Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 5, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/29/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8408010370
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8408010370.5

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a JUDr. Mariána Mačuru na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.05.2021, v trestnej
veci proti obžalovanému J. Y. pre trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 4 Tr. zákona
účinného do 31.12.2005 a iné, o odvolaniach obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku
Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7T/167/2008 zo dňa 21.01.2020 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaného J. Y. a okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný J. Y. uznaný za vinného v bode 1/ z trestného činu úverového
podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 v štádiu pokusu podľa
§ 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a v bode 2/ z trestného činu podvodu podľa § 250
ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, a to na tom skutkovom základe, že

v bode 1/
dňa 7.11.2005 v Kežmarku, na ul. P.. X, v pobočke Y.Y. L. a. s., podal za spoločnosť R. R. s r. o. so sídlom
J. č. XX/XXX, F., žiadosť o úver pre malých podnikateľov - profiúver na sumu 2,5 milióna Sk, k žiadosti
doložil originál výpisu z obchodného registra zo dňa 2.11.2005, originál výpisov z účtu z OTP banky za
mesiace marec 2005, júl 2005, august 2005, september 2005, súvahy za r. 2004 a 2004, výkazy ziskov

a strát za r. 2003 a 2004, fotokópie daňových priznaní za r. 2003 a 2004 overených Daňovým úradom
Kežmarok, opatrených kolkom, ďalej predložil faxové kópie predbežných finančných výkazov, výkazov
ziskov a strát, identifikačné doklady - občianske preukazy konateľov spoločnosti, pričom pri preverovaní
týchto dokladov pracovníkmi banky bolo zistené, že tieto doklady javia známky falšovania a sú fiktívne
a preto zo strany VÚB Banky a. s., pobočka Kežmarok, žiadosť o poskytnutie Profi - úveru v sume 2,5
milióna Sk bola zamietnutá a tak pre Y.Y. L. a. s., H. X. X, L., nebola spôsobená žiadna škoda,

v bode 2/
v priebehu roka 2002 v presne nezistený deň a mesiac, sa skontaktoval s finančným poradcom E. Y. v
Poprade, ktorému ponúkol možnosť investovania peňazí od klientov s výhodným úrokom s tým, že ho
požiadal, aby zabezpečil klientov, vyzbieral od nich peniaze a odovzdal mu ich na výhodné zhodnotenie,
pričom v priebehu mesiacov november, december 2002 a prvých mesiacov roka 2003 v Poprade potom,

ako E. Y. zozbieral finančné prostriedky od klientov a vložil ich na účet J. Y. vedený v Tatrabanke a. s.,
predstierajúc, že peniaze investuje prostredníctvom firiem korporácie IFC, Fidelity fond a Thomson Fond
so sídlom vo Washingtone D.C., ktoré nemali oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť na území
Slovenskej republiky, takto vylákané peniaze od poškodených A.. H. Y. sumu 55.000,- Sk, od A.. O. P.
sumu 55.000,-Sk, od Y. B. sumu 110.000,- Sk, od H. B. sumu 55.000,- Sk, od C. P. sumu 165.000,- Sk, od
H. V. sumu 110.000,- Sk, vložené na účet obžalovaného vedený v Tatrabanke a. s., pobočka Poprad pod

číslom XXXXXXXXXX/XXXX, obžalovaný pre seba a svoj prospech a takto získané finančné prostriedky
nevrátil, čím takto spôsobil pre poškodených škodu celkovo 550.000,- Sk.Za to mu bol podľa § 250a ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 s použitím § 35 ods. 2 Tr. zákona
uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov, výkon ktorého podľa § 58 ods. 1 písm. a)

Tr. zákona bol podmienečne odložený a podľa § 59 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba v trvaní
48 mesiacov.

Súčasne podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodeným škodu
a to A.. O. P. vo výške 1.025,66 eur (30.899,- Sk), Y. B. vo výške 3.651,33 eur (110.000,- Sk), H. B.

vo výške 497,90 eur (15.000,- Sk), C. P. vo výške 3.651,33 eur (110.000,- Sk) a H. V. - O. vo výške
1.825,66 eur (55.000,- Sk).

