Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, May 18, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/100/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118201276
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4118201276.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: M. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/
X, XXX XX C., zastúpeného Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou so sídlom Zákvašov 1519/55, 017 01
Považská Bystrica, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96
Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom na Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie sumy 3.055,49
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
15C/10/2018-116 zo dňa 25.05.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. vyhovujúcom výroku p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v II. zamietajúcom výroku týkajúcom sa sumy 528,46
eura s 5% úrokom z omeškania od 08.04.2018 do zaplatenia a v III. výroku o trovách konania z r u š u
j e a v tejto časti vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.527,03 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.527,03 eura od
08.04.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom v bode II. súd

žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 65,40 %, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 01.02.2018
domáhal zaplatenia sumy 3.055,49 eura s príslušenstvom pozostávajúcim z úrokov z omeškania. V
žalobe uviedol, že ako dlžník požiadal žalovaného o poskytnutie spotrebiteľského úveru a žalovaný
mu predložil na podpis formulár s názvom "Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru/ Zmluva o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX", ktorý vyplnil finančný agent žalovaného a žalobca ho dňa

XX.XX.XXXX podpísal. Žalovaný mu potom schválil revolvingový úver a zmluvu / žiadosť podpísal.
Podľa žalobcu zmluva v časti 5 vyplnenej žalobcom a v časti 6 vyplnenej žalovaným neobsahuje
identické údaje. Ak veriteľ v časti zmluvy o schválení úveru uviedol nové údaje, toto bolo potrebné
považovať za nový návrh zmluvy v časti, ktorej sa zmena týka. Zo strany žalobcu však nebol následne
urobenýďalšíúkon,ktorýmbyzmenunávrhunauzavretiezmluvyakceptoval.Súčasťoužiadosti/zmluvy
bol aj bod 8., ktorý obsahuje Dohodu o poskytnutí služby, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť
dlžníkovi službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp.

revolvingu, pričom dlžník sa zaviazal za túto službu žalobcovi zaplatiť poplatok pri splátkach úveru vo
výške 215,75 eura a pri splátkach revolvingu vo výške 112,08 eura. Bod 8.4 zmluvy zároveň obsahuje
dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka, teda pohľadávky na poskytnutie úveru
a pohľadávky na zaplatenie poplatku za službu. Stranami uzavretá zmluva je zmluvou spotrebiteľskou,preto sa na ňu vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z.; uzavretá
zmluva však zákonom stanovené obligatórne náležitosti neobsahuje, absentuje v nej údaj o konečnej
splatnosti úveru, výšky splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, údaj o presnej výške úveru, v zmluve je

nesúlad ohľadne výšky RPMN a žalobca považuje za neprimeranú aj výšku odplaty (úrokovej sadzby).
Úver je teda podľa žalobcu bezúročný a bez poplatkov. Vyplatený mu bol úver v sume 1.284,25 eura
a revolving vo výške 678,76 eura, čo je spolu 1.963,01 eura s tým, že žalovanému on celkove splatil
5.018,50 eura, čím zaplatil sumu o 3.055,49 eura viac, ako bol povinný. Suma vo výške 3.055,49 eura
predstavuje teda bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktorého vydania sa domáha. Zároveň žiadal

priznať aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po poslednej
platbe žalobcu, t. j. od 21.06.2017.

2. Uvedený rozsudok súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods.
1,2,§53ods.1,5,6,§54ods.1,2,§451ods.1,2,§456,§517ods.1prvejvety,§517ods.2Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného
v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 10c
a § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka. V odôvodnení súd poukázal na to, že vo veci vydal dňa 23.3.2018
platobný rozkaz, voči ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, a tak súd uznesením zo dňa

30.4.2018 tento platobný rozkaz zrušil. Žalovaný nesúhlasil so žalobou žalobcu a vzniesol aj námietku
premlčania uplatneného nároku, minimálne pokiaľ ide o úhrady realizované predo dňom 1.2.2015, t. j.
v období pred 3 rokmi spätne od momentu podania žaloby; ide o sumu prevyšujúcu čiastku 2.510,31
eura, čiže v rozsahu žalovanej sumy 545,18 eura. Navyše podľa neho je tu prekážka rozhodnutej veci,
keďže o jeho nárokoch ako veriteľa už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom sp. zn.

503/07/16 zo dňa 20.4.2017.

3. Po vykonanom dokazovaní v neprítomnosti strán sporu a ich právnych zástupcov, ktorí svoju
neúčasť na pojednávaní ospravedlnili, súd konštatoval, že strany uzavreli dňa XX.XX.XXXX zmluvu
o spotrebiteľskom revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. Táto zmluva je označená ako Žiadosť o

poskytnutie revolvingového úveru / Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXX. V bode 5 zmluvy
označenom ako Údaje o požadovanom revolvingovom úvere je uvedená poskytnutá čiastka úveru
(úverový limit) 1.500 eur, splatnosť úveru (počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci) 42/24, mesačná
splátka (vrátane úrokov) 80,37 eura, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za
celú dobu čerpania úveru) 3.375,54 eura, predpokladaná RPMN (ročná percentuálna miera nákladov)

za úver 70,01 %, ročná úroková sadzba úveru 70,01 %, priemerná RPMN za úver 46,52 %, poskytnutá
čiastka revolvingu 790,84 eura, celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1.928,88 eura.
Predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %.
V bode 6, ktorý je označený ako Údaje o schválenom revolvingovom úvere je uvedené nasledovné:
poskytnutá čiastka úveru (úverový limit): 1.500 eur, splatnosť úveru (počet splátok/splatnosť - deň v

mesiaci) 42/24, mesačná splátka (vrátane úrokov) 80,37 eura, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť
(t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) 3.375,54 eura, RPMN za úver 66,66 %, ročná úroková
sadzba úveru 70,01 %, priemerná RPMN za úver 46,52 %, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 eura,
celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť, 1.928,88 eura, predpokladaná RPMN úveru po
poskytnutí revolvingu 70,01 %, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %, ročná úroková sadzba úrokov

z omeškania 9 %. Táto zmluva obsahuje v článku 8 Dohodu o poskytnutí služby. Predmetom tejto
dohody je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu
maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, revolvingu a za to sa dlžník zaväzuje zaplatiť veriteľovi
sumu 215,75 eura (pri odklade splátok úveru) a 112,08 eura (pri odklade splátok revolvingu).

