Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/58/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816204852
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7816204852.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov
senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej vo veci starostlivosti súdu o maloletého T. Y.
nar. X.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Rožňava
dieťa rodičov otca T.I. Y. nar. XX.X.XXXX trvale bytom v Q. na Z. ul. č. XXX/X a matky R. Š. nar.
X.X.XXXX trvale bytom v Y. na R. ul. č. XXX zastúpenej JUDr. Ladislavom Csákóom advokátom so

sídlom v Rožňave na Hviezdoslavovej ul. č. 4 na návrh navrhovateľa Mgr. Q. Š., PhD. nar. X.X.XXXX
trvale bytom v I. č. XXX prechodne bytom v I. na K. ul. č. XXXX zastúpeného JUDr. Pavlom Krajecom
LEGAL IURIS advokátska kancelária s.r.o. so sídlom v Rožňave na Tehelnej ul. č. 11 v konaní o
ustanovenie opatrovníka maloletému dieťaťu pre podanie návrhu o prípustnosti zapretia otcovstva o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 30.1.2020 č.k. 7P 236/2016-73 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa a rozhodol, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že predmetom konania vo veci je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha
rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva v zmysle § 96 ods. 1 Zákona o rodine. Poukázal na to,

že uznesením z 13.6.2018 konanie vo veci zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania. Odvolací súd uznesením z 28.9.2018 zrušil uznesenie a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Navrhovateľ po zrušení veci odvolacím súdom naďalej trval na svojom návrhu a prostredníctvom
svojho právneho zástupcu žiadal ako domnelý otec maloletého, aby súd ustanovil maloletému

opatrovníka na podanie návrhu o prípustnosti zapretia otcovstva. Návrh odôvodnil tým, že jeho návrh
má oporu v hmotnom práve podľa § 96 ods. 1, 2 Zákona o rodine. Návrh podal preto, lebo rodičom
maloletého, či už matričným alebo biologickým, uplynula márna lehota na podanie návrhu o zapretie
otcovstva. Aj v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP návrh na zapretie otcovstva po uplynutí márnej
lehoty v trvaní troch rokov môže podať dieťa. Dieťa má právo poznať svojich rodičov, čo je základný
atribút aj čl. 7 a 8 Dohovoru o právach dieťaťa. Dieťa je maloleté, návrh nemôže podať samo, preto on

ako navrhovateľ postupoval v súlade s platnou legislatívou. Záujem dieťaťa si vyžaduje poznať svojich
rodičov a rodičom márne uplynula trojročná lehota na podanie návrhu. Poukázal aj na to, že prvou fázou
konania o prípustnosti zapretia otcovstva je ustanovenie opatrovníka pre maloleté dieťa, ktoré podá
návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva, pričom takého opatrovníka súd už v tomto konaní
aj ustanovil uznesením z 8.11.2019.

4. Konajúci súd ďalej poukázal na výpoveď navrhovateľa, ktorý uviedol, že s matkou dieťaťa mali intímny
vzťah od roku 2004 do roku 2012, pričom matka mu počas tehotenstva povedala, že je otcom dieťaťa.Vzhľadom na to, že bola vydatá, akceptoval, že bude dieťa vychovávané v rodine matky s tým, že matka
mu umožňovala stýkať sa s maloletým. Dozvedel sa, že matka sa rozviedla s matrikovaným otcom
dieťaťa, preto sa rozhodol riešiť otcovstvo dieťaťa. Po porade s psychológom povedal maloletému, že

je jeho otcom.

