Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, May 31, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210219573
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1210219573.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: H. R., X..
XX.X.XXXX, bytom KaŠ. XX, L., zastúpená: E.. G. F., X.. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, L., proti žalovaným:
X/ L. Y. R. C..R.., R. R. J. XX, L., A.: XX XXX XXX, zastúpená: IN. C., R..K..S.., R. R. O.F. X, L., A.: XX
XXX XXX, X/ R.Á. K. B. H. P. R. K., R. R. H. XX, L., A.: XX XXX XXX, X/ P. H. R. K. L., R. R. J.Z. X.

X, L., A.: XX XXX XXX, X/ H. Č. L.-K., R. R. H. XX, L., A.: XX XXX XXX, o určenie vlastníckeho práva
a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II
zo dňa 19. júna 2017 č.k.21C 134/2010-780 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti voči výroku I. a v závislej
časti k nemu vo výroku II., a v časti vo výroku IV. týkajúcej sa náhrady trov konania voči žalovanému 1/
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
15.000 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), v časti žalobného návrhu,
ktorým si žalobkyňa uplatňuje voči žalovaným 1/,2 ,3/ a 4/ zaplatenie sumy 30.000 Eur, žalobu zamietol
(II. výrok) a v časti žalobného návrhu, ktorým sa žalobkyňa voči žalovaným 1/,2/,3/,4/ domáha určenia,
že sú vlastníkmi verejnej časti vodovodnej prípojky, nachádzajúcej sa na verejnom priestranstve- ceste

a chodníku - parc.č XXXX/X evidovanej správou katastra pre P. H. R. L., pre kat. úz. K., a to od verejného
vodovodného rádu k hranici pripojovanej nehnuteľnosti - pozemku parc. č. XXX o výmere 624 m2, druh
pozemku zastavané plochy nádvoria, zapísanej na LV č.XXXX a evidovanej správou katastra pre hl.
mesto R. L., pre kat. úz. K. zamietol (III. výrok). Žalobkyni proti žalovanému 1/ priznal náhrada trov
konania vo výške 25% (IV. výrok) a žalovaným 2/,3/,4/ proti žalobkyni nepriznal náhrada trov konania
(V. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa proti žalovaným 1/,2/,3/,4/ domáhala náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 30.000 Eur a určenia, že sú vlastníkmi verejnej časti vodovodnej prípojky,
nachádzajúcej sa na verejnom priestranstve- ceste a chodníku - parc. č. XXXX/X, evidovanej Správou
katastra pre P. H. R. L., pre kat. úz. K., a to od verejného vodovodného rádu k hranici pripojovanej
nehnuteľnosti- pozemku parc. č. XXX o výmere 624 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,

zapísanej na LV č. XXXX a evidovanej Správou katastra pre P. H. R. L., evidovanej Správou katastra
pre P. H. R. L., ako aj úhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 23.2.2010 volala poruchovú
službu, nakoľko na verejnej komunikácii nachádzajúcej sa pred jej nehnuteľnosťou vyvierala voda. Bolo
jej interpretované, že porucha bude pravdepodobne niekde v oblasti vodovodnej prípojky, kde však
bolo sucho a voda vyvierala v inej časti cesty. V stredu 24.2.2010 ju pracovníci BVS a.s. odpojili od
prívodu vody. Po uzatvorení prívodu vody žalobkyni voda na ceste však vyvierala opätovne, a preto

pracovníci BVS, a.s. uskutočnili zameranie v oblasti verejného vodovodu, ktoré potvrdilo poruchu v
miestach verejného vodovodu. V stredu bola na celej F. N. Y. L. pre spomínanú poruchu na verejnomvodovode voda odstavená cca okolo 21,00 hod. bola prevádzka vody opäť obnovená, avšak v piatok
26.2.2010 bez akéhokoľvek vysvetlenia bola iba žalobkyni voda opäť odstavená, túto skutočnosť v
ten istý deň žalobkyňa za účasti E.. F. nahlásila osobne v sídle spoločnosti L., C..R.., J. XX, L. ako

aj telefonicky vo večerných hodinách. Dňa 1.3.2010 v ranných hodinách bola žalobkyňa za účasti E..
F. na zákazníckom centre L., C..R... V počítačovej evidencii sa však nenachádzala žiadna zmienka o
prerušení prívodu vody žalobkyni. Preto v ten deň na L. C..R.. obratom predložili sťažnosť a žiadosť o
poskytnutie daných dokladov. Dňa 11.3.2010 dostali odpoveď na sťažnosť v ktorej im žalovaný 1/ tvrdil,
že porucha je na vodovodnej prípojke napájajúcej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne. Porucha mala

byť podľa predmetného listu riadne zameraná už 24.2.2010, aj napriek tomu, že v piatok 26.2.2010 sa
žiadna zmienka ani akýkoľvek doklad o chybnosti vodovodnej prípojky nikde nenachádzal, a to ani v
počítačovom systéme, na dispečingu ani v sídle L. C..R.. na J. XX Y. L., ani na G. G. Y. na R.Á. XX Y. L..
Pracovníci L., C..R.. zameriavali prostredníctvom prístroja poruchu mimo miesta vodovodnej prípojky,
a to na mieste verejného vodovodu, nie však na vodovodnej prípojke, kde toto zameranie označili
modrým sprejom. Čo sa týka zamerania vodovodnej prípojky, tá zameraná nebola, čo môžu potvrdiť

svedkovia nachádzajúci sa na danom mieste počas vykonania opravy pán J. R. C. J. Y. F.. V dôsledku
neoprávneného konania BVS a.s., žalobkyňa bola a je nútená žiť v neľudských podmienkach bez
možnosti využitia vody ako základnej ľudskej potreby, s obmedzenou možnosťou užívania nehnuteľnosti
v jej výlučnom vlastníctve na minimum s obmedzením vykonávania podnikateľskej činnosti. Je prinútená
zabezpečovať si vodu náhradným spôsobom, a to kupovaním vody v supermarketoch, nosením vody

od suseda za účelom možnosti umytia i čistenia nehnuteľnosti, využívaním reštauračných zariadení za
účelom stravovania sa, pravidelného prenášania špinavej bielizne k dcére. V súvislosti s neúnosnou
situáciou musela žalobkyňa vyhľadať pomoc psychológa. Týmto svojím protiprávnym nemorálnym
konaním jej žalovaný 1/ nielen závažným spôsobom poškodil zdravie a psychiku, ale aj narušil jej
osobnosť, spočívajúcu v neoprávnenom zásahu do jej života, zdravia občianskej cti, ľudskej dôstojnosti

ako i súkromia. Predmetným správaním žalovaný 1/ vážne zasiahol do jej ľudských práv na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, cti a súkromia chránených Ústavou SR.

3. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 132 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

4. Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 12.5.1958 súd prvej inštancie zistil, že rodičia žalobkyne predmetnú
nehnuteľnosť kúpili od manželov L.. Žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti
kúpnou zmluvou zo dňa 23.10.1980, na základe ktorej odkúpila vyššie uvedenú nehnuteľnosť od svojich
rodičov. Z vykonaného dokazovania mal tiež za preukázané, že dňa 23.2.2010 došlo k poruche, nakoľko

na verejnej komunikácii pred domom žalobkyne začala vyvierať voda. Žalobkyňa zavolala poruchovú
službu, dňa 24.2.2010 pracovníci žalovaného na celej F. odstavili vodu a túto spustili okolo 21.00 hod.
Prívod vody bol spustený aj žalobkyni. V piatok 26.2.2010 pracovníci žalovaného 1/ bez akéhokoľvek
vysvetlenia odstavili žalobkyňu od prívodu vody a táto odstávka trvá doposiaľ. Žalovaný 1/ okrem
iného namietal, že v konaní nebolo preukázané, že by vodovodná prípojka žalobkyne prešla do jeho

vlastníctva. Mal za preukázané, že Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej
republiky vydalo dňa 2.10.2002 Rozhodnutie č. XXX o privatizácii podniku Y. C. F. L., Š.. J.., J. XX,
L., A.: XX XXX XXX a časti podniku ZápadoslovenR. Y. C. F., Š..J.., V. XX, L., A.: XX XXX XXX.
Zistil, že podľa špecifikácie privatizovaného majetku, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť privatizačného
projektu, prešli podľa strany 39 do vlastníctva žalovaného 1/ okrem iného aj kanalizácie F. a verejná

