Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 11, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317212164
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1317212164.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová, v spore žalobcu: X.. K. K., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom W. XX, I. proti žalovanému: Vojenský historický ústav, so sídlom Krajná 27, Bratislava,
zastúpenému: JUDr. Martin Staroň, advokát, so sídlom Hlavná 89, Prešov, o určenie neplatnosti
výpovede, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 60Cpr 5/2017-412 zo
dňa 31.07.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 60Cpr 5/2017 - 412 zo dňa
31.07.2019 p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III vo veci o určenie neplatnosti výpovede rozhodol tak, že žalobu zamietol a
žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Žalobou doručenou súdu dňa 26.06.2017 sa žalobca domáha voči žalovanému určenia neplatnosti
výpovede danej žalobcovi žalovaným listom zo dňa 29.03.2017 a priznania nároku na náhradu trov

konania. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.02.2004 bol
zamestnancom žalovaného s miestom výkonu práce Vojenské historické múzeum Piešťany (ďalej
aj len ako „VHM“ alebo aj „VHM Piešťany“). Dňa 29.03.2017 mu žalovaný na pracovisku doručil
výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce s odôvodnením, že
opakovaneporušilmenejzávažnýmspôsobompracovnúdisciplínuanamožnosťvýpovedevsúvislostis
opakovaním menej závažného porušenia pracovnej disciplíny bol v posledných 6 mesiacoch opakovane
upozornený. Žalobca túto výpoveď považuje za neplatnú, pretože opakovaného menej závažného

porušenia pracovnej disciplíny sa nedopustil, odhliadnuc od jej formálnych nedostatkov - výpoveď
bola adresovaná na pracovisko a nie na jeho adresu uvedenú v pracovnej zmluve a pred tým, ako
mu bola výpoveď daná, nebol dodržaný postup podľa ust. § 63 ods. 6 Zákonníka práce, ktoré však
pravdepodobne nezakladajú dôvod jej neplatnosti.

3. K žalobe sa vyjadril žalovaný podaniami doručenými súdu, v ktorých uviedol, že neuznáva žalobou
uplatnenú neplatnosť výpovede a považuje ju za platnú.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi stranami neboli sporné
skutkové tvrdenia ohľadne vzniku pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 30.04.2004, s dňom nástupu do práce 01.05.2004 na pozíciu Vedúci Mo - zástupcariaditeľa VHM/VHÚ s miestom výkonu práce VHM Piešťany, na dobu neurčitú. Nesporná bola aj
skutočnosť, že žalovaný je vedecko-výskumné, archívne a múzejné zariadenie, ktorého zriaďovateľom
je MO SR, pre oblasť vojenskej histórie, ktorého organizačnou súčasťou je VHM v Piešťanoch, ktoré

odborne riadi a koordinuje činnosť svojich dvoch múzejných oddeleniach - Mo Piešťany a Mo Svidník.
Štatutárnym zástupcom žalovaného je riaditeľ VHÚ, ktorým v rozhodnom období bol mjr. X.. K. J.,
ktorého zástupcom bol žalobca. Podľa Organizačného poriadku žalovaného, poslaním žalovaného je
okrem iného rozvoj vojenského múzejníctva v súlade so zákonom o múzeách a o
galériách a Deklaráciou Národnej rady SR o ochrane kultúrneho dedičstva. Nesporné medzi stranami

bolo aj skončenie pracovného pomeru žalobcu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce
výpoveďou zo dňa 29.03.2017, doručenou žalovanému dňa 29.03.2019 na pracovisko, s 2-mesačnou
výpovednou dobou, ktorá začala plynúť dňa 01.04.2017 a uplynula dňa 31.01.2017, bez nároku
na odstupné. Dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo opakované menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny po predchádzajúcom upozornení na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením
na možnosť výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce zo dňa 26.01.2017. Spornými

medzi stranami sporu boli dôvody, ktoré považoval žalovaný za opakované menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny, na základe ktorých došlo k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou zo strany
zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, s ktorými žalobca nesúhlasí.

5. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 63 ods. 1 písm. e), ods. 2, ods. 4, ods. 6, § 74, § 77, § 81

písm. a), písm. c), § 9 ods. 1 a § 17 ods. 2 Zákonníka práce a podľa § 20 ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka a dospel k právnemu záveru a rozhodnutiu uvedenému nižšie.

6. V danej veci sa zaoberal súd prvej inštancie na prvom mieste posúdením, či bola žaloba podaná
včas, keď lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru začína plynúť odo dňa,

keď sa mal pracovný pomer skončiť a ide o hmotnoprávnu lehotu, čo znamená, že posledný deň
tejto lehoty musí byť žaloba doručená súdu, v opačnom prípade uvedený nárok zaniká. Súd prvej
inštancie vykonaným dokazovaním ustálil, že výpoveď bola žalobcovi doručená na pracovisku dňa
29.03.2017, žalobcovi dvojmesačná výpovedná lehota začala plynúť od prvého dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t.j. od 01.04.2017 a skončila sa uplynutím posledného

dňa príslušného kalendárneho mesiaca, teda dňa 31.05.2017, dvojmesačná prekluzívna lehota na
podanie žaloby podľa ust. § 77 Zákonníka práce preto začala žalobcovi plynúť od 01.06.2017 a uplynula
dňa 01.08.2017, pričom žaloba bola podaná na súde dňa 26.06.2017, teda včas v prekluzívnej lehote.

