Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, August 14, 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 20C/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118212026
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Bujňák

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8118212026.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov, sudcom JUDr. Marekom Bujňákom, v právnej veci žalobcu E.. E. H., X..

XX.X.XXXX, L. Š. Č.. X, XXX XX J. právne zastúpeného JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so
sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, proti žalovanej Slovenskej republike zastúpenej Generálnou
prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca, žalobou podanou na súde dňa 16.10.2018, uplatnil proti žalovanej nárok na zaplatenie
sumy 153.502,91 eura s príslušenstvom. Uplatnený nárok odôvodnil tým, že vyšetrovateľ Krajského
riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Prešove uznesením zo dňa 15. novembra 2004,
ČVS: KRP-5/OEK-2004 podľa § 163 ods. 1 Tr. poriadku účinného do 31.12.2005 vzniesol obvinenie
žalobcovi pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Tr. zákona účinného
do 31.12.2005. Z odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že vyšetrovateľ PZ preveroval

vec podozrenia z trestného činu sprenevery a uznesením zo dňa 28.02.2002 podľa § 159 ods. 1 Tr.
por. účinného do 31.12.2005 vec z podozrenia trestného činu sprenevery odložil. Uznesením zo dňa
18.10.2002 vyšetrovateľ rozhodol o odmietnutí veci podľa § 159 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nebol
dôvod na začatie trestného stíhania. Dozorujúci prokurátor na základe sťažnosti uvedené uznesenie
zrušil a uložil vyšetrovateľovi PZ vydať uznesenie o začatí trestného stíhania v zmysle § 160 ods. 1
Tr. por. účinného do 31.12.2005. Vyšetrovateľ OÚJP PZ Prešov na základe pokynu prokurátora dňa
23.01.2003 podľa § 160 ods. 1 Tr. por. začal trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery podľa § 248

ods. 1, 4 Tr. zák. Uznesením vyšetrovateľ KR PZ ÚJKP Prešov zo dňa 15.11.2004, ČVS: KRP-5/
OEK- 2004 podľa § 163 ods. 1 Tr. por. účinného do 31.12.2005 začal stíhať žalobcu ako obvineného
pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. a), ods. 5 Tr. zák. účinného do 31.12.2005.
Proti vznesenému obvineniu žalobca podal prostredníctvom obhajcu sťažnosť. Prokurátor Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20. septembra 2005 IV/3 GPt 806/04-16 podľa §
148 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku účinného do 31.12.2005 sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove dňa 03.07.2006 podal na Okresný súd Prešov obžalobu

na žalobcu pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Tr.
zákona účinného do 31.12.2005. Konanie na Okresnom súde Prešov sa viedlo pod sp. zn. 1 T 60/2006.
Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 12. marca 2010 sp. zn. 1 T 60/2006 podľa § 285 písm. a) Tr.
poriadku oslobodil žalobcu spod obžaloby Krajského prokurátora v Prešove. Krajský súd v Prešoveuznesením zo dňa 12.01.2011 č. k. 5 To 39/2010-1238 podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. poriadku na
podklade odvolania krajského prokurátora zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 12.03.2010
sp. zn. 1 T 60/2006 a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a

rozhodol. Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 27.04.2015 č. k. 1 T 60/2006-1372 podľa § 281 ods.
1 Tr. poriadku s použitím § 9 ods. 1 písm. g) Tr. poriadku trestné stíhanie žalobcu pre skutok právne
kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Tr.
zákona účinného do 31.12.2005 zastavil. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 02.02.2016 č. k. 5
To 34/2015-1389 na podklade sťažnosti Krajského prokurátora v Prešove zrušil uznesenie Okresného

súdu Prešov zo dňa 27.04.2015 sp. zn. 1 T 60/2006 a uložil mu, aby vo veci znova konal a rozhodol.
Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 13. januára 2017 č. k. 1 T 60/2006-1481 podľa § 285 písm.
a) Tr. poriadku oslobodil žalobcu spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Prešove Kv 14/04
zo dňa 14.06.2006 doručenej na Okresný súd Prešov dňa 03.07.2006 pre skutok kvalifikovaný ako
pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Tr. zákona účinného do
31.12.2005.KrajskýsúdvPrešoveuznesenímzodňa24.10.2017č.k.5To21/2017-1525podľa§319Tr.

poriadkuzamietolodvolanieprokurátoraapodľa§316ods.1Tr.poriadkuzamietolodvolaniepoškodenej
H. Š. proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 13.01.2017 sp. zn. 1 T 60/2006. Uznesenie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.10.2017 č. k. 5 To 21/2017-1525 nadobudlo právoplatnosť dňa
24.10.2017. Podľa žalobcu sú splnené zákonné predpoklady pre uplatnenie práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (NS SR sp. zn. 4 MCdo 15/2009, 4 Cdo 183/2009. atd\), s

poukazom na § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na skutočnosť, že sa konalo
o trestnom čine, na ktorý zákon ustanovoval trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšovala
päť rokov a bola zákonná povinnosť mať obhajcu už v prípravnom konaní, žalobca uzatvoril zmluvu o
poskytovaní právnych služieb pri jeho obhajobe a udelil zvolenému obhajcovi splnomocnenie na jeho
obhajobu. Žalobcovi bola nezákonným rozhodnutím spôsobená škoda, ktorá mu vznikla zaplatením

odmeny za úkony právnej služby, ktoré vykonal obhajca v trestnom konaní a ktoré vyfakturoval faktúrou
zo dňa 18.01.2018, VS: 12204 v sume 3.502,91 eura. Žalobca uvedenú sumu zaplatil dňa 23.01.2018.
Podľa žalobcu samotný oslobodzujúci rozsudok nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím s poukazom na intenzitu tohto zásahu do
jeho integrity, dobu jeho trvania, nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho

postavenie v spoločnosti a jeho profesijné postavenie. Žalobca nastúpil ako advokátsky koncipient dňa
01.08.1975 do advokátskej poradne Prešov. V decembri 1977 bol prijatý za člena Krajského združenia
advokátov Košice a ako advokát pôsobil v advokátskej poradni v Prešove. Od 01.01.1990 pôsobil ako
vedúci advokátskej poradne v Prešove. Od 01.07.1990 bol zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej
advokátskej komory do 05.11.2014. Žalobca bol zapísaný do zoznamu správcov konkurznej podstaty

podčíslom8/93,očomhoupovedomilKrajskýsúdvKošiciachpodanímzodňa13.05.1993,Spr.1346/93
a okrem advokátskej praxe vykonával aj správcovskú činnosť. Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti
SR zo dňa 06.09.2005 číslo 708/2005-52 SKP mal pozastavený výkon správcovskej činnosti podľa §
25 ods. 2 písm. a) v spojení s ods. 6 zákona č. 8/2005 Z.z. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia
je konštatované, že dňa 18.08.2005 žalobca doručil Ministerstvu spravodlivosti SR čestné vyhlásenie

správcu konkurznej podstaty, v ktorom oznámil, že je trestne stíhaný pre trestný čin sprenevery podľa
§ 248 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 na základe uznesenia KR PZ Prešov,
ČVS: KRP- 5/OEK-2004. V uvedenom rozhodnutí sa tiež konštatuje, že žalobca je stíhaný aj pre
trestný čin nepriamej korupcie podľa § 162a ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 na základe
uznesenia Prezídia PZ, ČVS: PPZ-4/BOK-V-I-2004. Uvedené konštatovanie v čase rozhodnutia MS SR

nezodpovedalo skutočnosti, pretože uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry SR zo dňa 25. augusta
2005 č. VII Gv 170/04-46 bolo podľa § 149 ods. 1 Tr. poriadku účinného do 31.12.2005 zrušené
uznesenie vyšetrovateľa PZ Prezídia Policajného zboru, ÚBOK ČVS: PPZ-4/BOK-V-I-2004 zo dňa
30.09.2004 pre trestný čin nepriamej korupcie podľa § 162 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 pre
jeho nezákonnosť a nedôvodnosť. Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu MS SR podal žalobca rozklad.

Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 09.11.2005 číslo 708/2005-52 SKP zamietlo rozklad
žalobcu a potvrdilo rozhodnutie o pozastavení výkonu správcovskej činnosti. Z odôvodnenia rozhodnutia
MS SR okrem iného vyplýva, že skutky, pre ktoré bolo žalobcovi vznesené obvinenie súvisia s jeho
advokátskou činnosťou. Z toho dôvodu podľa ministerstva vznikla pochybnosť, že žalobca ako správca
konkurznej podstaty bude vykonávať svoju činnosť riadne, čestne a svedomito. Pozastavenie výkonu

správcovskej činnosti z dôvodu trestného stíhania žalobcu okrem morálnej ujmy a spoločenskej ujmy
malo vplyv aj na jeho finančné príjmy. Žalobca podľa daňových priznaní za rok 2002 vykazoval príjem
predzdanením45.550,-eur,zarok2003bolpríjemžalobcupredzdanením300.554,80eura,zarok2004bol príjem pred zdanením 161.913,- eur. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.10.2005 sp.
zn. 7 K 115/2004 bol žalobca ustanovený za správcu konkurznej podstaty.

2. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.11.2005 č. k. 7 K 115/2004-60 žalobca bol zbavený
funkcie správcu konkurznej podstaty práve z dôvodu, že mal pozastavený výkon funkcie správcu
konkurznej podstaty. Žalobca počas takmer 40 ročnej advokátskej praxe požíval dôveru a úctu nielen
u vlastných klientov, ale aj vo vzťahu k inštitúciám a ich pracovníkov, s ktorými pri výkone svojej praxe
prichádzal dennodenne do kontaktu, najmä súdov, prokuratúr, polície, notárskych úradov a podobne.

V Prešove a blízkom okolí bol všeobecne známou a rešpektovanou osobnosťou. Odo dňa vydania
uznesenia o vznesení obvinenia voči jeho osobe, t.j. 15.11.2004 do právoplatnosti rozhodnutia súdu o
jeho oslobodení spod obžaloby prokurátora, t.j. 24.10.2017 uplynula doba takmer 13 rokov bez 22 dní. V
trestnom konaní sa žalobca zúčastňoval vyšetrovacích úkonov tak, ako boli vyšetrovateľom nariadené
a takisto sa zúčastňoval nariadených hlavných pojednávaní resp. udelil súhlas na ich vykonanie bez
jeho prítomnosti. Svojím konaním počas doby takmer 13 rokov nebránil hladkému priebehu trestného

konania. Žalobca bol podrobený vyšetrovacím úkonom nielen po vznesení obvinenia voči jeho osobe,
ale aj v štádiu preverovania trestného oznámenia a tiež aj v štádiu po začatí trestného stíhania do
vzneseniaobvineniaatovšetkovdôsledkupokynovdozorujúcehoprokurátora.Európskysúdpreľudské
práva vychádza zo silnej domnienky, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre účastníka morálnu
ujmu a žiadne dôkazy ohľadne toho nevyžaduje. Žalobca žiada z vyššie uvedených dôvodov nahradiť

škodu spočívajúcu v účelne vynaložených trovách konania - odmeny za úkony právnej služby vykonané
obhajcom vo výške 3.502,91 eura a nemajetkovú ujmu vo výške 150.000,- eur. Žalobca prostredníctvom
zástupcu podaním zo dňa 09.04.2018 žiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods.
1zákonač.514/2003Z.z.vplatnomznení.Žalovanápodanímzodňa08.08.2018,doručenýmprávnemu
zástupcovi žalobcu dňa 15.08.2018, oznámila, že neboli zistené zákonné podmienky pre uspokojenie

nárokov žalobcu na náhradu škody uplatnené v žiadosti o predbežné prerokovanie. Vo vzťahu k
požadovanej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej pri výkone verejnej moci uznesením o
vznesení obvinenia vydaným pred 01. januárom 2013 v súlade s uznesením NS SR zo dňa 16. marca
2016 sp. zn. 7 Cdo 262/2015 výšku náhrady nemajetkovej ujmy nemožno obmedzovať limitom náhrad
poskytovaných osobám poškodenými násilnými trestnými činmi. Žalobca v čase vznesenia obvinenia

bol vo veku, kedy v plnej miere mohol využívať nielen svoju dlhoročnú prax, ale aj odborné vedomosti
na výkon advokátskej praxe a na výkon správcovskej funkcie. Vyšetrovateľ PZ dvakrát odmietol
vzniesť obvinenie, ale až na priamy pokyn prokurátora musel žalobcu obviniť. Z uvedeného je zrejmé,
že vyšetrovateľovi dovtedajšie preverovanie vo veci nedávalo dostatočný podklad pre konštatovanie
„dôvodného podozrenia.“ Až na direktívny pokyn dozorujúceho prokurátora tak v súlade so zákonom

musel urobiť.

3. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila. Vo vyjadrení k podanej žalobe uviedla, že štát nemôže
v každom prípade automaticky zodpovedať za škodu, ktorá obvinenému (obžalovanému) vznikla v
trestnom konaní tým, že k ukončeniu jeho trestného stíhania nedošlo právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom, ktorým bola uznaná jeho vina za spáchanie trestného činu, ale bol spod obžaloby
oslobodený. Vznesenie obvinenia žalobcovi bolo v čase jeho vydania dôvodné a zákonné, dôvodným
bolo v tom čase aj zamietnutie sťažnosti obvineného prokurátorom, pričom súd neskôr prijal obžalobu
podanú prokurátorom. Celé trestné konanie od jeho počiatku bolo vedené plne v súlade so všetkými
zásadami trestného konania obsiahnutými v príslušných ustanoveniach platného Trestného poriadku.

Žiadny príslušný orgán, ani súd nekonštatoval, aby prokurátor v predmetnej trestnej veci postupoval v
rozpore so zákonom. Vedením trestného konania voči žalobcovi bol sledovaný legitímny cieľ riadneho
vedenia trestného konania. Zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. musí byť obmedzená len
na prípady, keď je vydané nezákonné rozhodnutie alebo konštatovaný nesprávny úradný postup. Právo
na náhradu škody však nie je právom absolútnym, pretože v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky v spojení s článkom 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, t. j. náhrada škody sa neposkytuje automaticky každému,
voči komu orgán verejnej moci porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom, ale iba tomu, u
ktorého sú splnené všetky predpoklady ustanovené v zákone č. 514/2003 Z.z. Názor, že oslobodenie
obžalovaného spod obžaloby nemá automaticky za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení

obvinenia, prezentoval tiež Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 163/2013-50
zo dňa 13.11.2013. Trestný poriadok neustanovuje, že prokurátor má obžalobu podať len vtedy, ak
je nepochybné, že obvinený sa skutku dopustil a skutok je trestným činom. Pre podanie obžaloby
postačuje, ak výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. V časepodania obžaloby na súd bol preto takýto postup prokurátora plne odôvodnený. V danom prípade až v
priebehu súdneho konania (hlavného pojednávania) bol ustálený skutkový a právny stav veci, ktorý súd
vyhodnotil v prospech žalobcu. Dokázanie viny obžalovaného (jeho usvedčenie zo spáchania trestného

činu) je vždy až vecou dokazovania pred súdom na hlavnom pojednávaní v rámci kontradiktórneho
trestného konania. V predmetnej trestnej veci bolo trestné konanie vedené plne v súlade s Trestným
poriadkom. Uznesenie o vznesení obvinenia a vôbec úkony v priebehu celého prípravného trestného
konania nemohli byť realizované nezákonne, ak súd v trestnom konaní prijal obžalobu prokurátora, a to
bez ohľadu na konečné rozhodnutie súdu v trestnom konaní. Priznanie náhrady škody v danom prípade

s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd Prešov
žalobcu rozsudkom sp. zn. 1T/60/2006 zo dňa 13.01.2017 spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že nebolo
dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. V predmetnej veci existovali pochybnosti
nielen o tvrdeniach obžalovaného, ale aj o tvrdeniach poškodenej, ktoré mali byť podkladom pre uznanie
viny obžalovaného. Súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil uplatňujúc zásadu „in dubio pro reo“.
Krajský súd Prešov v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5To/21/2017-1525 zo dňa 24.10.2017, ktorým

zamietol odvolanie prokurátora a zamietol odvolanie poškodenej, sa priklonil k názoru, že potvrdenie
zo dňa 07.05.1999 nasvedčuje o neprofesionálnom prístupe obžalovaného k spôsobu jeho finančného
vysporiadania s poškodenou H.. Š. vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 9C/405/1997, pretože z
uvedeného potvrdenia nie je zrejmé, kedy a aké sumy boli poškodenej vyplatené. V uvedenom uznesení
súd ďalej uviedol, že neprofesionálny prístup obžalovaného k spôsobu jeho finančného vysporiadania

sa s klientom spochybňuje úroveň autentickosti potvrdenia a záznamu, keďže obžalovaný nedodržal
zásady Advokátskeho poriadku pri zúčtovaní finančných prostriedkov, avšak aj napriek tomuto zisteniu,
nedodržanie povinností obžalovaným vyplývajúcich mu zo zásad Advokátskeho poriadku nepostačujú
na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti, pokiaľ neexistujú dôkazy takého charakteru, ktoré by ho
z trestnej činnosti bez rozumných pochybností usviedčali. Žalobca si trestné stíhanie privodil sám,

a to svojím neprofesionálnym prístupom, ktorý vzhliadol v jeho konaní nielen prokurátor, ktorý podal
obžalobu, ale tiež súd. Súd až po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní uzavrel, že tento jeho
neprofesionálnyprístup(porušeniepovinnostívyplývajúcichzAdvokátskehoporiadku)nepostačovalpre
vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti. Vo vzťahu k žalobcom uplatňovaným úrokom z omeškania je
potrebné ďalej uviesť, že v konaniach podľa zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcovi nie je možné priznať