4. Žalobca súdu predložil tiež Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi datované XX.XX.XXXX, v
ktorom sú prehľadne uvedené údaje o schválenom úvere. Tento dokument má len charakter informácie
veriteľa o schválenom spotrebiteľskom úvere adresovanej dlžníkovi, nie je súčasťou návrhu alebo
akceptácie návrhu zo strany žalovaného, a teda nie je súčasťou zmluvy o úvere. Podľa karty klienta
žalobca uhradil na úver celkovú sumu 5.018,50 eura. Zmluvný vzťah založený na základe predmetnej

zmluvy o úvere spadá pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, a teda
danú zmluvu súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Žalovaný mal v zmluve postavenie dodávateľa,
pretože pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti (poskytovanie úverov),
a žalobca mal status spotrebiteľa, pretože zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, nepodnikateľ. Základnúcharakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52 a nasledujúcich.
Občiansky zákonník špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Výslovne uvádza, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a neplatné. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ
vdobrejviereuzatvárazmluvusdodávateľom,odktoréhosaočakáva,ževzhľadomnajehopodnikaniea
ponúkanýtovaraslužbykonáprofesionálnevsúladespoctivýmprístupomkpodnikaniu.Predpokladása
tiež, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník
zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

5. Vzhľadom na námietky žalobcu týkajúce sa nesúladu údaja o RPMN v žiadosti o úver a v akceptácii
žiadosti žalovaným sa súd zaoberal otázkou konštituovania zmluvného vzťahu medzi stranami. V danom
prípade bola zmluva o úvere uzavretá na základe návrhu na uzavretie zmluvy v podobe žiadosti žalobcu
o uzavretie zmluvy zo dňa XX.X.XXXX a prijatia tejto žiadosti žalovaným dňa X.X.XXXX. Uvedenie inej
hodnoty RPMN pri schválení úveru, ako bola uvedená v žiadosti o úver, podľa názoru súdu nie je možné

považovať za nový návrh zmluvy a z tohto dôvodu nie je možné hovoriť o tom, že zmluva nevznikla. Pre
vznik zmluvy je totiž potrebné, aby sa strany dojednali na jej podstatných náležitostiach, čo sa v danom
prípade aj stalo, keďže sa dohodli na výške úveru, počte a výške jednotlivých splátok a aj na úroku. Údaj
o RPMN by mal správne vzísť z výpočtu podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona č. 129/2010 Z. z. a
takto vypočítaný údaj by mal byť súčasťou zmluvy o úvere (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských

úveroch). Pretože údaj o RPMN sa dohodnúť nedá, nie je možné na túto situáciu aplikovať ustanovenie
§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tvrdiť, že uvedenie inej RPMN je nový návrh zmluvy a pokiaľ
tento nebol druhou stranou prijatý, zmluva nevznikla. Zmluva o úvere bola teda platne uzavretá, zmluvný
vzťah medzi stranami vznikol a žalobca ako spotrebiteľ začal úver aj čerpať.

6. Súd prvej inštancie skúmal jednotlivé obsahové náležitosti zmluvy o úvere a konštatoval, že v nej
chýba riadny údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, čo je obligatórna náležitosť zmluvy o úvere podľa
§ 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Údaj 42 mesiacov nie je možné považovať za
termín konečnej splatnosti. Súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného, podľa ktorého bol určený termín
konečnej splatnosti odkazom na čl. 4. ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých je deň splatnosti

poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára dňom konečnej
splatnosti úveru. Keďže údaj o konečnej splatnosti úveru je v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) obligatórnou
náležitosťou zmluvy, nemôže byť tento údaj spotrebiteľom vyvodzovaný (resp. zisťovaný, vypočítavaný,
či inak určovaný) z iných údajov uvedených v zmluve, ale má byť vymedzený jednoznačne a bez potreby
vykonávania ďalších výpočtov. Za dostatočné súd nepovažoval uvedenie dátumu poslednej splátky

úveru v oznámení o schválení úveru dlžníkovi, pretože ide o dokument vyhotovený až po podpise zmluvy
žalovaným a žalobca, ktorý zmluvu podpísal skôr, uvedené oznámenie k dispozícii v čase podpisu
zmluvy nemal.

7. Súd tiež skúmal, či zmluva obsahuje výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, čo je obligatórna náležitosť zmluvy o úvere podľa §
9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. S ohľadom na platnú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 22.02.2018) súd ustálil, že hoci zmluva
neobsahuje presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok úveru, nie je to možné považovať

za nedostatok vyvodzujúci bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. Zmluva v časti 6 údaje o
schválenom revolvingovom úvere neobsahuje správne vypočítanú hodnotu RPMN. Práve údaj o RPMN
je pre spotrebiteľa najdôležitejším ukazovateľom ceny úveru, pretože ide o údaj, ktorý v sebe zahŕňa
nielen úrok ale aj všetky poplatky a ďalšie náklady, ktoré musí veriteľovi zaplatiť okrem vrátenia istiny,
ktorú si od neho požičal. K presnej výške RPMN je potrebné dopracovať sa výpočtom (vzorec uvedený

v prílohe č. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.). Ustanovenie § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý
pod RPMN rozumie celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako
ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 uvedeného zákona. V zmysle § 2
písm. g) zákona sa za celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom považujú všetky
náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v

súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov;
do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej
služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Z toho je zrejmé,že správne vypočítaná RPMN zahŕňa úrok ako aj ďalšie poplatky spojené s úverom. Pokiaľ žalovaný v
časti 6 zmluvy označenej ako údaje o schválenom revolvingovom úvere uviedol, že RPMN je 66,66 %
a zároveň uviedol ročnú úrokovú sadzbu toho istého úveru vo výške 70,01 %, je už na prvý pohľad aj

bez ďalšieho výpočtu zrejmé, že RPMN bola uvedená nesprávne, pretože je nižšia ako úroková sadzba,
ktorú musí RPMN zahŕňať; to je ďalší nedostatok, pre ktorý je možné považovať sporný úver za úver
bezúročný a bez poplatkov.