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal poškodeného E. Y. s jeho nárokom na náhradu škody na civilný
proces.

Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolanie obžalovaný proti celému rozsudku a prokurátor proti
výroku o treste v neprospech obžalovaného.

Obžalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok nepovažuje za zákonný, nakoľko počas
hlavných pojednávaní na okresnom súde neboli dostatočne dôkladne preverené dôkazy, ktoré navrhol

súdu na doplnenie. Taktiež na hlavných pojednávaniach neboli vypočutí všetci svedkovia, ktorých
navrhla vypočuť obžaloba. Písomne požiadal okresný súd, aby mu dal adresu, kde momentálne žije
pán E. Y., aby mohla právnická kancelária APS tomuto poukázať finančné prostriedky na doplatenie pre
klientov. V prílohe poslal email, ktorý mu kancelária APS zaslala a tiež písomné potvrdenie z banky, kde
má vedený účet o vykonaných platbách pre kanceláriu APS od roku 2016 do roku 2020. Tieto platby

boli poukázané na základe informácií, ktoré mu kancelária APS posielala. Namieta, že na hlavných
pojednávaniach nebol ani raz vypočutý svedok, ktorého navrhol vypočuť - H. D.. V odvolacom konaní
žiada Krajský súd v Prešove, aby pokiaľ to bude možné, vyvinul maximálne možné úsilie nato, aby
pán D. mohol v tejto veci na súde vypovedať. Tiež na súde nebol ani raz vypovedať J. D.. Žiadal,
aby okresný súd v rámci hlavných pojednávaní si zabezpečil kamerové záznamy z VÚB banky, aby

mohol čo najspravodlivejšie rozhodnúť, keďže osobne žiadosť o úver pre spoločnosť R. R., spol. s r. o.,
nepodával, ale podávali ju sprostredkovatelia. Tvrdí, že so sprostredkovateľmi mal uzavretú zmluvu o
sprostredkovaní úveru a aj notársky overeným splnomocnením im dal plnú moc konať za spoločnosť R.
R., spol. s r. o., pri úverovom konaní v banke. Takmer všetky návrhy na doplnenie dokazovania boli zo
strany súdu zamietnuté. Nevie, či to bolo tým, že sa bránil sám bez právneho zástupcu. V odvolacom

konaní žiada, aby pokiaľ to umožnia okolnosti, vypovedali aj občania USA, s ktorými pri rekonštrukcii
židovského cintorína v Kežmarku spolupracoval a od ktorých vyšla ponuka, ktorú neskôr ponúkol pánu
Y.. Za prevod finančných prostriedkov pre pána Y. uhradil aj medzinárodnú daň vo výške 900,- eur.

Prokurátor svoje odvolanie podané proti výroku o treste písomne odôvodnil tak, že s rozhodnutím

o uložení trestu obž. J. Y. na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby nesúhlasí, pretože uložený
trest nekorešponduje so všeobecnými zásadami pre ukladanie trestov, najmä vo vzťahu k charakteru
páchanej trestnej činnosti, spôsobenému následku, ako aj následku, ktorý pri skutku podľa bodu 1/
rozsudku hrozil, ako aj z dôvodu existencie viacerých priťažujúcich okolností. Berúc do úvahy všeobecné
zásady ukladania trestov stanovené ustanoveniami Trestného zákona, zásady generálnej, ako aj

individuálnej prevencie, uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom na
skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov považuje za nezákonné a takto uložený trest za neprimerane nízky.
Poukázal na ust. § 34 ods. 1 Trestného zákona, v zmysle ktorého uložený trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom trestného činu, zabrániť mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť
podmienky pre výchovu páchateľa k tomu, aby v budúcnosti viedol riadny život a súčasne ho odradiť od

páchania ďalšej trestnej činnosti akéhokoľvek charakteru. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia Trestného
zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery, súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a na
následok činu, zavinenie, pohnútku, okolnosti prípadu a osobu páchateľa, na jeho pomery a možnosť
nápravy. Zdôraznil, že obžalovaný J. Y. je z miesta trvalého bydliska hodnotený všeobecne, doposiaľ bol
celkovo 5-krát riešený v priestupkovom konaní a súdne trestaný nebol. Podľa neho závery okresného

