Rozsudok Judgement was issued on Thursday, January 11, 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/105/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009200831
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1009200831.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Slovak
Telekom, a.s., IČO: 35 763 469, Karadžičova 10, Bratislava, zastúpený: JUDr. Radoslav Hajdúch,
advokát, Nám. M. Benku 10, Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky,
Drieňová 24, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Rady Protimonopolného
úradu Slovenskej republiky č. 2009/DZ/R/2/017 zo dňa 09.04.2009, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č.
2009/DZ/R/2/017 zo dňa 09.04.2009 a prvostupňové rozhodnutie žalovaného č.: 2007/DZ/2/1/111 zo

dňa 21.12.2007 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie
konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 1.148,18 eur na účet jeho právneho
zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Napadnuté rozhodnutie

Napadnutým rozhodnutím Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej aj len Rada úradu
alebo Rada PMÚ SR) č. 2009/DZ/R/2/017 zo dňa 09.04.2009 ako orgán príslušný na konanie podľa §
18 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona SNR
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR v znení
neskorších predpisov (ďalej aj len ZOHS alebo zákon) v správnom konaní č. 0088/OZ/2005 na základe
rozkladu žalobcu zmenila podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie žalovaného
(ďalej aj ako úrad alebo PMÚ SR) č. 2007/DZ/2/1/111 zo dňa 21.12.2007 nasledovne:

1. Bod 1 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify 30 min. za 0,033 eur (1,- Sk) vo volacích programoch:

- Doma Pohoda (ST Pohoda)
- Doma Maxi (ST Maxi)
- Doma Extra (ST Extra)

- Biznis ISDN Klasik (ST ISDN Klasik)
- Biznis ISDN Profi (ST ISDN Profi)a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 15.06.2004,
predstavuje stláčanie marže a je od 15.06.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 82 písm.
a) Zmluvy o ES (ďalej aj len ZES) a podľa § 8 ods. 2 písm. a) zákona na relevantných trhoch zostavenia

a ukončovania volania v pevnej verejnej telekomunikačnej sieti (ďalej aj len PVTS) žalobcu, ktoré je
podľa čl. 82 Zmluvy o ES nezlučiteľné so spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa
§ 8 ods. 6 zákona.

2. Bod 2 výroku znie:

Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní tarify bezplatných volaní vo volacích programoch:

- Doma Pohoda (ST Pohoda)
- Doma Maxi (ST Maxi)
- Doma Extra (ST Extra)
- Uni 20, 40, 60

- Biznis ISDN Klasik (Biznis Klasik Duo, ST ISDN Klasik)
- Biznis ISDN Profi (Biznis Profi Duo, ST ISDN Profi)
- Biznis Mesto
- Biznis Slovensko

a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v období od 15.06.2004,
predstavuje stláčanie marže a je od 15.06.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 82 písm.
a) ZES a podľa § 8 ods. 2 písm. a) zákona na relevantných trhoch zostavenia a ukončovania volania
v PVTS žalobcu, ktoré je podľa čl. 82 ZES nezlučiteľné so spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je
zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona.

3. Bod 3 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Firemný internet Mini
(Internet dial-up ISDN) od 01.07.2005 a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích
poplatkov platných v tomto období, predstavuje stláčanie marže a je od 01.07.2005 zneužitím

dominantného postavenia podľa čl. 82 písm. a) ZES a podľa § 8 ods. 2 písm. a) zákona na relevantnom
trhu poskytovania veľkoobchodného prístupu k dial-up cez analógové vedenie a dial-up cez ISDN
prostredníctvom PVTS spoločnosti Slovak Telekom, a.s. pre internetových providerov (ISP) za účelom
poskytovania prístupu k internetu prostredníctvom dial-up cez analógové vedenie a dial-up cez ISDN
pre koncových užívateľov, ktoré je podľa čl. 82 ZES nezlučiteľné so spoločným trhom a zakazuje sa a

ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona.

4. Bod 4 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Rodinný internet od
01.08.2004 a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov platných v tomto

období, predstavuje stláčanie marže a je od 01.08.2004 zneužitím dominantného postavenia podľa čl.
82 písm. a) ZES a podľa § 8 ods. 2 písm. a) zákona na relevantnom trhu poskytovania veľkoobchodného
prístupu k dial-up cez analógové vedenie a dial-up cez ISDN prostredníctvom PVTS žalobcu pre
internetových providerov (ISP) za účelom poskytovania prístupu k internetu prostredníctvom dial-up cez
analógové vedenie a dial-up cez ISDN pre koncových užívateľov, ktoré je podľa čl. 82 ZES nezlučiteľné

so spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona.

5. Bod 5 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Biznis Partner 300 (Business
partner 300) od 01.03.2005 a súčasnom uplatňovaní veľkoobchodných prepojovacích poplatkov

platných v tomto období, predstavuje stláčanie marže a je od 01.03.2005 zneužitím dominantného
postavenia podľa čl. 82 písm. a) ZES a podľa § 8 ods. 2 písm. a) zákona na relevantných trhoch
zostavenia a ukončovania volania v PVTS žalobcu, ktoré je podľa čl. 82 ZES nezlučiteľné so spoločným
trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona.

6. Bod 6 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v spájaní voľných minút a pripojenia do PVTS žalobcu v mesačných
poplatkoch za volacie programy žalobcu je od 01.08.2002 zneužitím dominantného postavenia podľa§ 8 ods. 2 zákona a od 01.05.2004 aj podľa čl. 82 ZES, ktoré je podľa čl. 82 ZES nezlučiteľné so
spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona.

7. Bod 7 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce v podmieňovaní pripojenia zákazníkov do PVTS žalobcu na odber
telefónnej služby, je od 01.01.2003 zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. d) zákona
a od 01.05.2004 aj podľa čl. 82 písm. d) ZES na relevantných trhoch pripojenia bytových zákazníkov do
PVTS a pripojenia nebytových zákazníkov do PVTS, ktoré je podľa čl. 82 ZES nezlučiteľné so spoločným

trhom a zakazuje sa a ktoré je zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona.

8. Bod 8 výroku znie:
Konanie žalobcu spočívajúce:

- v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up cez analógovú prípojku a dial-up cez

ISDN na odber volacích programov žalobcu je od 01.05.2001 do 31.12.2005 na relevantných trhoch
poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku
a dial-up cez ISDN pre bytových zákazníkov a poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému internetu
prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku a dial-up cez ISDN pre nebytových zákazníkov,
- v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu xDSL na odber volacích programov žalobcu

je od 01.06.2003 do 31.12.2005 na relevantných trhoch poskytovania prístupu k vysokorýchlostnému
internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických vlákien pre bytových zákazníkov a
poskytovania prístupu k vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a
optických vlákien pre nebytových zákazníkov,

zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. d) zákona a od 01.05.2004 aj podľa čl.
82 písm. d) ZES, ktoré je podľa čl. 82 ZES nezlučiteľné so spoločným trhom a zakazuje sa a ktoré je
zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona .

9. Bod 9 výroku znie:

Konanie žalobcu spočívajúce v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up cez
analógovú prípojku a dial-up cez ISDN na odber volacích programov žalobcu je od 01.08.1994 do
30.04.2001 zneužitím dominantného postavenia podľa § 7 ods. 5 písm. d) zákona č. 188/1994 Z.z.
o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov na relevantných trhoch poskytovania
prístupu k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom dial-up cez analógovú prípojku a dial-up cez

ISDN pre bytových zákazníkov a poskytovania prístupu k nízkorýchlostnému internetu prostredníctvom
dial-up cez analógovú prípojku a dial-up cez ISDN pre nebytových zákazníkov, ktoré je podľa § 7 ods.
4 zákona č. 188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov zakázané.

RadaPMÚSRzmenilavýrokprvostupňovéhorozhodnutieajpokiaľideopovinnosťodstrániťprotiprávny

stav tak, že žalobcovi uložila povinnosť zdržať sa konania uvedeného v bode 1 až 7 výroku rozhodnutia
a odstrániť protiprávny stav do 90 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

V rozhodnutí Rady PMÚ SR bola zároveň žalobcovi na základe § 38 ods.1 v spojení s § 2 ods. 3 zákona
za zneužitie dominantného postavenia uvedené v bodoch 1 až 8 výroku rozhodnutia uložená pokuta vo

výške 17 453 362,54 eur (525 800 000,- Sk).

II.
Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Rady úradu
s návrhom na zrušenie napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia z dôvodov uvedených v § 250j
ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a vrátenia veci žalovanému
na ďalšie konanie. Eventuálne požiadal, aby súd v zmysle § 250j ods. 5 O.s.p. primerane znížil uloženú
pokutu v prípade, ak by dospel k záveru, že o uložení sankcie malo byť rozhodnuté inak.

Už v rozklade poukázal na nedostatok kompetencie úradu, nesprávnosť vymedzenia relevantných
trhov a určenia dominantného postavenia žalobcu na týchto trhoch, nesprávnosť aplikácie doktríny
stláčania marže a tvorby nových pravidiel v rozpore s právom na ochranu hospodárskej súťaže zo
strany žalovaného, nesprávne posúdenie praktiky spájania, nepreukázanie negatívneho vplyvu nasúťaž. Podľa jeho názoru nedošlo k zneužitiu dominantného postavenia, pokuta je neodôvodnená a
neprimeraná, pričom v konaní došlo k viacerým procesným pochybeniam z dôvodu, že skutkový stav
nebol dostatočne zistený a závery úradu tiež nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu.

Žalobu podal preto, že ako účastník správneho konania bol napadnutým rozhodnutím ako aj postupom
žalovaného ukrátený na svojich právach.

V bode V. žaloby (nedostatok kompetencie úradu na konanie vo veci)
žalobca uviedol, že základným predpokladom zákonnosti rozhodnutia v správnom konaní vyjadrenej

v zásade zákonnosti podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku je jeho vydanie správnym orgánom
vecne príslušným na konanie vo veci. Úrad v konaní nesprávne vyhodnotil svoju vecnú príslušnosť
na konanie, v dôsledku čoho sú napadnuté rozhodnutia nezákonné. Okrem pozitívneho vymedzenia
kompetencie zakotvenej v § 22 ods. 1 ZOHS je kompetencia úradu vymedzená aj negatívnym spôsobom
prostredníctvom zásady ne bis in idem. Negatívne vymedzenie kompetencie sledujúce zásadu ne bis
in idem bolo v ZOHS v znení platnom a účinnom do 31.05.2009 explicitne vyjadrené v § 2 ods. 6. Toto

ustanovenie bolo zákonom č. 165/2009 Z.z. vypustené, avšak podľa dôvodovej správy nepredstavuje
žiadnu vecnú zmenu. Zásada rozdelenia kompetencie medzi všeobecného a osobitného regulátora
zostala zachovaná aj bez jej výslovného vyjadrenia v zákone. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu, že
konanie žalobcu bolo posudzované podľa právnej úpravy účinnej do 01.06.2009, predmetná zmena
nemá v tomto prípade dopad na posúdenie kompetencie. Uvedená zásada predstavuje vylúčenie

kompetencie úradu konať v prípadoch, ak konanie podnikateľa napĺňa síce znaky porušenia ZOHS,
ale posudzovanie takéhoto konania spadá v zmysle osobitných predpisov do kompetencie iného
orgánu a to v záujme vyhnúť sa konaniu o tej istej veci dvomi rôznymi orgánmi, ktoré môžu vydať
prípadne aj rôzne rozhodnutia. Princípy uplatňovania uvedenej zásady vo vzťahoch k negatívnemu
vymedzeniu kompetencie úradu boli explicitne vyjadrené v dôvodovej správe k zákonu č. 465/2002

Z.z., ktorý pôvodne zaviedol vymedzenie „negatívnej kompetencie úradu“. Práve táto situácia nastala
vo vzťahu k činnostiam posudzovaným v napadnutých rozhodnutiach s ohľadom na kompetenciu
Telekomunikačného úradu SR (ďalej aj len TÚ SR) regulovať konanie žalobcu posudzované úradom,
berúc do úvahy rozdelenie regulačnej kompetencie medzi úrad (ako regulátora ex post, ktorý postihuje
už realizované protisúťažné správanie, ktoré nie je v kompetencii TÚ SR ako špecifického regulátora)

a TÚ SR (ako ex ante regulátora, ktorý má nastaviť svojou činnosťou také regulačné prostredie, aby
zabezpečil efektívnu hospodársku súťaž v oblasti elektronických komunikácií do budúcnosti). Namietal
závery úradu, v zmysle ktorých si tento vymedzil kompetenciu konať prakticky kedykoľvek bez ohľadu
na to, či je posudzované správanie už regulované a teda postihnuteľné na základe kompetencie TÚ
SR, nahrádzať reguláciu TÚ SR, resp. nahrádzať činnosť TÚ SR v prípade jeho nečinnosti. Tieto

závery úradu sú totiž v rozpore s aplikáciou zásady ne bis in idem, s logikou existencie všeobecného
a špecifického regulátora ako aj so zákonným vymedzením kompetencie úradu a TÚ SR. Pripustením
prístupu, že úrad by mal vylepšovať reguláciu osobitných regulátorov, by sa tento dostal do pozície
„superregulátora“ a existencia osobitných regulačných orgánov by tak stratila akýkoľvek zmysel, nakoľko
až úrad by vždy posúdil, či je osobitná regulácia postačujúca a prípadne by zareguloval osobitný sektor

odlišne. Záver Rady úradu, že má kompetenciu konať, aj keď je posudzované konanie už bezpochyby
regulované a teda aj sankcionovateľné sektorovo špecifickým regulátorom, je nesprávny, nemá oporu
v zákone a je nebezpečným precedensom, ktorého potvrdením by súd priznal úradu postavenie
„regulátora nad zákonom“ v rozpore s právnymi predpismi SR. V priamej súvislosti s nezákonným
zasahovaním do kompetencie sektorového regulačného orgánu je neprípustné sankcionovanie žalobcu

v prípade, keď sa ako regulovaný subjekt správal v súlade s osobitnými povinnosťami uloženými
regulačnými rozhodnutiami osobitného regulátora, v dobrej viere, že toto mimoriadne odborne náročné a
zároveň nákladné dodržiavanie uložených povinností dostatočne zabezpečuje podmienky pre efektívnu
súťaž na dotknutých trhoch.

1. Kompetencia úradu vo veci stláčania marže (body 1-5 výroku rozhodnutia Rady úradu)
TÚ SR vydal v roku 2005 viacero rozhodnutí regulujúcich súťaž na maloobchodných trhoch č. 3, 4, 5 a 6
- trhy odchádzajúcich volaní pre bytových i nebytových zákazníkov - na ktoré spadajú aj volania 30 min.
za 1 Sk a/alebo bezplatné volania a maloobchodné ceny produktu ST Business partner 300. TÚ SR v
týchto rozhodnutiach uložil žalobcovi povinnosť stanoviť ceny na maloobchodných trhoch č. 3 -6 tak, aby

žalobca nebránil vstupu na trh a nepožadoval neprimerane nízke ceny s cieľom vylúčiť súťaž a zároveň
zabezpečiť, aby celkové maloobchodné výnosy žalobcu plynúce z poskytovania služieb volaní na týchto
trhoch neboli menšie ako veľkoobchodné náklady nevyhnutne potrebné na zrealizovanie uvedených
služieb spolu s primeraným ziskom, ktorého výška je takisto regulovaná TÚ SR.Úrad pri odôvodňovaní svojej kompetencie účelovo argumentoval faktom, že konkrétne ním
posudzované tarifné položky jednotlivých volacích programov neboli TÚ SR regulované. Práve

rozhodnutia TÚ SR (č. 375/14/2006 a 68/01/2006, 469/14/2006 a 94/01/2006, 367/14/2006 a
70/01/2006, 450/14/2006 a 95/01/2006) však obsahujú presný vzorec na výpočet minimálnej úrovne
všetkých maloobchodných cien odchádzajúcich volaní, vrátane cien volaní ocenených podľa tarifných
položiek posudzovaných úradom vo vzťahu k nákladom potrebným na ich poskytovanie zo strany
alternatívnych operátorov (ďalej aj len AO), pretože sú vyjadrené tými istými veľkoobchodnými

cenami, ktoré sú voči AO uplatňované na súvisiacich veľkoobchodných trhoch zostavenia, tranzitu a
ukončovania volaní, a to vrátane primeraného zisku. Účelom tohto detailného vzorca je zabrániť podniku
s významným postavením na uvedených maloobchodných trhoch odchádzajúcich volaní používať
stláčanie marže alebo dumpingové ceny a tým na týchto trhoch vylúčiť súťaž. V tejto súvislosti poukázal
na vyjadrenia TÚ SR k regulácii na maloobchodných trhoch č. 3-6: list TÚ SR č. 581/14/2008 ako aj list
TÚ SR č. 294/14/2008: „Brániť vstupu na trh, požadovať neprimerane nízke ceny alebo brániť vstupu na

trh a požadovať neprimerane nízke ceny s cieľom vylúčiť súťaž je regulačné opatrenie, ktoré má zabrániť
podniku s významným postavením na trhu používať dumpingové ceny, t.j. ceny, ktoré sú nižšie ako sú
jeho náklady na jednotlivé služby (prípadne využívať krížové financovanie niektorých produktov alebo
služieb)atýmvylúčiťsúťaž“.„Brániťvstupuna[maloobchodný]trh[č.3-6],požadovaťneprimeranenízke
ceny s cieľom vylúčiť súťaž je regulačné opatrenie, ktoré má zabrániť podniku s významným postavením

na trhu používať price squeeze, alebo dumpingové ceny a tým vylúčiť súťaž.“

Článok 13 Smernice č. 2002/19/EC výslovne počíta s tým, že účelom cenovej regulácie aplikovanej
národnými regulačnými (telekomunikačnými) úradmi, môže byť aj zabránenie praktikám stláčania
marže. Regulačné rozhodnutia TÚ SR mali brániť tomu istému, za čo žalobcu sankcionoval úrad, a

to price squeezu na maloobchodných trhoch. Nakoľko posudzovanie tejto činnosti patrilo aj patrí do
pôsobnosti TÚ SR, ktorý zabezpečuje ochranu súťaže podľa osobitného predpisu (zákon č. 610/2003
Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ZoEK)), úrad nemal
kompetenciu konať. TÚ SR nič nebránilo v prípade potreby v tom, aby zareguloval žalobcu za účelom
efektívnej súťaže podľa jednotlivých tarifných položiek. Keďže tak TÚ SR neurobil, je zrejmé, že takáto

regulácia margin squeeze podľa jednotlivých tarifných položiek nebola potrebná, resp. účelná. Žalovaný
sa týmto nezaoberal ani si nevyžiadal vyjadrenie TÚ SR, prečo nezareguloval predmetné trhy podľa
jednotlivých tarifných položiek. TÚ SR sa pritom nevyjadril, že by nemal kompetenciu regulovať žalobcu
aj podľa jednotlivých taríf volacích programov, pričom takéto oprávnenie mu vyplýva priamo zo ZoEK.

TÚ SR svoju kompetenciu aj využil a to priamo v rozhodnutiach právoplatným uložením povinností
dodržiavať detailné cenové vzorce brániace stláčaniu marže na všetkých maloobchodných relevantných
trhoch volaní v pevnej sieti č. 3,4,5 a 6, na ktorých sú regulované aj všetky volania s posudzovanými
tarifnými položkami.

Podľa žalobcu nie je možné, aby subjekt, ktorý sa správa v zmysle regulačného rozhodnutia osobitného
regulátora, bol sankcionovaný za to, že úrad reguláciu považuje za nepostačujúcu. Žalobca vynakladá
nemalé prostriedky na to, aby sústavne zabezpečoval dodržiavanie vzorcov uložených TÚ SR efektívne
brániacich stláčaniu marže konkurentov. Ak úrad považuje dodržiavanie týchto vzorcov uložených zo
strany TÚ SR za nepostačujúce, týmto spôsobom trestá regulovaný subjekt za to, čo považuje za

zlyhanie regulátora.

2. Kompetencia úradu vo veci viazania (body č. 6-9 výroku rozhodnutia Rady úradu)

Žalovaný nemá právomoc konať ani v prípade viazania, nakoľko TÚ SR s účinnosťou od 01.01.2006

explicitne riešil na maloobchodných trhoch č. 1 a 2 zákaz viazania poskytovania elektronických
komunikačných služieb na služby pripojenia. TÚ SR žalobcovi uložil aj zákaz bezdôvodne a
neoprávnene viazať poskytovanie elektronických komunikačných služieb bytovým resp. nebytovým
zákazníkom na poskytovanie služby pripojenia do PVTS. Rozhodnutia TÚ SR sa netýkali len
internetovýchslužiebalezákazviazaniasatýkalajvšetkýchostatnýchslužieb,vrátanetelefónnejslužby.

Z vymedzenia maloobchodných trhov č. 1 a 2 je zrejmé, že TÚ SR pod pripojením rozumie zriadenie
prístupu k pevnej verejnej telefónnej sieti a sprístupnenie verejnej telefónnej služby. Žalovaný prekračuje
svoju kompetenciu, keď neakceptuje reguláciu vykonávanú TÚ SR, pričom ak by TÚ SR považoval
na účely zabezpečenia efektívnej súťaže za potrebné postihnúť posudzované konanie na predmetnýchmaloobchodných trhoch tak, ako namieta žalovaný, mohol tak urobiť, nakoľko mal kompetenciu konať.
Z faktu, že tak neurobil, je možné iba odvodiť, že takúto reguláciu, t.j. poskytovanie samotného
pripojenia iba v zmysle „natiahnutia vedenia“ bez sprístupnenia tohto pripojenia jeho aktiváciou v

ústredni žalobcu (sprístupnenie verejnej telefónnej služby), ktorá jediná umožní akémukoľvek podniku
poskytovať telefónnu službu, nebolo účelné alebo reálne možné. Žalovaný sa pritom nezaoberal
otázkou, prečo TÚ SR nereguloval predmetné trhy spôsobom, ktorý úrad považuje za nevyhnutný na
zabezpečenie efektívnej súťaže.

Kompetenciu na posudzovanie viazania služieb nemal žalovaný ani v období od 24.07.2000 do
23.08.2004, nakoľko aj v tomto období reguloval správanie žalobcu TÚ SR. V tomto období za účinnosti
zákona o telekomunikáciách (zákon č. 195/2000 Z.z.) mohol žalobca podnikať v oblasti telekomunikácií
iba na základe licencie udelenej TÚ SR a táto riešila poskytovanie telekomunikačných služieb vo vzťahu
k spájaniu služieb. Podľa ust. 9.1 licencie bol žalobca ako regulovaný subjekt povinný o.i. vyvarovať
sa obmedzovania hospodárskej súťaže prostredníctvom núteného spájania rôznych služieb. Žalobca

poukázal na § 50 ods. 2 písm. a/, c/ zákona o telekomunikáciách, podľa ktorého mal TÚ SR kompetenciu
nariadiť odstránenie zistených nedostatkov a upustenie od činnosti, ktorá je v rozpore s podmienkami
ustanovenými zákonom alebo určenými v licencii. TÚ SR bol oprávnený ukladať pokuty a prejednávať
priestupky, ako aj nariaďovať odstránenie nedostatkov a upustenie od protiprávnej činnosti. Po skončení
účinnosti zákona o telekomunikáciách mal TÚ SR obdobné kompetencie podľa § 37 ods. 1 písm. a/, d/

a ods. 5 ZoEK. Orgánom dohľadu nad správaním žalobcu bol teda v danom období TÚ SR a neobstojí
argument žalovaného na podporu svojej kompetencie, že TÚ SR v danom období vo veci nekonal. V
prípadoch, kedy je zverená kompetencia konať osobitnému orgánu, zásada ne bis in idem nemôže byť
prelomená nekonaním osobitného orgánu v prospech úradu. Uvedeným výkladom totiž úrad činnosť
osobitného regulátora subordinoval pod vlastnú supervíziu a suploval tak jeho činnosť, čo je neprípustné

a v rozpore s princípom právnej istoty.

Spôsob, akým úrad odôvodnil svoju kompetenciu, je v rozpore s predchádzajúcou rozhodovacou praxou
úradu pri obdobných namietaných stretoch kompetencií medzi TÚ SR a úradom. Žalovaný v minulosti
deklaroval svoju nepríslušnosť na konanie vo veci s odôvodnením, že posudzované konanie spadá pod

ZoEK a teda do kompetencie TÚ SR. Pri kompetenčnom konflikte žalovaný skúmal iba skutočnosť, či
má TÚ SR kompetenciu konať vo veci. V tomto prípade však žalovaný napriek tomu, že posudzované
konanie jednoznačne spadá pod ZoEK, vyhodnotil, že kompetenciu konať vo veci má, nakoľko regulácia
TÚ SR nebola dostatočná. Žalovaný teda za nezmenenej právnej úpravy postupuje pri posúdení totožnej
právnej otázky odlišne, čo je v rozpore s ústavným princípom zákonnosti činnosti orgánov verejnej moci,

s princípom právnej istoty a v rozpore so zásadami správneho konania. Takúto výraznú inkonzistenciu v
rozhodnutiach úradu žalobca považuje v právnom štáte za neakceptovateľnú. Poukázal na rozhodnutia
Rady PMÚ SR č. 2005/ZK/R/2/129 zo dňa 02.12.2005, č. 2004/DZ/R/2/008 zo dňa 09.01.2004 a
č. 2005/DZ/R/2/143 zo dňa 21.12.2005. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že žalovaný v minulosti
posudzoval iba fakt, či konanie spadá pod ZoEK a neskúmal správnosť resp. rozsah regulácie TÚ SR,

prípadne autonómiu konania žalobcu a tiež bol názoru, že ak by posudzované konanie bolo regulované
rozhodnutiami TÚ SR, uvedené by vylučovalo kompetenciu úradu konať vo veci.

V bode VI. žaloby (nesprávne vymedzenie relevantných trhov a dominancie) žalobca uviedol,
že správne vymedzenie relevantných trhov je kľúčové pre rozhodnutie o otázke, či mal žalobca

dominantné postavenie a teda, či jeho konanie bolo spôsobilé poškodenia súťaže praktikou zneužívania
dominantného postavenia na relevantnom trhu. Uviedol, že žalovaný nesprávne a v rozpore so zákonom
vymedzil relevantné trhy, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nezákonné. Vymedzenie relevantných
trhov je odôvodnené sčasti len nepodloženými úvahami, bez uvedenia a preukázania reálnych faktov
a súvislostí a preto sú rozhodnutia tiež nepreskúmateľné. Námietky žalobcu sa týkajú všetkých

relevantných trhov identifikovaných úradom, t.j. ako maloobchodných tak aj veľkoobchodných.

1. Nezohľadnenie zastupiteľnosti služieb žalobcu so službami mobilných operátorov

Užvrozkladežalobcanamietalnesprávnevymedzenierelevantnýchtrhov,najmätrhpripojeniabytových

resp. nebytových zákazníkov do PVTS, trh poskytovania verejnej telefónnej služby bytovým resp.
nebytovým zákazníkom prostredníctvom PVTS, trhov zostavenia prenosu, resp. ukončovania volaní
na PVTS žalobcu (ďalej len „trhy pripojenia a poskytovania telefónnej služby“). Za dôvod nesprávnosti
vymedzenia relevantných trhov považoval žalobca nezaradenie akýchkoľvek zastupiteľných služiebmobilných operátorov (ďalej aj len MO) na relevantný trh pripojenia a poskytovania telefónnej služby.
Úrad nezaradil na relevantné trhy MO, nakoľko pevná linka a mobilný telefón (ďalej aj len MT)
sú podľa jeho názoru nezastupiteľné z dôvodu mobility koncového zariadenia a neboli tak splnené

podmienky podľa § 3 ods. 3 ZOHS. Zákon totiž vyžaduje vzájomnú zastupiteľnosť tovarov, ktoré slúžia
na uspokojenie určitých potrieb užívateľa. Úrad sa v tejto súvislosti opieral o absenciu dvojstrannej
zastupiteľnosti pevnej linky a MT. Podľa žalobcu však ide o nesprávnu a účelovú interpretáciu zákona.

Žalovaný totiž odôvodnil nezastupiteľnosť pevnej linky a MT bez zohľadnenia skutočnosti, aké potreby

užívateľov majú byť uspokojované. Podľa žalobcu je nesporné, že potreby užívateľov boli definované
najmä možnosťou uskutočniť telefonický hovor, čo je rovnako možné prostredníctvom pevnej linky ako
aj mobilného telefónu. Skutočnosť, že MT umožňujú aj mobilitu pri telefonovaní, nie je rozhodujúca
s ohľadom na uspokojovanie potrieb zákazníkov žalobcu, ktorým to pevná linka neumožňuje, resp.
umožňuje len v limitovanom rozsahu. Mobilita MT je v podstate konkurenčnou výhodou mobilnej
komunikácie. Ak by totiž ponuka žalobcu a mobilného operátora bola porovnateľná, je odôvodnený

predpoklad, že zákazník uprednostní mobil, ktorý mu poskytne pridanú hodnotu v podobe mobility. Je
nelogický záver žalovaného, že žalobca sa vo vzťahu k ponuke mobilných operátorov mohol správať
nezávisleanebolvystavenýkonkurenčnémuboju,kuktorémužalovanýdospel,keďdefinovalrelevantný
trh nepripustiac substitúciu mobilných telefónov. Žalobca poukázal na nekonzistentnosť v rozhodovaní
žalovaného, keďže v rozhodnutí č. 2003/ZK/2/1/257 pri vymedzení relevantných trhov zastupiteľnosť

mobilných telefónov a pevnej linky pripustil. Dospel pritom k záveru, že tovarový relevantný trh je trhom
poskytovania služieb prenosu hlasu prostredníctvom užívateľských programov viacerých spoločností,
pričomišloocenovosenzibilnýchzákazníkovstým,žepreužívateľovtýchtoproduktovjejedno,čimajúk
dispozícii mobilný telefón alebo pevnú linku, čo umožňuje ich vzájomnú zastupiteľnosť v rámci tohto trhu.
Podľa názoru žalobcu však mobilné zariadenia zostáva „mobilné“ ako v prípade cenovo senzibilných,

tak aj v prípade cenovo nesenzibilných zákazníkov. Je neprípustné, ak úrad posudzuje relevantné trhy
účelovo a cielene s ohľadom na zamýšľaný výsledok správneho konania.

Že sú pevná linka a MT navzájom zastupiteľné je zrejmé tiež z vyjadrenia Európskej komisie (ďalej aj
len EK alebo Komisia) vo veci koncentrácie žalobcu a spoločnosti EuroTel z 15.12.2004. EK sa opiera

o vyjadrenie úradu, že služby pevných a mobilných liniek niektorí zákazníci vnímajú ako zastupiteľné...
a konštatuje, že „zvláštnosťou slovenského trhu je miera používania pevných liniek, ktorá je jedna z
najnižších v EÚ (22%), pričom počas posledného roka ešte klesla, čo mnohí pripisujú tomu, že ľudia
pevné linky nahradili MT z dôvodu vysokých cien zriadenia pevnej linky a miestnych hovorov.“ EK si teda
aj na základe vyjadrení úradu osvojila, že žalobca je vystavený efektívnej súťaži vo vzťahu k MO ako

konkurentom, smerom ku ktorým dochádza k odlivu jeho zákazníkov. Námietky žalobcu v tomto smere
však žalovaný ignoroval, čím nedostatočne zistil skutkový stav.

V zmysle zákona vymedzuje úrad relevantný trh s ohľadom na preferencie spotrebiteľov. Žalovaný
má teda prioritne zisťovať preferencie priamo u spotrebiteľov, namiesto toho však oslovil iba ďalších

operátorov pôsobiacich na relevantnom trhu. Títo oslovení konkurenti žalobcu však mali priamy záujem
na výsledku správneho konania a ich odpovede tak nemožno hodnotiť objektívne. Prieskum teda
nemohol predstavovať relevantný podklad na vyhodnotenie nezastupiteľnosti mobilnej telefónie a
pevnej linky. Na druhej strane má úrad k dispozícii historické dáta žalobcu, ktorými zisťoval dôvody, pre
ktoré jeho zákazníci ukončili zmluvný vzťah a ktoré preukazujú, že v období posudzovaného konania

častým dôvodom bol práve prechod na využívanie služieb mobilného operátora. Tieto informácie
žalovaný ignoroval.

Úrad uviedol, že piati operátori poskytujúci elektronické komunikačné služby na pevnej linke sa vyjadrili,
že ich zákazníci by teoreticky prešli pri zvýšení ceny k iným operátorom poskytujúcim telefonické služby

na pevnej linke (teda nie k MO), čo malo svedčiť o nezastupiteľnosti pevnej a mobilnej linky. Úrad však
ďalej uviedol, že spoločnosť UPC broadband Slovensko, s.r.o. ako aj dvaja ďalší operátori sa vyjadrili,
že časť ich zákazníkov by prešla na mobilné telefóny. Traja z piatich operátorov sa teda vyjadrili v
prospech zastupiteľnosti pevnej a mobilnej linky. Z dôvodu, že úrad presne neidentifikuje operátorov,
ktorí sa vyjadrili za či proti zastupiteľnosti pevnej a mobilnej linky, nie je možné jeho závery preskúmať.

Táto časť napadnutého rozhodnutia je zmätočná a nedostatočne odôvodnená, nepreskúmateľná a teda
nezákonná.Úrad sa oprel aj o vyjadrenia MO, kde z dvoch jeden uviedol, že svoje programy nepovažuje
za zastupiteľné a podnikateľ Orange Slovensko, a.s. pripustil zastupiteľnosť u vybraných volacích
programov. Tento pritom vydal viacero verejných vyhlásení, že cieľom zavádzania jeho nových volacích

programov je náhrada pevnej linky ST.

Kľúčové pre posúdenie konania žalobcu je fakt, že toto nebolo vôbec zamerané na elimináciu
konkurenciežalobcuvpodobeAO,aleboloreakciounasilnúkampaňzameranúnabojMOozákazníkov
žalobcu. Vyhodnotením tejto skutočnosti sa úrad v konaní nezaoberal, s námietkami sa nevysporiadal

a ich neakceptovanie ani neodôvodnil.

2. Rozlišovanie medzi bytovými a nebytovými zákazníkmi.

Žalobca namietal nesprávne vymedzenie relevantných trhov žalovaným, keď tento rozlišoval relevantné
trhy podľa bytových a nebytových zákazníkov a takéto rozdelenie vecne neodôvodnil a ani nevykonal

žiadnu ekonomickú analýzu, na základe ktorej by mohol uvedené rozdelenie legitímne konštatovať.

Poukázal na účelové používanie judikatúry žalovaným, ktorý ako základ posúdenia problematiky
stláčania marže použil rozhodnutie vo veci Deutsche Telekom. Odmietol požiadavku žalobcu prihliadnuť
na rozhodnutie EK vo veci Wanadoo s odôvodnením, že išlo o podstatne iné prípady. Keď však v otázke

definície relevantných trhov žalobca argumentoval rozhodnutím Deutsche Telekom, v ktorom Komisia
nedelila trhy na bytových a nebytových zákazníkov a konštatovala, že takéto delenie ani nie je dosť
dobre možné, žalovaný to neakceptoval a odkázal práve na rozhodnutie vo veci Wanadoo.

Okrem tvrdenia, že jednotliví operátori delia takto portfólio svojich produktov, neobsahuje napadnuté

rozhodnutie žiadne vecné dôvody na podporu záverov žalovaného, že relevantné trhy odôvodňujú
rozdelenie podľa bytových a nebytových zákazníkov.

3. Neodôvodnené a nesprávne vymedzenie relevantných trhov pripojenia k internetu (maloobchodných
a veľkoobchodných)

Žalovaný pochybil, keď nezahrnul na relevantné trhy všetky dostupné technológie a navyše takýto
postup ani riadne neodôvodnil a nepodložil žiadnymi relevantnými dôkazmi a analýzami. Aj preto je
jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalovaný odmietol zahrnúť iné technológie (mikrovlnná technológia,
technológie GPRS a EDGE) na relevantný trh nízko rýchlostného internetu napr. tvrdiac, že sa nedá

vylúčiť negatívny vplyv poveternostných podmienok na pripojenie, alebo nepripustil zastupiteľnosť
technológií WiMAX, WiFi, Flash - OFDM a UMTS/HSDPA na relevantnom trhu vysokorýchlostného
internetuzdôvodumobility,kolísavostiprenosovejrýchlosti,nestabilitypripojeniaapokrytiavnútribudov.
Ani v týchto prípadoch úrad nezisťoval preferencie samotných spotrebiteľov, neskúmal a nevyhodnotil,
či a akú váhu uvedeným tvrdeným rozdielom spotrebiteľ pripisuje, resp. či ich vôbec vníma a či teda

majú akúkoľvek relevanciu pri jeho rozhodovaní o tom, akú technológiu pripojenia na internet zvolí.
Úrad totiž opätovne oslovil iba konkurentov žalobcu - internetových providerov. Napriek tomu, že niektorí
aj pripustili zastupiteľnosť vo vzťahu k niektorým kritériám zastupiteľnosti, úrad to nijako nezohľadnil.
Aj v tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé, ako žalovaný vyhodnotil, ktorí
podnikatelia sa ako vyjadrili o tej ktorej technológii a jej zastupiteľnosti.

4. Nesprávne vyhodnotenie dominantného postavenia žalobcu

Určenie dominantného postavenia je vždy viazané na definované relevantné trhy. Úrad však vymedzil
relevantné trhy príliš úzko a teda de facto tak, aby preukázal dominantné postavenie žalobcu vo vzťahu

ku všetkým posudzovaným konaniam.

V súvislosti s vyhodnotením dominantného postavenia na relevantných trhoch poskytovania prístupu k
vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických vlákien poukázal
na skutočnosť, že závery úradu o vysokom podiele žalobcu na relevantných trhoch poskytovania

prístupu k vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických
vlákien je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Úrad najprv zisťuje podiel
na trhu z hľadiska technológie, a to z hľadiska počtu zákazníkov. Nerozlišuje pritom medzi bytovými
a nebytovými zákazníkmi (bod 363 prvostupňového rozhodnutia). V ďalšom kroku úrad zisťuje podielpripadajúci na žalobcu v rámci prístupu k internetu už len prostredníctvom xDSL. Aj napriek tomu, že
relevantný trh je vymedzený širšie, úrad používa údaj o podiele žalobcu výlučne na trhu xDSL ako dôkaz
o vysokom podiele žalobcu na relevantnom trhu. Úrad navyše až v tomto kroku rozlišuje medzi bytovými

anebytovýmizákazníkmiaskúmapodielžalobcuzhľadiskadvochkritérií:zhľadiskapočtuzákazníkova
z hľadiska obratu. Tento postup úradu je chybný, čo predstavuje, že podiel žalobcu na trhu poskytovania
prístupu k internetu prostredníctvom xDSL pre nebytových zákazníkov z hľadiska počtu zákazníkov
predstavoval v roku 2003 39,49%. Podľa údajov obsiahnutých v prvostupňovom rozhodnutí, v roku 2003
na prístup prostredníctvom xDSL pripadalo 55% a na prístup prostredníctvom káblového modemu 45%

relevantného trhu. Ak by úrad zobral do úvahy všetky technológie na relevantnom trhu, zistil by, že podiel
žalobcu na relevantnom trhu (tak, ako ho zadefinoval úrad) v roku 2003 nemohol byť vyšší ako 21,7%.
Keďže však úrad bral do úvahy výlučne podiel ST na trhu xDSL, jeho závery o dominantnom postavení
žalobcu na trhu xDSL, káblovej technológie a optických vlákien nie sú preskúmateľné.

Vo vzťahu k vyhodnoteniu dominantného postavenia na všetkých relevantných trhoch žalovaný

nepreukázal základný znak dominantného postavenia, a teda, že žalobca sa mohol vo vzťahu k
posudzovaným konaniam správať nezávisle. Definícia dominantného postavenia na trhu je postavená
na princípe ekonomickej sily, ktorej základom je identifikácia skutočných konkurentov dotknutého
podnikateľa, ktorí môžu ovplyvniť jeho správanie sa na trhu a zabrániť mu v krokoch, ktoré by boli
nezávislé od účinného konkurenčného tlaku. Pre posúdenie dominantného postavenia je teda kľúčové

správne zohľadnenie všetkých konkurentov, ktorí vplývajú na konanie podnikateľa a limitujú ho v
možnosti nezávisle diktovať obchodné podmienky užívateľom. Úrad odôvodnil dominantné postavenie
žalobcu na relevantných trhoch predovšetkým cez jeho vysoký trhový podiel na týchto trhoch (cca
90 až 100%). Ak by však úrad zahrnul na relevantné trhy mobilných operátorov, podiel žalobcu na
relevantných trhoch by bol až druhý, resp. tretí najvyšší za mobilnými operátormi, čo by vylučovalo

individuálnu dominanciu žalobcu na predmetných trhoch. Žalobca pritom neustále poukazoval na
permanentný pokles svojich služieb za prevádzku pevnej linky v kontraste s permanentným nárastom
tržieb mobilných operátorov v rovnakom období, pričom trend prechodu od používania pevnej linky k
mobilnej je všeobecne známy. Žalovaný pochybil, keď prihliadal iba na počet zákazníkov bez toho, aby
vzal v úvahu, že v skúmanom desaťročnom období prišlo v dôsledku masívneho rozvoja technológií k

mnohonásobnému nárastu objemu využívania telefónnych služieb.
Aj vo vzťahu k postaveniu AO na slovenskom trhu a pri jeho porovnávaní s trhmi v rámci EÚ žalovaný
ignoroval námietky žalobcu, že na Slovensku došlo k de jure liberalizácii v oblasti telefónnych služieb až
k 01.01.2003, pričom v iných krajinách Európy to bolo podstatne skôr, že priemerný medziročný nárast
podielu AO v SR za dva roky (7%) bol vyšší ako obdobný podiel AO v Európe (4%), a z predložených

údajov je zrejmé, že podiel i tržby žalobcu neustále klesali, pričom podiel a tržby AO stúpali.
Žalobca zvýraznil, že v čase, keď počet zákazníkov telefónnych služieb stúpol o stovky percent,
počet zákazníkov žalobcu neustále klesal. Straty zákazníkov žalobcu boli reálne oveľa väčšie, nakoľko
žalobca nielenže stratil pôvodných zákazníkov ale ani nezískal nových zákazníkov napriek tomu, že
počet užívateľov telekomunikačných služieb sa v sledovanom období zmnohonásobil. Žalobca teda

bol pod extrémne silným tlakom mobilných operátorov, na ktorých reagoval v súťažnej interakcii
zavádzaním nových konkurencieschopných produktov. Pravidlá hospodárskej súťaže pritom priznávajú
aj podnikateľovi v dominantnom postavení na trhu právo na obranu svojich oprávnených záujmov. V
inom rozhodnutí žalovaný použil „test neexistujúceho ekonomického zmyslu/vysvetlenia“, ako základ
preukázania zneužitia dominantného postavenia, prostredníctvom ktorého úrad vyhodnocuje, či konanie

podnikateľa má ekonomický zmysel, teda či jeho konanie bolo reakciou na konkurenčný tlak alebo
špecifickú situáciu na trhu a teda malo ekonomický zmysel. V takomto prípade nie je možné ani konanie
podnikateľa s preukázaným dominantným postavením na trhu hodnotiť ako nedovolené obmedzovanie
súťaže.

V bode VII. žaloby (námietky voči posúdeniu praktiky stláčanie marže)
žalobca uviedol, že ak žalovaný praktiku stláčanie marže subsumoval pod § 8 ods. 2 písm. a/
ZOHS a zároveň pod čl. 82 písm. a/ ZES, bol povinný identifikovať všetky okolnosti, ktoré musia
byť splnené, aby k naplneniu tejto skutkovej podstaty vôbec došlo. Slovenská ako aj komunitárna
právnaúpravapredpokladáexistenciuneprimeranejcenyaleboneprimeranýchobchodnýchpodmienok.

Žalovaný teda bol povinný jednoznačne identifikovať, ako praktiku stláčanie marže subsumoval pod toto
ustanovenie, „čo“ považuje za neprimeranú cenu, prípadne „čo“ považuje za neprimeranú obchodnú
podmienku. Týmto sa však žalovaný nezaoberal a v rozhodnutí neuviedol, že či veľkoobchodná cena
(poplatok) za prepojenie je cena, ktorú možno považovať za neprimeranú (v kontexte tejto praktikysa jedná o cenu neprimerane vysokú), resp. či za neprimerané ceny považuje maloobchodné ceny
posudzovaných produktov, resp. či celú praktiku stláčania marže ako takú považuje za neprimeranú
obchodnú podmienku.

Skutočnosť, že žalovaný nepristúpil k identifikovaniu „neprimeranej ceny“, resp. „neprimeranej
obchodnej podmienky“, má za následok aj nevykonateľnosť výroku 10 napadnutého rozhodnutia.

Keďže žalovaný postupoval aj podľa čl. 82 ZES, vznikla mu povinnosť konať v súlade s odporúčaniami

a prípadovým právom európskych orgánov. Žalovaný nesprávne a nepresne aplikoval test stláčania
marže, ako aj nesprávne vyhodnotil rozhodnutie Európskej komisie vo veci Deutsche Telekom AG a
rozhodnutie Komisie zo dňa 04.07.2007, Case COMP/38.784-Wanadoo Espaňa vs. Telefónica.

Žalobca poukázal na Oznámenie o uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže na dohody o prístupe
v telekomunikačnom sektore, v ktorom EK objasnila metódy preverovania naplnenia praktiky stláčania

marže v sektore telekomunikácií. K preukázaniu praktiky stláčania marže môže dochádzať na základe
dvoch metód:
a) Prvým spôsobom je preukázanie, že vlastné maloobchodné aktivity dominantnej spoločnosti nemôžu
byť ziskové, ak by dominant platil veľkoobchodnú cenu, ktorá je účtovaná jeho konkurentom („equally
efficient competitor test“).

b) Ďalej môže byť stláčanie marže zistené tak, že dôjde k preukázaniu, že marža medzi veľkoobchodnou
cenou, ktorá je účtovaná konkurentom a cenou, ktorú účtuje dominantný podnikateľ svojím odberateľom
namaloobchode,jenedostatočná,abyumožnilabežneefektívnemukonkurentovi(„reasnonablyefficient
competitor test“), pôsobiacemu na maloobchodnom trhu, dosiahnuť bežný zisk.
Žalovaný pri posudzovaní jednotlivých konaní úplne odignoroval obe metódy posudzovania stláčania

marže s odôvodnením, že „Test efektívneho konkurenta teda nemá opodstatnenie a nie je potrebné
ho vykonávať, ak už z jednoduchého porovnania veľkoobchodnej a maloobchodnej ceny ... je zrejmé
stláčanie marže ...“.
K uvedenému žalobca uviedol, že ide o fatálne nepochopenie testu stláčania marže, a to či už
jednou alebo druhou metódou. Práve test stláčania marže má slúžiť na objektívne porovnávanie

veľkoobchodných a maloobchodných cien uplatňovaných na relevantných trhoch. Vždy však musí ísť
o porovnávanie priemerných cien na maloobchodnom relevantnom trhu s cenami na veľkoobchodnom
trhu. Skutočnosť, či je výsledok tohto objektívneho porovnania pozitívny alebo negatívny, má význam
výlučne pre to, či dôjde aj k skúmaniu marže na základe porovnávania maloobchodných cien s
ostatnými maloobchodnými nákladmi. Ak je rozdiel medzi maloobchodnými priemernými cenami a

veľkoobchodnýmicenaminegatívny,primeranosťmaržesanezisťuje.Akjepozitívny,začínasazisťovať,
pričom v prvom prípade („equally efficient competitor“) sa berú do úvahy ostatné maloobchodné náklady
dominanta, v druhom („reasonably efficient competitor“) sa berú do úvahy ostatné maloobchodné
náklady bežného konkurenta prítomného na relevantnom maloobchodnom trhu. Ani v jednom z týchto
testov však nemôže ísť o jednoduché porovnanie veľkoobchodnej a maloobchodnej ceny, pri ktorom ide

o porovnanie maloobchodnej ceny za izolovanú tarifnú položku, ktorá je samostatne na zadefinovanom
relevantnom trhu nepredajná, s veľkoobchodnou cenou uplatňovanou pre všetky služby na relevantnom
trhu. Pri teste stláčania marže sa musia porovnávať priemerné ceny všetkých služieb na zadefinovaných
maloobchodných trhoch s cenami všetkých služieb na zadefinovanom veľkoobchodnom trhu. Tak bol
aplikovaný test stláčania marže vo všetkých doteraz známych rozhodnutiach EK. V tomto prípade

však žalovaný takto maloobchodné a veľkoobchodné ceny neporovnával. Rada úradu v bode 99 -100
druhostupňového rozhodnutia objasňuje, akým spôsobom možno dospieť k zisteniu, či došlo k stláčaniu
marže. Podľa nej do posúdenia vstupujú dve základné premenné, ktorými sú:
(i) veľkoobchodná cena, ktorú účtuje dominant konkurentom na veľkoobchodnom trhu a
(ii) maloobchodná cena, ktorú uplatňuje dominant na maloobchodnom trhu.

Ďalej žalovaný objasňuje, že o stláčanie marže jednoznačne ide vtedy, ak sa preukáže, že dominantný
podnikateľ by sám nemohol podnikať na maloobchode so ziskom, ak by musel brať do úvahy ceny, ktoré
účtuje svojim konkurentom na veľkoobchodnom trhu („equally efficient competitor test“).
Žalobca tvrdí, že žalovaný pri aplikovaní predmetnej praktiky bral do úvahy nesprávny údaj vo vzťahu
k jednej zo základných premenných vstupujúcich do porovnania pri teste stláčania marže, a to

maloobchodnú cenu, ktorú žalobca účtuje na maloobchodnom trhu. Pri cenách verejnej telefónnej
služby prostredníctvom PVTS a pri cenách za dial-up pripojenie do internetu (Firemný internet Mini
a Rodinný internet) bral žalovaný do úvahy len jednotlivé tarifné položky samostatne neponúkané na
relevantnom trhu definovanom úradom (jednotkovú cenu jednotlivej tarify). Žalovaný tak nebral do úvahyreálne uplatňovanú maloobchodnú cenu žiadneho konkrétneho produktu, ale iba čiastkové, samostatne
neponúkané, tarifné položky, ktoré sa navyše mali podľa žalovaného uplatňovať za nereálnych a
ničím nepodložených prehnaných predpokladov. Tento postup je nesprávny, pretože jednotlivá tarifná

položka účtovaná na maloobchodnej úrovni nie je samostatne ponúkaným produktom, ktorý by
korešpondoval s „prepojením“ (zodpovedal prepojeniu) poskytovaným konkurentom. V súvislosti s týmto
je potrebné poukázať na skutočnosť, že prepojenie sa poskytuje za účelom poskytovania všetkých
elektronických komunikačných služieb na súvisiacich maloobchodných trhoch, a to vo všetkých časoch,
nie na poskytovanie samostatne neponúkaných tarifných položiek, ktoré sú navyše ponúkané iba v

obmedzenom čase a vždy v špecifickej kombinácii s inými tarifnými položkami uplatňovanými v iných
časoch.
Žalobca má za to, že poplatok za prepojenie vstupuje do všetkých poskytovaných služieb, prípadne
produktov, ktoré poskytujú AO na trhu ako ich maloobchodný náklad, t.j. prepojenie sa ako náklad
premietne plošne v cene všetkých AO poskytovaných služieb, nie v cene niektorých samostatne
neposkytovaných tarifných položiek. Aj z tohto dôvodu jediným adekvátnym prístupom zo strany

žalovaného malo byť, aby aj v prípade maloobchodnej ceny na strane dominanta - ako základnej
premennej, ktorá vstupuje do posúdenia praktiky stláčania marže - bral do úvahy priemernú
maloobchodnú cenu v rámci produktového koša všetkých služieb na relevnantom trhu. Takýto postup
by bol v súlade s rozhodovacou praxou EK, podľa ktorej je vhodné operovať s cenou určenou na
úrovni celého koša produktov poskytovaných v rámci jedného definovaného trhu. Napríklad v prípade

volacích programov by teda išlo o priemernú maloobchodnú cenu všetkých na trhu poskytovaných
odchádzajúcich volaní.
Žalobca uviedol, že na jeho strane ako maloobchodný náklad do ceny vstupuje náklad na origináciu,
ktorý je porovnateľný s poplatkom za prepojenie (tzv. self-supply, t.j. žalobca si sám sebe musí poskytnúť
tie isté veľkoobchodné vstupy za účelom poskytovania služieb), ktoré sa ako náklad plošne premietajú

do maloobchodných cien všetkých odchádzajúcich volaní. Z tohto dôvodu možno jednoznačne
argumentovať rozhodnutiami TÚ SR z roku 2006, ktorými bola žalobcovi uložená povinnosť (okrem
iných) na maloobchodných trhoch odchádzajúcich (originovaných) volaní, aby celkové maloobchodné
výnosyžalobcuzposkytovaniaslužiebvolanínebolimenšieakoveľkoobchodnénákladyAOnevyhnutne
potrebné na poskytovanie uvedených služieb spolu s primeraným ziskom (t.j. zo strany žalobcu

nedochádzalo k stláčaniu marže). Za týmto účelom žalobca pravidelne aplikuje modelový vzorec, na
základe ktorého dochádza k preverovaniu, či jeho cenotvorba je v súlade s pravidlami nastavenými TÚ
SR, pričom tento modelový vzorec operuje práve a odôvodnene s priemernou maloobchodnou cenou
na úrovni celého produktového koša a veľkoobchodnými cenami uplatňovanými voči AO.
Žalovaný nemohol pristúpiť k posudzovaniu praktiky stláčania marže na úrovni jednotlivých produktov,

či dokonca na úrovni jednotlivých tarifných položiek aj z dôvodu, že v rámci vymedzenia relevantných
trhovnedefinovalsamostatnérelevantnétrhynazákladeproduktovalebojednotlivýchtarifnýchpoložiek,
a teda aj samotné vylučovanie, resp. obmedzovanie súťaže sa mohlo prípadne prejaviť len na úrovni
celého definovaného trhu. Aj táto skutočnosť odôvodňuje záver, že žalovaný sa mal pridržiavať
posudzovania tejto praktiky na úrovni priemernej maloobchodnej ceny odchádzajúceho volania v rámci

celého produktového koša všetkých služieb poskytovaných na relevantnom trhu.
Žalovaný opieral odôvodnenosť postupu, podľa ktorého porovnával jeden veľkoobchodný produkt s
iným maloobchodným produktom, o rozsudok Súdu prvej inštancie (teraz Všeobecného súdu) vo
veci Industries des Poudres Sphérigues. Postup úradu je však zavádzajúci najmä s ohľadom na
skutočnosť, že predmetný rozsudok sa nevzťahuje na aplikáciu stláčania marže na umelo vyčlenenej

časti relevantného trhu samostatne neposkytovaných produktov alebo častí produktov, ale na produkty
skutočne predávané, a to nielen na časti definovaného relevantného trhu, ale na celom definovanom
relevantnom maloobchodnom trhu. Ďalšie skutočnosti, pre ktoré je predmetný rozsudok SPI nutné brať
do úvahy na podporu argumentov žalobcu v prospech správnosti aplikovania testu stláčania marže na
celom definovanom relevantnom trhu, žalobca objasnil v rozklade.

Aj v prípade, ak by žalovaný chcel opierať svoj postup, resp. dôvody, pre ktoré posudzoval stláčanie
marže na úrovni jednotlivých produktov, o rozhodnutie EK vo veci Wanadoo Espana vs. Telefónica,
práve v súlade s týmto rozhodnutím by museli byť naplnené a preverené podmienky takto zvoleného
postupu. V predmetnom rozhodnutí síce Komisia uviedla, že „V niektorých prípadoch môže byť vhodné
uskutočniť test pri každej jednotlivej ponuke“, avšak zároveň dodala, že „... to by bol prípad novej ponuky,

z ktorej by vyplynulo stlačenie marže, kde v súčasnej dobe dochádza k dotácii z iných výnosných ponúk,
avšak u ktorej by mohli objemy v budúcnosti významne narásť, čo by viedlo k celkovej negatívnej marži.“
Z uvedeného vyplýva, že by bolo možné skúmať iba jeden volací program, avšak žalovaný by musel
preukázať, že (i) je pravdepodobné, že objem prevádzky uskutočnenej na základe tejto tarifnej položkyodchádzajúcich volaní v budúcnosti výrazne narastie, a že (ii) to povedie k celkovej negatívnej marži,
teda negatívnej marži na celom relevantnom trhu, pričom v prípade odchádzajúcich volaní by sa jednalo
o relevantný trh maloobchodného poskytovania verejnej telefónnej služby prostredníctvom pevnej linky.

Tieto skutočnosti však žalovaný vôbec neskúmal a neodôvodnil, a tak jeho postup, na základe ktorého
pristúpil ku skúmaniu stláčania marže vo vzťahu k jednotlivým tarifným položkám odchádzajúcich volaní,
resp. k jednotlivým produktom, je nepodložený, a teda jediným správnym postupom bolo brať do úvahy
priemernú maloobchodnú cenu odchádzajúceho volania na úrovni celého produktového koša služieb
poskytovaných na definovaných trhoch

Žalovaný nesprávne aplikoval test stláčania marže vo vzťahu ku všetkým namietaným výrokom 1 až 5
druhostupňového rozhodnutia, t.j. nesprávne pracoval s premennou maloobchodná cena, ktorú mal brať
pri posudzovaní predmetnej praktiky do úvahy. Žalobca na preukázanie toho, že jeho maloobchodné
aktivity sú v súlade s pravidlami stanovenými osobitným regulátorom (rozhodnutia TÚ SR z roku 2006)
pre zamedzenie stláčania marže voči svojim konkurentom, ktoré sú v súlade s pravidlami ochrany
hospodárskej súťaže, predložil v prílohe č. 1 rozkladu reálnu kalkuláciu „margin squeeze“ testu všetkých

taríf verejnej telefónnej služby (pri zohľadnení všetkých taríf hlasových programov na definovaných
relevantných trhoch) pre oba definované relevantné trhy úradom, tzn. osobitne pre trh poskytovania
verejnej telefónnej služby bytovým zákazníkom prostredníctvom PVTS a osobitne pre trh poskytovania
verejnej telefónnej služby nebytovým zákazníkom prostredníctvom PVTS. Žalobca tak preukázal, že
napriek nesúhlasu s úzkou definíciou trhov bytových a nebytových zákazníkov, ktorá nemá oporu

v rozhodnutí Deutsche Telekom ani v rozhodnutí Wanadoo Espana vs. Telefónica, pričom v prvom
spomínanom rozhodnutí sa výslovne konštatuje, že tento prístup nie je vhodný (bod 132), na úradom
užšie definovaných relevantných trhoch maržu nestláča.
Negatívne účinky stláčania marže spočívajú vo vylúčení z maloobchodného trhu konkurenta, ktorý je
aspoň tak efektívny, ako podnikateľ s dominantným postavením, avšak s tým, že samotné uplatňovanie

doktríny stláčania marže nesmie spôsobiť deformáciu trhu v tom zmysle, že na trhu budú umelo
udržovaní podnikatelia, ktorí nie sú efektívni.
Vtomtoprípademusíbyťbranádoúvahypriemernámaloobchodnácena,ktorávychádzazceléhobalíka
maloobchodných služieb poskytovaných na maloobchodnom trhu. Toto je v skutočnosti odôvodnené aj
faktom, že konkurenti pri rozhodovaní o investíciách berú do úvahy kompletnú paletu produktov, ktorú

budú schopní ponúknuť na trhu. Pri uplatňovaní ani jedného z testov nie je možné doktrínu stláčania
marže aplikovať na úrovni jednotlivých volacích programov, resp. programov prístupu k internetu, tobôž
nie na úrovni jednotlivých tarifných položiek.
Oba testy reálne odrážajú cieľ ochrany hospodárskej súťaže, t.j., že nemôžu byť chránené individuálne
záujmy neefektívnych hráčov na trhu, ale výlučne efektívnych konkurentov. Efektívny konkurent

musí byť totiž schopný replikovať maloobchodné ceny dominanta na základe aspoň jedného z
produktov dominanta poskytovaných na každom relevantnom veľkoobchodnom trhu, ak je dominant
schopný preukázať, že pri tých istých veľkoobchodných cenách je schopný dosahovať na súvisiacich
maloobchodných trhoch primeraný zisk, ktorý je navyše regulovaný TÚ SR. Žalovaný nepreukázal
bez akýchkoľvek pochybností, že došlo k uplatneniu praktiky stláčania marže. Z dôvodu, že žalovaný

nesprávne aplikoval doktrínu stláčania marže, najmä nesprávne zadefinoval premennú „maloobchodná
cena“, došlo následne aj k nesprávnemu aplikovaniu tejto doktríny na individuálne tarifné položky
programov verejnej telefónnej služby, resp. internetových programov.
V bode VIII. žaloby (námietky voči posúdeniu praktiky viazanie)
žalobca tvrdil nesprávne aplikovanie praktiky viazania a to vo vzťahu ku všetkým namietaným

produktom. Ani v rámci jedného z namietaných konaní nedošlo k prevereniu všetkých okolností, ktoré
musia byť kumulatívne splnené k tomu, aby bolo konštatované zneužitie dominantného postavenia
viazaním služieb alebo produktov, t.j. aby došlo k naplneniu praktiky podľa § 8 ods. 2 písm. d/ ZOHS,
resp. podľa § 7 ods. 5 písm. d/ zákona č. 188/1994 Z.z. a podľa čl. 82 písm. d/ ZES.
K naplneniu predmetnej praktiky je potrebné preukázať, že došlo „k viazaniu súhlasu s uzavretím

zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo
podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy.“ Predmetná praktika teda predpokladá
kumulatívne splnenie nasledovných podmienok:
(i) existencia dvoch samostatných produktov alebo služieb,
(ii) neexistencia takých okolností, ktoré by odôvodňovali spoločné poskytovanie inak dvoch

samostatných produktov, resp. služieb. Týmito okolnosťami môžu byť jednak technická podmienenosť
spoločného poskytovania, okolnosti súvisiace s bezpečnosťou produktov a ochranou zdravia, plnenie
zákonných povinností, zabezpečenie kvality a funkčnosti dodávaných produktov alebo aj existujúce
obchodné zvyklosti.Samozrejme sú k týmto podmienkam nevyhnutne pridružené aj iné podmienky (vychádzajúc z
dostupného európskeho prípadového práva - napr. rozhodnutie Súdu prvého stupňa vo veci Microsoft),
ktorými sú:

(iii) súťažiteľ poskytujúci služby musí mať dominantné postavenie na trhu poskytovania služby, na ktorú
je druhá služba viazaná,
(iv) súťažiteľ nedáva svojim zákazníkom voľbu kúpiť si jednu službu bez druhej (v prípade, ak neexistujú
okolnosti uvedené v bode (ii) vyššie),
(v) jednanie vylučuje hospodársku súťaž.

