Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 2, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoE/36/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413204096
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8413204096.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v exekučnej veci oprávneného F. J.., so sídlom
C. XX, XXX XX K.. T.: XX XXX XXX, proti povinnému N. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. V. XX/
XX, XXX XX Z. L., o udelenie poverenia - zastavenie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Kežmarok, č.k. 7Er/168/2013-13 zo dňa 23. októbra 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku I.

II. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že:
„I. Exekúcia vedená súdnym exekútorom B.. T.. Z. I. pod sp. zn. EX XXXX/XXXX sa zastavuje.

II. Oprávnený je povinný nahradiť exekútorovi trovy exekučného konania v celkovej výške 43,19 eur, a
to v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

III. Oprávnenému a povinnému sa náhrada trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov, § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 2, § 196 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom do 31.03.2017, § 30 vyhlášky č. 68/2017 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 14 ods. 1, 2, § 22
ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do
31.03.2017, § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený podal dňa 02.05.2013 na exekútorskom úrade návrh na
vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoženie pohľadávky vo výške 34,95 Eur s prísl. priznanej

právoplatným a vykonateľným exekučným titulom - výkazom nedoplatkov č. XXXXXXXXXX zo dňa
XX.XX.XXXX vydaným oprávneným. Dňa 16.05.2013 súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie, ktorým v plnom rozsahu vyhovel jeho žiadosti. Dňa 04.10.2019 bol súdu doručený
podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Spolu s podnetom na
zastavenie exekúcie doručil aj špecifikáciu trov exekúcie, ktorých náhradu žiadal súdny exekútor priznať.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z podania povereného súdneho exekútora je zrejmé, že
šetrením majetkovej podstaty povinného bolo zistené, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradutrov exekúcie. Poverený súdny exekútor zistil, že povinný je nemajetný a nie je možné uspokojiť
pohľadávku oprávneného ani trovy exekúcie. Súdny exekútor zistil, že povinný nie je vlastníkom ani
držiteľom motorového vozidla, nemá vedený účet v žiadnej z bánk, nie je vlastníkom ani spoluvlastníkom

žiadnej nehnuteľnosti. Ďalej bolo zistené, že voči povinnému sú vedené celkom 2 ďalšie exekučné
konania a že naposledy bol zamestnaný v čase od 04.09.2019 do 20.09.2019 na dohodu o pracovnej
činnosti v spoločnosti L. so sídlom I. Z. XX, XXX XX J., pričom z tejto pracovnej činnosti nemal
žiaden príjem, t. č. povinný nie je zamestnaný a nie je ani poberateľom dávok dôchodkového
poistenia, nemocenského poistenia, úrazového poistenia a ani poistenia v nezamestnanosti. Lustráciou

povinného v rámci živnostenského registra zistil, že povinný nevykonáva žiadnu činnosť, na ktorú je
potrebné živnostenské oprávnenie. Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti, ktoré boli preukázané
vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie
pre nemajetnosť povinného je dôvodný. Súd mal za to, že sú splnené podmienky v zmysle uvedených
ustanovení o zastavení exekúcie, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a
exekúciu zastavil. Súčasne poznamenal, že právoplatné rozhodnutie o zastavení exekúcie z dôvodu

nemajetnosti povinného nezakladá prekážku res iudicatae pre začatie exekučného konania o novom
návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého exekučného titulu.

5. O trovách exekúcie rozhodol tak, že vzhľadom na skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie mal sa za to, že oprávnený je povinný nahradiť nevyhnutné trovy exekúcie,

a to trovy exekútora. Súdny exekútor si uplatnil trovy exekúcie vo výške 53,39 Eur, z ktorých mu
boli súdom priznané hotové výdavky, a to konkrétne poštové výdavky celkovo v sume 3,36 Eur
(2,80 Eur + 0,56 Eur 20% DPH) za doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, ktoré
takto vynaložené považoval za primerané rozsahu exekúcie a preto ich priznal v uvedenom rozsahu.
Súdnemuexekútorovinepriznal nímuplatnenúnáhradupoštovnéhovplnejvýške13,56Eur(11,30Eur+

2,26 Eur 20% DPH), ale priznal mu náhradu poštovného iba za tie poštové zásielky, ktoré preukázateľne
vyplývajú zo spisu, nakoľko výdavkom je iba to, čo bolo reálne vynaložené. Pri priznávaní celkovej
výšky trov exekútora súd rešpektujúc predovšetkým zásady hospodárnosti, účelnosti a preukázanosti
konštatoval, že vo výške 43,19 Eur išlo o účelné vynaložené trovy exekučného konania, preto ich v
uvedenej výške priznal. Pri zastavení exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného nemožno hovoriť

o procesnej zodpovednosti oprávneného na zastavení exekúcie, ale rovnako nemožno usúdiť, že by
zastavenie exekúcie zavinil povinný. Preto súd rozhodol o trovách konania oprávneného a povinného
tak, že im náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to len proti výroku o zastavení