súdu po vyhodnotení všetkých podmienok podstatných pre ukladanie trestu obž. J. Y. a uloženie trestu
odňatia slobody úplne na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, je neprimerane nízke a
nedostatočné, s poukazom najmä na všetky okolnosti prípadu, charakter páchanej trestnej činnosti a
následok trestného činu. Zákonom stanovená trestná sadzba pre najprísnejší zo spáchaných trestnýchčinov a to trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005,
je trest odňatia slobody s hranicou od 2 rokov až do 8 rokov. Uložením trestu odňatia slobody úplne
na dolnej hranici trestnej sadzby okresný súd pri vyhodnotení všetkých okolností podstatných pre

stanovenie primeranej výšky trestu neprihliadol na skutočnosť, že u obžalovaného J. Y. nebola zistená
žiadna poľahčujúca okolnosť. V prvom rade považuje za potrebné uviesť, že obž. J. Y. sa k skutkom,
ktoré sú mu kladené za vinu nepriznal. Priznanie páchateľa je vo všeobecnosti považované za výraznú
poľahčujúcu okolnosť, ktorá by svedčila pre ukladanie trestu na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby.
Ďalej obžalovanému priťažuje skutočnosť, že jeho konanie je právne kvalifikované pri oboch skutkoch

ako konanie podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty, a to podľa § 250a ods. 1, 4 Tr. zákona účinného
do 31.12.2005 a podľa § 250 ods. 1, 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005. Skutkové podstaty trestných
činov majú význam vtom, že presne vymedzujú podmienky trestno-právnej zodpovednosti výpočtom
znakovtrestnéhočinu,pričomsamotnákvalifikovanáskutkovápodstatapriobochtrestnýchčinochsama
o sebe zvyšuje závažnosť konania páchateľa a spoločenskú nebezpečnosť. Obdobne tak kvalifikačným
znakom je výška spôsobenej škody. Ďalej považuje za potrebné uviesť i ďalšie okolnosti, ktoré svedčia

pre nezákonnosť uloženia trestu úplne na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby. Obžalovaný J. Y.
sa dopustil viacerých skutkov, čo je možné v rámci súdnej praxe považovať za okolnosť priťažujúcu.
Celková spôsobená škoda predstavuje viac ako 3 milióny slovenských korún, čo predstavuje v súčasnej
dobe viac ako stotisíc eur, a aj keď v skutku podľa bodu 1/ rozsudku ide „len“ o trestný čin spáchaný
v štádiu pokusu, nebyť dôslednej práce pracovníčky banky pri posudzovaní žiadosti o úver, bola by

reálne spôsobená aj táto škoda. Berúc do úvahy vyššie uvedené skutočnosti za stavu, keď okresný
súd pri výmere trestu nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, keď absentuje priznanie obžalovaného ako
výrazná poľahčujúca okolnosť a keď boli preukázateľne zistené viaceré priťažujúce okolnosti, uloženie
trestu na dolnej hranici zákonnom stanovenej trestnej sadzby, je nezákonné a takto uložený trest
považuje za trest neprimerane nízky. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto nesúhlasí s

rozhodnutím súdu o uložení trestu odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby v trvaní
2 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov a nepovažuje toto rozhodnutie
za rozhodnutie zákonné. Navrhol, aby Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
Okresnému súdu Kežmarok, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol, resp. aby Krajský súd v
Prešove sám rozhodol vo veci na podklade zisteného skutkového stavu.

Krajský súd na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, pritom
prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolania obžalovaného a prokurátora
nie sú dôvodné.

V prvom rade je nutné uviesť, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli zákonným spôsobom

vykonanédôkazypotrebnénazistenieskutkovéhostavuveciatovrozsahunevyhnutnomnaspravodlivé
rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto
postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym záverom.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal,

ktoré skutočnosti z nich vyplývali a na základe ktorých konkrétnych dôkazov svoje skutkové závery
ustálil. Podrobne a logicky popísal akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako
aj to, prečo obrane obžalovaného neuveril a akými právnymi úvahami sa spravoval.

