Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 4, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/47/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816204852
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7816204852.4

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov
senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého T. Y.
nar. X.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Rožňava
dieťa rodičov otca T. Y. nar. XX.X.XXXX trvale bytom v Q. na Z. ul. č. XXX/X a matky R. L. nar.
X.X.XXXX trvale bytom v Y. na R. ul. č. XXX zastúpených JUDr. Ladislavom Csákóom advokátom so

sídlom v Rožňave na Hviezdoslavovej ul. č. 4 na návrh navrhovateľa Mgr. Q. L., PhD. nar. X.X.XXXX
trvale bytom v I. č. XXX prechodne bytom v I. na K. ul. č. XXXX zastúpeného JUDr. Pavlom Krajecom
LEGAL IURIS advokátska kancelária s.r.o. so sídlom v Rožňave na Tehelnej ul. č. 11 v konaní o
ustanovenie opatrovníka maloletému dieťaťu pre podanie návrhu o prípustnosti zapretia otcovstva o
odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 9.2.2021 č.k. 7P/236/2016-146 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Matke mal. dieťaťa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa a rozhodol, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ sa návrhom z 29.6.2016 domáhal ustanovenia kolízneho
opatrovníka maloletému dieťaťu T. Y., za účelom podania návrhu maloletého dieťaťa na prípustnosť
zapretia otcovstva. Návrh odôvodnil tým, že je biologickým otcom mal. T., nakoľko sa maloletý narodil
v období, kedy mal intímny vzťah s matkou maloletého, a to v rokoch 2004 - 2012. Matka pri narodení
dieťaťa vedela, že je biologickým otcom maloletého T., avšak do rodného listu bol ako otec zapísaný
T. Y., v tom čase manžel matky, s ktorým bývala v spoločnej domácnosti. S matkou dieťaťa sa dohodli,

že bude akceptovať, aby dieťa vyrastalo v jej rodine za podmienky, že dieťaťu raz povie, kto je jeho
otcom. Po čase však zmenila názor a uviedla, že by bolo dobré, keby syn ani nevedel kto je jeho otcom.
Matka maloletého od narodenia maloletého až do veku jeho šiestich rokov mu prakticky umožňovala
neobmedzený kontakt s maloletým T.. To sa zmenilo v roku 2014. Od septembra 2013 do marca 2014
pravidelne vyberal maloletého z predškolského zariadenia. Od septembra 2014 do konca roka 2015
navrhovateľ maloletého navštevoval na základnej škole. Návštevy maloletého v školskom zariadení boli

jeho vlastnou iniciatívou, chcel mať istotu, že je chlapec zdravý a prospieva. V januári 2016 matka
premiestnila maloletého na inú základnú školu, pričom miesto mu zatajila a požiadala aj maloletého, aby
mu ho nepovedal. Matka mu tvrdila, že to bolo z dôvodu, aby za maloletým nechodil do školy, pretože sa
mu deti v triede smejú. Nebola to ale pravda, overil si to u oboch triednych učiteliek. Kontakt s dieťaťom
v čase podania návrhu matka vôbec neumožňuje. Od decembra 2015 bol navrhovateľ s maloletým iba
dvakrát, naposledy dňa 24.02.2016, v trvaní len pár minút, v cukrárni v prítomnosti matky. Po porade so

psychológom maloletému na jar 2014 povedal, že je jeho otcom, že má vlastne dvoch otcov. Maloletý
na to reagoval pozitívne, kýval hlavou, neplakal. Aj potom boli kamaráti, stretávali sa napr. v mestealebo v škôlke, kde mu navrhovateľ doniesol aj bicykel. Na podanie návrhu ho podnietila skutočnosť,
že sa náhodou dozvedel o rozvode matky no najmä z dôvodu, aby sa mohol bez prekážok a obštrukcií
naďalej podieľať na zdravom a harmonickom vývoji maloletého T.. Ako otec a dlhoročný vysokoškolský

pedagóg ho vie v živote mnohému naučiť, čo za aktuálneho stavu prakticky nie je možné. Sprvoti chcel,
aby maloletý vyrastal v kompletnej rodine, avšak keďže sa táto rodina rozpadla, začal konať. Návrh
nepodal skôr z toho dôvodu, že do piatich rokov veku dieťaťa mu bol kontakt s maloletým umožňovaný.
Uviedol, že medzi základné ústavné práva každého rodiča patrí aj právo poznať svoje dieťa a dieťa má
právo poznať svojho rodiča aj z hľadiska naplnenia ustanovení základných ľudských práv a slobôd a

medzinárodného dohovoru o ochrane práv detí. Rozhodnutie vo veci je potrebné z hľadiska sociálneho,
medicínskeho a zdravotníckeho, keď maloletý vo svojom živote môže utrpieť vážnu chorobu a biologický
otec ako jediný darca krvi, alebo nejakého orgánu, či ľudského tkaniva, by mal byť zrejmý.

