Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 23, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/20/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216219687
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4216219687.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: X. L., nar. XX. XX. XXXX,
bytom H. ul. XXXX/XX, Z., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ing. Vajliková, s. r. o., so sídlom
Ul. biskupa Királya 6, Komárno, proti žalovanému: P. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. G. XXXX/XX, Z.,
zastúpený: JUDr. Ivan Jánošík, advokát so sídlom Klincová ul. č. 35, Bratislava, o zaplatenie 16.600
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 23. 11.
2020, č. k. 10C/268/2016-343, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16.600 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uvedenej sumy od 02. 07. 2015 do zaplatenia,
všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vzájomnú žalobu žalovaného o určenie neplatnosti
Zmluvy o pôžičke zo dňa 01. 07. 2014 na sumu 6.640 eur, Zmluvy o pôžičke zo dňa 01. 07. 2014 na
sumu 9.960 eur a Zmluvy o pôžičke zo dňa 01. 07. 2015 na sumu 16.600 eur zamietol a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca

sa domáha zaplatenia žalovanej istiny na základe Zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvoril so žalovaným dňa
01. 07. 2014 a to na sumu 6.640 eur a na sumu 9.960 eur s tým, že tieto pôžičky vráti do 01. 07. 2015.
Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657, § 39, § 39a, § 41, § 121 ods. 3 a § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 01. 07. 2014 došlo
medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu dvoch Zmlúv o pôžičke a to na sumu 9.960 eur a 6.640 eur.
Žalovaný poprel, že by zmluvu o pôžičke podpísal. Zo znaleckého posudku Mgr. O. D., ktorý je súčasťou
vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-162/0-VYS-KN-2017 vyplýva, že žalovaný vlastnoručne podpísal obe

Zmluvy o pôžičke. Žalovaný k znaleckému posudku naďalej namietal pravosť jeho podpisu na Zmluvách.
Podľa názoru súdu nestačí samotné popretie pravosti jeho podpisu a žiadne dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenie nepredložil ani nenavrhol ich vykonanie a v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno o
nepodpísaní zmlúv o pôžičke. Zo Zmlúv o pôžičke jednoznačne vyplýva, že suma bola vyplatená pred
podpísaním zmlúv, čím mal za preukázané reálne odovzdanie predmetu pôžičky žalobcom žalovanému.
Preto skonštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu perfektných písomných Zmlúv
o pôžičke. Keďže žalovaný popieral, že by podpísal Zmluvu o pôžičke zo dňa 01. 07. 2015 a žalobca

toto jeho tvrdenie nerozporoval, stalo sa tvrdenie žalovaného nesporným, preto sa súd nezaoberal
skúmaním Zmluvy o pôžičke zo dňa 01. 07. 2015 a ani námietkou žalovaného, že údajným podpisom
Zmluvy o pôžičke zo dňa 01. 07. 2015 malo dôjsť k novácii predchádzajúcich dvoch Zmlúv o pôžičke zo
dňa 01. 07. 2014. Súd sa následne zaoberal námietkami žalovaného o neplatnosti právnych úkonov -Zmlúv o pôžičke zo dňa 01. 07. 2014. K jeho námietke o neplatnosti Zmluvy o pôžičke pre neprimerane
vysokú odplatu v podobe úrokov z omeškania uviedol, že dojednané úroky z omeškania vo výške 10
% mesačne nemožno považovať za odplatu za poskytnutie úveru tak, ako na to nesprávne poukazuje

žalovaný. Zo Zmlúv o pôžičke je zrejmé, že v prípade, že by dlžník svoj dlh riadne a včas nesplnil,
nebol by povinný platiť žiadnu odplatu za poskytnutie pôžičky, keďže riadne (zmluvné) úroky neboli
v zmluve uvedené. V zmluve boli dojednané len úroky z omeškania ako sankcia za nesplnenie dlhu
riadne a včas, nie však riadne zmluvné úroky alebo iná odplata za poskytnutie finančných prostriedkov.
Aj v prípade, ak by súd vyhodnotil zmluvné dojednanie o výške úrokov z omeškania za neplatné pre