Žalovaný bol povinný vo vzťahu ku každému jednému namietanému konaniu uvedenému v bode 6-9
výroku druhostupňového rozhodnutia preveriť, či boli kumulatívne splnené vyššie uvedené okolnosti.
Preverenie vykonané žalovaným bolo nedostatočné a ku kumulatívnemu naplneniu vyššie uvedených
podmienok vo vzťahu k jednotlivým namietaným konaniam nedošlo. S ohľadom na skutočnosť, že
ak nedôjde k naplneniu aspoň jednej z vyššie uvedených podmienok, nebude možné konštatovať
naplnenie skutkovej podstaty viazania, žalobca ku každej namietanej praktike rozoberá minimálne jednu

z uvedených podmienok.
1. Praktika spájania voľných minút a pripojenia do PVTS a podmieňovanie pripojenia do PVTS a odberu
telefónnej služby (výrok 6 a 7 druhostupňového rozhodnutia)
Žalobcovi nie je zrejmé, aké okolnosti viedli žalovaného k tomu, aby spájanie voľných minút a pripojenia
do PVTS posudzoval ako samostatnú skutkovú podstatu a považuje tento postup za nelogický a v

rozpore so spôsobom, akým žalobca poskytoval produkty na trhu. Posúdenie namietaného konania
ako (i) praktika spájania voľných minút a pripojenia do PVTS a (ii) praktika podmieňovania pripojenia
do PVTS a odberu telefónnej služby musí byť s ohľadom na charakter poskytovania pripojenia ako aj s
ohľadom na spôsob a charakter poskytovania telefónnej služby (bola poskytovaná aj prostredníctvom
volacích programov, ktoré v sebe obsahovali nespoplatňované voľné minúty) nevyhnutne súčasťou

jedného posúdenia. Opačné tvrdenia žalovaného (body 189-190 druhostupňového rozhodnutia)
vychádzajú z primárneho nepochopenia situácie.
Žalobca tvrdí, že poplatok za volací program je výlučne poplatkom za pripojenie a sprístupnenie (nie
poskytnutie) verejnej telefónnej služby, t.j. poplatkom, ktorý pokrýva náklady na zriadenie pripojenia
a udržiavanie pripojenia do PVTS. Samotné využívanie telefónnej služby, pokiaľ k nemu zákazník

pristúpi, je potom spoplatňované až na základe tarify za uskutočnené volania (miestne, medzimestské,
či volania do zahraničia). Dôkazom toho, že cena za volací program (mesačný poplatok) neobsahuje
žiadny poplatok za voľné minúty, je skutočnosť, že
- žiadna časť ceny volacieho programu žalobcu zahŕňaná do výnosov z odchádzajúcich volaní pri
výpočte margin squeeze podľa vzorcov určených vyššie uvedenými rozhodnutiami TÚ SR z roku 2006

na trhoch odchádzajúcich volaní (vzorce, na základe ktorých preveruje žalobca svoju cenotvorbu)
- voľné minúty, ktoré sú spolu s volacím programom bezplatne poskytované, vstupujú do spomínaných
vzorcov spolu so všetkými minútami odchádzajúcich volaní spoplatňovanými podľa tarify (t.j.
prevolanými nad rámec voľných minút).
Všetky voľné minúty sú tak transparentne hradené koncovými užívateľmi výlučne z výnosov za

odchádzajúce volania uskutočnené mimo voľných minút, tzn. sú hradené z výnosov služieb na tom istom
relevantnom trhu a žiadna časť voľných minút nie je uhrádzaná z mesačných cien za volacie programy
žalobcu. Medzi službami pripojenia k PVTS a poskytovaním verejnej telefónnej služby (volaniami) tak
bezpečne nedochádza ku žiadnemu krížovému financovaniu, ako sa mylne domnieva žalovaný (napr.
bod 208 druhostupňového rozhodnutia).

Žalobca k bodom 6 a 7 výroku druhostupňového rozhodnutia tvrdí, že tieto sú nesprávne, nakoľko
vychádzajú z nesprávneho posúdenia poskytovaných produktov a nedostatočného zhodnotenia
jednotlivých podmienok, ktoré musia byť naplnené, aby došlo k protizákonnému viazaniu. Nedochádza
najmä k splneniu základnej a kľúčovej podmienky pod bodom (ii), t.j. žalobca tvrdí, že existuje niekoľko
samostatných okolností a validných dôvodov, ktoré odôvodňujú spoločné poskytovanie pripojenia so

sprístupnením telefónnej služby.
Prvým dôvodom je technická povaha pripojenia do verejnej telefónnej siete. Každá elektronická
komunikačná služba môže byť z technického hľadiska poskytovaná jedine za predpokladu, že je
zriadené pripojenie do elektronickej komunikačnej siete (PVTS) a z tohto dôvodu je každá služba
predávaná výlučne za podmienky existencie pripojenia a sprístupnenia služby. Verejná telefónna služba

tak nemôže byť sprístupnená samostatne bez pripojenia, t.j. účastník nemôže samostatne využívať
telefónnu službu a zároveň nemať zriadené pripojenie. Túto skutočnosť zohľadňuje aj žalovaný, avšak
napriek tomu, že o tom žalobca predložil dôkaz, nezohľadňuje osobitnú technickú povahu pripojenia doPVTS a existenciu technických dôvodov, pre ktoré je sprístupnenie verejnej telefónnej služby spolu s
pripojením do verejnej telefónnej siete odôvodnené. Uvedené navyše potvrdil aj TÚ SR.
Žalovaný nerozlišuje, že služba volacieho programu v sebe automaticky obsahuje výlučne službu

pripojenia do verejnej telefónnej siete a službu sprístupnenia verejnej telefónnej služby, teda nie aj jej
skutočné poskytovanie. To závisí výlučne od skutočnosti, či sa koncový účastník rozhodne telefonovať.
Zároveň žalovaný neberie do úvahy, že poskytovanie samostatného pripojenia do PVTS bez toho,
aby bola zároveň sprístupnená telefónna služba, i keď je technicky možné, je nezmyselné, nakoľko z
takejto samostatne poskytovanej služby pripojenia do PVTS nebude mať žiadny zákazník osoh, pretože

zákazníkovi s takouto službou nebude možné poskytnúť žiadnu elektronickú komunikačnú službu nielen
zo strany žalobcu, ale ani zo strany žiadneho iného podniku. Žalovaný si mylne stotožňuje pripojenie
do PVTS s inými druhmi pripojenia do iných druhov elektronických komunikačných sietí. V oboch
napádaných rozhodnutiach totiž tvrdí, že ak žalobca mohol poskytnúť pripojenie do siete bez povinnosti
odoberať telefónnu službu v prípade širokopásmového prístupu do internetu na báze DSL, neexistuje
dôvod na to, aby tomu tak nemohlo byť v prípade pripojenia do telefónnej siete a telefónnej služby.

Žalovaný postavil svoje tvrdenie o protiprávnosti viazania služieb v prípade výroku č. 6 aj na tejto úvahe
bez toho, aby si ju akýmkoľvek spôsobom overoval. V priebehu druhostupňového konania bol žalobcom
predložený posudok Výskumného ústavu spojov, n.o. (ďalej aj len „VÚS“), z ktorého vyplýva opak, no
ani to žalovaného neprimälo k tomu, aby túto úvahu prehodnotil.
Ďalším dôvodom je skutočnosť, že poskytovanie pripojenia do verejnej telefónnej siete spolu so

sprístupnením telefónnej služby je dlhodobou obchodnou zvyklosťou nielen na Slovensku ale v celej EÚ,
t.j. v celom odvetví poskytovania elektronických komunikačných služieb. Toto nemôže byť spochybnené
a žalovaný nemôže existenciu obchodnej zvyklosti limitovať len na územie Slovenska a to jednak
z dôvodu, že produkty poskytované žalobcom boli kreované minimálne v rámci európskych krajín a
následne žalobcom postupne kopírované a prebrané, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že sám žalovaný

tvrdí, že praktika môže mať dopad aj na obchod medzi členskými štátmi, ak aplikuje čl. 82 ZES.
Nedošlo ani k naplneniu ďalšej podstatnej podmienky, a to k vylúčeniu súťaže na trhu a následne
ani k poškodeniu koncových užívateľov. Žalobca v tejto súvislosti tvrdí, že žalovaný nepreskúmal, či
vôbec samostatné poskytovanie pripojenia a samostatné poskytovanie telefónnej služby (aj keď by
bolo z dôvodov uvedených vyššie nezmyselné, a napriek tomu, že je odôvodnené nielen technicky,

ale aj existenciou obchodnej zvyklosti) mohlo prispieť k tomu, že by AO získali väčšiu časť trhu,
t.j. spotrebitelia by prostredníctvom AO uskutočňovali väčší objem volaní. V tejto súvislosti žalobca
podotýka, že uskutočňovanie volaní cez AO by vôbec neprichádzalo do úvahy, ak by pripojenie nebolo
aktívne, t.j. nedošlo by k sprístupneniu verejnej telefónnej služby.
V súvislosti s naplnením podmienky - vylúčenia súťaže - žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že

žalovaný nesprávne určil obdobie, počas ktorého žalobca údajne zneužíval dominantné postavenie,
t.j. obdobie, počas ktorého malo dôjsť k obmedzeniu súťaže. Podľa názoru žalovaného k zneužívaniu
dominantného postavenia dochádzalo od momentu začatia poskytovania volacích programov s voľnými
minútami, t.j. od 01.08.2002. Žalovaný má za to, že zavedenie voľných minút bolo zámerne načasované
tak, aby bolo zavedené 5 mesiacov pred ukončením legálneho monopolu na telefónnu službu na pevnej

linke, pričom bez ďalšieho posúdenia nevzal do úvahy argumenty žalobcu.
Žalobca tvrdí, že uvedenie volacích programov na trh bolo reakciou na agresívnu kampaň spoločnosti
Globtel, a.s. (teraz Orange Slovensko, a.s.). Žalobca sa voči agresívnemu spusteniu maloobchodných
produktov spoločnosti Orange Slovensko, a.s. bránil aj podaním podnetu žalovanému, v ktorom
tvrdil, že užívateľský program tejto spoločnosti (program „Paušál 30 Mini“) napĺňa praktiku dočasného

zneužívania ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž (predátorské správanie). Predmetné konanie bolo
ukončenérozhodnutímžalovanéhoč.2003/ZK/2/1/257zodňa12.11.2003,atedanemožnobezďalšieho
považovať argumentáciu žalobcu o tom, že uvedené volacie programy boli reakciou na agresívnu
súťažnú ponuku, za irelevantnú, nakoľko žalobca sa voči agresívnym praktikám bránil priebežne aj inými
dostupnými prostriedkami.

Žalobca tvrdí, že žalovaný svojím postupom ignoroval základný predpoklad platiaci v súťažnom práve
a to, že aj dominantná spoločnosť rovnako musí mať možnosť primeraným spôsobom sa brániť proti
hroziacim atakom zo strany konkurencie a hájiť svoje obchodné záujmy, pokiaľ jej cieľom a snahou nie
je upevňovanie svojej trhovej pozície a pokiaľ táto obrana nie je neprimeraná. Žalovaný bol povinný
preskúmať, či nenastali okolnosti, ktoré odôvodňovali kreovanie a uplatnenie namietaných volacích

programov na trhu, ako súčasť legitímnej obrany voči konkurencii. Ak žalovaný nebral do úvahy
predložené argumenty, potom bolo potrebné riadne odôvodniť, prečo práve 5 mesiacov pred ukončením
legálneho monopolu je tým rozhodujúcim dôkazom o úmysloch žalobcu poškodiť súťaž.2. Podmieňovanie odoberania internetových služieb typu dial-up cez analógovú prípojku alebo cez ISDN
na odber volacích programov (výroky 8 a 9 druhostupňového rozhodnutia)
V súvislosti s predmetnou praktikou žalovaný poukázal na účel sledovaný rozhodnutím, ktorým bolo

„oddelenie poskytovania internetových produktov od telefónnej služby, ktorú ST, a.s. poskytuje vo forme
volacích programov.“ Žalobca podotýka, že poskytovanie volacích programov nie je poskytovaním
telefónnej služby, ale len jej sprístupnením, a že existovali objektívne dôvody pre to, aby boli jednotlivé
internetové služby poskytované spoločne s pripojením, t.j. s volacími programami,
V prípade namietaného viazania poskytovania dial -up pripojenia do internetu, či už prostredníctvom

analógovej prípojky alebo prostredníctvom ISDN prípojky, nedošlo bez pochybností k preukázaniu,
či došlo k naplneniu podmienky uvedenej pod bodom (ii) vyššie. Služba dial-up bola kreovaná
ako nadstavbová služba telefónnej služby, a teda bola prirodzene výlučne poskytovaná spolu
so sprístupnením telefónnej služby a spolu s pripojením do verejnej telefónnej siete. Potreba a
nevyhnutnosť poskytovania tejto služby spolu so sprístupnením telefónnej služby a spolu s pripojením
do verejnej telefónnej siete (t.j. s volacími programami žalobcu) vyplýva z technických predpokladov

jej poskytovania, čo objasnil aj VÚS v odbornom posudku v rámci odpovede na otázku č. 3, v ktorom
konkrétne uviedol, že možnosť samostatného poskytovania dial-up bez telefónnej služby je vylúčená
s ohľadom na skutočnosť, že „Požiadavka koncového užívateľa na pripojenie do siete internet ...
je realizovaná odchádzajúcim volaním v rámci verejnej telefónnej siete - len po zriadení volania sa
namiesto ľudského hlasu prenáša modulový analógový dátový signál. Z technického hľadiska preto nie

je možné oddeliť poskytovanie dial-up pripojenia do internetu prostredníctvom verejnej telefónnej siete
od poskytovania verejnej telefónnej služby.“
Podľa názoru Rady úradu, ktorá sa opiera o stanoviská spoločností Siemens a Alcatel (vyjadrenia
uvedené pod bodmi 252-254 druhostupňového rozhodnutia), však mohol žalobca pristúpiť k odčleneniu
poskytovaných služieb tak, že by došlo k stálemu blokovaniu definovanej skupiny volaní. Žalobca tvrdí,

že takýto postup by znefunkčnil využívanie telefónnej služby ako takej zo strany účastníka, t.j. nebolo
by možné uskutočňovať či prijímať volania na národné, medzinárodné, či čísla tiesňových liniek ale ani
volania na čísla dial-up, a teda ani uskutočniť pripojenie do internetu, čím by sa zároveň prestalo jednať o
verejnú telefónnu službu tak,ako je definovaná v § 5 ods. 2 ZoEK a ako ju je žalobca podľa ZoEK povinný
aj poskytovať. Žalobca poukazuje na existenciu obchodnej zvyklosti, podľa ktorej je dial-up prístup do

internetu poskytovaný ako súčasť hlasovej služby a spoločne s pripojením do verejnej telefónnej siete
(t.j. spolu s volacími programami žalobcu) a nie samostatne. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal,
že by sa v okolitých štátoch dial-up prístup do internetu poskytoval samostatne bez telefónnej služby
alebo bez pripojenia.
Aj z nasledovných dôvodov nedošlo k splneniu podmienok preukázania nezákonného viazania. S

ohľadom na špecifickú povahu produktov narrowband (dial-up - „ST Dial-Up“ a „ISDN Dial-Up“) a
broadband (xDSL - „ST DSL/DSL“) pripojenia do internetu, ktoré v sebe neobsahujú žiadny spôsob
pripojenia k PVTS, nie je tieto možné poskytovať samostatne. Ak by žalobca oddelil poskytovanie týchto
služieb od poskytovania služby pripojenia, tieto služby by sa stali nefunkčnými, pretože ich obsahom
nie je poskytovanie účastníckeho vedenia, ktoré je na ich poskytnutie nevyhnutné. Keďže poskytovanie

pripojenia je súčasťou volacieho programu, potom bolo úplne logické a nevyhnutné, že tieto služby sa
poskytovali na základe dodatku k zmluve o pripojení k verejnej telefónnej sieti. Zároveň je potrebné
poukázaťajnaodlišnýtechnickýcharakterslužbydial-upaslužbyxDSL.SodčlenenímslužbytypuxDSL
od pripojenia do PVTS totiž bolo možné uvažovať, ale len za podmienky kreovania novej služby, t.j.
jedine za predpokladu kreovania úplne nového produktu tak z technického, právneho ako aj obsahového

hľadiska.
Služba„STDSL“predstavovalaslužbu,ktorábola(vychádzajúczjejhistorickéhofungovaniavrámciEÚ)
vytvorená na využitie iba parametrov a charakteristík verejnej telefónnej siete, t.j. bola pôvodne vyvinutá
tak, aby fungovala na časti spektra verejnej telefónnej siete, ktoré sa pre poskytovanie telefónnych
služieb nevyužívalo. Z toho nevyhnutne vyplýva, že sa táto služba vyvíjala tak, že počítala s existujúcim

prípojným vedením verejnej telefónnej siete a toto čiastočne využívala popri verejnej telefónnej službe.
V nadväznosti na to je nevyhnutný záver, že takúto službu nebolo možné poskytnúť bez pripojenia do
verejnej telefónnej siete a teda že vzhľadom na svoju technickú povahu služba pripojenia do verejnej
telefónnej siete (t.j. volací program žalobcu) a služba prístupu do siete internet na báze DSL, spolu
bezpochyby súvisia.

Z tohto dôvodu možno konštatovať, že existovali okolnosti, na základe ktorých bolo poskytovanie
„ST DSL“ spolu s telefónnou službou prostredníctvom jedného pripojenia k verejnej telefónnej sieti
odôvodnené. Existovala dlhodobá obchodná zvyklosť v danej oblasti, ktorá vychádzala z toho, že služby
xDSL boli poskytované spolu s telefónnou službou na základe jedného uskutočňovaného pripojenia aboli takýmto spôsobom pôvodne kreované. Tento postup bol daný faktom, že xDSL produkt využíva
časť frekvenčného spektra účastníckeho vedenia, ktoré nie je využívané na telefónnu službu, a teda
služby typu xDSL umožňovali, aby bolo efektívne využívané celé frekvenčné spektrum účastníckeho

vedenia. V jednej jeho časti je tak poskytovaná hlasová služba a v druhej jeho časti dátové pripojenie,
čo v konečnom dôsledku umožňuje účastníkovi v jednom momente telefonovať ako aj „surfovať“ po
internete. Existenciu obchodnej zvyklosti je potrebné skúmať vo vzťahu k dobe, v ktorej malo k zneužitiu
dominantného postavenia dôjsť, a to z dôvodu, že sa v priebehu obdobia - vplyvom kreovania nových
technológií, môžu okolnosti spôsobu poskytovania produktov zmeniť. Práve k takejto zmene došlo

aj následným vytvorením úplne novej služby (nového produktu), ktorá neskôr umožnila poskytovanie
služieb typu aDSL na novom samostatnom pripojení do elektronickej komunikačnej siete a nie na
pripojení do verejnej telefónnej siete.
Skutočnosť, že od 01.05.2006 žalobca poskytuje samostatne pripojenie k DSL znamená, že
prostredníctvom tohto nového druhu pripojenia do siete žalobcu je možné poskytovať len pripojenie
do internetu. Verejná telefónna služba tak v tomto produkte nie je poskytovaná a ani prístupná,

nakoľko pri samostatnom DSL pripojení sa nevyužíva pripojenie do verejnej telefónnej siete, ako
je tomu pri viazanom DSL, ale pripojenie do dátovej elektronickej komunikačnej siete. Vytvorením
samostatného pripojenia pre účely tejto novej DSL služby teda nedošlo k odčleneniu xDSL služieb od
hlasových služieb, ako sa žalovaný nesprávne domnieva a o čo opiera svoju argumentáciu, ale naopak
došlo ku kreovaniu novej, obsahovo, technicky aj právne odlišnej služby založenej na výlučne novej

technológii, t.j. k vytvoreniu samostatného produktu, ktorý nevyužíva parametre verejnej telefónnej siete
ale parametre separátnej dátovej siete. Súčasťou tejto novo kreovanej služby bolo poskytnutie pripojenia
dosamostatnejdátovejsiete, pričommuselbyťpripravenýajnovýspôsobkonfiguráciesieťovýchprvkov
a uskutočnené ďalšie úpravy telekomunikačnej siete.
V súvislosti s týmto žalobca tvrdí, že nikdy nedošlo k nezákonnému viazaniu dvoch samostatných

služieb,t.j.kviazaniuslužiebtypuxDSLsvolacímiprogramamižalobcu,atozdôvodu,žeprefungovanie
služby typu xDSL, ktorej súčasťou nebolo prípojné vedenie, bolo nevyhnutné, aby sa poskytovala spolu
s pripojením do verejnej telefónnej siete, t.j. s volacími programami. Rovnako podstatnou bola tiež
skutočnosť, že takéto spoločné poskytovanie bolo z hľadiska zaužívanej obchodnej praxe obvyklé v
celej Európe a v žiadnom členskom štáte Európskej únie ešte nebolo postihované.

V bode IX. (nevykonateľnosť rozhodnutia)
žalobca uviedol, že v dôsledku postupu žalovaného, ktorý spojil do jedného konania veľké množstvo
odlišných praktík na rozličných relevantných trhoch, v rôznych časových obdobiach, a s účelovým
odôvodnením, že všetky tieto praktiky spolu súvisia, nakoľko ich cieľom bolo vylúčenie AO z trhu,

je jeho rozhodnutie nezrozumiteľné a napriek dojmu svojej obsiahlosti aj nedostatočne odôvodnené.
Podľa žalobcu mal úrad posudzovať jednotlivé konania osobitne, čo by zabezpečilo prehľadnosť a
zrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia.

Žalobca namietal nevykonateľnosť povinností uložených v bode 10 výroku napadnutého rozhodnutia

a to tým, že úrad aplikoval praktiku stláčania marže ako i praktiku viazania odlišne od spôsobu,
akým ju štandardne používa TÚ SR. Žalobca opakovane poukazoval na vecné nejasnosti a požadoval
od žalovaného aspoň približné usmernenie, akým spôsobom má odstrániť súťažný problém, avšak
neúspešne. Ak úrad identifikoval súťažný problém, určité konanie posúdil ako protiprávne a zaviazal
účastníka konania na odstránenie protiprávneho stavu, je legitímnym právom účastníka na plné

porozumenie toho, k čomu ho úrad zaviazal a teda povinnosťou úradu odôvodniť uloženie povinností tak,
aby boli pre účastníka jasné a zrozumiteľné. Žalovaný na žiadosť žalobcu reagoval tak, že: „úradu ani
Rade úradu nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu povinnosť akýmkoľvek spôsobom vykladať svoje
rozhodnutia a podávať k nim stanoviská po uzavretí správneho konania právoplatným rozhodnutím vo
veci“. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR (ďalej aj len NS SR) sp. zn. 4So 226/04,

podľa ktorého skutočnosť, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal, nepostačuje, lebo
rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre účastníkov konania.

Žalobca tiež namietal, že mu bolo odopreté právo na súdnu a inú právnu ochranu, keďže ako účastník
odborného správneho konania namietal s poukazom na nedostatočné odôvodnenie, že nerozumie

požiadavkám správneho orgánu a v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Sž 57/2007 takýmto
nedostatočne odôvodneným rozhodnutím zároveň došlo k porušeniu ústavného práva žalobcu na súdny
prieskum rozhodnutia v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko sa mu odoprela možnosť efektívne
spochybniť rozhodnutia, keďže môže iba odhadovať žalobné dôvody, na základe ktorých by úspešneuplatňoval svoje subjektívne právo na ochranu ústavného práva na ochranu a podporu hospodárskej
súťaže v medziach vykonávacieho zákona (čl. 55 ods. 2 Ústavy SR).

Namietal, že lehoty na vykonanie uložených povinností nie sú dostatočné na implementáciu prípadných
zmien veľkoobchodných a maloobchodných cien vzhľadom na povinnosť oznamovania cien TÚ
SR, resp. schvaľovanie veľkoobchodnej referenčnej ponuky TÚ SR, ani na realizovanie ďalších
nevyhnutných zmien systémov a produktov, nakoľko úrad svojim rozhodnutím diametrálne odlišne
reguluje poskytovanie služieb v porovnaní s tým, ako ich doteraz žalobca ako regulovaný subjekt v

súlade so ZoEK a rozhodnutiami TÚ SR poskytoval.

ŽalovanýsamalvzmyslerozhodnutiaNSSRsp.zn.5Sž57/2007zaoberaťtým,čijeuloženiepovinností
primerané cieľom, ktoré sa snaží dosiahnuť a mal zohľadniť, či určitá povinnosť rieši nejaký konkrétny
problém existujúci na relevantnom trhu, ako i tým, či je určitá povinnosť primeraná tomuto problému a
do akej miery zaťažuje žalobcu.

1. Námietky k nevykonateľnosti časti rozhodnutia týkajúcej sa stláčania marže

Žalovaný posudzoval stláčanie marže (vo vzťahu k veľkoobchodným prepojovacím poplatkom
a maloobchodným cenám služieb) pri jednotlivých tarifných položkách a nie na úrovni celého

produktového koša, ktorý zodpovedal vymedzeniu relevantného trhu (tak, ako to považoval za vhodné
TÚ SR). V dôsledku tohto konania je zrejmé, že na to, aby odstránil žalobca súťažný problém, by zrejme
mal diferencovať veľkoobchodnú cenu za prepojenie (ktorá je vždy všeobecná a nediferencovaná
podľa typu koncového účastníka) podľa jednotlivých tarifných položiek volacích programov. Inak
povedané, žalobca by musel účtovať ku každému maloobchodnému odchádzajúcemu volaniu inú výšku

veľkoobchodného poplatku, keďže iba takto by dokázal zabrániť, že marža bude pozitívna vo vzťahu ku
každej položke určitej tarify. Žalobca už v rozklade namietal, že takúto diferenciáciu zákazníkov súčasný
systém prepojenia sietí nielen v SR ale ani v EÚ nedokáže zabezpečiť. O uvedenom svedčí aj štruktúra
súčasnej referenčnej ponuky na prepojenie pevných verejných telekomunikačných sietí žalobcu, ktorá
je akceptovaná a regulovaná zo strany TÚ SR, a ktorá nediferencuje prepojovacie poplatky podľa

jednotlivých tarifných položiek. Takáto diferenciácia veľkoobchodných prepojovacích poplatkov by
navyše znemožnila akúkoľvek diferenciáciu služieb AO, nakoľko by AO neumožňovala nič iné, iba
kopírovať maloobchodné portfólio verejnej telefónnej služby žalobcu. V dôsledku uvedeného by takýto
postup nielen že nemohol prispieť k zvýšeniu úrovne hospodárskej súťaže, ale by vylúčil akúkoľvek
súťaž na úrovni produktového koša z trhu. Žalobca upozornil aj na nezrozumiteľnosť a protirečiace si

odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia vo vzťahu k otázke, či pri výpočte dostatočnosti marže môže
počítať s priemernou dĺžkou hovoru a priemerným počtom prevolaných minút. V niektorých častiach
rozhodnutiatotižúradtútomožnosťodmieta(bod135druhostupňovéhorozhodnutia),vniektorýchiných
častiach odôvodnenia s touto možnosťou úrad počíta (napr. bod 136, 162 a 171).
Z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia možno vyvodiť názor, že praktiky údajného stláčania

marže popísané vo výrokových častiach 1 až 5 by neboli v rozpore so zákonom, ak by sa žalobca
nedopustil údajného viazania pripojenia a telefónnej služby v zmysle výrokovej časti 7 druhostupňového
rozhodnutia. Znamená to, že odstránením údajného viazania pripojenia a telefónnej služby žalobca
automaticky napraví aj protiprávny stav podľa bodov 1 až 5 výrokovej časti druhostupňového
rozhodnutia, alebo sú potrebné nejaké ďalšie dodatočné kroky na odstránenie tohto protiprávneho

stavu, napr. úprava cenotvorby? Ak odstránenie protiprávneho stavu podľa bodu 7 výrokovej časti
znamená automaticky „legalizáciu“ praktík vytýkaných v bode 1 až 5 výrokovej časti druhostupňového
rozhodnutia, nie je zrejmá opodstatnenosť osobitných bodov 1 až 5 výrokovej časti rozhodnutia, ako ani
sankcia uložená v súvislosti s týmto konaním. V liste zo dňa 01.06.2009 (odpoveď na list žalobcu zo
dňa 21.05.2009) žalovaný podľa všetkého akceptuje to, že odstránenie údajného protiprávneho stavu

vytknutého v bode 7 výroku druhostupňového rozhodnutia bude automaticky znamenať aj odstránenie
protiprávneho stavu vytýkaného v bodoch 1, 2 a 5 rozhodnutia. Žalovaný však nesúhlasí s tým, že
takýto prístup sa má uplatniť aj v prípade protiprávneho stavu podľa bodov 3 a 4 výroku. Takýto
výklad je jednoznačne v rozpore s odôvodnením obsiahnutým v bode 187 tretí odsek druhostupňového
rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že rozhodnutie je zjavne nezrozumiteľné nielen

pre účastníka konania, ale aj pre samotný správny orgán.
1.1 Zvýšenie maloobchodných cien predmetných služieb
Iným spôsobom ako môže dôjsť k zväčšeniu marže a vytvoreniu priestoru na trhu pre AO, je zvýšenie
maloobchodných cien služieb žalobcu. Odhliadnuc od skutočnosti, že uvedený postup je v príkromrozpore s cieľmi ochrany hospodárskej súťaže, ktorým je zabezpečenie nižších cien a lepšej ponuky
pre spotrebiteľa, žalobca ani reálne nie je schopný odstrániť úradom definovaný problém stláčania
marže pri dotknutých službách týmto spôsobom, a to z dôvodu regulačných rozhodnutí TÚ SR, ktoré mu

zakazujú požadovať neprimerane vysoké ceny pri miestnych a medzimestských volaniach pre bytových
i nebytových zákazníkov. V zmysle týchto rozhodnutí TÚ SR cena miestneho (medzimestského)
odchádzajúceho volania po zvýšení ceny musí spĺňať podmienku, podľa ktorej nemôže prísť k reálnemu
zvýšeniu ceny miestneho (medzimestského) volania, ale výlučne iba k relatívnemu, ktoré je za každých
okolností nižšie alebo rovné ako rast úhrnného indexu spotrebiteľských cien publikovaný ŠÚ SR za

posledných 12 mesiacov.
Úrad konštatuje, že: „Podľa vyjadrenia TÚ SR uložená povinnosť nebráni ST, a.s. zvyšovať ceny“ (bod
185 druhostupňového rozhodnutia). K uvedenému je však nevyhnutné dodať aj druhú časť odpovede TÚ
SR, podľa ktorej: „Zvýšenie ceny však musí byť v súlade s podmienkami stanovenými v rozhodnutiach
a musí byť oznámené úradu 60 dní pred jej uskutočnením.“ Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zvýšenie
maloobchodných cien nikdy nebude môcť byť vyššie ako rast úhrnného indexu spotrebiteľských cien.

Uvedenou otázkou ako ani reálne potrebným časom na prípadnú implementáciu zvýšenia cien sa úrad
vôbec nezaoberal.
1.2 Zníženie veľkoobchodných cien predmetných služieb
Opačným spôsobom na zabezpečenie vyššej marže pre AO je zníženie veľkoobchodných cien. TÚ
SR uložil rozhodnutiami č. 62/01/2005 a 64/01/2005 žalobcovi povinnosť nediskriminácie podľa § 19

ods. 2 ZoEK. Uvedené bráni zníženiu veľkoobchodných cien za prepojenie pod ich súčasnú úroveň,
nakoľko takýmto konaním by žalobca uplatňoval voči ostatným podnikom neporovnateľné podmienky za
porovnateľných okolností, ako keby ich využíval pre vlastnú potrebu. Takýmto konaním by prišlo taktiež
k porušeniu povinnosti nákladovej orientácie cien za ukončovanie volaní v sieti žalobcu, stanovenej
rozhodnutím TÚ SR č. 113/01/2005, pretože by do ceny za ukončovanie volaní neboli zarátané náklady,

ktoré je žalobca povinný zarátať podľa metódy kalkulácie cien za služby ukončovania volaní vo vlastnej
sieti.
Pokiaľ to bolo možné, žalobca sám iniciatívne pristúpil k zníženiu veľkoobchodných prepojovacích
poplatkov a to tak, že v decembri 2008 znížil ceny veľkoobchodných prepojovacích poplatkov a toto
zníženie riadne vyhlásil vydaním Referenčnej ponuky a notifikoval ho aj TÚ SR.

Rada PMÚ v rámci prejednávania a rozhodovania o rozklade žalobcu uvedenú skutočnosť nezobrala
do úvahy, a nepreverila tak všetky okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na konštatovanie o zneužití
dominantného postavenia na príslušnom relevantnom trhu. V tejto súvislosti žalobca upozorňuje, že
od 23.12.2008 možno konštatovať, že po prepočte metodikou žalovaného, problém údajného stláčania
marže v prípade produktu Biznis partner 300 neexistuje, avšak žalovaný napriek tomu trestá žalobcu

za stláčanie marže aj v prípade tohto produktu a ukladá mu v tomto kontexte úplne nezrozumiteľnú a
nevykonateľnú povinnosť odstrániť protiprávny stav, ktorý už neexistuje.
2. Námietky k nevykonateľnosti časti rozhodnutia týkajúcej sa viazania
Vo výrokovej časti 6 úrad identifikuje viazanie voľných minút s pripojením ako samostatnú skutkovú
podstatu zneužívania dominantného postavenia. Z odôvodnenia rozhodnutia je však možné vyvodiť

názorúradu,žeúdajnýprotiprávnystavvytýkanývbode6jemožnéodstrániťodstránenímprotiprávneho
stavu vytýkaného v bode 7 výrokovej časti rozhodnutia. Ak je tomu tak, potom žalobca nechápe
opodstatnenosť bodu 6 výrokovej časti. Ak bod 6 výrokovej časti identifikuje konanie, ktoré nespadá pod
bod 7 výrokovej časti, tak žalobca nechápe, ako môže takto identifikovaný stav odstrániť.
Nikde vo svete nie je známa samostatná maloobchodná služba pripojenia k verejnej telekomunikačnej

sieti, ku ktorej by si mohol koncový užívateľ ľubovoľne vyberať verejnú telefónnu službu od iných
operátorov bez toho, aby mu bola umožnená verejná telefónna služba od poskytovateľa maloobchodnej
služby pripojenia. Právo voľby koncového užívateľa na výber dodávateľa služby pripojenia je
zabezpečené ako u nás tak i vo svete inštitútom úplného alebo zdieľaného prístupu k účastníckemu
vedeniu. Uvedené je však prístupné iba na veľkoobchodnej úrovni.

Úrad sa nevysporiadal s námietkou, že takáto služba maloobchodného pripojenia nie je nikde na svete
prístupná a teda povinnosť uložená úradom je nezmyselná.
3. Nepreskúmateľnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia a bodu 6 výroku druhostupňového
rozhodnutia

Rada úradu zmenila body 1 a 2 výroku prvostupňového rozhodnutia tým, že doplnila konkrétne volacie
programy, pri ktorých sa mal žalobca dopustiť protisúťažného správania vo forme stláčania marže.
Rada úradu však v rozpore s § 47 a 59 Správneho poriadku, v odôvodnení svojho rozhodnutia
vôbec nešpecifikovala, z akého dôvodu pristúpila k takejto zmene prvostupňového rozhodnutia, akévady výroku bodu 1 a 2 prvostupňového rozhodnutia zistila a na základe akých podkladov a
úvah pristúpila k tejto zmene rozhodnutia. Uvedené je neodmysliteľnou náležitosťou odôvodnenia
výroku druhostupňového rozhodnutia, ak má spĺňať náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 3

Správneho poriadku. Z tohto dôvodu sú výroky 1 a 2 druhostupňového rozhodnutia nezrozumiteľné a
nepreskúmateľné.
Pochybením je aj skutočnosť, že druhostupňové rozhodnutie vypustilo v bode 6 výroku definíciu
relevantných trhov, na ktorých sa mal žalobca dopustiť zneužitia dominantného postavenia. Rada
úradu toto vypustenie, a teda i zmenu prvostupňového rozhodnutia, nielenže nijakým spôsobom

nezdôvodnila, ale navyše ani nenahradila novým vymedzením relevantného trhu. Nakoľko každé
zneužitie dominantného postavenia je možné posúdiť len vo vzťahu k relevantnému trhu, na ktorom
k nemu malo prísť (teda vymedzenie relevantných trhov je neoddeliteľnou súčasťou každého výroku
rozhodnutia), uvedený výrok v bode 6 rozhodnutia Rady úradu je neurčitý, nepreskúmateľný a teda aj
nezákonný.
Vymedzenie trhu vypustené z výroku č. 6 prvostupňového rozhodnutia, bez zdôvodnenia resp.

nahradenia iným trhom, zároveň v dôsledku nezrozumiteľnosti znemožnilo žalobcovi uplatniť efektívne
právo na súdnu ochranu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia.

V bode X. žaloby (námietky nepreskúmateľnosti a neprimeranosti pokuty) žalobca uviedol, že žalovaný
nedostatočne odôvodnil výšku pokuty, určil ju netransparentne a v neprimeranej výške vzhľadom na

závažnosť konania. Žalovaný sa mal pridržiavať Usmernenia k metóde stanovenia pokút v čl. 23 ods.
2 písm. a/ Nariadenia č. 1/2003 ako aj Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch
zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž vydaného úradom.

Poukázal na judikatúru, podľa ktorej aj keď je stanovenie výšky pokuty výsledkom správneho uváženia,

správny orgán nemôže pri jej určení postupovať ľubovoľne. Je jeho povinnosťou zaoberať sa všetkými
hľadiskami, ktoré zákon ako predpoklad úvahy stanovuje, zadovážiť si potrebné dôkazy, vyvodiť z nich
skutkové zistenia a právne závery a až potom na základe zákonom povoleného správneho uváženia
pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona a hraníc, ktoré stanovuje, dospieť pri dodržaní zásad logického
uvažovania k stanoveniu výšky pokuty (R/8/1999).

V zmysle čl. 2. bod 5. písm. a/ metodického pokynu základným východiskom pri výpočte pokuty je
určenie relevantného obratu. Následne je úrad povinný určiť konkrétnu výšku pokuty s prihliadnutím
na závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení zákona, pričom pri posudzovaní závažnosti
berie do úvahy povahu porušovania zákona, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť

relevantného trhu, opakované porušovanie zákona tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa
spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie
majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.
Základným metodickým spôsobom na určenie pokuty je teda určenie základnej výšky pokuty a následné
úpravy vzhľadom na poľahčujúce a priťažujúce okolnosti.

Žalovaný postupoval v rozpore s usmernením ako aj metodickým pokynom, keďže nie je zrejmé, čo bolo
základnou výškou pokuty, na základe akých východísk bola táto určená a ako ju ovplyvnili poľahčujúce
a priťažujúce okolnosti. Žalovaný určil výšku pokuty, ktorú následne prepočítal na percentuálny podiel
z obratu. Pokuta bola určená netransparentne a jej uloženie je nepreskúmateľné. Rada úradu pritom

uznala niektoré námietky žalobcu, avšak vôbec nevyčíslila ich dopad na celkovú výšku pokuty.

Poukázal na čl. 2 bod 6 metodického pokynu, podľa ktorého uvedený postup úradu pri ukladaní pokuty
má tiež najefektívnejšie zabezpečiť, aby pokuta korešpondovala so ziskom z protisúťažnej praktiky,
nakoľko predpokladaný zisk z porušenia zákona je pozitívne korelovaný s obratom podnikateľa na

dotknutom trhu počas trvania porušenia zákona.

Žalovaný sa v rozpore s vlastným metodickým pokynom nezaoberal obratom dotknutých výrobkov a
služieb žalobcu na relevantnom trhu, z ktorého mal vychádzať pri ukladaní pokuty. Namiesto toho
vychádzal z celkového obratu žalobcu. Výška pokuty je pritom zjavne neprimeraná k zisku žalobcu,

nakoľko predstavuje 103,3% zisku spoločnosti za rok 2006 za predaj všetkých, nielen dotknutých služieb
a výrobkov.Žalovaný navyše posudzoval zväčša len priťažujúce okolnosti, pričom poľahčujúce okolnosti majúce
vplyv na výšku pokuty, nebral do úvahy. Poľahčujúcimi okolnosťami boli najmä aktívna spolupráca
žalobcu s úradom, dôvodná pochybnosť žalobcu o správnosti výkladu a aplikácie testu stláčania marží

a tiež fakt, že posudzované konanie bolo regulované TÚ SR, ktorého rozhodnutia mali zabezpečiť
efektívnusúťažatedažalobcasamoholoprávnenedomnievať,žejehokonaniesúladnésrozhodnutiami
TÚ SR nebude protiprávne.

PoukázalnanálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS56/01,vktoromtentosúdvyslovil,žepokutauložená

rozhodnutím úradu je vzhľadom na nedostatky jeho odôvodnenia v rozpore s princípom primeranosti
a princípom legality ako súčasti princípu právneho štátu. Vo výzve pred vydaním prvostupňového ani
druhostupňového rozhodnutia žalovaný neuviedol vysvetlenie, ako bude postupovať pri určení výšky
pokuty a akú pokutu uloží, čo je v rozpore so zásadou predvídateľnosti. Bolo povinnosťou úradu
informovať účastníka konania o zámere uložiť pokutu a o jej výške. Svojim postupom tak žalovaný uprel
žalobcovi možnosť uplatniť procesné práva a možnosť vyjadriť sa k spôsobu určenia pokuty a dožadovať

sa nápravy.

Poukázal na judikát R/24/97 s tým, že žalovaný určil neprimeranú výšku pokuty nepreskúmateľným
spôsobom a v rozpore s aplikačnými pravidlami EK ako aj samotného úradu. Postupoval v rozpore s
§ 38 ods. 10 ZOHS v spojení s § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď nedostatočne vyhodnotil všetky

okolnosti vplývajúce na určenie výšky pokuty.

V bode XII. žaloby žalobca požiadal o odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia podľa § 250c ods. 1 O.s.p., čomu súd uznesením č.k. 2S 105/09-379 zo dňa
16.06.2009 vyhovel a vykonateľnosť rozhodnutia Rady úradu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

odložil až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o žalobe.

III.
Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k obsahu žaloby navrhol túto zamietnuť. Poukázal na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia a k žalobným dôvodom uviedol:

1.
Kompetencia úradu (časť V. žaloby)

Rada PMÚ SR sa v bodoch 1 až 31 svojho rozhodnutia dostatočne vyjadrila ku kompetencii úradu vo
vzťahu k žalobcovým námietkam. PMÚ SR vždy presadzoval myšlienku o tom, že vzťah súťažného
orgánu a sektorových regulátorov je daný tým, že spoločne tieto orgány majú vytvoriť jednotný systém,
ktorý dokáže zabezpečiť účinnú ochranu hospodárskej súťaže jednak na úrovni vnútroštátnej a jednak

v súlade so ZES. Rozdelenie kompetencií medzi PMÚ SR a sektorových regulátorov bolo potvrdené aj
judikatúrou súdov (Slovak Telekom, a.s. ADSL (rozhodnutie PMÚ SR č. 2003/DZ/2/1/098 zo dňa 30. 05.
2003,potvrdenérozhodnutímRadyPMÚSRč.2004/R/2/088zodňa09.01.2004,potvrdenérozsudkom
NS SR sp. zn. 2Sž 14/2004 z 28.02.2005).

Kompetencia PMÚ SR konať vo veci stláčania marže ako aj vo veci viazania bola jednoznačne daná.
PMÚ SR požiadal v priebehu správneho konania o vyjadrenie TÚ SR, ktorý uviedol, že v danej veci,
pokiaľ ide o praktiku stláčania marže, ako aj viazania určitých služieb, nekonal, resp. že posúdenie
konkrétnych produktov, o ktoré v tomto správnom konaní ide, neboli predmetom jeho regulačných
rozhodnutí. PMÚ SR tu postupoval v súlade s judikatúrou európskych súdov v tom, že jeho intervencia je

nevyhnutná tiež v prípade, keď určitý podnikateľ podlieha regulácii, avšak jeho konkrétne posudzované
protiprávne konanie realizované v rámci ustanovenej regulácie, predstavuje jeho autonómne správanie.
Žalobca síce podliehal cenovej regulácii, avšak PMÚ SR vo veci konal, keďže posudzované správanie
žalobcu bolo jeho autonómnym správaním.
Kompetenciu PMÚ SR konať v prípadoch praktík margin sqeeze odôvodňuje skutočnosť, že rozhodnutia

TÚ SR č. 68/01/2006 (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 375/14/2006), č. 70/01/2006 (v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 367/14/2006), č. 94/01/2006 (v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím č. 469/14/2006), č. 95/01/2006 (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 450/14/2006)
neregulujú jednotlivé ceny volacích programov, ani balíkov služieb, ale len priemerné minútové ceny.Povinnostiuloženéžalobcovivpredmetnýchrozhodnutiachsanetýkajúreguláciekaždejjednotlivejtarify
vo volacích programoch.
Kompetenciu PMÚ SR konať vo veci viazania odôvodňuje skutočnosť, že rozhodnutia TÚ SR č.

92/01/2005 a č. 93/01/2005 praktiku viazania telefónnej služby na pripojenie vôbec neregulujú, regulujú
len praktiku viazania internetových služieb na pripojenie, aj to až od nadobudnutia účinnosti vyššie
uvádzaných rozhodnutí TÚ SR, t.j. od 01. 01. 2006.

PMÚ SR ako všeobecný orgán ochrany hospodárskej súťaže má vždy kompetenciu intervenovať s

cieľom, aby na trhu fungovala efektívna hospodárska súťaž. Túto povinnosť má aj v situácii, kedy bolo
uložené regulačné rozhodnutie sektorovo špecifickým regulátorom. Základným cieľom, ktorý je PMÚ SR
povinný sledovať, je odstránenie súťažného problému, ako aj potrestanie subjektu za jeho protiprávne
správanie. Pri stanovení kompetencie PMÚ SR je teda potrebné vychádzať z reálneho stavu na trhu, t.j.
skúmať v každom jednotlivom prípade, či na trhu je súťažný problém, ktorý je zákonom postihnuteľný.
Pokiaľ ide o aplikáciu komunitárneho práva, národný regulátor nie je oprávnený aplikovať článok

82 ZES, jediným na to oprávneným orgánom na Slovensku je PMÚ SR. Aj podľa názoru EK v
prípade, ak je určitý trh regulovaný a nenastane náprava protisúťažného stavu a súčasne je v tejto
veci zistený vplyv na obchod medzi členskými štátmi, stále je priestor na posúdenie tohto konania
PMÚ SR podľa komunitárneho súťažného práva, t.j. čl. 82 ZES. Zásada ne bis in idem sa za týchto
okolností neuplatňuje. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že SR nesmie prijať žiadne opatrenia, ktoré

by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov ZES, pričom jedným z takýchto cieľov je zabezpečenie nerušenej
hospodárskej súťaže na vnútornom trhu, čo okrem iného vyžaduje (na základe Nariadenia č. 1/2003)
právomoc účinne a jednotne uplatňovať články 81 a 82 ZES. Možnosť PMÚ SR konať v zmysle čl. 81 a
82 ZES aj v prípadoch, kedy je určitá oblasť regulovaná, vychádza zo skutočnosti, že v tomto prípade
nie je jednota v cieľoch, úlohách, účeloch a možnostiach sankčných opatrení, ktoré sú súťažnými a

regulačnými prepismi upravené, čo vyplýva z toho, že PMÚ SR a sektoroví regulátori chránia rozdielne
záujmy.
Kompetencia PMÚ SR posúdiť viazanie internetových služieb na pripojenie nezanikla ani pre obdobie
po 01. 01. 2006, nebolo však účelné a efektívne posudzovať predmetné viazanie aj po tomto dátume.
2.

Vymedzenie relevantného trhu a dominancie (časť VI. žaloby)

2.1. K námietkam nezohľadnenia zastupiteľnosti služieb žalobcu so službami MO

PMÚ SR v rozhodnutiach dostatočne odôvodnil záver o nezastupiteľnosti mobilnej a pevnej hlasovej

služby. Pri porovnaní oboch služieb je zrejmé, že majú odlišné charakteristické vlastnosti spôsobujúce
to, že tieto služby nie je možné považovať za vzájomne zastupiteľné v súlade so zákonnou definíciou
uvedenou v § 3 ods. 5 ZOHS. Predovšetkým mobilita koncového zariadenia je významným rozlišujúcim
faktorom. Kým pri pevnej hlasovej službe prechádza signál cez pevne umiestnenú metalickú či optickú
linku a majiteľ môže telefonovať len na vymedzenom geografickom mieste, pri mobilnej hlasovej službe

prechádza signál vzduchom a majiteľ môže telefonovať a byť zastihnutý kdekoľvek s výnimkou oblastí
nepokrytých signálom mobilných operátorov. Je síce pravdou, že obe služby slúžia na prenos reči
v reálnom čase, avšak toto nie je dostačujúcim faktorom pre určenie týchto služieb ako vzájomných
substitútov. Naopak, je zrejmé, že mobilita koncového zariadenia je významnou technickou a fyzikálnou
odlišnosťou, ktorá spôsobuje úplne odlišný spôsob použitia pevnej a mobilnej hlasovej služby. Okrem

tohto faktoru ide o existenciu viacerých funkcionalít, ktorými štandardne disponujú MT na rozdiel
od pevnej linky, ktorá nimi nedisponuje, alebo len obmedzene (napr. možnosť využívať videohovory,
zasielanie obrazových, textových správ prostredníctvom MT, alebo možnosť využívať fax, či v danom
období pripojenie na internet vo vyššej kvalite a pri vyššej prenosovej rýchlosti).

Podľa žalobcu mobilná hlasová služba má oproti pevnej hlasovej službe konkurenčnú výhodu, keďže
táto zákazníkovi umožňuje pridanú hodnotu v podobe mobility. Možnosť uprednostnenia mobilnej pred
pevnou hlasovou službou však možno pokladať len za jednostrannú zastupiteľnosť. Je totiž zrejmé, že
prechod zákazníkov mobilnej hlasovej služby na pevnú hlasovú službu je nereálny, keďže pevná linka
nezabezpečí zákazníkom mobilnej hlasovej služby ich kľúčovú potrebu a síce mobilitu.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že podľa § 3 ods. 3 ZOHS je relevantný trh priestorový a časový
súbeh ponuky a dopytu takých tovarov, ktoré sú na uspokojenie určitých potrieb z hľadiska užívateľa
zhodné, alebo vzájomne zastupiteľné. Vzájomná zastupiteľnosť tovarov je zákonnou požiadavkou pre
vymedzenie tovarového, či priestorového relevantného trhu a od nej sa nemožno odkloniť.Na podporu záveru o nezastupiteľnosti uvedených tovarov možno tiež zdôrazniť, že podnikatelia
a veľká časť domácností disponujú jednak pevnou telefónnou linkou a jednak MT. Toto by nebolo
pravdepodobné, keby tieto produkty boli vzájomnými substitútmi.

Žalobca poukazuje na rozhodnutie č. 2003/ZK/2/1/257, kde PMÚ SR pri vymedzení relevantných trhov
zastupiteľnosť MT a pevnej linky pripustil a o nezastupiteľnosti pevnej a mobilnej hlasovej služby z
dôvodu imobility koncového zariadenia vôbec neuvažoval. V predmetnom prípade išlo o zastupiteľnosť
užívateľskýchprogramovPaušál30MinispoločnostiOrangeSlovensko,a.s.,STMinispoločnostiSlovak

Telekom,a.s.,a20+20ViacspoločnostiT-MobileSlovensko,a.s..PMÚSRvdanomrozhodnutídefinoval
užívateľov uvedených programov ako tzv. light - users teda zriedkaví používatelia. Takýto užívatelia
pritom využívajú tieto volacie programy najmä na príjem volaní od príbuzných a ako komunikačný
prostriedok pre prípad núdze a potrebu privolať pomoc. Ide teda o užívateľov s nižšími komunikačnými
potrebami, ako aj s nižšími príjmami, veľmi senzitívnymi na výšku mesačného paušálu, necestujúcimi,
nepoužívajúcimi internet a používajúcimi hlasové služby skôr pasívne a takmer výhradne vo svojej

domácnosti, čiže najmä ľudí v postproduktívnom veku a osamelo žijúcich ľudí. Z uvedeného je zrejmé,
v akom kontexte dospel PMÚ SR k záveru o vzájomnej zastupiteľnosti uvedených produktov. V tomto
prípade sa imobilitou koncového zariadenia ako faktora spôsobujúceho nezastupiteľnosť pevnej a
mobilnej hlasovej služby nebolo dôvodné zaoberať, nakoľko v uvedenom prípade bola posudzovaná
úzka skupina zákazníkov (išlo o produkty, ktoré využíva zanedbateľný počet zákazníkov), pre ktorých

mobilita koncového zariadenia nebola základným rozlišujúcim faktorom spôsobujúcim to, že sa priklonili
k jednému, či druhému produktu. Navyše, v bode 251 prvostupňového rozhodnutia PMÚ SR uviedol, že
cit.: „Určitú minimálnu mieru substitúcie a vzájomného ovplyvnenia však vylúčiť nemožno, avšak ide iba
o cenovo senzitívnych zákazníkov, resp. zákazníkov s nižšími komunikačnými potrebami v konkrétnych
produktových segmentoch.“ V prvostupňovom rozhodnutí sa spomína aj rozhodnutie PMÚ SR, ktoré

žalobca namieta a kde vysvetľuje, prečo nie je možné konštatovať vzájomnú zastupiteľnosť pevnej linky
a mobilnej hlasovej služby z celkového hľadiska.

Záver o zastupiteľnosti týchto produktov nepodporuje ani uvádzané vyjadrenie Komisie vo veci
koncentrácie žalobcu a spoločnosti EuroTel zo dňa 15.12.2004. Uvedené vyjadrenie Komisie o tom, že

služby pevných a mobilných liniek niektorí zákazníci vnímajú ako zastupiteľné, však nie je dôvodom,
ktorý by rozporoval skutočnosť, že z celkového hľadiska sú tieto služby vzájomne nezastupiteľné.
Navyše, ako uvádza žalobca, Komisia sa v rozhodnutí opiera o vyjadrenie PMÚ SR. PMÚ SR v
stanovisku ku koncentrácii žalobcu a EuroTel Bratislava uviedol, že žalobca aj spoločnosť EuroTel
Bratislava na maloobchodných trhoch poskytovania telekomunikačných služieb pôsobia na susediacich

relevantných trhoch, ktoré sú v prípade určitej skupiny cenovo senzitívnych užívateľov prenosu hlasu
na miestnej úrovni vzájomne zameniteľné. Rovnako sa PMÚ SR vyjadril, že časť zákazníkov žalobcu
prešla po zvýšení jeho cien za telefonovanie od fixného poskytovateľa k mobilnému poskytovateľovi
hlasových služieb. Prechod časti zákazníkov žalobcu k mobilným operátorom podľa PMÚ SR indikuje
veľmiblízkevymedzenieslužiebprenosuhlasuvpevnejamobilnejsietivSR.Idevšaklenoúzkuskupinu

cenovo senzitívnych zákazníkov. Žiadne z vyjadrení PMÚ SR nehovorí o zastupiteľnosti pevných a
mobilných hlasových služieb bez toho, aby spomenulo aj to, že ide len o prípady úzkej skupiny
cenovo senzitívnych zákazníkov. Okrem iného, v rozhodnutí Komisie vo veci koncentrácie žalobcu
a spoločnosti EuroTel Bratislava bol tovarový relevantný trh tiež vymedzený ako trh poskytovania
mobilných telekomunikačných služieb.

Určenie relevantného trhu vychádza vždy z konkrétnych okolností daného prípadu a má predovšetkým
ekonomický význam, hoci s rozhodujúcim významom pre zhodnotenie právnych aspektov konania
podnikateľa a jeho dôsledkov pre súťažné prostredie. Tovarový trh v súlade s definíciou uvedenou v
zákone a v súlade s judikatúrou zahŕňa zhodné alebo vzájomne zastupiteľné tovary schopné uspokojiť

určitú potrebu užívateľov.

Ako vyplýva z Oznámenia Komisie o definícii relevantného trhu na účely práva hospodárskej súťaže
spoločenstva (97/C 372/ 03) (ďalej aj len Oznámenie Komisie), Komisia pri určovaní zastupiteľnosti
produktov na strane dopytu často kontaktuje aj hlavných konkurentov preverovaných spoločností s

cieľom zhrnúť ich názory na hranice trhu výrobkov a získať vecné informácie potrebné pre rozhodnutie
o rozsahu trhu.Zisťovanie preferencií priamo u spotrebiteľov rozhodne nie je štandardným a nutným spôsobom, ako je
možné postupovať pri vymedzovaní relevantných trhov a určite sa nevykonáva v každom jednotlivom
prípade. Úrad pri vymedzovaní relevantných trhov v priebehu konania oslovil hlavných konkurentov, ktorí

disponujú informáciami o trhu a svojich zákazníkoch (spotrebiteľoch) a ich správaní.

Z rozhodnutia prvostupňového orgánu (body 247-258) vyplýva, že PMÚ SR sa podrobne zaoberal
námietkou žalobcu o údajnej zastupiteľnosti pevných a mobilných hlasových služieb. V odôvodnení
rozhodnutia PMÚ SR uvádza dôvody pre svoj záver o nezastupiteľnosti predmetných tovarov, ktoré

vyplývajú jednak zo všeobecných dôvodov nezastupiteľnosti popísaných vyššie (technické, fyzikálne
odlišnosti, odlišnosti vo funkciách týchto dvoch produktov atď.) a jednak z ďalšieho postupu PMÚ SR
spočívajúcom v oslovení žalobcu, AO a spoločnosti UPC broadband Slovakia, s.r.o. a tiež v sledovaní
štatistických dát o počte pevných liniek a počte aktívnych zákazníkov mobilných služieb, či sledovaní
štatistických dát týkajúcich sa trendu vývoja pretelefonovaných minút a tržieb v rámci pevnej verejnej
telefónnej služby. V rámci oslovenia žalobcu, AO a spoločnosti UPC broadband Slovensko, s.r.o. PMÚ

SR zisťoval, ku ktorému operátorovi by prešli zákazníci týchto spoločností, ak by cena ich hlasových
produktov stúpla o 5-10 %. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, podľa Oznámenia Komisie ide o postup,
keď sa zisťujú názory konkurentov posudzovanej spoločnosti.

Priurčovanízastupiteľnosti/nezastupiteľnostipredmetnýchproduktovďalejPMÚSRanalyzovalajďalšie

skutočnosti, napr. štatistické údaje o počte pevných liniek, z ktorých jednoznačne vyplynula neexistencia
vzájomného ovplyvňovania týchto dvoch produktov. Žalobca stavia svoje tvrdenie o zastupiteľnosti na
tom,žezákaznícivyužívajúcipevnúhlasovúslužbuvoveľkejčastiprešlinavyužitiemobilnýchhlasových
služieb, avšak analýzou štatistických údajov (čo vyplýva aj z tabuľky č. 12 v prvostupňovom rozhodnutí)
bolo toto tvrdenie vyvrátené.

Na podnet žalobcových námietok preskúmal PMÚ SR aj trend vývoja pretelefonovaných minút a tržieb v
rámci pevnej verejnej telefónnej služby. Analýza týchto údajov (tabuľky č. 13 a 14) rovnako neindikovala
zastupiteľnosť pevnej hlasovej služby s mobilnou komunikáciou.

Nakoniec pri preskúmaní námietok žalobcu o zastupiteľnosti pevnej a mobilnej hlasovej služby PMÚ
SR oslovil MO s otázkou, ktoré zo svojich volacích programov považujú za priamo konkurenčné volacím
programom žalobcu.

PMÚ SR skúmal otázku zastupiteľnosti podrobne a k svojmu záveru pristúpil po aplikácii štandardných

postupov, ktoré pri určovaní relevantného trhu využíva Komisia ako aj iné súťažné autority.
Neopodstatnené sú žalobcove argumenty o tom, že prieskum spojený s dotazovaním sa konkurentov
žalobcu netvorí relevantný podklad na vyhodnotenie nezastupiteľnosti mobilnej a pevnej linky. Toto
navyše netvorilo jediný podklad takéhoto záveru a táto otázka bola podrobne preskúmaná aplikáciou
viacerých postupov. Žalobca tiež nemôže tvrdiť, že PMÚ SR nebral do úvahy historické dáta. Je zrejmé,

žeštatistickéúdajepreukazujú,želenmaláčasťzákazníkovprešlazvyužívaniapevnejlinkykMT.Údaje
žalobcuodôvodochrušeniapevnejlinkyutejtomalejčastizákazníkovniejevtomtokontexterelevantný.
Navyše ani relevantný údaj v tejto časti by neindikoval vzájomnú zastupiteľnosť týchto dvoch produktov.

PMÚ SR oslovil osem a nie ako uvádza žalobca, päť operátorov. V odpovediach päť subjektov

poskytujúcich telefonické služby na pevnej linke odpovedalo, že ich zákazníci by prešli k iným
operátorom, ktorí poskytujú telefonickú službu na pevnej linke. Spoločnosť UPC broadband Slovensko,
s.r.o., ktorá je zameraná hlavne na poskytovanie služby káblovej televízie a internetu, uviedla, že
časť zákazníkov, ktorá má záujem zachovať si pevnú linku, by prešla k ST, a.s. Spoločnosť zároveň
predpokladala aj prechod k MO. Jeden z oslovených subjektov pripustil, že malá časť zákazníkov by

možno prešla aj k MO a len jeden z oslovených subjektov uviedol, že jeho zákazníci by v takomto prípade
pravdepodobne prešli len na MT. Z uvedeného vyplýva, že záver PMÚ SR bol celkom opodstatnený.

PMÚ SR oslovuje mnoho podnikateľských subjektov, preto uvádzanie každého z nich v rozhodnutí
je zbytočné. Názvy týchto spoločností a to, ako odpovedali na otázku, sa nachádzajú v spise,

pričom túto skutočnosť je možné preskúmať. Je pravda, že niektorí AO svoje odpovede označili za
obchodné tajomstvo, ale to nie je dôvodom pre akýkoľvek záver o nezákonnosti, neodôvodnenosti či
nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
2.2. K námietkam rozlišovania medzi bytovými a nebytovými zákazníkmiPMÚ SR v rozhodnutí odôvodnil svoje tvrdenie o existencii osobitných maloobchodných trhov pre
bytových a nebytových zákazníkov jednak pokiaľ ide o trh pripojenia do PVTS a jednak trh poskytovania

verejnej telefónnej služby prostredníctvom PVTS.

PMÚ SR odmieta tvrdenia o účelovosti používania judikatúry na podporu svojich rozhodnutí. Argumenty
žalobcu prekrúcajú vyjadrenia PMÚ SR uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutí. Za prvé, žalobca sa
odvoláva na to, že PMÚ SR odmietol uznať jeho argumentáciu judikátom Wanadoo Interactive. Týmto

judikátom však žalobca argumentoval pri posúdení praktiky stláčania marže (margin squeeze), čiže
priamo pri posúdení žalobcovho konania a nie pri vymedzení relevantného trhu. Je jasné, že žalobca
sa nemôže dovolávať pri posudzovaní svojho konania rozsudku, ktorý riešil úplne inú praktiku. V tomto
kontexte je teda odôvodnené vyjadrenie úradu, že zo skutkového hľadiska išlo o podstatne rozdielne
prípady. Za druhé, fakt, že pri posudzovaní žalobcovho konania PMÚ SR použil rozsudok Deutsche
Telekom vôbec nespochybňuje to, že tento rozsudok pri definícii relevantných trhov nemožno použiť.

