Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 23, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/114/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7619205641
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7619205641.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu

JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Táne Veščičkovej, v právnom spore žalobcu: Y. P., M. XXX, okres
Gelnica O.. XX.X.XXXX, zastúpeného advokátom JUDr. Michal Michalovčík, Svidník, Makovická 20,
proti žalovanému: VÚB Leasing, a.s., Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO: 31 318 045, zastúpenému Beňo &
partnersadvokátskakancelária,s.r.o.,Poprad,NámestiesvätéhoEgídia93,IČO:44250029,zaktorého
ako konateľ koná advokát JUDr. Jozef Beňo, PhD., o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 7C/47/2019 -88 z 15. januára 2020

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o nároku na náhradu

trov prvoinštančného konania.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným
vzáhlavísčastivyhovelžalobeoprimeranéfinančnézadosťučineniepodľa§3ods.5zákonač.250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že v zmysle právoplatného
rozsudku konajúceho súdu sp. zn. 2Csp/370/2017 zo 16.8.2018 žalobca bol plne úspešný pri ochrane
svojich spotrebiteľských práv, keď o. i. bolo rozhodnuté aj o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi

bezdôvodné obohatenie v rozsahu 3 246,66 € s príslušenstvom, ktoré žalovanému vzniklo z dôvodu,
že od žalobcu na základe úverovej zmluvy č. 120138009 z 19.11.2013, predmetom ktorej bolo úverové
financovanie časti kúpnej ceny motorového vozidla (1 819,35 €) a úverové financovanie doplnkového
tovaru a služieb (423 €) prostredníctvom poskytnutého úveru 2 242,35 € s ročnou úrokovou sadbou 39
%, RPMN 39 %, priemernou RPMN 23,83 %, ktorý úver mal byť splatený v 50 splátkach po 83,58 €
s konečnou splatnosťou 1/2018, prijal plnenie 5 066,01 €, hoci poskytnutý úver 1 819,35 € pre rozpor
úverovej zmluvy s ustanovením §9 ods. 1 písm. g) a i) (prekročenie úrokovej sadzby o 100 %, nesprávna

RPMN) je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vec právne posúdil podľa §3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa konštatujúc, že nakoľko v danom prípade právoplatným
rozsudkom konajúceho súdu vo veci sp. zn. 2Csp/370/2017 (ďalej aj len ako tzv. „základné konanie“)
bolo konštatované porušenie povinnosti dodávateľa a práva spotrebiteľa, v zmysle §3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. žalobcovi ako spotrebiteľovi vzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto má
mať sankčnú, relutárnu a odradzujúcu funkciu, aby dodávateľ voči spotrebiteľovi sa nedopúšťal recidívy
ajedanébeztoho,abyporušeniespotrebiteľskýchprávalebopovinnostívočispotrebiteľovispôsobovalo

na strane spotrebiteľa akúkoľvek ujmu, nakoľko postačuje už samotná spôsobilosť mu ujmu spôsobiť, a
to bez ohľadu na to, či žalovaný bezdôvodné obohatenie žalobcovi už vydal.2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma v súvislosti s
nekalými praktikami a konaním žalovaného, ktorý v rámci závislých zmlúv o kúpe motorového vozidla
poskytoval spotrebiteľské úvery na financovanie časti kúpnej ceny ojazdených motorových vozidiel,

pričom v prípade žalobcu dokonca išlo o vozidlo nepojazdné, ktoré žalobca bol povinný si opraviť sám
na vlastné náklady, pričom toto bezpodmienečne potreboval. Výpoveďou žalobcu mal za preukázané,
že žalobca aj počas uplatňovania svojich nárokov v základnom konaní musel znášať nekalé konanie zo
strany žalovaného, resp. ním poverenej vymáhačskej spoločnosti, musel znášať hrozby a zastrašovanie
spojené s uplatňovaním vyfabulovaných práv k motorovému vozidlu a reálne mu hrozilo odňatie vozidla,