časť prípojok F.. Tieto prípojky nadobudol do vlastníctva jeden z právnych predchodcov žalobcu 1/ už v
roku 1994, pričom vybudovanie vodovodných prípojok jedným z právnych predchodcov žalovaného 1/
potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi svedok pán H. L.. Nepriamym dôkazom existencie vybudovaného
vodovodného potrubia aj s prípojkami je Správa k 70. výročiu začiatku činnosti nemocnice v L. - J.
1939-2009, z ktorej bolo zistené, že v roku 1933 kaštieľ a hospodársku budovu zakúpila Kongregácia

Dcér R.. O. od grófa J. B.. V rokoch 1933-1934 bola hospodárska budova Kongregáciou adaptovaná
na detský domov a uvedená do prevádzky H. Z., ktorá tu sústreďovala deti matiek s tuberkulóznym
ochorením. V roku 1937-1939 -zrušenie Detského domova v budove a zriadenie materskej škôlky. V
roku 1939 - september-prispôsobenie budovy na nemocnicu - interné oddelenie. V roku 1948 došlo k
poštátneniu nemocnice, v roku 1952 došlo k pričleneniu k Š. X., v roku 1954 k nemocnici H. L. a v

r. 1956 k prideleniu do administratívy nemocnice na L. N.. Z tohto dôkazu podľa súdu prvej inštancie
logicky vyplýva, že štát nemohol prevádzkovať nemocnicu, ktorá by nebola pripojená na prívod vody
a kanalizáciu, a to hlavne z hygienických dôvodov. Uviedol, že podľa § 132 ods. 1,2 OZ vlastníctvo
veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátnehoorgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda
rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom
právoplatnosti rozhodnutia. V tomto prípade konštatoval, že žalovaný 1/ nadobudol vlastníctvo verejnej

časti predmetnej vodovodnej prípojky ako aj iných vodovodných prípojok na F.V. N. Y. L. rozhodnutím
štátneho orgánu a to konkrétne rozhodnutím, ktoré vydalo Ministerstvo pre správu a privatizáciu
národného majetku Slovenskej republiky dňa 2.10.2002 pod č. 853 o privatizácii podniku VS. C. F.M.
L., Š. J., J. XX, L., A.: XX XXX XXX a časti podniku B. Y. C. F., Š..J.., V. XX, L., A.: XX XXX XXX.
Podľa špecifikácie privatizovaného majetku, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť privatizačného projektu,

prešli podľa strany 39 do vlastníctva žalovaného 1/ okrem iného aj kanalizácie F. a verejná časť prípojok
F.. Tieto prípojky nadobudol do vlastníctva jeden z právnych predchodcov žalobcu 1/ už v roku 1994. Z
prevádzkového poriadku žalovaného 1/ zo dňa 10.12.2007 súd prvej inštancie zistil, čo sa týka potrubnej
siete II. obvodu, že tzv. nízkotlakové potrubie odvádza od uzáverového objektu 208 potrubím DN 1200
po okraji zastavaného územia J. a po prekrižovaní ulíc H. a D. vedie k starému mŕtvemu ramenu H. G..
Zo situačnej mapky, ktorá tvorí prílohu k vyššie uvedenému prevádzkovému poriadku, je jednoznačne

vidieť zákres vodovodného potrubia aj s prípojkami na F.V. N. Y. L.. Z fotografie založenej do spisu
žalobkyňou je vidieť modré označenie zakreslené pracovníkmi žalovaného 1/, ktoré je jednoznačne
zakreslené na chodníku tesne vedľa cesty a šachta žalobkyne sa nachádza až niekoľko metrov za
bránou. Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu mal súd prvej inštancie preto za to, že vlastníctvo
žalovaného 1/ k predmetnej vodovodnej prípojke bolo v tomto konaní preukázané. Konštatoval, že

podľa § 4 ods. 1zákona 442/2002 Z.z. vodovodná prípojka je úsek potrubia spájajúci rozvádzaciu vetvu
verejnej vodovodnej siete s vnútorným vodovodom nehnuteľnosti alebo objektu okrem meradla, ak je
osadené. Vodovodná prípojka sa spravidla pripája na verejný vodovod navŕtavacím pásom s uzáverom.
Pripojenie na rozvádzaciu vetvu s uzáverom je súčasťou verejného vodovodu. Vodovodnou prípojkou
sa privádza voda z verejného vodovodu do nehnuteľnosti alebo do objektu, ktorá je pripojená na verejný

vodovod. Vodovodná prípojka je vodnou stavbou podľa osobitného predpisu. Odberateľom vody (ďalej
len "odberateľ") je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má uzatvorenú zmluvu o dodávke vody
s vlastníkom verejného vodovodu a ktorá odoberá vodu z verejného vodovodu na účely konečnej
spotreby vody alebo jej ďalšej dodávky konečnému spotrebiteľovi (ods. 3). Vlastníkom vodovodnej
prípojky alebo vlastníkom kanalizačnej prípojky je osoba, ktorá zriadila prípojku na svoje náklady, a to

spôsobom určeným prevádzkovateľom verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie. Ak je vlastník
nehnuteľnosti vlastníkom vodovodnej prípojky alebo vlastníkom kanalizačnej prípojky, prechádza pri
zmene vlastníctva nehnuteľnosti vlastníctvo vodovodnej prípojky alebo vlastníctvo kanalizačnej prípojky
na nového vlastníka nehnuteľnosti (ods. 6).

4. Vychádzal tiež z ustanovení § 32 ods. 1 písm.a/,b, c/, d/, e/, f/, g/, h/, i/, j/, k/, l/, m/, n/, o/,
p/, ods. 2,3,4,5,6,7/písm. a,b, ods. 8, § 33 ods. 1,2,3,4 zákona 442/2002 Z.z. a uviedol, že podľa
§ 32 ods.1 písm. b/,m/,o/ zákona č. 442/2002 Z.z., prevádzkovateľ môže prerušiť alebo obmedziť
dodávku vody z verejného vodovodu alebo odvádzanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie pri
poruche na verejnom vodovode alebo verejnej kanalizácii pri poruche na verejnom vodovode alebo

verejnej kanalizácii v prípade neplatenia vodného alebo stočného, pri poruche na vodovodnej prípojke
alebo kanalizačnej prípojke, ak je vodovodná prípojka alebo kanalizačná prípojka majetkom vlastníka
verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie. Podľa § 32 ods.3 zák.č. 442/2002 Z.z. v prípade
prerušenia alebo obmedzenia dodávky vody alebo odvádzania odpadových vôd podľa ods. 1 písm. b/ až
e/ a o/ je prevádzkovateľ oprávnený stanoviť podmienky tohto prerušenia alebo obmedzenia a je povinný

zabezpečiť náhradné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou alebo náhradné odvádzanie odpadových
vôd. V tomto prípade žalovaný 1/ prerušil dodávku pitnej vody žalobkyni, hoci bol povinný v zmysle
vyššie uvedenej citácie zákona zabezpečiť náhradné zásobovanie pitnou vodou, neurobil tak, čím podľa
súdu prvej inštancie žalobkyňu vystavil neúnosným útrapám, pretože takýmto spôsobom vážne zasiahol
do ľudských práv žalobkyne, došlo aj do zásahu do jej ľudskej dôstojnosti, kedy táto nemá zabezpečenú

vodu ako základnú surovinu potrebnú pre život, je odkázaná na druhých ľudí, aby si mohla vykonať
základné hygienické potreby ako sprchovanie, pranie, umývanie. Poukázal na to, že žalobkyňa si voči
žalovanému 1/ vždy riadne plnila svoje povinnosti, t.j. uhrádzala vodné a stočné. Žalovaný 1/ napriek
tomu, že je vlastníkom tejto prípojky, nápravu nezjednal a žalobkyňu stále ponechal bez prívodu pitnej
vody, čím jej spôsobil dlhodobé strádanie, zásah do základných ľudských práv a zásah do jej ľudskej