3.Rodičiamaloletéhožiadalinávrhzamietnuť,pretoževopačnomprípadehrozímaloletémumimoriadne
závažnáujmanapsychike.Matkapotvrdila,žepočasmanželstvasmatrikovýmotcomdieťaťaudržiavala

intímny pomer s navrhovateľom aj s matrikovým otcom dieťaťa. Po narodení maloletého jej vzťah s
navrhovateľom trval, pretože ju finančne vydieral. S maloletým sa pravidelne nestýkal, len keď ju o to
požiadal. Maloletému povedala, že je to jej kamarát a taký bol aj vzťah navrhovateľa a maloletého.
Po troch rokoch vydierania musela manželovi povedať o svojom mimomanželskom vzťahu a povedala
mu aj to, že je možnosť, že navrhovateľ je otcom maloletého, čo bolo tiež dôvodom ich rozvodu. V

priebehu konania matka upresnila, že v rozhodnom období pre splodenie dieťaťa bola s manželom mimo
Košíc, v tom čase nemala s navrhovateľom intímny pomer, preto vylúčila, že navrhovateľ by mohol byť
biologickým otcom maloletého. Maloletý býval a vyrastal vždy pri nej a matrikovom otcovi a so svojím
otcom sa stretáva a dobre vychádza aj po ich rozvode. Všetci zainteresovaní boli vždy jasne uzrozumení
aj s otázkou otcovstva matkinho bývalého manžela, nikdy nebol žiaden dôvod pochybovať o tejto

skutočnosti. V poslednom čase sa však navrhovateľ začal divne správať, začal vyhľadávať maloletého v
škole alebo aj na verejných priestranstvách, postavil sa tak, aby ho maloletý nemohol obísť a dožadoval
sa s ním komunikácie. Navrhovateľ je psychicky chorý človek, ktorý bol už aj liečený na psychiatrii.
Maloletý, ako aj matka majú z navrhovateľa strach, pretože nevedia čoho všetkého je navrhovateľ
schopný. Robí im zo života peklo, kvôli čomu boli nútení zmeniť si aj bydlisko, ale navrhovateľ zrejme

po nich pátra a zistil si, kde bývajú. Navrhovateľ sa k maloletému správa absolútne nevhodne, čo aj
sám potvrdil tým, že mu povedal, že je jeho otcom, pričom dieťa malo v tom čase iba šesť rokov. Nie
je pravda, že by sa syn tešil zo stretnutia s navrhovateľom, práve naopak, má z neho panický strach.
Navrhovateľ to robí len preto, aby docielil prípustnosť podania návrhu na zapretie otcovstva, aby takto
rozbil matkine manželstvo a jej pekný vzťah s bývalým manželom a jeho terajšou rodinou, nakoľko

matka s navrhovateľom odmieta kontakt. Matkina rodina a rodina jej bývalého manžela udržiavajú styky,
spoločne trávia sviatky, Silvestra a pod.. Maloletý má už 11 rokov, ak sa navrhovateľ naozaj cítil byť jeho
otcom, mohol začať riešiť túto otázku podstatne skôr. Neurobil tak len preto, že si bol vedomý, že nie je
otcommal.T.avsúčasnostihomotivujelenjehozlomyseľnosť.Maloletýsalenveľmiťažkovyrovnávaso
situáciou, že mu cudzí ľudia chcú zobrať ocka s tvrdením, že jeho otcom je niekto iný. To, že navrhovateľ

do tejto situácie zatiahol aj maloletého, svedčí len o tom, že jemu nezáleží na maloletom dieťati, len nech
matkeurobíčonajviaczla.Jezrejméanepochybné,žerozhodneniejevzáujmemaloletéhodieťaťa,aby
sa podával návrh na zapretie otcovstva. Otec maloletého nepripúšťa možnosť, že by nebol biologickým
otcom maloletého, už aj vzhľadom na ich vzťah. Maloletý za svojho otca považuje jedine T. Y..

4. Zo správy ÚPSVaR Rožňava vyplýva, že maloleté dieťa T. Y., nar. XX.XX.XXXX pochádza z
manželského vzťahu matky R. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX, Y. a matrikového otca T. Y.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, Q.. Rozsudkom Okresného súdu Košice I. pod sp. zn. 18P/159/2014-52
zo dňa 10.04.2015 bolo manželstvo rodičov rozvedené a maloleté deti R. Y., nar. XX.XX.XXXX a T.

Y., nar. XX.XX.XXXX boli zverené do osobnej starostlivosti matky. Otec bol zaviazaný vyživovacou
povinnosťou vo výške 40,00 eur mesačne na mal. R. a 40,00 eur na maloletého T.. Styky otca s
maloletými deťmi neboli upravené. Navrhovateľ uviedol, že trvá naďalej na svojom návrhu. Domnieva
sa, že je biologickým otcom dieťaťa, ktorý bol počatý z jeho intímneho vzťahu s matkou dieťaťa v rokoch
2004-2012. Uvádza, že matrikovým otcom dieťaťa je však p. T. Y., ktorý bol v tom čase manželom matky