tiež musel znášať náklady spojené s nepoctivým vymáhaním domnelých záväzkov voči nemu, ako aj
problémyspojenésopravoumotorovéhovozidlaaichdopadnarodinužalobcu,ďalšípostupžalovaného
pri riešení reklamácie, ktorý neuznal tvrdenia žalobcu, že k poškodeniu motorového vozidla nedošlo jeho
zavinením a napriek tomu naďalej vymáhal od žalobcu pohľadávky, zmluvné pokuty a úroky, na ktoré
nemal nárok. Súd priznal preto žalobcovi uplatnené finančné zadosťučinenie, ktoré na základe svojej
úvahy oproti žalobcom požadovaných 3 000 € vzhľadom na výšku vydaného bezdôvodného obohatenia

a na skutočnosť, že motorové vozidlo žalobca naďalej užíva a po oprave je prevádzkyschopné, uznal
za opodstatnené (primerané) v rozsahu 1 500 €, a vo zvyšku (1 500 €) žalobu zamietol. Vzhľadom na
to, že v danom prípade výška prisúdeného nároku závisela od úvahy súdu, vyhodnotil, že žalobca v
konaní, čo do základu nároku mal plný úspech, a preto mu v zmysle §252 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP
priznal nárok na plnú náhradu jeho trov.

3. Proti tomuto rozsudku žalovaný (ďalej aj len ako „odvolateľ“) podáva odvolanie z odvolacích dôvodov
ustanovených v §365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, event. aby napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobu zamietne. Považuje za nemožné, aby dôsledkom akéhokoľvek úspešného uplatnenia

porušenia práva spotrebiteľa malo byť automaticky priznané finančné zadosťučinenie, pretože takéto
zadosťučinenie podľa neho je namieste ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej
spotrebiteľovi v konkrétnej situácii, ktorá by mala byť nielen tvrdená, ale ako ujma by sa mala aj javiť
a mala by byť preukázaná. Iný, ako odvolateľom zaujatý výklad danej zákonnej úpravy podľa neho by
mohol viesť k narušeniu proporcionality konkrétneho právneho vzťahu a v istom zmysle aj k možnému

zneužitiu ochrany, ktorá sa poskytuje spotrebiteľovi ako slabšej strane záväzkového vzťahu.

4. Podľa odvolateľa v danej veci ide o prípad, kedy bežné nástroje právnej ochrany, akými sú získanie
právnej pomoci a následné poskytnutie súdnej ochrany na všeobecnom súde, boli postačujúce na to,
aby žalobca sa domohol ochrany svojho práva. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v

uvedenej výške by už nebolo len dorovnaním spotrebiteľovho nároku voči dodávateľovi, ale išlo by už
o jeho zisk, a to vzhľadom na to, že žalovaný žalobcovi už vrátil všetky prostriedky nad poskytnutú
istinu úveru, a teda správanie veriteľa nie je spôsobilé privodiť žalobcovi žiadnu ujmu. Má za to, že
súdom uplatnená zákonná sankcia, že žalovaným poskytnutý úver je bezúročným a bez poplatkov, pre
žalobcu je dostatočnou satisfakciou a na rozdiel od nemajetkovej ujmy tak, ako ju chápe ustanovenie

§11 a nasl. o. z., prípadne zákon o odškodňovaní obetí trestných činov, ktoré sa uplatnia v prípadoch,
keď neexistuje žiaden iný spôsob odškodnenia obetí, v prípade ochrany spotrebiteľa existuje dostupný
primárny spôsob ochrany, ktorým je vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako sa ho žalobca domohol
aj v tomto prípade.

5. Podľa názoru žalobcu k odvolaniu protistrany vyjadreného v podaní z 25.2.2020 odvolaním napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a navrhuje preto, aby odvolací súd ho potvrdil.
Bráni sa, že vzhľadom na to, že rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves v základnej veci po
kvalitatívnej aj kvantitatívnej stránke dňom 1.9.2018 bolo právoplatne, a preto záväzne definované
porušenie spotrebiteľského práva, súd konajúci o primeranom finančnom zadosťučinení ani nemôže

