Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, May 17, 2021

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 7Csp/3/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8221200034
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2021:8221200034.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Romanom Lajošom v spore žalobcov: 1. U. Y., M.. X.X.XXXX,

XXX XX Q. XX, 2. L. Y., M.. XX.XX.XXXX, XXX XX Q. XX, zastúpených: Mgr. Matúš Macko, advokát,
Karpatská 804/10, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, 811
02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpenému: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo
nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 466,18
Eur s prísl. a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý vydať žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne bezdôvodné
obohatenie vo výške 466,18 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 466,18 Eur od

20.1.2021 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Nárok na určenie, že zmluvná podmienka uvedená v časti [2], bode [2.2] zmluvy o spotrebiteľskom
úvere lepšia splátka č. XXXXXXXXXX z 15.6.2015 uzavretej medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným
v znení: „S poskytnutým úverom súvisia nasledujúce poplatky: ... 1.Upomienka pri omeškaní splátky:
10,- € 2. Upomienka pri omeškaní splátky: 25,- € ...“ a na určenie, že zmluvná podmienka uvedená v
časti [2], bode [2.17] zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX z 15.06.2015 uzavretej medzi

žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v znení: „Dlžník/Spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali
v nasledujúcom poradí: a) poplatky podľa ZoÚ, b) úrok z omeškania, c) zmluvný úrok z Úveru, d) splátka
istiny úveru, pričom platí, že v prípade viacerých pohľadávok Banky voči Dlžníkovi/Spoludlžníkovi sa
platby Dlžníka/Spoludlžníka započítavajú najskôr na pohľadávky skôr splatné.“, sú neprijateľné a z tohto
dôvodu neplatné s príslušenstvom vylučuje na samostatné konanie.

III. Žalobcom v 1. a 2. rade voči žalovanému priznáva v týmto rozsudkom rozhodnutej časti nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 7.1.2021 domáhali vydania
bezdôvodného obohatenia v sume 466,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 466,18 Eur od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia, určenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky uvedenej v článku 2., bode 2.2. zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX,
z 15.6.2015, v znení: „S poskytnutým úverom súvisia nasledujúce poplatky: 1. Upomienka pri omeškaní
splátky: 10,- € 2. Upomienka pri omeškaní splátky: 25,- €“, ako aj zmluvnej podmienky uvedenej v

článku 2. bode 2.17. zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX z 15.6.2015, v znení: „Dlžník/
Spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali v nasledujúcom poradí: a) poplatky podľa ZoÚ, b)
úrok z omeškania, c) zmluvný úrok z Úveru, d) splátka istiny úveru, pričom platí, že v prípade viacerýchpohľadávok Banky voči Dlžníkovi/Spoludlžníkovi sa platby Dlžníka/Spoludlžníka započítavajú najskôr
na pohľadávky skôr splatné.“ a náhrady trov konania.

2.Podanúžalobuodôvodniliskutočnosťou,žesožalovanýmuzatvorilizmluvuospotrebiteľskomúvereč.
XXXXXXXXXXz15.6.2015(ďalejajlen„zmluva“),nazákladektorejposkytolžalovanýžalobcomv1.a2.
rade úver v sume 10 000,- Eur, ktorý sa zaviazali žalovanej zaplatiť v 108 mesačných splátkach vo výške
po180,10Eura,skonečnousplatnosťouúveru25.6.2024.Vzmluvebolauvedenáročnáúrokovásadzba
vo výške 14,90%, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 16,00% a priemerná

RPMN vo výške 11,53%. Vo vzťahu k označenej zmluve prezentovali názor, že označená zmluva
neobsahuje správny údaj o výške RPMN, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 16,00%, pretože hodnota
RPMN sa vypočítava zo vzorca na výpočet RPMN a správna výška RPMN podľa internetovej kalkulačky
zverejnenejnaoficiálnomwebeMinisterstvafinanciíSRje17,90%.Ďalejvzmluvejenesprávneuvedená
celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť 18 277,64 Eura, pretože žalobcovia v 1. a 2. rade mali na
úver v skutočnosti zaplatiť sumu 19 450,80 Eur (výška mesačnej splátky 180,10 Eur x počet splátok 108)

v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešove, sp. zn. 3Co/140/2018, z 13.11.2018.
Pretože označená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX z 15.6.2015 neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a/, f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a tiež neobsahuje správny údaj o

RPMN, považovali predmetný úver podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov. Rozdiel medzi žalobcami v 1. a 2. rade realizovanými platbami na splatenie
úveru,t.j.10466,18Eura(540,30Eurasplátkamia9925,88Euraúveromč.XXXXXXXXXX,z30.9.2015,
ktorý taktiež poskytol žalovaný) a výškou úveru 10 000,- Eur, teda sumu 466,18 Eura preto žalovali
ako bezdôvodné obohatenie, ktoré má byť žalovaný zaviazaný vydať. Tvrdili, že o skutočnosti, že sa

