Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 30, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/63/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711202333
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1711202333.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: A.. A. Z., E..
XX.XX.XXXX, I. P. X, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. NOVÁČKOVÁ, s.r.o., so sídlom
Brančská 7, Bratislava, proti žalovanému: X. D., E.. XX.XX.XXXX, I. A. XXXX/XX, Z., zast. SODOMA
VULGAN, s.r.o., Advokátska kancelária, so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, o zaplatenie 26.400 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 3. marca
2020, č.k. 8C/75/2011-285, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 10.879,44 eur spolu s 5,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 14.052,61 eur od
01.03.2014 do zaplatenia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 52 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 25.02.2011,
od žalovaného domáhal zaplatenia 12.000 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 7.800 eur

od 01.08.2010 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľností
vo vlastníctve žalobcu, a to rodinného domu S.. Č.. XXX, Z. na Z. Z.. Č.. XXX, W. Z. Z. Č.. XXX F. K.
XXX A.X, D.. Ú.. Z., F. Z., F. Z., nachádzajúcich sa na Q. S. XX K. Z. (ďalej len „nehnuteľnosti“), za
obdobie 20 mesiacov od júla 2009 do februára 2011. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 17.02.2014
pripustil rozšírenie žaloby na základe návrhu žalobcu, doručeného na súd dňa 29.04.2013, o sumu
14.400 eur za ďalšie obdobie neoprávneného užívania nehnuteľností žalovaným, za dva roky dozadu od
podania návrhu na rozšírenie žaloby, teda za obdobie od 29.04.2011 do 29.04.2013 (za 24 mesiacov).

Zmenenou žalobou sa žalobca od žalovaného potom domáhal zaplatenia 26.400 eur spolu s 9 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 7.800 eur od 01.08.2010 do zaplatenia a spolu s 5,75 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 14.400 eur od 01.05.2013 do zaplatenia. Žalobca argumentoval tým,
že nehnuteľnosti nadobudol kúpnou zmluvou od žalovaného s právoplatne povoleným vkladom dňa
22.06.2009 pod č. V 144/2009, avšak žalovaný tieto nehnuteľnosti bez jeho súhlasu a teda bez právneho
dôvodu užíval celé žalované obdobie. Výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného ustálil na 600
eur mesačne a preukazoval ju priemernou hodnotou nájmu v danej lokalite bez služieb spojených

s nájmom. Žalovaného vyzval listom zo dňa 19.07.2010 na zaplatenie 7.800 eur predstavujúcich
bezdôvodné obohatenie za obdobie od júla 2009 do júla 2010, avšak žalovaný mu odmietol uhradiť
akúkoľvek náhradu za užívanie jeho nehnuteľností. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe nepoprel, že sporné
nehnuteľnosti užíva, poukázal však na to, že pri ich predaji došlo k spáchaniu trestného činu, o čomje vedené trestné konanie. V konaní namietol aktívnu legitimáciu žalobcu, argumentujúc tým, že tento
nehnuteľnosti už v r. 2009 predal Z. Y.. Namietol tiež premlčanie nároku žalobcu ako i cenu určenú počas
konania v znaleckom posudku, považujúc ju za neadekvátnu.

3. Konštatoval, že o žalobe žalobcu rozhodol rozsudkom č.k. 8C 75/2011-212 zo dňa 07.02.2017, ktorým
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 19.945,65 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania zo sumy
5.893 eur od 01.08.2010 do zaplatenia a s 5,75 % ročným úrokom zo sumy 14.052,61 eur od 01.03.2014
do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške

52 %, keď vec právne posúdil podľa ust. § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 2, § 563,
§ 45 ods. 1 Obč. zák.. Poukázal na to, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca
nadobudol od žalovaného nehnuteľnosti kúpnou zmluvou a jeho vlastnícke právo vzniklo vkladom do
katastranehnuteľnostídňom22.06.2009.Zanespornúvyhodnotilskutočnosť,žežalovanýnehnuteľnosti
žalobcovi nevydal. Vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že by žalobca nehnuteľnosti v
období, za ktoré žiadal priznanie bezdôvodného obohatenia, previedol na inú osobu, a preto priznal

žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od júla 2009 do februára 2011 (za
20 mesiacov) a za obdobie od 29.4.2011 do 29.4.2013 (za 24 mesiacov), keď výšku bezdôvodného
obohatenia ustálil sumou 453,31 eur za mesiac v súlade so znaleckým posudkom č. 131/2016 znalca
Ing. Marcela Michtu. V uvedenom rozsudku sa vysporiadal aj s námietkami žalovaného, a keď tento
tvrdil, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo v dôsledku trestného činu, poukázal na uznesenie OR PZ

v Pezinku, odboru kriminálnej polície č. ORP 30/OJP-PK-2010 zo dňa 17.02.2013, ktorým bolo v tejto
veci konanie právoplatne zastavené dňom 05.03.2013, a teda k žiadnemu trestnému činu nedošlo. Ak
žalovaný namietol aktívnu legitimáciu žalobcu tvrdením, že nehnuteľnosti predal Z.E. Y., konštatoval, že
túto skutočnosť žalovaný v konaní nepreukázal a vyhodnotil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno.
Uviedol, že nevykonal dôkaz výsluchom Z. Y., keď mal za to, že ak by aj Z. Y. podpísal so žalobcom

kúpnopredajnú zmluvu, tak samotné podpísanie zmluvy nemá za následok prevod vlastníckeho práva
a stratu aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko na prevod vlastníckeho práva sa vyžaduje vklad katastra
nehnuteľnosti. Námietku premlčania vznesenú žalovaným neuznal. Predchádzajúcim rozsudkom potom
žalobcovi priznal voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností bez
právnehodôvoduzaobdobieodjúla2009dofebruára2011(za20mesiacov)azaobdobieod29.04.2011

do 29.04.2013 (za 24 mesiacov) celkovo sumu 19.945,64 eur, a to za 44 mesiacov po 453,31 eur za
mesiac podľa znaleckého posudku a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol. Úrok z omeškania
žalobcovi priznal podľa ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. vo výške 9 %
zo sumy 5.867,03 eur od 01.08.2010 a vo výške 5,75 % ročne od 01.03.2014 zo sumy 10.831,44 eur
splatnej za obdobie od 29.04.2011 do 29.04.2013, keď mal za preukázané, že výzva na zaplatenie tejto

sumy bola žalovanému doručená dňa 27.02.2014, kedy bolo jeho právnemu zástupcovi doručené jeho
uznesenie o pripustení zmeny žaloby.

4. Uviedol, že žalovaný podal odvolanie, v ktorom poukazoval na to, že v konaní pred súdom prvej
inštancie namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore, pretože v r. 2009 žalobca nehnuteľnosti, za

užívanie ktorých od neho žiadal bezdôvodné obohatenie, previedol na Z.. Y., W. teda od novembra 2009
nebol aktívne vecne legitimovaný, nakoľko nebol vlastníkom nehnuteľností, za užívanie ktorých mu bol
priznaný nárok z bezdôvodného obohatenia. Nesúhlasil tiež s nevykonaním ním navrhnutému dôkazu
výsluchom Z.. Y.. Mal za to, že nárok na náhradu bezdôvodného obohatenia bolo možné žalobcovi
prisúdiť len za obdobie od júla 2009 do októbra 2009, teda za 4 mesiace v celkovej výške 1.813,24 eur

(4 x 453,31 eur). Zotrval tiež na námietke premlčania vo vzťahu k rozšírenému nároku.

5. Odvolací súd uvedený (predchádzajúci) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti
o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 9.066,20 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 5.893,03 eur od 01.08.2010 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil, keď dospel k

záveru, že žalovaný užíval bez právneho dôvodu po dobu 20 mesiacov od júla 2009 do februára 2011
nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom v tom čase bol žalobca, na úkor ktorého sa tým bezdôvodne obohatil,
a je preto povinný žalobcovi bezdôvodné obohatenie vydať. Vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie po závere, že rozhodnutie je v časti, ktorou
ukladá žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.879,44 eur spolu s 5,75 % úrokom z omeškania

