Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/59/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107223967
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7107223967.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne JUDr. A. N., trvale bytom v I., proti žalovanej
UniCredit Leasing Slovakia, a.s. so sídlom v Bratislave, Plynárenská 7/A, o 24.402,38 € s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 38C/228/2007, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. augusta 2017 sp.zn. 3Co/437/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. apríla 2016 č.k.
38C/228/2007-932 I. konanie o zaplatenie 386,01 € zastavil, II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 24.016,37 € s úrokom z omeškania 6 % ročne od 21. decembra 2015 do zaplatenia,

všetko do 3 dní a III. rozhodnutie o trovách konania vyhradil samostatnému uzneseniu. Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1 a 2, § 261 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2, § 269 ods. 2,
§ 273 ods. 1 a 3, § 409 ods. 1, § 411, § 443 ods. 1 a § 446 Obchodného zákonníka (zákona č.
513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „Obch.z.“), čl. 1 písm. d/ Obchodných
podmienok pre finančný leasing motorových vozidiel žalovanej, podpísanej stranami sporu 9. júna
2004, § 48, § 52 ods. 1 a 2, § 415, § 420 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2 a § 563 Občianskeho zákonníka

(zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O.z.“), § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. a § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; vecne potom
tým, že žalovaná ako leasingový prenajímateľ a kupujúci najskôr s obchodnou spoločnosťou Honda
HMC, a.s. ako predávajúcim motorového vozidla zn. Honda Civic 5D 1,4 bližšie identifikovaného v
žalobe i neskorších písomnostiach (ďalej tiež len „sporné vozidlo“) a ďalšou obchodnou spoločnosťou
Toluvex, s.r.o. v postavení leasingového nájomcu (ďalej tiež len „pôvodný leasingový nájomca“) 9. júna

2004 uzavrela kombinovanú kúpnu a leasingovú zmluvu, ktorej predmetom bola kúpa sporného vozidla
žalovanou a jeho poskytnutie pôvodnému leasingovému nájomcovi do nájmu (s obvyklým dojednaním
neskoršieho práva kúpy prenajatej ceny za zostatkovú hodnotu) a aj pri prvej evidencii vozidla (dňom
14. januára 2005) bola ako vlastníčka sporného vozidla evidovaná žalovaná a ako držiteľ pôvodný
leasingový nájomca.

2. Neskôr, a to 30. septembra 2005, došlo medzi žalobkyňou, pôvodným leasingovým nájomcom a
žalovanou k uzavretiu zmluvy o prevode práv a povinností z leasingovej zmluvy, na základe ktorej mala
žalobkyňa nadobudnúť práva a povinnosti k predmetu leasingu (spornému vozidlu), zaviazala sa zaplatiť
a aj zaplatila pôvodnému leasingovému nájomcovi náhradu prvej zvýšenej splátky (tzv. akontácie) a
prijala záväzok uhrádzať žalovanej mesačné leasingové splátky s úhradou tej prvej 18. októbra 2005,
z vykonaného dokazovania ale vyplynulo ako uzavretie skoršej leasingovej zmluvy zo 14. apríla 2004

medzi inou leasingovou spoločnosťou (B.O.F. a.s.) a iným leasingovým nájomcom (Ing. B. R.) na to
isté (sporné) vozidlo, v tomto prípade však bez preukázania reálneho odovzdania vozidla leasingovejspoločnostiatoutoleasingovémunájomcovi,takievidentnepráveuvedenýmvyvolanýsporovlastníctvo
sporného vozidla, vedúci k jeho odovzdaniu žalobkyňou prakticky hneď po úhrade prvej leasingovej
splátky(21.októbra2005)polícii,kjehonáslednémuvydaniuspoločnostiB.O.F.a.s.,kjehoneskoršiemu

uloženiu (na základe sťažnosti žalovanej a sporu o vlastníctvo) do úschovy Okresného súdu Košice II a k
jeho vydaniu žalovanej až na základe dohody o urovnaní z 2. februára 2007, po ktorom žalovaná napriek
zmluvnému prísľubu prenechať vozidlo žalobkyni do nájmu s jej právom jeho následnej kúpy toto bez
vedomia a súhlasu žalobkyne predala inej osobe (B. K. z D.). Bola to preto žalovaná, ktorá sa dopustila
prvotného porušenia zmluvy porušením povinnosti umožniť žalobkyni užívanie sporného vozidla a z

tohto dôvodu, ako i pre nedostatok snahy žalovanej postarať sa o nápravu závadného a žalobkyňou
nezavineného stavu inak (napr. poskytnutím náhradného vozidla pri vyvoditeľnosti nároku na takéto
plnenie vo vzťahoch za účasti spotrebiteľa z ustanovenia § 721 O.z.) následné neplatenie leasingových
splátok žalovanou nezakladalo právo žalovanej od zmluvy odstúpiť (zvlášť ak takáto možnosť nebola
vymienená v zmluve zakladajúcej zmluvný vzťah strán sporu).