8. Čo sa týka námietky žalobcu o nedostatku náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. i) zákona o

spotrebiteľských úveroch, t. j. uvedenie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, tak úroková sadzba v
zmluve o úvere uvedená bola, a to vo výške 70,01 % ročne, čo sa vzťahuje na úver vo výške 1.500 eur.
Ide však o úrok neprimeraný. Z informácií dostupných na portáli Národnej banky Slovenska - Priemerné
úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav a nové obchody) súd zistil,
že v mesiaci Q. XXXX, t. j. v čase uzavretia zmluvy bola priemerná úroková sadzba spotrebiteľských a
ostatných úverov so splatnosťou od 1 do 5 rokov vo výške 11,38 %. V danom prípade si strany dojednali

úrokovú sadzbu vo výške 70,01 %, z čoho je zrejmé, že táto viac ako šesťnásobne prevyšuje mieru
úrokov poskytovaných v tomto období. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho
zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto
stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v
čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009). Pri

dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje
primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej.
Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú
najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby, uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo

pôžičiek (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 26/2011 z 26. apríla 2012). Občiansky zákonník
a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať
úroky.Ztejtoskutočnostivšaknemožnoúspešnevyvodzovať,žebyvýškaúrokovzáviselalenoddohody
účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Rovnako aj pri dohode o
úrokoch pri peňažnej pôžičke platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon

práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 1484/2004 z 15.12.2004). V danom prípade teda ide o
neprimerané vysoké úroky, ktoré boli dojednané v rozpore s dobrými mravmi, preto je v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka zmluva o úvere v časti dohody o výške úrokov neplatným právnym úkonom (§
41 Občianskeho zákonníka). S poukazom na uvedené skutočnosti, kedy je úver poskytnutý na základe

stranami uzavretej zmluvy považovaný za bezúročný a bez poplatkov, tiež s poukazom na neplatnosť
dojednania strán o odplate v podobe úroku, vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému len sumu
skutočne požičaných peňažných prostriedkov.

9. Žalobcovi bola skutočne poskytnutá suma 1.963,01 eura (1.284,25 eura ako úver + 678,76 eura ako

revolving). Žalobca na predmetný úver uhradil spolu 5.018,50 eur, t. j. zaplatil o 3.055,49 eura viac, ako
bol vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie zmluvy povinný, čím na strane žalovaného došlo
k bezdôvodnému obohateniu, ktorého vydania sa žalobca domáha. Námietku premlčania vznesenú
žalovaným súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú s odkazom na ustanovenie § 107 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa

premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za
tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe ako aj v objektívnej
premlčacej dobe. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to

aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak sa povinný subjekt premlčania
dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula
aspoň jedna z uvedených lehôt.

10. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba

dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nejde teda o čas, odkedy sa dozvedieť mala a
mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slová ,,vedieť mal a mohol" obsahuje v
iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil. Každý je povinný poznať právo, no
nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať. Takéto právne posúdenievychádza i z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorý konštatoval, že "za rozhodujúci pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné
považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor

došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal
možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná),
nielen predpokladaná vedomosť oprávneného." (NS SR sp. zn. 3Cdo 145/2004, 1Cdo 67/2011, R
25/1986). Subjektívna premlčacia doba v danom prípade začala plynúť až od preukázateľnej vedomosti

žalobcu o tom, že žalovaný od neho prijal plnenia v rozpore so zákonom. Princíp neznalosť zákona
neospravedlňuje v tomto prípade ustupuje princípu ochrany spotrebiteľa. V posudzovanom prípade
žalobca skutočnú vedomosť o tom, že úver preplatil, získal až po porade s právnou zástupkyňou dňa
XX.XX.XXXX a týmto momentom mu začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota. Pretože
žaloba bola podaná dňa 01.02.2018, tak žaloba bola podaná v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby.

11. Objektívna premlčacia doba je stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Pre začiatok plynutia tejto lehoty je rozhodujúci deň, kedy k získaniu
bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Ak sa plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne,
po častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej splátke osobitne, v okamihu kedy k

plneniudošlo.Zkartyklientasúdzistilvykonávaniejednotlivýchúhradžalobcomtak,žetentouhradilcelú
požičanú sumu vo výške 1.963,01 eura už splátkou č. 25 dňa 24.07.2014. Žalobca tak celý dlh uhradil v
24 splátkach po 80,37 eura (24 x 80,37 eura = 1928,88 eura) a zo splátky č. 25 vo výške 80,37 eura bolo
na zostatok sumy skutočne požičanej spotrebovaných 34,13 eura (34,13 eura + 1928,88 eura = 1963,01
eura) a suma vo výške 46,24 eura už predstavovala bezdôvodné obohatenie žalovaného). Žalobca

následne uhrádzal ďalšie splátky až do celkovej sumy 5.018,50 eura, z ktorej sa voči žalovanému
domáha vrátenia sumy 3.055,49 eura. Žalobu podal na súd dňa 01.02.2018. Pretože žalovaný v konaní
vzniesol námietku premlčania, súd žalobcovi priznal len nárok na zaplatenie splátok uhradených 3 roky
pred podaním žaloby, čo v danom prípade predstavuje splátky č. 32 - 66, ktoré boli žalobcom uhradené
najskôr 01.02.2015. Splátky č. 32 - 66 predstavujú sumu 2.527,03 eura, ktorú súd žalobcovi titulom

bezdôvodného obohatenia priznal a vo zvyšnej časti predstavujúcej sumu 528,46 eura ako premlčanú
zamietol. Súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že na tento prípad je potrebné posudzovať premlčanie
práva žalobcu v objektívnej desaťročnej premlčacej dobe z dôvodu, že úmysel žalovaného bezdôvodne
sa obohatiť na úkor žalobcu preukázaný nebol.