úroky z omeškania vo vzťahu k tvrdenej nemajetkovej ujme. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov
(napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 185/2011 zo dňa 14.03.2012) povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je
určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.
Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/201/2007 zo dňa

30.07.2008, kde najvyšší súd okrem iného uviedol, že nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného
činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby (§11
Občianskeho zákonníka) sú vykonávané v medziach zákona. Žalobca v žalobe síce uvádza, že uvedený
operačný výkon musel podstúpiť z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu v dôsledku trestného stíhania,

avšak na základe týchto lekárskych správ nemožno vylúčiť, že k zhoršeniu jeho zdravotného stavu
mohlo dôjsť aj v dôsledku napr. nezdravého životného štýlu. V lekárskej správe FNsP J.A.Reimana
Prešov zo dňa 28.10.2011 sa udáva anamnéza hyperlipémie, čo znamená zvýšenie množstva tukov
v krvi, pričom pacientovi sa zároveň odporúča diéta s obmedzením tukov. Nemožno tvrdiť, že k
operácii srdca u žalobcu došlo jednoznačne a nepochybne v dôsledku proti nemu vedeného trestného

stíhania. Je potrebné tiež poukázať na to, že žalobca uvádza spôsobenie psychickej ujmy spočívajúcej
v dostavení sa stavov úzkosti, nepohody a neistoty, no toto svoje tvrdenie ničím nepodložil, k žalobe
nepripojil relevantný dôkaz na preukázanie uvedenej skutočnosti - správu od lekára psychiatra, resp.
psychológa. V prípade aspoň čiastočného vyhovenia žalobe navrhla, aby súd určil lehotu aspoň 30 dní
od právoplatnosti rozsudku na splnenie povinnosti určenej rozsudkom.

4.ŽalobcavreplikeuznesenieNajvyššiehosúduSR4MCdo15/2009.UznesenieNajvyššiehosúduSR.
K nálezu ÚS SR č. k. II. ÚS 163/2013-50 žalobca poukázal na ustálenú judikatúru, ktorá vyslovila právny
názor, že súd rozhodujúci o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nie je oprávnený sám
posudzovať zákonnosť tohto rozhodnutia, ako rozhodnutia vydaného v inom konaní, ale je s poukazom

na § 193 CSP viazaný zrušujúcim alebo meniacim rozhodnutím (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 15.09.2005, sp. zn. 25Cdo 40/2005, rozsudok NS ČR zo dňa 30.08.2012, sp. zn. 29Cdo
2778/2010, rozsudok NS ČR zo dňa 24.07.2013, sp. zn. 30Cdo 443/2013). Prieskum zákonnosti je
možný iba v rámci inštančného prieskumu odvolacím či dovolacím súdom a za podmienok stanovenýchzákonom o Ústavnom súde (porovnaj rozsudok NS ČR zo dňa 24.07.2013, sp. zn. 30Cdo 443/2013).
Viazanosť súdu zrušujúcim rozhodnutím vyplýva zo samotného znenia § 6 ods. 1 veta druhá zákona č.
514/2003 Z.z. Judikatúra sa opakovane vyslovila, že v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným

uznesením o vznesení obvinenia a teda nezákonne vedeným trestným stíhaním, je potrebné dôvody,
kedy jednotlivec nemá nárok na náhradu škody potrebné posúdiť analogicky podľa § 5 a 6 Zák. č. 58/
1969 Zb. (teraz § 8 ods. 6 Zák. č. 514/ 2003 Z. z.) (rozsudok NS SR zo dňa 28.06.1993, sp. zn. lCdo
53/1993, Nález ÚS ČR zo dňa 11.04.2013, sp. zn. III.ÚS 2201/10). Za taký dôvod, by podľa § 8 ods.
6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. per analogiam bolo možné považovať aj to, že si osoba trestné

stíhanie, resp. to, že voči nej bolo vznesené obvinenie zo spáchania prečinu alebo zločinu zavinila
sama. Námietku, že si trestné stíhanie zavinil sám, považuje za neopodstatnenú, pretože ak orgány
činné v trestnom konaní dospeli k záveru, že boli porušené povinnosti advokáta, mali vec postúpiť na
disciplinárne konanie príslušnému orgánu. Ak tak nepostupovali, okrem iného porušili princíp „ultima
ratio“. Poukázal na rozsudok NSČR zo dňa 29.05.2002, sp. zn. 25 Cdo 539/2002, kde je uvedené:
„Zavinenie obvineného na začatí trestného stíhania proti nemu (t.j. na vydaní uznesenia o vznesení

obvinenia) znamená, že obvinený svojím zavineným úkonom prispel k tomu, že trestné stíhanie proti
nemu bolo či muselo byť začaté, teda, že jeho konanie bolo dôvodom začatia trestného stíhania proti
nemu. Príčinnú súvislosť medzi začatím či vedením trestného stíhania a zavinením obvineného je
potrebné hľadať nie v jeho konám, ktorým mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú
podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v jeho inom chovaní pred začatím trestného stíhania,

príp. v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom,
či svojim konaním alebo úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné stíhanie muselo byť začaté
(alebo v ňom ďalej pokračované). Nejde o to, či sa obvinený dopustil, hoc aj zavinene, skutku pre ktorý
bol stíhaný a ktorým vyvolal podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, ale o to, či svojim iným alebo ďalším
konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania alebo v

jeho priebehu tak, že bez tohto konania by k začatiu (pokračovaniu) trestného stíhania nedošlo, napr.
uvádzaním nepravdivých skutočností...či predstieraním, že voči nemu sú dôvody na trestné stíhanie,
aj keď objektívne neexistovali.“ K nálezu ÚS SR č. k. II. ÚS 163/2013-50 poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 935/2015. Žalobca v replike zobral žalobu späť v časti
úrokov z omeškania z nemajetkovej ujmy.

5.OkresnýsúdPrešovrozsudkomzodňa19.6.2019,č.k.20C/43/2018-137,konanieozaplatenieúrokov
z omeškania vo výške 5% zo sumy 150.000,- eur od 16.8.2018 do zaplatenia zastavil. (výrok I.) Žalovanú
zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 28.502,91 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 3.502,91 eura od 16.8.2018 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.). Žalovanú zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania
v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku (výrok IV.).
6. V zákonnom stanovenej lehote podal voči výroku III. napadnutého rozhodnutia odvolanie žalobca,
namietajúc nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd

prvejinštancienazákladevykonanéhodokazovania.Žalobcanamietal,žeprávenazákladevykonaného
dokazovania bolo dôvodné dospieť k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyplýva závažnosť ujmy
spôsobenej žalobcovi samotným trestným konaním. Mal za to, že súd prvej inštancie nedostatočne
odôvodnil výšku priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a to iba v rozsahu 1/6 ním
uplatňovaného nároku, pričom z odôvodnenia rozsudku nie je žalobcovi zrejmé, na základe akých

skutočností dospel k sume 25.000,- eur, ako primeranej sumy titulom náhrady nemajetkovej ujmy a
vo zvyšnom rozsahu ním uplatnený nárok zamietol, preto v uvedenom rozsahu považoval rozhodnutie
za nepreskúmateľné. Upriamil pozornosť na čl. 1497 - 1608 zo spisu Okresného súdu Prešov sp.zn.
1T/60/2006, kde sudcovia Okresného, ako aj Krajského súdu v Prešove vyjadrujú na prokurátorom
vznesenú námietku predpojatosti dôvody, pre ktoré nechceli prejednávať obžalobu vedenú pod sp.zn.