Definícia relevantných trhov môže byť rovnaká, aj keď ide o posudzovanie rozdielnych praktík a naopak
rozdielna,ajkeďideorovnakúpraktikuanadruhejstranelenťažkomožnovyužiťodôvodnenierozsudku
vo veci posúdenia určitého problematického konania, ak ide o rozdielne praktiky.
Odôvodnenie rozhodnutí v časti rozlišovania relevantných trhov bytových a nebytových zákazníkov bolo
dostatočné a to v bodoch 233-244 prvostupňového a v bodoch 55-59 druhostupňového rozhodnutia.

Skutočnosť, že žalobca a ďalší AO ponúkajú svoje produkty osobitne zamerané na bytových a
nebytových zákazníkov skutočne PMÚ SR považuje za kľúčový faktor vymedzenia relevantných trhov,čo
bolo podporené aj judikatúrou.

2.3. K námietkam neodôvodnenosti a nesprávneho vymedzenia relevantných trhov pripojenia k internetu

Vymedzenie relevantných trhov je pri skúmaní toho, či došlo k zneužitiu dominantného postavenia,
základným predpokladom na to, aby sa mohlo zistiť postavenie podnikateľa na trhu. Je prirodzené, že
podnikateľ, ktorého správanie sa posudzuje, má záujem na tom, aby bol relevantný trh vymedzený čo
najširšie.

Žalobcove argumenty v tomto bode smerujú predovšetkým k nezaradeniu technológií (napr. mikrovlnnej
technológie, technológie GPRS a EDGE na relevantný trh nízko rýchlostného internetu, či napr.
technológie WIMAX, WiFi na relevantný trh vysokorýchlostného internetu) na maloobchodný a
veľkoobchodný trh pripojenia k internetu a k ich nedostatočnému odôvodneniu.

PMÚ SR v bodoch 82-92 druhostupňového rozhodnutia uviedol svoje dôvody pre určenie
maloobchodných trhov pripojenia na internet. V rámci postupu pri vymedzení relevantných trhov skúmal
zastupiteľnosťniektorých technológiíatonajmävzhľadomnafyzikálneatechnickécharakteristiky,cenu,
či účel použitia. Aj za týmto účelom oslovil viacerých poskytovateľov internetu. Rovnako pri uvedenom

postupe využil aj existujúcu rozhodovaciu prax Komisie. Rada PMÚ SR sa vysporiadala s námietkami,
pokiaľ išlo o zastupiteľnosť niektorých technológií (napr. bod 85 druhostupňového rozhodnutia).

Napriek skutočnosti, že odpovede niektorých poskytovateľov internetu v prípade nízko rýchlostného
internetu pripustili zastupiteľnosť určitých technológií (išlo napr. o technológie GRPS a EDGE),

Rada úradu v bodoch 84, 85 druhostupňového rozhodnutia odôvodnila svoj záver o vzájomnej
nezastupiteľnosti aj vo vzťahu k uvedeným vyjadreniam. Išlo najmä o to, že aj keď sa poskytovatelia
internetu vyjadrili v prospech zastupiteľnosti určitých technológií, bolo to vždy len vo vzťahu k niektorým
kritériám zastupiteľnosti.

2.4. K námietkam nesprávneho vyhodnotenia dominantného postavenia žalobcu

PMÚ SR komplexne v bodoch 361 - 381odôvodnil svoj postup pri určovaní dominantného postavenia
žalobcu. Skutočne v prvom rade skúmal žalobcov podiel na trhu z hľadiska jednotlivých technológií. Zo
zistených údajov vyplynulo, že xDSL služby boli najčastejším spôsobom širokopásmového pripojenia

k internetu. Podiel tejto technológie v každom roku presahoval 50%. V jednom roku stúpol nad 80%
a v poslednom období sa stabilizoval na úrovni 72-73%. Po analýze týchto údajov PMÚ SR dospel
k záveru, že aj keď by v ďalšom kroku bolo možné skúmať podiel jednotlivých subjektov pôsobiacich
na definovanom trhu v rámci jednotlivých technológií, vzhľadom na vysoký podiel xDSL technológiea vysoký podiel žalobcu v xDSL nebolo potrebné bližšie vymedzovať podiely účastníkov na trhu
poskytujúcich širokopásmový internet prostredníctvom káblovej technológie a optiky. Takýto postup a z
neho vyplývajúci záver je nielen štandardný, ale aj logický. Podiel xDSL bol do veľkej miery aj podielom

žalobcu. Ak by PMÚ SR zisťoval podiel účastníkov v rámci ostatných technológií, podiely by sa v
konečnom dôsledku rozpustili medzi viacero subjektov. Záver PMÚ SR nedáva akúkoľvek pochybnosť
o tom, že podiel žalobcu v xDSL technológii jednoznačne preukazuje dominantné postavenie na
predmetnom relevantnom trhu, keďže podiel káblovej technológie a optických vlákien je veľmi malý
(predstavuje 13% pre technológiu káblového modemu a 15% pre technológiu optického kábla) v pomere

k podielu technológie xDSL.
Závery žalobcu o jeho údajnom podiele na uvedenom relevantnom trhu pre nebytových zákazníkov za
rok 2003 sú nepodložené a matematicky nesprávne. Zatiaľ čo na xDSL technológiu pripadal v roku 2003
podiel 55 % - pričom tento podiel v ďalších rokoch stúpal a úrad posudzoval zneužitie dominantného
postavenia na tomto trhu počnúc dňom 01. 06.2003 (čo bol zároveň do veľkej miery podiel žalobcu),
technológia káblového modemu (údaje za technológiu optického kábla neboli v tomto roku dostupné)

bol 45 %. Z údajov uvedených v rozhodnutí však nie je možné tak, ako to urobil žalobca, vyrátať podiel
žalobcu na príslušnom relevantnom trhu pre nebytových zákazníkov, keďže údaje o počte zákazníkov pri
technológii káblového modemu sú celkovými údajmi za bytových a nebytových zákazníkov. Rozhodnutie
ani spis neobsahujú údaje o presnom počte nebytových zákazníkov pri technológii káblového modemu,
a teda z dostupných zdrojov presný podiel na nebytovom trhu nie je možné žiadnym spôsobom vyrátať.

Žalobca v súvislosti s vyhodnocovaním jeho dominantného postavenia hľadá akékoľvek argumenty,
aby bol relevantný trh určený čo najširšie. Cieľom PMÚ SR nie je „trestať“ podnikateľské subjekty za
každých okolností a k tomu uspôsobovať vyhodnocovanie svojich skutkových zistení, ale zamedzovať
obmedzovaniu súťaže a protiprávnemu konaniu. Ak by bolo zaradenie mobilných a pevných hlasových

služieb na ten istý relevantný trh opodstatnené, PMÚ SR by nemal dôvod nevyhodnotiť relevantný trh
takýmto spôsobom.

Žalobcasaodvolávanajmänarapídnypoklestržiebvporovnanísnárastomtržiebmobilnýchoperátorov.
Tento fakt bol preskúmaný už v prvostupňovom konaní a vyhodnotenie týchto skutkových okolností bolo

riadne odôvodnené v bodoch 254-255. Aj zo štatistických údajov uvedených v tabuľkách k bodu 254 je
celkom zrejmé, že pokles tržieb v rámci PVTS nebol taký rapídny, ako popisuje žalobca. Naopak, ide
zjavne o mierny pokles, ktorý celkom zrejme nekoreluje s veľkým nárastom tržieb mobilných operátorov
a rozhodne neindikuje zastupiteľnosť týchto dvoch produktov. Je zrejmé, že pokles zákazníkov žalobcu,
či pokles tržieb a prevádzky žalobcu nie je možné pripisovať mobilnej substitúcii, keďže medzi týmito

údajmitýkajúcimisanajednejstranemobilnýchoperátorovanadruhejstranežalobcu,neexistuježiadna
súvislosť. Inými slovami, ide o nepomer medzi nárastom na strane mobilných služieb a poklesom na
strane pevných hlasových služieb, čo už samo osebe vylučuje vzájomnú zastupiteľnosť.

Medziročný nárast AO na slovenskom trhu predstavoval 7 %, čo skutočne presahuje európsky priemer,

avšak situácia AO v rámci EÚ a na Slovensku je iná, keďže na Slovensku došlo k de iure liberalizácii až k
01.01.2003 a v iných krajinách Európy to bolo podstatne skôr, čiže v týchto krajinách už AO absolvovali
prvý výrazný nárast spojený s liberalizáciou trhu. V krajinách EÚ však AO získali určitú časť trhu
(podiely na tržbách cca 25%) a neustále tento podiel zvyšujú. Uvedené teda odpovedá na námietky
žalobcu, pokiaľ ide o ignorovanie faktu omnoho neskoršej liberalizácie telefónnych služieb na Slovensku

ako v krajinách Európy a zároveň na ignorovanie faktu väčšieho medziročného nárastu podielu AO na
Slovensku ako v iných krajinách EÚ. Námietka, že podiel a tržby žalobcu neustále klesali, zatiaľ čo podiel
a tržby AO stúpali, nie je opodstatnená. Uvedené možno podoprieť situáciou, ktorá bola popísaná vyššie
ato liberalizáciouvoblastitelefónnychslužiebnaSlovenskuažk01.01.2003,zatiaľčovinýchkrajinách
Európy to bolo podstatne skôr, a ktorá na Slovensku spôsobila prvý výrazný nárast tržieb a podielu AO

spojený s liberalizáciou trhu. Je možné argumentovať tiež rozsudkom SPS vo veci Wanadoo Interactive,
ktorý uviedol, že pokles podielu o 10-15% pri cca 70 % podiele na trhu nie je možné považovať za
spôsobilé spochybniť dominantné postavenie účastníka konania.

Pokiaľ ide o žalobcovo tvrdenie, že jeho konanie bolo len výsledkom extrémne silného tlaku mobilných

operátorov, na ktorý reagoval v súťažnej konkurencii, je treba okrem vysvetlenia nezastupiteľnosti
mobilných a pevných hlasových služieb podotknúť, že v prospech tohto tvrdenia rozhodne nesvedčí fakt,
že žalobca začal s posudzovaným konaním v čase pripravovaného vstupu AO na trh, teda vtedy, keďdošlo k de iure liberalizácii telekomunikačného trhu. Nie je zrejmé, prečo k takémuto konaniu pristúpil
až po niekoľkých rokoch, odkedy začali na trhu mobilní operátori pôsobiť a naopak v čase vstupu AO.

3.
Posúdenie praktiky stláčania marže (časť VII. žaloby)

Praktika margin squeeze spadá pod § 8 ods. 2 písm. a) ZOHS a považuje sa vo všeobecnosti za
vynucovanie neprimeraných cien. Podstatou praktiky margin squeeze je skutočnosť, že podnikateľ

využíva svoje dominantné postavenie na veľkoobchodnom trhu na účtovanie takej veľkoobchodnej
ceny svojim konkurentom, že im to fakticky znemožňuje súťažiť s ním pri ponúkaní svojich
produktov na maloobchodnom trhu. Spoločnosti s dominantným postavením na veľkoobchodnom trhu
takéto konanie umožňuje vytlačiť z maloobchodného trhu svojich konkurentov a preniesť tak svoje
dominantné postavenie z veľkoobchodného na maloobchodný trh, resp. posilniť svoje postavenie na
maloobchodnom trhu. Takáto praktika teda prichádza do úvahy len vtedy, keď dominantná spoločnosť je

jednakpreurčitýchpodnikateľovdodávateľomslužieb,ktorésúprenichnevyhnutnýmvstupomnatvorbu
ďalších produktov a jednak tieto služby zároveň využíva na tvorbu vlastných produktov, ktoré ponúka na
maloobchodnom trhu. Zmyslom aplikácie súťažných pravidiel pri tejto praktike je zabrániť podnikateľovi,
aby využil svoje postavenie na veľkoobchodnom trhu na posilnenie, udržanie svojej pozície na
maloobchodnom trhu. Dominantná spoločnosť si nesmie účtovať nižšie veľkoobchodné náklady než

je veľkoobchodná cena, ktorú účtuje konkurentom. Inými slovami pri stanovovaní maloobchodných
cien musí podnikateľ s dominantným postavením počítať s veľkoobchodnými cenami, ktoré účtuje
svojim konkurentom. V inom prípade by konkurenti neboli za žiadnych okolností schopní ponúkať na
maloobchodnom trhu cenovo konkurencieschopný produkt. Konkurenti v takom prípade nikdy nemôžu
dosiahnuť zisk, pretože k veľkoobchodným poplatkom, ktoré platia dominantovi, majú navyše ďalšie

náklady s poskytovaním služieb na maloobchode. Pri tejto praktike ide teda o existenciu neprimeraného
pomeru medzi na jednej strane veľkoobchodnými cenami, ktoré dominant účtuje svojim konkurentom a
na druhej strane maloobchodnými cenami, za ktoré príslušné služby ponúka na maloobchodnom trhu.
Z uvedenej podstaty margin squeeze vyplýva, že pri analýze, či v danom prípade ide o túto praktiku, sa
porovnávajú jednak veľkoobchodné ceny dominanta, ktoré účtuje konkurentom za poskytnutie služby

tvoriacej pre nich nevyhnutný vstup na maloobchodný trh a jednak maloobchodná cena dominanta.
Ak sú veľkoobchodné ceny dominanta, ktoré účtuje svojim konkurentom, vyššie ako maloobchodné
ceny,idesurčitosťouomarginsqueezebeztoho,abysamuseliaplikovaťakékoľvekinékroky.Vychádza
to najmä z toho, že ak by konkurenti chceli ponúkať na maloobchodnom trhu produkty za rovnakú cenu,
za akú ich ponúka dominant, museli by ich ponúkať so stratou.

Ak je ale maloobchodná cena dominanta vyššia ako veľkoobchodná cena, za ktorú nakupuje od
dominanta veľkoobchodný produkt, skúma sa, či je tento rozdiel dostatočný na to, aby konkurentovi
dovoľoval dosiahnuť zisk. Až v tomto prípade sa používajú equally efficient competitor test (test
efektívneho konkurenta) a podľa teórie prípadne hypotetically reasonable efficient competitor test
(test hypoteticky efektívneho konkurenta). Prvý z týchto testov sa aplikuje zrátaním maloobchodných

nákladov dominanta s veľkoobchodnou cenou, ktorú účtuje svojím konkurentom a porovnaním tohto
súčtusmaloobchodnoucenoudominanta.Akbybolamaloobchodnácenadominantanižšia,idepraktiku
margin squeeze. Test hypoteticky efektívneho konkurenta, kde sa berú do úvahy maloobchodné náklady
konkurentov, je možné využiť len v prípade, keď aplikácia predchádzajúceho testu nepreukáže stláčanie
marže. V praxi sa však nevyužíva, nakoľko jeho uplatnenie by bolo značne problematické. Ide iba o

teoretický koncept.

Postup, ktorý pri aplikácii margin squeeze testu PMÚ SR využil, je v súlade s ustálenou judikatúrou a
odklon od tohto postupu by bol v rozpore s európskym súťažným právom. Tento postup bol použitý tak,
ako je popísané vyššie. Postup, ktorý PMÚ SR použil, dobre odráža základný účel, ktorý sa zisťovaním

stláčania marže sleduje a síce zistenie toho, v akej situácii by bol dominant, ak by bol na mieste
svojho konkurenta. Ak sa v prvom kroku zisťovania stláčania marže zistí, že veľkoobchodná cena, ktorú
dominant účtuje svojim konkurentom, je vyššia ako jeho maloobchodná cena, jednoznačne to indikuje,
že by dominant nemohol byť na maloobchode ziskový, ak by svoje služby zakladal na veľkoobchodných
cenách ním účtovaných svojim konkurentom. Nie je zrejmé, prečo by podľa žalobcu tento krok nemohol

stačiť na preukázanie margin squeeze, ani čo ďalšie by sa malo po aplikácii tohto kroku zisťovať.

Spôsoby zisťovania stláčania marže uvádzané žalobcom nie sú rozporné s metodológiou aplikácie testu
stláčania marže tak, ako bola uvedená v rozhodnutí. EK bola informovaná o postupe PMÚ SR tak, ako tostanovuje Nariadenie Rady č. 1/2003 EC a voči aplikácii konceptu margin sqeeze spôsobom uvedeným
v rozhodnutiach PMÚ SR nemala žiadne pripomienky.

Podľa žalobcu sa PMÚ SR mal pridržiavať posudzovania praktiky na úrovni priemernej maloobchodnej
ceny odchádzajúceho volania v rámci celého produktového koša všetkých služieb poskytovaných na
relevantnom trhu a nie na úrovni jednotlivých tarifných položiek. PMÚ SR sa k tejto námietke vyjadril
v bodoch 107-117 druhostupňového rozhodnutia. V prípade telefónnej služby skúmal, či dochádza
k stláčaniu marže, pokiaľ ide o jednotlivé maloobchodné tarify. Takýto postup bol plne odôvodnený

situáciou na trhu, keď AO za danej situácie nesúťažia o zákazníka ako takého, ale musia docieliť
konkurencieschopnosť na každej jednotlivej tarife a len tak docielia, že zákazník využije ich služby. Pri
takejto situácii na trhu iný postup ani nie je možné pre praktiku margin sqeeze využiť.

Pri využívaní telefónnej služby uvedený záver vychádzal z toho, že zákazník, ktorý mal zakúpené
pripojenie do PVTS, musel kúpiť zároveň aj volací program žalobcu. Až po takomto zakúpení mohol

zákazník využívať služby AO. Služby žalobcu v podobe volacieho programu však mal zákazník v určitom
rozsahu predplatené a musel ich zaplatiť bez ohľadu na to, či tieto služby využije alebo nie. Ak teda AO
chcel úspešne súťažiť o zákazníka, musel ponúkať tarify, ktoré by boli minimálne rovnako výhodné a
výhodnejšie ako tarify, ktoré ponúkal zákazníkom žalobca v rámci volacích programov.
V prípade Internet Mini a Rodinný internet (dial-up internet) bolo kľúčovým faktom pre posúdenie to, že

konkurenti platili žalobcovi cenu za každý jednotlivý internetový impulz a nemohli ponúkať žiadny objem
voľných minút. Žalobca totiž žiadny takýto objem voľných minút na úrovni veľkoobchodu neponúkal a ak
by chceli žalobcovi konkurenti takýto objem voľných minút ponúkať, museli by za každú takúto minútu
na úrovni veľkoobchodu žalobcovi zaplatiť.

PMÚ SR pri predmetnom výpočte ako maloobchodný vstup zarátaval do výpočtu reálnu jednotkovú
cenu jednotlivej tarify uplatňovanej v rámci volacieho programu. Pri dátových produktoch zarátaval ako
maloobchodný vstup reálnu maloobchodnú cenu produktu Firemný internet Mini a Rodinný internet.

Námietka, že jednotlivá zvolená tarifná položka účtovaná na maloobchodnej úrovni nie je samostatne

ponúkaným produktom, ktorý by korešpondoval s prepojením poskytovaným konkurentom, nie je
opodstatnená. Prepojenie poskytované konkurentom nebolo žalobcovým konkurentom poskytované za
jeden poplatok, ktorý konkurenti automaticky platia za účelom poskytovania všetkých elektronických
komunikačných služieb, ale ide o poplatok, ktorý závisí od každého konkrétneho volania (zostavovací
poplatok za odchádzajúce volanie, prepojovací poplatok za dĺžku volania a poplatok za ukončenie

volania).Veľkoobchodné poplatky konkurentov žalobcovi boli v každom prípade vyrátané osobitne, či už
v prípade telefónnych služieb na minútu volania, alebo v prípade pripojenia na nízko rýchlostný internet
na minútu dial-up volania. Nie je zrejmé, prečo by teda toto malo byť určujúce pre to, aký spôsob výpočtu
margin squeeze sa použije. Je potrebné zdôrazniť, že konkurenti nesúťažili o celú spotrebu zákazníka,
aleojednotlivétarifnépoložky,čižejednotlivétarifybolitým,čobolospôsobilénegatívneovplyvniťsúťaž.

Pokiaľ ide o námietku existujúceho regulačného rozhodnutia TÚ SR, táto nič nemení na skutočnosti, že
žalobcajepovinnýrešpektovaťpravidláhospodárskejsúťaže.To,žeTÚSRvydalregulačnérozhodnutie
s cieľom ex ante regulácie žalobcovho správania, kde rátal s použitím iných veličín, je vo vzťahu k
uvedenému irelevantné. Navyše potvrdzuje, že v rámci takejto regulácie má žalobca celkom zrejme

možnosť autonómneho správania.

K námietke žalobcu, podľa ktorej nemohol PMÚ SR pristúpiť k posudzovaniu praktiky stláčania marže
na úrovni jednotlivých produktov, či jednotlivých tarifných položiek z dôvodu, že ani relevantné trhy
neboli stanovené na takejto úrovni, uviedol, že vymedzenie relevantných trhov vôbec nesúvisí s úrovňou

agregácie pri výpočte margin squeeze. Vymedzenie relevantného trhu automaticky neznamená, že
k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže dochádza na celom definovanom relevantnom trhu. Aj
v prípade, že by bol relevantný trh v danom prípade vymedzený inak, nebolo by to rozhodujúce. V
zmysle úvah, z akých vychádza žalobca, by PMÚ SR mal na relevantnom trhu poskytovania prístupu k
vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických vlákien počítať

margin sqeeze na úrovni všetkých týchto technológií, čiže priemerovať všetkých poskytovateľov
všetkých troch technológií, čo je nezmyselné.PMÚ SR neprezentuje aplikovaný spôsob výpočtu ako jediný a správny, avšak za daných okolností je
zrejmé, že ide o prístup v tomto prípade jediný vhodný, ktorý dôsledne rešpektuje špecifiká daného
trhu. Uvedené sa vzťahuje aj k námietkam žalobcu pokiaľ ide rozhodnutia vo veci Wanadoo Espana vs.

Telefónica alebo Deutsche Telekom. V druhostupňovom rozhodnutí bolo zdôraznené, že v rozhodovacej
praxi je ustálená iba definícia stláčania marže. Pokiaľ ide o údajovú základňu, táto musí byť skúmaná
v súlade so všetkými okolnosťami konkrétneho prípadu.

4.

Posúdenie praktiky viazanie (časť VIII. žaloby)

4.1. K námietkam týkajúcim sa praktík spájania voľných minút a pripojenia do PVTS a podmieňovanie
pripojenia do PVTS a odberu telefónnej služby

Žalobca sa domnieva, že posúdenie namietaného konania ako praktiky spájania voľných minút a

pripojenia do PVTS (Ad a)) a praktiky podmieňovania pripojenia do PVTS a odberu telefónnej služby
(Ad b)) musí byť s ohľadom na charakter poskytovania pripojenia a spôsob a charakter poskytovania
telefónnej služby súčasťou jedného posúdenia.

PMÚ SR nepopiera, že uvedené praktiky spolu veľmi úzko súvisia. Rozdiel je však v tom, že časť výroku

týkajúca sa podmieňovania pripojenia do PVTS a odberu telefónnej služby rieši problematiku viazania
telefónnej služby ako takej na pripojenie do PVTS. Rieši teda viazanie akejkoľvek telefónnej služby. Táto
telefónna služba môže zahŕňať volacie programy s voľnými minútami, či volacie programy bez voľných
minút. Viazanie telefónnej služby na službu pripojenia spôsobuje, že AO nemôžu ponúknuť svoje
produktyzákazníkomhneďpopripojenídoPVTS.Aplikáciavolacíchprogramovsvoľnýmiminútamivšak

znamená, že AO nemôžu v dôsledku takéhoto spájania súťažiť o jednotlivé hovory zákazníkov v objeme
voľných minút poskytnutých zo strany žalobcu. Uvedené naznačuje, že ak by žalobca neposkytoval
vo volacích programoch voľné minúty, neznamená to, že by neviazal pripojenie do PVTS a telefónnu
službu ako takú.

Ad a) Pokiaľ ide o spájanie pripojenia do PVTS a voľných minút, žalobca namieta, že poplatok za volací
program je výlučne poplatkom za pripojenie a sprístupnenie (nie poskytnutie) verejnej telefónnej služby.
Podľa žalobcu je potom samotné využívanie telefónnej služby spoplatňované až na základe taríf za
uskutočnené volania.

Podľa PMÚ SR v mesačnom paušále si zákazník zaplatí aj uvedenú telefónnu službu a mesačný
poplatok za volací program zahŕňa nielen cenu za pripojenie do PVTS ale aj cenu za voľné minúty, ktoré
si zákazník mesačným poplatkom „predplatí.“

Argument žalobcu vychádza z toho, že ak zákazník nezačal voľné minúty využívať, nezačal ani čerpať

telefonickú službu. Keďže je podľa žalobcu poplatok za volací program poplatkom výlučne za pripojenie
a sprístupnenie telefónnej služby, zákazník nemusí začať využívať telefónnu službu žalobcu. Pri takomto
tvrdení žalobcu je však možné naraziť na niekoľko logických rozporov. Predovšetkým, zo spisového
materiálu vyplýva skutočnosť, že žiadne z volacích programov žalobcu neobsahovali samostatne cenu
za pripojenie do PVTS. Cenotvorba jednotlivých volacích programov žalobcu je nastavená tak, že

vyššie mesačné paušály sú spoplatňované vyššími cenami. Žalobca v priebehu konania uvádzal, že
rôzna cena zohľadňovala volania do rôznych smerov. Žalovaný poukázal na nelogickosť žalobcových
vyjadrení, keď na jednej strane mesačný paušál podľa neho neobsahuje cenu za voľné minúty, ale na
druhej strane zohľadňuje volania do rôznych smerov. To, že je mesačný paušál pri jednotlivých volacích
programoch s rôznym množstvom voľných minút rôzne vysoký, indikuje to, že mesačný paušál obsahuje

aj cenu za voľné minúty. Ak by totiž obsahoval len poplatok za pripojenie a sprístupnenie verejnej
telefónnej služby, nebol by dôvod na jeho rôznu výšku pre rôznych zákazníkov. Užívateľ, ktorý využije
časť alebo celý mesačný paušál, neplatí nič navyše, len mesačný paušál rovnako ako užívateľ, ktorý
nevyužije ani časť mesačného paušálu.

Rozhodujúcim je spôsob výpočtu mesačného paušálu a tiež fakt, že zákazník vníma službu voľných
minút ako telefónnu službu „predplatenú“ v mesačnom paušále a pri ktorej má záujem využiť ju skôr,
ako dospeje k rozhodovaniu o výhodnosti či nevýhodnosti taríf ponúkaných jednotlivými operátormi. Ak
má teda zákazník v cene programu, ktorý si kupuje od žalobcu, voľné minúty, za ktoré neplatí, je celkomnepravdepodobné, že by sa miesto využívania voľných minút rozhodol využiť služby AO. Mesačný
poplatok za volací program zahŕňa nielen cenu za pripojenie do PVTS, ale aj cenu za voľné minúty.

V súvislosti s uvedenou praktikou sa žalobca domnieva, že PMÚ SR nesprávne určil obdobie, počas
ktorého žalobca zneužíval svoje dominantné postavenie. PMÚ SR toto obdobie určil ako obdobie od
01.08.2002 podľa § 8 ods. 2 zákona a od 01.05.2004 ako obdobie porušenia čl. 82 ZES. PMÚ SR
určil ako začiatok porušovania dátum, kedy došlo k začatiu poskytovania voľných minút na základe
skutočností uvedených v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia (bod 209). Hoci k zániku legálneho

monopolu žalobcu došlo k 01.01.2003, už v dobe začiatku poskytovania voľných minút bolo zrejmé, že
vstúpia na trh AO. Takto sa na ich prípadný vstup mohol žalobca „pripraviť“ uvedenými opatreniami.
Zaviazanie si zákazníkov vo volacom programe na rok alebo dlhšie znamenalo pre žalobcu získanie
konkurenčnej výhody v čase vstupu alternatívnych operátorov na trh.

Ad b) Pokiaľ ide o podmieňovanie pripojenia do PVTS odoberaním telefónnej služby, PMÚ SR vychádzal

z preukázanej skutočnosti, že pripojenie a telefónne služby sú služby, ktoré je možné poskytovať
oddelene a nie je dôvod na ich spoločné poskytovanie.

Žalobca vychádza z konceptu, že služba volacieho programu v sebe zahŕňa službu pripojenia do PVTS
a službu sprístupnenia verejnej telefónnej služby a nie aj jej skutočné poskytovanie. Tento názor však

nemá opodstatnenie. Je zrejmé, že cena, ktorú zákazník platí za daný volací program nie je len cenou
za pripojenie a sprístupnenie telefónnej služby, ale aj za jej skutočné poskytovanie.

Je prirodzene pre žalobcu výhodné, ak viaže poskytovanie služby pripojenia na odber telefónnej služby.
Zatiaľ čo službu pripojenia poskytuje len žalobca, telefónnu službu poskytujú niekoľkí AO. Ak však

dochádza k takémuto viazaniu služieb, zákazník s povinne zakúpeným volacím programom žalobcu
už nie je motivovaný využívať služby AO.

K dôvodom nemožnosti oddeleného poskytovania z technického hľadiska:

Žalobca vychádza z predpokladu, že každá elektronická komunikačná služba môže byť z technického
hľadiska poskytované jedine za predpokladu zriadenia pripojenia do PVTS. Podľa žalobcu pozostáva
pripojenie do telefónnej siete z dvoch častí a to jednak zo zriadenia telefónnej prípojky (pripojenia)
a z aktivácie telefónnej prípojky. K aktivácii telefónnej prípojky dochádza podľa žalobcu vtedy, keď je
účastníkovi pridelené telefónne číslo a vytvorená konfigurácia ústredne, čo predstavuje sprístupnenie

telefónnej služby. Pripojenie teda pozostáva jednak z pripojenia a jednak zo sprístupnenia telefónnej
služby (podľa žalobcovho konceptu volacie programy žalobcu zahŕňajú len sprístupnenie telefónnej
služby, nie však aj jej skutočné poskytovanie). Skutočnosť, že volacie programy obsahujú v mesačnom
poplatku aj poskytovanie telefónnej služby je však daná nie z technického hľadiska, ale z obchodného
a marketingového hľadiska.

Žalobca sa tiež domnieva, že PMÚ SR nebral do úvahy to, že poskytovanie samostatného pripojenia do
PVTS bez sprístupnenia telefónnej služby napriek tomu, že je technicky možné, je nezmyslené, keďže
zo strany žalobcu, ani zo strany iného AO nebude bez sprístupnenia možné poskytovanie akejkoľvek
elektronickokomunikačnej služby.

K uvedeným tvrdeniam predložil žalobca stanovisko VÚS, n.o., kde tento uviedol, že bez aktivácie
telefónnej prípojky nemôže prebiehať komunikácia a že bez pridelenia telefónneho čísla ako súčasti
aktivácie prípojky nie je užívateľ schopný využívať žiadnu telekomunikačnú službu. Uvedené PMÚ
SR nepopiera, avšak predmetom skúmania bolo, či existuje možnosť oddelenia pripojenia k PVTS a
telefónnej služby. Dôležité je to, či môže žalobca poskytovať službu pripojenia do PVTS samostatne

tak, aby si zákazník mohol po pripojení zvoliť medzi telefónnou službou žalobcu alebo AO. K samotnej
technickej možnosti oddelenia telefónnej služby a pripojenia do PVTS sa VÚS vyjadril kladne. Rovnako
sa vyjadril aj TÚ SR, keď potvrdil technickú možnosť poskytnúť pripojenie oddelene od ostatných,
súvisiacich služieb. V priebehu konania teda bolo preukázané, že technicky nie je nevyhnutné, aby
pripojenie k PVTS bolo nevyhnutne poskytované spolu s telefónnou službou žalobcu a že uvedené

nastavenie (že spolu s pripojením musí zákazník zároveň odoberať aj niektorý z volacích programov,
ktorý v sebe celkom zrejme zahŕňa aj poskytovanie konkrétnej telefónnej služby) je vecou len
obchodných podmienok žalobcu.Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že PMÚ SR postavil svoje závery na fakte o poskytovaní služby
naked DSL (ako dôkaze, že ak je možné poskytovať samostatne pripojenie k PVTS na účely dátovej
služby, je to možné aj na účely telefónnej služby) bez toho, aby si ich overoval. Možnosť oddelenia

pripojenia a poskytovania telefónnej služby vo forme volacích programov existuje. PMÚ SR sa vyjadril
(bod 215) aj k namietanej odlišnosti sietí a technológií, ku ktorým je účastnícke vedenie pripojené.

PMÚ SR v druhostupňovom rozhodnutí (bod 228) vyvrátil názor, že by išlo o akúkoľvek obchodnú
zvyklosť, keďže z jednoduchej skutočnosti, že doteraz boli uvedené služby žalobcom poskytované

spoločne, automaticky nevyplýva, že by išlo o obchodnú zvyklosť. PMÚ SR sa v žiadnom bode
odôvodnenia rozhodnutia nevyjadril, že by bola existencia obchodnej zvyklosti limitovaná len na územie
Slovenska.

Podľa judikatúry nie je potrebné vymedzovať konkrétne dopady na súťaž a stačí len to, že samotná
praktika bola zameraná na vylúčenie konkurenta. Pokiaľ ide o žalobcovu námietku, že PMÚ SR

nepreskúmal, či by samostatné poskytovanie predmetných služieb mohlo prispieť k získaniu väčšej časti
trhu AO, uviedol, že PMÚ SR nemá úlohu skúmať stav súťaže do budúcnosti. Je na voľbe zákazníka,
aby si vybral, či bude odoberať službu pripojenia samostatne. Tvrdenia žalobcu o tom, že uskutočnenie
volaní cez AO by vôbec neprichádzalo do úvahy, ak by pripojenie nebolo aktívne, je zavádzajúce. Toto
tvrdenie PMÚ SR nespochybnil a podstatný je fakt, že je možné poskytovať službu pripojenia (ako tvrdí

žalobca pripojenie a sprístupnenie) a poskytovanie telefónnej služby oddelene tak, aby zákazník zaplatil
samostatnúcenuzapripojeniedoPVTSanáslednezaplatiltelefónnuslužbutomuoperátorovi,uktorého
túto službu bude využívať.

4.2. K námietkam týkajúcim sa podmieňovania odoberania internetových služieb typu dial-up cez

analógovú prípojku alebo cez ISDN na odber volacích programov

Účelom rozhodnutia v tejto časti je oddelenie poskytovania internetových produktov od telefónnej
služby poskytovanej žalobcom vo forme volacích programov. PMÚ SR skúmal, či je možné oddelené
poskytovanie takýchto služieb. Je zrejmé, že volací program obsahuje telefónnu službu vo forme

voľných minút a /alebo bezplatných volaní, ktoré sú zákazníci motivovaní využiť skôr ako ponuku AO.
Poskytovanie volacích programov jednoznačne predstavuje poskytovanie telefónnej služby.

PMÚ SR zisťoval, či je možné samostatné poskytovanie uvedených služieb a dospel k záveru, že
verejná telefónna služba a služba poskytovania nízkorýchlostného a vysokorýchlostného internetu sú

samostatné produkty a nie je dôvod na to, aby zákazník, ktorý má záujem o službu internetu, musel od
žalobcu kupovať aj telefónnu službu.
Vpriebehudruhostupňovéhokonania žalobcapredložilstanoviskoVÚS,n.o.(bod247druhostupňového
rozhodnutia) k otázke, či je technicky možné poskytovať pripojenie do internetu cez dial-up pripojenie
do PVTS bez toho, aby mal koncový užívateľ zároveň možnosť využívať pevnú telefónnu službu z

tohto typu pripojenia. VÚS, n.o. sa vyjadril, že to možné nie je, nakoľko pri dial-up pripojení ide o
využívanie telefónnej služby, teda ide o iný typ volania. Podľa PMÚ SR však účelová otázka položená
žalobcom nevystihovala podstatu praktiky posudzovanej v tomto bode. Z toho dôvodu ďalej zisťoval, či je
množné obmedziť verejnú telefónnu službu tak, aby boli prenášané len špecifické dial-up volania (teda
prostredníctvom blokovania iných typov volaní). Zo zistených skutočností uvedených v druhostupňovom

rozhodnutí (body 250- 259) vyplýva, že bola dostatočne preukázaná možnosť oddeliť dial-up od
poskytovania telefónnej služby.

Žalobca k uvedeným zisteniam namieta, že postup, na základe ktorého by došlo k stálemu blokovaniu
definovaných volaní (popísaný aj v stanoviskách spoločností Siemens a Alcatel, ktoré boli Radou PMÚ

SR oslovené ako hlavní dodávatelia ústrední žalobcu) by znefunkčnil využívanie telefónnej služby ako
takejzostranyúčastníka(nebolobymožnéprijímaťaniuskutočňovaťvolaniananárodné,medzinárodné
čísla, volania na čísla dial-up a uskutočňovať pripojenie k internetu) a zároveň by sa prestalo jednať
o verejnú telefónnu službu tak, ako je definovaná v ZoEK. Takáto námietka je však neopodstatnená.
Ak je totiž možnosť nastavenia blokovania volaní tak, ako to vo svojom stanovisku uviedla spoločnosť

Siemens (teda na úrovni konfigurácie účastníka s nastaveným minimálnym oprávnením, čo predstavuje
v danom prípade hovory v rámci systému a núdzové čísla), nie je možné tvrdiť, že obmedzenie nie je
možné nastaviť len na dial-up volania. To potvrdila aj spoločnosť Alcatel vo svojom stanovisku, z ktorého
vyplynulo, že je možné zablokovať všetky volania s výnimkou dial-up volaní.Nie je tiež zrejmé, prečo by sa malo v takom prípade prestať jednať o verejnú telefónnu službu podľa
ZoEK. Možnosť blokovania určitých volaní (či už prichádzajúcich alebo odchádzajúcich) v praxi realizujú
obe oslovené spoločnosti. Z uvedeného je zrejmé, že možnosť blokovania určitých hovorov je možná

bez znefunkčnenia využívania telefónnej služby ako takej. Definícia verejnej telefónnej služby podľa
ZoEK zostane naplnená aj v prípade blokovania iba dial-up volaní.

Žalobca sa odvoláva na existenciu obchodnej zvyklosti, podľa ktorej je dial up prístup poskytovaný ako
súčasť hlasovej služby a spoločne s pripojením do PVTS. Tento argument nie je možné uznať. To, že

dominant poskytuje dlhodobejšie tieto produkty spoločne, neznamená, že je to obchodnou zvyklosťou
ospravedlňujúcou jeho protisúťažné konanie.

Žalobca ďalej poukazuje na to, že s ohľadom na špecifickú povahu produktov ST- Dial-up a ISDN Dial-
up a tiež xDSL a ST DSL/DSL pripojenia, ktoré v sebe neobsahuje žiadny spôsob pripojenia k PVTS, nie
je možné poskytovať tieto produkty oddelene od služby pripojenia. Keďže je podľa žalobcu poskytovanie

pripojenia súčasťou volacieho programu, je logické, že tieto služby sa poskytujú na základe dodatku k
Zmluve o pripojení k verejnej telefónnej sieti.

Predmetom posudzovania tejto praktiky nebolo viazanie pripojenia na poskytovanie internetových
produktov, ale viazanie odberu internetových služieb na odber volacích programov. Problematický

bol fakt, že zákazník so záujmom o internetový produkt si musel povinne zakúpiť aj volací program
žalobcu, napriek tomu, že oň nemal záujem. Súčasťou poplatku za volací program nebol len poplatok
za pripojenie, ale aj poplatok za skutočné poskytnutie volacieho programu a teda poskytnutie určitej
telefónnej služby, či už s voľnými minútami, alebo s ďalšími benefitmi. Možnosť oddeleného poskytnutia
telefónnej služby a služby pripojenia bola preukázaná. Rovnako bola preukázaná aj možnosť oddelenia

dial-up internetu a vysokorýchlostného internetu od telefónnej služby.

PMÚ SR, ak ide o vysokorýchlostný internet, poukazoval na poskytovanie služby naked DSL, ktorá
umožňuje užívateľovi len určitú internetovú službu, bez povinnosti odoberať telefonickú službu. V tejto
súvislosti žalobca poukazoval na odlišný technický charakter služby dial-up a služby xDSL. Podľa

žalobcu mohlo byť s odčlenením služby typu xDSL od pripojenia do PVTS možné uvažovať len za
podmienky kreovania novej služby, odlišnej z technického, právneho a tiež obsahového hľadiska a že
službu xDSL nebolo možné poskytovať bez pripojenia do PVTS.

Službu naked DSL ako službu, ktorá umožňovala pripojenie do PVTS bez povinnosti zakúpiť určitý

volací program, začal žalobca poskytovať od mája 2006 na základe regulačných rozhodnutí TÚ SR,
ktorými oddelil poskytovanie služieb vysokorýchlostného internetu od poskytovania volacích programov.
V čase vydania tohto rozhodnutia nebolo sporné, že v dôsledku nastavenia týchto produktov zo strany
žalobcu ich bolo možné odoberať len s telefónnou službou. Toto nastavenie vytvoril samotný dominant
a takéto nastavenie rozhodne nebolo zdôvodnené technickými dôvodmi. Ako je zrejmé z rozhodnutia

regulátora, ani on nepokladal spájanie týchto služieb za dôvodné.

Obdobné praktiky spájania vzájomne nesúvisiacich služieb boli inými európskymi súťažnými orgánmi
tiež definované ako problematické. Žalobca sa nemôže dovolávať toho, že takéto spoločné poskytovanie
bolo z hľadiska zaužívanej obchodnej praxe obvyklé v celej Európe a v žiadnom z členských štátov EÚ

nebolo postihované.

5.
Nevykonateľnosť napadnutých rozhodnutí (časť IX. žaloby)

Nie je zrejmé, prečo by mal PMÚ SR posudzovať podľa požiadavky žalobcu jednotlivé konania osobitne.
PMÚ SR posudzuje prípad v rámci komplexného ekonomického a právneho rámca, navyše PMÚ SR
postupuje plne v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania podľa Správneho poriadku.
Uvedené praktiky spolu veľmi úzko súvisia a ak by došlo k ich posudzovaniu v rozličných konaniach,
bolo by to v rozpore jednak so spomenutou zásadou správneho konania a jednak by to nebolo účelné

a znemožnilo by to komplexné posúdenie negatívnych dopadov na trh. Zrozumiteľnosť rozhodnutia
naopak veľmi dobre zabezpečuje komplexné posúdenie negatívnych dopadov v rámci jedného konania.
Je potrebné poukázať nielen na vzájomnú súvislosť uvedených praktík, ale tiež na ich vzájomnú
interakciu a vplyv na hospodársku súťaž. Uvedené praktiky boli spoločne zamerané proti konkurentomv oblasti poskytovania elektronických komunikačných služieb prostredníctvom pevnej linky. Vzhľadom
na tento spoločný cieľ by nebolo vhodné posudzovať ktorúkoľvek z nich samostatne.

Druhostupňové rozhodnutie podrobne uviedlo, v čom spočíva žalobcovo protisúťažné konanie. Nie je
jasné, prečo by mal byť považovaný výrok požadujúci zdržanie sa konania a odstránenie protiprávneho
stavu za nezrozumiteľný, ak len žalobcovi ukladá odstrániť protiprávny stav a zdržať sa konania
dostatočne špecifikovaného v samotných rozhodnutiach.
PMÚ SR nie je regulátorom, ktorý by mal určovať konkrétne spôsoby odstránenia protiprávneho stavu

a nemá kompetenciu akokoľvek v rozhodnutí riešiť špecifické problémy žalobcu, ktoré mu s vykonaním
tejto povinnosti vzniknú. Žalobca nemôže tvrdiť, že uložené povinnosti sú nezrozumiteľné a neurčité.
Naopakjezrejmé,naakéčinnostisauvedenývýrokrozhodnutiavzťahuje.Jetrebazdôrazniť,žeuložená
povinnosť nespočíva v ničom novom, ale len v povinnosti odstránenia protiprávneho stavu a zdržania sa
protiprávneho konania uvedeného v rozhodnutí. Žalobca nemôže takýmto spôsobom prenášať na PMÚ
SR povinnosti, ktoré podľa zákon nemá. Za takýchto okolností nemohlo dôjsť k odopretiu žalobcovho

práva na súdnu a inú právnu ochranu. Ak žalobca tvrdí, že v dôsledku nezrozumiteľnosti rozhodnutia
PMÚ SR môže len odhadovať žalobné dôvody, v konečnom dôsledku protirečí sám sebe, keďže z celej
žaloby je zrejmé, že jeho vyjadrenia napádajú konkrétne zistenia a posúdenia PMÚ SR uvedené v
rozhodnutiach.

K námietke určenia nedostatočnej lehoty sa vyjadrila už Rada PMÚ SR v druhostupňovom rozhodnutí s
tým, že uvedenú lehotu na odstránenie protiprávneho stavu predĺžila na 90 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.

5.1. K námietkam nevykonateľnosti rozhodnutia v časti týkajúcej sa stláčania marže

Diferenciácia prepojovacích poplatkov tak, ako uvádza bod 186 druhostupňového rozhodnutia, nie je
nutnosťou. Druhostupňový orgán zdôraznil, že povinnosť odstránenia protiprávneho stavu sa vzťahuje
len k tomu, aby maloobchodné ceny jednotlivých taríf žalobcu vo volacích programoch boli vo vzťahu
k veľkoobchodným prepojovacím poplatkom v takom pomere, aby nedochádzalo k posudzovanému

stláčaniu marže, tj. aby to umožnilo AO na danom trhu súťažiť.

Námietka, pokiaľ ide o nezrozumiteľnosť a protirečiace si odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia
v tom zmysle, že žalobcovi z neho nie je zrejmé, či pri výpočte dostatočnosti marže môže počítať s
priemernou dĺžkou hovoru a priemerným počtom prevolaných minút, pričom v niektorých častiach vraj

takýto postup PMÚ SR pripúšťa a v niektorých naopak odmieta, je zavádzajúca.

V bode 135 druhostupňového rozhodnutia PMÚ SR vysvetľuje, prečo pri aplikácii testu stláčania marže
v prípade volaní 30 min/1 Sk nekalkuloval s priemernou dĺžkou volaní, ale automaticky započítal volanie
v trvaní 30 min. Prístup, kde by sa rátalo s priemernou dĺžkou volaní PMÚ SR v tomto bode odmietol.

Bod 136 len vysvetľuje, že aj ak by PMÚ SR počítal s priemernou dĺžkou hovorov, takýto postup by
nezmenil nič na závere o stláčaní marže, keďže výpočet by mal podobný negatívny výsledok v podobe
vyššieho veľkoobchodného nákladu alternatívneho operátora.
Rada PMÚ SR daným prepočtom vyvrátila námietku žalobcu (ohľadne bodov 1 a 2 výroku) s použitím
údajov od žalobcu, kde namietal, že v prípade priemerných údajov týkajúcich sa dĺžky volania

nedochádza k zneužitiu. Tento prepočet žalobca nijako nespochybnil.
Pokiaľ ide o bod 162, ide o posudzovanie stláčania marže v prípade Firemného internetu Mini.
Z posúdenia tejto praktiky v druhostupňovom rozhodnutí je zrejmé, že pri aplikácii testu stláčania
marže PMÚ SR porovnával priemernú maloobchodnú cenu za voľnú minútu so zodpovedajúcou
veľkoobchodnou cenou účtovanou konkurentom. Bod, na ktorý sa žalobca odvoláva, hovorí o tom, aké

veľkoobchodné náklady by mali konkurenční ISP pri obdobnom produkte s voľnými minútami. Údaj o
priemernej dĺžke pripojenia bol teda použitý za účelom výpočtu veľkoobchodného poplatku za minútu
dial-up volania, konkrétne za účelom výpočtu pomernej časti zostavovacieho poplatku. Bod 171 reaguje
len na žalobcovu námietku a vysvetľuje, že ani situácia, ktorú popisuje žalobca, nič nemení na závere
PMÚ SR.

Pokiaľ ide o list Rady PMÚ SR zo dňa 01.06.2009, v ktorom PMÚ SR reagoval na žiadosť žalobcu o
poskytnutie súčinnosti PMÚ SR pri implementácii rozhodnutia, Rada PMÚ SR nijako neakceptovala
názory žalobcu na to, že odstránenie protiprávneho stavu vytknutého v bode 7 výroku rozhodnutia bude
znamenať aj odstránenie protiprávneho stavu vytýkaného v bodoch 1,2 a 5 výroku rozhodnutia. Nieje zrejmé, z čoho si to žalobca vyvodzuje. PMÚ SR jasne uviedol, že praktikám špecifikovaným vo
výroku rozhodnutia logicky zodpovedá povinnosť vzájomne neviazať vzájomne nesúvisiace služby, t.j.
ponúkať ich aj samostatne a v prípade stláčania marže povinnosť nastavenia pomeru veľkoobchodných

a maloobchodných cien tak, aby v kontexte trhu nedochádzalo k porušeniu zákona. PMÚ SR v
predmetnom liste len skonštatoval, že záver žalobcu k výrokom 1 až 5 rozhodnutia, prezentovaný v
jeho žiadosti, sa zrejme týkal stláčania marže v prípade telefonickej služby a nie stláčania marže v
prípade dátových produktov Firemný internet Mini a Rodinný internet. PMÚ SR sa k vzájomnej súvislosti
praktiky stláčania marže a viazania vyjadruje v rozhodnutiach len v tom smere, že tieto praktiky sú úzko

previazané, a že na všetky je potrebné nahliadať pri ich posudzovaní spoločne. Nevyjadruje sa tak, že
by odstránenie jednej praktiky automaticky odstraňovalo protiprávnosť druhej.

5.1.1. K námietkam týkajúcim sa zvýšenia maloobchodných cien predmetných služieb

Zvýšenie maloobchodných cien vo všeobecnosti nie je vôbec nevyhnutné na odstránenie praktiky. Je

potrebné rozlišovať celkovú úroveň maloobchodných cien a výšku jednotlivých taríf. Môže síce dôjsť
k zvýšeniu napádaných taríf, ale zároveň môže dôjsť k zníženiu iných taríf, čím sa celkový efekt na
spotrebiteľa vykompenzuje. Vykonať uvedenú úpravu taríf je v moci žalobcu a je v súlade s regulačnými
povinnosťami uloženými žalobcovi. Je pravdou, že v konečnom dôsledku sa ochrana hospodárskej
súťaže prejavuje vo vzťahu ku spotrebiteľovi, čo je zrejmé aj z účelu právnej úpravy špecifikovanej v §

1 zákona. Je však dôležité, aby sa cena tvorila v konkurenčnom prostredí. Ak by bolo jediným cieľom
ochrany hospodárskej súťaže okamžité zníženie cien pre spotrebiteľa, akceptovateľné by zrejme boli aj
predátorské ceny. Systém zákazu stláčania marže, ale rovnako aj predátorských cien, má v konečnom
dôsledku zabrániť tomu, aby došlo k vylúčeniu ostatných konkurentov z trhu. Po takom vylúčení by
mohla dominantná spoločnosť ceny ľubovoľne zvyšovať, keďže by neexistovali konkurenti nútiaci ju k

súťažnému správaniu.

K údajnej rozpornosti povinnosti odstrániť protiprávny stav s rozhodnutiami TÚ SR sa PMÚ SR
dostatočne (bod 185- 186 druhostupňového rozhodnutia) vyjadril. Aj podľa vyjadrenia TÚ SR povinnosť
uložená v predmetnom rozhodnutí nebráni žalobcovi zvyšovať maloobchodné ceny. TÚ SR uložil

žalobcovi v rozhodnutí zákaz požadovať neprimerane vysoké ceny, ktoré boli počítané na priemernú
jednotkovú cenu za minútu volania. Pre žalobcu je možnosť odstrániť protiprávny stav aj úpravou
vybraných maloobchodných cien, s priemerom zodpovedajúcim povinnosti uloženej v rozhodnutí TÚ
SR. PMÚ SR sa zaoberal aj lehotou potrebnou na implementáciu zvýšenia cien.

5.1.2. K námietkam týkajúcim sa zníženia veľkoobchodných cien predmetných služieb

V druhostupňovom konaní sa TÚ SR vyjadril, že jeho rozhodnutie nebráni žalobcovi znižovať
veľkoobchodné ceny, keďže v predmetnom rozhodnutí ide o maximálne veľkoobchodné priemerné
minútové ceny.

K námietke, že žalobca v decembri 2008 znížil ceny veľkoobchodných prepojovacích poplatkov a že od
23.12.2008 v prípade produktu Biznis Partner 300 problém údajného stláčania marže neexistuje, PMÚ
SR uvádza, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 21.12.2007 a skutkový stav bol skúmaný do
času vydania prvostupňového rozhodnutia.

5.2. K námietkam nevykonateľnosti časti rozhodnutia týkajúcej sa viazania

PMÚ SR odôvodnil oddelené posudzovanie oboch praktík a zdôrazňuje, že hoci spolu veľmi úzko
súvisia, viazanie pripojenia do PVTS a telefónnej služby je problematika, ktorá je širšia a tiež to, že ak by
žalobca neposkytoval vo volacích programoch voľné minúty, neznamená to ešte, že nedošlo k viazaniu

pripojenia PVTS a telefónnej služby ako takej. Uvedené sa prejavuje aj v dôsledkoch takéhoto konania.
V dôsledku viazania pripojenia do PVTS a telefónnej služby nemôžu AO ponúknuť svoje produkty
zákazníkom hneď po ich pripojení do PVTS. V prípade volacích programov s voľnými minútami však
ide o to, že AO je v dôsledku takéhoto konania znemožnené súťažiť o jednotlivé hovory zákazníkov v
objeme voľných minút poskytnutých žalobcom.

PMÚ SR sa vyjadril k argumentom technickej, ekonomickej a právnej nemožnosti výkonu rozhodnutia
vo forme zriadenia prístupu do PVTS bez poskytovania telefónnej služby v bodoch 234- 236
druhostupňového rozhodnutia. K tvrdeniu žalobcu, že nikde vo svete nie je samostatná maloobchodnáslužba pripojenia do verejnej telekomunikačnej siete, ku ktorej by si koncový užívateľ mohol ľubovoľne
vyberaťverejnútelefónnuslužbuodinýchoperátorovbeztoho,abymubolaumožnenáverejnátelefónna
služba od poskytovateľa maloobchodnej služby pripojenia, poukázal na špecifiká slovenského trhu,

kde jednotliví AO súťažia o každý jednotlivý hovor a v dôsledku žalobcovho konania kombinujúceho
jednotlivé praktiky je takáto súťaž značne obmedzená.

5.3. K námietkam nepreskúmateľnosti zmeny prvostupňového rozhodnutia a bodu 6 výroku
druhostupňového rozhodnutia

Žalobca namieta podľa jeho názoru dve pochybenia PMÚ SR. Prvé z nich sa týka zmeny bodov 1 a
2 výroku prvostupňového rozhodnutia bez uvedenia dôvodov, pre ktoré k takýmto zmenám PMÚ SR
pristúpil a tiež vypustenie definície relevantných trhov v bode 6 rozhodnutia.

Zmeny dvoch výrokov rozhodnutia boli odôvodnené v bode 148 druhostupňového rozhodnutia. Išlo o

zmeny spočívajúce v doplnení zoznamu konkrétnych volacích programov, v rámci ktorých sa skúmané
tarify uplatňovali. Uvedené znamenalo minimálnu zmenu, ktorá bola do rozhodnutia zaradená za účelom
spresnenia popisu porušenia zákona a nie kvôli nezákonnosti výrokov prvostupňového rozhodnutia
a ktorú, rovnako ako iné formulačné zmeny, nie je potrebné špeciálne zdôvodňovať. Okrem toho v
odôvodnení druhostupňového rozhodnutia je pri posúdení jednotlivých žalobcových praktík uvádzané,

v ktorých bodoch sa pristúpilo k formulačnej úprave výroku rozhodnutia.

K námietke týkajúcej sa bodu 6 výroku rozhodnutia treba uviesť, že ide o administratívnu chybu.
Vymedzenie relevantného trhu v prípade predmetnej praktiky je však zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia.
Takáto chyba nemôže byť dôvodom posúdenia rozhodnutia ako nepreskúmateľného.

6.
Nepreskúmateľnosť a neprimeranosť pokuty (časť X. žaloby)

PMÚ SR nepopiera, že pokuta uložená správnym orgánom nemôže byť výsledkom ľubovôle správneho

orgánu. PMÚ SR postupoval v súlade so zákonom a v prvostupňovom rozhodnutí dostatočne uviedol
kritériá, ktoré sa na výške pokuty podieľali. Nemohol v čase vydania rozhodnutia postupovať v súlade s
metodickým pokynom, ktorý je platný v súčasnosti, keďže tento v danom čase ešte nebol vydaný. Boli
dodržané jednak zákonnosť postupu a jednak špecifikácia kritérií, ktoré sú podľa § 38 ods. 10 ZOHS
rozhodujúce pre stanovenie výšky pokuty za spáchané protiprávne konanie.

Postup pri ukladaní pokuty bol riadne odôvodnený a nevytvára žiadne pochybnosti o tom, ako PMÚ SR
dospel ku konečnej sume pokuty. PMÚ SR správne popísal závažnosť protiprávneho konania a jeho
dĺžku. Určil tiež, že veľkosť relevantného trhu nie je účelné pri ukladaní pokuty osobitne vyhodnocovať.
Správne vyhodnotil aj otázku aplikácie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.

Námietka, pokiaľ ide o nevyčíslenie dopadu na celkovú výšku pokuty pri určovaní závažnosti konania,
nemá opodstatnenie. Podľa ustálenej judikatúry na preukázanie zneužívania dominantného postavenia
nie je nevyhnutné vyčíslovať skutočný dopad na trh. Uvedené vychádza aj z definície zneužívania
dominantného postavenia ako reálneho alebo potenciálneho obmedzovania hospodárskej súťaže.
Napriek uvedenému bolo v tomto prípade možné zhodnotiť reálne dopady žalobcovho konania na trh

a tieto boli podrobne popísané s prihliadnutím predovšetkým na dopad na poskytovanie telefónnych
služieb na pevnom pripojení.
Žalobca nemôže tvrdiť, že výška pokuty je zjavne neprimeraná k zisku žalobcu, nakoľko predstavuje
103%ziskuspoločnostizarok2006zapredajvšetkýchslužiebavýrobkov.Podľazákonajemožnéuložiť
pokutu až do výšky 10% z obratu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie. Pokuta bola uložená

na hranici 3,36 %, a teda v dolnej polovici tohto rozsahu.

Námietku o existencii poľahčujúcich okolností žalobca vzniesol už v rozklade. Túto námietku však až na
údajnúpoľahčujúcuokolnosťrešpektovaniaregulačnýchrozhodnutí TÚSRnešpecifikoval.Rozhodnutia
TÚ SR žalobcovi neukladali porušovať pravidlá hospodárskej súťaže. Že žalobca rešpektuje regulačné

rozhodnutia a predpisy, mu nemôže byť priznané ako poľahčujúca okolnosť, pokiaľ tieto rozhodnutia
či predpisy priamo nevyžadujú správanie v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže. Žalobca uvádza
poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v aktívnej spolupráci s PMÚ SR v správnom konaní. Spolupráca
spočívajúca v plnení si zákonných povinností však nemôže byť považovaná za poľahčujúcu okolnosť.Námietku, že PMÚ SR vo výzve pred vydaním rozhodnutia neuviedol vysvetlenie, ako bude postupovať
pri určovaní výšky pokuty, nemožno akceptovať. Kritériá, ktoré sa pri určovaní výšky pokuty zohľadňujú,

sú uvedené v § 38 ZOHS. PMÚ SR nemá povinnosť v rámci výzvy pred vydaním rozhodnutia akokoľvek
určovať kritériá pri určovaní výšky pokuty a to, ako ich bude hodnotiť. Uvedené sa nezhoduje ani s
účelom výzvy pred vydaním rozhodnutia, ktorá obsahuje informácie o tom, z akých podkladov PMÚ SR
vychádza a k akým predbežným záverom ohľadom vecného posúdenia konania na základe uvedených
podkladov dospel. V druhostupňovom rozhodnutí odkázal na judikatúru, z ktorej vyplýva, že zo zásady

súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi konania nemožno vyvodiť záver, že účastník má právo byť
vopred informovaný o tom, akými úvahami bude správny orgán vedený pri aplikácii právnych predpisov,
na základe ktorých bude rozhodovať o konkrétnej výške pokuty.