ročne zo sumy 14.052,61 eur od 01.03.2014 do zaplatenia nepreskúmateľné, keď ani jeho odôvodnenie
nedáva odpoveď na námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní
o rozšírenej žalobe. Odvolací súd konštatoval, že žalobca k žalobe pripojeným P. Č.. XXX zo dňa
22.02.2011 preukázal svoju aktívnu legitimáciu v konaní o nároku na vydanie bezdôvodného obohateniaspočívajúceho v užívaní nehnuteľností žalovaným bez právneho dôvodu za ,,prvé“ žalované obdobie od
júla 2009 do februára 2011, keď týmto listom vlastníctva preukázal jeho vlastníctvo k nehnuteľnostiam
ku dňu podania žaloby (25.02.2011), avšak z tohto listu vlastníctva nie je možné odvodiť jeho aktívnu

vecnú legitimáciu v konaní o rozšírenej žalobe, teda o zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške
14.400 eur s príslušenstvom za ďalších 24 mesiacov neoprávneného užívania nehnuteľností žalovaným
od 29.04.2011 do 29.04.2013. Odvolací súd vyhodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia námietku
premlčania vznesenú žalovaným za nedôvodnú.

6. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a zo správy katastrálneho úradu
č. K23/2020 zo dňa 17.01.2020 zistil, že vklad kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim A.. A.
Z. a kupujúcim A. Y. (vkladovanej pod č. V-2014/2009) bol povolený dňa 02.05.2013. Mal potom za
preukázané, že žalobca bol aj v období od 29.04.2011 do 29.04. 2013 vlastníkom nehnuteľností, a preto
mu priznal nárok vo výške 10.879,44 eur titulom bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 1 a §
458 ods. 1 Obč. zák., keď výšku bezdôvodného obohatenia mal za preukázanú znaleckým posudkom

Ing. Marcela Michtu č. 131/2016, a to 453,31 eur za mesiac. Konštatoval, že výška bezdôvodného
obohatenia ani nebola medzi stranami sporná a z takejto výšky vychádzal aj pri priznaní „prvého“ nároku
za obdobie od júla 2009 do februára 2011, pričom jeho rozhodnutie bolo preskúmané odvolacím súdom
a vyhodnotené za vecne správne. Žalobcovi priznal podľa ust. § 517 ods. 2 v spojení s § 563 Obč. zák.
aj úrok z omeškania vo výške 5,75 % zo sumy 14.052,61 eur od 01.03.2014 do zaplatenia, teda zo

sumy, ktorá bola splatná titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 29.04.2011 do 29.04.2013,
keď mal za preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie uvedenej sumy výzvou, ktorá bola
právnemu zástupcovi žalovaného doručená dňa 27.02.2014.

7. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 C.s.p. a

priznal žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 52 %, keď jeho žalovaný nárok predstavoval 26.400
eur, priznaný mu bol v časti 19.945,64, čo predstavuje jeho úspech v rozsahu 76 %, od ktorého odrátal
jeho neúspech v rozsahu 24 %.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a navrhol ho zmeniť a celý nárok žalobcu

zamietnuť. Poukázal na to, že žiadal v konaní vypočuť svedka Miloša Zajíčka, ktorý bol vlastníkom
vyššie uvedených nehnuteľností, ktoré nadobudol od žalobcu kúpnou zmluvou zo dňa 27.10.2009, ktorej
vklad, ako bolo zistené vykonaným dokazovaním, bol povolený až dňa 02.05.2013, teda 4 roky po
podaní návrhu na vklad. Vyjadril názor, že uzavretím kúpnej zmluvy a prevedením nehnuteľností na
Z.. Y. sa žalobca sám vzdal nároku na rozšírenie majetkových hodnôt, a preto mu nemožno priznať

bezdôvodné obohatenie ako ujmu za nerozširovanie jeho majetku. Uviedol tiež, že všetko nasvedčuje
tomu, že žalobca previedol svoj nárok na vyplatenie nájomného za užívanie nehnuteľností na Z.. Y.,
a keďže pohľadávku voči žalovanému už nemal on, ale Z.. Y., nevznikol žalobcovi nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Za účelom potvrdenia, že medzi ním a žalobcom došlo k uzavretiu dohody
o postúpení pohľadávky, na základe ktorej mal on vyplácať nájomné za užívanie nehnuteľností Z.. Y.Č.,