neprimerane vysokú výšku úrokov, nemalo by to v zmysle § 41 OZ za následok neplatnosť celej zmluvy,
ale len neplatnosť zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania. K námietke žalovaného, že
súrne potreboval peniaze a bol v tiesni a preto je právny úkon v zmysle § 39a neplatný uviedol, že
z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by žalovaný v čase uzavretia Zmlúv o pôžičke
bol v stave tiesne. Samotným dojednaním vysokých úrokov z omeškania v zmluve ešte nie je splnený
predpoklad podľa § 39a OZ. V danom prípade k splneniu tejto podmienky nemohlo prísť, keďže v zmluve

nebola dojednaná žiadna odplata a preto keby dlžník splnil svoj dlh riadne a včas, nebol by povinný platiť
nad rámec požičanej sumy nič. Tiež sa nestotožnil s jeho tvrdením, že poskytnutie sumy 16.600 eur v
hotovosti a teda porušenie zákona č. 394/2012 Z. z. má za následok neplatnosť Zmlúv o pôžičke,
keďže suma nebola odovzdaná v celku ale v dvoch častiach, ktorých žiadna neprevyšovala sumu 15.000
eur. I prípadné porušenie uvedeného zákona nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. K námietke

žalovaného, ktorou poukazoval na rozporné tvrdenia žalobcu v civilnom konaní a v konaní pred orgánmi
činnými v trestnom konaní ohľadom pôvodu peňazí, okamihu odovzdania peňazí uviedol, že aj keď sa
v jeho výpovediach vyskytli isté nezrovnalosti od poskytnutia Zmluvy o pôžičke uplynula doba vyše tri
roky,pričomplynutiečasumohlovýznamnýmspôsobomovplyvniťpresnosťjednotlivýchtvrdenížalobcu.
Súd preto obranu žalovaného považoval len za účelovú v snahe sa vyhnúť splneniu svojho záväzku.

Z uvedených dôvodov preto žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť 16.600 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 02. 07. 2015 (odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti) do
zaplatenia. Súd pristúpil i k preskúmaniu dôvodnosti vzájomnej žaloby žalovaného, ktorou sa domáhal
určenia, že Zmluvy o pôžičke zo dňa 01. 07. 2014 a 01. 07. 2015 sú neplatné. Vzájomnú žalobu
zamietol z dôvodu jej procesnej neprípustnosti v zmysle § 137 písm. d/ CSP. Civilný sporový poriadok

pripúšťa žalobu o určenie právnej skutočnosti (teda i žalobu o neplatnosť právneho úkonu) výlučne za
predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu. Keďže zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva
možnosť domáhať sa určenia neplatnosti Zmluvy o pôžičke, je takáto žaloba predčasne neprípustná a
preto ju zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný a domáhal sa jeho
zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá, prípadne vec zrušená a vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že sú dané odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods.
1 písm. a/, b/, f/ a h/ CSP. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že žalovaný nepodal

žalobu podľa § 137 písm. d/ CSP, ale podľa ust. § 137 písm. c/ CSP a naliehavý právny záujem
na takomto určení preukázal tým, že bez takéhoto určenia jeho postavenie môže byť neisté, pričom
práve výrok rozsudku určujúci neplatnosť takéhoto právneho úkonu mohol do budúcnosti zabezpečiť
ochranu právu a právom chránených záujmov žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. z. II. ÚS 137/08, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo

205/2007, 2Cdo 137/2003, 4Cdo 49/2003. Súd prvej inštancie tiež vec nesprávne právne posúdil, keď
pri aplikácii ust. § 39a OZ dospel k záveru o tom, že nemohlo dôjsť k naplneniu podmienky úžery.
Základnou skutkovou okolnosťou, ktorou sa súd prvej inštancie mal zaoberať z úradnej povinnosti je
otázka zákonnosti výšky úroku z omeškania. Keďže v čase údajného uzatvorenia Zmlúv o pôžičke zo
dňa 01. 07. 2014 bola zákonná výška úrokov z omeškania 5,15 % ročne. Za úžernícky úrok z omeškania