7. Vychádzajúc z nesporných skutkových tvrdení strán sporu ohľade vzniku pracovného pomeru a

doručovania výpovede žalovaného žalobcovi dňa 29.03.2017, súd prvej inštancie sa následne zaoberal
skúmaním, či boli splnené hmotnoprávne podmienky výpovede, namietané žalobcom a či došlo k
opakovanému menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny tak, ako boli vymedzené vo výpovedi
zo dňa 29.03.2017.
8. Zhodne so žalovaným mal súd prvej inštancie za to, že žalobca ako civilný zamestnanec žalovaného,

a naviac letecký technik a dôstojník (podplukovník) vo výslužbe, bol oboznámený s Pracovným poriadok
a ostatnými vnútornými predpismi a smernicami žalovaného, ako aj všeobecne záväznými právnymi
predpismi, vzťahujúcimi sa na ním vykonávanú prácu. Je nepochybné, a žalobca si tejto skutočnosti
musel byť vedomý, že posudzovanie intenzity porušenia pracovnej disciplíny v prostredí žalovaného,
ktorého zriaďovateľom je MO SR, nemožno porovnávať s porušením pracovnej disciplíny u bežných

zamestnancov v súkromnej sfére a inom sektorovom odvetví, pretože samotné prostredie žalovaného
ako zamestnávateľa, ako jednej z okolností dôležitej pre posúdenie stupňa intenzity porušenia pracovnej
disciplíny, kladie na svojich zamestnancov pre výkon práce vyššie nároky profesionálneho a morálneho
charakteru, a vo vzťahu k plneniu pracovných povinností vyžaduje striktnejšie dodržiavanie pracovnej
disciplíny, pokynov a príkazov nadriadených, subordinačný postup, čo je pretavené aj do jednotlivých

ustanovení Pracovného poriadku, najmä čl. 13 Pracovného poriadku.

9. K porušeniu pracovnej disciplíny súd prvej inštancie uviedol, že v prvom prípade porušenia z
popísaného skutkového priebehu má za preukázané, že prenosné hasiace prístroje (ďalej len HP)
nachádzajúce sa v depozitári č. 7, budova č. 37 areálu VHM Piešťany boli v čase

výkonu kontroly SEKO administratívne zrušené a určené na vyradenie a fyzickú likvidáciu certifikovanou
firmou (pričom pokiaľ ide o vyradenie HP, rozlišuje sa vyradenie zo zákona a potom tzv. evidenčné
vyradenie, keď záverom vykonanej revízie môže byť záver, že HP treba vyradiť a na základe protokolu
sa vyradí materiál z evidencie SAP), čomu žalobca zabránil svojím konaním dňa 09.11.2016, a tedaako uvádzal žalovaný svojvoľne a bezdôvodne zamedzil fyzickému prevzatiu a
následnému presunu prenosných HP na fyzickú likvidáciu certifikovanou firmou, a to bez akéhokoľvek
pokynu, resp. vedomia nadriadeného materiálového hospodára VHÚ. K druhému porušeniu pracovnej

disciplíny súd prvej inštancie uviedol, že z popísaného skutkového priebehu má za preukázané, že
žalobca nerešpektovaním pokynov nadriadených v rozpore s ust. čl. 13 bod 3 písm. c) Pracovného
poriadku a zároveň ustanovenia § 81 písm. a) a c) Zákonníka práce a svojím svojvoľným konaním, ktoré
spočívalo v spracovaní a zaslaní listu zo dňa 17.01.2017 priamo ministrovi obrany SR, v ktorom žiadal
prehodnotiť rozhodnutie riaditeľa VHÚ, naviac ktorého správnosť bola potvrdená sekciou kultúrneho

dedičstva ministerstva kultúry, sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny. Listom zo dňa 08.03.2017,
doručeným žalobcovi dňa 14.03.2017, bol žalobca upozornený na vyššie popísané v poradí druhé menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť výpovede v zmysle § 63 ods. 1
písm. e) Zákonníka. K tretiemu porušeniu pracovnej disciplíny súd prvej inštancie uviedol, že mal za
preukázané, že na základe písomného oznámenia pplk. K.. K. D. zo dňa 17.02.2017 a v nadväznosti
na to vyhotovené písomné stanoviská zamestnancov VHÚ X.. C. J. a X.. S. J., ktorí sa v danom čase

nachádzali v služobnej miestnosti č. 114 v objekte VHÚ na J. č. XX v D., žalovaný zistil, že žalobca
sa pri telefonickom rozhovore s pplk. K.. K. D. slovne vyjadril „že má plné zuby nezmyslov, ktorými
ho riaditeľ Vojenského historického ústavu zahlcuje" a že „nariadenie riaditeľa Vojenského historického
ústavu k postupu jednotlivých správcov zbierok je zo strany riaditeľa Vojenského historického ústavu
zmätočné a neopodstatnené", z čoho odvodzuje porušenie čl. 13 bod 3. písm. c) a bod 4 písm. f)

Pracovného poriadku, a to nerešpektovaním príkazov nadriadeného, ktorého sa žalobca dopustil. Na
uvedenom závere nezmení nič ani obrana žalobcu, že pplk. D. nie je jeho priamy nadriadený, keď podľa
čl. 13 ods. 3 písm. c) Pracovného poriadku je zamestnanec povinný rešpektovať pokyny a
príkazy nadriadeného, pričom hrubý verbálny útok na vedúceho zamestnanca je závažným porušením
pracovnej disciplíny podľa čl. 13 ods. 4 písm. f) Pracovného poriadku, keď podľa čl. 11 ods. 1 písm.

g) Pracovného poriadku sú zamestnanci povinní správať sa (o.i.) na pracovisku ku kolegom slušne,
zdvorilo, bez vyvolávania konfliktov a akékoľvek nevhodné a neslušné správanie bude
považované za porušenie pracovnej disciplíny. K štvrtému porušeniu pracovnej disciplíny súd prvej
inštancie uviedol, že žalobca sa mal štvrtého menej závažného porušenia pracovnej disciplíny dopustil
tým, že dňa 15.02.2017 neohlásil výkon kontroly Vojenskou políciou dňa 15.02.2017 a neodôvodnene

odmietol fyzicky prevziať vysokozdvižný vozík (DVHM3522TX) (ďalej len VZV), ktorý bol žalobcovi
pridelený nariadením riaditeľa Vojenského historického ústavu č. 1 z 29.12.2016, a to aj napriek tomu,
že sa dňa 09.01.2017 žalobca s citovaným nariadením oboznámil, čo žalobca potvrdil vlastnoručným
podpisom. Žalobca ako zástupca riaditeľa VHM v čase konania výkonu kontroly Vojenskou políciou
dňa 15.02.2017 fyzicky odovzdal kľúče od garáže rtn. K., v ktorej bol VZV aj s kľúčmi od techniky,