5. Matka vo svojej výpovedi trvala na tom, že nie je v záujme 11-ročného dieťaťa otvárať otázku
otcovstva za situácie, že má svojho skutočného otca, ktorý ho vychovával a zo strany navrhovateľa
bolo neprimerané, keď povedal maloletému, že je jeho otcom. Počas trvania manželstva so T. Y.Ý.

udržiavala intímny vzťah aj s navrhovateľom a aj s manželom, preto sa nedá jednoznačne povedať,
kto je biologickým otcom dieťaťa. Aj po narodení dieťaťa jej vzťah s navrhovateľom ešte trval, avšak
navrhovateľ ju finančne vydieral, lebo mal exekúcie. S dieťaťom sa nestýkal pravidelne, stretli sa len
vtedy, keď o to požiadal. Dieťaťu povedala, že to jej kamarát. Medzi dieťaťom a navrhovateľom bol
kamarátsky vzťah. Manželovi povedala, že je možnosť, že otcom dieťaťa je navrhovateľ. S manželom
sa následne rozviedli, nakoľko jej vzťah s navrhovateľom hlboko zasiahol do ich manželstva. Rozviedli

sa pred 5 rokmi, ale jej bývalý manžel pravidelne udržiava kontakt s maloletým. Možnosť, že by nebol
biologickým otcom dieťaťa nepripúšťa, už aj vzhľadom na ich dobrý vzájomný vzťah. V roku 2019
uzavrela ďalšie manželstvo s Y. Š. a vzťah maloletého k jej terajšiemu manželovi je tiež dobrý a
kamarátsky. Za svojho otca však maloletý považuje jedine T. Y.. Vyjadrila názor, že dieťa bude mať
možnosť po dovŕšení plnoletosti zisťovať, kto je jeho biologickým otcom.

6. Kolízny opatrovník uviedol, že každé dieťa má právo poznať svojho biologického rodiča, avšak je
to právo dieťaťa, nie právo biologického otca. V súčasnej dobe má dieťa vytvorený dobrý vzťah s
matrikovaným otcom a v rámci infomatívneho pohovoru dieťa uviedlo, že vie, kto je pán Š.S., avšak
nechce sa s ním stretávať a jeho čakania pred školou považuje za obťažovanie. Návrh v mene

maloletého podať nechce, nakoľko je toho názoru, že v súčasnej dobe to nie je v záujme dieťaťa.

7. Súd ďalej poukázal na správu o prešetrení pomerov maloletého dieťaťa podanej Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Rožňava obsahujúcu obsah vykonaného informatívneho pohovoru s maloletým,
ako aj vyjadrenia navrhovateľa, matky a dospelých súrodencov maloletého.

8.Následnekonajúcisúdcitovalust.§85ods.1až3,§86ods.1,2,§88,§96ods.1až3Zákonaorodine
a uviedol, že ust. § 96 Zákona o rodine sa vzťahuje na prípady, keď uplynie lehota na zapretie otcovstva
nielen rodičom dieťaťa, ale aj opatrovníkovi oprávnenej osoby podľa § 86, § 88, § 89 a § 93 Zákona o
rodine.Aktívnelegitimovanýmnapodanienávrhunaprípustnosťzapretiaotcovstvaanávrhu nazapretie

otcovstva podľa tohto ustanovenia je preto iba dieťa maloleté či plnoleté. Pokiaľ je dieťa maloleté, musí
byť v konaní zastúpené opatrovníkom. Dieťa nie je v týchto prípadoch obmedzené nijakou lehotou, v
ktorej by muselo podať návrh na súd. Ustanovenie § 96 v ods. 1 a 2 rozlišuje dve štádiá konania. Prvé
sa začína na prvý návrh dieťaťa o prípustnosť zapretia otcovstva, ktorému súd môže vyhovieť, ak zistí,
že je to potrebné v záujme dieťaťa, najmä z hľadiska jeho osobného stavu a uplynutia lehoty rodičom na

zapretie otcovstva. Ak súd takémuto návrhu dieťaťa nevyhovie, druhé štádium neprichádza do úvahy.
Ak však súd vyhovie návrhu a rozhodne o prípustnosti zapretia otcovstva, môže po právoplatnosti tohto
rozhodnutia nastúpiť druhé štádium konania, avšak jeho začatie je tiež podmienené druhým návrhom
dieťaťa, a to na zapretie otcovstva. Pokiaľ by dieťa návrh na zapretie otcovstva nepodalo, nemohlo by
byť začaté konanie v rámci predpokladaného druhého štádia aj napriek tomu, že súd kladne rozhodol o

prípustnosti zapretia otcovstva v prvom štádiu konania. Návrh na zapretie otcovstva sa môže týkať iba
otcovstva určeného podľa prvej alebo druhej zákonnej domnienky otcovstva. Pasívne legitimovanými v
konaní o zapretie otcovstva sú obaja rodičia alebo iba ten z nich, ktorý je nažive. Pokiaľ nie je nažive
nikto z nich, návrh na zapretie otcovstva dieťa podať nemôže.

9. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že mal. T. Y. pochádza z manželstva rodičov R. Š. a T. Y..
Dieťa sa teda narodilo v súlade s ust. § 85 Zákona o rodine v čase od uzavretia manželstva do uplynutia
trojstého dňa po zániku manželstva rodičov, teda za otca dieťaťa sa považuje bývalý manžel matky.
Obidvom rodičom v súlade s ust. § 86 a § 88 Zákona o rodine uplynula lehota na podanie návrhu o
zapretie otcovstva. V danom prípade teda k zapretiu otcovstva môže dôjsť iba na návrh dieťaťa v súlade

s ust. § 96 Zákona o rodine. Navrhovateľ ako domnelý otec dieťaťa nie je teda aktívne legitimovaný na
podanie uvedených návrhov, teda ani návrhu na prípustnosť zapretia otcovstva ani návrhu na zapretie
otcovstva, pretože iba dieťa je oprávnené takýto návrh podať. Súd pritom nemôže nariadiť dieťaťu ani
jeho zákonným zástupcom - rodičom, ale ani súdom ustanovenému kolíznemu opatrovníkovi v tomtokonaní, aby takýto návrh v mene maloletého podal, lebo takéto právo má iba dieťa samé, či už je
maloleté alebo plnoleté. V prípade, ak je maloleté, musí byť zastúpené opatrovníkom. Dieťa pritom
nie je obmedzené nijakou lehotou takýto návrh podať, preto súd dáva do úvahy zákonnej zástupkyne

dieťaťa - matke, ako aj kolíznemu opatrovníkovi v budúcnosti vzhľadom na skutočnosti uvedené v tomto
konaní uvažovať o tom, či by podanie návrhu o prípustnosti zapretia otcovstva a návrhu na zapretie
otcovstvanebolovzáujmedieťaťa.Návrhnavrhovateľavcelomrozsahu zamietol,nakoľkoniejeaktívne
legitimovaný na podanie uvedeného návrhu. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm.f/ a h/ CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby zmenil rozsudok tak,
že „Okresný súd Rožňava ustanovuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave, aby do 30
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia podal návrh na Okresný súd Rožňava v mene mal. T. Y., nar.
X.X.XXXX o prípustnosť zapretia otcovstva jeho matričného otca T. Y., nar. XX.X.XXXX. Poukázal na

predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný a v
ktorom odvolací súd konštatoval, že navrhovateľ je nositeľom hmotnoprávnej a tým a procesnej aktívnej
legitimácie na podanie návrhu, aby súd ustanovil mal. T. Y. úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako
opatrovníka na podanie návrhu o prípustnosť zapretia otcovstva. Ex lege mal súd prvej inštancie tomuto
jeho návrhu vyhovieť, pretože len dieťa, ktoré je maloleté, môže takýto návrh podať prostredníctvom

ÚPSVaR. ÚPSVaR ho ako biologického otca ignoroval v celej hmotnoprávnej rovine a nepodal návrh z
vlastnej iniciatívy, preto sa obrátil na súd. Ako biologický otec má právny záujem a postupoval správne,
keď podal návrh, ktorý má oporu aj v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
To, či to je v záujme dieťaťa alebo nie je, by bolo v merite veci dôležité v ďalšom konaní o prípustnosti
zapretia otcovstva po podaní návrhu opatrovníkom ÚPSVaR ako legitimovaným v mene maloletého

dieťaťa. Súd prvej inštancie tak nepochopil zmysel podaného návrhu a rozhodnutím súdu tak boli
porušené jeho ústavné práva ako biologického otca na riadny a spravodlivý proces, teda dokonca len
možnosť, aby sa mohol domáhať svojich práv. Poukázal na čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj
rozhodnutie ESĽP v kauze Pavlík proti Slovenskej republike, ktorý v odôvodnení poukazuje na čl. 8
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a o ochrane súkromia a rodinného

života: „Taká právna (zrejme úprava), ktorá bráni tomu, aby sa zosúladila biologická, sociálna a právna
realita, a to pri vôli všetkých osôb, ktorých sa konkrétny rodinno-právny vzťah týka, nie je v súlade s čl.
8 predmetného Európskeho dohovoru.“ Rozsudok súdu prvej inštancie preto považuje za nesprávny,
nezrozumiteľný a nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia.

