Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 28, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/724/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111235703
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:1111235703.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a sudcov

JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu H.. T. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom U. XX, X., zastúpeného Advokátskou kanceláriou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., so sídlom
Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, IČO: 47 253 011, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava,
IČO: 00 166 073, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu v
Banskej Bystrici č. k. 7C/41/2012-329 zo dňa 23.04.2014, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 12 519,14 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 519,14 Eur od
22.07.2011 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodol
tak s odôvodnením, že boli splnené podmienky § 1 až 5 zákona č. 58/1969 Zb. za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím v súvislosti s trestným stíhaním, ako aj väzbou, ktorá bola vykonaná na

žalobcovi, pretože v konečnom dôsledku žalobca bol spod obžaloby oslobodený, pretože v trestnom
konaní nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný. V dôsledku zodpovednosti
štátu za vzniknutú škodu zaviazal súd žalovanú zaplatiť žalobcovi celkom sumu 12 519,14 Eur. Suma 2
519,14 Eur pritom predstavuje náhradu trov trestného konania - obhajoby žalobcu v súvislosti s trestným
konaním a suma 10 000,- Eur predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá nastala obmedzením
osobnej slobody žalobcu v spojitosti s trestným stíhaním. Pokiaľ žiadal žalobca u nemajetkovej ujmy
priznať viac, tak v prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol a zamietol tiež nárok žalobcu

na náhradu škody za vykonanú väzbu v dôsledku vznesenej námietky premlčania vo výške 1 327,91
Eur. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, tak ako vyplýva z dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie,
túto považoval za primeranú skutkovým okolnostiam v danej veci a zodpovedá utrpenej ujme na strane
žalobcu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie tak žalobca, ako aj žalovaná.

3. Žalobca podaným odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v časti nepriznania žalobcovi
náhrady nákladov súvisiacich s trovami obhajoby vo vzťahu k vykonanej väzbe. V tejto súvislosti
poukazoval na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadne premlčania tohto nároku nie je správne,
pretože premlčacia doba podľa názoru žalobcu je 3 roky, a teda tento nárok bol uplatnený zo stranyžalobcu v zákonom určenej lehote. Mal za to, že úkony súvisiace s obhajobou žalobcu nebolo možné
deliť na úkony súvisiace s väzbou a iné úkony právnej pomoci. Okrem toho úkony za právnu pomoc
boli uplatňované vo výške tarifnej odmeny, preto nebolo potrebné skúmať akékoľvek okolnosti ohľadom

dohody o zmluvnej odmene. Taktiež považoval za nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie pokiaľ
k úkonom právnej služby nepriradil porady, ktoré boli vykonávané v Ústave pre výkon väzby v S..
Poukazoval na to, že nie jeho vinou nebolo možné predložiť potvrdenia o vykonaných návštevách
súvisiacich s poradami s jeho právnym zástupcom, pretože toto nemohlo byť zistené len vinou štátneho
orgánu, ktorý skartoval dokumenty. Okrem toho mal priznať súd prvej inštancie aj odmenu za úkon -

účasť obhajcu pri výsluchu dňa 05. a 06.02.2001. Jeho právny obhajca bol prítomný pri tomto výsluchu.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, tak nesúhlasil so závermisúdu prvej inštancie, pretože v prípade žalobcu
išlo o vážny zásah do obmedzenia jeho osobnej slobody už aj vzhľadom na charakter trestného činu, pre
ktorý sa voči nemu začalo trestné stíhanie. Obmedzenie osobnej slobody zasiahlo do jeho profesijného
života a v tejto súvislosti poukazoval na okolnosti, za ktorých vystupoval v trestnom konaní ako obhajca a
akýmspôsobombolprotinemuzískanýdôkaz.Odpočiatkutvrdil,žetentodôkazbolnezákonnezískaný,