a tým umožnil pracovníkovi externej firmy p. Dechet vykonať prepravné úkony pre VHÚ, resp. VHM.
Ako zamestnanec VHÚ, ktorému bol pridelený VZV tento VZV neodovzdal pracovníkovi externej firmy
do dočasného užívania, čím porušil znenie článku 12 Smernice VHÚ o prevádzke pozemnej techniky
č. p.: VHÚ-5112015 zo dňa 15.04.2015, čím sa žalobca dopustil opätovne nerešpektovania
príkazov nadriadeného. Z vykonaného dokazovania - najmä výsluchom svedka mjr. Ing. K. J. a z jeho

písomného stanoviska zo dňa 13.03.2017 je zrejmé, že mjr. X.. J. nebol prítomný pri výkone kontroly
vojenskou políciou, ale má informácie, ktoré boli následne preverené v pošte žalovaného, že žalobca
neohlásil výkon kontroly Vojenskou políciou zo dňa 15.02.2017. Písomné hlásenie o výkone kontroly
Vojenskou políciou v objekte VHM Piešťany zo dňa 15.02.2017 bolo od žalobcu požadované
nariadením/pokynom riaditeľa VHÚ, ktoré mu sprostredkovala telefonicky dňa 15.02.2017 K.. O. D..

Žalobca skutočnosť, že výkon kontroly ohlásil a oznámenie doručil žalovanému, nijak nepreukázal.
Nevykonaním pokynu nadriadeného teda žalobca porušil pracovnú disciplínu, keď podľa čl. 13 ods. 3
písm. c) Pracovného poriadku je zamestnanec povinný rešpektovať pokyny a príkazy nadriadeného a to
tým, že neohlásil výkon kontroly Vojenskou políciou dňa 15. februára 2017. Súd nemal za preukázané
splnenie zákonných podmienok na zverenie VZV žalobcovi nariadením riaditeľa VHÚ č. 1/2017 zo dňa

29. 12.2016. V tomto ohľade sa stotožnil s argumentáciou žalobcu a vychádzal zo zhodných tvrdení
strán sporu, že oprávnenie na vedenie VZV mal žalobca v čase od r. 2005 do r. 2010. V čase vydania
nariadenia riaditeľa VHÚ č. 1/2017 zo dňa 29.12.2016, v ktorom je žalobca výslovne uvedený ako
zodpovedný vodič VZV „Piešťany - DVHM 3522TX 392-07-49“ - teda nie iba ako osoba, ktorej bol VZV
zverený len za účelom starostlivosti (bez povolenia jeho vedenia, ako uvádzal žalovaný); takéto zverenie

len do starostlivosti nevyplýva ani zo zmien predmetného nariadenia.

10. Argumentáciu žalobcu, že s odkazom na oznámenie o výsledkoch šetrenia, v ktorom Inšpektorát
práce MO SR konštatuje, že zamestnávateľ nepostupoval v súlade s platným Pracovným poriadkomVHÚ, keď úkony s upozornením na porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom
nevykonal priamy nadriadený žalobcu, t.j. riaditeľ VHM Piešťany mjr. X.. J., ale riaditeľ VHÚ Bratislava
(plk. K.. K. F.), teda úkony (všetky písomné upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny) nerobila

osoba oprávnená na ich vykonanie, ale osoba ktorej právomoci boli Pracovným poriadkom obmedzené,
súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú, a to s odkazom na ust. § 9 Zákonníka práce a ust. §
20 Občiansky zákonník, keď riaditeľ VHÚ ako štatutárny orgán žalovaného má oprávnenie konať v
mene právnickej osoby ako zamestnávateľa, obmedzenie tohto práva nevyplýva ani z ust. §
9 ods. 1 Zákonníka práce, ktorým nedochádza k „prenosu“ alebo „obmedzeniu“ oprávnenia štatutára

konať za zamestnávateľa, ale k jeho rozšíreniu aj na iných poverených zamestnancov. Z uvedeného
vyplýva oprávnenie riaditeľa VHÚ ako štatutára žalovaného podpisovať a udeľovať aj upozornenie na
porušenie pracovnej disciplíny. Výpoveďou mjr. X.. J. bolo potvrdené, že v súlade s ust. čl. 13 ods. 5
Pracovného poriadku, on ako riaditeľ VHM Piešťany môže dávať len návrhy na písomné upozornenie
na porušenie pracovnej disciplíny (t.j. navrhuje spôsob riešenia porušenia pracovnej disciplíny) a riaditeľ
VHÚ ako štatutár môže podpisovať upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a úkony smerujúce

ku skončeniu pracovného pomeru.

11. Výpoveď žalovaného daná žalobcovi bola prerokovaná zástupcami zamestnancov v
súlade s ust. § 74 Zákonníka práce, a to na základe žiadosti žalovaného o prerokovanie skončenia
pracovného pomeru zo dňa 14.03.2017. Zo žiadosti a následnej odpovede Závodného výboru ZOO

pri VHÚ zo dňa 21.03.2017 vyplýva, že došlo k prerokovaniu výpovede, obsahujúcej štyri porušenia
pracovnej disciplíny žalobcu, ktorá výpoveď bola následne doručená žalobcovi. K stručnej námietke
žalobcu o nedodržaní ust. § 63 ods. 6 Zákonníka práce súd prvej inštancie uviedol, že ani s prípadným
porušením tejto povinnosti žalovaným ako zamestnávateľom, nespája Zákonník práce neplatnosť
výpovede zamestnávateľa. Ust. § 17 Zákonníka práce vymedzuje okruh právnych úkonov, ktoré sú

neplatné a to len v prípade, ak to výslovne ustanovuje Zákonník práce alebo osobitný predpis, pričom
s právnymi úkonmi spadajúcimi do takto vymedzeného okruhu právnych úkonov vyslovuje Zákonník
práce neplatnosť spravidla formuláciou "inak je právny úkon neplatný".

12. Poukazujúc na vyššie uvedené skutkové a právne závery súd prvej inštancie dospel k

záveru,žekuskončeniupracovnéhopomeružalobcuužalovanéhovýpoveďouzodňa29.03.2017podľa
ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce došlo platne a preto žalobu o určenie neplatnosti
výpovede zamietol.

13. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP s

poukazom na to, že súd žalobu žalobcu zamietol, teda žalovaný mal v tomto konaní plný úspech, v
dôsledku čoho mu vznikol nárok na náhradu trov konania od žalobcu v celom rozsahu.

14. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu o
zamietnutížalobyanavrholodvolaciemusúdurozsudokzrušiťavrátiťnanovéprejednaniearozhodnutie

alebo rozsudok zmeniť tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

15. V podanom odvolaní žalobca uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne vyhodnotil, v dôsledku
čoho dospel k nesprávnym záverom, a to najmä z toho dôvodu, že sa priklonil k výpovediam svedkov
navrhnutých žalovaným, absolútne sa nevyrovnal s rozpormi v ich výpovediach a s ich účelovosťou

a neprihliadol na písomné dôkazy predložené žalobcom. K prvému údajnému menej závažnému
porušeniupracovnejdisciplínyžalobcavodvolaníuviedol,žesúdprvejinštancieuprednostnilstanoviská
svedkov pred posúdením skutku komisiou Odboru dozorných činností a inšpektorátu práce Trenčín,
sekcie kontroly MO SR, ktorý na základe sťažnosti žalobcu vykonal k predmetnej veci odborné šetrenie a
taktiežnerešpektovaljednotlivéčlánkysmerniceMOSRč.34/2014osprávemajetkuštátuaopostupoch

jeho účtovania. Z výkonu činnosti inšpekcie práce bolo zistené, že inventarizačná komisia vo svojom
zápise o vykonaní inventarizácie majetku v zásobovacej triede IV. Konštrukčný a všeobecný materiál
vo VHM Piešťany, č. VHÚ-380/2016 zo dňa 28.11.2016 neuviedla, že vo VHM Piešťany bol zistený
neupotrebiteľný materiál - HP a taktiež komisia neuviedla, že uvedený materiál je potrebné preradiť do 3.
kategórie a následne zrušiť z dôvodu nefunkčnosti následnej nerentabilnej opravy. Pri výkone inšpekcie

práce nebolo predložené rozhodnutie o neupotrebiteľnosti majetku štátu v zmysle smernice MO SR č.
34/2014, predmetom ktorého sú hasiace prístroje z depozitára č. 7 a taktiež nebol predložený návrh na
vyradenie a likvidáciu neupotrebiteľného majetku štátu spolu so zápisom o technickom stave, ktorý by
navrhoval uvedené hasiace prístroje na likvidáciu. Taktiež z predloženého vyraďovacieho protokolu nieje jednoznačné, že sa jedná o hasiace prístroje z depozitáru č. 7, budova č. 37. Zo strany inšpektorátu
práce MO SR nebolo zistené, že vedúci MO VHM Piešťany zamedzil fyzickému prevzatiu hasiacich
prístrojov, určených na likvidáciu revíznym technikom z depozitára č. 7, budova č. 37 tak, ako riaditeľ

VHÚ Bratislava uviedol v písomnom upozornení na možnosť výpovede zo strany zamestnávateľa, č.
p.: VHÚ-437-13/2017 zo dňa 26.01.2017. Žalobca v odvolaní poukazoval na svoje skoršie vyjadrenia
ohľadom preukázania svojej pravdy. K druhému porušeniu pracovnej disciplíny žalobca uviedol, že
súd prvej inštancie pri rozhodovaní nesprávne posúdil žalobcom predložené dokumenty. Ďalej žalobca
uvádza, že nikdy nebol vydaný žiaden záväzný pokyn, aby nenapísal list ministrovi obrany a neodoslal

ho. Žalovaný nepredložil súdu dôkaz, ktorý by zakazoval žalobcovi daný list napísať a odoslať, čím
nepotvrdil tvrdenie, že napísanie listu v rezorte obrany je neprípustné, pretože ide o obchádzanie
interných postupov. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že štatutárny zástupca žalovaného porušil zákon č.
206/2009Z.z. z28.apríla2009omúzeáchaogalériáchaoochranepredmetovkultúrnejhodnotya
o zmene zákona slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
tým, že vedome bránil posúdeniu možnej zámeny lietadiel právnikmi rezortu MO SR. Zo zmluvy o

prevode lietadla vyplýva, že lietadlo nebolo získané ako predmet kultúrnej hodnoty alebo ako zbierkový
predmet a nebolo spravované a ošetrované podľa zákona č. 206/2009 Z. z., ale do 08.02.2017
podľa zákona č. 278/1993 Z.z. o správne majetku štátu v znení neskorších predpisov. Lietadlo L-39ZA
ev. č. 1730 podľa prílohy č. 2 k zákonu č. 206/2009 nespĺňa podmienky kategórie predmetov kultúrnej
hodnoty, nakoľko nemá viac ako 50 rokov. Aj napriek tomu žalovaný odoslal list spoločnosti Columbus

Trade s.r.o., v ktorom uviedol, že VHÚ nemôže realizovať zámenu lietadiel, nakoľko lietadlo L-39ZA
bolo ako predmet kultúrnej hodnoty nadobudnuté do zbierkového fondu VHM na základe zmluvy o
bezodplatnom prevode správy majetku štátu podľa zákona č. 378/1993 Z. z. o správe majetku štátu,
čím došlo k pochybeniu žalovaného. List ministrovi MO SR žalobca napísal z toho dôvodu, aby došlo
k náprave pochybenia žalovaného. K tretiemu porušeniu pracovnej disciplíny žalobca uvádza, že pri

svojom rozhodovaní okresný súd vychádzal z telefonického rozhovoru, ku ktorému žalovaný mohol
tvrdiť čo chcel, pretože neexistuje záznam tohto telefonického hovoru. Žalovaný súdu nepredložil výpis
telefonických hovorov telefónneho operátora, či bol predmetný rozhovor uskutočnený a ako dlho trval a
taktiež žalovaný súdu nepredložil ani hlasový záznam telefonického hovoru, v ktorom malo údajne dôjsť
k porušeniu pracovného poriadku žalobcom. Svedkovia vo svojim výpovediach neboli schopní podrobne

popísať priebeh rozhovoru. Vyjadrovali sa len všeobecne a na konkrétne skutočnosti si nevedeli
spomenúť. Z tohto dôvodu toto svedectvo považuje žalobca za nepreukázateľné. To , že žalobca hlasno
telefonoval odôvodňoval tým, že má poruchu sluchu a zle počuje, k čomu doložil aj lekársku správu.
K štvrtému údajnému menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny žalobca uviedol, že v rozsudku
súduprvejinštanciechýbastanoviskosúdukštvrtémuúdajnémumenejzávažnémuporušeniupracovnej

