Toto tvrdenie žalobcu podľa žalovaného obsahuje viacero nepravdivých tvrdení, v konaní totiž
bolo preukázané, že technologické zariadenie potrebné na pálenie tehál a dobývanie hliny bolo

predmetom kúpnej zmluvy medzi žalovaným ako kupujúcim a spoločnosťou Tehliarska výroba, s.r.o.
ako predávajúcim, t. j. iným subjektom ako žalobcom. Žalobca tak nevyprodukoval jediný dôkaz, ktorý
by preukazoval, že odpredal žalovanému technológiu na dobývanie suroviny a pálenie tehál. Pokiaľ
žalobca nebol v relevantnom čase vlastníkom technológie potrebnej na výrobu tehliarskych výrobkov, z
objektívnych dôvodov ani nemohol byť na relevantnom trhu so žalovaným v oblasti predaja tehliarskych

výrobkov. Žalovaný nechápe spôsob uvažovania žalobcu, keď na základe kúpnej zmluvy, ktorú žalovaný
neuzatvoril so žalobcom, ale so spoločnosťou Tehliarska výroba, s.r.o., odvodzuje nekalo súťažné
konanie voči svojej osobe zo strany žalovaného. V konaní totiž nebola preukázaná žiadna právna
skutočnosť, prípadne právny úkon medzi žalobcom a žalovaným, ktorý by sa týkal predaja tehliarskych
výrobkov, ktorý žalobca považuje za jediný relevantný trh.

23. Pokiaľ žaloba poukazuje na rozhodnutia Protimonopolného úradu SR, tak rozhodnutie č. 98/
FH/3/1/80 je z dátumu 21.05.1998, t. j. viac ako 7 rokov pred uzatvorením Zmluvy o podmienkach
dodávkytehliarskejsuroviny,t.j.nemážiadnuvýpovednúhodnotukroku2005,apretojevtejtosúvislosti
irelevantné. V roku 1998 mohol žalobca byť ešte činný v oblasti výroby tehliarskych výrobkov, avšak v

čase uzatvorenia Zmluvy o podmienkach dodávok tehliarskej suroviny (v roku 2005) už preukázateľným
spôsobom činný v tejto oblasti nebol, lebo potrebnú technológiu ani nevlastnil (vlastníkom bola
spoločnosť Tehliarska výroba, s.r.o.). Iné rozhodnutie, a to rozhodnutie PMÚ SR č. 2005/ZK/3/1/015 sa
vôbec netýka žalobcu, a preto je irelevantné.

24. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu
potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania.

25. Žalobca vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že záväzok žalovaného objednávať a
odoberať a záväzok žalobcu dodávať surovinu, vyplýva z celého kontextu zmluvy. Poukázal pritom

na samotnú preambulu zmluvy, podľa ktorej „zmluvné strany deklarujúc svoju jasnú a nepochybnú
vôľu smerujúcu ku vzniku, k udržaniu a rozvíjaniu intenzívneho obchodného partnerstva, vedomé
si zmluvnej úpravy tohto obchodného partnerstva rozhodli sa uzavrieť túto zmluvu“. Následne pri
definovaní predmetu zmluvy zmluvné strany v článku I. bod 1 zmluvy uvádzajú, že „ predmetom tejto
zmluvyjeúpravazákladných-rámcovýchpodmienokúzkejadôveryhodnejvzájomnejspoluprácemedzi

predávajúcim na jednej strane a kupujúci na druhej strane, zaručujúce realizáciu kúpy a predaja tovaru
bližšie špecifikovaného v tejto zmluve medzi kupujúcim a predávajúcim “.

Žalobca má za to, že záväzok žalovaného na objednávanie a záväzok žalobcu na dodávku tovaru
sa prelína okrem týchto základných ustanovení a celou zmluvou, čo garantuje „jasnú a nepochybnú

vôľu smerujúcu ku vzniku, udržaniu a rozvíjaniu intenzívneho obchodného partnerstva“. Záväzok
žalobcu bol navyše zabezpečený zmluvnou pokutou v značnej výške, a to pre prípad, že by žalobca
neoznamoval žalovanému skutočnosti spôsobilé ohroziť dodávku tehliarskej suroviny, ak by žalobca
nielenže dodával, ale už len uzavrel zmluvu o dodávke tehliarskej suroviny s treťou osobou, alebo akby vykonal úkony k zrušeniu dobývacieho priestoru. To znamená, že záväzok žalovaného objednávať
a odoberať a záväzok žalobcu dodávať tehliarsku surovinu jednoznačne vyplýva z celej zmluvy. Takýto
prejav vôle je možné zistiť zo zmluvy aj použitím základných výkladových pravidiel podľa ust. § 266

ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný, ktorý oslovil žalobcu s návrhom na spoluprácu, už v návrhu
zmluvy „deklaroval jasnú a nepochybnú vôľu smerujúcu ku vzniku, udržaniu a rozvíjaniu intenzívneho
obchodného partnerstva ... zaručujúcu realizáciu kúpy a predaja tovaru ...“. Preto je zrejmé, že prejavený
úmysel žalovaného bol odoberať od žalobcu tehliarsku surovinu, a takýto úmysel bol žalobcovi známy.

Z tohto dôvodu a s poukazom na ust. § 266 ObZ nie je možné vykladať ustanovenie čl. IV. bod 1
zmluvy ako oprávnenie žalovaného neodobrať od žalobcu žiadnu tehliarsku surovinu. Toto ustanovenie
je potrebné vynakladať v kontexte z celou zmluvou, a preto jeho výkladom môžeme dospieť k jedinému
záveru, a to že žalovaný bol oprávnený odobrať tehliarsku surovinu v maximálnom množstve 100.000
m3 tehliarskej suroviny ročne. Keďže v konaní žalovaný potvrdil, že všetky zmluvy, ktoré boli uzavreté so
žalobcom a spoločnosťou Tehliarska výroba, spol. s r.o., ktorá je majetkovo a personálne prepojená so

žalobcom, pripravoval sám žalovaný, iný výklad daného ustanovenia zmluvy s poukazom na ust. § 266
ods. 4 ObZ ani neprichádza do úvahy. Iný výklad tohto ustanovenia, s poukazom na následné správanie
žalovaného, ktorý po uzatvorení zmluvy opomenul akúkoľvek spoluprácu so žalobcom a spoločnosťou
Tehliarska výroba, spol. s r.o. by bol zneužitím práva, čo v zmysle právneho poriadku SR nemohlo
požívať akúkoľvek právnu ochranu.

26. Žalobca podľa žalovaného vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukazuje na skutočnosti, ktoré ho
jednoznačne uznávajú za vinného zo spôsobenia škody nielen žalobcovi, ale aj spoločnosti Tehliarska
výroba, s.r.o.. Žalobca nespochybňuje, že technológiu, ktorú odkúpil žalovaný, nebola v jeho vlastníctve.
Ako však už bolo vyššie uvedené, túto technológiu vlastnila spoločnosť, ktorá bola personálne a

majetkovo prepojená so žalobcom a bez tejto technológie nemohol žalobca pokračovať vo vykonávaní
svojejpodnikateľskejčinnosti,keďžetehliarskasurovina,ktorúvyťažil,bolaurčenánajmäprespoločnosť
Tehliarska výroba, spol. s r.o.. Zničením tejto technológie, preto bola znemožnená výroba tehál a
žalobcovi neostalo nič iné, len sa spoľahnúť, že žalovaný s ním bude spolupracovať pri výkone jeho
podnikateľskej činnosti. K tomuto však nedošlo.

Z tohto dôvodu má žalobca za preukázané, že žalovaný ho pri predzmluvných rokovaniach zaviedol, keď
mu sľúbil „udržanie a rozvíjanie obchodného partnerstva“, pričom následne, keď zničil celú technológiu
potrebnú na výkon jeho hlavnej podnikateľskej činnosti, zneužil ustanovenie zmluvy, ktoré umožňuje
rozdielny výklad a tehliarsku surovinu od neho neodobral. Žalovaný vedomý si vysokej zmluvnej pokuty,

ktorú si presadil v zmluve, ako aj pokuty 20.000.000,- € za porušenie zákazu konkurencie v zmysle
„Prehlásenia“, ktoré vypracoval žalovaný spolu s ostatnou zmluvnou dokumentáciou a na podpísaní
ktorého trval, následne úmyselne opomenul akúkoľvek spoluprácu so žalobcom, čím mu spôsobil škodu,
ktorej nárok si uplatnil v tomto konaní. Z konania žalovaného po podpísaní zmluvnej dokumentácie
predloženej v tomto konaní, ako aj zo skutočností vyplývajúcich z výsluchu Ing. Jozefa Tarkaniča, je

totiž zrejmé, že žalovaný od počiatku konal v úmysle zničiť tehliarsku výrobu na východnom Slovensku
a následne zneužívať svoje dominantné postavenie na trhu tehliarskych výrobkov.