12. K námietke žalovaného o existencii prekážky rozhodnutej veci z dôvodu, že o totožnom nároku
bolo rozhodnuté právoplatným rozhodcovským rozsudkom sp. zn. 503/07/16 zo dňa 20.4.2017, súd
v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný žiadny rozhodcovský rozsudok nepredložil a nie je
ani zrejmé, ktorý rozhodcovský súd predmetný rozhodcovský rozsudok vydal. Žalobca existenciu
rozhodcovského rozsudku síce nepoprel, ale jeho záväznosť od začiatku namietal a poukazoval na

to, že rozhodcovský súd sa nezaoberal posúdením stranami uzavretej zmluvy z hľadiska existencie
neprijateľných zmluvných podmienok, či splnenia obligatórnych náležitostí. Žalovaný nepreukázal
existenciu záväzného rozhodnutia obsahujúceho všetky náležitosti a vydaného na základe platne
uzavretej rozhodcovskej doložky, ktoré by pre toto konanie zakladalo prekážku právoplatne rozhodnutej
veci (res iudicata), pričom nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej

veci a nároky z rozhodcovského rozsudku sa teda považujú za neexistujúce. O tom, že rozhodnutie
rozhodcovského rozsudku nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, svedčia aj rozhodnutia
súdov Slovenskej republiky, napr. Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 25/2014, Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10CoE/308/2011, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/27/2011, 7Cdo/85/2013,
6Cdo/31/2013, 6ECdo/199/2013, 2Cdo/458/2014, 4MCdo/6/2012, 6MCdo/9/2012, 6MCdo/14/2012 a

6Cdo 31/2013.

13. Žalobca sa domáhal aj priznania úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne počnúc dňom 21.06.2017,
t. j. odo dňa nasledujúceho po poslednej platbe, ktorú uhradil žalovanému. Nepredložil však žiadny
dokument, ktorým by žalovaného pred podaním žaloby vyzval k úhrade žalovanej sumy a ktorým

by zároveň určil, dokedy je žalovaný povinný jeho nároky uspokojiť. Súd aplikoval ustanovenie §
563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal. V tomto prípade splatnosť nároku nastala prvý deň po tom, čo bol žalovaný vyzvanýna plnenie. Pokiaľ žalobca pred podaním žaloby na súd žalovaného k plneniu nevyzval, povinnosť
plniť žalovanému vzniká odo dňa nasledujúcom po dni, kedy bola žalovanému žaloba doručená. V
tomto prípade mu bola žaloba doručená spolu s platobným rozkazom dňa 06.04.2018, a teda povinnosť

zaplatenia mu vznikla dňa 07.04.2018. Keďže žalovaný nárok žalobcu neuspokojil, nasledujúcim dňom
08.04.2018 sa dostal do omeškania a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania. Súd
priznal žalobcovi úroky z omeškania podľa žaloby, t. j. 5 % ročne z priznanej dlžnej sumy 2.527,03 eura
od 08.04.2018 do zaplatenia a vo zvyšnej časti úrokov žalobu zamietol.

14. O trovách konania súd rozhodol s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, pričom uviedol, že
žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia sumy vo výške 3.055,49 eura a v časti žaloby o zaplatenie
sumy vo výške 2.527,03 eura (82,70 %) súd žalobe vyhovel, t. j. v tejto časti bol úspešný žalobca.
Žalovaný bol úspešný v časti konania, v ktorej bola žaloba zamietnutá t. j v časti sumy 528,46 eura (17,30
%). Čistý úspech žalobcu voči žalovanému súd vyčíslil z rozdielu pomerných úspechov a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 65,40 % (82,70 % - 17,30 %). O

výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

15.ProtitomutorozsudkuvovýrokochI.aIII.,t.j.vovyhovujúcomvýrokuavsúvisiacomvýrokuotrovách
konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal vady nesprávnych skutkových a

právnych záverov. Namietal, že v období medzi 01.02.2015 a 01.02.2018 bola uhradená suma 2.510,31
eura, a nie suma 2.527,03 eura, čiže súd podľa neho priznal žalovanému ako nepremlčaný nárok
viac, než v skutočnosti je. Namietal nesprávne posúdenie námietky premlčania vo vzťahu k plynutiu
subjektívnej premlčacej doby, pretože začiatok plynutia subjektívnej lehoty nezávisí iba od správania
navrhovateľa ako dotknutej osoby, ani od udelenia plnej moci pre advokáta, ktoré úkony mohol od

uzavretia spotrebiteľskej zmluvy s odporcom kedykoľvek realizovať. Právny poriadok nespája plynutie
subjektívnej premlčacej doby s tým, kedy si subjekt vyhľadá advokáta, alebo kedy ho advokát osloví,
a na podporu svojej argumentácie poukázal aj na niektoré súdne rozhodnutia. Podľa neho záver o
neuvedení konečnej splatnosti je založený na nesprávnom právnom posúdení, o čom svedčí napríklad
záver rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/62/2019 z18.12.2019, podľa ktorého súd prvej

inštancie nesprávne konštatoval, že predmetný úver bol bezúročný a bez poplatkov podľa § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo v zmluve absentuje termín konečnej splatnosti úveru. Poukázal
na oznámenie veriteľa o schválení úveru, ktoré predmetné údaje obsahovalo. Záver o nesprávnej
hodnote je zmätočný a nemá oporu v dokazovaní, pretože zo žiadnej časti rozsudku nevyplýva, že
uzavretie zmluvy o doplnkovej službe bolo podmienkou pre získanie úveru. Žalovaný nesúhlasil s tým,

že náklady z dohody o poskytovaní služieb nie sú samotným nárokom, ale súčasťou celkových nákladov;
nešlo totiž o podmienku pre získanie úveru a náklady podľa dohody o poskytovaní služieb nevznikli
tým, že došlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ale len tým, že vznikla dohoda o poskytovaní služieb. V
prípade jej neuzavretia by tieto náklady z úverovej zmluvy za žiadnych okolností nevznikli. Pre zahrnutie
týchto nákladov do celkových nákladov nie je podľa neho v zmysle zákona rozhodujúca spojitosť

s úverovou zmluvou, ale to, či ide o náklady na základe obligatórne alebo fakultatívne uzavretých
doplnkových služieb. Celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky
náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v
súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov;
do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom

úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej
služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Žalobca žiadnu
doplnkovú službu nemusel uzavrieť a v konaní ani nebolo preukázané, že išlo o podmienku pre získanie
úveru.ŽalovanýnamietalajpostupazáverysúduoRPMNaúrokovejsadzbe,pretožesúdsanezaoberal
jeho vyjadrením, v ktorom poukazoval na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka upravujúce,

aká mohla byť odplata za úver. Postup súdu odkazujúci na priemerné úrokové sadzby nemá oporu v
žiadnom zákonnom ustanovení a súd to ani v rozsudku neoznačil. Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy
reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú
sadzbu úveru. Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov
- bankových a nebankových subjektoch - síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná,

avšak napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu,
rôznymi poplatkami za vyhotovenie výpisov a pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude
právne regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov - uvedené teda nenachádza
oporu v oblasti komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov. To podporuje napríklad ajuznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/1016/2014 zo dňa 30.03.2016, kde sa uvádza:
„Administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských úveroch bol zrušený spolu so zrušením zákona č.
258/2001 Z. z., ktorý bol nahradený zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 09.03.2010 a
ktorý nadobudol účinnosť od 11.07.2010 a v časti novelizácie Občianskeho zákonníka od 01.07.2010.
Súčasťou navrhovanej právnej úpravy bola aj novelizácia Občianskeho zákonníka a ustanovenia §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Navrhované znenie § 53 ods. 6 sledovalo štandardizovanie a
zjednotenie režimu posudzovania odplaty pri všetkých druhoch a formách požičiavania peňažných

prostriedkov spotrebiteľom. Zákon č. 129/2010 Z. z. opustil režim administratívneho stropu odplaty.
Dôvodom pre nové znenie ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného od 01.07.2010
bolo to, že má ísť o spresnenie ukazovateľa, z ktorého sa vychádza pri posudzovaní primeranosti
odplaty za spotrebiteľský úver. Údajovú bázu, pokiaľ ide o výšku odplaty, lehoty splatnosti, spôsoby
zabezpečenia a objemy poskytnutých úverov na finančnom trhu, poskytujú hlásenia uverejňované
štvrťročne ministerstvom financií na základe hlásení subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Z

novelizovaného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka vyplýva, že referenčné kritérium, podľa
ktoréhosamáposudzovaťprimeranosť,saprenieslazosektorubánknasektorfinančnéhotrhuakotaký,
a teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom ...“. Žalovaný namietal aj to,
že súd nevzal do úvahy právoplatné rozhodnutie ukladajúce žalobcovi povinnosť plniť, t. j. rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol ako dôkaz označený a pripojený do spisu. Na základe uvedených skutočností

žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalované nároky v rozsahu, v akom bola žaloba
zamietnutá, a zároveň žalobcovi (správne žalovanému) priznal nárok na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %.

16. Proti rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podal odvolanie aj
žalobca, ktorý ho v tejto časti navrhol zmeniť a žalovaného zaviazať na zaplatenie aj sumy 528,46 eura
s 5% ročným úrokom z omeškania od 08.04.2018 do zaplatenia spolu s plnou náhradou trov konania.
Podľa neho rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo do
plynutia premlčacej doby. Zamietnutie časti žaloby (istiny 528,46 eura s príslušenstvom) súd odôvodnil

tým, že došlo k premlčaniu inak oprávneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a
to v 3-ročnej objektívnej premlčacej dobe, pričom vec sa neposudzuje z hľadiska objektívnej desaťročnej
premlčacej doby z dôvodu, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu preukázaný
nebol. Podľa neho súd nezameral dokazovanie na zistenie relevantných skutočností a z vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým a aj právnym záverom. Poukázal na ustanovenie § 107 ods.

2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
najneskôr premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo. Súd nesprávne právne posúdil dôvodnosť použitia 10-ročnej objektívnej premlčacej
doby a jej neakceptovanie je nesprávne. V tejto súvislosti opätovne poukázal na jeho vyjadrenie zo dňa
28.3.2019,ktoréhoprílohutvoriliprávoplatnérozhodnutianiektorýchokresnýchsúdovvspotrebiteľských

sporoch, kde účastníkom konania bol priamo žalovaný a úmysel žalobcu bol preukázaný a kde
boli nekalé obchodné praktiky ako aj dôsledky absencie podstatných náležitostí zmluvy žalovanému
vytknuté už pred uzatvorením predmetnej zmluvy so žalobcom. Súdy konštatovali, že žalovaný vo
formulárových zmluvách používal neprijateľné, a teda neplatné zmluvné podmienky, resp. pre tieto
dôvodyjeneplatnácelázmluvaoúvere, naktoréajonpoukázal.Žalovanýtotižvedel,ženímpredložené

zmluvy vykazujú nedostatky, pre ktoré ich treba považovať za bezúročné a bez poplatkov. Takéto
konanie nemožno vyhodnotiť inak ako úmyselné a zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia,
minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Žalobca poukázal tiež na ustanovenie
§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť

škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný dlhodobo ignoroval pri uzatváraní
zmlúv právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa (absencia obligatórnych náležitostí zmluvy, uvádzanie
neprijateľných zmluvných podmienok), čo nemožno hodnotiť inak, ako úmyselné konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu a nemožno uveriť tomu, že by nevedel, čomôže takým konaním spôsobiť; pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený, a preto je na mieste
aplikácia 10-ročnej premlčacej lehoty. Existuje množstvo rozhodnutí všeobecných súdov v konaniach,
kde stranou sporu bol žalovaný (na ktoré žalobca vyššie poukázal), pričom súdy dospeli k záveru, že