sa považuje dojednanie prekračujúce 15,45 % úrok z omeškania ročne. Je nesporné, že tak úroky, ako
aj úroky z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 OZ považované za príslušenstvo pohľadávky a existujúca
právna úprava na ich právne posúdenie ako príslušenstvo pohľadávky nerobí žiaden rozdiel. Odôvodniť
súdne rozhodnutie tým, že medzi veriteľom a dlžníkom nedošlo k dojednaniu úroku, ale len k úroku
z omeškania, ktorý by dlžník nemusel plniť, keby bol býval riadne plnil a teda, že v zmluve nebola

dojednaná žiadna odplata v danom význame neobstojí. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 72/2010 ako aj I. ÚS 243/07. V tomto smere je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie
nesprávne. Čo sa týka porušenia ust. § 4 ods. 2 zák. č. 394/2012 Z. z. ide o právny záver, ktorý odporuje
existujúcej právnej norme. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že žalobca mal žalovanému dňa01. 07. 2014 poskytnúť pôžičku celkom 16.600 eur, pričom suma 6.640 eur mala byť vyplatená doobeda
a zvyšok sumy poobede. Keďže v zmysle citovaného ustanovenia sa zakazuje platba v hotovosti, ktorej
hodnota prevyšuje 15.000 eur medzi fyzickými osobami nepodnikateľmi je preto tento právny úkon v

zmysle § 39 OZ neplatný. Čo sa týka úrokov z omeškania, súd prvej inštancie konštatoval, že aj keď boli
dojednané v neprimerane vysokej výške, nemajú za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle §
39a OZ. Súd prvej inštancie sa obmedzil na skúmanie dôvodov absolútnej neplatnosti podľa ust. § 39a
OZ, ale na dôvody podľa ust. § 39 OZ neprihliadol. Pri dojednaní odplaty, t. j. príslušenstva pohľadávky,
konkrétneúrokuzomeškaniavovýške120%ročne,ideotakúvýškuodplaty,ktoránemámorálnyzáklad

a zjavne vybočuje z rámca primeranosti vyjadreného v ust. § 3 OZ. Samotné dojednanie neprimerane
vysokého úroku z omeškania spôsobuje neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi.
Opätovne poukázal na závery prijaté Ústavným súdom vo svojom rozhodnutí I. ÚS 243/07. V konaní bolo
ďalej preukázané, že žalovaný súrne potreboval peniaze a pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalovaný si skutočne musel súrne požičať peniaze, potom bol takúto skutočnosť povinný posúdiť
ako naliehavú potrebu, ktorej uspokojenie nebolo v možnostiach žalovaného, čo zodpovedá naplneniu

zákonného definičného znaku „tieseň“. Je nepochybné, že žalobca vedel o nevyhnutnej a naliehavej
potrebe žalovaného požičať si peniaze a túto využil k svojmu obohateniu, keď si od žalovaného pre
prípad, že by v dojednanom termíne nesplnil povinnosť nechal sľúbiť úrok z omeškania vo výške 120
% ročne. V ďalšom rade namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v časti uplatneného nároku na
zaplatenie 9.960 eur s príslušenstvom, keď uvedená suma mala pochádzať z prostriedkov patriacich do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ide o takú skutočnosť, ktorá následne v prípade uplatnenia
nároku cestou súdu založí nerozlučné spoločenstvo na strane žalobcu. V neposlednom rade namietal
porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu použitia záverov znaleckého posudku získaného a
vykonaného v rozpore so zákonom. V trestnom konaní bola znalkyňa X.. O. D. pribratá uznesením
na podanie znaleckého posudku. Znalecký posudok bol vypracovaný ku dňu 30. 08. 2017 a znalkyňa

bola vypočutá pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Komárne dňa 23. 05. 2018, avšak v
procesnompostavenísvedka.Ideopostupnezákonnýarozpornýsustálenousúdnoupraxounajvyšších
súdnych autorít. Trestné stíhanie bolo začaté 18. 03. 2019, pričom výsluch znalkyne bol vykonaný 23.
05. 2018, teda tento dôkazný prostriedok bol vykonaný pred začatím trestného stíhania a po začatí
trestného stíhania nebol zopakovaný. Súdu prvej inštancie však znalecký posudok ako dôkaz vykonaný

nezákonným spôsobom postačoval na vyslovenie záveru o tom, že podpis žalovaného na zmluvách mu
patrí. Takúto vadu je možné zhojiť len novým znaleckým dokazovaním, ktoré bude vykonané v civilnom
konaní a bude umožnené stranám vypočuť znalca, pokiaľ v znaleckom posudku budú nejasnosti.

3. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd Nitra ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP) prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Ako prvý odvolací dôvod žalovaný udáva, že neboli splnené procesné podmienky z dôvodu
nerozlučnéhospoločenstvanastranežalobcuvčastinárokuvovýške9.960eurpredstavujúcejspoločné
úspory s manželkou. Preto namietal jeho aktívnu vecnú legitimáciu v časti uplatneného nároku na

uvedenú sumu.

6. Podľa § 145 ods. 1 OZ bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov,
v ostatných veciach potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

7. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne
a nerozdielne (ods. 2).

8. Pokiaľ ide o aktívnu solidaritu manželov, vyslovil Najvyšší súd ČR názor, že na vymáhanie pohľadávky
zo zmluvy, ktorú uzavrel s treťou osobou iba jeden z manželov počas trvania manželstva je oprávnený

iba tento manžel a to bez zreteľa na to, či táto pohľadávka patrí do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (RC 63/2012). Možno poukázať na to, že v rozsudku z 08. 12. 2009 sp. zn. 21Cdo 5138/2007
s odkazom na rozhodnutie uverejnené pod R 24/2008 uvedený súd sformuloval a odôvodnil záver, že
ak vznikne záväzkovo právny vzťah, môže sa dotýkať právnej sféry len tých, ktorí sú jeho účastníkmi av podobe vyplývajúcej zo zmluvy (alebo inej právnej skutočnosti), ktorou bol založený. Na tomto závere
nič nemôže zmeniť ani ust. § 145 ods. 2 OZ. Predstava, že by zo zmluvy mohol byť oprávnený niekto, kto
nebol jej účastníkom (len preto, že je manželom veriteľa), alebo že by zmluva mala dostať (čiastočne)

iný obsah (len preto, že veriteľ má manžela) by nevyhnutne vnášala neistotu do záväzkových právnych
vzťahov vzniknutých na základe zmlúv a to nielen na strane veriteľa ale aj dlžníka a predstavovala by
neprípustné popretie zásady, že zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutého zo zmluvy sú oprávnené
a povinné len strany zmluvy (a ich právni nástupcovia), že obsah záväzkovo právneho vzťahu je
určovaný zásadne zmluvnými stranami a že plnenie zo záväzkového právneho vzťahu môže požadovať

len účastník zmluvy (na strane veriteľa). Právna úprava uvedená v ust. § 145 ods. 2 OZ nemôže
„modifikovať“ okruh účastníkov obsah záväzkových právnych vzťahov alebo ich plnenie a nevyhnutne
dopadá len na vzájomné vzťahy manželov, najmä pri ich vysporiadaní ohľadom majetku a záväzkov,
ktoré tvoria ich spoločný majetok. Pohľadávku z pôžičky (o ktorú konkrétne ide v tejto súdenej veci)
je oprávnený požadovať od dlžníka len ten z manželov, ktorý je podľa Zmluvy o pôžičke veriteľom bez
ohľadu na to, či pohľadávka patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z uvedených dôvodov

preto odvolací súd považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú, pretože veriteľom bol
výlučne žalobca a preto len on je oprávnený požadovať vrátenie pôžičky v celom rozsahu.

9. Ako ďalší odvolací dôvod uviedol, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu je:
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces,
b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou
uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je
možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred

ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou
tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladov všeobecne záväzných právnych
predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej

strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03.

10. Pojem procesný postup bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu tak, že sa
ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu

(1Cdo 166/2018, 2Cdo 19/2019, 3Cdo 150/2018, 7Cdo 27/2019), teda sama procedúra prejednania
veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca
možnosť jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia 1Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015,
5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj
na faktickú, meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu „postupom súdu“ možno aj rozumieť iba samotný

priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku (1Cdo 166/2018, 2Cdo 19/2019, 4Cdo 27/2018, 8Cdo 171/2018). Pokiaľ „postupom súdu“ nie
je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom
už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani čas rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita,
výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody so zreteľom, na

ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj ústavnoprávneho rámca, a ktoré
(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva.

11. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. §365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov a osobitným
zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.12. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvej inštancie
vec po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu

odôvodnil, jeho argumentácia je vecne správna, objektívna a presvedčivá. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a preto s poukazom na ust. § 387
ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

14. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že Zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen konsenzuálnej)

zmluvy. To znamená, že k vzniku právneho vzťahu k pôžičke je potrebné odovzdať veci dlžníkovi. Ak sa
tak nestane medzi zmluvnými stranami, právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozsudok NS SR sp. zn.
3Cdo 325/2009) a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle) boli dané.
V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti Zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či
došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočíva na žalujúcom veriteľovi. V spore

o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel Zmluvu o pôžičke,
žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Túto skutočnosť
môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým sa dlžník zaviazal
na majetkové plnenie druhovo určených vecí spravidla peňazí. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k
dispozícii, alebo ak je písomný doklad neúplný (chýbajú mu podstatné náležitosti) musí poskytnutie

pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (napr. svedkami). Ak sú tieto skutočnosti preukázané,
potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo 98/2000). Zaviazanie dlžníka
na plnenie súdom bude teda závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane v ich prípade existencie
listínpreukazujúcichposkytnutiepôžičkymôžedlžníkvsporenamietaťneexistenciudlhualebojejvýšku.
Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo

sčasti spočíva na dlžníkovi.

15. Ak Zmluva o pôžičke obsahuje vyhlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa potvrdzuje
svojimpodpisomnazmluve,odporujepravidlámlogickéhomysleniauveriťbezďalšiehotvrdeniudlžníka,
že predmet pôžičky od veriteľa neprevzal, resp. vyvodzovať, že Zmluva o pôžičke opatrená podpismi

účastníkov nie je dostatočným dôkazom na preukázanie opaku. Účastníkom občianskoprávnych
zmluvných vzťahov by malo byť naopak umožnené spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich
zmluvných dohôd nemožno vyvrátiť na základe jeho jednoduchého popretia zo strany účastníka, ktorý
nechce niesť následky porušenia povinnosti zo zmluvného vzťahu (rozsudok NS ČR sp. zn. 33Cdo
2547/2011).

16. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že v tomto smere žalovaný neprodukoval
žiaden dôkaz vo svoj prospech. Znaleckým dokazovaním vykonaným v trestnom konaní sa preukázala
práve tá skutočnosť, že podpis na Zmluve o pôžičkách patrí žalovanému. Súd prvej inštancie však
znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný v konaní nehodnotil v zmysle ust. § 206 - § 210 CSP,

ale znalecký posudok, ktorý bol v trestnom konaní vykonaný, hodnotil v zmysle ust. § 205 CSP
ako dôkaz listinou. Preto, ak žalovaný namietal, že tento dôkaz bol v trestnom konaní získaný
nezákonným spôsobom, akékoľvek prípadné pochybenie súdu v trestnom konaní sa nemohlo odzrkadliť
v občianskoprávnom konaní, keďže súd tento dôkaz hodnotil ako už bolo povedané, ako dôkaz listinou.
Ak namietal žalovaný, že túto vadu je možné zhojiť len novým znaleckým dokazovaním, ktoré bolo

vykonané v civilnom konaní, v ktorom bude možné umožniť stranám vypočuť znalca, pokiaľ by v
znaleckom posudku boli neznalosti, odvolací súd k tomuto dodáva len toľko, že pojmami procesný
útok a procesná obrana (§ 149 CSP) zákonodarca zdôraznil kontradiktórnosť procesného postavenia
strán v sporovom konaní. Ust. § 149 - § 154 CSP malo dôjsť k prehĺbeniu sporovosti konania s cieľom
prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodáreniu sporového konania. Porušenie povinnosti tvrdenia

zakotvenej v ust. § 150 CSP pre obidve strany sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá
má za následok procesnú sankciu vo forme nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§
151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§
151 ods. 2 CSP). Odvolací súd v tomto smere uvádza, že dokazovanie v sporovom konaní je vzásade ovládané prejednávacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli s výnimkou prípadov podľa § 185 ods. 2 a 3
CSP. Uvedené vychádza zo zásady rovnosti strán ako ústavnoprávneho princípu premietnutého okrem