žiadal ako svedka vypočuť Z.. Y.. V prípade preukázania tohto tvrdenia, by sa totiž potvrdilo, že žalobca
nie je aktívne legitimovaný. Uviedol, že svoje tvrdenie o existencii dohody o postúpení pohľadávky
preukazuje tým, že Z.. Y. platil nájomné za nehnuteľnosti v dvoch splátkach po 600 eur, keď tieto platby
vykonal v prítomnosti svojho F. C. D.. Z týchto dôvodov mal za to, že súd prvej inštancie si nesplnil
svoje povinnosti pri vykonaní dokazovania, keď odmietol vypočuť ako S. Z.. Y., čím dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože nevzal do úvahy skutočnosť,
že žalobca svoju pohľadávku voči nemu previedol na Z.. Y.. Uzavrel, že žalobca nemá právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 29.04.2011 do 29.04.2013, keďže nie je aktívne legitimovaný.
Žiadal, aby odvolací súd vykonal dokazovanie výsluchom Z.. Y.Č. W. O. F. C. D., ktorí vedia jeho tvrdenia
potvrdiť.

9. Žalobcovi (resp. jeho právnemu zástupcovi) bolo odvolanie žalovaného doručené dňa 10.06.2020
spolu s výzvou, aby sa k nemu vyjadril v lehote 15 dní. Súd prvej inštancie postupoval v súlade s
ust. § 373 ods. 3 C.s.p., ktorý stanovuje, že súd prvej inštancie doručí odvolanie ostatným subjektom,
a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve ich, aby sa k odvolaniu vyjadrili, a

určí na vyjadrenie lehotu nie kratšiu ako desať dní. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného v určenej
lehote, teda do 25.06.2020, nevyjadril a po jej márnom uplynutí predložil súd prvej inštancie spis
s napadnutým rozsudkom odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného. Odvolací súd
stanovil po naštudovaní spisu, napadnutého rozhodnutia a odvolania žalovaného dňa 24.07.2020 termínverejného vyhlásenia rozsudku na deň 30.07.2020 o 10:30 h a tento termín oznámil dňa 24.07.2020 aj
na úradnej tabuli a webovom sídle súdu v súlade s ust. § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.,
podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného
súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Dňa 27.07.2020 bolo odvolaciemu súdu doručené
vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného, ktoré už nebral do úvahy, keďže nebolo podané v súdom
prvej inštancie určenej lehote a prihliadnutie naň by zmarilo nariadený termín verejného vyhlásenia
rozsudku a takýto postup by bol v rozpore s hospodárnosťou konania.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

11. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel. Dospel totiž k záveru, že
súd prvej inštancie vykonal v intenciách predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu

vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia za obdobie od 29.04.2011 do 29.04.2013 a zhodnotením jeho výsledkov v súlade s ust. § 191
C.s.p. dospel k správnym zisteniam, pričom na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti
tohto nároku. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1,
§ 517 ods. 2, § 563 Obč. zák. a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe aj dostatočne odôvodnil v

súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol skutočnosti, ktoré
boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Prijal správny
záver, že žalovaný užíval bez právneho dôvodu v období od 29.04.2011 do 29.04.2013 nehnuteľnosti,
ktorých vlastníkom bol v tom čase žalobca, čím sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, a je preto
povinný žalobcovi bezdôvodné obohatenie vydať. S týmito závermi, ktoré viedli k vyhoveniu žalobe sa

odvolací súd stotožnil. Dospel tiež k záveru, že odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé správne
rozhodnutie súdu prvej inštancie spochybniť.

12. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že napadnutému rozsudku predchádza
v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 8C 75/2011-212 zo dňa 07.02.2017 a rozsudok

odvolacieho súdu (Krajského súdu v Bratislave) č.k. 10Co 138/2017-250 zo dňa 31.10.2019, v ktorom
sa odvolací súd na odvolanie žalovaného podrobne zaoberal všetkými aspektami prejednávanej veci,
odvolacími námietkami žalovaného, skutkovým stavom a právnym posúdením a prijal právne názory,
ktorými bol súd prvej inštancie viazaný. Na toto svoje predchádzajúce rozhodnutie odvolací súd
odkazuje, nepovažuje za potrebné závery v ňom vyslovené opakovať (keďže sú stranám sporu známe),

a preto len v stručnosti zopakuje priebeh konania a skutkové a právne závery, ktoré prijal súd prvej
inštancie na základe ním vykonaného dokazovania.