V uvedenom smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, odvolací súd sa s nimi

stotožnil a v podrobnostiach na nich aj poukazuje. Len vzhľadom na odvolacie námietky obžalovaného,
podávajúceho odvolanie proti celému rozsudku, odvolací súd považuje za potrebné niektoré skutočnosti
zvýrazniť.

Hoci obžalovaný spáchanie trestného činu uvedeného pod bodom 1/ poprel tvrdiac, že on žiadosť o úver

priamonedával,alepodalijusprostredkovatelia,takajpodľakrajskéhosúduvýrokovinejemožnéoprieť
o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností odôvodňujú
záver, že sa obžalovaný konania uvedeného v skutkovej vete napadnutého rozsudku pod bodom 1/
dopustil.Tento záver odôvodňuje predovšetkým svedecká výpoveď H. R., pracovníčky VÚB banky a.s., podľa
ktorej bol obžalovaný so žiadosťou o úver pre svoju spoločnosť R. R., s. r. o., v pobočke banky sám a túto

aj podpisoval, pričom na pobočke VÚB v Kežmarku bol viackrát. Obžalovaný predložil banke aj daňové
priznania, súvahu a ďalšie doklady za dva roky a následne aj výpisy z OTP banky. Keďže predložené
doklady vykazovali podozrivé znaky, úver bol zamietnutý.

Skutočnosti plynúce z výpovede svedkyne H. R. potvrdila vo svojej výpovedi svedkyňa Y. F., ktorá

pracovala ako riaditeľka pobočky Y., a. s., F.. Uviedla, že s obžalovaným sa stretla ako s klientom banky
VÚB v Kežmarku, ktorý požiadal o poskytnutie úveru s tým, že prvý kontakt s obžalovaným ako klientom
mala jej kolegyňa pani R.. S pani R. sa zúčastnila aj osobnej návštevy v sídle spoločnosti R. R., s. r. o.,
čo bol súčasne rodinný dom obžalovaného. Potom sa začal na pobočke proces schvaľovania žiadosti,
obžalovaný predložil aj doklady z Daňového úradu v Kežmarku, ktoré si všimla na stole pani R.. Po
ich obhliadnutí sa jej na nich niečo nepozdávalo, pečiatka bola stále na rovnakom mieste na každom

doklade, čo bolo neobvyklé, a preto začali túto situáciu riešiť. Postupovali podľa interných predpisov
a túto informáciu o podozrivej bankovej transakcii oznámili Bratislave. Centrála im po týždni oznámila,
že svojím konaním zabránili úverovému podvodu. Obžalovaný predložil aj výpisy z OTP banky, keďže
nebol ich klientom.

Skutkové okolnosti uvedené pod bodom 1/ napadnutého rozsudku potom potvrdzujú aj svedecké
výpovede zástupcu VÚB banky a.s. H.. Z. F., jeho predchodcu H.. J. E., kontrolóra vo VÚB A.. K.
O., pracovníčky Daňového úradu v Kežmarku Bc. G. B., pracovníčky OTP banky, a. s., Prešov, A..
V. H. a J. D., ako aj listiny predložené obžalovaným VÚB banke a listiny predložené OTP bankou a
daňovým úradom. Z týchto dôkazov vyplýva, že obžalovaný dňa 07.11.2005 podal za svoju spoločnosť

R. R., s. r. o., žiadosť o Profi úver vo výške 2,5 milióna Sk v pobočke VÚB banky Kežmarok. Úver
procesovala vzťahová manažérka H. R. a supervízorom bola riaditeľka pobočky Kežmarok Y. F.. Žiadosť
o Profi úver bola zamietnutá supervízorom. Keďže išlo o nového klienta, žiadateľ predložil výpisy z OTP
banky za mesiace marec, júl, august a september 2005. Pri kontrole dokladov zamestnanci pobočky
Kežmarok zistili, že výpisy z účtov OTP banky vykazujú nezrovnalosti. Konkrétne nesedel počet položiek