V doplnení svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že dňa 26.09.2006 vydal Krajský súd v Brne rozsudok

č.k. 62 Ca 5/2006-402 vo veci žalobcu Telefónica O2 Czech Republic, a.s. (ďalej len „O2“) proti
žalovanému Úřadu pro ochranu hospodářské soutěže (ďalej len „ÚOHS“), ktorým zamietol žalobu proti
rozhodnutiu č.k. R 8/2005 zo dňa 24.11.2005. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Nejvyššího
správního soudu ČR (ďalej aj len NSS) z 30.07.2009 č.k. 8 Afs 16/2007-705. Tieto rozhodnutia sa
sčasti zaoberali skutkovo obdobným konaním (tj. viazaním služieb a to mesačného paušálu ponúkaného

na trhoch poskytovania prístupu do PVTS a služieb ponúkaných na trhoch poskytovania verejných
telefónnych služieb prostredníctvom PVTS a na trhoch poskytovania prístupu k službám siete internet
komutovaným pripojením - takýmto viazaním služieb si O2 dopredu zabezpečil pevnú minimálnu
časť príjmu z hovorného a komutovaného prístupu k internetu a to bez ohľadu na to, či tieto služby
zákazníciskutočnevyužili,alebonie;pritomtakétokonaniespôsobilo,žezákazníciO2nebolimotivovaní

minimálne v rozsahu čerpania hovorového kreditu a voľných minút využívať možnosti voľby, alebo
predvoľbyoperátora)asobdobnýminámietkami,akovtejtoveci.Poukázalnanasledovnézáverysúdov:
1. Kompetencia (časť V. žaloby)

Žalobca O2 v konaní namietal porušenie zásady ne bis in idem s ohľadom na existujúce rozhodnutie

Českého telekomunikačného úradu; Krajský súd v Brne túto námietku neuznal. Uviedol, že zatiaľ čo
napadnuté rozhodnutie sčasti ukladá žalobcovi napraviť dôsledky jeho už uskutočneného konania,
rozhodnutie sektorového regulátora na tieto dôsledky už nemá vplyv a je jednoznačne zamerané na
nastavenie podmienok do budúcnosti. Cit. „Právě tato skutečnost vylučuje, že by oba správní orgány
rozhodovaly opakovaně v totožné věci a že by se kombinace obou rozhodnutí mohla žalobce na

jeho veřejných subjektivních právech jakkoli dotknout.“. V tejto súvislosti tiež Nejvyšší správní soud
uviedol, že cit.: „Cenové rozhodnutí upravuje regulaci cen (do budoucna). Nápravné opatření navazuje
na konstatování porušení právních předpisů na úseku ochrany hospodářské soutěže cenovými plány
sťežovatele a směřuje k odstranění tohto protiprávního stavu, včetňe stanovení lhůty pro realizaci těchto
opatŕení, aby příp. i tato část rozhodnutí předsedy Úřadu mohla být předmětem výkonu rozhodnutí.“

2. Vymedzenie relevantného trhu, nezastupiteľnosť služieb mobilných operátorov a služieb PVTS (časť
VI.1 žaloby)

Závery ÚOHS o nezastupiteľnosti mobilných a pevných telefónnych služieb založené na rozlišovacích
znakoch, akými sú mobilita koncového zariadenia a užívateľa (pri hlasových službách) súvisiace s

nepretržitou zastihnuteľnosťou používateľa a kvalita a rýchlosť prenosu (pri prístupe na internet) sú
podporené praxou EK, a podľa krajského súdu sú tieto znaky stále postačujúce z pohľadu oddelenia
týchto dvoch služieb, cit.: V závěrech žalovaného ohledně nezastupitelnosti mobilní a pevné telefonie
založené na zcela jasných rozlišovacích znacích (mobilita, kvalita a rychlost) soud nenalézá rozpor ani s
§ 2 ods.2 ZOHS, ani podpůrně se shora uvedeným oznámením Evropske komise. (...) Námitka směrující

do vymedzení relevantního trhu po stránce věcné tak není důvodnou.“ Obdobne sa k tejto námietke
vyjadril aj NSS, keď uviedol cit.: „...i přes postupní stíraní specifik pevné a mobilní telefonie nelze ješte
hovořit o plné zastupitelnosti se zřetelem na jasné rozlišovací znaky.“
V súvislosti s vymedzením relevantného trhu a s rozlišovaním relevantných trhov podľa bytových a
nebytových zákazníkov (časť VI.2. žaloby) poukázal na to, že v prípade O2 boli relevantné trhy

vymedzené obdobne.
3. Konanie podnikateľa ako reakcia na boj konkurenčných podnikateľov o zákazníka (časť VI., str. 14
ods. 5 žaloby, tiež časť VIII.1., str. 28. ods. 2 a 3)V prípade, že dominant čelí konkurencii férovými prostriedkami, nejde o zneužívanie dominantného
postavenia. Ak však postupuje tak, ako by v dostatočne efektívnom súťažnom prostredí postupovať
nemohol z dôvodu obáv z konkurencie a z odlivu zákazníkov a pritom svojim konkurentom alebo

spotrebiteľom spôsobuje ujmu, ide o zneužitie dominantného postavenia. Krajský súd v Brne uviedol,
že ani reakcia na zvyšujúcu sa konkurenciu zo strany AO na tom istom relevantnom trhu, ani určitý
„vplyv“ mobilných operátorov na jeho konanie, nemôže nič zmeniť na právnom posúdení žalobcovho
konania. Cit.: „I soutěžitel v dominantním postavení je nepochybně oprávněn hájit své postavní na
trhu. Jednání, kterým tak činí však nesmí být zjevně nepřiměřené podmínkám panujíciím na trhu. Jde-

li o jednání, které by soutěžitel v podstatné míře nemohl realizovat za situace, pokud by dominantním
postavením nedisponoval, neboť by se musel důvodňe obávat okamžitého vyplnění uvolněného místa
konkurentem,jehožplněníbyprozákazníkapředstavovaloplnohodnotnoualternativu,pakjdeojednání,
které skutečně zneužití dominantního postavení má.“
IV.
Vyjadrenie žalobcu z 28.04.2010

Uvedené rozhodnutia českých súdov časovo ani vecne nesúvisia s podmienkami, za ktorých boli vydané
napadnuté rozhodnutia žalovaného, a preto nemôžu byť použité ako relevantné podklady potvrdzujúce
správnosť konania PMÚ SR. Závery českých súdov sú použité účelovo a bez ohľadu na kontext, za
ktorého boli vydané. S ohľadom na odlišné posudzované skutočnosti tieto rozhodnutia českých súdov

nielenže nepopierajú namietnuté žalobné tvrdenia, ale ich práve naopak potvrdzujú.
AD 1. Kompetencia (časť V. žaloby)
Odmietnutie námietky spoločnosti O2 týkajúcej sa porušenia zásady ne bis in idem z dôvodu
existencie rozhodnutia českého sektorového regulátora, Krajský súd v Brne zdôvodnil s tvrdením,
že citované rozhodnutie ČTÚ nemalo vplyv na dôsledky uskutočneného (a posudzovaného) konania

O2 a bolo jednoznačne zamerané na nastavenie podmienok do budúcnosti. Žalovaný sa mylne
domnieva, že uvedené odôvodnenie súdu je potrebné aplikovať aj na diametrálne odlišné podmienky
posudzovaného správania žalobcu. V prípade posudzovaného správania žalobcu rozhodnutia TÚ SR
už boli jednoznačne vydané a právoplatné, a teda zamerané na sankcionovanie porušovania v nich
stanovených povinností aj v minulosti. Odôvodnenie KS v Brne je treba vyložiť s ohľadom na časový

rámec posudzovaného konania O2 a vydania rozhodnutia českého sektorového regulátora, ktorý je
odlišný od situácie, za ktorej PMÚ SR sankcionoval žalobcu.
Regulačné rozhodnutie ČTÚ č. 1/2005 bolo totiž vydané 22.4.2005 (účinné od 25.4.2005), t.j. až po
vydaní prvostupňového rozhodnutia ÚOHS (20.4.2005) a na konanie posudzované protimonopolným
úradom už teda v zásade nemohlo mať vplyv. Uvedené je vyjadrené aj v časti rozsudku krajského súdu:

„..zatiaľ čo napadnuté rozhodnutie sčasti ukladá žalobcovi napraviť dôsledky jeho už uskutočneného
konania, rozhodnutie sektorového regulátora na tieto dôsledky už nemá vplyv a je jednoznačne
zamerané na nastavenie podmienok do budúcnosti“ (t.j. v danom prípade až s účinnosťou päť
dní po vydaní prvostupňového rozhodnutia ÚOHS. V prípade napadnutých rozhodnutí PMÚ SR
však bola situácia zásadne odlišná. Žalobca porušenie zásady ne bis in idem namietal najmä z

dôvodu, že jeho súťažné správanie bolo v čase posudzovaného konania PMÚ SR už regulované
existujúcimi regulačnými rozhodnutiami TÚ SR, pričom ST sa pri svojom podnikaní riadil týmito
platnými rozhodnutiami TÚ SR. Účelom tejto regulácie pritom bolo nastavenie podmienok podnikania
regulovaného subjektu tak, aby pri ich dodržiavaní nemohlo dôjsť k obmedzovaniu hospodárskej súťaže
na príslušných trhoch. Regulačné rozhodnutia TÚ SR, ktoré ST dodržiaval s cieľom vyhnúť sa možnosti

protisúťažného správania, boli totiž vydané ešte v roku 2005 resp. 2006, a teda mali jednoznačne vplyv
na konanie žalobcu, ktoré napriek tomu žalovaný sankcionoval napadnutými rozhodnutiami.
V súvislosti s konaním žalobcu, ktoré časovo predchádzalo vydaniu regulačných rozhodnutí TÚ SR,
žalobca opätovne upozorňuje na kompetencie, ktoré zveroval TÚ SR zákon o telekomunikáciách č.
195/2000 Z.z. podľa ktorého mal TÚ SR kompetenciu zasiahnuť aj ex post v prípade, ak by regulovaný

subjekt konal v rozpore so zákonom alebo podmienkami licencie, pričom mal právo ukladať pokuty
a prejednávať správne delikty, ako aj nariadiť odstránenie nedostatkov a upustenie od protiprávnej
činnosti. Podľa § 51 ods. 2 písm. c) zákona o telekomunikáciách v znení platnom v posudzovanom
čase pri opätovnom porušení povinnosti mohol TÚ SR pokutu uložiť aj opakovane. Podľa § 51 ods.
2 písm. c) zákona č. 195/2000 Z.z. TÚ SR musel podniku uložiť pokutu, ak podnikateľ vykonával

telekomunikačnú činnosť v rozpore s udelenou licenciou. Podľa platnej licencie bol pritom ST ako
regulovaný subjekt povinný vyvarovať sa obmedzovania hospodárskej súťaže, napr. prostredníctvom
núteného spájania rôznych služieb. Táto právomoc TÚ SR bola plynule prenesená aj do znenia nového
zákona o elektronických komunikáciách na základe § 76 ods. 4 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronickýchkomunikáciách účinného od 01.01.2004. Je teda jednoznačné, že sektorový regulátor TÚ SR mal
zverené kompetencie konať nielen ex ante a nastavovať podmienky konania regulovaných subjektov
do budúcnosti, čo aj svojimi rozhodnutia z roku 2005 a 2006 urobil, ale podľa predchádzajúcej a neskôr

platnej právnej úpravy mu boli zverené aj kompetencie konať ex post v prípade obmedzovania súťaže, a
to aj vo vzťahu ku konaniu, ktoré bolo predmetom napadnutých rozhodnutí. Faktická aj právna situácia
v prípade O2 bola v tomto aspekte odlišná. V napádaných rozhodnutiach PMÚ SR postihoval žalobcu
ex post za konanie, ktoré v rozhodujúcom čase bolo účinne regulované nástrojmi ex ante regulácie
sektorového regulátora, resp. vo vzťahu ku ktorému boli TÚ SR zverené aj kompetencie konať ex post.

TÚ SR nie je orgánom podriadeným PMÚ SR, a tento ani nemá dozorné či kontrolné právomoci
nad rozsahom a spôsobom vykonávania sektorovej regulácie zo strany TÚ SR. Žalovaný v žiadnom
prípade nemôže sankcionovať žalobcu za konanie spočívajúce v dodržiavaní sektorovej regulácie
prijatej sektorovým regulátorom z dôvodu, že táto sa zdá PMÚ SR nedostatočná alebo nevhodná. Takéto
nezákonné rozširovanie kompetencií je v príkrom rozpore so základnými zásadami právneho štátu a
výrazne narušuje princíp právnej istoty, nakoľko žalobca si nemôže byť v žiadnom okamihu istý, či aj

keď bude dodržiavať všetky pravidlá nastavené TÚ SR na ochranu efektívnej hospodárskej súťaže v
sektore telekomunikácií, nebude napriek tomu postihnutý PMÚ SR v prípade, že tento vyhodnotí ad hoc
opatrenia sektorového regulátora za nepostačujúce.
Žalobou napadnutý postup žalovaného je podľa žalobcu jednoznačne porušením zásady ne bis in idem,
navyše je aj v príkrom rozpore s logikou existencie všeobecného a špecifického regulátora, ako i so

zákonným vymedzením kompetencie žalovaného a TÚ SR.
AD 2. Vymedzenie relevantného trhu, nezastupiteľnosť služieb mobilných operátorov a služieb PVTS
(časť VI. 1 žaloby)
Žalovaný predkladá závery českých súdov na potvrdenie správnosti svojich záverov, o kategorickej
nezastupiteľnosti mobilných a pevných telefónnych liniek.

Rozhodnutia českých súdov práve naopak, nepriamo potvrdzujú správnosť žalobných tvrdení o
potenciálnej zastupiteľnosti pevných a mobilných telefónnych liniek, s ohľadom na konkrétnu trhovú
situáciu a časové hľadisko.
Tento záver je jasný zo samotného znenia citovaného rozhodnutia českého NSS: „Krajský soud při
posouzení otázky relevantního trhu se správně i se zřetelem na námitky v žalobě zameřil na otázku

substituční. I Nejvyšší správní soud dospěl k závěru, že i přes postupné stírání specifik pevné a mobilní
telefonie nelze ještě hovořiť o plné zastupitelnosti se zřetelem na jasné rozlišovací znaky (mobilita,
kvalita a rychlost). Pokud stěžovatel poukazuje na cenové rozhodnutí ČTÚ ze dne 23.04.2008 č. CEN
1/04.2008-1, které konstatuje silnou substituci, je třeba uvést, že stěžovatel je postižen za jednání z roku
2004 rozhodnutím z roku 2005, kdy situace na trhu byla jiná a budoucí vývoj, navíc odlišný od situace

v dalších státech Evropské unie, nebylo možno detailně předvídat.“
Z uvedeného vyplýva, že NSS vôbec nevylučuje možnosť zastúpenia pevných a mobilných liniek, ale len
konštatuje, že táto zastupiteľnosť nebola s ohľadom na okolnosti českého trhu a konkrétneho prípadu
O2 v posudzovanom čase (rok 2004) ešte úplná.
Pozornosti žalovaného ušla aj ďalšia významná skutočnosť, ktorú zdôraznil NSS, a to význam faktora

plynutia času a nevyhnutnosti posudzovania aktuálnych trhových podmienok (nakoľko tieto sa obzvlášť
v sektore telekomunikácií rýchlo menia). Napadnuté rozhodnutia PMÚ SR boli totiž vydané podstatne
neskôr, ako boli vydané preskúmavané rozhodnutia českého ÚOHS vo veci O2. V tejto súvislosti žalobca
poukazuje na konštatovanie silnej substitúcie mobilných a pevných liniek v cenovom rozhodnutí ČTÚ z
roku 2008, ktorý dokumentuje rýchlosť vývoja na trhu telekomunikačných služieb.

Vzhľadom na uvedené možno výrazný časový posun v rozhodovaní ÚOHS a žalovaného považovať za
zásadný pre konštatovanie neaplikovateľnosti záverov NSS pri posudzovaní zákonnosti napadnutých
rozhodnutí PMÚ SR. Citované rozhodnutie je nevyhnutné vyložiť tak, že NSS v rozpore s tvrdením PMÚ
SR, pripúšťa potenciálnu zastupiteľnosť mobilných a pevných telefónnych liniek a konštatuje, že vývoj
k takejto zastupiteľnosti aj smeruje. Toto len podporuje žalobné tvrdenie, že v čase rozhodovania PMÚ

SR existovala reálna zastupiteľnost pevných a mobilných liniek.
Žalobca opätovne poukazuje na rozhodnutie EK vo veci koncentrácie žalobcu a spoločnosti EuroTel zo
dňa 15.12.2004, kde EK konštatuje, že: „zvláštnosťou slovenského trhu je miera používania pevných
liniek, ktorá je jedna z najnižších v EÚ (22%), pričom počas posledného roka ešte klesla, čo mnohí
pripisujú tomu, že ľudia pevné linky nahradili mobilnými telefónmi...“, čo podporilo závery EK, že žalobca

už v roku 2004 bol vystavený efektívnej súťaži vo vzťahu k mobilným operátorom ako konkurentom. V
situácii, kedy existuje analýza trhu, ktorú vykonala EK v rámci svojho konania týkajúcom sa vymedzenia
postavenia žalobcu na slovenskom trhu a identifikujúca jednotlivé konkurenčné vzťahy, ktorá de facto
konštatuje substitúciu mobilných a pevných telefónnych služieb na Slovensku už v roku 2004, nie jepodľa názoru žalobcu prípustné prihliadať na závery českých súdov ohľadne situácie na českom trhu
takým spôsobom, akého sa dožaduje žalovaný.
AD 3. Konanie podnikateľa ako reakcia na boj konkurenčných podnikateľov o zákazníka (časť VI., str.

14 ods. 5 a časť VIII., str. 28, ods. 2 a 3 žaloby)
Žalobca poukazuje na skutočnosť, že aj v súlade s prezentovanými závermi Krajského súdu v Brne,
je nelegitímnym len také konanie dominantného subjektu, ktoré: „... nesmí být zjevně nepřiměřené
podmínkám panujícím na trhu.“ V tejto súvislosti krajský súd špecifikuje hneď niekoľko kritérií pre
posúdenie primeranosti konania súťažiteľa v dominantnom postavení pri legitímnom obhajovaní svojich

obchodných záujmov.
Aby PMÚ SR mohol posúdiť, či konanie žalobcu bolo nelegitímne a teda „zjavne neprimerané
podmienkam panujúcim na trhu“, musel by v konaní preskúmať, či konanie žalobcu malo znaky takejto
zjavnej neprimeranosti, a to objektívne vo vzťahu k podmienkam na danom trhu. Takouto primeranosťou
sa PMÚ SR vôbec nezaoberal, ani nezdôvodnil, prečo námietky žalobcu ohľadne tohto neakceptoval.
Žalovaný neskúmal, či nastali okolnosti alebo na trhu boli také podmienky, za ktorých by konanie žalobcu

(zapredpokladu,žebyvôbecnadanomtrhumoholmaťdominantnépostavenie)mohlobyťvyhodnotené
ako nelegitímne, napriek tomu sa však na tieto skutočnosti odvoláva.
V.
Vyjadrenia žalovaného z 20. a 24.05.2010

1. Kompetencia
Vyjadrenia Krajského súdu v Brne a NSS pokiaľ ide o otázku kompetencie, súvisia s odlišnou
funkciou, cieľmi a úlohami ÚOHS ako prierezového regulátora a Českého telekomunikačného úradu ako
sektorového regulátora.
PMÚ SR vo svojich doterajších rozhodnutiach opakovane poukazoval na rozdelenie kompetencií medzi

prierezových regulátorov a špecifických sektorových regulátorov ex ante a ex post (potvrdené aj
judikatúrou NS SR).
PMÚ SR má kompetenciu ex post, tj. postihuje podnikateľov za protiprávne konanie ku ktorému už
prišlo. Je prierezovým regulátorom, jeho kompetencia je daná v každom sektore, kde dochádza k
protisúťažnému správaniu.

Sektoroví regulátori majú kompetenciu ex ante, tj. majú odlišný cieľ, funkcie, úlohy a sankčné možnosti.
Určujú budúce pravidlá správania sa. Ich úlohou je vytvoriť súťažné prostredie tam, kde neexistuje.
K takému rozdeleniu smerujú aj vyjadrenia českých súdov- tj. smerujú k odlišnému pojatiu funkcií
týchto typov regulátorov a nesúvisia s časovým horizontom vydania rozhodnutí ÚOHS a Českého
telekomunikačního úradu.

NSS sa vyjadril, že cit.: „Cenové rozhodnutia upravujú reguláciu cien (do budúcna). Nápravné opatrenie
nadväzuje na konštatovanie porušenia právnych predpisov na úseku ochrany hospodárskej súťaže
cenovými plánmi sťažovateľa a smeruje k odstráneniu tohto protiprávneho stavu, vrátane stanovenia
lehoty na realizáciu týchto opatrení. Nejedná sa teda o porušenie zásady ne bis in idem....“
VyjadreniačeskýchsúdovnijakonesúvisiasdátumomvydaniarozhodnutíČTÚ,alevymedzujúzákladné

rozdiely medzi ex ante a ex post reguláciou.
Pokiaľ ide o aplikáciu čl. 82 ZES (resp. terajšieho čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej
aj len ZFEÚ), jediným oprávneným orgánom ho aplikovať je PMÚ SR. V tomto prípade, aj pokiaľ je
určité správanie podnikateľa zaregulované, stále je tu pre posúdenie regulovaného správania PMÚ SR
priestor a PMÚ SR musí konať. Tu nejde o porušenie zásady ne bis in idem. Uvedené sa zhoduje s

postojom EK, ktorá v roku 2008 začala konanie proti SR pre porušenie ZES a to práve pre ustanovenie
§ 2 ods. 6 ZOHS. Podľa EK § 2 ods. 6 ZOHS môže aplikáciou v praxi ohroziť plnenie cieľov ZES.
Z Odôvodneného stanoviska vydaného v tejto veci však vyplýva, že postihnutie rovnakého konania
sektorovým a prierezovým regulátorom nie je a nemôže byť porušením zásady ne bis in idem, čo vyplýva
z rozdielneho cieľu, úloh, účelu ich činnosti a sankčných možností týchto typov regulátorov. Neexistuje

tu tiež jednota právom chráneného záujmu.
Aj keby išlo o aplikáciu čisto národného práva, konanie žalobcu nebolo zaregulované tak, aby
mu neumožňovalo autonómne správanie. Uvedené bolo v rozhodnutiach dostatočne preukázané
a podporené aj závermi rozhodovacej praxe. Ak by sa postupovalo podľa filozofie žalobcu, jeho
protisúťažné konanie by zostalo nepotrestané, keďže ho sektorový regulátor nereguluje a teda nemá

právomoc konanie v rozpore s reguláciou postihnúť.
Žalobca sa nemôže dovolávať porušenia princípu právnej istoty. Zákon mu stanovuje pravidlá správania
sa, rovnako tak aj ZOHS. Je si vedomý toho, že nesmie svoje dominantné postavenie zneužívať. Nie
je potom relevantné, že dodržiava regulačné rozhodnutia TÚ SR, ktoré od žalobcu v žiadnom ohľadenevyžadujú, aby sa správal v rozpore so súťažnými pravidlami (pričom podľa judikatúry by len v
takomto prípade bolo možné upustiť od uloženia sankcie za porušenie súťažných pravidiel prierezovým
regulátorom).

2.Vymedzenie relevantného trhu, nezastupiteľnosť služieb MO a služieb PVTS.
Podľa uznesenia NS SR sp. zn 5 Sžnč 3/2009 zo dňa 04.08.2009, cit.: „Patrí do výlučnej právomoci
úradu vecné posúdenie konania podnikateľov v rámci hospodárskej súťaže.“ Znamená to, že patrí do
výlučnej právomoci PMÚ SR aj určenie relevantného trhu. To potvrdzujú aj rozsudky českých súdov.
Napr. Krajský súd v Brne v predloženom rozsudku uvádza cit.: „Z toho vyplýva, že aplikácia tohto pojmu

závisí na odbornom posúdení žalovaného (...) v každom jednotlivom prípade.“
PMÚ SR sa s vymedzením relevantného trhu a s námietkami žalobcu riadne vysporiadal. Odôvodnil,
prečo považuje mobilné telefónne služby a telefónne služby poskytované prostredníctvom PVTS za
nezastupiteľné. Zákon vyžaduje vzájomnú zastupiteľnosť a tá pri MT a pevných linkách nie je (vzhľadom
na fyzikálne, technické odlišnosti - podmienky stanovené ZOHS v § 3 ods. 5).
České rozsudky použil PMÚ SR na podporu záverov, že tieto odlišnosti (napr. mobilita koncového

zariadenia ako rozhodujúci faktor) sú rozhodujúce pre vymedzenie nezastupiteľnosti. Iný časový rámec,
v ktorom boli vydané rozhodnutia ÚOHS, neznamená, že tieto služby treba v súčasnosti automaticky
považovať za zastupiteľné. Dospel k záveru, že tieto služby stále obsahujú odlišnosti, pre ktoré ich treba
považovať za nezastupiteľné a pre ktoré nezastupiteľnosť konštatoval aj ÚOHS.
Rozhodnutie EK vo veci koncentrácie žalobcu a spoločnosti EuroTel odkazuje na rozhodnutie PMÚ

SR, ktoré hovorí len o čiastočnej zastupiteľnosti pevnej linky a MT a to len v prípade úzkej skupiny
cenovo senzitívnych užívateľov. V rozhodnutí EK bol relevantný trh tiež vymedzený ako trh poskytovania
mobilných telekomunikačných služieb.
3.Konanie podnikateľa ako reakcia na boj konkurenčných podnikateľov o zákazníka
PMÚ SR sa zaoberal protisúťažným konaním žalobcu, zaoberal sa tým, aké konanie žalobcu naplnilo

skutkové podstaty zneužívania dominantného postavenia uvedené v ZOHS, zaoberal sa tiež popisom
trhov, dopadom na trh, závažnosťou žalobcovho konania... Je teda zrejmé, aké konanie žalobcu je podľa
PMÚ SR zjavne neprimerané podmienkam na trhu.
Rozsudok Krajského súdu v Brne poukazuje aj na to, že konanie, ktoré by podnikateľ v podstatnej
miere nemohol realizovať, ak by nebol v dominantnom postavení, je konaním zjavne neprimeraným

podmienkam panujúcim na trhu. Vyplýva to aj zo samej povahy skutkovej podstaty zneužívania
dominantného postavenia. Pritom Krajský súd v Brne vymedzuje protisúťažné konanie nasledovne:
„Konanie, ktoré bolo založené na predpoklade očakávaného ekonomicky racionálneho chovania
žalobcovýchzákazníkov(zjednodušene:zákaznícinebudúplatiťinémudodávateľovizaplnenie,ktoréuž
získali v rámci balíku plnenia od iného dodávateľa zdanlivo zdarma, resp. dopyt voči inému dodávateľovi

prejavianajskôrvokamihu,keďbudeisté,žeplnenieodprvéhododávateľaužvyčerpali=skutkovoveľmi
podobné vymedzeniu protisúťažného konania, ako ho vymedzil PMÚ SR) však nemožno považovať za
primeraný krok k ochrane žalobcových záujmov.“
V podaní z 24.05.2010 žalovaný uviedol:
1. Kompetencia

K porušeniu zásady ne bis in idem nemohlo dôjsť z dôvodu, že konanie žalobcu nebolo žiadnym
spôsobom regulované. V tomto smere boli aj vyjadrenia TÚ SR, ktorý v rámci všetkých praktík vyjadril
svoju nepríslušnosť na konanie. Nikdy nebolo vydané rozhodnutie TÚ SR, ktoré by ukladalo sankciu
(teda ktoré by uplatnilo ex post právomoc) za nerešpektovanie v konaní žalobcom namietaných
regulačných rozhodnutí. Kompetencia TÚ SR a PMÚ SR v rámci ex post regulácie sa tak nemohla nikdy

stretnúť.
PMÚ SR vždy presadzoval názor, že vzťah prierezového a sektorových regulátorov je daný tým,
že spoločne tieto orgány majú vytvoriť jednotný systém, ktorý dokáže zabezpečiť účinnú ochranu
hospodárskej súťaže jednak na úrovni vnútroštátnej a jednak v súlade so ZFEÚ a Zmluvou o Európskej
únii. Uvedené je v súlade s odlišnosťou cieľov, účelu a rozdelením kompetencií ex ante a ex post medzi

sektorových a prierezových regulátorov. Nesporným faktom je, že PMÚ SR zasahuje aj v oblastiach,
ktoré podliehajú regulácii.
Zásada ne bis in idem vyjadrená v § 2 ods. 6 ZOHS mala za úlohu zabrániť tomu, aby dochádzalo
ku konaniu v tej istej veci s ohľadom na totožnosť subjektu, subjektívnej stránky, objektu a objektívnej
stránky. PMÚ SR ustanovenie § 2 ods. 6 zákona vykladal v tom smere, že ak určité konanie podnikateľa

obmedzuje hospodársku súťaž a zároveň porušuje konkrétne regulačné opatrenie vydané sektorovým
regulátorom, neplnenie povinnosti uloženej sektorovým regulátorom si vynucuje sektorový regulátor.
Dňa 02.02.2009 (po vydaní prvostupňového a pred vydaním druhostupňového rozhodnutia) vydala
Komisia Európskych spoločenstiev Odôvodnené stanovisko v porušení č. 2008/2112 určené SR podľačl. 226 ZES z dôvodu ponechania v účinnosti § 2 ods. 6 zákona v rozpore s čl. 10 ZES v spojení s čl.
35 a 5 Nariadenia 1/2003.
Komisia v Odôvodnenom stanovisku vyjadrila názor, že § 2 ods. 6 zákona aplikáciou v praxi bráni PMÚ

SR ako vnútroštátnemu orgánu, ktorý SR určila ako orgán zodpovedný za uplatňovanie čl. 81 a 82
ZES (teraz čl. 101 a 102 ZFEÚ) účinne uplatňovať tieto články na protisúťažné konanie podnikov v
regulovaných oblastiach.
Podľa Komisie sú ciele, ktoré sleduje PMÚ SR a sektoroví regulátori, zásadne odlišné. Kým sektoroví
regulátori sledujú cieľ vytvorenia jednotného trhu v príslušných odvetviach, pričom im za týmto

účelom boli zverené nástroje, ktoré im umožňujú nariadiť prístup k infraštruktúre, transparentnosť
zmluvných podmienok, atď..., cieľom pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže je zabezpečiť primeranú
a nenarušenú hospodársku súťaž na spoločnom trhu. Tento cieľ sleduje PMÚ SR a tiež Komisia
predovšetkým prostredníctvom udeľovania peňažných sankcií a ukladania povinností na odstránenie
protiprávneho stavu. Aj z toho vyplýva, že objekt, teda chránený spoločenský záujem týchto dvoch
súborov pravidiel, nebude nikdy totožný. Tieto dva súbory pravidiel sa totiž odlišujú z hľadiska svojich

cieľov, úlohy, účelu a dostupných nápravných opatrení. Nikdy tu teda nemôže dôjsť k porušeniu
zásady ne bis in idem. Podľa názoru Komisie teda ani v prípade popísanom vyššie (teda ak konanie
podnikateľa obmedzujúce súťaž zároveň porušuje konkrétnu regulačnú povinnosť, alebo opatrenie)
nedôjde k porušeniu zásady ne bis in idem, ak bude toto konanie postihnuté sektorovým aj prierezovým
regulátorom.

PMÚ SR z dôvodu konania pre porušenie ZES začatého proti SR pristúpil k vypusteniu ustanovenia §
2 ods. 6 zákona a jednak k interpretácii vzťahu sektorových a prierezových regulátorov v tom zmysle,
že ich vzájomná pôsobnosť sa neprekrýva. Vypustenie § 2 ods. 6 zákona tak nemalo žiadny vplyv na
rozšírenie kompetencie PMÚ SR. V zmysle Odôvodneného stanoviska, ale aj ZFEÚ a Nariadenia 1/2003
bol povinný vykladať toto ustanovenie v tom smere, že k porušeniu zásady ne bis in idem pri uplatňovaní

kompetencie PMÚ SR a sektorových regulátorov nemôže nikdy prísť.
V danom prípade bol aplikovaný čl. 82 ZES a teda vyslovenie nedostatku právomoci PMÚ SR v
regulovaných sektoroch by bolo v rozpore s čl. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 35 a 5 Nariadenia
1/2003 a vystavilo by tak SR riziku opätovného konania pre porušenie Zmluvy o Európskej únii.
2. Vyjadrenie k námietkam žalobcu, pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty

PMÚ SR zohľadňuje zákonné kritériá. Podnikateľ nemá na zisk automaticky nárok a preto je výška zisku
irelevantná a pokuta so ziskom nesúvisí. Žalobca uvádza zisk len za rok 2006, hoci niektoré praktiky
trvali už od deväťdesiatych rokov. Ak chce teda žalobca operovať so ziskom z protisúťažných praktík,
bolo by zrejme potrebné zrátať zisk za celé obdobie porušovania. Navyše, v roku 2006 zisk žalobcu
klesal a roky predtým sa pohyboval rádovo v mld. korún (napr. v roku 2002 predstavoval čistý zisk po

zdanení 3 468 000 000 Sk).
Žalovaný navrhol vykonanie dokazovania výsluchom zástupcov alternatívnych operátorov, ktorí podali
na protisúťažné konanie žalobcu podnet.
VI.
Vyjadrenie žalobcu zo 17.10.2011

1.Kompetencia

Žalovaný nemal kompetenciu konať vo viacerých tvrdených porušeniach ZOHS, a to preto, že daná
oblasť bola regulovaná sektorovým regulátorom. Nie je pravda, že TÚ SR nekonal alebo bol nečinný -

TÚ SR nemal totiž dôvod konať, keďže konanie žalobcu bolo v súlade s povinnosťami, ktoré mu boli
uložené na zabezpečenie efektívnej súťaže na relevantných trhoch. Na znázornenie prekrývajúcej sa
kompetencie žalobca predložil tabuľku.

V zmysle zásady ne bis in idem, keďže konanie žalobcu bolo regulované sektorovo špecifickým

regulátorom, nemal kompetenciu konať žalovaný. TÚ SR mal (a v otázkach spadajúcich pod body 6 - 9
výrokovej časti rozhodnutí žalovaného stále má) kompetenciu vo veci konať, a mal právo aj kontrolovať
uložené regulačné opatrenia zakazujúce stláčanie marže a viazania na relevantnom trhu a ukladať
sankciezaichneplnenie.Akbymalmaťžalovanýkompetenciu,potomtoistékonaniežalobcuposudzuje
žalovaný aj TÚ SR, pričom TÚ SR nevidí žiadne porušenie povinností žalobcu a žalovaný vidí porušenie

povinností podľa ZOHS. Konanie žalobcu podľa uložených povinností zo strany TÚ SR je považované
zo strany žalovaného v rozpore so ZOHS, a teda to, čo považoval TÚ SR za dostatočné na ochranu trhu
pred protisúťažným uplatňovaním praktík margin squeeze a viazania, nevyhovuje žalovanému. Otázkou
teda ostáva, kde je právna istota žalobcu, pretože nevie, ako má konať, aby vyhovel obom regulátorom,ktorých spôsob regulácie je protichodný. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR
(eustream, 4 Sžh/1/2010), kde NS SR uviedol, že PMÚ SR stráca kompetenciu tam, kde ju uplatňuje
sektorový regulátor.

Žalobca sa aj pred reguláciou aj po zavedení regulácie správal rovnako, a toto konanie je TÚ SR
akceptované. Preto aj konanie pred regulovaním TÚ SR nebolo protiprávne.

2.Nedostatky v posúdení praktiky stláčania marže

Žalovaný najprv zadefinoval relevantné trhy, ale pritom neposudzoval všetky služby na danom
relevantnom trhu, ale vyberal z poskytovaných služieb len ich časti, ktoré sa samostatne na trhu ani
neposkytovali. Takto dospel k tomu, že dochádzalo k stláčaniu marže.

Príklad:

na relevantnom trhu volaní na pevnej linke žalovaný izolovane posudzoval napr. tarifu 30 min volaní za
1,- SKK cez víkend, pričom však takáto služba neexistovala samostatne, ale bola iba súčasťou verejnej
telefónnej služby poskytovanej v jednom z volacích programov. Okrem víkendu boli volania spoplatnené
a strata z volaní cez víkend sa vykrývala zo zisku z volaní v inom čase.

Prečo teda žalovaný potom nezadefinoval relevantný trh ako trh bezplatných volaní na pevnej linke cez
víkend? Podľa zadefinovania relevantného trhu mal posudzovať priemernú cenu všetkých volaní na
pevnej linke ako takej, t.j. počas celého týždňa, nielen v čase, kedy boli hovory zadarmo.

Žalobca predložil ponuku jedného z AO, ktorý takisto ponúka bezplatné volania len v určitom čase.

Takéto konanie však nie je zakázané, pretože služba len napr. bezplatných volaní sa nedá samostatne
kúpiť, a preto je potrebné posudzovať celú službu volaní cez pevnú linku, kde sú aj bezplatné aj
spoplatnenévolania,pričomsaprivýpočtepriemernejcenyvolanívychádzazoštatistickéhopočtuvolaní
a ich dĺžky v rôznych časových pásmach.
Ak by žalobca chcel umožniť bezplatné volania v rámci siete tohto AO (aby konkuroval takejto ponuke),

tak by tomuto operátorovi tiež musel platiť prepojovací poplatok. V prípade konkrétneho volania
zákazníka využívajúceho takúto ponuku by teda bol v strate, nakoľko zákazník by mu za volanie
nezaplatil nič a žalobca by musel konkurentovi zaplatiť za každú minútu prepojenia. Tieto náklady by
si však žalobca mohol pokryť z výnosov z volaní na iné smery alebo v iných časoch, pretože svojmu
zákazníkovi predáva službu na uskutočňovanie volaní a nie službu na uskutočňovanie jedného druhu

bezplatných volaní. Je teda zrejmé, že rovnaký model môžu a vždy mohli použiť aj konkurenti žalobcu.

Pri bezplatných volaniach žalobcovi vznikajú náklady vždy - teda aj pri bezplatných volaniach v rámci
svojej vlastnej siete. V prípade, ak by zákazník využíval len bezplatné volania u žalobcu a iné lacnejšie
volania v iných časoch u AO, žalobca by musel znášať náklady za bezplatné volania vzniknuté v jeho

vlastnej sieti bez možnosti ich pokrytia z platených volaní v inom čase, a teda by utrpel stratu. Žalobca
však vychádzal z priemerných hodnôt počtu a dĺžky volaní, a teda straty z bezplatných volaní sa mu
vykryli zo ziskových volaní v iných časoch (nakoľko spadajú na jeden a ten istý trh). Podobne tak mohli
konať aj AO, ktorí mohli niektoré volania v určitých časoch dotovať z volaní v iných, ziskovejších, časoch.
Pri cenotvorbe volaní totiž žalobca vždy bral do úvahy aj náklad na prepojovacie poplatky, ktoré platili

jeho konkurenti tak, ako mu to ukladala regulácia TÚ SR. Teda v tomto ohľade boli náklady pre všetky
strany vždy rovnaké. Žalobca tým chce poukázať na nezmyselnosť porovnávania každej minúty volaní v
rozpore s definíciou relevantného trhu, pretože podľa toho by potom cena volaní v každom čase musela
byť najmenej na úrovni prepojovacích poplatkov, a spotrebiteľovi by sa takto nikdy nemohli ponúkať
žiadne volania zadarmo, za 1 SKK, prípadne za cenu nižšiu ako je prepojovací poplatok. Regulácia

žalovaného teda smeruje priamo proti záujmom spotrebiteľov.

3.Nedostatky v posúdení praktiky viazania

Údajné viazanie odberu služieb pripojenia do internetu a volacích programov nebolo v rozpore so ZOHS.

Zákaz viazania je vyjadrený v § 8 ods. 1 písm. d) ZOHS tak, že zakázaným zneužitím dominantného
postavenia je „viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj
ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto
zmluvy“.Žalobca má však za to, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že poskytovanie pripojenia do verejnej
telefónnej siete (t.j. volacích programov, ako ho obsahovo aj formálne nesprávne označuje žalovaný),

je technicky nevyhnutnou podmienkou pre možnosť poskytovania služby pripojenia do internetu.

Na príklade telekomunikačného kábla žalobca poukázal, že jeden kábel má kapacitu na poskytovanie
nielen hlasových služieb (prenos hlasu analógovým alebo digitálnym spôsobom), ale aj na prenos
dátových služieb. Dátové služby na báze dial-up a ISDN (dátový prenos prostredníctvom modulácie

analógovéhosignálu)sapoužívaliodzačiatku90-tychrokovpraktickydokonca90-tychrokovvzápadnej
Európe a v krajinách strednej a východnej Európy po roku 2000, kedy nastúpilo DSL. Technicky nebolo
možné poskytnúť službu pripojenia do siete internet prostredníctvom dial-up pripojenia do verejnej
telefónnej siete bez toho, aby koncový užívateľ mal umožnené využívať pevnú verejnú telefónnu službu
z tohto typu pripojenia - závery vo Výskumnej správe úlohy č. 451/110 VÚS, s. 6, otázka č. 3)

Od 01.06.2003 poskytuje žalobca širokopásmový internet na báze DSL, kde z technického hľadiska sa
spočiatku nedalo oddeliť poskytovanie služby pripojenia do verejnej telefónnej siete a služby pripojenia
do siete internet prostredníctvom DSL technológie (Výskumná správa úlohy č. 451/110 VÚS, s. 7, otázka
č. 4 a)), nakoľko technológia DSL bola vyvinutá na spoločné poskytovanie hlasových, dátových a video
služieb koncovému užívateľovi, a ich spoločné poskytovanie má technické a historické pozadie.

Prevádzkové vlastnosti technológie DSL až neskôr v praxi preukázali, že poskytovanie služieb
prostredníctvom technológie DSL nie je nutné viazať s poskytovaním služby pripojenia do verejnej
telefónnej siete. Je teda technicky možné oddeliť dátové služby od hlasových, avšak je potrebné
technickyvyriešiťidentifikáciuúčastníka,ktoráboladorozviazaniaslužiebriešenápomocoutelefónneho

čísla (Výskumná správa úlohy č. 451/110 VÚS, s. 7, 8, otázka č. 4 b, c). Inak povedané, musí
byť identifikovaná linka, ktorá bola spočiatku identifikovaná podľa telefónneho čísla prideleného pre
využívanie pripojenia do verejnej telefónnej siete (hlasovej pevnej linky), pričom v súčasnosti je to možné
aj inými technológiami. Žalobca po vynaložení nemalých investícií z vlastnej iniciatívy rozviazal aj vo
svojich prevádzkových podmienkach služby pripojenia do internetu prostredníctvom DSL a pripojenia

do verejnej telefónnej siete.
Posudok VÚS potvrdil, že v čase uvedenia služieb na trh nebolo možné vyhnúť sa viazaniu služieb,
nakoľko služby pripojenia do siete internet pre svoje fungovanie z technických dôvodov nevyhnutne
potrebovali službu pevnej linky . Preto nemožno aplikovať § 8 ods. 1 písm. d) ZOHS. Interpretácia
žalovaného je účelová, pretože v dnešnej dobe je zrejmé, že viazanie nie je technicky nevyhnutné, ale v

čase uvedenia na trh stav technických vedomostí tieto znalosti ešte neposkytoval. Navyše, poskytovanie
služieb spôsobom, ktorý si predstavuje žalovaný, nebolo v danom čase v Európe a ani inde obvyklé. S
týmito tvrdeniami sa žalovaný nevysporiadal, ale posudzoval konanie žalobcu výlučne podľa súčasného
stavu techniky a poznatkov. Žalobca bol jedným z prvých v EÚ, ktorý prestal služby DSL viazať s
hlasovými službami, v r. 2006. Nie je pravdou, že sa tak stalo až na základe rozhodnutia TÚ SR, pretože

žiadne takéto právoplatné rozhodnutie neexistuje.

Žalobca predložil prehľad rozviazania poskytovania služieb prístupu do internetu a pripojenia do verejnej
telefónnej siete v ostatných krajinách Európy, kde sa uplatňujú rovnaké súťažné pravidlá ako v SR.
Vychádza z informácií spoločnosti Cullen International SA so sídlom v Bruseli, ktorá sa od roku 1986

zaoberá monitoringom regulačného prostredia v oblasti elektronických komunikácií, elektronického
obchodu a médií a pravidelne spracúva nezávislé správy a analýzy o stave súťaže a regulačných
opatreniach v jednotlivých štátoch Európy, Severnej a Latinskej Ameriky a Stredného východu a ďalších
oblastí.

Podľa analýzy telekomunikačného trhu a regulácie štátov západnej Európy „Telecommunications -
Western Europe - Cross-country Analysis“ z 24.4.2006 bol stav poskytovania neviazaného DSL
nasledujúci:

Krajina Neviazané DSL sa poskytuje

Rakúsko Nie
Belgicko Áno
Dánsko Áno
Fínsko NieFrancúzsko Nie
Nemecko Nie
Grécko Nie

Írsko Nie
Taliansko Áno (od júla 2005)
Luxembursko Nie
Holandsko Nie
Nórsko Áno

Portugalsko Nie
Španielsko Nie
Švédsko Áno
Švajčiarsko Nie
Spojené kráľovstvo Nie

Neviazané DSL v roku 2006 5 krajín
Viazané DSL v roku 2006 12 krajín

Podľa analýzy Cullen International o stave súťaže a regulácie v štátoch strednej a východnej Európy
„Telecommunications - Central and Eastern Europe - Cross-country analysis“ z júna 2009 bol stav

poskytovania neviazaného DSL nasledujúci:

Krajina Neviazané DSL sa poskytuje
Bulharsko Nie
Chorvátsko Nie

Cyprus Nie
Malta Nie
Česko Áno (od 1.7.2009)
Estónsko Nie
Maďarsko Áno

Litva Nie
Lotyšsko Nie
Macedónsko Nie
Poľsko Áno
Slovensko Áno

Slovinsko Áno
Turecko Nie

Neviazané DSL v roku 2009 5 krajín
Viazané DSL v roku 2009 9 krajín

Z prehľadu vyplýva, že ešte v roku 2006, keď žalobca začal komerčne poskytovať neviazané DSL
(pričom spusteniu predchádzala niekoľkomesačná implementačná fáza), nebolo vo väčšine štátov
západnej Európy, ktorá nové technológie v porovnaní so štátmi strednej a východnej Európy zavádzala
podstatne skôr, neviazané DSL vôbec poskytované.

Z porovnania situácie v štátoch strednej a východnej Európy vyplýva, že v uvedenom regióne, kam
spadá aj SR, sa ešte tri roky po odviazaní DSL na Slovensku odviazané DSL vo väčšine týchto štátov
neposkytuje. V ČR došlo k odviazaniu DSL až v roku 2009, pričom k spusteniu viazaného DSL došlo
podobne ako na Slovensku, ešte v roku 2003. V niektorých štátoch Európy nie je neviazané DSL

poskytované ani dnes - podľa informácií žalobcu je to napríklad Macedónsko, Fínsko, Nemecko, Grécko,
Írsko a Spojené kráľovstvo.

4.Nedostatky v ukladaní pokuty

Žalovaný ustálil v napadnutých rozhodnutiach deväť skutkov, s rôznou dĺžkou trvania a závažnosťou,
ale vôbec nekvantifikoval pokutu za každý z daných skutkov podľa kritérií na ukladanie pokút. Nie je
teda zrejmé, aká časť pokuty sa vzťahuje na ten-ktorý skutok.Žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR vo veci Mariannum, 3 Sžh/3/2010, str. 20 a 21, podľa ktorého,
ak je definovaná skutková podstata na základe § 8 ods. 2 ZOHS, musí byť najprv zadefinovaný skutok
právoplatným rozhodnutím, a až odvtedy je možné ukladať sankciu, ak podnikateľ v páchaní skutku

pokračuje. To je prípad výroku pod bodom 6 druhostupňového rozhodnutia. Keďže žalovaný nestanovil,
aká časť pokuty sa vzťahuje na jednotlivé výroky, nie je možné kvantifikovať, aká časť ponuky sa
vzťahovala na skutok pod bodom č. 6. Navyše však podľa uvedeného rozsudku NS SR žalovaný nesmel
uložiť pokutu za konanie, ktorého skutkovú podstatu žalobca na základe generálnej klauzuly § 8 ods. 2
ZOHS nemohol až do právoplatného rozhodnutia vo veci poznať.

VII.
Vyjadrenie žalovaného z 27.10. a 12.12.2011

I. 1. Kompetencia
Správanie žalobcu TÚ SR regulované nebolo pri žiadnej z praktík. Aj v prípade, že by správanie

žalobcu sektorovým regulátorom regulované bolo, v zmysle Odôvodneného stanoviska Komisie zo dňa
29.01.2009 má PMÚ SR kompetenciu konať vždy, nakoľko pri uplatňovaní regulácie prierezovým a
sektorovým regulátorom nemôže dôjsť nikdy k porušeniu zásady ne bis in idem. Uvedené je nutné
aplikovať o to viac, že v danom prípade bol aplikovaný čl. 82 ZES.
I. 2. K existencii regulácie žalobcovho konania sektorovým regulátorom

Rozhodnutia TÚ SR nijakým spôsobom nepostihovali konania, ktoré boli pokutované zo strany PMÚ SR,
čo opakovane v priebehu správneho konania potvrdil aj TÚ SR. Dodržiavanie regulačných opatrení
zo strany sektorového regulátora nevylučuje, že zároveň môže dochádzať aj k porušeniu ZOHS. V
opačnom prípade by v regulovaných odvetviach nemal PMÚ SR právomoc konať vôbec, čo je v rozpore
s doterajšou judikatúrou NS SR, v rozpore s Odôvodneným stanoviskom ale i v rozpore s logikou veci,

keďže by tak dochádzalo k porušeniam zákona v sektorovo regulovaných oblastiach, ktoré by neboli
sankcionovateľné.
O protichodnosti regulácie PMÚ SR a TÚ SR nemožno hovoriť. K vzájomnej protichodnosti regulačných
zásahovbymohlodôjsťlenvprípade,akbyPMÚSRpostihovalkonanie,ktoréodregulovanéhosubjektu
vyžaduje priamo sektorový regulátor. Takýto prípad však zjavne nenastal. Každý z regulátorov v tomto

prípade reguloval inú oblasť správania sa (resp. iný časový horizont správania sa žalobcu).
To, že sektorový regulátor v rámci ex ante regulácie vydáva regulačné opatrenia a aj pri dodržiavaní
týchto regulačných opatrení je tu stále priestor pre porušenie ZOHS, len potvrdzuje význam súbežne
uplatňovaných kompetencií prierezových a sektorových regulátorov tak, aby bolo zabezpečené
fungujúce trhové prostredie. Fakt, že TÚ SR nereguloval správanie sa žalobcu presne tak, ako bolo

neskôr postihnuté PMÚ SR, neznamená, že žalobca neporušoval zákon - zneužitie dominantného
postavenia je oprávnený posúdiť iba PMÚSR.
Pokiaľ ide o žalobcom predložený prehľad regulačných opatrení údajne regulujúcich správanie sa
žalobcu, odkázal žalovaný na znenie prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia. Ide najmä o
body (5) až (19) druhostupňového rozhodnutia pokiaľ ide o výrok rozhodnutia vo veci stláčania marže

(výrokovébody1až5druhostupňovéhorozhodnutia) abody (20)až(31)druhostupňovéhorozhodnutia
pokiaľ ide o výrok rozhodnutia vo veci viazania služieb (výrokové body 6 až 9 druhostupňového
rozhodnutia).
II. 1. K definícii relevantného trhu
Pod definíciou relevantného trhu sa rozumie súbeh dopytu a ponuky po určitých tovaroch alebo

službách, ktoré sú vzájomne zastupiteľné. Je definovaný najmä za účelom vyhodnotenia dominantného
postavenia a za účelom určenia tovarového a geografického „priestoru“ na ktorom dochádza k zneužitiu
dominantného postavenia, prípadne k inému protisúťažnému konaniu. V rámci tohto vymedzeného
priestoru môže dôjsť k zneužitiu aj pokiaľ ide o všetky tovary, resp. služby, ktoré sa ponúkajú na danom
trhu, ale aj pokiaľ ide o niektorú časť poskytovaných tovarov, resp. služieb. Ide o štandardnú prax

súťažných orgánov v tomto smere. Do výpočtu margin squeeze môžu byť zahrnuté ceny len časti
produktov (v tomto prípade jednotlivých taríf) ktoré patria na jeden relevantný trh a ktorých sa týka
porušenie zákona.
II. 2. K cenám porovnávaným pri aplikácii testu stláčania marže - hlasové služby
PMÚ SR postupoval pri posudzovaní praktiky stláčania marže v súlade s európskou rozhodovacou

praxou a s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu tak, aby bol postihnutý skutočný negatívny vplyv
konania žalobcu na pôsobenie AO.
Protisúťažné praktiky boli posudzované vo vzájomnej súvislosti, keďže boli úzko previazané. To súvisí
aj s výpočtom stláčania marže.Viazanie služieb v prípade volaní (tj. viazanie poskytovania služby pripojenia a poskytovania voľných
minút, resp. poskytovanie volacích programov) spôsobilo, že AO mohli so žalobcom fakticky súťažiť len
o každý jednotlivý hovor (tj. fakticky až po pretelefonovaní voľných minút).

AO si nemohli stratu z prípadného poskytovania zvýhodnených volaní sanovať ziskom z iných taríf. Na
rozdiel od toho si žalobca vykrýval stratu z poskytovania zvýhodnených volaní z mesačného poplatku
za volací program (mesačné poplatky za volací program predstavovali pre žalobcu „istý príjem“). Ak by
AO zvýšili iné tarify, dostali by sa do rizika, že zákazník, ktorý má podpísanú zmluvu so žalobcom, bude
využívať jeho služby, prípadne služby iných AO. V danom čase totiž AO vďaka podmienkam na trhu

neboli schopní replikovať maloobchodné produkty dominanta - neboli schopní ponúkať obdobné volacie
programy, nieto ešte zvýhodnené tarify vo volacích programoch konkurenčné žalobcovi.
Zákaz zneužitia dominantného postavenia sa vzťahuje len na spoločnosti, ktoré sa nachádzajú v
dominantnom postavení. Podnikateľ v dominantnom postavení má osobitnú zodpovednosť nezneužívať
svoje postavenie na trhu. Ak teda žalobca uvádza príklad ponuky AO, tu nejde o spoločnosť v
dominantnom postavení. AO by mohli na správanie sa dominanta reagovať aj správaním, ktoré by pre

spoločnosti v dominantnom postavení mohlo znamenať zneužitie dominantného postavenia. Ak aj mali
AO určité bezplatné volania, stále platili prepojovacie poplatky žalobcovi, teda logicky toto poskytovanie
išlo na ich úkor.

Nelogické sú preto aj jeho úvahy o tom, že ak by chcel žalobca umožniť bezplatné volania v rámci siete

takéhoto AO, tak by mu tiež platil prepojovací poplatok a svoje náklady by si mohol vykryť z výnosov
volanínainésmery.Priskúmaníotázky,čisažalobcadopustilpraktikystláčaniamarže,bolarozhodujúca
situácia na relevantnom trhu pri postavení žalobcu ako dominanta na tomto trhu.

Irelevantné sú potom aj ďalšie tvrdenia o tom, že žalobcovi pri bezplatných volaniach vznikajú

tiež náklady a v prípade, ak by zákazník využíval len bezplatné volania u žalobcu a iné lacnejšie
volania v iných časoch u AO, žalobca by utrpel stratu. Na rozdiel od AO si žalobca, ktorý je v
dominantnom postavení, mohol svoju stratu kompenzovať z mesačného poplatku za volací program,
keďže podmienkou poskytnutia služby pripojenia bolo aj odoberanie volacieho programu. Uvedená
možnosť žalobcu priamo súvisela s jeho dominantným postavením, keď vzhľadom na svoju pozíciu

trhovej sily mohol nastavovať podmienky takýmto spôsobom.

II. 3. K možnostiam odstránenia protiprávneho stavu
Pri praktike stláčania marže je dôležitý vzájomný vzťah veľkoobchodných cien, za ktoré dominant
poskytuje veľkoobchodný produkt svojim konkurentom a maloobchodných cien, za ktoré na

maloobchodnom trhu predáva konečný produkt. Odstránenie protiprávneho stavu malo byť teda
odstránené takým nastavením tohto vzájomného vzťahu (t.j. v tomto prípade maloobchodných cien
žalobcu vo volacích programoch vo vzťahu k veľkoobchodným prepojovacím poplatkom), ktorý by
umožňoval AO súťažiť.
Nebolo teda nevyhnutnosťou zabezpečiť odstránenie protiprávneho stavu výhradne zvýšením

maloobchodnýchcien,alenapr.zníženímveľkoobchodnýchcien.Praktikastláčaniamaržebolavdanom
prípade posudzovaná komplexne spolu s praktikou viazania. Ak by totiž telefónnu službu od momentu
pripojenia mohol ponúkať ktorýkoľvek AO a zákazníci by nemuseli v prvom rade povinne odobrať
telefónnu službu vo forme volacieho programu od žalobcu, AO mohli nastaviť rôzne balíky služieb s
benefitmi obdobnými ako žalobca, čo by vyváralo priestor pre nižšie ceny a kvalitnejšie produkty pre

zákazníkov.
Rovnako možno poukázať na to, že konkurenti žalobcu nemali na veľkoobchodnom trhu k dispozícii
určitý objem voľných minút, ktorý žalobca ponúkal na maloobchodnom trhu. V prípade, že by to tak
bolo, situácia by AO umožňovala súťažiť o „zákazníka ako takého.“ Konkurenti pritom platili žalobcovi
veľkoobchodný poplatok za každú minútu. Situácia na trhu alternatívnym operátorom umožňovala

súťažiť len o jednotlivé hovory.
Podstatou efektívnej súťaže je to, že dodávatelia tovarov a služieb sa skvalitňovaním svojich
produktov a ich ponúkaním za lepšiu, výhodnejšiu cenu, snažia predstihnúť iných. Cieľom PMÚ SR
pri posudzovaní zneužitia dominantného postavenia je zabrániť tomu, aby dominantná spoločnosť
toto dominantné postavenie zneužívala na úkor ďalších podnikateľov alebo spotrebiteľov. V každom

prípade je však konečným cieľom postihovania protisúťažného správania prierezovým regulátorom
prospech pre spotrebiteľov. Pri efektívne fungujúcej súťaži môže spotrebiteľ profitovať z konkurencie
medzi podnikateľmi a získať tak kvalitnejší tovar za nižšiu cenu. Aj v uvedenom prípade dochádzalovylučovacou praktikou dominanta k sťaženiu uplatnenia AO na trhu. Takáto situácia znemožňovala
spotrebiteľovi profitovať zo súťaže medzi dominantnom a AO.
Ak by sme sa na uvedené pozerali optikou žalobcu, znamenalo by to, že aj predátorské ceny sú výhodné

pre spotrebiteľov. Takéto pre spotrebiteľov „výhodné“ správanie však často trvá len do času, kým sa
dominantovi nepodarí vylúčiť konkurentov z trhu. Tento údajný „prospech pre spotrebiteľa“ je teda len
dočasný a neporovnateľný s prospechom plynúcim z efektívne fungujúcej súťaže.
III.1. K oddeliteľnosti volacích programov od pripojenia prostredníctvom DSL
Správne konanie zo strany TÚ SR, ktoré vyústilo do rozhodnutia o oddelení DSL a volacích programov

od 1.1.2006 (rozhodnutia TÚ SR č. 92/01/2005 a č. 93/01/2005 z 20.10.2005) bolo regulátorom
iniciované z dôvodu, aby sa na trhu podporila súťaž a zvýšila penetrácia DSL, nakoľko SR bola na
predposlednom mieste v EÚ, pokiaľ ide o počet širokopásmových prípojok. Keďže DSL bolo previazané
s hlasovou službou, pričom v SR boli najvyššie ceny volaní miestnych a medzimestských hovorov
(čo opakovane uvádzala každoročne vydávaná implementačná správa EK na trhu elektronických
komunikačnýchslužieb),záujemopripojeniekinternetuprostredníctvomDSLneboltakýakovostatných

krajinách EÚ. Keďže trhové nástroje nestačili na nápravu, musel regulátor urobiť zásah v podobe
núteného oddelenia pripojenia k internetu prostredníctvom DSL od hlasových služieb. TÚ SR vo vyššie
spomenutých rozhodnutiach nariadil incumbentovi, aby oddelil tieto služby v záujme rozšírenia počtu
širokopásmových prípojok. To, že v iných krajinách EÚ národní regulátori nepristúpili k takémuto zásahu
závisí od konkrétnych podmienok v týchto krajinách, keďže tu si takýto zásah situácia na rozdiel od SR

nevyžadovala, avšak určite to nebolo spôsobené technickými aspektmi služby DSL.
K objasneniu otázky technickej (ne)oddeliteľnosti pripojenia k internetu prostredníctvom DSL od hlasu,
je nápomocná služba veľkoobchodného uvoľnenia metalických prístupových sietí (ďalej len „LLU“).
Podstata LLU spočíva v prenájme účastníckych vedení zo strany vlastníka týchto vedení (vo väčšine
prípadov sú to historickí národní operátori - incumbenti) konkurenčným operátorom na poskytovanie

ich služieb koncovým zákazníkom. Tento veľkoobchodný prenájom sa poskytuje v dvoch modifikáciách-
1. tzv. úplný uvoľnený prístup a 2. spoločný prístup. Kým pri úplnom uvoľnenom prístupe využíva
oprávnený (konkurenčný) operátor celé frekvenčné pásmo vedenia (čiže na prenajatom vedení už
nepôsobí pôvodný operátor), tak pri spoločnom uvoľnenom prístupe konkurenčný operátor využíva časť
frekvenčného spektra, ktoré sa nepoužíva na pokračujúce poskytovanie telefónnej služby zo strany

pôvodného operátora, čiže v tomto prípade koexistujú obaja avšak na seba nezávisle - kým pôvodný
operátor poskytuje na daných vedeniach hlas, tak jeho konkurent poskytuje tomu istému zákazníkovi
iné ako hlasové služby na zvyšnej časti frekvenčného pásma. Tieto dve modifikácie sú povinné, t.j. iba v
takejto forme môže byť vydaná a schválená referenčná ponuka incumbenta na uvoľnenie účastníckych
vedení (tzv. RUO- pozri prílohu 2 zákona o elektronických komunikáciách).

Napr. produkt LLU rieši technickú otázku či je možné oddeliť hlasovú službu od iných elektronických
komunikačných služieb (napr. DSL) poskytovaných síce na rovnakej prístupovej infraštruktúre ako hlas
t.j. na verejnej telefónnej sieti, avšak v inom frekvenčnom spektre. Ak teda v iných krajinách EÚ a sveta
(Kórea, USA, Japonsko atď.) sa začala poskytovať služba LLU, tak nemôže byť žiadnych pochýb o
reálnej oddeliteľnosti DSL od hlasových služieb. LLU sa pritom vôbec netýka iba DSL pripojenia ale aj

dial-up pripojenia, keď na pokračujúce poskytovanie telefónnej služby (teda pri spoločnom prístupe k
účastníckemu vedeniu) zostáva na analógových prípojkách v prípade jednoduchej analógovej prípojky
pôvodnému operátorovi na poskytovanie hlasu pásmo 0 Hz až 4 kHz alebo pásmo 0 Hz až 50 kHz v
prípade prípojky ISDN.
Služba DSL bola technologicky vynájdená a implementovaná ako nadstavba hlasovej služby v tom

zmysle, že využila existujúcu metalickú infraštruktúru historicky využívanú iba na poskytovanie hlasu.
Uvedené si vyžadovalo uskutočniť v pôvodnej sieti určité technologické výmeny/upgrady a to najmä
výmenu pôvodných hliníkových jadier káblov za medené, používanie jadier s priemerom 0,4mm - 0,8
mm s polyetylénovou izoláciou a dostatočnou prevádzkovou kapacitou páru a ďalšie, na Slovensku
definované v dokumente z roku 2006 Koncepcia budovania prístupových sietí ST, š.p. na obdobie

1996-2000. Od roku 1997 žalobca budoval svoju sieť v zmysle záväzného technického predpisu MDPT
SRTPT-S2Prenosovýplánstým,žeužtentopredpisuvažovalstakýmiparametramikáblovspĺňajúcich
realizáciu prípojok ISDN BRA a nasadzovaniu technológie HDSL.
DSL využíva iné frekvenčné pásmo metalickej infraštruktúry a je nezávislé na samotnom hlase, t.j. z
technického hľadiska je irelevantné, či na prístupovej infraštruktúre na ktorej sa poskytuje DSL, „beží“

v nižšom frekvenčnom pásme hlasová prevádzka alebo nie. Prekážka skoršieho oddelenia DSL od
hlasových služieb nebola v samotnej technickej podstate DSL, ako sa žalobca pokúša presvedčiť súd,
ale výlučne v internom informačnom systéme, ktoré si žalobca vie a hlavne si mal modifikovať v závislosti
od situácie na trhu.Z dokazovania vyplynulo, že neexistovali žiadne technické dôvody na spoločné viazanie poskytovania
volacích programov a poskytovania pripojenia k internetu prostredníctvom DSL služby.
III.2. K oddeliteľnosti volacích programov od pripojenia k internetu prostredníctvom dial-up

Pokiaľ ide o viazanie poskytovania volacích programov a pripojenia k internetu prostredníctvom dial-
up internetu, technická možnosť tohto oddelenia bola preukázaná. Tieto dve služby bolo možné oddeliť
napríklad formou blokovania hovorov (pozri najmä body 250-256 druhostupňového rozhodnutia). Pritom
žalobcov „názorný príklad“ telekomunikačného kábla nijako nepreukazoval neoddeliteľnosť uvedených
služieb alebo nemožnosť takých technických riešení, ktoré úrad popísal v rozhodnutí.

III.3. Obchodné nastavenia oddelenia volacích programov od pripojenia k internetu
Bolo najmä vecou obchodného nastavenia žalobcu oddeliť pripojenie k internetu (či už
nízkorýchlostného alebo vysokorýchlostného) od poskytovania volacích programov. Bolo totiž v
prospech žalobcu nastaviť svoje obchodné podmienky tak, aby zákazníci museli automaticky po
pripojení odoberať jeho hlasové služby vo forme volacích programov (a teda de facto platiť za volacie
programy už v momente pripojenia). Tým nemali možnosť platiť za hlasové služby až keď ich začali

využívať, čo pre nich zároveň od začiatku znemožnilo výber AO. Uvedené opätovne preukazuje
previazanosť jednotlivých praktík žalobcu a ich spoločný negatívny vplyv na konkurenčné prostredie.
IV. Pokuta
Konanie uvedené vo výrokovom bode 6 druhostupňového rozhodnutia bolo podradené pod generálnu
klauzulu, keďže osobitné podmienky tohto typu konania neumožňovali jeho podradenie pod konkrétnu

skutkovú podstatu. Táto praktika nepredstavovala typickú štruktúru viazania produktov, ktorú by bolo
možné subsumovať pod § 8 ods. 2 písm. d) zákona a čl. 82 písm. d) ZES (resp. teraz čl. 102 písm.
d) ZFEÚ).

Napriek tomu však bolo toto konanie, podradené pod generálnu skutkovú podstatu, skutkovo prepojené

s ostatnými typmi praktík uvedenými vo výrokových bodoch 7 až 9 druhostupňového rozhodnutia.
Žalobca si teda musel byť vedomý toho, že spájanie takýchto služieb je zakázané. Podradenie praktiky
pod generálnu klauzulu a sankcionovanie účastníka konania úradom je štandardnou a zaužívanou
praxou, ktorá nebola spochybnená vo viacerých prípadoch aj súdmi, dokonca i Ústavným súdom SR.
Vychádzajúc z minulých, v niektorých prípadoch aj súdmi potvrdených rozhodnutí úradu, žalobcovi

muselo byť zrejmé, že jeho konanie možno podradiť pod generálnu klauzulu a že v prípade aplikácie
generálnej klauzuly nie je pokuta vylúčená.
V podaní z 12.12.2011 žalovaný uviedol:
Podľa § 3 ods. 5 ZOHS sú vzájomne zastupiteľnými tovarmi tovary, ktoré sú zastupiteľné najmä z
hľadiska ich fyzikálnych a technických charakteristík, ceny a účelu použitia.

Úrad skúmal jednak prípadnú zastupiteľnosť mobilných a pevných hlasových služieb z hľadiska
technických a fyzikálnych charakteristík a spôsobu užívania (bod 247 prvostupňového rozhodnutia),
ďalej zisťoval preferencie zákazníkov (bod 248 prvostupňového rozhodnutia), štatistické údaje o počte
pevných liniek a počte aktívnych zákazníkov mobilných služieb (bod 249 a 250 prvostupňového
rozhodnutia) a ďalšie charakteristické znaky mobilných a pevných liniek. Úrad tiež skúmal trend vývoja

pretelefonovaných minút a tržieb (bod 254 a 255 prvostupňového rozhodnutia) a tiež možnú vzájomnú
zastupiteľnosť pri úzkej skupine volacích programov (bod 256 až 258 prvostupňového rozhodnutia).
Záver o vzájomnej nezastupiteľnosti mobilných a pevných hlasových služieb bol teda logickým
výsledkom vykonaného dokazovania. Žalobca v tomto smere nepredložil žiadne relevantné dôkazy a
námietky, ktoré by boli spôsobilé takýto záver spochybniť. Aj judikatúra (napr. rozsudok NS SR sp.

zn. 1 Sžhpú 4/2008) opakovane potvrdila, že súd pri preskúmaní rozhodnutia neposudzuje účelnosť a
vhodnosť správneho rozhodnutia, ale len to, či správne rozhodnutie nevybočilo z medzí ustanovených
zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.).
Aj nedávne rozhodnutie TÚ SR zo dňa 20.01.2011, ktorým sa určuje zoznam relevantných trhov,
potvrdzujezáveryovzájomnejnezastupiteľnostimobilnýchapevných hlasovýchslužiebatodokoncavo

vzťahu k oveľa neskoršiemu časovému horizontu, ako je to v prípade žalobcovho protiprávneho konania.
TÚ SR vo svojich rozhodnutiach eviduje samostatný maloobchodný trh „prístup k verejnej telefónnej
sieti v pevnom umiestnení...“ a veľkoobchodné trhy č. 1“ zostavenie volania vo verejnej telefónnej
sieti v pevnom umiestnení...“, č. 2. „ ukončovanie volania v jednotlivých verejných telefónnych sieťach
v pevnom umiestnení...“ a č. 7 „ukončenie volania v jednotlivých verejných mobilných telefónnych

sieťach.“ Z tohto rozlišovania medzi maloobchodným prístupom k pevnej sieti a k mobilnej sieti a
rozlišovaním veľkoobchodného zostavenia volaní v pevnej sieti a a mobilnej sieti a tiež rozlišovaním
medzi veľkoobchodným ukončením volaní v pevnej sieti a v mobilnej sieti je zrejmé, že na trhunenastala situácia, kedy by medzi pevnými a mobilnými hlasovými službami existovala plná a vzájomná
substitúcia.
Tiež podľa Analýzy veľkoobchodného trhu č. 4 TÚ SR zo dňa 22. novembra 2010 cit.: „veľkoobchodný

prístup prostredníctvom mobilnej prístupovej siete nepovažuje úrad za substitučnú službu k službe
fyzického prístupu prostredníctvom účastníckych metalických alebo optických sietí, pretože realizácia
takéhoto prístupu by bola z technického a ekonomického hľadiska prakticky neuskutočniteľná. Úrad
konštatoval, že z hľadiska fyzikálnych a technických charakteristík neexistuje žiadna zastupiteľná
služba k službe veľkoobchodného prístupu prostredníctvom metalických a optických sietí v pevnom

umiestnení.“ Ak teda neexistuje substitúcia prístupu k pevnej sieti s prístupom k mobilnej sieti, nemôžu
byť substituovateľné ani volania vzniknuté v pevnej sieti s volaniami v mobilnej sieti, nakoľko fyzikálne
a technické podmienky, za akých vznikajú tieto dva druhy volaní sú tak odlišné, že to nedovoľuje ich
vzájomnú zastupiteľnosť.
Podporne tiež možno poukázať na dokument EK z roku 2007: Commission staff working document,
explanatory note accompanying document to the commission recommendation on relevant product

and service markets within the electronic communications sector susceptible to ex ante regulation with
directive 2002/21úEC of the European parliament nad of the council on a common regulatory framework
fo electronic communications networks and services, ktorý na str. 20 uvádza, že cit.: „V úvodnom
odporúčaní bol vytvorený všeobecný rozdiel medzi službami poskytovanými v pevnom umiestnení a
službami poskytovanými v mobilnom umiestnení. V naprostej väčšine, napriek k posunom smerom k

zmiešaniu alebo k zbližovaniu ponúk, je rozdiel stále patrný, keďže tu je stále nedostatočný dôkaz,
že stanovovanie cien mobilných služieb (v mobilnom umiestnení) systematicky tlačí na stanovenie cien
služieb v pevnom umiestnení (alebo naopak).“
Aj štúdia z júla 2006 A Review of certain markets included in the Commission´s recommendation on
relevant markets subject to ex ante regulation potvrdzuje závery úradu, keď na str. 81 uvádza cit.: „...Na

účely hlasových služieb, mobilné telefóny môžu byť stále vo veľkom rozsahu zákazníkmi vnímané ako
doplnok k pevným hlasovým službám, keďže pevné hlasové služby nemôžu poskytnúť mobilitu. Tieto
údaje indikujú, že je stále veľká rezerva, kým sa dosiahne zastupiteľnosť medzi mobilnými a pevnými
telefónmi. Zatiaľ čo príležitostne zákazníci využijú výhody vyplývajúce z prístupu k obom platformám, v
najrelevantnejšom scenári sú stále pripravení zaplatiť viac za komfort MT.“

V tomto smere je rozhodovacia prax úradu koherentná i s rozhodovacou praxou EK. Poukázať možno
napr. na rozhodnutie EK z 12. apríla 2000 v prípade COMP/ M.1795 - Vodafone Airtouch/Manesmann
(s.19), ďalej napr. rozhodnutie EK zo dňa 20. septembra 2001 v prípade COMP/ M. 2574- Pirelli/Edizone/
Olivetii/Telecom Italia (s.12), alebo rozhodnutie EK zo dňa 10. júla 2002 vo veci COMP/M. 2803 -
Telia/Sonera. V poslednom z uvedených rozhodnutí sa uvádza cit.: „Komisia v množstve rozhodnutí

uznala, že existujú trhy pre prevádzkovanie mobilných telekomunikačných sietí, ktoré nemôžu byť
vnímané ako zastupiteľné s pevnými telefónnymi službami. Kľúčový rozdiel medzi mobilnými a pevnými
službami je mobilita vlastná všetkým mobilným službám, a hoci technologické výhody môžu znamenať,
že podobné služby môžu byť poskytované aj pevnými aj mobilnými sieťami, pevné služby takúto mobilitu
neposkytujú.“

Rovnako tiež EK v rozhodnutí z 30.apríla 2003 vo veci COMP/38.370- 02 UK Limited/T-Mobile UK
Limited uvádza cit.: „ Trhy môžu byť vo všeobecnosti rozdelené na veľkoobchodné a maloobchodné trhy.
V telekomunikáciách veľkoobchodné trhy typicky pozostávajú zo zaistenia vstupu do siete alebo súčastí
siete a sieťových služieb operátorom sietí a služieb. Maloobchodné trhy pozostávajú zo zaistenia
telekomunikačných služieb koncovým užívateľom. V rámci týchto širokých kategórií, užšie trhy môžu

byť definované nielen na základe charakteristík príslušných služieb a stupňa, do ktorého môžu byť
nahradené inými službami založenými na cene, použití a preferenciách zákazníkov, ale aj na základe
analýzy súťažných podmienok a štruktúry ponuky a dopytu. Je zrejmé, že na základe výhody mobility
a príplatku za ňu zaplatenú, mobilné služby nie sú vo všeobecnosti zastupiteľné s pevnými službami.
Mobilné a pevné hlasové služby sú preto súčasťou odlišných trhov služieb, ako to bolo určené už v

mnohých rozhodnutiach Európskej komisie.“

Z uvedeného vyplýva, že určenie nezastupiteľnosti bolo vo vzťahu k obdobiu, za ktoré bolo protiprávne
konanie žalobcu posudzované, logicky správne, zákonné, ale i konzistentné s praxou EK i národného
sektorového regulátora.

VIII.
Vyjadrenie žalobcu z 20.12.20111. K praktike margin squeeze

Žalovaný uviedol, že pri aplikácii testu stláčania marže postupoval v súlade s európskou rozhodovacou

praxou. Tu žalobca poukazuje na už citovaný prípad Telefónica, v ktorom Komisia pri popise metodiky
výpočtu margin squeeze uvádza, že „za určitých okolností môže byť primerané test uskutočniť na úrovni
každej jednotlivej ponuky. Bolo by to tak v prípade, keď by pri novej ponuke vznikol margin squeeze,
pričom by takáto ponuka bola dotovaná inými ponukami, ktoré sú porfitabilné, avšak objem poskytovania
novej ponuky by mohol v budúcnosti podstatne vzrásť, čo by v budúcnosti následne viedlo ku vzniku

celkového negatívneho margin squeeze.“.

Inak povedané, nie je dôvod pre výpočet margin squeeze na úzkom výseku trhu, ak je výsledok
celkového margin squeeze testu na všetkých produktoch na relevantnom trhu pozitívny a ani v
budúcnosti nehrozí, že by tento test vyšiel negatívne z dôvodu zvýšeného objemu poskytovania
problematických čiastkových ponúk na trhu. Tento prístup zároveň umožní, aby koneční zákazníci mali

k dispozícii aj ponuku s volaniami za nízke ceny v určitých časoch bez toho, aby v budúcnosti bola
ohrozená konkurencia tým, že by sa tieto masívne poskytovali s cieľom zlikvidovať konkurenciu. V
prípade žalobcu ani po skúmanom období nedošlo k nárastu ponuky „voľných minút“ tak, aby vznikol
na celom relevantnom trhu negatívny margin squeeze.

V nadväznosti na vyššie uvedené žalobca poukazuje na skutočnosť, že margin squeeze test na úrovni
celého relevantného trhu, teda takého, ktorý porovnáva
(i) celkové náklady žalobcu na poskytovanie pretelefonovaných minút, teda aj vrátane voľných
minút a minút poskytovaných za zvýhodnených cenových podmienok, pričom tieto náklady zahŕňajú
veľkoobchodné prepojovacie poplatky, ktoré by konkurent musel zaplatiť s

(ii) celkovými maloobchodnými výnosmi žalobcu na poskytovanie pretelefonovaných minút, teda všetko,
čo žalobca dostane zaplatené od zákazníka za volania, vrátane „nulových“ platieb za voľné minúty resp.
minúty poskytované za zvýhodnených cenových podmienok vyšiel vždy pozitívne, a teda k žiadnemu
stláčaniu marže nedochádzalo. Takýto test margin squeeze totiž bol žalobca povinný pravidelne
uskutočňovať na základe regulačných rozhodnutí TÚ SR, ktoré žalobca už citoval, a TÚ SR za porušenie

margin squeeze nikdy žalobcovi pokutu neuložil. Navyše, uvedené regulačné opatrenia vylučovali
krížové financovanie, teda možnosť pokrývania straty z volaní z tržieb za prístup do telefónnej siete (tzv.
mesačný paušál). Paradoxne, v minulosti, pred zavedením cenovej regulácie TÚ SR, dochádzalo na
niektorých špecifických volacích programoch žalobcu k pokrývaniu straty na prístupe do telefónnej siete
(mesačnéhopaušálu)zvýnosovzvolaníanieopačne,akototvrdížalovaný.Argumentáciažalovanéhoo

dotovaní voľných minút z mesačného paušálu je postavená iba na jeho nesprávnej úvahe a nesprávnom
právnom posúdení regulačných rozhodnutí TÚ SR.

Ak teda test stláčania marže vyšiel pre žalobcu pozitívne, mohli takúto ponuku vytvoriť aj jeho konkurenti.
Nie je pravdou, že by konkurenti nemohli ponuku vytvoriť, alebo že by museli súťažiť o jednotlivé volanie.

Zákazníci žalobcu mohli vždy bez obmedzenia uskutočňovať volania aj cez AO, i keď mali od žalobcu k
dispozícii voľné minúty, alebo aj keď mali od žalobcu volacie programy bez voľných minút (ktoré tiež vo
svojej ponuke mal). Žalobca v prípade takýchto volaní do siete AO musel platiť prepojovacie poplatky
za takéto volania bez ohľadu na to, či jeho zákazník volal v rámci voľných minút (a žalobca nedostával
žiadnu protihodnotu za takýto poplatok) alebo nie. Na základe tohto modelu a na základe toho, že na

úrovni celého trhu bol výsledok margin squeeze na službách vždy pozitívny, mohli AO vždy vystavať
minimálne rovnako výhodnú ponuku pre zákazníka ako žalobca.

Každý telekomunikačný operátor je v dominantnom postavení na veľkoobchodnom trhu ukončovania
volaní v jeho sieti. Ide pritom o ukončovanie všetkých volaní smerovaným k jeho vlastným koncovým

zákazníkom v jeho sieti. Inak povedané, ak ostatní operátori chcú umožniť svojim vlastným zákazníkom
dovolateľnosť do inej siete, ktorú sami nevlastnia, vždy musia vyjednávať s operátorom, ktorý ju vlastní,
a ten je tak v dominantnom postavení.

Postup žalobcu nemohol jeho konkurentov znevýhodniť a ani poškodiť, a teda nemohol tým poškodiť ani

spotrebiteľov. Aplikáciou prístupu žalovaného by naopak, stratili najviac spotrebitelia, keďže by nemohli
využívať voľné minúty a ani nižšie ceny volaní.

2. K zastupiteľnosti pevnej a mobilnej telefónnej službyRozhodovacia prax Komisie, na ktorú žalovaný poukazuje, sa týka skutkovo odlišných prípadov a
nemôže bez posúdenia trhovej situácie v SR bez ďalšieho preukazovať neexistenciu zastupiteľnosti

pevnej a mobilnej telefónnej služby. Navyše, ak by aj v danom čase (t.j. podľa citovaných rozhodnutí,
ktoré sú z rokov 2000 - 2002) pevná a mobilná telefónna služba nebola zastupiteľná, vývoj v
nasledujúcom období mohol byť a aj bol iný. To však žalovaný neskúmal, napriek tomu, že jeho
prvostupňové rozhodnutie bolo vydané až v decembri 2007. Žalovaný sa odvoláva na neaktuálne
rozhodnutia, pričom situácia na trhu sa zásadným spôsobom mení a zmenila.

K argumentácii žalovaného o stave súťaže na trhu veľkoobchodného fyzického prístupu žalobca
poukazuje na skutočnosť, že citovaná analýza TÚ SR bola samotným TÚ SR stiahnutá a prepracovaná
a následne opätovne stiahnutá, pričom ani momentálne nie je dostupná finálna verzia tejto analýzy,
nakoľko TÚ SR na nej stále pracuje. Žalovaný sa preto nemôže opierať o závery takéhoto dokumentu,
pretože nejde o oficiálne platnú analýzu.

3. K praktike viazania DSL, dial-up a ISDN

Rozhodnutia TÚ SR zakazujú žalobcovi viazanie (i) pripojenia do telefónnej siete na poskytnutie
poskytovania inej služby a (ii) poskytovanie inej služby na službu pripojenia do telefónnej siete, avšak

iba v tom prípade, že také viazanie je neoprávnené a bezdôvodné. Spoločné (viazané) poskytovanie
pripojenia do telefónnej siete a prístupu do siete internet prostredníctvom technológie aDSL však bolo
odôvodnené technicky. Takéto viazané poskytovanie nezakazovali ani rozhodnutia TÚ SR ani ZOHS.

TÚ SR viedol v roku 2006 voči žalobcovi správne konanie pre údajné porušenie zákazu viazania DSL

a pripojenia do telefónnej siete podľa rozhodnutí, ktoré uvádzal žalovaný vo vyjadrení z 27.10.2011.
V druhostupňovom rozhodnutí predseda TÚ SR konštatoval, že prihliada na argumentáciu žalobcu
o technickej odôvodnenosti spoločného poskytovania oboch služieb, a teda že viazané poskytovanie
aDSL a pripojenia do telefónnej siete nebolo zo strany žalobcu bezdôvodné. Ak uvedené platilo v roku
2006, rovnaká argumentácia je platná aj na predchádzajúce obdobie, v ktorom (poukázal na históriu

odviazania DSL) viazané poskytovanie bolo obvyklé, a preto nemôže byť považované za v rozpore s
§ 8 ods. 2 písm. d) ZOHS, pretože svojou povahou a v súlade s obchodnými zvyklosťami v tom čase
súviselo s poskytovaním služby DSL.

K tvrdeniu žalovaného o technickej oddeliteľnosti DSL a pripojenia do telefónnej siete na základe

uvoľneného prístupu k účastníckemu vedeniu žalobca uviedol, že sa jedná o zavádzajúce tvrdenie a
navyše popisuje diametrálne odlišné situácie. Uvoľnený prístup k účastníckemu vedeniu, a to ani úplný a
ani spoločný, jednoducho neobsahuje možnosť, pri ktorej by bolo inému operátorovi umožnené prenajať
si len časť účastníckeho vedenia slúžiaceho na službu pripojenia do verejnej telefónnej siete.

AO si môže prenajať buď celé účastnícke vedenie slúžiace tak pre službu pripojenia do verejnej
telefónnej siete ako aj pre DSL, alebo v prípade spoločného prístupu len časť účastníckeho vedenia
slúžiaceho na DSL. Ak si však v prípade spoločného prístupu AO prenajme len časť vedenia slúžiaceho
na DSL, vždy musí dochádzať k viazaniu so službou pripojenia do verejnej telefónnej siete incumbenta
na tom istom účastníckom vedení. Viazanie služby pripojenia do verejnej telefónnej siete a DSL

na tom istom uvoľnenom účastníckom vedení je odôvodnené technickou povahou oboch uvedených
možností uvoľnenia účastníckeho vedenia, tzn. uvedené platí pre úplný a spoločný uvoľnený prístup k
účastníckemu vedeniu všade vo svete.

Účastnícke vedenie (vedenie spájajúce koncový bod siete v priestoroch účastníka s hlavným

rozvádzačom, t.j. jednoduchý drôt bez akejkoľvek ďalšej technológie) je iba jedným, nie jediným,
prostriedkom potrebným na poskytovanie služby na báze aDSL. Pre poskytovanie služby na báze aDSL
je potrebné pripojenie ďalších zariadení podniku tak na strane účastníka ako aj na strane podniku
a tieto potom - prostredníctvom účastníckeho vedenia - umožňujú prenos dát ďalej do chrbticovej
dátovej siete podniku a cez bod dátového prepojenia následne do internetu. Podobne pre pripojenie

účastníkaktelefónnejsietinepostačujeibasamotnéúčastníckevedenie,alespojovacísystém(príslušná
časť ústredne) na strane podniku. Tvrdenia žalovaného sú zavádzajúce a navodzujú názor, že na
poskytovanie postačuje len mať k dispozícii metalické vedenie, čo nie je pravdou. V tomto prípade nejdevšak o poskytovanie metalických vedení ale o služby, ktoré sú poskytované prostredníctvom týchto
vedení.

Teda, i keď je pravdou, že účastnícke vedenie môžu naraz využívať dva podniky, nie je pravdou,
že spoločné využívanie účastníckeho vedenia zabezpečuje automaticky aj oddelenie poskytovania
pripojenia do telefónnej siete a pripojenia do internetu prostredníctvom DSL u toho istého podniku, teda
oddelenie technológie DSL v podmienkach žalobcu. Tento prípad totiž nie je o možnosti zdieľaného
prístupu k účastníckym vedeniam dvoma podnikmi súčasne, ale o odôvodnenom viazaní služby DSL

žalobcu a služby pripojenia do verejnej telefónnej siete žalobcu.

Obdobné závažné technické dôvody existovali aj v prípade spoločného poskytovania služby pripojenia
do PVTS žalobcu so službou pripojenia na báze dial-up a ISDN. Technické riešenie odčlenenia
predkladané žalovaným založené na blokovaní hovorov je nezmyselné, pretože takéto riešenie nevedie
k faktickému odčleneniu pripojenia k PVTS od služieb dial-up a ISDN, iba k umelému a to by len zbytočne

viedlo by k vyšším nákladom, a teda k zbytočnému zdraženiu služieb dial-up a ISDN pre koncových
účastníkov.

Žalobca predložil v správnom konaní posudok Výskumného ústavu spojov, ktorý ako inštitúcia s
dostatočným odborným potenciálom posudzovala možnosti viazania/neviazania DSL s inými službami

a tvrdenia žalovaného nepotvrdila. Žalovaný naopak zamieňa rôzne technické riešenia a technológie
tendenčne, pričom svoje názory nepreukazuje.

IX.
Vyjadrenie žalovaného z 20.12.2011

1. Definícia relevantného trhu

Definícia relevantného trhu nesúvisí s úrovňou agregácie cien pri výpočte margin squeeze ako tvrdí
žalobca. Relevantný trh nemusí byť totožný s rozsahom tovarov, ktorých sa týka porušenie. Posúdenie

rozsahu, akého sa porušenie týka, sa odráža v tom, aká rozsiahla ujma vznikla alebo mohla vzniknúť
v dôsledku protisúťažného konania na trhu.
2. Nezastupiteľnosť mobilných a pevných hlasových služieb

Podľa výsledkov Štatistického úradu SR zo sčítania 2001 bolo v SR viac než 1,6 mil. domácností, čo

je v priemere 3,22 osoby na domácnosť. Žalobca pripájal v roku 2007 cca 1,17 mil. domácností (str.
73-4 prvostupňového rozhodnutia). Jednoduchým prepočtom môžeme dôjsť k záveru, že v roku 2007
disponovalo 3 767 400 obyvateľov pevnou linkou a zároveň tu bolo 5 700 000 mobilov (čiže viac ako
100% penetrácia). Zjednodušene to znamená, že každý obyvateľ mal mobil a zároveň skoro 4 mil. ich
malo aj pevnú linku (čo predstavuje penetráciu necelých 80%). Uvedené dokazuje, že neexistuje žiadna

vzájomná zastupiteľnosť medzi mobilnými a pevnými hlasovými službami.
3. Stláčanie marže

Špecifiká daného prípadu odôvodňovali úroveň agregácie pri výpočte, ktorú použil úrad pri výpočte
stláčania marže (napr. body 107 a nasl. druhostupňového rozhodnutia). V prípade Telefónica si

zákaznícinamaloobchodekupovaliurčitýinternetovýproduktbuďoddominantaaleboodalternatívneho
poskytovateľa - ak si tento produkt kúpili, nevyužívali produkt iného internetového poskytovateľa. Kým
v týchto prípadoch konkurenti dominanta skutočne súťažili s dominantom o získanie zákazníka ako
takého - tzn. zákazník si zvolil buď konkrétny internetový produkt od dominanta alebo od AO, situácia na
telekomunikačnom trhu v SR bola v posudzovanom období odlišná, keď AO súťažili o každú jednotlivú

tarifu.

4. Praktika viazania

Žalobca zavádza, ak tvrdí, že rozhodnutia TÚ SR na základe ktorých došlo k oddeleniu DSL a volacích

programov (rozhodnutia TÚ SR č. 92/01/2005 a č. 93/01/2005 z 20.10.2005) boli zrušené. Uvedené
rozhodnutia sú stále platné. TÚ SR len zastavil konanie, ktoré začal z dôvodu nerešpektovania vyššie
uvedených rozhodnutí. V žiadnom prípade neuznal odôvodnenosť viazania služieb tak, ako to tvrdí
žalobca. Úrad to uviedol aj v druhostupňovom rozhodnutí (bod 23) v reakcii na námietku žalobcu.Pokiaľ ide o zaslaný prehľad krajín, z ktorého má vyplývať, že vo väčšine krajín nie je poskytované tzv.
naked DSL, žalovaný uviedol, že toto nemá vo vzťahu k predmetnému prípadu výpovednú hodnotu. Vo
väčšine krajín bola podstatne skôr ako v SR zavedená služba veľkoobchodného uvoľnenia metalických

prístupových sietí (ULL). Do zavedenia služby ULL bol jediný spôsob, akým mohli AO na trhu
pôsobiť,nákupveľkoobchodnýchslužieb,ktorýchzákladombolimiestnevedenia,avšakužsnasadenou
technológiou (služby AO tak boli závislé od veľkoobchodného produktu poskytovaného incumbentom).
Zavedenie služby ULL umožnilo AO poskytovať široký rozsah elektronických komunikačných služieb,
keďže mohli využívať celé spektrum miestneho vedenia. V ostatných krajinách teda AO mohli súťažiť o

zákazníka ako takého na rozdiel od SR, kde AO súťažili vždy o jednotlivé tarify. (V SR došlo k oficiálnemu
zavedeniu služby ULL až v roku 2005, reálne to však bolo až neskôr). V tejto súvislosti poukázal aj na
špecifiká daného prípadu popísané v rozhodnutí. Kombináciou jednotlivých praktík stláčania marže a
viazania došlo k obmedzeniu expanzie AO na trhu. V ostatných krajinách sa teda situácia vyvíjala úplne
inak a preto nie je namieste ich porovnávanie. Z predloženého prehľadu krajín zároveň vyplýva aj to, že
naked DSL je v krajinách EÚ poskytované. V iných európskych krajinách dosiahli AO neporovnateľne

vyššie podiely na trhu, v desiatkach percent, čo vypovedá o neštandardnej situácii na trhu v SR (body
286 až 288 druhostupňového rozhodnutia).
Odhliadnuc od otázky technickej oddeliteľnosti je potrebné pripomenúť fakt, že bolo najmä vecou
obchodného nastavenia žalobcu, oddeliť pripojenie k internetu (či už nízkorýchlostného alebo
vysokorýchlostného) od poskytovania volacích programov tak, aby zákazníci nemuseli platiť za hlasové

služby už v momente pripojenia, v balíku spolu s internetovými službami, aj napriek tomu, že mali záujem
využívaťleninternetovéslužby.Keďžemalizákaznícihlasovéslužbytakto„predplatené“užalobcuspolu
s internetom, neboli motivovaní telefonovať prostredníctvom AO.
5. Dopad protisúťažného správania
V súvislosti s dopadom protisúťažných praktík treba uviesť, že podiel žalobcu v porovnaní s incumbentmi

v ostatných krajinách bol výrazne vyšší v rovnakom období (5 rokov) po zavedení liberalizácie. Napr.
na trhu volaní sa 5 rokov po zavedení liberalizácie v EÚ (rok 2003) priemerný podiel incumbentov
pohyboval od 59,9 % do 76,9 %, zatiaľ čo v SR to bolo 82,1 až 92, 31 % (rok 2009). Aj prostredníctvom
protisúťažných praktík sa tak podarilo žalobcovi transformovať de iure monopol na de facto monopol.
X.

Závery súdu

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p.
preskúmal napadnuté rozhodnutia Rady PMÚ SR ako aj žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených
v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba

je dôvodná, keď žalobca bol ukrátený napadnutými správnymi rozhodnutiami na svojich právach,
keďže tieto vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú čiastočne nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a preto ich ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. a/, d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov

preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa

procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom
predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu
konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa
na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
Správne súdnictvo v SR vychádza z materiálneho chápania právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR)

vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole
verejnej správy, či táto neprekračuje jej zverené právomoci, a jednak poskytuje ochranu subjektívnych
práv osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou
správneho súdnictva je ochrana verejných subjektívnych práv a jeho cieľom predovšetkým ochrana práv
fyzických i právnických osôb a ich prostredníctvom potom aj ochrana zákonnosti.

Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe ochranu
nielen individuálnych, ale aj skupinových práv, pred činnosťou orgánov verejnej správy. Štát najčastejšie
zasahuje do práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb prostredníctvom výkonnej moci
ako jednej zo zložiek štátnej moci. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochranajednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia stojí aj na dodržiavaní
práva štátnymi orgánmi. Správne súdnictvo je právnym inštitútom umožňujúcim každej osobe, ktorá sa
cíti poškodená na svojich právach rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu, aby sa dovolala

súdu ako nezávislého orgánu, ktorý rozhodne o zákonnosti takéhoto rozhodnutia alebo postupu, a
to v konaní, v ktorom správny orgán už nemá autoritatívne postavenie, ale má postavenie účastníka
konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Správne súdnictvo má tiež garantovať
riadne aplikovanie verejného práva. Ústava SR vo svojom siedmom oddiele zaručuje každému právo
na súdnu a inú právnu ochranu na nestrannom a nezávislom súde alebo na inom orgáne SR (článok

46 ods. 1). V článku 46 ods. 2 ústava vymedzuje právo na ochranu pre každého, kto tvrdí, že bol
ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky
a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon, ktorým je O.s.p. Všeobecná právomoc
správneho súdnictva vyplýva z čl. 142 ods. 1 Ústavy SR. Súdna kontrola verejnej správy je jednou z
najnaliehavejších požiadaviek dobrého fungovania moderného štátu.

Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej
časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil
dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v
súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi
predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu

bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho
orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania
pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.

3 O.s.p.).
Podľa § 46 Správneho poriadku (podľa ktorého žalovaný postupoval (§ 37 ods. 1 ZOHS)), rozhodnutie
musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný,
musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na

odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je
nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania. Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa
§ 157 ods. 2 O.s.p. a podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku povinnosť súdu a správneho orgánu nielen
rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že
rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom či už
správneho orgánu alebo súdu odníme možnosť konať pred týmto orgánom a súčasne tieto orgány
postupujú aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Súd však nepovažuje za potrebné, aby inými slovami vyjadroval to, čo už zrozumiteľne odôvodnil

žalovaný v napadnutom rozhodnutí, a tým potvrdzoval správnosť rozhodnutia žalovaného v uvedenej
časti. Nie je povinnosťou súdu inými slovami zopakovať to, čo už vecne správne vyjadril správny
orgán. Súdny prieskum nie je založený na zisťovaní nového skutkového stavu súdom, ale na prieskume
zákonnosti, v rámci ktorého súd zisťuje správnosť aplikácie zákona na daný skutkový stav a správnosť
interpretácie zákonných pravidiel z právnej argumentácie a z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného.

Preskúmavané rozhodnutia sú podrobne odôvodnené a nemalo by význam opakovať nesporné
skutočnosti, resp. opakovať argumentáciu žalovaného, s ktorou sa súd stotožnil (napr. pokiaľ ide
o definíciu zákonných pojmov, všeobecné informácie, štatistické údaje, ekonomické analýzy, citácie
z rozhodnutí Komisie, súdov EÚ, iných súťažných autorít, posúdenie vplyvu na obchod medzi ČŠ,
vymedzenie účastníka konania, aplikácie právnych predpisov a pod.).

Z obsahu rozsiahleho administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 14.03.2005 dostal PMÚ SR
podnet od spoločnosti Dial Telecom, a.s. na prešetrenie zneužívania dominantného postavenia žalobcu
v súvislosti s volacími programami. Počas všeobecného prešetrovania na trhu podľa § 22 ods. 1 písm.a/ ZOHS dostal žalovaný viacero ďalších podnetov zo strany koncových užívateľov ako aj AO. PMÚ SR
sa v konaní zaoberal obsahmi podnetov a vyhodnocoval svoju kompetenciu, ohľadne ktorej viackrát
komunikoval s TÚ SR a dňa 21.12.2007 vydal prvostupňové rozhodnutie č. 2007/DZ/2/1/111, ktorým

rozhodol tak, že žalobcovo konanie spočívajúce
1. v uplatňovaní tarify 30 min. za 1,- Sk vo volacích programoch za súčasnej existencie veľkoobchodných
prepojovacích poplatkov v období od 15.06.2004 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods.
2 písm. a) ZOHS a aj podľa čl. 82 ZES a je podľa § 8 ods. 6 ZOHS a podľa čl. 82 ZES zakázané;
2. v uplatňovaní tarify bezplatných volaní vo volacích programoch za súčasnej existencie

veľkoobchodných prepojovacích poplatkov v období od 01.08.2005 je zneužitím dominantného
postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a) ZOHS a aj podľa čl. 82 ZES a je podľa § 8 ods. 6 ZOHS a podľa
čl. 82 ZES zakázané;
3. v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Firemný internet Mini (Internet dial-up ISDN) za
súčasnej existencie veľkoobchodných prepojovacích poplatkov v období od 01.07.2005 je zneužitím
dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a) ZOHS a je podľa § 8 ods. 6 ZOHS zakázané;

4. v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Rodinný internet za súčasnej existencie
veľkoobchodných modelov na poskytovanie dial-up v období od 01.08.2004 je zneužitím dominantného
postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a) ZOHS a je podľa § 8 ods. 6 ZOHS zakázané;
5. v uplatňovaní maloobchodnej ceny produktu Business partner 300 za súčasnej existencie
veľkoobchodných prepojovacích poplatkov v období od 01.03.2005 je zneužitím dominantného

postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a) ZOHS a je podľa § 8 ods. 6 ZOHS zakázané;
6. v spájaní voľných minút a pripojenia v mesačných poplatkoch za volacie programy v období od
01.08.2002 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 ZOHS a od 01.05.2004 aj podľa čl.
82 ZES a je podľa § 8 ods. 6 ZOHS a podľa čl. 82 ZES zakázané;
7. v podmieňovaní pripojenia zákazníkov na odber telefónnej služby od 01.01.2003 je zneužitím

dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. d) ZOHS a od 01.05.2004 aj podľa čl. 82 ZES a je
podľa § 8 ods. 6 ZOHS a podľa čl. 82 ZES zakázané;
8. v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up, ISDN a xDSL na odber volacích
programov od 01.05.2001 do 31.12.2005 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm.
d) ZOHS a od 01.05.2004 aj podľa čl. 82 ZES a je podľa § 8 ods. 6 ZOHS a podľa čl. 82 ZES zakázané;

9. v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up, ISDN a xDSL na odber volacích
programov do 30.04.2001 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 7 ods. 5 písm. d) zákona č.
188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže a je podľa § 7 ods. 4 zákona č. 188/1994 Z.z. zakázané;
a žalobcovi uložil povinnosť zdržať sa uvedeného konania a odstrániť protiprávny stav do 60 dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a za zneužitie dominantného postavenia na základe § 38

ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 ZOHS uložil žalobcovi pokutu 525.800.000,- Sk.
V uvedenom rozhodnutí sa zaoberal obsahom podnetov, vymedzením svojej kompetencie, definoval
vplyv na obchod medzi členskými štátmi, určil účastníka konania, popísal všeobecné informácie,
zaoberal sa relevantnými trhmi a dominantným postavením žalobcu a napokon vyhodnotil samotné
praktiky a odôvodnil výšku uloženej pokuty.

Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, v ktorom namietal nedostatok kompetencie úradu,
nesprávnosť vymedzenia relevantných trhov a určenia dominantného postavenia žalobcu na týchto
trhoch, nesprávnosť aplikácie doktríny stláčania marže a tvorby nových pravidiel v rozpore s právom
na ochranu hospodárskej súťaže zo strany žalovaného, nesprávne posúdenie praktiky spájania,
nepreukázanie negatívneho vplyvu na súťaž, že nedošlo k zneužitiu dominantného postavenia a že

uložená pokuta je neodôvodnená a neprimeraná. Namietal tiež procesné pochybenia z dôvodu, že
skutkový stav nebol dostatočne zistený a závery úradu nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu.
Rada úradu rozhodnutím č. 2009/DZ/R/2/017 zo dňa 09.04.2009 zmenila podľa § 59 ods. 2 Správneho
poriadku prvostupňové rozhodnutie tak, ako je uvedené v bode I. rozsudku.

1. Kompetencia

Námietku nedostatku kompetencie súd vyhodnotil ako dôvodnú. Opačný prístup by odporoval
základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Požiadavka spravodlivosti, osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako

aj v § 1 O.s.p., podľa ktorého má byť v rámci súdneho konania zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú
povinnosť hľadať také riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne
nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení .Správny orgán môže vydávať iba také druhy rozhodnutí a za takých podmienok, ktoré ustanovuje zákon.
Nestačí iba všeobecné splnomocnenie, že správny orgán zabezpečuje plnenie úloh na určitom úseku.

Každé správne rozhodnutie je zároveň výrazom kompetencie správneho orgánu. Správne rozhodnutie
môže vydať iba orgán, u ktorého je splnená podmienka vecnej, miestnej, prípadne funkčnej príslušnosti.
Každý zo správnych orgánov by mal vykonávať svoju právomoc na určitom vymedzenom teritóriu a
v určitom vecne vymedzenom okruhu otázok. Pod pojmom pôsobnosť možno rozumieť okruh otázok,
ktoré daný správny orgán prejednáva, rozhoduje a realizuje. Od pôsobnosti treba rozlíšiť právomoc,

ktorou sa rozumie rozsah práv a povinností, ktorými správny orgán disponuje v súvislosti s plnením
svojich úloh. Rôzne zákony ustanovujú právne pravidlá, pomocou ktorých možno určiť, ktorý správny
orgán je príslušný vo veci konať a rozhodovať.

Vzhľadom na namietaný nedostatok kompetencie v správnom konaní sa otázkou kompetencie podrobne
zaoberal aj PMÚ SR ( v časti A. rozhodnutia) ako aj Rada PMÚ SR (v časti I. rozhodnutia). S teoretickými

východiskami sa súd stotožňuje, avšak je názoru, že správne orgány dospeli účelovým výkladom zákona
k nesprávnemu právnemu názoru.

Pod kompetenciou (pôsobnosťou) možno tiež rozumieť okruh štátnych vecí, v ktorých má byť orgán
činný. Je to právom stanovená aktivita orgánu štátnej správy v rámci jemu vymedzenom okruhu

štátnychvecí.Právomocjepotomsumárštátnomocenskýchoprávnení,ktorýmiten-ktorýorgánreguluje
spoločenské vzťahy.

Je nepochybné, že v trhovej ekonomike je konkurenčný tlak jedným zo základných mechanizmov
efektívneho fungovania trhu. PMÚ SR pôsobí ako garant rovnoprávnej hospodárskej súťaže, ktorá

zaručuje dobre fungujúce trhové prostredie. Hospodárska súťaž je nástroj na riešenie trhových zlyhaní,
ktorévyplývajúznedostatkukonkurencie.Korekcie,ktorévykonávaPMÚSR,vychádzajúzkompetencií,
ktoré mu ako ústrednému orgánu štátnej správy zverila zákonodárna moc v ZOHS.

Podľa § 1 ZOHS účelom zákona je ochrana hospodárskej súťaže na trhu výrobkov, výkonov, prác

a služieb pred jej obmedzovaním ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj s cieľom podporiť
hospodársky rozvoj v prospech spotrebiteľov a úprava právomoci a pôsobnosti PMÚ SR.
Správne uviedol žalobca, že kompetencia žalovaného bola v relevantnom období (až do prijatia novely
ZOHS zákonom č. 165/2009 Z.z., ktorá s účinnosťou od 01.06.2009 vypustila zo ZOHS § 2 ods. 6), t.j. v
čase konania a rozhodovania správnych orgánov, negatívnym spôsobom upravená v § 2 ods. 6 ZOHS,

podľa ktorého sa tento zákon nevzťahuje na prípady obmedzovania súťaže, ktorých posudzovanie patrí
dopôsobnostiinéhoorgánu,ktorýzabezpečujeochranusúťažepodľaosobitnéhopredpisu.Vpoznámke
k tomuto ustanoveniu je pritom výslovný odkaz na § 11 ZoEK. § 2 ods. 6 bol do ZOHS zavedený
zákonom č. 465/2002 Z.z.. Niet pochýb o tom, že toto ustanovenie možno označiť za nešťastné a v
praxi vyvolávajúce problémy, ktoré napokon zhrnula Komisia v Odôvodnenom stanovisku určenému SR.

Pod pojmom prípady obmedzovania súťaže, na ktoré sa ZOHS nevzťahuje, keďže ich posudzovanie
patrí do pôsobnosti iného orgánu (v danom prípade TÚ SR), sa rozumie podľa § 3 ods. 1 ZOHS
každé obmedzenie voľnosti konania podnikateľa na relevantnom trhu, najmä vylučovanie existujúcich
alebo možných súťažných aktivít, skutočné alebo možné zníženie rozsahu konkurenčnej aktivity alebo
skresľovanie konkurenčných podmienok.

Súd je názoru, že v danej veci išlo o prípady, ktorých posudzovanie patrilo do pôsobnosti TÚ SR, ktorý
ako špecifický regulátor má (mal) svojou činnosťou nastaviť také regulačné prostredie, aby zabezpečil
efektívnu hospodársku súťaž v oblasti elektronických komunikácií do budúcnosti. PMÚ SR pritom nie je
orgánom nadriadeným TÚ SR a preto nemohlo prísť k devolúcii ani k delegácii a už vôbec nie k zvereniu,

k prorogácii či avokácii.

Napriek tomu, že ustanovenie § 2 ods. 6 ZOHS navodilo veľmi nešťastné legislatívne intermezzo,
bolo toto ustanovenie súčasťou platného právneho poriadku SR a keďže teória ako aj prax deľby
štátnej moci je založená na princípoch nezávislosti jednotlivých mocí a na ich vzájomnej rovnováhe

a vzájomných brzdách, bolo povinnosťou žalovaného tento stav rešpektovať a to napriek jeho inak
logickým zdôvodňovaním svojej kompetencie.Podľa názoru súdu táto právna norma negatívne vymedzujúca kompetenciu úradu má nepochybne znak
normatívnosti tým, že jednoznačne stanovuje, že na prípady, ktorých posudzovanie patrí do pôsobnosti
iného orgánu, sa ZOHS nevzťahuje. Táto norma je pritom vyjadrená právnym jazykom, ktorý je jasný,

zrozumiteľný, jednoznačný a nevyvoláva žiadne pochybnosti. Ani z výkladu tejto právnej normy podľa
metód výkladu, či už ide o jazykový, logický, systematický, historický alebo teleologický výklad, nemožno
dospieť k takému záveru, ako dospel žalovaný. Treba uviesť, že ani autentický výklad a výklad orgánov
aplikujúcich právo sa nezhoduje s výkladom žalovaného (ani výklad NS SR, významný z hľadiska
zjednocovania rozhodovacej činnosti súdov, nedáva za pravdu žalovanému (napr. rozsudok NS SR sp.

zn. 4 Sžh/1/2010 zo dňa 28.04.2011, na ktorý poukázal aj žalobca)).

Podľa legislatívnych pravidiel vlády SR platí, že nemožno vytvárať také zákony, ktoré protirečia iným
zákonom a spôsobujú disharmóniu v právnom poriadku ako celku. Zákon by mal mať ucelenú vnútornú
štruktúru a jeho jednotlivé ustanovenia by si nemali vzájomne protirečiť. Zákon má pritom upravovať v
príslušnej oblasti všetky základné spoločenské vzťahy. Musí byť zrozumiteľný, prehľadne usporiadaný

a stručný v tom zmysle, že má obsahovať len ustanovenia s normatívnym obsahom. Napokon nemožno
zabudnúť ani na to, že zákon nesmie protirečiť právu Únie.

TÚ SR je podľa § 6 ods. 3 ZoEK národným regulátorom a cenovým orgánom v oblasti elektronických
komunikácií,ktorýpodľa§6ZoEKokreminéhovykonávareguláciu,chránizáujmykoncovýchužívateľov

s ohľadom na kvalitu a ceny služieb, plní povinnosti podporujúce súťaž, rozvoj spoločného trhu EÚ,
záujmy všetkých osôb členských štátov EÚ na území SR, prístup k sieťam, prevádzkyschopnosť sietí
a služieb a chráni slobodu výberu prevádzkovateľa s uplatnením technických noriem, vykonáva dohľad
a ukladá sankcie.

Z § 11 (regulácia elektronických komunikácií) ods. 1 ZoEK vyplýva, že regulácia elektronických
komunikácií je
a) určovanie podmienok na poskytovanie sietí a služieb (§ 12 -14),
b) regulácia súťaže na relevantnom trhu v oblasti elektronických komunikácií (§ 15-28) tak, že prijíma
reguláciu ex ante na trhoch, na ktorých existuje podnik s významnou trhovou silou, a ak sú splnené

ďalšie podmienky pre reguláciu (táto regulácia môže zahŕňať transparentnosť, oddelenú evidenciu v
účtovníctve, nediskrimináciu, prístup k sieťam, cenovú reguláciu a nákladovú orientáciu),
c) spravuje čísla a frekvencie (§ 29-36) tým, že spravuje číslovací plán a prideľuje podnikom číselné
bloky...,
d) reguluje ceny (§ 22-24,26,27,48 a 70),

e) vykonáva štátny dohľad nad elektronickými komunikáciami (§ 37-38).

Podľa § 11 ods. 3 ZoEK úrad pri regulácii zabezpečuje, aby nedochádzalo k narušovaniu alebo
obmedzovaniu súťaže a diskriminácii podnikov, podporuje efektívne investície do kvalitnej a modernej
infraštruktúry, dbá na zachovanie celistvosti a bezpečnosti verejných sietí. Úrad vytvára podmienky, aby

všetci koncoví užívatelia mali prístup k univerzálnej službe, a dbá na maximálny prospech užívateľov,
najmä zdravotne postihnutých užívateľov, v súvislosti s možnosťou výberu služby, ceny a kvality.

Podľa názoru súdu je nepochybné, že TÚ SR v danom prípade vykonával reguláciu, resp. ju bol
oprávnený v zmysle svojej kompetencie podľa ZoEK vykonávať a žalobca určený ako významný podnik

tejto regulácii podliehal. ZoEK pritom presne upravuje, ako má TÚ SR postupovať pri regulácii, aby
nedochádzalo k narušovaniu alebo obmedzovaniu súťaže... Že tak TÚ SR nekonal dôsledne alebo
vôbec, nemôže ísť na ťarchu žalobcu, ktorý sa ako regulovaný subjekt správal v súlade s osobitnými
povinnosťami uloženými regulačnými rozhodnutiami TÚ SR a to v dobrej viere, že dodržiavanie
uložených povinností dostatočne zabezpečuje podmienky pre efektívnu súťaž na dotknutých trhoch.

Pri skúmaní otázky kompetencie PMÚ SR bolo potrebné vyhodnotiť protichodné tvrdenia účastníkov
konania o regulácii, keďže žalobca tvrdil, že jeho konanie bolo TÚ SR regulované a tento mal aj
kompetenciu ukladať mu sankcie v prípade porušenia ním nastavených regulačných opatrení a žalovaný
tvrdil, že konanie žalobcu nebolo žiadnym spôsobom regulované. Zo žalobcom predložených údajov,

verifikovaných podľa obsahu spisu, vyplýva, že TÚ SR regulačne zasiahol nasledovne:

Bod výroku Sankcionované obdobie (PMÚ) Kompetencie TÚ SR
1,2 od 15.6.2004- 6.9.2006-5.1.2011 (resp. 28.11.2006) Titul: SMP rozhodnutie TÚ SR z r. 20065 od 1.3.2005- 6.9.2006-5.1.2011 (resp. 28.11.2006) Titul: SMP rozhodnutia TÚ SR z r. 2006
6 od 1.8.2002- 24.7.2000-20.9.2004 a 1.1.2006 - dodnes Titul: Telekomunikačná licencia, SMP
rozhodnutia TÚ SR z r. 2005

7 od 1.1.2003- 24.7.200-20.9.2004 a 1.1.2006- dodnes Titul: Telekomunikačná licencia, SMP
rozhodnutia TÚ SR z r. 2005
8 od 1.5.2001-31.12.2005 (dial - up) 1.6.2003-31.12.2005 (xDSL) 24.7.2000-20.9.2004 a 1.1.2006-
dodnes 24.7.2000-20.9.2004 a 1.1.2006 dodnes Titul: Telekomunikačná licencia, SMP rozhodnutia TÚ
SR z r. 2005

9 od 1.8.1994-30.4.2001 24.7.2000-20.9.2004 Titul: Telekomunikačná licencia

V tejto súvislosti je nepodstatné, že TÚ SR nikdy nevydal sankčné rozhodnutie, ktorým by uplatnil ex
post kompetenciu za nerešpektovanie regulačného rozhodnutia. Je pravdou, že PMÚ SR požiadal TÚ
SR o vyjadrenia ohľadne kompetencie, či už išlo o praktiku stláčania marže alebo viazania služieb a
tento uviedol, že vo veci nekonal, že posúdenie konkrétnych produktov, o ktoré išlo v správnom konaní,

nebolo predmetom jeho regulačných rozhodnutí. PMÚ SR svoju kompetenciu konať odôvodnil tým, že
regulačné rozhodnutia TÚ SR neregulujú jednotlivé ceny volacích programov, ani balíkov služieb, ale len
priemerné minútové ceny, čiže povinnosti uložené žalobcovi v regulačných rozhodnutiach sa netýkajú
regulácie každej jednotlivej tarify vo volacích programoch. Vo veci viazania odôvodnil svoju kompetenciu
tým, že regulačné rozhodnutia TÚ SR praktiku viazania telefónnej služby na pripojenie vôbec neregulujú,

keďže regulujú len praktiku viazania internetových služieb na pripojenie. Tento názor však nemá oporu
v ustanovení § 2 ods. 6 ZOHS. Je totiž zrejmé, že TÚ SR konanie žalobcu reguloval, celkom zrejme
však nedostatočne, pričom žalovaný nevenoval pozornosť tomu, prečo TÚ SR nereguloval konanie
žalobcu podrobnejšie, napríklad podľa jednotlivých tarifných položiek, neopýtal sa TÚ SR, či takáto
regulácia nebola potrebná, resp. prečo takto nereguloval predmetné trhy. Súd sa stotožňuje s dôvodmi

žaloby uvedenými v bode V. bod 1. a 2. Dotknuté rozhodnutia TÚ SR pritom obsahujú presný vzorec na
výpočet minimálnej úrovne všetkých maloobchodných cien odchádzajúcich volaní, vrátane cien volaní
ocenených podľa tarifných položiek posudzovaných PMÚ SR vo vzťahu k nákladom potrebným na ich
poskytovanie zo strany AO, pretože sú vyjadrené tými istými veľkoobchodnými cenami, ktoré sú voči
AO uplatňované na súvisiacich veľkoobchodných trhoch zostavenia, tranzitu a ukončovania volaní, a to

vrátane primeraného zisku. Účelom stanoveného detailného vzorca bolo zabrániť žalobcovi ako podniku
s významným postavením na trhu používať stláčanie marže alebo dumpingové ceny a tým vylúčiť súťaž.
Regulačné rozhodnutia TÚ SR mali brániť tomu istému, za čo žalobcu sankcionoval žalovaný, a to
stláčaniu marže na maloobchodných trhoch. Posudzovanie tejto činnosti však patrilo do pôsobnosti TÚ
SR, ktorý zabezpečoval ochranu súťaže podľa ZoEK a preto PMÚ SR nemal kompetenciu konať podľa

ZOHS. Správne žalobca uviedol, že ak žalovaný považuje dodržiavanie týchto vzorcov uložených TÚ SR
za nepostačujúce, týmto spôsobom trestá regulovaný subjekt - žalobcu za to, čo považuje za zlyhanie
regulátora. A podľa názoru súdu prejednávaný prípad naznačuje zlyhanie TÚ SR.
V prípade viazania TÚ SR s účinnosťou od 01.01.2006 riešil na maloobchodných trhoch č. 1 a 2 zákaz
viazania poskytovania elektronických komunikačných služieb na služby pripojenia. TÚ SR žalobcovi

uložil aj zákaz bezdôvodne a neoprávnene viazať poskytovanie elektronických komunikačných služieb
bytovým resp. nebytovým zákazníkom na poskytovanie služby pripojenia do PVTS. Z vymedzenia
maloobchodných trhov č. 1 a 2 je zrejmé, že TÚ SR pod pripojením rozumie zriadenie prístupu k PVTS
a sprístupnenie verejnej telefónnej služby. Ak by TÚ SR považoval na účely zabezpečenia efektívnej
súťaže za potrebné postihnúť posudzované konanie na predmetných maloobchodných trhoch tak, ako

namieta žalovaný, mohol tak urobiť. Kompetenciu na posudzovanie viazania služieb nemal žalovaný ani
v období od 24.07.2000 do 23.08.2004, nakoľko aj v tomto období reguloval správanie žalobcu TÚ SR.
Žalobca mohol podnikať v oblasti telekomunikácií iba na základe licencie udelenej TÚ SR a táto riešila
poskytovanietelekomunikačnýchslužiebvovzťahukspájaniuslužieb.Podľaust.9.1licenciebolžalobca
ako regulovaný subjekt povinný o.i. vyvarovať sa obmedzovania hospodárskej súťaže prostredníctvom

núteného spájania rôznych služieb. Podľa § 50 ods. 2 písm. a/, c/ zákona o telekomunikáciách mal TÚ
SR kompetenciu nariadiť odstránenie zistených nedostatkov a upustenie od činnosti, ktorá je v rozpore s
podmienkami ustanovenými zákonom alebo určenými v licencii. TÚ SR bol oprávnený ukladať aj pokuty
a prejednávať priestupky. Po skončení účinnosti zákona o telekomunikáciách mal TÚ SR obdobné
kompetencie podľa § 37 ods. 1 písm. a/, d/ a ods. 5 ZoEK. Orgánom dohľadu nad správaním žalobcu bol

teda v danom období TÚ SR, pričom neobstojí argument žalovaného na podporu svojej kompetencie,
že TÚ SR v tomto období vo veci porušenia nekonal.Súd súhlasí s názorom žalovaného, že vzťah súťažného orgánu a sektorových regulátorov je daný tým,
že spoločne by mali tieto orgány vytvoriť jednotný systém za účelom zabezpečenia účinnej ochrany
hospodárskej súťaže, avšak nesúhlasí s tým, že PMÚ SR ako všeobecný orgán ochrany hospodárskej

súťaže mal vždy kompetenciu intervenovať s cieľom, aby na trhu fungovala efektívna súťaž, a že túto
povinnosť mal aj v situácii, kedy bolo uložené regulačné rozhodnutie sektorovo špecifickým regulátorom.
Uvedené totiž vylučuje práve znenie § 2 ods. 6 ZOHS, ktorý bol súčasťou platného právneho poriadku
SR v čase vedenia správneho konania a rozhodovania správnych orgánov. Od 01.06.2009 PMÚ SR
celkom evidentne v súlade so zákonom zasahuje aj v oblastiach, ktoré podliehajú regulácii.

TÚ SR nie je orgánom podriadeným PMÚ SR a tento nemá žiadne dozorné alebo kontrolné právomoci
nad rozsahom a spôsobom vykonávania sektorovej regulácie TÚ SR. Podľa názoru súdu žalovaný
nemôže sankcionovať žalobcu za konanie spočívajúce v dodržiavaní sektorovej regulácie prijatej TÚ
SR z dôvodu, že táto bola napr. nedostatočná, resp. nevhodná pre účely ochrany hospodárskej súťaže.
Takýto prístup je v rozpore so základnými zásadami právneho štátu a narúša princíp právnej istoty,

nakoľko žalobca nemá istotu, že nebude postihnutý PMÚ SR v prípade, že dodržiava všetky regulačné
rozhodnutia nastavené TÚ SR na ochranu efektívnej hospodárskej súťaže v sektore telekomunikácií.
Použijúc vyššie uvedené metódy výkladu je zrejmé, že v zmysle § 2 ods. 6 ZOHS neprichádza do úvahy
kompetencia PMÚ SR tam, kde má kompetenciu konať štátny orgán vykonávajúci reguláciu určitého
hospodárskeho odvetvia. Prijatím interpretácie PMÚ SR by bolo porušené základné interpretačné

pravidlo právnych noriem prislúchajúce k princípu právneho štátu, že „extenzívny výklad právnych
noriem možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy, ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu
presvedčivo vyvrátiť“ (nález ÚS SR PL ÚS 9/04-30). Rovnako by bolo porušené aj pravidlo, že „ keď
ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne
nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom“ ( nález ÚS SR II ÚS

50/01-50).

Je zrejmé, že žalobca konal v súlade s regulačnými rozhodnutiami TÚ SR, pretože nie je známe, že by
TÚ SR niekedy skonštatoval porušenie regulačných rozhodnutí a uložil by sankciu. Keďže teda konanie
žalobcuboloregulovanésektorovošpecifickýmregulátorom,nemalkompetenciukonaťžalovaný.TÚSR

mal kompetenciu vo veci konať a teda mal aj právo kontrolovať uložené regulačné opatrenia zakazujúce
žalobcovi stláčanie marže a viazanie na relevantnom trhu a ukladať sankcie za ich neplnenie. Ak teda
mal kompetenciu konať TÚ SR, nemohol mať s poukazom na § 2 ods. 6 ZOHS kompetenciu aj žalovaný
a to na konanie podľa ZOHS.

Správne pritom žalovaný uviedol, že dodržiavanie regulačných opatrení sektorového regulátora
nevylučuje,žezároveňmôžedochádzaťajkporušeniuZOHS.Správnetiežnaznačil,žepriinomvýklade
§ 2 ods. 6 ZOHS, ako presadzuje, by mohli nastať situácie, že by dochádzalo k porušeniam ZOHS v
sektorovo regulovaných oblastiach, ktoré by však neboli sankcionované. Tento právny problém však
nezapríčinil žalovaný, ale zákonodarca prijatím chybnej právnej úpravy, na problémovosť ktorej napokon

upozornila aj Komisia v Odôvodnenom stanovisku.

Dňa 29.01.2009, t.j. pred vydaním druhostupňového rozhodnutia, vydala Komisia Odôvodnené
stanovisko v porušení č. 2008/2112 určené SR podľa čl. 226 ZES z dôvodu ponechania v účinnosti
§ 2 ods. 6 ZOHS v rozpore s čl. 10 ZES v spojení s čl. 35 a 5 Nariadenia 1/2003. Samotný obsah

tohto stanoviska je relevantný aj pre správne posúdenie tejto veci, keďže okrem iného z neho vyplýva,
že konanie o porušení začalo na podnet PMÚ SR, ktorý predložil Komisii návrh rozhodnutia, v ktorom
sa konštatuje porušenie čl. 82 ZES z dôvodu stláčania marží a viazania v oblasti elektronických
komunikačných služieb, pričom zároveň uviedol, že na základe § 2 ods. 6 ZOHS nie je oprávnený
uplatňovať čl. 82 ZES (od 01.12.2009, t.j. od Lisabonskej zmluvy čl. 102 ZFEÚ). Komisia dospela

k záveru, že vylúčenie uplatniteľnosti ZOHS v prípadoch, ktoré podliehajú právomoci iného orgánu
zabezpečujúceho ochranu hospodárskej súťaže, ako je ustanovené v § 2 ods. 6 ZOHS, bráni PMÚ
SR účinne uplatňovať články 81 a 82 ZES (101 a 102 ZFEÚ). Komisia preto dospela k záveru, že
týmto ustanovením sa porušuje čl. 10 ZES v spojení s čl. 35 a 5 Nariadenia 1/2003. Súd sa stotožňuje
s názorom Komisie, ktorá uviedla, že ciele, ktoré sleduje PMÚ SR a sektoroví regulátori sú zásadne

odlišné. Kým sektoroví regulátori sledujú cieľ vytvorenia jednotného trhu v príslušných odvetviach,
cieľom pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže je zabezpečiť primeranú a nenarušenú hospodársku
súťaž na spoločnom trhu. Tento cieľ sleduje PMÚ SR a tiež Komisia predovšetkým prostredníctvom
udeľovania peňažných sankcií a ukladania povinností na odstránenie protiprávneho stavu. Objekt, tedachránený spoločenský záujem týchto dvoch súborov pravidiel, nebude nikdy totožný. Tieto dva súbory
pravidiel sa totiž odlišujú z hľadiska svojich cieľov, úlohy, účelu a dostupných nápravných opatrení.
Zaujímavý však bol postoj vlády SR, ktorá prezentovala názor, že ak konanie podniku porušuje súčasne

pravidlá na ochranu hospodárskej súťaže, napr. čl. 81 a 82 ZES, ako aj príslušnú osobitnú odvetvovú
ex ante reguláciu, na základe § 2 ods. 6 ZOHS nebude PMÚ SR oprávnený uplatňovať pravidlá
na ochranu hospodárskej súťaže, pričom toto obmedzenie právomoci PMÚ SR uplatňovať články 81
a 82 ZES je podľa vlády SR odôvodnené na základe zásady ne bis in idem. Komisia vo svojom
stanovisku úplne presne vystihla aj právny rámec prípadu, pričom súdu je známe právo Spoločenstva

(čl. 10 ZES, čl. 3 ods. 1 písm. g/ ZES, čl. 5 a 35 Nariadenia 1/2003). Komisia tiež veľmi výstižne
uviedla, že žiadny z odvetvových regulátorov v SR nebol určený ako orgán hospodárskej súťaže podľa
§ 35 Nariadenia 1/2003 a teda žiadny z týchto regulátorov nemá právomoc uplatňovať články 81 a
82 ZES (101 a 102 ZFEÚ), pričom tento stav existuje napriek faktu, že v príslušných sekundárnych
právnych predpisoch Spoločenstva sa stanovuje možnosť poveriť odvetvových regulátorov úlohou
zabezpečiť dodržiavanie pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže v príslušnom odvetví. Komisia

tiež poukázala na nevysvetlenie presného rozsahu obmedzení právomoci vnútroštátneho orgánu na
ochranu hospodárskej súťaže, čiže na spornú prax súdov. Napokon Komisia dospela k záveru (bod 33
stanoviska),že§2ods.6ZOHSporušuječl.10ZESvspojenísčl.35a5Nariadenia1/2003,keďžebráni
PMÚSR,t.j.vnútroštátnemuorgánu,ktorýSRurčilaakoorgánzodpovednýzauplatňovaniečlánkov81a
82ZES,účinneuplatňovaťtietočlánkynaprotisúťažnékonaniepodnikovvregulovanýchodvetviach.Nie

je potrebné citovať ďalšie časti tohto stanoviska, keďže je známe a súd sa s ním stotožňuje. Treba však
zvýrazniť, že samotná Komisia uviedla, že ustanovenie § 2 ods. 6 ZOHS má v praxi omnoho širší rozsah
pôsobnosti ako zásada ne bis in idem podľa práva Spoločenstva. Vláda SR pritom uznala, že § 2 ods.
6 ZOHS vylúčil uplatniteľnosť čl. 81 a 82 ZES už bez toho, aby bola hospodárskemu subjektu uložená
akákoľvek sankcia za predpokladané rovnaké konanie, a aj bez toho, aby príslušný sektorový regulátor

začal konanie. Je evidentné, že Komisia neprijala zdôvodnenie vlády SR o obmedzovaní právomoci
vnútroštátneho orgánu, t.j. PMÚ SR uplatňovať čl. 81 a 82 ZES. Pre úplnosť treba v tejto súvislosti
dodať, že Národná rada SR zákonom č. 165/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2009 (t.j. po vydaní
druhostupňového rozhodnutia) vypustila zo ZOHS § 2 ods. 6, čím vyhovela Komisii. V relevantnom
období však § 2 ods. 6 ZOHS platil a podľa názoru súdu vylučoval kompetenciu PMÚ SR podľa ZOHS.

Avšak vzhľadom na prednosť práva Únie, t.j. aj čl. 82 ZES (čl. 102 ZFEÚ) bola kompetencia PMÚ SR
podľa práva Únie daná, pričom v prvostupňovom rozhodnutí išlo o 5 praktík podradených pod čl. 82
ZES a v prípade druhostupňového rozhodnutia išlo až o 8 praktík podradených pod čl. 82 ZES (všetky
s výnimkou výroku 9).

Je teda nesporné, že pokiaľ ide o aplikáciu úniového práva (komunitárneho práva) národný regulátor (TÚ
SR) nie je (nebol) oprávnený aplikovať čl. 82 ZES (102 ZFEÚ), keďže jediným oprávneným orgánom v
SR na aplikáciu tohto článku je PMÚ SR. Vyslovenie nedostatku kompetencie PMÚ SR aplikovať čl. 102
ZFEÚ by bolo v rozpore s právom Únie. Absencia kompetencie sa týka iba aplikácie § 8 ZOHS. Podľa
názoru súdu nebolo potrebné sa obrátiť na Komisiu podľa čl. 15 ods. 1 Nariadenia 1/2003 s otázkou

rozdelenia kompetencií medzi sektorových a prierezových regulátorov, keďže sa súd v podstate stotožnil
s názorom Komisie ohľadne kompetencie PMÚ SR aplikovať čl. 82 ZES (102 ZFEÚ).

Námietka inkonzistencie v rozhodnutiach žalovaného v otázke kompetencie v súvislosti s § 2 ods. 6
ZOHS je dôvodná. Žalovaný totiž skutočne postupoval v minulosti v tejto otázke rozdielne (jeho názor

sa zrejme logicky tiež vyvíjal), čo mu oprávnene vytýkal žalobca práve s poukazom na zásadu právnej
istoty, ktorá patrí aj medzi základné všeobecné právne zásady Únie, pričom zásada právnej istoty spolu
so zásadou rešpektovania legitímnej dôvery, zásadou dobrej viery, zásadou proporcionality, zásadou
ne bis in idem, zásadou dobrej správy a zákonnosti sankcií, sú odvodené z vnútroštátnych systémov
členských štátov. Práve na porušenie zásady právnej istoty opakovane upozornil žalobca, a to dôvodne.

Zásada právnej istoty ako všeobecná zásada úniového práva odvodená z ústavných tradícií členských
štátov a medzinárodných nástrojov (najmä čl. 7 Dohovoru) zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a
vzťahov v oblasti úniového práva (Duff, C-63/93, 15.2.1996, Zb.s. I-569, bod 20). Zásada právnej istoty
vyžaduje najmä to, aby všetky právne normy boli jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky,
a to predovšetkým vtedy, ak môžu mať nepriaznivé dôsledky pre fyzické a právnické osoby alebo ak

umožňujú ukladať sankcie (Főrster, C-158/07, 18.11.2008, bod 67; ASM Brescia, C-347/06, 17.7.2008,
bod 69). Jasnosť, presnosť a predvídateľnosť úniových noriem musí byť taká, aby dotknuté osoby mohli
s istotou poznať svoje práva a povinnosti, ktoré z nich vyplývajú a aby mohli následne zaujať svoj postoj(Jungbunzlauer,T-43/02,27.9.2006,Zb.s.II-3435,bod71;C-143/93,DouaneAgenten,13.2.1996,Zb.s.
I-431, bod 27;Gondrand Fréres, 169/80, 9.7.1981, Zb. s. 1931, bod 17).
Úniovú zásadu právnej istoty tak, ako ostatné všeobecné zásady práva Únie, musia dodržiavať aj

členské štáty, pokiaľ ide o vnútroštátnu legislatívu patriacu do pôsobnosti úniového práva (Komisia p.
Luxembursku, C-478/01, 6.3.2003, Zb.s. I-2351, bod 20; Komisia p. Taliansku, C-306/91, 28.4.1993,
Zb.s. I-2133, bod 14).

Treba tiež uviesť, že ak sa právny predpis vyznačuje určitým stupňom neistoty, pokiaľ ide o jeho význam

a rozsah, je potrebné preskúmať, či tento predpis trpí takou nejednoznačnosťou, ktorá by dotknutým
osobám bránila, aby s dostatočnou istotou poznali význam alebo rozsah tohto predpisu (Mebrom,
T-216/05, 22.5.2007, Zb. s. II-1507, bod 108; Belgicko p. Komisii, C-110/03, 14.4.2005, Zb. s. I-2801,
bod 31).

Význam pojmu predvídateľnosť závisí od obsahu znenia predpisu, od oblasti, na ktorú sa tento predpis

vzťahuje, ako aj od počtu a charakteru osôb, ktorým je určený. Predvídateľnosť právnej úpravy nebráni
tomu, aby dotknutá osoba bola nútená použiť objasňujúce stanoviská, s cieľom zhodnotiť spôsobom
primeraným okolnostiam prípadu dôsledky, ktoré môžu z daného aktu vyplynúť. To sa týka najmä
odborníkov, ktorí musia pri výkone svojho povolania bežne preukazovať veľkú obozretnosť, preto od
nich možno očakávať, že s osobitnou obozretnosťou posúdia riziká, ktoré ich povolanie zahŕňa (Archer

Daniels, T-59/02, 27.9.2006, Zb.s. II-3627, bod 44; Rorindustri, C-189, 202, 205 až 208 a 213/02 P,
28.6.2005, Zb. s. I-5425, bod 219; rozsudok ESĽP, Cantoni p. Francúzsku, 17862/91, 15.11.1996, Zb.
1996-V, body 29 až 32).

V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne porušenia zásady ne bis in idem súd poukazuje na obsah

Odôvodneného stanoviska Komisie, avšak dáva do výslovnej pozornosti rozhodnutie ESĽP zo dňa
10.02.2009 vo veci C-1439/03 Zolotukhin v. Rusko. Súd zdôrazňuje, že toto rozhodnutie (vydané len
niekoľko dní po vydaní Odôvodneného stanoviska) je rozhodnutím veľkého senátu ESĽP prijatým za
účelom harmonizácie do tej doby nejednotnej aplikačnej a interpretačnej praxe týkajúcej sa zásady
ne bis in idem. Veľký senát ESĽP výslovne uviedol, že „existencia rôznych prístupov k zisťovaniu, či

je čin, pre ktorý je účastník konania stíhaný, skutočne rovnakým činom, pre ktorý už bol odsúdený či
oslobodený, vytvára právnu neistotu nezlučiteľnú so základným právom, a to právom nebyť stíhaný
dva krát pre rovnaký čin. Z tohto dôvodu je súd teraz vyzvaný k tomu, aby poskytol harmonizovaný
výklad pojmu „totožný čin“, t.j. idem prvku zásady non bis in idem“. Je potrebné teda prihliadať k
interpretácii tejto zásady tak, ako ju veľký senát formuloval vo svojom zjednocujúcom rozhodnutí, že

pre posúdenie totožnosti posudzovaného konania je irelevantná prípadná odlišnosť záujmov, ktoré sú
chránené jednotlivými zákonnými normami. Preto je nerozhodný faktický rozsah právomocí orgánov,
ktoré v konkrétnej veci rozhodovali. Je celkom zrejmé, že názor Komisie v tejto otázke je (bol) v čase
vydania stanoviska odlišný.

Zásada ne bis in idem je pritom právny princíp „nie dvakrát o tom istom“. K tejto zásade sa vzťahujú
dve procesné podmienky a to prekážka veci rozhodnutej a prekážka litispendencie. Táto právna zásada
bráni tomu, aby o jednej a tej istej veci mohlo byť rozhodované viackrát. Z ustálenej judikatúry vyplýva,
že už dlho je v právnej teórii ako aj v praxi uznávaná platnosť zásady ne bis in idem nielen výlučne pre
trestné konanie, ale aj pre správne konanie.

Zásada ne bis in idem, zakotvená v článku 50 Charty a v článku 4 protokolu č. 7 Dohovoru, predstavuje
všeobecnú zásadu práva Únie (Groupe Danone, T-38/02, 25.10.2005, Zb.s. II-4407, bod 184; Gutmann,
18 35/65, 5.5.1996, Zb.s. 149, 172). Podľa zásady ne bis in idem tá istá osoba nesmie byť potrestaná
viac ako jedenkrát za to isté protiprávne konanie.

V oblasti úniového práva hospodárskej súťaže táto zásada zakazuje, aby Komisia opätovne stíhala
alebo potrestala podnik z dôvodu protisúťažného správania, za ktoré už bol tento podnik potrestaný
alebo uznaný za nevinného skorším rozhodnutím Komisie, proti ktorému už nemožno podať opravný
prostriedok (Groupe Danone, T-38/02, 25.10.2005, Zb.s. II-4407, bod 184; Kyowa, T-223/00, 9.7.2003,

Zb.s. II2553, bod 97; Limburgse Vinyl Maatschappij, C-238, 244, 245, 247, 250 až 252 a 254/99
P, 15.10.2002, Zb.s. I-8375, body 59 až 62). Naopak, táto zásada sa neuplatní napríklad v prípade
súbežných konaní prebiehajúcich na úniovej, vnútroštátnej, prípadne mimoúniovej úrovni proti tomu
istému porušovateľovi, za to isté protisúťažné správanie, ak tieto konania sledujú odlišné ciele aporušené normy nie sú totožné; pokiaľ každé z týchto konaní sleduje iný cieľ v podobe ochrany iného
teritoriálneho trhu, podmienka totožnosti chráneného právneho záujmu nie je splnená (Archer Daniels
Midland, T-59/02, 27.9.2006, Zb. s. I-3921, body 24 až 29; SGL Carbon, C-328/05 P, 10.5.2007, Zb.s.

I-3921, body 24 až 29; Wilhelm, 14/68, 13.2.1969, Zb. s. 1, bod 11). Výsledkom týchto súbežných konaní
môžu byť aj kumulované sankcie, úniová a vnútroštátna, prípadne mimoúniová, čo tiež nie je v rozpore
so zásadou ne bis in idem (Tokai Carbon, T-236, 239, 244 až 246, 251 a 252/01, 29.4.2004, Zb. s.
II-1181, body 130 až 135; Archer Daniels Midland, T-224/00, 9.7.2003, Zb. s. II-2597, body 99 až 100).

V danom prípade však podľa názoru súdu nedošlo k porušeniu zásady ne bis in idem, nakoľko
je nesporné, že TÚ SR ako sektorový regulátor nepristúpil k uloženiu sankcie za konanie, ktoré
sankcionoval žalovaný, ale je zrejmé, že žalobca podliehal regulácii tohto sektorového regulátora, ktorý
mal možnosť nastaviť regulačné opatrenia tak, aby nedošlo k zlyhaniu súťaže a v prípade porušení
týchto opatrení mal možnosť žalobcu aj sankcionovať. Polemika ohľadne porušenia zásady ne bis in
idem je teda zbytočná, keďže v danom prípade k porušeniu tejto zásady nedošlo. Ako už súd uviedol,

chybou zákonodarcu, prijatím sporného ustanovenia § 2 ods. 6 ZOHS a pri jeho legálnom výklade došlo
k tomu, že v relevantnom čase žalovaný kompetenciu konať podľa ZOHS nemal.

Ohľadne kompetencie žalovaného aplikovať čl. 102 ZFEÚ súd uvádza, že podľa Súdneho dvora
prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu:

ustanovenia zmluvy (napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141) , všeobecné zásady úniového
práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971,
Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda,
130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982,
Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu

silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek
vnútroštátna norma.
Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo
časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami
územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board,

83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže
byťrozdielnapodľajednotlivýchoblastívnútroštátnehopráva(Hubbard,C-20/92,1.7.1993,Zb.s.I-3777,
bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa
vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia.
Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda,

štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány.

Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou
právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V
takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora prednosť pred vnútroštátnym

predpisom,ktorýjesnímvrozporeaktorýbynemalbyťďalejaplikovaný(Simmenthal,106/77,9.3.1978,
Zb. 629, bod 17).

Zásada prednosti práva Únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu
umožniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.6.2001, Zb. s. I-5063, bod 52; Komisia p.

Taliansku, 48/71, 13.7.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.1.1993, C-101/91, Zb.s. I-191,
bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 ZFEÚ (bývalý článok 10 ZES)
sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy
vyplývajúce z práva Únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a
správne orgány v rozsahu ich právomocí.

Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci
svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto
normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32;
Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod

16).

Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach
svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva totoprávo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Únie nesmie aplikovať žiadne
skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie (ČEZ,
C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06, 18.12.2007, Zb. s. I-12311, body 28 a 29; Engelbrecht,

C-262/97, 26.9.2000, Zb. s. I-7321, bod 39 až 40; IN.CO.GE., C-10 a 22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307,
bod 20; Murphy, 157/86, 4.2.1988, Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, body
21 až 20).

Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s

právom Únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť
a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne
situácie bez úniového prvku (Vereniging Nationaal Overlegoggaan Sociale Werkvoorziening, C-383 až
385/06, 13.3.2008, Zb. s. I-1561, bod 49; Leffler, C-443/04, 8.11.2005, Zb. s. I-9611, bod 51).

Judikatúra Súdneho dvora priznáva úniovej norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný

účinok, pretože prednosť úniového práva spôsobuje neaplikovateľnosť či už skorších alebo neskorších
vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s úniovými normami a nepriamo núti vnútroštátne orgány, aby
takéto vnútroštátne normy zrušili (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 17).

Podnikanie v oblasti elektronických komunikácií je z hľadiska svojej vecnej povahy a náplne ako aj

miery verejnoprávnej sektorovej regulácie tak špecifické, že sa to výrazne prejavuje aj pri uplatňovaní
pravidiel hospodárskej súťaže. Je známe, že toto podnikateľské odvetvie sa aj vo väčšine „starých“
členských štátov EÚ prakticky liberalizovalo až po roku 1998, a to s veľmi obtiažne realizovaným
cieľom zabezpečiť súlad medzi sektorovou reguláciou trhu elektronických komunikácií (predtým
telekomunikácií) a princípmi dosiahnutia efektívnej hospodárskej súťaže, a súčasne aj s čo najmenšími

zásahmi EÚ a jednotlivých členských štátov do súkromných podnikateľských aktivít a technického
rozvoja. V európskom práve pritom chýba priama legálna definícia elektronických komunikácií, keďže
rámcová smernica, ako aj príslušné transpozičné právne predpisy členských štátov definujú výslovne
len kategóriu sietí elektronických komunikácií, avšak samotná táto skutočnosť nespôsobuje žiadne
problémy právnej ani vecnej povahy. Služba elektronických komunikácií v zmysle čl. 2 písm. c/

tzv. rámcovej smernice je služba obvykle poskytovaná za odplatu, ktorá spočíva celkom alebo
prevažne v prenose signálov v sieťach elektronických komunikácií, včítane telekomunikačných služieb
a prenosových služieb v sieťach používaných pre rozhlasové a televízne vysielanie a v sieťach káblovej
televízie, s výnimkou služieb, ktoré ponúkajú obsah prostredníctvom sietí a služieb elektronických
komunikácií alebo vydávajú redakčný dohľad nad týmto obsahom. Požiadavky na samotnú reguláciu a

zabezpečenie hospodárskej súťaže v oblasti elektronických komunikácií sa pritom zásadne vzťahujú len
na verejné komunikačné siete elektronických komunikácií a na verejne dostupné služby elektronických
komunikácií, čo znamená, že regulácii a ochrane súťaže podliehajú zásadne len tie komunikačné siete
a služby, ktoré majú z hľadiska zákazníkov a užívateľov verejnú povahu, resp. sú verejne dostupné a
sú teda všeobecne spôsobilé ovplyvniť riadne fungovanie súťaže na trhu elektronických komunikácií.

Verejnou komunikačnou sieťou sa pritom rozumie sieť elektronických komunikácií, ktorá slúži celkom
alebo prevažne k poskytovaniu verejne príslušných služieb elektronických komunikácií, a verejne
dostupnou službou je taká služba elektronických komunikácií, z ktorej využívania nie je nikto vopred
vylúčený. Telekomunikácie svojim charakterom sieťového odvetvia pritom tradične predstavovali sféru
zvýšených (niekedy strategických) záujmov národných štátov. Dôvodom takéhoto kľúčového postavenia

bol ich význam ako pre ochranu zásadných bezpečnostných záujmov štátu, tak aj pre ochranu verejného
poriadku a verejnej bezpečnosti, prípadne aj pre iné záujmy osobitného významu. Toto boli dôvody,
pre ktoré sa aj vo vyspelých členských štátov EÚ nepodarilo až do konca 90. rokov minulého storočia
previesť liberalizáciu tohto odvetvia a tendencia k zachovávaniu určitého osobitného prístupu dokonca
v niektorých členských štátoch existuje dodnes. Je možné vnímať v danej oblasti stret súťažnej politiky

a iných štátnych, resp. verejných záujmov. Členské štáty mohli za určitých podmienok priznať verejným
(alebo aj súkromným) podnikom určité osobitné práva alebo výlučné práva na poskytovanie služieb
všeobecného hospodárskeho záujmu. Aj v oblasti elektronických komunikácií je potrebné z vecného
hľadiska rozlišovať medzi infraštruktúrou (sieťami) a vlastnými službami poskytovanými prostredníctvom
tejto infraštruktúry. Je zrejmé, že z objektívnych dôvodov je ťažké alebo takmer nemožné vytvoriť

druhú, konkurenčnú infraštruktúru, avšak je napriek tomu žiaduce vytvoriť konkurenčné podmienky
v rámci poskytovania služieb. Preto bola postupne v rámci európskeho práva presadená koncepcia
oddeľovania infraštruktúry (sietí) od obchodných aktivít, t.j. poskytovania služieb. Vychádza sa pritom z
predpokladu,žezatiaľčoprávonavýlučnévlastníctvomôžeuinfraštruktúryvzásade inaďalejexistovať,musí monopolný podnik umožniť tretím stranám, ktoré s ním chcú súťažiť ponúkanými službami,
prístup do jeho sietí. Otvorenie tohto odvetvia bolo pritom prezentované ako najlepší príklad úspechu
liberalizačného procesu, keď podľa údajov Komisie došlo k vystaveniu štátnych operátorov, držiacich

monopol nad infraštruktúrou a službami, konkurencii nových spoločností, čo viedlo k zľavneniu cien
telefónnych služieb až o 35% za určité typy spojenia a celkovo vylepšilo poskytovanie služieb. Aj napriek
liberalizácii zostáva oblasť elektronických komunikácií z hľadiska všeobecných pravidiel hospodárskej
súťaže sektorovo výrazne regulovaným odvetvím, pričom táto výrazná špecifická sektorová regulácia
by nemala byť vykonávaná len za účelom nahradiť chýbajúce účinky hospodárskej súťaže, vytvárania

predpokladov na riadne fungovanie súťaže a pre ochranu užívateľov a ďalších účastníkov trhu do
doby dosiahnutia plne konkurenčného prostredia. Vykonávaná je totiž aj za účelom vlastného výkonu
štátnej správy elektronických komunikácií a podnikania v oblasti elektronických komunikácií. Všeobecne
pritom platí, že táto sektorová regulácia by nemala vylučovať aplikovateľnosť všeobecných pravidiel
hospodárskej súťaže v tomto odvetví. Nový predpisový rámec elektronických komunikácií priniesol
v roku 2002 zmenu znamenajúcu postupný prechod od sektorovo špecifickej regulácie ex ante k

určitému jednotnému dohľadu pomocou pravidiel hospodárskej súťaže. Nový predpisový rámec sa snaží
o čo najväčšiu harmonizáciu, čo sa týka cieľov, pravidiel a obmedzení používaných vnútroštátnymi
regulačnými orgánmi, na ktorých predovšetkým leží zodpovednosť za vlastnú realizáciu predpisového
rámca elektronických komunikácií. Na úrovni EÚ sú orgánmi pre oblasť elektronických komunikácií Rada
ministrov pre telekomunikácie a informačnú spoločnosť, v rámci Komisie je to Generálne riaditeľstvo pre

informačnú spoločnosť a médiá a poradné orgány Komisie v oblasti elektronických komunikácií.
Oblasť elektronických komunikácií je teda špecifická tým, že by mala v zásade podliehať dvojitej
súbežnej regulácii, t.j. regulácii sektorovej a tiež regulácii súťažnej vychádzajúc z čl. 101 a 102 ZFEÚ.

Žalovaný na podporu svojej kompetencie ohľadne námietok žalobcu týkajúcich sa porušenia zásady ne

bis in idem poukázal na rozsudky českých súdov. Súd súhlasí s vyslovenými názormi českých súdov,
ktoré dospeli k záveru, že nedošlo k porušeniu zásady ne bis in idem (keďže ani v danom prípade
k takémuto porušeniu nedošlo), avšak dodáva, že žalobca dôvodne namietal časový rámec prípadu
prejednávaného českými súdmi od časového rámca v danom prípade. Súťažné správanie žalobcu bolo
totižvčaseposudzovanéhokonaniaužregulovanéTÚSR.Vtejtosúvislostisúdpoukazujenavyjadrenie

žalobcu zo dňa 28.04.2010, s ktorým sa v tejto časti stotožňuje.
V súvislosti s právnou úpravou v Českej republike je potrebné uviesť, že aj v ČR prebehlo ohľadne
zákonnej úpravy pôsobnosti ZOHS a teda pôsobnosti národného súťažného orgánu zaujímavé
legislatívne intermezzo. V roku 2005 totiž v súvislosti s prijatím nového zákona o elektronických
komunikáciách došlo okrem iného aj k novelizácii zákona č. 143/2001 Sb. o ochrane hospodárskej

súťaže, a to zakotvením dvoch ustanovení, ktoré obmedzovali, resp. vylučovali pôsobnosť tohto zákona
z oblasti elektronických komunikácií. Išlo o nové ustanovenie § 1 ods. 9, na základe ktorého bolo z
pôsobnosti ZOHS vyňaté konanie súťažiteľov, ktoré je porušením povinnosti stanovenej zákonom o
elektronických komunikáciách alebo rozhodnutím vydaným na jeho základe. Ďalej došlo k vloženiu
ustanovenia § 11 ods. 2 ZOHS, ktoré v rámci zákonnej úpravy dominantného postavenia a zákazu jeho

zneužitia, konkrétne formou odmietnutia poskytnúť iným súťažiteľom za primeranú odplatu prístup k
vlastným prenosovým sieťam alebo obdobným rozvodným a iným infraštruktúrnym zariadeniam (§ 11
ods. 1 písm. f/), vyňalo z pôsobnosti zákona konanie súťažiteľov, ktoré je vykonávaním komunikačnej
činnosti podľa zákona o elektronických komunikáciách. Dopady a súvislosti tohto obmedzenia, resp.
vylúčenia pôsobnosti národného súťažného orgánu znamenali rozpor s európskym súťažným právom

a tiež išlo vo svojom dôsledku aj o zjavný rozpor s novým predpisovým rámcom elektronických
komunikácií, ktorý kladie dôraz na postupný prechod oblasti elektronických komunikácií na parametre
štandardného efektívneho trhu s plnou ochranou súťažného práva. Rozpor s úniovým právom bol
(rovnako ako v SR) založený tým, že prijatím tejto zákonnej úpravy bola obmedzená pôsobnosť a
právomoc súťažného orgánu aplikovať čl. 81 a 82 ZES na prípady, keď protisúťažné konanie zároveň

porušujepovinnosťvyplývajúcuzozákonaoelektronickýchkomunikáciáchalebozrozhodnutiaprijatého
na jeho základe Českým telekomunikačným úradom. Napokon Komisia, úplne rovnako ako v prípade
proti SR, v roku 2006 začala konanie o nesplnenie povinností a následne formálne vyzvala ČR formou
Odôvodnenéhostanoviska,abyvykonalazmenusvojichprávnychpredpisov.Vnadväznosti naúčinnosť
ďalšej novely zákona o ochrane hospodárskej súťaže (zákon č. 71/2007 Sb.) bol rozpor s právom

Únie odstránený a Komisia svoje konanie proti ČR ukončila. Dôvodová správa k vládnemu návrhu
zákona č. 71/2007 Sb. okrem iného uvádza: „že zákon č. 127/2005 Sb. obsahoval mimo iného aj novelu
zákona o ochrane hospodárskej súťaže a súčasťou tejto novely bolo vloženie nového ustanovenia § 1
ods. 9, ktoré obmedzuje pôsobnosť tohto zákona v oblasti elektronických komunikácií, a to vo vzťahuk aplikácii ako práva národného, tak komunitárneho. Práve z dôvodu obmedzenej aplikovateľnosti
komunitárneho súťažného práva bolo Komisiou začaté proti ČR formálne konanie podľa čl. 226 ZES.
Úrad pre ochranu hospodárskej súťaže na nesystémovosť a možný rozpor s komunitárnym právom

predmetného ustanovenia upozorňoval už od jeho prijatia.... Hlavným účelom predkladaného návrhu
zákona je obnovenie zlučiteľnosti českého a komunitárneho práva v oblasti telekomunikácií“.

Napriek týmto spoločným problémom právnej úpravy však treba upozorniť na odlišnosti v normatívnom
texte zákona, keď v prípade slovenskej právnej úpravy išlo o vylúčenie kompetencie v prípadoch

obmedzovania súťaže, ktorých posudzovanie patrí do pôsobnosti iného orgánu zabezpečujúceho
ochranusúťažepodľaosobitnéhopredpisu,pričomzpôsobnostiZOHSpodľačeskejprávnejúpravybolo
z pôsobnosti zákona vylúčené konanie súťažiteľov, ktoré je porušením povinnosti stanovenej zákonom
o elektronickej komunikácii alebo rozhodnutím vydaným na jeho základe. Aj z uvedeného vyplýva, že
problémy s kompetenciou národného súťažného orgánu neexistovali len v SR, pričom však na názory
českých súdov vzhľadom na znenie § 1 ods. 9 zák. č. 143/2001 Sb. nemožno prihliadať.

Kompetencia žalovaného podľa národného práva (ZOHS) teda daná nebola ale túto mohol využiť v
prípade aplikovania práva Únie.

2. Vymedzenie relevantného trhu a dominancie

Vo všeobecnosti možno uviesť, že právo hospodárskej súťaže predstavuje mix práva a ekonómie,
pričom samotná aplikácia súťažných pravidiel vyžaduje dôsledné pochopenie ekonomického obsahu
a súčasného rešpektovania právnej formy. Súťažná politika je ekonomická politika týkajúca sa
ekonomických štruktúr, ekonomického správania a ekonomických efektov, v ktorej práve rôzne

ekonomické hodnotenia a analýzy majú dôležitú úlohu pri identifikovaní protisúťažných praktík. Pri
samotnomdefinovanírelevantnýchtrhov,identifikovaníprotisúťažnýchpraktíkakoajhodnotenídopadov
týchto praktík sa používajú rôzne ekonomické, ekonometrické testy a postupy. U PMÚ SR súd
v ostatnom čase vidí prechod z formálneho prístupu na prístup ekonomický, čo je v súlade s
rozhodovacou praxou orgánov EÚ, pričom nesporne tento prechod na ekonomický prístup umožňuje

flexibilnejšie reagovať na situáciu na trhu pri zameraní sa na preukazovanie dopadu a efektov
protisúťažného správania s konečným dopadom na spotrebiteľa. Súťažná autorita disponuje okrem
právnikov aj tímom ekonómov vytvárajúcich ekonomické analýzy tak, ako tomu bolo aj v danom prípade.
Súdy v SR ekonómov nemajú, aj keď v zahraničí často vidno spoluprácu súdov s ekonomickými
expertmi práve za účelom posúdenia sporných ekonomických analýz. V danom prípade obsahuje

spis ako aj preskúmavané rozhodnutia dostatok precízne spracovaných analýz, ktoré v princípe vo
väčšej miere ani neboli žalobcom spochybnené. Ani súd nemá dôvod spochybňovať výsledky týchto
ekonomických analýz a štatistických zisťovaní. Práve zneužitie dominantného postavenia má ešte
výraznejší ekonomický obsah a je tu ešte výraznejšia potreba ekonomického posúdenia a analýz (napr.
pri definovaní relevantných trhov, dominancie, dopadov praktiky na trh...). Všeobecne možno povedať,

že dominant má snahu vytvoriť, posilniť alebo udržať silnú trhovú pozíciu, ktorá mu umožní určovať
podmienky na trhu a inkasovať rentu. Existuje teda snaha vylúčiť, obmedziť konkurentov alebo ťažiť zo
silnej pozície (vylučovacie a vykorisťovateľské praktiky), pričom platí, že čím dlhšie riešenie sporu trvá,
tým dlhšie môže dominant profitovať z renty. Vykorisťovateľské praktiky pritom vedú k priamemu poklesu
prospechu spotrebiteľa, teda k vyberaniu renty na jeho úkor, ktorá by nedominantnou firmou nemohla

byť získaná. Vylučovacie praktiky vedú k nepriamemu poklesu blahobytu spotrebiteľa cez znižovanie
konkurencieschopnosti rivalov na trhu zo strany dominanta (zvýšenie nákladov konkurentov, stláčanie
marže, predátorstvo, odmietnutie dodávať...). Pritom platí, že snaha vylúčiť alebo obmedziť konkurentov
a teda obmedziť konkurenčný tlak, je vždy v neprospech spotrebiteľov. Na preukázanie vylučovacieho
konania z ekonomického hľadiska existujú viaceré testy, napr.: test obetovania zisku, test chýbajúceho

ekonomického zmyslu, test rovnako efektívneho konkurenta, prípadne test spotrebiteľského blahobytu...

Zohľadniac zásadu prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom by mali súdy ako aj PMÚ SR
postupovať v súlade s európskou judikatúrou, inak by totiž postupovali v rozpore so ZFEÚ, nariadeniami
a ďalšími normami európskeho práva. Tiež by v súťažnej praxi nemalo dochádzať k neodôvodneným

rozdielom pri posudzovaní protisúťažného správania podľa európskeho a národného práva a teda k
odlišnému prístupu pri ochrane tohto verejného záujmu. Žalovaný sa výrazne inšpiruje v metodike a
postupoch Komisie a iných súťažných úradov, a tiež možno vidieť jeho snahu vychádzať z európskej
judikatúry. Z pohľadu EÚ je dôležitá jednotná aplikácia európskeho práva tak, aby podnikateliapôsobiaci v rámci tohto priestoru nepodliehali rôznym pravidlám v rôznych členských krajinách, pričom
zabezpečenie tejto jednotnej aplikácie je povinnosťou každej členskej krajiny (jej vnútroštátnych
orgánov).

Inštitút analýzy relevantných trhov (§ 16 ZoEK) a v jeho rámci potom určenie podniku s významnou
trhovou silou predstavuje v oblasti elektronických komunikácií vecný základ nástrojov a opatrení pre
sektorovú reguláciu tohto odvetia. Pojem podnik s významným vplyvom na trhu je v zásade ekvivalentný
kategórii dominantného postavenia (dominancie) v rámci súťažného práva. Toto je zdôraznené aj v

ods. 25 preambuly rámcovej smernice - doterajšia definícia významnej trhovej sily bola označená
za nevyhovujúcu kvôli stále zložitejším a dynamickejším trhom a je preto potreba prejsť k definícii
ekvivalentného pojmu dominantného postavenia. Napriek tomu, že sa koncepcia významnej trhovej sily
javí ako veľmi blízka dominantnému postaveniu podľa súťažného práva, nemôže ísť o celkom rovnaké
pojmy, a to práve s ohľadom na špecifické rysy trhov elektronických sietí a služieb a ich regulácie.
Podľa čl. 14 ods. 2 smernice sa za podnik s významnou trhovou silou považuje podnik, pokiaľ má buď

samostatne alebo v spojení s inými podnikmi zodpovedajúce dominantné postavenie, t.j. postavenie
takej ekonomickej sily, ktorá mu umožňuje správať sa nezávisle na konkurentoch, zákazníkoch a v
konečnom dôsledku aj na spotrebiteľoch. Postavenie s významnou trhovou silou sa pritom líši práve
svojim zameraním na ex ante hodnotenie trhovej sily, aby toto postavenie nebolo zneužité v zmysle
všeobecných pravidiel ochrany súťaže, zatiaľ čo posudzovanie dominantného postavenia sa vykonáva

(najmä) v súvislosti s jeho prípadným zneužitím, teda ex post. Článok 14 ods. 2 smernice pritom
výslovne požaduje od vnútroštátnych regulačných orgánov pri posudzovaní významnej trhovej sily, aby
postupovali dôsledne v súlade s právom Spoločenstva a čo najviac zohľadňovali pokyny pre analýzy
trhu a významné trhové sily, ktoré Komisia vydáva a zverejňuje na základe čl. 16 smernice. Pokiaľ pritom
podnik disponuje významnou trhovou silou na určitom trhu, možno ho zároveň považovať za podnik s

významnou trhovou silou aj na trhu úzko súvisiacom, ak sú väzby medzi oboma trhmi také, že umožňujú
presúvanie sily z jedného trhu na druhý trh, čím sa posilňuje trhová sila daného podniku. Hlavným
zmyslom ukladania povinnosti ex ante podnikateľom s významnou trhovou silou je potom v takýchto
prípadoch účinne zabezpečiť, aby tieto podniky nemohli použiť svoju trhovú silu k obmedzeniu alebo
narušeniu hospodárskej súťaže nielen na príslušnom relevantnom trhu, ale aby ani prípadne nemohli

preniesť túto silu na súvisiaci trh.

Podľa § 8 ods. 1 písm. b/ ZoEK TÚ SR spolupracuje s PMÚ SR v otázkach určenia relevantných trhov,
analýzyrelevantnýchtrhovvoblastielektronickýchkomunikáciíaurčeniapodnikusvýznamnýmvplyvom
na relevantnom trhu v oblasti elektronických komunikácií.

Samotné vymedzenie relevantných trhov je kľúčové pre rozhodnutie o otázke, či mal žalobca
dominantné postavenie. Pod dominanciou možno rozumieť situáciu podstatnej trhovej sily, držanej po
určitú dobu určitou firmou nad ostatnými konkurentmi, zákazníkmi alebo dodávateľmi, ktorá umožňuje
obmedziť produkciu alebo zvýšiť cenu nad úroveň, ktorá by existovala v prípade konkurenčných trhov.

Dominantné postavenie na trhu má súťažiteľ, ktorému jeho trhová sila umožňuje vylúčiť efektívnu
súťaž na trhu tým, že mu umožňuje správať sa v značnej miere nezávisle na iných súťažiteľoch
alebo spotrebiteľoch (ESD 27/76 Continental Can, 85/76 Hoffmann-La Roche, 322/81 Michelin). Ide o
multikriteriálnu veličinu, kde treba skúmať faktory vzťahujúce sa k štruktúre trhu i k podniku samotnému
a jeho správaniu. Je potrebné brať do úvahy dynamické prvky trhu a osobitosti každého konkrétneho

podniku. Tiež platí, že konkurencia nemusí byť celkom vylúčená a pri časovom aspekte nemusí ísť o
trvalosť, stačí dostatočne dlhá doba. Pri určovaní dominantného postavenia je teda dôležitým krokom,
ktorý však nemôže byť cieľom, vymedzenie relevantných trhov, ďalej analýza trhových podielov, cenová
elasticita dopytu, hodnotenie ziskovosti, prekážky vstupu a expanzie, závislosť zákazníkov, štrukturálne
faktory vzťahujúce sa k trhu a tiež je možné brať do úvahy aj samotné správanie podniku. Existencia

dominantného postavenia sa teda preukazuje z pohľadu niekoľkých faktorov, ktoré, pokiaľ by boli
posudzované samostatne, nemusia byť nutne určujúce, medzi ktorými však veľmi významnú rolu hrajú
veľmi vysoké trhové podiely (ESD 85/76 Hoffmann La Roche). V niektorých prípadoch však ide o
nedostatočný indikátor a najmä je tu nižšia relevancia v prípade trhov s malými prekážkami vstupu.
Z judikatúry súdov EÚ pritom vyplýva, že veľmi vysoké trhové podiely sú samé o sebe, s výnimkou

mimoriadnych situácií, dôkazom existencie dominantného postavenia (85/76 Hoffmann - La Roche -
75% a viac, T-30/89 Hilti - 70% a viac), vysoké trhové podiely, t.j. nad 50%, držané po nezanedbateľnú
dobu (podľa judikatúry cca 3 roky) sú silným prima facie dôkazom existencie dominancie, ktorý zakladá
vyvrátiteľnú domnienku existencie dominancie (322/81 Michelin - 57-65%, 62/86 AKZO - 50% držanýpo dobu 3 rokov), nízke trhové podiely (25% až 40%) - existencia dominantného postavenia nie je
pravdepodobná a pri veľmi nízkych trhových podieloch, t.j. pod 25%, je domnienka neexistencie
dominantného postavenia. Samotné trhové podiely treba posudzovať aj podľa vývoja v danom čase,

treba brať zreteľ na relativitu trhových podielov, odstup od najbližších konkurentov, pričom platí, že čím
vyššia je produktová diferenciácia na relevantnom trhu, tým nižšiu vypovedaciu schopnosť majú trhové
podiely. Pri analýze dominancie sa uplatňujú tiež ďalšie faktory ako napríklad prekážky vstupu/expanzie,
dynamika trhu, vyvažujúca kúpna sila, samotná veľkosť firmy, široká geografická účasť, finančná sila,
vertikálne prepojenie, portfóliová sila a diferenciácia produktov.... Platí, že čím nižšia je cenová elasticita

dopytu, tým väčšia je pravdepodobnosť, že podnik má dominantné postavenie. Tiež sa vychádza z toho,
že čím ziskovejší je predaj tovaru/služieb, tým pravdepodobnejšie drží podnik dominantné postavenie.
Tieto alternatívne spôsoby zisťovania dominancie sú však vcelku nespoľahlivé, resp. náročné na zber
údajov. Tiež treba uviesť, že samotná existencia dominantného postavenia nie je zakázaná. Zakázané
je až zneužitie dominantného postavenia.

2.1. Nezohľadnenie zastupiteľnosti služieb žalobcu so službami MO

Podľa § 3 ods. 3 ZOHS relevantný trh je priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu takých tovarov,
ktoré sú na uspokojenie určitých potrieb z hľadiska užívateľa zhodné alebo vzájomne zastupiteľné.
Podľa § 3 ods. 4 ZOHS tovarový relevantný trh zahŕňa zhodné alebo vzájomne zastupiteľné tovary

schopné uspokojiť určitú potrebu užívateľov. Podľa § 3 ods. 5 ZOHS vzájomne zastupiteľné tovary
sú tovary, ktoré sú zastupiteľné najmä z hľadiska ich fyzikálnych a technických charakteristík, ceny a
účelu použitia. Podľa § 3 ods. 6 ZOHS priestorový relevantný trh je vymedzený územím, na ktorom
sú súťažné podmienky také homogénne, že toto územie môže byť odčlenené od ostatných území s
odlišnými súťažnými podmienkami.

V súlade s § 8 ods. 1 ZOHS dominantné postavenie na relevantnom trhu má podnikateľ alebo niekoľko
podnikateľov, ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu
môže správať nezávisle.

V prvostupňovom rozhodnutí PMÚ SR vymedzil celkom dvanásť tovarových relevantných trhov, ktoré
geograficky zadefinoval územím SR. Predovšetkým treba uviesť, že úrad sa vymedzením tovarových
relevantných trhov riadne zaoberal a svoj názor v súvislosti s námietkami zastupiteľnosti služieb žalobcu
so službami MO veľmi podrobne odôvodnil. Keďže žalobca v rozklade namietal nesprávne rozlišovanie
medzi bytovými a nebytovými zákazníkmi ako aj zastupiteľnosť mobilných služieb a zastupiteľných

technológiívprípadenízkorýchlostnéhoavysokorýchlostnéhointernetu,týmitootázkamisazaoberalaaj
Rada úradu, ktorá svoj názor taktiež riadne odôvodnila a súd na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
v podrobnostiach poukazuje.

Žalobca má pravdu v tom, že telefonický hovor je možné uskutočniť prostredníctvom pevnej linky ako aj

MT a že mobilita MT je v podstate konkurenčnou výhodou mobilnej komunikácie. Súd súhlasí s názorom
žalobcu aj v tom, že sa vo vzťahu k ponuke MO nemohol správať celkom nezávisle, keďže bol vystavený
konkurenčnému boju. Súd sa však stotožňuje s názorom žalovaného, že minimálne v čase vydania
prvostupňového rozhodnutia existovala nezastupiteľnosť mobilnej a pevnej hlasovej služby, ktoré majú
odlišné charakteristické vlastnosti spôsobujúce to, že tieto služby nie je možné považovať za vzájomné

zastupiteľné v zmysle § 3 ods. 5 ZOHS. Významným rozlišujúcim faktorom je práve mobilita koncového
zariadenia, t.j. MT, keďže užívateľ MT môže telefonovať a prakticky byť zastihnutý kdekoľvek, kde je
oblasť pokrytá signálom MO. Samotná skutočnosť, že obidve služby slúžia na prenos reči, nie je podľa
názoru súdu dostačujúcim faktorom pre substitúciu týchto služieb. Mobilitu je potrebné považovať za
technickú a fyzikálnu odlišnosť a to tak významnú, že určuje úplne odlišný spôsob použitia pevnej a

mobilnej hlasovej služby. Pri porovnaní obidvoch služieb je evidentná jednostranná zastupiteľnosť, t.j.
MT môže zastúpiť pevnú linku, avšak nie naopak. Zo zákonnej definície § 3 ods. 3 ZOHS pritom vyplýva
potreba vzájomnej zastupiteľnosti, čo v danom prípade nebolo v čase rozhodovania prvostupňového
orgánu splnené. V podrobnostiach k otázke nezastupiteľnosti pevnej linky a MT súd poukazuje na
odôvodnenie tak prvostupňového ako aj druhostupňového rozhodnutia.

Pojem relevantný trh je súdnou praxou už konštantne označovaný za neurčitý právny pojem, ktorý
nemožno obsahovo dostatočne presne vymedziť. Z toho vyplýva, že aplikácia tohto pojmu závisí
na odbornom posúdení žalovaného v každom jednotlivom prípade. Keďže teda zákonodarca vytvorilpriestor žalovanému pre hodnotenie konkrétnej situácie vo vzťahu k neurčitému právnemu pojmu,
potom naplnenie jeho obsahu so sebou z hľadiska následného súdneho prieskumu prináša povinnosť
správneho orgánu rozhodnúť spôsobom, ktorý norma predpokladá. Ak má teda súd vychádzať z § 3

ods. 3, 5 ZOHS a podporne z Oznámenia Komisie o definícii relevantného trhu pre potreby európskeho
súťažného práva (OJ C 372 zo dňa 09.12.1997), a teda ak má za plnenia (v danom prípade vo
forme služieb) na trhu považovať všetky plnenia, ktoré sú vzájomne substitutovateľné najmä z hľadiska
dopytu, je potrebné, aby aj žalovaný vychádzal z pozícií spotrebiteľa a uviedol rozdiely v službách
mobilnej a pevnej hlasovej služby, na ktorých je založené preferenčné správanie spotrebiteľov. Pri

zisťovaní zameniteľnosti sa všeobecne zohľadňujú vlastnosti, cena a zamýšľaný spôsob použitia, a
to všetky tieto tri veličiny kumulatívne. Napriek známym (aj v tomto konaní prezentovaným) záverom
o existencii vysokej miery substitutovateľnosti týchto služieb je však názor žalovaného platný ku
dňu vydania prvostupňového rozhodnutia správny a kompatibilný aj s rozhodovacou praxou Komisie,
ktorá u hlasových služieb vníma mobilitu koncového zariadenia a užívateľa súvisiaceho s nepretržitou
dosažiteľnosťouužívateľaavprípadeprístupukinternetukvalituarýchlosťprenosu,zatakérozlišovacie

znaky, ktoré sú ešte stále postačujúce z pohľadu oddelenia služieb pevnej linky a MT. Je celkom
zrejmý trend postupného strácania sa rozdielov medzi týmito službami, avšak ku dňu rozhodnutia
prvostupňového orgánu tieto rozdiely existovali.

Nedôvodná je tiež námietka žalobcu poukazujúca na rozhodnutie žalovaného č. 2003/ZK/2/1/257, v

ktorom mal žalovaný pri vymedzení relevantných trhov pripustiť zastupiteľnosť MT a pevnej linky.
V danom prípade však išlo o zastupiteľnosť takých užívateľských programov spoločnosti Orange
Slovensko, a.s. a Slovak Telekom, a.s., ktoré užívali zriedkaví používatelia, t.j. užívatelia s nižšími
komunikačnými potrebami, ktorí hlasové služby využívali skôr pasívne a takmer výhradne vo svojej
domácnosti, čiže išlo o úzku skupinu zákazníkov, pre ktorých mobilita koncového zariadenia nebola

základným rozlišujúcim faktorom spôsobujúcim to, že sa priklonili k jednému, či druhému produktu. K
tejto otázke treba dodať, že PMÚ SR sa už v prvostupňovom rozhodnutí (bod 251) touto námietkou
zaoberal a riadne vysvetlil, prečo nie je možné konštatovať vzájomnú zastupiteľnosť pevnej linky a
mobilnej hlasovej služby z celkového hľadiska. V tomto prípade sa súd celkom stotožňuje s vyjadrením
žalovaného.

Dôvodný nie je ani argument žalobcu, že z vyjadrenia Komisie vo veci koncentrácie žalobcu a
spoločnosti EuroTel vyplýva vzájomná zastupiteľnosť pevnej linky a MT. V danom prípade išlo o
to, že Komisia sa vyjadrila tak, že služby pevných a mobilných liniek niektorí zákazníci vnímajú
ako zastupiteľné, pričom sa opierala o vyjadrenie žalovaného v súvislosti s koncentráciou žalobcu a

spoločnosti EuroTel. Žalovaný uviedol, že žalobca a spoločnosť EuroTel na maloobchodných trhoch
poskytovaniatelekomunikačnýchslužiebpôsobianasusediacichrelevantnýchtrhoch,ktorésúvprípade
určitej skupiny cenovo senzitívnych užívateľov prenosu hlasu na miestnej úrovni vzájomne zameniteľné.
Situácia sa však týkala len úzkej skupiny cenovo senzitívnych zákazníkov a samotná táto skutočnosť
nemôže vyvrátiť, že z celkového hľadiska sú uvedené služby vzájomne nezastupiteľné.

K rozsudkom českých súdov vo veci O2, ktoré žalovaný použil na podporu svojich záverov, treba uviesť,
že v rozsudkoch uvedené rozlišovacie znaky, akými sú mobilita koncového zariadenia a užívateľa (pri
hlasových službách) súvisiace s nepretržitou zastihnuteľnosťou užívateľa a kvalita a rýchlosť prenosu
(pri prístupe na internet) sú postačujúce pre vymedzenie nezastupiteľnosti. Ako však správne uviedol

žalobca, NSS nevylúčil možnosť zastúpenia pevných a mobilných liniek, keďže len konštatoval, že
v relevantnom čase (rok 2004) táto zastupiteľnosť ešte nebola úplná. Logicky teda žalobca dôvodil
významom faktora plynutia času a nevyhnutnosti posudzovania aktuálnych trhových podmienok, ktoré
sa v sektore telekomunikácií veľmi rýchlo menia. NSS pripustil potencionálnu zastupiteľnosť mobilných
a pevných liniek, keď konštatoval, že vývoj k takejto zastupiteľnosti aj smeruje. Situácia na českom trhu

bola teda práve s poukazom na časový odstup rozdielna a nemožno absolutizovať závery českých
súdov vo veci O2 na prejednávaný prípad.

Nie je sporné, že z Oznámenia Komisie o definícii relevantného trhu na účely práva HS Spoločenstva
(97/C 372/03), Komisia pri určovaní zastupiteľnosti produktov na strane dopytu často kontaktuje aj

hlavných konkurentov preverovaných spoločností s cieľom zhrnúť ich názory na hranice trhu výrobkov
a získať vecné informácie potrebné pre rozhodnutie o rozsahu trhu. Žalovaný uviedol, že zisťovanie
preferencií priamo u spotrebiteľov nie je štandardným a nutným spôsobom, ako je možné postupovať
pri vymedzovaní relevantných trhov a určite sa nevykonáva v každom jednotlivom prípade. Žalovanýoslovil iba hlavných konkurentov žalobcu, ktorí disponujú informáciami o trhu svojich zákazníkoch
(spotrebiteľoch) a ich správaní. Súd nesúhlasí celkom s názorom žalovaného, keďže v zmysle ZOHS
sa predmetný relevantný trh vymedzuje práve s ohľadom na preferencie spotrebiteľov (užívateľov),

pretože má ísť o priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu takých tovarov, ktoré sú na uspokojenie
určitých potrieb z hľadiska užívateľa zhodné alebo vzájomne zastupiteľné. Dôvodne teda žalobca tvrdil,
že žalovaný mal prioritne zisťovať preferencie priamo u spotrebiteľov, namiesto ktorých však oslovil
ďalšíchoperátorovpôsobiacichnarelevantnomtrhu,ktoríajpodľanázorusúdumohlimaťpriamyzáujem
na výsledku správneho konania a teda ich odpovede mohli byť čiastočne aj neobjektívne. Samotný záver

o vzájomnej nezastupiteľnosti mobilných a pevných hlasových služieb pritom bol logickým výsledkom
vykonaného dokazovania žalovaným, ktorý prípadnú zastupiteľnosť skúmal z hľadiska technických a
fyzikálnych charakteristík a spôsobu užívania, zisťoval preferencie zákazníkov prostredníctvom ôsmich
AO, oslovil žalobcu, AO a spoločnosť UPC broadband Slovakia, s.r.o., riadne vyhodnotil štatistické
údaje o počte pevných liniek a počte aktívnych zákazníkov mobilných služieb, skúmal trend vývoja
pretelefonovaných minút a tržieb a tiež možnú vzájomnú zastupiteľnosť pri úzkej skupine volacích

programov. Pri preskúmavaní námietok žalobcu o zastupiteľnosti pevnej a mobilnej hlasovej služby
žalovaný oslovil tiež mobilných operátorov. Je teda zrejmé, že žalovaný zvolil postup, ktorým zisťoval
názorykonkurentovžalobcuakoposudzovanejspoločnosti.Podľanázorusúduvšakžalovaný,vybavený
dostatočnými personálnymi a odbornými kapacitami, mohol a mal vykonať aj prieskum preferencií
samotných užívateľov (spotrebiteľov) a nevychádzať len z údajov poskytnutých konkurentmi žalobcu,

ktorí navyše nemuseli ani poskytnúť presné informácie o svojich zákazníkoch. Ani výsledky prieskumu
preferencií priamych spotrebiteľov by však pravdepodobne nič nezmenili na skutočnosti, že ku
dňu rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu boli mobilné a pevné hlasové služby vzájomne
nezastupiteľné. Možný otáznik vzniká ohľadne vzájomnej zastupiteľnosti týchto hlasových služieb ku
dňu rozhodovania druhostupňového orgánu, ktorý rešpektujúc zásadu jednotnosti správneho konania

(konanie na prvom stupni spolu s konaním na druhom stupni tvorí jeden celok) mal rozhodovať
zohľadniac skutkový stav ku dňu vydania svojho rozhodnutia. Napokon aj spomínané české súdy ako
aj samotná Komisia v minulosti pripúšťali potenciálnu zastupiteľnosť mobilných a pevných telefónnych
liniek, resp. videli posun smerom k zmiešaniu alebo k zbližovaniu ponúk, avšak stále tu bol zrejmý
rozdiel...Akvšakkľúčovýrozdielmedzimobilnýmiapevnýmislužbamijeprávemobilita vlastnávšetkým

mobilným službám a pevné služby logicky takúto mobilitu neposkytujú, vystáva podľa súdu otázka, kedy
a za akých okolností by mohlo dôjsť k situácii, že uvedené služby budú plne vzájomne zastupiteľné,
resp. či vôbec. Žalovaný pritom v súdnom konaní poukázal na viaceré dokumenty (napr. rozhodnutie
TÚ SR zo dňa 20.01.2011, Analýzu veľkoobchodného trhu č. 4 TÚ SR, dokument Komisie z roku 2007,
štúdiu z júla 2006, poukázal na rozhodovaciu prax Komisie z rokov 2000-2003), v ktorých v princípe

existujú argumenty na podporu jeho záverov. Je síce pravdou, že viaceré z uvedených dokumentov
časovo veľmi predchádzajú dátumu vydania prvostupňového rozhodnutia a je tiež pravdou, že situácia
v danom odvetví sa pomerne rýchlo vyvíja, avšak z vykonaného dokazovania vyplynul logický záver o
vzájomnej nezastupiteľnosti mobilných a pevných hlasových služieb. Otázne však je, ako by žalovaný
vyhodnotil v tomto smere opačný výsledok prieskumu preferencií spotrebiteľov.

Vsprávnomkonaníbolooslovených8(žalobcanesprávneuvádza5)subjektovposkytujúcichtelefonické
služby na pevnej linke, z ktorých piati uviedli, že ich zákazníci by prešli k iným operátorom poskytujúcich
telefonickú službu na pevnej linke. Ďalší dvaja uviedli, že predpokladajú aj prechod k MO, resp. že malá
časť zákazníkov by prešla k MO a iba jeden uviedol, že by jeho zákazníci prešli len na MT. Z uvedených

odpovedí bol záver žalovaného logický a opodstatnený. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaný
presne neidentifikoval operátorov, ktorí sa vyjadrili za či proti zastupiteľnosti pevnej a mobilnej linky
treba uviesť, že táto nie je dôvodná, pretože samotné neuvedenie názvov týchto subjektov v rozhodnutí
neznamená jeho zmätočnosť, či nedostatočnú odôvodnenosť alebo nepreskúmateľnosť. Žalobca mal
možnosť nahliadať do spisu a zistiť názvy týchto subjektov ako aj to, ako odpovedali na položenú otázku.

2.2 Rozlišovanie medzi bytovými a nebytovými zákazníkmi

Námietka žalobcu nie je dôvodná. Žalovaný takéto rozdelenie vecne zdôvodnil tým, že tak žalobca
ako aj ďalší AO ponúkajú svoje produkty osobitne zamerané na bytových a nebytových zákazníkov, čo

považoval za kľúčový faktor vymedzenia relevantných trhov a takéto vymedzenie relevantných trhov je
súladné aj s existujúcou judikatúrou. V tejto súvislosti súd poukazuje na body 233-244 prvostupňového
a body 55-59 druhostupňového rozhodnutia, stotožňuje sa s názorom žalovaného, pričom ani nevidí, v
čom sa mohlo takéto rozdelenie dotknúť práv žalobcu.Nedôvodné je aj tvrdenie žalobcu o účelovom používaní judikatúry žalovaným ohľadne rozhodnutí vo
veci Wanadoo Interactive a Deutsche Telekom, keďže poukaz žalovaného na uvedené rozhodnutia bol
dôvodný. Judikátom Wanadoo Interactive pritom žalobca argumentoval pri posúdení praktiky stláčania

marže a nie pri vymedzení relevantného trhu. Zo skutkového hľadiska pritom išlo o rozdielne prípady.
Žalovaný dôvodne vychádzal z rozhodnutia Deutsche Telekom, avšak je zrejmé, že tento rozsudok pri
definíciirelevantnýchtrhovnemožnopoužiť.Platítotiž,žedefiníciarelevantnýchtrhovmôžebyťrovnaká,
aj keď ide o posudzovanie rozdielnych praktík a naopak rozdielna, aj keď ide o rovnaké praktiky.

2.3 Vymedzenie relevantných trhov pripojenia k internetu

Je logické, že žalobca má záujem na tom, aby bol relevantný trh vymedzený čo najširšie, pretože
by to ovplyvnilo jeho postavenie na trhu. Súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie
žalovaného je nepreskúmateľné, neodôvodnené a nepodložené relevantnými dôkazmi a analýzami. V
druhostupňovom rozhodnutí (body 82-92) totiž žalovaný svoj postup riadne odôvodnil, pričom skúmal

zastupiteľnosť niektorých technológií vzhľadom na fyzikálne, technické charakteristiky, cenu alebo účel
použitia a za týmto účelom oslovil aj viacerých poskytovateľov internetu. Riadne sa tiež vysporiadal
s námietkami žalobcu ohľadne zastupiteľnosti niektorých technológií. Ak sa aj niektorí poskytovatelia
internetu vyjadrili v prospech zastupiteľnosti určitých technológií, bolo to vždy len vo vzťahu k niektorým
kritériám zastupiteľnosti. V druhostupňovom rozhodnutí je táto otázka podrobne vysvetlená (bod 85).

Opätovne však platí, že žalovaný nezisťoval preferencie samotných spotrebiteľov a teda ani neskúmal a
nemohol vyhodnotiť, či a akú váhu uvedeným tvrdeným rozdielom pripisuje samotný spotrebiteľ, resp. či
ich vôbec vníma a či majú akúkoľvek relevanciu pri jeho rozhodovaní o tom, akú technológiu pripojenia
na internet zvolí. Žalovaný totiž opätovne oslovil iba konkurentov žalobcu, pričom mu podľa názoru
súdu nič nebránilo za účelom vymedzenia relevantných trhov v danom prípade osloviť aj samotných

spotrebiteľov. Ani v tomto prípade by však výsledky prieskumu preferencií spotrebiteľov s najväčšou
pravdepodobnosťou neovplyvnili správny záver žalovaného o nezastupiteľnosti niektorých technológií
pripojenia na internet.

2.4. Vyhodnotenie dominantného postavenia žalobcu

V súvislosti s vyhodnotením dominantného postavenia žalobcu na relevantných trhoch poskytovania
prístupu k vysokorýchlostnému internetu prostredníctvom xDSL, káblovej technológie a optických
vlákien pre bytových ako aj pre nebytových zákazníkov súd poukazuje na body 361-381 prvostupňového
rozhodnutia, v ktorých žalovaný riadne odôvodnil svoj postup pri určovaní dominantného postavenia v

danom prípade. Zaoberal sa viacerými faktormi analýzy dominancie, okrem iného vyhodnocoval trhové
podiely žalobcu ako aj AO, skúmal taktiež bariéry vstupu na predmetné trhy a uviedol, že žalobca je
vertikálne integrovanou spoločnosťou pôsobiacou nielen na maloobchodnom trhu ale aj na vertikálne
prepojenom vrchnom trhu poskytovania veľkoobchodného prístupu k xDSL prostredníctvom PVTS pre
ISP. Žalobca teda ovplyvňuje situáciu na maloobchodnom trhu, nakoľko prístup ISP k účastníckym

vedeniam a xDSL technológii je nevyhnutný na to, aby ISP vstúpili na maloobchodný trh. Žalovaný
riadne zistil, že xDSL služby boli najčastejším spôsobom širokopásmového pripojenia k internetu, keď
podiel tejto technológie predstavoval v každom roku 50%, v jednom stúpol nad 80% a v rokoch 2006
a 2007 sa stabilizoval na úrovni 72-73%. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že vzhľadom na
vysoký podiel xDSL technológie a vysoký podiel žalobcu v xDSL nebolo potrebné bližšie vymedzovať

podiely účastníkov na trhu poskytujúcich širokopásmový internet prostredníctvom káblovej technológie a
optiky. Postup žalovaného bol pritom celkom logický, keďže podiel xDSL bol do veľkej miery aj podielom
žalobcu a keby aj žalovaný zisťoval podiel účastníkov v rámci ostatných technológií, podiely by sa
napokon rozpustili medzi viacerých. Keďže podiel káblovej technológie a optických vlákien je pomerne
malý, trhový podiel žalobcu v xDSL technológii preukazuje dominantné postavenie na predmetnom

relevantnom trhu.

Dôvodná nie je ani námietka žalobcu, že ak by žalovaný zobral do úvahy všetky technológie na
relevantnom trhu, zistil by, že podiel žalobcu na relevantnom trhu v roku 2003 nemohol byť vyšší ako
21,7%. V roku 2003 pripadal na xDSL technológiu podiel 55%, ktorý sa v ďalších rokoch zvyšoval

(najvyšší bol v roku 2005 - 83%). Na tomto trhu žalovaný posudzoval zneužitie dominantného postavenia
od01.06.2003,pričomtechnológiakáblovéhomodemumalapodiel45%(údajezatechnológiuoptického
kábla neboli v roku 2003, 2004 a 2005 dostupné). Z údajov uvedených v rozhodnutí nie je možné
vypočítať podiel žalobcu na príslušnom relevantnom trhu pre nebytových zákazníkov, keďže údajeo počte zákazníkov pri technológii káblového modemu sú celkovými údajmi bytových a nebytových
zákazníkov. Ani spis správneho orgánu neobsahuje údaje o počte nebytových zákazníkov pri technológii
káblového modemu a teda nie je možné vypočítať presný podiel na nebytovom trhu.

Žalobca má pravdu v tom, že základným znakom dominantného postavenia je, či sa mohol vo vzťahu k
posudzovaným konaniam správať nezávisle. Namietal, že žalovaný nezohľadnil všetkých konkurentov,
ktorí mali vplyv na jeho konanie a limitovali ho v možnosti nezávisle diktovať obchodné podmienky
užívateľom. Je nesporné, že v posudzovanom období MO evidovali nárast tržieb, pričom u žalobcu

dochádzalo k poklesu tržieb za prevádzku pevnej linky a je tiež známe, že existuje trend prechodu
zákazníkov od používania pevnej linky k MT. K otázke, prečo úrad nezahrnul na relevantné trhy MO sa
už súd vyjadril. Žalovaný tiež správne odôvodnil, že pokles tržieb žalobcu nemohol korelovať s veľkým
nárastom služieb MO. Samotný pokles zákazníkov žalobcu a pokles jeho tržieb, nie je možné pripisovať
mobilnej substitúcii, keďže medzi týmito údajmi nie je taká súvislosť, ktorá by podporovala vzájomnú
substitúciu. Ide totiž o veľký nepomer medzi nárastom mobilných služieb a poklesom na strane žalobcu.

Na konanie žalobcu malo veľký vplyv aj samotné správanie MO, čiže jeho konkurentov, pričom najmä
obchodná kampaň spoločnosti Orange Slovensko, a.s. bola až takmer agresívna. Je nesporné, že
i podnikateľ v dominantnom postavení je oprávnený brániť svoje postavenie na trhu. V prípade,
že konkurencii čelí férovými prostriedkami, nejde o zneužívanie dominantného postavenia. Ak však

postupuje tak, akoby v dostatočne efektívnom súťažnom prostredí nemohol postupovať z dôvodu
obáv z konkurencie a z odlivu zákazníkov a pritom svojim konkurentom alebo spotrebiteľom spôsobuje
ujmu, ide o zneužitie dominantného postavenia. Konanie, ktorým bráni svoje postavenie na trhu,
nesmie byť zjavne neprimerané podmienkam panujúcim na trhu. Správne žalovaný uviedol, že ak ide
o správanie, ktoré by podnikateľ v podstatnej miere nemohol realizovať za situácie, pokiaľ by nebol

v dominantnom postavení, nakoľko by sa musel dôvodne obávať okamžitého vyplnenia uvoľneného
miesta konkurentom, ktorého plnenie by pre zákazníka predstavovalo alternatívu, ide o správanie, ktoré
je zneužitím dominantného postavenia. V tejto súvislosti možno poukázať aj na záver Všeobecného
súdu EÚ (predtým Súdu prvého stupňa ES) vo veci British Plaster Board (T-65/89), z ktorého vyplýva,
že samotná skutočnosť, že súťažiteľ disponuje dominantným postavením, ho síce vystavuje prísnejšej

reglementácii oproti súťažiteľom, ktorí takýmto postavením nedisponujú, avšak nijako neprelamuje jeho
základné právo chrániť svoje obchodné záujmy, pokiaľ môžu byť ohrozené. Uskutočnenie primeraných
krokov k ochrane svojich záujmov mu musí byť umožnené. Žalobca má pravdu v tom, že aby žalovaný
mohol posúdiť, či jeho konanie bolo nelegitímne, musel v konaní preskúmať, či toto konanie malo znaky
zjavnej neprimeranosti, a to objektívne vo vzťahu k všetkým podmienkam panujúcim v relevantnom čase

na trhu. Žalovaný sa v danom prípade zaoberal konaním žalobcu vo vzťahu k AO a nie k mobilným
operátorom, čiže vo svojich rozhodnutiach uviedol vo vzťahu k týmto AO, aké konanie žalobcu bolo
podľa neho zjavne neprimerané podmienkam na trhu.

Aj NSS vo svojom rozsudku sp. zn. 8 Afs 38/2010 zo dňa 21.07.2010 akcentoval osobitnú zodpovednosť

súťažiteľa v dominantnom postavení, ktorý je nútený správať sa tak, aby svojim postupom nenarušil
hospodársku súťaž na relevantnom trhu. Hoci by jeho správanie bolo za štandardných okolností
prípustné, špecifická pozícia v dominantnom postavení ho významne obmedzuje. Pri aplikácii § 8
ods. 1 ZOHS musia byť dôsledne skúmané okolnosti konkrétneho prípadu so zreteľom ku všetkým
jeho špecifikám. Je potrebné vždy starostlivo zvažovať, či ide v prípade konkrétneho podnikateľa v

dominantnom postavení o primerané správanie sa, t.j. či sú zvolený spôsob a intenzita správania
primerané oprávneným záujmom dominantného súťažiteľa na trhu.

K údaju o náraste AO na slovenskom trhu (7% za dva roky) treba uviesť, že tento skutočne presahoval
európsky priemer, avšak situácia AO na Slovensku a v rámci EÚ bola odlišná, keďže na Slovensku

došlo k de jure liberalizácii až k 01.01.2003 a v iných krajinách Európy to bolo už skôr, čiže tam už AO
prvý nárast spojený s liberalizáciou trhu získali skôr. V EÚ však AO získali aj určitú časť trhu (podiel
na tržbách cca 25%). Z údajov obsiahnutých v spise vyplýva, že aj na Slovensku získali AO určitú časť
trhu, ale ich trhový podiel bol nižší ako v iných krajinách Európy. V tejto súvislosti možno poukázať aj
na rozsudok Všeobecného súdu EÚ (SPS) vo veci Wanadoo Interactive, podľa ktorého pokles podielu

o 10-15% pri cca 70% podiele na trhu nie je možné považovať za spôsobilé spochybniť dominantné
postavenie účastníka konania.Poukaz žalovaného na fakt, že žalobca začal s posudzovaným konaním v čase pripravovaného
vstupu AO na trh, je však podľa názoru súdu špekulatívne, keďže žalovaný tento fakt nijako bližšie
nešpecifikoval a nezaoberal sa detailne ponukou MO v danom čase tak, aby vylúčil väzbu konania

žalobcu na aktivity konkurenčných MO.

3. Posúdenie praktiky stláčania marže

Margin squeeze (praktika stláčania marže) je jednou z vylučovacích foriem zneužívania dominantného

postavenia na trhu. Vo všeobecnosti možno uviesť, že táto praktika vzniká vtedy, keď vertikálne
integrovaná spoločnosť, dominantná na hornom trhu, poskytuje významný vstup na spodný trh, kde
sama tiež pôsobí a za tento vstup účtuje konkurentom takú cenu, ktorá im na spodnom trhu neumožňuje
efektívne súťažiť. Konkurenti dominantnej spoločnosti na spodnom trhu sú teda jednak závislí od
dodávky tohto nevyhnutného vstupu, ktorý im môže poskytnúť len dominantná spoločnosť, avšak
zároveň s ňou súťažia pri ponuke svojich konečných produktov zákazníkom (užívateľom). Pri posúdení

margin squeeze sa zisťuje, či dominantná spoločnosť ako dodávateľ svojim správaním prostredníctvom
nastavenia svojich veľkoobchodných a maloobchodných cien nevytláča svojich konkurentov z trhu, kde
spolu súťažia. Následkom tejto praktiky môže byť vytvorenie, udržanie alebo posilnenie dominantného
postavenia dominantnej spoločnosti na spodnom (maloobchodnom) trhu. Cieľom tak je zabrániť
dominantnej spoločnosti preniesť svoju trhovú silu na spodný trh. Margin squeeze teda znamená, že

rozdiel medzi maloobchodnými cenami, ktoré požaduje dominantný podnik za porovnateľné služby, je
negatívny alebo nedostatočný (t.j. môže byť aj pozitívny, ale je malý) k tomu, aby pokryl špecifické
náklady vzťahujúce sa k výrobku alebo službe dominantného podniku na maloobchodnom trhu.
Aby bolo možné kvalifikovať margin squeeze ako zneužitie dominantného postavenia, je potrebné
preukázať, že správanie má protisúťažné podmienky na trhu, pričom stačí preukázať, že správanie môže

potencionálne vylúčiť z trhu konkurentov, ktorí sú aspoň rovnako výkonní ako dominantný podnik.

Podľa § 8 ods. 2 ZOHS zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä:
a/ priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien, alebo iných neprimeraných obchodných
podmienok,

b/ hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor
užívateľov,
c/ uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým
podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži,
d/ viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky,

ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy, alebo
e/ dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž.

Podľa čl. 82 ZES (102 ZFEÚ) so spoločným trhom je nezlučiteľné a zakazuje sa, aby jeden alebo
viaceré podniky zneužívali dominantné postavenie na spoločnom trhu, či jeho podstatnej časti, ak sa

tým ovplyvní obchod medzi členskými štátmi. Takéto zneužívanie môže zahrňovať najmä:
a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných
obchodných podmienok,
b) obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov,
c) uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých činnostiach, ktoré

ich v súťaži znevýhodňujú,
d) podmieňovanie uzatvárania zmlúv tým, aby zmluvné strany prijali ďalšie záväzky, ktoré svojou
povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s ich predmetom.

Konkrétne praktiky: praktiky stláčania marže (body 1-5 výroku prvostupňového rozhodnutia), spájanie

voľných minút a pripojenia (bod 6), podmieňovanie pripojenia na odber telefónnej služby (bod 7) a
podmieňovanie odoberania internetových služieb na odber volacích programov (body 8 a 9) žalovaný
podrobne rozobral v časti G. svojho rozhodnutia. Žalovaný pritom evidentne vychádzal najmä z
rozhodnutia Komisie 2003/707/ES zo dňa 21.05.2003 o konaní podľa čl. 82 ZES vo veci COMP/
C-1/37.451, 37.578, 37.579- Deutsche Telekom AG. Rada žalovaného posúdila konanie v časti IV.

svojho rozhodnutia, pričom v čase jej rozhodnutia už existoval rozsudok Súdu prvého stupňa ES zo
dňa 10.04.2008 vo veci Deutsche Telekom/Komisia (T-271/03), z ktorého teda mohla vychádzať. S
teoretickými východiskami praktiky stláčania marže uvedenými v napadnutých rozhodnutiach sa súdbez výhrad celkom stotožňuje, čo však neplatí celkom pri metodológii výpočtu v súvislosti s úrovňou
agregácieprivýpočte.Názoržalobcuonepreskúmateľnostirozhodnutívtejtočastivšaktrebaodmietnuť.

Všeobecný súd v rozsudku z 10.04.2008 potvrdil závery Komisie pre posudzovanie praktiky stláčania
marže, a to:
1. Existencia spodného (maloobchodného) trhu určitého produktu a vrchného (veľkoobchodného) trhu
s významným elementom potrebným pre vytvorenie daného produktu ponúkaného na spodnom trhu.
2. Na poskytovanie výsledného produktu na spodnom trhu si konkurent musí kúpiť veľkoobchodný

produkt od dominantnej spoločnosti na vrchnom trhu, ktorý je významným elementom potrebným na
vytvorenie výsledného produktu na spodnom trhu.
3. V prípadoch margin squeeze produkt na vrchnom veľkoobchodnom trhu tvorí nevyhnutnú časť ponuky
poskytovateľa služieb na spodnom maloobchodnom trhu služieb pre koncových užívateľov. Podstatné
je, aby konkurent a dominantná spoločnosť použili porovnateľný produkt z vrchného veľkoobchodného
trhu na vytvorenie výsledného produktu, pretože v opačnom prípade by boli služby na spodnom trhu

neporovnateľné.

Súdny dvor (druhá komora) svojim rozsudkom z 14.10.2010 (C-280/08 P) odvolanie spoločnosti
Deutsche Telekom AG zamietol. Treba uviesť, že išlo o prvý prípad stláčania marže rozhodnutý Súdnym
dvorom EÚ, pričom z tohto rozsudku okrem iného vyplývajú aj nasledovné závery:

Povinnosťou jednotlivých členských štátov je prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo
osobitnej povahy na zabezpečenie toho, aby národné regulačné orgány plnili povinnosti, ktoré im
vyplývajú z práva Únie. Okrem toho články 81 ES a 82 ES v spojení s článkom 10 ES ukladajú členským
štátom, aby neprijímali alebo nezachovávali v účinnosti opatrenia, a to ani vo forme zákonov alebo iných

právnych predpisov, spôsobilé zmariť potrebný účinok pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sa uplatňujú
na podniky.
Pokiaľ však ide o možnosť Komisie podať žalobu o nesplnenie povinnosti proti dotknutému členskému
štátu, keďže napadnutý rozsudok, ktorý je predmetom tohto odvolania, sa týka výlučne zákonnosti
rozhodnutia prijatého Komisiou voči odvolateľke podľa článku 82 ES, Súdny dvor sa musí v rámci tohto

odvolaniaobmedziťnapreverenietoho,čiprostredníctvomvýhradpredloženýchnajehopodporumožno
preukázať, že Súd prvého stupňa sa v rámci svojho preskúmania zákonnosti dopustil nesprávneho
právneho posúdenia, a to nezávisle na skutočnosti, či Komisia mohla paralelne alebo alternatívne prijať
rozhodnutie o porušení práva Únie voči dotknutému členskému štátu.
Aj keby nebolo možné vylúčiť, že národné regulačné orgány porušili právo Únie a Komisia by si mohla

skutočne vybrať a podať na základe toho žalobu o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES proti
členskému štátu, tieto možnosti nie sú v štádiu tohto odvolania vôbec relevantné. V režime stanovenom
článkom 226 ES Komisia disponuje diskrečnou právomocou podať žalobu o nesplnenie povinnosti a
súdom Únie nenáleží posudzovať vhodnosť jej konania. (pozri body 45 - 47)
Články 81 ES a 82 ES sa neuplatnia len vtedy, ak je protisúťažné konanie uložené podnikom

vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo pokiaľ tieto predpisy tvoria právny rámec, ktorý sám vylučuje
akúkoľvek možnosť protisúťažného konania z ich strany. V takej situácii totiž nemá obmedzenie
hospodárskej súťaže tak, ako to napovedajú tieto ustanovenia, príčinu v samostatnom konaní podnikov.
Články 81 ES a 82 ES sa naopak môžu uplatniť, ak sa preukáže, že vnútroštátne právne predpisy
ponechávajú priestor na to, aby hospodárska súťaž mohla byť vylúčená, obmedzená alebo narušená

samostatným konaním podnikov. Možnosť vylúčiť protisúťažné konanie z pôsobnosti článkov 81 ES a 82
ES z toho dôvodu, že toto konanie bolo dotknutým podnikom uložené existujúcimi právnymi predpismi
alebožetietopredpisyvylúčiliakúkoľvekmožnosťkonkurenčnéhokonaniazostranytýchtopodnikov,tak
Súdnydvorpripustillenvobmedzenejmiere.Pokiaľsavnútroštátnyzákonobmedzujeibanapodnietenie
alebouľahčeniesamostatnýchprotisúťažnýchkonanípodnikov,tietopodnikynaďalejpodliehajúkonaniu

podľa článkov 81 ES a 82 ES. Podniky v dominantnom postavení totiž majú osobitnú zodpovednosť,
aby svojím konaním neohrozili skutočnú a nenarušenú hospodársku súťaž na spoločnom trhu.
V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že zásahy národného regulačného orgánu, akým je
telekomunikačný a poštový regulačný úrad, podnietili podnik v dominantnom postavení v odvetví
telekomunikácií na zachovanie jeho cenových postupov, ktoré viedli k stláčaniu cien jeho prinajmenšom

rovnako efektívnych konkurentov, nemôže sama osebe vylúčiť jeho zodpovednosť v zmysle článku 82
ES.
Vzhľadom na to, že podnik mal k dispozícii rozhodovací priestor na zmenu svojich maloobchodných
cien služieb prístupu pre účastníkov - bez ohľadu na uvedené zásahy - mu totiž cenové stláčanie možnopripísať. Skutočnosť, či je konanie, ktoré nevyužilo tento rozhodovací priestor, pochybením alebo nie,
nemôže spochybniť konštatovanie, podľa ktorého podnik mal takýto priestor, ale môže sa zohľadniť len
pri určení toho, či takéto konanie bolo porušením, ako aj v štádiu stanovovania výšky pokút. (body 80

- 85, 88, 89)

Čo sa týka otázky, či k porušeniam pravidiel hospodárskej súťaže došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti
a či je ich z toho dôvodu možné postihovať pokutou podľa článku 15 ods. 2 prvého pododseku nariadenia
č. 17, táto podmienka je splnená tým, že daný podnik nemôže nevedieť o protisúťažnej povahe svojho

konania, či už by si uvedomoval porušovanie súťažných pravidiel Zmluvy, alebo nie.
Toto je prípad podniku v odvetví telekomunikácií, ktorý jednak nemohol nevedieť, že napriek
rozhodnutiam telekomunikačného a poštového regulačného úradu disponoval skutočným rozhodovacím
priestorom, aby stanovil svoje maloobchodné ceny za služby prístupu pre účastníkov, a jednak, že
cenové stláčanie nieslo so sebou závažné obmedzenia hospodárskej súťaže, pri zohľadnení najmä
jeho monopolného postavenia na veľkoobchodnom trhu sprostredkovacích služieb a kvázimonopolného

postavenia na maloobchodnom trhu služieb prístupu pre účastníkov. (body 124, 125)

Povinnosť odôvodnenia stanovená článkom 253 ES je zásadnou formálnou náležitosťou, ktorú treba
odlíšiť od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá patrí pod otázku samotnej zákonnosti sporného aktu.
Z tohto hľadiska musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého

aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknutým
osobám umožnilo pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať toto opatrenie.
Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od
obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je
akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli

presneuvedenévšetkyrelevantnéprávneaskutkovéokolnosti,keďžeotázka,čiodôvodnenieaktuspĺňa
požiadavky uvedeného článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s
ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknuté odvetvie.
(body 130, 131)

Článok 82 ES druhý odsek písm. a) ES výslovne zakazuje podniku v dominantnom postavení, aby
priamo alebo nepriamo vynucoval neprimerané ceny a najmä používal také cenové postupy, ktoré majú
za následok vylúčenie jeho skutočných alebo potenciálnych rovnako efektívnych konkurentov, teda
cenové postupy, ktoré samy osebe sťažujú, prípadne znemožňujú ich prístup na trh a sťažujú, prípadne
znemožňujú jeho zmluvným partnerom možnosť výberu medzi viacerými zdrojmi zásobovania alebo

obchodnými partnermi, posilňujúc tak svoje dominantné postavenie používaním iných prostriedkov než
tých, ktoré patria do hospodárskej súťaže na základe kvality. Z tohto hľadiska teda nemožno každú
cenovú hospodársku súťaž považovať za zákonnú.
V rozsahu, v akom podnik v dominantnom postavení v odvetví telekomunikácií má k dispozícii
rozhodovací priestor na obmedzenie alebo odstránenie cenového stláčania pre prinajmenšom rovnako

efektívnych konkurentov prostredníctvom zmien svojich maloobchodných cien služieb prístupu pre
účastníkov, toto cenové stláčanie vzhľadom na účinok vylúčenia, ktorý môže mať prinajmenšom pre
uvedených konkurentov, môže samo osebe predstavovať zneužívanie v zmysle článku 82 ES.
Uvedený článok 82 ES má za cieľ predovšetkým ochranu spotrebiteľov prostredníctvom nenarušenej
hospodárskej súťaže. V tomto ohľade je irelevantné, že podnik v dominantnom postavení musí zvýšiť

ceny s cieľom predísť zneužitiu.
Takéto cenové stláčanie tým, že naďalej znižuje stupeň hospodárskej súťaže na trhu služieb prístupu
pre účastníkov, už aj tak obmedzenej v dôsledku prítomnosti uvedeného podniku, a posilňuje tak jeho
dominantné postavenie na tomto trhu, má totiž rovnako za následok, že spotrebitelia sú poškodzovaní
obmedzením svojich možností výberu, teda perspektívy zníženia maloobchodných cien z dlhodobého

hľadiska, z dôvodu hospodárskej súťaže medzi prinajmenšom rovnako efektívnymi konkurentmi na
uvedenom trhu.
Súd prvého stupňa preto nebol vôbec povinný zisťovať, či boli veľkoobchodné ceny sprostredkovacích
služieb alebo maloobchodné ceny služieb prístupu pre účastníkov samy osebe zneužívajúce z dôvodu
ich neprimeranej alebo predátorskej povahy. (pozri body 172, 177, 180 - 183)

Pri rozhodovaní, či môžu cenové postupy podniku v dominantnom postavení vylúčiť konkurenta z
trhu v rozpore s článkom 82 ES, treba uplatniť kritérium založené na nákladoch a stratégii podniku
v dominantnom postavení. V tejto súvislosti podnik v dominantnom postavení nemôže vylúčiť z trhupodniky, ktoré sú možno rovnako efektívne ako on sám, ale z dôvodu ich menšej finančnej kapacity
nedokážu odolať hospodárskej súťaži, ktorá existuje.
V situácii, keď zneužívajúca povaha cenových postupov podniku v dominantnom postavení vyplýva z

účinkov vylúčenia jeho konkurentov z trhu, je v analýze týkajúcej sa uvedenej zneužívajúcej povahy na
mieste oprieť sa len o ceny a náklady podniku v dominantnom postavení. Takéto kritérium totiž umožňuje
overiť, či podnik v dominantnom postavení v odvetví telekomunikácii mohol sám osebe ponúkať svoje
maloobchodné služby prístupu pre účastníkov aj inak než so stratou, keby musel vopred uhradiť svoje
veľkoobchodné ceny za sprostredkovacie služby. Na základe tohto kritéria sa teda dá určiť, či cenové

postupypodnikuvdominantnompostaveníviedliprostredníctvomcenovéhostláčaniakúčinkuvylúčenia
jeho konkurentov z trhu.
Takýto prístup je o to viac odôvodnený, lebo je v súlade so všeobecnou zásadou právnej istoty, keďže
zohľadnenienákladovpodnikuvdominantnompostavenímuvzhľadomnajehošpecifickúzodpovednosť
podľa článku 82 ES umožňuje posúdiť zákonnosť svojho konania. Podnik v dominantnom postavení totiž
síce pozná vlastné náklady a ceny, ale v zásade nepozná náklady a ceny svojich konkurentov.

Tieto konštatovania nemožno spochybniť skutočnosťou, že konkurenti podniku v dominantnom
postavení podliehajú pri poskytovaní telekomunikačných služieb svojim účastníkom menej záväzným
právnym a materiálnym podmienkam. Táto skutočnosť by totiž ani za predpokladu, že by sa preukázala,
nemohla ovplyvniť ani skutočnosť, že podnik v dominantnom postavení sa nemôže uchyľovať k cenovým
postupom, ktoré majú za účinok vylúčenie prinajmenšom rovnako efektívnych konkurentov z trhu, ani

skutočnosť, že taký podnik musí byť vzhľadom na svoju osobitnú zodpovednosť podľa článku 82 ES
sám schopný stanoviť, či sú jeho cenové postupy v súlade s týmto ustanovením. (body 198 - 203)

Hoci z pohľadu účastníka môžu služby prístupu a služby hovorov skutočne tvoriť jeden celok, Komisia
môže právom preskúmať existenciu cenového stláčania len na úrovni služieb prístupu bez zahrnutia

služieb hovorov, s ohľadom na zásady cenovej reštrukturalizácie a rovnosti príležitostí.
V tejto súvislosti sa Súd prvého stupňa, ktorý zohľadnil zásadu cenovej reštrukturalizácie vyplývajúcu z
právnej úpravy týkajúcej sa odvetvia telekomunikácií, na preskúmanie dôvodnosti uplatnenia článku 82
ES Komisiou na zneužívajúcu cenovú prax podniku v dominantnom postavení, nedopustil nesprávneho
právneho posúdenia. Pokiaľ totiž právna úprava týkajúca sa odvetvia telekomunikácií určuje právny

rámec, ktorý sa naňho vzťahuje, a prispieva tak k stanoveniu podmienok hospodárskej súťaže, v
ktorých podnik v dominantnom postavení vykonáva svoju činnosť na relevantných trhoch, predstavuje
relevantnú skutočnosť na uplatnenie článku 82 ES na konania takého podniku, či už na definovanie
relevantných trhov, posúdenie zneužívajúcej povahy takého konania alebo stanovenie výšky pokút.
Toto konštatovanie nespochybňuje skutočnosť, že zásada cenovej reštrukturalizácie sa uplatňuje len na

podnik v dominantnom postavení, ale nie na jeho konkurentov, keďže Súd prvého stupňa sa pri určení
zneužívajúcej povahy cenových postupov dotknutého podniku v dominantnom postavení z hľadiska
článku 82 ES opieral v súlade s kritériom rovnako efektívneho konkurenta o situáciu a náklady podniku
v dominantnom postavení.
V dôsledku toho Súd prvého stupňa po tom, čo konštatoval, že cenová rovnováha sledovaná právnou

úpravou Únie v odvetví telekomunikácií by sa mala prejaviť najmä znížením cien vnútroštátnych a
medzinárodných hovorov a zvýšením mesačného predplatného a ceny miestnych hovorov, mohol
v súlade s právom odvodiť, že oddelené zohľadnenie maloobchodných cien služieb prístupu a
maloobchodných cien služieb hovorov na určenie zneužívajúcej povahy cenových postupov podniku v
dominantnom postavení je obsiahnuté v zásade cenovej reštrukturalizácie. (pozri body 221, 223 - 226)

Systém nenarušenej hospodárskej súťaže možno zaručiť len vtedy, keď je medzi jednotlivými
hospodárskymi subjektmi zabezpečená rovnosť príležitostí.
To znamená, že podnik v dominantnom postavení v odvetví telekomunikácií a jeho prinajmenšom
rovnakoefektívnikonkurentimajúmaťrovnoprávnepostavenienamaloobchodnomtrhuslužiebprístupu

pre účastníkov. Táto podmienka nie je splnená, ak sa veľkoobchodné ceny sprostredkovacích služieb
platené podniku v dominantnom postavení môžu prejaviť na ich maloobchodných cenách služieb
prístupu pre účastníkov len tak, že tieto služby budú ponúkať so stratou.
Keďže jednak maloobchodný trh služieb prístupu pre účastníkov tvorí samostatný trh a jednak
sprostredkovateľské služby sú nevyhnutné pre prinajmenšom rovnako efektívnych konkurentov ako

on sám, aby mohli účinne vstúpiť na tento trh s podnikom, ktorý na ňom má dominantné postavenie
vyplývajúce predovšetkým z právneho monopolu, ktorý využíval ešte pred liberalizáciou odvetvia
telekomunikácií, zavedenie systému nenarušenej hospodárskej súťaže vyžaduje, aby tento podnik v
dominantnom postavení nemohol svojimi cenovými postupmi na maloobchodnom trhu spôsobiť svojimprinajmenšom rovnako efektívnym konkurentom už od začiatku konkurenčnú nevýhodu, ktorá by bránila
rozvoju ich činnosti na tomto trhu alebo ho obmedzovala.
O to viac to platí v prípade, keď konkurenti na prípadné poskytovanie ostatných telekomunikačných

služieb svojim účastníkom prostredníctvom pevnej siete podniku v dominantnom postavení nevyhnutne
od neho potrebujú nakupovať aj sprostredkovacie služby a táto konkurenčná nevýhoda na
maloobchodnom trhu služieb prístupu pre účastníkov sa nevyhnutne prenáša na nadväzujúce trhy s
ostatnými telekomunikačnými službami. Táto skutočnosť však neznamená, že príjmy pochádzajúce
z týchto ostatných telekomunikačných služieb sa musia zohľadniť pri skúmaní, či sa prinajmenšom

rovnako efektívni konkurenti ako podnik v dominantnom postavení nachádzajú v nerovnej situácii v
podmienkach hospodárskej súťaže na maloobchodnom trhu služieb prístupu pre účastníkov. Tieto
ostatné telekomunikačné služby totiž patria na trhy, ktoré sa od uvedených trhov odlišujú.
Treba preto konštatovať, že cenové postupy podniku v dominantnom postavení na maloobchodnom
trhu služieb prístupu pre účastníkov spôsobujú, že jeho prinajmenšom rovnako efektívni konkurenti sú
od počiatku v porovnaní s ním v nerovnom postavení na tomto trhu, čo vedie k stláčaniu cien týchto

konkurentov, pokiaľ ide o služby prístupu. (body 230, 233 - 236, 240)
Stanovením zákazu zneužívania dominantného postavenia na trhu v rozsahu, v akom by to mohlo mať
vplyvnaobchodmedzičlenskýmištátmi,sačlánok82ESvzťahujenasprávaniapodnikuvdominantnom
postavení, ktoré majú na trhu brániť udržaniu stupňa hospodárskej súťaže, ktorý ešte na trhu existuje,
alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže prostredníctvom použitia prostriedkov odlišujúcich sa od

tých prostriedkov, ktorými sa riadi bežná súťaž výrobkov alebo služieb poskytovaných hospodárskymi
subjektmi. Z toho vyplýva, že existencia cenových postupov podniku v dominantnom postavení vedúca
k stláčaniu cien jeho prinajmenšom rovnako efektívnych konkurentov predstavuje zneužívanie v zmysle
článku 82 ES iba v prípade preukázania protisúťažných účinkov.
Protisúťažný účinok, ktorý má Komisia preukázať v súvislosti s cenovými postupmi podniku v

dominantnom postavení v odvetví telekomunikácií vedúcimi k stláčaniu cien jeho prinajmenšom rovnako
výkonných konkurentov, sa týka prípadných prekážok, ktoré uvedené cenové postupy mohli spôsobiť
pri rozvoji ponuky na maloobchodnom trhu služieb prístupu pre účastníkov, a teda pri danom stupni
hospodárskej súťaže na ňom. Takéto postupy predstavujú zneužívanie v zmysle článku 82 ES, pokiaľ
sa vylúčením prinajmenšom rovnako efektívnych konkurentov z trhu prostredníctvom stláčania ich cien

môže sťažiť alebo dokonca znemožniť prístup týchto konkurentov na dotknutý trh, a posilniť tak jeho
dominantné postavenie na ňom na úkor záujmov spotrebiteľov.
Pokiaľ podnik v dominantnom postavení skutočne používa cenové postupy vedúce k stláčaniu cien
jeho prinajmenšom rovnako efektívnych konkurentov, ktorých cieľom je vytlačiť ich z dotknutého trhu,
skutočnosť,žeplánovanývýsledoknapokonniejedosiahnutý,určitenemôževylúčiť,abysatotokonanie

posudzovalo ako zneužívanie v zmysle článku 82 ES. Ak však konkurenčná situácia konkurentov
nie je nijako dotknutá, takéto cenové postupy nemožno kvalifikovať ako postupy vylučovania, pretože
prenikanie konkurentov na dotknutý trh nie je týmto postupom nijako sťažené. (pozri body 251 - 254)

Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu stanovenia pokút. Táto metóda,

ktorá je opísaná v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2
nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy ESUO, obsahuje rôzne premenné umožňujúce Komisii
vykonávať jej voľnú úvahu v súlade s uvedenými ustanoveniami. V rámci toho Súdnemu dvoru prináleží,
aby overil, či Súd prvého stupňa správne posúdil výkon tejto voľnej úvahy Komisiou.
Závažnosť porušení práva Únie týkajúceho sa hospodárskej súťaže musí byť vyvodená na základe

veľkého množstva faktorov, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok
pokút, pričom tu nejde o záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré sa musia povinne vziať do
úvahy. Medzi faktory, na ktoré treba prihliadať pri posúdení závažnosti porušení, patrí konanie každého
podniku, úloha každého z nich pri zavádzaní zosúladených postupov, zisk, ktorý mohli mať z týchto
postupov, ich veľkosť a hodnota dotknutých tovarov, ako aj riziko, ktoré porušenia tohto typu predstavujú

pre ciele Únie. (pozri body 271 - 274)
Skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatnila pri určitých typoch porušenia pokuty na určitej úrovni,
ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto úroveň v rámci hraníc uvedených v nariadení č. 17, ak je to
nevyhnutnénazabezpečenieuskutočňovaniapolitikyhospodárskejsúťažeÚnie.Efektívneuplatňovanie
pravidiel hospodárskej súťaže Únie totiž vyžaduje, aby Komisia mohla výšku pokút kedykoľvek

prispôsobiť potrebám tejto politiky. (pozri bod 294)
Ďalším prípadom dávajúcim spolu s prípadom Deutsche Telekom ucelený pohľad Súdneho dvora
na zneužitie dominantného postavenia stláčaním marží je prípad TeliaSonera (C-52/09). V prípade
TeliaSonera išlo o konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ (na rozdiel od DeutscheTelekom, kde išlo o odvolanie proti rozhodnutiu Tribunálu). V danom prípade tiež neexistovala regulačná
povinnosť dodávať predmetný vstup. Naviac v prípade TeliaSonera neexistoval prvok neochoty Komisie
(ako v prípade Deutsche Telekom) žalovať nemecký regulačný úrad (štát), ktorému bolo možné za danú

situáciu pričítať zodpovednosť. V prípade Deutsche Telekom sa stláčania marží dopustil dominantný
podnik, ktorého veľkoobchodné ako aj maloobchodné ceny boli regulované, a preto tu bola potreba
formulovať stláčanie marží ako samostatnú formu zneužitia, nezávislú na samotných cenách a bez
objasnenia vzťahu k regulačnej povinnosti dodávať. Súdny dvor aj v prípade TeliaSonera potvrdil
stláčanie marží ako samostatnú súťažnú doktrínu. Stláčanie marží je samostatným zneužitím v tom

zmysle, že nie je nijako nutné preukazovať, že veľkoobchodné ceny sú nadmerné (excesívne) alebo
maloobchodnécenysúpredátorské.Súdnydvorďalejuviedol,žestláčaniemaržímôžemaťprotisúťažné
účinky na trhoch, aj keď nie je veľkoobchodný vstup nevyhnutný (záleží na okolnostiach konkrétneho
prípadu). SD sa priklonil k testu rovnako efektívneho konkurenta a to jednak samotnou definíciou
stláčania marží v prejednávanej veci, tak tvrdením, že je v zásade potrebné vziať prednostne do úvahy
ceny a náklady dominantného podniku. Na prospech tohto testu zopakoval Súdny dvor argument, že

dominantný podnik pozná vlastné ceny a náklady, avšak v zásade nepozná náklady a ceny svojich
konkurentov. Zároveň však uviedol, že môžu existovať situácie, keď môžu byť vzaté do úvahy náklady a
ceny konkurentov, ktoré môžu byť relevantné, pokiaľ to konkrétne súťažné podmienky na trhu vyžadujú,
napríklad z dôvodu, že výška nákladov dominantného podniku presne závisí na situácii konkurenčnej
výhody, v ktorej sa tento podnik nachádza vďaka dominantnému postaveniu. Takouto konkurenčnou

výhodou môžu nepochybne byť situácie, keď dominantný podnik vďaka svojmu postaveniu dosahuje
nižšie jednotkové náklady než jeho konkurenti. Rovnako je možné použiť náklady konkurentov v situácii,
keď štruktúru nákladov dominantného podniku nemožno z objektívnych dôvodov presne identifikovať.
Podľa Súdneho dvora k preukázaniu zneužívajúcej povahy musí na trhu existovať protisúťažný účinok
stláčania marží, ale tento nemusí byť nevyhnutne konkrétny a postačujúce je preukázanie potenciálneho

protisúťažného účinku, ktorý môže vytlačiť z trhu minimálne rovnako efektívnych konkurentov. Ak je
veľkoobchodný vstup nevyhnutný a rovnako efektívny konkurenti ako dominantný podnik môžu na
trhu pôsobiť len so stratou alebo za podmienok zníženej rentability, je prinajmenšom potenciálny
protisúťažný účinok stláčania marží pravdepodobný. Upresnil, že praktika vedúca k stláčaniu marží
by mohla mať protisúťažný účinok, hoci aj len potenciálny, aj v situácii, keď veľkoobchodný výrobok

nie je nevyhnutný pre dodanie maloobchodného výrobku. V takýchto prípadoch poukázal na nutnosť
posúdenia konkrétnych podmienok. Ak je marža záporná, je prinajmenšom potenciálny protisúťažný
účinokmožnýapreukázanieúčinkuvylúčeniajemenejzložiténežvprípade,keďjeveľkoobchodnácena
nižšia než maloobchodná. Dominantný podnik pritom môže preukázať, že jeho správanie spočívajúce
v stláčaní marže je hospodársky odôvodnené napriek tomu, že má vylučovacie účinky. Uviedol, že

článok 102 ZFEÚ nestanovuje žiadne rozlíšenia ani žiadne úrovne v pojme dominantného postavenia
a pre posúdenie zneužitia je podstatné, či má podnik takú hospodársku silu, akú vyžaduje tento
článok k preukázaniu dominantného postavenia na určitom trhu. Stupeň trhovej sily má v zásade
dôsledky skôr pre rozsah účinkov správania sa dotknutého podniku než pre existenciu zneužitia ako
takého. Je teda potrebné sa zaoberať aj rozsahom dominantného postavenia, avšak nie pre určenie

zneužitia, ale pre určenie miery zneužitia, t.j. účinkov správania na trh. Stláčanie marží je vertikálnym
vylučovacím zneužitím a zahŕňa správanie na viac než jednom relevantnom trhu. Pre preukázanie
zneužitia je podstatné, aké sú účinky správania na trhoch. V rozsudku SD akcentoval tiež teóriu ujmy
spočívajúcu v správaní vertikálne integrovaného podniku v dominantnom postavení na vrchnom trhu
v snahe vytlačiť prinajmenšom rovnako výkonných konkurentov na spodnom trhu, najmä stláčaním

ich marží. V takejto situácii, ak neexistuje žiadne iné hospodársky objektívne odôvodnenie, možno
takéto správanie odôvodniť úmyslom dominantného podniku zabrániť rozvoju hospodárskej súťaže
na spodnom trhu a posilniť svoje postavenie alebo dokonca získať dominantné postavenie na tomto
trhu za použitia iných prostriedkov, než je jeho výkonnosť. Zneužívajúca povaha praktiky zavedenej
vertikálne integrovaným podnikom v dominantnom postavení na veľkoobchodnom trhu a vedúcou k

stláčaniu marží konkurentov na maloobchodnom trhu nezávisí na existencii dominantného postavenia
tohto podniku na maloobchodnom trhu. Nie je teda potrebné preukazovať dominantné postavenie na
maloobchodnom trhu. Pre preukázanie účinkov je však nepochybne potrebné popísať úroveň súťaže na
dotknutých trhoch. Pre posúdenie zneužívajúcej povahy tarifnej praktiky vedúcej k stláčaniu marží nie je
v zásade relevantné, či praktika môže z trhu vytlačiť súčasných zákazníkov dominantného podniku (na

veľkoobchodnom trhu) alebo jeho nových zákazníkov. Je potrebné posúdiť to, do akej miery stláčanie
marží vytvára prekážky vstupu potenciálnym rovnako výkonným konkurentom na trh. Podnik, ktorý
využíva praktiku vedúcu k stláčaniu marží jeho konkurentov, nemusí nutne utrpieť ani straty. Aj keby
dominantný podnik pri stláčaní marží svojich konkurentov utrpel straty, netreba dokazovať možnosťnahradiť takéto prípadné straty, aby bolo možné preukázať existenciu zneužitia, nakoľko možnosť
vytlačenia konkurentov z trhu závisí len na rozdiele medzi cenami uplatňovanými na dotknutých trhoch
dominantným podnikom. Práve cenový rozdiel môže prípadne spôsobiť straty konkurentom.

Z uvedených záverov Súdneho dvora by mal žalovaný nepochybne v novom konaní vychádzať, keďže
obidva rozsudky (TeliaSonera a Deutsche Telekom) predstavujú skutočne ucelený pohľad Súdneho
dvora EÚ na zneužitie dominantného postavenia stláčaním marží.
Metodológiou výpočtu stláčania marže a úrovňou agregácie v danom prípade sa žalovaný zaoberal v
bodoch 99 a nasl. druhostupňového rozhodnutia. Správne uviedol, že môžu nastať dva prípady, kedy

pôjde o stláčanie marže, a to ak sú veľkoobchodné ceny, ktoré dominant účtuje konkurentom, vyššie
ako maloobchodné (v takomto prípade ide vždy o praktiku stláčania marže) a v druhom prípade, ak
maloobchodná cena dominanta je vyššia ako veľkoobchodná, kedy je potrebné preskúmať, či tento
rozdiel (marža) je dostatočný na to, aby dovoľoval konkurentovi dosiahnuť zisk a v takom prípade sa
používajú v prvom prípade test efektívneho konkurenta a tiež test hypoteticky efektívneho konkurenta,
ktorý sa však v praxi takmer nevyužíva. Žalovaný má pravdu v tom, že sa neporovnávajú príjmy

konkurentov ale predovšetkým sa porovnáva veľkoobchodná cena dominanta s jeho maloobchodnou
cenou, a ak takýto výpočet stláčanie marže nepreukáže, postupuje sa podľa testu efektívneho
konkurenta, t.j. do výpočtu vstupujú maloobchodné náklady dominanta. Súd súhlasí so žalovaným aj
v tom, že by bolo nadbytočné zisťovať a zarátavať už v prvej fáze maloobchodné náklady dominanta,
ak jednoduché porovnanie jeho veľkoobchodných a maloobchodných cien preukáže stláčanie marže. V

bode 104 druhostupňového rozhodnutia uviedol aj jasný hypotetický príklad, pri ktorom nie je potrebné
vykonať test efektívneho konkurenta s použitím maloobchodných nákladov dominanta do výpočtu,
keďže je zrejmé, že by vyšiel ešte vyšší záporný rozdiel. S uvedenými teoretickými závermi sa súd
stotožňuje, pričom tieto sú súladné aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
Druhostupňový správny orgán sa stotožnil s postupom prvostupňového orgánu, ktorý pri zisťovaní, či

ide o stláčanie marže, nepočítal s maloobchodnou cenou získanou ako priemer cien z celého portfólia,
či už telefónnych produktov alebo internetových produktov ale ako maloobchodný vstup do výpočtu
zarátaval reálnu jednotkovú cenu jednotlivej tarify uplatňovanej v rámci volacieho programu (v prípade
volacích programov tarifa bezplatných volaní a tarifa 30 min./0,033 Eur (1,- Sk), a jednotlivé tarify
produktu Business partner 300) a pri dátových produktov reálnu maloobchodnú cenu produktu Firemný

internet Mini a Rodinný internet. Žalovaný skúmal, či dochádza k stláčaniu marže len pokiaľ ide o
jednotlivé maloobchodné tarify, t.j. napr. bezplatné volania, resp. 30 min. za 1,- Sk a nebral do úvahy
priemernú maloobchodnú cenu v rámci produktového koša všetkých služieb na relevantnom trhu tak,
ako to v správnom konaní namietal žalobca. Týmito námietkami sa Rada žalovaného zaoberala v
druhostupňovom rozhodnutí (bod 107 a nasl.), pričom uviedla, že v rozhodnutiach Deutsche Telekom

a Telefónica bola síce na výpočet praktiky stlačenia marže použitá priemerná maloobchodná cena
získaná spriemerovaním maloobchodných cien určitého portfólia produktov dominanta, avšak tieto
prípady nemožno porovnávať s týmto prípadom. Poukázala na to, že v danom prípade bol predmetnom
súťaže každý jednotlivý telefonický hovor realizovaný zákazníkom, resp. v tomto prípade AO poskytujúci
telefonické služby a ISP poskytujúci dial-up internet si nemohli dovoliť ponúkať zvýhodnené tarify (resp.

voľné minúty) pod cenu veľkoobchodného poplatku, nakoľko by boli stratoví. Žalovaný teda vychádzal
z toho, že napr. AO mohli so žalobcom fakticky súťažiť len o každý jednotlivý hovor a nie o zákazníka
ako takého.

Keďže žalovaný pri cenách verejnej telefónnej služby prostredníctvom PVTS a pri cenách za dial-

up pripojenie do internetu bral do úvahy len jednotlivé tarifné položky (samostatne neponúkané
na relevantnom trhu), t.j. jednotkovú cenu jednotlivej tarify, musel jednoznačne dôjsť k záveru, že
ide o praktiku stláčania marže a potom by nepochybne nemalo význam vykonávať vyššie uvedené
testy preukazujúce stláčanie marže. Postup žalovaného však bol podľa názoru súdu nesprávny,
nemajúci oporu v rozhodnutiach Komisie a napokon ani v rozhodnutiach Súdneho dvora. Žalovaný

totiž porovnával celkom zrejme logicky neporovnateľné veličiny, keď pri aplikovaní praktiky bral do
úvahy nesprávny údaj vo vzťahu k jednej zo základných premenných vstupujúcich do porovnania pri
teste stláčania marže - maloobchodnú cenu, ktorú žalobca účtuje na maloobchodnom trhu. Žalovaný
nebral do úvahy reálne uplatňovanú maloobchodnú cenu žiadneho konkrétneho produktu ponúkaného
žalobcom, ale iba čiastkové (samostatne neponúkané, nepredajné) tarifné položky. Treba zdôrazniť,

že žalovaným jednotlivé zvolené tarifné položky účtované na maloobchodnej úrovni neboli žalobcom
samostatne ponúkaným produktom, ktorý by nejakým spôsobom korešpondoval s prepojovacími
poplatkami. Samotné prepojenie sa pritom poskytuje za účelom poskytovania všetkých elektronických
komunikačných služieb na súvisiacich maloobchodných trhoch, vo všetkých časoch a teda nie lenna poskytovanie samostatne neponúkaných tarifných položiek, ktoré sú navyše ponúkané iba v
obmedzenom čase a vždy v špecifickej kombinácii s inými tarifnými položkami uplatňovanými v iných
časoch. Podľa názoru súdu teda malo ísť o porovnávanie priemerných cien na maloobchodnom trhu s

cenami na veľkoobchodnom trhu a až skutočnosť, či je výsledok tohto objektívneho porovnania pozitívny
alebo negatívny, preukáže potrebu vykonania vyššie uvedeného testu. Nemôže však ísť o jednoduché
porovnanie veľkoobchodnej a maloobchodnej ceny, pri ktorom ide o porovnanie maloobchodnej ceny
za izolovanú tarifnú položku samostatne nepredajnú na relevantnom trhu, s veľkoobchodnou cenou
uplatňovanou pre všetky služby na relevantnom trhu. Keďže aj poplatok za prepojenie vstupuje do

všetkých poskytovaných služieb (produktov), ktoré poskytujú AO na trhu ako ich maloobchodný náklad,
t.j. prepojenie sa ako náklad premietne plošne v cene všetkých AO poskytovaných služieb, nie iba v cene
niektorých samostatne neposkytovateľných tarifných položiek, tak aj v prípade maloobchodnej ceny
dominanta sa má brať do úvahy priemerná maloobchodná cena v rámci produktového koša všetkých
služieb na relevantnom trhu, čo by bolo aj v súlade s rozhodnutiam Komisie spomínanými žalobcom.

Podľa názoru súdu teda žalovaný nepostupoval správne, keď napríklad na relevantnom trhu volaní
na pevnej linke izolovane posudzoval tarifu 30 min. za 1,- Sk, resp. bezplatné volania, ktoré služby
však samostatne nikdy neexistovali, ale boli iba súčasťou verejnej telefónnej služby poskytovanej vo
volacích programoch. Treba si uvedomiť, že napr. okrem víkendu boli volania spoplatnené a strata z
volaní cez víkend sa logicky vykrývala zo zisku z volaní v inom čase. Ak by žalobca teoreticky zvýšil

maloobchodné ceny za jednotlivé volacie programy napr. o 100 %, ale v rámci volacieho programu
by poskytoval tarifu napr. 2 minúty volania denne zadarmo, podľa logiky žalovaného by na tejto tarife
(2 minúty denne zadarmo) nepochybne došlo k stláčaniu marže, keďže hoci by bol celkový poplatok
za volací program o 100 % vyšší, izolovaná tarifná položka 2 min./deň zadarmo by vždy znamenala
praktiku stláčania marže, keďže by ju (0,- Sk) žalovaný porovnával s veľkoobchodnými prepojovacími

poplatkami. Žalovaný teda mal posudzovať priemernú cenu všetkých volaní na pevnej linke ako takej,
počas celého týždňa a nielen v čase, kedy boli hovory zadarmo. Opätovne treba zdôrazniť, že služba
napr. bezplatných volaní sa nedala samostatne kúpiť a preto je potrebné posudzovať celú službu volaní
cez pevnú linku, kde sú aj bezplatné ako aj spoplatnené volania, pričom pri výpočte priemernej ceny
volaní by sa vychádzalo zo štatistického počtu volaní a ich dĺžky v rôznych časových pásmach. Logicky

pritom pri bezplatných volaniach vznikajú žalobcovi vždy náklady, a to aj pri bezplatných volaniach v
rámci jeho vlastnej siete. Ak by napr. zákazník využíval len bezplatné volania u žalobcu a iné lacnejšie
volania v iných časoch u AO, žalobca by znášal náklady za bezplatné volania vzniknuté v jeho vlastnej
sieti bez možnosti ich pokrytia z platených volaní v inom čase, a utrpel by tak stratu. Žalobca k tomuto
uviedol, že vychádzal z priemerných hodnôt počtu a dĺžky volaní, a teda straty z bezplatných volaní sa

mu vykryli zo ziskových volaní v iných časoch. Podľa súdu je tiež dôležité, že z ničoho nevyplýva, že by
cena volaní na maloobchode musela byť v každom čase najmenej na úrovni prepojovacích poplatkov,
pretože spotrebiteľ by tak nikdy nemohol mať žiadne volania či už zadarmo alebo za zvýhodnenú cenu.

Pravdu má žalovaný, že zákaz zneužitia dominantného postavenia sa vzťahuje len na spoločnosti, ktoré

sa nachádzajú v dominantnom postavení a v prípade AO rozhodne nešlo o spoločnosti v dominantnom
postavení. AO by teda mohli na správanie dominanta reagovať aj správaním, ktoré by pre spoločnosť v
dominantnom postavení mohlo znamenať zneužitie tohto postavenia.

Súd sa teda nestotožnil s postupom žalovaného, ktorý s poukazom na špecifiká prípadu aplikoval

uvedenú úroveň agregácie pri výpočte stláčania marže.

Podľa názoru súdu nie je dôvodné vypočítavať margin squeeze na úzkom výseku trhu, ak by bol
výsledok celkového margin squeeze testu na všetkých produktoch na relevantnom trhu pozitívny, keďže
takýto prístup de facto umožní, aby zákazníci mali k dispozícii aj ponuku s volaniami za nízke ceny v

určitých časoch, resp. zadarmo. Žalobca v tejto súvislosti tvrdil, že margin squeeze test na úrovni celého
relevantného trhu vyšiel u neho vždy pozitívne, t.j. nepreukázalo sa stlačenie marže, pričom takýto test
bol povinný pravidelne uskutočňovať na základe regulačných rozhodnutí TÚ SR.

Či žalobca vykonal margin squeeze test na úrovni celého relevantného trhu porovnávajúc celkové

nákladyžalobcunaposkytovaniepretelefonovanýchminút,vrátanevoľnýchminúaminútposkytovaných
za zvýhodnenú cenu, pričom tieto náklady zahŕňajú veľkoobchodné prepojovacie poplatky, ktoré
by konkurent musel zaplatiť, s celkovými maloobchodnými výnosmi žalobcu na poskytovanie
pretelefonovaných minút, teda všetko, čo žalobca dostane zaplatené od zákazníka za volania,vrátane „nulových“ platieb za voľné minúty, resp. minúty poskytované za zvýhodnených cenových
podmienok, bol vykonaný správne, resp. bol pozitívny, musí preskúmať žalovaný. Či teda postupom
žalobcu dochádzalo k praktike margin squeeze musí zistiť žalovaný, a to tak, že vezme do úvahy

priemernú maloobchodnú cenu vychádzajúcu z celého balíka maloobchodných služieb poskytovaných
na maloobchodnom trhu. Žalovaný teda nesprávne aplikoval test stláčania marže vo vzťahu ku všetkým
namietaným výrokom l-5 druhostupňového rozhodnutia. Ako už súd uviedol, postup žalovaného nemá
oporu ani v rozhodnutí Deutsche Telekom ani v rozhodnutí Telefónica. Žalobca pritom správne poukázal
aj na skutočnosť, že samotní konkurenti pri rozhodovaní o investíciách berú do úvahy kompletnú

paletu produktov, ktorú budú schopní ponúknuť na trhu a nielen izolovane vyňatú tarifnú položku.
Súd sa teda stotožňuje v tomto smere s námietkami žalobcu uvedenými v bode VII. žaloby (bod 1.)
ohľadne toho, že žalovaný nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že došlo k uplatneniu praktiky
stláčania marže, a to z dôvodu, že žalovaný nesprávne aplikoval doktrínu stláčania marže nesprávnym
zadefinovaním premennej maloobchodná cena, čím došlo k nesprávnemu aplikovaniu tejto doktríny
na individuálne tarifné položky programov verejnej telefónnej služby, resp. internetových programov.

Súdny dvor pritom uviedol, že nie je potrebné zisťovať, či boli veľkoobchodné ceny sprostredkovacích
služieb alebo maloobchodné ceny prístupu pre účastníkov sami osebe zneužívajúce z dôvodu ich
neprimeranej alebo predátorskej povahy. Pri úvahe, či môžu cenové postupy podniku v dominantnom
postavení vylúčiť konkurenta z trhu, treba uplatniť kritérium založené na nákladoch a stratégii podniku v
dominantnom postavení. V analýze týkajúcej sa zneužívajúcej povahy je na mieste oprieť sa len o ceny

a náklady podniku v dominantnom postavení, keďže takéto kritérium umožňuje overiť, či tento podnik
mohol sám osebe ponúkať svoje maloobchodné služby aj inak než so stratou, keby musel vopred uhradiť
svoje veľkoobchodné ceny za sprostredkovacie služby. Podľa názoru súdu až pri výpočte s použitím
priemernej maloobchodnej ceny vychádzajúcej z celého balíka maloobchodných služieb poskytovaných
na maloobchodnom trhu bude možné koherentne zistiť, či sa dominantom uplatňované veľkoobchodné

ceny mohli prejaviť na maloobchodných cenách služieb konkurentov len tak, že tieto by títo mohli
ponúkať len so stratou, čo by znamenalo, že dominantná spoločnosť (žalobca) a jeho prinajmenšom
rovnako efektívni konkurenti nemali rovnoprávne postavenie na maloobchodnom trhu služieb, čím by
nebol zaručený systém nenarušenej hospodárskej súťaže, keďže medzi jednotlivými hospodárskymi
subjektmi nebola zabezpečená rovnosť príležitostí.

Či teda dochádzalo zo strany žalobcu k uplatneniu praktiky stáčania marže bude žalovaný preukazovať
postupom súladným s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, pričom pri porovnaní
veľkoobchodnej a maloobchodnej ceny nebude vychádzať z jednotlivých izolovaných tarifných položiek
samostatne na trhu neponúkaných (nepredajných) ale bude vychádzať z priemernej maloobchodnej

ceny v rámci produktového koša, t.j. bude vychádzať z celého balíka maloobchodných služieb
poskytovaných na maloobchodnom trhu.

4. Posúdenie praktiky viazania

V bode VIII. žaloby žalobca tvrdil, že nedošlo k prevereniu všetkých okolností, ktoré musia byť
kumulatívne splnené k tomu, aby bolo konštatované zneužitie dominantného postavenia viazaním
služieb alebo produktov, t.j. aby došlo k naplneniu praktiky podľa § 8 ods. 2 písm. d/ ZOHS, resp. podľa §
7 ods. 5 písm. d/ zákona č. 188/1994 Z.z. a podľa čl. 82 písm. d/ ZES. Uviedol výpočet podmienok, ktoré
musia byť kumulatívne splnené na to, aby bolo možné tvrdiť, že došlo k viazaniu súhlasu s uzavretím

zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo
podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy.

4.1. Spájanie voľných minút a pripojenia do PVTS

Prvostupňový orgán túto praktiku rozobral v bode G.4. rozhodnutia a druhostupňový orgán sa touto
problematikou zaoberal v bode IV.2 rozhodnutia, keď sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom.
K námietkam žalobcu treba uviesť, že okolnosti vedúce žalovaného k tomu, aby spájanie voľných
minút a pripojenia do PVTS posudzoval ako samostatnú skutkovú podstatu, sú uvedené v bode 190
druhostupňového rozhodnutia. Je pravdou, že uvedené praktiky spolu veľmi úzko súvisia, avšak je tu

zrejmý rozdiel v tom, že praktika týkajúca sa podmieňovania pripojenia do PVTS a odberu telefónnej
služby rieši problematiku viazania telefónnej služby ako takej na pripojenie do PVTS. Rieši teda viazanie
akejkoľvek telefónnej služby, ktorá môže zahŕňať volacie programy s voľnými minútami ako aj bez
voľnýchminút.Viazanietelefónnejslužbynaslužbupripojeniaspôsobuje,žeAOnemôžuponúknuťsvojeprodukty zákazníkom hneď po pripojení do PVTS. Aplikácia volacích programov s voľnými minútami
naopak znamená, že AO nemôžu súťažiť o zákaznícke hovory v objeme žalobcom poskytnutých voľných
minút. Samotné neposkytovanie voľných minút vo volacích programoch by pritom ešte neznamenalo,

že by nedošlo k viazaniu pripojenia do PVTS s telefónnou službou. Žalobca už v správnom konaní tvrdil,
že poplatok za volací program je výlučne poplatkom za pripojenie a sprístupnenie (nie poskytnutie)
verejnej telefónnej služby, t.j. poplatkom, ktorý pokrýva náklady na zriadenie pripojenia a udržiavanie
pripojeniadoPVTS.Samotnévyužívanietelefónnejslužbyjepotomspoplatňovanéažnazákladetarífza
uskutočnené volania. Pri posúdení týchto námietok sa súd stotožňuje s odôvodnením druhostupňového

rozhodnutia, na ktoré aj v prislúchajúcej časti poukazuje. Aj podľa názoru súdu si zákazník v mesačnom
paušále zaplatí aj telefónnu službu a mesačný poplatok za volací program zahŕňa nielen cenu za
pripojenie do PVTS ale aj cenu za voľné minúty, ktoré si zákazník mesačným poplatkom predplatí.
Žalovaný správne poukázal na logické rozpory v tvrdeniach žalobcu, ktorý vychádzal z toho, že ak
zákazník nezačal voľné minúty využívať, nezačal ani čerpať telefonickú službu. Žalovaný správne zistil,
že žiadne z volacích programov neobsahovali samostatne cenu za pripojenie do PVTS a cenotvorba

volacích programov bola nastavená tak, že vyššie mesačné paušály boli spoplatňované vyššími cenami.
Túto rôznu cenu žalobca vysvetľoval tým, že rôzne ceny zohľadňujú volania do rôznych smerov, pričom
však mesačný paušál podľa žalobcu neobsahoval cenu za voľné minúty. Skutočnosť, že mesačný
paušál pri jednotlivých volacích programoch s rôznym množstvom voľných minút bol rôzne vysoký,
poukazuje na to, že mesačný paušál obsahoval aj cenu za voľné minúty. Ak by takýto paušál obsahoval

len poplatok za pripojenie a sprístupnenie verejnej telefónnej služby, nebol by určite dôvod na jeho
rôznu výšku. Súd súhlasí s názorom žalovaného, že mesačný poplatok za volací program zahŕňa nielen
cenu za pripojenie do PVTS ale aj cenu za voľné minúty a poukazuje v tejto súvislosti na bod 198
druhostupňového rozhodnutia. Súhlasiť možno aj s názorom, že ak má zákazník v cene volacieho
programu kúpeného od žalobcu zahrnuté voľné minúty, za ktoré teda už dodatočne neplatí, bolo by pre

neho neefektívne, ak by platil osobitne ďalšiu sumu za služby AO za miestne, medzimestské (prípadne
aj mobilné) hovory namiesto toho, aby využil voľné minúty, ktoré má kúpou už predplatené. Takéto
spájaniedvochsamostatnýchproduktov(pripojeniadoPVTSatelefónnejslužbyvoformevoľnýchminút)
predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže, nakoľko AO sa reálne môžu presadiť najskôr po tom,
čo zákazník vyčerpá objem voľných minút, ktorý si v rámci volacieho programu predplatil (resp. súťaž

je obmedzená na tie hovory, na ktoré sa voľné minúty nevzťahujú). Žalovaný sa riadne vysporiadal so
všetkými námietkami žalobcu uvedenými v rozklade a správne tiež bolo určené obdobie, od kedy došlo
k protisúťažnej praktike, t.j. od 01.08.2002, keďže od tohto dátumu došlo k začatiu poskytovania voľných
minút a od 01.05.2004 (porušenie čl. 82 ZES), keďže od tohto dátumu sa uplatňuje právo Únie.

Súdnespochybňujetvrdeniežalobcu,žeuvedenievolacíchprogramovnatrhboloreakciounaagresívnu
kampaňspoločnostiGlobtel,a.s.(terazOrangeSlovensko,a.s.),protiktorejsažalobcabránilajpodaním
podnetu žalovanému (konanie bolo ukončené rozhodnutím žalovaného č. 2003/ZK/2/1/257 zo dňa
12.11.2003) a teda skutočne nemožno bez ďalších skutočností považovať argumentáciu žalobcu o
tom, že uvedené volacie programy boli reakciou na agresívnu súťažnú ponuku, za irelevantnú. K týmto

žalobným námietkam sa žalovaný nevyjadril. Žalobca má pravdu v tom, že všeobecne platí, že aj
dominantná spoločnosť musí mať možnosť sa primeraným spôsobom brániť hroziacim atakom zo strany
konkurencie a hájiť svoje obchodné záujmy, pokiaľ jej cieľom a snahou nie je upevňovanie svojej trhovej
pozície a pokiaľ táto obrana nie je neprimeraná.

4.2. Podmieňovanie pripojenia zákazníkov na odber telefónnej služby

Nie je sporné, že každá elektronická komunikačná služba môže byť z technického hľadiska poskytovaná
jedine za predpokladu, že je zriadené pripojenie do elektronickej komunikačnej siete (PVTS) a z tohto
dôvodu je každá služba predávaná za podmienky existencie pripojenia a sprístupnenia služby. Je jasné,

že účastník nemôže samostatne využívať telefónnu službu a zároveň nemať zriadené pripojenie. Ako
už súd vyššie uviedol, nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že služba volacieho programu v sebe
automaticky obsahuje výlučne službu pripojenia do verejnej telefónnej siete a službu sprístupnenia
verejnej telefónnej služby (teda nie aj jej skutočné poskytovanie), keďže je zrejmé, že cena, ktorú
zákazník platí za konkrétny volací program nie je len cenou za pripojenie a sprístupnenie telefónnej

služby, ale aj za jej skutočné poskytovanie. V bode IV.3 druhostupňového rozhodnutia sa žalovaný
dôsledne zaoberal námietkami žalobcu, pričom dospel k správnemu záveru, že ide o dve samostatné
služby, ktoré je možné poskytovať oddelene a teda nie je dôvod na ich spoločné poskytovanie. K
námietkam týkajúcim sa technickej povahy pripojenia do verejnej telefónnej siete treba uviesť, že síce zostanoviska VÚS, n.o. vyplýva, že bez aktivácie telefónnej prípojky nemôže prebiehať komunikácia a že
bez pripojenia telefónneho čísla ako súčasti aktivácie prípojky nie je užívateľ schopný využívať žiadnu
telekomunikačnú službu, avšak v danom prípade bolo predmetom skúmania to, či existuje možnosť

oddelenia pripojenia k PVTS a telefónnej služby. Podstatným teda je, či môže žalobca poskytovať
službu pripojenia do PVTS samostatne tak, aby si zákazník mohol po pripojení zvoliť medzi telefónnou
službou žalobcu alebo AO. Pripojenie k PVTS je totiž len prostriedkom, ktorý umožňuje zákazníkom
využívať rôzne služby poskytované na pevnej linke, pričom verejná telefónna služba je konkrétna
elektronická komunikačná služba, ktorú si zákazník objednáva. Je nesporné, že užívateľ, ktorý chce

byť pripojený k PVTS, musí o pripojenie požiadať žalobcu, keďže je jediným oprávneným subjektom a
vlastníkom siete. Zároveň však bolo zistené, že spolu s pripojením do PVTS si zákazník musí zakúpiť od
žalobcu aj telefónnu službu (niektorý volací program), pričom na rozdiel od pripojenia, telefónnu službu
ponúkajú aj AO. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že zámerom zákazu viazania uvedených
služieb je dosiahnuť, aby mal zákazník možnosť kúpiť od žalobcu pripojenie k PVTS samostatne a
aby mal následne možnosť vybrať si konkrétneho operátora, od ktorého bude odoberať telefónnu

službu. V tejto súvislosti súd poukazuje na body 210 a nasl. druhostupňového rozhodnutia. Možnosť
samotnej technickej oddeliteľnosti telefónnej služby a pripojenia do PVTS potvrdil aj VÚS a rovnako
kladne sa k tejto otázke vyjadril aj TÚ SR. Z vykonaného dokazovania v správnom konaní teda bolo
preukázané, že technicky nie je nevyhnutné, aby pripojenie k PVTS bolo nevyhnutne poskytované spolu
s telefónnou službou žalobcu a že toto nastavenie je vecou obchodnej politiky žalobcu. Svoje závery

pritom žalovaný neoprel len o skutočnosť, že žalobca poskytuje aj službu naked DSL (bod 215), ale
vykonalajdokazovanie, zktoréhovyplynulo,žeideodvesamostatnéslužby,ktoréjemožnésamostatne
poskytovať. Je potrebné zdôrazniť, že podstatou posúdenia praktiky viazania pripojenia do PVTS na
odber telefónnej služby bolo v danom prípade len to, či má žalobca možnosť poskytovať samostatne
službu pripojenia k PVTS, ku ktorej si môže užívateľ (zákazník) zvoliť verejnú telefónnu službu buď od

samotného žalobcu alebo od iného AO. V tejto otázke žalovaný komunikoval s TÚ SR, VÚS ako aj
viacerými AO a dospel k správnemu záveru, že žalobca mohol ponúkať samostatné pripojenie k PVTS
aj bez telefónnej služby.
K námietke žalobcu, že poskytovanie pripojenia do verejnej telefónnej siete spolu so sprístupnením
telefónnejslužbyjedlhodoboobchodnouzvyklosťoutrebauviesť,žezosamotnejskutočnosti,žedoteraz

boli uvedené služby žalobcom poskytované spoločne, nevyplýva, že by išlo obchodnú zvyklosť, pričom
toutootázkousažalovanýzaoberalajvbode228druhostupňovéhorozhodnutiaasúdsasjehonázorom
stotožňuje.