11. Kolízny opatrovník maloletého vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že trvá na svojich
písomných a ústnych vyjadreniach v plnom rozsahu a navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
Zastáva názor, že právo poznať rodičov je právom dieťaťa a nie biologického otca. Tohto práva sa
môže domáhať len dieťa a nie biologický otec prostredníctvom podania žaloby na určenie, resp. zapretie
otcovstva. Ak by totiž mohol biologický otec kedykoľvek podať žalobu o zapretie otcovstva proti mužovi,

ktorý vyhlásil, že je otcom dieťaťa, išlo by o narušenie najlepšieho záujmu dieťaťa. Dieťa totiž môže mať
s matrikovaným otcom vytvorené väzby a považovať ho za svojho otca, čo v tomto prípade platí. Takýto
zásah by mohol tieto vzájomné vzťahy narušiť a spôsobiť tak dieťaťu traumu.

12. Matka vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že rozsudok považuje za vecne správny

a zákonný z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia, ktoré sú podľa jej názoru vysoko
presvedčivé. Z toho dôvodu navrhuje rozsudok potvrdiť. Konštatovala, že súd prvej inštancie sa s
odvolacími námietkami odvolateľa v podstate vysporiadal už v odôvodnení svojho rozhodnutia. Pokiaľ
navrhovateľ argumentuje, že dieťa má právo poznať svojich rodičov, je potrebné prízvukovať, že mal. T.
svojich rodičov pozná a na rozdiel od navrhovateľa ich má úprimne a veľmi rád. Zo žiadneho ustanovenia

žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by dieťa malo poznať osoby, ktoré o sebe tvrdenia, že
by oni mali byť jeho rodičom, zvlášť vtedy, keď si táto osoba, v danom prípade navrhovateľ, zmyslí,
že je otcom dieťaťa vo veku jeho 10 rokov. Nesúhlasí s námietkou, že by v danom prípade neplatila
zásada iura novit curia len preto, lebo súd nezdieľal názor navrhovateľa ako sa má vo veci zákonne
rozhodnúť, práve naopak, porušenie uvedenej zásady by bolo možné ustáliť až vtedy, ak by súd vyhovel

návrhu navrhovateľa v zmysle jeho petitu, pretože z ust. § 96 Zákona o rodine zjavne vyplýva, že
osobou oprávnenou podať takýto návrh je výlučne dieťa a v danom prípade len v tom prípade, ak súd
predtým rozhodne o prípustnosti zapretia otcovstva. Súd túto skutočnosť náležite vysvetlil aj vo svojom
rozhodnutí, žiaľ navrhovateľ odmieta akceptovať túto právnu normu napriek tomu, že vo svojom odvolaníju v podstate cituje. Navrhovateľ rovnako odmieta akceptovať nepochybný záver, že poznať svojich
rodičov má dieťa a nikto iný. Naviac nie je možné prehliadnuť ani tú skutočnosť, že podať takýto návrh
v mene maloletého dieťaťa prislúcha príslušnému ÚPSVaR, pričom ide o jeho právo a nie povinnosť. Z

uvedeného dôvodu súd ani nemôže uložiť v tomto konaní povinnosť ÚPSVaR, aby takýto návrh podal,
a preto podľa jej názoru ani len v teoretickej rovine neprichádza do úvahy pozitívne rozhodnutie o
podanom návrhu. Navyše intervenujúca kolízna opatrovníčka už aj na pojednávaní 30.1.2020 potvrdila,
že ani len neuvažuje o podaní navrhovateľom očakávaného návrhu. Za týchto okolností si myslí, že
podané odvolanie je naozaj úplne nedôvodné. Pokiaľ odvolateľ vo svojom odvolaní dôvodí aj kauzou