v hlavičke výpisu s počtom položiek v textovej časti výpisu, nesedel súčet kreditov, resp. debetov
matematickým prepočtom, ďalej poplatok za vedenie účtu bol každý mesiac rovnaký, bez ohľadu na
počet položiek, alebo vykonané transakcie, a nesúhlasil ani IBAN a číslo účtu. Rovnako na daňových
priznaniachpredloženýchobžalovanýmbolipodozrivéznakynapečiatkachdaňovéhoúradu.Falšovanie
dokladov predložených obžalovaným k žiadosti o úver potvrdili aj správy OTP banky a daňového úradu,

a nimi predložené originály predmetných dokladov. Z nich je tiež zrejmé, že zisky a obraty v dokladoch
predložených obžalovaným k žiadosti o úver boli značne nadhodnotené tak, aby spoločnosti R. R., s.
r. o., bol poskytnutý úver, hoci v skutočnosti bola táto spoločnosť v roku 2003 v strate a v roku 2002
mala príjem len 8.658,- Sk.

Uvedenými dôkazmi bola obrana obžalovaného jednoznačne vyvrátená. Naviac je potrebné súhlasiť s
prvostupňovým súdom, že tvrdenia obžalovaného prezentované v priebehu konania sa javili často ako
nelogické a menili sa v závislosti na stave dokazovania. Týkalo sa to ako „príbehu“ o skontaktovaní
sa so sprostredkovateľmi úveru, tak aj tvrdení o podpísaní a opečiatkovaní nevypísanej žiadosti o
úver, lebo sprostredkovateľom dôveroval (hoci predtým tvrdil, že bol v strehu, keď začul ruský prízvuk,

a skôr ho už chceli oklamať pri obsahu sprostredkovateľskej zmluvy). Nedôveryhodne vyznieva aj
predloženie sprostred-kovateľskej zmluvy s neidentifikovateľným sprostredkovateľom (hoci predtým s
nímmaltelefonovať),čineschopnosťvysvetliť,prečonajprvtvrdil,žesprostredkovateľovižiadnedoklady
nedal, no následne už vypovedal o tom, ako sprostredkovateľovi odovzdal doklady vo veľkej zalepenej
obálke.

Vzhľadom na uvedené ani krajský súd nemal dôvod pochybovať o tom, že skutok uvedený pod bodom 1/
sa stal tak, ako ho v napadnutom rozsudku ustálil prvostupňový súd a že tento ako trestne zodpovedný
subjekt spáchal obžalovaný. Týmto konaním obžalovaný po objektívnej i subjektívnej stránke naplnil
všetky pojmové znaky trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, 4 Tr. zákona účinného do

31.12.2005vštádiupokusupodľa§8ods.1Tr.zákona,pretožesadopustilkonania,ktorébezprostredne
smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorým chcel vylákať od iného úver tým, že ho uvedie do omylu
v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a na splácanie úveru, a tak mu spôsobiť značnúškodu, pričom k dokonaniu činu nedošlo. Správne prvostupňový súd posúdil aj priaznivosť Trestných
zákonov z hľadiska ich časovej pôsobnosti.

Rovnako k správnym záverom dospel prvostupňový súd aj ohľadom konania obžalovaného ustáleného
pod bodom 2/ napadnutého rozsudku. Obžalovaný aj tu spáchanie trestného činu poprel brániac sa v
podstate tým, že on nič nepredstieral, ale že išlo len o neúspešný obchod a že prijaté peniaze vrátil.
Napriek tomu aj ohľadom tohto skutku bolo v konaní dokázané, že sa skutok stal a že ho spáchal
obžalovaný.

Predovšetkým z výpovedí svedka E. Y., poškodených a samotného obžalovaného, ako aj z výpisov z
účtov a pokladničných dokladov je zrejmé, že o žiadne zhodnocovanie peňazí poškodených v danom
prípadenešlo,aležeobžalovanýzhodnocovanievkladovpoškodenýchlenpredstieralajemuodovzdané
peniaze používal na iné účely. E. Y. pracoval ako finančný poradca, ktorého obžalovaný oslovil s tým,
že má možnosť investovať finančné prostriedky od klientov s výhodným úrokom. Malo ísť o investíciu,

resp. nejaké operácie na finančných trhoch v Amerike. Šlo o investovanie cez židovské organizácie. Na
základeplnomocenstvaodobžalovanéhovyberalpeniazeodklientovavkladalichnaúčetobžalovaného
vedený v Tatrabanke. Jednalo sa o sumu 55.000,- Sk alebo násobok tejto sumy s tým, že peniaze mali
byť vrátené v priebehu 2 až 3 mesiacov s úrokom. Peniaze mali byť vrátené z USA obžalovanému,
no nevedel na aký účet, ani v akej mene. Obžalovaný mu potom mal dať finančné prostriedky a on

ich mal dať konkrétnym klientom. K tomu aj čiastočne došlo, ale vracali sa len vklady bez výnosov, a
to na naliehanie klientov. Keď začali klienti naliehať po termíne, kedy mali byť vrátené peniaze, oslovil
obžalovaného aj viackrát, bol osobne za ním v Kežmarku s tým, že je potrebné vrátiť klientom peniaze,
že ho doslova idú zabiť, vyhrážali sa jeho rodine. Obžalovaný mu hovoril, že je to na dobrej ceste. K
splácaniu dochádzalo takým spôsobom, že na jeho naliehanie mu obžalovaný dal 55.000,- Sk, potom

bola pauza, potom opäť 55.000,- Sk a takto to išlo ďalej. Okamžite, ako dostal sumu 55.000,- Sk,
kontaktoval klientov a hneď im peniaze vrátil. Stávalo sa aj tak, že túto sumu rozdelil na dve časti, aby
uspokojil aspoň čiastočne 2 klientov. Nikdy žiadnu sumu nezadržiaval, ani nevyužil pre vlastnú potrebu.
Peniaze vrátil zhruba 60 -70 % klientov.

Uvedenej výpovedi E. Y. zodpovedajú svedecké výpovede poškodených C. P., H. B., Y. B., A.. O. P. a H.
O. (rod. V.). Z týchto svedeckých výpovedí, ako aj z pokladničných dokladov vyplýva, že títo poškodení
dali E. Y. celkom 550.000,- Sk s tým, že budú zhodnotené a do dvoch mesiacov vrátené spolu s 1.000,-
eur, resp. 40.000,- Sk. Uvedené peniaze E. Y. vložil na účet obžalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX
vedený v Tatrabanke. Obžalovaný z účtu peniaze vyberal, no nie vo vkladaných sumách (teda 55.000

a násobky), ale v sumách rôznych. Už z tejto skutočnosti je zrejmé, že obžalovaný vklady nepoužíval
na tvrdené investovanie v USA a že od začiatku konal s podvodným úmyslom. Tieto peniaze si ďalej
ponechával a použil na iné, neznáme účely.

Obžalovaný síce tvrdil, že vklady osobne odovzdával akýmsi konkrétnym osobám, ktoré mu vystavovali

potvrdenie o prevzatí sumy a potom mu prišiel aj výpis z účtu z USA, na ktorý boli peniaze
vkladané. Avšak (rovnako ako u sprostredkovateľa K. pri skutku 1/) „konkrétne osoby“ hodnoverne
identifikovateľné nie sú a ani žiadne potvrdenia či výpisy neexistujú. Preverené boli v trestnom konaní
aj účty obžalovaného v Rakúsku a Lichtenštajnsku, prostredníctvom ktorých mal peniaze vkladať na
investovanie, avšak ani na týchto účtoch nikdy žiadne peniaze neboli. Je teda zrejmé, že aj v tomto

prípade si obžalovaný vytvoril „príbeh“, ktorý mal zakryť jeho podvodné konanie, pričom tento podľa
dôkaznej situácie prispôsoboval a menil. Hoci E. Y. s investormi obžalovaného nič nemal, nepoznal ich a
nikdy im žiadne peniaze nezasielal a ani od nich neprijímal, obžalovaný začal dokonca tvrdiť, že z USA
bol Y. zaslaný šek na 20.000,- USD, ktorý však Y. neprevzal, čím mal zmariť uspokojenie poškodených.
Hodnoverný dôkaz o týchto svojich tvrdeniach pritom nikdy v konaní neoznačil a nepredložil.