3. Žalobkyni preto v príčinnej súvislosti s vyššie opísaným počínaním žalovanej, ako aj ďalšími jej
v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie vymenovanými opomenutiami a porušeniami povinností
(vrátane všeobecnej prevenčnej povinnosti) vznikla škoda, ktorej náhrady sa táto účastníčka dôvodne
domáhala a ktorú v tomto prípade predstavoval súčet platieb zaplatených žalobkyňou pôvodnému
leasingovému nájomcovi a žalovanej do porušenia leasingových podmienok žalovanou a výdavkov

vynaložených žalobkyňou od novembra 2005 do januára 2009 za nájom náhradného vozidla, pre nástup
omeškania žalovanej so splnením dlhu úročený tiež úrokom z omeškania.

4. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej
inštancie len „nižšie súdy“) rozsudkom zo 17. augusta 2017 sp.zn. 3Co/437/2016 rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa istiny potvrdil ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/ 2015 Z.z. v znení zákona č.
87/2017 Z.z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z.z., ďalej len „C.s.p.“), teda pri stotožnení sa i s dôvodmi
súdu prvej inštancie; v časti príslušenstva pohľadávky potom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a § 391 ods.
1 a 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolacím námietkam nad rámec konštatovania vyporiadania sa s časťou z nich už na súde prvej
inštancie doplnil, že neobstála námietka nezaoberania sa zákonnými predpokladmi vzniku škody a
nároku na jej náhradu, keď súd prvej inštancie správne konštatoval porušenie všeobecnej prevenčnej
povinnosti žalovanej i jej zmluvnej povinnosti umožniť žalobkyni užívanie sporného vozidla po celý

čas trvania leasingového vzťahu. Dôvodnou nebola námietka nemožnosťou vzniku žalobkyni škody
za obdobie pred jej vstupom do leasingového vzťahu, nakoľko na základe zmluvy o prevode práv
a povinností z leasingovej zmluvy žalobkyňa prevzala a i splnila tiež záväzok nahradiť pôvodnému
leasingovému nájomcovi sumu zodpovedajúcu ním zaplatenej akontácii a aj k splneniu tohto záväzku
došlo s vedomím žalovanej a očakávaním riadneho pokračovania v leasingovom vzťahu (ktoré sa však

nenaplnilo). Prisvedčiť nešlo ani námietke odňatím žalovanej možnosti konať pred súdom, ku ktorému
malo prísť položením znalcovi prvoinštančným súdom právnej otázky (pretože otázka na znalca bola
otázkou skutkovou a odbornou), rovnako ako ani námietke stratou nároku žalobkyne na odkúpenie
predmetu leasingu pre porušenie povinnosti plniť leasingové splátky (keď správnymi boli názory súdu
prvej inštancie o prvotnom porušení zmluvy žalovanou a o nedostatku práva tejto strany odstúpiť od

zmluvy a sama žalovaná v konaní priznala, že výzvy na plnenie boli žalobkyni doručované omylom).
Napokon pri spotrebiteľskom charaktere zmluvy je tu aj povinnosť zvýšenej ochrany spotrebiteľa, daná
nerovnováhou postavenia oboch strán zmluvného vzťahu a pokiaľ žalovaná až v odvolacom konaní a
po uplynutí jej lehoty na odvolanie vzniesla námietku premlčania žalobou uplatneného práva, i v prípade
urobenia tak ešte v rámci odvolacej lehoty by šlo o tzv. novotu v odvolacom konaní, tu ale neuplatniteľnú.

6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala
z ustanovení § 420 písm. f/ C.s.p. a § 421 ods. 1 písm. b/ rovnakého zákona. V prípade
namietanej tzv. zmätočnostnej vady nad rámec reprodukcie záverov z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) aj Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým nedostatočnosť
odôvodnenia jeho rozsudku najmä vo vzťahu k vyporiadaniu sa ním s jej odvolacími námietkami a
podstatnými tvrdeniami v jej odvolaní, okrem toho zotrvala tiež na námietke, že znalcovi pred súdom
prvej inštancie bola položená právna a nie skutková otázka (vo forme požiadavky na ohodnoteniemajetkového práva žalobkyne). Dosiaľ dovolacím súdom neriešenú a pre rozhodnutie odvolacieho súdu
významnú právnu otázku dovolaním výslovne nevymedzila, ale len poukázala na to, že z jej strany
šlo po splnení si žalobkyňou zákonnej tzv. edičnej povinnosti (odovzdaní sporného vozidla polícii) o

objektívnu faktickú a nezavinenú nemožnosť plnenia počas dohodnutej doby, keďže ona (žalovaná)
nie je svojvoľným nákupcom motorových vozidiel, nemá vozidlá na sklade a nie je ani ich požičovňou
a prípadné akceptovanie názoru o povinnosti obstarania ňou pre leasingového nájomcu v prípade
výskytu prekážky zhora ďalšieho motorového vozidla by pre leasing ako finančnú službu bolo likvidačné.
Namietala i nevysvetlenie (nižšími súdmi) použitia úpravy O.z. o spotrebiteľských zmluvách v znení

účinnom od 13. júna 2004, hoci leasingový vzťah s pôvodným nájomcom vznikol už 9. deň rovnakého
mesiaca i roka, ako aj rozdielnosťou právnych inštitútov kúpy prenajatej veci, nájmu a leasingu. Napokon
zotrvala i na výhradách k viacerým skutkovým zisteniam, akými bolo riadne plnenie si zmluvných
povinností žalobkyne do odovzdania vozidla (zaplatila len jednu leasingovú splátku a i to s omeškaním),
porušenie povinnosti žalovanej poskytnúť žalobkyni motorové vozidlo s následnou kúpou (vozidlo, ktoré
si žalobkyňa vybrala, jej poskytla a povinnosť poskytnúť iné nemala), zahrnutie do škody vzniknutej

žalobkyni i splátok zaplatených žalovanej pôvodným leasingovým nájomcom (ktorý nemal postavenie
spotrebiteľa) či preukázanie zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, a to najmä
druhého z takých predpokladov, spočívajúceho v preukázateľnom zistení škody na strane žalobkyne.

7. Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovanej odmietnuť ako neprípustné, vychádzajúc pritom z názoru o

neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa §§ 420 a 421 C.s.p. (s odkazom na uznesenie
veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“) z 19. apríla 2017
sp.zn. 1 VCdo 2/2017) a z argumentácie podporujúcej jej názor, že o výskyt tzv. zmätočnostnej vady
podľa § 420 písm. f/ C.s.p. tu nejde.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech bol vydaný dovolaním napádaný
rozsudok odvolacieho súdu a tiež tomuto predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie (§ 424 C.s.p.),
a to pri splnení aj podmienky reprezentácie dovolateľky zamestnankyňou so vzdelaním predpísaným
zákonom(§429ods.2písm.b/C.s.p.),beznariadeniapojednávania(§443,časťvetypredbodkočiarkou

C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie, prečo podľa názoru dovolacieho
súduneprichádzaldoúvahyinýpostup(§451ods.3veta prváC.s.p.),jepotomuvedenévnasledovných
bodoch.

9. Dovolanie je i za aktuálnej úpravy procesného práva (rozumej od 1. júla 2016) tak ako v podmienkach

skoršej úpravy mimoriadnym opravným prostriedkom (nejde o „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie
byť vnímaný (stranami ani sebou samým) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné
preskúmať prakticky akékoľvek rozhodnutie odvolacie-ho súdu (v tejto súv. por. napr. rozhodnutia
najvyššieho súdu sp.zn. 2 Cdo 165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016 alebo 8
Cdo 67/2017).

10. Práve naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.
V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421
C.s.p.

11. Žalovaná v dovolaní uviedla, že prípustnosť jej dovolania vyplýva z § 420 písm. f/ C.s.p. a tiež z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.