pričom zo strany prokuratúry, ani súdu neboli brané do úvahy ním tvrdené okolnosti. Bol obmedzený
na osobnej slobode, bola na ňom vykonaná väzba, pričom aj po prepustení z väzby to zle psychicky
vplývalo nielen na jeho osobu, ale aj na jeho blízkych príbuzných. Celý prípad bol pritom mimoriadne
medializovaný, čím bolo zasiahnuté do jeho práv, a to spôsobom informovania verejnosti o danej kauze.
Pracoval a pracuje ako advokát, ktorý zastupuje v trestných veciach, čo v konečnom dôsledku malo

vplyv aj na jeho povesť ako advokáta, s čím sa len veľmi ťažko vyrovnával. Išlo o tak závažný zásah do
práv na strane žalobcu, že suma, ktorú požadoval zaplatiť ako nemajetkovú ujmu vo výške 667 725,37
Eur s príslušenstvom je podľa jeho názoru primeraná. Žiadal preto podanej žalobe v celom rozsahu
vyhovieť, prípadne vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie aj žalovaná. Napadla výrok, ktorým súd prvej
inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 12 519,14 Eur s úrokom z omeškania vo výške
9,25% ročne zo sumy 2 519,14 Eur od 22.07.2011 do zaplatenia. Mala za to, že súd riadne nezohľadnil
námietku premlčania, ktorá bola vznesená zo strany žalovanej proti celému uplatnenému nároku zo
strany žalobcu. Žalobca si totiž uplatnil svoj nárok jednak z titulu nezákonného trestného stíhania,

ako aj z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe. Mala za to, že žalobca sa dozvedel o vzniknutom
nároku na náhradu škody už dňa 05.12.2007, ktorý predstavuje deň nadobudnutia právoplatnosti
oslobodzujúceho rozsudku, ako aj deň, kedy sa žalobca o vzniku škody dozvedel, pretože v tento
deň sa zúčastnil verejného zasadnutia na Krajskom súde v Prešove jeho právny zástupca. Lehota na
uplatnenie nároku na súde mu uplynula dňa 05.06.2011, pričom žaloba bola podaná na Okresný súd

Košice I. dňa 14.06.2011, teda nárok bol uplatnený oneskorene. Nestotožňovala sa so záverom súdu
prvej inštancie, že pre určenie momentu je dôležité, kedy sa o tom dozvedel samotný žalobca, pretože
tento splnomocnil na zastupovanie v trestnom konaní svojho obhajcu, ktorý ho zastupoval a tento bol
dňa 05.12.2007 prítomný na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Prešove, na ktorom odvolací súd
právoplatne rozhodol o nevinne žalobcu. Vychádzal pritom aj z toho, že obhajkyňou žalobcu v trestnom

konaní bola jeho blízka osoba, a to jeho manželka. Nárok na náhradu škody bol teda v celom rozsahu
premlčaný. Okrem toho sa taktiež nestotožňovala so záverom súdu prvej inštancie v tom, že súd pri
náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Bola toho názoru, že súd prvej inštancie nemal postupovať podľa článku 5 Dohovoru, pretože
tento nikde neuvádza o práve na odškodnenie za samotné vedenie trestného stíhania, ale upravuje

situácie, pri ktorých dôjde k obmedzeniu alebo pozbaveniu osobnej slobody. Tu však nárok vyhodnotil
súd prvej inštancie ako premlčaný, a preto z uvedeného Dohovoru nemal súd prvej inštancie vychádzať.
Okrem toho pri priznaní výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď bral
do úvahy aj úsek, pri ktorom nárok žalobcu v dôsledku premlčania nemohol byť priznaný, pričom aj
okolnosti ohľadne väzby zohľadňoval pri náhrade za nemajetkovú ujmu. Takýto postup zo strany súdu

prvej inštancie nebol správny. Žiadala preto v odvolaním napadnutej časti zmeniť rozsudok súdu prvej
inštancie a žalobu zamietnuť, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaná sa na odvolanie žalobcu nevyjadrila.