čo sa týka výšky úrokovej sadzby, resp. RPMN, žalovaným aplikovaná úroková sadzba, resp. RPMN,
vo výške cca 70 % ročne je nekalou obchodnou praktikou a nepožíva právnu ochranu. Žalovaný bol
povinný s prihliadnutím na ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka zdržať sa používania
takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi,
pričom rozhodnutia súdu, na ktoré poukazoval žalobca, predchádzali dátumu uzatvárania zmluvy medzi

žalovaným a žalobcom, teda už v čase, keď mienil žalovaný uzatvoriť so žalobcom zmluvu, sa mal
zdržať takéhoto konania, a s prihliadnutím na takýto skutkový stav treba konanie žalovaného vyhodnotiť
ako úmyselné, zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia, a to minimálne s nepriamym úmyslom
získať majetkový prospech. Objektívna premlčacia doba v danom prípade je desaťročná a v tomto smere
poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 499/2011 a rozhodnutie Krajského súdu v
Nitre č. k. 12Co/26/2020-189 zo dňa 21.4.2020, potvrdzujúce rozhodnutie Okresného súdu v Nových

Zámkoch č. k. 5Csp/253/2017-102 zo dňa 25.9.2018, v ktorom bola akceptovaná 10-ročná objektívna
premlčacia doba (ide o rovnakú formulárovú zmluvu, ako je zmluva, ktorá je predmetom tohto konania a
ktorá sa týka žalovaného). Odlišná rozhodovacia činnosť všeobecných súdov o tej istej právnej otázke je
v tomto prípade ústavne neudržateľná. Keďže sa právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
v rozsahu, v akom bolo uplatnené, nepremlčalo ani v subjektívnej 2-ročnej ani v objektívnej 10-ročnej

premlčacej dobe, bola žaloba podaná dôvodne.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je v časti
bezúročnosti a bezpoplatkovosti správny a dostatočne zdôvodnený. Rozhodnutie obsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, ktorý sa jasne a zrozumiteľne zaoberal všetkými

spornými otázkami, ktoré dostatočne odôvodnil a správne vyhodnotil. Ohľadne posúdenia objektívnej
premlčacej doby rozhodnutie nepovažuje za správne a odkázal na jeho vlastné odvolanie zo dňa
22.6.2020. Odvolacie dôvody žalovaného sú preto nedôvodné a účelové a toto odvolanie neobsahuje
žiadne nové skutkové okolnosti odlišné od tých, s ktorými sa mal súd a aj žalobca možnosť oboznámiť
z predchádzajúcich vyjadrení žalovaného a on sa k tomu už vyjadroval jednak vyjadrením k odporu a

aj vyjadrením zo dňa 28.3.2019.

18. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom odvolania a dôvodmi odvolania
oboch strán sporu (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.

1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie
je v I. vyhovujúcom výroku napadnutom odvolaním žalovaného vecne správny. Preto rozsudok v tejto
časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a na túto časť rozsudku zároveň aplikoval ustanovenie § 387
ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Čo
sa týka rozhodnutia o odvolaní žalobcu v časti II. zamietajúceho výroku týkajúceho sa sumy 528,46 eura
s 5% úrokom z omeškania od 08.04.2018 do zaplatenia a v III. výroku o trovách konania zrušil a v tejto
časti vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a
§ 391 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa stotožnil s I. výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie a na dôvažok

k tomu dodáva nasledovné:

19. Podľa obsahu spisu strany sporu uzavreli dňa XX.XX.XXXX zmluvu o spotrebiteľskom
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX s názvom: Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXX s tým obsahom, ako je uvedené vyššie v bode 3. Je zrejmé,

že v nadväznosti na túto zmluvu uzavreli aj dohodu o poskytnutí služby, ktorej predmetom bol záväzok
veriteľa poskytnúť žalobcovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch
akýchkoľvek splátok úveru, revolvingu, a za to sa žalobca zaviazal zaplatiť veriteľovi sumu 215,75 eura
pri odklade splátok úveru a sumu 112,08 eura pri odklade splátok revolvingu. Súd prvej inštancie pre
absenciu podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v súlade s citovanými ustanoveniami

zákona o spotrebiteľských úveroch posúdil predmetnú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov z dôvodov
uvedených vyššie v bode 6., 7. a 8., pričom žalovaný popieral správnosť týchto záverov. Odvolací súd po
oboznámenísasobsahomspisuapoprejednanívecivnadväznostinasúdomprvejinštancieaplikované
zákonné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľského vzťahu strán sporu dospel k záveru, že právnemuzáveru prezentovanému súdom prvej inštancie na podklade ním zisteného skutkového stavu niet čo
vytknúť. Odvolanie žalovaného, ktorý vo vlastnom záujme zotrvával na správnosti a zákonnosti obsahu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez uznania vlastného pochybenia pri jej uzavieraní, preto nemohlo mať

ním požadovaný následok, t. j. zmenu rozsudku a zamietnutie žaloby žalobcu o vydanie bezdôvodného
obohatenia v celom rozsahu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva odpoveď na všetky žalovaným
namietané skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v
podrobnostiach aj poukazuje, a to vrátane záveru o nepreukázaní prekážky veci rozhodnutej v súvislosti
s vydaním rozsudku rozhodcovského súdu. Rozhodnutie nie je arbitrárne, je logicky zdôvodnené a

vychádza z podkladov - dôkazov doloženými do spisu - a tiež zo správne zisteného skutkového stavu,
ktorý z nich vyplýva. Odôvodnenie rozsudku spĺňa podmienku všetkých náležitostí, ktoré sú upravené
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolanie žalovaného v jeho jednotlivých bodoch odvolací súd preto
nepovažoval za opodstatnené a z toho dôvodu napadnutý rozsudok v I. výroku ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Súd prvej inštancie k námietke žalovaného o premlčaní nároku žalobcu z titulu platieb vykonaných
3 roky pred podaním žaloby prijal záver, že žalobcovi bola skutočne poskytnutá suma 1.963,01 eura
(1.284,25 eura ako úver + 678,76 eura ako revolving) a že žalobca žalovanému zaplatil spolu 5.018,50
eura, t. j. oproti poskytnutej sume 1.963,01 eura zaplatil o 3.055,49 eura viac, ako bol vzhľadom na
vyššie uvedené právne posúdenie zmluvy povinný, čím na strane žalovaného došlo v zmysle § 451 ods.