27. Žalovaný v tejto súvislosti tiež poukázal na závery Protimonopolného úradu SR, z ktorých vyplýva,
že „zásadným porušením zákona je aj tá časť zmluvy, v ktorej je zakotvené obmedzenie voľnosti konania

dodávateľa, t. j. Spišskej tehelne dodávať surovinu tretím subjektom pod hrozbou značných finančných
sankcií v prospech firmy Wienerberger“.

Žalovaný vo vyjadrení poukazuje na skutočnosť, že tvrdenie, že sporové strany pôsobia na spoločnom
relevantnom trhu nie je možné posúdiť z rozhodnutia Protimonopolného úradu SR č. 98/FH/3/1/80 z

21.05.1998, keďže toto rozhodnutie je 7 rokov staré, a preto pre svoju neaktuálnosť už nemôže byť
pre toto konanie použiteľné. Pre žalobcu je zarážajúce, že žalovaný prichádza s týmto argumentom až
vo vyjadrení k tretiemu odvolaniu žalobcu v tejto veci, pričom v celom konaní túto skutočnosť ani len
nespomenul. Z citovaného rozhodnutia Protimonopolného úradu SR jednoznačne vyplýva, že sporové
strany pôsobia na relevantnom trhu, a táto skutočnosť vyplýva aj z výpisov z obchodného registra oboch

spoločností.Napriektomu,žespoukazomnazásadycivilnéhosporovéhoporiadku,podľaktorýchjetáto
námietka žalovaného v konaní právne irelevantná, považuje žalobca za potrebné poukázať, že v konaní
nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že sporové strany nepôsobili na relevantnom
trhu výroby a predaja tehliarskych produktov. K tomuto zároveň žalobca dodáva, že ak by nešlo orelevantný trh u oboch spoločností, prečo potom žalovaný vypracoval „Prehlásenie“, ktoré sa týkalo
tak žalobcu ako aj spoločnosti Tehliarska výroba, spol. s r.o., ak by obe tieto spoločnosti nepôsobili a
žalovaný sa nebál ich konkurencie na relevantnom trhu? Aj z tohto dôvodu sa preto tvrdenia žalovaného

uvedené v jeho vyjadrení vidia žalobcovi ako alibistické, pričom pri posúdení všetkých skutočností ako
aj vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti tieto nemôžu obstáť.

28. Žalovaný vo svojej následnej duplike uviedol, že preambula zmluvy nekonštituuje žiadne záväzky
zmluvnýchstránapodmienkyobchodnéhopartnerstvasúdohodnutévčlánkuI.anasl.zmluvy.Žalovaný

sa nedopustil žiadneho deliktu, pokiaľ svoje subjektívne právo odoberať od žalobcu surovinu nevyužil.
Považuje preto za absurdné, pokiaľ žalobca interpretuje jeho práva ako povinnosť. Článok IV. ods. 1
zmluvystanovujeprávožalovanéhoobjednávaťsurovinuodžalobcu,aniejuodoberať,akoargumentuje
žalobca. Žalovaný toto svoje právo nevyužil a podľa žalobcu má byť za to sankcionovaný. Takýto záver
označil žalovaný za zjavne absurdný.

29. Sám žalobca uznal, že technológiu, ktorú odkúpil žalovaný, nebola v jeho vlastníctve. Túto
technológiu podľa samotného žalobcu vlastnila spoločnosť, ktorá bola personálne a majetkovo
prepojená so žalobcom a bez tejto technológie nemohol žalobca pokračovať vo vykonávaní svojej
podnikateľskej činnosti, keďže tehliarska surovina, ktorú vyťažil, bola určená najmä pre túto spoločnosť
(Tehliarska výroba, s.r.o.). Zničením tejto technológie, preto bola znemožnená podľa tvrdenia žalobcu

výroba tehál a nezostávalo mu iné, len sa spoľahnúť, že žalovaný s ním bude spolupracovať pri výkone
jeho podnikateľskej činnosti. Z uvedeného však podľa žalovaného vyplýva, že tehly produkovala iná
spoločnosť, ktorá túto technológiu predala žalovanému. Pokiaľ žalobca uvádza, že žalovaný zničil danú
technológiu, je potrebné poukázať na skutočnosť, že spoločnosť Tehliarska výroba, s.r.o. k takémuto
kroku dala výslovný súhlas. Je preto zaujímavé, že v danom čase žalobca a ani spoločnosť Tehliarska

výroba,s.r.o.neprejaviližiadnuobavuozachovanietehliarskejvýrobynavýchodnomSlovensku,avšakv
tomtokonanízlikvidácietechnológie,naktorúdalisúhlas,vyvodzuježalobcanekalýúmyselžalovaného.

30. List Protimonopolného úradu SR, na ktorý sa žalobca odvoláva, nepredstavuje výsledok aplikácie
právomoci tohto orgánu, ale zjavne ide iba o neoficiálnu komunikáciu. Tento list žalovaný, preto

považuje za irelevantný a okrem toho jeho obsah ani nesúvisí s meritom veci. Pokiaľ žalobca tvrdí,
že so žalovaným pôsobil na relevantnom trhu, žalovaný poukazuje na to, že sám žalobca uviedol, že
iba dodával tehliarsku surovinu spoločnosti Tehliarska výroba, s.r.o., ktorá vyrábala tehly a žalobca
nedisponoval technológiou na výrobu tehál. Je preto vylúčené, aby v čase uzatvorenia zmluvy žalobca
pôsobil na relevantnom trhu, pričom v konaní nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že

žalobca bol v čase uzatvorenia zmluvy činný v oblasti výroby tehliarskych výrobkov. Na relevantnom trhu
mohla maximálne pôsobiť spoločnosť Tehliarska výroba, s.r.o., ktorá však nie je stranou v tomto konaní.

31. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, prejednal vec dňa 31.10.2019 bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 385 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Odvolací súd po prejednaní veci v

medziach podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v danom
prípade neopodstatnené, keďže rozsudok prvoinštančného súdu je vecne správny.

32. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Keďže

odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, v súlade s § 387
ods. 2 CSP sa v odôvodnení svojho rozhodnutia o odvolaní obmedzuje na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku.

33. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu tak v oblasti skutkových

zistení, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde
prvej inštancie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vo svojom odôvodnení dáva vyčerpávajúcu odpoveď
na všetky žalobcom použité prostriedky procesného útoku, pričom odvolací súd sa so závermi súdu
prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že súd

prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne nevyjadril skutkové a právne závery, ktoré
ho viedli k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie svoje závery o nedôvodnosti žalobou uplatneného
nároku na peňažné plnenie z titulu práva na náhradu škody, ku ktorej vzniku podľa tvrdenia žalobcu
došlo nekalosúťažným konaním žalovaného, rieši v napadnutom rozsudku odkazom na skutkové aprávne závery obsiahnuté v odôvodnení písomného vyhotovenia svojho predchádzajúceho meritórneho
rozhodnutia v prejednávanej veci (rozsudku č. k. 23Cb/127/2011 - 411 zo dňa 03.08.2016) a tieto
zároveň v potrebnom rozsahu v odôvodnení nového rozhodnutia aj opakuje. Odvolací súd takýto

postup súdu prvej inštancie považuje za pochopiteľný v situácii, keďže k zrušeniu predchádzajúceho
meritórnehorozhodnutiaodvolacísúdpristúpilvýlučnezdôvoduakceptácieodvolacejnámietkyžalobcu,
podstatou ktorej bol poukaz na nesúlad písomného vyhotovenia odôvodnenia predchádzajúceho
rozsudku súdu prvej inštancie s jeho odôvodnením poskytnutým pri jeho ústnom vyhlásení. Súd prvej
inštancie túto vadu konania odstránil tak, že svoje nové rozhodnutie vo veci odôvodnil zhodne pri jeho

vyhlásení na pojednávaní, ako aj v jeho následnom písomnom vyhotovení. Odvolací súd sa so závermi
prvoinštančného súdu ohľadne nenaplnenia skutkovej podstaty nekalosúťažného konania zo strany
žalovaného plne stotožňuje a v tomto smere poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

34. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP
ako vecne správny potvrdil.

35. O nároku na trovy odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v súvislosti s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods.

2 samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa.