Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 30, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/25/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318207226
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2318207226.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TerézieMecelovejačlenovsenátu
JUDr. Eriky Tischlerovej a JUDr. Róberta Foltána, v právnej veci žalobcu: B. C., nar. XX. S. XXXX,
bytom C. XXXX/XX, D., zastúpeného: VIA LEGE, s.r.o., Veterná 1093, Pata, IČO: 36 866 415, proti
žalovanému: COOP Jednota Galanta, spotrebné družstvo, Revolučná štvrť 953, Galanta, IČO: 00 168
840, o zaplatenie 2.164,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Galanta z 18. septembra 2019 č. k. 35Cb/25/2018-61, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej (výrok II) a v
časti trov konania (výrok III) r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.317,61 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.317,61 eur od 5.12.2018 do

zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, III. žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 22 % s tým, že o výške tejto náhrady
bude rozhodnuté samostatným uznesením.
Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ustanovením § 46 ods. 3, 4, § 243b ods. 2, 13 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“),§451ods.1,2,§563zákonač.40/1964Zb.Občiansky

zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 369 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
(ďalejlen„Obchodnýzákonník“),§1ods.1NariadeniavládySlovenskejrepublikyč.21/2013Z.z.,ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie“).
Vecnedôvodil,žežalobcasivkonaníuplatňovalnároknazaplateniesumy2.164,76eurvočižalovanému
z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný mal bezdôvodný majetkový prospech získať v
súvislosti s exekúciou prebiehajúcou na uspokojenie pohľadávky žalovaného, priznanej vykonateľným

rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 10C/92/1995 z 18.11.1996. Pôvodná pohľadávka vznikla
z titulu Zmluvy o prenechaní majetku družstva do dočasného užívania v zmysle ust. § 71 a § 348
Hospodárskeho zákonníka účinného do 1.1.1992 uzatvorenej medzi žalobcom ako podnikateľom
a žalovaným v nadväznosti na oprávnenie žalobcu k podnikateľskej činnosti. S exekútorom JUDr.
Gabrielom Szénásim uzavrel žalobca dohodu o splátkovom kalendári a v súlade s ňou do 25.9.2000
zaplatil v hotovosti k rukám exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho pre žalovaného celú sumu pohľadávky

(istinu aj príslušenstvo), ako aj všetky trovy súdneho a exekučného konania. Nástupca exekútora
JUDr. Szénásiho, exekútor JUDr. Jozef Ivančík, v exekučnom konaní pokračoval a dňa 19.8.2015
vydal exekučný príkaz na prikázanie pohľadávky z účtu v banke a žalobcovi bola z jeho bankového
účtu odpísaná suma 2.760,16 eur (žalovanému bola podľa vyúčtovania poukázaná z tejto sumy a
pripísaná dňa 8.9.2015 suma 2.164,76 eur na uspokojenie už zaniknutej pohľadávky). Žalovaný sa bránil
tým, že v exekučnom konaní vedenom pôvodne u JUDr. Gabriela Szénásiho v mesiaci august 2000

obdržal prostredníctvom exekútora len čiastku 265,55 eur (8.000,- Sk). K prijatiu čiastky 2.164,76 eur
od exekútorského úradu JUDr. Jozefa Ivančíka nedošlo bez právneho dôvodu a jeho pohľadávka bolauspokojená až dňa 8.9.2015. Vzniesol tiež námietku premlčania z dôvodu, že ide o záväzok z nájomnej
zmluvy, teda premlčanie sa spravuje občianskoprávnou úpravou a premlčacia doba uplynula v septembri
2018.

V konaní nebolo sporné, že po právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku sp. zn. 10C/92/1995 z
18.11.1996 nedošlo zo strany žalobcu k dobrovoľnému plneniu, v dôsledku čoho sa žalovaný domáhal
splnenia vymožením pohľadávky v exekúcii. Na základe listinných dôkazov predložených žalobcom
mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca s pôvodne povereným súdnym exekútorom JUDr.
Gabrielom Szénásim uzavrel dohodu o splátkovom kalendári, na základe ktorej plnil exekútorovi na

splatenie pohľadávky žalovaného a jej príslušenstva nasledovne: 1.3.2000 sumu 3.000,- Sk, 6.3.2000
sumu 5.000,- Sk, 11.4.2000 sumu 5.000,- Sk, 16.5.2000 sumu 5.000,- Sk, 12.6.2000 sumu 5.000,-
Sk, 12.7.2000 sumu 5.000,- Sk, 14.8.2000 sumu 5.000,- Sk, 25.9.2000 sumu 7.929,78 Sk. Celkovo
teda uhradil k rukám súdneho exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho sumu 40.929,78 Sk (1.358,62
eur). Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou platobného miesta, teda aké má plnenie
povinného exekútorovi účinky a za čo ho považovať. V tejto súvislosti odkázal na ustanovenie § 46 ods.

3 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.11.2013 a prechodné ustanovenia k úpravám účinným
od 1.11.2013 (§ 243 ods. 2), z ktorých vyplýva, že plnenie exekútorovi má rovnaké účinky, ako keby
povinný plnil oprávnenému, pričom táto úprava sa použije aj na konania začaté pred 1.11.2013. Plnenia,
ktoré boli poskytnuté exekútorovi v priebehu exekučných konaní, ktoré dovtedy neboli skončené, je
potrebné považovať za plnenia poskytnuté oprávnenému (poukázal pritom aj na znenie § 243b ods. 13

Exekučného poriadku). Predmetné ustanovenie zároveň stanovuje poradie uspokojovania jednotlivých
nárokov z doteraz prijatých plnení odkazom na § 46 ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1.11.2013.
Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že v súvislosti s v tom čase neskončeným exekučným
konaním došlo k postupnému splneniu podľa poradia pohľadávok v zmysle ust. § 46 ods. 4 Exekučného
poriadku. Trovy exekúcie (§ 46 ods. 4 písm. a/) vo výške 6.580,- Sk (podľa upovedomenia o začatí

exekúcie z 11.2.2000) boli zaplatené úhradou z 1.3.2000 vo výške 3.000,- Sk a úhradou zo 6.3.2000
vo výške 3.580,- Sk (zostatok úhrady 5.000 - 3.580 = 1.420,- Sk). Istina vymáhanej pohľadávky (§
46 ods. 4 písm. b/) vo výške 14.865,89 Sk bola zaplatená úhradami zo 6.3.2000 vo výške zostatku
1.420,- Sk, z 11.4.2000 vo výške 5.000,- Sk, zo 16.5.2000 vo výške 5.000,- Sk, z 12.6.2000 vo výške
3.445,89 Sk (zostatok úhrady 5.000 - 3.445,89 = 1.554,11). Úroky v celkovej výške 14.009,20 Sk boli

zaplatené úhradami z 12.6.2000 vo výške zostatku 1.554,11 Sk, z 12.7.2000 vo výške 5.000,- Sk, zo
14.8.2000 vo výške 5.000,- Sk a z 25.9.2000 vo výške 2.455,09 Sk (zostatok úhrady 7.929,78 - 2.455,09
= 5.474,69 Sk). Trovy oprávneného (§ 46 ods. 4 písm. d/) vo výške 4.646,- Sk boli zaplatené úhradou z
25.9.2000. Zmenou Exekučného poriadku k 1.11.2013 tak došlo k tomu, že plnenia povinného vykonané
v prospech exekútora mali rovnaký účinok ako keby bolo plnené oprávnenému, a preto došlo k splneniu

pohľadávky v celom rozsahu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia však možno uplatňovať len rozsahu toho, čo ten komu bolo bezdôvodne plnené, skutočne
prijal. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že celkový vzniknutý nárok žalovaného, ktorý mu
mal byť ako oprávnenému v exekúcii vyplatený bol vo výške istiny 14.865,89 Sk, úrokov 14.009,20 Sk
a trov oprávneného 4.646,- Sk, spolu 33.521,09 Sk (1.112,70 eur). Vyplatené mu boli v auguste 2000

suma 265,55 eur a 8.9.2015 suma 2.164,76 eur, teda spolu 2.430,31 eur. Reálny majetkový prospech,
ktorý získal žalovaný na úkor žalobcu bez právneho dôvodu predstavuje rozdiel medzi týmito sumami
vo výške 1.317,61 eur.
V súvislosti s námietkou premlčania súd prvej inštancie uplatnil štvorročnú premlčaciu dobu podľa §
397 Obchodného zákonníka (právny vzťah medzi stranami bol obchodnoprávny vzťah medzi dvoma