žalovaný na ich úkor bezdôvodne obohatil sa dozvedeli od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOSvjanuári2019,čopreukazovalipripojenýmpotvrdením.SpoukazomnarozsudkyKrajskéhosúdu
v Prešove sp. zn. 1Co/46/2019 z 28.1.2020, sp. zn. 3CoCsp/29/2020 z 29.9.2020, sp. zn. 8Co/138/2019,
z20.8.2020asp.zn.18Co/172/2018z20.1.2020vovzťahukobjektívnejpremlčacejdobetvrdili,žesúdy
opakovane posúdili konanie dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské právo, ako úmyselné konanie,

vedúcekichbezdôvodnémuobohateniunaúkorspotrebiteľov,čomázanásledokdesaťročnúobjektívnu
premlčaciu dobu. K napadnutým zmluvným podmienkam poukazovali na formulárový charakter zmluvy,
nevedomosť o nich, ako aj nedostatok vysvetlenia ich dôsledkov, ďalej ich hrubú nevyváženosť,
pretože nerešpektujú oprávnený ekonomický záujem spotrebiteľa splatiť čo najskôr istinu úveru, ktorá
je základom pre úročenie pohľadávky, ale pripúšťa v tak závažnej otázke akou je rozhodovanie o účele

platby spotrebiteľa svojvoľné rozhodovanie dodávateľa o výške nielen príslušenstva, ale v konečnom
dôsledku aj o výške samotnej istiny. Mali za to, že v dôsledku toho sa vzťah v otázke plnenia stáva
pre spotrebiteľa netransparentným a konanie dodávateľa nepredvídateľným. Pri nezaplatení splátok
úveru môže veriteľ uplatniť stratu výhody splátok a môže tak udržiavať základ pre narastanie úrokov
z omeškania zo stále nezaplatenej istiny splátky. Jasnú prioritu vôle spotrebiteľa potvrdzuje aj znenie

ustanovenia § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, od ktorého sa napadnutá zmluvná podmienka v
rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka odchyľuje a zhoršuje tak jeho postavenie
a je i z tohto dôvodu neprijateľnou.

3. Žalovanému bola žaloba doručená 18.1.2021. Vo svojom vyjadrení z 25.1.2021 uviedol, že popiera

skutočnosti tvrdené žalobcami v 1. a 2. rade v žalobe a voči uplatnenému nároku vznáša námietku
premlčania v subjektívnej a objektívnej premlčacej dobe. Poukázal na to, že žalobcovia v 1. a 2.
rade splatili dlh zo zmluvy o úvere už dňa 30.9.2015, avšak žalobu súdu doručili až dňa 5.1.2021,
pričom 3 ročná objektívna premlčacia doba uplynula ešte dňa 30.9.2018. V spornej veci totiž nie je
možné aplikovať ustanovenia o 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe, nakoľko zo strany žalovaného

absentoval akýkoľvek úmysel obohatiť sa, k čomu poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1 Cdo 238/2017 z 18.10.2018, podľa ktorého samotné všeobecné
skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení týchto subjektov v oblasti poskytovania
úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o
sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel tohto subjektu (veriteľa). Preto je v jednotlivých

prípadoch nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa
trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania
protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Žalobca musí preukázať,
že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. Vprípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná
všeobecná trojročná objektívne lehota. Predmetný právny názor pritom predstavuje súčasť ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko obdobným spôsobom ako vo veci 1 Cdo 238/2017

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky aj uznesením sp. zn. 4 Cdo 219/2019 z 21. októbra 2020.
Išlo pritom o vec týkajúcu sa priamo žalovaného a takmer totožnej skutkovej situácie, kde Najvyšší súd
Slovenskej republiky v plnom rozsahu poukázal na závery skoršieho svojho rozhodnutia. Prezentoval
názor, že rozhodnutia, na ktoré sa odvolávajú žalobcovia v 1. a 2. rade je v priamom rozpore s
uvedenou ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. K otázke posúdenia plynutia subjektívnej

premlčacej doby ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
67/2011 na podklade ktorého v podstatnom tvrdil, že to, kedy sa sporová strana dozvedela o tom,
ako jej nárok vyplývajúci zo skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní
okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné a sporová strana sa dozvie
o vzniku bezdôvodného obohatenia vtedy, keď skutočne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých
môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto podľa názoru žalovaného subjektívna

premlčacia doby začala žalobcom v 1. a 2. rade plynúť uhradením tej ktorej splátky v časti týkajúcej
sa úroku, nakoľko už v tomto čase mali žalobcovia v 1. a 2. rade nevyvrátiteľne všetky vedomosti o
obsahu právnych predpisov, o tom, že zmluva údajne neobsahuje určité náležitosti ako aj o tom, že
žalovanému platia nad rámec poskytnutej istiny. Namietal tiež žalobné tvrdenie o absencii údaju o dobe
trvania zmluvy, keďže zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je presne uvedený dátum konečnej splatnosti