13. Žalobca sa žalobou (po pripustení jej rozšírenia) od žalovaného domáhal zaplatenia 26.400 eur s
príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, dôvodiac tým, že žalovaný od júla 2009 do februára

2011 (ďalej len „prvé obdobie“) a od 29.04.2011 do 29.04.2013 („druhé obdobie“) užíval bez právneho
dôvodu vyššie špecifikované nehnuteľnosti v jeho vlastníctve, čím sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
Za prvé obdobie 20 mesiacov si žalobca uplatnil 12.000 eur (s príslušenstvom) a za druhé obdobie
24 mesiacov 14.400 eur (s príslušenstvom), keď výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného určil na
600 eur mesačne. Súd prvej inštancie prvým rozsudkom žalobe žalobcu v prevažnej časti vyhovel,

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 19.945,65 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania zo
sumy 5.893 eur od 01.08.2010 do zaplatenia a s 5,75 % ročným úrokom zo sumy 14.052,61 eur od
01.03.2014 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
vo výške 52 %, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam dňa 22.06.2009 vkladom do katastra nehnuteľností, a že žalovaný tieto žalobcove

nehnuteľnosti v celom žalovanom období neoprávnene užíval, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi
a nebolo ani sporné. Užívanie nehnuteľností žalovaným bez právneho dôvodu právne posúdil ako
bezdôvodné obohatenie, ktorého výšku určil znaleckým posudkom na sumu 453,31 eur mesačne.
Žalovanému potom uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 19.945,64 eur spolu s vyššie uvedenýmpríslušenstvom a nad rámec prisúdenej istiny a úroku z omeškania žalobu zamietol. V zamietajúcej časti
nadobudol prvý rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť (žalobca odvolanie nepodal).

14. Žalovaný podal odvolanie proti vyhovujúcej časti rozsudku a proti rozhodnutiu o trovách konania, v
ktorom namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu tvrdiac, že žalobca od novembra 2009 nebol
vlastníkom nehnuteľností, keďže tieto predal Z.. Y.. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal
ním navrhnutý dôkaz výsluchom A. Y.. Vo vzťahu k rozšírenému nároku, uplatnenému žalobcom dňa
17.02.2014, namietal premlčanie. Iné odvolacie námietky žalovaný nevzniesol a žiadne iné skutkové a

právne závery súdu prvej inštancie nenamietal. Odvolací súd, viazaný dôvodmi odvolania, nepovažoval
za sporné skutkové závery súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný bez právneho dôvodu užíval
predmetné nehnuteľnosti od júla 2009 do februára 2011 a od 29.04.2011 do 29.04.2013, že ho žalobca
vyzval na zaplatenie žalovanej sumy, ani z vykonania znaleckého dokazovania prijatý záver, že výška
bezdôvodného obohatenia za jeden mesiac neoprávneného užívania nehnuteľností predstavuje 453,31
eur. O odvolaní žalovaného rozhodol rozsudkom, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v časti o uložení

povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 9.066,20 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
5.893,03eurod01.08.2010dozaplatenia(zaprvéobdobie)potvrdilavozvyšnejnapadnutejvyhovujúcej
časti a v časti o trovách konania rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Na
námietkunedostatkuaktívnejvecnejlegitimáciežalobcupodrobnevysvetlilustanoveniaobezdôvodnom
obohatení a od čoho sa odvíja vecná legitimácia s tým, že povinnosťou žalobcu v posudzovanej veci je

preukázať, že je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzoval žalobou uplatnený nárok,
a teda dokázať, že na jeho úkor bolo žalovaným získané bezdôvodné obohatenie (ust. § 456 Obč.
zák.). Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca si v časti žalobou uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia za prvé obdobie svoju dôkaznú povinnosť splnil, keď (listom vlastníctva č.
807 zo dňa 22.02.2011) preukázal, že bol vlastníkom nehnuteľností, ktoré žalovaný neoprávnene užíval,