Pravdou nie je ani to, aby obžalovaný vrátil E. Y. peniaze, ktoré vložil na účet obžalovaného. Z výpisov
účtov obžalovaného a E. Y. je totiž zrejmé, že kým na účet obžalovaného bolo po 55.000,- Sk a
ich násobkoch len v období 05.12.2002 až 20.02.2003 vložených 1.925.000,- Sk, tak na účet E. Y.
obžalovaný vložil len celkom 945.000,- Sk. To zodpovedá výpovedi E. Y., že poškodených klientov bolo

viac, než je poškodených v tomto konaní, a že peniaze boli vrátené len 60 - 70 % klientov. Potvrdzujú
to aj výpovede svedkov K. Z., K. S. a A. H., ktorí taktiež obžalovanému prostredníctvom Y. odovzdali
vklady, a tieto im boli vrátené až po podaní trestného oznámenia.Aj ohľadom skutku uvedenom pod bodom 2/ teda prvostupňový súd dospel k správnemu záveru, že sa
skutok stal a že ho spáchal obžalovaný.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia. Obžalovaný na škodu
cudzieho majetku seba obohatil tým, že iného uviedol do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu
škodu. Čin pritom spáchal v priamom úmysle. Naplnil tak všetky znaky trestného činu podvodu podľa §
250 ods. 1, 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namieta, že prvostupňový súd dostatočne dôkladne nepreveril dôkazy,
že neboli vypočutí všetci svedkovia navrhnutí obžalobou, že chcel opäť vypočuť E. Y. a J. D., že nebol
vypočutý H. D. a že neboli zabezpečené kamerové záznamy z VÚB banky, tak je potrebné v prvom
rade uviesť, že vo všeobecnosti platí, že to, na akých dôkazoch súd založil svoje rozhodnutie a či
ich považoval za postačujúce z hľadiska dokázania viny obžalovaného, je vecou jeho úvahy, pričom
táto je vedená zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyjadrenou v § 2 ods. 12 Tr. zákona. Je teda

výlučne na úvahe súdu, ktoré dôkazy vykoná, a tieto následne vyhodnotí podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral sám, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Súd
čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení,
vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak

nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných,
ale aká je ich dôkazná sila. Súd je však povinný zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr
pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (272 ods. 3 Tr. poriadku),
alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Tr. poriadku).

Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že svedok E. Y. bol na hlavnom pojednávaní na návrh
obžalovaného opakovane vypočutý (13.08.2014 a 20.06.2019). Na hlavnom pojednávaní 27.08.2012
bol vypočutý aj zástupca poškodenej VÚB banky a.s. H.. Z. F.. Tohto obžalovaný síce navrhol
vypočuť opätovne, neuviedol však k akým skutočnostiam ho navrhuje vypočuť. Tento svedok totiž
nebol prítomný pri páchaní skutku a preto je zrejmé, že jeho opätovný výsluch by nemohol prispieť k

objasneniu okolností významných pre rozhodnutie súdu. Takéto okolnosti boli totiž už objasnené najmä
svedeckými výpoveďami pracovníčok VÚB banky, ktoré sa podieľali na vybavovaní žiadosti o úver
podanej obžalovaným.

Prvostupňový súd sa procesne správne vysporiadal s návrhmi obžalovaného na doplnenie dokazovania

výsluchom H. D. a zabezpečením kamerového záznamu z VÚB banky, keď ich na hlavnom pojednávaní
dňa 23.11.2017 uznesením podľa § 277 ods. 2 Tr. poriadku ako nedôvodné odmietol. Iné návrhy na
doplnenie dokazovania na hlavnom pojednávaní už obžalovaný ani nemal. Aj podľa odvolacieho súdu
ide o návrhy nedôvodné, keď H. D. sa dlhodobo nachádza na neznámom mieste mimo územia SR
a zabezpečenie kamerového záznamu z VÚB Kežmarok po 15-tich rokoch je nereálne. Naviac ani

vykonanie týchto dôkazov by závery o trestnej činnosti obžalovaného, vzhľadom na obsah vykonaných
dôkazov, nijako neovplyvnili. Aj podľa odvolacieho súdu by išlo o dôkazy nadbytočné, pretože by sa
nimi dokazovali skutočnosti, ktoré už boli spoľahlivo zistené inými dôkazmi, alebo sa týkajú okolností
nepodstatných pre rozhodnutie.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namieta, že na hlavnom pojednávaní nebol vypočutý svedok J. D.,
tak dôkaz prečítaním jeho svedeckej výpovede z 20.02.2007 bol vykonaný na hlavnom pojednávaní
21.01.2020 a to postupom podľa § 263 ods. 2 Tr. poriadku.