6. Žalobca podal na odvolanie žalovanej vyjadrenie, v ktorom poukazoval na to, že odvolanie žalovanej
niejedôvodné,pretožesúdsprávneposudzovalotázkupremlčanianárokunanáhraduškody,atonajmä
začiatok plynutia premlčacej doby, keď vychádzal z toho, že subjektívna lehota na uplatnenie nárokuna náhradu škody sa odvíja od osobnej vedomosti poškodeného o tom, že škoda vznikla, čo bolo u
žalovaného najskôr dňa 30.01.2008, kedy mu bolo doručené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo
dňa 05.12.2007. Za správne považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie tiež pokiaľ dospel k záveru, že

vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, tak v tomto zotrval
na dôvodoch podaného odvolania, ktoré súdu prvej inštancie zaslal.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z.- Civilný sporový poriadok, ďalej len
„CSP“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 ods. 1

CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a tento v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.

8. Krajský súd poznamenáva, že od 01.07.2016 vstúpil do účinnosti zákon č. 160/2015 Z. z. - Civilný
sporový poriadok, ktorý ako nový procesný predpis nahradil zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny
poriadok - O.s.p.. Do ust. § 470 ods. 1, 2 CSP boli zapracované prechodné ustanovenia, z ktorých

vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,
popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

9. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej
aplikability procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky
konania, a to i na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona. Prekladateľ však pamätá i na
situácie, kedy by nová právna úprava zhoršovala postavenie strany a tieto rieši v prechodnom ust. §

470 ods. 2, vete druhej CSP.

10. Je nesporné, že konanie v danej veci bolo začaté do účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. - CSP, teda
za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Za účinnosti tohto procesného predpisu boli vykonávané procesné
úkony strán sporu, bolo vykonávané aj dokazovanie v danej veci súdom a následne vo veci samej bolo

rozhodnuté rozsudkom. Proti rozsudku súdu prvej inštancie boli podané aj odvolania zo strany žalobcu,
ako aj žalovanej a vyjadrenie žalovanej na vyjadrenie žalobcu na odvolanie žalovanej. Aj keď krajský súd
rozhodoval už za účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. - CSP, tak musel prihliadnuť na platné ustanovenia
tohto zákona, ale v súlade s článkom 2 ods. 1, 2 a článkom 3 ods. 1 základných princípov zákona č.
160/2015 Z. z. - CSP musel prihliadnuť aj na procesný stav, ktorý tu nastal za účinnosti pôvodného

procesného predpisu, teda zákona č. 99/1963 Zb. - O.s.p.. Na tento procesný stav musel prihliadnuť z
hľadiska právnej istoty strán sporu, keď tieto sú v očakávaní, že ich predmet sporu bude spravodlivo
posúdený s ohľadom na procesný stav, za ktorého sa vykonávalo dokazovanie vo veci, bolo rozhodnuté
rozsudkom a boli podané aj opravné prostriedky proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

11. Keďže súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. a za účinnosti
tohto zákona boli tak žalobcom, ako aj žalovanou podané odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie,
tak krajský súd vzhľadom na podané odvolanie musel posúdiť rozsah preskúmavacej činnosti krajského
súdu vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie, a to aj s ohľadom na to, že procesne postupoval a
rozhodoval v čase účinnosti nového procesného predpisu, teda zákona č. 160/2015 Z. z. - CSP.

12. V čase podaných odvolaní tak žalobcom, ako aj žalovanou platilo ust. § 212 ods. 1 O.s.p., z ktorého
vyplýva, že odvolací súd bol rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Vzhľadom na uvedené zákonné
ustanovenie a nový procesný predpis, za účinnosti ktorého krajský súd postupoval, musel preto skúmať,
či nový procesný predpis má z hľadiska rozsahu preskúmania rozsudku súdu prvej inštancie obdobné

ustanovenia. Krajský súd porovnaním zistil, že ust. § 212 ods. 1 O.s.p. obsahovo zodpovedá ust. § 379 a
§ 380 ods. 1 CSP. Aj v zmysle týchto zákonných ustanovení je odvolací súd rozsahom odvolania viazaný
a tiež je viazaný odvolacími dôvodmi. Krajský súd preto vzhľadom na vyššie uvedené mohol preskúmať
rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska rozsahu a dôvodov, ktoré boli uplatnené žalobcom a žalovanou
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, pretože mu v tom nebránil ani nový procesný predpis.

13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie však bolo na základe vykonaného dokazovania založené na
určitom skutkovom stave, tak ako ho zistil súd prvej inštancie. Podľa ust. § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací
súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa, s výnimkami ustanovenými vodsekoch 2 až 7 cit. zákonného ustanovenia. V ustanoveniach § 213 ods. 3 až 5 O.s.p. bol upravený
postup odvolacieho súdu, na základe ktorého mohol odvolací súd zopakovať dokazovanie vykonané
súdom prvej inštancie za predpokladu, že by dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, prípadne mohol aj doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých
účastníkmi, ktoré neboli vykonané súdom prvej inštancie alebo doplniť dokazovanie vykonaním ďalších
dôkazov, ktoré neboli navrhnuté účastníkmi konania za podmienok uvedených v § 120 ods. 1, tretej vete
O.s.p. alebo pri zisťovaní vád konania podľa ust. § 212 ods. 3 O.s.p.. Krajský súd preto posudzoval, či aj
nová právna úprava v zákone č. 160/2015 Z. z. - CSP má ustanovenia, ktoré sú obdobné ustanoveniu §

213O.s.p..Takétoustanoveniasúobsiahnutév§383a§384CSP.Zust.§383CSPvyplýva,žeodvolací
súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie
zopakuje alebo doplní. V ust. § 384 ods. 1 a 3 CSP je uvedený postup odvolacieho súdu pri opakovaní
dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie a pri doplnení dokazovania. Aj keď ide určitým spôsobom o
mierne modifikovanú právnu úpravu, táto obsahovo zodpovedá ust. § 213 ods. 1, 3 až 5 O.s.p..

14. Vzhľadom na dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a podané odvolanie zo strany žalobcu
a žalovanej, skúmal krajský súd, ako súd odvolací, či je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvej inštancie.

15. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 02.04.2014 dal

súd stranám sporu zúčastneným na pojednávaní poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a musia všetky dôkazy predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia
vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Poukázal na to, že v
skutočnosti dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v tom čase

v ust. § 205a O.s.p.. Po tomto poučení zo strany súdu prvej inštancie predstúpil právny zástupca
žalobcu, ktorý uviedol, že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania a takisto aj zástupca žalovanej
uviedol, že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Na to správne súd prvej inštancie pristúpil
k postupu podľa ust. § 118 ods. 4 O.s.p., keď vyzval strany sporu, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa
k právnej stránke veci a následne potom uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené.

16. Ani z obsahu podaného odvolania tak žalobcu, ako aj žalovanej nevyplýva, že by u nich boli uvedené
nové skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, na ktoré by sa
mohol vzťahovať postup podľa vtedy platného ust. § 205a O.s.p..

17. Z vyššie uvedeného preto vyplýva, že krajský súd v danej veci bol viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie.

18. V zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Preskúmaním veci na základe podaného odvolania tak žalobcu, ako aj žalovanej dospel krajský
súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané v súlade so zisteným skutkovým stavom

veci, pričom vykonané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil dôsledne v súlade s § 132 O.s.p., pričom
toto hodnotenie zodpovedá aj ust. § 191 ods. 1 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj náležite
odôvodnil podľa v tom čase platného ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a tomuto odôvodneniu zodpovedá aj
v súčasnosti platné ust. § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd
stotožňuje a na tieto v plnom rozsahu poukazuje.

20. Z obsahu podaného odvolania žalobcu vyplýva, že tento podaným odvolaním napádal rozsudok
súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, ktorou žalobcovi titulom náhrady škody nebola priznaná plná
náhrada trov právneho zastúpenia za zastupovanie v trestnom konaní jeho právnym zástupcom, v
ktorom bol v konečnom dôsledku spod podanej obžaloby oslobodený a v dôsledku ktorého konania

vznikla žalobcovi škoda z dôvodu nezákonného rozhodnutia - trestného stíhania vo vzťahu k jeho osobe,
ako aj za väzbu, ktorá bola na žalobcovi vykonaná. Namietal tiež to, že nesprávne súd prvej inštancie
dospel aj k výške nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola zo strany súdu prvej inštancie priznaná.21. Žalovaná zas v podanom odvolaní napádala tú časť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou bola
zaviazaná zaplatiť titulom náhrady škody žalobcovi 12 519,14 Eur s príslušenstom. V tejto súvislosti
žalovaná poukazovala na to, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, lebo žalobca svoj nárok uplatnil