dôstojnostizuvedenýchdôvodov.Pretosúdprvejinštanciepriznalžalobkynináhradunemajetkovejujmy
v sume 15.000 Eur, považujúc túto sumu za postačujúcu ako primerané zadosťučinenie za spôsobené
útrapy žalobkyni žalovaným 1/. Vo zvyšku návrhu uplatnenej si nemajetkovej ujmy žalobkyňou návrh
žalobkyne zamietol.5. Návrh žalobkyne voči žalovaným 2/,3/,4/ v časti návrhu o náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj
v časti určovacej žaloby súd prvej inštancie zamietol, pretože z vykonaného dokazovania mal za

preukázané, že žalovaný 2/,3/,4/ neboli v tomto spore pasívne legitimovaní. Pasívnu legitimáciu v tomto
spore mal len žalovaný 1/, ktorého vlastníctvo k predmetnej prípojke mal za preukázané z vyššie
uvedeného vykonaného dokazovania, ale aj zo samotného Prevádzkového poriadku žalovaného 1/,
kde ako vyplýva z ustanovenia § 33 ods. 3 zák.č. 442/2002 Z.z. Prevádzkový poriadok verejného
vodovodu alebo verejnej kanalizácie schvaľuje vlastník verejného vodovodu alebo vlastník verejnej

kanalizácie. Zo schvaľovacieho listu k Prevádzkovému poriadku zo dňa 10.12.2007 bolo potvrdené
pečiatkou a podpisom schvaľovateľa L. Y. R. C..R.., že je vlastníkom verejného vodovodu a aj
prevádzkovateľom verejného vodovodu VodárU. R. L.. Na prílohovej mapke k tomuto Prevádzkovému
poriadku je vyznačené okrem iného aj vodovodné potrubie s prípojkami na F. N. Y. L..

6. Keďže v spore úspešným žalovaným 2/,3/,4/ v tomto konaní trovy nevznikli, súd prvej inštancie im

trovy konania nepriznal.

7. O trovách konania žalobkyni voči žalovanému 1/ rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a priznal úspešnej žalobkyni proti žalovanému 1/ vo
výške 25%.

8. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti (výrok I.) a v trovách konania (výrok IV.) podal v
zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaný 1/ a žiadal ho v týchto
napadnutých častiach zmeniť a žalobu žalobkyne, ako aj jej nárok na náhradu trov konania voči nemu
zamietnuť. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie v bode 18 odôvodnenia rozsudku, že z

vykonaného dokazovania v konaní bolo preukázané vlastníctvo žalovaného 1/ k predmetnej vodovodnej
prípojke a považoval ho za nesprávne a ničím nepodložené. Mal za to, že v konaní nebolo hodnoverne
preukázané, že predmetná vodovodná prípojka je v súpise majetku, ktorý bol zahrnutý v Privatizačnom
projekte č.XXXX, ktorý na neho prešiel, odkaz na všeobecné položky typu: vodovod Vrakuňa, Prípojka
J. a iné, nemožno považovať za hodnoverné preukázanie skutočností. Takýto dôkaz považoval za

neurčitý a nejasný, nie je z neho zrejmé, čoho konkrétne sa týka a či sa vôbec týka prejednávanej
veci. Rovnako vyjadrenia svedkov sú podľa neho všeobecného charakteru a v žiadnom prípade sa
netýkal konkrétnej vodovodnej prípojky, ktorej určenia vlastníctva je predmetom tohto konania. Bol toho
názoru, že v rámci celého konania nebol predložený žiaden priamy dôkaz zo strany žalobkyne, ktorý
by jednoznačným spôsobom (bez vyvolania pochybností) preukazoval tvrdenia, na ktorých žalobca

zotrváva, t.j. že je vlastníkom predmetnej vodovodnej prípojky. Naopak, vie preukázať, že mu predmetná
vodovodná prípojka nepatrí, nie je v evidencii jeho majetku a nebola predmetom privatizácie, čo potvrdil
aj Fond národného majetku vo svojom vyjadrení -Vyjadrenie k žiadosti zo dňa 17.5.2011. Uviedol, že
pre platnosťou Spoločného privatizačného projektu reg.č. XXXX (ďalej len „Privatizačný projekt“) bolo
vodovodné potrubie, ako aj vodovodné prípojky na území L. vo vlastníctve viacerých subjektov (napr. P.

H. L., H. Č.-L. K., a pod.) a nie vo výlučnom vlastníctve spoločnosti Y. C. F. L., Š..J.. Práve z toho dôvodu
bolo treba podľa neho v konaní hodnoverne preukázať, kto je vlastníkom vodovodného potrubia na F. N.,
kto toto vodovodné potrubie (spolu s vodovodnými prípojkami) vybudoval, kto ho mal v správe (resp. mal
k nemu právo hospodárenia) a akým relevantným spôsobom (ak vôbec) prešlo vlastníctvo k uvedenému
potrubiu (resp. prípojok) na neho. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa týmito primárnymi otázkami,

ktorých zodpovedanie by malo pre konanie význam s ohľadom na zistenie skutočného stavu nezaoberal.
Uviedol, že ak by aj Vodárne a kanalizácie Bratislava, š.p. (jeho právny predchodca) mali v správe
predmetný verejný vodovod, tento preukázateľne nebol v súpise majetku zahrnutého do Privatizačného
projektu Je preto podľa neho pravdepodobné, že vlastníctvo k verejnému vodovodu na F. N. a teda aj k
predmetnej vodovodnej prípojke mohlo prejsť na Ministerstvo hospodárstva SR. Poukázal na to, že súd

prvej inštancie síce v III. výroku rozsudku žalobu žalobkyne v časti žalobného návrhu, ktorým sa domáha
voči žalovaným 1/ až 4/ určenia, že sú vlastníkmi vodovodnej prípojky, zamietol, avšak z odôvodnenia
rozsudku nie je zrejmé, prečo žalobu v časti žalobného návrhu o určenie vlastníctva k prípojke zamietol,
t.j. nie je zrejmé, čím bol pri svojom rozhodovaní vedený, resp. podľa akého procesného ustanovenia
postupoval a ako vec právne posúdil. Žalovaný 1/ bol toho názoru, že žalobkyňa v konaní neuniesla

dôkazné bremeno a jednoznačne a hodnoverne nebolo preukázané jeho vlastníctvo k vodovodnej
prípojke. Uviedol, že ako „nevlastník“ vodovodnej prípojky nemá žiadnu zákonnú ani zmluvne dojednanú
povinnosť vodovodnú prípojku spravovať, opravovať, či inak sa starať jej funkčnosť a zabezpečovať
jej údržbu. Nakoľko nemá žiadnu povinnosť vykonávať opravy na vodovodnej prípojke žalobkyne,nemohol sa svojim konaním, resp. svojou nečinnosťou (neopravením vodovodnej prípojky) dopustiť
neoprávneného zásahu do práv, resp. právom chránených záujmov žalobkyne, čím neboli naplnené
podmienky podľa § 13 OZ, a teda neexistuje právny základ na priznanie primeranej nemajetkovej ujmy.