disciplíny bod c). Podľa žalobcu súd prvej inštancie neposúdil alebo nesprávne posúdil ustanovenia
článkov smernice MO SR č. 55 zo 17.06.2008 a Smernice VHÚ o prevádzke pozemnej techniky č.:
VHÚ-51/2015 ako aj upozornenie žalobcu na vyjadrenia žalovaného, kde sú uvedené námietky žalobcu
k vyjadreniam žalovaného a vyjadreniam svedkov. Podľa vyjadrení žalovaného, riaditeľ VHÚ Bratislava
požadoval od žalobcu písomné hlásenie o výkone kontroly Vojenskou políciou v objekte Piešťany

sprostredkovane telefonicky 15.02.2017 p. Balažíkovou a 16.02.2017 p. W. Žalobca tvrdí,
že p. W. mu nikdy netelefonovala, že má poslať písomné hlásenie o vykonanej kontrole Vojenskou
políciou a p. D. mu povedala, že má zaslať na riaditeľstvo VHÚ Bratislava vyjadrenie k prevážaniu
zbierkových predmetov zo dňa 15.02.2017, ktoré bude posielať aj Vojenskej polícii, čo žalobca splnil.
Upozorňuje,žežalovanýsúdunepredložilvýpistelefonickýchhovorovtelefónnehooperátora,čiboltento

rozhovor uskutočnený a ako dlho trval a taktiež žalovaný súdu nepredložil hlasový záznam telefonických
hovorov, ktorými mala byť údajne sprostredkovane vydaná úloha zaslať na VHÚ písomné hlásenie o
kontrole. Riaditeľ VHÚ v písomnom upozornení na možnosť výpovede zo strany zamestnávateľa č.
VHÚ-149-5/2017 bod. I. odstavec 2 žalobcu upozorňuje, že tento porušil znenie článku 12, Smernice
VHÚ o prevádzke pozemnej techniky č.p.: VHÚ-51/2015 zo dňa 15.04.2015, čo nie je podľa žalobcu

pravda. Riaditeľ si nedôsledne preštudoval smernicu. K čl. 12 smernice je potrebné poznať aj znenie
čl. 1 bod 2 - smernica sa vzťahuje na organizačné zložky VHÚ a znenie článku 4 - užívateľ. Podľa
čl. 4 smernice užívateľom sú organizačné zložky VHÚ Bratislava. Externá firma, ktorej mal byť VZV
odovzdaný nie je podľa čl. 4 smernice užívateľom vojenských vozidiel. Žalovaný nikdy nevydal písomné
nariadenie, že má žalobca odovzdať VZV zamestnancovi externej firmy a takýto dokument žalovaný

súduaninepredložil.Nazákladevyššieuvedenéhomážalobcazato,žezjehostranynedošlokúdajným
menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny.16. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny a žiadal, aby ho odvolací súd potvrdil. Uviedol, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné.
Namieta, že žalobca pripojil k svojmu odvolaniu aj listinné dôkazy, čo je v rozpore s CSP, nakoľko v

odvolacom konaní nemožno apriori predkladať dôkazy, len výnimočne možno predložiť nové dôkazy
alebo nové skutočnosti ako tzv. novoty v odvolacom konaní za splnenia podmienky, že ich bez vlastnej
viny nemohol odvolateľ predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie. V predmetnej právnej veci však
nedošlo k vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ani nenastal prípad,
že by odvolateľ nemohol bez vlastnej viny predložiť tie listinné doklady, ktoré pripojil k podanému

odvolaniu, nakoľko je zrejmé, že ich musel mať k dispozícii a mal ich k dispozícii už v konaní pred
súdom prvej inštancie. K prvému porušeniu pracovnej disciplíny žalovaný uviedol, že sekcia kontroly
MO SR vykonávala kontrolu na základe poverenia generálneho riaditeľa sekcie kontroly MO SR zo
dňa 07.10.2016 v období od 17.10.2016 do 23.11.2016. V rámci kontroly na pracovisku MO VHM
Piešťany bolo zistené, že na prenosných hasiacich prístrojoch umiestnených v depozitári č. 7, budova
č. 37 MO VHM Piešťany nebola vykonaná kontrola - revízia podľa vyhlášky MV č. 719/2002 Z. z. Za

účelom odstránenia daného nedostatku žalovaný objednal externú firmu, aby táto vykonala odborné
revízne skúšky hasiacich prístrojov a tieto pojazdné HP zobrala mimo areál a urobila na nich revíziu
a pri prenosných HP sa mala revízia vykonať na mieste. V tomto smere žalobca odmietol odovzdať
kľúče od budov, kde sa predmetné HP nachádzali, čím zamedzil fyzickému prevzatiu a následnému
presunu prenosných HP na likvidáciu certifikovanou firmou, a to bez pokynu a vedomia nadriadeného

materiálového hospodára VHÚ, čím sa dopustil prvého porušenia pracovnej disciplíny, na ktoré bol
upozornený listom zo dňa 26.01.2017. V konaní bola taktiež vyvrátená argumentácia žalobcu, že on
len zabránil odcudzeniu majetku štátu (prenosných hasiacich prístrojov určených na likvidáciu ako aj
pojazdných hasiacich prístrojov), nakoľko z výsluchov svedkov ako aj z listinných dôkazov vyplynulo, že
prenosné hasiace prístroje určené na likvidáciu boli vyradené protokolom o zrušení a vyradení z roku