úveru (25.6.2024) a rovnako bol uvedený aj počet mesačných splátok a deň splatnosti každej splátky.
Vyhlásil, že doba trvania zmluvy a dátum konečnej splatnosti boli v danom prípade totožným údajom,
k záveru ktorému poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Co/10/2018
zo 16.8.2018. Druh úveru vyplýva priamo z jej označenia - t.j. že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere
lepšia splátka. Namietali aj tvrdenie žalobcov v 1. a 2. rade o nesprávnosti údaja o ročnej percentuálne

miere nákladov poukazom na body 2.13 zmluvy o spotrebiteľskom úvere a bodu 7.1. Obchodných
podmienok pre spotrebiteľské úvery, z ktorých má vyplývať dobrovoľnosť poistenia úveru a nie jeho
nevyhnutnosť. Preto poplatok za poistenie je súčasťou splátky ale nie je súčasťou celkových nákladov
úveru a teda ani RPMN. Ak spotrebiteľ nemusí úver poistiť, aby ho získal, nie je zákonom [v tomto smere
citoval § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch] daná povinnosť započítať náklady na poistné

do celkových nákladov úveru. V prospech platnosti žalobcami v 1. a 2. rade napadnutých zmluvných
podmienok argumentoval, že poplatky za upomienky predstavujú skutočnú náhradu nákladov, ktoré
vznikajú žalovanému v súvislosti s omeškaním dlžníka, najmä náklady banky za vyhotovenie a zaslanie
upomienky, náklady spojené so zasielaním informácii do spoločného úverového registra, sledovaním
ďalšieho správania dlžníka a podobne. Takýto poplatok predstavuje okrem náhrady nákladov banky

aj službu dlžníkovi v tom, že tento je v dostatočnom časovom predstihu informovaný o omeškaní a o
následkoch nesplácania úveru (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a pod.) a môže negatívne následky
nesplácania úveru včas odvrátiť. Poukázal na to, že právny poriadok Slovenskej republiky (nariadenie
č. 87/1995 Z. z.) stanovuje vo vzťahu k spotrebiteľovi hornú hranicu sankcie za omeškanie (tieto nesmú
spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa

osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne
trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády), preto k porušeniu právnych predpisov,
konkrétne nariadenia č. 87/1995 Z. z. stanovením poplatku 10,- Eur za prvú upomienku a 25,- Eur za
druhú upomienku dôjsť nemohlo. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke vyjadrenej v bode 2.17 zmluvy o
spotrebiteľskom úvere s poukazom na § 53 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník mal

za to, že ide o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, nakoľko žalobcovia v 1. a 2. rade sami
v zmluve o úvere vyjadrili zaškrtnutím príslušného políčka súhlas s touto podmienkou. Na podporu
tohto názoru poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017 z 26.7.2018. Vzhľadom k tomu,
že od ukončenia zmluvného vzťahu už prešla enormne dlhá doba podstatne prekračujúca premlčaciu
dobu (zmluvný vzťah medzi stranami sporu zanikol splatením úveru pred viac ako piatimi rokmi),

prezentoval názor, že podľa žalovaného nemožno s takto dlhým časovým odstupom pristúpiť k určeniu
neprijateľnej podmienky, pretože u žalobcov v 1. a 2. rade neexistuje aktuálny stav objektívnej hrozby
a to aj s poukazom na to, že právo patrí bdelým, kde túto zásadu je potrebné primerane aplikovať aj
na spotrebiteľské vzťahy.

4. S poukazom na § 297 písm. b) zákona č. 160/2015 z. z. Civilný sporový poriadok, v zmysle ktorého
pojednávanie v spotrebiteľských sporoch nie je potrebné nariaďovať ak ide iba o otázku jednoduchého
právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva
neprevyšuje 1 000,- Eur, konajúci súd spor prerokoval bez nariadenia pojednávania, keďže žalovanásuma uvedenú hranicu nepresahovala a vyjadrenia strán a zabezpečené listinné dôkazy súd vzhliadol
za postačujúce pre svoje rozhodnutie.

5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to zmluvou o spotrebiteľskom
úvere lepšia splátka z 15.6.2015, výpisom z úverového účtu č. XXXXXX-XXXXXXXXXX zo 4.7.2018,
prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS z 8.1.2019, sadzobníkom poplatkov
žalovaného účinným od 1.5.2015, Obchodnými podmienkami pre spotrebiteľské úvery účinnými od
13.6.2015 a ostatným obsahom spisu, pričom zistil nasledovný skutkový stav.

6. Medzi stranami nie je sporné, že žalobcovia v 1. a 2. rade a žalovaný uzatvorili 15.6.2015 zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo
výške10000,-Eur.Zozákladnýchúdajovvzmluvevyplýva,žeúrokovásadzbaboladohodnutávovýške
14,90%, výška mesačnej splátky v sume 180,10 Eur, náklady spojené s poistením 10,10 Eur, RPMN
úveru: 16,00, priemerná RPMN na trhu 11,53, odplata 16,11, najvyššia prípustná hodnota odplaty 23,06,

celková čiastka úveru: 18 277,64 Eur, dátum prvej splátky: 25.7.2015, dátum každej ďalšej splátky k
25. dňu v mesiaci, dátum konečnej splatnosti úveru. 25.6.2024, počet mesačných splátok: 108, druh
spotrebiteľského úveru: úver.

7. Podľa časti [2], bode [2.2] zmluvy s poskytnutým úverom súvisia nasledujúce poplatky: 1. upomienka

pri omeškaní splátky vo výške 10,- € a 2. upomienka pri omeškaní splátky vo výške 25,- €.

8. Podľa časti [2], bode [2.3] zmluvy banka poskytuje Dlžníkovi úver predovšetkým na splatenie
predchádzajúceho/-ich Záväzku/-ov. Dlžník je povinný Záväzok/-ky splatiť v súlade s podmienkami
uvedenými v tejto ZoÚ a v Obchodných podmienkach pre spotrebiteľské úvery [OP], v opačnom prípade

je Banka oprávnená požadovať predčasné splatenie celého úveru poskytnutého v zmysle ZoÚ vrátane
príslušenstva.