Žalobkyňu síce odpojil od dodávky vody, no postupoval len v intenciách § 32 ods. 1 písm.g/ zákona
č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v znení neskorších predpisov.
Žalovaný 1/ vytýkal súdu prvej inštancie, že len stroho skonštatoval, že žalobkyni priznal sumu vi výške
15.000 Eur, avšak nekonkretizoval v čom majú uvedené útrapy spočívať, rovnako ako vôbec neuviedol,
ako dospel k tejto sume, akými úvahami bol vedený, v čom vidí zníženie dôstojnosti žalobkyne a prečo

suma 15.000 Eur zodpovedá primeranému zadosťučineniu. Poukázal na ust. § 13 ods. 2 OZ a vytýkal
súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozsudku nevysvetlil a primerane, resp. vôbec neodôvodnil prečo
pristúpil k aplikácii § 13 ods. 2 OZ a kde videl naplnenie podmienok na jeho uplatnenie. V tejto súvislosti
sa tak mal súd prvej inštancie podľa žalovaného 1/ zaoberať otázkou, či vôbec došlo k značnému
zníženiu dôstojnosti a vážnosti a pod. a ak áno, v čom spočíva značné zníženie dôstojnosti a vážnosti
žalobkyne. Navyše mal za to, že v súvislosti so spomínanými údajnými útrapami žalobkyne, ktoré mali

nastať v dôsledku údajnej absencie vody v nehnuteľnosti sa mal súd prvej inštancie vysporiadať aj so
skutočnosťou, že žalobkyňa mala vybudovanú studňu, t.j. že žalobkyňa mala prístup k vode priamo vo
svojej nehnuteľnosti. Odôvodnenie rozsudku podľa žalovaného 1/ nespĺňa ani náležitosti ust. § 220
ods. 2 CSP. Za zmätočný a nevykonateľný považoval žalovaný 1/ aj výroky rozsudku, keď v II. výroku
rozsudku súd prvej inštancie konštatuje zamietnutie nároku na zaplatenie sumy 30.000 Eur, avšak

v predchádzajúcom výroku žalobkyni priznáva sumu 15.000 Eur, ktoré výroky si navzájom odporujú.
Mal tiež za to to, že dôsledkom I. výroku je aj napadnutie aj IV. výroku rozsudku o trovách konania,
keďže rozhodnutie o I. výroku rozsudku bude mať dopad aj na výšku trov konania. Namietal pritom aj
nezohľadnenie neúspechu žalobkyne v časti žalobného návrhu o určenie vlastníckeho práva.

9. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ s tvrdením žalovaného 1/ nesúhlasil,
nakoľko súd prvej inštancie v časti o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovaným 2/, 3/ a 4/ žalobu
zamietol, keď z vykonaného dokazovania mal preukázané, že v konaní neboli pasívne legitimovaní.
Bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, je zákonné

a v plnom rozsahu preskúmateľné, preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť.

10. Žalovaný 4/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ zotrval na svojich predchádzajúcich
písomných a ústnych vyjadreniach, predložených v konaní pred súdom. Predovšetkým namietal svoju

pasívnu legitimáciu v spore. Konštatoval a poukazoval na skutočnosť, že jeho právne postavenie je
určené najmä zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v platnom znení, zákonom č. 377/1990
Zb. o Hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v platnom znení, zákonom č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí v platnom znení a Štatútom hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Zdôraznil, že
v súvislosti so spravovaním majetku hospodári buď so svojim majetkom alebo majetkom zvereným mu

do správy Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou. Uviedol, že preskúmal majetok vo svojom
vlastníctve, prípadne v správe a po preskúmaní zistil, že v jeho evidencii majetku sa nenachádza verejná
časťvodovodnejprípojky,ktorájepredmetomtohtosúdnehokonania.Napadnutýrozsudokpovažovalza
vecne správny, založený na správnom právnom posúdení tejto veci. Súhlasil aj s vyjadrením žalovaného
3/.

11. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 4/ s vyjadrením žalovaného 4/ nesúhlasil a
jeho obranu spočívajúcu v tvrdení, že predmetnú verejnú časť vodovodnej prípojky neeviduje vo svojom
majetku mal za nepreukázanú a ničím nepodloženú. Naopak, vie jednoznačným spôsobom preukázať,
že mu predmetná vodovodná prípojka nepatrí - nie je v evidencii jeho majetku a nebola predmetom

privatizácie, čo potvrdil aj vtedajší Fond národného majetku vo svojom vyjadrení - Vyjadrenie k žiadosti
zo dňa 17.05.2011.

12. Nestotožnil sa tiež vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 3/ s jeho vyjadrením a zotrval na
svojom tvrdení, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo konajúci súd žalobu v časti žalobného

návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva k prípojke zamietol, t.j. nie je zrejmé,
čím bol konajúci súd pri svojom rozhodovaní vedený. Strohé konštatovanie ohľadom absencie pasívnej
legitimáciežalovaných2/,3/a 4/nepovažovalzapreukázané,ničímpodložené.Opakovanekonštatoval,
že vie jednoznačným spôsobom preukázať, že mu predmetná vodovodná prípojka nepatrí- nie je vevidencii jeho majetku a nebola predmetom privatizácie., čo potvrdil aj vtedajší Fond národného majetku
vo svojom vyjadrení zo dňa 17.5.2011. Rovnako ani poukázanie na Prevádzkový poriadok k verejnému
vodovodu alebo verejnej kanalizácie nepovažoval za dostatočné odôvodnenie súdom vysloveného

záveru.

13. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ podanom prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť majúc za to,
že ním bolo rozhodnuté na základe jasných a jednoznačných dôkazov preukazujúcich skutočnosť, že

žalovaný 1/ nadobudol do vlastníctva na základe privatizácie nielen verejný vodovod na F. N. Y. L., ale
aj všetky vodovodné prípojky tam sa nachádzajúce, pričom sám žalovaný 1/ predložil na preukázanie
toho, čo sa nachádzalo v sprivatizovanom majetku (tabuľka: Špecifikácia (ocenenie) privatiz. majetku
BUDOVY, HALY, STAVBY) inventárne karty bližšie konkretizujúce jednotlivé položky v danej tabuľke
(ďalej len „inventárne karty“) tak, aby bolo pre všetky strany zrozumiteľné, jasné a nespochybniteľné,
ktorý majetok, ktoré vodovodné potrubia a vodovodné prípojky sa nachádzajú v jeho majetku. Tiež

vyjadrenia svedkov považovala za preukazujúce, že o predmetný verejný vodovod na F. N. a jednotlivé
vodovodné prípojky tam sa nachádzajúce sa predchodca žalovaného 1/ Vodárne a kanalizácie, š.p.
staral, spravoval ich a na ich náklady tiež zabezpečoval opravy. Mala za to, že v konaní bolo preukázané,
že Y. C. F. L., Š..J.. mali v správe verejný vodovod aj vodovodné prípojky, preto nesúhlasila s tvrdením
žalovaného 1/, že nebolo preukázané, kto mal predmetný vodovod s vodovodnými prípojkami v správe.

V rámci privatizácie a následného prechodu majetku štátneho podniku Vodárne a kanalizácie Bratislava,
š.p., prešiel na žalovaného 1/ všetok majetok podniku, pod ktorým sa rozumie v zmysle § 2 zákona
č. 92/1991 Zb. súhrn vecí a finančných prostriedkov, ku ktorým má podnik právo hospodárenia alebo
ktoré sú v jeho vlastníctve, ako aj súhrn práv, iných majetkových hodnôt a záväzkov podniku. V
zmysle uvedeného zákona postačovalo, ak Y. C. F. L., Š..J.. mali právo hospodárenia, na prechod

majetku sa nevyžadovalo výlučne vlastnícke právo podniku k vodovodným potrubiam a ich prípojkám.
Avšak napriek tomu bolo podľa žalobkyne v konaní preukázané, že okrem správy mal predchodca
žalovaného 1/ aj vlastnícke právo k vodovodnému potrubiu a vodovodným prípojkám v J. aj na F. N. Y. L..
Žalobkyňa poukázala aj na vyjadrenie Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 15.3.2010, že eviduje
jediného vlastníka a prevádzkovateľa verejného vodovodu Bratislavy ako celok práve žalovaného 1/.