2010 podpísaným riaditeľom VHÚ. Pri druhom porušení pracovnej disciplíny žalovaný poukázal na to, že
prvého porušenia pracovnej disciplíny sa žalobca dopustil dňa 09.11.2016, teda pred druhým porušením
(odoslaním listu dňa 17.01.2017). Pokiaľ žalobca namietal, že § 63 ods. 1 písm. e) ZP nepojednáva o
tom, že šesťmesačná lehota plynie od zistenia skutku nadriadeným, ale kedy bol skutok spáchaný, je
zrejmé, že žalovaný postupoval v súlade s týmto ustanovením a lehota 6 mesiacov bola zachovaná.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca napísal list ministrovi obrany dňa 17.01.2017, avšak
o tomto liste sa žalovaný dozvedel až po udelení Upozornenia za prvé porušenie pracovnej disciplíny
žalobcovi, nakoľko hierarchickým postupom sa dostal tento list do dispozičnej sféry žalovaného až po
26.01.2017, kedy došlo k prvému upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny žalobcu. V konaní pred
súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca nerešpektoval stanovisko VHÚ k žiadosti o súhlas na

vykonanie zámeny lietadiel č.: VHÚ-538/2016 zo dňa 02.01.2017 a následne ani pokyn riaditeľa VHÚ a
sám napísal list priamo ministrovi obrany SR dňa 17.01.2017. Pokiaľ žalobca uviedol, že v čase žiadosti
o zámenu lietadiel a listu ministrovi obrany SR požadované lietadlo nebolo zbierkovým predmetom a
spoločnosťColumbusTrades.r.o.nežiadalavykonaťzámenusVHÚBratislavaalietadloL-39ZAsastalo
zbierkovým predmetom 08.02.2017, toto jeho tvrdenie je len dôkazom svedčiacim proti žalobcovi v tom,

že žalobca nerešpektoval pokyny nadriadených a odmietol zaradiť lietadlo L-39ZA do Komisie pre tvorbu
zbierok a preto sa stalo zbierkovým predmetom až 08.02.2017. Žalobca sa bráni, že ZP mu nezakazuje
napísať a zaslať list ministrovi obrany SR, avšak v rámci MO SR a armády SR existuje úradný postup,
hierarchicky členený tak, že každý vojak alebo iná hodnosť sa môže služobne obracať len na priameho
nadriadeného, čo platí aj o civilných zamestnancoch v rezorte MO SR. Napísaním predmetného listu

žalobca nerešpektoval príkazy nadriadeného. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca nenapísal ministrovi
obrany SR list ako občan, ale ako zamestnanec VHÚ MO VHM Piešťany a tento opatril aj príslušným
číslom, čo je jasným nerešpektovaním pokynu nadriadeného, keď riaditeľ VHÚ viacerými pokynmi a
priamy nadriadený riaditeľ VHM Piešťany úlohovým listom zo dňa 16.01.2017 udelil pokyny žalobcovi,
ktoré tento nerešpektoval. K tretiemu porušeniu pracovnej disciplíny a na námietku žalobcu, že žalovaný

nepredložil výpis telefonických hovorov ani záznam telefonického hovoru, ktorým malo dôjsť k porušeniu
pracovnej disciplíny, žalovaný uviedol, že toto porušenie bolo preukázané svedeckými výpoveďami,
preto žalovaný nemusel ani záznam ani výpisy telefonických hovorov predkladať. Naviac samotný
žalobca sa na prvých pojednávaniach bránil tým, že nesúhlasil s nahrávaním telefonického rozhovoru,
že o nahrávaní nebol upovedomený, atď.. Žalovaný považuje závery súdu prvej inštancie k tretiemu

porušeniu pracovnej disciplíny za správne a poukazuje na svedecké výpovede. Obrana žalobcu, že
pplk. D. nie je jeho priamy nadriadený, neobstojí, nakoľko podľa Pracovného poriadku žalovaného
je zamestnanec povinný rešpektovať pokyny a príkazy nadriadeného a správať sa ku kolegom na
hierarchicky rovnakej pozícii slušne. K štvrtému porušeniu pracovnej disciplíny žalovaný uviedol, žepovažuje závery súdu prvej inštancie za čiastočne správne a nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie,
že k vytýkanému nedostatku, že žalobca neodôvodnene odmietol fyzicky prevziať VZV, nedošlo.
Žalovaný k štvrtému porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom naďalej poukazuje na to, že žalobca v

pracovnej pozícii vedúceho oddelenia - zástupca riaditeľa VHM sa dopustil tohto porušenia tak, že
dňa 15.02.2017 neohlásil výkon kontroly Vojenskou políciou dňa 15.02.2017 a neodôvodnene odmietol
fyzicky prevziať VZV, ktorý bol žalobcovi pridelený nariadením riaditeľa VHÚ č. 1 z 29.12.2016, a to aj
napriek tomu, že sa dňa 09.01.2017 žalovaný s citovaným nariadením oboznámil, čo žalobca potvrdil
vlastnoručným podpisom. Výpoveď z pracovného pomeru žalobcu zo dňa 29.03.2017 bola v súlade s

§ 74 ZP prerokovaná vopred so zástupcami zamestnancov a žalovaný sa stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že prerokovaná bola žiadosť o skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujúca
štyri porušenia pracovnej disciplíny žalobcu, ktorá bola následne doručená žalobcovi.

17.Kvyjadreniužalovanéhokodvolaniusaopätovnevyjadrilžalobca,ktorýopakovanezotrvalnasvojich
vyjadreniach predložených súdu skoršími podaniami a výpoveďami. Uviedol, že žalovaný zavádza a

zámerne obchádza objektívne, písomné materiály alebo svedectvá zainteresovaných osôb, dôležité
objektívne fakty a súvislosti daného prípadu. Problém s HP je podľa žalobcu umelo vykonštruovaný tak,
aby sa dal proti žalobcovi zneužiť.

18. Predmetné vyjadrenie žalobcu bolo zaslané žalovanému s možnosťou opätovného vyjadrenia sa.

Tento vyjadrenie prevzal 17.12.2019, avšak svoj nárok na opätovné vyjadrenie sa, nevyužil.

19. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to

dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno
priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.
1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných
ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania.

Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť
odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré
nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.

20. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne

správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods.
2 CSP). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide
o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania.

21. Žalobca v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktoré boli tvrdené už pred súdom prvej inštancie. V
podanom odvolaní namietal, že nemožno sa stotožniť so záverom súdu, že zo strany žalobcu došlo k
niekoľkým menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovali možnosť žalobcu
uplatniť výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP, preto podľa názoru žalobcu bola výpoveď daná

mu zamestnávateľom neplatná.

22. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi,
pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného zamestnanca. Ak má byť

porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené
aspoň z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník
práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Tieto pojmy však Zákonník práce nedefinuje a

ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk
pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny.
Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak
osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušeniakonkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre
zamestnávateľa, či konaním zamestnanca spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. (nález ÚS SR, sp.
zn. I. ÚS 343/2013, rozhodnutie NS SR 5Cdo 74/2008).

23. V predmetnom konaní bolo medzi stranami sporné, či zo strany žalobcu došlo k viacerým
menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny, ktoré žalovaný vyhodnotil ako dôvod na uplatnenie
výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP alebo či táto výpoveď bola neplatná, nakoľko podľa
žalobcu z jeho strany k predmetným menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny nedošlo.

24. K prvému menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil po
vykonanom dokazovaní ako dôvodné, žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa priklonil k výpovediam
svedkov a nie k odbornému stanovisku MO SR, sekcia kontroly, odbor dozorných činností a inšpektorát
práce Trenčín. V predmetnom stanovisku zo dňa 08.06.2017 sa konštatuje, že v rámci výkonu inšpekcie
práce boli u zamestnávateľa (žalovaného) zistené nedostatky súvisiace s dodržaním povinností vo

vzťahu ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny,
ktoré vyplývajú zo ZP a Pracovného poriadku. Avšak ďalej sa v stanovisku uvádza, že tieto nedostatky
nespôsobujú neplatnosť výpovede. Toto stanovisko MO SR, sekcia kontroly, odbor dozorných činností
a inšpektorát práce Trenčín, slúži v predmetnom konaní ako listinný dôkaz s rovnakou dôkaznou
silou, ako napr. výpoveď svedka, resp. iné dôkazy predložené v danom spore. Súd prvej inštancie

v predmetnom prípade vykonal dokazovanie svedeckými výpoveďami, ktorými bolo preukázané že v
skutočnosti žalobca po návrate zo služobnej cesty dňa 09.11.2016 zamedzil protokolárne odovzdať
veľké pojazdné HP v hangári 1, hala 1 externej firme, čo bolo preukázané aj vyjadrením žalobcu
na pojednávaní dňa 14.05.2019, aj výsluchom svedka rtn. Čanakyho. Následne mala externá firma
na pracovisku MO VHM Piešťany - kasárne, kde sa nachádza budova č. 7, depozitár č. 37 prevziať

prenosné HP, ktoré boli vyradené v roku 2010 vyraďovacím protokolom na likvidáciu, preto bol žalobca
požiadaný o sprístupnenie priestorov a odovzdanie kľúčov od dotknutých priestorov, ktoré mal podľa
výpovedí svedkov k dispozícii práve žalobca, tieto žalobca odmietol odovzdať a tým zamedzil externej
firme vykonanie revízie HP v budove č. 7, depozitári č. 37 bez pokynu a vedomia nadriadeného
materiálového hospodára VHÚ, čím sa dopustil prvého porušenia pracovnej disciplíny, na ktoré bol

upozornený listom zo dňa 26.01.2017. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z listinných dôkazov (stanovisko
k odborných prehliadkam hasiacich prístrojov v Piešťanoch a zodpovednosti za prevádzku HP zo dňa
13.01.2017 - č. l. 98, Vyjadrenie k stanovisku zo dňa 13.01.2017 - č. l. 98 a Stanovisko k spisu zo dňa
13.01.2017 - č. l. 99, Stanovisko k spisu zo dňa 13.01.2017 - č. l. 99).

25. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie a žalovaného, že vystavením
objednávky na výkon revíznych činností došlo zároveň k povereniu a splnomocneniu externej firmy
k výkonu úkonov s tým spojených a nevyhnutných, a preto neobstojí ani argumentácia žalobcu, že
neumožnením prevzatia HP zabraňoval odcudzeniu majetku štátu.

26. K druhému mene závažnému porušeniu pracovnej disciplíny odvolací súd uvádza, že mal za
preukázané, že žalobca ako zástupca riaditeľa VHM a vedúci MO VHM Piešťany požiadal priamo
ministra obrany SR o posúdenie možnosti riešenia ponuky zo strany spoločnosti Kolumbus Trade
s.r.o. a možnosti zámeny lietadiel medzi danou spoločnosťou a VHÚ a o prešetrenie rozhodnutia
riaditeľa VHÚ. V súdnom konaní bolo preukázané, že žalobca nerešpektoval ústne pokyny ani písomný

prílohový list nadriadeného na zaradenie lietadla L-39ZA do zbierkového fondu cestou Komisie pre
tvorbu zbierok, ako nerešpektoval ani rozhodnutie riaditeľa VHÚ ohľadne posúdenia možnej zámeny
lietadiel, ale obrátil sa priamo na ministra obrany SR so žiadosťou o prešetrenie zámeny lietadiel.
Na základe vyššie uvedeného má odvolací súd za preukázané, že žalobca nerešpektovaním pokynov
nadriadených v rozpore s pracovným poriadkom ako aj § 81 psím. a) a c) ZP a svojím svojvoľným

konaním, ktoré spočívalo v spracovaní a zaslaní listu priamo ministrovi obrany SR sa dopustil ďalšieho, v
poradídruhého,menejzávažnéhoporušeniapracovnejdisciplíny.Listomzodňa08.03.2017,doručeným
žalobcovi dňa 14.03.2017, bol tento upozornený toto menej závažné porušenie pracovnej disciplíny s
upozornením na možnosť výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) ZP.

27. Čo sa týka tretieho menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, tak k tomuto odvolací súd
poznamenáva, že z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov je preukázané, že žalobca pri
telefonickom rozhovore s N. vyjadroval svoj nesúhlas s nariadeniami, resp. pokynmi, ktorými ho riaditeľ
VHÚ poveroval, ako aj uvádzal, že nariadenia riaditeľa VHÚ k postupu jednotlivých správcov zbieroksú z jeho strany zmätočné a neopodstatnené, z čoho možno vyhodnotiť nerešpektovanie príkazu
nadriadeného, ktorými bol povarený v zmysle pracovného poriadku. Ako poznamenal už súd prvej
inštancie, na tomto uvedenom názore nezmení nič ani obrana žalobcu, že ppl. D. nie je jeho priamy

nadriadený,keďževzmyslepracovnéhoporiadkujezamestnanecpovinnýrešpektovaťpokynyapríkazy
nadriadeného pričom hrubý verbálny útok na vedúceho zamestnanca je závažným porušením pracovnej
disciplíny, keďže zamestnanci sú povinní sa správať na pracovisku ku kolegom slušne, zdvorilo, bez
vyvolávania konfliktov a akékoľvek nevhodné a neslušné správanie bude považované za porušenie
pracovnej disciplíny.