dôjsť k iným záverom ohľadne tejto otázky, než ako táto bola zistená a vyriešená v danom súdnom
konaní. Predpoklad pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie zo strany súdu prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí bol preto vyhodnotený správne a tiež správne bola vyhodnotená aj
intenzita porušenia spotrebiteľského práva v spojení s tým, ako je táto otázka definovaná rozsudkom
v základnej veci a jeho odôvodnením, ktorý je hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa žalobcu právo na primerané finančné zadosťučinenie je dané bez
toho, aby porušenie spotrebiteľských práv alebo povinností voči spotrebiteľovi tomuto spôsobovalo
akúkoľvek ujmu, pretože ako súd prvej inštancie správne uzavrel, postačuje už samotná spôsobilosť
ujmu spôsobiť. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia žalobca ani nepreukazuje, nakoľko tátozávisí od voľnej úvahy súdu. Za nemajetkovú ujmu spotrebiteľa pritom je možné považovať obmedzenie
spotrebiteľského komfortu vo všetkých oblastiach života spotrebiteľa, najmä však vo finančnom
obmedzení, ktoré žalobcovi vznikli, a to bez ohľadu na to, že žalovaný bezdôvodné obohatenie vydal a

akým spôsobom sa tak stalo. Pre priznanie peňažného zadosťučinenia pre poškodeného spotrebiteľa
nie sú stanovené žiadne špeciálne podmienky a toto môže pozostávať aj z náhrady morálnej ujmy ako
satisfakcie za stav, ktorý spotrebiteľ musel trpieť.

6. V danom prípade zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému obohateniu sa na úkor žalobcu,

ktorý po dlhší čas bol reálne obmedzený v disponovaní minimálne so sumou vo výške 3 246,66 €
a žalobca dokonca aj počas uplatňovania svojich nárokov na okresnom súde v základnej veci musel
znášať nekalé konanie zo strany žalovaného, resp. ním poverenej vymáhačskej spoločnosti tak, ako
sa s obranou žalobcu stotožnil aj súd prvej inštancie a ako to opisuje v 26. odseku odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Žalobca zastáva preto názor, že napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie
priznanéprimeranéfinančnézadosťučinenielogickyasprávnezodpovedázmysluacieľuprávnejúpravy

primeraného finančného zadosťučinenia.

7. Žalovaný v replike znova zdôrazňuje, že primerané finančné zadosťučinenie je namieste ako
osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej spotrebiteľovi v konkrétnej situácii, pričom v tu
posudzovanom spore dostatočnou satisfakciou pre žalobcu by malo byť to, že bol úspešným v spore o

vydanie bezdôvodného obohatenia. Podotýka, že hoci výšku primeraného finančného zadosťučinenia
určuje súd voľnou úvahou, musí pritom vychádzať z konkrétnych skutkových okolností, prihliadať
na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, ako i na intenzitu trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov.

8. Žalobca, zástupcovi ktorého replika žalovaného bola doručená 4.6.2020, nevyužil svoje zákonné
právo a na repliku duplikou neodpovedal. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci nepodala.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež

viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia pojednávania preskúmal
podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce konanie spolu s rozsudkom súdu
prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné (§34
a 355 a nasl. CSP o odvolaní).

10. Odvolaním je napadnutý len vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie a závisiaci výrok o
nároku na náhradu trov konania. Rozsudok vo zvyšku (zamietavý výrok) odvolaním napadnutý nebol,
nadobudol preto právoplatnosť a nemohol byť preto predmetom odvolacieho prieskumu (§367 ods. 1
a 3 CSP).

11. Odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil postupom
podľa §387 ods. 1 a 2 CSP, lebo súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, správne sa vysporiadal
so zákonnými podmienkami pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi a vo
veci aj správne rozhodol, pokiaľ žalobe aspoň sčasti vyhovel a aj odôvodnenie rozsudku má podklad
v zistenou skutkovom stave. Z týchto dôvodov odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozsudku, ako je uvedené zhora a v odôvodnení tohto svojho rozhodnutia
sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorých správnosť a zákonnosť nie sú spôsobilé spochybniť ani odvolacie námietky žalovaného.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 23.6.2021 o 10.15 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od
17.6.2021 boli zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke odvolacieho súdu, pričom tieto
zástupcovi žalobcu na jeho žiadosť boli oznámené aj elektronickými prostriedkami (§219 ods. 1 a 3 CSP
za použitia §378 ods. 1 CSP).