12. Pretože názor o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania, vyslovený v žalobkyňou
zmieňovanom rozhodnutí veľkého senátu, bol prekonaný novším rozhodnutím veľkého senátu
konštatujúcim presný opak (tu por. uznesenie veľkého senátu z 21. marca 2018 sp.zn. 1 V Cdo 1/2018),
dovolaciemu súdu vznikla povinnosť zaoberať sa existenciou oboch žalovanou tvrdených dôvodov

prípustnosti jej dovolania.

13. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (tu por. rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/
04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/ 03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s

výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

15. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca

účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Pôvodne čiastočne rozdielna, neskôr však zjednotená rozhodovacia prax najvyššieho súdu
(dielom reprezentovaná aj žalovanou čiastočne citovaným rozsudkom najvyššieho súdu z jeho veci
sp.zn. 4 Cdo 171/2005) potom dospela k záveru, že diskutovaný pojem principiálne nemožno vykladať
extenzívne-jehovzťahovanímajnafaktickúmeritórnurozhodovaciučinnosťsúdu(vtejtosúv.por.najmä

stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 2/2016, podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. zmätočnostnú vadu, skôr upravenú v rámci ustanovenia §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení
len výnimočne).

16. V prejednávanej veci ale o prípad spomínanej výnimočnosti, a teda ani o prípad nutnosti uplatnenia
druhej vety stanoviska R 2/2016 nejde. Výnimka sa má totiž týkať len celkom ojedinelých (extrémnych)
prípadov,ktorémajúznakyrelevantnéipodľajudikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva,oakýprípad
ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa

vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z
roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003), resp. ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje výkladom neodstrániteľné
rozpory (protirečivosti).

17. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

18. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. Za takú
vadunemožnopovažovaťto,žeodvolacísúdneodôvodnilsvojerozhodnutiepodľapredstávdovolateľky.
To sa týka o.i. pretrvávajúceho namietania toho, že znalcovi bola položená právna otázka, s ktorou

námietkou by sa nepochybne šlo vysporiadať aj podrobnejšie a najmä vysvetliť (inak správny) názor,
prečo tu šlo o otázku skutkovú (čo by bolo podľa názoru dovolacieho súdu objektívne uspokojivým
spôsobom možné zvládnuť napr. tak, že podstatou otázky kladenej znalcovi nebolo, či žalobkyni nejaké
právo vzniklo a aká je povaha tohto práva, ale to, ako možno finančne vyjadriť hodnotu, ktorú mala
žalobkyňa nadobudnúť za riadneho chodu vecí, t.j. za riadneho plnenia si záväzkov vyplývajúcich

z leasingovej zmluvy oboma zmluvnými stranami); zároveň však i tvrdeného nevysvetlenia použitia
úpravy O.z. o spotrebiteľských zmluvách, nadobudnuvšej účinnosť až po uzavretí leasingovej zmluvy
s pôvodným leasingovým nájomcom (kde priamo z povahy veci vyplýval ani žalovanou nepopieraný
spotrebiteľskýcharaktervzťahulenvďakazúčastneniunaňomžalobkyne,ktorá-vyjadrenéobrazne-dovlaku nastúpila až po jeho vyjdení z východzej stanice, teda prostredníctvom zmluvného prevodu práv a
povinností pôvodného leasingového nájomcu na jej osobu až v septembri 2005, teda už v čase účinnosti
príslušnej novelizácie O.z.) a do tretice i naznačovaného neopretia názoru o potrebe zabezpečenia

žalovanou namiesto sporného vozidla náhrady o žiaden právny podklad (v ktorom prípade dovolateľke
zrejme unikla zmienka súdu prvej inštancie o povinnosti prenajímateľa plynúcej z § 721 O.z., konkrétne
z odseku 1 vety prvej takéhoto ustanovenia i so zvýraznením povinnosti pre spotrebiteľský charakter
vzťahu, s ktorou sa odvolací súd akceptovaním argumentácie súdu prvej inštancie ako celku taktiež
stotožnil).

19. Žalovaná dovolaním namietala tiež nedostatky dokazovania, tvrdiac, že nižšie súdy niektoré z
dôkazov nesprávne vyhodnotili a z výsledkov dokazovania vyvodili nesprávne skutkové zistenia.

20. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh (v sporovom konaní žaloba) týka, v

sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a
akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom konaní
viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je vecou súdu a nie strán sporu. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania

(prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich
skutočností, nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných
oprávnení účastníka konania (tu por. R 125/ 1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne
zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť až k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), táto nesprávnosť ale na základe záverov už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu

nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu por. R 37/1993 a 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011,
5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134 /2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 86/2012).

21. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, naznačované dovolaním, nie je v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania. Súdna

praxsaustálilananázore,žeaksúdnesprávnevyhodnotíniektorýzvykonanýchdôkazov,môžebyťjeho
rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania
nezakladá (tu por. R 42/1993, ale aj 1 Cdo 85/2010, 1 Cdo 18/2011, 3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012,
5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 104/2010 a 7 Cdo 248/ 2012).

22. Ani podľa novej právnej úpravy civilného procesu, účinnej od 1. júla 2016, nie je dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., žiadneho z ďalších písmen rovnakého
ustanovenia a ani v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov, či nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3 Cdo 26/2017, 4 Cdo
56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky

posudzoval ústavný súd napríklad vo veci prejednávanej takýmto súdom pod sp.zn. II. ÚS 465/2017,
nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

23. Žalovaná v dovolaní uviedla aj to, že dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., v
zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

24. Právna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. musí byť procesnou stranou v
dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť

(prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Žalovaná v tomto prípade však dovolaním právnu otázku, o ktorej
tvrdí, že ešte nebola dovolacím súdom vyriešená, nešpecifikovala (keď len poukázala na niektoré
podľa nej mylné právne závery odvolacieho súdu, resp. i súdu prvej inštancie) a takto logicky nemohlo
dôjsť ani k splneniu ďalšej povinnosti strany iniciujúcej dovolacie konanie argumentovať tiež v smere
rozhodnosti (významnosti) údajne nesprávne riešenej právnej otázky pre rozhodnutie odvolacieho súdu

(ktorá povinnosť argumentácie so sebou nesie schopnosť presvedčiť, že pri odlišnom riešení nastolenej
právnej otázky by musel súd dospieť k celkom inému - rozumej pre dovolateľa prospešnejšiemu -
rozhodnutiu). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd rozhodol, ale významovo kritériuuvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. nezodpovedajú. Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie
založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú právnu otázku mal dovolateľ na mysli, keďže
by sa tým mohol dopustiť podsúvania strane sporu majúcej záujem na zvrátení výsledku konania pred

nižšími súdmi svojich vlastných úvah o tom, čo je pre rozhodnutie vo veci zásadné (takto ale na ujmu
druhej strany sporu a za cenu porušenia princípu rovnosti zbraní), pominúc na tomto mieste i riziko
dezinterpretácie (vyloženia si dovolacím súdom nesprávne, správnosť ktorej právnej úvahy nižších
súdov alebo niektorého z nich hodlal dovolateľ namietať).

25. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu
všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a
odvolací súd. Ak by postupoval inak (opačne), uskutočnil by procesne neprípustný bezbrehý dovolací
prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v C.s.p., ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 C.s.p. (tu por.
Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový

poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach
sp.zn. 1 Cdo 23/2017, 2 Cdo 117/ 2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017 či 8 Cdo 78/2017).

26. Z týchto dôvodov najvyšší súd uzatvára, že dovolanie žalovanej v časti opretia takého podania
o úpravu z § 421 C.s.p. nevymedzuje právnu otázku relevantnú z hľadiska odseku 1 písm. b/ tohto

ustanovenia. Najvyššiemu súdu preto neostávalo iné, než dovolanie v časti vytýkajúcej zmätočnosť
podľa § 420 písm. f/ C.s.p. odmietnuť ako neprípustné (§ 447 písm. c/ C.s.p.) a v časti vytýkajúcej
nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. rozhodnúť rovnako, avšak z dôvodu
nesplnenia si dovolateľkou povinnosti dovolanie odôvodniť prípustným dovolacím dôvodom (§ 447 písm.
f/ alinea prvá C.s.p.), keďže súčasťou takéhoto odôvodnenia nie je (ako bolo uvedené už vyššie) len

prosté namietanie nesprávneho právneho posúdenia veci s uplatnením tvrdenia o doterajšom neriešení
určitej právnej otázky dovolacím súdom (inak tvrdenia kladúceho na dovolateľa v porovnaní s dôvodmi
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ C.s.p. najmenšie nároky), ale i sformulovanie
právnej otázky, o ktorú tu ide a vyargumentovanie jej rozhodnosti pre výsledok sporu.

27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu vo veci samej pomerom hlasov 3 : 0, v časti trov
konania potom pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.