1T/60/2006. Čo sa týka žalovaným tvrdenej skutočnosti, že trestné konanie si zavinil samotný žalobca
svojím konaním, k tomuto uviedol, že trestné stíhanie voči jeho osobe sa skončilo oslobodzujúcim
rozsudkom, pretože skutok sa nestal, čo má podľa názoru žalobcu vplyv na základ jeho nároku na
náhradu škody a na jeho výšku. Žalobca uviedol, že štát žaluje o náhradu škody z dôvodu, že po
dobu 153 mesiacov bol bezdôvodne a nezákonne šikanovaný, obmedzený vo výkone povolania a

zároveň mu bola spôsobená psychická trauma a zdravotná ujma, ako aj ujma v živote. Uviedol, že štát
prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní riešil neoprávnené súkromnoprávne nároky p. Š..
Uviedol. že trestná vec vedená voči nemu nebola zložitá po skutkovej ani po právnej stránke a svojim
konaním nedával dôvody na odročenie hlavných pojednávaní, práve naopak jeho postoj bol taký, aby savec čo najskôr právoplatne skončila, pretože bol presvedčený o svojej nevine. Čo sa týka preukázania
intenzity zásahu do práv žalobcu, tento uviedol, že nie je objektívne možné, aby po 15 rokoch mu niekto
potvrdil ako sa bál, keď sa dozvedel, že mu hrozí trest od 5 do 12 rokov, pričom pri takejto sadzbe nie

je možné uložiť podmienečný trest odňatia slobody. Taktiež uviedol, že mu nikto nepotvrdí ako prežíval
to, že musel Krajskému súdu v Košiciach oznámiť, že pre začaté trestné konanie musí byť vyškrtnutý
zo zoznamu správcov konkurznej podstaty. Poukázal aj na hanbu a rozpaky pred sudcami, ktorí sa
mali vyjadriť o ich vzťahu k žalobcovi po prokurátorom vznesenej námietke predpojatosti, ako aj na
traumu, ktorú zažíval pred komisiou Slovenskej advokátskej komory (ďalej len SAK) pri vypočúvaní dňa

6.5.2005, kde žiadal, aby mu SAK nepozastavila výkon advokácie. Obvinenie z uvedeného trestného
činu považoval žalobca za osobnú tragédiu. Uviedol, že tieto skutočnosti sa po uplynutí 15 rokov už
nedajú preukázať a pokiaľ by to súd chcel, uložil by na žalobcu nesplniteľné dôkazné bremeno, čím
dôjde k porušeniu Čl. 36 ods. 3 Listiny. Žalobca namietal, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je
zrejmé ako súd vyhodnotil jeho obmedzenia a z čoho vychádzal pri posudzovaní závažnosti následkov
pre žalobcu. V uvedenom rozsahu považoval rozsudok za nepreskúmateľný, a to vzhľadom na výsledky

vykonaného dokazovania. Nesúhlasil so záverom súdu, ktorý prihliadol aj na tú skutočnosť, že žalobca
nebol počas trestného stíhania pozbavený osobnej slobody. V súvislosti s uvedeným poukázal na to,
že sa domáha nároku z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nie z dôvodu obmedzenia osobnej slobody
podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z.. Záverom žalobca poukázal na nález Ústavného súdu
SR sp.zn. III.ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017, v ktorom Ústavný súd SR vo veci pracovníka colnej správy

považoval sumu 620,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za primeranú. Žalobca taktiež poukázal
na konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 9C/49/2013, kde bola žalobkyni za jeden
mesiac trestného stíhania priznaná náhrada vo výške 620,- eur. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené
rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp.zn. 4Co/115/2018. Žalobca konštatoval, že ak by súd prvej
inštancie pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z vyššie uvedených záverov, potom

by považoval nárok žalobcu tak, ako bol uplatnený za dôvodný. Keďže súd nepostupoval podľa záverov
vyššie uvedených rozhodnutí, potom mal žalobca za to, že vec nesprávne právne posúdil a navrhol
napadnutý rozsudok vo výroku III. zmeniť tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 125.000,-
eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

7. V zákonnom stanovenej lehote podala voči výrokom II. a IV. napadnutého rozsudku odvolanie
žalovaná, namietajúc nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaná konštatovala, že napriek tomu, že
súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a napriek žalovanou vzneseným námietkam, súd vec
nesprávne právne posúdil. Mala za to, že neboli splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy žalobcovi, z dôvodu, že podľa jej názoru je samotné konštatovanie porušenia práva postačujúcim

zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Poukázala na znenie ustanovenia § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z., ktoré upravuje kritéria, podľa ktorých sa určuje výška nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Uviedla, že priznaná výška nemajetkovej ujmy nie je adekvátna závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy
a nie je primeraná ani vo vzťahu k následkom, ktoré žalobca mal pociťovať. Podľa názoru žalovanej,
žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal vznik tak závažnej nemajetkovej ujmy, aby mu

náležala finančná náhrada. Poukázala na to, že žalobca len svojou vlastnou výpoveďou preukazoval ako
sa mu zmenil život, a to bez toho, aby tieto skutočnosti boli potvrdené čo i len jediným svedkom. Čo sa
týkazdravotnýchkomplikáciížalobcu,ktýmtožalovanáuviedla,ženebolapreukázanápríčinnásúvislosť
medzi ich vznikom a rozhodnutím o vznesení obvinenia. Žalovaná taktiež poukázala na to, že žalobca
naďalej počas trestného stíhania vykonával povolanie advokáta, pričom neuvádzal pokles záujmu o jeho

právne služby, nemožno preto konštatovať, že by bol počas doby trvania trestného konania výraznejšie
obmedzený čo sa týka spoločenského uplatnenia. Taktiež neboli žalobcom uvádzané ani zjavné a
závažné následky v súkromnom živote. Žalovaná uviedla, že v neposlednom rade je potrebné prihliadať
na okolností, za ktorých došlo k trestnému stíhaniu žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná
žiadalanapadnutýrozsudokzrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanieanovérozhodnutie.

8. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 16.01.2020, č.k. 14Co/21/2019 - 183 zrušil rozsudok súdu
prvejinštancievodvolaniachnapadnutýchčastiach,t.j.včastiII.výroku,ktorýmžalobcoviprotižalovanej
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur, vo výroku III. o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti ako aj vo výroku IV. o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V rozhodnutí uviedol, že závery prijaté prvoinštančným
súdom nie sú dostatočne odôvodnené a nie je z nich zrejmé, na základe akých skutočností považoval
súd prvej inštancie sumu 25.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za primeranú a z akého
dôvodu nad túto sumu žalobu o priznanie uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Podľa §389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozsudok vo výroku II., ktorým súd priznal nárok na náhradu
nemajetkovejujmyvovýške25.000,-euravovýrokuIII.,ktorýmsúdvprevyšujúcejčastižalobuzamietol.
Vzhľadom na závislosť výroku o trovách konania od výsledku rozhodnutia v zrušenej časti rozhodnutia,

odvolací súd zrušil aj výrok o trovách konania.

9. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi a to: Žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na č.l. 5-7, Podacím lístkom na č.l. 7-8, Zmluvou o poskytovaní právnych služieb na
č.l. 9, Uznesením úradu špeciálnej prokuratúry na č.l. 10-11, Uznesením Krajského súdu v Prešove na

č.l. 12-16, Uznesením Krajského súdu v Košiciach na č.l. 17, Uznesením Krajského súdu v Košiciach na
č.l. 18, Uznesením Generálnej prokuratúry na č.l. 19-20, Uznesením Krajského riaditeľstva policajného
zboru na č.l. 21, Upovedomením o zápise do zápise do zoznamu správcov na č.l. 22, Rozhodnutím
ministra spravodlivosti na č.l. 24, Rozhodnutím Slovenskej advokátskej komory na č.l. 25, Rozhodnutím
Ministerstva spravodlivosti na č.l. 26, Prepúšťacou správou na č.l. 27, Prepúšťacou správou na č.l. 28,
Potvrdením o úhrade na č.l. 29, Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na č.l. 30-31, Obžalobou

na č.l.32-35, Faktúrou na č.l 36-37, Vyjadrením žalovanej na č.l. 95-101, Rozsudkom Okresného súdu
Prešov na č.l.70-78, Daňovým priznaním na č.l. 80-88, vyjadrením žalobcu na č.l. 115-117, Vyjadrením
žalobcu na č.l. 123, Výmenným listom - poukazom na č.l. 124, zo spisu 1T/60/2006: Návrhom na odňatie
a prikázanie veci zo dňa 7.7.2006 na č.l. 1497-1498, listom - Vrátenie spisu na č.l. 1500, Oznámením
o zaujatosti sudcov na č.l. 1506-1057, Vyjadrenie sudcov Krajského súdu v Prešove na č.l. 1510-1512,

listom - Vrátenie spisu na č.l. 1514-1515, listom - Žiadosť o výnimku z pravidiel pre určenie zákonného
sudcu na č.l. 1519, listom adresovaným predsedovi Krajského súdu na č.l. 1521, Žiadosťou o výnimku
z pravidiel pre určenie zákonného sudcu na č.l. 1522, Oznámením o zaujatosti sudcu na č.l. 1524,
Žiadosťou o pridelenie členov senátu na č.l. 1525, Opatrením na č.l. 1526, Uznesením o vylúčení sudcu
na č.l. 1528-1529, Žiadosťou o pridelenie členov senátu na č.l. 1530, Opatrením na č.l. 1531, Uznesením