podnikateľskýmisubjektmivzťahujúcisanavýkonichpodnikateľskejčinnosti).Plneniezostranyžalobcu
žalovaný prijal 8.9.2015 a žalobu na súd podal 15.10.2018, preto nárok v čase uplatnenia premlčaný
nebol. Nakoľko žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal inak, pri stanovení času, kedy bol žalovaný
povinný plniť, súd vychádzal z výzvy, ktorá bola žalovanému adresovaná až vo forme žaloby podanej na
súd. Žaloba bola žalovanému doručená 3.12.2018, plniť bol prvýkrát povinný nasledujúci deň 4.12.2018

a do omeškania sa dostal 5.12.2018. Súd preto priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka a príslušného vykonávacieho predpisu v sadzbe 8 % ročne (platnej
ku dňu vzniku omeškania) zo sumy 1.317,61 eur od 5.12.2018 do zaplatenia.
Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, 2 a § 256
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne čiastočným úspechom

žalobcuvkonanívrozsahu22%(pozohľadneníhrubéhoúspechužalobcuvrozsahu61%ažalovaného
v rozsahu 39 %).2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti a v časti trov konania podal včas
odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zmenu tak, že odvolací súd zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 847,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 847,15 eur od 5.12.2018

do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. h/
CSP. Nesúhlasil s posúdením, že pre účely priznania nároku na vrátenie plnenia titulom bezdôvodného
obohatenia je rozhodujúce len to plnenie, ktoré obohatený skutočne fyzicky prijal. Prvoinštančný súd
správne konštatoval, že plnenie žalobcu ako povinného v exekučnom konaní vyplatené k rukám
exekútora malo a má rovnaké právne účinky, akoby bolo plnené priamo žalovanému ako oprávnenému.

Žalobca teda splnil svoj dlh voči žalovanému plnením k rukám exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho,
a splnil ho celkom dňom 25.9.2000. Žalovaný de iure prijal v septembri 2000 sumu zodpovedajúcu
celej jeho pohľadávke voči žalobcovi. Jeho pohľadávka týmto v celosti zanikla, a to napriek tomu, že
žalobca plnil pre žalovaného k rukám súdom povereného exekútora v exekučnom konaní. Plnenie
dlhu na platobné miesto, ktorým je exekútor v exekučnom konaní alebo bankový účet oprávneného
u tretej osoby (v banke), alebo k rukám splnomocneného zástupcu oprávneného, má rovnaké právne

následky; zaniká dlh zložiteľa peňažnej sumy voči oprávnenému a vzniká dlh exekútora, resp. banky,
resp. splnomocnenca na vyplatenie predmetnej sumy oprávnenému. Rovnako tak zaniká zložením
dlžnej sumy na platobnom mieste (u exekútora, v banke, u splnomocnenca) pohľadávka oprávneného
voči zložiteľovi týchto peňazí a vzniká mu pohľadávka na ich vyplatenie voči prijímateľovi týchto peňazí.
Všetko peňažné plnenie po 25.9.2000 od žalobcu pre žalovaného bolo plnením bez právneho dôvodu (z

právneho dôvodu, ktorý odpadol, lebo dlh zanikol splnením), a teda predstavuje bezdôvodné obohatenie
žalovaného na úkor žalobcu, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcovi. Prípadné ponechanie si
peňažnej sumy exekútorom a jej neposkytnutie oprávnenému (žalovanému) predstavuje porušenie
záväzku exekútora voči oprávnenému (žalovanému), ale nepredstavuje porušenie žiadneho záväzku
voči povinnému zložiteľovi peňazí (žalobcovi). Len žalovaný sa môže voči exekútorovi domáhať vydania

pre neho inkasovaných peňazí. Pri peňažnom plnení, ktoré žalobcovi „strhol“ druhý exekútor pre
žalovaného (a vyplatil ho žalovanému) v roku 2015, t.j. po tom, ako bola pohľadávka žalovaného voči
žalobcovi v celosti uspokojená v roku 2000, ide v celom rozsahu tejto sumy (z roku 2015) o bezdôvodné
obohatenie,ktoréježalovanýpovinnývydať(vrátiť)žalobcovi.To,čožalovanýmaldostaťareálnefyzicky
nedostal (v dôsledku porušenia povinností prvého exekútora), môže získať právne správnym postupom

žalovaný len od daného exekútora (príp. od štátu). V prípade, ak by odvolací súd nevyhovel odvolaniu v
merite veci (vo vzťahu k výroku II. rozsudku), navrhol, aby odvolací súd prehodnotil výrok III. rozsudku.
Mal za to, že keď bol žalobca úspešný so žalobou v rozsahu 61 %, má mať aj nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 61 %. Vzájomný „zápočet“ nárokov na náhradu trov súdneho konania, ako ho zvolil
prvoinštančný súd, by bol možno dôvodný pri vzájomnej žalobe, ale nie je dôvodný v prípade danej veci.

3. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, prípadne
rozsudok zrušiť a vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. S podaným odvolaním nesúhlasil,
mal za to, že z jeho strany nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, a teda neexistuje právny dôvod na
zaplatenie sumy 2.164,76 eur. Akceptoval a stotožnil sa s rozsudkom v tom smere, že v zmysle platného

znenia Exekučného poriadku plnením exekútorovi zo strany žalobcu došlo k plneniu oprávnenému,
teda žalovanému. V časti náhrady trov konania sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie v plnom rozsahu
stotožnil.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex

offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc
pritomviazanýskutkovýmstavomakohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),postupombeznariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je dôvodné v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.Podľa§220ods.2CSPvodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazyvykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

6. Zákon (CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho
obsahovýchnáležitostí.Ideonávodčomáodôvodnenierozhodnutiasúduobsahovať,keďžemávýznam
z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu),
ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

7. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.

8. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti
konať pred súdom).

9. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými

skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,
prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).

10. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa
požiadavky kladené na odôvodenie rozhodnutia z nasledovných dôvodov. Súd prvej inštancie svoj záver
o čiastočnom zamietnutí žaloby presvedčivo neodôvodnil, keď uviedol len to, že nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia možno uplatňovať len v rozsahu toho, čo ten komu bolo bezdôvodne plnené,
skutočneprijal(t.j.vrozsahusumy1.317,61eur,akorozdielumedzisumou,ktorámalabyťoprávnenému

v exekúcii vyplatená /1.112,70 eur/ a sumami, ktoré mu boli exekútormi reálne vyplatené /2.430,31 eur/).
Na druhej strane však v rozpore s uvedeným, vyhovujúci výrok odôvodnil tým, že plnenie exekútorovi má
rovnaké účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému. Celá vymáhaná suma bola pritom (ako vyplýva z
vykonaného dokazovania) uhradená žalobcom ako povinným dňa 25.9.2000. Z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu (ktorá vo vzťahu k zvyšku odôvodnenia vyznieva

protirečivo - § 46 ods. 3 Exekučného poriadku), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací
súd preskúmať. Navyše odvolací súd poukazuje na nedostatok odôvodnenia súdu prvej inštancie
v tom, že vo svojom rozhodnutí neuviedol, pod ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia
posudzovaný prípad zahrňuje (porovnaj aj R 1/1979, s. 3 ods. 4; R 25/1986, s. 104 ods. 4 a 5 a s.
105 ods. 1). Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie

nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP. Odvolateľovi bolo preto znemožnené, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (primerane možno aplikovať závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete), pričom
tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd preto zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti vo veci samej (vrátane závislého výroku o trovách konania) a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia, sa odvolací súd
ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní nezaoberal.

12. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, postupujúc v súlade s prejednacou
zásadou civilného sporového konania (neopomínajúc, že rozhodnutie súdu musí byť predvídateľné),
na základe riadne vykonaného dokazovania vyhodnotiť dôkazy, posúdiť uplatnený nárok žalobcu(ktorý zostal predmetom konania) a vo veci opätovne rozhodnúť (s tým, že argumentácia ohľadom
relevantnýchotázokmusíbyťsúdomprvejinštancievyjadrenávodôvodnenídostatočneajednoznačne/
aj s uvedením konkrétnej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, pod ktorú prejednávanú vec

zahrňuje/). Vo zvyšku nároku, ktorý zostal predmetom konania, je potrebné dôsledne sa vysporiadať s
ust. § 46 ods. 3 Exekučného poriadku vo vzťahu k vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
(prípadne aj s poukazom na rozhodovaciu prax súdov).

13. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie

uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a
preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil
a rozhodol.

14. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy
a stranám konania musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho

právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky napr.
sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

15. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je
odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán sporu.

16. Podľa ust. § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom
rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

17. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie, ani odvolanie.