a žili spolu v spoločnej domácnosti v Košiciach. Uviedol, že matka dieťaťa mu zo začiatku umožňovala
neobmedzený kontakt s dieťaťom až do jeho 6 rokov. Pravidelne ho vyberal z predškolského zariadenia
v Rožňave, ktoré v tom čase navštevoval na prosbu matky. V roku 2014 sa skutočnosti zmenili, maloletý
začal navštevovať Základnú školu na ul. Abovskej v Košiciach, kde ho otec navštevoval z vlastnejiniciatívy, aby sa uistil, že je dieťa zdravé a prospieva. V súčasnej dobe dieťa navštevuje Osemročné
gymnázium P. J. Šafárika v Rožňave, čo podľa vyjadrenia navrhovateľa matka zatajila, vraj kvôli tomu,
aby ho do budúcna nenavštevoval. T.č. matka neumožňuje navrhovateľovi stretávať sa s maloletým

dieťaťom, stretli sa dvakrát v cukrárni v osobnej prítomnosti matky dieťaťa. Na stretnutiach sa matka
vyjadrovala pred dieťaťom neprimerane, robila scény. Uvádza, že dieťa v súčasnej dobe vie, kto je
jeho biologickým otcom, nakoľko mu to povedal. Domnieva sa, že ako otec a dlhoročný pedagóg ho
vie mnohému naučiť, viesť ho k športu, pomáhať mu, čo momentálne nie je možné. Navrhovateľ je s
dieťaťomvtelefonickomkontakte,naposledysamalistretnúťdňa25.11.2019vpoobedňajšíchhodinách,

kedy boli dohodnutí, že ho odprevadí na krúžok floorbalu, ktorý mu pomohol vybaviť. Toto stretnutie
sa neuskutočnilo, nakoľko si matka T. vyzdvihla spred školy autom a odišli. Navrhovateľ v súčasnej
dobe nepracuje, je poberateľom výsluhového dôchodku profesionálneho vojaka, pôsobil na Vojenskej
leteckej akadémii v Košiciach ako pedagóg. Obýva dvojizbový panelákový byt, za ktorý hradí nájom vo
výške 338,00 eur mesačne, vrátane energií. V rozhovore ďalej uvádza, že z vlastnej iniciatívy posiela na
účet matky dieťaťa výživné pre maloletého vo výške 150,00 eur mesačne. Prispel maloletému na tábor

vo výške 150,00 eur, zakúpil dieťaťu aj lyže. Dňa 26.11.2019 sa matka dieťaťa dostavila na základe
predvolania, ktoré jej bolo ponechané dňa 22.11.2019. V stanovený deň sa dostavila v sprievode svojho
maloletého syna a už dospelých dcér z prvého manželstva. V rozhovore uviedla, že dieťa má svojho
otca, ktorý je zapísaný v jeho rodnom liste, má s ním veľmi dobrý vzťah, pravidelne ho navštevuje aj
napriek skutočnosti, že sa s matrikovým otcom rozviedla a v súčasnosti má už nový vzťah. Uviedla

tiež, že dieťa je informované o uvedenej skutočnosti, avšak niekoľkokrát sa pred ňou vyjadrilo, že sa
nechce s navrhovateľom stretnúť a túto jeho vôľu rešpektuje. Uvádza, že keby videla aspoň náznakom,
že dieťa prejavuje o to záujem a chcel by sa s ním stretávať, ona by mu v tom nebránila. Domnieva
sa, že dieťa sa nachádza v súčasnej dobe v emocionálne citlivom vývinovom období a nie je podľa jej
názoru vhodné, aby navrhovateľ vstupoval do jeho života práve v tomto čase jeho vývinu. Dieťa je preto

nesústredené na vyučovacom procese, stále sa bojí, kde ho bude navrhovateľ čakať na ulici, resp. pred
školou, čím je vystavený zbytočným stresovým situáciám. Stalo sa, že jej maloletý uviedol, že nech podá
trestné oznámenie orgánom činným v trestnom konaní. Následne bol vykonaný informatívny pohovor s
maloletým dieťaťom bez prítomnosti matky, ktoré v rozhovore uviedlo, že sa nechce s navrhovateľom
stretávať, nechce aby ho telefonicky kontaktoval, mama mu vymenila aj SIM kartu, aby ho navrhovateľ

nemohol ďalej kontaktovať. Viac k predmetnej veci nechcel uviesť. V predmetnej veci sa vyjadrili aj
dospelí súrodenci dieťaťa, ktorí sa domnievajú, že zo strany navrhovateľa ide o prenasledovanie dieťaťa,
veľmi sa o brata boja, pretože chodieva sám zo školy domov do obce Y. hromadným dopravným
prostriedkom. Uviedli, že prosili matku, aby podala trestné oznámenie vo veci prenasledovania orgánom
činným v trestnom konaní. ÚPSVaR zastáva názor, že právo poznať rodičov, je právom dieťaťa a nie

biologického otca. Tohto práva sa môže domáhať len dieťa a nie biologický otec, prostredníctvom
podania žaloby na určenie, resp. zapretie otcovstva. Dieťa totiž môže mať s matrikovým otcom vytvorené
väzby a považovať ho za svojho otca, čo v tomto prípade platí. Takýto zásah by mohol tieto vzájomné
vzťahy narušiť a spôsobiť tak dieťaťu traumu. Z uvedených dôvodov navrhol zamietnuť návrh.