o vylúčení sudcov na č.l. 1533-1534, Žiadosťou o výnimku z pravidiel pre určenie zákonného sudcu
na č.l. 1535, Vyjadrením zaujatosti na č.l. 1537, Žiadosťou o pridelenie členov senátu na č.l. 1539,
Opatrením na č.l. 1540, Uznesením o vylúčení sudcu na č.l. 1542-1543, Žiadosťou o pridelenie členov
senátu na č.l. 1544, Opatrením na č.l. 1545, Uznesením o vylúčení sudcu na č.l. 1547-1548, Žiadosťou
o výnimku z pravidiel pre určenie zákonného sudcu na č.l. 1549, Vyjadrením sudcov Okresného súdu

v Prešove na č.l. 1552-1554, Oznámením o zaujatosti na č.l.1556, Návrhom na odňatie a prikázanie
veci na č.l. 1557, Oznámením o zaujatosti sudcu na č.l. 1558, Žiadosťou o pridelenie členov senátu
na č.l. 1559, Rozhodnutím predsedu Krajského súdu na č.l. 1560, Uznesením o vylúčení sudcu na
č.l. 1563-1564, Žiadosťou o pridelenie členov senátu na č.l. 1565, Rozhodnutím predsedu Krajského
súdu na č.l. 1566, Uznesením o neodňatí veci na č.l. 1569-1572, Uznesením o vylúčení sudcu na

č.l. 1580-1581, Oznámením o zaujatosti sudcu na č.l. 1588, Žiadosťou o pridelenie členov senátu na
č.l. 1589, Rozhodnutím predsedu Krajského sudu na č.l. 1590, Oznámením o zaujatosti sudcu na č.l.
1591, Doplnením k oznámeniu zaujatosti na č.l. 1592, Žiadosťou o pridelenie členov senátu na č.l.
1593, Rozhodnutím predsedu Krajského súdu na č.l. 1594, Uznesením na č.l. 1596-1598, Uznesením
o vylúčení sudcu na č.l. 1601-1602, Žiadosťou o pridelenie členov senátu na č.l. 1603, Rozhodnutím

predseduKrajskéhosúdunač.l.1604,Uznesenímovylúčenínač.l.1606-1608,Odvolanímžalovanejna
č.l. 147-152, Odvolaním žalobcu na č.l. 154-157, listom - Pozvanie na rokovanie na č.l. 158, Vyjadrením
žalobcu na č.l. 167, Doplnením rozsahu odvolania na č.l. 180-181, Vyjadrením žalobcu na č.l. 195-203,
Vyjadrením žalovanej na č.l. 209-212, Vyjadrením žalobcu na č.l. 220, Výpoveďou H. H. na č.l. 225,
Čestným prehlásením E.. E. H. na č.l. 228-229, Vyjadrením žalobcu na č.l. 234, Rozsudkom Okresného

súdu Prešov na č.l. 235-236, Dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov na č.l.
237, Rozsudkom Okresného súdu Prešov na č.l. 238, Dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva na č.l. 239, listom H. H. na č.l. 248-249, Vyjadrením žalobcu na č.l. 251, Potvrdením o
podaní daňového priznania na č.l. 252-261 a zistil tento skutkový stav:

10. Vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Prešove uznesením
zo dňa 15. novembra 2004, ČVS: KRP-5/OEK-2004 podľa § 163 ods. 1 Tr. poriadku účinného do
31.12.2005 vzniesol obvinenie žalobcovi pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm.
a), ods. 5 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne
odôvodnený záver, že žalobca ako bývalý právny zástupca H. Š., X.. XX.X.XXXX, L. J., N.. J. Č.. XX,

ktorú zastupoval na základe splnomocnenia v súdnych konaniach 9C/221/96 a 9C/405/97 na OS v
Prešove, po tom, čo na jeho účet zriadený vo VÚB, a.s., pobočka Prešov, č. XXXXXXXXXX/XXXX
boli prevedené finančné prostriedky prisúdené z týchto sporov H. Š. z účtu č.XXXXXXXXXX/XXXX
Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR dňa 17.1.1997 vo výške 5.190.600,-Ska dňa 16.3.1998 vo výške 3.823.063,90,-Sk, tieto poukázal dňa 28.1.1997 vo výške 2.500.000,-Sk
a dňa 20.3.1998 vo výške 1.811.500,- Sk na účet H. Š. zriadený vo VÚB a.s., pobočka Prešov č.
XXXXXXXXXX/XXXX, kde ale ostatné finančné prostriedky v celkovej výške 4.702.163,90,-Sk použil pre

vlastnú potrebu, čím H. Š.K. spôsobil svojím konaním škodu vo výške 4.702.163,90,-Sk. Z odôvodnenia
uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že vyšetrovateľ PZ preveroval vec podozrenia z trestného činu
sprenevery a uznesením zo dňa 28.02.2002 podľa § 159 ods. 1 Tr. por. účinného do 31.12.2005 vec z
podozrenia trestného činu sprenevery odložil. Uznesením zo dňa 18.10.2002 vyšetrovateľ rozhodol o
odmietnutí veci podľa § 159 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania.

Dozorujúci prokurátor na základe sťažnosti uvedené uznesenie zrušil a uložil vyšetrovateľovi PZ vydať
uznesenie o začatí trestného stíhania v zmysle § 160 ods. 1 Tr. por. účinného do 31.12.2005.

11. Proti vznesenému obvineniu žalobca podal prostredníctvom obhajcu sťažnosť. Prokurátor
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20. septembra 2005 IV/3 GPt 806/04-16
podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku účinného do 31.12.2005 sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú

zamietol.

12.Žalobcadňa23.11.2004uzatvorilsE..C.X.zmluvuoposkytovaníprávnychslužiebprijehoobhajobe
a udelil zvolenému obhajcovi splnomocnenie na jeho obhajobu.

13. Dňa 03.07.2006 prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove podal na Okresný súd Prešov obžalobu
na žalobcu pre pokračovací trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5 Tr. zákona
účinného do 31.12.2005.

14. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 13.1.2017, sp. zn. 1T/60/2016 bol žalobca oslobodený

spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry v Prešove Kv 14/04 zo dňa 14.06.2006, doručenej na
Okresný súd Prešov dňa 03.07.2006, pre skutok kvalifikovaný ako pokračovať; trestný čin sprenevery
podľa § 248 ods. 1. ods. 4 písm. a), ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2015, ktorého sa
mal dopustiť tak, že ako advokát a právny zástupca svojej klientky a súčasne navrhovateľky H. Š.,
ktorú zastupoval na základe ňou udeleného plnomocenstva zo dňa 4. novembra 1996 v súdnom spare

vedenomnaOkresnomsúdevPrešovepodc.konania9C221/96protiodporcoviMinisterstvupresprávu
a privatizáciu národného majetku SR v Bratislave o určenie neplatnosti vyvolávacej ceny prevádzkovej
jednotky s príslušenstvom po tom. čo bolo rozhodnuté o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke v
lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku č. 9C 221/96-14 sumu 5.190.600,- Sk. nadiktoval do
zápisnice o pojednávaní dňa 19.12.1996 namiesto podnikateľského úctu advokátskej kancelárie číslo

svojho osobného účtu č. XXXXXXX-XXX/XXXX vedeného VUB, a.s. Bratislava pobočka Prešov, kde
mu boli tieto peniaze dňa 17.11.1997 poukázané odporcom na jeho osobný účet, rovnako tak a i v
súdnom spore vedenom na Okresnom súde v Prešove pod číslom konania 9C 405/97, kde vystupoval
taktiež ako právny zástupca svojej klientky a súčasne navrhovateľky H. Š. proti odporcovi Ministerstvu
pre správu a privatizáciu národného majetku SR v Bratislave, po tom čo bolo rozhodnuté rozsudkom o

povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 3.823.065,90 Sk v lehote do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku nadiktoval do zápisnice o pojednávaní dňa 29.1.1998 namiesto podnikateľského účtu
advokátskej kancelárie číslo svojho osobného účtu č. XXXXXXX-XXX/XXXX vedeného VUB, a.s.
Bratislava pobočka Prešov, kde mu boli takto prisúdené peniaze v plnej výške dňa 16.3.1998 zo strany
odporcu aj poukázané, pričom z takto dvakrát bezhotovostne mu poukázaných finančných prostriedkov

odporcom, previedol bezhotovostne v pobočke VÚB, a.s. Prešov dňa 28.1.1997 H.A. Š. na číslo jej
osobného účtu č. XXXXXXX-XXX/XXXX vedenom vo VÚB, a.s. Bratislava, pobočka Prešov sumu
2.500.000,- Sk a dňa 20.3.1998 tým istým spôsobom a v tej istej pobočke banky jej previedol na osobný
účet sumu 1.811.500,- Sk, avšak ostatné takto poukázané mu odporcom finančné prostriedky použil
pre svoju osobnú potrebu, čím takto H. Š. spôsobil škodu vo výške najmenej 4.702.163.00 Sk, pretože

nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný.

15. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 24.10.2017, č.k. 5To/21/2017 - 1525 podľa § 319 Tr.
poriadkuzamietolodvolanieprokurátoraapodľa§316ods.1Tr.poriadkuzamietolodvolaniepoškodenej
H. Š. proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 13.01.2017 sp. zn. 1 T 60/2006.

16. Rozhodnutím Slovenskej advokátskej komory zo dňa 5.11.2014, č. 34-2858/14 bol žalobca
vyčiarknutý zo zoznamu advokátov s účinnosťou od 5.11.2014.17. Žalobca bol zapísaný do zoznamu správcov konkurznej podstaty pod číslom 8/93, o čom ho
upovedomil Krajský súd v Košiciach podaním zo dňa 13.05.1993, Spr. 1346/93.

18. Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 06.09.2005 číslo 708/2005-52 SKP mal
pozastavený výkon správcovskej činnosti podľa § 25 ods. 2 písm. a) v spojení s ods. 6 zákona č.
8/2005 Z.z. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia je konštatované, že dňa 18.08.2005 žalobca doručil
Ministerstvu spravodlivosti SR čestné vyhlásenie správcu konkurznej podstaty, v ktorom oznámil, že je
trestne stíhaný pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona účinného do

31.12.2005 na základe uznesenia KR PZ Prešov, ČVS: KRP- 5/OEK-2004. V uvedenom rozhodnutí sa
tiež konštatuje, že žalobca je stíhaný aj pre trestný čin nepriamej korupcie podľa § 162a ods. 1 Tr. zákona
účinného do 31.12.2005 na základe uznesenia Prezídia PZ, ČVS: PPZ-4/BOK-V-I-2004.

19.MinisterstvospravodlivostiSRrozhodnutímzodňa09.11.2005,č.708/2005-52SKPzamietlorozklad
žalobcu a potvrdilo rozhodnutie o pozastavení výkonu správcovskej činnosti

20. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.10.2005 sp. zn. 7 K 115/2004 bol žalobca
ustanovený za správcu konkurznej podstaty. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.11.2005
č. k. 7K/115/2004-60 žalobca bol zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty.

21. Žalobca pred podaním žaloby požiadal žalovanú, zastúpenú generálnou prokuratúrou SR, o náhradu
škody v rámci predbežného prerokovania nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z.., a to písomným
podaním zo dňa 9.4.2018. Nárok na náhradu škody žalobca špecifikoval ako náhradu trov obhajoby v
sume 3.502,91 eura a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- eur. Generálna prokuratúra SR,
listom zo dňa 8.8.2018, žiadosť žalobcu o náhradu škody odmietla. Podľa pečiatky na liste, tento bol

doručený žalobcovi dňa 15.8.2018.

22. Žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že policajt raz odložil trestné stíhanie a druhý krát odmietol a
až na pokyn prokurátora začal trestné stíhanie. Vtedy si uvedomil, aká sadzba mu za to hrozila. Napriek
tomu, že bol dva krát oslobodený, jeden krát zastavené, tak žalovaná nechce nahradiť škodu. Pokiaľ

ide o to všetko, aké obmedzenia mu boli spôsobené, tak napr. 40 sudcom sa nemohol pozrieť do očí.
Rovnako aj kolega sa ho spýtal, že prečo nebol na školení ohľadne konkurzu. Alebo napr. príde na
predsedníctvo advokátskej komory a má im vysvetľovať, že čo sa všetko stalo. Pokiaľ ide o zdravotný
stav, tak mal o 53 mm zväčšenú aortu. Každý lekár by vedel potvrdiť, že je to následok stresu. Ďalej
uviedol, že 16.novembra 2011 bol operovaný na srdce. Tam mu vymenili chlopňu a aortu. Potom mal

dve operácie hlavy lebo mu zatiekla krv do hlavy. Bolo to v decembri 2013 a januári 2014. Nenavštevoval
psychiatra alebo psychológa, keďže si myslel že to zvládne sám. Nebude zo seba robiť duševne chorého
človeka. Nakoniec dodal, že správcom nebol od r. 2005. Prestal robiť trestné veci okrem dvoch, kde bol
ustanovený a bol problém chodiť aj do civilných vecí, kde hrozilo riziko, že niekto by to mohol vykričať.
Nakoniec to vzdal a nechal sa vyškrtnúť.

23. Žalobca v konaní predložil poukaz, podľa ktorého od 18.8.2008 užíval liek na spanie.

24. Podľa daňových priznaní žalobca za rok 2002 vykazoval príjem pred zdanením 1.372.264,- Sk
(45.550,- eur), za rok 2003 bol príjem žalobcu pred zdanením 9.054.514,- Sk (300.554,80 eura), za rok

2004 bol príjem pred zdanením 4.877.813,- Sk (161.913,- eur). Podľa potvrdení o podaní daňového
priznania mal žalobca za rok 2005 a 2006 základ dane vo výške 0,- eur, za rok 2007 vo výške 228.101,-
eur, za rok 2008vo výške 323.365,- eur, za rok 2009 vo výške 0,- eur, za rok 2010 vo výške 132,- eur,
za rok 2011 vo výške 0,- eur, za rok 2012 vo výške 16.186,85 eura, za rok 2013 vo výške 7.861,- eur
a za rok 2014 vo výške 24.188,60 eura.

25. Svedok E.. E. E. pri svojom výsluchu uviedol, že žalobcu pozná od r. 1995 ako seriózneho advokáta,
od ktorého sa veľa naučil. Spolupracovali spolu, pracovali ako správcovia konkurznej podstaty. V roku
2004 bol obvinený na základe vykonštruovaných obvinení a to, že vraj za nepriame úplatkárstvo. V
roku 2017 bol oslobodený. V roku 2005- 2006 boli so žalobcom prerušené všetky kontakty. Advokáti

prerušili všetky kontakty, nakoľko na neho pozerali ako na kriminálnika. Následne ho aj Krajský súd
vymazal zo zoznamu správcov konkurznej podstaty. V roku 2010, keď sa s ním snažil skontaktovať,
tak bol práceneschopný. Nedalo sa s ním skontaktovať. Vtedy bol v zlom psychickom stave. Sa s ním
v tej dobe skontaktoval iba cez prešovských advokátov, ktorí mu povedali, čo sa s ním stalo. Predtýmsa stretávali, rozoberali rôzne otázky jednak z trestného práva a konkurzného práva. Trestné konanie
na ňom zanechalo veľmi vážne zdravotné následky. Stretávali sa z rôznych dôvodov, rôznych životných
jubileí do roku 2007. Od vtedy nie. Ako sa dozvedel, bolo to zo zdravotných dôvodov žalobcu. Pýtali

sa ho na žalobcu napr. na konkurznom oddelení na Krajskom súde, z akého dôvodu bol vymazaný
zo zoznamu správcov. Ďalej sa neho pýtali aj rôzni advokáti. Mimo advokátov nikto. Vzťah s ním sa
nezmenil.

26. Svedok E.. Y. L. pri svojom výsluchu uviedol, že od r. 1995 sa pohybuje v právnickej oblasti. Bol

zapísaný ako advokát a žalobcu vnímal ako vzor. Často sa s ním aj radil. Rovnako sa stretávali na
rôznych školeniach ako správcovia konkurznej podstaty. Tak sa dozvedel o tom, že má problém. Chápal
to ako zarážajúce, že sa dostal do takého postavenia. Prestali sa kontaktovať na viac ako rok. Vtedy
keď odo neho žiadali, aby odporučil nejakého advokáta, tak jeho neodporúčal vzhľadom na vzniknutú
situáciu. Rovnako žalobca nenavštevoval školenia a ani spoločenské akcie. Na školeniach keď sa to
pýtali, tak im odpovedal, čo počul. Títo ho však následne na základe toho spochybňovali.