exekúcie. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Mal za to, že u tvrdenej nemajetnosti je treba vychádzať z charakteru
nemajetnosti ako stavu prechodného a preto zastavenie exekúcie v tomto štádiu považuje za predčasné.
VtejtosúvislostipoukázalajnarozhodnutieKrajskéhosúduTrenčín,sp.zn..2CoE/218/2016avzhľadom
na neho mal za to, že právo posúdiť, či je ďalšie pokračovanie v exekúcii hospodárne prislúcha jemu ako

oprávnenému. Poukázal na to, že v tomto prípade je fyzická osoba v produktívnom veku (XX rokov), čo
svedčí v prospech argumentu a reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok či
už prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti, poberania dôchodku alebo na základe
inejprávnejskutočnosti.Malzato,žepredčasnézastavenieexekúciebymuupieraloprávonauplatnenie
svojho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj nútený výkon súdnych,

či iných rozhodnutí. Uviedol, že je toho názoru, že ani súdny exekútor pravdepodobne nezistil majetkové
pomery povinného dôkladne, pretože tento môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo
prísť k uspokojeniu jeho pohľadávky. Namietal, že súdny exekútor dostatočne nepreskúmal, či povinný
nie je vlastníkom majetkových práv, ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie (napr. práv plynúcich
z poistných zmlúv uzatvorených s povinným). Ďalej namietal, že súd žiadnym spôsobom neodôvodnil

rozhodnutie o zastavení exekúcie, pretože z jeho odôvodnenia nemožno zistiť akými úvahami sa pri
rozhodovaní riadil a neuviedol ani žiadne skutočnosti preukazujúce nemajetnosť povinného, ani žiadne
šetrenia vykonané súdnym exekútorom alebo samotným súdom, ktoré by preukazovali nemajetnosť
povinného. Záverom podotkol, že pohľadávka predstavuje neuhradené poistné. Na základe uvedeného
žiadal uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie

sa zamieta alebo napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

7. Povinný a ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

11. Nemajetnosť povinného reálne znemožňuje uspokojenie pohľadávky oprávneného, resp. napriek

vymoženiu istiny znemožňuje vymoženie trov exekúcie. Ďalším pokračovaním v exekúcii by dochádzalo
k neúčelnému navyšovaniu trov exekúcie, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti vedenia
exekučnéhokonania.Pozistenejnemajetnostipovinného,vprípade,keďvymáhanieistinyodpovinného
bolo úspešné či neúspešné a aj vymáhanie trov exekúcie bolo bezvýsledné, a z ničoho nevyplýva
reálny predpoklad vymožiteľnosti pohľadávky v budúcnosti, potom by pokračovanie v exekúcii bolo len

zvyšovaním trov, ktoré v prípade nemajetnosti povinného hradí oprávnený.

12. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje tiež na skutočnosť,
podľa ktorej pre je rozhodovanie o zastavení konania pre nemajetnosť rozhodujúci stav v čase
vyhlásenia rozhodnutia. V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané splnenie predpokladov pre

zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku účinnom do 31.03.2017, teda
splnenie predpokladov bolo preukázané tak v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ako aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu. Z obsahu spisu má odvolací súd za to, že zo strany súdneho exekútora
došlo k dôkladnému prešetreniu majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora, a preto
je potrebné konštatovať, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V tejto situácii

by vykonávanie ďalších úkonov bolo nehospodárne a neúčelné, pretože ich realizácia by viedla len k
zvyšovaniu nákladov exekúcie, ktoré by neboli z výťažku exekúcie kryté.

13. Vzhľadom na to, že povinný nedisponuje žiadnym majetkom, z ktorého by bolo možné uspokojiť
zostávajúcu časť vymáhaného nároku, je zrejmé, že nie je možné aplikovať ani jeden zo spôsobov

vykonania exekúcie, a to pre nemajetnosť povinného. Je povinnosťou súdu, v prípade nemajetnosti
povinného, exekúciu zastaviť, pretože sa stalo nemožným, aby súd v exekúcii pokračoval. Vzhľadom
na to, že exekučné konanie nemožno prerušiť a povinný je dlhodobo nemajetný, nie je dôvodné, aj
vzhľadom na hospodárnosť a účelnosť konania, toto exekučné konanie ďalej viesť. Súd vzhľadom na
ust. § 57 ods.1 písm. h) Exekučného poriadku nemá inú možnosť, iba exekúciu zastaviť.

14. Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného týkajúcej sa možných budúcich príjmov povinného
ako dôvodu na pokračovanie v exekúcii je potrebné poukázať na to, že podľa názoru odvolacieho súdu
by takýto postup v predmetnom prípade bol za hranicou hospodárnosti vedenia exekúcie, navyše už
aj vzhľadom na moment začatia exekučného konania v marci 2012 by bolo mimo rozumného rámca

požadovať pokračovanie v exekúcii formou očakávania zmeny stavu na strane povinného.

15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
napadnuté uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ustanovením § 387 odsek 1 a 2 C.s.p..

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený
nebol v odvolacom konaní úspešný a preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Súdnyexekútor nežiadal priznať trovy exekučného konania a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho
konania nevznikli, preto im neboli priznané.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).