oneskorene a tento mu v dôsledku premlčania nemal byť priznaný. Nestotožňovala sa so záverom súdu
prvej inštancie v tom, kedy sa o vzniku nároku na náhradu škody žalobca dozvedel. Mal za to, že o tomto
sa žalobca dozvedel už dňa 05.12.2007, kedy jeho právny zástupca v trestnom konaní bol prítomný na
verejnom zasadnutí Krajského súdu v Prešove, pričom išlo o právnu zástupkyňu, ktorá bola manželkou
žalobcu, takže o tejto okolnosti musel žalobca náležitým spôsobom vedieť, a preto nemožno počítať

beh premlčacej lehoty od tej doby, kedy mu bolo rozhodnutie Krajského súdu v Prešove doručené. Ak
žaloba bola podaná na súd dňa 14.06.2011, tak žalobca svoj nárok uplatnil oneskorene, a preto mu
tento nemohol byť priznaný.

22. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že s touto otázkou sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal
pod bodom Ad 2. na strane 27 svojho rozsudku, kde dôsledne vychádzal z ust. § 22 ods. 1 zákona č.

58/1969 Zb., keď podľa tohto ustanovenia sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky odo dňa, kedy
sa poškodený o škode dozvedel. Ak je podmienkou pre uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie
rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Súd
prvej inštancie správne vychádzal z trestného spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 2T/186/2001,
z ktorého zistil, že dňa 05.12.2007 bol vyhlásený rozsudok Krajského súdu v Prešove na verejnom

zasadnutí za prítomnosti senátu, prokurátora, asistenta senátu a obhajcov H.. G. H. a H.. A. X.,
pričom žalobca na verejnom zasadnutí prítomný nebol. Tomuto bol rozsudok Krajského súdu v Prešove
doručený dňa 30.01.2008. Aj krajský súd je toho názoru, že deň 05.12.2007 nie je možno považovať
za rozhodujúci pre začatie plynutia premlčacej lehoty, pretože rozhodnutie v tento deň nebolo žalobcovi
oznámené, ani doručené. Subjektívna lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody sa odvíja od

osobnej vedomosti o tom, že škoda vznikla. Nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. je
viazaný na osobu toho, kto bol účastníkom konania a ktorej bola škoda spôsobená, a teda viazaný aj na
to, kedy sa v konečnom dôsledku žalobca o tomto výsledku ako osoba dozvedel, a teda od kedy mohol
začať uplatňovať nárok na náhradu škody.

23. To, že právnou zástupkyňou žalobcu v trestnom konaní bola jeho manželka, ktorá sa zúčastnila
verejného zasadnutia Krajského súdu v Prešove, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, neznamená, že od
tohto momentu je možné odvíjať vedomosť žalobcu na uplatnenie nároku na náhradu škody. Žalobca dal
splnomocnenie právnemu zástupcovi (aj keď svojej manželke) na právne zastúpenie v trestnom konaní,
teda na všetky úkony, ktoré boli s týmto konaním spojené a vyhlásením oslobodzujúceho rozsudku

Krajského súdu v Prešove na verejnom zasadnutí dňa 05.12.2007 jej právne zastúpenie týmto bolo
ukončené. Akékoľvek sprostredkované informácie o výsledku tohto konania nemôžu nahradiť osobnú
vedomosť žalobcu o výsledku tohto konania, ktorá nastala až doručením rozsudku Krajského súdu
v Prešove zo dňa 05.12.2007 v trestnej veci 2T/186/2001. Preto až doručením tohto rozsudku dňa
30.01.2008 na strane žalobcu vznikla osobná vedomosť o výsledku trestného konania, a teda o tom,

že rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci trestného konania začatím trestného stíhania voči osobe
žalobcu,akoajrozhodnutieovydaníväzbyvdôsledkuoslobodzujúcehorozsudku,sastalirozhodnutiami
nezákonnými a že si môže uplatňovať nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb..

24. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k tomu, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím o vznesení obvinenia zo dňa 05.02.2001 nie je premlčaný, treba považovať za vecne
správny.

25. Súd prvej inštancie sa však vo svojom rozhodnutí zaoberal aj otázkou premlčania ďalšieho nároku,
ktorý bol uplatnený zo strany žalobcu, a to na základe nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby. V tejto

časti zas vzniesol námietku nesprávneho rozhodnutia súdu prvej inštancie žalobca. Tento mal za to, že
v danom prípade súd nesprávne posúdil otázku premlčania tohto nároku, pretože premlčacia lehota v
tomto prípade nie je 2-ročná, ale 3-ročná.

26. Súd prvej inštancie dôsledne vychádzal z ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na

náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť
oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým
bolo trestné konanie zastavené.27. Práve v prvej časti druhej hlavy v § 5 zákona č. 58/1969 Z. z. je uvedená náhrada škody spôsobená
rozhodnutím o väzbe. Podľa § 5 ods. 1 tohto zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené

alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v prípade žalobcu prichádzal
do úvahy v danom prípade postup podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.. V danej veci preto súd
prvej inštancie správne vychádzal z toho, že oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Poprad pod
č. k. 2T/186/2001-729 zo dňa 20.02.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
1To/36/07-755 zo dňa 05.12.2007 nadobudol právoplatnosť dňa 05.12.2007, pričom 1-ročná lehota na

uplatnenie nároku uplynula dňa 05.12.2008. Vzhľadom na podanú žalobu bolo potrebné tento nárok
považovať za premlčaný. V tomto smere preto nepovažoval krajský súd odvolanie žalobcu za dôvodné.

28. Krajský súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že náklady trestného
zastúpenia v trestnom konaní za obdobie vykonanej väzby nemôžu byť premlčané, pretože tieto boli
súčasťou celého právneho zastúpenia v danej trestnej veci, a to z dôvodu, že zákon č. 58/1969 Zb. v § 5,

ktorý je zaradený do druhej hlavy, spoluzodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo
treste tam zaraďuje právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, pričom v tomto prípade
má aj osobitnú premlčaciu lehotu v § 23 zákona č. 58/1969 Zb.. Preto ak v súvislosti s rozhodnutím o
väzbe boli vykonávané úkony právnej pomoci, tak tieto nemohli byť súdom prvej inštancie za uvedený
úsek správne pre vznesenú námietku premlčania priznané, a to vo výške ako je táto uvedená na strane

33 rozsudku súdu prvej inštancie pod písmenom b).

29. V rámci podaného odvolania žalobcu, že nebola v správnom rozsahu priznaná výška náhrady trov
trestného konania, sa musel krajský súd zaoberať aj námietkou žalobcu, ktorá smerovala proti tomu,
že žalobcovi nebola priznaná odmena za úkon jeho obhajcu pri výsluchu dňa 05. a 06.02.2001, hoci

obhajca na tomto výsluchu bol prítomný.

30. Za uvedený právny úkon súd prvej inštancie odmenu právnemu zástupcovi nepriznal z dôvodu, že
nebol prítomný na predmetnom vyšetrovacom úkone. V tejto súvislosti treba poukázať, že k podanému
odvolaniu žalobca doložil zápisnicu o výsluchu obvineného zo dňa 05.02.2001, kde z obsahu zápisnice

vyplýva, že na výsluch sa dostavila aj zvolená zástupkyňa žalobcu H.. G. H., ktorá však nebola prítomná
pri výsluchu žalobcu od počiatku. V tejto súvislosti však krajský súd poukazuje na to, že pri tomto
výsluchu bol žalobca poučený o možnosti zvoliť si svojho obhajcu, tohto obhajcu si aj zvolil a výslovne
do zápisnice následne uviedol, že sa vzdáva práva trvať na prítomnosti svojho zvoleného obhajcu pri
jeho výsluchu. Je potrebné uviesť, že v priebehu výsluchu žalobcu sa jeho právna zástupkyňa dostavila