27. Svedok E.. Y. G. pri svojom výsluchu uviedol, že so žalobcom sa pozná viac ako 30 rokov. Bližšie
sa spoznali, keď bol správca konkurznej podstaty. Chodili spolu na porady do Piešťan a Tatier. Keď
žalobca začal vynechávať porady sa zaujímal, čo sa stalo. Dozvedel sa o tom, že je začaté voči nemu
trestné stíhanie. V jeho očiach bol teda pochybný a v meste keď ho mal stretnúť, tak radšej prešiel na

druhú stranu. Na žalobcu sa ho pýtali a keď sa o tom dozvedeli, tak mali voči žalobcovi odstup. Rovnako
sa zmenilo voči žalobcovi aj ich správanie, tak ako svedka. Ich priateľstvo to naštrbilo. Pred začatím
trestného stíhania sa stretávali veľmi často. Chodili spolu do G. na kávičku. Potom keď sa však dozvedel,
že sa začalo trestné stíhanie, už to bolo menej, už aj nachádzal dôvod, prečo sa s ním nestretnúť.

28.SvedokE..Ľ.F.prisvojomvýsluchuuviedol,žežalobcupoznáodroku1986,kedynastúpilnapozíciu
prokurátora. V tom čase žalobca pôsobil ako advokát. Stretávali sa na rôznych spoločenských aktivitách
ako je futbal alebo plesy. Patril medzi popredných advokátov a to z dôvodu toho, že zastupoval známe
osobnosti a často bol aj úspešný. Od roku 1991 pôsobil ako advokát, kde sa stretávali na spoločenských
udalostiach. Žalobca na neho pôsobil ako seriózna osoba. O žalobcovi sa ľudia vyjadrovali s rešpektom.

V roku 2013 nastúpil na Krajskú prokuratúru. Vtedy sa začali šíriť fámy o tom, že žalobca neposkytol
radu a mal obrať svoju klientku. Kolegovia v rámci debát mali narážky ako s ním mohol vychádzať, že
je to neseriózny človek. Keď odporúčal žalobcu ako advokáta, tak dva krát sa mu stalo, že odmietli ísť
za žalobcom vzhľadom k tomu, že má zlé meno v Prešove. Na žalobcu sa pýtali napríklad podnikatelia,
že čo s ním je.

29. Svedok E.. E. S. pri svojom výsluchu uviedol, že žalobcu pozná od roku 1988, keď nastúpil na
prokuratúru. Prichádzali spolu do styku v pracovných veciach. Od r. 1992 sa stal advokátom. V Prešove
pôsobil pán Č., ktorý tu mal viacej spoločností, kde preňho robil aj žalobca. Teda viac prichádzali do
styku a sa aj viac zblížili. Boli spolu aj na viacerých plesoch. Stretávali sa aj na káve. Následne sa stal aj

správcom konkurznej podstaty, kde spolu prichádzali do styku ešte viac a spolu sa aj radili. Od r. 1999 do
roku 2004 mal aj on problémy s jedným konkurzom a vtedy začali aj problémy žalobcu. Spolu sa o tom
aj bavili, rozoberali to. Žalobca sa mu sťažoval. Keďže sa to roznieslo aj po meste, od pána Č. ubúdali
poverenia. Svedok robil trestné veci a žalobca civilné a obchodné veci a keď niekto za ním prišiel, aby
odporučil advokáta, tak mu doporučoval žalobcu. S tým, že už aj niektorí vedeli o jeho problémoch.

Keďže sa to so žalobcom vlieklo niekoľko rokov, tak to spolu riešili. Bolo z neho cítiť napätie. Došlo k
zmene jeho správania. Uzavrel sa do seba a nakoniec skončil ako správca. Nakoľko mal klienta, voči
ktorému sa viedlo 10 rokov trestné stíhanie, tak to porovnať. Predtým bol žalobca komunikatívnejší,
veselší.Postupnetoubúdalo.Riešilčobudeďalej.Tedazanechalotonaňomstopy.Ubudlomuprípadov.
Už mu neposielal toľko klientov, keďže nevedel, či tie kauzy aj dokončí. Na žalobcu sa dotazovali aj

iné osoby ako právnického prostredia, a to z podnikateľského alebo lekárskeho prostredia. Vzťah so
žalobcom sa napriek trestnému stíhaniu nezmenil.

30. Svedok E.. E. Y. pri svojom výsluchu uviedol, že vedel že má žalobca problémy, nakoľko v tej
dobe bolo veľmi málo advokátov. Medzi kolegami bolo pretraktované, že žalobca má problémy v

trestnoprávnej rovine. V roku 2004 alebo 2005 zastupoval klienta, ktorý mal problém so spoločníkmi,
nakoľko chceli dať firmu do konkurzu. Zastupoval tohto spoločníka a vtedy zistil, že tento udelil
generálnu plnú moc pre žalobcu. Klient sa ho vtedy dotazoval, či nevie o nejakých problémoch žalobcu v
trestnoprávnej rovine. Povedal, že áno, ale nevedel viac k tomu povedať. Po určitom čase sa ho opäť nato opýtal a vtedy mu povedal, že si nemôže dovoliť, aby ho zastupoval advokát, ktorý má trestnoprávne
problémy. Tento vypovedal žalobcovi plnomocenstvo a pri odovzdávaní agendy sa stretol so žalobcom.
Jedná o spoločnosť so zahraničnou účasťou a keď sa dozvedeli o tom, že má žalobca trestnoprávne

problémy v súvislosti s podvodom, tak to nemohli akceptovať. Ďalej uviedol, že keď bol v Prešove, tak
a sem tam stretli so žalobcom v G. na káve. Poukázal na to, že si všimol, že po vznesení obvinenia
žalobca ako keby chradol. Predtým, keď sa stretli, tak zavtipkoval a potom sa zmenil. Nakoniec poukázal
na jednu okolnosť, ktorá sa stala. Žalobca zastupoval klienta. Potom mu vypovedal plnú moc a klient
bol úspešný na Najvyššom súde, pričom žalobcovi mali v tom čase prináležať trovy konania. Keď mu to

oznámil, tak tento povedal, že už radšej ani nejde do tej firme vzhľadom na to, ako došlo ku ukončeniu
spolupráce. Predpokladá, že to bolo kvôli tomu, keď sa na neho pozeralo ako niekto, kto má problémy
s podvodom.

31. Svedok E.. E. H., syn žalobcu, pri svojom výsluchu uviedol, že v roku 2000 začal študovať v Prahe
na univerzite. V 2003-tom mu otec oznámil, že bolo začaté trestné stíhanie a že na neho podala trestné

oznámenie pani Š., ktorá bola jeho dlhoročná klientka a sa aj kamarátili. Prekvapilo ho to. S otcom
to riešili, trápilo ho to. Riešil aké to bude mať následky. Obával sa, že môže prísť o licenciu. V roku
2003-2004 to riešil otec aj s mamou. Opakovane sa hádali. Vzťah sa medzi nimi zhoršoval a v roku 2004
matka odišla z rodinného domu. Toho trápilo aj to, že odkiaľ bude mať peniaze, ak by mal zaplatiť pani
Š.. Bolo od cca 4 - 5 miliónov. Riešil to aj z dôvodu toho, že manželstvo sa rozpadlo a keďže sa riešilo

rozdelenie BSM. V 2005-tom skončil školu. Pôvodne chcel ísť ako advokátsky koncipient tu do Prešova,
avšak vzhľadom na to, aká bola situácia, a že otec prišiel o klientelu, potom čo rok bol ešte v zahraničí,
sa rozhodol, že bude pôsobiť v Prahe. V roku 2009 mal svadbu. Vtedy otec keď prišiel na túto svadbu,
tak neriešil nič iné ako iba túto trestnú vec. Začal sa mu zhoršovať zdravotný stav a to napriek tomu, že
veľa športoval a nefajčil. Pripisujeme to práve tomuto trestnému stíhaniu. Zároveň pripisuje trestnému

stíhaniu aj to, že klienti sa mu prestali ozývať. Svedok má za to, že príčinou rozvratu manželstva bolo
práve trestné stíhanie, keďže otec bol na tom psychicky zle. Bál sa o peniaze, kariéru a budúcnosť.
Napätie v rodine stúpalo a medzi sebou sa hádali, čo nakoniec viedlo k tomu, že matka požiadala o
rozvod. Ďalej uviedol, že predtým mal množstvo klientov. Športoval. Aj spolu športovali. Potom už spolu
nič nerobili. Nebol na nich príjemný. Psychická pohoda išla dole. Hádky. Na otca sa pýtali aj priatelia

svedka, keďže niektorých rodičov z nich aj zastupoval. Pýtali sa, čo mal za problémy, že počuli, že
niekoho okradol, tak im na tom povedal, že to nie je pravda. Niektorí z tohto dôvodu s ním sa prestali
kontaktovať. Nakoniec uviedol, že jeho vzťah s otcom sa zhoršil.

32. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

33. Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2008 (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
34. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

35. Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.

36. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

37.Podľa§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,Aktentozákonneustanovujeinak,právonanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.38. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

39. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

40. Podľa § 17 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z. z., Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak. 1a). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

41. Podľa § 27b zákona č. 514/2003 Z.z., Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré

boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje predpismi účinnými do 31. decembra
2008.