Tiež Prevádzkový poriadok schválený žalovaným 1/ eviduje jediného prevádzkovateľa a vlastníka
verejnéhovodovodunaúzemídruhéhoobvoduBratislavy,ktorýakocelokžalovaný1/odmietolpredložiť.
Uviedla, že žalovaný 1/ ako vlastník verejnej časti vodovodnej prípojky, ktorá zostala v jeho správe a
vlastníctve a v súvislosti s § 4 ods. 7 písm.c/ zák.č. 442/2002 Z.z. v platnom znení je povinný zabezpečiť
opravy a údržbu vodovodnej prípojky na vlastné náklady. Žalovaný 1/ do dnešného dňa pokračuje v

činnosti zrušeného štátneho podniku a naďalej vykonáva právo hospodárenia k verejnému vodovodu
na F.R. N. Y. L., t.j. zabezpečuje jeho údržbu, opravy, revízie, inkasuje poplatky od občanov za prívod
vody, za pripojenie na verejný vodovod na F. N. Y. L., ukladá sankcie a vykonáva všetky ďalšie práva
prináležiace iba vlastníkovi verejného vodovodu. Poukázala na ust. § 15 ods. 1 písm.a/ zák.č. 442/2002
Z.z., v zmysle ktorého vlastník verejného vodovodu je povinný okrem iného zabezpečiť nepretržitú

dodávku pitnej vody, túto povinnosť má len vlastník verejného vodovodu a nie jeho prevádzkovateľ. K
tvrdeniu žalovaného 1/, že jej nemohla byť spôsobená ujma aj v dôsledku toho, že mala vybudovanú
studňu, žalobkyňa uviedla, že to nezbavuje žalovaného 1/ zodpovednosti a toho, že mal povinnosť
obnoviť prívod vody do jej nehnuteľnosti. Uviedla, že studňa bola vybudovaná až niekoľko rokov
po neoprávnenom prerušení dodávky vody zo strany žalovaného 1/, vedúcej do jej nehnuteľnosti,

voda zo studne nie je nezávadnou, čiže pitnou, studňa bola zriadená len provizórne preto, že k tomu
bola prinútená v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1/do jej práv, oprávnených záujmov,
dôstojnosti a do jej osobnosti. Nenahradila a ani nemohla nahradiť dodávku kontrolovanej nezávadnej
pitnej vody dodávanej žalovaným 1/všetkým ostatným obyvateľom F. N., pitná voda je odstavená od
roku 2010, čiže vyše 8 rokov. Čo sa týka výrokov rozsudku, žalobkyňa ich nepovažovala za zmätočné a

nevykonateľné ako žalovaný 1/, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobkyni priznal
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 Eur a vo zvyšku návrhu uplatnenej nemajetkovej ujmy
žalobkyňou súd návrh žalobkyne zamietol. Žalobkyňa sa tiež stotožnila s vyjadreniami žalovaných 3/
a 4/.

14. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne, žalovaného 1/ a žalovaného 4/ vzhľadom
na to, že je v nich opätovne poukazované na skutočnosti písomne ako aj ústne podané počas
súdneho konania, sa pridržiaval všetkých svojich písomných ako aj ústnych vyjadrení, majúc za to,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam,rozhodnutie vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, je zákonné a v plnom
rozsahu preskúmateľné.

15. Žalovaný 1/ vo svojom ďalšom vyjadrení, podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
zotrval na svojich doterajších tvrdeniach. Nestotožnil sa s Vyjadrením žalobcu k odvolaniu a zotrval na
svojich vyjadreniach prednesených a predložených v konaní. Opätovne zdôraznil, že v konaní nebolo
hodnoverne preukázané, že predmetná vodovodná prípojka je v súpise majetku, ktorý bol zahrnutý
v Spoločnom privatizačnom projekte č. 2276 (ďalej len ako „Privatizačný projekt“), a ktorý prešiel

na žalovaného 1/. Odkaz na všeobecné položky typu: Vodovod Y., Prípojky J. a iné nemožno podľa
neho považovať za hodnoverné preukázanie uvedenej skutočnosti. Takýto dôkaz je neurčitý a nejasný,
nie je z neho zrejmé čoho konkrétne sa týka a či sa vôbec týka prejedávanej veci. Rovnako tak
vyjadrenia svedkov sú všeobecného charakteru a v žiadnom prípade sa netýkali konkrétnej vodovodnej
prípojky, ktorej určenie vlastníctva je predmetom toho konania. V nadväznosti na uvedené nebolo v
konaní hodnoverne preukázané, že je/stal sa vlastníkom predmetnej vodovodnej prípojky. V rámci

celého konania nebol predložený žiaden priamy dôkaz zo strany žalobkyne, ktorý by jednoznačným
spôsobom (bez vyvolania pochybností) preukazoval tvrdenia, na ktorých žalobkyňa zotrváva, t.j. že
vlastníkom predmetnej vodovodnej prípojky je žalovaný 1/. Naopak, vie jednoznačným spôsobom
preukázať, že mu predmetná vodovodná prípojka nepatrí - nie je v evidencii majetku žalovaného 1/ a
nebola predmetom privatizácie, čo potvrdil aj vtedajší Fond národného majetku vo svojom vyjadrení -

Vyjadrenie k žiadosti zo dňa 17.05.2011. Spochybňovanie relevantného a priameho dôkazu - Vyjadrenia
FNM - zo strany žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, žalovaný 1/ považuje za účelové a ničím
nepodložené, a preto bez právnej relevancie. Tvrdenie žalobkyne, že:„...dôležité je tiež upriamiť
pozornosť aj na oficiálne vyjadrenie Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 15.03.2010..., ktoré
jednoznačne potvrdilo, že eviduje jediného vlastníka a prevádzkovateľa verejného vodovodu Bratislavy

ako celok práve žalovaného 1/, označil za nepravdivé. Uviedol, že listinnými dôkazmi (najmä Zmluva
o zabezpečení odborného výkonu prevádzky verejnej vodovodnej prípojky č. ZOP 8/1010/1999 VaK
B; Zmluva o zabezpečení odborného výkonu prevádzky verejného vodovodu č. ZOP 148/1010/2000
VaK B; Zmluva o zabezpečení výkonu prevádzky verejného vodovodu č. ZOP 885/1010/200 VaK B,
ktoré sú už súčasťou súdneho spisu) jednoznačne preukázal, že nie je vlastníkom všetkých verejných

vodovodov na území Bratislavy a v mnohých prípadoch plnil a plní len úlohu prevádzkovateľa. Aj v
čase pred platnosťou Privatizačného projektu bolo vodovodné potrubie, ako aj vodovodné prípojky
na území Bratislavy vo vlastníctve viacerých subjektov (napr. P. H. L., H. Č.C. - L. K. a pod.) a nie
vo výlučnom vlastníctve spoločnosti Y. C. F.M. L. Š..J... Práve z toho dôvodu bolo podľa žalovaného
1/ v prebiehajúcom súdnom konaní potrebné hodnoverne preukázať, kto je vlastníkom vodovodného

potrubia a vodovodných domových prípojok na F. N., odvodiac túto skutočnosť od preukázania toho,
kto a kedy predmetné vodovodné potrubie ako aj konkrétnu vodovodnú prípojku vybudoval, kto ich
mal v správe (resp. mal k nim právo hospodárenia) a akým právne relevantným spôsobom (ak vôbec!)
prešlo vlastníctvo k uvedenému vodovodnému potrubiu (resp. vodovodným domovým prípojkám) na
žalovaného 1/. V prípade, ak by aj Y. C. F. L., Š..J.. (ako právny predchodca súčasného žalovaného 1/)

mali v správe predmetný verejný vodovod (ide však len o domnienku a nie dokázanú skutočnosť!), tento
preukázateľne (viď. Vyjadrenie FNM) nebol v súpise majetku zahrnutého do Privatizačného projektu. Je
preto pravdepodobné (nie však doteraz jednoznačne preukázané a dokázané), že mohlo vlastníctvo k
verejnému vodovodu na F.R. N. (vrátane verejných častí vodovodných prípojok, a teda aj k predmetnej
Vodovodnej prípojke) prejsť na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (s poukazom § 47c

ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších
predpisov - majetok podniku alebo tieto časti, ktoré nebolo z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik
bol zrušený a vymaznaný z obchodného registra je v správe ministerstva). Opätovne zdôraznil, že
žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a jednoznačne a hodnoverne nebolo preukázané
jeho vlastníctvo k vodovodnej prípojke, ako „nevlastník“ vodovodnej prípojky nemá žiadnu zákonnú

a ani zmluvne dojednanú povinnosť vodovodnú prípojku spravovať, opravovať či inak sa starať o jej
funkčnosť a zabezpečovať jej údržbu. Nakoľko nemá žiadnu povinnosť vykonávať opravy na vodovodnej
prípojke žalobkyne, nemohol sa svojím konaním, resp. svojou nečinnosťou - neopravením vodovodnej
prípojky - dopustiť neoprávneného zásahu do práv, resp. právom chránených záujmov žalobkyne, čím
neboli naplnené podmienky podľa § 13 OZ, a teda neexistuje právny základ na priznanie primeranej

nemajetkovej ujmy. Síce odpojil žalobkyňu od dodávky vody, no postupoval z dôvodu identifikácie
poruchy na tejto vodovodnej prípojke len v intenciách § 32 ods. 1 písm. g) zákona č. 442/2002 Z.z.
o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoVV“ý.
„Prevádzkovateľ môže prerušiť alebo obmedziť dodávku vody z verejného vodovodu alebo odvádzanieodpadových vôd do verejnej kanalizácie ak zariadenie odberateľa alebo producenta alebo spôsob
odberu vody alebo odvádzania odpadových vôd je v rozpore s dohodnutými technickými podmienkami
tak, že môže ohroziť zdravie, bezpečnosť osôb alebo majetok, prípadne spôsobiť neprípustné technické

alebo technologické zmeny v dodávke vody, v odvádzaní odpadových vôd alebo čistení odpadových
vôd.“ Považoval za nespravodlivé, že žalobkyňa bez hodnoverného preukázania jeho vlastníckeho
vzťahu k jej vodovodnej prípojke požaduje od neho opravu vodovodnej prípojky a navyše aj nemajetkovú
ujmu, ktorú jej mal údajne svojim konaním, resp. opomenutím spôsobiť. Opäť poukázal na to, že
žalobkyňa mala prístup k vode, nakoľko mala vybudovanú studňu. Nemal za preukázanú ňou tvrdenú

skutočnosť, že táto bola vybudovaná až niekoľko rokov po prerušení dodávky vody. Samotná výška
nároku priznaná súdom prvej inštancie nebola tiež žiadnym právne relevantným a ústavne udržateľným
spôsobom dostatočne odôvodnená. Petit rozsudku považuje za zmätočný a nevykonateľný, nakoľko
v II. výroku rozsudku súd konštatuje zamietnutie nároku na zaplatenie sumy 30.000,00 Eur (t.j. tento
zamietol v celom rozsahu), avšak v predchádzajúcom priznáva žalobcovi nárok na sumu 15.000,00 Eur,
a teda si jednotlivé výroky navzájom odporujú.

16.Žalobkyňavosvojomvyjadreníkvyjadreniužalovaného1/uviedla,žesúdprvejinštancierozhodolna
základejasnýchajednoznačnýchdôkazov,ktorépreukazujútúskutočnosť,žežalovaný1/ nadobudoldo
vlastníctva na základe privatizácie nielen verejný vodovod na F. N. Y. L. (ktorá spadá nespochybniteľne
do oblasti J.), ale aj všetky vodovodné prípojky tam sa nachádzajúce. Sám žalovaný 1/ predložil

na preukázanie toho, čo sa nachádzalo v sprivatizovanom majetku (tabuľka: Špecifikácia (ocenenie)
privatiz. majetku BUDOVY, HALY, STAVBY) inventárne karty bližšie konkretizujúce jednotlivé položky
v danej tabuľke (ďalej len „inventárne karty") tak, aby bolo pre všetky strany zrozumiteľné, jasné
a nespochybiteľné, ktorý majetok, ktoré vodovodné potrubia a vodovodné prípojky sa nachádzajú v
jeho majetku a boli privatizáciou presunuté do majetku žalovaného 1/. Z týchto inventárnych kariet

jednoznačne vyplýva (viď. konkrétne inventárna karta predložená žalovaným prvom rade inventárne
číslo XXXXXXX - vodovodné prípojky domové, nadväzujúca na inventárnu kartu štátneho podniku číslo
121 - Vodovodné prípojky domové L. J.), že domové prípojky v celej oblasti J. boli zahrnuté v inventári
Y. C. F. L., Š..J.., a to od 01.01.1956. Tento fakt podporujú aj svedectvá pána L.Í. a pána R., ktorí
dosvedčili nielen, že daný verejný vodovod budovala štátna verejná vodovodná organizácia v rokoch

1955- 56 (tento dátum si pán L. nemohol vymyslieť, pretože predmetné inventárne karty boli predložené
žalovaným 1/ až o niekoľko rokov neskôr po čestnom vyhlásení pána L.). Dátum uvedený v čestnom
vyhlásení sa jednoznačne a presne zhoduje s inventárnou kartou uvedenou vyššie - rok vybudovania
podľa čestného vyhlásenia p. L. 1955-56, rok nadobudnutia VaK Bratislava, š.p. podľa inventárnej karty
1956. Ďalším faktom preukazujúcim, že žalovaný 1/ prevzal a spravoval (takisto ako to robil aj jeho

právny predchodca) verejný vodovod spolu s jeho vodovodnými prípojkami naň pripojenými v J., ako
aj na F. N. Y. L., potvrdzujú aj svedectvá jednotlivých svedkov, ako napr. p. Slivku ktorý potvrdil, že
o predmetný verejný vodovod na F.R. N. a jednotlivé vodovodné prípojky tam sa nachádzajúce sa
predchodca žalovaného 1/ Y. C. F.Á. L., Š..J.. staral, spravoval ich a na ich náklady tiež zabezpečoval
opravy (čiže už vtedy k nim vykonával právo hospodárenia). Tento fakt preukazuje, že predchodca

žalovaného 1/ mal vo vlastníctve ako aj v správe nielen verejný vodovod na F. N., ale aj jeho vodovodné
prípojky napájajúce jednotlivé nehnuteľnosti. Na základe uvedeného nikdy nebolo potrebné zo strany
žalobkyne dohadovať sa s predchodcom žalovaného 1/, resp. s ním usporiadavať vzťahy a odovzdávať
verejné časti vodovodných prípojok, tak ako tvrdí jeho právny zástupca poukazujúc na vyhlášku č.
154/1978. Už aj v roku 1998/99 - čo bolo preukázané svedkom pánom R., predchodca žalovaného

1/ spravoval a opravoval verejný vodovod a vodovodnú prípojku pána R. na F. N. Y. L., preto nebol
žiadny dôvod, aby odovzdávali obyvatelia Kaštieľskej ulice verejné časti vodovodných prípojok, keďže
ich mali v tom období vo vlastníctve a v správe Y. C. F. L., Š..J.. Od vybudovania verejného vodovodu
a vodovodných prípojok naň pripojených na F. N. Y. L. vykonáva správu a údržbu výlučne žalovaný
1/ (pred jeho vznikom túto činnosť vykonávali Y. C. F. L., Š..J.., čiže jeho právny predchodca). Tieto

fakty sú nevyvrátiteľné. Žalovaný 1/ do dnešného dňa spravuje celý vodovod na F. N. Y. L., ako aj
jeho verejné prípojky. Neskôr budované verejné prípojky, ktoré boli vybudované po roku 2002, ako je
napríklad bytový dom na F.V. N. XX, XX, XX C. Č.. V danom prípade vystupoval ako jediný vlastník a
správca verejného vodovodu v tejto oblasti (jednalo sa o napojenie vodovodu na verejný vodovod na
F. N. Y. L.) a to žalovaný v prvom rade (viď predložené dôkazy stanoviská žalovaného v prvom rade k

obytnému súboru Č.-F., L. J. z roku 2003,2004). Čiže sám žalovaný 1/ dával súhlas na napojenie sa
daného bytového komplexu na verejný vodovod na F. N.. Poberal, a stále, poberá poplatky za napojenie
sa na verejný vodovod na F.V. N. Y. L., berie úžitky a obohacuje sa. Podľa žalobkyne sa žalovaný 1/ snaží
zbaviť sa zodpovednosti a aby v prípadoch podobných jej nemusel znášať prípadnú škodu. Žalovaný 1/nemá právo, a už vonkoncom nie povinnosť (ako sám tvrdí, že správa verejného vodovodu na ulici F. a
všeobecneostatnýchverejnýchvodovodovakoajdodávkapitnejvodymuvyplývazozákona)zasahovať
do cudzieho majetku. Konštatovala, že podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona číslo 442/2002 Z.z. vlastník

verejného vodovodu je povinný okrem iného zabezpečiť nepretržitú dodávku pitnej vody. Túto povinnosť
má len vlastník verejného vodovodu a nie jeho prevádzkovateľ. Prevádzkovateľ verejného vodovodu
nemôže zastúpiť vlastníka verejného vodovodu v plnení tejto povinnosti (viď. § 15 ods. 4 citovaného
zákona), s výnimkou pokiaľ je nato oprávnený v prípade zákonom povoleného vyhlásenia nútenej správy
(§ 14 citovaného zákona), ktorá v danom prípade vyhlásená nebola. Na základe uvedeného (v prípade

