Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, April 16, 2021

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 18C/12/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2110201365
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Krivošík

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2021:2110201365.32

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní pred sudcom JUDr. Branislavom Krivošíkom v právnej veci sporu

žalobkyne: Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. R., právne zastúpená: JUDr. Peter Harakály, advokát, so
sídlom Mlynská 28, Košice, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group,
so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska,
advokát, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o trovách konania v konaní o náhradu škody z ublíženia
na zdraví, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

II. Štátu priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 25.01.2010 voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy
5.350,20 Eur z titulu bolestného s 9% ročným úrokom z omeškania od 04.03.2010 do zaplatenia,
zaplatenia sumy 9.688,20 Eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 04.03.2010 do zaplatenia, z
titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a zaplatenia sumy 4.844,10 Eur z titulu zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia, ako aj náhrady trov konania. Nárok odôvodnila na tom skutkovom základe,
že dňa XX.XX.XXXX pri dopravnej nehode ako spolujazdkyňa v motorovom vozidle utrpela ťažký úraz. V

konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp. zn. 16C/01/2004 prebiehalo konanie o nároku žalobkyne
o priznanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Ohľadne týchto nárokov došlo k uzavretiu
mimosúdnej dohody. V súvislosti s úrazom, ktorý utrpela žalobkyňa pri dopravnej nehode, v dňoch
15.01.2008, 13.06.2008 a 27.02.2009, podstúpila ďalšie operácie tváre a podľa lekárskeho posudku
vypracovaného Z.. A. N., S.. zo dňa 28.10.2009 tieto operácie znalec ohodnotil bolestným počtom bodov
370 a sťaženie spoločenského uplatnenia počtom bodov vo výške 670. Žalobkyňa sa podanou žalobou
domáha, aby bolo odškodnenie vyčíslené v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za

bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, v zmysle ktorého zákona bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia predstavuje žalovanú sumu. Nárok si dňa 04.12.2009 uplatnila u žalovaného
z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že je invalidná v rozsahu viac ako 70%, má za
to, že je primerané aj 50% mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia.

2. V priebehu konania žalobkyňa vzala žalobu v časti uplatneného nároku späť, a to vzhľadom na

plnenie žalovaného (v sume 2.736,25 Eur) a s prihliadnutím na závery znaleckého dokazovania (v sume
11.216,91 Eur) spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania.3. Predmetom sporu potom zostal žalobkyňou uplatnený nárok na zaplatenie sumy 8.387,54 Eur, a to
suma 1.736,24 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.736,24 Eur od 04.03.2010 do
zaplatenia titulom náhrady za bolesť, suma 3.767,55 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo

sumy 3.767,55 Eur od 04.03.2010 do zaplatenia titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
a suma 2.883,75 Eur titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

4. Súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 11.216,91 eur a v časti úroku
z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 7.465,01 eur od 4. marca 2010 do zaplatenia a v časti

úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 1.879,80 eur zastavil; výrokom II. žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.117,70 eur titulom náhrady za bolesť, sumu 3.767,55 eur
titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a sumu 1.730,25 eur titulom zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenskéhouplatnenia,všetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudku;výrokomIII.vozvyškužalobu
zamietol; výrokom IV. konanie v časti vzájomnej žaloby o zaplatenie sumy 149,77 eur zastavil; výrokom
V. vzájomnú žalobu zamietol; výrokom VI. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči

žalobkyni v rozsahu 34% trov konania; výrokom VII. žalobkyni v časti nároku vzájomnej žaloby priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% trov konania a napokon výrokom VIII.
Štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 67% a voči žalovanému v
rozsahu 33%.

5. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že po späťvzatí žaloby vzhľadom na plnenie žalovaného v sume
2.736,25 eur ostal predmetom sporu nárok na zaplatenie sumy 8.387,54 eur a to suma 1.736,24 eur
s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 4. marca 2010 do zaplatenia titulom náhrady za bolesť,
suma 3.767,55 eur s 9% úrokom z omeškania od 4. marca 2010 do zaplatenia a titulom náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia a suma 2.883,75 eur titulom zvýšenia náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia ako i vzájomnou žalobou uplatnený nárok žalovaného voči žalobkyni v sume
2.093,95 eur titulom bezdôvodného obohatenia. Nebolo sporné, že žalobkyni nárok na náhradu škody
titulom bolestného v súvislosti s troma operáciami vznikol, medzi stranami k dohode o vyrovnaní
nedošlo. Sporným medzi stranami bolo, v akom rozsahu má žalobkyňa nárok na náhradu škody titulom
bolestného, počet bodov a aj výška náhrady za bolesť a taktiež bolo sporným, či žalobkyni vznikol

nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok na jeho zvýšenie. Súd prvej inštancie dôvodil, že
odškodnenie za bolesť sa poskytuje nielen za bolesti spôsobené na zdraví, ale aj za bolesti spôsobené
liečením poškodenia zdravia alebo odstraňovaním jeho následkov. Žalobkyňou uplatnený nárok na
náhradu za bolesť v súvislosti s realizovanými troma operáciami je nárokom, ktorý jej vznikol v dôsledku
odstraňovania následkov zranenia, ktoré utrpela pri dopravnej nehode 25. mája 2003, keď sporným

nebol nárok na náhradu za bolesť, ale výška tohto nároku, ktorá je otázkou odbornou, pretože závisí
výslovne od lekárskeho posudku a nie od zistenia súdu. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného
dokazovania za preukázané, že žalobkyni nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
vznikol, nárok si uplatňovala s poukazom na vykonané 3 operácie v roku 2008 a 2009, a i keď náhrada sa
poskytuje jednorazovo a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyni priznaná bola, avšak

súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok na ďalšiu náhradu za s sťaženie spoločenského uplatnenia
jej vznikol, keďže došlo k bodovému zvýšeniu ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ide
však o nárok nový, za ktorý žalobkyňa odškodnená nebola a patrí jej za 1425 bodov, pričom pri
výške bodu je potrebné vychádzať z toho, že trvalé následky sa hodnotia najskôr po roku od vzniku
zranenia, pričom nebolo v roku 2005 zrejmé, do akej miery budú trvalé následky. Súd prvej inštancie

pri posudzovaní nároku opäť postupoval podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb., keď mal za to, že žalobkyni
nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vznikol, pričom sa zaoberal mierou
obmedzenosti žalobkyne vzhľadom na jej uplatnenie v spoločnosti a či v zmysle právnej úpravy ide o
prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý by zakladal nárok na priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobkyňa je invalidná v rozsahu viac ako 70%,

pred dopravnou nehodou bola zamestnaná, slobodná, s vážnou známosťou, žila spoločenským životom,
chodila do spoločnosti, primerane tomu sa aj obliekala, nosila obuv na vysokých opätkoch. V súčasnej
dobe je slobodná, známosť ukončila, chodí s oporou, nemôže nosiť obuv na vysokom opätku, oblieka sa
iba športovo, od nehody nikam nechodí, nespomína si na predchádzajúci život, trpí bolesťami, pomáhajú
jej rodičia. Súd prvej inštancie dodal, že následky úrazu žalobkyne sú zjavne mimoriadne závažné,

avšak vzhľadom na spôsob života, ktorý vedie je zrejmé, že nie je úplne vylúčená zo všetkých aktivít
rodinného a spoločenského života. Pri úvahe o primeranosti odškodnenia prihliadol aj na rozhodovaciu
prax súdov. Titulom zvýšenia považoval súd prvej inštancie za primeraný rozsah zvýšenia o 30%
a to najmä s ohľadom na vek žalobkyne v čase dopravnej nehody 28 rokov, stratu uplatnenia vpracovnej sfére a zhoršenie jej spoločenského života. Súd prvej inštancie považoval žalobu žalobkyne
za čiastočne dôvodnú v časti nároku žalobkyne za bolesť v sume 1.117,70 eur, náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 3.767,55 eur a zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia

v sume 1.730,25 eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil tým, že žalobkyňa si podanou žalobou pôvodne uplatňovala 19.604,45 eur a následne po
vyhotovení znaleckého posudku a plnení zo strany žalovaného vzala žalobu späť v sume 11.216,91 eur
a žiadala priznať sumu 8.387,54 eur, pričom jej bola priznaná suma 6.524,50 eur a úspech žalobkyne
potom predstavuje vyhovenú časť žaloby 6.524,50 eur a úspech žalovaného predstavuje zamietnutú

časť a zastavenú časť žaloby celkom vo výške 13.079,95 eur.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Krajský súd
v Trnave ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 26Co/77/2020-494 zo dňa 25. novembra 2020 rozhodol tak,
že v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej (výrok II.), v časti zamietajúcej vzájomnú žalobu (výrok
V) a v časti trov konania o vzájomnej žalobe (výrok VII) potvrdzuje a v časti trov (výrok VI. a VIII.) ruší

a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. V časti nároku žalobkyne na náhradu trov, vo vzťahu ku ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil
a vrátil súd prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie odvolací súd uviedol, že napriek tomu,
že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy (ust. § 142 ods. 3 z.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok) nová právna úprava Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné § 142 a teda nemá
špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka
(pozn.: teraz ,,strany“ § 60 CSP), ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného
pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 OSP (išlo o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne
nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o