13. K vecne správnym, zákonným, výstižným a presvedčivým dôvodom napadnutého rozsudku reagujúc
na odôvodnenie podaného odvolania, odvolací súd dopĺňa:14. V danom prípade otázka hmotnoprávneho vzťahu strán v podobe žalovaným, resp. jeho právnym
predchodcom vykonávaného porušovania zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa ustanoveného práva
žalobcu ako spotrebiteľa vyplývajúceho z kúpnej zmluvy z 19.11.2013 uzavretej medzi právnym

predchodcom žalovaného ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim, medzi stranami bola riešená
a v prospech žalujúceho spotrebiteľa dňom 1.9.2018 právoplatne, nezmeniteľne a pre sporové strany
preto záväzne (§228 ods. 1 CSP) vyriešená v súdnom spore sp. zn. 2Csp/370/2017. V dôsledku
toho vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný na úkor žalobcu sa bezdôvodne obohatil, žalovanému
právoplatným rozsudkom súdu bola uložená povinnosť žalobcovi vydať bezdôvodné obohatenia v

rozsahu 3 246,66 € s príslušenstvom. Z existencie tohto právoplatného rozsudku súdu v základnej
veci vyplýva otázka, ktorá pre správne rozhodnutie súdu v tu posudzovanej veci je podstatnou
(rozhodujúcou), a treba sa ňou preto zaoberať. Touto otázkou je otázka prejudiciality spojená s týmto
skorším súdnym rozhodnutím zakotvená v ustanovení §194 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého, ako otázke,
o ktorej má právo rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa §193 CSP, bolo rozhodnuté,
súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia. Znamená to

tiež, že v tu posudzovanej veci súd ako predbežnú otázku nemôže znova riešiť to, o čom už bolo
právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán, pričom vonkoncom nie je rozhodujúce (podstatné), či
súd v právoplatne skončenom konaní uplatnený nárok (porušenie práva žalujúceho spotrebiteľa) právne
posúdil správne či nesprávne.

15.Súdprvejinštancievdanejvecipresnetakto,atedazákonneasprávnepostupoval,keďvychádzajúc
z hypotézy právnej normy zakotvujúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie od
toho, kto za toto porušenie zodpovedá, o otázke porušenia práva spotrebiteľa nevykonával dokazovanie,
ale zákonu zodpovedajúcim spôsobom (§194 ods. 2 CSP) prihliadol na právoplatný rozsudok súdu o
hmotnoprávnomvzťahumedzitýmiistýmistranamisporuvtomtotzv.základnomkonaníakonarozsudok

vydaný v súdnom konaní, v ktorom žalobca ako spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie svojich práv
ustanovených v zákone o ochrane spotrebiteľa.

16. Následne súd prvej inštancie správne aplikoval režim ustanovený v §3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie

práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá. Účelom finančného zadosťučinenia je pritom dovŕšiť ochranu
porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách. Jediným predpokladom,
ktoré citované zákonné ustanovenie vyžaduje, je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie

práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba pritom rozumieť, že súd v prospech
spotrebiteľa judikuje konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zodpovednosti za
škodu, bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn.

6Cdo/389/2015).Totozákonnéustanoveniežiadnuinúpodmienku,t.j.anipodmienku,abyspotrebiteľovi
bola privodená konkrétna ujma, ako sa toho dovoláva žalovaný, nevyžaduje. Zákon pri uplatňovaní
tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody
(bezdôvodného obohatenia) dôkazné bremeno je na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá
problematicképreukazovaniečiužvýškyškody(ujmy),príčinnejsúvislostialebomajetkovéhoprospechu

druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo dokonca spravidla nereálne (viď
rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017). Neobstoja preto odvolacie námietky, ktorými odvolateľ sa
dovoláva toho, aby žalobca preukázal, aká ujma mu vznikla v dôsledku porušenia jeho práv spotrebiteľa.

