Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, March 12, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24CoE/69/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8409207326
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8409207326.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej
a sudcov JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. v exekučnej veci oprávneného
INKASO Pohľadávok, spol. s r.o., so sídlom Hronského 2712, Vranov nad Topľou, IČO: 36039039 proti
povinnému X. D., nar. 9.X.XXXX, bytom B. XX, o vymoženie 13,26 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 3Er/1313/2009 - 14 zo dňa 26.6.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie súdu prvej inštancie.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekúciu zastavil z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. m)
Exekučného poriadku.

2. V odôvodnení uviedol, že vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým bol zmenkový platobný rozkaz Krajského súdu v Prešove č.k. 3Zm/101/99
zo dňa 5.10.1999. Konštatoval, že dňa 25.1.2016 oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora
predložil doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, v ktorom uviedol, že sa nejedná o vymáhanie
nároku vzniknutého v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, táto bola prejednávaná krajským súdom

ako obchodnoprávna, dôkazy týkajúce sa vlastného vzťahu nevedel predložiť, pretože jeho právny
predchodca TRANSINVEST, a.s.. zanikol a k 22.12.2015 nebol povinný toto preukazovať. Citoval § 243f
ods. 1 až 6, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017 vo vzťahu
k povinnosti oprávneného doplniť návrh na vykonanie exekúcie. Uviedol, že v zmysle citovanej právnej
úpravy v tejto situácii má oprávnený povinnosť opísať vlastný vzťah s povinným, a to aj oprávnený, ktorý
svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. Zdôraznil, že už v návrhu nie je označený

ako oprávnený TRANSINVEST, a.s., ďalej, že oprávnený žiadne dôkazy nepredložil, iba odkázal na
predmetné konanie pred súdom, v ktorom bol vydaný exekučný titul. K argumentu oprávneného o
neprípustnom uplatňovaní retroaktivity uviedol, že nejde o uplatnenie právnej normy retroaktívne, keďže
§ 39 ods. 4 Exekučného poriadku upravuje povinnosti do budúcna. Upriamil pozornosť na to, že zo
zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva, že postupník prebral od postupcu kompletnú dokumentáciu
týkajúcu sa predmetnej pohľadávky, preto oprávnený mal možnosť splniť povinnosť podľa § 39 ods. 4

Exekučného poriadku. Keďže vo veci opak nebol preukázaný, boli splnené podmienky pre zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku.

3. Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov vymedzených
v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), e), h) Civilného sporového poriadku. V úvode nesprávne
parafrázoval odôvodnenie súdu prvej inštancie, keď uviedol (skrátene), že ten nemal zo spisu zistený

obchodnoprávny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, že z úradnej povinnosti
mu je známe, že TRANSINVEST, a.s. v obdobných exekučných veciach vystupoval pravidelne akododávateľ v rámci svojej obchodnej činnosti, zmluvu preto hodnotil ako spotrebiteľskú podľa § 52
a nasl. OZ. S týmto hodnotením veci súdom prvej inštancie nesúhlasil. Zdôraznil, že svoje právo
preukazujenepretržitýmradomindosamentov,vlastnývzťahmedziprávnympredchodcomoprávneného

a povinným bol obchodnoprávny, vec bola na krajskom súde prejednávaná ako obchodnoprávna, v
tom čase neplatila právna úprava ukladajúca povinnosť preukazovať vlastných vzťah zmluvných strán,
navyše opätovný prieskum rozhodnutia v exekučnom konaní neprichádza do úvahy. Oprávnený označil
ako dôkaz súdny spis zo základného konania. Dôkazy týkajúce sa vlastného vzťahu nevedel predložiť
vzhľadom na zánik právneho predchodcu, pritom opatrovanie dokladov pre budúce súdne konanie

nebola jeho povinnosť. Na základe toho mal súd prvej inštancie vyhodnotiť doplnenie návrhu ako
dostačujúce, čím mal vylúčiť dôvod pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného
poriadku. Aj zo základného spisu zo základného konania vyplýva, že sa neskúmala hospodárska
kauza vystavenej zmenky, ani spotrebiteľský vzťah. Ďalej uvádzal argumenty k neexistujúcemu
odôvodneniu napadnutého uznesenia, konkrétne uviedol, že pred rokom 2004 neexistovala v SR úprava
spotrebiteľskýchzmlúv,§52anasl.BolidoOZzaradenésúčinnosťouod1.4.2004.Doplnildôvodyprečo

sa prechodné ustanovenie §879j OZ nemohlo vo veci použiť. Záverom namietol, že nebolo zákonné
použiť domnienku § 243f ods. 4 Exekučného poriadku, lebo to jednak porušuje zákaz retroaktivity,
jednak bola podmienka pre oprávneného objektívne nesplniteľná, išlo o nezavinenú nemožnosť splnenia
zákonnej podmienky. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť po predchádzajúcom prerušení konania a
posúdení súladnosti § 243f Exekučného poriadku s ústavou SR ústavným súdom.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 9a, § 243h Exekučného
poriadku a § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie

oprávneného nie je dôvodné.

5. Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a už len
zdôraznenie jeho správnosti uvádza.

6. Odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k zákonu č. 438/2015 Z.z. (ktorým došlo okrem iného
k novelizácii Exekučného poriadku a prijatiu § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m)), v ktorej sa uvádza, že

„napriek tomu, že navrhovatelia sú toho názoru, že doterajšia právna úprava, ako aj legislatíva EU a
judikatúra Európskeho súdneho dvora upravuje povinnosť súdov z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať
vždy na ochranu spotrebiteľa, v súdnej praxi je táto povinnosť často krát prehliadaná. Napríklad v
rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C - 419/2011 zo 14. 03. 2013 (Česká sporiteľňa a.s. proti
G. F.) samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal

postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Európska komisia v prejudiciálnom konaní (C-328/14), ktoré sa
týkalo výkladu čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a článku 4 Smernice Rady 87/102/EHS vyslovila
názor, že smernica 87/102/EHS nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo
znenia jej článku 9 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie v spotrebiteľských
zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa v takýchto situáciách. Podľa

názoru Komisie je potrebné pojem „vhodnej ochrany spotrebiteľa“ v zmysle článku 9 smernice 87/102/
EHS vykladať so zreteľom na článok 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany
spotrebiteľa. Vhodnou ochranou spotrebiteľa v zmysle článku 9 uvedenej smernice je preto potrebné
chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa, ako vyplýva z predpisov práva Únie a judikatúry
Súdneho dvora, a zahŕňa preto aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných

podmienok.

7. Z vyššie uvedeného vyplýva, že cieľom právnej úpravy zakotvenej do Exekučného poriadku zákonom
č. 438/2015 Z.z. je ochrana spotrebiteľa v rozsahu a kvalite predpokladanom právom EÚ a reflektuje
aj na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ. Je potrebné poukázať na čl. 38 Charty ZP EÚ, podľa

ktorého politiky štátov zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na znenie čl. 7 Ústavy
SR je Charta ZP EÚ vo svetle Lisabonskej zmluvy súčasťou právneho poriadku SR. Charta ZP EÚ
tak Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ uložila povinnosť zabezpečiť vysokú úroveň ochrany
spotrebiteľov a odvolací súd má za to, že ust. § 243f, § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v zneníúčinnom od 23.12.2015 do 31.03.2017 patrí medzi právne normy, ktorými dochádza k naplneniu čl. 38
Charty ZP EÚ.

8. Súd prvej inštancie na vec aplikoval správne právne normy, rozhodoval v súlade s platnou a účinnou
právnou úpravou, náležite skúmal všetky okolnosti prípadu tak, ako to vyplýva z ust. § 57 ods. 1 písm.
m) Exekučného poriadku v spojení s § 243f Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

9. Uvedenými argumentmi odvolací súd dal odpoveď na námietky oprávneného týkajúce sa porušenia
zákazu retroaktivity, resp. neústavnosti aplikácie ust. § 243f Exekučného poriadku.

10. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia,
ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj
rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je

povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu
na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.

11. Podľa § 243f ods. 4 Exekučného priadku ak sa v konaniach podľa odseku 1 nepreukáže opak, platí,
že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).

12. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017 exekúciu súd zastaví, ak
rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval
nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a
nebolo prihliadnuté na

1. neprijateľné zmluvné podmienky,
2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo
3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

13. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že oprávnený neopísal a nepreukázal

skutočnostivsúlades§39ods.4Exekučnéhoporiadku.Vtomtosmereboloirelevantné,akonemožnosť
tohto preukázania hodnotil oprávnený, ktorý to vyhodnotil ako objektívnu nemožnosť vyplývajúcu
z toho, že jeho právny predchodca už zanikol a skôr takáto povinnosť v zmysle právnej úpravy
neexistovala. Na tomto mieste postačuje poukázať na to, že predmetný prípad je typický príklad,
kedy oprávnený preukazuje svoje právo nepretržitým radom indosamentov, čo oprávnený potvrdil a

čo je dokonca explicitne pokryté účinkami tejto právnej normy, preto zdôraznenie povahy vzťahov s
právnymi predchodcami, resp. ich právneho osudu, v nijakom ohľade nemohlo ako dôvodný argument k
nemožnosti aplikácie tejto normy obstáť. Práve naopak, právna norma vyžaduje splnenie tejto povinnosti
aj v prípadoch so špecifikami (bežnými pre tento typ právnych vzťahov) aké uviedol oprávnený.

14. Nemožno nespomenúť, že k tvrdeniu súdu prvej inštancie o tom, že zo zmluvy o postúpení
pohľadávky vyplýva odovzdanie kompletnej dokumentácie týkajúcej sa dotknutej pohľadávky,
oprávnený neuviedol žiadny proti argument, čo len potvrdzuje iba subjektívne dôvody nesplnenia si
zákonnej povinnosti oprávneným.

15. Ak teda oprávnený zákonné povinnosti nesplnil a požadované okolnosti nepreukázal, bol postup
súdu prvej inštancie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku správny.

16. Odvolací súd na okraj poznamenáva, že v rozhodovaní súdov sa už presadzuje právny názor vo
vyššie uvedených súvislostiach, podľa ktorého „... Opak sa zo žiadneho dôkazu nepreukázal a keďže

pre tento prípad zákon ustanovuje domnienku (prezumpciu), podľa ktorej platí, že sú tu dôvody na
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku (§ 243f ods. 3), súd prvej
inštancie správne exekúciu zastavil. (rozhodnutie KS KE 16CoE/505/2016, obdobne tiež rozhodnutie
KSTN/5CoE/182/2016).

17. K argumentom spochybňujúcim existenciu spotrebiteľského práva do 1.4.2004 odvolací na okraj
poukazuje na zákon č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného mnoho rokov pred účinnosťou
ustanovení OZ, na ktoré poukázal oprávnený.18. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

19. Za daného stavu odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil v celom rozsahu.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, a rozhodol, že žiadna
zostránnemánároknanáhradutrovodvolaciehokonania,pretožeoprávnenýnebolvodvolacomkonaní
úspešný, právo na náhradu trov konania nemá, a povinnému trovy odvolacieho konania nevznikli.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).