Nedôvodné boli rovnako aj návrhy obžalovaného na verejnom zasadnutí konanom 05.05.2021, podľa

ktorých na doplnenie dokazovania predloží komunikáciu so spoločnosťou, ktorá od neho preberala
peniaze a mala vyplatiť finančné prostriedky. Priestor pre predloženie takejto komunikácie mal totiž
obžalovaný už minimálne od podania obžaloby v roku 2008, resp. aj v odvolacom konaní, ktoré sa viedlo
od septembra 2020, a v ktorom na verejné zasadnutie bol prvýkrát predvolaný ešte 15.01.2021. Pokiaľ aj
nejaké doklady po vyhlásení napadnutého rozsudku obžalovaný súdu predložil, tie sa netýkali obdobia

páchania trestnej činnosti, ale išlo o nepodpísaný list z roku 2020 a o kópiu potvrdenia o vedení účtu
vo Fio banke založeného 25.04.2016, teda 14 rokov po spáchaní trestného činu, pričom pre objasnenie
veci sú bezvýznamné.Odvolacie námietky obžalovaného je tak potrebné vyhodnotiť ako nedôvodné.

Za nedôvodné je však potrebné považovať aj odvolanie prokurátora. Pochybenia totiž nezistil krajský

súd ani pri rozhodovaní o treste. Všetky prokurátorom namietané skutočnosti prvostupňový súd pri
rozhodovaní o druhu a výmere trestu zvážil. Nie je možné súhlasiť s námietkou prokurátora, že
obžalovanému priťažuje nepriznanie sa k trestnej činnosti. Považovanie nepriznania sa za priťažujúcu
okolnosť by jednoznačne znamenalo porušenie práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne
konanie. Tiež nie je pravdou, že obžalovaný spôsobil škodu viac ako 3 milióny Sk. K dokonaniu trestného

činu úverového podvodu totiž nedošlo a škoda ním spôsobená nebola.

Práve skutočnosť, že sa páchanie trestného činu úverového podvodu dostalo len do štádia pokusu, a
že ku škode, ku ktorej konanie obžalovaného smerovalo, nedošlo, ako aj skutočnosť, že obžalovaný
doposiaľ súdne trestaný nebol, sú skutočnosti významne vplývajúce na rozhodovanie o treste.

Význam mala aj skutočnosť, že obžalovaný dvoma skutkami spáchal dva úmyselné trestné činy. Aj keď
vzhľadom na nález Ústavného súdu SR je potrebné považovať za protiústavnú časť ustanovenia § 35
ods. 2 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, podľa ktorej je súd povinný uložiť páchateľovi trest v hornej
polovici zvýšenej trestnej sadzby, tak naďalej je potrebné pri splnení zákonných podmienok zvýšiť hornú
hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšiu

o jednu tretinu. Keďže najprísnejší zo zbiehajúcich sa trestných činov je trestný čin úverového podvodu
podľa 250a ods. 4 Tr. zákona, ustanovujúci trestnú sadzbu na 2 až 8 rokov, obžalovanému bolo potrebné
ukladať úhrnný trest odňatia slobody v rámci upravenej sadzby 2 roky až 10 rokov 8 mesiacov.

Správne však prvostupňový súd prihliadol aj na dobu od spáchania skutkov (15 a 18 rokov) a na dĺžku

trestného stíhania, ktoré sa vedie 14 rokov, keď v rámci nápravy porušenia práva na skončenie veci v
primeranej dobe ako satisfakciu uložil úhrnný trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby
vo výmere 2 rokov a jeho výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu 4 rokov.

Chyby odvolací súd nezistil ani vo výroku o náhrade škody.

Preto odvolania obžalovaného a prokurátora ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je

prípustný.