čím sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Prijal tiež záver, že i keď niet pochýb, žalobca nehnuteľnosti
predal A. Y., vlastnícke právo A. Y. nebolo minimálne do 22.02.2011 vložené do katastra nehnuteľností, a
ich vlastníkom bol v čase podania žaloby stále žalobca. Vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov
rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré neboli žalovaným v odvolaní nijak spochybnené, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi bezdôvodné

obohatenie za prvé obdobie užívania nehnuteľností (9.066,20 eur s príslušenstvom) ako vecne správny
potvrdil. Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti (a v závislej časti o trovách konania) rozsudok
ako predčasný a vo vzťahu k namietanému nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu nepreskúmateľný
zrušil, keď v odvolacom prieskume zistil, že súd prvej inštancie aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
vo vzťahu k uplatnenému nároku za druhé obdobie užívania nehnuteľností žalovaným neskúmal a

odvodil ju (zrejme) len od listu vlastníctva č. 807 zo dňa 22.02.2011, ktorý však nemohol byť dôkazom
preukazujúcim, že žalobca bol od 29.04.2011 do 29.04.2013 vlastníkom predmetných nehnuteľností, a
teda aktívne legitimovaný na uplatnenie si nároku z bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, ktorý
tieto nehnuteľnosti v uvedenom období užíval. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť vysporiadať sa
s aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu v spore a o druhom žalovanom období, za ktoré si žalobca

uplatňuje nárok, opätovne rozhodnúť.

15. Súd prvej inštancie sa uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu riadil, preskúmal aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu so záverom, že je daná, keď bolo listinnými dôkazmi preukázané, že žalobca
bol aj v období od 29.04.2011 do 29.04.2013 vlastníkom nehnuteľností (vklad vlastníckeho práva A. Y. k

nehnuteľnostiambolpovolenýaždňa02.05.2013),apretomupriznalnárokajzadruhéobdobieužívania
nehnuteľností žalovaným titulom bezdôvodného obohatenia vo výške 10.879,44 eur s príslušenstvom.
Žalovaný podal odvolanie, v ktorom nespochybnil prisúdenú istinu s príslušenstvom, ale namietal, že
súd prvej inštancie nevypočul ním navrhnutého S. Z.. Y., výsluchom ktorého mienil preukazovať, že
medzi ním a žalobcom došlo k postúpeniu pohľadávky. V odvolaní tvrdil, že „všetko“ nasvedčuje tomu, že

žalobca previedol svoj nárok na vyplatenie nájomného za užívanie nehnuteľností na Z.. Y., a preto nie je
aktívne legitimovaný. Uviedol, že svoje tvrdenie o existencii dohody o postúpení pohľadávky preukazuje
tým, že Z.. Y. platil nájomné za nehnuteľnosti v dvoch splátkach po 600 eur a tieto platby vykonal v
prítomnosti svojho F. C. D., ktorého tiež žiadal vypočuť. Žiadne dôkazy k odvolaniu nepripojil. Odvolací
súd sa preto zaoberal len odvolacími dôvodmi žalovaného, ktorými bol viazaný.

16. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné. Ak žalovaný tvrdil, že
„všetko“ nasvedčuje tomu, že žalobca previedol svoj nárok na vyplatenie nájomného za užívanie
nehnuteľností na Z.. Y., odvolací súd konštatuje, že tomuto žalovaného tvrdeniu práve naopaknenasvedčuje „nič“. Tento nový argument žalovaného (o postúpení pohľadávky) nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní, keď zo žiadneho v konaní produkovaného dôkazu nevyplýva ani len možnosť
takejto argumentácie. Žalovaný naviac tieto svoje nové tvrdenia nepreukazoval žiadnymi a už vôbec nie

relevantnými dôkazmi (napr. oznámením žalobcu o postúpení pohľadávky resp. zmluvou o postúpení
pohľadávky), preto zostali skutočne len v rovine jeho ničím nepodložených tvrdení. Ako už bolo uvedené
vyššie, aktívna vecná legitimácia žalobcu v tomto spore bola riadne preukázaná listinnými dôkazmi a
len samotné tvrdenie žalovaného o jej nedostatku nie je spôsobilé ju ani len spochybniť. Už len na okraj
odvolací súd poznamenáva, že žalovaným navrhovaný výsluch svedka nie je dôkazným prostriedkom

spôsobilým preukázať postúpenie pohľadávky, ktorá sa predsa postupuje písomnou zmluvou (ust. § 524
a nasl. Obč. zák.).