K namietanému nepreukázaniu vylúčenia súťaže treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry nie je

potrebné vymedzovať konkrétne dopady na súťaž, keďže stačí, že samotná praktika bola zameraná
na vylúčenie konkurentov. Stačí teda, že konanie dominanta má za cieľ obmedziť súťaž a netreba
preukazovať, že konkurent bol skutočne vylúčený. Ak nedošlo k výsledku sledovanému takýmto
konaním, neznamená to, že nedošlo ani k zneužitiu dominantného postavenia (napr. bod 195 a 196
Wanadoo Interactive). Súd súhlasí s názorom žalovaného, že keďže žalobca automaticky poskytoval

pripojenie k PVTS aj s telefónnou službou, rezervoval si časť objemu telefónnej prevádzky pre seba. V
situácii samostatného poskytovania pripojenia do PVTS by sa mohol zákazník rozhodnúť, či si vyberie
telefónnu službu od žalobcu alebo od AO. Ak by sa takáto možnosť nevytvorila, žalobca v dôsledku toho,
že má monopol na poskytnutie pripojenia, bude mať pre seba exkluzívne rezervovanú aj časť telefónnej
prevádzky. Žalovaný tiež nebol povinný skúmať, či by samostatné poskytovanie predmetných služieb

mohlo prispieť k získaniu väčšej časti trhu AO, keďže nemá za úlohu skúmať stav súťaže do budúcnosti.
Podstatným v tejto otázke teda bolo, že je možné poskytovať službu pripojenia a poskytovanie telefónnej
služby oddelene tak, aby zákazník zaplatil samostatnú cenu za pripojenie do PVTS a následne zaplatil
telefónnu službu tomu operátorovi, u ktorého bude túto službu využívať. Námietky žalobcu v tejto časti
teda neboli dôvodné.

4.3. Podmieňovanie odoberania internetových služieb typu dial-up cez analógovú prípojku, dial-up cez
ISDN a xDSL na odber volacích programov

Zakázané konanie žalobcu uvedené v bode 8 výroku druhostupňového rozhodnutia malo spočívať v

podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up cez analógovú prípojku a dial-up cez ISDN
na odber volacích programov a to od 01.05.2001 do 31.12.2005 (nízkorýchlostný internet) a ďalej v
podmieňovaní odoberania internetových služieb typu xDSL na odber volacích programov žalobcu od
01.06.2003 do 31.12.2005. Pod bod 9 výroku druhostupňového rozhodnutia bolo podradené konaniežalobcu spočívajúce v podmieňovaní odoberania internetových služieb typu dial-up cez analógovú
prípojku a dial-up cez ISDN na odber volacích programov a to od 01.08.1994 do 30.04.2001 (zneužitie
dominantného postavenia podľa § 7 ods. 5 písm. d/ zákona č. 188/1994 Z.z.)

Žalovaný správne zistil, že žalobca poskytoval internetové produkty s podmienkou, že zákazníci
odoberú súčasne aj niektorý z jeho volacích programov. Účelom rozhodnutia žalovaného bolo oddeliť
poskytovanie internetových produktov od telefónnej služby, pričom žalovaný skúmal, či je takéto
oddelenie technicky možné (bod 238 druhostupňového rozhodnutia).

Námietky žalobcu uvedené v bode VIII.2. sú dôvodné len čiastočne. V prvom rade treba uviesť, že
prvostupňový správny orgán sa vyššie uvedenými praktikami, ich posúdením a najmä preukázaním
riadnenezaoberal,pričomsvojezáveryajstrohoodôvodnil(body520-529).Prvostupňovýorgánuviedol,
že počas konania oslovil VÚS a TÚ SR, vysvetlil, prečo sa opätovne neobrátil na uvedené inštitúcie s
ďalšími otázkami, poukázal na rozhodnutia TÚ SR č. 92/01/2005 a č. 93/01/2005 zo dňa 20.10.2005,

ktorými bolo žalobcovi zakázané od 01.01.2006 bezdôvodne a neoprávnene viazať poskytovanie
elektronických komunikačných služieb na poskytovanie služby pripojenia do PVTS...

Druhostupňový správny orgán sa touto problematikou zaoberal už konkrétnejšie a svoje závery
podrobnejšie rozviedol v bodoch 237-263 svojho rozhodnutia.

Ako už súd uviedol, nestotožnil sa s názorom žalobcu, že poskytovanie volacích programov nie je
poskytovaním telefónnej služby. Súd súhlasí so žalovaným v tom, že verejná telefónna služba a
poskytovanie či už nízkorýchlostného alebo vysokorýchlostného internetu sú samostatnými produktmi,
že na účely poskytovania internetových služieb na pevnom pripojení je potrebné zriadiť pevnú prípojku

a že spoločné poskytovanie internetových služieb a telefónnej služby vo forme volacích programov
nemožno ospravedlniť dlhodobou obchodnou praxou (súd poukazuje na bod 239 druhostupňového
rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje).

Súd však súhlasí s námietkami žalobcu v tom, že bez pochybností nebolo preukázané, či v určitom

čase neexistovali také okolnosti, ktoré by odôvodňovali spoločné poskytovanie inak dvoch samostatných
produktov, resp. služieb. Predmetom posudzovania pritom nebolo viazanie pripojenia na poskytovanie
internetových produktov, ale viazanie odberu internetových služieb na odber volacích programov.
Problematický bol teda fakt, že zákazník so záujmom o internetový produkt si musel povinne zakúpiť
aj volací program žalobcu a to napriek tomu, že oň nemusel mať záujem. Súčasťou poplatku za volací

program pritom nebol len poplatok za pripojenie, ale aj poplatok za skutočné poskytnutie volacieho
programu (poskytnutie určitej telefónnej služby).

Je nesporné, že dátové služby na báze dial-up a ISDN (dátový prenos prostredníctvom modulácie
analógovéhosignálu)sapoužívaliodzačiatku90-tychrokovpraktickydokonca90-tychrokovvzápadnej

Európe a v krajinách strednej a východnej Európy aj po roku 2000, kedy nastúpilo DSL. Služba dial-
up bola pritom kreovaná ako nadstavbová služba telefónnej služby a preto bola prirodzene výlučne
poskytovaná spolu so sprístupnením telefónnej služby a spolu s pripojením do verejnej telefónnej služby.
Viazanie bolo v danom prípade podľa žalobcu odôvodnené technicky, pričom aj VÚS v odbornom
posudku uviedol, že z technického hľadiska nie je možné oddeliť poskytovanie dial-up pripojenia do

internetu prostredníctvom verejnej telefónnej siete od poskytovania verejnej telefónnej služby, keďže
pripojenie na internet sa realizuje odchádzajúcim volaním v rámci verejnej telefónnej siete (akurát
po zriadení volania sa namiesto ľudského hlasu prenáša modulový analógový dátový signál). Tento
posudok žalobca predložil v priebehu druhostupňového konania, pričom žalovaný, keďže považoval
položenú otázku za účelovú, zisťoval, či je možné obmedziť verejnú telefónnu službu tak, aby boli

prenášané len špecifické dial-up volania (body 250-259 druhostupňového rozhodnutia). Žalovaný,
opierajúc sa o stanoviská spoločností Siemens a Alcatel dôvodil tým, že žalobca mohol pristúpiť k
odčleneniu poskytovaných služieb tak, že by došlo k stálemu blokovaniu definovanej skupiny volaní, t.j.,
bol názoru, že bolo možné obmedziť verejnú telefónnu službu tak, aby boli prenášané len špecifické
dial-up volania. Súd sa však v danom smere stotožňuje s námietkami žalobcu, že takýto postup by

znefunkčnil využívanie telefónnej služby ako takej zo strany zákazníka, ktorý by nemohol uskutočňovať
žiadne, či už aktívne alebo pasívne volania. Podstatným podľa názoru súdu je, že v inkriminovanej
dobe nebolo možné oddeliť predmetné služby tak, aby zákazník mohol súčasne uskutočňovať volania
a zároveň byť pripojený do siete internet. Žalovaným uvádzané riešenia absolútne negujú poskytovanieverejnej telefónnej služby a zároveň treba zdôrazniť, že ani nie je zrejmé, či v čase uvedenia tejto služby
na trh stav technických vedomostí (znalostí) takéto možnosti poskytoval, pričom žalovaný protisúťažné
praktiky posudzoval od 01.05.2001, resp. dokonca už od 01.08.1994. Žalovaný bol teda povinný riadne

preukázať, že už od 01.08.1994 bolo jednoducho možné technicky oddeliť vyššie uvedené služby, že
technické vedomosti v danom čase takéto možnosti poskytovali, že tak teda žalobca mohol urobiť a
zároveň sa mal vysporiadať aj s otázkou, že ani v okolitých štátoch sa dial-up prístup do internetu
neposkytoval samostatne bez telefónnej služby.

Žalobca tiež správne poukázal na odlišný charakter služby typu xDSL a služby dial-up, pričom s
odčlenením služby typu xDSL bolo možné uvažovať za podmienky kreovania novej služby, t.j. nového
produktu či už z technického, právneho ako aj obsahového hľadiska. Je nesporné, že služba DSL bola
historicky vytvorená na využitie iba parametrov a charakteristík verejnej telefónnej siete (bola vyvinutá
tak, aby fungovala na časti spektra verejnej telefónnej siete, ktoré sa pre poskytovanie telefónnych
služieb nevyužívalo). DSL služba sa vyvíjala tak, že samozrejme počítala s existujúcim prípojným

vedením, ktoré čiastočne využívala popri verejnej telefónnej službe. Je zrejmé, že túto službu nebolo
možnéposkytnúťbezpripojeniadoverejnejtelefónnejsiete.Odôvodňovanieviazaniauvedenýchslužieb
existenciou dlhodobej obchodnej zvyklosti v danej oblasti však treba odmietnuť. Je pravdou, že plynutím
času sa kreujú nové technológie, ktoré môžu podstatným spôsobom zmeniť okolnosti poskytovania
produktov. Takto došlo aj k vytvoreniu novej služby, ktorá umožnila poskytovanie služieb typu aDSL na

samostatnom pripojení do elektronickej komunikačnej siete, čiže nie na pripojení do verejnej telefónnej
siete. Od 01.05.2006 žalobca skutočne poskytuje samostatné pripojenie k DSL, ktorého prostredníctvom
je možné poskytovať len pripojenie do internetu (verejná telefónna služba už v takomto produkte nie
je poskytovaná, keďže ide o pripojenie do dátovej elektronickej komunikačnej siete). Podľa názoru
súdu teda ani tak v podstate nedošlo k odčleneniu xDSL služieb od hlasových služieb ale o vytvorenie

samostatného pripojenia pre účely novej DSL služby založenej na novej technológii, čiže došlo k
vytvoreniu samostatného produktu nevyužívajúceho parametre verejnej telefónnej siete ale parametre
separátnej dátovej siete. Logicky teda išlo o poskytnutie pripojenia do samostatnej dátovej siete s
potrebnými úpravami telekomunikačnej siete.

Žalobca tiež poukázal na to, že bol jedným z prvých v EÚ, ktorý prestal služby DSL viazať s hlasovými
službami (od 01.05.2006) a predložil prehľad európskych štátov, z ktorého vyplýva, že ešte v roku 2006,
keď žalobca začal komerčne poskytovať DSL, nebolo vo väčšine štátov západnej Európy poskytované
neviazané DSL. Napríklad v ČR došlo k odviazaniu DSL až v roku 2009, pričom k spusteniu viazaného
DSL došlo už v roku 2003.

V danom prípade však nebolo problematické viazanie pripojenia na poskytovanie internetových
produktov, ale viazanie odberu internetových služieb na odber volacích programov, a v tomto ohľade má
žalovaný pravdu. Problematický bol teda fakt, že zákazník, ktorý mal záujem iba o internetový produkt,
si musel povinne zakúpiť aj volací program žalobcu a to aj keby o neho nemal záujem.

Správne žalovaný poukázal na to, že službu naked DSL ako službu, ktorá umožňovala pripojenie do
PVTS bez povinnosti zakúpiť určitý volací program, začal žalobca poskytovať od mája 2006 na základe
regulačných rozhodnutí TÚ SR, ktorými tento oddelil poskytovanie služieb vysokorýchlostného internetu
od poskytovania volacích programov. V uvedenom čase bolo možné internetové služby odoberať len s

telefónnou službou.

Ako už súd uviedol, nebolo sporné, že internetové služby na pevnej linke bolo možné poskytovať len s
pripojením do PVTS, problémom bolo ich poskytovanie naviazané na telefónnu službu (zákazník, ktorý
si chcel kúpiť internetový produkt, musel mať volací program žalobcu).

Žalobca na podporu svojich tvrdení o technickej nemožnosti oddelenia uvedených služieb argumentoval
napr. dokumentom (Výskumnou správou úlohy č. 451/110 - vypracovanie technických špecifikácií)
Výskumným ústavom spojov, n.o., spracovaného v októbri 2008, ktorý v podstate potvrdzoval jeho
argumenty. Keďže Rada žalovaného nesúhlasila s odpoveďami na (podľa jej názoru účelovo kladenými)
otázkami, požiadala o vypracovanie stanoviska VÚS a týmto stanoviskom žalovaný argumentačne

podporoval svoje tvrdenia.
Je zrejmé, že Rada žalovaného sa vo svojom druhostupňovom rozhodnutí vysporiadavala s názormi
Výskumného ústavu spojov, n. o. a v rámci doplnenia dokazovania oslovila aj konkurenčných ISP
a napokon z týchto záverov vyvodila, že oddelenie vysokorýchlostného internetu a telefónnychslužieb je z technického hľadiska možné. Súd nespochybňuje uvedené závery vyplývajúce najmä
z dokumentov VÚS, avšak je potrebné uviesť, že tieto stanoviská boli vyhotovované až koncom
roku 2008 a nijakým spôsobom z nich nevyplýva, že by vychádzali zo stavu technického vývoja,

respektíve technických znalostí k dátumu 01.06.2003 (pri vysokorýchlostnom internete), resp. od
01.05.2001 (pri nízkorýchlostnom internete), resp. dokonca ku dátumu 01.08.1994 (podmieňovanie
odoberania internetových služieb typu dial-up cez analógovú prípojku a dial-up cez ISDN na odber
volacích programov). Žalobca pritom dôvodne namietal, že žalovaný nezohľadnil technický pokrok a
všetky praktiky posudzoval podľa stavu objektívneho poznania v čase svojho rozhodovania. Bude preto

potrebné zistiť, či uvedené závery vyplývajúce najmä zo stanovísk VÚS boli plne aplikovateľné aj na
stav v čase začiatku namietaných praktík pri zohľadnení technických a vedomostných znalostí, pričom
sa nesporne bude musieť zobrať do úvahy aj objektívny stav, ktorý existoval minimálne v štátoch
Európy. Žalovaný sa pritom dôslednejšie vysporiada s námietkami žalobcu včítane tých, ktoré predniesol
v súdnom konaní.
Je pritom zrejmé, že uvedené praktiky žalovaný posudzoval len do 31.12.2005, pretože od 01.01.2006

je regulovaný zákaz takéhoto núteného spájania (bod 263 druhostupňového rozhodnutia), pričom
zavedením služby naked DSL bol súťažný problém od 01.05.2006 celkom odstránený.

5. Námietky nevykonateľnosti rozhodnutí

K námietkam uvedeným v bode IX. žaloby súd uvádza, že nesúhlasí s názorom žalobcu, že
jednotlivé konania mal žalovaný posudzovať osobitne, čo by zabezpečilo prehľadnosť a zrozumiteľnosť
odôvodnenia rozhodnutí, keďže jednak mu takáto povinnosť zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva
a najmä žalovaný dôvodne posudzoval prípad v kontexte komplexného ekonomického ako aj právneho
rámca, opierajúc sa o zásady rýchlosti a hospodárnosti konania podľa Správneho poriadku. Treba

zdôrazniť, že správne konanie je vybudované na právnych postulátoch označovaných ako procesné
zásady, ktorými sa spravuje celé správne konanie vo všetkých svojich štádiách. Ide o záväzné pravidlá
správania upravené najmä v § 3 a 4 Správneho poriadku. Z § 3 ods. 3 Správneho poriadku vyplýva
zásada hospodárnosti a rýchlosti konania spočívajúca v tom, aby správny orgán vybavil vec včas,
bez zbytočných prieťahov a aby zároveň konanie prebiehalo hospodárne s použitím najvhodnejších

prostriedkov vedúcich k správnemu vybaveniu veci. Zásada hospodárnosti (procesnej ekonómie) teda
vyjadruje požiadavku, aby správny orgán v konaní použil také prostriedky, ktoré sú jednoduché, účinné,
nezvyšujú náklady a pritom vedú k správnemu rozhodnutiu. Zásada hospodárnosti je premietnutá aj v
ďalších ustanovenia (§ 8, § 44 ods. 2, § 57, § 59 ods. 3 Správneho poriadku), pričom platí, že táto zásada
nikdy nesmie byť na ujmu kvality rozhodnutia, najmä presného a úplného zistenia skutočného stavu

veci. O takýto prípad však v tomto konaní nešlo. Žalovaný už v rozhodnutí logicky odôvodnil, že všetky
praktiky spolu veľmi úzko súvisia a aj podľa názoru súdu by nebolo účelné ich osobitné posudzovanie v
rôznych konaniach, keďže by to znemožnilo komplexné posúdenie dopadov správania žalobcu na trh.
Rozhodnutia správnych orgánov sú v danom prípade ako celok dobre odôvodnené a námietku žalobcu
o ich nezrozumiteľnosti treba odmietnuť. Správne orgány sa vecou riadne zaoberali a svoje názory aj

náležiteodôvodnili(prvostupňovérozhodnutiemá163stránadruhostupňové118strán).Praktikynavyše
spolu objektívne súviseli a bolo tak vhodné posúdiť ich vzájomné pôsobenie na hospodársku súťaž.

Ako vyplýva z druhostupňového rozhodnutia, Rada úradu zmenila bod 10 výroku prvostupňového
rozhodnutia tak, že do uložených povinností nezahrnula bod 8 výroku rozhodnutia, pretože úrad

posudzoval praktiku viazania internetových produktov na odber telefónnych služieb len do 01.01.2006,
odkedy bol zákaz takéhoto nutného spájania regulovaný sektorovým regulátorom.

Námietka nevykonateľnosti povinností uložených v bode 10 výroku druhostupňového rozhodnutia je
taktiež nedôvodná. Je nepochybné, že rozhodnutie musí byť zrozumiteľné nielen pre orgán, ktorý ho

vydal, ale najmä pre účastníkov konania. Ako už súd uviedol, nepovažuje napadnuté rozhodnutia za
nezrozumiteľné, pričom ani celkom nechápe, prečo žalobca považuje výrok požadujúci zdržania sa
konania a odstránenia protiprávneho stavu za nezrozumiteľný, keďže žalovaný podľa názoru súdu
dostatočne špecifikoval svoj názor, v čom spočíva žalobcovo protiprávne, t.j. zakázané konanie. Je
možné, že žalovaný aplikoval praktiku stláčania marže a praktiku viazania odlišným spôsobom, ako ju

chápal TÚ SR, avšak ako už súd uviedol v časti týkajúcej sa kompetencie, došlo podľa jeho názoru k
zlyhaniu sektorového regulátora. Je právom účastníka konania, aby porozumel tomu, k čomu ho správny
orgán zaviazal, čomu zodpovedá povinnosť správneho orgánu odôvodniť uloženie povinností tak, aby
boli pre účastníka jasné a zrozumiteľné. Rozhodnutia sú však v tomto smere určité a zrozumiteľné a prežalobcu by nemal byť problém ich pochopiť. Je potrebné tiež zohľadniť, že žalovaný nie je sektorovým
regulátorom, ktorý by mal určovať konkrétne spôsoby odstránenia protiprávneho stavu, t.j. nemá
kompetenciu riešiť špecifické problémy žalobcu, ktoré by mu eventuálne mohli s vykonaním uložených

povinností vzniknúť. Uložené povinnosti sa pritom týkali jednak zdržania sa konania predstavujúceho
podľa názoru žalovaného stláčanie marže a viazania a jednak odstránenia tohto stavu do 90 dní od
právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia tak, aby bola zabezpečená efektívna hospodárska súťaž.

Súd odmieta aj námietku týkajúcu sa odopretia práva na súdnu a inú právnu ochranu a zároveň

námietku, že došlo k porušeniu práva žalobcu na súdny prieskum rozhodnutia v zmysle čl. 46 ods. 2
ústavy, keďže žalobca mohol a v podstate aj efektívne spochybnil sporné rozhodnutia, keďže podal
vcelku kvalitne odôvodnenú žalobu, z čoho vyplýva, že túto nepodal iba s odhadom žalobných dôvodov.
Žalobca teda celkom evidentne porozumel obsahu napadnutých rozhodnutí, keďže veľmi konkrétne
špecifikoval svoje žalobné dôvody, ktoré sa napokon ukázali v časti ako opodstatnené.

Namietaním lehoty na vykonanie uložených povinností sa už zaoberala aj Rada úradu (bod 268
druhostupňového rozhodnutia) a túto lehotu na odstránenie protiprávneho stavu predĺžila na 90 dní od
právoplatnosti svojho rozhodnutia.

K námietke, či je uloženie daných povinností primerané cieľom, ktoré sa snaží žalovaný dosiahnuť, súd

poukazuje na účel ZOHS vyplývajúci z § 1 tohto zákona, pričom s poukazom na obsah napadnutých
rozhodnutí je celkom evidentné, že uložené povinnosti riešia konkrétne problémy, ktoré žalovaný videl
na relevantných trhoch.

5.1. Námietky nevykonateľnosti časti rozhodnutia týkajúcej sa stláčania marže

Kposudzovaniustláčaniamaržeprijednotlivýchtarifnýchpoložkáchanienaúrovniceléhoproduktového
koša sa už súd vyjadril pri samotnej praktike stláčania marže. Žalovaný správne uviedol, že diferenciácia
prepojovacích poplatkov nie je nutnosťou a podľa názoru súdu je možné viacerými spôsobmi dosiahnuť
to, aby maloobchodné ceny žalobcu boli vo vzťahu k veľkoobchodným prepojovacím poplatkom v

takom pomere, ktorý by umožňoval AO na trhu súťažiť. Odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia
nie je protirečiace ani v súvislosti s otázkou, či pri výpočte marže môže žalobca počítať s priemernou
dĺžkou hovoru a s priemerným počtom prevolaných minút. V druhostupňovom rozhodnutí (v bode 135)
totiž žalovaný vysvetľuje, prečo pri aplikácii testu stláčania marže nekalkuloval s priemernou dĺžkou
volaní a odmietol prístup s počítaním priemernej dĺžky volaní. V ďalšom bode (136) vysvetlil, že ak

by aj počítal s priemernou dĺžkou hovorov, takýto postup by nič nezmenil na jeho závere. V bode
162 ide o posudzovanie stláčania marže v prípade Firemného internetu Mini, kde sa porovnávala
priemerná maloobchodná cena za voľnú minútu so zodpovedajúcou veľkoobchodnou cenou účtovanou
konkurentom. Údaj o priemernej dĺžke pripojenia bol použitý za účelom výpočtu veľkoobchodného
poplatku za minútu dial-up volania a bod 171 reaguje na žalobcovu námietku.

Z listu Rady PMÚ SR zo dňa 01.06.2009 nevyplýva, že by odstránenie protiprávneho stavu vytknutého
v bode 7 výroku znamenalo zároveň aj odstránenie protiprávneho stavu vytýkaného v bodoch 1, 2 a 5
výroku rozhodnutia. Praktikám špecifikovaným vo výroku druhostupňového rozhodnutia celkom logicky
zodpovedá povinnosť neviazať vzájomne nesúvisiace (t.j. samostatné) služby, ktoré je možné ponúkať

aj samostatne, a v prípade stláčania marže ide o povinnosť nastavenia pomeru veľkoobchodných a
maloobchodných cien tak, aby nedochádzalo k porušeniu zákona. Vzájomnú súvislosť praktík stláčania
marže a viazania pritom žalovaný v rozhodnutí viackrát spomenul a túto súvislosť aj odôvodnil.

5.1.1. Zvýšenie maloobchodných cien predmetných služieb

Žalovaný v bode 185 druhostupňového rozhodnutia uviedol, že aj podľa vyjadrenia TÚ SR rozhodnutia
TÚ SR ukladajú žalobcovi povinnosť oznamovať zvýšenie ceny v určenej lehote, avšak táto povinnosť
mu nebráni zvyšovať ceny a navyše sa táto povinnosť vzťahuje iba k zákazu požadovať neprimerane
vysoké ceny, ktorý je počítaný na priemernú jednotkovú cenu za minútu volania. Je nepochybné, že

zvýšenie ceny musí byť v súlade s podmienkami stanovenými v rozhodnutiach TÚ SR a teda nebude
môcť byť vyššie ako rast úhrnného indexu spotrebiteľských cien. Možnosťou ako vo všeobecnosti
odstrániť protiprávny stav pri praktike stláčania marží je napríklad aj zvýšenie a zníženie vybraných
maloobchodných cien s priemerom zodpovedajúcim povinnosti uloženej v rozhodnutí TÚ SR. Trebavšak dodať, že zvýšenie maloobchodných cien vo všeobecnosti vôbec nie je nutné na odstránenie
praktiky stláčania marže. Ak by žalobca zvýšil maloobchodné ceny tak, aby bolo toto zvýšenie súladné s
regulačnými povinnosťami, uvedené by sa síce mohlo negatívne dotknúť spotrebiteľov, pričom ochrana

hospodárskej súťaže sa prejavuje najmä vo vzťahu k spotrebiteľovi, avšak je dôležité, aby sa cena
vytvárala v konkurenčnom prostredí. Ak by bolo skutočne jediným cieľom ochrany hospodárskej súťaže
okamžité zníženie cien pre spotrebiteľa, boli by zrejme akceptovateľné aj predátorské ceny, ktoré však
vo všeobecnosti slúžia k vylúčeniu konkurentov z trhu a následne by mohla dominantná spoločnosť
ceny akokoľvek zvyšovať, keďže by už nemala na trhu reálnych konkurentov nútiacich ju k súťažnému

správaniu.

5.1.2. Zníženie veľkoobchodných cien predmetných služieb

Je zrejmé, že iným spôsobom na zabezpečenie vyššej marže pre AO je zníženie veľkoobchodných cien,
pričom Rada žalovaného sa v bode 186 druhostupňového rozhodnutia k tejto otázke už vyjadrila, a to

tak, že zákaz diskriminácie a povinnosť nákladovej orientácie cien uložené v rozhodnutiach TÚ SR, v
žiadnom prípade nebránia žalobcovi znižovať veľkoobchodné ceny. Ide tu totiž o maximálne priemerné
minútové veľkoobchodné ceny, čo nebráni žalobcovi tieto ceny znížiť.
Námietka žalobcu, že Rada PMÚ SR v rámci rozhodovania o rozklade žalobcu nevzala do úvahy
skutočnosť, že v decembri 2008 žalobca znížil ceny veľkoobchodných prepojovacích poplatkov, z čoho

vyplýva, že od 23.12.2008 (aj po prepočte metodikou žalovaného) problém údajného stláčania marže
v prípade produktu Biznis Partner 300 neexistuje, je dôvodná. Ak teda tento problém od 23.12.2008 už
neexistoval a druhostupňové rozhodnutie bolo vydané až 09.04.2009, bol druhostupňový orgán povinný
túto skutočnosť vo svojom rozhodnutí zohľadniť, čo však neurobil, konanie žalobcu v bode 5 výroku
nijako časovo neohraničil a uložil mu v tomto kontexte aj celkom nezrozumiteľnú a nevykonateľnú

povinnosť odstrániť protiprávny stav, ktorý už v čase rozhodovania zrejme neexistoval. Argument
žalovaného, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 21.12.2007 a skutkový stav bol aj Radou
PMÚ SR skúmaný len do času vydania tohto rozhodnutia, treba odmietnuť a to práve s poukazom
na zásadu jednotnosti správneho konania spočívajúcu v tom, že konanie na prvom i druhom stupni
tvorí jeden celok spojený identitou účastníkov a predmetom konania. Z tejto zásady vyplýva správnemu

orgánu povinnosť kedykoľvek počas správneho konania, konanie o opravnom prostriedku nevynímajúc,
zisťovať skutkový stav a pokiaľ osobitný predpis neurčuje inak, posudzovať ho v čase rozhodnom pre
rozhodnutie, teda ku dňu jeho vydania, v danom prípade ku dňu vydania druhostupňového rozhodnutia.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na § 32 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého je správny

orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady
pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 46 Správneho poriadku musí byť rozhodnutie v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú preto dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo
zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
V danom prípade Rada PMÚ SR podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenila prvostupňové
rozhodnutie zo dňa 21.12.2007, pričom rešpektujúc zásadu dvojstupňového konania a zásadu
jednotnosti správneho konania, bola nepochybne povinná zohľadniť všetky zmeny skutkového a

právneho stavu, ktoré nastali do dňa 09.04.2009, t.j. do vydania druhostupňového rozhodnutia. Že tak
druhostupňový orgán v kontexte celého posudzovaného prípadu nepostupoval, predstavuje takú vadu,
ktorá je spôsobilá sama o sebe privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť.

5.2. Nevykonateľnosť časti rozhodnutia týkajúcej sa viazania

Ako už súd uviedol, praktiky uvedené v bodoch 6 a 7 výroku druhostupňového rozhodnutia spolu veľmi
úzko súvisia a žalovaný náležite odôvodnil oddelené posudzovanie oboch týchto praktík. Ak by totiž
žalobca neposkytoval vo volacích programoch voľné minúty, neznamená to, že by nedošlo k viazaniupripojenia do PVTS na odber telefónnej služby. Je však možné pripustiť, že stav vytýkaný v bode 6
by bolo možné odstrániť odstránením stavu vytýkaného v bode 7 výrokovej časti druhostupňového
rozhodnutia.

K argumentom technickej, ekonomickej a právnej nemožnosti výkonu rozhodnutia vo forme zriadenia
prístupu do PVTS bez poskytovania telefónnej služby sa Rada žalovaného vyjadrila v bodoch 234-236
druhostupňového rozhodnutia. Žalovaný neuprel žalobcovi možnosť ponúknuť zákazníkovi telefónnu
službu kúpiť priamo od neho, táto však nesmie byť viazaná na poskytnutie pripojenia do PVTS, pretože

týmto spôsobom je v podstate zákazník nútený, aby telefónnu službu odoberal od žalobcu. K námietke,
že nikde vo svete nie je známa samostatná maloobchodná služba pripojenia k verejnej telekomunikačnej
sieti sa žalovaný vyjadrí v novom rozhodnutí.

5.3. Nepreskúmateľnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia a bodu 6 výroku druhostupňového
rozhodnutia

Námietky uvedené v tomto bode sú v plnom rozsahu opodstatnené. Z bodu 148 druhostupňového
rozhodnutia vyplýva, že Rada PMÚ SR zmenila výroky 1 a 2 prvostupňového rozhodnutia pokiaľ
ide o právnu kvalifikáciu konania žalobcu, pričom zdôraznila, že uvedená zmena právnej kvalifikácie
nemá vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia, keďže ide len o spresnenie aplikácie právneho

predpisu. Rada úradu tiež spresnila popis porušenia formulačne, ako aj doplnila zoznam konkrétnych
volacích programov a obdobia, v rámci ktorého sa skúmané tarify uplatňovali. Podľa názoru žalovaného
išlo o minimálne zmeny, ktoré boli do rozhodnutia zaradené za účelom spresnenia popisu porušenia
zákona, t.j. nie z dôvodu nezákonnosti výrokov prvostupňového rozhodnutia a ktoré, rovnako ako iné
formulačné zmeny, nie je potrebné špeciálne odôvodňovať. Okrem toho uviedol, že v odôvodnení

druhostupňového rozhodnutia je pri posúdení jednotlivých praktík uvádzané, v ktorých bodoch pristúpil
k formulačnej úprave výroku rozhodnutia.

Súd sa nestotožňuje s postupom Rady PMÚ SR, ktorá postupujúc podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku
upravila svojim rozhodnutím text prvostupňového správneho rozhodnutia tým, že vo výroku rozhodnutia

zmenila prvostupňové rozhodnutie tak, že: „bod 1 výroku znie: Konanie spoločnosti Slovak Telekom,
a.s....“, ďalej že: „bod 2 výroku znie: ...“ až napokon: „bod 11 výroku znie: na základe § 38 ods. 1 v
spojení s § 2 ods. 3 ZOHS za zneužitie dominantného postavenia uvedené v bodoch 1-8 výroku tohto
rozhodnutia pokutu 17.453.362,54 eur...
Je potrebné uviesť, že v procesne obdobnom prípade (vo veci Hlavného mesta SR Bratislavy -

rozhodnutieRadyPMÚSRč.2009/39/R/2/013zodňa27.03.2010)rozhodolNajvyššísúdSRrozsudkom
sp. zn. 2 Sžh 1/2010 zo dňa 06.04.2011 tak, že zrušil rozhodnutie Rady PMÚ SR s poukazom na čl.
1 veta prvá, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 47 ods. 2 a § 59 Správneho poriadku. Z uvedeného rozsudku
vyplýva, že v ustanovení § 59 Správneho poriadku je vymedzený postup odvolacieho orgánu. Výrok
rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia a musí byť preto určitý a konkrétny, aby

nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom konania. Túto zásadu preto musí rešpektovať aj
odvolací orgán, a to najmä v prípade, ak mení rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. NS
SR uviedol, že vykonaním zmeny prvostupňového rozhodnutia Radou PMÚ SR, keď upravila svojim
rozhodnutím text prvostupňového správneho rozhodnutia (obdobne ako v tomto prípade) postupovala
Rada PMÚ SR v rozkladovom konaní výslovne v rozpore so zákonom. Uvedená skutočnosť, keď

Rada PMÚ SR v rozkladovom konaní zmenila text výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, je
vnímaná v zmysle ustálenej súdnej praxe v oblasti správneho súdnictva ako nezákonná a preto takáto
„zmenavýrokuprvostupňovéhorozhodnutia“akobolavykonanávrozkladovomkonaní,spôsobilapotom
nezákonnosť rozhodnutia Rady PMÚ SR.

Rada PMÚ SR si totiž neuvedomila, že ako orgán konajúci v rozkladovom konaní môže konať iba
vo vlastnom mene a že príslušnou zmenou prvostupňového rozhodnutia musí ako odvolací správny
orgán (orgán rozhodujúci o rozklade) nahrádzať rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, avšak
nemôže ako odvolací orgán, resp. rozkladový orgán, konať v mene prvostupňového správneho orgánu
a nevyplýva mu ani zo žiadneho právneho predpisu právomoc nejakým spôsobom vylepšovať, prípadne

upravovať svojim rozhodnutím výrok prvostupňového správneho rozhodnutia, ktorý považuje za chybný
alebo nesprávny.Aj podľa názoru Krajského súdu v Bratislave vykonaná „zmena“ Radou PMÚ SR (hoci určite mysliac
v dobrom vykonať zmenu prvostupňového správneho rozhodnutia) má táto zmena rozhodnutia skôr
povahu odstránenia vád vo výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia, než jej zmenu v

zmysle § 59 Správneho poriadku.

Z pojmového hľadiska pod zmenou rozhodnutia je potrebné rozumieť stav, keď vec ktorá je predmetom
konania, odvolací orgán (resp. rozkladový orgán), rozhodne inak ako orgán prvého stupňa. Je navyše
potrebné uviesť, že na toto formálne pochybenie rozkladového správneho orgánu pri vypracovaní

správneho rozhodnutia musel súd prihliadnuť z úradnej povinnosti a toto samotné pochybenie (rovnako
ako v prípade veci prejednávanej pred NS SR pod sp. zn. 2 Sžh 1/2010) odôvodňovalo zrušenie
minimálne druhostupňového rozhodnutia.

Pochybením žalovaného bolo aj vypustenie definície relevantných trhov v bode 6 výroku
druhostupňového rozhodnutia, na ktorých sa mal žalobca dopustiť zneužitia dominantného postavenia.

Žalobca dôvodne argumentoval, že toto vypustenie Rada PMÚ SR nijakým spôsobom nezdôvodnila
a ani nenahradila novým vymedzením relevantného trhu, pričom každé zneužitie dominantného
postavenia je možné posúdiť len vo vzťahu k relevantnému trhu, na ktorom k nemu malo prísť. Žalovaný
k tomuto uviedol, že išlo o administratívnu chybu, pričom vymedzenie relevantného trhu je v prípade
predmetnej praktiky zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia. Podľa názoru súdu toto pochybenie samo

o sebe nepredstavovalo takú vadu, ktorá by bez ďalšieho odôvodňovala zrušenie druhostupňového
rozhodnutia, avšak aj toto pochybenie je potrebné vnímať v kontexte s vyššie uvedeným nezákonným
postupom Rady PMÚ SR pri vykonaní „zmeny“ prvostupňového rozhodnutia a v novom konaní bude
táto vada odstránená.

6. Nepreskúmateľnosť a neprimeranosť uloženej pokuty

Námietky žalobcu uvedené v bode X. žaloby týkajúce sa postupu pri stanovení výšky pokuty súd
uznáva ako dôvodné. Obaja účastníci konania, vychádzajúc z ustálenej judikatúry, sú toho názoru,
že pokuta uložená správnym orgánom nemôže byť výsledkom ľubovôle správneho orgánu. Žalobca

však dôvodne namietal, že žalovaný sa mal pridržiavať jednak Usmernenia k metóde stanovenia pokút
podľa Nariadenia 1/2003 a najmä Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch
zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž vydaného PMÚ SR. Žalobca
uviedol konkrétne ustanovenia tohto metodického pokynu s poukázaním na to, že žalovaný postupoval
vyslovene v rozpore s týmto vlastným metodickým pokynom. Žalovaný k uvedenému namietal, že

v čase vydania svojho rozhodnutia nemohol postupovať v súlade s metodickým pokynom, platným
v súčasnosti, keďže tento v danom čase ešte nebol vydaný. K tomuto je však potrebné uviesť, že
predmetný metodický pokyn síce v čase vydania prvostupňového rozhodnutia ešte nebol účinný, avšak
tento nadobudol účinnosť už dňa 02.01.2008, t.j. niekoľko dní po vydaní prvostupňového rozhodnutia
a teda v čase vydania druhostupňového rozhodnutia mala Rada úradu, ktorá postupovala podľa § 59

ods. 2 Správneho poriadku a v podstate v bode 11 výroku opätovne uložila žalobcovi povinnosť zaplatiť
pokutu vo výške 17.453.362,54 eur, túto okolnosť vzhľadom na už vyššie uvedenú zásadu jednotnosti
správneho konania, zohľadniť. Evidentne však takto Rada úradu nepostupovala, a toto pochybenie
možno označiť za takú vadu konania, ktorá mala vplyv na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v tejto
časti.

Kďalšímnámietkamžalobcutrebauviesť,žetakúradakoajRadaúraduvyhodnocovalijednotlivékritériá
podľa § 38 ods. 10 ZOHS, čiže zaoberali sa tak závažnosťou protiprávneho konania ako aj jeho dĺžkou
a napokon vyhodnocovali aj otázku aplikácie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Súd sa stotožňuje
s názorom žalovaného, že na preukázanie zneužívania dominantného postavenia nie je nevyhnutné

vyčíslovať skutočný dopad na trh, pričom napriek uvedenému sa touto otázkou žalovaný zaoberal a svoj
názor podrobne popísal s prihliadnutím predovšetkým na dopad na poskytovanie telefónnych služieb na
pevnom pripojení. K žalobcom tvrdenej poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v jeho aktívnej spolupráci
so žalovaným treba uviesť, že samotná spolupráca spočívajúca v plnení si zákonných povinností sa
všeobecne nepovažuje za poľahčujúcu okolnosť.

Správne orgány tiež správne určili, že veľkosť relevantného trhu v danom prípade nie je účelné pri
ukladaní pokuty osobitne vyhodnocovať, keďže konanie žalobcu pokrývalo celé územie SR a bolo
možné zhodnotiť jeho skutočné dopady na trh. Súd poukazuje na body 299-302 druhostupňovéhorozhodnutia,vktorýchsaRadaúraduzaoberalapriťažujúcimiokolnosťami,keďuznalanámietkužalobcu
ohľadne priťažujúcej okolnosti aplikácie faktora právnych a ekonomických znalostí, na druhej strane
však poukázala na opakované porušenie zákona.

Súd podobne ako vo veci vedenej pod sp. zn. 2S 430/06 (kartelova dohoda pri stavbe „Diaľnica D1
Mengusovce - Jánovce úsek km 0,00-8,00“) uvádza, že v prípade preukázania zneužitia dominantného
postavenia a aplikovania vnútroštátneho práva a práva Únie zároveň, ide o jednočinný súbeh deliktov.
Túto skutočnosť si žalovaný opätovne neuvedomil, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v

časti týkajúcej sa pokuty, úvahy o tom, aká sankcia sa uloží pri súbehu deliktov, celkom absentujú.
Je vhodné pripomenúť, že delikty spočívajúce v zneužití dominantného postavenia podľa ZOHS a
podľa ZFEÚ nie sú v pomere špeciality a neprichádza u nich do úvahy ani iný z možných prípadov
konzumpcie.Jednočinnýsúbehtýchtodeliktovjetedamožnýatoinapriektomu,žesaznakyskutkových
podstát inak v zásade kryjú a odlišujú sa práve len v kritériu účinku protisúťažného konania na obchod
medzi členskými štátmi na strane jednej (čl. 102 ZFEÚ) a účinku protisúťažného konania na trh v

Slovenskej republike na strane druhej, ktoré však zároveň predstavujú odlišné záujmy Spoločenstva a
jeho členského štátu.
V prípade aplikovania práva Únie a vnútroštátneho práva zároveň, ide o jednočinný súbeh deliktov. Túto
skutočnosť si žalovaný neuvedomil, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa
pokuty, úvahy o tom, aká sankcia sa uloží pri súbehu deliktov, celkom absentujú.

Na tomto mieste je vhodné pripomenúť, že na spomínaný článok 5 nariadenia Rady (ES) 1/2003,
ktorý zakladá právomoc orgánov pre hospodársku súťaž členských štátov stíhať a sankcionovať úniové
delikty, nadväzuje § 2 ods. 3 ZOHS, podľa ktorého sa ustanovenia § 22 až 40 vzťahujú aj na postup
úradu, keď úrad posudzuje činnosti a konania podnikateľov na základe osobitného predpisu (ktorým

je nariadenie Rady 1/2003) a ďalej potom § 22 ods. 1 písm. b/ ZOHS, podľa ktorého úrad vydáva
rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa tohto zákona alebo podľa
ustanovení osobitného predpisu (čl. 101 a 102 ZFEÚ), a rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa
takéhotokonania aopovinnostiodstrániťprotiprávnystav. Zuvedenéhovyplýva,žeZOHSstanovujena
základe splnomocnenia uvedeného v čl. 5 nariadenia 1/2003 taktiež sankcie pre porušenie článkov 101

a 102 ZFEÚ, pričom platí, že tieto sankcie sú identické ako v prípade porušenia obdobných ustanovení
ZOHS.

Podľa § 38 ods. 1 ZOHS úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a
§ 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté

účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do
10.000,- Sk alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu
do 10.000.000,- Sk.

Podľa § 38 ods. 10 ZOHS úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku porušovania ustanovení

tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovanie podmienky, povinnosti
alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do
úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem
týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie
tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako

vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo
neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.

Toto ustanovenie má úrad z hľadiska vyššie uvedených zákonných ustanovení použiť pre uloženie
pokuty za zneužitie dominantného postavenia tak podľa ZOHS ako aj keď došlo k porušeniu čl. 102

ZFEÚ. V prípade súbehu úniového a vnútroštátneho deliktu je teda úrad povinný viesť konanie o
porušení obidvoch deliktov a pokiaľ sa v konaní preukáže, že došlo k protisúťažnému konaniu, je
úrad povinný pri ukladaní pokuty v každom prípade postupovať v súlade s už existujúcou judikatúrou
správnych súdov vzťahujúcou sa k ukladaniu sankcií v prípade súbehu viacerých deliktov.

Všeobecne platí, že pri úvahe o konkrétnej výške sankcie v rámci zákonného rozpätia je potrebné
prihliadať k tomu, že konaním, či nekonaním bola naplnená skutková podstata viacerých deliktov, pričom
táto skutočnosť obvykle zvyšuje závažnosť sankcionovaného protiprávneho konania či nekonania a
prejavuje sa spravidla prísnejšou sankciou (absorbčná zásada). Nie je teda možné stanoviť pokutyza jednotlivé delikty a výslednú pokutu rovnajúcu sa súčtu dielčích pokút podľa kumulatívnej zásady.
Použitie kumulatívnej metódy je nášmu právnemu poriadku úplne cudzie. Absorbčná zásada sa teda
uplatní aj v prípade súbehu deliktov podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže, nakoľko tento

zákon inú metódu ukladania sankcií nestanovuje. Ako už súd uviedol, podľa ZOHS postupuje úrad
aj v prípade ukladania sankcií za spáchanie úniových deliktov podľa čl. 101 a 102 ZFEÚ, pričom
používa identické ustanovenie pre sadzbu pokuty i pre kritéria určujúce výšku pokuty v rámci sadzby
ako v prípade obdobných vnútroštátnych deliktov. Absorbčnú metódu preto treba použiť aj pre ukladanie
sankcií úradom pri súbehu deliktov úniových či pri súbehu úniového a vnútroštátneho deliktu. Ak teda

žalovaný ukladá sankciu, riadi sa jeho postup vnútroštátnym právom, avšak pri rešpektovaní judikatúry
SD EÚ, ktorá sa vzťahuje všeobecne k zásadám aplikácie hmotného úniového práva v rámci systému
práva vnútroštátneho. SD EÚ uviedol, že podmienky, za ktorých je uplatňované úniové právo, nesmú byť
menej priaznivé než tie, ktoré sa týkajú obdobných situácií pri uplatňovaní vnútroštátneho práva (zásada
ekvivalencie) a zároveň nesmú v praxi znemožňovať či nadmerne sťažovať výkon práv priznaných
právom Spoločenstva a musí zaručiť plný účinok úniového práva (zásada efektivity) (napr. veci 33/76

Rewe - Zentralfinanz, 14/83 Von Colson a Kamann).
Uplatňovanie absorbčnej metódy je nepochybne v súlade s princípom ekvivalencie, nakoľko sa uplatní
celkom zhodným spôsobom rovnako v prípade súbehu vnútroštátnych deliktov. Táto zásada nie je v
rozpore ani s princípom efektivity, nakoľko žalovaný síce ukladá sankciu len za jeden z deliktov, na ktoré
dopadá v danom prípade zhodná sankcia, v rámci hodnotenia závažnosti protiprávneho konania však

môže prihliadnuť ako k priťažujúcej okolnosti i k skutočnosti, že súťažiteľ spáchal viac deliktov (či už v
jednočinnom alebo viacčinnom súbehu), možno teda zohľadniť všetky chránené záujmy, ktoré súťažiteľ
svojim konaním porušil či ohrozil, včítane záujmu na riadnom fungovaní spoločného trhu, pričom táto
metóda nepochybne umožňuje, aby takto uložená výsledná sankcia mala dostačujúci odradzujúci
účinok.

V prípade preukázania zneužitia dominantného postavenia by teda nepochybne išlo o protisúťažné
konanie napĺňajúce v každom konkrétnom prípade tak skutkovú podstatu deliktu podľa ZOHS ako aj
skutkovú podstatu deliktu podľa čl. 102 ZFEÚ, išlo by teda o jednočinný súbeh dvoch deliktov a z tohto
záverumalvychádzaťajžalovanýpriukladanísankciezauvedenédeliktyzapomociabsorbčnejmetódy.

Z odôvodnenia výšky pokuty v prvostupňovom ako aj v druhostupňovom rozhodnutí je síce vidieť, že
sa žalovaný venoval hodnoteniu konania žalobcu z hľadísk uvedených v § 38 ods. 10 ZOHS, avšak z
týchto dôvodov nie je možné vôbec zistiť, za ktorý z dvoch uvedených deliktov primárne pokutu uložil
a akým spôsobom prihliadol k tomu, že bol spáchaný i ďalší delikt. Žalovaný totiž vôbec neuviedol,
že ide o jednočinný súbeh úniového a vnútroštátneho deliktu, ktoré teda pri odôvodnení výšky pokuty

vôbec nerozlišoval a preto nie je ani možné preskúmať, akými úvahami sa v tomto ohľade riadil a či
postupoval v súlade so zásadou absorbčnou, alebo naopak, či konečná výška sankcie nie je výsledkom
neprípustnej kumulácie. Ani z výroku ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia teda nevyplýva, že
by sa žalovaný zaoberal pri ukladaní sankcie absorbčnou zásadou a vymeral by pokutu za jeden zo
zbiehajúcich sa deliktov a zároveň by v rámci hodnotenia závažnosti konania prihliadol ako k priťažujúcej

okolnosti i k tomu, že bol spáchaný aj druhý delikt. Celkovú výšku pokuty musí správny orgán vo svojom
rozhodnutí aj z uvedeného hľadiska náležite odôvodniť, čo sa však vôbec nestalo a preto je z tohto
pohľadu rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Žalobca tiež namietal nezákonnosť rozhodnutia v časti týkajúcom sa bodu 6 výroku druhostupňového

rozhodnutia, v ktorom bola skutková podstata zneužívania dominantného postavenia kreovaná na
generálnej klauzule - § 8 ods. 2 ZOHS a to s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžh 3/2010. NS
SR v tomto rozsudku uviedol, že generálna klauzula (demonštratívne vymedzenie) zákona predstavuje,
že zákon samotný je v tomto prípade všeobecný a okrem formulácie „najmä“, neobsahuje explicitný opis
skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe bola naplnená požiadavka čl. 49 Ústavy

SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a
aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Tieto princípy
sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní i s prihliadnutím na Odporúčanie Výboru ministrov
Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách z 13.02.1991, ktoré „... odvolávajúc
sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych

orgánov,ktorésúzakotvenévRezolúcii(77)31anazásadytýkajúcesavoľnejúvahysprávnychorgánov
pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2, majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa ukladajú
správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným zárukám (dodatočne zabezpečené), odporúčavládam členských štátov, aby sa v ich právnej teórii ako aj v praxi riadili zásadami stanovenými v tomto
odporúčaní.

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné
správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa správneho trestania. Najvyšší súd poukázal na zásadu
č. 1: „Sankcie, ktoré možno uložiť ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené, musia byť stanovené
zákonom (zakotvené v zákone)“ a na zásadu č. 2: „Žiadna správna sankcia nemôže byť uložená
za konanie, ktoré v čase, keď sa stalo, nebolo v rozpore s platným zákonom“. NS SR uviedol, že

konfliktnosť vyplýva z povahy generálnej klauzuly, v tomto prípade z demonštratívneho vymedzenia,
keď nová skutková podstata bola žalovaným ustálená v napadnutom rozhodnutí s konštitutívnymi
účinkami. Až tým, že žalovaný túto skutkovú podstatu sformuloval, naplnil požiadavku, že okolnosti sú
stanovené zákonom, pretože § 22 ods. 1 písm. d/ ZOHS dal právomoc protimonopolnému úradu vydať
rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa § 8 ods. 2 ZOHS na princípe
demonštratívneho vymedzenia právnej normy. Ustálenie skutkovej podstaty zneužívania dominantného

postavenia na generálnej klauzule (demonštratívnej právnej norme) má konštitutívny význam, t.z., že
skutková podstata je protimonopolným úradom priamo kreovaná. Až týmto okamihom spĺňa požiadavku
zásady č. 1 a zásady č. 2 ale i článku 49 ústavy a zásady nullum crimen, nulla poena sine lege. Zásada
proporcionality vyžaduje, že ak protimonopolný úrad má právomoc na základe generálnej klauzuly a
demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové skutkové podstaty zneužívania dominantného

postavenia, na druhej strane podnikateľ musí mať možnosť poznať presné znenie praktiky, ktorá je
zakázaná a až po tomto momentne ho možno sankcionovať. Činnosť protimonopolného úradu by preto
mala byť zameraná na včasné identifikovanie praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím, ich zakázanie
a následne až na sankcionovanie, kedy už môže byť naplnená zásada nullum crimen.

Najvyšší súd SR mal snahu zovšeobecniť právnu vetu vyplývajúcu z uvedeného rozsudku v znení: „Ak
skutková podstata zneužívania dominantného postavenia nie je stanovená zákonom, ale je kreovaná
na generálnej klauzule („najmä“), tak sankciu za jej porušenie možno uložiť iba za obdobie, v ktorom
znaky skutkovej podstaty boli podnikateľovi známe, napríklad z rozhodnutia o zákaze takéhoto konania,
z predchádzajúcej praxe úradu, z rozsudku Súdneho dvora EÚ“. K tomuto bodu následne prebehla

odborná diskusia aj za účasti KS BA a PMÚ SR, po ktorej sa rozhodlo, že NS SR počká na rozhodnutie
SD EÚ vo veci AstraZeneca a to s poukazom na závažný dopad navrhovaného rozhodnutia, keďže
je potrebné sa ešte zamyslieť nad tým, ako sa bude preukazovať vedomosť (známosť) podnikateľa
o presnom znení praktiky, ktorá je zakázaná..., keďže bude ťažké nájsť úplne totožný prípad napr. z
praxe SD EÚ. ZOHS je pri ZDP v podstate len copy/paste článku 102 ZFEÚ a nie je dôvod k tomuto

pristupovať inak ako SD EÚ. Od 15.05.2012 je už známe aj stanovisko generálneho advokáta Mazáka
vo veci AstraZeneca, ktorého niektoré body súd uvádza:

105. Pokiaľ ide o otázku neprípustnosti, ktorú nastolila Komisia, z ustálenej judikatúry vyplýva,
že ak SD rozhoduje o právnych otázkach v súvislosti s odvolaním, nemôže z dôvodu

spravodlivého zaobchádzania nahradiť svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý
v neobmedzenom rozsahu vykonával svoju právomoc týkajúcu sa stanovenia výšky pokút
uložených podnikom za porušenie práva EÚ.(69 )
Myslím si, že tento odvolací dôvod nie je neprípustný, keďže odvolateľky sa nedomáhajú len

všeobecného nového posúdenia uložených pokút, ako to tvrdí Komisia. Odvolateľky skôr tvrdia, že
Všeobecný súd pri výpočte pokút neposúdil z právneho hľadiska správnym spôsobom novosť porušení,
o ktoré ide, a účinky týchto porušení. Tento odvolací dôvod je preto podľa môjho názoru prípustný.
106. Pokiaľ ide o novosť, z bodu 901 napadnutého rozsudku a odkazu Všeobecného súdu v bode
903 napadnutého rozsudku na bod 908 sporného rozhodnutia vyplýva, že Všeobecný súd a vskutku aj

Komisia sa domnievali, že zneužitia, o ktoré ide, boli nové.
107. Z týchto ustanovení je pritom zrejmé, že Všeobecný súd sa domnieval, že tieto zneužitia
boli nové, pokiaľ ide o použité prostriedky,(70 ) a
že v tejto osobitnej a obmedzenej súvislosti neboli jasne definované.

108. Tvrdenie odvolateliek, že novosť zneužití zaručuje uloženie symbolickej pokuty, by
podľa môjho názoru malo byť odmietnuté. Takéto tvrdenie nezohľadňuje skutočnosť,
že hoci použité prostriedky boli nové, keďže neexistovalo nijaké rozhodnutie Komisie
alebo rozsudok Súdneho dvora o použitom správaní využívajúcom rovnaké metódy,vlastná podstata zneužití, o ktoré ide, nebola nová a jednoznačne sa odchyľovala od
hospodárskej súťaže na základe zásluh.(71 )

Myslím si, že Všeobecný súd na základe preskúmania vlastnej
podstaty zneužití, o ktoré ide,(72 )
správne konštatoval, že tieto zneužitia sú závažnými porušeniami. V rozsudku Deutsche Telekom/
Komisia Súdny dvor uviedol vo vzťahu k otázke, či porušenia boli spáchané úmyselne, alebo

z nedbanlivosti, a či sa preto majú trestať pokutou, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva,
že táto podmienka je splnená, ak si dotknutý podnik nemôže nebyť vedomý protisúťažnej
povahy svojho správania, bez ohľadu na to, či si je, alebo nie je vedomý toho, že porušuje
pravidlá Zmluvy o hospodárskej súťaži.(73 )
Myslím si, že Všeobecný súd sa v bode 901 napadnutého rozsudku správne

odvolal na bod 107 rozsudku Michelin I(74 ) a
uviedol, že AZ nemohla byť oslobodená od pokút. AZ mala očakávať, že zneužitia, o ktoré ide, patria
do pôsobnosti článku 102 ZFEÚ, hoci Komisia ani Súdny dvor ešte nepreskúmali správanie, ktoré
využívalo rovnaké prostriedky alebo metódy.(75 )
Tvrdenie odvolateliek by navyše malo byť odmietnuté aj z dôvodov správneho postupu. Takýto prístup,
ktorý uprednostňuje formu pred obsahom, by podľa môjho názoru podkopával odstrašujúcu úlohu pokút
za porušenie práva hospodárskej súťaže.
109. Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek týkajúce sa poľahčujúcich okolností a skutočnosti, že

zrušenie povolení AZ na uvedenie na trh bolo povolené v zmysle smernice 65/65/EHS, myslím
si, že Všeobecný súd v bode 914 napadnutého rozsudku správne uviedol, že odvolateľky znovu
opakujú tvrdenia, ktoré už boli zohľadnené v štádiu preskúmania zneužitia dominantného postavenia
alebo posúdenia závažnosti porušenia. Navyše nemožno vyvodiť nijakú paralelu medzi okolnosťami
vo veci T-271/03 Deutsche Telekom/Komisia(76 ),
ktoré viedli k zníženiu pokuty o 10 %, a skutočnosťou, že smernica 65/65/EHS nebráni
zrušeniu registrácie povolení na uvedenie na trh. Vo veci Deutsche Telekom/Komisia
Všeobecný súd rozhodol, že Komisia správne uplatnila svoju voľnú úvahu pri stanovení
pokuty tým, že usúdila, že opakované, aktívne a špecifické zásahy vnútroštátneho regulátora

pri stanovovaní cien Deutsche Telekom v odvetví telekomunikácií a skúmanie zo strany
tohto regulátora, pokiaľ ide o to, či ceny Deutsche Telekom viedli k stlačeniu marže,
odôvodňovali zníženie pokuty o 10 %.(77 )
110. Pokiaľ ide o tvrdenia, že Všeobecný súd neznížil pokutu na základe minimálnych účinkov,

myslím si, že Všeobecný súd v bode 902 napadnutého rozsudku konštatoval, že postupy týkajúce
sa prvého a druhého zneužitia boli silne protisúťažné v tom, že mohli mať významný účinok na
hospodársku súťaž. Preto si myslím, že Všeobecný súd v bodoch 902 a 911 napadnutého rozsudku
správne uviedol, že faktory týkajúce sa cieľa správania môžu mať na účely určenia výšky pokuty väčší
význam ako faktory týkajúce sa jeho účinkov.(78 )
Navyše zo spisu pred Súdnym dvorom je zrejmé, že okolnosť, že skutočné účinky prvého
zneužitia boli napríklad v Dánsku a Spojenom kráľovstve obmedzené, je pripísateľná zásahom
tretích osôb. Myslím si, že by bolo nesprávne, aby mali odvolateľky prospech z týchto
zásahov. Okrem toho, ak by sa mal prijať takýto prístup, odstrašujúci účinok článku 102

ZFEÚ by bol značným spôsobom oslabený.(79 )
111. Zastávam preto názor, že Súdny dvor by mal tento odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
7.Náhrada trov konania

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý bol vo veci úspešný,
priznal právo na náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 66 eur a v
náhrade trov právneho zastúpenia advokátom za celkom 7 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie žaloby na súd, písomné podanie vo veci samej dňa 03.05.2010, zastúpenia napojednávaniach konaných dňa 12.05.2010, 12.10.2011, 14.12.2011 a 11.01.2012, na ktorom došlo iba
k vyhláseniu rozsudku). S poukazom na § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb bola tarifná odmena za jeden úkon právnej služby v roku

2009 -115,90 eur, v roku 2010- 120,23 eur, v roku 2011 - 123,50 eur a v roku 2012 - 127,16 eur. Žalobca
si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s § 14 ods. 1 písm. b/, c/, § 14 ods. 5 písm. b/
cit. vyhlášky za vyčíslené úkony právnej služby, keď odmena za tieto právne úkony spolu s paušálnou
náhradouvýdavkovvzmysle§16ods.3vyhláškypredstavujesumu901,81eurbezDPHakeďžeprávny
zástupca žalobcu preukázal, že je platcom DPH, trovy právneho zastúpenia spolu s DPH predstavujú

1.082,18 eur, čo spolu s uvedeným súdnym poplatkom 66 eur predstavuje náhradu trov konania celkom
1.148,18 eur, ktorú sumu je žalovaný povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, písomne, dvojmo, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.