42. Podľa § 25 zákona č. 514/2003 Z. z., Ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené

v tomto zákone osobitným predpisom.12).

43. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi, na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného
predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia;1) náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť.2) Ak bola trestným činom
spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej
mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým
dielom. Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania má
nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej

mzdy.

44. Podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z. z., celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona
nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

45. Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z., o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na
vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy.12) Ak je obetí násilného trestného
činu viac, suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom.

46. Keďže výroky rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 19.6.2019, č.k. 20C/43/2018 - 137, ktorým
konanieozaplatenieúrokovzomeškaniavovýške5%zosumy150.000,-eurod16.8.2018dozaplatenia
zastavil(výrokI.)ažalovanúzaviazalzaplatiťžalobcovisumu3.502,91euraspolusúrokomzomeškania
vo výške 5% ročne zo sumy 3.502,91 eura od 16.8.2018 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.), nadobudli právoplatnosť. V predmetnom konaní teda už bola právoplatne priznaná

náhrada škody spočívajúca vo vzniku trov obhajoby v trestnom konaní po vznesení obvinenia, za
ktorú zodpovedá žalovaná. Predmetom konania po zrušení rozsudku zostalo rozhodnúť o náhrade
nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- eur.

47. Ako vyplýva z ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., priznanie nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy

pri konštatovaní porušenia práva (nezákonného rozhodnutia/ nesprávneho úradného postupu), ak iba
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného, pričom
zásah tejto intenzity musí žalobca preukázať. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávnystav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Jej výšku určuje súd
úvahou s prihliadnutím na závažnosť spôsobenej ujmy.

48. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že u žalobcu nie je dostatočným zadosťučinením
len konštatovanie porušenia práva, pretože došlo k závažným následkom v jeho živote. Súd vzal do
úvahy jednak osobu poškodeného, ktorý doposiaľ viedol bezúhonný život. Pred začatím trestného
stíhania pôsobil ako dlhoročný skúsený advokát, ktorý požíval dobrú povesť nielen medzi kolegami
advokátmi, ale aj v rámci celej právnickej obce. Ďalej súd vzal do úvahy aj okolnosti, za ktorých došlo

k ujme u žalobcu, keď sa jednalo o začatie trestného stíhania a vznesenia obvinenia vo veci závažnej
trestnej činnosti (žalobcovi hrozil nepodmienečný trest odňatia slobody, keďže za trestný čin zákon
stanovovaltrestnúsadzbaod5do12rokov).Bolopreukázané,žetrestnéstíhaniemalonegatívnydopad
na profesijný život žalobcu, keď mal rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 06.09.2005
číslo 708/2005-52 SKP pozastavený výkon správcovskej činnosti. Z vykonaného dokazovanie taktiež
vyplynulo, že v dôsledku trestného stíhaniu žalobcovi ubudlo klientov, došlo zníženiu jeho finančných

príjmov a v konečnom dôsledku trestné stíhanie, ako vyplynulo z jeho výsluchu, viedlo k tomu, že sa
nechal vyškrtnúť zo zoznamu advokátov. Trestné stíhanie malo vplyv aj na správanie žalobcu, keď došlo
k zmene jeho správania, bolo z neho cítiť napätie a uzavrel sa do seba. Z výpovede svedka E.. E. H.,
synažalobcu,vyplynulo,žetrestnéstíhaniebolopríčinourozvratumanželstvažalobcu.Nastranedruhej,
súd prihliadol na skutočnosť, že počas trestného stíhania osobná sloboda žalobcu nebola obmedzená.

Taktiež v konaní nebolo preukázané, aby tvrdené poškodenie zdravia žalobcu bolo v príčinnej súvislosti
s vedením trestného stíhania.

49. V predmetnej veci je prvoinštančný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý
uviedol, že aj keď ustanovenie § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatuje, že zodpovednosť

za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred 1.1.2009, sa spravuje predpismi účinnými
do 31.12.2008, pričom ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2008,
neobsahovalo maximálnu povolenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd mohol priznať titulom
nemajetkovej ujmy za ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, možno
ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v aktuálne účinnom znení, považovať za akési vodítko

pri priznávaní samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Aktuálne platné znenie ustanovenia § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. zakazuje priznať výšku nemajetkovej ujmy nad výšku odškodnenia obete
násilného trestného činu. Je nevyhnutné si uvedomiť, že v prípadoch obetí násilných trestných činov
môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, preto možno považovať za primerané,
aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodňovanie za

trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s tézou, že ľudský
život má najvyššiu hodnotu, od ktorej je nevyhnutné odvodzujú ostatné hodnoty. Aj podľa Európskeho
súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť
neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli
spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Podobne aj Najvyšší súd SR

už vo vyššie konštatovanom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.4.2006 uviedol, že priznávanie
premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať
niektoré ujmy na iných základných právach.

50. Súd preto pri priznávaní nemajetkovej ujmy zohľadnil, že osobitným predpisom upravujúcim výšku

náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi, bol až do 31.12.2017 zákon č.
215/2006 Z.z., podľa ktorého v zmysle ust. § 5 veta druhá: Ak bola trestným činom spôsobená smrť,
poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, a podľa
ktorého v zmysle ust. § 6: Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť
päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. S účinnosťou od 1.1.2018 týmto osobitným zákonom je zák. č.

274/2017 Z.z., ktorý zrušil zákon č. 215/2006 Z.z. v znení neskorších zmien a predpisov (§ 37) a ktorý
vo svojom ust. § 12 ods. 2 veta prvá stanovuje: Ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného
trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy.; podľa
ust. § 13 tohto zákona: Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť
päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. V oboch prípadoch sa suma odškodnenia odvíja od minimálnej

mzdy. Minimálna mzda v čase začatia trestného stíhania bola vo výške 201,82 eura a v čase rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove, ktorým zamietol odvolanie prokurátora a odvolanie poškodenej, vo výške
435,- eur (rok 2017). Maximálna výška odškodnenia by tak predstavovala sumu 21.750,- eur.51. Súd teda vychádzal z toho, že ak zákonodarca po 1.1.2009 určil maximálnu hranicu náhrady
pri usmrtení človeka do výšky 50 násobku sumy životného minima, v takom prípade náhrada škody
spôsobená ujmou na osobnou, rodinnom a pracovnom živote poškodeného nezákonným rozhodnutím

sa nemôže ani približovať k takejto sume, ak nie sú preukázané skutočne závažné následky
nezákonného rozhodnutia. Ako už bolo vyššie uvedené v konaní nebolo preukázané, aby poškodenie
zdravia žalobcu bolo v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania. Súd nespochybňuje, že trestné
stíhanie malo nepochybne vplyv na život žalobcu, avšak nemôže byť odškodnenie za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci nepomerne vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca

za život. Vychádzajúc z uvedených úvah, súd potom považoval za spravodlivé priznať žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu 10.000,- eur, ktorú súd s prihliadnutím na popísané okolnosti prípadu,
osobu žalobcu a jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval, s prihliadnutím
na závažnosť ujmy a závažnosť následkov v jeho súkromnom a pracovnom uplatnení, dĺžku trestného
stíhania, považoval za primeranú. Súd tak žalobcovi priznal ako náhradu nemajetkovej ujmy sumu
10.000,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

52. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

53. Podľa § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky

a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne
inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

54. Lehota na plnenie je 3 dni, pričom plynie od právoplatnosti rozsudku. Lehota na plnenie (tzv. paričná

lehota) môže byť tiež rozhodnutím súdu predĺžená, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu,
spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v lehote 3 dní objektívne nemožné.

55. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 232 ods. 3 CSP a dôvodov, uvedených vo vyjadrení k
žalobe, súd určil žalovanej dlhšiu lehotu 30 dní na plnenie, ktorá má slúžiť na technické zabezpečenie

potrebných finančných prostriedkov v záujme splnenia povinnosti v súdom určenej lehote.

56. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana
procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Žalobca bol úspešný

v časti náhrady škody v celom rozsahu a v časti nemajetkovej ujmy výška priznaného nároku závisela
výlučne na posúdení súdu a zobral žalobu späť v časti úrokov z omeškania, a preto v tejto časti zavinil
zastavenie. Nakoľko neúspech žalobcu bol iba v nepatrnej časti a to úrokov z omeškania, súd priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom pri vyčíslení sa bude pokiaľ ide o
nemajetkovú ujmu vychádzať z priznanej sumy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na
Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním

sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov
tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdnehokonania,vediesavýkonrozhodnutiazúradnejmoci(zákonč.65/2001Z.z.ospráveavymáhaní
súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).