tvrdenia žalovaného 1/, že nie je vlastníkom) žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ verejného vodovodu na
F.R. N. nemá akékoľvek právo doň zasahovať a tiež nemôže zabezpečovať nepretržitú dodávku pitnej
vody cez verejný vodovod, ktorý nevlastní. Na to má právo výlučne vlastník verejného vodovodu, čo
len potvrdzuje, že je skutočným vlastníkom. Správanie žalovaného 1/ ako aj skutočnosť, že vykonal a
naďalej vykonáva zásahy do predmetného vodovodu, len potvrdzuje a nasvedčuje tomu, že nezasahuje
do cudzieho majetku len tak pre nič za nič, ale že má k danému verejnému vodovodu vlastnícky vzťah. A

ak nemá ako to tvrdí sám, musí znášať všetky následky spojené s neoprávnenými zásahmi do verejného
vodovodu a vodovodných prípojok na F. N. v L.. V dôsledku uvedených skutočností, mala žalobkyňa za
to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a
správne právne posúdil vec, a preto považovala jeho rozhodnutie vo veci za právne a skutkovo správne,
a plne v súlade so zákonom.

17. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k tomuto vyjadreniu žalobkyne k jej tvrdeniu, že
sám predložil inventárne karty za účelom preukázania toho, čo bolo súčasťou prevodu privatizovaného
majetku. Medzi týmito inventárnymi kartami bola aj karta s číslom XXXXXXX - vodovodné prípojky
domové L., J., z ktorého listinného dôkazu žalobkyňa usudzuje, že domové prípojky údajne z celej

oblasti Prievoz boli zahrnuté do majetku jeho právneho predchodcu, uviedol, že tento jej záver je
nesprávny a mylný. Vodovodné prípojky sa na inventárnej karte č. XXXXXXX začínajú vyskytovať
na štvrtej strane (číslo lisu XXX) v celkovom počte 3 zápisy, na nasledujúcej strane sú vodovodné
prípojky Trávniky, a od dátumu 30.4.1968 do 31.7.1968 je uvedených 11 prípojok, na ďalšej strane od
31.7.1968 do 1.1.1969 je celkom 13 vodovodných prípojok. Ďalšie strany sú v horšie čitateľnej podobe

(aspoň tak ich má k dispozícii žalovaný 1/), avšak je zjavné, že nie každý riadok karty predstavuj e
vodovodnú prípojku, nakoľko do inventárnych kariet sa zapisovali aj koeficienty, odpisy, počiatočné
stavy, a ďalšie údaje a napr. číslo listu XXX dole sa údaje týkajú už časti J. S.. Aj keby sa na čísle
listu XXX vyskytovali záznamy o vodovodných prípojkách, bolo by ich pravdepodobne v priemere 11-15.
Žalovaný 1/ mal tak za to, že na inventárnej karte č. XXXXXXX na listoch číslo XXX a XXX sú záznamy

reálne len o niekoľkých desiatkach (cca 40-50) vodovodných prípojok v časti Prievoz, a teda rozhodne
nie je možné dospieť k tvrdeniu žalobkyne, že domové prípojky v celej oblasti Prievoz boli zahrnuté
do inventára (v celom Prievoze už v čase budovania vodovodu na kaštieľskej ulici muselo byť oveľa
viac ako 40-50 vodovodných prípojok). Takéto tvrdenie žalobkyne nemá oporu v listinných dôkazoch
a je krajne zavádzajúce. Opätovne poukázal najmä na písomné potvrdenie Fondu národného majetku

Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2011, kde FNM SR potvrdil, že verejný vodovod DN 100 tvárna liatina,
vodovodná prípojka na F. N., nebol uvedený v tabuľke špecifikácie privatizovaného majetku Y. C. F. L..
Uviedol, že skutočne spravuje aj verejné vodovodné prípojky alebo ich časti, ktoré buď nadobudol v
rámci privatizácie svoj ho právneho predchodcu, alebo ktoré nadobudol v zmysle § 4 ods. 9 zákona č.
442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v platnom znení. Avšak vodovodná

prípojka, ktorá vedie od verejného vodovodu do nehnuteľnosti žalobkyne, nie je jeho majetkom (viď
vyjadrenieFNM),Žalobkyňabezakýchkoľvekpochybnostínepreukázala,ževodovodnáprípojkavedúca
od verejného vodovodu k jej nehnuteľnosti bola súčasťou majetku privatizovaného podniku Y. C. F. L.
(žalobkyňa len paušálne tvrdí, že všetky vodovodné prípojky v J. boli súčasťou privatizovaného majetku,
avšak bez akéhokoľvek dôkazu pravdivosti svoj ho tvrdenia - v takom prípade by v celom J. muselo

existovať len 40-50 prípojok - čo je nezmysel). Žalobkyňa zjavne nerobí rozdiel medzi pojmami „verejný
vodovod", či „vodovodná prípojka". Podľa obsahu otázok žalobkyne je totiž zjavné, že situáciu vníma
tak, že vlastník verejného vodovodu automaticky musí byť vlastníkom všetkých vodovodných prípojok
napojených na verejný vodovod. Žalobkyňa nevie pochopiť, že môžu existovať verejné vodovodné
prípojky, ale aj súkromné vodovodné prípojky - teda také, ktoré slúžia len konkrétnej nehnuteľnosti.

Možnosť existencie súkromného vlastníctva vodovodnej prípojky bola pripúšťaná aj právnymi predpismi,
ktoré problematiku upravovali ešte pred Zákonom. Podrobnejšie sa k tomu vyjadril v jeho podaní zo dňa
26.05.2020. Poukázal na to, že ako vlastníčka vodovodnej prípojky je žalobkyňa povinná ju udržiavať
a opravovať tak, aby technicky spĺňala normy pre prívod pitnej vody z verejného vodovodu, a teda keďnajskôr vznikol spor o vlastníctvo vodovodnej prípojky, mohla žalobkyňa miesto zdĺhavému súdnemu
sporu využiť možnosť podľa § 4 ods. 9 zákona. Mal za to, že ani sama žalobkyňa nie je presvedčená o
svojom tvrdení, že žalovaný 1/ je vlastníkom vodovodnej prípojky vedúcej k jej nehnuteľnosti, nakoľko

ešte aj teraz žaluje ďalších troch žalovaných: Slovenskú republiku, P. H. R. L. C. H. Č. L. - K.. V ostatnom
sa pridržiaval svojich podaní a vyjadrení.

18. Žalobkyňa vo svojom následnom vyjadrení zopakovala skutočnosti uvedené v jej vyjadreniach,
okrem iného, že žalovaný 1/ sám na preukázanie toho, čo sa nachádzalo v sprivatizovanom majetku

(tabuľka: Špecifikácia (ocenenie) privatiz. majetku BUDOVY, HALY, STAVBY), inventárne karty, z ktorých
jednoznačne vyplýva, že domové prípojky v celej oblasti Prievoz boli zahrnuté v inventári Vodárne
a kanalizácie, š.p., a to od 1.1.1955-56. poukázala znova na podporné svedecké výpovede. Od
vybudovania verejného vodovodu a vodovodných prípojok naň pripojených Na F.R. N. Y. L. vykonáva
správu a údržbu výlučne žalovaný 1/ a aj po roku 2002 čo sa týka bytového domu na F. N., vystupoval
ako jediný vlastník a správca verejného vodovodu žalovaný 1/, ktorý sám dával súhlas na napojenie

sa daného komplexu na verejný vodovod na F. N. Y. L.. Mala za to, že zo žiadneho právneho predpisu
týkajúceho sa verejných vodovodov na území SR nevyplýva právo pre žalovaného 1/ bez právneho
titulu užívať cudziu vec. Poukázala na ust. § 15 ods. 1 písm. a/zákon č. 442/2002 Z.z., podľa ktorého
je vlastník verejného vodovodu povinný okrem iného zabezpečiť nepretržitú dodávku pitnej vody, a
ktorú povinnosť má len vlastník verejného vodovodu a nie jeho prevádzkovateľ, ktorý nemôže zastúpiť