k výsluchu, avšak do tohto žiadnym spôsobom, tak ako vyplýva z obsahu zápisnice, nezasahovala.
Vzhľadom na vyjadrenie žalobcu do zápisnice, v ktorom dal najavo, že súhlasí s výsluchom aj bez
prítomnosti svojho obhajcu, považoval za daných okolností krajský súd takýto právny úkon účasti
obhajcu na tomto výsluchu za nehospodárny a účelový a z tohto dôvodu dospel na základe podaného
odvolania žalobcu k tomu, že v tejto časti odvolanie žalobcu nie je dôvodné, lebo išlo o úkon právnej

pomoci účelový, pričom žalobca sám v trestnej veci pri výsluchu nepovažoval prítomnosť svojho obhajcu
pri tomto úkone za nutnú, čo ani nutné vzhľadom na obsah zápisnice nebolo.

31. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že tomuto mali byť priznané aj úkony, ktoré súviseli s poradami
jeho právnej zástupkyne v Ústave pre výkon väzby v S., tak ani v tejto časti nepovažoval krajský súd

odvolanie žalobcu za dôvodné, pretože tieto porady riadnym spôsobom preukázané neboli, a preto
náhradu za takto určené porady nebolo možné priznať. Krajský súd v tejto súvislosti pritom poukazuje na
rozporné tvrdenia žalobcu v priebehu konania, že nie je potrebné dokladať podklady o týchto poradách,
pretože medzi ním a jeho právnou zástupkyňou bola dohodnutá odmena za výkon právnej pomoci v
rámci konania v trestnej veci. Neskôr zmenil svoje stanovisko v priebehu konania a tvrdil, že v danom

prípade išlo o tarifnú odmenu a táto odmena mala byť priznaná. Pokiaľ preto dôsledným spôsobom
neboli preukázané záznamy o poradách v Ústave pre výkon väzby v S., tak správne súd prvej inštancie
dospel k záveru, že odmenu za tieto uplatňované úkony nebolo možné priznať. Krajský súd je preto toho
názoru, že pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu majetkovej škody vo výške 2 519,14 Eur
s príslušným úrokom z omeškania vo výške 9,25% od 22.07.2011 do zaplatenia, tak v tejto časti treba

považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, pretože takto zistená majetková škoda
zodpovedá skutkovému stavu a obsahu vyplývajúceho zo súdnych spisov.32. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tak v tomto smere podal odvolanie
proti rozsudku súdu prvej inštancie tak žalobca, ako aj žalovaná. Žalovaná poukazovala na to, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne, pretože súd prvej inštancie nemohol v danom prípade

postupovať podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru, a to z dôvodu, lebo súd prvej inštancie už predtým v inej
časti rozhodnutia uviedol, že nárok na náhradu škody za nezákonné vzatie do väzby je premlčaný.
Nebolo preto možné už priznať nárok ani na nemajetkovú ujmu z tohto dôvodu.

33. S takýmto záverom žalovanej sa krajský súd nestotožňuje, lebo aj keď zákon č. 58/1969 Zb.

nemal vo svojej úprave možnosť náhrady nemajetkovej ujmy, pretože táto bola upravená až zákonom č.
514/2003 Z. z., tak táto okolnosť neznamená, že nemohlo dôjsť k náhrade nemajetkovej ujmy na základe
Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, a to v článku 5 ods. 5 tohto Dohovoru v spojitosti
aj článkom 154 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru krajského súdu článok 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje
odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Týmto výkladom

treba mať za to, že tento článok sa vzťahuje na prípady nezákonných rozhodnutí a možno ho použiť aj
v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o
väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania je nesporné, že v danej
veci vo vzťahu k žalobcovi došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí, a to rozhodnutia o začatí trestného
stíhania, ako aj rozhodnutia o väzbe, v dôsledku ktorých bol žalobca obmedzený na osobnej slobode

a v konečnom dôsledku bol spod obžaloby oslobodený. Správny bol preto záver súdu prvej inštancie,
že v danom prípade aj keď zákon č. 58/1969 Zb. neupravoval možnosť náhrady odškodnenia vo forme
nemajetkovej ujmy, tak v zmysle vyššie uvedeného eurokonformného výkladu bol takýto procesný
postup možný a správne k takémuto postupu v rámci konania súd prvej inštancie aj pristúpil a dospel k
záveru, že na strane žalobcu boli splnené podmienky aj pre odškodnenie vo forme nemajetkovej ujmy.