9. Podľa časti [2], bode [2.8] zmluvy právne vzťahy neupravené ZoÚ sa riadia OP a VOP, ktoré tvoria
neoddeliteľnú súčasť ZoÚ a právnym poriadkom Slovenskej republiky.

10. Podľa časti [2], bode [2.17] zmluvy Dlžník/Spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali v
nasledujúcom poradí: a) poplatky podľa ZoÚ, b) úrok z omeškania, c) zmluvný úrok z Úveru, d) splátka
istiny úveru, pričom platí, že v prípade viacerých pohľadávok Banky voči Dlžníkovi/Spoludlžníkovi sa
platby Dlžníka/Spoludlžníka započítavajú najskôr na pohľadávky skôr splatné. Nadväzne na tento text

je zaškrtnutá samostatná kolónka s označením áno.

11. Podľa časti VI. bodu 6.1 obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery dlžník je povinný splácať
poskytnutý úver v pravidelných mesačných anuitných splátkach zahrňujúcich splátku istiny a úrokov a
v prípade Poistenia úveru Dlžník spolu s mesačnými anuitnými splátkami uhrádza aj náklady spojené s

Poistením v termínoch a vo výške dohodnutých v zmluve o úvere.

12. Podľa časti VI. bodu 6.8 obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery ak Dlžník/Spoludlžník
je v omeškaní s platením čo i len jednej splátky alebo jej časti, banka je oprávnená vyhlásiť úver za
predčasne splatný.

13. Podľa prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS z 8.1.2019, žalobcovia v 1.
a 2. rade boli pri osobnom stretnutí dňa 7.1.2019 informovaní, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX
z 15.6.2015 je podľa ich názoru zmluvou bezúročnou a bezpoplatkovou a že obsahuje aj neprijateľné
podmienky. Žalobcovia v 1. a 2. rade boli podľa prehlásenia označeným združením informovaní o tom,

že ak im veriteľ poskytol úver vo výške 10 000,- Eur a na jeho splatenie uhradili sumu 10 466,18
Eur, došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa o sumu 466,18 Eur a majú právo súdnou
cestou sa domáhať vydania tejto sumy ako bezdôvodného obohatenia. Žalobcom v 1. a 2. rade bolo
podľa potvrdenia odporučené obrátiť sa ohľadom právnych služieb na advokáta, ktorý by posúdil právnu
stránku veci.

14. Z doloženého výpisu z úverového účtu vyplýva, že k čerpaniu úveru žalobcami v 1. a 2. rade došlo
dvoma platbami dňa 15.6.2015 (v sume 4 137,17 eur a v sume 5 862,83 Eur). Na splatenie úveru
žalobcovia v 1. a 2. rade 15.7.2015 zaplatili sumu 180,10 Eur, 25.8.2015 sumu 180,10 Eur, 25.9.2015sumu 180,10 Eur a 30.9.2015 sumu 9 925,88 Eur. Opísanými platbami bola zaplatená istina v sume 10
000,- Eur, úroky v sume 435,88 Eur a poplatky v sume 30,30 Eur.

15. Podľa súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za
1. štvrťrok 2015 (stav ku dňu 31.3.2015), údaje ktoré boli platné aj ku dňu podpisu zmluvy, priemerná
RPMN nezabezpečených spotrebiteľských úverov s dobou splatnosti od 5 až do 10 rokov vo výške viac
ako 6 500,- Eur bola vykázaná vo výške 10,39%.

16. Podľa § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy(ďalejlen„Občianskyzákonník“),spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadunaprávnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

17. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

18. Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa
priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

19. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

20. Podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (subjektívna lehota). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo. (objektívna lehota).

21. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

22. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na

úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

23. Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie:

a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania,
b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti,
d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové

náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

24. Podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;

ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo

služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) odplatu podľa osobitných predpisov,
k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, ...

z) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota

ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

25. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa

§ 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).

26. Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá žalobcami v 1. a 2. rade so žalovaným dňa 15.6.2015
je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný pri jej uzatváraní vystupoval v postavení
dodávateľa a konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobcovia

v 1. a 2. rade boli spotrebiteľmi, keďže nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti.

27. Po preskúmaní jej obsahových náležitostí s dôrazom na náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch súd zistil, že uzavretá úverová zmluva má nedostatky, ktoré odôvodňujú záver

o jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch je
podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V danom prípade zmluva obsahuje len dátum
konečnej splatnosti úveru (25.6.2024), nie však dojednanie o dobe trvania zmluvného vzťahu. Ide o
odlišné pojmy, konečný termín splatnosti spočíva v dátume, kedy nastane plná splatnosť úveru, resp.