iného do čl. 6 CSP. Obsahom princípu vyjadreného v čl. 6 CSP je rovnosť subjektov procesnoprávnych
vzťahov vznikajúcich medzi sporovými stranami, ktoré zákonné ustanovenie však zároveň vyvažuje
prirodzene nerovnovážne postavenie určitej kategórie subjektov právnych vzťahov súkromnoprávnej aj
procesnoprávnej povahy. Z uvedeného vyplýva, že žalovanému nič nebránilo, aby v priebehu konania
navrhol vo veci vykonať znalecké dokazovanie, avšak takýto návrh v priebehu konania nepodal. Z

uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie preto správne znalecký posudok vykonaný v trestnom konaní
vyhodnotil ako dôkaz listinou, z ktorého jednoznačne bolo preukázané, že podpis na zmluvách je podpis
žalovaného.

17. Pokiaľ žalovaný namietal neplatnosť úkonov (uzatvorených zmlúv) podľa § 39a OZ, odvolací
súd poukazuje na to, že dané ustanovenie zakotvuje civilný inštitút úžery, ktorého následkom je

absolútna neplatnosť právneho úkonu. Ustanovenie vymedzuje úžeru objektívnymi a subjektívnymi
znakmi. Objektívnym znakom úžery je porovnanie vzájomných plnení v záväzkovoprávnom vzťahu. Za
úžeru sa považujú situácie, pri ktorých ide o hrubý nepomer medzi plnením jednej a druhej strany. Hrubý
nepomer sa teda posudzuje porovnaním hodnôt vzájomného plnenia, napr. pri Zmluve o pôžičke pôjde
o úroky.

18. V danom prípade žalovaný hrubý nepomer odôvodnil pomerom pôžičky na jednej strane a plnenia
spočívajúce vo vrátení pôžičky spolu s úrokmi z omeškania na druhej strane. Súd prvej inštancie
správne konštatoval, že v danom prípade k splneniu tejto podmienky nemohlo prísť, pretože v zmluve
nebola dojednaná žiadna odplata, keď výslovne v čl. 3 Zmluvy je uvedené, že pôžička bude poskytnutá

bez úrokov. V čl. IV. je dohodnutý úrok z omeškania 10 % za každý omeškaný mesiac, avšak v
tomto prípade nejde o úroky z pôžičky, ale o úroky z omeškania, keď je potrebné uviesť, že úroky z
omeškania neboli plnením, ktorý mali žalovaní primárne poskytnúť, ich plnenie spočívalo vo vrátení
poskytnutých finančných prostriedkov. Úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti, preto
sa do vzájomného plnenia v zmysle uvedeného ustanovenia nemôžu zahrnúť. Preto odvolací súd

okrem iného dospel k záveru, že nebola splnená objektívna podmienka úžery, preto nebolo potrebné
skúmaťsubjektívnepodmienky,tedatieseňtak,akonamietalžalovaný.Súdprvejinštancieďalejsprávne
konštatoval v bode 32. rozsudku, že ak by aj vyhodnotil zmluvné dojednanie o výške úrokov z omeškania
za neplatné za neprimerane vysokú výšku úrokov z omeškania, ako sankciu za neplnenie záväzku,
nemalo by to v zmysle § 41 OZ za následok neplatnosť celej zmluvy, ale len neplatnosť zmluvného

dojednania o výške úrokov z omeškania, keďže toto dojednanie možno oddeliť od samotného obsahu
zmluvy o pôžičke. Napokon sám žalobca požadoval od žalovaného len zákonné úroky z omeškania a
nie úroky z omeškania, ktoré boli zmluvne dohodnuté.

19. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že porušenie zák. č. 394/2012

Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu.

20. Čo sa týka vzájomnej žaloby žalovaného, odvolací súd sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej
inštancie v odôvodnení rozsudku v bode 37. a ako na správne poukazuje. Okrem iného dodáva, že ak
by aj ust. § 137 písm. c/ CSP umožňovalo podať žalobu o určenie neplatnosti zmlúv, v tomto prípade

by žalovaný nemal na takomto určení naliehavý právny záujem, pretože platnosť zmlúv si súd prvej
inštancie v danom prípade riešil ako predbežnú otázku v konaní o splnení povinnosti a vyhodnotil tieto
zmluvy za platné. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd i v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).