Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 17, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/83/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7914214054
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7914214054.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek
JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu T.G.. B. E., nar. X.X.XXXX,
bytom C. XX, A. G. K., zastúpeného JUDr. Ladislavom Csakó, advokátom so sídlom v Rožňave,
Hviezdoslavova 4, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom
v Bratislave, Pribinova 2, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 12. decembra 2019 č.k. 6C/224/2014 - 76 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok vo výroku o trovách konania.

Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol

žalobu(výrokI/),ktorousažalobcadomáhal,abysúduložilžalovanejpovinnosťzaplatiťmusumu170,90
eur s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci, s tvrdením, že potom, ako mu uznesením povereného príslušníka PZ zo dňa 4.4.2012 sp. zn.
ORP-1227/KC-TV-2011 bolo vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu, voči ktorému podal cestou
zvoleného obhajcu v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej namietal, že nikdy nikoho nepodviedol, nikomu
nespôsobil žiadnu škodu, neobohatil ani seba ani iného na úkor cudzieho majetku a z opatrnosti vzniesol

námietku premlčania, dňa 17.5.2012 prokurátor Okresnej prokuratúry v Trebišove sťažnosti vyhovel
a zrušil uznesenie o vznesení obvinenia z dôvodu premlčania trestného stíhania, žalobca zaslal dňa
6.9.2012 žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a to z dôvodu, že v súvislosti so žalobcovou obhajobou bola
žalobcovi vyúčtovaná tarifná odmena jeho obhajcom vo výške 170,90 eur, zo strany žalovanej nebol

nárok žalobcu na náhradu škody uspokojený.

2. Zároveň súd v rozsudku vyslovil, že žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% proti žalobcovi (výrok II).

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že:

a) uznesením Obvodného oddelenia PZ Kráľovský Chlmec ČVS: ORP-1227/KC-TV-2011 zo dňa
17.1.2012 bolo trestné stíhanie pre prečin podvodu preto, že doposiaľ presne nestotožnený páchateľ
dňa 14.11.2008 v Čiernej nad Tisou predložil spoločnosti „ik“ INTERKONTAKT faktúru č. 2008075 na
sumu 1.779,06 eur na drobný tovar vrátane plynového kotla zn. LEV KKO 28, pričom uvedenú sumu
za to prevzal, avšak ten nedodal, zastavené, lebo je nepochybné, že nie je skutok trestným činom a

nie je dôvod na postúpenie veci, ktoré bolo uznesením námestníka okresného prokurátora Okresnej
prokuratúry v Trebišove č.k. 2PV 868/11-3 zo dňa 31.1.2012 ako nezákonné zrušené,b) uznesením Obvodného oddelenia PZ Kráľovský Chlmec ČVS: ORP-1227/KC-TV-2011 zo dňa
17.1.2012 bolo vznesené obvinenie T.. B. E. ako obvinenému za prečin podvodu, lebo na podklade
zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že dňa 14.11.2008 v Čiernej nad Tisou predložil

spoločnosti „ik“ INTERKONTAKT faktúru č. 2008075 na sumu 1779,06 eur na drobný tovar vrátane
plynového kotla zn. LEV KKO 28, pričom uvedenú sumu za tovar prevzal, avšak drobný tovar vrátane
plynového kotla zn. LEV KKO firme „ik“ INTERKONTAKT nedodal, čím takto firme „ik“ INTERKONTAKT
s.r.o. spôsobil škodu vo výške 1.779,06 eur,
c) žalobca podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ladislava Csákóa, advokáta, sťažnosť proti

uzneseniu Obvodného oddelenia PZ Kráľovský Chlmec ČVS: ORP-1227/KC-TV-2011 zo dňa 17.1.2012
o vznesení obvinenia dňa 13.4.2012, v ktorej okrem námietok formálnych nedostatkov napadnutého
uznesenia, vzniesol námietku premlčania,
d) uznesením Okresnej prokuratúry v Trebišove č.k. 2PV 868/11-14 zo dňa 17.5.2012 bolo zrušené
uznesenie Obvodného oddelenia Policajného zboru Kráľovský Chlmec sp. zn. ORP-1227/KC-TV-2011
zo dňa 4.4.2012, ktorým bolo T.. B. E. vznesené obvinenie, lebo poverený príslušník Policajného zboru

vzniesol obvinenie obvinenému T.. B. E. až po uplynutí premlčacej doby, ktorá v danom prípade je 3
roky, t. j. 4.4.2012, hoci k dokonaniu skutku malo dôjsť dňa 14. novembra 2008, a trestné stíhanie vo
veci bolo začaté dňa 18. novembra 2011, t. j. štyri dni po uplynutí premlčacej doby,
e) uznesením Obvodného oddelenia PZ Kráľovský Chlmec ČVS: ORP-1227/KC-TV-2011 zo dňa
27.5.2012 a uznesením Obvodného oddelenia PZ Kráľovský Chlmec ČVS: ORP-1227/KC-TV-2011

zo dňa 22.2.2013 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené pre jeho neprípustnosť z dôvodu, že je
premlčané.

4. Súd prvej inštancie z plnomocenstva zo dňa 13.4.2012 zistil, že žalobca splnomocnil advokáta JUDr.
Ladislava Csákóa na jeho zastupovanie, ktorý dňa 1.6.2012 vyúčtoval žalobcovi trovy obhajoby za

obhajobu v trestnej veci pre trestný čin podvodu a tieto od žalobcu prijal v sume 170,90 eur podľa
príjmového pokladničného dokladu zo dňa 1.6.2012. Súd tiež zistil, že žalobca dňa 6.9.2012 podal návrh
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vo výške
170,90 eur, zodpovedajúcej trovám obhajoby na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky.

5. Po právnom posúdení veci podľa čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods.
3 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b),
§ 6 ods. 1, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, § 12 ods. 3, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, poukazom

na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23.7.2018 sp. zn. 1Cdo/167/2016, nálezy Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 25/2011 a I. ÚS 320/2016, dospel prvoinštančný súd k záveru, že žaloba je nedôvodná, lebo
podmienkou vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia je nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným, ktorá podmienka
nie je splnená v prípade premlčania trestného stíhania, a v danom prípade trestné stíhanie žalobcu bolo

zastavené z dôvodu jeho premlčania.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaná bola v konaní úspešná,
súd jej priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % proti žalobcovi s tým, že o výške trov
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
7. Proti výroku o trovách konania tohto rozsudku (výrok II/) podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. z dôvodu, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho výroku o trovách konania
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol zmeniť rozsudok vo výroku o trovách
konania tak, že stranám neprizná nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a žalobcovi prizná
nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca namietol, že výrok o trovách konania súd
v bodoch 43 a 44 riadne neodôvodnil, a preto je tento výrok nepreskúmateľný, čím je daný odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súdu prvej inštancie žalobca vytkol, že pri rozhodovaní o
trovách konania nezohľadnil všetky podstatné skutočnosti, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu
skutkovému a právnemu posúdeniu veci. V tejto súvislosti podčiarkol, že žalovaná v spore nebola
zastúpená advokátom, je oslobodená od poplatkovej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a oslobodené od súdnych poplatkov je aj
súdne konanie, a preto ani v prípade, ak by sa žalovanej nepriznalo právo na náhradu trov konania,
táto by o nič neprišla, keďže za svoje zastupovanie osobitne platiť nemusí, a je tak možné dospieť k

záveru, že žalovanej v predmetnom konaní nevznikli žiadne trovy konania. Tvrdiac, že v súdenej veci
je postavenie strán sporu značne odlišné, a keďže žalovanú možno označiť za silnejšiu sporovú stranu,
bolo by nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi priznať jej právo na náhradu trov konania. Tieto
dôvody žalobca v odvolaní označil za dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, pre ktoré
by súd žalovanej nemal priznať nárok na náhradu trov konania a súdu prvej inštancie vytkol, že okolnosti

významné pre aplikáciu § 257 CSP nijako neskúmal a z tohto pohľadu nijako neodôvodnil.

8. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu označila odvolanie žalobcu za nedôvodné a
predčasné, majúc za to, že dôvody, na ktorých „postavil“ svoje odvolanie nie sú spôsobilé narušiť
zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. V plnej miere stotožňujúc sa s právnym názorom
súdu v jeho rozsudku č. k. 6C/224/2014-76 zo dňa 12.12.2019 žalovaná navrhla potvrdiť rozsudok v jeho

napadnutom výroku o trovách konania ako vecne aj právne správny, vychádzajúci z riadne zisteného
skutkového stavu veci a náležite odôvodnený a zrozumiteľný. Zdôraznila, že žalobcovi v konaní pred
súdom prvej inštancie nebolo zo strany súdu znemožnené, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva
v takej miere, že malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, lebo žalobca disponoval
procesnými právami prináležiacimi mu priamo z ustanovení CSP a súd prvej inštancie žiadnu zo strán

nezvýhodňoval na úkor tej druhej a ani nebránil výkonu a uplatňovaniu jednotlivých procesných práv,
čo jednoznačne vyplýva zo súdneho spisu, z ktorého je zrejmé, že žalobcove tvrdenia sú účelovo
prekrúcané a nezakladajú sa na pravde. Pripomenula, že listom zo dňa 10.12.2019 ospravedlnila svoju
neúčasť na pojednávaní vytýčenom na deň 12.12.2019 a z dôvodu hospodárnosti konania vyjadrila
súhlas s prejednaním a rozhodnutí vo veci bez prítomnosti žalovanej, a preto žalovanej nevznikli trovy

konania v podobe cestovných nákladov vynaložených za účelom zabezpečenia prepravy povereného
zamestnanca žalovanej na pojednávanie dňa 12.12.2019, ktorých náhrady, resp. skutočného zaplatenia
by sa od žalobcu mohla žalovaná úspešne domáhať. Uvedené však nevylučuje skutočnosť, že žalovaná
má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi z dôvodu plného úspechu v konaní,
keďže žaloba žalobcu bola zamietnutá. Zdôraznila, že konkrétnu výšku náhrady trov konania stanovuje z

obsahu súdneho spisu až vyšší súdny úradník samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, pričom z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalovaná si náhradu
trov konania neuplatnila, nakoľko jej v konaní žiadne nevznikli, lebo sa vytýčeného pojednávania
nezúčastnila, čím jej nevznikli žiadne cestovné výdavky. Podľa názoru žalovanej nie je správne tvrdenie
žalobcu v odvolaní, že rozhodnutie je v jeho napadnutej časti nepreskúmateľné, lebo súd prvej inštancie

sa otázkou náhrady trov konania zaoberal v bodoch 43 a 44 na strane 11 napadnutého rozsudku, pričom
žalovanánemávedomosť,akoviacbymalsúdprvejinštancievysvetliťposúdenienárokuvíťaznejstrany
v konaní, ako odkazom na literu zákona, ktorá uvedenú situáciu expressis verbis upravuje. Podčiarkla,
že súd prvej inštancie sám vo svojom odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že sa zaoberá
len otázkou nároku na náhradu trov konania a nie jej výškou, ktorú presne stanoví po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vyšší súdny úradník samostatným uznesením, proti ktorému je
prípustná sťažnosť. Žalovaná predmetný postup súdu prvej inštancie považuje za správny, konštantný a
plne v súlade so zákonom. Žalovaná rozporovala i tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je v rozpore s dobrými mravmi, nespravodlivé a neodôvodnené. V tejto súvislosti argumentovala, že
žaloba žalobcu na náhradu škody bola podaná podľa špeciálneho zákona č. 514/2003 Z.z. upravujúceho

náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorý v zmysle zákona
predstavuje Slovenská republika zastúpená konkrétnym orgánom verejnej moci a aj takéto spory sú
spormi, v ktorých majú obe strany, t. j. žalobca aj žalovaná, rovnaké postavenie a disponujú rovnakými
procesnými právami. Štát, aj keď je stranou konania, nie je zvýhodňovaný a ani nepožíva „silnejšie
postavenie“ tak, ako sa žalobca mylne domnieva. Podľa názoru žalovanej v predmetnej veci neexistovali

žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo vylúčené žalovanej ako víťaznej
strane priznať plný nárok na náhradu trov konania, na čom nič nemení ani to, že žalovaným bol štát
zastúpený konkrétnym štátnym orgánom. Zdôraznila, že samotná skutočnosť, že žalovanou stranou je
štát, sama o sebe bez ďalšieho nezakladá prípad hodný osobitného zreteľa, žalobca nijakým spôsobom
údajné dôvody hodné osobitného zreteľa nešpecifikoval a neuviedol ich špeciálnosť tak, aby bolo možné

jednoznačne uviesť, že sa jedná o prípad zasluhujúci označenie „prípad hodný osobitného zreteľa“ a
žaloba žalobcu takýto prípad nepochybne nepredstavuje. Napokon žalovaná uviedla, že žalobcovi v
priebehu konania pred súdom prvej inštancie nič nebránilo v tom, aby sa domáhal posúdenia svojho
prípadu ako prípadu hodného osobitného zreteľa s poukazom na § 257 CSP, keďže od samotnéhozačiatku sporu vedel, že žalovanou stranou je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, takže sa nejedná o novoty v konaní, ktoré by žalobca bez svojej viny nemohol
pred súdom prvej inštancie uplatniť, a preto žiadala odvolací súd, aby na ne neprihliadol s poukazom

na § 366 CSP.

9. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu odkazom na argumentáciu vo svojom
odvolaníoznačilvyjadreniažalovanejzaformálneavšeobecné.Nesúhlasilnajmäsnámietkoužalovanej
o predčasnosti a nedôvodnosti odvolania, lebo žalobca v odvolaní nenamieta výšku trov konania, ani

jednotlivé úkony žalovanej počas konania, ale nesprávne rozhodnutie súdu o priznaní nároku na ich
náhradu v prospech žalovanej. Podčiarkol, že žalovaná sama konštatovala vo svojom vyjadrení, že
jej v predmetnej veci žiadne trovy konania nevznikli, čo je podľa názoru žalobcu možné považovať za
ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý súd nezohľadnil pri svojom rozhodovaní. Zopakoval, že
podľa jeho názoru sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa ako ich uviedol vo svojom odvolaní, ktoré
nepredstavujú novoty v odvolacom konaní, na uplatnenie ktorých nie sú splnené podmienky, nakoľko v

odvolaní uviedol skutočnosti známe súdu v priebehu konania a ktoré súd pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania dostatočne nezohľadnil, i keď je súd povinný ex offo skúmať existenciu podmienok
pre aplikáciu § 257 CSP, a vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale
zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej osoby.

10. Žalovaná v duplike na repliku žalobcu uviedla, že so žalobcom uvádzanými tvrdeniami nesúhlasí a
nestotožňuje sa ani s právnym názorom prezentovaným v jeho stanovisku. Zdôraznila, že žalobca nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jeho odvolanie je, s poukazom na argumentáciu
žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, v celom rozsahu nedôvodné.

11. Odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu proti výroku o trovách konania (výrok II/
rozsudku) ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadiska žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a
h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Žalobcom uplatnené odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP nie sú naplnené.

12. Po preskúmaní obsahu spisu a rozsudku v jeho napadnutom výroku o trovách konania odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil správny
právnyzáveravecnesprávnerozhodol,akvyslovil,žepriznávažalovanejnároknanáhradutrovkonania

v rozsahu 100 % proti žalobcovi v situácii, ak žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, stotožňujúc
sa pritom s názorom žalovanej v jej vyjadrení k odvolaniu žalobcu, že napadnutý výrok je náležite
odôvodnený a zrozumiteľný. Prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade
s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových
strán, ako i v predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Neboli zistené ani iné vady v zmysle § 365 ods. 1

písm. a), b) a c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania a ktoré
by bez ďalšieho mali za následok kasáciu napadnutej časti rozsudku. Ani počas odvolacieho konania
nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o trovách konania, než
ako rozhodol súd prvej inštancie. Rozsudok je výroku II/ vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdiť. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby (výrok I/ rozsudku) nebol odvolaním napadnutý,

nadobudol právoplatnosť, a preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

13. V posudzovanom prípade je nepochybné, že súd zamietol žalobu žalobcu voči žalovanej (výrokom I/
rozsudku) pre nesplnenie podmienky vzniku nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nakoľko trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z
dôvodu premlčania trestného stíhania. Správnosť tohto záveru súdu prvej inštancie žalobca odvolaním
nespochybnil. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak pri rozhodovaní o náhrade trov konania
aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

14. V citovanom ustanovení § 255 ods. 1 CSP je premietnutá základná zásada úspechu v spore
vychádzajúca zo zásady zodpovednosti strany sporu za výsledok sporového konania. To znamená, že
neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelnevynaložené trovy konania vzniknuté v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Úspech vo veci
sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U
žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným

petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má
nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

15. Len v prípade, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo sčasti priznať (§ 257 CSP).

16. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy len v prípadoch, keď sú naplnené všetky
predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti
konkrétneho prípadu a okolnosti tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité,
ako aj na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný, nakoľko použitie tohto ustanovenia

prichádza do úvahy iba vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti
zákona.

17. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze
z 2. apríla 2020, sp. zn. I. ÚS 387/2019-60, v ktorom ústavný súd (o.i.) vyslovil, že: «Každé rozhodnutie

súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným
rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho
prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody
hodné osobitného zreteľa“... Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné
prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá

mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe
všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické
pravidlo,ktorébysauplatňovalovovzťahukurčitémutypukonania(ktomunapr.nálezyÚstavnéhosúdu
ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany
súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané

účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len
ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§
255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba
vo výnimočných prípadoch...».

19. Vychádzajúc z uvedených premís a judikátornych záverov v prejednávanom spore odvolací súd
nevzhliadol dôvody, ktoré by aplikáciu ustanovenia § 257 CSP odôvodňovali.

20. Žalobca vo svojom odvolaní neuvádza žiadne také relevantné skutočnosti a okolnosti
posudzovaného sporu, ktoré by mohli založiť záver o existencii dôvodov hodných osobitného a ktoré

by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania žalovanej. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa totiž
nemožno vyhodnotiť bez ďalšieho skutočnosť, že žalovanej v predmetnej veci žiadne trovy konania
nevznikli. Súdu prvej inštancie preto nemožno vytknúť, že túto skutočnosť nezohľadnil pri svojom
rozhodovaní ako dôvod hodný osobitného zreteľa.

21.Samotnážalobcomtvrdenáskutočnosť,žežalovanávsporenebolazastúpenáadvokátom,žesúdne
konanie je oslobodené od súdnych poplatkov, že žalovaná je oslobodená od poplatkovej povinnosti v
zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, a
preto ani v prípade, ak by sa žalovanej nepriznalo právo na náhradu trov konania, táto by o nič neprišla,
keďže za svoje zastupovanie osobitne platiť nemusí, a preto je možné dospieť k záveru, že žalovanej v

predmetnom konaní nevznikli žiadne trovy konania, nie sú podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho
takými okolnosťami hodnými osobitného zreteľa, ktoré by mohli zakladať dôvod na nepriznanie náhrady
trov konania žalovanej. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno podľa názoru odvolacieho súdu
vyhodnotiť ani tvrdenie žalobcu, že „v súdenej veci je postavenie strán sporu značne odlišné a pretože
žalovanúmožnooznačiťzasilnejšiusporovústranu,bolobynespravodlivéavrozporesdobrýmimravmi

priznať jej právo na náhradu trov konania“. Iné konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa právne
významné z hľadiska aplikácie ustanovenia § 257 CSP žalobca vo svojom odvolaní neuviedol a napokon
ani netvrdil v priebehu sporu na súde prvej inštancie.22. Zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie v napadnutom výroku o trovách
konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.

23. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a § 262 ods. 2 CSP.

24. Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.
Žalovaná úspech v odvolacom konaní mala, preto jej odvolací súd priznal nárok na plnú náhradu

trov odvolacieho konania, nakoľko z dôvodov vyššie uvedených nezistil žiadne dôvody relevantné pre
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP ani pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania, v ktorom bol
žalobca procesne neúspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).