jeho poslednej splátky, zatiaľ čo doba trvania zmluvy vyjadruje obdobie, počas ktorého sú zmluvné
strany zmluvou viazané. Môže presahovať termín konečnej splatnosti, ale nemusí ho ani dosiahnuť,
pokiaľ vzájomné záväzky účastníkov zmluvy zaniknú skôr, ako nastane podľa zmluvy predpokladaná
konečná splatnosť úveru. Preto „dobu trvania“ zmluvy možno vyjadriť relevantne iba určením časovéhoobdobia (napr. aj počtom týždňov, mesiacov a pod. alebo vymedzením skutočností, ktoré pokiaľ nastanú,
spôsobia zánik zmluvného vzťahu. Takéto vymedzenie doby trvania zmluvy však v danom prípade
absentuje, pretože v zmluve uvedený text nemožno nijako gramaticky ani iným výkladom vyložiť tak, že

obsahuje riadne uvedenie „doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Z okolností prípadu vyplýva,
že žalobcovia v 1. a 2. rade spotrebiteľský úver zaplatili už 30.9.2015, čím došlo k splneniu ich záväzku
voči žalovanému skôr, ako nastala v zmluve dohodnutá konečná splatnosť úveru. Je nepochybné, že
doba trvania zmluvy bola v tomto konkrétnom prípade kratšia, ako v zmluve uvedený dátum konečnej
splatnosti a teda, že nastala situácia, ktorú ustanovenia zmluvy neupravujú, hoci práve prostredníctvom

tejto zákonom vyžadovanej náležitosti mala byť táto situácia výslovne upravená. Z textu zmluvy v
skutočnosti vyplýva len dátum plnej splatnosti úveru (t.j. termín konečnej splatnosti úveru). V tomto
prípade (i s ohľadom na vyššie cit. ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka) nemožno prijať
iný výklad ako ten, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebola riadne a v podstate vôbec
v zmluve uvedená.

28. Ďalej podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, je podstatnou náležitosťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V danom
prípade je v zmluve uvedený údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť z hľadiska princípu
transparentnosti zavádzajúci, pretože súčin počtu splátok (108) a výšky anuitnej splátky (180,10 Eur)
činí sumu 19 450,80 Eur, a pri odpočítaní nákladov poistenia sumu 18 360,- Eur (výška splátky by

činila 170,- Eur), čo je v oboch prípadoch iná suma ako v zmluve uvedená celková čiastka 18 277,64
Eur. Rozdiel pritom predstavuje sumu až 82,36 Eur, čo predstavuje výšku skoro polovice jednej splátky.
Je tak potrebné konštatovať, že tento údaj je v zmluve vyjadrený v neprospech spotrebiteľa, keďže z
hľadiska transparentnosti ho ohľadom výhodnosti úveru uvádza do omylu tým, že uvádza nižšiu reálnu
celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. To súd vedie k záveru, že zmluva uvádza nesprávnu

celkovú sumu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, čo je voči spotrebiteľovi klamlivé a súčasne k záveru
o nedostatku náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ
by v zmluve uvedený údaj o celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť bol pravdivý, potom
nesedí dohodnutá a v zmluve uvedená výška splátok, alebo výška niektorých (spravidla posledných)
splátok úveru; tieto vzhľadom na zistený rozdiel musia byť nepochybne nižšie, než ktoré uvádza zmluva.

V dôsledku toho potom podľa názoru súdu zmluva neuvádza správne výšku všetkých splátok, ktoré
bol spotrebiteľ povinný na splatenie úveru zaplatiť, čo vedie zase k záveru o nedostatočnom splnení
povinnosti veriteľa uvádzať v zmluve výšku všetkých splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia [§ 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských

úveroch]. Pozornosti súdu neušlo ani, že v predloženej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba aj
ďalšia povinná náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona, a to uvedenie všetkých
predpokladov použitých pre výpočet RPMN. Podľa názoru súdu nepostačuje, ak je v zmluve uvedená
len hodnota RPMN, keď zákon výslovne uvádza, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť
aj všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, ktorý údaj je potrebné považovať za najdôležitejší pre

spotrebiteľa, nakoľko zahŕňa v sebe všetky náklady, ktoré spotrebiteľ s poskytnutím úveru musí veriteľovi
zaplatiť. Nesprávny je aj údaj o priemernej RPMN uvedený v zmluve (11,53%), keď podľa súhrnných
informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2015 (stav ku
dňu 31.3.2015), údaje ktoré boli platné aj ku dňu podpisu zmluvy, priemerná RPMN nezabezpečených
spotrebiteľských úverov s dobou splatnosti od 5 až do 10 rokov vo výške viac ako 6 500,- Eur bola v

skutočnosti len 10,39%. Uvedené bolo nepochybne v neprospech žalobcov v 1. a 2. rade, ktorí boli v
postavení spotrebiteľov.

29. Následkom zistených nedostatkov zmluvy o úvere uzavretej žalobcami v 1. a 2. rade so žalovaným
je podľa názoru súdu bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm.

b) zákona o spotrebiteľských úveroch a vzhľadom na tento záver boli žalobcovia v 1. a 2. rade povinní
veriteľovi vrátiť len sumu reálne čerpaných prostriedkov z úverovej zmluvy, teda len sumu 10 000,-
Eur a nie v skutočnosti uhradenú sumu 10 466,18 Eur. Preto o sumu 466,18 Eur sa potom žalovaný
bezdôvodne obohatil, nakoľko mu žalobcovia v 1. a 2. rade plnili bez právneho dôvodu, keďže pre
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru žalovaný nemal nárok na plnenie úroku a poplatkov, a teda

žalobcovia v 1. a 2. rade neboli povinní plniť žalovanému viac ako sumu vyčerpaného úveru.