vedenou na ESĽP Pavlík proti Slovenskej republike, je potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa riešila
úplne iná vec, než je teraz prejednávaná. Zároveň by rada zdôraznila, že odvolateľ zjavne nesprávne
vykladá zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, na základe ktorého sa mu javí, že odvolací súd zaujal
stanovisko k otázke aktívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd v tomto smere nevyslovil žiadny právny
názor, osobitne nie iný, ktorý by nebol súladný s názorom vysloveným v skoršom, i keď zrušenom
uznesení súdu prvej inštancie. V bode 19. zrušujúceho uznesenia odvolací súd uviedol, že procesným

dôsledkom nedostatku vecnej legitimácie je vždy rozhodnutie o zamietnutí návrhu, a teda nie zastavenie
konania, ako pôvodne rozhodol súd prvej inštancie, pričom ani odvolací súd vo svojom predmetnom
rozhodnutí nevyjadril opačný názor na otázku aktívnej vecnej legitimácie ako predtým okresný súd.
Vzhľadom na doteraz vykonané dokazovanie je možné ustáliť, že v rozpore s ust. § 96 ods. 1 Zákona
o rodine nie je celkom jednoznačne v záujme dieťaťa podanie návrhu o prípustnosť zapretia otcovstva

a už vôbec nie jeho pripustenie. Z týchto dôvodov navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej
právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 55 CMP majúc za to, že by to bolo spravodlivé,
nakoľko navrhovateľ podáva evidentne nedôvodné odvolanie a tým zbytočne navyšuje trovy konania.

13. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

14. Podľa. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

16. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo

v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na zmenu,
preto ho podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie s tým, že odvolací súd nebol viazaný ust. § 390 CSP, nakoľko v poradí prvé zrušené
rozhodnutiesúduprvejinštancieboloinejprocesnejpovahytýkajúcesaprocesnýchpodmienokkonania.

17. Odvolací súd konštatuje, že konanie súdu prvej inštancie, ako aj rozsudok vydaný na základe
procesne vadného postupu súdu prvej inštancie sú zmätočné a z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je zrejmé, o čom konkrétne súd konal, na čo v konečnom dôsledku poukazoval aj odvolací súd
v zrušujúcom uznesení z 28.9.2018 č.k. 8CoP/199/2018-21, konkrétne v bode 10. odôvodnenia. Už v

uvedenom rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie sa odklonil od predmetu konania,
neujasnil si podstatu rozhodnutia, o ktoré navrhovateľ žiadal a zmätočným spôsobom rozhodol, keď
konanie vo veci samej zastavil (pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie). Vo vzťahu k argumentácii
navrhovateľa je však potrebné zdôrazniť, že mylne interpretuje uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu,
nakoľko si zamieňa spôsobilosť byť účastníkom konania s vecnou aktívnou legitimáciou napriek

dostatočne zrozumiteľnému odôvodneniu rozhodnutia odvolacieho súdu v bode 18.

18. Napriek tomu, že navrhovateľ podal návrh na ustanovenie kolízneho opatrovníka maloletému dieťaťu
za účelom podania návrhu na prípustnosť zapretia otcovstva, súd prvej inštancie v odôvodnení teraz
preskúmavaného rozsudku dôvodil, že predmetom konania vo veci je návrh navrhovateľa na prípustnosť

zapretia otcovstva v zmysle § 96 ods. 1 Zákona o rodine, zrejme vychádzajúc z prednesu právneho
zástupcu navrhovateľa na pojednávaní 30.1.2020, ktorý na jednej strane trval na podanom návrhu
na ustanovenie kolízneho opatrovníka maloletému dieťaťu, zároveň konštatoval, že tak sa už aj stalo
v tomto konaní, keď súd ustanovil maloletému Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny za kolíznehoopatrovníka uznesením z 8.11.2019, a preto trvá na tom, aby súd rozhodol o prípustnosti podania návrhu
na zapretie otcovstva, ktorý podá ustanovený kolízny opatrovník ÚPSVaR Rožňava v lehote 30 dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti.

19. Podľa § 28 ods. 1 CMP navrhovateľ môže počas konania so súhlasom súdu meniť návrh na
začatie konania. Zmenený návrh doručí súd ostatným účastníkom do vlastných rúk, ak neboli prítomní
na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia zmenu návrhu súd
nepripustí, ak by výsledky konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Po vydaní

uznesenia, ktorým súd zmenu návrhu nepripustil, pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu.

20. Z uvedeného ustanovenia zjavne vyplýva, že k zmene predmetu konania môže dôjsť až na základe
rozhodnutia (uznesenia) súdu, pričom účastníci majú právo vyjadriť sa k zmene návrhu na začatie
konania rovnako ako majú právo vyjadriť sa k pôvodnému návrhu na začatie konania. Skôr, než súd
pristúpi k rozhodnutiu o zmene návrhu na začatie konania, musí teda umožniť ostatným účastníkom,

aby sa k tomuto návrhu vyjadrili. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia súd nepripustí zmenu návrhu na
začatie konania, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom
návrhu. Uvedené kritérium je potrebné vyhodnotiť vždy v kontexte konkrétnych okolností prípadu s
prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Ak o návrhu na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania
súd rozhodne uznesením tak, že ho nepripúšťa, po jeho vydaní pokračuje v konaní o pôvodnom návrhu.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že v prípade konaní, ktoré sa môžu začať aj bez návrhu, nie je potrebné
rozhodovať o zmene návrhu na začatie konania, nakoľko v týchto konaniach podľa § 40 CMP súd nie je
viazaný návrhom na začatie konania a môže prisúdiť aj viac, než čoho sa domáhajú účastníci konania.

21. Navrhovateľ podal návrh na ustanovenie kolízneho opatrovníka mal. dieťaťu, ktorý by následne

podal v mene mal. dieťaťa návrh podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine o prípustnosti zapretia otcovstva
s poukazom na to, že sa cíti byť biologickým otcom dieťaťa, pričom matke a matrikovanému otcovi
dieťaťa zapieracia lehota uplynula, teda takýto návrh môže podať len dieťa a keďže je maloleté, musí
byť zastúpené kolíznym opatrovníkom.

22. Konanie o opatrovníctve maloletého je podľa § 111 písm. f) CMP konaním vo veciach starostlivosti
súduomaloletých,ktorémôžebyťpodľa§23ods.2CMPzačatéajbeznávrhu.Nadruhejstranekonanie
vo veciach určenia rodičovstva, ktorým je podľa § 105 písm. d) CMP aj konanie o prípustnosti podania
návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom, je možné začať len na návrh podľa § 107 CMP. Vzhľadom
na absolútne odlišný predmet konania opatrovníckeho a konania vo veciach určenia rodičovstva nie

je možné ani uvažovať o eventuálnom pripustení zmeny návrhu na začatie konania, avšak súd prvej
inštancie v podstate nerozhodol ani o pripustení, ani o nepripustení zmeny návrhu podľa § 28 CMP, ale
konal napriek podanému návrhu na ustanovenie kolízneho opatrovníka dieťaťu o prípustnosti podania
návrhu na zapretie otcovstva.

23. Konanie súdu prvej inštancie je zmätočné aj v ďalšom smere, ktoré sa však odvíja od toho, že
neustálil správne predmet konania, a to, že pokiaľ by konal o ustanovení kolízneho opatrovníka mal.
dieťaťu podľa § 111 CMP, nekonal so všetkými účastníkmi, o ktorých právach a povinnostiach sa koná,
a to konkrétne s otcom mal. dieťaťa T. Y., keďže sa koná o jeho právach vo vzťahu k zastúpeniu
mal. dieťaťa, nakoľko je zákonným zástupcom dieťaťa rovnako, ako aj matka podľa § 28 a § 31 ods.