1,2 a § 456 Občianskeho zákonníka k bezdôvodnému obohateniu, ktorého vydania sa žalobca domáha.
Námietku premlčania vznesenú žalovaným súd prvej inštancie vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú s
odkazom na ustanovenie § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať
tak v subjektívnej dobe ako aj v objektívnej premlčacej dobe. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa
skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému ešte plynie druhá
premlčacia doba. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

21. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal.
Nejde teda o čas, odkedy sa dozvedieť mala a mohla. Takéto právne posúdenie vychádza i z judikatúry

Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa
oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa
potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva

na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná
vedomosť oprávneného. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť až od preukázateľnej vedomosti
žalobcu o tom, že žalovaný od neho prijal plnenia v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade
žalobca skutočnú vedomosť o tom, že úver preplatil, získal až po porade s právnou zástupkyňou dňa
XX.XX.XXXX a týmto momentom mu začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota. Pretože

žaloba, podaná dňa 01.02.2018, bola na súd podaná v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

22. Objektívna premlčacia doba je stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Pre začiatok plynutia tejto lehoty je rozhodujúci deň, kedy k získaniu
bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Ak sa plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne

po častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej splátke osobitne v okamihu, kedy k
plneniu došlo. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca uhradil celú požičanú sumu vo výške 1.963,01 eura
už splátkou č. 25 dňa 24.07.2014, a teda celý dlh uhradil v 24 splátkach po 80,37 eura (24 x 80,37
eura = 1928,88 eura) a zo splátky č. 25 vo výške 80,37 eura bolo na zostatok sumy skutočne požičanej
spotrebovaných 34,13 eura (34,13 eura + 1928,88 eura) a suma vo výške 46,24 eura už predstavovala

bezdôvodné obohatenie žalovaného). Žalobca následne uhrádzal ďalšie splátky až do celkovej sumy
5.018,50 eura, z ktorej sa voči žalovanému domáha vrátenia sumy 3.055,49 eura. Žalobu podal na
súd dňa 01.02.2018 a súd žalobcovi priznal len nárok na zaplatenie splátok uhradených 3 roky pred
podanímžaloby,čovdanomprípadepredstavujesplátkyč.32-66,ktoréboližalobcomuhradenénajskôr01.02.2015 a predstavujú sumu 2.527,03 eura, ktorú súd žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia
priznal a vo zvyšnej časti predstavujúcej sumu 528,46 eura ako premlčanú zamietol. Súd sa nestotožnil
s tvrdeniami žalobcu, že na tento prípad je potrebné posudzovať premlčanie práva žalobcu v objektívnej

desaťročnej premlčacej dobe z dôvodu, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu
preukázaný nebol.

23. Žalobca v podanom odvolaní namietal uvedený záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní
úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu, kedy by súd mal aplikovať 10-ročnú

objektívnu premlčaciu dobu. Podľa neho rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pričom súd nezameral dokazovanie na zistenie relevantných skutočností a
z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým a aj právnym záverom; súd teda nesprávne
právne posúdil dôvodnosť použitia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby a v tejto súvislosti poukázal na
jeho vyjadrenie zo dňa 28.3.2019, ktorého prílohu tvorili právoplatné rozhodnutia niektorých okresných
súdov v spotrebiteľských sporoch, kde účastníkom konania bol priamo žalovaný. Tým žalobca preukázal

úmysel žalovaného používať naďalej nekalé obchodné praktiky pri absencii podstatných náležitostí
zmluvy,čomubolovytknutéužpreduzatvorenímpredmetnejzmluvysožalobcom.Súdyužtotižpredtým
konštatovali, že žalovaný vo formulárových zmluvách používal neprijateľné, a teda neplatné zmluvné
podmienky, resp. pre tieto dôvody je neplatná celá zmluva o úvere, na ktoré aj on poukázal. Vzhľadom
na to musel vedieť, že ním predložené zmluvy vykazujú nedostatky, pre ktoré ich treba považovať

za bezúročné a bez poplatkov, a napriek tomu ich naďalej používal. Takéto konanie podľa žalobcu
nemožno vyhodnotiť inak ako úmyselné a zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia, minimálne
s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Žalobca poukázal tiež na ustanovenie § 53a ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky,
dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom
v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe
takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť

primerané finančné zadosťučinenie. Keďže žalovaný dlhodobo ignoroval pri uzatváraní zmlúv právnu
úpravu na ochranu spotrebiteľa (absencia obligatórnych náležitostí zmluvy, uvádzanie neprijateľných
zmluvných podmienok), nemožno to podľa žalobcu hodnotiť inak, ako úmyselné konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, a nemožno veriť tomu, že by nevedel, čo
môže takým konaním spôsobiť; pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený, a preto je na mieste

aplikácia 10-ročnej premlčacej lehoty. Existuje množstvo rozhodnutí všeobecných súdov v konaniach,
kde stranou sporu bol žalovaný, na ktoré žalobca poukazoval, a súdy v tých prípadoch dospeli k záveru,
že čo sa týka výšky úrokovej sadzby, resp. RPMN, žalovaným aplikovaná úroková sadzba, resp. RPMN,
vo výške cca 70 % ročne je nekalou obchodnou praktikou nepožívajúcou právnu ochranu. Žalovaný
bol teda povinný v zmysle ustanovenia § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka zdržať sa používania

takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi,
pričom rozhodnutia súdu, na ktoré poukazoval žalobca, predchádzali dátumu uzatvárania zmluvy medzi
žalovaným a žalobcom, teda už v čase, keď mienil žalovaný uzatvoriť so žalobcom zmluvu, sa mal
zdržať takéhoto konania, a s prihliadnutím na takýto skutkový stav treba konanie žalovaného vyhodnotiť
ako úmyselné, zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia, a to minimálne s nepriamym úmyslom

získať majetkový prospech. Žalobca konkrétne poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS
499/2011 a rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 12Co/26/2020-189 zo dňa 21.4.2020, potvrdzujúce
rozhodnutie Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k. 5Csp/253/2017-102 zo dňa 25.9.2018, v ktorom
bola akceptovaná 10-ročná objektívna premlčacia doba (ide o rovnakú formulárovú zmluvu, ako je
zmluva, ktorá je predmetom tohto konania a ktorá sa týka žalovaného). Odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecných súdov o tej istej právnej otázke je v tomto prípade ústavne neudržateľná. Keďže sa
podľa žalobcu jeho právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu, v akom bolo uplatnené,
nepremlčalo ani v subjektívnej 2-ročnej a ani v objektívnej 10-ročnej premlčacej dobe, bola jeho žaloba
podaná dôvodne.