30. K žalovaným vznesenej námietke premlčania súd poukazuje na to, že premlčanie je jeden z
tradičných a významných inštitútov súkromného práva. Hlavným zmyslom existencie premlčania jestimulovať veriteľa k rýchlemu a včasnému uplatneniu jeho práva a zároveň snaha predchádzať v
konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na strane veriteľa v súdnom konaní a prispieť aj k právnej istote
účastníkov občianskoprávnych vzťahov. Ak by totiž veriteľ po tom, čo mu vznikla možnosť uplatniť svoje

práva príliš dlho s uplatnením svojho práva otáľal, sťažila by sa tým možnosť dopátrať sa skutkového
stavu a sťažilo by to aj dôkazné konanie a zároveň by vznikol na dlhú dobu trvajúci nevyriešený právny
vzťah a tento by neprispieval k právnej istote. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna (dvojročná) a dlhšia objektívna
(trojročná alebo desaťročná). Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od

seba. Ak sa skončí plynutie čo aj len jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že veriteľovi
ešte plynie druhá premlčacia doba. Počiatok subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia je viazaný na okamih získania subjektívnej vedomosti oprávneného
o tom že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil. Oba tieto predpoklady musia
byť splnené súčasne a až týmto časovým okamihom dochádza k zrodu žalobného práva oprávneného.
Objektívna premlčacia lehota začína plynúť odo dňa kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. V

prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu je plnenie poskytované na jeho základe bezdôvodným
obohatením, pričom premlčacia doba začína u dodávateľa plynúť momentom prijatia nezákonnej platby,
o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie.

31. Z vykonaného dokazovania mal súd v danom prípade preukázané, že žalobca v 1. a 2. rade získal

subjektívne vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá až po porade
so Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa 7.1.2019. K uplynutiu dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby ku dňu podania žaloby, t.j. k 7.1.2021, vo vzťahu k žalobou uplatneným nárokom teda
nedošlo, nakoľko nárok bol pred súdom uplatnený v posledný deň lehoty. Žalovaný nijakým spôsobom
napriek súdom poskytnutej príležitosti vo svojom vyjadrení nepreukázal, že sa žalobcovia v 1. a 2.

rade o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na ich úkor obohatil dozvedeli už skôr a
to pred márnym uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Žalovaný vznesenú námietku
premlčania riadne neodôvodnil a nepodložil relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v tomto
prípade spočíva práve na jeho strane. V prípade ak žalovaný vznesie námietku premlčania je jeho
povinnosťou preukázať skutočnosti pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby a tým aj uplynutie

premlčacej doby (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/353/2014 a ďalšie).
Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa však vyžaduje skutočná (preukázaná), a nie len
predpokladaná vedomosť. Skutočná vedomosť je taká, kedy sa navrhovateľ dozvedel také skutočnosti,
ktoré mu umožnia uplatniť právo žalobou na súde (uznesenie NS ČR zo dňa 27.3.2007, sp. zn.:
33Odo/306/2005, rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/2581/98, zo dňa 31.8.2000 a ďalšie). Z hľadiska

posúdenia začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa ustanovenia § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka je teda rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne
dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Zverejnením
zákona o spotrebiteľských úveroch v Zbierke zákonov Slovenskej republike sa uplatňuje len zásada, že
neznalosť zákona neospravedlňuje, z toho však nemožno automaticky vyvodiť, že žalobcovia v 1. a 2.

rade si boli vedomí aj toho, že na základe tohto zákona sa považuje úver zo zmluvy uzavretej medzi
ním a žalovaným za bezúročný a bez poplatkov, a to najmä za situácie, ak je medzi stranami sporu
táto skutočnosť sporná. Predpokladaná znalosť zákona jeho zverejnením v Zbierke zákonov SR, je
okolnosťou objektívnou, pretože sa predpokladá u každého účastníka zmluvného vzťahu, na ktorý zákon
dopadá, bez ohľadu na konkrétny subjekt. Vedomosť vyžadovaná § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

je však vedomosťou subjektívnou, viažucou sa na konkrétny subjekt, nie len vedomosťou založenou
na domnienke, preto sa skutočnosť, kedy sa strana o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto sa na jej úkor obohatil v konaní dokazuje, na rozdiel od znalosti právneho predpisu, ktorá nie je
predmetom dokazovania. Čas, kedy spotrebiteľ plní je pritom významný na účely objektívnej premlčacej
lehoty a nemožno ho bez ďalšieho spájať so začiatkom subjektívnej premlčacej lehoty len s poukazom

na povinnosť poznať právo. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013, podľa ktorého princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“ musí
ustúpiťdôležitejšiemuprincípu-princípuochranyspotrebiteľaaznajaktuálnejšejjudikatúrytiežna nález
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.III.ÚS43/2020-48z12.5.2020. Zrovnakýchdôvodovnemôže
byť v prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru takouto rozhodujúcou skutočnosťou, od ktorej

začína plynúť subjektívna premlčacia lehota ani moment prijatia platby dodávateľom od spotrebiteľa nad
rámec poskytnutej istiny spotrebiteľského úveru.32. Pre posúdenie, či sa v danom prípade nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčuje v 3-
ročnej alebo v 10-ročnej objektívnej premlčacej lehote je relevantné nielen zistenie, kedy spotrebiteľ
plnil, ale hlavne zistenie, či dodávateľ mal reálnu možnosť získať poznatok, že prijíma nezákonnú