5. Súd prvej inštancie takto zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 96 ods. 1, § 31 ods. 1, 2 a 4, §
60 ods. 1, § 61 ods. 1 a 2 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine. V zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach
č.k. 7CoP/58/2020-117 zo dňa 9.6.2020 súd prvej inštancie po vrátení veci skúmal, či ustanovenie
opatrovníka pre maloleté dieťa za účelom podania návrhu na prípustnosť zapretia otcovstva, je v

záujme maloletého dieťaťa a dospel k záveru, že nie je. V tejto súvislosti uviedol, že maloletý vyrastal
v kompletnej rodine, kde nemal pochybnosti o tom, kto je jeho otcom. Aj v súčasnosti napriek tomu,
že sa manželstvo rodičov rozpadlo, maloletý aj naďalej udržiava pravidelný kontakt so svojim otcom,
pravidelne ho navštevuje, trávia spolu prázdniny a sviatky. Navrhovateľ podľa svojich vyjadrení mal
vedomosť o tom, že je otcom dieťaťa už od jeho narodenia. Matka dieťaťa mala pochybnosti o otcovstve,

s týmito pochybnosťami sa zverila svojmu vtedajšiemu manželovi a rovnako tak za rozpadom ich
manželstva stál aj vzťah matky s navrhovateľom, o ktorom vtedajší manžel matky mal vedomosť. Všetci
účastníci tohto vzťahu, teda tak navrhovateľ, ako aj rodičia maloletého, mali dostatočné vedomosti na
to, aby návrh na zapretie otcovstva podali už skôr, nie až vo veku ôsmych rokov dieťaťa. Nikomu z nich
nebránila žiadna prekážka takýto návrh podať. Navrhovateľ uviedol, že podnetom pre podanie tohto

návrhu bolo to, že sa manželstvo matky rozpadlo. Súd je ale toho názoru, že to nie je opodstatnený
dôvod. Napriek rozvodu manželstva rodičov maloletého dieťaťa, dieťa neprichádza o jedného z rodičov,
jeho rodičovské a rodinné väzby sú aj naďalej zachované. Ako bolo uvedené, dieťa sa s otcom stretáva,
majú spolu vytvorený vzťah. Otec odmieta možnosť, že by otcom maloletého T. mal byť niekto iný.Napriek tomu, že sa dieťa s navrhovateľom stretávalo, bralo ho ako rodinného priateľa a nikdy nie ako
svojho otca. Vyznieva teda otázka v záujme koho by bolo, ak by súd tomuto návrhu vyhovel. Matka nemá
záujem na takomto konaní. Matrikový otec nemá záujem na takomto konaní. Napriek jeho vedomostiam/

pochybnostiam vylučuje, že by nebol otcom dieťaťa. Rovnako tak absentuje záujem maloletého dieťaťa,
keďže tu prevažuje záujem zachovania stability rodinných vzťahov medzi rodičmi a deťmi pred záujmom
jednotlivca (v tomto prípade navrhovateľa) na ochranu jeho súkromného a rodinného života. Ale nie je tu
ani záujem navrhovateľa. Navrhovateľ roky nemal záujem na tom, aby bol zapísaný v rodnom liste ako
otec dieťaťa a aby mu z toho plynuli rodičovské práva a povinnosti. Ak by súd takémuto návrhu vyhovel,

maloleté dieťa by prakticky ponechal svojvôli či už matrikových alebo domnelých rodičov podávať takéto
návrhy v dobe, ktorá vyhovuje len im. Takýmto rozhodnutím by nebol naplnený deklarovaný vyšší stupeň
ochrany maloletého dieťaťa a záujmy takýchto rodičov by boli povýšené nad záujmy maloletého dieťaťa.
V článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa je uvedené, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí. Dieťa je v tomto konaní v porovnaní s dospelým slabším článkom,
a preto si vyžaduje osobitný vyšší stupeň ochrany. Vo veci Yildrim c. Rakúsko, ESĽP vyslovil, že po

uplynutí lehoty na spochybnenie otcovstva začínajú záujmy dieťaťa prevažovať nad záujmami otca
na popretí otcovstva. Po uplynutí zákonných lehôt na zapretie otcovstva prevažujú záujmy dieťaťa na
udržaní vytvorených rodinných väzieb nad záujmami otca na zosúladení právnej situácie s biologickou
realitou. Podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR

č.k. PL. ÚS 1/2010 - 57 zo dňa 20.04.2011 vyplýva, že štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v
záujme ochrany práv a slobôd iných. Narodením dieťa vstupuje bez svojho vedomia a vôle do právnych
vzťahov v pozícii slabšieho subjektu. S ohľadom na svoju fyzickú i psychickú nezrelosť dieťa nemá
možnosť samo vystupovať v právnych vzťahoch v záujme ochrany svojich práv a záujmov. Štát preto

právam dieťaťa poskytuje zvláštnu ochranu, ktorá sa odzrkadľuje aj v rámci jeho právneho poriadku
poskytujúceho dieťaťu prostredníctvom vnútroštátnych právnych noriem, ale i medzinárodných zmlúv
špecifický ochranný právny status. V dôsledku uprednostňovania záujmu dieťaťa v právnych vzťahoch
pred záujmami iných osôb nadobúdajú práva dieťaťa charakter privilegovanosti. Uprednostnenie práva
dieťaťa na rodinu a jeho výchovu rodičmi v úplnej rodine pred ochranou súkromného života jednotlivca je

v záujme zachovania stability rodinných vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi. O trovách konania rozhodol
podľa § 52 a 53 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) tak, že ich náhradu
nepriznal žiadnemu z účastníkov konania. Má za to, že navrhovateľa by nebolo spravodlivé zaviazať na
náhradu trov konania rodičov maloletého aj keď nebol úspešný, pretože nemal inú možnosť ako obrátiť
sa na súd, aby docielil prípustnosť zapretia otcovstva k maloletému, hoci si nebol úplne istý, či súd jeho

návrhu vyhovie.

6.Protitomutouzneseniupodalvzákonnejlehoteodvolanienavrhovateľsamostatne,ajprostredníctvom
svojho právneho zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný

sporový poriadok („ďalej len „CSP“) v spojení s § 62 ods. 1 CMP a navrhol, aby odvolací súd zrušil
rozsudok (zrejme mal na mysli uznesenie - pozn. odvolacieho súdu) a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby zmenil rozsudok (zrejme uznesenie) tak, že
„Okresný súd Rožňava ustanovuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave, aby do 30 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia podal návrh na Okresný súd Rožňava v mene mal. T. Y., nar.

X.X.XXXX o prípustnosť zapretia otcovstva jeho matričného otca T. Y., nar. XX.X.XXXX. Poukázal
na to, že dieťa má právo poznať svojich rodičov. Súd prvej inštancie znovu nepochopil zmysel tohto
ustanovenia a v rozpore so zásadou „Cura novit iuria“ zamietol jeho návrh čím porušil jeho základné
právo na spravodlivý proces a nedal mu žiadnu možnosť domáhať sa svojich práv. Zopakoval dôvody,
ktoré ho viedli k podaniu návrhu a vyjadril názor, že súd mal vyhovieť jeho návrhu ex lege, pretože

len maloleté dieťa môže podať návrh na vyslovenie prípustnosti zapretia otcovstva prostredníctvom
„ÚPSVaRu“. Má za to, že postupoval správne ak podal návrh, ktorý má oporu aj v nižšie uvedených
medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná. To, či je podaný návrh v záujme
maloletého je dôležité v merite veci v ďalšom konaní o prípustnosti zapretia otcovstva po podaní návrhu
opatrovníkom legitimovaným v mene maloletého dieťaťa. Poukázal na čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa,

ako aj rozhodnutie ESĽP v kauze Paulík proti Slovenskej republike, ktorý v odôvodnení poukazuje na čl.
8Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdaoochranesúkromiaarodinného
života: „Taká právna (zrejme úprava), ktorá bráni tomu, aby sa zosúladila biologická, sociálna a právna
realita, a to pri vôli všetkých osôb, ktorých sa konkrétny rodinno-právny vzťah týka, nie je v súlades čl. 8 predmetného Európskeho dohovoru.“ Rozsudok súdu prvej inštancie (zrejme uznesenie) preto
považuje za nesprávny, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia. V bodoch
21 až 23. odôvodnenia síce súd argumentuje logicky a snaží sa „posunúť do popredia“ vyšší záujem

ochrany statusu dieťaťa, ale o tom by sa rozhodovalo až v merite veci samej po podaní návrhu ÚPSVaRu
v mene maloletého dieťaťa v samotnom konaní o zapretie otcovstva. Tohto procesného štádia chce
dosiahnuť, aby boli zachované jeho základné práva na spravodlivý proces. Namietal postup kolíznej
opatrovníčky, keď najprv vypočúvala matku v prítomnosti maloletého a až následne maloletého, kde už
samozrejme zopakoval všetko, čo počul predtým. Uviedol, že matka mu vrátila poštou čiastku 300 Eur,

ktorú jej na účet vložil ešte 21.2.2020. O tieto peniaze pripravila vlastné dieťa. Sprostredkovane aspoň
doručil začiatkom júna 2020 do blízkosti miesta trvalého bydliska maloletého blahoželanie k jeho 12.
narodeninám s vloženým peňažným darom 150 Eur. Nie je pravdou, že by maloletého prenasledoval,
nie je preto dôvod, aby na neho bolo podávané trestné oznámenie. To zvažuje podať práve na sestry
maloletého, respektíve na matku vo veci ohovárania a lží, ktoré ho poškodzujú. Nechce medzi maloletým
a jeho otcom pretrhnúť väzby, snaží sa len mať prehľad o jeho výchove, spoludohliadať na jeho zdravý

a nerušený vývoj a byť mu nápomocný v situáciách, kedy to bude potrebovať. Poprel, aby bol niekedy
psychiatrickým pacientom, ako tvrdí matka. Jedinou návštevou bol detský psychológ, s ktorým sa boli
radiť ešte s matkou keď bol maloletý v útlom veku, neskôr tam bola matka už len s maloletým. Poprel
aj to, že by matku finančne vydieral, že sa s maloletým stretával, len keď ju o to požiadal, ako aj to, že
by mu na maloletom skutočne nezáležalo.

7. Matka vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla potvrdiť napadnuté uznesenie ako vecne
správne a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania s poukazom na § 55 CMP, pretože podané
odvolanie je evidentne nedôvodné a zbytočne jej navyšuje trovy konania. Rozsudok (aj keď vo veci bolo
rozhodnuté uznesením - pozn. odvolacieho súdu) považuje za vecne správny a zákonný z dôvodov

uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia, ktoré sú podľa jej názoru vysoko presvedčivé. Poukázala
na názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v uznesení č.k. 7CoP/58/2020 z 9.6.2021 (bolo vydané
v roku 2020 - pozn. odvolacieho súdu), že v žiadnom prípade nie je možné považovať za najlepší
záujem dieťaťa revidovanie otcovstva len preto, lebo niekto tvrdí, že on je biologickým otcom dieťaťa.
Odvolací súd konštatuje, že presne takýto zámer má navrhovateľ. Z tohto uhla pohľadu je preto

potrebné posudzovať aj návrh na ustanovenie kolízneho opatrovníka na eventuálne podanie návrhu
na začatie konania o prípustnosť návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom, inak povedané, v tomto
štádiu konania je potrebné posudzovať návrh (čo aj na ustanovenie kolízneho opatrovníka) z hľadiska
najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa. Nemá najmenších pochýb, že v danom prípade nie je v záujme
maloletého ustanovovať mu opatrovníka a v tomto zmysle sa vyjadrili nielen obaja rodičia, ale aj

kolízna opatrovníčka. Považuje za nevyhnutné dať do pozornosti bod 27 vyššie citovaného uznesenia
odvolacieho súdu v nadväznosti na jeho právnu záväznosť pre súd prvej inštancie. Právne významné je
totižkonštatovanieohľadommylnejinterpretáciečl.7ods.1Dohovoruoprávachdieťaťanavrhovateľom,
keďže z tohto evidentne nevyplýva, že by dieťa za každých okolností malo poznať svojich biologických
rodičov (ktorých aj maloletý pozná), s tým, že je to právo dieťaťa a nie jeho povinnosť a dokonca ani

len kolíznemu opatrovníkovi neprislúcha nútiť dieťa realizovať toto právo. Zo žiadneho z vykonaných
dôkazov okrem tvrdení navrhovateľa nevyplýva, že by navrhovateľ mal byť otcom maloletého T.. Bolo
by krajne nespravodlivé a v rozpore so záujmami akéhokoľvek dieťaťa narušiť jeho rodinné väzby a
skúmať otázku biologického otcovstva len preto, že niekto príde a začne tvrdiť, že on je otcom dieťaťa.
Nazdáva sa, že právo na spravodlivý proces v sebe nezahŕňa právo na rozhodnutie súdu podľa predstáv

tej - ktorej sporovej strany. Tým, že celý posudzovaný prípad vidí každý inak ako samotný odvolateľ, v
žiadnom prípade nie je možné vyhodnotiť ako porušenie akéhokoľvek jeho práva.

8. Kolízny opatrovník maloletého vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol potvrdiť napadnuté
uznesenie v plnom rozsahu. Uviedol, že súd prvej inštancie rozhodoval prioritne v súlade s najlepším

záujmom dieťaťa. V prípade, ak by ho súd aj ustanovil za opatrovníka k podaniu návrhu o prípustnosť
zapretia otcovstva, úrad by ho nepodával vzhľadom na zistené skutočnosti pokiaľ by sa samotné dieťa
v tomto smere nevyjadrilo inak. Navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca boli informovaní, že súd nemá
právo uložiť kolíznemu opatrovníkovi povinnosť podať návrh o prípustnosť k zapretiu otcovstva v mene
maloletého dieťaťa.

9. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.10. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Podľa § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

12. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie aj s konaním, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto uznesenie
podľa § 387 ods. 1 potvrdil ako vecne správne. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia
dodáva nasledovné.

13. Súd prvej inštancie v súlade s právnym názorom Krajského súdu v Košiciach prezentovaným
v uznesení č.k. 7CoP/58/2020-117 z 9.6.2020 správne ustálil predmet konania, aj okruh účastníkov
konania, umožnil im realizáciu ich procesných práv a nepochybil, keď dospel k záveru, že v tomto štádiu
konania nie je v záujme mal. T. ustanoviť mu opatrovníka na to, aby za neho podal návrh na vyslovenie

prípustnosti zapretia otcovstva. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že súd mal ex lege
ustanoviť mal. dieťaťu opatrovníka a uložiť mu povinnosť podať v určitej dobe návrh na začatie konania
o prípustnosti zapretia otcovstva za mal. dieťa, a že až v konaní podľa § 96 ods. 1 Zák. o rodine sa bude
skúmať záujem dieťaťa, pretože povinnosť súdu prihliadať na záujmy dieťaťa je explicitne upravená aj v
§ 61 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že súd už v štádiu konania o ustanovení opatrovníka vymedzí

rozsah práv a povinností opatrovníka tak, aby bol splnený účel, na ktorý bol opatrovník ustanovený a
aby boli dostatočne chránené záujmy mal. dieťaťa. Ustanovený opatrovník, teda aj kolízny opatrovník
je zo zákona povinný vykonávať svoju funkciu v záujme mal. dieťaťa. Z uvedeného dôvodu súd nemôže
opatrovníkovi ustanoviť také povinnosti, ktorými by došlo k ohrozeniu alebo porušeniu záujmov mal.
dieťaťa. Súd takto nemôže opatrovníkovi nanútiť povinnosť podať návrh za mal. dieťa podľa § 96 ods. 1

Zákona o rodine, ak to opatrovník a ani súd nepovažujú za súladné s najlepším záujmom mal. dieťaťa
ako v danej veci. Vzhľadom na to, že sa jedná o výnimočnú prípustnosť zapretia otcovstva na návrh
dieťaťa, ktoré je výlučne aktívne legitimované na podanie takéhoto návrhu, je potrebné zároveň skúmať,
či v prípade maloletého dieťaťa v postavení navrhovateľa ide o jeho skutočnú vôľu otcovstvo zaprieť,
čo nemožno zamieňať so záujmami a vôľou či už niektorého z rodičov dieťaťa, ktorým zapieracia lehota

uplynula alebo vôľou iného muža, ktorý tvrdí, že je biologickým otcom dieťaťa. V žiadnom prípade
nemožno za záujem dieťaťa považovať revidovanie otcovstva len z dôvodu pochybností o otcovstve (v
tomto prípade navrhovateľa, či neistoty matky). Vychádzajúc z návrhu, aj z ďalších podaní navrhovateľa
je zjavné, že jeho cieľom je revidovanie otcovstva mal. dieťaťa, nakoľko sa považuje za biologického
otca maloletého T. napriek tomu, že maloletý, ani matka a ani matrikový otec o revidovanie otcovstva

zatiaľ záujem neprejavili. Navrhovateľ ani v odvolacom konaní nepreukázal žiadne závažné dôvody
(napr. vážnu chorobu dieťaťa, ktorá by si vyžadovala transfúziu alebo transplantáciu od biologických
príbuzných dieťaťa alebo nedostatočnú starostlivosť zo strany matrikového otca dieťaťa), pre ktoré by
bolo nevyhnutné teraz zasahovať do súčasného stabilného rodinného statusu maloletého, ustanoviť
mu proti jeho vôli opatrovníka na podanie návrhu na konanie, o ktoré má záujem len navrhovateľ za

situácie, keď maloletý svojho matrikového otca má, považuje ho za svojho biologického otca a rovnako
aj matrikový otec považuje maloletého za svoje dieťa, keď majú spolu dobrý vzťah a riadne sa o
neho stará aj po rozvode manželstva. V neposlednom rade bolo potrebné rešpektovať aj názor mal.
dieťaťa prezentovaný pred kolíznym opatrovníkom, kde sa jasne vyjadril, že sa nechce s navrhovateľom
stretávať, ani kontaktovať. Všetky tieto zistenia boli vo svojom súhrne tak presvedčivé, že už v tomto

štádiu konania opodstatňovali záver, že aktuálne načasovanie návrhu na ustanovenie opatrovníka na
podanie návrhu za mal. dieťa na vyslovenie prípustnosti zapretia otcovstva nie je vôbec v záujme
maloletého T., a to viac, že sa musel vyrovnávať s rozvodom rodičov, s tým, že rodičia spolu nežijú a
potom následne aj s návštevami navrhovateľa v jeho škole a jeho tvrdeniami, že má dvoch otcov.

14. Pokiaľ navrhovateľ neustále poukazuje na rozhodnutie ESĽP, Paulík proti Slovenskej republike,
je potrebné dodať, že išlo o opačnú situáciu, kedy právny otec, teda matrikový nemal žiadny právny
prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému zásahu do svojich práv s tým, že sťažovateľ
v tomto prípade nadobudol otcovstvo podľa tretej domnienky otcovstva na základe znaleckého dôkazuzodpovedajúceho stavu vedeckého poznania v danom čase a napriek tomu, že po rokoch došlo k
pokroku v metódach zisťovania otcovstva, pričom získal nový dôkaz, podľa ktorého otcom dieťaťa nebol,
nemal k dispozícii žiadny opravný prostriedok riadny ani mimoriadny, ktorý by mu umožňoval dať právny