Krajský súd v tejto súvislosti poznamenáva, že námietka žalovanej, v ktorej poukazovala na to, že túto
nemajetkovú ujmu nebolo možné priznať, pretože v časti nároku súvisiaceho s väzbou bol tento nárok
na strane žalobcu premlčaný, nie je dôvodná, pretože s rozhodnutím o väzbe súvisia aj iné čiastkové
nároky, ktoré by u žalobcu mohli nastať (otázka náhrady mzdy, ušlého zisku, prípadne iných príjmov,
ktoré v určitom čase obmedzenia osobnej slobody mohli nastať práve v súvislosti len s týmto úsekom

trestného konania). To, že určitý osobitný čiastkový nárok mohol byť zo strany žalobcu premlčaný,
ešte neznamená, že nemôže žalobca požadovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Nemajetková
ujma má totiž širší dosah a súvisí s celkovým trestným konaním, ktorého útrapy sa preniesli na osobu
žalobcu. Nemajetková ujma sa musí posudzovať komplexne zo všetkých stránok v danej konkrétnej veci
a posudzovať ako celok, čím sa správne zaoberal súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia.

34. Je nesporné, že v danom prípade otázka nemajetkovej ujmy musela byť posudzovaná len na
základe úvahy súdu na základe skutkových okolností, ktoré vyplývali z danej veci, k čomu súd prvej
inštancie pristúpil a dôsledne tieto otázky posudzoval z hľadiska obmedzenia osobnej slobody žalobcu
a vplyvu celého trestného konania jednak na jeho osobu, ako aj osoby jeho blízkych. Z tohto pohľadu

určenú výšku nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,- Eur považoval aj krajský súd za primeranú, pretože
zodpovedá objektívne zistenému skutkovému stavu veci. Uplatňovaná výška nemajetkovej ujmy vo
výške 663 879,37 Eur je neadekvátna a správne súd uviedol, že neodráža ani skutočnú intenzitu,
rozsah a následky väzby a celkového trestného stíhania v osobnej sfére žalobcu. Súd prvej inštancie
správne poukázal aj na otázku úpravy nemajetkovej ujmy v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ani v tomto zákone nebola spočiatku úprava nemajetkovej
ujmy upravená dôsledne, pričom až neskôr v roku 2014 zaviedol zákon hranicu vo výške 50-násobku
minimálnej mzdy. Táto úprava tak upravila určitý strop odškodnenia, pričom výška nemajetkovej ujmy
je v danej hranici. Záver súdu prvej inštancie v otázke výšky nemajetkovej ujmy preto považuje krajský
súd za správny.

35. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, tak ako je to podrobne
zdôvodnené v dôvodoch jeho rozhodnutia, dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre priznanie
nároku podľa § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nepremlčané nároky
priznal, tak rozhodol správne, keď žalovanú zaviazal na zaplatenie čiastky žalobcovi celkom v sume

12 519,14 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 22.07.2011 do zaplatenia. Pokiaľ v
prevyšujúcej časti z dôvodu jednak čiastkového premlčania nároku uplatnenej náhrady trov konania
súvisiacich s väzbou žalobcu, nepreukázaných nárokov a väčšieho rozsahu uplatnenej nemajetkovejujmyzamietol,taktrebapoukázaťnato,žerozhodnutieajvtejtočastizodpovedázistenémuskutkovému
stavu v danej veci.

36. Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne v
zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci. Pretože v odvolacom konaní

tak strana žalobcu, ako aj strana žalovanej na základe podaných odvolaní nemali úspech, krajský súd
vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

38. V zmysle výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie bude o trovách prvostupňového konania
rozhodovať súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 1, 2 CSP v ďalšom konaní.

39. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).