platbu a že ju získava ako bezdôvodné obohatenie na úkor spotrebiteľa. Spôsobilým dôkazom o
minimálne nepriamom úmysle veriteľa bezdôvodne sa na úkor spotrebiteľa obohatiť prijímaním platieb
od spotrebiteľa po splatení spotrebiteľovi poskytnutej sumy úveru je prijímanie takýchto platieb v
dobe, keď už existovala judikatúra súdov k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a k neplatnosti
spotrebiteľských zmlúv a to nielen vo veciach, v ktorých bol dodávateľ sám stranou takéhoto konania,

ale aj týkajúca sa iných podnikateľských subjektov. V tejto súvislosti súd príkladmo poukazuje na
rozhodnutia súdov z obdobia, pred ktorým malo dôjsť k prijatiu platby žalovaným nad rámec istiny
poskytnutého úveru (t.j. predo dňom 30.9.2015), podľa ktorých boli spotrebiteľské zmluvy pripravené
priamožalovaným(t.j.Poštovoubankoua.s.)sankcionovanébezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveru
z dôvodu nedodržania náležitostí vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch (vrátane skôr
platného zákona č. 258/2001 Z.z.) - Konkrétne na rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

9C/61/2006 z 12.12.2012, Okresného súdu Žilina sp. zn. 8C/242/2014 z 22.1.2015, či Okresného súdu
Piešťany sp. zn. 6Cb/63/2008 z 19.3.2015. Vo vzťahu k dôvodnosti príklonu súdu k aplikácii desaťročnej
objektívnej premlčacej o úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovaného súd ďalej poukazuje na
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/46/2019 z 28.1.2020, ktorý okrem iného analyzuje aj
dopad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdo 238/2017 z 18.10.2018 na súdnu

prax, o ktorý sa opiera i žalovaným predložené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/219/2019 z 21.10.2020. Podľa označených uznesení najvyššieho súdu totiž nie veriteľ
má dôkazné bremeno dokázať svoju nedbanlivosť, ale spotrebiteľ má povinnosť dokázať vedomostnú
a vôľovú zložku úmyselného konania na strane firmy. V prípade, ak spotrebiteľ neunesie bremeno
dôkazu, potom bude dopadať na prípad kratšia objektívna trojročná premlčacia doba, ktorá je pre

spotrebiteľa nepriaznivá. Najvyšší súd pri formulovaní svojho záveru použil analógiu z trestného práva.
V tomto smere však vznikajú úvahy o kolízii takéhoto postupu s princípom efektivity únijného práva.
Je totiž problematické (takmer nemožné), aby spotrebiteľ preukázal firme jej vedomosť o porušovaní
pravidiel a tiež preukázal uzrozumenie (vedomosť) na strane osôb konajúcich za veriteľa, že sa
veriteľ obohacuje. Naviac je problematická otázka, že ak je dodávateľ- poskytovateľ úveru právnickou

osobou, u ktorej osoby na strane firmy má spotrebiteľ dokazovať vedomosť o porušovaní práva.
Je nutné podotknúť, že v inej veci Súdny dvor rozhodol, že vyžadovanie od spotrebiteľa preukázať
konanie na strane dodávateľa je v rozpore s princípom efektivity. Išlo o prípad francúzskych súdov,
ktoré sa zaoberali dokazovaním porušenia pravidiel o preverovaní bonity spotrebiteľa (pozri rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-449/13,CA Consumer Finance SA proti Ingrid Bakkausovej

a spol., bod 9., podľa ktorého sa ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS
majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno
nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 Smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa). V tomto
type vecí je pritom aj oproti vyššie uvedenému prípadu ďaleko viac náročnejšie dokázať dodávateľovi

jej vedomosť a uzrozumenie o porušovaní pravidiel týkajúcich sa poskytnutia úveru. Spotrebiteľ má
preto len možnosť poukázať na fakty, ku ktorým došlo, no je extrémne náročné (takmer nemožné)
vyžadovať od neho preukázať vedomostnú a vôľovú zložku konania firmy. Preto nie spotrebiteľ by
mal dokazovať firme jej vedomosť o porušovaní zákona, ale firma by mala mať dôkazné bremeno,
že pri prijatí platby nekonala úmyselne. Tak má veriteľ šancu dokázať len nedbanlivosť, aby sa

aplikovala pre neho priaznivejšia kratšia trojročná objektívna premlčacia doba. Odhliadnuc od týchto
úvah vyplývajúcich z rozhodovania Súdneho dvora EÚ treba v prejednávanej veci zdôrazniť, že
úmysel(minimálnenepriamy)jedanýabsencioukonkrétnychzákonnýmiustanoveniamišpecifikovaných
náležitostí predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Napriek tomu, že žalovaný ako banka pôsobiaca
na celom území Slovenskej republiky disponuje primeraným právnym aparátom, ktorý pripravuje

formuláciu zmluvných podmienok, za ktorých poskytuje spotrebiteľské úvery, nepochybne si musí byť
vedomý sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov v prípade ak zmluvy, na
podklade ktorých boli poskytnuté nespĺňajú náležitosti vyžadované platnou zákonnou úpravou. Potom
nedodržanie zákonom ustanovených podmienok je nutné vyhodnotiť ako úmyselné porušenie zákona o
spotrebiteľských úveroch a z toho potom vyplýva ako nutný dôsledok aj úmysel (minimálne nepriamy) na

strane dodávateľa získať od spotrebiteľa bezdôvodné obohatenie prijatím platby nad istinu poskytnutého
úveru. Keďže do pojmu ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych inštancií je potrebné zahrnúť
nielen rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale rovnako tak aj rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie (na čo sám žalovaný vo svojom stanovisku k žalobe správne poukazuje), prevo veci konajúci súd je tým daná možnosť odklonu od vyššie uvedeného názoru najvyššieho súdu
obsiahnutého v jeho uznesení sp. zn. 1Cdo/238/2017 (§ 220 ods. 3 C.s.p.). Podľa názoru súdu v danom
prípade teda došlo zo strany žalovaného k úmyselnému získaniu bezdôvodného obohatenia na úkor