28. Odvolací súd poznamenáva, že je síce pravdou, že ppl. Burčík nebol priamym nadriadeným
žalobcu, avšak zo znenia pracovného priadku vyplýva, že zamestnanec je povinný rešpektovať
pokyny a príkazy nadriadeného (nie len priameho nadriadeného) a správať sa slušne. V predmetnom
telefonickom rozhovore sa žalobca správal vulgárne a odmietal rešpektovať príkazy, čo jednoznačne
možno klasifikovať ako porušenie pracovnej disciplíny. To, že žalobca v odvolacom konaní namietal jeho

zlý sluch, čo doložil aj lekárskou správou, nie je v predmetnom prípade relevantné, nakoľko ide o tzv.
novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP a tieto sú neprípustné (až na stanovené výnimky). Ak by
aj odvolací súd na tento argument o jeho hlasnom vystupovaní prihliadol, nič by to nemenilo na veci, že
žalobca bol okrem hlučnosti aj vulgárny, čo malo za následok vyhodnotenie jeho správania ako ďalšieho
menej závažného porušenia pracovnej disciplíny.

29. Ohľadom štvrtého menej závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobca uviedol, že v rozsudku
súdu prvej inštancie chýba stanovisko k štvrtému menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny bod
c) - že ako zamestnanec zastupujúci riaditeľa VHM v čase konania výkonu kontroly Vojenskou políciou
dňa 15.02.2017 na základe žiadosti vedúceho oddelenia logistického zabezpečenia a služieb VHÚ

Bratislava žalobca mal fyzicky odovzdať kľúče od garáže rtn. F., v ktorej bol VZV aj s kľúčmi od techniky,
a tým umožnil pracovníkovi externej firmy vykonať prepravné úkony pre VHÚ, čo žalobca nespravil a
tým porušil znenie článku 12 smernice VHÚ o prevádzke pozemnej techniky. Túto námietku vzhľadom
na nižšie uvedené závery považuje odvolací súd za nedôvodnú.

30. Čo sa týka prvého bodu štvrtého menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, tak odvolací
súd uvádza, že žalobca neohlásil výkon kontroly Vojenskou políciou, ktorá sa konala dňa 15.02.2017.
Takéto hlásenie bolo od žalobcu požadované nariadením/pokynom riaditeľa VHM Piešťany, ktoré
žalobcovi telefonicky sprostredkovala p. D.. Žalobca skutočnosť, že výkon kontroly ohlásil a oznámenie
doručil žalovanému nijako v konaní nepreukázal. Preto neohlásením kontroly prišlo zo strany žalobcu k

ďalšiemu menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny.

31. Druhý bod štvrtého menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, spočívajúci v neodôvodnenom
prevzatí VZV, ktorý bol žalobcovi pridelený riaditeľom VHÚ, súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že nemal
za preukázané, že nariadením riaditeľa VHÚ č. 1 z 29.12.2016, s ktorým bol žalobca preukázateľne

oboznámený, bol žalobcovi platne pridelený VZV (ktorý mal žalobca odmietnuť fyzicky prevziať), pričom
tento mu mal byť predelený len do starostlivosti a nie ako zodpovednému vodičovi. V tomto ohľade
sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, že oprávnenie na vedenie VZV mal
žalobca v čase od r. 2005 do r. 2010. V čase vydania nariadenia riaditeľa VHÚ č. 1/2017 zo dňa
29.12.2016, v ktorom je žalobca výslovne uvedený ako zodpovedný vodič VZV Piešťany - DVHM

3522TX 392-07-49, teda nie iba ako osoba, ktorej bol VZV zverený len za účelom starostlivosti (bez
povolenia jeho vedenia, ako uvádzal žalovaný), takéto zverenie len do starostlivosti nevyplýva ani zo
zmienpredmetnéhonariadenia.Pretojeodvolacísúdtohonázoru,žekvytýkanémuporušeniupracovnej
disciplíny tým, že žalobca neodôvodnene odmietol fyzicky prevziať VZV, ktorý bol žalobcovi pridelený
nariadením riaditeľa VHÚ č. 1 z 29.12.2016, nedošlo. Na základe tohto skutkového stavu žalobca

nemohol ani pridelený VZV zveriť pracovníkovi externej firmy do dočasného užívania, nakoľko on sám
nemal tento VZV zverený do svojej starostlivosti, a preto nie je námietka žalobcu, že súd prvej inštancie
sa nevyjadril k údajnému bodu c) štvrtého menej závažného porušenia pracovnej disciplíny dôvodná.

32. Na základe toho, že žalovaný splnil hmotnoprávne podmienky výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e),

ods. 4 ZP v spojení s § 74 ZP, má odvolací súd za to, že ku skončeniu pracovného pomeru žalobcu u
žalovaného výpoveďou zo dňa 29.03.2017 došlo platne.33. Odvolací súd k námietke žalobcu na vyhodnotenie dôkazov uvádza, že obsahom práva na
spravodlivýsúdnyproces(čl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky)jeumožniťkaždémubezakejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a

rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový
stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.

ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa
rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany
sporuvyjadrovaťsakspôsobuhodnotenianímnavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov ,ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997,
II.ÚS251/2003);porovnajajrozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.1Cdo175/2013.

34. Odvolací súd k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym záverom (skutkovým zisteniam) konštatuje, že citovaný
odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti

oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na

chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich
sa dokazovania.

35. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený.
Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho

hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimzustanovení Civilnéhosporovéhoporiadku,alebo,že
na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil.

36. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, obdobne Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, číslo 254-B, str.
49, § 30).

37. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a
právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP
poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným
a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.

38. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny
potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli

spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2
CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.39. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

40. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).