stav do súladu s biologickou skutočnosťou. O uvedenú situáciu v tomto prejednávanom prípade zjavne
nejde. Navrhovateľ ďalej mylne interpretuje záujem dieťaťa prostredníctvom článku 7 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa, nakoľko z tohto ustanovenia priamo nevyplýva, že dieťa má za každých okolností
povinnosťpoznaťsvojichbiologickýchrodičov.Tým,žeDohovorjednoznačnehovoríoprávachdieťaťaa
nie o povinnostiach, je ponechané na dieťa, či toto právo využije. Z uvedeného dôvodu ani opatrovníkovi

neprináleží nútiť dieťa toto právo využiť. K ďalším odvolacím námietkam navrhovateľa týkajúcim sa
namietaného porušenia jeho práva na spravodlivý proces, odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie
rozhodnutiasúdu,ktoréstručneajasneobjasnískutkovýaprávnyzákladrozhodnutiapostačujenazáver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo

na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003). Za porušenie tohto

základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav
a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel
zmyselapodstatuprávanaspravodlivýproces.Osvojvôliprivýkladealeboaplikáciizákonnéhopredpisu

súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Keďže k takejto situácii v danej veci nedošlo,
právanavrhovateľabolidostatočneposudzovanéazohľadňovanéajvtomtokonaníasúdprvejinštancie
rozhodol správne aj o trovách konania, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne
a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody, pričom sa vysporiadal aj

s podstatnými tvrdeniami navrhovateľa uvedenými v odvolaní.

15. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

16. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

17. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

18. Podľa § 57 CMP, o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd
len na návrh.

19. Podľa § 58 CMP, o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí.

20. Konania vedené podľa zák. č. 161/2015 Z.z. - Civilný mimosporový poriadok sa podstatným
spôsobom líšia od sporových konaní vedených podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.
Sporové konanie plní reparačnú funkciu tým, že v jeho rámci dochádza k riešeniu určitého už
jestvujúceho sporu o právo t.j. konkrétneho právneho konfliktu. Naproti tomu, mimosporové konanie

plní funkciu preventívnu, pričom jeho cieľom je (v spoločensky najdôležitejších oblastiach), zabezpečiť
úpravu pomerov účastníkov do budúcna. Rozdiely medzi oboma druhmi konaní sa prejavujú nielen
v spôsobe začatia konania, v postavení účastníkov, v odlišných možnostiach dispozície konaním, v
aplikácii rozdielnych procesných zásad, ale aj v otázke náhrady trov konania. Rozdiel od sporového
konania, kde sa náhrada trov zásadne riadi zásadou úspechu vo veci, v mimosporových konaniach

primárne platí, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z účastníkov si teda
sám znáša svoje trovy, pričom výnimky vyplývajú len z ustanovení § 53 až 55 CMP.21. Prvú výnimku predstavujú konania vo veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov,
v ktorých vzhľadom na povahu týchto konaní, zákon pripúšťa rozhodnutie o náhrade trov konania podľa
zásady úspechu v konaní (§ 53 CMP). Druhou výnimkou je tzv. separácia nákladov (§ 54 CMP), kedy

môže súd zaviazať účastníka na náhradu trov konania, ktoré by bez jeho zavinenia neboli vôbec vznikli
(napr. v dôsledku neodôvodneného nedostavenia sa na pojednávanie a pod.). Treťou a poslednou
výnimkou je možnosť súdu priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu
spravodlivé (§ 55 CMP). Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov
konania priznať, preto materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd

použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Treba zároveň zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP
nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.

22. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že na prejednávaný prípad nedopadá
ustanovenie § 53 CMP (nakoľko nejde o konanie o určenie rodičovstva alebo konanie vo veciach
notárskych úschov) ani § 54 CMP, preto sa zaoberal len otázkou, či by mohol v danej veci prichádzať

do úvahy dôvod na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé tak, ako žiadala matka v podanom vyjadrení, pričom takýto dôvod v posudzovanej
veci neidentifikoval. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade matka ako jediné kritérium pre
priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania uvádzala ňou tvrdenú ,,bezdôvodnosť“ odvolania
navrhovateľa, ktorý dôvod však v zmysle § 55 CMP nie je relevantný. Bezprostredne relevantným nie je

totiž to, ktorý účastník konanie inicioval, prípadne ktorý účastník navrhol vykonanie konkrétneho dôkazu
a ani samotné neúspešné podanie odvolania tiež nemožno považovať za dôvod, pre ktorý by mal súd
priznať matke náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastúpením pri
vyjadrení k odvolaniu. Rovnako nemožno považovať odvolanie navrhovateľa za „evidentne nedôvodné“,
pretože o tom či je uplatnený nárok na súdnu ochranu dôvodný alebo nie posudzuje a rozhodne výlučne

súd v civilnom konaní na základe vykonaného dokazovania a nie účastník konania alebo jeho právny
zástupca. Aj keď v danej veci bolo odvolanie navrhovateľa nedôvodné, nebolo ho možné vyhodnotiť
ako šikanózne, resp. účelové v takom rozsahu, aby opodstatňovalo priznanie nároku na náhradu trov
odvolacieho konania podľa § 55 CMP.

23. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).