vlastníka verejného vodovodu v plnení tejto povinnosti (§ 15 ods. 4 cit. zákona) s výnimkou pokiaľ je na to
oprávnený v prípade zákonom povoleného vyhlásenia nútenej správy (§ 14 cit. zákona), ktorá v danom
prípade nebola vyhlásená. V prípade tvrdenia žalovaného 1/, že nie je vlastníkom, ako prevádzkovateľ
vereného vodovodu na F. N., nemá akékoľvek právo doň zasahovať a tiež nemôže zabezpečovať
nepretržitú dodávku pitnej vody cez verejný vodovod, ktorý nevlastní, na to má právo výlučne vlastník

verejného vodovodu, čo len potvrdzuje, že žalovaný 1/ je skutočným vlastníkom. Správanie žalovaného
1/, ako aj skutočnosť, že vykonal a naďalej vykonáva zásahy do predmetného vodovodu len potvrdzuje
a nasvedčuje tomu, že nezasahuje do cudzieho majetku len tak, ale že má k danému verejnému
vodovodu vlastnícky vzťah a pokiaľ ho žalovaný 1/ nemá, potom musí znášať všetky následky spojené
s neoprávnenými zásahmi do verejného vodovodu a vodovodných prípojok na F. N. Y. L..

19. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobkyne považoval záver
žalobkyne, že domové prípojky údajne z celej oblasti J. boli zahrnuté do majetku jeho právneho
predchodcu, označil za nesprávny a mylný. Mal za to, že na inventárnej karte č. XXXXXXX na LV č. XXX
a XXX sú záznamy reálne len o niekoľkých desiatkach (cca 40-50) vodovodných prípojok v časti J., nie

jej možné dospieť k tvrdeniu žalobkyne, že domové prípojky v celej oblasti J. boli zahnuté do inventára a
jej tvrdenie nemá oporu v listinných dôkazoch a je krajne zavádzajúce. Opätovne poukázal na písomné
potvrdenie Fondu národného majetku SR zo dňa 17.5.2011, v ktorom tento potvrdil, že verejný vodovod
DN 100, vodovodná prípojka na F. N., nebol uvedený v tabuľke špecifikácie privatizovaného majetku
Y. C. F., Š..J.. Zotrval na svojom tvrdení, že vodovodná prípojka, ktorá vedie od verejného vodovodu

do nehnuteľnosti žalobkyne, nie je jeho majetkom. Je toho názoru, že bez akýchkoľvek pochybností
nepreukázala, že vodovodná prípojka vedúca od verejného vodovodu k jej nehnuteľnosti bol súčasťou
privatizovaného majetku Y. C. F., Š..J..

20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací § 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

379, § 380 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania v napadnutých častiach (vo
výrokoch I. a IV.) ako aj v závislom II. výroku od výroku I. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
1/ je dôvodné.

21. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. Žalovaný 1/ svojim odvolaním síce
napadolI.aIV.výrokrozsudku,avšakII.várokrozsudku,ktorýodvolanímžalovaného1/nebolnapadnutý
(nakoľko išlo o zamietajúci výrok voči nemu), závisí od napadnutého I. výroku rozsudku (oba sa týkajú
povinnosti žalovaného 1/ voči žalobkyni, pričom si navzájom odporujú a boli by nevykonateľné).

22. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

23. Súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú iba vtedy, ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (§ 216 ods. 2 CSP).24. Pokiaľ ide o materiálnu zložku vykonateľnosti žalobného petitu vo výroku rozsudku súdu, musí byť
uložená povinnosť formulovaná určito a jednoznačne, aby nevznikla pochybnosť o rozsahu uloženej

povinnosti.

25. V danom prípade sa žalobkyňa svojou žalobou domáhala voči žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 30.000 Eur a určenia, že sú vlastníkmi verejnej časti vodovodnej prípojky,
nachádzajúcej sa na verejnom priestranstve- ceste a chodníku - parc. č. XXXX/X, evidovanej Správou

katastra pre P. H. R. L., pre kat. úz. K., a to od verejného vodovodného rádu k hranici pripojovanej
nehnuteľnosti- pozemku parc. č. XXX o výmere 624 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
zapísanej na LV č. XXXX a evidovanej Správou katastra pre P. H. R. L., evidovanej R. F. pre P. H. R.
L., čo aj súd prvej inštancie sám v odôvodnení svojho rozsudku skonštatoval. Prvým výrokom svojho
rozsudku však žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 15.000 Eur v rozpore s druhým
výrokom rozsudku, keď v časti žalobného návrhu, ktorým si žalobkyňa uplatňuje voči žalovaným 1/,

2/, 3/ a 4/ zaplatenia sumy 30.000 Eur žalobu zamietol, pretože pokiaľ voči všetkým žalovaným, a
to aj voči žalovanému 1/ žalobu žalobkyne v celom ňou uplatňovanom nároku ( v sume 30.000 Eur)
zamietol, nemohol súčasne žalovanému 1/ uložiť povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 15.000 Eur (nárok
žalobkyne totiž nepredstavoval sumu 45.000 Eur). V takom prípade by vznikla nielen pochybnosť o
rozsahu uloženej povinnosti žalovanému 1/, ktorému prvým výrokom bola uložená povinnosť plniť,

avšak v rozpore s druhým výrokom, keď nárok žalobkyne na peňažné plnenie bol v celom rozsahu a
voči všetkým žalovaným, a to aj voči žalovanému 1/ zamietnutý. Takouto formuláciou prvého a druhého
výroku nešlo o jednoznačne uloženú povinnosť, resp. neuloženie povinnosti, v dôsledku čoho by k
pochybeniu pri jeho vykonateľnosti. Uvedené výroky I. a II. vo výrokovej časti rozsudku nezodpovedajú
ani odôvodneniu rozsudku.

26. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Medzi práva strany sporu civilného
súdneho konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí
nepochybne aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu

rozhodnutie náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. odôvodniť, je odrazom práva strany
sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so
všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami. Porušením
uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť

náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa § 202 CSO. v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 202 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ust. § 202 ods. 2 CSP totiž znamená právo účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi odníma
možnosť náležite a skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť

možnosť opravného prostriedku. Súd prvej inštancie v dôsledku skutkovo a právne neodôvodnených
záverov dostatočne neposúdil a v rozhodnutí nevysvetlil tie otázky, ktoré boli v danom prípade
rozhodujúce, nedostatočne sa zaoberal predpokladmi nevyhnutnými pre úspešnosť žalobného nároku
žalobkyne na náhradu jej nemajetkovej ujmy, keď sa dostatočne nevysporiadal s otázkou zásahu
do osobnostných práv žalobkyne, či a v akej súvislosti k nemu došlo a kto tento zásah spôsobil,

ktoré z chránených osobnostných práv žalobkyne boli dotknuté a akými konkrétnymi neoprávnenými
zásahmi vyhodnotenými v súlade so zásadou primeranej rovnováhy základných práv a slobôd v
postavení žalobkyne a tým, kto mal zásah spôsobiť, v rozhodnom čase. Tiež neposúdil a nevysvetlil, v
ktorých sférach a oblastiach a akým spôsobom sa prejavila ujma spôsobená žalobkyni, aký bol stupeňzávažnosti spôsobenej jej ujmy a pod. Jeho rozhodnutie je vzhľadom na uvedené neúplné, rozporné vo
svojich súvislostiach, tým predčasné a v dôsledku toho nepreskúmateľné.

28. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti
voči výroku I. a v závislej časti k nemu vo výroku II., a v časti vo výroku IV. týkajúcej sa náhrady trov
konania voči žalovanému 1/ podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude riadiť vyššie uvedeným právnym
názorom odvolacieho súdu so zameraním sa na posúdenie predpokladov potrebných pre úspešné

uplatnenie nároku žalobkyne v ním uvedených intenciách a svoje rozhodnutie aj náležite, dostatočne
a presvedčivo v súlade s ust. § 202 ods. 2 CSP odôvodní . V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej
inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§396 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) v zmysle § 428 CSP.