1 Zákona o rodine. Pokiaľ by však súd konal o prípustnosti návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom,
mal konať len s dieťaťom podľa § 108 ods. 4 CMP, ktoré však v konaní podľa § 96 ods. 1 musí byť
zastúpené kolíznym opatrovníkom. Na tomto mieste je potom potrebné podotknúť, že vo vzťahu či už
k vyhovujúcemu alebo zamietavému rozhodnutiu o prípustnosti podania návrhu na zapretie otcovstva,
je jediným oprávneným podať opravný prostriedok len účastník konania, to znamená len dieťa, ak je

maloleté v zastúpení kolíznym opatrovníkom. Pokiaľ by sa teda navrhovateľ domáhal rozhodnutia o
prípustnosti podania návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom, musel by súd jeho návrh podľa § 8 ods. 1
CMP odmietnuť, nakoľko mu nesvedčí účastníctvo podľa § 7 CMP v spojení s § 108 ods. 4 CMP.

24. K návrhu navrhovateľa je však potrebné uviesť, že súd neustanovuje kolízneho opatrovníka

dieťaťu podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine, ale podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine s tým, že na
ustanovenie kolízneho opatrovníka sa primerane použijú ustanovenia § 60 a § 61 Zákona o rodine,
pričom podstatným je § 61 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že opatrovník je povinný vykonávať
svoju funkciu v záujme maloletého dieťaťa s tým, že súd vymedzí rozsah práv a povinností opatrovníkatak, aby bol splnený účel, na ktorý bol opatrovník ustanovený a aby boli dostatočne chránené záujmy
mal. dieťaťa. V konaní o ustanovenie kolízneho opatrovníka teda súd prioritne skúma, či žiaden z
rodičov nemôže zastupovať svoje mal. dieťa alebo či ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k

rozporu záujmu medzi rodičmi a mal. dieťaťom alebo medzi mal. deťmi zastúpenými tým istým rodičom
navzájom, prípadne či mal. dieťa nemá zákonného zástupcu alebo či zákonný zástupca nemôže z
vážneho dôvodu mal. dieťa v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. V prípade, ak je
splnený niektorý z predpokladov vyššie uvedených pre ustanovenie kolízneho opatrovníka vyplývajúcich
z § 31 ods. 2,3 Zák. o rodine, kolízneho opatrovníka maloletému dieťaťu ustanoví a zároveň mu vymedzí

rozsah práv a povinností tak, aby boli dostatočne chránené záujmy mal. dieťaťa. Ustanovený opatrovník,
teda aj kolízny opatrovník však je zo zákona povinný vykonávať svoju funkciu v záujme mal. dieťaťa. Z
uvedeného dôvodu súd nemôže opatrovníkovi ustanoviť také povinnosti, ktorými by došlo k ohrozeniu
alebo porušeniu záujmov mal. dieťaťa. Súd takto nemôže opatrovníkovi nanútiť povinnosť podať návrh
za mal. dieťa podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine, ak to opatrovník nepovažuje za súladné s najlepším
záujmom mal. dieťaťa. Záujem dieťaťa na zapretí otcovstva je totiž potrebné skúmať najmä z hľadiska

jeho osobného stavu, to znamená, či existujú skutočnosti vylučujúce otcovstvo muža doposiaľ určeného
zaotcadieťaťa,pretomádieťazáujemzosúladiťfaktickýstavsostavomprávnym.Vzhľadomnato,žesa
jednáovýnimočnúprípustnosťzapretiaotcovstvananávrhdieťaťa,ktoréjevýlučneaktívnelegitimované
na podanie takéhoto návrhu, je potrebné zároveň skúmať, či v prípade maloletého dieťaťa v postavení
navrhovateľa ide o jeho skutočnú vôľu otcovstvo zaprieť, čo nemožno zamieňať so záujmami a vôľou či

už niektorého z rodičov dieťaťa, ktorým zapieracia lehota uplynula alebo vôľou iného muža, ktorý tvrdí,
že je biologickým otcom dieťaťa. V žiadnom prípade nemožno za záujem dieťaťa považovať revidovanie
otcovstva len z dôvodu pochybností o otcovstve (v tomto prípade navrhovateľa, či neistoty matky), ktoré
by mali byť eventuálne vylúčené v následnom konaní o zapretí otcovstva.

25. V kontexte uvedeného je potom potrebné skúmať i záujem dieťaťa na ustanovení opatrovníka, ktorý
by eventuálne mal podať návrh na začatie konania o prípustnosti návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom,
a teda už v konaní o ustanovenie kolízneho opatrovníka dieťaťu pre prípadné podanie takéhoto návrhu
je potrebné skúmať a vyhodnotiť či to, čoho sa navrhovateľ domáha, je v záujme mal. dieťaťa. Len v
prípade, ak súd zistí, že v súlade so záujmom dieťaťa je ustanovenie kolízneho opatrovníka je potrebné,

kolízneho opatrovníka ustanoví, inak návrh zamietne.

26. Vychádzajúc z návrhu navrhovateľa je zjavné, že jeho cieľom je revidovanie otcovstva mal. dieťaťa,
nakoľko sa považuje za biologického otca maloletého T. napriek tomu, že maloletý, ani matka a ani
matrikový otec o revidovanie otcovstva zatiaľ záujem neprejavili. Pokiaľ navrhovateľ neustále poukazuje

na rozhodnutie ESĽP, ide o rozhodnutie Paulík proti Slovenskej republike nie Pavlík proti Slovenskej
republike, je potrebné dodať, že išlo o opačnú situáciu, kedy právny otec, teda matrikovaný nemal
žiadny právny prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému zásahu do svojich práv s
tým, že sťažovateľ v tomto prípade nadobudol otcovstvo podľa tretej domnienky otcovstva na základe
znaleckého dôkazu zodpovedajúceho stavu vedeckého poznania v danom čase a napriek tomu, že

po rokoch došlo k pokroku v metódach zisťovania otcovstva, pričom získal nový dôkaz, podľa ktorého
otcom dieťaťa nebol, nemal k dispozícii žiadny opravný prostriedok riadny ani mimoriadny, ktorý by
mu umožňoval dať právny stav do súladu s biologickou skutočnosťou. O uvedenú situáciu v tomto
prejednávanom prípade zjavne nejde.

27. Navrhovateľ ďalej mylne interpretuje záujem dieťaťa prostredníctvom článku 7 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa, nakoľko z tohto ustanovenia priamo nevyplýva, že dieťa má za každých okolností
povinnosťpoznaťsvojichbiologickýchrodičov.Tým,žeDohovorjednoznačnehovoríoprávachdieťaťaa
nie o povinnostiach, je ponechané na dieťa, či toto právo využije. Z uvedeného dôvodu ani opatrovníkovi
neprináleží nútiť dieťa toto právo využiť. Vzhľadom na uvedené by mal navrhovateľ zvážiť, či návrh, ktorý

podal je spôsobilý dosiahnuť ním stanovený cieľ, a to určenie jeho osoby za otca maloletého.

28. Odvolací súd teda musel zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, nakoľko konanie a
rozhodnutie súdu je zmätočné, keďže nie je zrejmé, o čom súd vlastne konal, a teda ani nie je zrejmé
s kým ako účastníkom konať mal, prípadne konať nemal. Uvedený nesprávny procesný postup súdu

zjavne znemožnil účastníkom konania event. i subjektu, ktorý doposiaľ účastníkom konania nebol -
otcovi dieťaťa, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich
práva na spravodlivý proces a tento nedostatok zároveň nie je možné napraviť v odvolacom konaní,ktorého prioritným účelom je prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvej inštancie, nie nahradzovanie
ich podstatnej činnosti.

29. Po vrátení veci súdu prvej inštancie bude jeho povinnosťou odstrániť vyššie uvedenú zmätočnosť
konania a rozhodnutia, teda ustáliť predmet konania, ktorým zjavne môže byť len konanie o ustanovení
kolízneho opatrovníka s tým, že o opatrovníctve dieťaťa sa rozhoduje uznesením podľa § 120 ods. 1
CMP, ustáliť si okruh účastníkov a umožniť im realizáciu tých procesných práv, ktoré im procesný predpis
priznáva, postupovať v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, opäť vo veci

rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby jeho závery boli logické, presvedčivé a teda
i spätne preskúmateľné.

30. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).