17. Ani v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil odvolací súd žiadne vady a ak na nariadenom
pojednávaní, na ktorom aj vyhlásil napadnutý rozsudok, nevypočul žalovaným navrhnutého S. Z.. Y.,
nijak nepochybil. Je totiž potrebné si uvedomiť, že žalovaný navrhoval výsluch Z.. Y. (z iného dôvodu)

už v pôvodnom konaní. Po zrušení prvého rozsudku v časti odvolacím súdom práve preto súd prvej
inštancie nad rámec svojich povinností doručil dňa 13.01.2020 právnemu zástupcovi žalovaného spolu
s predvolaním na pojednávanie nariadené na 03.03.2020 aj upovedomenie, že ak trvá na výsluchu
Z.. Y., nech zabezpečí jeho účasť. Odvolací súd pripomína, že žalovaný počas celého konania ani
po vrátení veci odvolacím súdom postúpením pohľadávky neargumentoval. Prítomnosť Z.. Y. na

pojednávaní dňa 03.03.2020 nezabezpečil v rozpore s ust. § 197 ods. 1 C.s.p., ktorý stanovuje, že
ak strana navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní; o tejto skutočnosti
vopred upovedomí súd a protistranu. Žalovaný takto nepostupoval, a výsluch svedka opätovne navrhol
v rámci návrhov na doplnenie dokazovania. Je namieste vyhodnotiť, že neuplatnil tento prostriedok
procesnej obrany včas, keďže za účelom ním navrhovaného doplnenia dokazovania by musel súd

prvej inštancie pojednávanie odročiť, čo však môže urobiť len z dôležitých dôvodov (§ 183 ods. 1
C.s.p.), pričom doplnenie dokazovania navrhnuté žalovaným za stavu, keď sám žalovaný nezabezpečil
vykonanie ním navrhnutého dokazovania (hoci mu v tom nič nebránilo a dokonca bol súdom prvej
inštancie vopred upozornený, aby svedka zabezpečil), dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania
nie je. Keďže žalovaný procesné úkony na svoju obranu nevykonal včas, nemal súd prvej inštancie

povinnosť na ne prihliadnuť, a ak dôkaz ním navrhnutý v rámci návrhov na doplnenie dokazovania
nevykonal, pojednávanie za týmto účelom neodročil a vo veci rozhodol, postupoval správne a odvolací
súd s jeho procesným postupom súhlasí. Bol to totiž sám žalovaný, ktorý si svojím konaním, keď
nerešpektoval vyššie uvedené ustanovenia Civilného sporového poriadku ani upovedomenie súdu prvej
inštancie, zmaril možnosť výsluchu svedka, keď jeho prítomnosť na pojednávaní nezabezpečil. Záverom

odvolací súd už len dodáva, že za stavu, keď bol vykonaným dokazovaním dostatočne a správne zistený
skutkový stav, ktorý nemohol byť výsluchom navrhovaného svedka spochybnený, nebol výsluch Z.. Y.
ani potrebný.

18. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi

priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52 %, dospel odvolací súd k záveru,
že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž podľa ust. § 255 C.s.p. v konaní prevažne
úspešnému žalobcovi priznal proti v prevažujúcej časti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu, ktorý správne určil porovnaním úspechu a neúspechu strán v spore, vec posúdil
po právnej stránke správne a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Napokon, žalovaný v odvolaní žiadne

konkrétne námietky proti rozhodnutiu o trovách konania neuviedol, preto sa odvolací súd s odkazom na
odôvodnenie napadnutého rozsudku obmedzí len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie aj v tejto časti.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a

2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Zároveň považuje za potrebné upozorniť na ust. § 232 ods. 2 a
ods. 3 veta prvá C.s.p., podľa ktorých, ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, je rozsudok vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak, pričom lehota na plnenie je tri dni a
plynie od právoplatnosti rozsudku.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396
ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, pretože bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania (aj odvolacieho)rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

21. Záverom odvolací súd opätovne, ako už v predchádzajúcom rozhodnutí zdôrazňuje, že súd prvej
inštancie je povinný rozhodnúť o trovách štátu, čo v predchádzajúcom a aj v tomto preskúmavanom
rozsudku opomenul. Zároveň súdu prvej inštancie pripomína, že doposiaľ nerozhodol ani o zaplatení
znaleckej odmeny, ktorú znalcovi priznal v zmysle uznesenia č.k. 8C 75/2011-196 zo dňa 16.09.2016
(pozri bod 21. predmetného uznesenia).

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).