24. Odvolací súd posudzujúc opodstatnenosť odvolania žalobcu čo do zamietajúcej časti rozsudku v
II. zamietajúcom výroku týkajúcom sa sumy 528,46 eura s 5% úrokom z omeškania od 08.04.2018 do
zaplatenia dospel k záveru, že predmetný zamietajúci výrok napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
nezdôvodnil tak, aby bol presvedčivý a v odvolacom konaní riadne preskúmateľný (§ 220 ods. 2 CSP).25. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že takto nastolenú právnu otázku posudzoval
opakovane aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/238/2017 z 18.

októbra 2018, v ktorom sa riešila obdobná právna otázka, kedy žalobkyňa žiadala vydať bezdôvodné
obohatenie v sume rozdielu medzi poskytnutou výškou úveru a ňou skutočne zaplatenými platbami,
a to v dôsledku nedostatkov písomnej formy uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere. Žalovaný
vzniesol námietku premlčania žalobkyňou uplatneného nároku, pričom súd prvej inštancie sa stotožnil
s argumentáciou žalobkyne, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie,

a preto aplikoval 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Svoj záver odôvodnil tým, že žalovaný ako
nebankový subjekt, ktorý dlhodobo vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania úverov,
je povinný poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov a použitie
neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách. Úmysel žalovaného vyhodnotil ako nepriamy úmysel,
pretože uvedenie podmienok v zmluve neurčitým a nezrozumiteľným spôsobom bolo zo strany
žalovaného zámerné s cieľom získania bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Dovolací

súd posúdil ako správne, že samotný fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je
v postavení profesionálneho podnikateľa, vo všeobecnosti a bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel
tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa. V posudzovanom prípade
odvolací súd na odvolanie žalovaného potvrdil prvoinštančné rozhodnutie stotožniac sa so záverom, že
v danej veci je nutné aplikovať 10-ročnú objektívnu dobu, lebo išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

V uvedenom spore odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie žalovaného ako úmyselné, pričom
konštatoval jeho nepriamy úmysel s cieľom získať majetkový prospech bez právneho dôvodu na
úkor žalobkyne. Bolo totiž možné vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovaného je daný určitými
faktormi a okolnosťami, ktoré spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovaného, v jeho dlhoročnom
pôsobení na finančnom trhu v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek, v jeho úmysle dosiahnuť zisk

dojednávaním nekorektných úrokov a odplaty a taktiež v množstve súdnych sporov nebankových
subjektov so spotrebiteľmi. Najvyšší súd v podstatnom uviedol, že samotné všeobecné skutočnosti
(fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania
úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé osebe
nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). V tomto ohľade

dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, ktorý má preukázať, že v čase, kedy došlo k obohateniu, mal
žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor; inak v prípade nepreukázania úmyslu veriteľa
(vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna doba. K
obdobným záverom potom dovolací súd dospel napríklad aj vo veci sp. zn. 7Cdo/227/2019.

26. Z uvedených hľadísk mal súd prvej inštancie zdôvodniť aj svoj záver o tom, že žalobca nijako
nepreukázal ním tvrdený nepriamy úmysel žalovaného získať na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie
tým, že pri uzatváraní úverovej zmluvy vypracoval a žalobcovi predložil taký návrh zmluvy, ktorý
nezodpovedal ustanoveniam zákona o spotrebiteľských úveroch a aj ustanoveniam § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že úmysel žalovaného v tomto smere pred súdom prvej

inštancie nielen tvrdil, ale aj preukazoval s odkazom na viaceré ním označené súdne rozhodnutia,
zhodnotením ktorých musí byť zrejmé, že neskôr v čase uzatvárania zmluvy so žalobcom žalovaný
musel mať vedomosť o tom, že ním vypracované a spotrebiteľom predkladané návrhy zmlúv
nezodpovedajú zákonu, čím chcel dosiahnuť svoj majetkový prospech na úkor spotrebiteľa. Súd prvej
inštanciesastýmitotvrdeniamižalobcuvodôvodnenísvojhorozsudkuriadnenezaoberalajehozáveryo

nepreukázaní úmyselného konania žalovaného pri uzatváraní zmluvy so žalobcom odvolací súd hodnotil
ako predčasné. Odôvodnenie napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie nedáva podklad pre
konečný záver o tom, že na daný prípad nemožno aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu v zmysle § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa najneskôr právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohateniapremlčízatriroky,aakideoúmyselnébezdôvodnéobohatenie,zadesaťrokovododňa,keď

k nemu došlo. Z tohto aspektu bolo potrebné, aby súd podstatné skutkové okolnosti a právne argumenty
jasne opísal a aby zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozhodol daným spôsobom.

27. Odvolací súd na základe toho konštatoval, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu
procesnému postupu, ktorým bolo žalobcovi znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd preto námietky
žalobcu vznesené v odvolaní považoval za opodstatnené a vzhľadom na to rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1
písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.V ďalšom konaní súd prvej inštancie vychádzajúc z vyššie opísaných záverov odvolacieho súdu nanovo
posúdi možnosť aplikácie ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka a svoje závery v novom
rozhodnutí relevantne odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne zároveň o trovách konania, vrátane trov

konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).