17. V preskúmavanej veci z obsahu spisu (najmä z rozsudku sp. zn. 2Csp/370/2017 a jeho odôvodnenia)

je zrejmé, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie svojich práv na ochranu
pred bezdôvodným obohatením sa veriteľa na jeho úkor, keď jeho žalobe súd vo vzťahu k tomuto
nároku v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal rozsudkom spotrebiteľovi vydať bezdôvodné
obohatenie. Žalobca tak splnil predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z. z. v ustanovení §3 ods. 5 vyžaduje
pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon

nevyžaduje, aby medzi stranami bol spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobca preukazoval
existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Súd prvej inštancie správne preto vec po právnej stránke posúdil,
keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky
nestanovuje. S poukazom na závažné porušenie práva žalobcu zo strany žalovaného, ktorého ochranuna súde žalobca úspešne uplatnil, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné, pričom konanie
žalobcu, ktorý ako spotrebiteľ voči žalovanému ako dodávateľovi si uplatnil nárok na primerané finančné
zadosťučinenie,niejemožnépovažovaťanizašikanózne,ktorébybolovrozporesozákonomadobrými

mravmi. Vzhľadom na to, že z povahy samotného inštitútu primerané finančné zadosťučinenie nie je
náhradou škody, ani vydaním bezdôvodného obohatenia, ale je samostatným právnym inštitútom, ktorý
má plniť sankčnú a odradzujúcu funkciu voči veriteľovi, neobstojí obrana žalovaného odvolávajúca sa
na okolnosť, že vzhľadom na to, že on súdom priznané bezdôvodné obohatenie žalobcovi už vydal,
žalobca by podľa neho už nemal mať nárok na primerané finančné zadosťučinenie, pretože na jeho

strane by už vznikal akýsi zisk na úkor veriteľa. Primerané finančné zadosťučinenie nie je len navrátením
veci do stavu pred porušením práv spotrebiteľa, prípadne pred porušením povinnosti veriteľa a tohto
skôr odradí od koncipovania formulárových zmlúv obsahujúcich nekalé podmienky, neprimerane vysoké
odplaty za poskytnutú službu a dodržiavanie ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa, ak môže
pôsobiť voči veriteľovi ako sankcia a ak ho určitým spôsobom bude brzdiť v budúcnosti opakovať nekalé
konanie, ak ho je možné priznať bez ohľadu na to, či veriteľ spotrebiteľovi nahradil už škody, či mu už

vydal bezdôvodné obohatenie, pretože práve to je podstata tohto osobitného samostatného sankčného
právneho inštitútu voči veriteľovi, aby mohla naplniť svoj sankčný a zároveň aj preventívny účel.

18. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon č. 250/2007 Z. z. neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení jeho výšky zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného

zadosťučinenia. Je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého
prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. V prejednávanej veci súd prvej inštancie tak učinil,
keď v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne odôvodnil svoju úvahu o tom, na aké kritériá,
hľadiská a okolnosti prihliadal pri stanovení primeranosti priznaného finančného zadosťučinenia. Takto
pri určení výšky priznaného zadosťučinenia správne dospel k záveru, že povahe a rozsahu porušenia

práv žalobcu primeraná je suma 1 500 €, ktorá zodpovedá svojmu účelu. Jednak žalobcovi ako
spotrebiteľovi poskytuje satisfakciu a skôr odradí žalovaného, ktorý je dodávateľom a veriteľom, od
porušovania práv spotrebiteľov. Pri zvažovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej
inštancie prihliadol na okolnosti, ktorým žalobca musel čeliť v tzv. základnom konaní, ako sú uvedené
zhora. Výška priznaného finančného zadosťučinenia, ktorá má plniť funkciu účinného a odradzujúceho

prostriedkuochranyprespotrebiteľaajodvolaciemusúdusajavíakoprimeranávovzťahukporušenému
právu a skutkovým okolnostiam prípadu.

19. Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil aj vo vzťahu k závisiacemu výroku
o trovách konania, pretože tento správne a zákonne je založený na zásade úspechu (§262 ods. 1 a

255 ods. 1 CSP).

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §396 ods. 1, 262 ods. 1 a 255 ods.
1 CSP, v zmysle ktorých v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi bolo potrebné
priznať nárok na plnú náhradu jeho trov proti neúspešnému žalovanému. Vzhľadom na povahu veci

dôvody na aplikáciu §257 CSP na rozhodnutie o trovách konania odvolací súd mal za vylúčené. O výške
náhrady trov v zmysle §262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

21. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é aj vtedy, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).