žalobcov v 1. a 2. rade a objektívna premlčacia lehota vo vzťahu k uplatnenému nároku tak neuplynula.

33. Vychádzajúc zo zistenia, že žalobcovia v 1. a 2 rade nedôvodne žalovanému zaplatili sumu 466,18
Eur, hoci úver im poskytnutý bol bezúročný a bez poplatkov a súčasne žalovaným vznesená námietka
premlčania bola posúdená ako nedôvodná, súd žalobe v časti nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia vyhovel a výrokom I. tohto rozsudku žalovaného zaviazal vydať žalobcom v 1. a 2. rade
bezdôvodné obohatenie v sume 466,18 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 466,18
Eur od 20.1.2021 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

34. Podľa § 166 ods. 1 a 2 C.s.p., v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také
konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Ak boli také

konania pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne o spojení konaní ten sudca, u ktorého
sa začalo konanie skôr. Ak sa v žalobe uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú
dôvody, pre ktoré súd konania spojil, súd môže niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.

35. Nároky na určenie, že zmluvná podmienka uvedená v časti [2], bode [2.2] zmluvy o spotrebiteľskom

úvere lepšia splátka č. XXXXXXXXXX z 15.6.2015 uzavretej medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným
v znení: „S poskytnutým úverom súvisia nasledujúce poplatky: ... 1.Upomienka pri omeškaní splátky:
10,- € 2. Upomienka pri omeškaní splátky: 25,- € ...“ a na určenie, že zmluvná podmienka uvedená v
časti [2], bode [2.17] zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX z 15.6.2015 uzavretej medzi
žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v znení: „Dlžník/Spoludlžník súhlasí, aby sa ich platby započítavali

v nasledujúcom poradí: a) poplatky podľa ZoÚ, b) úrok z omeškania, c) zmluvný úrok z Úveru, d)
splátkaistinyúveru,pričomplatí,ževprípadeviacerýchpohľadávokBankyvočiDlžníkovi/Spoludlžníkovi
sa platby Dlžníka/Spoludlžníka započítavajú najskôr na pohľadávky skôr splatné.“, sú neprijateľné a
z tohto dôvodu neplatné s príslušenstvom súd vylúčil v zmysle § 166 ods. 2 C.s.p. na samostatné
konanie, keďže dospel k záveru, že o takomto type nároku nemôže byť rozhodnuté bez výslovného

súhlasu strán s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 297 C.s.p., pričom
v danom prípade takýto súhlas stranami zo spisu nevyplýva. S ohľadom na platné obmedzenia pre
vykonávaniepojednávanívyplývajúcezozákonač.62/2020Z.z.oniektorýchmimoriadnychopatreniach
v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony a na neho naviazanú vyhlášku č. 24/2021 Z. z. o vykonávaní pojednávaní,

hlavných pojednávaní a verejných zasadnutí v čase mimoriadnej situácie a núdzového stavu však v čase
rozhodnutiaonariadenítermínuverejnéhovyhláseniarozsudkunebolozrejmé,kedykonkrétnebymohla
byť vec reálne verejne prerokovaná, nakoľko aj s ohľadom na čas podania žaloby znesie odklad. Súd
vedený princípom hospodárnosti konania tak týmto rozsudkom rozhodol o nároku, o ktorom bolo možné
bez nariadenia termínu pojednávania rozhodnúť, t.j. o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

(termín verejného vyhlásenia rozsudku bol určený 7.5.2021 a zverejnený na úradnej tabuli súdu
10.5.2021), pričom o ostatných uplatnených nárokoch bude rozhodnuté v samostatnom (vylúčenom)
konaní a to v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z procesných predpisov.

36. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 C.s.p., v zmysle ktorého súd prizná strane

náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, pričom ak mala strana vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo. Žalobcovia v 1. a 2. rade boli vo vzťahu k nároku, o ktorom bolo rozhodnuté
plne úspešní, súd im priznal plný nárok na náhradu trov konania. O konkrétnej výške vzájomnej
náhrady trov konania potom súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia

postupom podľa § 262 ods. 2 C.s.p.

Poučenie:

Proti výroku II. tohto rozsudku o vylúčení špecifikovaných nárokov na samostatné konanie odvolanie nie
je prípustné. Proti ostatným výrokom tohto rozsudku (t. j. I. a III.) môže podať odvolanie strana, v ktorej
neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359 C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručeniarozsudku na Okresnom súde Bardejov. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote
podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť,

dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach
so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o
samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na
niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí,
ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo

ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť
ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o
príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže

ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa
odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutiesúdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva
voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia.