Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 15, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/49/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116228166
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4116228166.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a

členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne:
M. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., C. XXX/X, zastúpená: Advokátska kancelária KONCOVÁ &
PARTNERS, s. r. o. so sídlom Trenčín, Legionárska 7158/5, IČO: 47 256 907 proti žalovanému: Home
Credit Slovakia, a. s., so sídlom Piešťany, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, zastúpený: Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom Trenčín, 1. mája 173/11, IČO: 47 234 679,
adresa pre doručovanie: Piešťany, Teplická 7434/147, o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške
500 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. apríla 2021 č. k.

9Csp/208/2016-309 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku sumu vo výške 500 eur ako primerané finančné zadosťučinenie (I.). Žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II.). Po právnej stránke svoje rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 6, § 3 ods. 1, § 37, § 39, § 41, § 451 ods.

1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov - § 1 ods. 2,
§ 2, § § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a/, b/, § 11 ods. 4, ako aj zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa - § 3 ods. 5 a § 3 ods. 3, ako aj zisteným skutkovým stavom.

1.1. Žalobkyňa žiadala, aby jej súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur z
dôvodu porušenia jej práva ako spotrebiteľa. Vo vzťahu k citovanému ustanoveniu zákona č. 250/2007

Z. z., či už v pôvodnom, alebo v terajšom znení, súd uviedol, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne
neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané
finančné zadosťučinenie ako treba určiť jeho výšku. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie má
ten spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práv alebo povinností vyplývajúce zo zákonov
na ochranu spotrebiteľa.
1.2. Súd konštatuje, že prvým predpokladom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
je právoplatné rozhodnutie súdu o tom, že Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 19. 05. 2011,

uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, je bezúročná a bez poplatkov. Prvoinštančný aj odvolací
súd tak rozhodli po tom, čo vzhliadli porušenie zákona zo strany žalovaného v zmysle § 11 ods. 1 písm.
b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala nesprávnu ročnú
percentuálnu mieru nákladov v neprospech spotrebiteľa, čo samo o sebe je dôvodom na to, aby bolomožné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Druhým predpokladom na uplatnenie nároku na
priznanie finančného zadosťučinenia sú podporené skutkové tvrdenia, príp. dôkazy o tom, že porušenie
práva zo strany žalovaného bolo spôsobilé privodiť žalobkyni nemateriálnu ujmu.

1.3. Súd, rozhodujúc vo veci, reflektuje na rozhodnutie odvolacieho súdu a uvádza, že výška nároku
na primerané zadosťučinenie nie je zákonom konkretizovaná. Súd ju určí podľa úvahy po zhodnotení
okolností konkrétneho prípadu. Samotný vznik ujmy však nie je podmienkou pre priznanie nároku
na finančné zadosťučinenie. Postačí, ak ujma aspoň hrozila. V danom prípade súd po vykonaní

pojednávania dňa 14. 04. 2021 má za to, že žalobkyňa prostredníctvom svojej zástupkyne požiadavky
na uplatnenie nároku na priznanie finančného zadosťučinenia splnila tým, že z vlastnej iniciatívy na
pojednávaní predniesla nové skutkové tvrdenia a predložila aj dôkazy na podporu svojich tvrdení a to
aj v súlade s požiadavkou a argumentáciou odvolacieho súdu bez toho, aby bola na to prvoinštančným
súdom vyzvaná.

1.4.Súdsastotožnilstvrdeniamizástupkynežalobkynenapojednávaní,asíce,žekonanímžalovaného,
ktoré spočívalo vo vyvíjaní neprimeraného nátlaku na žalobkyňu v prípade čo i len krátkeho omeškania
so splatením splátky, boli porušením jej práva a slobody, pričom žalobkyňa dlhodobo vystupuje ako
matka samoživiteľka s finančnými ťažkosťami, nízkym príjmom a splácaním niekoľkých úverov súčasne.
Žalovaný zneužil túto situáciu žalobkyne a v momente, keď sa omeškala s úhradou splátok, začal

využívať praktiky, ktoré boli pre žalobkyňu ponižujúce. Žalobkyňa siahla na dno svojich možností a bola
nútená si finančné prostriedky na úhradu dlžnej sumy požičiavať od známych a rodinných príslušníkov,
čo ju súčasne ovplyvnilo aj v spoločenskej sfére. Predmetné skutkové tvrdenia žalobkyni neboli sporné,
pričom boli podporené dôkazmi a to rozsudkom OS Nitra č. k. 10C 54/2009-17 z 18. 05. 2009 zmluvou
o splátkovom úvere z 25. 02. 2015 a potvrdením o výške príjmu žalobkyne z roku 2015.

1.5. Súd preto dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na priznanie finančného zadosťučinenia. Pri
posúdení výšky finančného zadosťučinenia súd vychádzal z výšky bezdôvodného obohatenia 1 742,28
eura a sumu 500 eur uplatnenú žalobkyňou považuje za primeranú, pričom súdna prax nevylučuje ani
priznanie zadosťučinenia vo výške materiálnej ujmy, ktorá sa stala alebo hrozila spotrebiteľovi. Takáto

výška primeraného finančného zadosťučinenia má podľa názoru súdu nielen satisfakčný účinok, ale tiež
účinok preventívny, ktorý môže odradiť žalovaného od uplatňovania nezákonných postupov.

1.6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a žalobkyni, ktorá mala prevažný úspech vo veci, priznal proti žalovanému náhradu trov konania vo

výške 100%, keďže bola úspešná v plnom rozsahu pri určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru,
finančnom zadosťučinení a v prevažnej časti aj vo vydaní bezdôvodného obohatenia a zavinenie v
zastavujúcej časti, vzhľadom k zvyšným uplatneným nárokom, súd považoval za nepatrné.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne zmeny rozhodnutia
súdu prvej inštancie a zamietnutia žaloby. Žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie napadol z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
podkladom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia mali byť žalobcom predložené
dôkazy, z ktorých podľa jeho názoru nevyplýva akýkoľvek nárok žalobcu na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia. Tvrdenia žalobcu sú výlučne v teoretickej rovine, ktoré žiadnym dôkazom
nepodložil, ani bližšie neozrejmil, čím a akým spôsobom mal byť na neho vyvíjaný nátlak. Je toho
názoru, že pokiaľ žalobca porušuje dlhodobo a opakovane povinnosti z úverovej zmluvy, má zákonom
deklarované právo vyzvať žalobcu ako dlžníka na úhradu dlhu a rovnako má aj právo uplatniť si následne
svoj nárok súdnou cestou.

2.1. Vychádzajúc z ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že aby
súd mohol priznať primerané finančné zadosťučinenie, jeho predpokladom je, že spotrebiteľove práva
a povinnosti sú porušené a sám vyvíja iniciatívu ako túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si súdnym
rozhodnutím ochranu. Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 9Csp 208/2016 bolo okrem priznania
primeraného finančného zadosťučinenia len vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie bezúročnosti

a bezpoplatkovosti zmluvy, o ktorom súd rozhodol rozsudkom zo dňa 28. 05. 2018, čo v žiadnom prípade
nemožno vyhodnotiť ako úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností. Podmienkou na priznanie
nároku podľa § 3 ods. 5 nepostačuje len samotné porušenie zákona č. 250/2007 Z. z., ale aj súčasné
porušenie práv alebo povinností ustanovených inými predpismi. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol,akým spôsobom mal jeho práva alebo povinnosti v súvislosti s uzatvorenou úverovou zmluvou poškodiť.
Pokiaľ k porušeniu práv žalobcu malo dôjsť absenciou náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010
Z. z., konkrétne rozkladom splátok, na základe čoho bola úverová zmluva vyhlásená za bezúročnú a

bezpoplatkovú, je nevyhnutné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 05. 09. 2019 vo veci
C-331/18, v ktorej súd odpovedal na položenú prejudiciálnu otázku KS v Prešove ohľadne rozpisu každej
splátky na istinu úroku a poplatkov z omeškania. Vzhľadom na uvedené odpovede Súdneho dvora je
nespochybniteľným faktom, že napádaná náležitosť podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je v
úverovej zmluve uvedená správne a v súlade so zákonným znením. Rovnaký právny názor zaujal aj

najvyšší súd v uznesení zo dňa 22. 02. 2018 sp. zn. 3Cdo 146/2017.

2.2. V prípade náležitosti týkajúcej sa hodnoty RPMN v rozmedzí od do nebola ani judikatúra jednotná.
Niektoré súdy ju považovali za uvedenú v súlade so zákonným znením, iné nie. Z tohto dôvodu bola
na Súdny dvor EÚ položená prejudiciálna otázka, o ktorom sa rozhodlo až v konaní (C-290/19) zo
dňa 19. 12. 2019. Úverová zmluva bola uzatvorená dňa 19. 05. 2011. Je preto nereálne a racionálne

nezdôvodniteľné, aby sa náležitosť, o ktorej v presnejšom a jednoznačnejšom výklade sa rozhodlo
až dňa 19. 12. 2019, považovala za porušenie práv spotrebiteľa už 8 rokov predtým. Pri koncipovaní
úverovej zmluvy postupoval v dobrej viere, že plnil literu zákona korektne a komplexne. Preto zastáva
názor, že je nesprávne, aby bol sankcionovaný za svoj výklad zákona, pri ktorom sa ani výklad
súdov nedokáže zjednotiť. Za poskytnutý úver mu patria úroky a poplatky a je preto neopodstatnené

vyhodnotiť jeho konanie ako úmyselné, smerujúce k získaniu bezdôvodného obohatenia. V danom
prípade jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.

2.3. Pokiaľ ide o nárok z titulu finančného zadosťučinenia, uvádza, že žiadna škoda spotrebiteľovi
nevznikla, práve naopak, získa výhodu bezúročného a bezpoplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla

žiadna banka, ani inštitúcia. Ak by na základe takejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané
aj primerané finančné zadosťučinenie, zastáva názor, že výklad právnej normy § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. nie je správne aplikovaný. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok KS v Prešove č.
k. 14Co/99/2012-141, rozsudok OS Prešov zo dňa 20. 01. 2017 sp. zn. 29C/105/2016, uznesenie 17Co
17/2018 zo dňa 10. 04. 2018.

2.4. Primerané finančné zadosťučinenie nemôže v zmysle uvádzaných rozhodnutí slúžiť k
neprimeranému finančnému obohacovaniu sa spotrebiteľov. V princípe by to znamenalo, že za jedno
nedodržanie náležitosti úverovej zmluvy bol žalovaný postihnutý dvakrát - vydaním bezdôvodného
obohatenia a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo je v rozpore so zásadou ne bis

in idem. Bol to práve žalobca, ktorý si o poskytnutie úveru požiadal, s výškou poskytnutého úveru bol
oboznámený, taktiež si bol vedomý, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatnil úroky a
poplatky. S celým týmto procesom žalobca ako klient vedome a dobrovoľne súhlasil podpisom úverovej
zmluvy. Nie je mu preto zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch,
kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov a následkom čoho je, že žalobca

ako spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky, ale len samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre
neho výlučne výhodu, a nie škodu. Jediným poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane, je
samotný veriteľ, ktorý príde o zisk úverovej zmluvy v podobe úrokov a poplatkov.

2.5. Je zrejmé, že žalobcovi žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo a z celého zmluvného

vzťahu so žalovaným sa snaží len vyťažiť výhody a finančné prostriedky. Ani súdy by nemali
spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznávať primerané
finančné zadosťučinenie. Postavenie slabšej strany neznamená, že tejto bude poskytovaná bezbrehá
ochrana voči dodávateľovi ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo. K výške priznanej sumy
uviedol, že to považuje za nedôvodné a nepreukázané v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca

primeraným finančným zadosťučinením sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového vzťahu od
žalobcu žiadal len plnenie zmluvných povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazal pri podpise
zmluvy. Takéto konanie jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo
strany žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. K
primeranosti výšky priznaného finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutie KS v Prešove zo

dňa 10. 09. 2020 pod sp. zn. 9Co/36/2020, kde odvolací súd za primerané finančné zadosťučinenie
považoval sumu 50 eur, ktorú po celkovom zhodnotení veci pri neexistencii tvrdenia žiadnych
rozhodnutých skutočností je sumou postačujúcou a je tak primeraným finančným zadosťučinením
žalobkyne. K obdobnému záveru smeruje najnovšia judikatúra tak Okresného, ako aj Krajského súduv Prešove, ktorý považujú v prípade vyhlásenia úveru za bezúročný a bez poplatkov priznať finančné
zadosťučinenie v rozsahu 50 až 100 eur.

3. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Má za to, že rozsudok spĺňa všetky náležitosti na riadne
a vyčerpávajúce odôvodnenie a to vo všetkých svojich častiach. Popiera tvrdenia žalovaného, ktoré
uvádza v podanom odvolaní a považuje ich za neprijateľné, účelové a špekulatívne. V súlade s
rozhodnutím odvolacieho súdu preukázala splnenie predpokladov na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v rozsahu, v akom ho žiadala. V zmysle úverovej zmluvy si od žalovaného požičala
finančné prostriedky vo výške 1 300 eur. Požadoval od nej, aby mu za sumu 1 300 eur vrátila sumu 3
217,68 eura, čo je bezmála 3-násobok požičanej sumy. Uvedené považuje žalobkyňa za obohacovanie
sa. Žalovaný nemôže konať svojvoľne, práve naopak, jeho podnikanie v oblasti poskytovania úveru
musí byť vykonávané v medziach zákona, keďže je v jeho moci dostávať osoby, ktorým úvery poskytuje,
do nepriaznivej životnej situácie s cieľom obohatiť sa. Na tento účel žalovaný využíva praktiky, vďaka

ktorým sa dotknuté osoby často ocitajú na hranici svojich možností a schopností, o čom svedčia aj ňou
predložené dôkazy, teda aj početnosť súdnych konaní, kde bol žalovaný zaviazaný, či už na vydanie
bezdôvodného obohatenia, alebo na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.

4. Ďalšie vyjadrenia už v konaní zaslané neboli.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, voči ktorej zákon odvolanie pripúšťa, bolo podané oprávnenou osobou, v
neprospech ktorej bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), ako
aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia

pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 odsek 1 CSP
potvrdiť. Zároveň odvolací súd aplikuje ust. § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia aj ďalšie dôvody.

6. Okresný súd Nitra svojím rozsudkom zo dňa 28. mája 2018 č. k. 9Csp/208/2016-159 spolu s
opravným uznesením určil, že Úverová zmluva č. XXXXXXXXX . zo dňa 19. 05. 2011, uzatvorená
medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, je bezúročná a bez poplatkov. Ďalším

výrokom zaviazal žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1 742,28 eura,
a napokon, štvrtým výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 500 eur ako primerané
finančné zadosťučinenie do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd, rozhodujúc o podanom
odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie, svojím rozsudkom zo dňa 21. mája 2020
č. k. 9Co/223/2019-216 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určenie, že zmluva je

bezúročná a bez poplatkov a vo výroku o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie potvrdil a vo výroku o
priznaní finančného zadosťučinenia a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
vecmuvrátilnaďalšiekonanie.Odvolacísúdsastotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,žeposkytnutý
úver je bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch,
keď dospel k záveru, že zmluva obsahovala nesprávnu percentuálnu mieru nákladov v neprospech

spotrebiteľa. Dospel však k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že úver je bezúročný
a bez poplatkov, a preto potvrdil napadnutý rozsudok aj vo výške vydania bezdôvodného obohatenia v
sume 1 741,28 eura, keď žalobkyni boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 1 300 eur a zaplatila
sumu 3 042,28 eura.

6.1. Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní finančného zadosťučinenia,
keď poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 20. 03. 2008 č. k. 6Obo 302/2006, ako aj na tú
skutočnosť, že je potrebné, aby súd prvej inštancie náležite venoval pozornosť nielen rozsahu a intenzite
porušenýchprávspotrebiteľa,aletiežtomu,akáujmakonanímžalovanéhounejnastala,resp.činastala.

7. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie opätovne rozhodol o nároku na zaplatenie finančného
zadosťučinenia a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.8. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov podaného odvolania žalovaného a dospel
k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil
aj správny právny záver a svoje rozhodnutie i vyčerpávajúco odôvodnil, preto odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa v plnom rozsahu
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí bez toho, aby tieto opakoval, s poukazom
na ust. § 387 ods. 2 CSP.

9. Odvolateľ má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona slovenskej
národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti poručiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto

konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

11. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax
spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako

inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a
exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať
žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi
a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania

takéhotokonaniavbudúcnosti.Sankčnánáhradaškodytedatrestáasúčasnepôsobípreventívne.Jazyk
európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda
funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva „odradzujúci“).

12. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní

sa zohľadňujú rôzne kritériá a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná
funkcia a podobne. Súd musí o výške primeraného finančného zadosťučinenia uvažovať v intenciách
konkrétneho sporu a vychádzať z konkrétnych zistených skutkových okolností.

13. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (3Obo 147/2007, 6Obo 302/2006) vyplýva v súvislosti s

priznanou výškou finančného zadosťučinenia, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie je
nárokom objektívnym, ktorý nie je viazaný na naplnenie akýchkoľvek subjektívnych podmienok. Je treba
mať na zreteli, že finančné zadosťučinenie a jeho výška má byť „kompenzáciou za nevyčísliteľné straty,
ktoré postihnutý utrpel“, resp. „prihliadne sa aj na to, aby náhrada ujmy predstavovala určitú satisfakciu
za stav, ktorý musel žalobca týmto konaním žalovaného strpieť.“ Inak povedané, aj keď predpokladom

priznania finančného zadosťučinenia je v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa to, aby
spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej predpismi na jeho ochranu, je
treba zrozumiteľne uviesť, či a ktoré práva žalobcu ako spotrebiteľa boli porušené postupom žalovaného
a posudzovanou úverovou zmluvou.

14. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie podlieha voľnej úvahe súdu, čo však neznamená
ľubovôľu súdu. Pre svoju úvahu súd musí mať k dispozícii dostatok tvrdených a preukázaných
skutočností, z ktorých súd pri svojich úvahách musí vychádzať. Je nutné prihliadnuť k tomu,
akým spôsobom výšku zadosťučinenia žalobca zdôvodňuje, aké dôkazy v tomto smere označuje,avšak rozhodnou je úvaha súdu, ktorá smeruje k zisteniu primeranosti priznávaného zadosťučinenia
v peniazoch. Súd musí o výške primeraného finančného zadosťučinenia uvažovať v intenciách
konkrétneho sporu a vychádzať z konkrétnych zistených skutkových okolností. Súd prihliadne na

závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Až na základe
takto zistených skutočností je možné určiť výšku zadosťučinenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že hlavným
kritériom pri finančnom zadosťučinení je kritérium primeranosti (výšku uvedenú v petite nemôže súd
prekročiť).

15. Rovnako ako súd prvej inštancie, i súd odvolací, považoval za primerané v prejednávanej veci
finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur. Takto priznané finančné zadosťučinenie je akousi určitou
satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného (opísaného v rozhodnutí súdu prvej
inštancie) trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý závadne konal. Tak, ako už odvolací súd
uviedol vyššie, spotrebiteľ nie je povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože Zákon o ochrane

spotrebiteľapriznávaprávonafinančnézadosťučinenieužvtedy,keďkporušeniuprávaalebopovinnosti
dôjde. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné
predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia, tak ako jeho priznanie, vychádzajúc z okolností
danej veci, správne odôvodnil súd prvej inštancie.

16.Podľanázoruodvolaciehosúdu,súdprvejinštancievyčerpávajúcimspôsobomuviedol,akéúvahyho
viedli pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia, keď pri výške určenia primeraného
finančného zadosťučinenia, bolo prihliadnuté ku všetkým skutkovým okolnostiam daného prípadu, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto poukazuje.

17. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného
zadosťučinenia, nevznikla, odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že úlohou spotrebiteľa pri uplatnení tohto
nároku nie je ujmu preukazovať, a i s ohľadom na uvedené, je i v tomto smere odvolanie žalovaného
nedôvodné.

18. Poukazujúc na vyššie uvedené odôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutých vyhovujúcich výrokoch ako vecne správny v zmysle ust. § 387 odsek 1 CSP potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
tak, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).