výške plnenia záviselo od úvahy súdu) ale má len dve a to na prvom mieste zásada úspech a v
prípade, keď mala strana sporu úspech len čiastočný platí pravidlo pomeru úspechu ( §255 ods.1,2CSP)
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v tejto časti správne. Odvolací súd dospel
k záveru, že uplatňované nároky žalobkyne vo veci samej sú takej povahy, že posúdenie ich výšky
záviselo jednoznačne od znaleckých posudkov a v konečnom resumé od úvahy súdu. Náhrada za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia i jeho zvýšenie by mali zodpovedať povahe utrpenej ujmy, čo je pri
absencii exaktnejších kritérií vecou posúdenia všeobecného súdu. V danej veci sa žalobkyňa domáhala
náhrady za bolesť, odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a zvýšenia odškodnenia za
sťaženie spoločenského uplatnenia, keď určenie samotnej výšky plnenia bolo nepochybne závislé na
znaleckom posudku a úvahe súdu a v tomto prípade preto nemožno hovoriť o procesne neúspešnej

žalobkyni, keďže jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno totiž žalobkyňu ad
absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe znaleckej činnosti a
úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov treba rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Základné
je, že žalobkyni nárok vznikol asprevádzajúce je v akej výške (analogicky viď nález Ústavného súdu
ČR, III ÚS 170/99) a preto odvolací súd nepovažoval za správny záver súdu prvej inštancii že je

dôvodné žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 34 %. Žalobkyňu
je nevyhnutné považovať za procesne úspešnú (minimálne vo vyhovujúcej a zamietajúcej časti), keďže
mala úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného
úspechuzáviselavýlučneodznaleckéhoposudkuaúvahysúdu.Vprípadepriznania nárokuna náhradu
trov konania je dôvodné pri následnom vyčíslení vychádzať len z ceny priznaného plnenia, pretože je

bez právneho významu to, v akom rozsahu žiadala žalobkyňa priznať odškodnenia v pomere k súdom
priznanej výške plnenia.

8. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom a po oboznámení sa s obsahom odvolacieho
rozhodnutia, nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom žalobkyňa cestou svojho právneho zástupcu

uviedla, aby súd o trovách konania rozhodol tak, že prizná žalobkyni plnú náhradu trov konania voči
žalovanému a rovnako aj nárok na náhradu trov konania štátu voči žalovanému. Právny zástupca
žalobkyne poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn 5Co/99/2017, Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 1Co/125/2017, alebo Krajského súdu v Trnave 10Co/191/2017, ktoré za obdobného
stavu rozhodovali o trovách konania.

9. Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu posúdil vec rovnako a dospel k záveru, že nároky
ktoré si žalobkyňa uplatňovala v tomto konaní záviseli od výsledku znaleckého posudku a úvahy súdu.
Žalobkyňatiežupravilavýškusvojichpôvodneuplatnenýchnárokovvzávislostiodvýsledkovznaleckýchposudkov a žalobu zobrala sčasti späť. Okrem toho v časti pôvodne uplatnených nárokov žalobkyňa
zobrala žalobu späť aj z dôvodu čiastočného dobrovoľného plnenia zo strany žalovaného. Súd má za
to, že žalobkyňa procesne nezavinila ani čiastočné zastavenie konania.

10. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Úspech vo veci súd vždy skúma, čo do právneho
základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Súdu je známa rozhodovacia prax všeobecných súdov,
že zásada úspechu vo veci sa uplatňuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu

alebo znaleckého posudku. V týchto prípadoch súdy nepovažujú za procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. V takom prípade mu priznávajú 100%
náhradu trov konania, s tým že pri rozhodovaní o výške trov sa vychádza z výšky priznaného nároku.
Podľa názoru všeobecných súdov nemožno žalobcu úspešného čo do základu zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Zastáva sa
názor, že by nebolo spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od

žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní
o náhrade trov konania v takomto prípade treba rozlišovať, čo je základné a čo je sprevádzajúce (pozri
nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje to, že do žalobcovho práva bolo
zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Uvedený prístup všeobecných
súdov je dlhodobý a je podporený aj právnou spisbou (napr. ŠtevčekM. a kol: Civilný sporový poriadok,

C.H.Beck, Praha 2016, s. 926).

11. V intenciách týchto právnych názorov, vyslovil záväzný právny názor aj odvolací súd v zrušovacom
rozhodnutí, ktorým je súd prvej inštancie viazaný. Zároveň Ústavný súd SR vo svojich viacerých
rozhodnutiach, na ktoré súd poukáže ďalej posudzoval otázku úspechu strany v konaní pri rozhodovaní

o trovách konania v prípadoch, ak výsledok závisel od úvahy súdu.

12. V náleze III. ÚS 475/2018 ústavný súd uviedol, že z ustanovení Civilného sporového poriadku
vyplýva, že kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa
zisťuje u žalobcu, ako aj u žalovaného. Z dispozície § 255 ods. 2 CSP ďalej vyplýva, že čiastočný úspech

vovecisamôževrozhodnutíotrováchkonaniaprejaviťdvomaspôsobmi,atotak,žesúd(i)náhradutrov
konania pomerne rozdelí alebo (ii) náhradu trov konania neprizná žiadnej zo strán. Pravidlo vyplývajúce
z § 142 ods. 3 OSP (náhradu trov konania v plnom rozsahu môže súd priznať tomu účastníkovi, ktorý mal
neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu) nie je súčasťou normatívneho textu vyplývajúceho z § 255 CSP. Vo

vzťahu k pravidlu vyplývajúcemu z § 142 ods. 3 OSP je potrebné uviesť, že toto pravidlo predstavovalo
výnimku zo zásady pre rozhodovanie o náhrade trov konania pri čiastočnom úspechu vo veci (§ 142
ods. 2 OSP). Aplikácia označenej výnimky (plná náhrada trov konania) však ani za účinnosti právnej
úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku neprichádzala do úvahy vždy, ale iba v prípade, ak
sa neúspech prejavil iba vo výške plnenia za predpokladu, že účastník konania na začiatku sporu túto

výšku plnenia presne nepoznal a ani presne poznať nemohol (IV. ÚS 652/2018). porovnania doterajšej
a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave
obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej
v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok
nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku

zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (I.
ÚS 56/2017). Záverom ústavný súd konštatoval, že vzhľadom na uvedené skutočnosti, predovšetkým
poukazujúc na znenie príslušnej časti dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku a na závery

uvedené v citovaných rozhodnutiach ústavného súdu (I. ÚS 56/2017, IV. ÚS 652/2018) a v publikovanej
odbornej literatúre, možno konštatovať, že vec sťažovateľa je prípadom, keď výška plnenia (náhrada
nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu, a teda prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie
úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na rozhodovanie o trovách konania. Z uvedeného teda
vyplýva, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu

sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v §
142 ods. 3 OSP.13. Obdobne Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 399/2019 konštatoval aj napriek tomu, že nepatrný
úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa
podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje

osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne,
ako podľa doterajšej úpravy.

14. Všeobecne preto možno konštatovať, že pri rozhodovaní o trovách konania nová právna úprava

nevylučuje prístup pôvodne normatívne upravený v § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, teda,
aby súd priznal plnú náhradu trov konania ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo záverov
znaleckého posudku.

15. Žalobkyňu je tak možné považovať za procesne úspešnú, keďže čo sa týka samotného základu bola
žalobkyňa úspešná a ohľadom výšky jej nároku bolo rozhodnuté na základe úvahy súdu a výsledkov

znaleckého dokazovania. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania, keď
sa priklonil k použitiu pravidla, ktoré bolo pôvodne súčasťou normatívneho textu § 142 ods. 3 OSP a v
zmysle rozhodovacej praxe všeobecných súdov, potvrdenej rozhodnutiami ústavného súdu, nie je dôvod
sa od tohto koncepčného prístupu k riešeniu trov konania odchýliť ani v tomto prípade.

16. Štátu vznikli trovy znalečného vo výške 3,28 eur. Keďže žalobkyňa bola v konania plne úspešná,
súd zaviazal žalovaného ako neúspešnú stranu na náhradu trov konania štátu v plnom rozsahu.

17. Podľa ustanovenia § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak odvolací súd zruší rozhodnutie
a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v

novom rozhodnutí o veci. Súdne konanie predstavuje jeden celok od podania žaloby až po meritórne
rozhodnutie súdu, a týka sa to aj konania o trovách konania. Úspech v konaní sa teda aj pre účely
rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania posudzuje v závislosti od konečného rozhodnutia vo
veci samej, a teda pri posúdení nároku na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania je
potrebné vychádzať z toho, ktorá strana bola v konečnom dôsledku v konaní úspešná. Na základe toho,

že žalobkyňa bola v konaní v konečnom dôsledku úspešná, súd pri rozhodovaní o trovách konania,
rozhodol tak o trovách prvoinštančného konania ako aj o trovách odvolacieho konania, keďže prvé
rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolací súd zrušil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na

Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m)).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).